31 decembra 2007

Novoročné gratulácie...

***Petrovec, prvý deň v roku 2008.***
2008 *** 2008 *** 2008 ************************
Šťastlivý nový rok ************************ Srbsky .................. Srećna Nova godina ................................Срећна Нова година. Anglický ................ Happy New Year. Latínsky................. Felix sit annus novus. Francúzsky............ Bonne année. Taliansky .............. Buon anno. Holandský ............ Gellukig nieuwjaar. Španielsky ............ Feliz ańo nuevo. Japónsky............... Akemashite Omedetou Gozaimasu. Vietnamský ......... Chuc mung nem moi. Indonézsky .......... Selamat Tahun Baru. ***************************
PF***2008***pf***2008***PF***2008***PF***2008***PF

.......................pripravil J.Kulik

30 decembra 2007

Jazyková príloha.

Keďže sa dnes silvestruje, či víta nový rok, mnohí budú nadmieru piť – flámovať a zajtra, na Nový rok, budú „mamurní“. Slovko „mamurný“ je zo srbčiny, čiže je neslovenské a v našom jazyku ho nenačim používať. Podľa Srbochorvátsko-slovenského slovníka Emila Horáka heslo „mamuran“ sa prekladá ako nevrlý, ospalý, s ťažkou hlavou a „mamurluk“ ako pľuštenie. V Krátkom slovníku slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied za heslom pľušťať sa píše ako expresívne a neosobné slovko s významom smädiť po pijatike a v šesťzväzkovom Slovníku slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied za druhým významom sa píše ako nárečové neosobné slovko s významom zle sa cítiť (obyčajne po pijatike). Príklady: I tebe pľuští – je to mrcha poriadok, že človek zábavu musí odpokutovať. Čo by mi pľušťalo: nudím sa. Musíme spomenúť ešte aj to, že na Slovensku často počuť namiesto slovenského pľuštenie aj české „kocovina“, čo je tiež zle ako u nás srbské mamurluk. Nakoniec zhrňme – po lumpovaní, flámovaní, opici (opitosti) môžeme mať ťažkú hlavu, či byť nevrlí, ospalí, môže nám pľušťať.
Tomuto sa, pravda, môžeme vyhnúť, ak budeme v pití zachovávať mieru, ak budeme striedmi.
****************************>>>Píše Ján Širka<<<

Kruh labužníkov 17

Sárma. Plnené kapustné listy. Pre dolnozemského Slováka, „plnené kapustné listy“ je trochu zdĺhavý názov, nuž zaujal sa tu import zo srbch. jazyka, sárma. V srbch. sarma, je zase importom z tureckého jazyka, kde sarmak = zaviť, obkrútiť, zakrútiť, obaliť, zabaliť, obkľúčiť a pod. Aj Turci si však toto slovo importovali z jazyka Peržanov, kde sarma = zima, chlad, mráz, z čoho vzniklo sarma`i, čo už predstavuje zimné oblečenie, obliecť sa, zaviť sa (do zimných šiat), zababúšiť sa. # Bol pokus slovo sárma vysvetliť aj na podklade arabského jazyka, kde najdeme určitú fonetickú blízkosť, ale významovo je to cele iné slovo. Suroviny: 1 kg. mletého bravčového mäsa, asi 200 g. domácej údenej šunky, asi 100 g. domácej vyúdenej štipľavej klobásy – petrovskej, ale nahradí to aj čabajka, 250 g. ryže (môže byť dlhozrnová, alebo krátkozrnová), 4 lyžice krupice (grís), 1 vajce, soľ, tlčené čierne korenie, trochu muškátového orieška, trochu „Vegety“ (dehydrovaný zeleninový koncentrát), 1 lyžica cukru, 4 cibule, 2 strúčky cesnaku, 3 bobkové listy, ½ čajovej lyžičky mletej rasce, asi 1 lyžičku červenej papriky (mletej), 4 lyžice (asi 200 g.) smotany, 2 hlávky kyslej kapusty, asi 250 g. rezanej kyslej kapusty, 3.5 lyžíc spustenej masti (oleja), 3 lyžice škrobovej múky, 4 lyžice paradajkového pretlaku, alebo ½ litra domáceho paradajkového pretlaku, voda (podľa potreby). Pracovný postup: Do zomletého mäsa pridáme na malé štvorčeky (na drobno) pokrájanú šunku a klobásu, umytú ryžu, krupicu, vajce, soľ, „Vegetu“, červenú papriku, oriešok, mleté čierne korenie, rascu, na masti (oleji) popraženú cibuľu s cesnakom a všetko dobre zmiešame. Takto pripravenou masou plníme umyté kapustné listy. (Ak sú veľké, rozkrojíme ich na polovice). Ukladáme ich do hrnca, na dno ktorého sme dali zvyšok masti (oleja), umytú kyslú kapustu a bobkové listy. Poskladané „gučky“ pritlačíme veľkým rovným tanierom a zalejeme vodou (asi na tri prsty vyššie od taniera), ktorú sme mierne osolili, pridali jej cukor a „Vegetu“. Hrniec postavíme na oheň. Keď začne vrieť, oheň znížime a na miernom ohni teraz varíme asi jednu hodinu. Počas varenia hrniec občas potrasieme, poskrúcame. Pozor! Nemiešame. Keď je sárma uvarená, zahustíme ju. Staršie recepty odporúčajú klasickú zápražku, avšak ja to robím na iný spôsob. Vo zvláštnom hrnčeku, v trochu vody, vymiešam si škrobovú múčku a paradajkový pretlak. Ak robím s domácim pretlakom, voda nie je potrebná. Toto vylejem do „sármy“ a necháme prevrieť (asi 5 minút). Spôsob podávania, servirovania: Na rovný tanier dáme dve „gučky“. Polejeme ich smotanou. Na tanier priložíme aj dva, tri uvarené zemiaky (pokrájané na kolieská) a kúsok pečenej, alebo smaženej domácej petrovskej klobásy. Sármu môžeme podávať aj samu, najmä ak sme si ju navarili viacej polievkovú. Vtedy používame hlboké taniere. # Všetci hovoria, že najlepšia sárma sa uvarí v sedliackej peci, hneď za ďugovom. Labužníci hovoria, že sárma je najlepšia na druhý deň, prihrievaná. Ak sme všetko nezjedli, sármu môžeme aj zmraziť. Chuť nezmení. **************************************** >>>  recept zaslala pani Božka z Austrálie<<<

29 decembra 2007

Gratulácie 2

Od >>>Nassinca<<< Od<<<Miroslava>>>

Ako sa volám...

