26 augusta 2008

Kamienky

... krása trblietavých kamienkov nás fascinovala ešte skorej, ako sme prišli na to, že sme ľudia. Hľa, aj straka kradne všetko, čo má nejaký blesk, čo sa leskne. Na Novej Guiney a v Austrálii je druh vtákov, ktorých fascinuje modrá farba. Samčekovia kradnú všetko, čo je modré a týmito „šperkami“ zdobia hniezdo, ba aj cestičku ku hniezdu, len aby zvábili samičku. Je človek inakší? Sotva. Diamantovým prsteňom náramkou, náhrdelníkom... sa snaží zvábiť svoju „samičku“. Najlepším priateľom ženy je vraj diamant. Kto, ako, ale na takú spoločnicu by nevenoval ani minútu. Diamant príde, ale nie kvôli zvábeniu, lež kvôli úcte, vďaky za dni strávené bez diamantu. Tam je láska a nie vypočítavosť. Áno, manželka má aj diamantové, rubínové... šperky, ale s tým som ju nevábil. Všetko to prišlo neskoršie. Kupovali sme spolu, z rodinného rozpočtu a verte mi, tešili sme sa, že hľa, prišiel čas aj na takýto prepych. Zafír „surový“ ................Zafír modrý Niekto si hľadaľ slovo safír = zafír, v ang. sapphire. Slovo sme dostali okľukami, cez latinu, francúzštinu, až z gréckeho, kde je sáppheiros, sápfeiros, pod čim sa chápalo polodrahokam krásnej modrej farby, lapis lazuli a predpokladá sa tu semitský pôvod slova. Zafír nemusí byť vždy modrý. V prírode sú aj bezfarebné, sivé, žlté, zelené, ružové, pomarančové, fialové, hnedé... Zafír je priezračný a priesvitný kameň a človek ho začal dolovať už niekde okolo roku 800 p.n.l. Vybrúsený do podoby briliantu, tento kamienok má svoj „plameň“. Najznámejšie ložiská sú v Sri Lanka, Burma, Thajsko, Australia, India, Madagaskar, Rusko, Južná Afrika, Spojené štáty, ba spomína sa aj Česká republika, Brazilia a Kenya. Čo o tomto pôverčiví „experti“? Zafír je kameňom múdrosti a každé jeho sfarbenie má svoj určitý rezort múdrosti. Zafír ukľudňuje, odhania nežiadúce myšlienky a človeku prináša duševný kľud. Reštauruje telesnú a duševnú rovnováhu, štimuluje duševnú koncentráciu a pod. Pozitívne vplýva na žľazy, lieči oči, z tela vyhania nečistotu, stres, vplýva na poruchy krvy, zosilňuje vény, lebo ich robí elastickejšími. Čierny zafír je ochrancom svojho majiteľa. Dáva mu sebadôveru, posilňuje prospekt v zamestnaní a pomáha majiteľovi zachovať si pracovné miesto. Modrý zafír má na starosti lásku a čistotu duše. Ba nie len to, ale lieči aj poruchy v hrdle... a pomáha hovoriť vždy len pravdu. Vo svete sa hodne používa aj umelý zafír a to už od roku 1902. Využíva sa v šperkárstve, v precíznej mechanike atď.
Smaragd / Emerald. Videli sme, že niekto si hľadal informácie o zelenom drahokame, ktorý v slovenčine nazývame smaragd, kým v angličtine je to emerald, na podklade starofr. e(s)meraude, súč. fr. émeraude, tal. smeraldo, šp. esmeralda, vulg.lat. smaralda, lat. smaragdus, z gréckeho smáragdos. Vypadá, že Gréci takto nazývali každý kamienok zelenej farby a Pliny pod smaragdus nechápal len tento drahokam, ale aj rad ďalších kamienkov zelenej farby. Vypadá, že smaragd sa v dobe antiky sa doloval v „hornom“ Egypte a to už asi okolo roku 2000 p.n.l. V čase Alexandra Macedónskeho, grécki baníci tiež tu dolovali, po čom si tu dolovala aj Kleopatra. Stopy po týchto baniach boli objavené v roku 1817. a objavitelia ich nazvali „Kleopatrine bane“. Nachádzajú sa východne od Aswanu. V čase španielskeho prenikania do Južnej Ameriky, veľké množstvo smaragdu sa vyťažilo v baniach neskoršej Colombie. V súčasnosti je tam už len jedna baňa, neďaleko mesta Bogota. Okolo roku 1830, ložiská smaragdu objavili aj na Urale, severovýchodne od Sverdlovska. Nejaké ložiská sú aj v Rakúsku, v Nórsku a aj v Austrálii, v štáte N.S.W. kde je aj mestečko s názvom Emerald. Aj dnes tam stretnete prospektorov, čo sa prpľú v prachu. Nejaké ložiská sú aj v Spojených štátoch. Keďže smaragd patrí do skupiny drahokamov, vedci už dávno rozmysleli, našli, ako urobiť aj umelý smaragd. Podarilo sa to Nemcom, ešte v 30-tých rokoch XX. st. a dnes sa ich bežne vyrába, takže potrebné je dávať si pozor pri kupovaní prsteňa, šperkov vôbec, lebo predsa, prírodný kameň má väčšiu hodnotu od umelého. Reflektívne a disperzívne vlastnosti smaragdu nie sú vynikajúce, čiže nema tú trblietavosť, ako napr. diamant, takže vybrúsený kamienok má v sebe pomerne málo „plameňa“. Od nepamäti človek sa snažil týmto trblietavým kamienkom, drahokamom a polodrahokamom dať aj nejaké nadprirodzené vlastnosti a hlavne v súčasnej dobe, hnutie „New Age“ si to „rozpracovalo“, takže ak sa chcete vyznať v „záhadách“, jeden ľudský život nestačí. Čo nám „znalci“ radia? Smaragd je kamienkom inšpirácie a trpezlivosti a poznáme ho aj pod epitétom „kamienok úspešnej lásky“. Na čo všetko účinkuje? Smaragd je dobrá prevencia proti epilepsii (zrádniku), ale ak si ho dáme do úst, vylieči dyzentériu. Pomáha ženám pri pôrode, odhania zloduchov, ochraňuje cudnosť, nepoškvrnenosť osoby, ba pomáha aj pri liečbe očí. To ešte vždy nie je všetko. Do domu prináša pokoj, posilňuje priateľstvo, manželskú vernosť, ale ak smaragd začne čo len trochu meniť sfarbenie, to je znak manželskej nevery a ani tu sa to nekončí. Pomáha pri mnohých chorobách, ako napr. lieči sínusi, pľúca, srdce, chrbticu, svalstvo, oči, zuby, pečeň, reumatizmus, cukrovku, je vynikajúcim prostriedkom proti celej škále jedov atď. atď. Ako nosiť prsteň? Na malýčku, alebo prstenkovom prste, na pravej ruke, ale nenoste ho stále, lebo má aj neželaný účinok, vyvolá negatívne city. Kamienok by mal byť priezračný, lebo „mliečny, mútny“... sa neodúorúča na duševnú rovnováhu. Fíha, nemyslíte? Ako sme len dosiaľ žili, kým sme toto nevedeli. Veď smaragd lieči viacej chorôb, ako cowboyské whiskey a to vám pomáhalo, ako ľuďom, tak aj koňom. *** Niekto bol zvedavý aj na rubín. Verím, že o tomto červenom drahokame počul každý. Aj rubín má svoje farebné odtienky, no najkrajší a aj najdrahší je vraj ten, čo má farbu holubej krvy. Ináč tento drahokam má ohraničenú distribúciu výskytu. Najviacej a najkvalitnejšie kamienky najsť len v Burme, severovýchodne od mesta Mandalay, ako aj v Thajsku, ale tieto sú už obyčajne tmavšej farby, kým aj tie zo Sri Lanky sa pokladajú už za podradnejšie. Na svete sú aj ďalšie miesta výskytu, ako napr. v Južnej Afrike, v Austrálii, v Arizone, ba aj v Sibírii, no všetky tieto kamienky majú aj trochu iné, opisnejšie prímeno, ako „balas, spinel, rubelit...“ atď. Ako iné, tak aj rubín sa už vyrába aj umele. Rubín „surový“ Čo na rubín hovoria „experti“? Považujú ho za kameň energie, vitality, vášne a pod. Hovoria, že rubín pomáha pri rozhodovaní sa o reálny cieľ. Dáva srdcu rovnováhu. Je výborním štítom vôči „psychickému útoku“, ako aj útoku upírov. Dáva pokojné sny. Jasnú víziu. Je to kameň s darom zabezpečenia hojnosti, istoty pri zachovaní si majetku atď. Je vzpruhou na zdolanie všetkého negatívneho na ceste jeho majiteľa. Pod vplyvom rubína, aj rozum ľahšie a lepšie robí. Podporuje mentálnu koncentráciu a v nejakom konflikte s inými ľuďmi, majiteľovi dáva silu v argumentovaní a ak niekoho zaujíma, prajne vplýva aj na pohlavnú potenciu osoby. Rubín pomáha telu zbaviť sa nečistoty, pomáha na krvotok, pri liečení horúčky, pri liečení chytľavých chorôb, štimuluje dávky adrenalínu, lieči obličky, reproduktívne orgány a pod. Kde nosiť svoj rubín? Samozrejme, na prste, ale pomáha mať ho (ako prívesok) na srdci, alebo aj na členkoch. ------------------- Opál. V staroveku, opál sa pokladal za jeden z najdrahších drahokamov. Nasledoval hneď po smaragde. Obľúbili si ho hlavne starí Rimania. Sláva mu trvala aj počas celého stredoveku a vtedy sa ho pokladalo za „kameň šťastia“, avšak v súčasnosti sa ho skorej pokladá za „kameň nešťastia“. Prečo bol toľko vážený? Lebo ho bolo pomerne málo. Najbohatšie náleziská opálu boli na Slovensku a odtialto sa ho exportovalo do sveta. Opál by mal byť bezfarebný, no taký najsť je naozaj zriedkavosťou. Skoro všetky opálové kamienky v sebe skrývajú nejakú „nečistotu“ a práve táto im dáva prifarbenie, trblietavosť, atraktívnosť. V dnešnej dobe najkvalitnejšie opály sa dolujú v Austrálii a tu ich je aj najviacej. Celé polia. Hlavne v Južnej Austrálii, ale sú aj v Queenslande a najdrahšie, „čierne“ opály sa vyskytujú v Lightning Ridge v N.S.W. Na týchto poliach máme aj hodne Slovákov. Skorej ich tam bolo viacej, ale ani tu peniaze nepadajú z neba a mnohí krajania sa „opálili“ na opáloch. V nesmiernych horúčavých krampáčujú, hľadajú, dúfajú... ale Šťastena ich nejak obíde. Majú tam svoje jamy, kde kopú, vynášajú von kamene, hrabú sa v nich, lížu ich (namočia, aby zistili, či je tam lesk) a nejak prežijú. Celé okolie tam vypadá, ako keby ste boli na Marse. Hŕby zeme a diery. V určitých lokalitách v tých dierach aj bývajú, majú tam celé apartmanty, ba pod zemou sú im aj kostoly, lebo cez deň je tam sviežejšie a cez noc, nezamrznete. (Je to kraj polopúšte, až púšte. Viď vstup o Michalovi Poničanovi.) Opál sa vyskytuje aj v Japonsku, hlavne biely, „ohnivý“ opál je v Mexiku a Hondurase a rozličné druhy najsť aj v Indii, na Novom Zealande, v západnej časti Spojených štátov. Krajania čo boli na opáloch mi neraz ukážu, čo tam vykopali. Nema to nejakú hodnotu, lebo ako suvenír, ponechali si povedzme opalizovaného morského červa, ráčika, mušľu... čomu by sa potešil hádam len nejaký paleontológ. Všetci hovoria, že zarobili tam len toľko, ako by mali aj v Melbourne, lenže tieto peniaze v meste by boli „ľahšie“. Čo „experti“? Opál je vraj delikatný kamienok s jemnou vibráciou. Majiteľovi umožňuje spoznanie kozmického vedomia a vplýva na psychickú a mystickú víziu. Štimuluje originalitu a dynamickú kreativitu. Keďže je toto kameň, čo má schopnosť absorbcie (absorbuje aj vlahu), ale zároveň aj reflektivity, má moc absorbcie myšlienok a citov, amplifikuje, zosilní ich a vracia ich ku žriedlu, odkiaľ vyšli. Opál je aj kameňom ochrancom a ak si ho správne naprogramujete, urobí vás „neviditelnými“, svet si vás nevezme „na oko“. Po psychologickej stránke, opál amplifikuje všetky prúdenia v duši a prinesie ich na povrch, aby ste ich transformovali vo vlastný osoh. Pomôže vám spoznať seba a ukáže cestu, ako k úplnému využitiu vlastného potenciálu. Po citovej stránke, opál sa vždy stotožňoval s láskou, náruživosťou, túžbou, erotikou... je to seduktívny kameň, schopný vzbudenia aj tých najpritajenejších citov... Opál sa dá využiť aj na usmernenie uzdravujúcich lúčov do sféry zemskej energie atď. atď. Opál vám zosilní vôľu k životu, lieči Parkinsonovu chorobu, rozličné infekcie, horúčky a zosilňuje pamäť, memóriu. Čistí obličky, a krv, reguluje inzulín, uľahčuje pôrod, pomáha zraku... Najčastejšie sa ho, v podobe prsteňa, kladie na malíček a v podobe prívesku, na srdce. Každá farba opálu má aj svoj vlastný, špecifický účinok a verte mi, tých kategórií opálov je neúrekom. Čierny, hnedý, sivý, modrý, čerešňový, modro-zelený, ohnivý, zelený, „vodný“, biely atď. atď. Máte na výber. Hodí sa na všetko, len nie na splácanie pôžičiek. V zásobe vlastných „šperkov“ mám gombíky (na košeľu) s modrým opálom, ako aj nejaké čajové lyžičky ozdobené s očkam modrého opálu. Keď som to kupoval, ani som nevedel, na čo sa mi zídu. Vraj modrý opál ukľudňuje emócie a ladí ich v duševné presmerovanie. Je v rezonancii s hrdlovou „čakrou“ a posilňuje schopnosť komunikovania, najmä ak je tu potlačená vlastná sebadôvera. Hodí sa najmä v prípadoch, kedy zážitky z predošlého života, poranenia v predošlom živote, efektujú bytie v súčasnom živote, lebo tieto sa môžu vyliečiť cestou „éterickéhoplánu“. (Čo je to, neviem.) Etymológia opálu je v ie. jazyku. Slovo sa k nám dostalo z latiny, kde má podobu opalus. Z latiny prešlo do fr. opale, v neskorogréckom je oppálios, ktoré súvisí so sanskritovým úpala- = kameň, skala, z čoho neskoršie vzniká aj pojem pre drahokam.
..............................píše Ján Kulík
***

