29 septembra 2007

Slovanský panteón 2

Jarovít Toto je náš boh hnevu, zlosti, prchkosti atď. Už vo svojom mene prezrádza, že tu ide o slovný koreň jarý, kde ako pôvodný význam máme rozpálený, prudký, zúrivý (v zmysle temperamentu). Viď Jarý. Aj tento boh mal takúto obyčaj. Ľahko sa rozpálil, rozhneval, ale bol aj plný elánu, vrtošivosti atď. Z ničoho nič, vedel zbĺknuť hnevom a zlosťou. Kikimora Duch-žena. Celkove negatívny domáci duch. Považuje sa ju, ako nočné videnie, ktoré ruší spánok domácich, stavia prekážky pozitívnym domácim škriatkom a hlavne zamotáva priadzu. Jej meno je zložené z dvoch elementov. V prvej časti máme kiki, čo nie je najjasnejšie. Môže predstavovať vlasy, popliecť, viť, v srbh. kike = vrkoče a keďže zamotáva priadzu (pradeno sa podobá vrkoču), asi z tohoto aj vychádza prvá časť. Etymológovia tu spomínajú aj lit. sukukti = zviť, zvíjať, avšak určitá paralela by bola aj so sans. koka = vlk (chlpatý), ktoré sa v jazyku wakhi (Irán), posúva na kik. V druhej časti názvu máme mora, čo už predstavuje trápenie, nečistého ducha atď. proste zvádza sa ku koreňu mr, čiže smrť, moriť, mordovať a pod. (Viď Morena.) U nás sa pod mora (nočná mora) chápe aj nepokojný spánok, trápenie, tieseň, ťažoba a pod. Kikimora sa v noci vkradla do domu a domácim nedopriala pojoného spánku. Dusila ich, mykala za vlasy, šarapatila po dome atď. Nebola žiadúcim hosťom. Kovlad Jeden z „nižších“ bohov Slovanov, avšak pre blahobyt rodu, veľmi významný. Chudákovi sa ulezla iba celkom prozaická ríša. Vládnutie nad pokladmi, čo sa skrývajú v útrobách zeme a s tým spiata vláda nad jaskyňami a rozličnými dierami. Jeho etymológia nie je komplikovaná. Jedná sa tu proste o kombináciu kov(ať) a vládnuť. (Viď.) Teda, v jeho sfére účinkovania boli rudné bohatstvá zeme. Nad nimi vládol. Kračún Pán dňa zimného slnovratu. Na jeho česť sa vtedy pálil badniak (kmeň stromu), aby sa ho udobrilo, lebo inak by zdržiaval dni – nepredlžovali by sa. V srbh. aj dnes sa Štedrý večer nazýva Badnje veče, Badnjak = Štedrý deň. Bližšie o etymológii viď Kračún. Lada Toto je slovanská bohyňa manželstva, lásky, krásy, kľudu, súladu, pokoja a pod. Svojimi vlastnosťami sa hodne zanáša na indickú Lakhsmi, manželku boha Višnu. Táto indická Lakhsmi vraj bola, či aj je veľmi milá, láskavá, vďačná v udeľovaní priazne, ale zároveň, ako každá žena, aj trochu vrtošivá. Aj naša slovanská Lada bola krasavicou v plnom kvete ženskosti. Ku nej sa so svojimi prosbami obracali hlavne nevydané dievky, túžiace po manželstve, ale od nej si požehnanie prosili aj vydané ženy. Pamiatku na ňu máme v slovách ako ladiť, súlad a pod. ale v jednotlivých slovanských jazykoch, ako napr. v ruskom láda, srbh. láda toto slovo môže znamenať i manželku. Rovnako tak je aj v lýcijskom jazyku, lada = manželka, v hindu lar(a) = prívetivosť, jemnosť, láskavosť a pod. V tochárskom B jazyku, lare = drahé, milé. Všade máme reprezentované protoindoeurópske * lehad-ro- = drahé, milé, lahodné. Keď si Sovieti, za pomoci FIAT-a vystavali svoju novú automobilku, nie náhodou si pýchu svojho autopriemyslu nazvali práve menom tejto našej dávnej bohyne. Lesník Táto postava našej mytológie sa priraďuje skorej k duchom, ako ku božstvám. Je to vlastne duch lesov. Trochu sa zanáša na gréckeho Pana. Chrakterom je to však veselý figliar a nebočí ani od šantenia. Má plný rukáv figliarských kúskov a akoby nejakým športom mu je pohrať sa s ľuďmi. Keď sa však rozhnevá, vie byť aj lstivý. Nezjavuje sa často, ale ľahko ho je počuť. V tmavom lese si neustále vypiskuje, rehoce sa a občas si aj zaspieva. Ak ho stretnete, ľahko ho je identifikovať. Má podobu muža, ale chýbajú mu obrvy, mihalnice a pravé ucho. Hlava mu je špicatá a nikdy nenosí ani klobúk, ani opasok. Kým je v lese, dosahuje výšku najkvyšších stromov, ale okonáhle vyjde von z lesa, zmenšuje sa na výšku okolitých tráv. Viď Les.
Mokoša Už samé meno tejto našej bohyne, vyvoláva asociáciu na niečo mokré, vlhké a práve tu sa aj rozprestiera časť jej kráľovstva. Na starosti má dážď, vlhkosť, mokrosť, ale aj strihanie oviec, pradenie vlákna a tkanie. Mokoša je ženská osoba, štíhlej postavy, pomerne vysoká, s dlhými rukami a veľkej hlavy. Z ostrihanej ovčej vlny neustále spriadza dlhé nite a pre každého jedného z nás má upradenú takúto niť. Nie je to však len taká obyčajná niť. Do tejto je spradený život každého človeka. Ona je slovanskou bohyňou, ktorá určuje dĺžku ľudskému životu. Tento jej charakter, pradenie životnej nite, dištribúcia vlhkosti atď. udávajú jej hlboké korene v kultúre Indoeurópanov a jej paralely sa vyskytujú v celom okruhu týchto kultúr, národov kým korene jej siahajú do najtmavšieho šera dejín. Viď Mokrý.
Morena Ak Vesna, Živena a ďalší bohovia slovanského Olympu bdeli nad šťstím svojho ľudu, Morena bola ich antipólom, opakom. Ani jej meno sa nevytratilo z pamäti ľudu. Veď ako by aj, keď ona vlastne bola bodkou životnéj púte. O tejto jej funkcii svedčí nám už aj jej samé meno. Kde si Morena otvorila dvere, tam sa mrelo. Predstavovala smrť, umretie, mŕtvosť. Indoeurópska jazyková skupina pozná slová, ako mor, mer, mr, ktoré predstavujú umretie, smrť, z čoho v napr. v sanskrite jestvuje mriyate = umrieť a v ang. mortal, murder atď. ba aj same slovo, ktorým označujeme veľkú slanú vodu, nazývame more. Zachytáva pojem, že táto voda je mŕtva. Čo koľvek, akú koľvek rastlinu polejeme touto slanou vodou, tá rastlina umrie. Ľudia sa vždy báli smrti. Boja sa ju aj dnes a budú sa ju báť aj zajtra, avšak čo sa narodí, to musí aj umrieť. Nič nie je večné. Smrť je posledným faktom života, žitia a Morena je súčasťou toho žitia. Je konečným účtom privilégie žitia. Je nevyhnutným zakončením života. Je bodka za prejdenou dráhou, ktorú už nikto nemôže opakovať. Keďže Morena sprevádzala život Slovanov, aj nová, kresťanská cirkev, voľky, nevoľky musela prižmúriť oči a dať svoje požehnanie pohanskému obradu, vynášaniu Moreny za chotár dediny. Týmto obradom sa vlastne z dediny vynášala smrť, choroby a buď sa tá smrť zatopila v potoku, alebo sa ju spálilo. Jar prinášala slniečko, radosť, ovocné plody, dostatok potravín atď. atď. Budil sa život. Morenu sa pálilo. Keďže meno Moreny znamená smrť, skazu, záhubu, mor, chorobu, nuž ona si aj panovala, ako nad týmito, ale aj nad starobou. Ľud zvykne aj dnes hovoriť: staroba – choroba – smrť. Morenu nikto nemal rád. Ani v časoch pohanstva a ani v časoch kresťanstva. Vždy sa ju snažilo odohnať a to ako modlitbami, tak aj čarami, ale ona potvora sa vždy a pravidelne zjavovala a i zjavuje. Jej paralely najdeme vo všetkých náboženstvách tohoto sveta.
Ostara Táto bohyňa sa ku Slovanom, ku okrajovým skupinám západných Slovanov, vkradla z kultúry Germanov. U nich predstavuje mladosť, „východ“ (aj žitia), kým u nás, už svojim menom vyvoláva asociáciu na niečo staré, ošklivé a preto neraz počuť aj: to je ale oštara = škaredá. V názve figuruje ie. aus-, podobne ako v lat. aurora (ausosa), v gr. (Aeolický) aúos, lit. aušra a sans. uśá = zora, východ. *Tiež je tu až nápadná (fonetická?) blízkosť ku starej semítskej bohyni plodnosti a reprodukcie, Aštarte, ktorú zbožňovali Feníčania. Židia ju nazývali Aštoreth, kým Babylónčania a Asýrčania, Ištar. Bližšie, viď Vesna.
Pikulík Trpaslík, škriatok pomáhajúci furmanom, bôžik, patrón tých, čo si chránia majetok a túžia po jeho zveľadení. Prosilo sa ho o návštevu príbytku rodiny a požehnanie darov, radosti, šťastia, lebo Pikulík žil po zemou. Neustavične sa v nej ryl a tak vedel, kde sú ukryté báječné poklady. Keď vyšiel von, najčastejšie sa skrýval vo vrecku furmanov, obchodníkov. I keď ho pozná aj naša mytológia, predsa tu (aspoň čo sa mena týka) ide o import, už či priamo, alebo nepriamo z rímskej latiny. Same jeho meno to prezrádza. Tal. piccolo = malý, čo dalo východisko aj pre iné výrazy s prívlastkom malý, ako pikolo = učeň, poskok, pikola = druh hudobného nástroja a pod.
Poludnica Toto je ženský duch polí. Obyčajne sa zjavuje ako vysoká, štíhla ženská osoba, alebo aj mladšie dievča, odeté do bielého rúcha. Zjavuje sa rovno na poludnie, keď z veže zvonia „poludňašku“ a ľudia v poli si posadajú k obedu a oddychujú. Ona sa vtedy prechádza po poli a ak sa ju niekto počas tejto obchádzky pokúsi znepokojiť, rizkuje si vlastný život.
Poľný Poľný je vlastne duch, brat poludnice, ale nezjavuje sa tak často. Len niekedy. Ak sa rozhodne vyjsť na pole, tak to je tiež rovno na poludnie. Tí, čo ho už stretli, hovoria, že je to muž odetý do čiernych šiat, tak čiernych, ako tá zem a na hlave, namiesto vlás mu rastie tráva. Sú však aj svedkovia, čo ho videli odetého do bielych šiat, ale takto sa im zjavil len v najtemnejšej noci. Aj vtedy, v noci, občas si zajde do polí, aby „prešacoval“ úrodu a sedliakom zaručil hojnosť.
Perún (Parom) „Parom ťa uchytil“ pozná každý jeden. Podľa mnohých autorov tu ide o jedného z našich najvýznamnejších a najsilnejších bohov. Pamiatka na neho sa nám hľa zachovala aj v bežnej reči. Kraľoval hromom a bleskom. Ľudia si ho predstavovali vo vlastnej ľudskej podobe, so striebornou hlavou a zlatými fúzami. Ako boh hromobijec, zároveň bol aj bohom vojny a bojoval na nebeských bojiskách. Tam šľahal hromom, bleskom a keď jeho ľud bojoval tu na zemi, vtedy sa postavil na čelo ich šíkov. Vždy bol tam, kde zbrane najväčšmi rinčali. Keď sa uzatvárali prímiria, tiež bol prítomný. Tieto sa spečaťovali v jeho mene. Ako ochranca svojho ľudu, Perún sa staral aj o hojnosť dažďov (aj hrmavíc), ale keď si to situácia vyžadovala, postaral sa aj o roztrhanie búrkových oblakov. Odkryl ľuďom slnko a dal im teplo. Staral sa o živnosť pôdy, ale občas vedel priniesť i skazu v podobe krupobitia. To hlavne tým osobám, rodinám, krajinám, ktoré sa ukázali ako lstivé, nepoctivé. Podľa mnohých autorov a autorít z oblasti bohovedy, Perún sa svojim charakterom hodne zanáša na germanského Thora, rímskeho Jupitera, gréckeho Zeusa, biblického proroka Iliu (Eliáša), ako aj na staré indické božstvo Parjanyah, ba aj Indru. Všetci títo vládli hromom, bleskom, vojnami, nečasom a pod. Pri vysvetľovaní etymológie jeho mena, najčastejšie sa siaha po najokatejšom. Perún perie, čiže bije, mláti, čo ale nemusí znamenať, že práve tu je pôvod jeho mena. Hlavne keď uvážime jeho litovská podoba, Perkunas. Možno by sme tu mali prihliadnúť aj na prajazyk Indoeurópanov, v ktorom prípade sa etymológia presúva na význam prvý, ktorého podoba v sanskrite je púrva a význam sa vysvetľuje, ako „byť skorej času a priestoru, byť prvým, byť skorej, starobylé“ atď. Z tohoto slova vychádza aj ďalšie sanskritové, púruša, čo znamená: a/ muž, b/ osobný a životadarný princíp v ľudskej bytosti a vo zvieratách, duch, duša, c/ nyjvyšší duch, duša všehomíra. Perún mal aj svoj strom. Bol to dub, lebo práve do tohoto stromu udiera najviacej hromov. Vjačeslav Vsevolodovič Ivanov v diele „Chettskij jazyk“, (Moskva 2001) rozoberá aj meno boha Perúna. V staroasýrskych hlinených tabuľkách spomína sa aj božstvo Perwa, ktoré je totožné s menom chetejského boha koní. „Tento kult klaňania sa božstvu koní je charakteristickou črtou všetkých starobylých indoeurópskych plemien v čase rozchádzania sa z pravlasti... chetejské slovo perwa- zjavuje sa ani nie toľko v názve božstva, ako v paralelnom a i príbuznom názve skaly Peruna- . Toto slovo siaha do ich mytológie a zjavuje sa v časti, kde sa hovorí, že skala Peruna-, porodila syna božstvu Kumabri. Nieto pochybností, že chetejské slovo peruna- = skala, stojí v príbuznosti ku gótskemu fairguni- = hora a v súvislosti s týmto zjavujú sa nám indoeurópske názvy boha hrôzy (u Slovanov je to Perún, v litovskom Perkúnas atď.). V súvislosti s božstvom – slovom Kumabri, zvlášť zaujímavý je staroislandský názov božstva Fjorgyn, meno matere boha hromov.“ Podľa Ivanova, pôvod mena boha Perúna teda siaha ďaleko do minulosti Indoeurópanov. Podoby sa zjavujú nie len medzi Slovanmi a Balto-Slovanmi, ale aj širšie, čo znamená, že Perún svoje meno nedostal z pračke, bitky, šľahaniu, ale to bolo opačne. Perún bil, pral, šľahal bleskami, hromom.
Pogoda Zo samého charakteru tejto bohyne je zrejmé, že tu ide o pohodu = pekné počasie, pekný čas. Pogoda, Pohoda, bohyňa počasia. V slovenskom Panteóne patrí medzi vyššie božstvá. Má aj štyroch pomocníkov: Kráľa vetrov (Oblačníka), s manželkou Veternicou, bratom Mrázom (Dedo Mráz) a Baba Jágou, čiže Ježibabou. Viď Pohoda.
Porevít Toto bol boh, čo ľuďom dával silu, energiu, moc a zároveň na zodpovednosti mal aj poriadok, majetkové zveľaďovanie, ľudské schopnosti a pod. Všetko to vládal urobiť, lebo aj on mal viacej hláv. Štyri. Etymologický, jeho meno sa približuje ku latinskému potere, pose, potens, ktoré tiež znamená silu, potenciu. Obďalečne súvisí aj so sanskritovým páti, kde máme význam pán, majiteľ, gazda, manžel a s gréckym pósis = manžel, manželka (spoločník). Je tu aj anglické power = sila, moc, energia. Medzi Slovanmi máme zachované ruské slovo poríť, s významom tlstnúť, tučnieť, zväčšovať sa, pomáhať, dávať prednosť, uprednosťovať, kým u nás sa stretávame so slovom poriadny človek, poriadny zmätok, poriadne hebedo, poriadok, neporiadok. To poriadne vždy má význam niečoho veľkého, nadmierneho, silného.
Prove Boh práva a spravodlivosti. Či „panoval“ aj v naších priestoroch, neviem, ale jeho ríša sa rozprestierala v priestoroch okolo Baltiku, čiže poznali ho Pomorania a hlavne Slovania žijúci v priestoroch súčasného východného Nemecka. V mene tohoto boha sa skrýva slovanský termín pre právo, správnosť, avšak už ovplyvnený balto-slovanskými jazykmi. Lit. prová, lot. prava = osud, osudný čin, za ktoré Vasmer, Trautman atď. predpokladajú, že nie je paralelné so slovanským právo, pravъ, ale predstavuje len púhu výpožičku zo slovanskýeho jazyka. Jeho dcéry boli už aj u nás známe Šťastena, Bieda a Pomsta. Viď Právo, Pravý. ........................................................................JK Pokračovanie nasleduje...

