27 októbra 2008
Mario - osobné meno.
Jazyk44(Nechápem to, nie nechápem tomu)
**************
26 októbra 2008
25 októbra 2008
Evolúcia písma II
Začneme to s písmom, ktoré sa používa, alebo lepšie povedané, používalo v Európe. Áno, aj tu sme na čas mali nejaký samostatný vznik písma, na ktorý sa už dávno zabudlo.
Kelti, ktorí sa osadili na kontinete, už v II. st. nášho letopočtu dobre vedeli písať a to, ako po grécky, tak aj po latínsky. Tieto písma poznali aj Kelti, čo sa osadili na britských ostrovoch, menovite v Írsku, avšak paralelne používali aj svoje vlastné písmo, svoju vlastnú „alfabetu“, zvanú „Ogham“. Ich nezvyčajná „abeceda“ poznala 20 hlások, ktorých písanie bolo celkom jednoduché. Čiarky. Čiarky kolmé, alebo kosé.
Pôvod tohoto písma nevieme. Časť znalcov zastáva mienku, že sa vyvinulo z tajného „prstového jazyka“, tajné znaky druidských kňazov. Opierajú sa hlavne na stredoveké manuskriptá, kde sa podáva opis „prstového“ jazyka.
Germanské písmo „Runi“ sa tiež vyvinulo niekde v prvých storočiach n.l. Asi v treťom. Aj pri letmom pohľade je zrejmé, že základ mu je v písme Rimanov, v latinskom písme. Používali ho hlavne Vikingovia, ale bolo známe aj medzi Gótmi... ba aj na britských ostrovoch. V použití je ešte aj dnes, ale už nie v zmysle písma, lež ako „pracovná pomôcka, rekvizít“ pri veštení. Na rozličné kamienky si namaľujú symboli, písmená, toto hádžu na stôl... a ako niekdajší šamáni, čo „čítali“ z kostičiek, oni teraz čítajú osud z tých kamienkov.
Aj Slovania vedeli písať a to hodne skorej, ako na Veľkú Moravu prišli solúnski bratia. Veď, ako by napísali ten list do Carihradu?
Solúnski bratia nám urobili písmo podľa našich potrieb, hlaholiku, z ktorej sa neskoršie vyvinula aj „oblá“ hlaholika a už s vlastným umom sme si urobili cyriliku, ktorá sa zase vyvinula v písmo Rusov, Ukrajincov, Srbov, Bulharov, Macedóncov... ba prenikla i v jednotlivé ázijské jazyky.
Európa svoje písmo dostávala od Grékov (týto od Feníčanov....), takže v Európe môžeme spomenúť Etruskov, či aj oskánske, umbrijské atď. písma. Variácie sú malé.
* Skoro každý systém a jeho impakt, už či na latinské, alebo aj naše písmo, podávame v „Evolúcii I.“, ale hlavne v úvodnej časti jednotlivých hlások „Etymologického Slovníka“. (Zatiaľ je to tam len naznačené, či vysvetlili sme len zopár hlások.)
Egypt, tamojší Kopti, kresťanstvo prijímali od Grékov, takže aj ich písmo odzrkadľuje tieto diania. Na hieroglyfi zabúdajú a v písaní preberajú, či adaptujú si grécku alfabetu.
Písma Európy a písma juhu Ázie (vyjmúc „Ďalekého východu“), v základe majú prvky, z ktorých sa vyvinulo písmo Grékov, Arabov.... a a j naše. Ťahá sa to po Indiu a odtiaľ, cestou sanskritu (budizmu...) aj východnejšie. Na tejto ceste, písmo „narazilo“ na Arménsko a Grúziu. Krajiny už tradične na periférii vplyvu Helénov, Rimanov, ale tradične, aj kresťanské. Aj týto si urobili svoje písmo, kde tiež badáme vplyv Grékov a Rimanov.
„Späť cesta nemožná, napred sa isť musí“, nuž aj písmo išlo napred. Do Indie. Tu sa zase adaptovalo, akomodovalo ku podmienkám, chápaniu a vzniklo niekoľko systémov (v podstati rovnakých) a táto podoba zase emigrovala ďalej na východ. Vektorom bol hinduizmus a budizmus, hybrídny budizmus... atď. a vznikali písma Oriya, Kanada, Sinhalese, Tibetské, Kambodžské, Lao atď. V Indii primát získalo písmo „devanágari“, v ktorom máme väčšinu diel písaných v sanskrite, v druhom najstaršom zázname Indoeurópanov v ich jazyku.
Euroázia nebola však najmúdrejšia. Aj ten človek v Amerike prišiel na ideu, že nejak si zapíše svoju ideu, nápad... a aj tu vzniklo písmo. Aké? Na čo bol schopný. Podľa tamojších podmienok. Koleso nevymyslel, ale písmo, áno. Kontinent(y) zývali prázdnotou. Nebolo „barbarov“, čo klepali na brány ríše, takže kultúra sa vyvíjali menej, viac izolovane. Okolo hraníc ríš bolo vákum a toto poznačilo ich vývoj. Predsa nebola tam aj kultúrna prázdnota. Vynikli v astronómii a aby im to vyšlo, museli si tie poznatky aj nejak zaznačiť, zapísať. Robili si uzlíky na nitke, túto namotávali do klbka a „vymysleli“ niečo, ako morzeovu abecedu. Maľovali, podobne, ako Egypťania, lenže ich piktografi sú „slabičné“, alebo aj širšie, takže ani dosiaľ sa nám nepodarilo v úplonosti rozlúštiť ich písmo. Ďakujúc Španielom. Týto páni za sebov ničili všetko. Všetko, čo nebolo v súlade s ich predstavou. Rovnako, ako aj ich predkovia, Visigoti.
* Písmo Majov. Zatiaľ ešte vždy záhadné.