Kevin, ako osobné meno.

Z vaších otázok (dotazoch) vidím, že je tu zaujem o tzv. americké mená. Musím spomenúť, že také niečo nejestvuje. Aj ich mená, tradičné, svoj pôvod majú v anglickom kalendári a tento zase vychádza z rímskeho. Ako aj naše, a to už či katolícke, alebo protestanské, alebo pravoslávne – a aj tu sa robili zásahy. Neustavične. Viete si predstaviť, že rok má len, povedzme 365 dní, každý deň je pamiatkou na nejakého „svätého“ a tých, zatiaľ poznáme vyše 750?. Niečo a vyložene, ako americký, nemecký, francúzsky... kalendár mien, nejestvuje. Všade je to rovnako. Tradičné mená máme z rovnakého prameňa a to bez ohľadu na denomináciu. Variácie sú len v dátume oslavovania, uctievania si dotyčného „svätého“, alebo v procese evolúcie, vystriedania nejakého „svätého“ s „domorodeckým“ menom a aj tu ide hlavne o mená z doby renesancie, protestantských vojen... atď. Väčšinu mien, ako my, tak aj Nemci, Angličania, ba aj „Amerikáni“ máme z Biblie, čiže sú to hebrejské, aramejské, grécke.... len prispôsobené na zobák určitého národa. Akože vyložene americké mená (svet sa na tom uškŕňa), môžeme pokladať osobné (krstné) mená utvorené na podklade priezviska nejakej slávnej osoby (Washington atď.), alebo regionálmu skomoleninu zaužívaného mena, ako Charles = Chak a pod. Na „Kruhoch“ som našiel dopyt zo „sajtu „babetko, bobetko... „ (také priezvisko mal aj chorvatský generál, Janko Bobetko), kde sa patričná osoba dozvedá, odkiaľ je meno jej syna, Kevin? Nič zvláštne. Celkom obyčajné írske meno tamojších katolíkov. Vyložene, to je meno robotníckej triedy, „blue collar“ a vyskytuje sa jedine medzi Írmi a to, ako v samom Írsku, tak aj v krajinách bývalej anglickej ríše. Práve teraz, post ministerského predsedu Austrálie zaujala osoba s týmto menom, Kevin Rudd. Človek intelektúl, vzdelaný, hovorí aj po čínsky, ale v predvolebnej kampani všetci sa smiali, že na post ministerského predsedu nám zasadne niekto s týmto menom, Kevin. Tradične, toto meno je synonymom pijáka piva... a hľa, aj Kevin sa ukazuje, ako vzdelanec. Už nie je katolíkom. Rodina prešla na protestanizmus, ale je to „človek od reči“. Intelektuál a vzdelanec. Asi najlepší, čo sme si mohli najsť a na dovažok, páči sa aj ženám. Má „baby face“, detskú tvár. Na pláne mal mnoho, ale čo mu vyjde, závisí nie toľko od neho, ale od birokratov v Canberre. Ináč jeho priezvisko Rudd v koreni má červený, rudý, nuž uvidíme. Teda, čo a kto je Kevin? Vyložený katolík. V koreni mena má írsko-keltský koreň s významom v angličtne „handsome birth“, či vo volnejšom preklade by to bolo niečo, ako pekného pôvodu. v Írsku je veľmi populárne, lebo tak sa nazýval aj jeden z ich „svätých“. Sv. Kevin sa narodil v Leinster-i, v grófstve Glendalough, asi v roku 618 n.l. či priamejšie, jeho narodeniny sa kladú na deň 3. júna. V írskom jazyku, jeho meno má podobu Coemgem. Jemu sa pripisuje založenie kláštora v Glendalouh, v údolí jazera „dvoch riek“, v grófstve Wicklow atď. „Všeho všudy“, Kevin je krásne meno, aspoň medzi katolíkmi Írska a ako sa dostalo na Slovensko, len sám Pán Boh vie.
.........................píše. J. Kulík
***