27 septembra 2007

Mená na I

Ida: Žen. m. staronemeckého pôvodu a môže mať význam ťažká práca, ale skorej sa ho vysvetľuje ako božskosť, božská, ako bohyňa, podobajúca sa božstvu. Významove sa približuje ku Božene. Ignác: Muž. m. zastúpené v každom slovanskom jazyku. Dostali sme ho prostredníctvom gréckeho jazyka, v čase preberania kresťanstva, avšak aj gréčtina, kde ho reprezentuje Ignatios, prevzala si ho z latiny. Tam je Ignatius, ale tam sa už jeho pôvod tratí. V samej latine Ignatius, či ignotus = neznámi, nevedomí a východiskom mu je v slove ignosco = neviem, nepoznám, ale je tu aj ignatus = nenarodený. O samom pôvode mena, etymológovia sa domnievajú, že tu ide o grécky jazyk, o základ v slove gnome = myseľ, rozumieť, rezón, úsusdok, porozumenie a pod. ktorého pôvod by teraz bol v indoeurópskom koreni pre meno. Tiež je tu i grécke gnomos = ten čo pozná, znalec, rozhodca, sudca, arbitér, dozorca atď. Ak by sa uvážilo lat. ignis, tak sa význam posúva na oheň, zápalčivý, horiaci, zápalistý, žeravý, pálivý a pod. V prípade, že tu ide o grécke slovo, ktoré preniklo do latiny, v tom prípade význam mena zostáva neznámi, lebo aj do gréčtiny muselo prísť z nejakého iného prameňa, hlavne ak uvážime, že tam má význam neznámosti, cudzoty, nízkeho spoločenského postavenia. Pri uvážení slova meno, ktoré v indoeurópštine má podobu onamen, v sanskrite náman atď. kde ako predponu si nejak získalo samohlásku „i“, ako v spúste prípadov, toto môže znamenať aj ne-, nie, z čoho dostaneme význam bezmenný, neznámi, nenáš. Pod menom Ignatus, Ignatius poznáme až niekoľkých pápežov, nuž preto protestanti od neho bočia, kým medzi katolíkmi je pomerne frekventované. Jeho populárnou skratkou je Nácko. Igor: Muž. m. ktoré sa medzi Slovanov dostalo zo strednej gréčtiny, kde malo podobu Iggor. Do gréčtiny sa však dostalo zo staroškandinávskeho jazyka, cestou Vikingov, kde jestvovalo v podobe Ingvarr, ale sú náznaky, že do ruštiny prišlo priamo od Vikingov, prostredníctvom ich rabovacích výprav do Povolžia a tu sa posunulo v podobu Igor. „Claremont Dictionary of First Names“ toto meno vysvetľuje, ako ruskú verziu staronórskeho Ivor a jeho význam posúva na armáda strelcov (lukom). Ilona: Maďarská verzia ženského mena Elena, Helena. viď. Imrich: Mužské meno, ktoré dobre poznáme aj v jeho maďarskej podobe, Imre, alebo ukryté v priezvisku Imrek. Pôvod mu je však v latine, v osobnom mene Emeric, ktoré sa vyvinulo zo základu emerio, -ui, -itum, emeror, emeritus = zarobiť, slúžiť svoj čas, údel, z čoho vychádza aj emeritus = skúsený človek, vyslúžilec, starý vojak, veterán, skúsený vojak, slúžobník a pod. Ingrid: Žen. m. škandinávskeho pôvodu. Predstavuje spojenie slov Ing + ride, čo má teraz význam Ingina jazda, alebo Ingina slúžobníčka. V škandinávskej mytológii pod menom Ing rozumie sa ich staré germanské božstvo, bohyňa plodnosti, úrody, hojnosti, či lepšie nám známu bohyňu Fray-u. Domácke podoby sú: Inger, Inga, Inge, Inka atď. Inocent: Muž. m. lat. pôvodu, utvorené na podklade innoceus, -entis = nevinný, neškodný. Ipolit, Hypolit: Muž. m. gréckeho pôvodu, kde ho reprezentuje Ippólitos, čo by doslovne znamenalo vyprahovač koní, lebo gr. ippos = kôň a lýd = uvolňujem, vypúšťam, vyprahujem. Skromne povedané, ide tu o vyprahovača koní. Irena: Žen. m. gréckeho pôvodu, kde má podobu Eiréno, Eurenaios, čo má význam mier, pokoj, spokojnosť, mierne a pokojné žitie... Pod týmto menom starí Gréci poznali svoju bohyňu miera a pokoja. Iris: Žen. m. gréckeho pôvodu, s významom dúha. V gr. mytológii Iris prinášala ľuďom božské posolstvá a ako po nejakom mostíku, cestičky, schádzala z nebies po oblúku dúhy. Irma: Žen. m. starogermanského pôvodu, s významom vznešená, urodzená, šľachetná. Isidor(a): Muž. a žen. podoba pôvodne gréckeho mena, s významom dar od boha Isis. Isolda, Izolda: Žen. m. welšského pôvodu (galo-keltského), s významom krásny výhľad, krásny vzhľad, ale pripúšťa sa aj staronemecký pôvod, kde Isvald by znamenalo niečo, ako ľadové kráľovstvo, kráľovstvo ľadu... (lebo germanský raj, Wallhala je imiestnený v kráľovstve ľadu a chladu). Meno sa revitalizovalo Wagnerovou operou Tristian a Isolda. Išita: Žen. m. indického, hindu pôvodu. Jeho zrod siaha ešte do čias sanskritu a najčastejšie sa s nim stretneme medzi príslušníkmi hinduistického náboženstva, avšak občas aj medzi Angličanmi, ktorí svojho času „slúžili“ v Indii. Význam mu je nadradenosť, supremácia, vznešenosť, urodzenosť, šľachetnosť. Spomína sa aj ako jeden z ôosmich atribútov božstiev. Vo svojej ďalšej podobe, Išana, čo je už novšieho dátumu, meno dostáva význam aj túžba, želanie, náklonnosť, výber a pod. Ivan, Ivana: Pôvodne mužské meno, kým ženská podoba vznikla neskoršie. Východiskom mu je hebrejské meno Ioánnos, ktorého význam sa odvádza z heb. Jahwe, Jechova = Boh, čiže Bože zmiluj sa, Boh sa zmiloval, Boh je milosrdný. Meno Ivan a Ján sú vlastne rovnaké, totožné a len postupom času dochádza ku ich diferencovaniu. V staroslovanskom jaz. boli podoby Ioan, Ioann. Cudzokrajné podoby sú Ewan, Evan, Eoghan... John, Johan, Giovani, kým ang. Ivo, fr. Yves, welšské Ivor, Ifor majú už inú etymológiu. Iveta, Ivona, Yves, Yveta: Varianty žen. a muž. m. ktorých východiskom nie je Ivan, ale v staronemeckom názve pre tisovník, luk z tisového dreva, ktoré sa cestou Frankov a Normanov, udomácnilo aj v gálskom prostredí, takže sa ich neraz pokladá aj za akože francúzske mená. Yves ako mužské meno, dalo východisko pre staršie žen. podoby Yvone, Yvette, z ktorých sa vyvinuli novšie Yveta, Yvetta a tieto sa anglikovali v podobu Ivor. Najdeme ho aj v našom kalendári a skraťuje sa na Ivo, lenže táto skratka je už prevzatá z jazyka Welšanov a znamená proste pán, hospodár, gazda. Ivor: Anglikanizovaná podoba pôvodne welšského muž. m. Ifor, ktoré sa v našom jazyku písalo Ior a význam mu je pán, hospodár, gazda. (Viď predošlé) Welšská podoba podľahla vplyvu Normanov, Vikingov a postupne sa prenáša do Bretónska, kde zase podlieha vplyvu fonetický príbuznému Yves, takže dnešné Ivor je už akoby nejakým hybrídom mien Ifor, Ior, Yves, ba čiastočne aj Ivan. Izabela: Žen. m. ktoré sa k nám dostalo cestou Francúzska, avšak jeho pôvod je v Španielsku, lebo Izabela je nič iné, ako ich podoba Alžbety. Izák: Muž. m. hebrejského pôvodu, kde podoba písania bola Išaq, čo by doslovne znamenalo smiech, úsmev, ona sa usmiala. Stará Sára, manželka biblického patriarcha Abraháma, takto si nazvala svojho syna, ktorého porodila v neskorom veku svojho života. Keď jej bolo zvestované, že otehotnela, ona sa len usmiala a neskoršie, z tohoto úmevu utvorila si meno pre svojho syna. Izmael: Muž. m. hebrejského pôvodu, ktoré sme dostali cestou gréčtiny. Pôvodná heb. podoba mu je Išmael a význam: ten, ktorého Boh počuje. Izrael: Muž. m. hebrejského pôvodu o význame ktorého sa aj dnes polemizuje, ale najčastejšie sa vysvetľuje, ako nech sa stane Božia vôľa; Boží vojak; spravovať spolu s Bohom... Ak sa podívame do etymologického slovníka angličtiny (Oxford), najdeme tu, že Izrael, v heb. jaz. yisrael má význam : ten, ktorý sa dohaduje, zápasí, má spor s Bohom. (Vzťahuje sa to na patriarcha Jákoba – Gen./ 1M 32:28-29.) Toto meno je ešte vždy frekventované, hlavne medzi Židmi. Medzi kresťanmi sa zjavuje len po reformácii, hlavne v nižších spoločenských skupinách. Niekde v XIX. st. jeho frekvencia klesá. ..........................................................autor J.Kulík 

23 septembra 2007

V tieni eukalypta 10



“Korunou starcov sú vnukovia
a ozdobou synov sú ich otcovia.”
Biblia, Príslovia 17:6.

