30 januára 2009

28 januára 2009

Kuchárske mierky podľa pohárov, lyžíc...

Staršie kuchárske knižky, alebo aj súčasné z Británie, U.S.A. ba aj staršie z Austrálie a Nového Zealandu, neraz tie dávky surovín podávajú nie v gramoch, litroch... ale sú tu tzv. imperiálne miery (lyžice, šálky, pinty, funty, ounce, temperatúra sa podáva podľa Fahrenheitovej stupnice atď.). Ako si to prepočítame? Nič strašné, ale musíme si dávať pozor, z ktorej krajiny je ten recept, lebo aj tu je rozdiel medzi inperiálnymi (britskými, americkými a austrálskymi mierkamy.
Najskôr poďme ku temperatúre rúry, lebo aj tu sa môžeme popliecť.
Opis °C °F
Veľmi chladná 110 ... 225
120 ... 250
Chladná 140 ... 275
150 ... 300
Stredná 160 ... 325
180 ... 350
Str. horúca 190 ... 375
200 ... 400
Horúca 220 ... 425
230 ... 450
Veľmi horúca 240 ... 475
Lyžice: Veľkosť, obsah lyžíc je rozdielny. Britská štandardná lyžica je obsahu 17.7 ml, americká 14.2 ml a austrálska lyžica je 20 ml. avšak čajová lyžička je všade rovnaká. Má obsah asi 5 ml.
britská americká austrálska
1 čajová 1 čajová 1 čajová
1 lyžica 1 lyžica 1 lyžica
2 lyžice 3 lyžice 2 lyžice
3 ½ lyžice 4 lyžice 3 lyžice
4 lyžice 5 lyžíc 3 ½ lyžice
V Amerike aj dnes používajú šálky obsahu 8-fl oz. V Austrálii 1 šálka = 0.25 l. Imperiálna pinta, ktorá je v použití v Británii (používala sa aj v Austrálii) má obsah 20-fl oz, kým americká pinta má len 16-fl oz.
Ako si prepočítať „ounces“ na grami? Jednoduchá matematika. 1 oz = 28.35 g. ale v receptoch sa to zaokruhľuje na 25 g. alebo ku najbližšej jednotke 25. Napr. 9 oz, zaokrúhlených na najbližie 25 = 255 g. ale použije sa len 250 g.
Dve britské funty = 0.907 g., či 16 oz = 1lb = 454 g. avšak použije sa len 450 g.
V Austrálii:
1 šálka múky, ryže... = 125 g
1 šálka cukru, kryštáľového = 250 g. alebo 1 lyžica = 2 čajové = 30 g.
1 šálka nerafinovaného, surového = 180 g.
1 šálka hnedého cukra = 150 g.
1 šálka jemne mletého = 150 g.
Masť, maslo margarín 1 šálka = 250 g. – 1 lyžica = 2 čajové = 30 g.
1 šálka postrúhaného kokosového orecha = 90 g.
1 šálka omrviniek (sviežích) = 60 g.
1 šálka omrviniek (suchých) = 100 g.
1 šálka suchej ryže, tapioky, fazule, ľanče, jačmeňa = 200 g.
1 šálka očistených a posekaných orechov = 125 g. alebo 1 lyžica = 10 g.
1 šálka sušeného ovocia (hrozienká a pod.) = 160 g. alebo 2 lyžice = 30g.
1 šálka strúhaného tvrdého syra = 125 g. alebo 1 lyžica = 10 g.
Džem, lekvár, med.... 1 lyžica = 30 g.
Maslo, masť, margarín:
1 šálka = 250 g.
1 lyžica = 15 g.
1 čaj. lyž. = 10 g.
Múka:
1 šálka = 125 g.
4 lyžice = 25 g.
Koverzia gram = „ounce“:
30 g. = 1 oz.
55 g. = 2 oz.
85 g. = 3 oz.
100 g. = 3 ½ oz.
Konverzia dutých mier:
1 štandardná metrická (decimálna) šálka = 250 ml. ( ¼ l.)
1 štandardná imperiálna šálka = 225 ml. (8 oz)
1 litra = 1 ¾ pinty
1 metrická čajová lyžička = 5 ml.
1 metrická dezertová lyžička = 10 ml.
1 metrická lyžica = 15 ml.
2 čajové lyžičky = 1 dezertová lyžička
3 čajové lyžičky = 1 lyžica.
Imperiálne miery.
Už sme sa neraz stretli aj s otázkamy, čo je to jutro, akra atď. a ako sa to prepočíta na hektáre.
O etymológii slova jutro, najdete si vysvetlenie pod et. „J“ a zistíte, že to má 1600 siah, alebo prepočítané, predstavuje 1.725 jutra = 1 hektár.
1 akra = 0,4047 hektára a bežný mestský stavebný pozemok je ¼ akry. 1 inč (Inch) = 25,4 mm. alebo prijatelnejšie je nám, hrúbka palca, či ako to naší starší nazývali, „cól“.Z „cóla“ prekročili na „šúf“, čo bolo rozpätie medzi dvomi palcami a odtiaľ sa prechádzalo na stopu, ríf, siahu atď.
Anglická stopa, „foot“ cez ich dejiny bola tiež pohyblivá. Vždy sa meralo stopadlo nového kráľa, ale ustálilo sa to na 1 foot = 0,3048 mm. 1 yarda = 0,914 m. 1 míľa (anglícka) = 1760 yard, (1 yarda = 3 stopy...) = 1,609 km.
1 imperiálny (britský) galón = 4,54 l.
1 americký galón = 3,785 l. (údajne pochádza z oblasti západného Anglicka.)
1 imperiálny (britský) bušel = 8 galónov = 36,35 l.
1 americký bušel = 35,24 l.
1 imperiálna tona = 2240 imp. lb. = 20 Cwt = 1016 kg.
1 americká tona = 2000 am. lb. = 907,2 kg.
1 imp. funta (lb) = 16 oz. a 1 imp. lb. = 453,6 g.
1 oz. (28,35 g.) = 16 dramov.
Staré ruské miery:
1 viersta = 500 sažeňov = 1,06679 km.
1 sažeň = 7 stôp = 3 aršiny = 2,1336 m.
1 aršin = 0,7112 m.
1 stopa = 0,3048 m.
1 desatina = 1,0925 ha.
1 vedro = 12,3 l.
1 štvrť = 209,9 l.
1 pud = 40 ruských funtov = 16,38 kg.
1 rubeľ (409,5 g.) = 96 zlatiek = 9216 dolí.
Miery v naších priestoroch.
1 siaha = 6 stôp = 1,8965 m.
1 stopa = 12 palcov = 0,3161 m.
1 palec = 2,63 cm.
1 ríf = 0,7776 m
1 lakeť = 0,666 m.
1 štvorcová siaha = 3,59665 m štvorcových.
1 jutro = 1600 štvorcových siah = 0,57546 ha.
1 dunum (v Bosne) = 1000 m. štvorcových = 1 hektár.
1 reťaz (lánec) = 2000 štvor. siah = 0,71933 ha.
1 maďarské jutro (u nás ho volali „malé“) = 1200 štvorcových siah
1 gbel (dutá miera) = 4 korce.
1 korec = 30 litrov. Takto sa do I. sv. vojny meralo obilie.

1 vedro = 56,589 l.
1 funta = 0,5606 kg.
1 nová oka = 400 dramov = 1,280 kg.
1 starý tovar = 100 ok = 128 kg.

* V mne prístupných dátach, literatúre, nikde som sa nestretol s vysvetlením, aká to bola miera „prešporská merica“. Zabudlo sa na ňu v „Slovníku“, v „Encyklopédii Slovenska“, ako aj v rozličných historických spisoch. A táto „merica“ bola nám významná. Zemepánom sme platili v „prešporských mericiach“ – o tom hovoria všetky naše historické materiály, najmä materiály o sťahovaní sa na „Dolnú zem“.
** Počas chmeľových oberačiek používala sa tiež nejaká merica, ktorú sme nazývali „polkila“. O jej obsahu sa tiež ťažko dozvieme. Nespomína sa v žiadnom slovníku, v žiadnom encyklopedickom vydaní...Z vlastnej pamäti môžem spomenúť toľko, že mala obsah asi 40–50 l.
Predpokladám, že sme tu vyhoveli aj takým návštevníkom, čo si žiadali vysvetlenia aj z tejto oblasti. Nevadí, či to bola „Kuchárka“, alebo sa to týkalo len ozrejmenia si bežných slov, čo máme v jazyku, lenže už sa nám stávajú, či aj padli do spodného šuflíka slovnej zásoby.
.......................................................................



Kuchárske mierky.

            Na otázku: „Koľko gramov je jedna lyžica, lyžička, šálka“ odpoveď nie je ľahká. Už či šálka, alebo lyžica medu je hodne ťažšia, ako šálka, lyžica vody. Jedna mierka je dutá a druhá (gram) je váhová. V obchodoch však bežne kúpiť mierky duté.