Keď si pozeráme filmi z „Divokého západu“, vidíme tam Indiánov, ako najspodnejších barbarov, dravcov... ale historická pravda je trochu iná. Boli divokí, lebo si bránili svoje územie, ale neboli barbari, vandali, primitívci.... Pochopoli, že na prežitie, potrebujú aj vlastné akomodovanie. Akomodovanie sa ku novej spoločnosti, novým poriadkom. Potrebujú stať sa národom a na to potrebujú maťaj svoj spisovný jazyk. Aký? Tak bola tu anglická abeceda a siahli tam. Prevzali si „latinské“ písmo, či vlastne len jeho symboli a dali mu vlastnú imaginárnu hláskovú hodnotu.
D = a; R = e; T = i; I = v; Y = gi; A = go; J = gu; E = gv @ = ka; W = la; G = lo; M = lu;
H = mi; Y = mu; Z = no...
Podobne konal aj určitý pán James Evans, na začiatku XIX. st. keď vymýšľal písmo pre indiánske plemeno Cree (Krí), v oblasti západnej Kanady. Anglické písmo, latinku už poznali (aspoň čiastočne) aj Indiáni, ale jemu neprekážalo, aby im vyhotovil niečo zvláštne. Pri tomto „zvláštnom“, nesiahol po už hotovom, storočiami osvedčenom, ale chcel tam dať niečo svoje. Vymýšľal im nejaké „esperanto“ a vypadla z toho sprostosť.
O písmach Ďalekého východu, hlavne o čínskom písme, zmienili sme sa už v prvej časti „Evolúcie písma“. Čínske charakteri si prevzali Japonci, prispôsobili si ich ku vlastnej reči, trochu pozmenili a toto písmo zase vyemigrovalo do Kórei. Tam podľahlo ďalšiemu akomodovaniu, ale po čase, tu vzniká už vlastný spôsob písania.
* Kým kórejské písmo, už v akomodovanej podobe predsa pripomína písmo Číňanov, zatiaľ mongolské písmo je už cele iné. Viacej cítiť vplyv indického písma, devanágari.
******************
Použitá literatúra:
„A Dictionary of Urdu, Classical Hindi and English“ – John T. Platts, M.A. Clarendon Press, Oxford – 1884.
„The Book of the Dead“ – The Hieroglyfic Transcrip of the Papyrus – E.A. Wallis Budge – Bell Publishing Company – University Books, Inc. New Yotk, New York.
„First Steps in Egyptian Hieroglyphics“ E.A. Wallis Budge; Dover Publications, Inc. Mineola, New York.
„China – Empire of written symbol“ – Cecilia Lindqvist – Harvill – Harper Collins Publishers.
„The Enchanted Alphabet“ – Dr. James M. Peterson; The Aquarina Press; Northamptonshire; Great Britain.
„The Book of Runes“ Ralpf Blum – Angus & Robertson; London.
„Atlas of Languages“ – ABC Books; Sydney, Australia.
Rozličné „Slovníky“, „Encyklopédie“, periodiká, magazíny a pod.
* Každého možného autora sa kontaktovalo a požiadalo o povolenie použitia dát, keď sa jednalo o citovanie a pod.
Árijec a aristokrat.
Zase sme dostali divnú otázku. Niekto si želá ujasnenie pojmu Árijec a aristokrat. Vysvetlenie je celkom jednoduché.
Ľudia, čo prežili druhú svetovú vojnu, dobre spoznali, čo je to Árijec, „árijská rasa“... lenže nevedeli ani oni a ani tí ideológovia, že toto slovo chápu celkom chybne, vyvrátene atď. Poplietli si to ešte skorej, v čase keď Angličania prišli na to, že bude tu nejaký súvis s jazykmi Indie a jazykmi Európy. Študovali a „vykuli“ názov, že vraj toto budú indo-árijské, resp. indo-európske jazyky a na základe similarít základných slov, hľadali kde bude pradomov tejto, akože jazykovej skupiny. Nemci tiež študovali, ale túto skupinu nenazvali indoeurópska, indo-árijská, lež indo-germanská (čím z rodiny hneď vytvorili nie len jazyky Slovanov, alebo aj románske jazyky, ale aj grécky, albánsky...) Veľmi ľahko „objavili“, že pradomovom bude práve sever Európy, ich kraje a chýbal už len krôčik, aby tu bol aj „čistý“ Árijec. Vysoký, blonďák, podlhovastej hlavy, modrých očí a pod. „Zabudli“ však komparovať základné slová, ako napr. v jazyku Indoeurópanov chýbajú vlastné slová na more, jantár, druhy morských rýb atď. atď. Tieto si preberali (kto, od koho, ale od obyvateľstva, čo zastihli pri posúvaní sa do nových oblastí). Baltické more, či oblasť kde je more, nemôže vôbec byť pradomovom.
Pradomovom nemôže byť ani oblasť súčasného západného Francúzska. Zemepisné názvy nie sú indoeurópskeho pôvodu a potom, zase je tu more.
Pradomovom nemôže byť ani oblasť teplejšieho pásma. Chýbajú nám vlastné termíny pre povedzme palmu, somára, pre tamojšiu flóru a faunu...
Pradomovom nám môže byť jedine chladnejšie pásmo, ďaleko od mora, tam kde sneží, kde je chladno, kde rastú brezy... kde je step, kde sú rieky, potoky, močiare... a to je oblasť stredného toku Dunaja, panonská nižina, Karpaty a priľahlá oblasť Ukrajiny... Praslová na túto oblasť máme. Všade. V každom ie. jazyku. Od Írska, cez Irán, až do Indie, ba aj ďalej.