Medzi krajanmi všeobecne známy, ako Vlado – dosiaľ ho hádam nikto neoslovil s „pán inžinier“, alebo podobnou hodnosťou, titulom. Pre krajanov je to proste Vlado a takým aj zostane. Je blízky k ľuďom a ľudia si ho vážia nie pre jeho úradnú hodnsť, ale podľa jeho práce a zakladania sa za dobro našej tunajšej etnickej skupiny. Tí mladší ho volajú aj „báči Vlado“.

Vladimír Peška – s rodinou (1953 – )
Dobre ho poznajú a to nie len, ako osobu, otca rodiny, vnuka „pána majstra“ Jána Pešku ale aj ako futbalistu, aktívneho člena spolku „Ľudovít Štúr“ (kde dlhé roky konal funkciu tajomníka), člena cirkevného výboru slovenského zboru ev. cirkvi v Lavertone, člena zakladajúceho výboru evanjelickej školy (aj slovenského oddelenia) atď. atď. Je to proste človek s vynikajúcou náturou a skromný dobrák. Nemusí sa vystatovať. Jeho práca v krajanskom hnutí ho vystatuje.
Teda, báči Vlado, vnuk Jána Pešku, Slováka, čo nikdy nevidel Slovensko, narodil sa v sriemskom mestečku Šíd. Čo je to za mestečko? Nič zvláštne. Ako každé mestečko. Keď sem začali prichádzať prví Slováci, bola to prevažne srbská osada a nám zostali okrajové pozemky. Vtedy ešte platil aj zákon, že koľko oblokov si mal do ulice a koľko komínov, takú daň si platil a my? No bieda Božia, aby sme sa vyhli dane, do ulice sa stavali chlievy a na dome bol len jeden komín. (Takto si to spomína Ján Peška, starký Vlada.) Keďže tie chlievy boli „do ulice“, tamojší Srbi nám kradli svine. Nepočuli sme ich. Ako by sme aj, keď ich nepočuli ani Turci, keď im kradli kone a „vyvážali“ do Rakúska.
„Kedy tam prišli prví Slováci, azda sa nikdy nedozvieme, ale ako je to zapísané, asi prvé rodiny boli Olejár Adam a Juraj, zo Šariša a Satmári možno z Nyeregyházy. Prišli sem asi v 1860. roku. (Adam Vreš – Ján M. Lacko.) Po nich sem prišli aj ďalšie rodiny, ale naším tu nikdy nevoňalo. Neboli medzi svojimi. Nebolo kostola, nebolo školy, ale našlo sa zamestnanie. Boli tu vinohrady. Ako sa spomína v roku 1894. tu žilo až 200 evanjelických dúš. Vtedy sa začalo rozmýšľať aj o zriadení sa v cirkev a založeni si školy. Bolo to hľa už dávno. Úradne, už v XIX. storočí. Kam sa dospelo? Nie ďaleko. Aj dnes sme tam len „šugiarom“. Ignorujúcou zložkou obyvateľstva. Možno nás tam bude aj okolo dvoch tisíc, ale akých? „Napolutánov“, nie seba vedomých, zatratené duše. Ako inak aj povedať, keď slovenskí rodičia si žiadajú, aby sa ich deti neučili materčine. Vraj to im bude prekážkou v ďalšom živote. Ako keby sme nemali najlepších odborníkov práve z gymnázia v Petrovci, kde sa do prednedávna neučilo v žiadnej inej reči, lež slovenskej. A vynikali sme. Nad úroveň. Predsa, my sme európania a od Dunaja a Sávy je Blízky východ. „Ja si na tieto veci nepamätám, ale pamätám si na slová otca: Dosť bolo. Slovák som a aj Slovák umriem“ a odišli sme. Do sveta. Na sám koniec sveta. Do Austrálie.“
........... „Vidíte, nejakým osudom mojej rodiny, môjho rodu je, že neustále púšťame nové korene, veríme v budúcnosť, v lepší život, prosperitu a vždy nám ich niekto vytrhne. Rodina, rod vyšiel z Hložian, žili v Grábove, v Lúgu, v Šíde, ale nikde pokoj. Slovák, evanjelik bol všade „piatou nohou“. Zunovalo nám to. Ak mám nebyť Slovákom, aspoň mám na výber, čím budem a potomstvo s pýchou bude môcť povedať, že „som slovenského pôvodu“. Nie sme ani my zvláštnosťou, nadľudia, ale slovenské povedomie nám nedovolí zrieknúť sa seba, predkov, jazyka, kraju pôvodu. Ak by niekto meral mňa, podľa merítka krajiny narodenia a pod. tak som hybrídom, ale len slovenským. Som Slovák, evanjelik a toho sa nezriekam. Toho sa nezrieknú ani moje deti a dúfam, ani vnúčatá. Nie som chameleón. Len Slovák. Taký aj umriem. Tak, ako mojí predkovia.
Nezradím si dedictvo. Nezapriem si pôvod.“
Do Austrálie som prišiel sotva 16 ročný a ako školopovinný, hneď ma dali do strednej technickej školy. Do štvrtej triedy, čo v neskorších „reorganizáciach“ sa stala, akože X. trieda. Po anglícky som nevedel „ani zbliaknúť“ a trvalo mi to až nejaké dva roky, kým som sa aj tu cítil „doma“. Na šťastie, v triede som mal aj Janka Horeša („ostrieľaného Austrálana“, kovačičana – boli tu už dva roky / teraz je bankár) a ten mi pomáhal. Matematika, fyzika.. a ďalšie prírodné vedy, neboli žiadným problémom, ale angličtina, no to je niečo iné. Ak ste si všimli, deti prisťahovalcov vynikajú len v prírodných vedách (kde nepotrebuješ reč), ale z prvej, ba aj druhej generácie vôbec nemame nikoho napr. v práve, filozofii, v dejinách, psychlógii... Na to nie sme súci. Brzdí nás poznanie reči. Nie je to len naším problémom, ale problémom všetkých prisťahovalcov. Tu sa nás chápe len, ako malých obchodníkov, exotických kuchárov, robotníkov na „páse“ ... a tu sa to končí. Ak vynikneme, tak to bude jedine vo vedách prírodných. Tam, kde toľko tú reč nepotrebuješ. Len rozum. Tam, kde je potrebný kvalifikovaný robotník, ale nie aj šéf. Ja som asi prebil tú bariéru. Som aj šéfom, ale nad sebou mám aj iných. Synovia to zdolajú aj ďalej.Dúfam. Dúfam, ako otec a aj ako Slovák.“
„Tak, otec sa rozhodol, že ideme do Austrálie. Mal tu brata. V 1969 roku sme už boli tu aj my. Vo svete. Nikde svojho. Aj vedľa bilingválnosti, bol som nemý. Nevieš povedať ani čo ťa bolí. Nevieš si pýtať ani zmrzlinu a tú som proste ľúbil. Boli sme na spodnom rebríčku. Hrôza. To pochopý len ten, čo aj sám bol v podobnej kaši.“
„O mojom starom otcovi už viete a ak nie, „kliknite“ si na Portrét "Ján Peška“. Bol to chlap, bol to Slovák a viete, ako sa to hovorí, snažím sa byť, ako čo bol on.“
„S mojím starým otcom zatvára sa strana Biblie, kde je zapísaný dovčerajší rokodokmeň a ja si tu otváram novú stranu. Tu je môj otec, stolársky majster, brat, stavebný inžinier a ja, či moja rodina. Nech potomstvo vie, že „nespadli sme z Marsu“, ale sme potomkami húževnatých Slovákov a svoju húževnasť dokazujeme. Vždy začíname z nuly.“
„Do Austrálie som prišiel ako puberťák, „teenager“, ale tie hormóny asi boli zakrpatené. Vtedy náš slovenský život sa krutil okolo cirkevného zboru vo Footscrayi. Áno, vtedy sme sa tam schádzali. Či to bolo na podnet starších, alebo mojou vlastnou ideou, neviem povedať, ale založil som sa za zorganizovanie našej mládeže v nejakú skupinu. Idea sa ujala a už sme mali aj združenie „slovenskej evanjelickej mládeže“. Išli sme. Robili sme. Boli tu aj problémy, ale zvládli sme aj to. Z tých problémov tu môžem spomenúť znalosť angličtiny. Rodičia sa hneď zamestnali a kde? Tam, kde potreba jazyka nebola žiadúca.. V mäsiarňach, bitúnkoch, kožiarňach.... Deti zvládli angličtinu na úroveň „spred Milk baru“ a vystatovali sa. Zbytočne, lebo angličtina im nešla.“
„Ako, no nazvyte ma „vertovaný v angličtine“, čím som ešte vôbec nebol, ale v tom čase sa ma tak chápalo, lebo som vedel viacej, ako iní, volilo sa ma do najrozličnejších výborov a ja som sa tých funkcií prijímal. Pomoc je potrebná a som tu jediný.“
„Okrem iného, neskoršie som sa stal aj členom výboru a neskoršie aj tajomníkom spolka „Ludovít Štúr“ a tu to „zaľahlo“. Škola, spoločenská činnosť... a nezabúdajme, bola tu aj „moc prírody“, nuž mal som toho vyše hlavy.“
„Niekde v tom čase, na podnet Jána Belániho, zakúpili sme aj pozemok pre budúci slovenský dom. Aj tu som mal prsty. Pozemok sa zakúpil, ale potrebné bolo tú pôžičku aj vyplatiť. Vtedy som, počas víkendov robil u Jána Belaního (na vreckové) , ba neskoršie aj akože „praktikant“ a verte mi, že skoro všetky peniaze mi pohltila splácka pozemkov budúceho slovenského domu, ale zbavili sme sa dlžoby. Aj mojou skromnou zásluhou.“
„V 1970. roku prišla sem aj rodina Kulíková. Bývali vo Fitzroyi a že pani Božka ešte nešoferovala, v každú sobtu som išiel po ňu ja, alebo brat Staňo a vozili sme ju do kostola, kde sme mali zriadenú doplnkovú školu slovenčiny. Robili sme to dva roky. Riadne, v každú sobotu. Neskoršie sa škola presídlila do Newportu, Altony.. ale my sme si konali povinnosť. Riadne, v každú sobotu.“
„Zvolili ma za člena výboru slovenského spolku. Vtedy to ešte nebol „Ľudovít Štúr“, ale len nejaké krajanské sekulárne združenie. Po čase, tu som bol aj tajomníkom. Akým? No na možnosti a vedomosti, asi dobrým, lenže predseda, Ján Beláni rezignoval (staval sa kostol) a odrazu tu boli zodpovednosti nad moje schopnosti. Požiadalo sa Jána Kulíka, aby si vzal funkciu predsedu. Ja som aj ďalej zostal tajomníkom a vtedy sa to začalo. Roboty ponad hlavu. V prvom rade, museli sme vypracovať Stanovy spolka, „okrstiť“ sa. Vymyslieť úradný symbol, razítko (adaptácia dvojitého krížu a trojvŕšia). J. Kulík to rozpracoval ideove a ja technický. Najsť majstra, aby nám to vyhotovil. Zakladali sme slovenské rozhlasové vysielania na štátnej SBS a aj tu bola potreba písania prosieb, sťažností... ale dokázali sme aj to a dozrela aj idea výstavby slovenského domu. Pozemok sme už mali, ale na dom, no smiešne je aj povedať, mali sme len nejakých 1400 dolárov a same plány nás stáli 1700 dolárov. Zdolali sme. Každý zo svojho vrecka, týždennej výplaty. Plány nám robil poľský architekt z kompánie „Hogar a Hogar“, lebo bol z tatranskej časti Poľska a poznal našu mentalitu, štýl. Keď sme to už mali, na rad prišli dobrovoľné zbierky, donácie... ale poznáte nášho človeka. Ak mu nepodstrkneš pod nos klobúk, nedá. A ten klubúk sme strkali. Na každom pikniku, na každom stretnutí, na každej svadbe... no všade, kde sa to hodilo. Peniažky pribúdali a dom rástol. Museli sme si však vziať aj nejakú pôžičku, kde svojím podpisom ručil predseda Ján Kulík, predseda stavebného výboru Ján Peška (môj otec, lebo ja som ešte nemal prerekvizity na pôžičku) a člen výboru Jozef Karlečík. Dom sa postavil a je náš. Tu sme doma.“
Viete, ani tu, v Austrálii peniaze nepadajú z neba. Musí sa robiť a od úst si odtrhávať, ak chceš niekomu pomôcť. A pomáhali sme, či aj pomáhame. Kde koľvek v „slovenskom svete“ sa opráva, stavia kostol, sme na zozname darcov. Aká koľvek národná akcia sa koná, pomáhame. Viete si predstaviť, že do pred pár rokov, moja rodina nepoznala, čo je to dovolenka? Myslím tu na dovolenku v klasickom pojímaní. Čo je to ísť na pláž? Slnenie? Zaháľanie? Nie. Robil som, robili sme a zriekali sme sa.“
„Tu musím poznamenať, že predsa sme neboli nejak stranou. Cestovali sme. V prvom rade musím spomenúť úradné cesty v rámci podniku. Posielali ma do všetkých kútov Tichomoria na nejaké štúdijné cesty, ba poslali ma aj do Európy, priamejšie do Švédska, nuž nejak som si to zladil. Mimo Švédska, kde moja manželka má ujka, navštívil som aj Paríž a Londýn. Bolo mi to nejakou vzpruhou, takže hneď po návrate sme si so synom Emilom vyplanovali cestu aj do môjho rodného kraju.“
„V 1993. roku, rozmysleli sme si, že potrebné je, aby ako Emil, tak aj Tom, videli, spoznali si rodákov, nuž dali sme si cestu okolo sveta. Viete, rodinu máme všade. A šli sme. Navštívili sme Spojené štáty, Kanadu, Slovensko, Francúzsko, Nemecko, Švédsko, Holandsko a pravda, aj vtedajšiu Juhosláviu. Na rok, v 2008. si zase planujeme podobné cestu, ale opačným smerom. Túžbou mi je však vziať si rodinu na cestu „kultúry Európy“, čiže na plavbu Rýnom a Dunajom. Vidieť, ukázať deťom, kde sa rodili valčíky, kde pôsobili najväčší svetový majstri hudby, proste spoznať ich s koreňami vlastnej kultúry.“
„Dlhé roky som však nemohol myslieť na nejakú dovolenku. Veď som bol „pri prázdnom hrnci“, do ktorého sa len dodávalo. Bol som pri zrode klubu slovenskej evanjelickej mládeže vo Footscrayi (vtedy sme tam mali svoj kostol). Počas služieb som robil aj organistu. Bol som pri zakladaní slovenského futbalového klubu „Wiltona“. Bol som vo výbore (aj tajomníkom) spolka „Ľudovít Štúr“. Bol som členom cirkevného výboru, ba na jeden madát, aj predsedom cirkevného výboru a počas tohoto mandátu, stavali sme si aj novú faru. Krásnu dvojposchodovú budovu. Tančil som v prvej tanečnej skupine spolka, ba s tancom som aj pokračoval. V prvom a zatiaľ jedinom divadelnom predstavení Slovákov nebral som priamu účasť, ale spomínam si na to. Ba hreje ma aj to, že ako ešte mládežník, bral som účasť v mnohých akciách cirkvi a spolka a išli sme aj na zájazdy. Prvý takýto zájazd sme poriadali do evanjelického zboru vo Wangarate, po čom prišli hosťovania do Stawel, Arrarat, Horsham, Portland, Alice Springs atď... proste reprezentovali sme Slovač všade, kde to bolo možné.“
Roky pribudli a hádam som aj zmudrel, nuž stal som sa aj členom akčného výboru výstavby evanjelickej školy v Tarneit (tu sa vyučuje aj slovenčina), ale postupne sa vzdiaľujem z aktívneho národného života. Venúvam sa viacej rodine a hádam aj zo synov budú čestní Peškovci.“
„Ináč z povolania som inžinierom elektroniky a ako nejaký šéf oddelenia, zamestnaný som v najväčšej autrálskej korporácii pre telekomunikácie, „Telstra“.Tu som dostal svoje prvé zamestnanie a zotrvám s nimi. Inžinier, alebo nie, ale peniaz nám vždy chýbal. Deti sa rodili, manželka bola doma, súkromné školy stoja peňazí, nuž musel som si aj privyrábať. Po pracovnom čase, až dva roky som robil upratovača a dva roky aj poskoka na benzínovej čerpacej stanici. Nebol to nejaký peniaz, ale pomohlo. Po tomto som sa dal na výrobu ozdobných mozaikových okien a „biznis“ (viacej hobby) prosperuje. Po pracovnom čase v úrade, zatiahnem sa do domácej dielni a tu si robkám. Vymýšľam dezény, letujem, režem sklo, skladkám to a niečo sa privyrobí. Neraz si u mňa urobia objednávky ľudia, čo reštaurujú staré domy, krajania, čo si želajú mať pekné okienko na vstupných dverách, ba robím aj pre stolárske dielne a obchody so stavebným materiálom. Ak si chcete ozdobiť svoj dom, s dôverou sa môžete obrátiť na nás. Pošleme vám už či hotovú mozaiku, alebo len dezén a návod, ako si to urobíte.“
„V tomto prudkom životnom tempe roky pribúdali, až som si uvedomil, že „Vlado, veď ty nemaš ani poriadnu, peršpektívnu frajerku“. Nemyslite si, že som bol nejakým „mníchom“, ó to nie, ale strana v „Národnom Kalendári“ ukazovala, že tu je čas. Nič, musel som si zohnať aj frajerku, vernú, peršpektívnu, ale odkiaľ? Doma, v rodine sa tak trochu ironický hovorilo, že najlepšia kombinácia je vraj hložančan s petrovčankou. Vtedy sú aj deti najkrajšie. (Opačne to vraj nevyjde.)
Hložančan som a to, ako po otcovi, Peška, tak aj po matke, Čipkárová. Ale ako si zoženiem petrovčanku, keď ich tu nebolo? Myslím vo veku na vydaj. Stal sa zázrak, či zamiešala sa sem aj Božia ruka. Z ničoho nič, do Austrálie pricestovala aj moja budúca, petrovčanka. Krásna blondýnka. Väčšiu petrovčanku by som nenašiel ani so sviecou. Rýdza. Anka Speváková, podľa mame z Kopčokovej – Fabóvkovej krvy. Hneď sa mi zapáčila, ale bol som predsa neskúsený, hanblivý. V spolku sa robil ročný bál, či ako sme to nazývali „párový“. Mohol si tam ísť jedine so svojím párom. Nepriamo som poprosil Anku, či mi bude spoločnicou. Pristala a krok, po kroku, rok, po roku, tančenie vo folklórnej skupine... zrodila sa aj láska. Dnes si už žijeme, ako manželia a deti pribudli. Boh nás požehnal až s piatími synmi, z ktorých štyria sú na žive. Máme z nich radosť. Najstarší, Emil má už 24 roky. Študuje medicínu, oddelenie chirurgie. Práve zakončil piaty ročník. Zostalo mu už len urobiť si jednoročnú prax a bude z neho aj prvý Dr. Peška. Aký to pokrok vzhľadom na môjho starého otca, mäsiara, otca stolára, mňa inžiniera. Od narodenia to bol sľubný šuhaj, ale aj so z zdravotným problémom, z čoho sa vychrámal. Maturoval ako najlepší žiak na celom ústave a ani na medicíne nie je na zahodenie.“
„Druhý syn, Tomáš, či ako ho voláme Tom, práve zakončil druhý ročník strojníckej fakulty.“
„Tretí a štvrtý syn, Benjamín a Jozua sú ešte v základnej súkromnej evanjelickej škole, ale určite aj z nich niečo bude. Veď jablko nepadá ďaleko od stromu. Máme nádej.“
„Dvaja nastarší sú práve na ceste po svete. Išli si vidieť rodinu Kopčokovú v Aténach, rodinu vo Švédsku, v Kanade, Spojených štátoch, v Srbsku a teraz sú na Slovensku. Kopčokových je všade vo svete a všetci sú z Petrovca.“
„Mimo školy, všetci synovia nám chodia aj do hudobnej školy a všetci aj hrajú na husliach. Už vedia zahrať aj náš čardáš. Občas hrajú aj v slovenskom dome, na zábavách a raz mesačne aj v kostole. Učiteľkou im je Zuzka Šusterová, hudobníčka, pôvodom z B. Bystrice, ale zároveň aj šídsko - malbourneská nevesta. Jej folklórna skupina tu hosťovala a beťár Daňo Šuster (doktor poľnohospodárstva) sa do nej zaľúbil až „po uši“ a bola svadba.“
„Dolnozemnským pesničkám ich učí náš tunajší muzikant (okrem iného), Sámuel Rauza a zase je to zo Šídu. Tak povediac, môj vršniak. Spolu sme vyrastali vedľa cirkvi a spolku.“
„Čo tu ešte pridať? Asi stačí. Nech si srdce a ústa otvorí aj moja Anička. Sú chvíle, keď ju aj takto nazývam.“
Anna Speváková – Pešková (1958 - ).
Boh je milostivý, keď mi doprial takého muža, ako je môj Vladko. Lepšieho som si nemohla ani vysnívať.“
Moja mama, vdova (smelá hlava), do Austrálie prišla v 1973. roku aj s mojou staršou sestrou Katkou. Rok po nich, už som tu bola aj ja. Naivné, „nebozkané“ dievča, ešte školáčka, nuž aj tu som so školou pokračovala, ale prišiel Vladko. Vydala som sa (1978) a pravda, deti začali pribúdať. Ako sa rodina rozrastala, tak som si diaľkove robila maturitu a pokračovala ďalej. Zakončila som si „Diplomu informačnej technológie – software development“ a robotu som dostala v Sunshine Christian School (evanjelická škola), kde robím s deťmi čo majú problém s memóriou, učením sa, sú jemne duševne postihnuté a robí mi to radosť. Pomáham iným. Som šťastná. Som šťastná aj v manželstve. Som šťastná z detí a som šťastná aj z roboty. Idem tam z radosti, lebo viem, že pomáham blížnemu svojmu. Život je nie kľudný. Boh nás skúša. Skúša našu vieru v Neho a náš charakter. Prešli sme už aj takou skúškou, bola naozaj ťažká, ale vieru v Boha sme nestratili.“
Teraz, už akože starší manželský pár, najradšej cestujeme. Máme svoj karaván a občas si „odskočíme“ do centrálnej Austrálie, do púšti, alebo na sever, do trópov. Cestou sa stavíme aj u nejakého krajana, v evanjelických chrámoch, v školách a priprávame sa pre starobu. Synovia dorastajú a hádam prídu aj vnúčatá. Daj Bože. Potom nás tu bude plný dom. Plný dom radosti. So slovenským priezviskom Peška spoznáme hádam celú Austráliu.“
„Manželov brat, Staňo, tiež má početnú rodinu a aj jeho deti dorastajú, lenže neviem či sa vôbec niekto z nich venuje aj včelárstvu. Asi tam, na druhom svete, len apko Peška si bude včeláriť so svojim otcom. Pravnukovia a pra-pravnukovia, sotva.“
Mama Anka, mimo všetkých Božích skúšok, sĺz do vysušenia sa oka, predsa nezlyhala. Robila aj robí v slovenskej doplnkovej škole vedľa spolka, robila na evanjelickej škole v Tarneit, teraz je v evanjelickej škole v Sunshine, aj v nedelnej cirkevnej škole v Lavertone, proste kde je potreba, tam je aj Anka. Robí tak, ako my všetci, ktorým leží na srdci Slovač. Slovač naša roztrúsená po svete.
Nuž toto je rodina pána ing. Vlada Pešku. Robil pre seba, ale aj pre iných. Štedre dával, ale aj Boh sa mu za štedrosť odvďačuje. Pane, pomáhaj mu, pomáhaj im. Zaslúžia, či zaslúžili si.