            V hornej časti je teraz bežná mierka šálky a hneď na rúčke píše aj koľko je to ml.
           
1       šálka = 250 ml.
½      šálky = 125 ml.
¼      šálky =  60  ml.
1/8    šálky =  30 ml.

            V dolnej časti sú lyžice a lyžičky.

1     lyžica =  15 ml.
½    lyžici =  7,5 ml.
1     lyžička = 5 ml.
½    lyžičky = 2,5 ml.

...pridané 12.04.2011

pripravil J.Kulík
.............viac odpovedí na otázky.............

25 januára 2009

Nie oboznámiť o niečom, ale oboznámiť s niečím

Vážení čitatelia, aj v tomto jazykovom okienku pokračujeme v upozorňovaní na jazykové prehrešky či chyby so zámerom predísť im. Tentoraz nás zaujme chybné spojenie oboznámiť o vo vete Oboznámiť o spôsobe života predkov Slovákov.

Aby sme videli, v čom je chyba v uvedenom spojení, nazrieme do Krátkeho slovníka slovenského jazyka 4. Za heslom oboznámiť sa píše: dať bližšie poučenie o niečom, informovať, napríklad: oboznámiť prítomných s programom; byť oboznámený so situáciou... Uvedieme aj zvratný tvar – oboznámiť sabližšie sa poučiť o niečom, zoznámiť sa, informovať sa: oboznámiť sa s prácou, oboznámiť sa s terénom... Teda spojenie slovesa oboznámiť a predložky o v lokáli, ako sme sa presvedčili, je chybné a správne má znieť oboznámiť s (so)... či sloveso oboznámiť sa spája s predložkou s (v inštrumentáli). Chybná veta zo začiatku textu – teraz opravená – má podľa tohto znieť: Oboznámiť so spôsobom života predkov Slovákov.

Zaujme nás tiež, ako k tejto chybe došlo. Zoberme sloveso informovať, ktoré má ten istý význam ako oboznámiť. V uvedenom slovníku sa za heslom informovať píše: pod(áv)ať informácie, oboznamovať, oboznámiť: informovať verejnosť, informovať o situácii // informovať sa získ(av)ať informácie, oboznamovať sa, oboznámiť sa: informovať sa o možnostiach rekreácie... Videli sme, že sloveso informovať sa viaže s predložkou o. Rovnako ako chybné spojenie zo začiatku textu oboznámiť o. Teda tu je kľúč chybného používania spojenia zo začiatku textu. Správnu slovesnú väzbu pri nepozornom vyjadrovaní nahradiť inou, chybnou pri významovo príbuznom slovese: oboznámiť s (so) pod vplyvom informovať o sa nahradilo chybnou väzbou oboznámiť o. Jazykovedci tento jav, chybu nazývajú skríženie väzieb či kontaminácia.

Nakoniec zhrnieme. Sloveso oboznámiť sa spája s predložkou s (so) v inštrumentáli. Oboznámili nás s aktivitami v škole. Významovo príbuzné sloveso informovať sa viaže s predložkou o (v lokáli). Informovali nás o aktivitách v škole.

Píše Ján Širka

24 januára 2009

Etymologický slovník Jána Kulíka NŇ

Načim: Treba, patrí sa, vyžaduje sa. U nás, ba vôbec v stredoslovenskom nárečí je časté. Východiskom je čin = skutok, dielo, výkon. Čin, či jeho neskoršia podoba činiť je všeslovanským slovom, príbuzným (okrem iných) ku sanskritovému cinóti = zbierať, ukladať, skladovať, kde ako koreň máme ci = kopiť, zbierať, ukladať, skladovať.

Ňaňa: Staršia žena, kým ňanička predstavuje mladšiu ženu. Slovom ňanička súrodenci často oslovovali aj vlastnú staršiu sestru. S týmto sa môžeme stretnúť ešte aj dnes. Hlavne v odľahlejších slovenských dedinách. Ináč slovo sa stáva zriedkavejším. Nahrádza sa ho s teta, tetka.

Ňaňa, ňanička predstavuje starobylé slovo a jeho podobu najdeme aj v sanskrite, ako nánadr- = manželova sestra, v prakrite ńańamda = manželova mladšia sestra, v jazyku pali nanandar = r/v, v jazyku lahnda ninan = manželka manželovho brata atď. Podoby slova sa tiahnu celým radom súčasných indických jazykov a všade má to význam staršia sestra, manželova sestra, švagriná, ba aj manželka vlastného brata.

Napukať sa: Najesť sa dosýta, nasýtiť sa. Zaujímavé slovo a to hlavne z hľadiska, že v iných jazykoch je neznáme, alebo ak aj niečo podobné jestvuje, ako napr. v ukr. napúgatis = nachleptať sa a údajne predstavuje výpožičku z beloruského napúgac = vlievať do seba tekutinu, čiže piť.

Napukať sa v sebe skrýva slovo pukať = hádzať, lúčať (v rozličných variáciach aj praskať,či v srbch. pucati = strieľať atď.) Náš zaujem je v smere pukať = hádzať, lúčať a to ako najokatejšie sa nám vynára sanskritové phakk- = hádzať si potravu do úst, jesť, čo sa v následných jazykoch v rozličných variáciach posúva na jedenie, spôsob jedenia, plné ústa, jedenie suchej potravy, jedenie semiačok a pod. Východisko tohoto sans.slova sa stráca aj R.L.Turnerovi a nevie, kam ho priradiť, lebo paralelne jestvujú aj pukkar- = kričať, revať, puś = tráviť, chovať a rad ďalších. Vypadá, že najspoľahlivejším vysvetlením bude „zvukomalebný pôvod“. Viď Puk 1°.

Noc: Tma, čas medzi západom a východom slnka. Noc má zvláštnu moc. „Ľahké“ slovo indoeurópskej slovnej zásoby, takže je tu neúrekom analýz a na „podiv“, všetky sa zhodujú, ale nikto sa neodvážil nazrieť do noci, prečo je noc, nocou. Kde je tu východisko? Samozrejmé, aj tu máme dočinenie so slovom zvukomalebného pôvodu, ale kde je „zajac“?

Noc je všeslovanské a blízko má ku všetkým jazykom Indoeurópanov. Napr. lit. naktis, lot. nakts, staroprus. naktim, sans. (vo Vedách) nák, sans. nákt, lat. nox, gr. νοξ, νύξ, gót. nahts, staroír. nocht, alb. nate, chet. nekuz = noc, nekuzzi = zmráka sa (nocí sa), atď. atď.

Same slovo noc nepodľahlo nejakým väčším zmenám, čo znamená, že už v pravslati Indoeurópanov bolo pomerne stabilizované. Deň bol dňom a noc bola nocou, tmou. Nebolo čo meniť, prispôsobňovať, lebo v noci bola všade tma a to bez ohľadu, či v Grécku, v Indii, v Anatólii, alebo aj na Britských ostrovoch.

U nás, v praslov. sme mali *noktьsь, ktoré v podstati skoro neodbočuje od pôvodného ie. noqt.

Noha: Jedna z končatín živočíchov. Všeslovanské v podobách noha, noga. Staroslov. noga = lat. pes, pedis. V príbuzenstve má slovo necheť, čo je zvlášť viditelné v srbch. noga > nokat = necheť, rus. nogá > nógoť = necheť. Lit. nagá = kopyto, nagas = necheť, pazúr, lot. nagas = obe ruky;  ruky i nohy, staroprus. nage = stupaja nohy, stúpadlo, st.h.n. nagal = necheť, nem. hol. nagel, ang. nail, staronór. nagl = necheť. V príbuzenstve bude aj toch. B mekwa a toch. A maku = necheť, gr. ónuks / όνυξ = necheť, kopyto, pazúr, sans. ánghri- = noha, stúpadlo nohy, nakhá- = necheť, lat. unguis = necheť, kopyto, pazúr, staroír. ingen, ír. ionga = necheť a je tu ešte celý rad príbuzenstiev a to ako v peržskom, tak aj hindu, kde naha = náhrdelník urobený z pazúrov tigra... atď. atď. všade je ie. východisko nogh = necheť, ale pôvodne asi aj toto malo význam nohy.

Nár: Granátové jabĺčko. Prevzaté zo srbh. nar = r/v, kam sa dostalo cestou tureckého nar = r/v, avšak aj tam prišlo z peržského anar = granátové jabĺčko, ohňostroj.

Podľa peržskej legendy, granátovník vyrástol zo sekere, ktorou sa zabil určitý Farhad, keď sa dozvedel o smrti milenky Širin. Od toho času, granátové jabĺčko je krvavočervenej farby a semiačká vypadajú, akoby boli spálené a v ich strede je popol.