Povedzte mi, ako sa volám...>>>

Kruh labužníkov 16

Z receptára starej matere č. 2. Herovky (Triesky). Ako same jedlo, vyprážaný múčnik, tak aj slovo je typické pre dolnozemského Slováka. Herovky sa robili pri každej príležitosti a deti ich mali nesmierne rád. Slovo „Herovka“ v SSJ nenajdeme. „Vypadlo“ nám z jazyka. Ochudobneli sme aj toto rýdzo slevenské slovo. Na prvý pohľad tu máme pomerne nepriehľadné slovo, kde nejednému na um príde komparovanie s nem Herr = pán, lebo aj sám múčnik sa pokladal, ako trochu „pánsky“. Vyprážaná herovka je jemná, tenká, púpkavá, bublinkovitá, mechúrikavá, akoby napuchnutá a „ľahká“. V tejto vlastnosti je i záhada jej pomenovania. V ruskom cirkevno-slovanskom, gvorъ = mechúr, avšak ako ruský, tak aj ukrajinský etymologický slovník toto slovo chybne komparuje so sanskritovým gurúh-, avestínskym goura a gréckym βαρύς . Vo všetkých prípadoch tu máme význam niečoho ťažkého, závažia. Správnejšia je komparácia so sans. gur- = rásť, vyrastať, narastať, smerovať hore, spenené.... Toto už vystihuje aj sám charakter herovky, ako „ľahkého“ múčnika, ktorý pri vyprážaní v „hlbokej“ masti (oleji), „vyskočí“ hore. Na povrch. V slove herovka máme učupené veľmi starobylé slovo s významom ľahkého a je príbuzné ku slovu hore. Suroviny: 4 vajcia, 2 lyžice cukru, Trochu soli, 2.5 dl. smotany, Múky podľa potreby, Masť (olej), Práškový cukor, 1 balíček vanilkového cukru. Pracovný postup: Celé vajcia šľaháme vo väčšej nádobe, kam pridáme aj soľ, cukor, smotanu a ešte raz to všetko vymiešame, vyšľaháme. Do tejto zmesy teraz pridávame múku, aby sme dostali cesto podobnej konzistencie, ako pri zavínovom (rejtešovom) ceste. Cesto teraz na doske vyvaľkáme do tenka. Stará mať potom tarajčekom krájala pásy o šírke asi „na dva prsty“. Vyvaľkané cesto bolo kružnej podoby a stará mať začala to tarajčekom rezať. Najprv si vzala pás na okraji cesta (lokše) a urobila akoby nejaký kruh. Vzala si ten urobený pás a „namotávala“ ho na rozšírenú dlaň. Celkom jemne. Namotané cesto, pás, vložila do horúcej masti (oleja) a pripražila na obe strany. Do zlatej, až ružovkavej farby. Z masti vybrala a položila už buď do väčšej misy, alebo na tacňu. Keď trochu ochladli, posypala ich práškovým cukrom. Robiť herovky na tento spôsob, vyžaduje si aj určitú zručnosť. Najmä to „namotávanie“ na ruku, takže mladšie kuchárky si robotu obľahčili. Rozvaľkané cesto tarajčekom krájali na štvorčeky, obdĺžniky, trojuholníčky, kde teraz zase tarajčekom do tej podoby urobili dva zárezi a „paničky“ takto vzniknuté pásy otáčali, prekrúcali, prepletali... a vkladali do horúcej masti.
********************************* Torta. V SSJ najdeme vysvetlenie, že torta je druh jemného pečiva kruhovitého tvaru, obyčajne plneného krémom a zdobeného polevou. Torty máme všelijaké, napr. orechové, čokoládové, piškótové, kávové atď. Torta však nemusí byť len kruhovitého tvaru, ale aj obdĺžnikového, čo sa na Dolnej zemi nazýva aj štvorec. Torta z etymologického hľadiska je nič iné, ako aj slovanské koláč. Obe podoby vychádzajú z pojmu pre niečo okrúhle, otáčajúce sa.... > v slov. koleso. (Viď - Koláč – etymológia.)klikni>>> Východiskom slova torta je lat. tortus = participium slova torqueo = krutiť, ohýbať, skrúcať, otáčať.... torta placenta = točený, okrúcaný, okrúhly koláč. Angličtina pozná tort = krivda, urážka a torte = koláč, torta a je tu aj tart = menší koláč okrúhleho tvaru, ktorý sa posledne robí, ako „otvorený“, kde stred je vyplnený lekvárom, džemom a pod. Slovo bolo prevzaté zo starofr. jazyka. V češtine je dort = torta a dlhé roky toto slovo bolo počuť aj u nás. Údajne, do češtiny sa dostalo z nemčiny, niekde v XVI. st. ako dort, dorta – z niektorého „tvrdšieho“ nárečia. Ináč, v súčasnej nem. je to Torte. Keď sme si už vysvetlili význam slova torta, pokúsime sa dať vám jeden starý, veľmi starý recept. Zatiaľ sme ho nenašli ani v jednej kuchárskej knihy. Je to recept z knihy starej matere, ktorá ho tiež „zdedila“. Torta – orechová.
Suroviny na cesto: 10 vajec, 10 lyžíc cukor, 8 lyžíc mleté orechy, 2 lyžice jemnej múky, 2 lyžice postrúhanej čokolády (pečivovej). Pracovný postup: Bielky s cukrom vyšľaháme na tuhý sneh a postupne dodávame žĺtky a orechy zmiešané s múkou. Keď máme všetko vymiešané, pridáme aj postrúhanú čokoládu. Zmes vylejeme do vymastenéj formy a pečieme v mierne horúcej rúre (asi 180°C). # Zmes si môžeme aj rozdeliť na dve polovice a piecť to v dvoch formách. Suroviny na plnku:
6 žĺtkov, 250 g. mletý, alebo práškový cukor, 3 lyžice vody, 2 rebrá (štangle) čokolády (pečivovej), 300 g. maslo, 50 g. práškový cukor, 1 balík vanilkového cukra Pracovný postup: Žĺtky šľaháme s vodou a povaríme na pare. Dodáme cukor a varíme ďalej, kým sa cukor nerozpustí. Nakoniec dodáme čokoládu a zase varíme, kým sa čokoláda nerozpustí. Dobre všetko premiešame a necháme vychladnúť. Kým sa masa chladí, vymiešame si maslo, cukor a vanilkový cukor na penu a pridáme vychladnutý krém. Vymiešame si to a plníme tortu. Upečené cesto si rozrežeme na polovice (ak sme mali dve formy, aj tieto rozrežeme na polovice) a tieto natierame plnkou. Taktiež s plnkou pretiehneme i boky torty. Vrch torty prelejeme čokoládovou polevou. Zvyšok plnky využije na okrášľovanie (striekačkou). Čokoládová poleva / suroviny: 2 rebrá čokolády, 2-3 lyžice vody, 1 lyžica maslovej plnky. Pracovný postup: Čokoládu s vodou varíme na pare, kým sa čokoláda úplne nerozpustí. Odstavíme z pary a necháme chladnúť. Do polovychladnutej čokolády pridáme maslovú plnku, dobre vymiešame a zmesou polejeme tortu.
********************************** Rejteš.
Obyčajný závin, štrudla, srbch. gibanica. Typický múčnik Slovákov na Dolnej zemi, kde sa bežne nazýva rejteš. Predpokladá sa, že slovo sme dostali cestou maďarčiny, kde jestvuje rétes = r/v, ale nema tam spoľahlivú etymológiu. Rejteš, ako slovo nema ani SSJ, i keď V. Machek predpokladá, že tu ide o maďarské adaptovanie si pôvodne českého slova řetěz = reťaz, lebo aj toto slovo vzniklo na podklade vrtenia, otáčania, okrúcania... kde zase máme srbch. gibanica = rejteš. Aj tam je názov múčnika odvodený, či súvisí s ohybovaním, skrúcaním, otáčaním. Štrudla už predstavuje priamu výpožičku z nem. Strudel. Slovenská „Kuchárka“ od Ľudmily Dankovej (pred sebou má vydanie z 1979. roku „Obzor“ Nový Sad) tento recept podáva, ako „Obyčajný závin (rejteš)“. Recept, či knihu najdeme v každej slovenskej domácnosti, avšak keďže máme hodne návštevníkov blogu aj mimo tejto oblasti, prepíšeme si to. Suroviny:
50 dkg. hladkej múky, 1 vajce (nemusí byť), 1 lyžica spustenej masti, 3 dl. vlažnej vody, soľ podľa potreby. Pracovný postup: Vo vlažnej (letnej) vode rozmiešame vyjce, masť a soľ a pomaly lejeme do preosiatej múky a nožom vymiešame. Potom cesto vypracujeme tak, že ho buchneme o tablu, prstami zachytíme a vytiahneme do výšky, a takto pokračujeme dotiaľ, kým sa cesto neprestane lepiť na dosku. Vypracované cesto má byť lesklé a hladké. Z cesta spravíme dva bochne, ktoré trochu rozvaľkáme, dáme na pomúčenú dosku, prikryjeme zohriatou rajnicou, alebo čistým uteráčkom a necháme asi pol hodiny odpočívať. Odpočinuté cesto dáme na obrus, pomastíme spustenou masťou a chrbtom omastených rúk cesto dvíhame a rozťahujeme, kým ho nevytiahneme na tenuško po celom stole. Hrubé okraje obtŕhame a cesto necháme trochu obschnúť. Potom cesto pofŕkame masťou (asi 6 lyžíc), dáme naň plnku, kraje ohneme nahor a zdvíhaním obrusa cesto pozorne zakrútime. Závin stočíme, položíme na vymastený plech, alebo pokrájaný kladieme po dĺžke plechu. Potrieme spustenou masťou a v dobre vyhriatej rúre, alebo peci upečieme. Upečený pokrájame na kúsky a posypeme práškovým cukrom. # Keď sa začali pestovať nové, hybrídne druhy pšenice, nejedna domáca sa sťažovala, že sa z tej múky rejteš nedá rozťahovať. Trhal sa. ============ Plnky do rejteša: Kapustová:
Suroviny. 1 kg. hlávkovej kapusty, soľ, 3 lyžice spustenej masti, 20 dkg. cukru. Pracovný postup: Umytú, očistenú a postrúhanú kapustu trochu posolíme a necháme chvíľku stáť, potom kapustu vytlačíme (vyžmýkame) a dáme dusiť na masť (3 lyžice). Udusenú necháme vychladnúť. Vytiahnuté cesto posypeme kapustou, pocukrovíme a zakrútime. # Kapustovú plnku môžeme pripraviť aj slanú, ale vtedy dáme do kapusty len trochu cukru, viacej osolíme, zamiešame i trochu tlčeného čierneho korenia. Kapustu môžeme dať do závinu aj nedusenú. ,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,, Tvarohová:
Suroviny: ½ kg tvarohu, 1 vajce, alebo dva žĺtky, 15 dkg. cukru, 2 lyžice múky (krupice), trochu soli, 10 dkg. hrozienok, 3 lyžice smotany, 3 lyžice spustenej masti. Pracovný postup:
Tvaroh pretrieme cez sito, alebo rukou dobre vymiešame, pridáme múku, cukor, hrozienka, soľ, vajce (alebo dva žĺtky), smotanu a všetko dobre zmiešame. Závin posypeme do polovice plnkou, pomastíme a skrútime. ,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,, Maková plnka:
Suroviny: 25 dkg. maku, 25 dkg. cukru, 4 lyžice smotany, citrónová kôra, špánky zbavené kôstok, alebo slivkový lekvár, masť. Pracovný postup: Mak zomelieme, zmiešame s cukrom, postrúhanou citrónovou a vytiahnuté cesto posypeme do polovice. Pofŕkame smotanou a masťou, dáme rad špánok, alebo višieň, alebo slivkového lekváru. ,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,, Zemiaková plnka:
Suroviny:
½ kg. zemiakov, soľ, voda, masť. Pracovný postup:
Olúpané, umyté zemiaky postrúhame na strúhadle, posolíme a necháme trochu stáť. Prelejeme ich vodou, vyžmýkame, znovu posolíme, posypeme vytiahnuté cesto, pomastíme a skrúteme. ,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,, Krupicová plnka:
Suroviny:
¼ litra krupice, 3 lyžice spustenej masti, soľ, 4 lyžice cukru, lekvár, alebo kôstkou zbavené višne (alebo špánky). Pracovný postup:
Krupicu popražíme na masti do ružova, posolíme, osládime, zalejeme trochu vody a podusíme. Necháme ju vychladnúť, potom posypeme polovicu cesta upraženou krupicou a dáme rad lekváru, alebo višieň. ,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,, Tekvicová (olásková) plnka:
Suroviny: ½ kg. tekvice, 15 dkg. cukru, trochu škorice. Pracovný postup: Tekvicu postrúhame na strúhadle, vyžmýkame, posypeme škoricou, dáme to na polovicu cesta a skrútime. ,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,, Orechová plnka:
Suroviny: 20 dkg. orechov, 20 dkg. cukru, 10 dkg. hrozienok, citrónová kôra, masť. Pracovný postup: Orechy zomelieme, zmiešame s cukrom, hrozienkami a postrúhanou citrónovou kôrou. Posypeme cesto asi do polovice, pofŕkame masťou a skrútime. Upečený závin (rejteš) posypeme vanilkovým cukrom.
********* recepty zaslala pani Božka z Austrálie *********