V historických záznamoch, pri archeologických vykopávkach ... najdeme, že ten Indoárijec bol jasnejšej pokožky, jasnejších vlás a bol pomerne vysoký. Spomína sa, zaznamenané je, že keď do Indie prišli Árijci, boli podstatne jasnejší od domáceho obyvateľstva. Podobné záznami máme aj z oblasti Grécka a súčasného Talianska. Dnes po nich stopa zmizla. Zliali sa, skrížili sa s domácim obyvateľstvom. V Indii vidíme, že sever krajiny je „jasnejší“, vyššie kasty sú „jasnejšie“ a ich sluhovia sú tmavší. Stretol som však ženu, tmavej pokožky, z Indie – Pakistanu, ktorá však mala krásne modré oči. (Bola z národa Paštúnov.)
S opisom farby vlás, ako vyložene blond, nikde sa nestretneme. Najčastejšie najdeme, že boli jasné, čo môže znamenať aj blod, ale aj hnedé, ba aj červenkavé. Nejestvuje žiadna evidencia na potvrdenie, že Indoeurópania mali podlhovasté hlavy. Vykopávky ukazujú, že tie hlavy boli každej podoby, napr. bol to vyšší človek, s okrúhlou hlavou, alebo nižší, ale hlavu mal podlhovastú.
Neobstojí ani mýtus a nejakej „čistej rase“. Také nejestvuje. Všetci sme hybrídom, miešancami. Po rozchode z pravlasti, smerom na východ, západ, sever, juh, stretali sme tamojšie obyvateľstvo, hlušili sa s nimi, miešali sa a preberali sme si nové slová, termíny na vystihnutie charakteru novej prírody, nového okolia. Po tomto prišli migrácie iných, ako Huni, Avari, Mongoli, Maďari, Turci.... a krv sa miešala. Veď aj keď sa Diana Spencerová vydávala za princa Charlesa, v rodokmeni jej vraj odhalili aj gény po Džingis Chánovi. Nič zvláštne. Tento človek vraj bol v histórii najplodnejší. „Pracoval“ sedem dní v týždni (už mu aj jeho doktor odporúčal aspoň jeden deň oddychu) a podľa DNA analýz, v súčasnom svete je až 16 milionov jeho potomkov.
Teórií o príčine rozchodu z pravlasti, nechýba. Jedno je však jasné. Premnožili sme sa. Ten okruh už nevládal všetkých vychovať. Jedni tvŕdia, že ani sme sa toľko nepremnožili, ako čo nastal klimatický výkyv a potravín bolo podstatne menej. Tu sa poukazuje na odchod skupín v smere juh, dnešné Grécko, Albánsko... lebo si hľadali prajnešie podnebie a aj ich jazyk je podstatne starší, ako iné. Druhí tvrdia, že sme sa premnožili preto, lebo odrazu tu bol nadbytok stravy. Začali sa uplatňovať nové metódy hospodárenia a detí pribúdalo. Tretí tvrdia, že príčinou rozchodu bol kôň a objav jeho uplatnenia, ako ťažného zvieraťa a to nie len pri robote, ale aj v boji. Indoeurópania objavili bojový voz. Silnú zbraň. Iní to ešte nemali. Indoeurópania boli ľudia stepy a práve tu žil aj kôň. O tomto fakte máme zachované slová na označenie koňa, ale keďže to bolo veľmi dávno, vzdialili sa medzi sebou. Napr. ang. žriebä = filly a kôn v gr. jazyku je íppos, ang. kôň = horse. Naše kôn bude najskôr vychádzať z ie. ekwo- = kôň a toto už stojí blízko ku tochárskemu yakwe = kôň, chetejskému aswa = kôň, ako aj latinskému equus = kôň.
Rímskou ríšou otriasali kadejakí barbari, nuž pri trochu imaginácie môžeme prijať, že aj indoeurópski barbari otriasali pokročilejšími kultúramy, búrali ich, rabovali, miešali sa s nimi a preberali si nové poznatky. Hlavne tí, čo šli smerom na juh a východ.
Teda, čo je Árijec? V dnešnej dobe nič také nejstvuje. Voľakedy dávno, pradávno, tak seba nazývali súčasní Indo - Iránci. Bolo to však meno „národa“. V sanskrite slovo arya- = meno národa. Toto sa však neskoršie posúva na význam „šľachetný, vznešený, uctievaný...“, z čoho v sanskrite vzniká aj význam, ako „slobodný, nespútaný...“, ba posúva sa aj na „rodičia rodičov, čiže starí rodičia...“ V staroveku, Gréci aplikovali meno rieky Indus (Indós) na celé územie. S menom sa spoznali v Perzii, „Hind“ (Hindu), avšak zvyšok sveta o tomto nič nevedel. V sans. slovo síndhu = rieka, z čoho vyšlo Indus, ako názov celej oblasti zvanej aj Sindh. Keď sa robili „veľké objavy“, Portugáli a Španieli zase začali uplatňovať meno rieky, na územie celej oblasti.
Árya, Árijec teda pôvodne bolo meno národa, čo sa neskôr posunulo aj na význam „šľachetný, čestný...“ , podobne, ako je to aj v gréckom άριστεία = heroizmus, junácky čin; άριστειον = víťazova odmena, cena; άριστεύς = najlepší, najšľachetnejší muž, princ, junák atď. Sú tam ešte aj ďalšie slová a všade sa ich význam vzťahuje na junáka, hrdinu, princa, šľachetného rodu, šľachtic a pod.
V jazyku máme slovo aristokrat = príslušník rodovej šľachty, šľachtic, zast. aj jemný, vzdelaný a pod. Pôvod slova je v gréckom jazyku, kde aristokratia = vláda najlepších, najurodzenejších, najsmelších atď. Po fr. aristocrate (slovo fr. revolúcie), do nemčiny prešlo, ako Aristokrat a odtiaľ prišlo aj do naších chotárov.
23 októbra 2008
Diamant.