18 augusta 2008

Kvíz - z matematiky

Traja pocestní zastali pred motelom a pýtali si nocľah. Majiteľ hovorí, že má ešte len jednu voľnú izbu, ale ak chcú, môže im to vydať. Cena izby je $30. Súhlasili a každý z nich na stôl vyložil $10. Dostali kľúč a šli na izbu. Majiteľ však zistil, že im to poriadne započítal. Izba nestála $30, ale $25. Zavolal tam na svojho „poskoka“ a hovorí: „Už aj tým pánom odnes tento päták“ a dal mu $5 dolárov. „Poskok“ ide a rozmýšľa, ako tých $5 rozdelí na troje. Spamätal sa. Každému hosťovi vrátil jeden dolár a dva si nechal sebe, čo znamená, že teraz každý z nich zaplatil len $9. 3x9 = 27 a „poskokove“ dva doláre, dospolu bude len $29. Kde sa stratil, zmizol jeden dolár? Ak sa vám podarí vyriešiť, oznámte nám. My máme riešenie. ***

Jazyk38

Nie druhý kruh volieb, ale druhé kolo volieb Pozdravujem návštevníkov blogu. V najnovšom jazykovom príspevku nás zaujme slovné spojenie, ktoré sme vídali dlhší čas na bilborde v Petrovci: 2. druhý kruh volieb. Väčšina z nás hneď uhádne, že tu vlastne ide výpožičku z jazyka väčšinového národa – zo srbčiny – 2. krug izbora. Ale ktoré slovenské heslo použijeme namiesto uvedeného srbského krug? Keďže na bilborde použili kruh, pozrime sa, čo toto slovko v spisovnej slovenčine znamená: Po prvé geometrickú plochu ohraničená kružnicou, po druhé útvar podobný kruhu alebo kružnici; koleso: napríklad olympijské kruhy, nakresliť kruh, polárny kruh a tak ďalej, po tretie predmet v podobe kruhu alebo kružnice, koleso: drôtený kruh, cvičenie s kruhom s obručou; hrnčiarsky kruh a tak ďalej, po štvrté iba jednotné číslo – skupina ľudí spojená rodinnými, priateľskými alebo záujmovými zväzkami: rodinný kruh; kruh milovníkov umenia a po piate iba množné číslo kruhy skupina ľudí spojená profesionálnymi záujmami, najmä jej predstavitelia: finančné, cirkevné kruhy. Podľa uvedeného či napočítaného videli sme, že sa heslo kruh v tomto význame nemôže a nemá používať. Preto siahneme po Krátkom slovníku slovenského jazyka a pozrieme sa, čo sa píše za heslom kolo: po prvé je to kruh (tancujúcich), napríklad: krútiť sa v kole, vziať dievča do kola do tanca, po druhé ľudový tanec v pravidelnom kruhu: srbské, rumunské kolo, tancovať kolo, po tretie okruh bežeckej dráhy, napríklad: zabehnúť 5 kôl, nakoniec, po štvrté je to časť športového alebo iného (súťažného) podujatia: krajské kolo súťaže, vypadnúť v druhom kole; prvé kolo kupónovej privatizácie; druhé kolo rozhovorov.

Tento význam sme vlastne aj hľadali, lebo na základe neho môžeme sem zaradiť aj spojenie prvé či druhé kolo volieb ako časť volebného podujatia. Napríklad:

V prvom kole volieb sme nevyhrali. I'm Sorry

Ideme do 2. druhého kola volieb. It's A Beautiful Thing

Do druhého kola volieb postupujú všetci kandidáti Cool a tak ďalej.

Teda nakoniec: Prvé a druhé kolo volieb. Bored**********

Nič nového na tomto svete.