Podľa všetkého, táto legenda siaha do hlbokej minulosti Perzie, do čias skorej ich konverzie na islam, lebo sa naráža na oheň, popol, atribúty ich skorejšieho náboženstva, zoroasterizmu, či ku božstvu Ahura Mazda.

No hát: U nás pomerne frekventované: No hát, bolo to tak... No hát, čo ja viem... No hát a čo si myslíš... No hát, nemuselo to tak aj byť... atď. Najčastejší význam tohoto spojenia je predsa, i keď, teda, nuž a pod. Všeobecne sa pokladá, ako za prevzaté z maďarčiny, odkiaľ vlastne aj je, ale jeho etymológia je v indoeurópskej slovnej zásobe a nie v ugrofínskej.

V maď jaz. noha = hoci, hát = teda, nuž.

V tochárskom B, podľa D.Q. Adamsa, slovo no = teda, ale, ba, i keď, potom a súvisí s protoindoeurópskym nu, ktorého ekvivalentom v sanskrite je nú = teraz, grécke nún = teraz, potom, preto, latínske num, litvinské nú, gótske nu, ang. now, všetko s významom teraz. V slovanských jazykoch nadobudlo význam ale, hoci, teda, nech, nuž. V chetejskom sa nu stalo medzivetným spojovníkom.

S týmto tesne súvisí aj ďalšie tochárske B, nai = naozaj, určite, nuž, ktorého východiskom je blízke protoindoeurópske nai, nehai = gréckemu naí / ναί = naozaj, určite, opravdu, áno.

Slovo hát v sanskrite má podobu tát = preto, teda, nuž, tak, z toho, potom a  tátas = z toho, odtiaľ, preto, teda, nuž, ak, potom atď. V hindu hat = r/v. U nás nadobudlo podobu tak. V gréckom by sa mu rovnalo téos / τέως = zatiaľ, medzičasom, z toho, dosiaľ, doteraz, tak, prv než, skôr a pod.

Nony, Noni: Vedľa Keša, Jadrana (Jedrana), Gidráňa a Lysa, ako časté konské meno mali sme aj Nony, Noni. Ide tu o druh anglonormanského koňa známeho pod menom Nonius, ktorého sa zošľachtilo v cisárových maštaliach v maďarskom Mőzehegyes a odtiaľ sa nové plemeno prešírilo šírom bývalej R-U ríše. Plemeno sa dopestovalo z potomstva žrebca Nonius, ktorého ako 5 ročného ukradli z maštalí vo Francúzsku (počas jednej z častých vojen). Podľa dokumentov vo Francúzsku, Nonius sa narodil v 1810. roku, v Normandii, ale tento Nonius, podľa dokumentov, nebol nič zvláštne. Mal veľkú hlavu, malé oči, dlhé uši, krátky krk atď. atď. ba aj jeho hrudný koš nebol perfektne sformovaný, neohýnal sa v perfektnej arkáde... a práve z týchto dôvodov Noniusa, ako žrebca sa len málo používalo, kým patriční nezbadali, že i vedľa vonkajších nedostatkov, predsa za sebou necháva výnimočné potomstvo. Začalo sa ho krížiť s Lipicánmi, Španielmi, Kladrubmi, až v čase jeho smrti, v 1838. roku, po ňom zostalo 79 vynikajúcich žrebcov a 137 kobýl.

Nonius je prevažne tmavý, až čierny kôň, výborného temperamentu, pokojný, pracovitý, vytrvalý, neúnavný a pomerne aj rýchly. U nás sa ho používalo hlavne ako „robotníka“, čiže priahalo sa ho do voza, oralo sa na ňom, ale v čase vojen, vynikal aj ako jazdecký kôň.

pripravil J. Kulik

Kačky

Indian Runner / Indický bežec: alebo nejak podobne by sme si preložili anglický názov tejto odrody kačky, ktorá sa pestuje k vôli vajíčkam a ktorá vlastne vôbec ani nie je z Indie, lež z Malaje. Po farmách ich často vidieť, lebo sú zaujímavé, rozličného prifarbenia, nerada sa prple vo vode, v bahne, nelieta, ale uteká. Telo má vzpriamené, s dlhým krkom, takže káčer dodahuje výšku až vyše 80 cm. kým kačka je o 10 cm. nižšia. Vajcia sú výborné, zafarbené sú do modra, zelena, ale občas aj biele. V kačacej ríši sa pokladajú za „Lenghorky“. Najčastejšie ich vidieť v ovocných sadoch, vo vinohradoch, v záhradách a pod. kde sa osvedčili, ako vynikajúci údržbári. Ničia hmyz, slimákov. Asi jednu tretinu veľmi štihlého tela predstavuje krk, takže sa vôbec nehodia na stôl.

Aylesbury: Pestuje sa k vôli mäsu a ako taký druh, súperí o primát s francúzskym druhom Rouen. Mäso má výborné ale hodne sa vykrižovali s pôvodne čínskym druhom Pekin, takže dnes, ako čistokrvné, sú pomerne zriedkavé, či ťažko sa zoženú. Je to vták bielého peria, kým zobák mu je žltý.

Pekin: U nás asi najznámejší druh, ale je až toľko vykrižovaný s obyčajnou domácou bielou kačkou, že čistá rasa sa asi ani nenajde. Pôvod jej je v Číne. Stredom XIX. st. sa dostáva do Ameriky a pre svoju vlastnosť rýchleho dospievania, tam sa ich „zdokonalilo“ a predstavujú najdôležitejší druh na komerčné využitie – k vôli vynikajúcim vlastnostiam mäsa. Kačky sú zároveň aj dobré nosnice vajec, nuž po dvoroch, na farmách, kde je trochu vody, pestujú sa aj ako dvojužitkové.

Údajne, keď Walter Disney hľadal vzor pre svojho hrdinu kreslených stripov, Donald Duck (Paja Patak), zvolil sa práve káčera druhu Pekin. Perie im je biele s jemným citronovým prelivom.

Rouen: Francúzsky druh kačiek a údajne je toto najväčší jestvujúci druh. Chová sa hlavne k vôli mäsu, ale posledne aj, ako ornamentálny druh, lebo sú atraktívneho prifarbenia. Káčer dosahuje až 4.5 kg. takže brucho sa im skoro ťahá po zemi. Ak majú stravu a vodu blízko, toľko olenivejú, že to ovplyvní aj ich plodnosť.

Saxónky: Pôvodne nemecký druh dvojužitkových kačiek, ktorých popularita neustále vzrastá. Mäso je pomerne chutné a znáška vajec je až 150 ročne, kým zafarbenie, hlavne káčera, je veľmi zaujímavé. Tu sa prelieva sivomodrá s červenkavou, na krku aj so striebornou farbou, podobne sa mu končia aj krídla a chvost. Zobáky sú im žlté.

Maskové, či stretol som sa aj s názvom pižónky, japónske, čínske atď. Všetky tieto názvy sú nesprávne, ba aj sám názov kačka je trochu otázny.

Krajinou pôvodu sú im teplejšie oblasti Južnej Ameriky, hlavne juh Mexika a nižšie. Podobá sa na kačku, ale je to skorej hus. V bahne sa toľko neprple, ale skorej sa pasie na tráve. Chvost káčera nema tú kovŕčku. Káčer dosahuje váhu až 5.5 kg. kým kačka len nejakých 2.5 kg. Po dvore nekričia, nevedia kvákať, ale vydávajú nejaký tichý syčivý hlások. Ak si obľúbia gazdu, gazdinú, budú ich sledovať všade po dvore a „rozprávať“, prihovárať sa. Charakteristickou črtou im je červená maska na hlave a z toho dôvodu sa ich aj nazvalo maskové. Vedia výborne lietať, ale káčer je na to trochu ťažký. Mäso majú výborné. Farba peria je rozličná. Sú celkom biele, biele s čiernym pásom po hlave, strakaté atď.

U nás na farmovom dvore ich máme niekedy aj vyše 100 kusov. Neďaleko majú jazierko, ale nezdržiavajú sa tam dlho. Viacej chodia po pasienkoch a pasú sa. Keď tak prídu naši penzisti, z klubu vedľa kostola v Lavertone, urobíme si tu hostinu. Na stole sa najde vynikajúca mramorová hovädzina, petrovské klobásy, krumple na ťapši, sárma, guláš, šaláty, torty... a každý návštevník si domov odnesie aj aspoň jednu kačku. Keďže ich je plný autobus a ak tých kačiek nie je dosť, tak majú na výber. Kačka, hus, kohút, moriak... S prázdnou rukou ešte nikto neodišiel.