Diamant, ako kamienok čo láme, štiepa... slnečné svetlo, človek spoznal už v predhistorickej dobe. Obdivoval ho. Obdivoval jeho vlastnosti, ako to lámanie svetla, tak aj jeho tvrdosť a práve tu aj spočíva sám názov tohoto kamienka. Na toto poukazuje aj grécky názov (z ktorého sme dostali dnešné diamant). Str. lat. diamas, diamant- sa vyvinulo z lat. adamas = oceľ, tvrdosť, neohybnosť... a toto tam prišlo od Grékov, kde ádamas / άδαμας = oceľ, lenže pôvodný význam východiska bolo nepremožitelný, neprekonatelný, kde ako koreň funguje daman = krotký, poddajný + je tu predpona a-, či v konkrétnom prípade dia-, v zmysle negácie, v zmysle nie, ne-.
Diamant a grafit sú mineráli čistého uhlíka (carbon). Jeden je najtvrdší minerál na svete, kým druhý je mäkký, nuž robia, či robili sa z neho aj ceruzky. Tvrdosť diamantu sa meria tzv. Moth stupnicou, kde diamant má číslo 10. Na druhom mieste podľa tvrdosti je corundum. Jeho tvrdosť je č. 9, avšak toto nie je lineárna stupnica. Keby sa ich komparovalo na lineárnej stupnici, tak tvrdosť diamnta by bola 42.
Nie každý diamant je „šperkovej“ kvality (ang. gem). Asi 80% diamantov je „priemyselnej“ kvality. Pre svoju tvrdosť, využívajú sa v rozličných odvetviach, ako pri obrábaní kovov, pri vŕtaní skál... a pod.
Do prednedávna, až 99% dimantov, ťažilo sa v Afrike, hlavne v Južnej Afrike, v Kongu, Namíbii, Ghana, Sierra Leone, Tanzania, Botswana... a v ďalších krajinách „čierneho“ kontinentu, lenže tieto diamanty sú mladšieho dátumu. Kým sa „nezjavili“ v Afrike, hlavný zdroj diamantov bola India.
Keď sa v Južnej Afrike objavili ložiská zlata, po tomto aj diamantov, svet sa tam hrnul a Austrália bola „bokom“. Nikoho nevábila. Ľahšie sa zbohatlo pri zlatých a diamantových potokoch, takže vtedajšia koloniálna vláda Austrálie mala starosti. Ako sem prilákať nových osadlíkov? Vypísal sa inzerát, že kto najde produktívnejšie „zlaté a diamantové polia“, čaká ho bohatá odmena. So zlatom to bolo ľahšie. Bolo ho všade. Skoro v každom potoku, avšak diamanty unikali. Nie a nie ich objaviť. Ak sa aj niečo objavilo, ako napr. v štáte N.S.W. bolo to „chudobné“. Kamienky malé a kvalita len „priemyselná“. V tom čase, vláda osamostatnenej kolónie Victoria, použila aj podfuk. V blízkosti vtedajšieho Melbourne, do skál brehu potoka zacvikali kamienok diamantu a čakali na „objav“. Nezadlho sa to „objavilo“ a nastala horúčka. Kopalo sa, hľadalo sa, ale okrem toho jedného kamienka, nikto nič nenašiel. Predsa, táto oblasť, dnes už predmestie Melbourne, nazýva sa „Diamond Creek“. (Rieka Diamantína – v oblasti západného Queenslandu, z drahokamom má len toľko spoločného, že bola pomenovaná podľa manželky prvého guvernéra Queenslandu lorda Georgea Bowena. Jej meno bolo Diamantina Roma, nuž máme tu rieku Diamantina a mestečko Roma.)
Diamanty sú vraj v horninách zvaných kimberlite, čo zase dostlalo názov podľa juhoafrického pohoria Kimberley. Takýto druh hornín je aj v Austrálii, na severe Západnej Austrálie, ale ani tam nebolo diamantov. Nebolo ich ani v rokoch 70-tých XX. st. Veĺké banícke kompánie vŕtali, hľadali a konečne aj našli. Zatiaľ najbohatšie ložiská dimantov na svete, lenže podľa kvality, nie sú špičkové. Tunajší diamant je žlkavej farby a aby to na tržisku malo aj cveng, nazvali ich „šampanskej“ farby. Veď šampanské a diamanty idú ruka, v ruke. Dnešná situácia, podľa ťažby diamantov je podstatne inšia, ako v rokoch 70-tých.
Krajina ťažba v karátoch % svetovej výroby
pre rok 1991
Afrika
Angola 1.500.000 3,1
Botswana 13.000.000 27,0
Centrálna Afrika 300.000 0,6
Namibia 900.000 1,9
Južná Afrika 3.800.000 7,9
Zaire 2.700.000 5,6
Sev. a Juž. Amerika
Brazíl 350.000 0,7
Ázia
Čína 200.000 0,4
Austrália 17.300.000 36,9
Zvyšok sveta 8.129.000 16,9 (Sem sa zaraďuje Rusko, Amerika atď.)
Celkove vo svete 48.179.000 100,00
Najväčšie ložiská diamantov v Austrálii sú bane Argyl, kde svojho času chŕlila sopka a v jej „hrdle“ sú koncentrované kamienky, lebo predsa, diamant sa vraj formuje pod veľkým tlakom a na vysokých temperatúrach. Niekde na hĺbke až 120 km. Časom tieto kamienky vyšli na povrch a vo svete ich najsť aj na aluviálnych poliach, ale v súčasnosti, najmä v Austrálii, ešte sú len v „cievach“ bývalých sopiek.