Všetko sa nám točí dokola. Niečo rýchlejšie, niečo pomalšie, ale len v určitom kruhu. Zem sa otáča okolo svojej osi, okolo slnka, striedajú sa nám doby ľadové s dobamy teplejšími, vojna strieda vojnu, i keď po každej takejto katastrofe, svet je skalopevne presvedčený, že to bola už tá posledná. A nebola. Vypadá, že aj vojny sú nutnosťou žitia, civilizácie. Hľa, máme historicky zaznamenané, čo bolo, keď Ramzes II. podpísal mierovú zmluvu z Chetejcami. Nastalo dlhé obdobie pokoja, ktoré zrodilo do vtedy nevídanú katastrofu. Dobu temna staroveku. Dovčerajší žoldnieri, zverbovaní z radov barbarov, z nedostatku vojen, svoju zbraň obrátili vôči svojim pánom. Historici ich nazývajú aj „morský národ“, „morskí ľudia“, „morské plemená“ atď. Námorné morské bandy za nejakých 50 rokov zničili všetky vtedajšie ríše, civilizácie. Jedine Egypt (Ramzes III.) nejak, ale poriadne zoslabnutý, z toho vyplával, no už nikdy sa nedostal na úroveň, akú mal v čase Ramzesa II. Ľud Stredozemia zabudol obchodovať, zabudol písať, zabudol stavať mestá, zabudol... no na všetko. Trvalo to ďalších, asi 300 rokov, kedy sa bojazlivo zjavujú nové krajiny oblasti, kedy sa začína písmo šíriť, kedy sa vlastne kladú základy helénskej kultúry... až nastala doba zrodu rímskeho impérie a zase tu boli divoké bandy barbarov, zase zanikajú kultúry a zase nastáva doba temna. Teraz stredovekého. Zase svet zabúda na písmo, na kultúru... až do doby renesancie. Dobre sa pamätáme na látky zo školských lavíc. Aby svet išiel napred, potrebné je mať malých podnikateľov, vláda nesmie zasahovať do hospodárstva... malí podnikatelia nie sú rentabílni, musíme mať veľké hospodárske podniky, až nadnárodné.... veľké konglomeráti robia aj veľké straty a potrebné je rozbiť ich, rozkúskovať... doprava, el. prúd, zásobovanie plynom musí byť v štátnych rukách... nesmie byť v štátnych rukách, lebo je potom nerentabílne... musí sa sprivatizovať... musí sa znárodniť, lebo súkromné podniky nedbajú na údržbu a potreby občanov, len na svoj profit... atď. V poľnohospodárstve to bolo podobne. Malý sedliak je neproduktívny. Nemôže poriadne investovať do mechanizácii majetku, nema dosť prostriedkov na umelé hnojivá, herbicídy, pesticídy... zdráha sa inovácií... najlepšie je, aby to bol veľký agripodnik, družstvo... vyložený výrobca potravín... a hľa, máme tu nový trend. Najkvalitnejšie potraviny sa dopestujú len na menších plochách, v rodinných záhradách, vo humne, lebo svet je už sýty potravím nasiaknutých chemikáliamy, plodov obraných „za zelena“, „dobré jablko je len také, v ktorom najdete aj červíka“, všetky súčasné odrody ovocia a zelenín sú akoby plastické. K vôli výzoru upustilo sa na kvalite, na chuti, na vôni... a so stravou z obchodu, nechutnou... do seba len priberáš jedovaté látky, ťažké kovy, nuž nie div, že vo svete je čoraz viacej detí trpiacich na najrozličnejšie alergie, na najrozličnejšie syndrómi, že muži sú čoraz neplodnejší, že... no je tu široký výber. Stredom XX. st. bez ohľadu na geopolitické rozdelenie sveta, ale z oboch strán „železnej opony“ veci sa uberali podobným smerom. Na „východe“ bolo nacionalizovanie obrábacej pôdy, zanikali rodinné majetky, kým na „západe“ ten zánik rodinných majetkov mal prifarbenie „voľného trhu“. Farmár bol hospodársky nanútený svoj majetok odpredať a veľké agripodniky len vzrastali. Prišla aj „zelená revolúcia“ a staré odrody sa vytrácali z maštalí, z chlievov, zo záhrad, z polí. Kvôli vyššej produkcie, obetovala sa kvalita, chuť, vôňa... Tak to trvalo do asi 80-tých rokov, kedy nastáva pomalá zmena. Vlastne z „východnej“ strany opony to bolo badať už na začiatku 70-tých rokov. Okolo miest začali sa zelenať rodinné záhrady a to tempo vzrastu sa len stupňovalo. Koncom 80-tých rokov podobný trend zasiahol aj „západnú“ stranu, ba čo viacej, ešte len naberá na sile. V Británii takéto „malé“ poľnohospodárstvo, zahradníctvo má svoju dlhú tradíciu. Zvlášť počas II. sv. vojny, v čase ponorkovej blokády, Briti boli vlastne aj nútení, nejaké potraviny si aj dopestovať. Poriadne sa to tam zakorenilo, takže súčasný trend ani toľko nekoli oči, avšak z druhej strany Atlantiku je to až nápadné. Krajinu zasiahla „pôžičková“ kríza, cena majetkov (domov) náramne klesla, cena pohonných látok (benzín, nafta...) neustále vzrastá, ceny potravín v obchodoch stúpajú... takže súčasný trend malého zahradníčenia, privyrábania si, šetrenia, ani nediví. Boli aj skorej malé parcely, kde si „zdravotní zanietenci“ pestovali vlastnú zeleninu, ovocie, ale teraz na scénu vstupujú aj nie z „rekreácie“, lež z potreby, núdze, či mnohí aj z preventíve. Zdráhajú sa jesť, konzumovať GM (geneticky modifikované) potraviny. Podľa dát US National Gardening Association, americký občania len minulého roku (2007), na záhradnícke semiačká minule 1,48 miliard dolárov, čo vzhľadom na rok 2006. predstavuje až 25% zvýšenie. V Británii asi 300 tisíc rodín má (prenajíma si) malé záhrady, ale na poraďovníku je ďalších niekoľko stotisíc. Ani nie tak dávno, na týchto záhradách si videl prevažne starších ľudí, avšak posledne tam pribudol veľký počet mladých. Prenajímajú si to študenti, mladí profesionálovia... lebo každý chce mať aspoň kúsok „vidieku“. Život v mestách ich unúva. Záhrada je rekreáciou (a rentabílnou). Tí, čo sú „podkovanejší“, byty v mestách si vymieňajú za domy na dedinách, ale ako to vidíme na TV, okrem priestrannejšieho domu, záväzne tam chcú mať aj väčší dvor, zeleninovú záhradu, dvorik pre hydinu, možno aj priestor pre koníka a pod. Vyhľadávajú domy ďalej od frekventovanejších ciest, lebo nechcú tam mať mestský ruch a neťaží sa im ani cestovať do mesta, aspoň občas, lebo mnohí z nich sú profesionálovia a so zamestnávateľom, partnerom, zákazníkom... sú v neustálom kontakte prostredníctvom počítača. Ceny domov na vidieku ukrutne vstúpli, ba neustále rastú a to až o 25% ročne. Minulého roku Briti na rozličné semiačká minuli až 129 milionov dolárov (prepočítané na doláre), z čoho 46 milionov minuli na semiačka zelenín. Posledné dáta udávajú, že vzhľadom na 2007. rok odpredaj ovocních stromkov vzrástol o 43%, kým 2006. rok, vzhladom na 2005. predstavoval zvýšenie o 13%. V každej krajine je to podľa možností. V Austrálii, čoraz menej sveta chce bývať v Melbourne, Sydney... lebo predsa, ani tu sa polúcii nevyhneš a mestá sa len šíria a šíria, lebo zase, každý chce mať aspoň nejaký dvorik. Obyčajne je to ¼ akrový (1 hektár = 2,5 akry). Normálny smrtelník, svieži prisťahovalec sa posúva čoraz väčšmi na perifériu, kde sú domy prístupnejšie. Lepšie situovaní si kupujú prehnane drahé domy čím bližšie ku stredu mesta (aj 10 km. je ešte blízko), ale zároveň si kupujú aj menšie farmičky, tzv. Life Style. Tu si vystavajú dom, zriadia si nejaký park, možno tam bude aj bazén, zopár maštalí pre koníkov, jazierko, vodná nádrž pre kačky... nejaký kútik zeleniny, úľ, dva včiel... a pravda, budú tu aj ovečky (obyčajne mäsité druhy), kozičky (hlavne búrske, mäsité) a pravda, aj nejaké stádečko kravičiek. Obyčajne sú to tzv. miniatúrne druhy, ako Dexter, Lowline a pod. Aké veľké sú tie farmičky? Tak, tie najmenšie budú asi 2 hektárové, ale obyčajne sú okolo 20 hektárov. Aj my sme dlhé roky mali takúto farmičku. 6 hektárovú. Bolo tam mŕtve rameno potoka, odkiaľ sme si čerpali vodu, popred farmičku nám išiel hlavný irigačný kanál, no a na tom kúsku zeme sme si dopestovali 20 kráv. Normálnej veľkosti. Mäsité druhy, ako Angus, Hareford, alebo aj Short Horn. "Hospodárske" budovy sme si tiež vystavali. Jednu velikánku šopu a na ňu napojenú chatku. Nič zvláštne. Jedna spáleň a kuchyňa. Bola to vynikajúca rekreácia. Každý víkend sme si odskočili (236 km.). Trochu sa poobracali po majetku, niečo urobili a potom už na pláne bola len poľovačka na zajáčkov, alebo chytanie rýb. Med sme si vybrali aj 5-6 krát ročne a veru mali sme až 4 úle. Medu bolo aj na rozdávanie. Večer sme pozorovali oblohu. Bola, ako posiata hviezdamy. Žiadna polúcia. Ani svetelná. Študovali sme južné súhviezdia, hľadali Južný kríž, trochu si zahrali, zaspievali naše ľudové pesničky, usporiadali nejaký kotlíkový paprikáš, uhostili susedovcov, penzistov a potom už buď počúvali rádio, alebo sme sa dali do čítania. Ako vidno, ten trend malého majetku sa opláca. Konečne, keď sa to opláca Britom, Američanom, Austrálanom... tak určite sa oplatí aj vám, krajanom v starom kraji. Len si dobre naštudovať, čo pestovať. Nejeden tunajší maličký farmár je v tom úplne. Niekto sa dá na pestovanie holúbeniec a dodáva ich do nemocníc a špičkových reštaurácií. Iní sa rozhodol pre robenie domáceho syra, kozieho, ovčieho (to sa sem zatiaľ len dovážalo) a hospodári. Ďalší sa dali na pestovanie kvetín, lavanduly, korenín a príchutí, ako rozmarín, šalviu, šafrán, liečivé bylinky, alebo aj starodávne odrdy paradajok, papriky, úhoriek, cesnaku atď. atď. Sú aj takí podnikavci, čo sa dajú na prepracovanie organicky, alebo len po domácky dopestovaných plodín a pre trh dodávajú zomletú rascu, dehydrovaný cesnak, dehydrovaný cibuľu, dehydrovaný levešťok, vôňavé jedlé oleje pre kuchyňu, paradajkové a paprikové pretlaky, pestujú jeleňov, srny... a toto dodávajú pre špičkové reštaurácie, ale najviacej ich je v pestovaní hovädziny. Miniatúrne druhy. Trh majú zaručený. Odberá im to letecká kompánia QANTAS, najznámejšie reštaurácie... ale je už hodne aj takých, čo sa dali do pestovania svíň. Nie tých Yorkshire. To robia veľké farmy. Oni sa dali do menej známych druhov a posledne sa tu, na TV jeden vystatoval, že si už konečne zohnal aj plemeno Mangulicu. Vraj najlepší druh, čo kedy videl. Mäso je vynikajúce, "mramorové" a klobásky z neho sú najlepšie, čo kedy ochutnal. Ešte sú mu tie svine len v kvarantíne a na listine má už niekoľko desiatok potenciálnych zákazníkov, reštaurácie. O odbyt nema starostí, lebo kto raz ochutnal mäso tohoto druhu, inej prasaciny sa vraj ani nedotkne.
*
*

13 augusta 2008

Austrálske vtáctvo No2.