Vo svete je ešte celý rad rozličných druhov, ako Orpington, Cayuga, Elizabeth, Mallard, Appleyard, Harlequin, Švédske modré, Campbell, Chocholavky atď. atď.

pripravil Ján Kulík

Morka

Domovom tohoto kurovitého vtáka je Amerika. Priamejšie, všetky domestikované odrody sú vlastne potomkovia poddruhu, ktorý Španieli spoznali v Mexiku a odtiaľ priviezli do Európy. Tento poddruh dostal aj svoje latinové meno, Meleagris gallopavo a svojho času bol rozšírený až po pámo listopadných lesov v U.S.A. Pôvodné zafarbenie mal tzv. bronzové a len neskoršie vznikajú odrody aj bielej a čiernej farby. Aj tu sa ten proces selektívneho kríženia konal stredom XIX. storočia a vzniká Čierny Norfolk, Bronzový Gigant, americký Bronzový Mamut, Biela Rakúska a Holandská, švajčiarska Crollwitzer atď. Pri selektívnom krížení sa dbalo hlavne na veľkosť pŕs, takže sa dospelo ku stupňu, že nejedna odroda bola neschopná na normálne prírodné rozmnožovanie, nuž časom skoro úplne vymizli. Dnes, ako najpopulárnejšie môžeme považovať morku bronzovú, bielu, Bourbonskú červenú, ktorá je trochu menšia ale tu je aj modrá, Kráľovská palmová a Čierna.

Komerční pestovatelia najskôr sa dali na pestovanie bronzových a toľko ich „vylepšili“, že sa stali neschopné na prírodnú reprodukciu. Po tomto fiasku, prešlo sa na bielu odrodu, ktorá je aj dnes hlavnou komerčnou odrodou. Aj táto odroda, ba vôbec všetky odrody, podliehajú neustálemu „zdokonaľovaniu“, takže ťažko ich je nejak roztriediť. Pamätajme, pri morkách máme len jeden druh, všetky majú rovnaké pôvodné gény. Rozličné prifarbenie ich nerobí iným druhom. To sú len odrody.

pripravil J. Kulík

23 januára 2009

Sliepky

Araucana / Araukana.

Druh sliepok „ľahkého“ typu, čiže skorej sa hodia pre výrobu vajec, ako pre mäso. Vlastne práve k vôli ich farebným vajíčkam, tento druh Juhoamerickej sliepky sa začal pestovať aj v iných krajinách. Vajíčka Araucany sú strednej veľkosti a zafarbené sú na modro, ba občas sa najdu aj zelené. Sama sliepka je tiež trochu divná. Nema zvyčajný hrebeň, alebo „ružu“ na hlave, ale na zobáku má guľočku veľkosti lieskovca. Zafarbenie majú rôzne, lebo sa ich neskoršie krížilo aj s inými odrodamy, takže teraz sú čierne, čiernočervené, modré, biele, strieborné so „zlatými“ krídlamy atď.

Čisté odrody ešte vždy najsť v krajinách Čile, Bolívia a Peru. Do Európy sa dostali cestou španielskych konkvistadorov ešte v XVI. storočí. Ročná znáška je od 180 – 190 vajíčok.

Barnevelder.

Dvojužitkový druh, obyčajne s dvojitou „čipkou“, čiže okraje pera sú im jasnejšie. Patrí do skupiny tzv. kompozitu. V krvi má gény Orpington, Cochin, Brahma, Langshan a gény sliepok, ktoré boli priamo v okolí holandského mesta Barneveld. Vajíčka sú tmavo hnedé, farby pripraženého zrnka kávy.

Sú to veľmi pokojné sliepky a preto, ak sú vo dvore s „bezočivými“, tak po pravidle, „vytiahnu hrubší koniec“. Kohút dosahuje váhu vyše 3.5 kg. kým sliepočky niečo vyše 3 kg.

Brahma.

Jedna z najväčších jestvujúcich sliepok. Pravý obor. Podobný anglíckemu druhu Dorking, avšak o pôvode Brahmy už vieme podstatne menej a to i napriek tomu, že do celej debaty o pôvodnej vlasti Brahmy, zamiešal sa aj sám Charles Darwin a podľa neho, tento druh vznikol skrížením Chittergongu a Cochin. Iní predpokladali, že pôvodnou vlasťou im bude Šanghaj, alebo aj povodie rieky Brahmaputra... ako koľvek, zakotvilo sa pri Brahmaputre, čo sa neskoršie skrátilo na Brahma.

Sú to veľké sliepky, vysoké, aristokratického držania a pravda, pôvodne čierne (ako skoro všetky ázijské druhy). Nejak v tom istom čase, stredom XIX. st. Brahma sa priváža do Británie a aj Spojených štátov, kde sa najsamprv pestuje ako čistý druh, robí sa na jeho zdokonalení a po tomto nastáva kríženie s inými druhmi. V Amerike sa podieľa na vzniku druhu Rhode Island, Wyondotte, kým v Anglícku sa kríži s Dorking, tzv. Old English a Hamburgh, Houdan, Malaj, ba aj so španielskou Minorkou atď.

Dnešné Brahmy sú rozličného zafarbenia. Nohy majú obrastené perím (gate) a ako nosnice sú priemerné, vajíčka sú hnedé a ako vták na stôl, sú vynikajúce. Na dvore sú pokojné a čo je dôležité, veľmi dobre znášajú aj chladné počasie, zimu.

Cochin / Kočin.

Jeden z čínskych druhov, ktoré sa do Anglícka dostávajú stredom XIX. st. a pre svoju veľkosť, výbornú kvalitu mäsa, pomerne dobrú znášku „čokoládových“ vajec a to aj v zimných mesiacoch, Kočin sa hneď stal jeden z najpopulárnejších vtedajších odrôd. Fanúškovia platili veľký peniaz, len aby dostali ich gény. Údajne, v 1853. roku určitý Angličan za jednu sliepku zaplatil až 2.584 britských funtov. Obrovská suma, veď v tom čase, britskí lordovia keď vyprevádzali svojho druhorodeného potomka do kolónií, tak mu obyčajne dali asi dve tisíc funtov. Za ten peniaz sa v Austrálii atď. dalo zakúpiť „lordovský majetok“, s rozlohou niekoľko tisíc hektárov, základné stádo, najať si sluhov, postaviť si nejaký dom a ďalej si žiť v pokoji.

Aj tento druh bol pôvodne čierny, až tmavočervený, avšak dnes ho najsť v každej farbe.

Nohy majú operené, ba perie im je aj na prstách. Oblasť pôvodu je otázna, no všeobecne prevláda mienka, že budú niekde z okolia Šanghaju. Kočin si obľúbila aj sama kráľovna Viktória a držala si ich vo svojom kráľovskom kuríne.

„Holohrlka“, alebo širšie známa Transylvánska sliepka.

Dvojužitkový vták, ktorý sa dalo vidieť aj v naších dedinských dvoroch. Je to veľmi starý druh sliepok, ktorý sa vyvinul práve v našich priestoroch, v strednej Európe. Keďže má holý krk, ľahšie znáša stredoeurópske letné horúčavy, z čoho je i rentabilnejšia, lebo nepotrebuje toľko potravy, aby odolávala stresu. Práve pre túto príčinu, „holohrlky“ sa presunulo aj do pásma Blízkeho východu, kde sa pestujú ako samostatný druh, alebo sa ich využíva na kríženie s inými odrodamy. Vyznačujú sa pokojnosťou, nie sú vyhľadovné, sú veľmi oddolné na klimatické výkyvy a hlavne sú to dobré nosnice. Farba vajíčok je modrastá. Na stole ich mäso nezaostáva za inými druhmy.

Langshan / Langšan.

Dvojužitkový druh prevažne čiernej, alebo tmavo gaštanovej farby, ale vyskytnú sa aj modré a sem, tam aj biele sliepky. Vyznačujú sa dobrou znáškou vajec (aj cez zimu), ktoré sú hnedej farby a aj mäso je pomerne vysokej kvality. Vyskytujú sa dva poddruhy. Langšan čínsky a Langšan Croad. Vlastne oba druhy sú v podstati staré čínske plemeno, ktoré len v Anglicku, niekde stredom XIX. st. sa zošľachtilo podľa európskeho vkusu. Pôvodne to boli len čierne sliepky. Do Anglicka sa ich priviezlo hlavne preto, lebo ich vajíčka sú hnedej farby. Celkom podľa anglického vkusu. Z tohoto dôvodu, Langšan sa využívajú na kríženie s inými druhmi, aby vajíčka boli hnedé a aby bola pomerne dobrá znáška aj cez zimu.

Fanúškovia nemali pokoja, kým nedopestovali aj biely, modrý poddruh, ba aj miniatúrny, „kukučkový“ atď.