Najdrahšie diamanty majú jasno-modrasté prifarbenie a práve tieto sú v Afrike. Austrálske sú ružovo-žlté, takže aj cena im je nižšia, ale tunajší šperkári neustále robia na propagovaní tohoto druhu, nuž „zdvihla“ sa im aj cena. Ináč diamanty môžu byť rozličného prifarbenia a to v škále od čierného, cez modrý, jasno-modrý, zelený (najzriedkavejší), pomarančový, žltý, zeleno-žltý (najčastejší), kým priemyselné diamanty sú sivé, alebo hnedé. V šperkárstve sa kladie dôraz aj na „klaritu“. Ten kamienok musí byť priezračný, priesvitný, kým v priemysle to nevadí. Tu sú tie kamienky nepriesvitné, „mliečnej“ farby.
Keď sa Mongoli vydali na rabovanie sveta, prírodná cesta ich viedla do Európy, lenže tu mohli kradnúť len kovy (zlato, striebro...). Tých lesklých kamienkov nebolo. Počuli, zbadali, že to má India. Vydali sa smerom na juh a zaujali. Lesklých kamienkov tam našli neúrekom. To sa len tak lesklo, nuž zaujali Indiu a... no zaviedli tam aj islam (s čim sa spoznali v Perzii...) a žilo sa im. S ich prenikaním do Indie, priamo je spiata aj migrácia európskych cigáňov.
Našli tam aj diamanty, lenže ak si postavíme tabuľku najvzácnejších (v karatoch najťažsích diamantov) súčasná situácia je iná.
Najväčší dosiaľ objavený diamant vo svete je „Cullinan“. Také veľké drahokamy majú aj svoje mená. Tento kamienok, v neobrobenej podobe, vážil až 3.106 karátov.
Čo je karát? Podľa súčasného štandardu to predstavuje 200mg. Takto sa merá čistota drahých kovov, váha perál, váha diamantov.... Slovo je francúzsko-talianského pôvodu (carato), lenže tam prišlo z jazyka Arabov „kirat“ = váha 4. grán (ang. grain – v imperiálnom systéme, najmenšia jednotka váhy) = 0,006 g. a východiskom všetkých je grécke slovo kerátion / κεράτιον = „Svätojanský chlebík“, „Pánbožkovo chlebíka“, či v Banáte, pod vplyvom srbčiny, to je „Rogač“. Všade máme grécky koreň „kéras“ = roh, paroh a v konkrétnom prípade tu ide u váhu jeho zrnka.
Teda, aké mená majú „naslávnejšie“ diamanty?
Cullinam: vážil 3.106 karátov. Našli ho v Transvále (Južná Afrika), v roku 1905. Rozšiepili ho (štiepanie je ľahké, lebo je poddajný) na 9 väčších drahokamov a 100 menších. Dnes sú tieto kamienky v kráľovskej korune britského monarcha. Dva najväčšie kamienky dnes poznáme pod menom „Star of Africa“, alebo „Cullinam I.“. Jeho váha je 530.2 karátov, vybrúsený je do podoby hrušky a umiestnený je v žezle monarcha Británie. Druhý diamant váži 317 karátov a je v kráľovskej korune britského monarcha. Bežný názov mu je Cullinam II. alebo aj „Star of Africa II“.
Najslávnejšie diamanty.
Tak, v prvom rade je tu „Cullinam“ a dáta sme podali.
Na druhom mieste je „Excelsior“. Našli ho v Južnej Afrike, v roku 1893. a jeho pôvodná váha bola 995,2 karátov. Brusiči ho rozštiepili na menšie kúsky.
„Veľký Mogul“, či my by sme to nazvali „Veľký Mongol“ objavili v Indii, ešte v XVII. st. Jeho váha bola 817 karátov. Rozštiepili ho na jeden kus o váhe 287 ½ a zopár menších. Posledný záznam o ňom máme z roku 1666, takže sa predpokladá, že sa niekde „stratil“.
Koh-i-noor, objavený v Indii vraj vážil 800 karátov a jeho objav sa kladie na najmenej 5000 rokov p.n.l. „East Indian Campany“, ktorá sa zmohla, darovala ho kráľovnej Victorie a vtedy sa ho rozštiepilo na hlavný kameň o váhe 191 karátov, ale že nastalo aj ďalšie štiepanie, tak dnes váži „len“ 108.9 karátov. Je ozdobou kráľovskej koruny Británie.
„Jubilee“ je tiež z Južnej Afriky. Našli ho v 1895. roku a pôvodne vážil 650,8 karátov. Rozštiepili ho. Dnes jeho najväčší kamienok váži 245,35 karátov.
„Reagent“, alebo „Pitt“ našli v 1701. roku a jeho váha bola 701 karátov. Svojho času bol v korune francúzskeho kráľa. Dnes je v múzeu v Louvre.
„Orlov“. Tento diamant svojho času bol skôstom v ruskej cisárskej korune. Váži 200 karátov, ale jeho pôvodná váha vraj bola 300 karátov a podľa legendy raz bol aj okom v určitej soche v brahmanskom chráme v Mysora. Odtial ho ukradol nejaký francúzsky dezertér. Iní tvrdia, že toto bude vlastne chýrečný mongolský kameň, ktorý bol raz aj v korune Nader Šaha, kráľa Perzie. Keď ho zabili, kameň sa nejak našiel v rukách arménskeho milionára, ktorý sa nazýval Šaffrass a odtiaľ, ale legálnou transakciou prišiel do rúk grófa Grigora Grigorijeviča Orlovho a tento ho daroval carine Kataríne II. Táto ho dala umiestniť do svojho imperiálneho žezla. Teraz je v štátnom trezore v Moskve.
Tmavo-modrý diamant zvaný „Hope“ vraj bol ukradnutý z nejakej sochy v Indii, takže tá skorej spomenutá legenda súvise s „Orlovom“ sa vlastne vzťahuje na „Hope“. To je „nešťastný“ kameň. Mal už hodne majiteľov, ale každý z nich zle prešiel. Konečne ho kúpil určitý Harry Winston z New Yorku (1950.r.) a dnes je umiestnený v tamojšom múzeu. Váži 44.4 karátov.