Peškovci na dovolenke...

























*************************************************
Na dovolenke v Petrovci {júl-august 2008}...

***
......text: Ján Kulík (september 2007)
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::



*** E-mail: mailto:Vpeska@bigpond.net.au***

22 septembra 2007

Etymológia Ď, D, Dž... pokračovanie...

Ďabiť: V SSJ nie je. Zaužívané v slovenskej enkláve vo Vojvodine, kde často počuť naďabiť, uďabiť, zaďabiť. Naďabiť na niekoho, niečo = náhodou na niečo trafiť, náhodou sa s niekým stretnúť a pod. Zaďabiť sa niekam = vopchať sa (na silu) ku nejakej skupine, spoločnosti. Uďabiť sa = prilepiť sa niekomu, obyčajne ako nepozvaný a nevítaný spoločník, hosť. Predstavuje variantu slova ďobiť, ďobať, ďobka. Dák(ov): V Slovníku nejestvuje. Najdeme tam len tágo = palica na odrážanie biliardových gúľ. Slovenský, český tágo, srbh. tago, dak. Vypadá, že tu ide o dve podoby jedného slova. V prípade dákov máme znelú spoluhlásku d na začiatku slova a neznelú k na konci, kým v prípade tágo je to opačne. Predpokladám, že dákov bude staršia podoba, lebo aj v sanskrite máme dhakk- s významom tlačiť, udierať, búchať. Tiež je tu i sanskritové odvodené slovo dhaku, pundžabské a kumauni dhakka = zrážka, rozpor, kolízia. V tomto význame varianty slova sa tiahnu cez celý rad súčasných indických jazykov. Daráľov: V Slovníku ho nieto. Význam mu je na hrubo zomleté zrno (hlavne kukuričné), šrot. Považuje sa ako za prevzaté z maďarského darál = mlieť, šrotovať, avšak aj v tomto prípade ide o číre indoeurópske slovo s významom drať, ktoré je zastúpené aj v sanskrite, ako daranu = mlieť na hrubo, mlieť na kameni, proste to zrno drať, štiepať. Nachádzame ho aj v hindu, dalna = mlieť na hrubo, dardará = na hrubo zomleté, zgniavené, rozbité, zgranulované. V pundžabskom dalna = štiepať drevo, drviť zrno, drobiť, na hrubo mlieť. V kumauni dalno = rozbiť, utláčať, panovať, vládnuť atď. V predajniach s „exotickým“ tovarom dostať aj Dal = na hrubo zomleté zrno, kaša, po našský dara, z čoho sa pripráva indické jedlo (kaša), zvaná dal. Daráľov tesne súvisí s drať, diel, diera, drúzgať a pod. Ďas: pozrieť Slovanský panteón Dedina a dediť: Delínka: Dievča: Dieťa ženského pohlavia, panna, slúžka. Všeslovanské. Čes. děva, dívka, poľ. dziewa, ukr. diva, srbch. devojka, djevojka, rus. déva, belorus. dzéva, hl. dźowka, dl. źovka, polab. deva, bul. mac. slovín. deva, staroslov. a praslov. děva. *Podľa Macheka, tu máme zase nejasné slovo, lebo obvyklé spojovanie s ie. koreňom dhei- = nadájať, kojiť vraj nevyhovuje. Pri slove dievča, deva, dievka všeobecne sa chápe ešte nevydanú ženu, ženu ktorá ešte nie je matkou, avšak s týmto predpokladom sa nezhoduje celý rad etymológov. Indoeurópsky koreň *dhei- = sať, nadájať máme zastúpený aj pri slove děva, ktorého východiskom je *doi-ua, čo podľa rekonštrukcie predstavuje význam schopná na dojenie (kojenie), nadájanie a práve tu stojí uvážiť aj naše nárečové diovka. Oxfordov et. slovník pri vstupe female, feminine (prevzaté cestou francúzskeho, z latiny) = žena, ženské, uvádza lat. femalle, demin. z femina = žena. Toto slovo svoj pôvod čerpá tiež z ie. *dhe(i)-, dhi- = sať, nadájať. Rovnako, ako to máme pri slove felare a v gréckom thesai = kojiť, dojiť, nadájať, v sans. dháyati = r/v. Najmä pri sanskrite, jasne vidieť koreň dhe = sať, kojiť, dojiť, ktoré v jazyku sinhalézskom reprezentuje dena = krava, samička, zviera ženského pohlavia. Pri uvážení slova devojná, staročes. děvojná, asi sa dostávame ku „kľúču“ na vyjasnenie si tohoto slova. Ak slovo dievča vzniklo z děvojná (Machekov náhľad), tak by sme tu mali *dě(to) – vojьna, čo by už znamenalo po deťoch, po rodení detí túžiaca, čiže bola by to už pohlavne dospelá osoba. V sans. veti = túži po..., želá si. (Toto slovo Turner vynechal, ale je tu jeho východisko van = želanie, túžba, žiadosť a z neho odvodené vánoti = želá si, túži, pripráva sa, z čoho v jazyku pali sa význam posúva aj na cieli na... Sans. kor. van je už blízko ku nášmu vädnúť. Děvojná, po tom čo sa stalo bežným termínom, prechádza fázami krátenia, děvoja > děva. Tento proces vidieť v srbch. cirkevnom děvaja, skloňované ako zložené adjektívum (v gen. děvi-je atď.) Inú mienku o tomto má Zubatý. (Čes.et.slovník – V.Machek) Zaujímavá hypotéza, ale aj krajne otázna. Podľa vlastnej mienky, proces sa neuberal v smere deva, dievka, dievča, čiže nešiel v smere od zloženého, ku jednoduchému (kde predsa by bol koreň dhei-, dhi-, či rekonštrukcia slovanského doi-ua. – Miklosich, Meillet), bez narážky na dieťa, ale priamo na dojenie, nadájanie. Keď uvážime naše nárečové diovka, diovča, hneď sa jasne črtá, že tu ide o doi-ua, čiže dojenie, nadájanie, o osobu v budúcnosti schopnú nadájania. Vo vývoji došlo len ku výmene samohlások doi = dio a ku transformácii –ua > -va. Z doi-ua vzniká dio-va, děva. Koncovka –ka, -ča, predstavuje už len bežnú koncovku ženského rodu. Súvis slovanského deva, děva, diva atď. so sans. divá- = nebo, obloha, div = lesknúť, žiariť, devá = nebeské, božské, vôbec neprichádza do úvahy. Tan ide o cele iný koreň a i význam. Div: Vec, zjav, zázrak, skutok budiaci údiv. Čes. div, diviti se, srbch. diviti se, ukr. divísja, rus. divíťsja atď. praslov. divo, staroslov. div, divo, divesa (asi pod vpyvom čudo, čudesa). Div tesne súvisí s dívať sa, pozerať sa. Ie. kor. *dei- = blišťať, svietiť, svetlo, lesknúť. V príbuznosti má grécke δέαται, δέατο = vypadať, zdať sa, pozdávať sa, δέλος = zjavné, viditelné, jasné, čisté, sans. div = lesknúť, svietiť a odtialto vychádzajú slová, ako divá = nebo, obloha, deň, divyá- = nebeské, sväté, božské. Ku tomuto je už celkom blízke aj lat. divinus, divus, deus = božské. Všade máme ie. koreň *dei(wo). Diván: Pohovka, kanapa. Dnes už medzinárodné slovo zastúpené v rade jazykov. Východiskom mu je diván v zmysle, ako ho cestou srbh. jazyka pozná rad naších osád. Rada na ulici, rozhovor, debata. V tomto zmysle, ako diván = turecká štátna rada; zbierka orientálnych básní, zachytáva ho aj Slovník slov. jazyka. V angličtine divan = štátne zhromaždenie v krajinách orientu, vládna zasadačka (orient), dlhá lavica vedľa steny zasadačky a pod. Po oriente slovo rozšírili Arabi, kde diwan = r/v, avšak aj tu ide o ich výpožičku z peržského jazyka, kde diwan = kniha, písomnosti, kráľovský dvor, rada ministrov, štátna rada, miestnosť pre zasadanie štátnej rady a pod. V peržskom diwan sa jasne črtá príbuznosť ku sanskritovému koreňu div = nárek, bedákanie, oplakávanie, skučanie, zavýjanie, vytie (vetra, zvierat, čiže proste hluk, krik). V jednotlivých naších osadách často počuť aj divániť = kecať, tárať, hovoriť atď. Diván = nedelné posedenie susedov na uličnej lavičky, pod oblokom. Doháň: Viď Kap. 4. Dolár: Menová jednotka U.S.A. Kanady, Austrálie, Nového Zealandu, Singapúru atď. Úradne sa tento názov odvádza z nemeckého taler (thaler), ktoré vo včasnom flámskom jazyku a v dolnonemeckom malo podobu daler, hol. daalder, čo vlastne predstavuje skratku z Joachimst(h)al, čiže Jáchymovská dolina. Jáchymov je mesto v súčasnej Českej rep. Tu, v Jáchymove sa svojho času razili strieborné mince výbornej kvality (zo striebra získaného v doline). Škoda, ale svetoví etymológovia asi nikdy nepočuli, že my Slováci sme tieto mince nazývali toliar a toto je už hodne bližšie ku doláru, ako všetky spomenuté varianty. Dosada: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, kým u nás by sme sa ťažko zaobišli bez tohoto slova, ktoré má význam: dotieravosť, únava, unúvať, trápiť, znervozňovať, isť na nervy, nudiť sa atď. Môžeme ho pokladať za srbizmus, ale aj za stredoslovenský archaizmus. V podstati tu ide o sadanie, sadanie múch na človeka, ich dotieravosť a preto veľmi často počuť, že toto sú ale dosádené muchy. Dosádený si, ako mucha na geregy. Dosádený, ako pivo v r... Často počuť aj, že na nejakom posedení sa človek dosadzoval. Nudil sa, išlo mu to na nervy. Drdo, drdák: V Slovníku ho nemame. Najdeme tam len drdol = ženský vrkoč zviazaný do uzla na tyle..Rozoberajúc slovo drdol, V. Machek mu dal iba poznámku „nejasné“ a že možno bude nejak súvisieť aj so slovenským grguľa, grduľa = druh čepca. Drdol je však už len odvodeným slovom. Základ mu je v slove drdo, drdák, ktoré je ešte vždy frekventované na Dolnej zemi s významom strašiak, strašidlo. Drdák sa umiestňoval do záhrad, ako strašiak na vtákov. Tiež, na druhý deň po svadbe, vytrvalí svadobníci chodili s drdákom budiť susedov. Keď sa niekto nevkusne oblečie, na seba nakvačká všelijaké haraburdie, ľudia zvyknú povedať, že je ako drdo. Angličtina má slovo dread = hrôza, zdesenie, báť sa, hrozný, strašný, desivý... a s využitím rôznych predpon, vznikol tu rad slov s významom strachu, postrachu, mátoženia a pod. O tomto slove, dread, oxfordov etymologický slovník, už podľa pravidla, keď sa to má spojiť so slovanskými podobami, dal len poznámku, že ho považuje za západogermanské, ale hmlistého pôvodu. Ak sa podívame do sanskritu, tak najdeme si drśika-, daśika-, duddasika = zúrivý, divý, prudký, strašný „na oko“, hrozný vzhľadom a všade to má koreň drś = vidieť, z čoho vyjde aj dara (koreň dr ) = strach, hrôza, bátie. V západnom pahari jazyku, daran = strašiek, drdák, drdo. Driev, driov: Skôr, prv, kedysi. Čes. dříve = r/v, dřevní = niekdajší, dávny, bývalý, poľ. drzewiej, staropoľ. drzewiejszy, rus. drévnij, ukr. drévnyj, srbch. dreva, starodrevan = starobylý, slovín. drevi = dnes večer, staroslov. drevlьnь, drevlje, praslov. drevьnь, dreve. Celkove tu máme málo jasný pôvod. Max von Vasmer v ruskom et. slovníku ho vôbec nevysvetľuje. V. Machek v českom et. slovníku pripomína iba, že domienka Zubatého o príbuznosti s lat. dudum = dávno, skorej, driev, pred tým... neobstojí. Ukrajinský et. slovník sa tiež zhoduje, že tu máme nejasnú etymológiu, všetko