Kohút dosahuje váhu okolo 3 kg. a sliepočka asi 2.5 kg.

pripravil Ján Kulík

21 januára 2009

Orpington,Wyandotte,Faveroles,Dorking

Britský kompozit. Patrí do skupiny veľkých sliepok. Dopestoval ich určitý William Cook, niekde v druhej polovici XIX. st. ako jeho odpoveď na nesmierne populárne Dorking, Cochin a Brahma. Dopestoval druh, ktorý sa vyznačuje pomerne dobrou znáškou tmavohnedých vajec a to aj v zimných mesiacoch. Mäso img093Orpingtonu je biele a výnimočnej kvality. Kohút dosahuje váhu do 4 kg. kým sliepočky sú vyše 2.5 kg.

Pôvodná farba im bola hnedočervená a na tele majú hojne peria, takže vypadajú vlastne väčšie, ako vlastne sú. Keď sa druh zjavil na výstave v 1887. roku, fanúškovia ho nadšene prijali a dali sa do ďalšieho kríženia, takže dnes tento druh najdeme v najrozličnejšom zafarbení. Základné gény pán Cook dostal zo sliepok v jeho najbližšom okolí, v Lincolnshire, avšak svoj „recept“ nikdy neprezradil, takže sa mnohí domnievajú, že tu budú aj gény Kočinu, Dorking, Light Susex, Biely Leghorn, Čierny Hamburgh atď. Háda sa.

Z Orpingtonu sa zase ďalším krížením dopestoval Australorp a krv pôvodného Orpingtonu sa využíva na ďalšie kríženia a to, ako v smere kompozitu, tak aj komerčných hybridov.

Wyandotte.Tento americký druh patrí do skupiny kompozitov. Vznikol v štáte New York, niekde koncom XIX. st. krížením druhov Chittagong, Malaj, Cochin, Dorking a Brahma. Prvý úspešný kompozit, so striebornou čipkou, nazvali podľa tam dakedy žijúceho plemena Indiánov. img094 Celkove, tento druh sa považuje za dvojužitkový. Sfarbenie má rozličné a vajíčka sú modrasté. Začiatkom XX. st. sa ho využívalo aj komerčne, lebo sa vyznačoval aj dobrou znáškou, no neustálym krížením, sa podstatne zdeformoval. Neskorší fanúškovia sa dali do roboty a spiatočným krížením, zase sa dostali ku pôvodnej kvalite a zase si našiel miesto na farmách. Sú to veľmi krásne sliepky, najrozličnejšieho zafarbenia, dobré nosnice a ani mäso im nie je podradné. Na dvore sú pokojné, ale neustále aktívne, takže je priam pôžitok pozerať sa na ich „robotu“. Dnes sú najčastejšie bielého peria, ale nie je zriedkavé vidieť ich aj „čipkované“ a to v každom možnom odtienku.

Faveroles.Ťažký, mäsitý druh. v génach majú Dorking, Houdan a určite aj trochu ázijskej krvi, lebo nohy majú čiastočne operené a škrupina vajec je prifarbená. Na nohách tiež majú päť prstov, čo zdedili po druhu Dorking a Houdan. Mäso je vynikajúce. Pôvodne sa pestovali, ako dvojužitkové, čiže k vôli mäsu a vajciam, lebo vyznačujú sa s pomerne dobrou znáškou a to aj v zimných mesiacoch, čo ovplyvnila krv čínskeho druhu Cochin a asi aj Brahma. Druh vznikol v oblasti Eure at Loir, v severnom Francúzsku a nazvaný je podľa tamojšej dediny Faverolle. img093a

Pribarbenie? Rozličné. Najčastejšie sa stretneme s ružovkavou, farbou lososa, či nejakým odtienkom farby slamy, ale sú aj biele, čierne, modré atď. Krk má zvyčajne do jasna prifarbený, až biely a na brade má veľké „naušnice“. Kohút dosahuje váhu 4.5 kg. kým sliepočka asi 4 kg. Nohy a koža musia byť bielej farby.

Dorking.Sliepka obor. Asi najväčší druh na svete. Sotva verím, že sa pestuje aj na naších dvoroch i keď je to jeden z najstarších, alebo aj najstarší druh v Európe.

Keď Rimania zaujali britské ostrovy, bol tam aj určitý pán Columella, ktorý po sebe zanechal opis tohoto druhu sliepok. Sú vraj veličánske, majú nie štyri, ale päť prstov a sú na stole výnimočne chutné.

Už či na britských ostrovoch, alebo aj inde, napr. v Austrálii, ľudia čoraz častejšie si kupujú menšie farmičky. Najčastejšie v medzere 2 do 5 hektárov a okrem iného, majú tam aj sliepky. Po dvore im behajú hlavne mäsité druhy, ako je Dorking, Plymouth Rock, Faveroles, Light Sussex, New Hampshire Red, Orpington, Australorp, Rhode Island a pod. Týto hobby farmári si občas robia aj hostiny, kde sa vypeká slepačina a vychutnáva sa. Obyčajne nevieš z ktorého druhu si vychutnávaš, lebo je tam proste len číslo a častejšie, ako nie, na takýchto stretnutiach prvú cenu odnáša práve Dorking, kým o druhú sa vedie tuhý boj medzi Faveroles, Light Sussex, Plymouth Rock, Australorp... img092Dork

Teda, Dorking má päť prstov. Nohy má silné, ale pomerne krátke. Na dvore sú pokojné. Po znáške vajec nejak nevynikajú. Škrupinu majú bielu. Celkové zafarbenie? Najčastejšie sú tmavo sivé so strieborným krkom a kohút má aj strieborné sedlo. Kohút dosahuje váhu až do 6.5 kg. kým sliepočky sú okolo 4.5 kg.

Tento druh sa využíva aj na kríženie s inými druhmi, aby sa dosiahla váha, mäsitosť a je aj v základe francúzskeho druhu Faveroles. Aj tieto sú vynikajúce, s piatimi prstami, pokojné a vyznačujú sa aj s pomerne dobrou znáškou vajec.

pripravil J.Kulík

20 januára 2009

Sedem múdrych majstrov

Počul som, že ti Pazuchári v nedeľu podkúrili. Tak povedz ako bolo, čo sa stalo? Zažmurkali Apko a obočie nad ľavým okom „zakrútili“ do tvaru otáznika.

Ako, ako? Ľahko. Ľahko voľakomu podkúriť keď nie je tam, zbabelci to robia za chrbtom. Beťári beťársky...

Kradli gerege na Tvoviku a majiteľ bol tam, na druhom konci v kolibe strážil-budáril...

>>>pokračovanie<<<

19 januára 2009

Etymologický slovník Jána Kulíka P

Pačesovať 1°: Česaním čistiť konope, ľaň, prečesávať, druhýkrát česať. Zložené z predpony pa- = nepravé, podradné, napodobnené (napr. pakľúč...) a plne zodpovedá európskemu pseudo. V druhej časti máme slovo česať.

Pačesovať 2°: Biť, vybiť, vycápať, vyprášiť nohavice a pod. V Slovníku nie je. Vo Vojvodine je v bežnej reči, ale len ako slengové a trochu žartovné slovo. Odvodené je z nemeckého Peitsche = bič, ktoré slovo si ale Nemci prevzali zo slovanských jazykov a adaptovali si ho ku svojej reči.

Palánka: Dedina, mestečko, provinčné mesto. Slovník nepozná ani toto slovo. U nás, asi pod vplyvom srbského jazyka, kde je palanka = r/v a na dovažok, blízko Petrovca je aj jedna z Palaniek, Báčska Palanka (žije tam počet Slovákov, ba máme tam aj slovenský evanjelický kostol, slovenský dom atď.) slovo má svoje zázemie. Nejeden petrovčan má svoje role, ba aj salaš  na palanskom.

Slovo je indoeurópske. Nachádzame ho aj v sanskrite, ako palli- = malá dedina, dedinka, ako pataka = dedinka, ba v následných jazykoch Indie sa posúva aj na chatu, kolibu, ba aj na mericu pre zrno, kde bude asi kontaminácia so slovom paláš.

V srbskom jazyku sme neraz počuli palanački razgovori = dedinské ohováračky, dedinský chýr, proste sprostosti.

Paláš: Povala. V Slovníku nejestvuje. U nás, najskôr pod vplyvom maďarského padlas = paláš, povala, pôjd, pretrváva. Same slovo je však indoeurópske a nachádzame ho v sanskrite, ako palya = vrece kukurice, sýpka na zrno. Z tohoto neskoršie vzniká palu = miesto pristavané ku domu, ktoré slúžilo ako sýpka, na sušenie zrna, svojdruh hambáru.

V zašlých časoch, naši sedliaci ako sýpku, miesto na sušenie zrna používali práve povalu domu, paláš.

Pampúch: Fánka, šiška, druh vyprážaného múčnika. Slovo je zastúpené v českom, poľskom, hl. dl. ukr. rus. Všetko vychádza z nemeckého Pfannkuchen.