Ďalšie chýrečné diamanty sú: „Jonker“ o váhe 726 karátov (našli ho v Južnej Afrike ), „Vargas“ a „Star of Brazil“, ako aj 137 karátový „Florentine“ (z Indie), 287 karátový „Tiffany“ (J. Afrika), „Excelsior“, ktorý do 1905. roku (po Cullinan) bol najväčší nebrúsený kameň na svete. Našli ho náhodou. Robotník pri nakladaní kamióna v baniach De Beer v Jagersfontein (Orange Free State) ho zbadal v mase odpadového kameňa. Bolo to 30. júna 1893.r. Neobrobený vážil až 995 karátov. Po dlhšom študovaní, v 1904. r. majster I.J. Asscher a Co. z Amsterdamu, rozšiepili ho na 21 kúskov o váhe od menej, ako jeden karát, až po vyše 70. K týmto kamienkom občas pribudnú aj ďalšie.
„Surový“ diamant je nič zvláštne. Aby z neho bol šperok, potrebné je ho rozštiepiť a vybrúsiť. Takú robotu dostane len pravý majster (obyčajne z Amsterdamu) a aj tento ho študuje, prezerá, rozmýšľa, aj pol roka. I keď je diamant tvrdý, predsa je aj krehký a ľahko ho je rozštiepiť. Po tomto procese, kamienky idú na brúsenie, aby sa diamantu dal „oheň“. Tradične, tu máme až 6 spôsobov brúsenia. Najpopulárnejší stýl je briliantový.
Ukážka brúsenia briliantového štýlu. Okrem tohoto je tu ukážka aj štýlu „marquise“, „emerald “ „square“, „baguettr“ a „oval“. Viď nasledovné.
Briliantový „rez“ sa robí na okrúhlom diamante.
Ten pravý briliant má až 58 malých plôch, ale jednoduchší tzv. „single cut“ má len 18 plôch.
Os tat né spôsoby znalci nazývajú, akože len ozdobné.
Tradične, najväčším svetovým strediskom brúsenia a aj obchodu s diamantami je Amsterdam.
Sem sa prinášajú „surové“ diamanty. Tu sa brúsia a sem si po vybrúsené kamienky prichádzajú obchodníci s klenotamy. Nejaké štriktné zákony nejestvujú. Najlepším zákonom je vlastná česť a na tú si ľudia dbajú. Stačí len trochu nepoctivosti a už si na celý život von z kruhu. Väčšina obchodníkov, priekupníkov... sú Židia a preto, po prospešne uzavretom obchode, zaželajú si „Mazák“ – šťastlivo.
Africké krajiny, bohaté na diamanty, z tohoto nebohatnú. Podívajte sa. Všade, kde sú diamanty, tam je aj vojna. Je to podobná kliatba, ako aj olej. Máš bohatstvo, ale z neho nebohatneš. Bohatnú iní a preto, v poslednej dobe aj týto páni z Amsterdamu sa dohodli, že „krvavé diamanty“ nebudú vykupovať, brúsiť, predávať.
Niekde v roku 1960. prišlo sa na stopu, ako vyrobiť umelý diamant. Grafit, čistý uhlík vystaví sa účinku tlaku a vysokej temperatúre a tu je diamant. (Skúšali sa aj iné spôsoby.) Na oko a svojimi vlastnosťami sa vôbec nelíši od pravého. Musí to byť veľký expert, aby zbadal, že pred sebou má nie pravý, ale umelý diamant. Šperky z umelého diamantu sú podstatne lacnejšie a v bežných obchodoch vás začas oklamú. Vraj toto je pravý diamant a na to vydajú aj stvrdzenku, certifikát, lenže na takéto niečo sa nemôžete spoľahnúť. Aby ste vedeli, či pred sebou máte, či kupujete naozaj pravý diamant, najlepšie urobíte, keď si to dáte ohodnotiť v nejakej solídnej samostatnej inštitúcii, v špecializovanom laboratóriu a pod. Predavači klenot to nemajú najradšej a budú sa vás snažiť odradiť, lebo vraj prečo by ste platili nepotrebne. Verte mi, opláca sa. Ak máte na prsteň nejakých 2 – 3.000 alebo aj viacej dolárov, „naškrabete“ ešte aj nejakú stovku a máte pokoj. Neraz sa stáva, že takýto falošný prsteň má len asi desatinu hodnoty, akú od vás pýtajú.
*Keďže aj menejhodnotné lesklé kamienky “majú” rozličné “nadprirodzené” vlastnosti, určite to bude mať aj diamant. A pripisuje sa mu toho naozaj dosť, hlavne medzi prívržencami “New Age”. V prvom rade, diamant je vraj kameňom ľudí narodených v apríli. Keďže je tvrdý, tak predstavuje „tvrdosť“, pevnosť lásky a manželského zväzku, lenže potom, ako si vysvetliť tie “slávne” rozvody filmových hviezd. Považuje sa, že vplýva na manželskú vernosť a medzi akože spoločenskou špičkou, tej je málo. Tiež je aj symbolom bohatstva a ak máte jeden diamant, ten priláka aj ďalší a čím ich je viacej, tým rýchlejšie budú pribúdať. Ak je kamienok malý, bude lákať hlavne malé kamienky, ale ak je veľký, tak priláka sebe rovný. Diamant je vynikajúci prostriedok na blokovanie geopathického a elektromagnetického stresu a hlavne sa osvedčuje pri blokovaní lúčov mobilných telefónov. Pravda, v takomto prípade to musia byť diamantové naušnice.