je hmlisté, avšak napočituje aj možnú príbuznosť s pruským druwis = viera, litovským drútas = silný, gréckym droón = silný, gótskym triggws = verný (Slawski, Brückner, Zubatý) s pripomienkou, že tu ide o rozvinutý význam, ako silný, mocný, nezmenitelný, starý, dávny. Pridáva sa aj sanskritová podoba dhruvá- = stály, nezmenitelný. Ak sa podívame na sans. tak sa tu črtá možný súvis so slovom dhara- = držať, nádrž, z čoho v jazyku gujarati (gudžerati) sa vyvinulo dharo = zákon, zvyk, obyčaj. Aj tu sa udáva koreň (sans.) dhr = držať, či v odvodených slovách aj pridržiavať sa toho, čo bolo skorej, v minulosti; sila, záväzok, svätá povinnosť a pod. Dŕľať, drľača: V Slovníku nejestvuje. Po zoraní zeme, za pomoci klinastého nástroja, drľače, zem sa podŕľala, aby sa tie tvrdé hrudy na oráčine aspoň čiastočne porozbíjali a pôda aspoň trochu vyrovnala. Drľača sa podobá nejakým veľkým hrabliam. Tento nástroj dral hrudy, trhal ich, rozbíjal ich. Po zdŕľaní, gazda zase vyšiel na roľu ale teraz už s bránou, aby pôdu aj dôkladne vyrovnal. Slovo dŕľať, drľača, tesne súvisí s draním. Možno je u nás vlastným archaizmom, alebo keď naší predkovia prišli do týchto chotárov, kde zem bola úrodná, ale aj mastná, tvrdá, hrudavá, museli si ako sám nástroj, tak aj jeho názov prevzať od už tu žijúcich Srbov, čo sotva verím, lebo oni sa bavili viacej chovom dobytka, ako obrábaním pôdy. Podobný poľnohospodársky nástroj poznajú aj v Indii, kde už v sanskrite máme vidara = puklina, trhlina, ale aj drľača, ktoré v hindu jaz. má podobu bidar = drľača. Same slovo je pomerne rozvetvené. Východiskom mu je koreň dr = štiepať, drviť, drobiť. Drote: Viď Kap. 4. Droždie: Kvasnice, prostriedok spôsobujúci kysnutie. Čes. droždí, poľ. droźdźe, dl. droždžeje, hl. droždźe, srbh. drožda, ukr. driždži, rus. dróžži, staroslovanský droždijú, praslovanský * drozga, *drogska, kde už máme príbuznosť ku pruskému dragios, starolitovskému dráges, lot. dradži = droždie. Ďalšie príbuznosti napočítane v ruskom etymologickom slovníku považujem za veľmi otázne. Ak ale prihliadneme na sanskrit, tu sa vynára slovo dravya = látka, hmota, materiál, z čoho v Mahabharate už máme význam dróga, v európskom cigánskom drab, drap = dróga, otrava, tabak, korenina, koreň a v jazyku waigali (Lumsden) drú = droždie. Drugať: V Slovníku najdeme, že toto znamená: kopať, trepať nohami; priasť vlnu na hrubo. Neúplné, či až chybné vysvetlenie. Na Dolnej zemi drugať = za pomoci potáka splietať konopné klky do asi na prst hrubých nití, z čoho sa tkali pokrovce a v preneson zmysle drugať = nanášať, donášať, ťahať. Dodrugal so sebou celú bandu...dodrugal domov plné vrece... kam si sa to vydrugal... V českom et. slovníku najdeme vstup druga, ako vreteno na pradenie vlny, z čoho dedukuje drugať, ako priasť vlnu na drugy a rozdrugať už posúva na rozpliesť. Same slovo považuje za srbské ako aj celú technológiu spriadania vlny a všetko prirovnáva ku českému drouh = bidlo, páka, sochor, či slovenskému drúk. Všetko je chybné. Príbuznosť sa nám črtá v germanských jazykoch a to v nem. tragen, starý horný nem. tragan, starý nórsky draga, starý švédsky dragan, anglícky drudge – všade to má význam ťahať, naťahovať, vyťahovať, napínať, vláčiť, nosiť. V sanskrite pod drbh = motúz, povrázok, povrieslo, v západno pahárskom dluno = tetiva na luku (urobená z konopného vlákna), upletený povrázok. Drúzgať: Lámať, praskať, prašťať, lámať s praskotom. Čes. nár. drúzgať, druzgovec, staročeský rozdřizhati = roztrieskať, staropoľ. (z)ruzgać, súč. druzgotać, srbh. zdruzgati, razdruzgati, slovín. druzgati. Príbuzné ku lot. trausis = krehký, rozbitý, gréckumu thraúo / θραύω = zlomiť, lámať, trieska, úlomok, črepina, drvenie a sans. druh = zranenie, uškodenie, drógha- = zranitelné, z čoho v následných jazykoch Indie vznikajú významy, ako nedbalosť, nepoctivosť, klamstvo a pod. Tiež je tu aj daranu = štiepať, rozštiepiť na dva kusi a v jaz. oriya, daliba = drať, tlačiť, ničiť. (V sanskrite je celý rad príbuzných koreňov, kde máme transformáciu r > l, ku ktorej došlo prírodným procesom, avšak významovo sú si veľmi blízke.) Viď Daráľov. Odtialto máme druzg = praskanie, druzgnúť = sprašťať, prasknúť, udrieť, buchnúť, z čoho v žiackom slengu vznikol aj význam „prepadnúť“ triedu, padnúť, spadnúť a druzgeľ = silný ale nemotorný človek, ktorému v rukách všetko praská. Neraz namiesto druzgeľa, počuť aj druso. Dubasia: V SSJ toto slovo nejestvuje, avšak pri čítaní kníh o „exotickom“ oriente s ním sa stretávame a to vo funkcii tlmočník, prekladateľ. Do slovenskej enklávy vo Vojvodine toto slovo preniklo najskôr cestou srbského nárečového dubasija = r/v. Či sa tam dostalo cestou tureckého osmanského nárečového, alebo nie (spisovná tur. má dilmač = tlmočník), ale ako paralelný termín pre tlmočníka je častý. Či teraz turecké dilmač, alebo maďarské tolmács, srbch. tumač, čes. tlumač, poľ. tlumacz, ba aj kumánske tylmač, ujgurské tilmadž atď. svoj pôvod majú v indoeurópštine, alebo nie, musíme ísť do jazyka trochu hlbšie a uvážiť tu rôzne konekcie a vplyvy najmä v oblasti strednej Ázie a uvážiť aj vplyv snaskritu, budizmu atď na túto oblasť. Pri analýze asi najlepšie poslúži srbch. tumač. V sanskrite slovo du = ísť a bhas = besedovať, hovoriť, rozprávať. V hindu jazyku sa to už vyvinulo v dubhasiya = tlmočník, čiže dubhasiya bol človek vyslaný hovoriť v mene nejakej skupiny, dediny... čiže tlmočiť ich požiadavky, či po srbch. tumačiti. Z pôvodného du = ísť, v srbch. vzniká tu a bhas = besedovať, hovoriť sa mení v -mas, -mak, -mač, kde všetok posun sa koná podľa zákonitostí (Grimmov zákon). Tumas, podľa zákonitostí slovanských jazykov pri označovaní zamestnania nadobúda koncovku –ač, ako to máme pri slovách orať > oráč, tkať > tkáč, kovať > kováč atď. Pri komparovaní srbch. slov so slovenskými, ako napr. jabuka, vuk, kubasica, stup... jasne vidieť, že u nás sa -u- mení v -l-, jablko, vlk, kl(o)bása, stĺp atď. Teda, pôvod slova dubasia, tolmács, tylmač, dilmač atď. je v indoeurópskej slovnej zásobe. Turkické a tým pádom aj maďarské podoby vznikajú niekde v strednej Ázii, asi preberaním si slov od tam žijúcich Indoeurópanov, či aj iných, kde bol vplyv budizmu a hybrídového sanskritu. (Tochársky, tadžikistánsky, osetský, sogdický atď.) Ďugov: Z hliny urobená „zátka“ do „sedliackej“ pece, ktorou sa zatvárali čeľustia. Najlepší bôb a sárma sú varené za ďugovom. Súvisí so slovom ďugať, džugať = udierať, pichať, šťukať. V.Machek toto prirovnáva ku lit. díekti a lot. diekt = r/v. V príbuzenstve má hindu dhuká = nakúkať, dotkýnať, ďobať, šťuchať, pichať, capkať, schovávať, skrýša a dhakk = tiskať, tlačiť, udierať, biť. Ďugov sa robil capkaním, bitím... hliny a plevy, ktorá masa sa formovala do „zátky“ pece. Ďugov sa džugol do čelustí. Duchna: Perina. Čes. duchna, poľ. duchna, srbh. du(h)nja. Pôvod slova je hmlistý, poznamenáva V. Machek a dodáva, že: „ Snad je toto slovo původně slovenské, utvorené od dúchať = douti, foukati...“ lebo duchna vypadá ako nadutá, nafúkaná. V angličtine tiež jestvuje slovo doona = duchna, ale rozličné slovníky udávajú, že tu ide o „Trademark“, čiže značkové slovo výrobku (generic name‘, avšak aj toto musí mať svoje úzadie. A má ho. V slove down (výslovnosť daun) = páperie, jemné páperie na ešte mladých vtákoch, jemné (dolné) páperie dospelých vtákov, ktoré sa nachádza pod „tvrdým“ perím. V staronórskom jazyku dúnn. Príbuzné je ku dýja = triasť, striasať, ktorého sans. Podoba je dhuna = strasené, otrasené. Z mladých vtákov sa toto páperie, akoby striasalo. Aj dnes, na Islande a v Grónsku jestvujú „farmári“, čo sa zaoberajú zbieraním takéhoto páperia. Sťahovavý vtáci na svojej ceste do arktického kruhu, tu si robia prestávku a tu sa im liahne nová generácia. Po vyliahnutí, mladí vtáci si „zhadzujú“ svoje páperie a „farmári“ to zbierajú. Ročne vraj nazbierajú aj vyše 6 ton. Za jeden kilogram takéhoto páperia, dostánu asi 1600 amerických dolárov. Duchnu, ako slovo, mohli sme si teda „vypožičať“ z jazyka Normanov (Vikingov), ale ešte skorej, môže tu isť o vlastné slovo, utvorené na podklade „zdúchnutia“ páperia z mladých vtákov. Zaslúži si dôkladnejší výskum. Ďuveč: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. V čase Rakúsko – Uhorska možno sme jedli lečo, hneď po I. sv. vojne sa možno podávala ratatuľa, ale sotva verím. Bolo to „tenké“ jedlo. Sama zelenina a nikde mäsa. Na tom sa nedalo kopať, okopávať, kosiť... Postupne, po najdení sa v kráľovstve SHS, neskoršie Juhoslávie, do jedálneho lítsku, okrem iných jedál, pribudol aj ďuveč. Dostali sme ho cestou srbh. jazyka, avšak ani tu nie je domáce. Prebrali si ho z tureckého jazyka, kde güveç = hlinený hrniec, kastróla, jedlo zo zelenín a mäsa, svojdruh paprikášu. Odkiaľ to majú Turci, neviem, ale určite nebude domorodým slovom, lebo nevyhovuje pravidlám turkomanským jazykom. Dýka 1° (dýčiť sa): Zaužívané v slovenskej enkláve vo Vojvodine, kam sa dostalo cestou srbch. dika, dičiti se = ozdoba, hrdosť, pýcha. Priamo súvisí so sans. diś = ukázať, z čoho v hindu vzniká disna = ukázať, vystatovať, pýšiť sa. Dýka 2°: Krátka kovová bodná zbraň, bodák. Čes. dýka, staropoľ. deka (je z češtiny). Výpožička zo stredného hornonemeckého degen = meč a toto je z francúzskeho dague, kde máme keltský pôvod. Maďarské gyík = dýka je tiež z češtiny. (Machek) Dykyca, dykica (?): Druh bodliaka. V SSJ nie je. Zaužívané vo Vojvodine a predstavuje adaptáciu slova Dýka 2°. Džámia: Mohamedánska modlitebňa, chrám. Toto pôvodne arabské slovo ku nám prišlo buď priamo tureckou expanziou, alebo prostredníctvom srbch. jazyka, kde je džamija. Tur. camia (džamia) = zhromaždenie, skupina, spoločnosť a cami (džami) = mešita. .................................................................. Pokračovanie, doplnky, vysvetlivky budú zverejnené dodatočne...