Mená***

Jonatán: Muž. m. hebrejského pôvodu, s významom Hospodin, Jehova daroval, dar od Hospodina Jehovu. V St. zmluve Jonatán bol jedným zo synov kráľa Saula a priateľ Dávidov. Po tomto mene kresťania siahajú od čias reformácie. (meniny 29.12.) Dávid: Muž. m. hebrejského pôvodu. V Biblii sa spomína izraelský kráľ Dávid. Význam mu je obľúbený, milovaný. (meniny 30.12.) Silvester, Sylvester: Muž. m. lat. pôvodu, s významom: osoba bývajúca hlboko v lese. Mali ho až traja pápeži. Prvý z nich krstil cisára Konštantína a o ňom koloval chýr, že má moc uzdravenia z lepry. Druhý žil v X. st. a spomína sa, ako človeka zamilovaného do matematiky a techniky, ba vymyslel aj kyvadlo „ťapšičku“ na mechanické hodiny. (meniny 31.12.)

28 decembra 2007

Na snehu

Petrovec "pod, alebo na snehu... ?"







26 decembra 2007

Mená **

Ján:
Medzi kresťanmi asi najrozšírenejšie osobné meno. Jeho poboby najdeme v každej reči kresťanov. U nás je zaužívaná podoba Ján, i keď svojho času bola snaha pozmeniť ho v Gán(o). V inej podobe, už celkom samostatne, funguje nám aj Ivan. U Srbov je to Jovan a Ivan, u Rusov, Ukrajincov, Chorvatov... Ivan. Ivan a Ján sa vyskytuje aj medzi Čechmi a Poliakmi. Medzi Germanmi najdeme Johan, John, Jack, Jan, Jon... kým gálske podoby sú Ian, Iaian, Evan, Sean... románske Giovani, Juan, Jean... Latinská podoba je Iohannes a východiskom všetkých je hebrejský jaz. kde má význam Pán je vďačný; Pán je milosrdný; dar Boží; milosť Božia. Z tohoto populárneho muž. mena vzniká aj celý rad ženských mien. U nás je zaužívané Jana, u Srbov Jovanka, u Angličanov Jane, Jean, Joan, u Nemcov Johana, u Francúzov Jeanette atď. Podobu Jan najdeme aj v Anglícku, hlavne v západných oblastiach, odkiaľ sa posledne začala šíriť aj do iných provincií Británie.
(...meniny oslavuje 27.12. ...)
Jana:
Žen. m. utvorené z mužského Ján. V poslednej dobe sa aj táto podoba začala šíriť po svete. Preniká hlavne do krajín hovoriacich po anglícky.

Mená *

Štefan: Muž. m. ktoré je známe v celom kresťanskom svete a najdeme ho v rozličných podobách, ako: Stefano, Esteban, Stefan, Stephan, Steven, Stevo, István, Stefa, Štefa... Jeho pôvod je v gréckom jazyku, kde znamená koruna, vavrínový veniec. V čase rozkvetu gréckej klasickej kultúry, najväčšou cťou, úctou, česťou každého muža, bolo získať si vavrínový veniec, ako symbol vrcholného výkonu v určitej športovej disciplíne, v poézii, orátorstve, hudbe... V samom Grécku meno bolo populárne pred kresťanstvom, kým v čase nástupu kresťanstva, pod týmto menom poznáme aj prvého mučeníka. (Skutky VI. a VII.) (meniny oslavujú 26. 12.) Štefánia: Žen. podoba mužského mena Štefan.

25 decembra 2007

Gratulácie 1





**************************************************************
***********************************************
************************************
*************************
************
*****
*
***
*********
********************
*********************************
***************************************************



Nasledujúce fotografie nám zaslala pani B. Herz z Nemecka









23 decembra 2007

Listy - gratulácie...

Vianočný list pre Teba. Ako dobre vieš, moje narodeniny sa blížia. Každý rok sa koná oslava na moju počesť a myslím si, že tak bude aj tento rok. Počas týchto dní veľa ľudí nakupuje darčeky. Rozhlas a TV vo svojich reklamách na každom kroku upozorňujú svet na moje blížiace sa narodeniny. Je krásne vedieť, že najmenej raz ročne si niektorí ľudia na mňa spomenú. Ako iste vieš, oslava mojich narodenín začala už pred mnohými rokmi. Spočiatku ľudia chápali a boli vďační za všetko, čo som pre nich urobil. Teraz sa zdá, že nik už nepozná skutočný dôvod osláv. Rodiny a priatelia sú spolu, zabávajú sa, ale nepoznajú význam osláv. Spomínam si, že aj vlani bola usporiadaná takáto slávnosť na moju počesť. Slávnostný stôl bol plný maškŕt. Výzdoba bola fantastická a všetko to dopĺňali nádherne zabalené darčeky. Chceš však niečo vedieť? Bol som oslávenec, ale nebol som pozvaný. Keď prišiel deň „D“, prišiel som, ale nechali ma vonku, pred zabuchnutými dverami. A ja som tak veľmi chcel byť s nimi. Popravde, neprekvapilo ma to, pretože v posledných rokoch všetci predo mnou zatvárajú dvere. Nepozvaný, ale predsa som sa rozhodol potichučky vojsť... Postavil som sa nebadane do rohu miestnosti a sledoval som. Všetci jedli, pili, podaktorí aj opití, rozprávali oplzlé vtipy a nesmierne sa na všetkom bavili. A najviac, keď do miestnosti vstúpil veľký tučný muž, oblečený v červenom a s dlhou bielou bradou. Vyzeral, ako opitý. Sadol si do kresla a všetky deti sa rozbehli k nemu, kričiac:“Santa Claus, Santa Claus“, akoby táto oslava bola na jeho počesť. O polnoci sa všetci začali objímať. Tak som roztvoril svoju náruč čakajúc koho by som objal. A vieš čo? Nikto ma neprišiel objať. Ľudia si začali rozdávať darčeky, otvárali ich plní očakávania. Keď už boli všetky otvorené, nesmelo som sa obzrel, či tam snáď nebude aspoň jeden aj pre mňa. Veď, ako by si sa cítil Ty, keby na Tvojich narodeninách boli obdarovaní všetci okrem Teba, oslávenca? Vtedy som pochopil, že som nechcený, nepozvaný a preto som rýchle odišiel. Každý rok sa sviatok mojich narodenín zhoršuje. Ľudia pamätajú len na jedlo, pitie, zábavu, ale mňa akosi zabúdajú. Bol by som rád, keby si mi tieto Vianoce dovolil vstúpiť do Tvojho života. Potešilo by ma, keby si uznal skutočnosť, že pred vyše dvetisíc rokmi som prišiel dobrovoľne na tento svet obetovať svoj život na kríži, aby som Ťa zachránil. Dnes, jediné čo chcem je, aby si tomu veril celým svojim srdcom. Rád sa s Tebou o niečo podelím. Keďže ma mnohí nepozvali na svoje párty, budem mať svoju vlastnú grandióznu oslavu, akú si nikto nevie ani predstaviť. Stále ešte prebiehajú prípravy. Dnes som poslal mnoho pozvánok a toto je jedna z nich aj pre Teba. Chcem vedieť, či prídeš, aby som Ti rezervoval miesto a napíšem tam Tvoje meno zlatými písmenami do veľkej knihy pozvaných. Iba tí zapísaní budú pozvaní na party. Tí, ktorí neodpovedia na pozvánku, zostanú vonku. Vieš, ako môžeš odpovedať na toto pozvanie? Je to jednoduché. Pošli za mňa túto pozvánku všetkým, na ktorých Ti záleží...Budem na vás všetkých čakať na tohtoročnej oslave... Uvidíme sa čoskoro.... Milujem Ťa. Ježiš.
++++++++++++++++++++
........list zverejňujeme v pôvodnej podobe...