Diamant je aj amplifikátorom energie a sám po sebe nepotrebuje dodatočné nabíjanie energiou. Keď sa použije v kombinácii s inými kryštálikmi, aj tieto nabíja energiou a zvlášť sa osvedčuje pri celení rán. Zapcháva aj diery v aure človeka, avšak v ňom je skrytá nie len pozitívna energia. Má aj negatívnu a preto je potrebné vedieť s nim zaobchádzať. Zvlášť je potrebné vedieť vyčítať, kedy človeka upozorňuje na potrebu „oprávky“ vlastnej aury. Vedieť kedy vám radí transformačný zákrok.
Diamant vplýva na redukciu strachu, neistoty, na liečbu emócií, duševných boľastí a zároveň toto je aj nadmieru kreatívny kryštáľ. Štimuluje kreativitu majiteľa, jeho imagináciu a inventivitu. Je spojkou madzi intelektom a vyššou úrovňou umu. Prináša majiteľovi čistotu, klaritu mysle. Vplýva na evolúciu duše, aktivizuje čakru a posúva ju na božské svetlo.
Pomáha pri glukóme, čistí zrak, pomáha mozgu, zjemňuje alergie, zjemňuje chronické boľasti, pomáha na metabolizmus a storočiami sa používal aj ako prostriedok proti rozličným jedom.
.............................píše Ján Kulík
20 októbra 2008
Perla
Archanjel
18 októbra 2008
Selenča Fest 2008
- SelenčaFest - Zlatý klúč 2008 bol 19. 10. 2008
neoficiálne výsledky:
1.cena poroty
Strážca snov, autor hudby Zare Govorčin. Táto skladba dostala aj cenu za text, ktorý napísali David Stojanović a SlovenkaBenková
2.cena
Kým viem snívať, autor hudby Ondrej Pavčok.
3.cena
Očakávanie autor hudby DominikTuranský.
-Cena za interpretáciu: Miroslav Hemela,
-Dve ceny obecenstva. -Pekne, autora Juraja Súdiho a Kým viem snívať Onreja Pavčoka...
******
17 októbra 2008
Jazyková príloha(predložka na či v)2(<<)
16 októbra 2008
Sliepka-Holohrlka
.................................píše JK
Hus
Toulouse / Tulúzka: Franzúsky druh, ktorý sa pestuje hlavne pre ich vynikajúce mäso. Práve z tohoto druhu Francúzi vyrábajú svoje svetoznáme husacie pečeňové paštety. Jestvujú dva druhy. Bežný, komerčný druh, strednej veľkosti a veľká, masívna hus, ktorú sa pestuje hlavne pre hydinárske výstavy. Hodia sa najmä na „pchanie“ (štopkanie). Zafarbenie majú prevažne sivohnedé. Keď sa skrížia s druhom Embden, aj z komerčného druhu sa stáva veľký vták a kvalita mäsa sa nezníži.
............................................................píše Ján Kulík
Etymologický slovník Jána Kulíka ( H 3.)
Halát
Náčinie, náradie (halát obuvnícky, krajčírsky, kováčsky, stolársky...). Zaužívané v slovenskej enkláve vo Vojvodine a tu najskôr predstavuje výpožičku zo srbch. alat = r/v. Do srbch. sa dostalo buď cestou tureckého halat = povraz, lano, ale ešte skorej z peržského jaz. V peržskom alat = náčinie, náradie, zariadenie, stroj, výstroj, výzbroj, uzda, máre a pod. Údajne tu ide o pôvodne arabské slovo (F.Steingass), avšak spoliehajúc sa na iné pramene, toto slovo sa medzi Arabov dostalo z latiny a to cestou „výzbroje“ lodí. Rimolatínske altiare, lat. altus = vysoko a hlavne rímska podoba sa ujala vtedy medzi vtedajšími námorníkmi v zmysle povraz, lano, lanové zariadenie na plachetnici, predná časť lode, kde sa pripevňovali laná a povrazi držiace stožiar a pod. Z tohoto sa potom vyvinulo starofr. haucier, súč. hausser = dvíhať, ang. hoist, dolnonem. hissen, heissen = výťah, dvíhanie, vztýčenie a pod. staronór. háls = predná časť lode atď.
Halavý Nár. expr. (vo Vojvodine) pažravý, pachltný, rýchlo jediaci. Vypadá, že slovo predstavuje výpožičku z cig. Súvisí so sans. khádati- = žuvať, hrýzť, z ktorého sa vyvinulo arménsko cigánske xaliv (chaliv) = mäso, európske cig. xalo (chalo) = jesť. Halda Hovor. Hromada, kopa. Prevzaté z nem. Halde = r/v. Príbuzné ku nem. haufen, ang. heap = kopa, hromada, hŕba. Haleluja V cirkevnej literatúre, prepis hebrejského liturgického zvolania hallelu – jah = chváľte Hospodina, kde Jah predstavuje skratku z Jahve, Jehova a hallel = chváľte. Halena Voľný mužský súkenný kabát v ľudovom mužskom odeve, huňa, guba, širica. Halenka, časť ženského odevu. Srbh. haljina = odev, ženské šaty, kućna haljina = domáce šaty, župan. Ako k nám, tak aj do češtiny preniklo z juhu, od južných Slovanov. V srbh. výslovnosti haljina sa vyslovuje, ako (c)haljina a u nás nastáva posun na halena, podľa príbuzného slovenského haliť. Do srbh. jazyka slovo preniklo z tureckého, kde hali = koberec, pokrovec. (Čes.et.slov. V.Machek) Halengať Nár. Opálať sa, natriasať, kývať. Starobylé slovo. Príbuzné ku sans. halati = hýbať sa, kývať sa, triasť sa. Viď Hala 2°. Halič Územie v juhozápadnom Poľsku, ktoré sa počas Rak.