21 septembra 2007

Nábožné piesne...

Když prišel čas vandrování...

Když prišel čas vandrování;
S mojí vlasti rozlúčení;
Daj Bože anjela svého,
V ceste tovariše mého.
Nemúže to jinak býti;
Musím se s ňou rozlúčiti;
Skúsim sveta obyčeje,
Pújdú do cidzího kraje.
Nebo človek ve své vlasti;
Nemá žádné poctivosti;
Preto radšej jinde pújdú;
Kde lepší lásku mít budú.
Sednem na more široké;
Pújdú do krajín ďaleké;
I uprostred neprátelé;
Pújdú do cidzího kraje.
Pres hory a pres údolí;
Pújdú bezpečne po mori;
Chýru o sebe žádného;
Nemám krem Boha jiného.
No, tak Bože mi pomáhej;
Sílu čestnosť mi dodávej;
Dej mi sílu bych neklesal;
A ve zdraví, dovandroval.
No tak, Bože, již z milosti;
Který bydlíš na výsosti;
Dávám se již na cestu svú;
A prúčím v ochranu Tvú.

Túto pesničku nenajdete ani v Tranosciuse a ani v žiadnom našom spevníku. Najdete ju však na CDečku, ktoré v 2004. roku vydal kvartet slovenského evanjelického zboru „Krista Pána“ v Lavertone, Austrália.
O akú pesničku tu ide? Veľmi starú, na čo poukazuje už aj sám jazyk, poslovenčená „bibličtina“. Pred sebou máme pesničku, na ktorú sa už zabudlo. Unikla nám z pamäti. Ako decko, neraz som počul ako si ju matka nôtila a neskoršie som ju poprosil, aby mi to zaspievala aj do magnetofóna. Na tom by možno aj zostalo, keby som náhodou, tu v Austrálii nedržal brožúrku zbierky pesničiek, čo niekde v 20-tých rokoch XX. storočia vytlačili Kníhtlačiarne účastinárskej spoločnosti v Petrovci, ako jednu zo svojich prvých brožúriek. Ako vydavateľ sa tam spomína určitý pán Gašpar z Petrovca.
V pôvodnej podobe, v brožúrke, táto pesnička má vyše 30 strof. Tu zverejňujem iba výber, ktorý sme použili pri nahrávaní.
V rokoch konania funkcie zodpovedného redaktora rozhlasových vysielaní v slovenskej reči na štátnej rozhlasovej stanici SBS, získal som povolenie nahrať niekoľko slovenských cirkevných pesničiek, aby sme mali zvukový materiál pre blížiace sa Vianoce. Tunajšia študentka hudby a spevu, Katka Kotvášová celú pesničku znotovala, dala jej aranžmán a aj odspievala. Ona hrala na flaute, jej brat a jedna jej priateľka z univerzity ju sprevádzali na klavíri a čele. Celá nahrávka dopadla vynikajúce a trochu aj vzbúrila tunajšiu krajanskú poslucháčsku verejnosť. Všetci boli zvedaví, odkiaľ to máme.
Čo môžem povedať o úzadí tejto pesničky? Pomerne málo. Moja matka sa ju naučila od svojej matere, ktorá mala otca v Amerike a tento, počas návštevy rodnému kraju, pesničku naučil svoju dcéru, moju starú mater. Ináč on ani nebol jediný, čo pesničku priniesol. Všetci evanjelickí „Amerikáni“ ju vedeli a aj si ju pospevovali. Naučili sa ju tam, „za veľkou mlákou“. Rozumeli jej. Cítili ju. Prežívali jej slová, lebo aj oni museli von z vlasti, za široké more, do cudzej vlasti, kde okrem Boha nemali „jiného“ a Boh im bol aj jedinou ochranou.
Akou cestou sa dostala do Ameriky, asi sa nikdy nedozvieme, ale tamojším vysťahovalcom z konca XIX. storočia prirástla k srdcu.
O vzniku tejto pesničky som nenašiel žiadne spoľahlivé dáta, ale mi vonia na diania po bitke na Bíléj Hoře (8.11.1620.), kedy do emigrácie odchádza veľký počet aktívnych účastníkov povstania proti Habsburgovcom. Boli to hlavne českí protestanti. Rozpŕchli sa po svete, ba časť sa dostala aj za more, do Anglícka, ale aj ďalej, za oceán, do novej kolónie anglíckej koruny,Virginie.
Toto by bolo všetko, čo môžem povedať o úzadí tejto pesničky.
..........................................JK
..............................................................
Pokračovanie nasleduje...