Kruh labužníkov 15

Z receptára starej matere. Niektoré zvláštnosti vianočného stola dolnozemských Slovákov. Na Vianoce, či ako sme si to zvykli volať, Kračún, zvyky a stôl dolnozemského Slováka majú svoje charakteristické zvláštnosti, podmienené sortimentom potravín, aké boli na dosah ruky. Podobne sa konalo na celom svete a preto ten „medzinárodný“ vianočný stôl má toľko variácií. Povedzme, Angličania si nevedia predstaviť Vianoce bez ich „Christmas pudding“ – podľa našej chuti, je to „ťažký“ koláč, kde sú zmiešané rozličné ovocné súšky, múka a koláč sa varí. Podľa staršieho zvyku, na stole musela byť aj pečená hus, avšak neskoršie, po objavení Ameriky, na stôl začína dochádzať aj pečený moriak. V Nemecku sa ešte vždy na vianočný stôl dáva kapustnicová polievka a pečená hus. (Na kapustnicovej polievke sa aj dosiaľ hostí anglícka kráľovská rodina, lebo predsa, majú nemecký pôvod.) V škadinávskych krajinách na vianočnom stole najsť misy pripravené z mlieka, mliečnych výrobkov a pravda, sú tu ryby. Na Slovensku, už v čase keď sme sa odtiaľ vysťahovali na Dolnú zem, na vianočný stôl si cestu našiel aj kapor. „Vianočný kapor“. Ako je u nás, na Dolnej zemi, vo Vojvodine? Nič na svete netrvá večne. Nič nie je statické, ale v neustálom pohybe, evolúcii. Aj vianočný stôl podlieha zmenám, avšak určité jedlá ešte vždy zotrvávajú. Napr. je tu kapustnica, „krumple na ťapši s hrubou klobásou“ (recepty najdeme u Ľ. Dankovej), no chceme vám tu podať aj zopár takých receptov, ktoré tam nie sú. „Vyšli z módy“. Sú zastaralé.... Na vianočnom stole nikdy a nikde nechýbali ani medové koláče. Máme tu niekoľko starých a storočiami skúšaných receptov.
Medové koláčíky (medovníčky) č. 1. Suroviny: 20 dg. Medu (4 lyžice), 20 dg. Cukor, 1 celé vajce, 3 žĺtky (bielky sa uschovajú pre šľahačku), 2 čajové lyžičky sódy bikarbóny, 4 lyžice sladkej smotany (asi 200 g.) Asi ½ kg múky. Pracovný postup: Cesto (z hore napočítaných surovín) sa vymieša deň skorej a uloží sa ho do chladničky (asi 24 hodín), Na druhý deň sa z neho robia guľočky (asi veľkosti orecha), Z „odložených“ bielkov sa urobí šľahačka. Na každý bielok sa pridá asi 4-5 lyžíc cukru . (Pridaj tam trochu ciztrónovej šťavy, alebo 1 lyžicu octu.) Urobené guľočky poskladáme na pekáč (ťapšu), ale pozor! Nie husto, lebo v rúre napuchnú. Vložíme do mierne zohriatej rúre (rérňa) asi 180°C, aby dostali peknú červenkavú farbu. Keď sú upečené, vyberieme ich a ešte „za horúca“ ich obalíme šľahačkou a dáme usušiť. # Bielky, cukor a trochu octu miešame, šľaháme, kým nedostaneme kompaktnú zmes, sneh, ktorý potom varíme na pare. # K vôli chuti, do cesta môžeme pridať aj trochu škorice, mletého muškátového orieška, alebo aj anizu (onajs), alebo zomleté klinčeky.
Medové koláčiky (medovníčky) č. 2. Suroviny: 1 balík maslo, 20 dg. cukor, 50 dg. med, 4 vajcia, 1 lyžička škorice, štipku vytlčených (zomletých) kranských klinčekov, štipku zomletého muškátoveho orieška, alebo aj trochu roztlčeného anizu (onajs), 1 lyžičku sódy bikarbóny, 1 kg. Múka. Pracovný postup: Med, cukor a maslo spustíme a všetko dobre vymiešame (na pare), Keď masa schladne, pridáme múku, vymiešame a necháme „oddýchnuť“ asi 4 hodiny. Z „oddýchnutej“ zmesy robíme menšie guľočky, ktoré skladáme na pekáč. (Pozor! Napuchnú.) Guľočku potrieme vyšľahaným žĺtkom so smotanou a na vrch položíme kúsok orecha. Pečieme to v mierne zohriatej rúre. Asi 180 °C. ................................. Na gazdovskom vianočnom stole nechýbali ani „Muškacóny“. V kuchárskej knihe od Ľ. Dankovej najdete si jeden recept, avšak dnes vám podávame druhý, ešte starší.
Muškacóny. 25 dg. orechy (mleté), 25 dg. omrvinky (prézle), 25 dg. cukor, 1 balík škorice (alebo 1 čajovú lyžičku), 1 vajce. Pracovný postup: Všetky suroviny zmiešame a plníme ňou muškacónovú formičku (obyčajne je to v podobe zviazanej mašle), ktorú neustále posýpame cukrom (vkladáme do cukra), aby sa nám ľahšie vyberali. (Nepečieme vo forme.) Pečieme ich v mierne teplej rúre (asi 180°C).
Medvedie „Tľapky“ (Labky). Aj tento recept si vyžaduje mleté orechy a keďže ich mali v skoro každom dome, tak o surovinu nebola núdza. Suroviny: 1 šálka (čajová) mletých orechov, ¾ šálky cukor, ½ šálky masť (maslo), 1 vajce a Múka podľa potreby. Koľko „zoberie“, Do masy kvôli vône, pridáme trochu roztlčených (zomletých) klinčekov, možno muškátového orieška, alebo škorice. Pracovný postup: Všetky suroviny zmiešame v masu, s ktorou plníme formičky. Formičky zvyčajne bývajú v podobe mušle – asi najbližšie ku medvedej labke. Formičky múčime, aby sa nám pri pečení masa neprichytila. Pečieme vo formičkách, v mierne zohriatej rúre (asi 180°C). Upečené „Tľapky“ vyklopíme z formičiek a posypeme mletým cukrom – vanilkovým. ,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,, # Podobné jedlá sa podávajú aj na Štefana (26. dec.) a Jána (27.dec.), pravda, kde majú mužov s týmto menom. Tiež aj na Nový rok sú to „krumple na ťapši s hrubou klobásou“, možno aj „sárma“ (plnené listy kyslej kapusty) a pravda, aj na Pavla (25. jan.).
............................pripr.: Božka AU