Pantalóny: Viď Kap. 4.

Panťuška: V SSJ ako také nie je, ale pančucha je tam, ba sú tam aj rozličné variácie, ako pantofľa, punčoch atď. Na Dolnej zemi je zaužívané panťuška, pančuška, čo vlastne predstavuje demin. pančuchy = druh ľahkej pletenej obuvy (bez podpätku) . (V niektorých dedinách to nazývajú aj zepe, ba v jednej osade počuť aj kalafice.)

*Zepe, ako paralelný názov pre panťušku počuť už aj v Kulpíne, v Kysáči atď. Tu ide o slovo, ktoré sme si prebrali zo srbch. jazyka, kde je to ich domácim slovom, nejakým fosílom z ich pôvodnéj iránsko – sarmátskej jaz. skupiny. Aj v súčasnom peržskom jazyku je afzar-pa = panťuška, papuča, topánka, kde prípona –pa = noha a začiatok slova, afzar- = pôvodne sa pod týmto chápalo nádrž, skrýšu, puzdro, ale neskoršie sa význam posúva aj na topánku (skrýšu, puzdro nohy), „piksľu“ na držanie korenín atď.

Pančucha, demin. pančuška, panťuška, čes. pančocha, poľ. pończocha, hl. punčoch, ukr. pančócha, pančíška, rus. pančócha, pénčechi atď. predstavuje výpožičku z nem. jazyka, Bundschuh, kde sa „skrýva“ (ľahká) viazaná, šňurovaná topánka, či obuv, čo v rakúskej nemčine dostáva podobu „puntschuch“, v severnej nemčine buntschuoch atď. V úzadí všetkého je nem. binden v zmysle viazať, pliesť, spletať, zväzovať.... Naše pančucha, panťuška vychádzajú z rakúskej podoby a slovo nadobudlo význam ľahkej domácej obuvi urobenej pletením, štrikaním, lebo panťušky boli štrikané ak aj nie priamo z vlny (také boli len tie drahšie), tak z klkov, ktoré sa „drugali na tenšie“, alebo aj z ušúľaných strapcov starej látky, ktorá sa využívala na robenie handroviek.

Aby panťuška trvala dlhšie, aby sa tak ľahko nezodrala, podošva sa jej namočila do smoly, neskoršie, keď už tu boli aj bicykle, tak na „podrážku“ sa využívala stará „vonkajšia guma“ pneumatiky. Panťušky vyrobené v dielňach majstrov, „kapcošov“, nazývali sa „kožkovky“. To už boli hrdé panťušky, i keď čiernej farby a strojom upletené z tej najhrubšej, pichľavej vlny, ale boli podrazené kožou, ba mali aj menší opätok (klátik) v podobe ešte jednej kožky. V týchto „kožkovkách“ sa išlo aj na pľac, do kostola atď. Bol to svojdruh letného bačkora. Kožkovky“ sa však k nám dostali len s remeselníckou výrobou, či na začiatku prenikania priemyselnej výroby aj do naších chotárov a preto je neraz aj smiešne, keď na pódiu, kde sa predvádzajú naše ľudové tance, vidíme tam aj tancošov v kožkovkách, „kapcošami“ vyrobených „kapcoch“ a v „rozgajdaných“ košeliach. Slováci nikdy nechodili rozgajdaní, ale košeľu si zapasovali (vyjmúc tých na Detve, čo nemali stánky. To im vraj zostrihal kráľ Matej, lebo mu na dvore kradli a lup si ukladali do stánky košele.).

*Svojho času, jeden môj spolužiak z Hložian (absolvoval aj Titovu školu v Kumrovci), ako aktívny člen mládeže, prišiel na ideu vyobliekať si hložančanov do kapcov, kožkoviek, rozgajdaných košiel, lebo vraj takto sme sa obliekali a mal úspech medzi pospolitým ľudom. Hložany svoj začiatok ako slovenskej osady sa stali aspoň o 150 rokov mladšími a kto netúži po mladosti? Od nich, ako „posledný výkrik ľudovej módy“ odkukali si to aj iní a kam sme sa dostali? Zruinovali sme si svoje vlastné dejiny v týchto končinách.

Pargať: Šľahať, plieskať bičom; pargnúť = tresnúť; vypargať = vybiť, „vyprášiť“; pargať hruhy = hádzať, lúčať; pargnúť zaucho a pod. Nár. expresívne. Súvisí s práskať, praskať, praštiť, čo je intenzivum z prať = biť. V rozličných podobách je zastúpené v rade slovanských jazykov, ba v príbuzenstve má aj lit. spragéti = praskať, sprógti a lot. spragt = puknúť, nem. springen = puknúť. V sanskrite by bola príbuznosť so slovom práharati = hodiť, udrieť, zahodiť, praštiť (o zem), pataha = väčší bubeň, bubnovať. Východiskom sans. slov je koreň pat = náhly hluk, z čoho v ďalších jazykoch vznikajú slová s významom biť, udierať, trieskať, hádzať, vybúšiť, explodovať atď.

Parta: Stužkami ozdobený veniec dievčat, alebo mladej nevesty. Český, ruský a ukrajinský et. slovník toto slovo vysvetľujú ako pôvodne stredo-horno-nemecké borte = okraj, lem a toto akože prešlo do maďarského v podobe párta = parta a odtiaľ do slovenčiny, ukr. srbch. slovín atď. Všetko je chybne vysvetlené.

V slovenčine máme bortňa = ozdobná stužka, ozdobný okraj napr. na „sedliackej“ sukni a pod. čo priamo súvisí s nem. borte, avšak parta, ako veniec mladej nevesty má cele inú etymológiu.

V zašlých časoch manželstvá sa uzatvárali tak, že mladomanželia sa skorej sobáša ani nepoznali. Nikdy sa nevideli. Manželstvo bolo aranžované rodičmi. Mladá nevesta išla na sobáš pod závojom a len po vykonanom ceremoniále sobášu, kňaz povedal, že a teraz sa pobozkajte. Mlady´zať zdvihol závoj a vtedy si prvýraz videl svoju životnú družku. Tento zvyk, zdvihnutia závoja pred oltárom, pretrváva aj dnes, ale už len ako symbolický. V anglíckych chrámoch kňaz povie: Now, you can kiss your bride = teraz si môžeš mladú bozkať.

Ten závoj mladú nevestu akoby oddeľoval od pohľadov nie len hostí, ale aj mladého. Bol „paravánom“ . U nás mladá nevesta „v sedliackých sukniach“ na sobáš išla s veličánskou partou na hlave, bez závoja, clony, avšak, ak to bola „pánska“ mladá, tá mala šlajer (nem. Schleier = závoj, clonu, „tajnosť“), či v sans. to bola patta = clona, závoj. Bola „schovaná“.

V peržskom jazyku pardaha = závoj, clona, záclona, parda-poš = položiť clonu, závoj, držať to v tajnosti, parda-war = mať, nosiť clonu, závoj, šlajer. V hindu parda = clona, záclona, oddelené, závoj, paraván, čo koľvek vo funkcii oddelenia od niečoho, pavučina, samota a pod.

V sanskrite, ako príbuzné môžeme spomenúť pára = vzdialené, iné, za..., paratra = inde, na inom mieste, z čoho v jazyku lahnda parta = vzdialené, na druhej strane, z druhej strany, sans. parás = za, poza. So všetkým súvisí aj lat. partior = oddeliť, rozdeliť a grécke pará / παρά = blízo, vedľa, popri (a rad ďalších významov), pará-blema / παρά – βλημα = závoj, clona.

Či tá clona, závoj, šlajer, alebo aj sám veniec na hlave mladuchy, všetko v sebe skrýva hlbokú symboliku, panenstvo mladuchy („Stratila som partu, zelený veniec...“), nuž postupom času nastal aj posun z clony, na veniec, venček, z čoho teraz parta na seba preberá aj význam venca.

Na podklade tohoto, u nás máme napr. pa- (kľúč) = nepravé, falošné, či aj part = časť, partia = (oddelená) časť ľudí, politická strana, partizán atď. atď.

Parta s maďarským párta asi súvisí len toľko, že maďarský jazyk si prevzal aj toto ie. slovo v podobe napr. párt = strana, parti = pobrežný (oddelený od tejto strany vody).

Pataka: Posledný, špatný, nekvalitný odvar pri pálení páleného. Správnejší výraz je patoka. Slovo najdeme v čes. rus. ukr. poľ. bul. atď. jazyku. Vždy a všade sa to vzťahuje na nekvalitný nápoj, alebo melasu. Praslov. bolo patoka, utvorené na podklade tečenia, toku, s predponou pa-, ako to máme pri pa+kľúč a pod. s významom niečoho nepravého, podradného, napodobneného, čomu zodpovedá európske pseudo-.