Brolga: Jeden z austrálskych druhov žeriava. Žije hlavne vo východnej polovici kontinentu. Od Viktórie, až po sám sever. Pomenovanie je domorodeckého pôvodu, kde baralga, bralgah = domorodý spoločník. V oblasti Riverina, ju asi najskôr uvidíte, alebo aj počujete. Hlas má farby „hlbokej“ trúbky. Keď si pár najde priliehavé miesto, tam zotrvá aj celý život. Mnohé vnútrozemné majetky majú „svoje vlastné“ brolgy. Drongo. Tento vták žije v úzkom pobrežnom pásme a to od severa Západnej Austrálie, až po hranicu Viktórie. Všade sú tu husté lesy, až džungle. Je nápadný a aj hlučný a na dovažok, aj agresívny. V jedle nie je prieberčivý. Zje všetko, ba čo viacej, útočí aj na menších vtákov. Pomenovanie mu bude najskôr hotentotského pôvodu, lebo keď ho tunajší prisťahovalci spozorovali, mysleli si, že prišiel sem z Južnej Afriky, z okolia Kapského mesta. V austrálskom slengu jeho meno sa stalo synonymom pre cmaha, ťahajmaca, sprostáka.... lebo svojho času, v 20-tých rokoch XX.st. takto sa volal aj jeden dostihový kôň, ktorý sa rokami závodil aj na najlepších dostihoch, ale nikdy nič nevyhral. Vždy bol medzi poslednými, ale najčastejšie posledný. Topknot Pigeon / Holub chocholatý. Austrália má hodne svojich domorodých holubov, ale zatiaľ sa žiadny z nich nedomestikoval. Tento druh žije v úzkom pobrežnom pásme východnej časti kontinentu a to od trópov, až po hranicu Viktórie. Dlhé roky si prisťahovalci poľovali aj na tohoto holúbka, no dnes je zákonom chránený. Currawong /Karavong je úradné pomenovanie tohoto vtáka, avšak pre jeho rozšírenosť, od najsevernejšieho cípu Queenslanda, až po hranicu Južnej Austrálie, má aj rad regionálnych pomenovaní. Vidieť ho, ako v lesoch, tak aj v mestách, ba aj v Sydney a Melbourne. Zvlášť keď ste v prírode, niekde na farme, na kampovaní, budete ho počuť. Má melodický a prenikavý hlas. Pri „výdychu“ si „spieva“ „Curra-wa, curra-wong“, po čom nasleduje „chilla-wong“. Z tohoto svojho charakteristického hlasu, dostal aj pomenovanie. Farmári ho nemajú najradšej, lebo vie porobiť škody v ovocných sadoch, v kurínoch, ba útočí aj na iných vtáčikov, čo si sedia na hniezdach. Kookaburra / Kukabara. Na fotke je „vysmievajúca sa kukabara“. Je to jeden z počtu tunajších rybárikov a že je najrozšírenejší práve vo východnej tretine kontinentu, ktorá je aj najosídlenejšia, nuž má aj rad lokálnych pomenovaní, ako vysmievajúci sa somár, farmárove hodinky a pod. Hlas má silný, divný a kto raz počul jej spev, ten na to nikdy nezabudne, konečne, určite ste ju počuli, pri pozeraní sa filmov o Austrálii. Prví prisťahovalci boli veru vystráchaní, keď nad ránom, alebo v predvečer, počuli hlas kookaburry. Mysleli si, že ich obkľúčili domorodci a medzi sebov sa dohovárajú. My sme si už zvykli na jej hlasité volanie a tešíme sa mu. Bez ohľadu, či si spieva nad ránom, alebo v podvečer. Keď sa ich tak rozkričí celý chór, aj dvadsaťčlenný, veru je to krása a obyčajne aj dobré znamenie. Bude pršať. Kookaburra si žije v menších skupinách, ktoré si spoločne bránia svoju oblasť a pomáhajú si pri „výchove“ dorastu, novej generácie. Stravuje sa pravda rybkamy, aj s tými, čo máme vo fontáne (zlaté), ráčikmi, jašteričkamy, všelijakým hmyzom, ale často si zapoľuje aj na hadov. Neraz ju vidíte, ako v zobáku nosí aj metrového hada. Vtedy sa tešíme, lenže okráda aj hniezda iných vtákov, kradne vajcia z kurínov, ba aj kuriatka. Shriketit = lat. Falcunculus = malý sokol, sokolík. Zaujímavý vtáčik. Na kontinente sú tri samostatné kolónie, z čoho sa dlho uvažovalo, či tu ide o jeden druh, alebo tri rozdielne. Dohodlo sa, že je tu len jeden. Najväčšia kolónia je v oblasti od Adelaide, cez Viktóriu, Nový Južný Walles, až po obratník kozorožca. Je to opravdový akrobata, hlavne keď si loví hmyz. Vtedy sa navystrája. Má aj krásny vysoký melodický hlások a je aj pravý umelec pri imitovaní hlasu iných. Rainbow Bee-eater / Dúhový včelárik. Okrem Tasmánie, žije na celom území krajiny, ale nie je cudzí ani na Celebese, Novej Guiney a na Solomonských ostrovoch. V južnej, chladnejšej časti Austrálie je to sťahovavý vták. Cez zimu odchádza na sever kontinentu, ba aj na priľahlé ostrovy. Ako letec, je to elegantný vtáčik. Ako spevák, nie je vynikajúci a ako hospodár, no dobrý je to baník. Do piesočnatej pôdy si vyryje dieru aj vyše metra dlhú. Blue-faced Honeyeater / medárik. Medárikov je tu neúrekom. Stravujú sa hlavne nektárom eukalyptov, ale nepohrdnú ani rozkvitnutým ovocným sadom... Žijú od krajného severa krajiny, povedľa východného pobrežia, zaobídu oblasť najvyšších kopcov, sledujú rieku Murray až do Južnej Austrálie. Crested Pigeon / holub s hrebienkom. Žije skoro na celom území krajiny a často ho vidieť. U nás vo dvore ich máme celý kŕdel. Hydine kradnú zrno. Vedia si aj hrkútať, ako pravé holuby, len let im je hlučný. Keď vyletujú, človek sa ich môže aj naľakať. Sfarbenie majú pekné, nuž trpíme ich. Yellow Honeyeater / žltý medárik. Žije si v Alpách, niekde od Brisbanu, až po Melbourne a povedľa rieky Murray, niekde po Swan Hill. Stravuje sa hmyzom a nektárom kvitnúcich stromov. Aj ovocných. Spinebill / ihlicový zobák. Pestrý vtáčik, ktorému sa tešíme. Stravuje sa hmyzom a nektárom. Rozšírený je od tropického Queenslandu (Cairns), až po Tasmániu a západne, až po Adelaide. Hlások má jemný a melodický. Crested Bellbird / Hrebienkový zvonárik? Hádam sa mu toto meno najlepšie hodí. Tak ho nazvali priekopníci, čo osídľovali kontinent západne od horského pásma. V horách a vo vyložene monzúnovom severnom pásme, nie je. U nás, okolo rieky Murray je pomerne častým hosťom. Najradšej má trávne húseničky. Hlások má prekrásny, zvonivý a kto ho raz počul, jeho spev si nepopletie so žiadnym iným vtáčikom. Gang-gang Cockatoo / papagáj. Zaujímavý papagáj, lebo sfarbenie má do čierna, kým hlavička mu je červenkavá. Konečne, čiernych papagájov je hodne, ale tieto buď tie hlavičky majú tiež čierne, možno žlté, jarabé... kým tento je asi najkrajší. Žije v horskej oblasti, niekde od Sydney, cez Melbourne, až po hranicu Južnej Austrálie, kým na juhu obýva Tasmániu a ostrovy v Bass užine. Najčastejšie som ho videl v oblasti južného Gipslandu, čo je oblasť východne od Melbourne, povedľa pobrežia. Tam sú veľké plantáže jedlí, umele vysadené a vypadá, že sa to tomuto papagájovi veľmi páči. Stravuje sa hlavne semenom eukalypta, akácie, ale nepohrdne ani semenom jedlí. Keď si papká, vtedy sa ku nemu môžete priblížiť až na dotik rukou. Počas „obedovania“ vydáva slabučký zvuk, skoro ako keby ste počuli ošípanú pri válove. Rosella žltá. Atraktívny vtáčik, papagáj z rodu Rosella, kde ich je až niekoľko druhov. Pre tento druh som sa rozhodol preto, lebo ich máme aj vo dvore, v parku pred domom, ba v našom okolí ju vidíte všade. Oblasť jej rozšírenia nie je veľká. Žije v povôdí Murray, niekde trochu horeprúdom od nás, až po dolný tok rieky a v dolnom toku riek Murrumbidgee a Darling. V našom dvore máme tri pári týchto papagájov. Kradnú sliepkam zrno a že je tu aj park, tráva, nuž držia sa u nás. Potešenie je hľadieť, ako si zobkajú a ako sa „zhovárajú“.
Ako všetky Roselly, aj oni milujú rozkvitnutý eukalypt. Vtedy sa nasýtia nektárom. Najradšej majú asi druh „Iron bark“. To je osobná mienka. Keď nám rozkvitnú tieto eukalypty, vtedy sa ich tu zhrnie. „Rozprávajú“ sa, ujedajú a padajú zo stromov. Nektár im v brušku vykysne, robí sa na alkohol a oni chúďatká, padajú zo stromov. Podobne, ako to bývalo doma, keď zreli moruše, padali na zem a húsatá ich zbierali. Zbierali, kým vládali. Potom sa len potácali a pospali. Hádam som vám priblížil tunajšiu ríšu operencov. Je ich vyše 700 druhov a napočítať všetkých sa nedá. To si už vyžaduje opravdového odborníka a ja to nie som. Som len obyčajný amatér, milovník, obdivovateľ všetkého pekného. . .