22 decembra 2007

Kalendár

Na dvere nám klope ďalší nový rok. Zase budeme oslavovať narodeniny, meniny, výročia... atď. Ľahko nám, čo vieme, na ktorý dátum nám padnú meniny, lebo predsa, ruku na srdce, ale medzi nami je čoraz viacej takých, akých nenajdeš ani v Kalendáry. Rodičia sa pousilovali (každá im česť), aby si potomka nazvali „jedinečným“ menom a tu odrazu sa stretávame s rozličnými "novými menami ako sú: Balangolov, Vytrčpán, Pivonka, Rubínka, Opálka, ba ani nie tak dávno, noviny písali o nejakých študentoch technickej fakulty, čo si dcéry pokrstili (pomenovali), Anóda a Katóda, synov Generátor a Transformátor, hneď po vojne v matrikách sa zjavili aj Traktor, Pätoletka, Exploatácia, Kombajn a podobné mená, výkvety ľudského umu. Posledne a to hlavne v U.S.A. (pretláča si cestu aj ďalej), zjavujú sa mená, ako napr. Breeze (vánok), Bunny (zajáčok), Cherry (čerešnička), Dawn (brieždenie, svitanie), Flame (plameň), Ginger (ďumbier)Honey (med), Mahagony (mahagónia), Rain (dážď), River (rieka), Roo (kengúra), Shade (chládok), Willow (vŕba).... ba zjavili sa aj Tiger-Lily, či rôznojazyčné variácie slova napr. zlato, striebro, alebo vykrútnuté písanie jednotlivých mien a tu je Zusa, Zusana atď. atď. Vraj, aby mali jedinečné meno. Svetový unikát. Pekne, lenže tieto deti po čase začnú trpieť komplexom, keď nemôžu mať meniny, ako všetci iní. Hlavne z tohoto dôvodu v krajinách hovoriacich po anglícky sa meniny vlastne ani neoslavujú. Len narodeniny. U nás sa vždy vedelo, kto a kedy má svoje meniny. Bol v Kalendáry, ale aj my máme čoraz viacej ani nie exotických, ale povymýšľaných mien a deti chcú mať meniny. Čo robiť? Aj Slováci si vykonali nejakú zmenu Kalendára (počas socializmu), takže dnes už málo kto aj vie, kedy má meniny.Musí sa dívať do Kalendára. Na Dolnej zemi sa ponechal „starý“ kalendár, evanjelický, ale v medzivojnovom období každý Kalendár mal tri paralelné rubriky mien. Evanjelický, katolícky a pravoslávny. Americkí Slováci (mám tu Kalendár z roku 1947) ku týmto rubrikám pridali aj „Americké mená“. Tie mená, dátum na ktoré padnú, majú svoje opodstatnenie. Neboli volené len ľubovolne, aby bolo „všetkým po chuti“. Pozrime sa do starších vydaní slovenského Kalendára. Aaa Bbb Ccc Ddd Zzz Nikomu rozumnému nevadí, že napr. je rozdiel medzi evanjelickým, katolíckym a pravoslávnym kalendárom. Každý jednotlivec má právo na svoje dedictvo, avšak aby väčšina zohla šiju k vôli menšine, to už nie je demokracia, ale nejaká „uravnilovka“. Umelé a nevydarené hľadanie kompromisu. Chcete mať narodeniny a nieto vás v Kalendáry? Je východisko - 29. február. Všetkých na jednu hŕbu, oslavujte si... Vyjde vás lacnejšie.
......................................................píše JK

20 decembra 2007

December+


Trochu humoru...


Strieľaj, medveď.
Svojho času v Petrovci jestvovala aj tzv. Somorova krčma. Bola tam na Širokej ulici, na rohu kde sa vybočuje do Popovej ulici. Bola to pomerne „veľká“ krčma s primeranou sálou a vraj občasne sa aj tu konali divadelné predstavenia. Či áno, alebo nie, ale silvestrové zábavy tu bývali veselé. Taká raz bola kým som dorastal do „dlhých nohavíc“, ale sa pamätám, že to Petrovcom prešlo ako víchor. Dlhé roky si petrovčania spomínali na ten kuplet, čo tam vyspievali dedinskí chytráci.
Cestou do Kysáču, Varadínskou, išlo sa až nejak ku Pavlovmu salašu a tu sa prechádzalo na druhú stranu, kde sa zaobišlo Irmovo a už si nezadlho bol aj v Kysáči, povedľa Valúchovej krčmy a ihrisku Tatra. Varadínsku cestu, tam pri konci vojny prekopali aj Rusi. Na mapách ju mali vyznačenú, ako hradskú, kamennú a tu odrazu nič. Len blato, alebo prach. Závisí kedy tam človek išiel. Ľudia ju posmešne nazývali aj „Brankovičova kandrma“, lebo minister Brankovič vraj sľúbil Zypa Cupákovi, akože svatovi, že mu vystavá tvrdú cestu do vároša. Z celého projektu vznikla len mapa. Tu, vedľa tejto cesty bol rad salašov, ktoré mali prevažne petrovčania. Tam v 50-tých rokoch na jednom z tych salašov bola aj zabíjačka. Slávna a veselá. Hostí, zabíjačov prišlo aj pozvaných a aj nepozvaných. Ráno sa poponúkalo s jahodačou, aby ľuďom nebolo chladno a šlo sa do roboty. Svine kvičali a robota len tak frčala. Do poludnia svine už boli po stoloch. Mlelo sa mäso, popíjalo pálené, neskoršie sa už popíjalo len pálené a mäso tak stálo. Prišli aj petrovskí hudci. Celá banda. Čím rýchlejšie hudci hrali, tým robota šla pomalšie, až aj prestala. Črevá sa vyhodili na orech vo dvore, s mäsom sa guľovalo, takže sa polepilo všade po povale a stenách, až vyhybeli hudci. Vybiť ich a bodka. Niekoľkým sa ulezlo, tak „z boku“, až nebolo kam. Utekaj, ako ťa len nohy unesú. Povedľa kanála a rovno do Petrovca.
V tom čase, akože najlepší basista, bol starký Baláž – barboráš. Aj on tam vyhrával a aj on odtial utekal. Roky sa míňali a ja som dorastal a brnkal si na tambure. Občas, na novošorských svadbách, ktorých v tom čase bolo neúrekom, zahral som si aj ja a tak som spoznal starkého Baláža-barboráša. O tej epizódke, zabíjačke som už vedel, nuž napekal som ho, aby mi to on vyrozprával, ako to vtedy bolo. Nechcel, ale raz, na Lehotskovej svadbe sa dal nahovoriť. Vraj takto to bolo:
Keď nás začali biť, utekali sme. Ten prímaš, aj kontráš, ľahko bežali, ale ja, barboráš som nevládal. Basa veľká, ťažká a ja, ako vidíš, len malý človiečik. Nevládal som, ale nechcel som ani vyfacovať. Zahodil som basu do rýtu a hneď som tuhšie bežal. V tom čase, povedľa kanálu bývali aj rýty. Všade hustá trstina a rýb na vývoz. Miesto som dobre poznal, lebo tam som chodieval „košarovať“. Nalovili sme tam na tony „šaranov“, liniakov, „ostráčov“, „torpášov“, „karášov“, balatóniek a sem, tam aj nejakú lepšiu šťuku. Tu tej mojej base bude do rána dobre a zajtra si po ňu prídem. Nech je aj trochu vlhká, ale aspoň ja nebudem modrý. Človek mieni, Pán Boh mení. Ako na pokutu, na druhý deň bola nedeľa. Deň, kedy sa vychádzalo na poľovačku. Obyčajne sa zlovilo nejakého zajáčka, ale tie predošlé zimy boli dosť chladné, takže sa dedinou občas rozniesol chýr, že v chotári sú aj vlci. Boli to strachy. Tí vlci vraj prišlo rovno z Ruska. Vyhladovení. Strach mali aj občania a aj lovci. Teraz, začiatkom decembra to už vedelo aj poriadne primrznúť, nuž kto ho vie? Možno sa tu ešte zdržiavajú. Petrovskí lovci vyrazili do chotára, rovno ku Varadínskej ceste. Idú, škúlia, načúvajú, naraz to zamumle. Napnú uši a jesenný vánok prinesie ďalšie mumlanie. Srdce v gaťách a puška v ruke, nuž nečakaj nič dobrého. Ten medzi nimi, čo sa zajakával, odrazu vyfúľa: Bo-bo-boha ti, strieľaj, me-me-medveď. Odrazu tam, do tej trstiny, odkiaľ bolo počuť mumlanie, vystrelilo až päť pušiek a to zamumlalo ešte väčšmi. Bo-bo-boha ti, utekajme. Ešte je živý a ranený. Utekali aj naší lovci. Stretol som ich tam pri východe z Petrovca. Kričali, že nejdi tam, tam je medveď. Postavou som malý, ale srdcom veľký. Nebojím sa ani medveďa. Bitky som prešiel už mnohé a jedinou chybou mi bolo, že som aj ľahký. Hneď aj odletím. Ak ma šmarí ten medveď, hádam aj potom odletím. Basu si tam nenechám. Veď ona je mojou živiteľkou. Aj chlebíkom a aj slaninkou. Pozorne, v načúvaní, kráčal som ďalej. Nikde žiadného mumlania. Iba tam, kde som tú basu odhodil. Tam bolo počuť mumlanie basy. Trstina, ako nejaký sláčik, pri tomto vánku sa preťahovala strunamy a mumlalo to. Vzal som chuderku basu a mám čo vidieť. Sama dierka. Celá bola dodierkavená, ale celkove v dobrom stave. Zaniesol som ju do dediny, k stolárovi a ten ju paplátal. Vidíš tieto fliačky? To boli dierky. Stolár do nich napchal štople a zalakoval. Netrafil však tú pravú farbu, nuž mám spomienku nie len na zabíjačku, ale aj na petrovských lovcov.
Poprezeral som si tú basu a skutočne bola fliačkavá. Zvuk však mala aj ďalej vynikajúci a starký Baláž na nej odbavil ešte spústu svadieb.
Hľa, v každej historke je aj štipka pravdy. Ani petrovský medveď nie je len púhym výmyslom. Má svoje „zázemie“.

........................................................píše J.K.

.....................ooo OOO ooo.......................