-Uh. nazývalo aj Galícia, avšak tu nejde o názov odvodený od Galov, lež o praslov. koreň gal- = holé. Ukr. galicja = holota. Halier Stotinka z koruny (mena skorej Eura). Čes. haléř. Prevzaté zo str.h.n. haller (súč. Heller), ktoré je odvodené z názvu mesta Hall (neďaleko Stuttgartu), kde sa svojho času razili mince, haliere. Halit Hornina sedimantárneho pôvodu, v ktorej prevláda kamenná soľ. Medzinárodné. Vzniklo kombináciou hal- + -it(e). Hal- tu predstavuje variantu z halo- = slovný element s významom soľ (napr. halogén). Gr. άλς , άλός = soľ, slaná voda, more. Druhý elemnt, -it(e), predstavuje grécku príponu, ktorá sa využíva na bližšie označenie asociácie, v tomto prípade minerálnych elementov , chemických zlúčenín, hlavne solí kyselín ... Haliť Kryť, prikrývať, zakrývať, zahaľovať. Haliť je slovo novšieho dátumu. V starších materiáloch ho nachádzame, ako od-, roz-, za- haliť. Podobne sa vyskytuje aj v ďalších slovanských jazykoch, napr. čes. roz-, za-, od-, haliti, srbh. -galiti = -haliť, ukr. progálina = čistinka v lese, rus. progálina, nár. aj progál, progáľ , progáliť = oholiť, vyčistiť (od kríkov, chrástia, porastu). Celkove sa považuje, že východiskom bude slovo holé, kor. gal-, gol-. (Vasmer, Bernecker, Sobolevski atď.) Skorejší predpoklad o príbuznosti ku gréckemu χαλάω = slabnúť, popúšťať, nechať, ponechať, prestať... nebude mať žiadny súvis. Celkove tu máme opozit slovu heliť. (viď) V príbuzenstve má slovo Hala 1° (viď). Sem patrí aj nárečové rozheliť = čiastočne obnažiť, vyheliť = obnažiť. Hálka Okrúhla strieška nad štítom domu, alebo studne; guľa na streche domu, alebo veže; guľovitá hrčka na rastline; veterník; proste slovo na označenie niečoho guľatého. U Macheka najdeme vysvetlenie, že čes. a slovenské hálka, poľ. gala, halka = guľa, praslov. gala z galiti, čo znamenalo hádzať a prirovnáva ho ku gr. vállo / βάλλω = hádzať, lúčať, váľať a pod. U Slovanov je paralelné interatívum guol-ei-ti. V ruskom et. slovníku (Vasmer) pod gálka 2 najdeme vysvetlenie, že tu ide o výpožičku z neskorej str.h.n. galle = opucheľ, púčok, vred. V ukrajinskom et.slov. pod gal 2 , gálka = guľočka, guľka, guľovitá hrča na rastline, veterník... má poznámku, že slovo sa považuje za prevzaté z germanského jazyka, avšak tu je aj lat. galla = nárast, výrastok. Toto sa zase dáva do súvisu so sans. gúlma- = hrča na strome, napuchnutie (zápal) žliaz, napuchnutie brucha. Slovo vo svojích rozličných variáciach prešlo aj do súčasných jazykov Indie a tu, na podklade spoluhlások čo nasledujú priamo po sebe, mb ~ mm < lm R.L.Turner predpokladá, že slovo nebude mať ie. ale „non-Aryan origin“ pôvod. V takomto prípade, ak sa jedná o neindoeurópsky pôvod, vynára sa nám súčasné peržské slovo (arabského pôvodu), falka, falkat = okrúhle, guľaté, klbko, guľatý kopec v púšti, halqa, halqat = prsteň, obruč, kruh, koleso, kruh priateľov, okruh atď. Toto slovo v podobe halka nachádzame v tur. jazyku a tu znamená kruh, krúžok, okrúhle, ľud, národ atď. Odtiaľ sa dostalo do srbh. kde alka = kruh, krúžok, „garíčka“, karička, prsteň, ohnivko a pod. // Možné je však, že slovo bude nejak súvisieť aj s gr. χαλκ - , χαλκεια = bronzové, kováčske, vykované, skované a tu sa asi jedná o praeurópsky základ, alebo aj tu predstavuje starobylý import z jazyka Semítov ?// Medzi Slovákmi na Dolnej zemi máme bežne zaužívané slová falka, halka na označenie stáda, kŕdľa, čriedy oviec, alebo iného dobytka. Podobne, aj medzi tam žijúcimi Srbmi a Chorvatmi, stretávame sa s halka = r/v. Z pôvodného významu pre niečo guľaté, okrúhle, nastal posun aj na označenie stáda, čriedy, kŕdľa. Podobne ako je to aj v maď. jaz. kde gulya = stádo, črieda. Viď Falka, Guľa, Guláš, Haluška. Halma Druh hry so skalkami na šachovnici. Čes. halma. Z gréckeho άλμα = skok. (Šmilauer) Hálňa Hromada kamenia pred baňami, odval, halda. Viď Halda. Halo Farebný kruh okolo slnka, alebo mesiaca, tmavý kruh okolo prsnej bradavky, kruh okolo hlavy svätých. Str.lat. halo, lat. halos, z gr. (h)álós, άλώς = kruh, disk okolo slnka, mesiaca, štít. Chet. hali- = košiar (ovčí), obor pre dobytok, hila- = okruh, dvor, halo okolo slnka. V súč. peržskom hala = halo = r/v. Halawar = cirkulárne, okrúhle, ako halo. Rozšírenejšiu peržskú podobu halat, hala v zmysle tiež kruhu okolo mesiaca, F. Steingass v Persian – English Dictionary priraďuje už ku arabskému pôvodu. Asi mýlne. Pomýlilo ho meno manželky Abdu ‘l-mutaliba, ktorá sa spomína v tamojších dejinách. .....................................pokračovanie nasledujeSuper pre vasu firmu
Čítame...
Obsah:
Autorské práva:
http://Kruhy.blogspot.com
nassinec@gmail.com