08 augusta 2008

Jazykova priloha37

Pánovi, ale pánu administrátorovi  Aj v tejto jazykovej prílohe sa budeme venovať jazyku nášmu každodennému. Tentoraz nás bude zaujímať datív a lokál podstatného mena pán pred menom či pred titulom a samostatne, lebo má raz koncovku -u a v druhom prípade koncovku -ovi.    Kedy k tomuto prichádza? Prečítajte si vety: Ponáhľal sa k pánu administrátorovi. O pánu richtárovi len pekne. Prihovoril sa hneď pánovi. O pánovi nebolo reči.   V prvej a druhej vete sme mali spojenia: k pánu administrátorovi a O pánu richtárovi, v tretej a štvrtej vete pánovi a O pánovi. V prvej vete sme za podstatným menom pán mali ďalšie podstatné meno administrátor (v datíve k pánu administrátorovi) a v druhej richtár (v lokáli o pánu richtárovi). V takomto prípade, keď je podstatné meno pán pred menom či pred titulom, v datíve a lokáli má koncovku -u.   V tretej a štvrtej vete boli spojenia pánovi a O pánovi. V nich po podstatnom mene pán nenasledovalo ďalšie podstatné meno, čiže podstatné meno pán stojí samostatne, nie je v prívlastkovom použití; v takomto prípade podstatné meno pán má koncovku -ovi.   Nakoniec zhrnieme. Podstatné meno pán ma v datíve a lokáli odlišné koncovky v závislosti, či za ním nasleduje vo vete ďalšie podstatné meno, alebo stojí samostatne. Hovorme: Ideme k pánu riaditeľovi. Museli sme o pánu tajomníkovi povedať pravdu. Ideme k pánovi. Museli sme o pánovi povedať pravdu.   Toľko nateraz v jazykovom okienku či prílohe.

..................................................píše Ján Širka

..

06 augusta 2008

Foto new2

Podľa predpovede počasia možno očakávať dážď...

Etym. slovník J.Kulíka (skrátená verzia Ž),

Žať: Kosiť, zberať obilie – žať kosou, kosákom. Blízke ku sekať. Všeslovanské. Čes. žíti, žnouti, poľ. źać, hl. žeć, dl. žeś, polab. zana, srbch. žeti, žnjeti, slovín. žeti, rus. žať, ukr. žáti, staroslov. žati, praslov. žeti, žetva. V príbuzenstve je lit. geniu, geneti = osekávať konáriky zo stromu, lot. dzenet = r/v, ír. scealp = trieska, íver, scean = sekať, krajáť, rezať, lat. caedo = sekať, ťať, biť, zabiť, seco = sekať, trhať, av. jainti = sekať, rúbať, zabíjať, gr. theíno / θείνω = biť, udierať, sekať, zabíjať, ba aj názov ger. národa Sas (Saxon), ktorého meno sa odvádza zo *sachsam = nôž, obľúbený druh ich sečnej zbrane, ktorého východiskom je ie. sok-, sek- = sekať, rúbať, krájať. Slovo žať poskytlo východisko aj pre žatvu, žnec, žnivo... Žena: Dospelá osoba žen. pohlavia, už dospelá dievka. Všeslovanské. Prínuzné ku staroprus. genno = r/v, sans. jáni- = žena, manželka, východiskom je sans. jan = narodiť (sa), z čoho v následnych jazykoch Indie vzniká aj kašmírske züńü = žena, v assamézskom zani = r/v, gná = žena, bohyňa. V av. gena = žena, manželka, gr. guné / γυνή = žena, manželka, pani, vdova, slúžka, staroír. ben, súč. bean = žena, manželka, toch.B śana = žena, manželka, arm. kin = r/v, ang. vo včasnom stredoveku quean = žena, kde ako východisko máme ger. kwenon = žena, z ktorého sa vyvinulo aj gót. qino = žena, st.h.n. quena, quina = r/v, staronór. kona, ale aj holandské kween = jalovica, neplodná krava. Spoločným východiskom je PIE gwen-, gwn, gweneh-a = žena. # Tu je aj východisko takých slov, ako gény, genetika, generácia, generátor, ale aj ang. queen = kráľovna. Žinka: Kratší povrázok používaný na vedenie, alebo uväzovanie dobytka. Svojdruh ohlavka. Slovo najdeme aj v českom jazyku, kde v starom českom bolo žíně = hrubšia niť, šňúra, povrázok urobený zo zvieracej srsti, čo sa v novom českom posunulo na vlas z konskej hrivy, alebo chvosta. Odtialto vychádza i žinenka = knižne, zastarale matrac, ale aj podložka poduškovitého tvaru vyplnená vlasmy, srsťou, alebo trávou a obalená do kože, alebo plátna. (Mali sme ich v gymnaziálnej telovični.) Prvoradý význam žinky v slovenčine, je proste povraz, povrázok. Podobne, ako to nachádzame v hindu jazyku, kde ćhinka = povrázky na kvačkanie, uväzovanie všeličoho (potravín, hrncov atď.), ale aj povrazový most ponad riavu, priepasť, z povrazov urobené sedadlo, ktorým sa cestujúci prevážali ponad rievu, priepasť a konečne je tu aj význam našej žinky, ako ohlavka pre hovädzí dobytok. Žír: Mastnota, masť, tuk, z čoho v slovenčine je žír aj pastva svíň na opadanom žaludí, čes. žír = r/v, kým v ruskom, ukr. srbch. atď. žir = masť, tuk, žaluď. Maďarské zsir a rum. jir = žaluď, sú zo slovanských jazykov. Potialto jestvuje zhoda medzi vedcami, avšak od tohoto bodu, začínajú sa rozchádzať. A/ V príbuzenstve bude arménske ger = žírny, plodný a grécke xilós / χιλός = tráva, zelená paša, pasienok vôbec. B/ Udáva sa príbuzenstvo ku lit. gyrá = „kvas“, gýle = žaluď, gýre = slávnosti, oslava semeňa (žatvy) a je tu ešte rad akože príbuzenstiev. C/ Žír bude nejak súvisieť so slovom žiť. D/ Žír bude súvisieť so slovom žrať. Osobne sa prikláňam ku tejto štvrtej (i keď nie aj správne vysvetlenej) hypotéze. Prečo? Nuž analyzujúc sanskritové príbuzenstvá, jedine tu môže byť správny pôvod. Nie je celkom viditelný, lebo aj v sanskrite jestvujú až tri korene Gr, či tri vonkoncom odlišné významy. Gr 1°= kvapkať, GR 2°= hltať, prehltávať a GR 3°= vyhlasovať, chváliť, oslavovať, vzdávať vďaku. Tieto fonetický blízke, ale významovo rodielne korene, pomýlili naších etymológov. Žiť so žírom nemôže súvisieť. V sans. žiť, živé = jiv. Kým j ako spoluhláska je pohyblivá a v rozličných jazykoch nadobúda inú podobu, zatiaľ –v je stabílne a svoju podobu si zachováva. Napr. slovanské žiť je príbuzné ku ger. (ang.) live, nem. leben (prirodzený posun v = f = b ) , v latine vivo, vivus atď. kým v gréckom βιόω. Žír teda nebude súvisieť so životom. V tom mu prekáža spoluhláska –r. Lit. gýle , bude súvisieť so žírom, ale len v jeho podobe, ako žaluď. Žír môže súvisieť jedine so slovom žrať, či sans. koreňom Gr 2°= hltať, prehltávať. Toto je ale nestála podoba tohoto koreňa a neraz sa zjavuje aj ako Jr, či najdeme ho v slove ajrta- = nestrávené, nezožrané, nezjedené, alebo v jémati = jesť, prejedať sa, hostiť sa, jémana = jedlo, jedenie, kde sa už posúva ku koreňu jam = jesť. Z koreňa Gr 2° vychádza rad slov s významom jesť, žrať , ako je gará = hltať, piť, giráti = hltať, žrať, z čoho v jazyku pali je aj garar = ožran, ba je tu ešte celý rad odvodených a i kombinovaných slov, kde všade máme význam hltania, pitia, žrania a pod. S týmto už bude súvisieť aj arménske ger = žírne, plodné a i grécke χιλός = tráva, zelená paša, pasienok. Keďže tie svine z radosti jedli žír (žaluď), na jeho etymológiu vplýval práve tento fakt. Žrať < žír. U nás slovo žír pretrváva vo význame masť, tuk, pastva svíň na žaludí – vypasené svine dávali tuk, masť, stravu, boli tučné, ale aj v žírne polia = úrodné, bohaté polia (ktoré dodajú dostatok stravy a nebudeme chudí, lež tuční, lebo na žírnych poliach sú aj klasy tučné...) a v kartách. Často počuť namiesto žaluď (farba v kartách), aj žira.
. .