Mátohy.
Aká by to bola dedina bez mátoh? Všade ich bolo. Aj Petrovec mal svoje mátohy. Raz mátalo tam, potom na druhom konci, v strede osady atď. Petrovcom si šafáril Psí kráľ ( v Kysáči mali aj Mumlalo), avšak hneď tam po vojne, tej „veľkej“ II. svetovej, v čase kladenia základov socializmu podľa „vlastného“ chápania, čiže po rezolúcii Inforbira, Petrovcom si vystrájala aj jedna Biela pani.
Stranícke zasadnutia „pokrokových“ sa vtedy konali len v noci. Každý straník vedel, že Boha nieto. Zahynul tam niekde pri Stalingrade. Nemci ho zabili, lebo vraj začal pomáhať Rusom. Konečne, ani pred Stalingradom a ani po ňom, nikto ho nevidel na vlastné oči, avšak mátoha, no to je už iná vec. Túto príšeru dosiaľ videlo mnoho „spoľahlivých“ občanom. Najmä túto najnovšiu, Bielu paniu. Táto potvora vám vždy vedela kedy a kde sa koná zasadntie pokrokových a striehla, vyčkávala. Každú noc si vyhľadala inú obeť. Schovala sa niekde do kutky a čakala. Keď nevinná obeť, straník sa priblížil, vyskočila pred neho, až aj najväčšiemu junákovi tŕpli päty. Každý sa dal do behu. Utekal, ako len vládal, ale pliaga, vždy mu bola za pätami. Nikdy a nikomu neublížila na tele, iba ak niekomu korbáčikom vypálila zopár po chrbte. Strach však nahnala. Hneď na druhé ráno sa celá záležitosť zahlásila komesariátu a zvolalo sa ďalšie zasadnutie. Témou večera nebolo budovanie „pätoletky“, ale čo s mátohou? Vkročili sme do „novej doby“ a tu hľa, vystrája si ešte aj taký prežitok temných dní, ako je mátoha. Riešenie sa musí najsť. Od teraz, keď idemem domov, nepôjde si každý sám, ale bude to po dvojici. Nepomohlo. Kým boli dvaja, mátoha sa neukázala, alo akonáhle keď jeden z nich prekročil domácu bránu, potvora už bola tu a zase nahaňala, šibala. Nič, musela sa pozvať aj milícia „z várošu“, lebo v tom čase sme tu ešte nemali toľkých milicajtov, policajtov, detektívov, tajných, udavačov, ako to bolo počas Miloševića. My sme vždy boli krotkí, poslušní a chotárami sa nám nepotulovalo toľko kriminálnikov. Na stráženie chotárov stačilo aj zopár hájnikov s loveckými puškami a náboje so soľou a paprikou. Kto to dostal do zadku, ten si ho veru aj týždeň vymáčal v lavóre pri studni.
Lokálni policajti nestačili na mátohu a ani na stráženie všetkých straníkov. Každé ráno sa dedinou preniesol chýr, koho naháňala v minulú noc. Obyčajne sa zdržiavala v priestore medzi Buľkeskou, Kulpínskou, Republikou a Širokou ulicou. Hlavne v uličkách Fukary. Nie len my deti, ale aj starší občania, hneď za mrazivého rána sme išli ulicami a „študovali“ zamrznuté okná. Vraj cez noc si táto Biela pani poznačila domy, kde večer bude mátať, obhaňať, šibať. V kryštáľoch zamrznutých okien sme sa snažili uzrieť jej podobizeň. Študovali to aj „kompetentnejšie“ osobnosti, ale pani bola prefríkaná. Ťažko sa ju dalo odhaliť. Neskoršie sa dedinou preniesol chýr, že predsa tí „kompetentnejší“ vyčítali z obloka na Túrovom dome (v Buľkejskej ulici) a v túto noc ju určite dostanú. Či ju dostali, alebo nie, nikdy sa o tom nehovorilo, ale odrazu Biela pani zmizla. Nebolo ju. Bol pokoj. Zasadnutia sa mohli konať a mohlo sa debatovať podľa smerníc z hora. Mohlo sa debeatovať o novej „pätoletke“, o lokálnych reakcionároch, o konfiškovaní a stíhaní lokálnych kulakov, vymetaní sedliackych palášov a ďalších významných akciách.
Od vtedy bolo ešte zopár mátoh. Ešte aj tam stredom 60-tých rokov nejaká mátoha vystrašila a vybuchnátovala zopár mládencov na konci Kulpískej ulice, ale túto hneď odhalili, prichytili a poriadne vybuchnátovali, až jej (jemu), už nebolo do ďalšieho mátania.

........................................................píše JK


19 decembra 2007

Citáty 2

klikni 
Modliť (sa): Konať, odbavovať modlitbu, prosiť bohov..... Všeslovanské. Pôvodne tu asi nebolo zvratné sloveso sa, čiže bolo iba modliť = prosiť. Staroslov. molju, moliti, rus. moliť, ukr. molýty, srbch. slovín. moliti, s bežným významom nie len modlenia sa, ale aj prosenia. Príbuzné je lit. maldá = prosba, maldýti, maldau = veľmi prosiť, melsti, meldžiú = prosiť, modliť sa, arm. malthem = prosím, modlím sa, chet. mald-, maltai- = prosiť, hovoriť, malda(i)- = dávať sľub, prosiť bohov, prinášať bohom obete, st.h.n. meldom, n.h.n. melden = nahlasovať, prosiť o slovo, vyhlasovať, z čoho v americkej ang. vzniklo meld = v hazardnej kartovej hre pinochle, pinocle hráč vyhlasuje keď v ruke drží kráľovnu pika a dolníka guly. Vypadá, že aj medzi Slovanmi pôvodný význam slova modliť, molju, moliti bolo prinášanie obetí bohom, konanie slávnostného náboženského obradu a keďže sa obracali k bohom, nosili im obete, za to si od tých bohov aj niečo žiadali, prosili ich o niečo, nuž celkový význam sa posunul v prosbu, prosiť. Aj zvratný tvar sa, se možno vysvetliť chetejštinou (viď Sa), ktorá vyjadruje, že obetník prináša obeť, robý úkon vo svoj vlastný prospech. (Machek) Sans. mányate, manáyati (kor. man) = rozmýšľaj, uctievaj, z čoho je mańanu = rešpektovať, poslúchať, sľúbiť a v jaz. panjabi manná = veriť, uveriť. Tiež sans. manyú (kor. man) = duša, žiadosť, z čoho sa vyvinulo mamaya, mamata = túžba, želanie, prianie. (Turner) Charles Rockwell Lanman v „Sanskrit Reader“ (Boston 1906) koreň man vysvetľuje ako: A/ ver, rozmýšľaj, predstavuj si; B/ pylne rozmýšľaj; C/ maj na mysli; a všetko dáva do súvislosti s gréckym μέ-μον-α = myseľ, lat. memini = maj na mysli, ktoré je priamo spojené s ang. mean = mieň, maj na mysli (s ktorým samozrejme súvisí aj naše mieniť, myslieť, myseľ...). Sans. Man+abhi = žiadať, túžiť, priať si, z čoho (podľa formuly sans. kor. man + gr. μένος = myseľ, duša) odvádza aj názov rím. boh. Minerva, ktorá mala schopnosť porozumieť každého, kto ju o to poprosil. Modliť sa nema súvis s modlou (idolom), ani priamo s významom prinášania obetí bohom, ale je tu súvis so slovom myseľ, myslieť, mieniť, mať tých bohov na mysli, myslieť na obete a aj myslieť na to, čo sa cestou obetí má od nich žiadať, ak pripustíme, že v slove modliť, molju, moliti, máme koreň man > men > mol. Odtialto máme (po)modliť sa, modlitba, modlikanie, modleník, modlitebňa atď. Blízkosť ku slovu mlúviť, i keď sa to same natíska, ešte nie je bezpečne dokázaná.