Patíčka: V Slovníku ho nieto. U nás toto slovo má široké zastúpenie. V prvom rade, na každom dome hlavne na priečelý, bola obyčajne modrá patíčka. Tak sa nazývala dolná časť múra, ktorá bývala o niekoľko centometrov širšia, hrubšia. Keď sa „kalilo“ (s vápnom) vnútorné izby, tak si ženy dávali pozor, aby ten pásik pod povalou, patíčka, bol rovný. Okolo sedliackej pece bola patíčka, bánok, ako časť peciska, kde sa sedávalo atď.

Aj prípade tohoto slova máme nejaký jazykový fosíl, zastúpený v rade indoeurópskych jazykov, ba konkrétne u nás má súvis s pätou, platňou, pláňom, kým v iných jazykoch s paletou, dlaňou, tanierom atď. atď.

V sanskrite patta- = patíčka, hrubý kus hocičoho, tabuľka, platňa, list a pod. Toto sa v následných jazykoch posúva aj na kamennú platňu, schod, tabuľu, kovovú platňu (plech), dosku, úzky pás vyrovnanej zeme, patíčku, bočnú postelnú dosku, patíčku na ktorej sa sedí počas obedu, lavičku, lavicu, stôl atď. atď.

Patiť: Trápiť, sužovať, dreť, namáhať sa a pod. V Slovníku nie, ale v jazyku vojvodinských Slovákov má hlboké korene. Pravdepodobne sa nám do jazyka dostalo hneď po príchode na Dolnú zem, kde môžeme predpokladať vplyv srbského jazyka, alebo aj toto bude nejakým slovenským archaizmom? V sanskrite patha- = text knihy, čítanie, recitovanie, recitátor, učiteľ, ba pathin- = žiak, študent, príslušník nižšej kasty brahmanov, ktorý sa dal do služieb chrámu.

Pátriky: Na niť nastiebané guľočky, hlavne perly, ale aj ich imitácia, či vôbec farebné guľočky, sklíčka atď. Východiskom bude asi meno svätého Patrika, írsky patrón a slovo sa ku nám dostalo najskôr cestou ruženca a írskych kresťanských misionárov, ktorí svojho času boli v Európe veľmi aktívni.

Pavúk: Drobný živočích s pomerne mäkkým telom a dlhými nohami, ktorý spriada pavučinu. Všeslovanské. Čes. pavouk, poľ. pajak, hl. a dl. pawk, polab. pójak, rus. paúk, ukr. pavúk, bul. pájak, srbch. pauk, slovín. pajok, pajek, pavok atď. Cirk.slov. pajakъ, praslov. paukъ, staroslov. paukъ. O etymológii tohoto slova, bez ohľadu ktorý slovanský et. slovník konzultujeme, najdeme rovnaké vysvetlenie (a asi chybné).

Naší etymológovia slovo pauk, pavúk vidia ako zložené, kde v prvej časti figuruje pa = noha a v druhej * ank- (lat. ancus, uncus = krivé, zakrívené, grécky agkýlos / αγκύλος = krivý, sans. a(ń)čati = ohýba, krívy, st.h.n. ango = hák atď.). Názov vraj výchádza odtialto preto, lebo pavúk má oblúkovite ohnuté nohy, veľmi nápadné, ako tvarom, tak aj veľkosťou.

Vysvetlenie by stačilo, keby sme neprihliadli aj na iné ie. jazyky a tu, najčastejšie sa stretneme, že pavúk a pavučina sa odvádzajú nie od podoby nôh pavúka, ale zo spriadania (pavučiny), z čoho následne vychádza význam pre sieť, látku, jemnú látku, obväz, ba aj ozdobnú látku zavesenú na múr, paraván atď. atď.

V angličtine pavúk = spider, kde východiskom je ger. spinnan = vrtenie, krútenie, točenie, pradenie. Podobne je to aj nem. Spinne = pavúk. V lat. pavúk = aranea [staršie (p)aranea], grécky pavúk = άράχνη, pavučina = άράχνιον, kde ako blízke máme άραρίσκω = pospájať, dať dospolu, vystavať, vybaviť, spojiť atď. V tochárskom B pavúk = yape a ako východisko, tiež sa udáva význam pre spriadanie, veniec, vrkoč, čiže proto-indoeurópske web(h), ktoré sa zvádza do PIE „spriadač“, „splietač“.

V sans. potta- = plátno, látka > pavásta = prikrývka, zakrytie, z čoho následne v jazyku pašar vzniká pawok = plátno, látka a poγ (g) = sieť, pavučina, kým v dialekte laurowani (pašar) pawak = látka, plátno z bavlny. V prakrite zase je pučuk = šaty, rúcho.

V peržskom jazyku (viď Parta) pardaha = závoj, clona, v hindu parda = závoj, clona, ale aj pavučina.

Všetko má súvis s naším plátno, priasť, z čoho si môžeme urobiť uzáver, že slovo pavúk nebude zloženým a neskrýva sa tam ie. pa = noha, ale spriadanie.

Pes: Domáce zviera, pôvodne dravec (ako vlk), chovaný ako na stráženie domácností, dvorov, tak aj stád domácich zvierat, oviec, kráv... Na prvý pohľad pred sebou máme jednoduché slovo, avšak to vôbec nie je. Zatiaľ sa ešte nikomu nepodarilo odhaliť jeho etymológiu. Skúšali to mnohí a preto aj máme celý rad chybných vysvetlení. V ukr. et. slovníku nachádzame, že tu ide o všeslovanské slovo, v podobách pes, pas, ale prijatelná etymológia nejestvuje. V českom et. slovníku slovo sa vôbec nerozoberá, kým v ruskom sú až tri alternatívne vysvetlenia a márne poznamenať, že všetky sú špekulatívne, chybné.

Staroslov. a praslov. je pьsъ. Na tomto stupni sa začínajú niekedy až fantastické vysvetlenia, avšak nikto si nevšimol, čo ten pes robí? Šteká, breše, havká, hafká, ďafká, skunčí... a práve tu aj treba hľadať jeho etymológiu a nie v tom, že má srsť, že je pestrý, strakatý, že je ostražitý, že sa pozerá, všima si , že chodí vedľa nohy gazdu, ba aj že je zviera atď. atď. „Vysvetlení“ na podklade analógii je neúrekom.

Základným charakterom psa je štekanie, brechanie, byť besný. Bes – pes aj v slovenčine má nejaký súvis a tento sa ešte lepšie vidí v sanskrite. Tu bhas = štekať, brechať a bhás = hovoriť, besedovať, stoja si veľmi blízko, ba aj zdieľajú spoločný prakoreň. Zo sans. bhas = štekať, aj v sans. vzniklo bhasa = pes, pas. Podobne je aj v jednotlivých jazykoch Indie. Bhas, bhasa = pes, či my by sme povedali brecháč, štekáč.

Tu musíme eliminovať aj toch. B pask = strážiť, ochraňovať, lebo s nim priamo súvisí aj lat. pasco = napásať, chovať, cirk.slov. pasti = ochraňovať, strážiť, ktoré v srbch. dotalo podobu paziti, ako aj chet. pahs- = strážiť, ochraňovať. Všetky tieto podoby vychádzajú z PIE peh-ske, z ktorého u nás sa vyvinulo paša, pasienok a s tým spiate aj srbch. paziti, lebo tie ovečky na pastve sa muselo ochraňovať, strážiť, čo už nema súvis s besný a besedovať, i keď besný pes „zabesedoval“ ak tu bolo nebezpečie.

Pigľajz: Žehlička. Prevzaté z nem. Bügeleisen = r/v.

Pignúť: V Slovníku nejestvuje. U nás má význam: pignúť sa do vody = skočiť, vojsť do vody hlavou, pigať hrudy = lúčať, hádzať hrudy, pigan = malý chlapec, chlapčisko, „sekanec“, „jogurt“, „piny“. V príbuzenstve má tochárske B pruk = skočiť, odskočiť, ruské prygnúť = skočiť, prygať = skákať, vyskakovať, staronórske frauki = žaba, skokan, staroanglícky frogga = žaba, skokan, nemecké frosch = žaba, anglícke spring, nemecké a holandské springen = skákať atď.

Pihtije: S slovenských osadách v Srieme, tam kde sa už neoslavujú narodeniny, ale rodný deň, nie meniny, ale imendan, nerobia sa fašírky, ale ćufti, nevarí sa polievka zo zelenej fazuľky, ale mahunová čorba a to priamo v tiganji, ryby sa pecajú, pecne ťa aj komár, pije sa prepečenica, slovo sa rovná reči, viedenský rezeň = bečka šnicla, korenie = biber, niekomu „podkúriť“ = zabiberiť, rebrík = merdevini, meď = bakar, ponožky = čarapi, cestovať = putovať, knôt = fitilj, uterák = peškír atď. atď. stretneme sa aj so slovom pihtije = studenie, aspik. Aj tu sa jedná o „výpožičku“ zo srbch. jazyka, ktoré slovo zase súvisísí s peržským pikhti, pukhti (pichti, puchti) = želatín (hlavne z rýb), studeninová polievka, hustá sednutá polievka, studenie, aspik.