Andulka

Odkiaľ si Andulka moja?
Asi najrozšírenejší klietkový vtáčik vo svete bude kanárik a andulka. O tomto prvom, kanáriku už ste sa asi dozvedeli, že jeho pravlasťou sú Kanárske ostrovy. Áno, to je pravda, ale všetko ostatné „podkovanými“ novinármi popísané, je falošné.
Kanárske ostrovy nedostali svoje pomenovanie podľa kanárika, ale je to opačne. Tento spevavý vtáčik dostal svoje pomenovanie podľa ostrovov ktoré sú umiestnené vedľa brehov západnej Afriky. „Svet“ ich, tieto ostrovy, poznal už v antickom čase. Pristávali tu lode Egypťanov, Feníčanov, Grékov a aj Rimanov, avšak po rozklade ríše týchto posledných, keď sa nad Europou rozšírili mračná kultúry, na ostrovy sa zabudlo. Dostali sa do izolácie. Len niekde v X. Storočí, začínajú tu pristávať lode Arabov a po nich aj rodiacej sa novej námornej veľmoci, Portugalska, ba aj Francúzska a v XV. St. Aj Španielska. Týmto posledným sa aj podarilo tu si založiť „stálu obchodnú stanicu“, či strmšie povedané, vztýčiť svoju vlajku koloniálnej moci. Nešlo to však najhladšie. Tamojšie domorododé obyvateľstvo, Guančovia, sa vzpierali. Postupne však podľahli nátlaku. Ich pôvod, Guančov, aspoň tak sa dnes domnievame, bola oblasť severnej Afriky. Asi v Berberoch. Dnešné obyvateľstvo je však už europske a v časti je ešte aj kvapka po Guančoch.
V čase antického Grécka, tieto ostrovy sa nazývali „ostrovy šťastia, blaženstva“. Tak sa ich nazýva v spisoch Ptolomeja, ba pripisuje sa im aj, že toto je jediný kúsok súše, čo zostal po záhadnej hómerovskej krajine Atlantíde.
Keď pri brehoch týchto ostrovov pristali prví Španieli, hneď ich svojím vzhľadom a veľkosťou fascinoval tamojší druh domorodého psa, nuž celé súostrovie aj nazvali Canaria Insula, čo vo voľnom preklade by znamenalo niečo, ako Psacina, Psie ostrovy, lebo pes sa po latínsky volá canis.
Keď neskoršie sa tu spoznali aj so žltým krásne spievajúcim vtáčikom, ulapili ho, preštudovali a i priliehave nazvali: Serenus Canaris, čo zase vo voľnom preklade by znamenalo veselý, štebotavý, šťastný psacoostrovník.
Niekde v XVI. st. Sa už podarilo tohoto vtáčika aj „domestikovať“, s čim sa otvorili dvierka zlatých klietok pánskych domov a neskoršie i tých skromnejších. Teda, Kanárske ostrovy svoje pomenovanie dostali podľa tam žijúceho psa a kanárik zase podľa týchto ostrovov.
Ak ste dosiaľ nevedeli, tento malý papagájik pochádza z Austrálie. S Austráliou, či pri spomenutí jej mena, hneď máme asociáciu na kengúru (klokaňa), koalu, či aj vo svete najjedovatejších hadov. Nikto, či len sotvakto si s jej menom spojí aj tohoto krásneho vtáčika, ktorý dokonca vie aj rozprávať.
Vo svete, pre svoju popularitu, dostal rad pomenovaní. V Austrálii sa ho nazýva Budgy, čo je skratka pre domorodecké pomenovanie (ale aj toto podľahlo angličtine) Budgerigar, čo by v časti domorodeckých jazykov znamenalo pekný vtáčik, ale stretol som sa aj s vysvetlením, že môže znamenať aj dobrá papanka (strava). Latínske pomenovanie mu je Melopsittacus undulatus, čo i vedľa svojho latínskeho prifarbenia, predsa vychádza z gréckeho jazyka a znamená: melos = pieseń, spev + psittacos = papagáj a latínske undulatus = vlnivý, vlnistý (vzťahuje sa na jeho akoby vlnistú ozdobu hlavy, chrbta a krídel).
Jeho domovom je skoro celá Austrália, vyjmúc vlhších prímorských oblastí a chladnejších častí, ako Victoria a Tasmánia. Vo vnútrozemí je bežný, ako vrabec. Prírodné sfarbenie mu je žltozelené (ochranné, ako listy eukalyptu) a je „spoločenským vtákom“. Veľké kŕdle, ako oblak sa pohybujú a keď zosadnú, to vypadá, akoby rozkvitol strom. Lenže, tento strom, po takomto častejšom „kvitnutí“ vie aj zahynúť.
Tunajšia príroda, na každú kvapku dažďu rapídne reaguje. Pár dní po daždi, ešte kým tu stoja kaluže, už vidieť huby, novú trávičku, rozkvitne púšť a nastáva „máj“. Mesiac lásky a reprodukcie. Tu zvlášt vynikajú andulky, či Budgies (badžie). Zachváti ich „pohlavné blázonstvo“ a preto, aj v tlači, neraz sa stretneme s prímenom bonking Budgies. V takejto prajnej sezóne, samička znesie aj do 40 vajíčok. V púšti je veselo, avšak ak tu prídu suchšie mesiace, andulky hynú. Hynú masove. Pravá pohroma. Okolo vyschnutých billabongov (vysušené mŕtve ramená sezónnych riek a potokov) je ich na tisíce.
Hneď na začiatku európskeho osídlenia Austrálie, v prvej polovici XIX. st. Pricestovali do Austrálie manželský pár Goulds, aby preštudovali tunajšie flóru a faunu. Ich odborné oko si hneď všimlo aj zaujímavého vtáčika. Ulapili ho a po návrate do Anglícka, ozdobou ich štúdie bol výkres andulky a opis tohoto vtáčika. O tomto „hite“ sa hneď dozvedeli aj námorníci a po príchode do Austrálie, začali si „vymieňať“ už tradičného „papagája na ramene“ s andulkou. Po príchode domov, aj rodákom sa zapáčil tento vtáčik, nuž jeho expanzia do Európy sa začala. S každou loďou ich pribúdalo, až sa začalo s jej rozmnožovaním aj v Anglícku a následne aj v v kontinentálnej Európe. Bolo to v rokoch od 1840 – 1884. V tomto, 1884. roku, Austrália priniesla zákon o zákaze vývozu domorodého vtáctva a zvierat vôbec.
Nastala doba „kultivovania“ anduliek. Nezadlho sa podarilo zo zelenej andulky „vyšľachtiť“ žltú a v 1926. roku, už sa zjavujú aj modré. Za takýto pár modrých anduliek, Japonci už vtady zaplatili fantastickú sumu, 500 dolárov a následne ich začali vyvážať do U.S.A.
Andulku svet pozná pod rozličnými menami. V Austrálii a vo Veľkej Británii je to Budgy, Budgerigar, ale už v U.S.A. Lovebird (milujúce sa vtáčiky), Parrakeets, Shellbirds atď.
K nám sa tento vtáčik dostal cestou „západu“, čiže najskôr cez Rakúsko a Nemecko, či širšie aj cez Česko. Už sami Česi mali problém, ako ho nazvať. Ani jeden názov, pre charakter jazyka, nebol vystihujúci. Pozreli sa na jeho latínske meno a bolo to tu. (Melopsittacus) undulatus, čo v angličtine je andulatus, bolo šikovné. Vznikla andulka. Táto andulka veľmi rýchlo stratila svoj pôvodný význam, kontaminovala sa s českým osobným menom Andulka a sme pri koreni etymológie. Názov andulka nema priami súvis s českým osobným ženským menom Andulka, ale s latínskym slovom undulatus, čo znamená zvlnené, vlnisté.
Ako všetko živé a vedľa toho i maličké, aj tento vtáčik má svoj osvedčený systém sebazáchrany. Akonáhle spozorujú, že na nich číha dravec (jastrab, krahulec, butcherbird...), hneď sa zdvyhne celý kŕdel. Je to akoby nejaký oblak. Zaclonia oblohu a pohybujú sa hlavne v smere dravca. Počas letu neustále si menia pozície, hemžia sa, okrúcajú v špirále, lebo vedia, že dravec si vyškúlil len jedného a na toho bude smerovať. Svojím letom zmýlia dravca a keď sú ešte v bezpečnej dialky, celý kŕdel sa rozdelý v dve krídla, s čím zmýlia dravca. Zostane mu prázny zobák.