Tichá noc

Tichá noc. Túto vianočnú pesničku pozná, alebo ju aspoň počul každý kresťan na svete a to bez ohľadu na denomináciu. Každý si ju môže zaspievať vo svojej reči. Pôvodné nemecké slová napísal katolícky kňaz, Jozef Mohr (1792 – 1848), ktorý ako káplan v roku 1818 slúžil v novopostavenom chráme sv. Mikuláša v dedine Obernorf, v tyrolskej oblasti Rakúska, neďaleko Saltzburgu. Podľa ustáleného zvyku, lokálnym organistom im bol tamojší učiteľ, Franz Gruber. Títo dvaja, kňaz a organista, ako sa blížil čas Vianoc, čoraz častejšie polemizovali o tom, že zatiaľ sa ešte nikomu nepodarilo napísať dokonalú, perfektnú vianočnú pesničku, koledu. Kňazovi toto nedalo pokoja a začal vážne rozmýšľať o nejakom priliehavom texte. Začal písať vianočnú básničku. Pred sebou mal vidinu svojho alpského kraja a ničím nerušený pokoj zimného večera. Pred Vianocami tú básničku už aj mal. U učiteľa, organistu, pred Vianocami sa zišla dedinská spoločenská smotánka. Tu, pred veselými hosťami kňaz prečítal svoju novú báseň k Vianociam. Organista Gruber si hneď aj začal niečo hmkať, zapisovať a zanechal hostí. Utiahol sa do svojej pracovne. Pozeral sa cez okno a načúval tichosť zimnej noci. Všade úplný kľud. Tichosť noce len občas narušovalo trúbenie ľudového alpského rohu pastierov roztrúsených po salašoch. Tú-tu-tu-tú sa ozvalo z jedného salaša a onedlho mu sused odpovedal zvukom jeho rohu, tú-tu-tu-tú. Rad, radom sa ozval každý salaš. Títo pastieri už storočiami takto medzi sebou komunikovali. Podávali správu susedovi, že u nich je všetko v poriadku. V tento večer sa to Gruberovi zdalo, ako keby si pastieri vymieňali radostnú zvesť, že narodil sa Spasiteľ. Zapísal si noty alpského rohu. Trochu to poupravoval, aranžoval, pohral sa s tónami a už to mal. Jednoduchý hlas ľudového inštrumentu, akoby splynul so slovami básne kňaza. Nasledovný deň, na Vianoce, už mali aj svoju vlastnú vianočnú pesničku a kňaz mohol konať svoje slávnostné služby. Všetko malo isť po poriadku, ale pokazil sa im organ. Organista musel bežať domov pre gitaru a tak vo vianočný večer, 25.12.1818. za sprievodu gitary, kňaz Mohr a učiteľ Gruber svojmu zboru dvojhlasne odspievali svoju novú vianočnú pesničku. Bola to ich vlastná. Bola to pesnička ich ľudu, ich alpského kraja. Ani netušili, že sa onedlho, ako nejaká horská lavína, prešíri po celom svete. Niekoľko dní po Vianociach, do chrámu prišiel opravár organov a ako si robil svoju prácu, tak si organista Gruber skúšal hlasy píšťal. Neustále hral len Tichú noc. Pesnička sa zapáčila aj opravárovi, nuž tento skromne požiadal, či môže dostať noty a text. Doma vraj má dcéry, dobré speváčky a tieto si do svojho repertoára vraj radi zaradia aj túto novú pesničku. Dostal to. Štyri sestry, dcéry majstra Strassera si hneď aj odpísali celú pesničku a jeden exemplár sa dostal aj do ich speváckej skupiny v mestečku Zillerthal. Sestry, ako vynikajúce speváčky cestovali nie len Tyrolskom, ale po celej krajine a všade sa publiku predstavovali aj s Tichou nocou. Šírili ju. V ich mestečku, v Zillerthal bol aj ďalší opravár organov, Karl Maurachen. Aj on si ju odpísal a začal s jej šírením, takže nezadlho pesnička toľko zľudovela, že sa ju začalo považovať, ako tyrolskú ľudovú. V 1838. roku sa Tichá noc zjavuje aj v nemeckých Spevníkoch, s poznámkou, že „Pôvod neznámy“. V 1839. roku sa pesnička dostáva aj do Ameriky. Priniesli ju „Tyrolskí speváci – Raineroví“, ktorí si urobili zájazd do U.S.A. Kedy sa s ňou spoznávajú aj Slováci, ťažko povedať (nedostatok prístupných materiálov), ale určite to bolo v čase jej šírenia sa Rakúskom. V nových Spevníkoch ju máme zaradenú pod číslom 60, kde sa ako autor uvádza len meno F.Grubera. Podobne je to aj v starých Spevníkoch , v Tranosciuse. Tam ju najdete v I. Časti prídavkov nových piesní duchovných. Aj tu ako autor je jedine F.Gruber, ale ako autor slovenského textu, udáva sa aj meno Leštinský. Tento text v evanjelických Spevníkoch nie je však jediný slovenský text. Za tieto roky som mal možnosť spoznať viacej rozličných slovenských textov. Aj u nás, v slovenskom evanjelickom chráme v Austrálii, keď sme tu mali misijného kňaza z U.S.A. p.f. Michala Brondoša, spievali sme to inak. On tvrdo stál na verzii „Noc tichá, noc tmavá“ a vždy nám na Vianoce rozmnožil tento text a museli sme to tak spievať. Nešlo to najhladšie. Celý text je trochu „hrbolatý“ a akonáhle nás opustil, prešli sme na „normálny“ text. Slovenskí katolíci to tiež majú trochu inak. Inú verziu si spievajú aj slovenskí baptisti v bývalej Juhoslávii. Mali sme, či aj máme celý rad slovenských verzií, čo len nasvedčuje o popularite tejto vianočnej piesni, koledy. Koľko ich je po celom svete, to asi nikto nespočíta. V čase Vianoc sa však jej hlas nesie celým svetom. Obíde zemeguľu. Každý si ju spieva v svojej reči. Počuť ju aj po japónsky, čínsky, kórejský, ba aj v Pissin tok (pidžin anglíčtina v Pacifiku, hlavne na N. Guineji) atď. V čase Vianoc, aj my tunajší prisťahovalci zo všetkých krajín Európy, sveta, cestou tejto pesničky, aspoň v mysli sa vraciame do rodných, snehom zaviatych chotárov. Pred sebou máme vidinu zasnežených kopcov, vidinu žírnej roviny, ako si oddychuje pod snehovou perinou. Počujeme zvončeky záprahu saní a vraciame sa domov. Vraciame sa do rodnej dediny, do rodičovského domu, ku teplej peci detstva. Vtedy je jeden z nás na Karpatoch, iný v Alpách, ďalší v Panónsku, kým ten vedľa stojaci je možno vo Švédsku, Fínsku, Nemecku, Estónsku, Francúzsku. Proste každého jedného táto pesnička vráti domov, do detstva.
.............píše Ján Kulík............... ......................................

Z nového zákona...










































































































































Pokračovanie nasleduje...

17 decembra 2007

Jazyková príloha.

Jazyková príloha 17. decembra 2007 ..........................................Ján Širka Keďže sú o týždeň Vianoce a o trochu viac ako o dva Nový rok, zameriame sa na pravopis týchto dvoch termínov. To preto, že v týchto dňoch mnohí z nás posielajú pozdravy svojim blízkym a priateľom, aby im zaželali príjemné prežitie vianočných sviatkov. Pritom sa často stáva, že robia chyby. Priblížime vám jeden vianočno-novoročný pozdrav s pravopisnými chybami: „Príjemné prežitie Vianočných sviatkov a veľa šťastia v Novom roku vám želá...“ (Vo vete sú dve pravopisné chyby – napísané tučnými písmenami.) Slovko Vianoce ako kresťanské sviatky na pamiatku narodenia Krista sa píše s veľkým začiatočným písmenom. Prídavné meno od názvu Vianoce je vianočný, vianočná, vianočné a píše sa s malým začiatočným písmenom, napríklad: vianočný stromček, vianočný darček, vianočný kaktus, vianočný kapor, vianočné sviatky, vianočné zvyky... Keď ide o písanie novoročných pozdravov, musíme si uvedomiť, že prvý deň v roku sa volá Nový rok a ako názov sviatku ho píšeme s veľkým začiatočným písmenom. Avšak slovným spojením nový rok nepomenúvame vždy iba sviatok pripadajúci na prvého januára, ale aj prichádzajúci rok. Vtedy už nejde o sviatok, ale o celý nasledujúci rok, preto ho píšeme s malým začiatočným písmenom. Od názvu Nový rok máme utvorené prídavné meno novoročný, napríklad: novoročný pozdrav; novoročné želanie, ktoré píšeme s malým začiatočným písmenom. Nakoniec zhrnieme. Sviatky Vianoce a Nový rok píšeme s veľkým začiatočným písmenom. Prídavné mená z nich utvorené vianočný a novoročný píšeme s malým začiatočným písmenom, kým spojenie nový rok s malým začiatočným písmenom nie je sviatkom, a vzťahuje sa na celý rok. Chybná veta zo začiatku textu má byť správne napísaná takto:
Príjemné prežitie vianočných sviatkov a veľa šťastia v novom roku vám želá redakcia Kruhov.