20 septembra 2007

Mená na H

Krstné mená
Hadrián: Muž. m. lat. pôvodu. Viď Adrián.
Halina: Žen. m. gréckeho pôvodu, utvorené na podklade slova galéne, čo znamená spokojnosť, jasnosť, štýl. V príbuzenstve má slovo geláo = smiať, usmievať sa.
Hana, Hanna: Žen. m. hebrejského pôvodu, s významom on ma uprednosťuje. V St. zmluve, kde mnohoženstvo bolo bežnou praxou, takto sa nazývala matka Sámuela. Ďakujúc Grékom, podoba Hannah sa rozšírila po celej Európe, avšak dlhú dobu konalo len funkciu varianty Anny. Len v čase reformácie, kedy sa siaha po menej frekventovaných biblických menách, zjavuje sa aj Hanna, už ako celkom samostatné a vo svojom pravom význame.
Harold: Muž. m. staroškandinavského pôvodu, s významom armáda, sila, armádny vodca, armádny generál.
Hayley: Hlavne ženské, ale vyskytuje sa aj, ako mužské meno, s ktorým sa občas stretneme medzi našimi vysťahovalcami v U.S.A. a v Austrálii. Pôvod mu je staroanglícky a vychádza z priezviska, ktorého význam je čistinka na pestovanie sena, lúka na pestovanie sena.
Hektor: Muž. m. gréckeho pôvodu a význam mu je drž pevne. Takto sa volal trójsky junák, ktorého zabil Achiles.
Hedvíg(a): Muž. a žen. m. germanského pôvodu a význam mu je spor, hádka, škriepka, zápas, konflikt. Slovanizovaná podoba je Jadvíga.
Helena: Žen. m. ktoré same udáva, že je gréckeho (helénskeho) pôvodu. Význam mu je svetlo, svietiaca, jasná, lesklá, žiarivá a pod. Pod týmto menom poznáme viacej ženských historických postáv. Jedna z nich bola aj matka cisára Konštantína, ktorá svoju púť do „svätej zemi“ podnikla už ako 80 ročná a div, divúci, v štvrtom storočí po Kristovom narodení a popravení, podarilo sa jej tam „objaviť pravý kríž“. Kríž, na ktorom Ježiš trpel smrtelné muky. Aby sa nikomu nemálil tento objav, ku nemu priložila aj tie „pravé“ železné kliny a rad ďalších relikvií. Ešte skorej tejto Heleny, tam ďaleko v antickom svete, ako spomína Hómer, žila vraj krásna Helena, ktorá sa stala príčinou, či výhovorkou trójskej vojny. Neraz sa Helena píše aj ako Elena a časom sa aj úplne osamostatnila. U Srbov má podobu Jelena (v mužskej podobe je to Jelenko), z čoho rad naších dievčat v rodných listoch má napísané Jelena. U Maďarov vzniká Ilona, z čoho je u nás bežné Iľa, Iľka, kým u Angličanov najdeme: Eileen, Aileen, Helen, Nela a rad podobných.
Helga: Žen. m. staroškandinávskeho pôvodu, s významom svätá, šťastná.
Henry, Henryk, Henrieta: Pôvodne staronemecké mužské meno, kde je podoba Henry a význam sa vysvetľuje, ako domáci panovník, domáci vládca, gazda. V latinovanej podobe je to už Henricus, z čoho neskoršie v nemčine vzniká Heinrich a jeho skratka Heinz, kým vo fr. jazyku vzniká Henri a v ang. Henry, Harry. Meno má aj svoje ženské podoby.
Herakles, Herkules: Muž. m. pod ktorým poznáme hlavne gréckeho antického siláka, junáka. Ako súčasné krstné meno, nebolo nikdy nejak frekventované, ale v XIX. st. časť rodičov siahla aj po ňom, ba ani dnes nie je celkom zanedbané. V pôvodnej gréckej podobe je Hrákles, Hrákleios, čo predstavuje spojenie slov Héra, Hrá = meno bohyne Héry + kléos = sila, pýcha, sláva, chvála, dobré meno. (Túto komponentu najdeme aj pri mene Kleopatra.)
Herbert: Muž. m. starogermanského pôvodu, s významom jasajúca, skvelá, slávna armáda.
Herman: Muž. m. staronemeckého pôvodu, s významom bojovník.
Hermína: Žen. m. o pôvode ktorého je viacej predpokladov: 1/ Východiskom je muž. m. Herman; 2/ V iných rečiach sa s týmto menom stretávame v podobe Hermiona, čo poukazuje, že jeho východiskom môže byť aj mužské m. Hermes. V gréckej mytológii Hermes bol božským sluhom, poslom (ekvivalent židovsko-kresťanského Gabriel), bol okrídlený a jeho rímskym ekvivalentom je boh Merkúr. Hermiona: Žen. m. ktoré sa vysvetľuje, ako dcéra boha Hermesa. Pod týmto menom v mytológii stretávame dcéru Menalausa a Heleny.
Hieronym: Muž. m. gréckeho pôvodu a s významom sväté meno. Meno siaha až do čias antiky, do predkresťanskej doby, ale jeho popularita vzrastá hlavne medzi prvými kresťanmi, lebo teraz sa začína vysvetľovať ako motlidba Pánova. Hieronym vychádza už zo svojej zlatinovanej podoby Hieronymus, ktorú si najskôr preberajú Nemci a od nich prichádza aj k nám. V angličtine má podobu Jerome (dem. z Jerry) a podľa oxfordovho etymologického slovníka, jeho ďalšie podoby sú: Gerald, Gerard, Jeromy...
Hilary, Hilária, Hilár: Krstné mená v ženskej a mužskej podobe, ktoré vyšli z latinskej podoby gréckeho mena Ilários, čo znamená veselá, hravá, šťastná, hírivá osoba. Zásluhou manželky bývalého amerického prezidenta, Hillary Clinton, meno sa zase spopularizovalo a jeho výskyt je dnes už častejší. Hlavne v ženskej podobe.
Hilda: Žen. m. staroanglického pôvodu, kde sa jeho význam vysvetľuje, ako boj, zápas.
Honoria: Pomerne už zriedkavé žen. m. ktorého pôvod je v lat. jazyku a význam mu je dobré meno, dobrý chýr, dobrá reputácia, česť. Do použitia sa dostáva v čase reformácie.
Horcius, Horatius: Muž. m. neznámeho významu. Vychádza z priezviska slávneho antického básnika Horatiusa. Otec tohoto básnika bol otrokom, ktorého majiteľ oslobodil otrockého záväzku. Meno majiteľa bolo Horatius, nuž oslobodený otrok, na znak vďaky, prevzal si toto meno, ako svoje priezvisko, ktoré neskoršie preslávy jeho syn. Dnes je už zriedkavé, ale v čase renesancie a až do začiatku XX. st., bolo pomerne frekventované. Hlavne v rodinách „vyššej“ spoločnosti.
Hortenzia: Žen. m. ktorého pôvod je v priezvisku jednej slávnej rímskej rodiny. V súčasnom tal. jaz. je to Ortensia, vo fr. Hortensia, z čoho teraz vzniká nové vysvetlenie významu, ako pani záhrady.
Hrdoš: Slovenské muž. m. utvorené na podklade hrdý.
Hubert: Muž. m. staronemeckého pôvodu, kde znamená veselej, šťastnej, jasajúcej duše. V stredoveku toto meno bolo pomerne populárnym, lebo zhodou okolností, tak sa menoval aj sv. Hubert z Liége, patrón poľovníkov, lovcov. Tento vraj, počas jednej z jeho častých poľovačiek, uveril v kresťanstvo. I keď je meno už zriedkavejšie, predsa ho najdeme aj dnes.
Hugo: Muž. m. staronemeckého pôvodu, s významom srdce, duša.
Hvezdoň: Slovenské muž. m. utvorené zo slova hviezda. Podobné útvary nachádzame aj v iných rečiach, ako napr. Sterling, Star, Starr, Stella, Astra, Sidus atď. Hypolit: Muž. m. varianta Ipolita. viď. ....................................JK
..................................................
Pokračovanie nasleduje...