............................................píše J. Kulík

.

.

02 augusta 2008

Ambrel - dáždnik, slnečník.

Ambrel, ako slovo, v SSJ nenajdete. V „Synonymickom slovníku slovenčiny“ už je, ako ambreľ, ambrela, lenže pri jeho vysvetľovaní, sa spomína jedine dáždnik. „Slnečník“, „parasol“ tam už nie je. A práve chránenie sa od slnka bola pôvodná funkcia ambrela. Trvalo to dlhé storočia, kým sa zo „slnečníka“ nevyvinul aj dáždnik.
Vo fr. jazyku táto rozmanitosť funkcie ambrela je vyhranená a jazykove aj jasne definovaná. Parasol a Paraplui, čiže v prvom prípade máme narážku na slnko a v druhom, na dážď. Celkom podobne to najdeme aj v srbch. jazyku. Suncobran a kišobran.
Ambrel nie len v našom jazyku, ale aj v rade iných, je slovo, pod ktorým chápeme oba význami. Pôvod slova je v latine, umbra = chládok, tieň, skrýš, ochrana... ktoré súvisí s našim hambár = komora na zbožie, sýpka, skrýša obilia (Viď Hambár), peržským ámbara = obkľučovať, prikrývať, chrániť, uschovávať... sanskritovým kambalá- = prikrývka, deka, pokrovec, horné rúcho a je tu aj grécko – latinské ambi-, amfi- = okolo, vôkol atď.
Ako rad vynálezov, aj ambrel má korene na východe. Hlboké. Niekoľkotisíc ročné. Poznali ho v Číne, v Mozopotámsku, v Egypte... a to najmenej už v XII. st. p.n.l. V tom čase, ambrel bol znakom bohatstva, vznešeného rodu a pod. Prijímacia miestnosť siamského kráľa nemala žiadny nábytok. Boli tam jedine tri ambreli.
Mať ambrel, to znamenalo byť bohatý a taký prepych si mohli dovoliť len králi, radžovia, maharadžovia..., ako napr. kráľ Burmy (vtedajšie hlavné mesto bolo Ava), ktorý si pod svoje rozličné titulky písal aj: „Kráľ bielych slonov a 24. ambrelov“.
* Biely slon sa najčastejšie vyskytuje v Thajsku, ale pre svoju zriedkavosť, môže si ho dovoliť len kráľ a pravda, na takomto slonovi sa nesmelo robiť. Mať bieleho slona predstavovalo veľké bohatstvo, veľkú prestíž, ale ešte väčší výdavok. Keď nejaký maharadža chcel niekoho potrestať, daroval mu bielého slona. Nesmel si ho predať, nesmel si ho nikomu darovať, nesmel si na ňom robiť, ale musel si sa o toho slona starať, lebo občas z kráľovského dvora niekto prišiel vidieť, ako s tým slonom nakladáš. Po čase, vyšiel si na mizinu.
Ambrel nebol len drahý, ale aj ťažký. Sám človek, pán ho nemohol nosiť. Na to mal sluhov, otrokov. Maľby z tej doby ukazujú, ako králi, najvyšší kňazi... vo svojom sprievode majú aj nosičov ambrela. Ich úlohou bolo svojho pána ochraňovať od slnečnej páľavy. Vedľa týchto, boli tu aj sluhovia s vejárom, ktorí si pána rozchládzali.
Postupne ambrel prichádza aj do Európy. Ešte nie vo funkcii dáždnika, ale „slnečníka“ a takýto ambrel si mohol dovoliť len niekto výnimočne majetný. Dostáva sa aj do Vatikánu, ku pápežovi. Bolo to v čase renesancie.
V XVII. st. technológia zaznamenáva aj určitý pokrok. Ambrel sa už nevyrába z kože, ako to bolo skorej, ale z textilných látok. Najčastejšie sa využíva hodváb a v konštrukcii, na rebrá, využíva sa rybia kosť (z veľryby). Aj jeho cena začína byť prijatelnejšia. Môžu si ho dovoliť aj menej majetní. Na nosenie ambrela už nikto nepotreboval sluhu a práve v tomto čase dochádza aj ku ďalšiemu „objavu“. Zo „slnečníka“, vzniká aj „dáždnik“. Ochrana pred dažďom, ale toto ešte neznamená, že sa ambrel stáva nevyhnutným. Mnohí muži sa ho stránia. Považujú ho za „ženský módny artikel“ a na dovažok, kto sa chce pred svetom ukázať, že je biedár. Poriadny džentlmen ambrel nepotrebuje. Ak prší, môže si dovoliť prenajať si fiáker, má vlastný kočiar a pod. Niekdajší drahý ambrel, stal sa lacnou náhradou kočiara.
Určitý pán, Jonas Hanway (1712 – 1786) sa považuje za prvého Angličana, čo sa odvážil chodiť s ambrelom a pravda, nechýbalo posmechu, ba skoro vyvolal aj hospodársky nepokoj. Rozliční nosiči, „kočiši“... ktorí dosiaľ prenášali pánov v daždi, našli sa bez roboty. Pomaly, ale iste, ako vždy, našli sa pomodári a čoraz častejšie na uliciach Londýna ste videli „urodzeného pána“ s ambrelom.
Ďalším zdokonaľovaním, váha ambrela sa znižuje. Rybie kosti sa nahrádzajú kovom (1850) a tento vynálezca, Samuel Fox začína čítať dukáty. Rodia sa ambrelové manufaktúri.
Aj ďalej sa ambrel používal aj na ochranu pred slnkom, ale teraz sa tento druh stáva „ženskou“ rekvizitou a z toho je aj v pastelných farbách. Mužské dáždniky dostávajú aj „mužskú“ farbu, čiernu a že Londýn, vtedajšie hospodárske centrum sveta je neustále chmúrny, daždivý, ambrel zase začína nadobúdať na „česti“. Stáva sa symbolom postavenia v spoločnosti. Anglický džentlmen sa nikde nezjavil bez svojho, pekne zvinutého ambrela, preveseného cez ruku.
Pravda, nechýbajú tu ani rozličné anekdotky. Napr. keď ministerský predseda V. Británie, Chamberlain išiel do Mníchova na podpísanie dohody s Hitlerom („Mníchovská zrada“), so sebou si nosil aj ambrel. Ako vystupoval z lietadla, videl ho Hitler a hneď poznamenal, že národ, ktorého líder je až toľko posadnutý strachom z dažďu, určite nema ani vôľu a ani silu na odpor.
Keď vznikol nový štát Izrael, prišli sem Židia z celého sveta a odrazu bola tu potreba zozbierať si aj židovský folklór. Dov Noy z Hebrejskej Univerzity v Jeruzaleme zaznamenal aj mnohé anekdoty.
Dvaja Židia, priatelia, žijúci v Anglicku, išli na prechádzku. Ako sa svedčí na džentlmena, jeden z nich si na ruku zakvačil aj ambrel. Druhý ho nemal. Ako idú, odrazu začalo pršať a ten bez ambrela hovorí priateľovi:“ Rýchlo otvor ten ambrel, lebo zmokneme“. „Nepomôže. Celý je deravý“. „No a prečo si ho vzal?“ „Nemyslel som si, že bude pršať.“

************

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com