13 decembra 2007

Mena na P

Palmíra: Žen. m. lat. pôvodu, s významom palma. Muž. variant je Palmiro. Pamela: Žen. m. gréckeho pôvodu, s významom: celá medová. Vymyslel ho spisovateľ Sir Phillip Sydney, ešte v XVI. st. ako meno pre hlavnú hrdinku v jeho diele „Arcadia“. Pamela sa však stáva populárnym len niekde v XVIII. st. lebo po ňom siaha ďalší spisovateľ, Samuel Richardson. Volí si ho pre názov svojho románu „Pamela“. Bežnou skratkou je Pam. Pandora: Podľa gréckej mytológie, toto bolo prvé ženské meno na svete, aspoň prvé meno bežnej smrtelníčky. Aspoň tak nám hovorí básnik Hesiod. Na Žiadosť boha Zeusa (Jupitera), boh Hephaestos (Vulkán) vzal si hlinu a začal modelovať prvú smrtelníčku. Zeus chcel nejak potrestať Prometheusa a po dlhšom uvažovaní, rozmyslel si, že žiadny trest nebude úplný, ale ak Prometheusa obdaruje ženou, trest bude dokonalý. Keď dielo (prvá žena z hliny) bolo hotové, na Olymp sa zišli všetci bohovia a teraz každý z nich túto prvú smrtelníčku aj niečím obdaroval. Po gr. pan = všetko, celkom, úplne + dora = dar, takže význam mena je všetkými, všetkým obdarovaná. Paskal: Muž. m. ktorého podoby najdeme v rade jazykov, ako napr. Pascal, Pasquale... Východiskom mu je lat. jazyk, kde má význam Veľká noc. Toto meno sa dávalo chlapcom narodeným v čase veľkonočných sviatkov. Cirk.-lat. paschalis, do latiny prišlo cestou gréckeho pascha, avšak aj gréčtina si ho prevzala z aramejského pasha, ktoré je v príbuzenstve s hebrejským paßa’g = prejsť cez, prekráčať cez. Patricia: Žen. m. kde ako východisko máme lat. patricius = šľachtic; zo vznešeného rodu. Východiskom tohoto je lat. pater = otec, otčina, vlasť. Viď Patrik. Slovenským ekvivalentom je Vlasta. Patrik: Muž. m. z ktorého vyšla aj ženská podoba Patricia. Pod týmto menom poznáme hlavne sv. Patrika, patróna Írska, ktorý sa však narodil v Škótsku. Ako dieťa, dostal sa do rúk pirátov, ktorí ho predali do otroctva v Írsku. Odtialto Patrik uteká do Francúzska a tu sa začal učiť misijnej práci. Po čase, už ako misionár, vracia sa do Írska a začína so šírením kresťanstva. (# Podľa jednej legendy, Patrik vraj očisti Írsko od hadov – nikdy tam však ani neboli.) V slovenských nárečiach ešte vždy máme zachované slovo pátriky, pod ktorým sa rozumie šperok urobený z guľočiek, perál, nastiebaných na nitku. Pôvodne pátriky znamenali ruženec, nevyhnutná pomôcka katolíkov (ale aj pravoslávnych, moslimov...) pri modlení sa. Toto slovo, pátriky, dostali sme najskôr cestou írskych misionárov, ktorí svojho času boli veľmi aktívni na kontinente. V západnej Európe meno Patrik je vyložene len katolíckym. V angličtine má skratky, ako: Pat, Pady, Paddy... kým v Írsku počuť aj Padraic a v anglíckych „prisolených“ žartoch je to hlavný hrdina. Slovenským ekvivalentom je Vlasto. Pavel, Pavol, Paul, Pablo, Paolo... : Jedno z najrozšírenejších kresťanských mien. V rozličných svojich podobách ho najdeme v každom jazyku kresťanov. V Nov. zmluve sa spomína Saul z Tarsusu, ktorý po uverení v Kristovo učenie, preberá si meno Pavel. Ako antické, tak aj neskoršie dejiny sú plné osôb s týmto menom a to bez ohľadu na konfesijnú príslušnosť. V slovenčine máme podoby Pavel a Pavol. Protestanti siahajú po variante Pavel, ktoré je bližšie ku podobám v českom, srbskom, ruskom, ukrajinskom... jazyku, kým katolíci skorej použijú podobu Pavol, ktoré je bližšie ku podobám v chorvatskom Pavao, tal. Paolo, šp. Pablo... Bez ohľadu na variácie, všetky podoby vychádzajú z lat. Paul(l)us, čo znamená malé, nepatrné. Domácke podoby máme: Paľo, Paľko, Palík, Pavlík... Pavlina, Paulina, Paula: Ženské podoby mužského mena Pavel. Dejiny poznajú nesmierny počet osôb s týmto menom. Prvá manželka imperátora Hilogabalusa bola Paulína, rímska dáma, ktorá sa vydala za Saturniusa, generála v Sýrii v čase imperátora Tiberiusa, tiež nosila toto meno. Takto sa nazývala aj sestra imperátora Adriana, manželka Júliusa Servianusa. Manželka imperátora Maximu, tiež bola Paulina, ba je tu aj sv. Paulina, ktorá v IV. st. zakladá veľký počet kláštorov v Betleheme... Pegy: Žen. m. ktoré vzniklo medzi Angličanmi, ako deminutív Margarety. Penelopa: Žen. m. gréckeho pôvodu, kde prvá časť pene = cievka, kotúľka. V Odysey, podľa Hómera, takto sa menovala manželka Odyseusa, kráľa Itaky, dcéra kráľa Sparty, ktorá až 10 rokov čakala na návrat manžela z trójskej vojny. Pod rovnakým menom sa spomína aj dcéra Ikarusa. Európa po tomto mene siaha len v čase renesancie a aj dnes je pomerne rozšírené. Skratkou mu je hlavne Penny. Perpetua: Zriedkavé žen. m. lat. pôvodu a význam mu je večná, opakujúca sa. Vyskytuje sa hlavne medzi katolíkmi, asi z dôvodu, že takto sa menovala aj jedna mučeníčka z III. st. Peter: Muž. m. ktoré v gréckom jaz. znamená skala. Ježiš takto nazval apoštola Šimona, aby tak aj symbolicky naznačil jeho tvrdosť vieri v nové učenie. Podľa katolíckej legendy, ktorá je historický veľmi otázna, Peter, či bývalý Šimon, vraj bol „prvý, medzi prvými“ a neskoršie sa vraj stáva aj prvým rímskym biskupom, z čoho sa postupne vyvinulo kreslo pápeža. Aj toto tvrdenie je historický veľmi otázne, lebo Peter sa skorej pohyboval v oblastiach na východ a niektorí tvrdia, že v Ríme ani nikdy nebol. (Katolícka encyklopedia + List Pavla Rimanom...) V čase reformácie, z radov protestantov sa toto meno úplne vytráca, lebo im pripomínalo Vatikán a pápežstvo. Len hodne neskoršie sa začína postupne zjavovať. (Viď ev. podľa Jána 21:15-17) Petra: Žen. podoba muž. m. Peter. Petronela: Žen. m. lat. pôvodu, ktoré predstavuje deminutív z Petroniusa, priezviska významnej rímskej rodiny, avšak aj toto siaha najskôr ku menu Peter = skala. V stredoveku bolo zvlášť populárne, lebo sa verilo, že Petronela bola dcérou sv. Petra. Petruša: Žen. m. slovenský útvar na podklade deminutívu z Petra, Petronely. Pravdomil: Muž. m. ktoré vzniklo u nás. Utvorené je na podklade pravda + milovať. Pravoľub: Slovanské muž. m. ktoré môže mať aj ženskú podobu. Utvorené je spojením pravda, pravosť, správnosť + ľúbiť, milovať. Pravoslav: Slovanské muž. m. ktoré môže mať aj ženskú podobu. Utvorené je spojením právo, správne + slav = oslava, sláviť, oslavovať. Pravoš: Muž. m. utvorené na podklade pravé, správne. Pribina: Slovansko-slovienske muž. meno, i keď je utvorené na podklade kombinácie cudzích slov. Pod týmto menom poznáme nitrianske knieža z čias začiatkov rodenia sa Veľkej Moravy. O Pribinovi dejiny hovoria, že bol franským (nemeckým) vazalom, na čo asi v nemalej miere prispela aj jeho manželka, pôvodom Bavorka. Po tom, čo ho Mojmír vyhnal z Nitry, Pribina sa usádza v Panónsku, v jednej z provincií východných Frankov (súčasné Maďarsko) a tu v Blatnohrade si zriaďuje svoje sídlo, kde ho neskoršie vystrieda jeho syn Koceľ. Same meno Pribina je utvorené spojením slov lat. primus + ger. binde = spojiť, zviazať, zjednotiť, takže teraz tu máme význam prvý zjednoťovateľ (Slovanov, slovanských plemien). V skutku, Pribina tým aj bol. Pamiatku na neho si zachovávame aj v podobe priezviska Pribiš. Priscila: Žen. m. lat. pôvodu, ktoré predstavuje deminutív z Prisca, čo znamená prvšia, starobylá, staroveká, antická... V Skutkoch apoštolov spomína sa aj Priscila, ako manželka Žida z Aquilu. Prokop: Staré muž. m. z čias V. Moravy, ale jeho pôvod je grécky, kde má podobu Prokopios, čo by znamenalo hlásateľ, propagátor, prospievať, prosperovať, bohatnúť, prekvitať, bujnieť, rásť a pod. Po príchode Cyrila a Metóda na V. Moravu, badať až agresívne prenikanie mien gréckeho pôvodu. ...............................................................................JK

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com