19 septembra 2007

Etymológia... Č

Č
Čapáš: Stopa, stupaj po niečom, druh mužského (vojenského) tanca, kde sa dlaňou cápe po sáre čižmy. V Slovníku nie je. Na Dolnej zemi pretrváva pod vplyvom maďarského csap = udierať, cápať a srbh. čapaš = stopa. V príbuznosti má také slová, ako: cápať, capkať, čápať, čapkať, čaptavý, ťapuškať, tepať atď. Čardák, čardaklia: V Slovníku nie je. Na dolnozemských gazdovských dvoroch vždy bol aj čardák, pod čím sa chápe na dvore (na koloch) postavený koš, hlavne na skladovanie kukurice, aby sa tu vysušila, nevlhla. Pod čardákom obyčajne bývali chlievy na svine. Ako také, slovo je prevzaté od Turkov, kde má význam arbo(u)r, pergola, ale aj balkón, izba, bytový priestor postavený na sĺpoch, strážna vež a pod. Slovo však vôbec nie je tureckého pôvodu. Nachádzame ho aj v sanskrite, ako čadya, čadiya, s významom byť prikryté, chránené, či aj v podobe čajo (čadžo)= cieňa, chyžka, z čoho v jazyku pali a v hindu vzniká čajja = balkón, veranda, pergola, prístrešie, odkvap. Koreň je sanskritové čad = prikrývka, pokrov, strecha, ústrešie. Čes. nár. čarták, srbh. čardak = čardák, strážna veža, bohatšie ľudské obydlie (palác), rus. ukr. čerdák, čertóg, staroslov. a starosrbský črtog, grécky thálamas / θάλαμας = sála, komnata, spálňa, ženská spáleň, nevestina komnata, sklad, palác. Do tureckých jazykov sa slovo dostalo z peržského, kde je utvorené spojením slov čar = kratšia podoba slova čahar = štyri a dar, daur = drevo, strecha, pokrov, dom, byt, palác (prelína sa so slovom čajír // viď), ktoré teraz nadobúda význam zo štyroch strán... z každej strany... úplne zahradené...ohradené, oddelené. Sem môžeme zaradiť aj čardaklia, termín pod ktorým chápeme konštrukciu v podobe domu, na ktorú sa usmerňuje vinič, ktorý po čase sa úplne ovinie okolo stĺpov a vznikne tu nejaké ústrešie od slnečnej páľavy, pekný chládok na osvieženie. Čatľov(ať): V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, kým u nás toto slovo pozná každý. Slovenský ekvivalent omietať, omietka, náplast je skoro neznámy. Pokladá sa ho akože pôvodne maďarské, lebo tam jestvuje csat = spona, csatlakozás = spojenie, pripojenie, kontakt, csatol = spojiť, pripojiť pričleniť. Tu však ide o číre indoeurópske slovo, ktoré stojí hneď vedľa cápať, nacápať, čápať, čupieť, čaptavé a pod. Stojí vedľa ich prešírených významov prilepiť, zalepiť, schovať, vyrovnať, zarovnať, pritlačiť, rozšíriť atď. Porovnaj so sanskritovým a hindu čapta(na) = roztlačiť, porovnať, vyrovnať, nalepiť, zalepiť, plastovať. Všade sa to zvádza do otvorenou dlaňou niečo roztláčať, lepiť, cápať to, vyrovnávať. Čatľovaním cápeme blato na stenu a vyrovnávame ho. Odtialto následne vznikli slová, ako čatľovka = murárske hladidlo na omietku, ale aj očatľovaná žena = žena ktorá použila nedmieru veľa šminky, líčidla, namaľovaná. Čatrľa: Ďalší archaizmus, ktorý Slovník slov. jazyka nepozná. Význam mu je veľký, hlavne jarmočný šiator, kde krčmári čapovali a cigáni vyhrávali. Ide tu o čire indoeurópske slovo, ktoré je zastúpené v rade jazykov. V sanskrite čáttra = parasol, slnečník. Koreňom je čad = prikrývka, strecha, „pokrov“ a odtialto sa odvádzajú všetky odvodené podoby vzťahujúce sa na niečo pod strechou, prikryté, ústrešie, cieňu, zahalené, závoj atď. V hindu jaz. čatr, čatar = parasol, slnečník, pečiarka. V peržskom čatr = slnečník, dáždnik, šiator, čadar = šiator, pavilión, plášť, závoj (zahaľujú sa do neho moslimské ženy), plachta, obrus a pod. Tesne súvisí so šiator. Čengerka: Domáci kurovitý vták, perlička, Numida meleagris, ktorého pôvodnou vlasťou je západná Afrika. V Slovníku slov. jazyka slovo nejestvuje. Tento vták sa do Európy dostáva až niekoľkými cestami a ku nám, asi cestou tureckej expanzie, o čom nasvedčuje na Dolnej zemi (Báčka) zaužívaný názov čengerka, kde v podstati ide o turecké slovo čengel = driapať, zadrapovať, ísť na nervy, otravovať, hnevať, dobiedať, čo najlepšie vystihne srbské slovo dosada, či u nás adaptovaný srbizmus dosadzovať = unúvať. Tento vták neustále hrabe, škrieka (z čoho v Banáte vzniká škrečka, lebo slovenské osídľovanie tejto oblasti je neskoršieho dátumu a vplyv tur. jazyka bol už nepatrný). Pre túto vlastnosť je hojne zastúpený aj na farmách Austrálie. On prvý odhalí, kde v záhrade je had a svojim škrekotom upúta pozornosť domácich na nebezpečie. Neraz sa aj dá do boja s hadom a obyčajne to vyhrá. Čevap(čič): Druh mäsitého jedla orientálneho pôvodu, pripraveného na rošte. Ku nám sa slovo dostalo prostredníctvom srbch. ćevap(čić), ktorí si ho prevzali z tureckého kebap, avšak do tur. jazyka prišlo z arabského kabab. Čibíz: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. Zaužívané je na Dolnej zemi v zmysle chytrák, šibal, nezbedník. Prevzaté je z maď. csibész = r/v, avšak jeho východiskom je slovanské šibal. Ak by sme z nejakej príčiny chceli toto posunúť na akože turecké východisko, tak tam je çubuk = palica, hoľa, papek, prút, či zase sa to zvádza ku šibe, šibaniu a tým ku indoeurópskemu pôvodu. Číčok: V Slovníku slov. jazyka ani toto slovo nejestvuje, i keď ho pozná každý báťa, každé dieťa narodené vo Vojvodine, ba vôbec na Dolnej zemi. Číčok má najradšej plodnú pôdu, humusovitú, vlažnú . V takejto pôde rastie ako „divý“. Tu sa náš Slovák narodil medzi číčkami, žil s nimi a veru i zápasil s nimi. Slovenské všeobecné bodliak mu nevyhovovalo, lebo bodliak bodá a tých bodavých rastlín tu bolo neúrekom (dykyca, octovíňa...), nuž siahol po zdanlivo cudzom slove, pri vysvetľovaní ktorého sa musíme točiť z jazyka, do jazyka. My sme si ho prevzali od Srbov, čičak = číčok. Srbi si to vraj prevzali od Turkov (čo je pravda) çıçek (čiček) = kvet, kvietok, kvitnutie, lebo číčok, ten „zdravý“, má krásny modrý kvet, avšak... v ruskom jazyku je aj slovo čečak = prilba, ozdobená prilba a toto už nemožno dať do súvisu s turecko – tatarskými jazykmi, lebo v tom prípade sa stáva otáznym aj vysvetlenie slova čepiec, ktoré už tesne súvisí aj s lit. kepúre = čiapka, lot. çepure = r/v, ba aj naším gebuľa, či gréckym skepas / σκέπας, σκέπη = prikrývka, ochrana. Konečne, tie turkomanské slová čo sem-tam najdeme aj v tureckom jazyku majú cele iný charakter, inak sa tvorili, inak znejú a číčok, ako aj spústa iných slov tu predstavujú iba obyčajnú výpožičku z jazyka Indoeurópanov. S týmto slovom si nevedel dať rady ani oxfordov etymologický slovník. Ang. thistle = číčok, komparuje so starým horným nemeckým distil(a), nemeckým a holandským distel atď. a ku všetkému pridáva „pôvod neznámy“. Celkom chutné. Tak to robí pri rade slov, lebo tamojší experti sa nevyznajú aj v slovanských jazykoch. Poznajú sanskrit, chetejský, ba čiastočne aj tochársky, úplne sa vyznajú v gréckom, latínskom atď. ale o slovanských jazykoch sa ich nepýtaj. My sme tam na periférii. Celkom bezvýznamní i keď ku sanskritu to máme bližšie, ako všetci ostatní. Predsa, aj geografický sme tam bližšie. Čiga: V Slovníku ho nieto. Zaužívané vo Vojvodine, s významom kladka, škripec, jednoduchý stroj, koleso volne sa otáčajúce okolo osi, kladkostroj. Čes. čiha = r/v. Môže byť výpožičkou z maďarského csiga = slimák, ale ešte skorej z nemckého ziehen = ťahať, ba nevykľučuje sa ani sanskritové čakrá = koleso. Čík: Druh plžovitej ryby. Viď Bikačík. Čiláš: V slovníku slov. jazyka nejestvuje, kým na Dolnej zemi je zaužívané na označenie pekného pehavého, bodkovaného, akoby pofŕkaného, „hviezdičkovaného“ koňa a preto je tendencia zaradiť ho madzi pôvodne maďarské slová, lebo v maď. csillag, csillagos = hviezda, hviezdnatý, csillog = ligotať, trblietať, jagať atď. Same slovo, jeho pôvod je v indoeurópskom jazyku a v sanskrite je zastúpené s čihna = znak, znamenie, lesknúť sa, lyska, pofŕkané, bodkované, jarabé, ľahko spoznatelné, charakteristické a pod. kým v nových jazykoch Indie, ako napr. kumauni, čihna sa posunulo v čin = horoskop, v nepálskom činu = znak, fľak, znamienko...horoskop. V peržskom čikin = pekná, pestrá, zlatom a kvietkami zdobená výšivka, výšivka vôbec, čil – čiragh = jagavé, trblietavé svetlo, osvetlenie, svietnik, luster. Po grécky kallí- / καλλί- = pekné, krásne. Slovo môže súvisieť aj s detským slovom pre koňa, činka, ale v prípade komparovania s francúzskym cheval = kôň a jeho východiskom, latínskym caballus = kôň, musíme mať výhrady. Činka: Koník. Patrí do skupiny „detských“ slov. V SSJ nie je, avšak na Dolnej zemi je frekventované, nuž je tendencia zaradiť ho medzi „pôvodom“ maďarské slová, lebo aj tam najdeme csinos = pekný, pôvabný a slová odvodené z tohoto. Slovo činka je však ie. pôvodu a nachádzame ho už aj v sanskrite, ako čihna = znak, znamienko, znamenie, fľak, lesknúť sa, lyska a pod. Z tohoto v hindu vzniká činh, činha = lyska, zvláštny znak, odtlačok, odznak a pod. Čln: Druh menšieho plavidla. Všeslovanské, v podobách člun, czoln, coln, čolen, čeln, avšak v srbh. je čun, ale aj čamac, bul. čolnec a praslov. čln. Vo Vojvodine, medzi krajanmi najčastejšie počuť čámec, či v odľahlejších sriemských osadách aj čánec. Aj tu máme výpožičku zo srbh. jazyka, kde sa vyvinulo z pôvodného čun, či nárečového (ako je v bul. jaz.) čolnec, čolmec. Rad etymológov sa bavil vysvetľovaním pôvodu tohoto slova, ale nikto nedal uspokojivé vysvetlenie. Komparovalo sa ho s litovským kélmas = peň stromu, lotyšským celm = peň stromu, ale aj loďka, rybársky čln a prirovnávalo sa ho i ku st.h.nem. scalm = plavidlo, loď, ang. helm = kormidlo, ba i gréckemu skalmós / σκαλμός = kolík na pripevnenie vesla. Pri vysvetľovaní tochárskeho B kolmo = čln, D.Q. Adams podáva komparácie so starým horným nemeckým scalm = plavidlo, ale teraz ho dáva do súvisu as bohate rozvetveným indoeurópskym slovom (s)kel = sekať (viď Skela), ktoré sa dáva aj do súvisu so slovanským čln, kde sa ako východisko sugeruje ie. hlh-no-, kl-mno, obe podoby vyšli z kelh- = vyčnievať, dvíhať. V peržskom jaz. čunak = zobák vtáka, ale toto je vpríbuznosti s hindu čamač, čamas = vareca, lyžica. Východiskom mu je sans. čam = sŕkať. Ako významovo, tak aj fonetický, môže mu zodpovedať čínske čuán = čln, loďka, loď, plavidlo a čuán (píše sa odlišnou kombináciou charakterov, ale fonetický zodpovedá) = plť, pltník, kým čuan (ako charakter, tak aj výslovnosť je trochu iná) = rieka, prúd. Vypadá, že toto slovo sme dostali cestou ázijských hord, s ktorými sme mali opletačky od najstarších čias. V tých hordách Mongolov, Hunov atď. asi vždy bol aj počet Číňanov a cestou týchto, akože kultúrnych ľudí, slovo si prerazilo cestu aj do Európy, medzi nás. Veď na tej dĺžke až niekoľko tisíc kilometrov, určite sa museli prevážať aj cez ázijské a európske veľtoky a stepní nomádi určite nepoznali technológiu stavania si plavidiel. Museli im to robiť Číňania, ktorí po sebe potom tu aj zanechali svoje slovo. Zatiaľ toto bude asi najlepším (trochu „romantickým“) vysvetlením, avšak ďalším výskumom možno sa poznatky posunú v inú rovinu. Čoban: Pastier oviec. V Slovníku ho nieto. Prevzaté zo srbh. čoban = r/v. Ruský čoban, čabán, ukr. čaban. V prípade ruského a ukrajinského predpokladá sa „výpožička“ z krimo-tatarského čoban = pastier oviec, kým v prípade srbh. sa predpokladá vplyv tureckého osmanského čoban. Možné je, že v prípade rus. a ukr. ide o výpožičku z krimo-tatarského, ale v prípade srbh. jazyka, asi máme ich jazykový fosíl z iránsko – sarmatskej skupiny, lebo srbh. jazyk pozná aj slovo šubara = baranica. Do turkomanských jazykov slovo čoban prišlo z peržského jazyka, kde šuban = pastier, avestínske fšupana = stráženie oviec, stáda, dobytka. V hindu je to čupan, čopan, kde vidíme prítomnosť sanskritového pa(n) = stráženie, ochrana – toto pa(n) sa využíva hlavne v zložených slovách. Čokot: Viničný ker, trs, kŕč. V SSJ nie je. U nás je zaužívané hlavne v Báčke a v Srieme, kde predstavuje výpožičku zo srbch. čokot = r/v. Etymologický súvisí s čongáľ, čungáľ, ba v príbuznosti má aj stĺp a steblo. Cugať: Veľa piť, chlastať, žrať. V Slovníku ho nemame. Regionálne podoby jestvujú aj na Morave, cúhať, v Hanácku cochať se = prehŕnať sa v jedle, moravské cúliti, cúdziť = piť, bulharský cokam, cukam = opíjať sa, srbh. cugati, nacugati se = piť, opiť sa. V. Machek toto slovo pokladá za nejaký nový útvar, často len regionálny, utvorený z rozličných významových variant slovies cudiť, čúrať, cupať. Vysvetlenie by postačilo, keby v sanskrite nebolo tiež podobné slovo, s podobným významom. Cug = ďobať zobákom, zobať a z tohoto odvodené slová, ako cugyati = ďobať, zobať, pásť sa a ku tomuto prislúcha aj cucu = ženský prsník, bradavka, či širšie aj cucať, cicať. Keďže cugať tiež súvisí s pitím, nasávaním, toto slovo by skorej patrilo do našej starej slovnej zásoby. Čutora, čutura: Druh plochej polnej fľaše. Slovník slov. jazyka vedľa tohoto slova nema poznámku, či tu ide o slovo maďarského pôvodu, avšak V. Machek (český et. slov.) sa zhoduje s maď. etymológom Kniezsa, ktorý slovenské čutora pokladá za výpožičku z maď. csutora, kde vraj ide o výpožičku z balkánskych jazykov, lebo rumunské ciutura vraj vychádza z lat. kiutulus. (?) Lat. kiutulus už podľa podoby písania dáva na javo, že tu ide o slovo importované, cudzie. Odkiaľ to tam dostali? Na výber máme celý rad antických jazykov oblasti Stredomoria. V gréckom jaz. kissúbion / κισσύβιον = nádoba, misa, čaša, ktorému už zodpovedá aj sans. kuta- = krčah, kulač, čutora, nádoba na vodu a kattora = čaša, šálka, pohár, z čoho v jazyku lahnda vzniklo katori = nádoba s malým otvorom na pitie, čiže kulač, čutora. Ku všetkému blízko stojí aj kumbhá-= nádoba, hrniec, vedro, džbán, kotol, ba v podobe kundá-= vedro, sud, jama, misa, kanta na vodu, načieradlo atď. atď. Čuvač: Druh, plemeno psa. Všade sa ho udáva, ako maďarský druh psa, lebo sa ho chybne identifikuje s názvom turkotatarského národa Čuvaš. V.Machek, spoliehajúc sa na výskum Šmilauera, pôvod názvu vidí v slovanských jazykoch, kde napr. srbch. a bul. čuvati = chrániť, strážiť, dohliadať, dávať pozor. ...
................................... Pokračovanie nasleduje...
V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com