Piksľa: Nárečove, regionálne; Plechová škatuľa s vrchnákom. Už sám tvar slova ukazuje, že tu ide

o cudzí pôvod, ale zároveň aj o slovo, ktoré sa udomácnilo. Nepíše sa s „-x-„ nuž jeho etymológia bude skrytá v podobách, kde máme pick = v zmysle pichania, štípania a pod. Ang. pickle = kysloslaná tekutina do ktorej sa nakladá potrava, ako napr. uhorky, cibuľka, paprika atď. Máme tu aj pôvodne fr. slovo pikantné (piquant z piquer = pichať, štípať). Piksľa asi predstavuje tú plechovicu, kde sa ukladali tieto pikantné zeleniny, jedlá, čiže bola to pôvodne konzerva. Keď sa pikantné jedlá minuli, po nich zostala už len piksľa, ktorá sa mohla využiť aj na niečo iné. Domnievam sa, že piksľu sme dostali cestou angličtiny, lebo ang. pickle je tu bližšie, ako str.d.n. pekel(e), či nem. Pökel = marináda, slaná voda. Súčasná americká kompánia „Heinz“, už v 19. storočí sa stala multinacionálnou. Ako na domáci, tak aj svetový trh sa dodávali konzervy, hlavne konzervované uhorky, kde písalo: „Heinz – pickles“.

Ako paralelné, máme aj regionálne piksňa, piksnička, kým v srbch. je piksla, ale častejšie počuť piksna.

Píľok, pilicka: Kliker = guľka, guľôčka (na hranie). V Petrovci nie je frekventované, ale v susednom Kulpíne je bežným slovom. Prastaré slovo Indoeurópanov. V tochárskom jazyku spel = guľôčka, pilulka, latinský pila = guľôčka, lopta, v angličtine pill = guľôčka, pilula (oxfordov slovník predpokladá výpožičku z latiny).

Svojho času, počas panovania Františka Jozefa Habsburgského, Rakúsko – Uhorskú ríšu zachvátila horúčka nového športu, čilagovania (czsilag). František Jozef bol fanúškom tejto hry, kde sa piestom snažilo udrieť (csilag), píľok. Hra sa prešírila po krajine a niekde okolo prvej sv. vojny, dostala sa aj do naších chotárov. Vtedajšie deti, generácia ktorá je už dnes na „odpočinku“ mali z nej radosť. Csilagovali sa a pri hre piestom udierali nie do csilaga, ale do pilicky.

V medzivojnových rokoch, pilicku vystriedal import zo srbh. jazyka, kliker.

Pinka: Sopeľ. Trčí mu pinka z nosa... V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. Tam je iba pinka, ako spevavý lesný vták. V hindu najdeme pinas = prechladnutie, ktorým sa ovplyvnil nos, zápal nosnej sliznice. Je to zložené slovo, pi + nas = napuchnutie, zápal + nos.

Piny: V Slovníku nejestvuje. V slovenskej enkláve vo Vojvodine nadobudlo, alebo si zachovalo význam rastom malého muža, malého chlapa, ozembucha. Je to slengové slovo, ktoré chlapci využívajú ako prímeno na označenie rastom menších vrstovníkov. Významovo sa ešte nepoužije na označenie zakrpateného, len rastom podpriemerného mládenca. Prastaré slovo, určite nebude výpožička zo srbh. jazyka, lebo tam, v tomto význame nejastvuje, ale v príbuzenstve bude mať sanskritové pranin = živé, živá bytosť, z ktorého sa vyvinulo v jazyku pranin pinik = malý syn.

Pípa: Viď Kap. 4.

Pípec: V Slovníku to najdeme, ako pípeť = choroba hydiny, prejavujúca sa hrubým povlakom na jazyku, ktorý sťažuje prijímanie potravy. Na Dolnej zemi sa pípec skorej vzťahuje na smäd, veľký smäd. Chytil pípec... = dostal veľký smäd. V tomto význame ho nachádzame aj v hindu, pipasa = smäd, vôbec aj túžba po niečom, mať smäd po niečom. Východiskom je tu slovo pyas, kým u nás jeho podoba piť.

Piroh(a): Jednoduchý múčnik plnený niečím, ako lekvárom, bryndzou a pod. a posypaný napr. makom, omrvinkami, orechami atď. Pri vysvetľovaní etymológie tohoto slova, stretneme sa až s fantastickými teóriami. Najmä v ruskom a ukrajinskom Slovníku a predsa odpoveď nenajdeme.

Najlepšie, i keď ešte nie úplne (dá sa k tomu dodať) spracoval to V. Machek v českom et. slovníku. „Na Podluží a na Slovensku moučná „taška“, kysnutý knedlík, nadívaná povidly...“ Toto slovo sa v iných dialektoch pozmenilo na pěra, poľský pieróg, na Ukrajine v pyríh a v ruskom, na piróg. Všade sa to vzťahuje na svojdruh plneného knédlika, koláč plnený mäsom, tvarohom, ovocím, hubami atď. Údajne vraj predstavuje výpožičku z baltských jazykov, lebo v litovskom jestvuje pyragas a v lotišskom pirags = svojdruh „veľkonočného chlebíka“.

Piroha, pěra, slovenský piera, perka bude starobylým slovom. V príbuznosti má grécke péra, pére / πήρα, πήρη = taška, peňaženka, butelár, latinské pera = ponad, prehodené... atď. a sanskritové pidhana - = prikrývka, pokrývka, platňa na prikrytie a pinaddha- = oblečené, zahalené a aj peržské pirahan, perahan = vesta, košeľa, pelerína.

Pišišvor: Malý, neobratný, neúspešný človek, ozembuch, podvršťa, košprt, „piny“. V SSJ ho nieto, ale zato tu najdeme pišinger = drobné sladké pečivo z oblátok zliepaných plnkou (plásty, vanilkové venčeky...). V srbch. jestvuje pišljiv- , ktoré sa nevzťahuje na niečo „opiškané“, ale na malé, malicherné, nevzácne a pod. V peržskom piši = malý, tenký, bez hodnoty, drobný peniaz a pod. Toto peržské slovo zase súvisí so sans. kímcid = hocičo, čokoľvek, z ktorého sa v následných jazykoch vyvinulo napr. západný pahlavi kič = trochu, málo, malé, v assaméskom kisu = trochu, málo, v peržskom cigánskom hič = nič, málo, v sinhaléskom kis = hocičo, čokoľvek. S týmto súvisí aj sans. kiśorá = mláďa, mladosť, z čoho v prakrite vzniká kisora = chlapec, malý chlapec atď. Toto slovo cestou hybrídneho sanskritu preniklo aj do tochárskeho B, ako kiśore = mladosť, chlapec, malý chlapec.

Po otázke pišišvora, Machek má poznámku, že regionálne české podoby sú aj kičišpondr a šišvár, nuž domnieva sa, že pôvod slova je nejasný a asi ho treba hľadať v maďarčine, niekde v príbuzenstve s kicsi, kis. Nie. Toto slovo má svoju etymológiu (videli sme), ba v príbuzenstve s týmto bude aj v Luisiane (U.S.A.) zaužívané picayune = malé, bezvýznamné, drobné, piccaninny = malý, malé dieťa, čo si americký černosi utvorili na podklade španielského pequeńo, alebo portugalského pequeno = malý, maličký, ba tu je aj talianske piccolo = malý.

Pitvor: V SSJ najdeme, že tu ide o predsieň dedinského domu. V sedliackých domoch, tých „predkom do ulici“, ako prvá izba bola „predná chyža“ , najčastejšie využívaná ako denná izba, ale aj spálňa. Do nej sa schádzalo cez pitvor, lebo tu bol hlavný vchod zo dvora (a preto v ľud. etymológii sa toto neraz pozmenilo aj na pridvor). Pitvor bol obyčajne rozdelený na dve časti (v starých domoch), kde predná časť pitvora slúžila aj ako jedáleň, kým v zadnej časti sa varilo. Bol tam z blata vystavaný sporák, odtial sa kúrilo do „sedliackej“ pece, čiže do tejto časti ústili „čeľustia“ pece a sem aj z tej pece vychádzal dym. Táto časť bola „otvorená“, čiže tam nebolo povaly, ale priamo ústie komína, kocha. Táto „otvorená“ časť pitvora sa využívala aj na údenie klobás, slanín a ďalších výrobkov. Bola to výborná údiareň. Raz denne, hlavne za rána, gazdovia do pece hodili zopár snopov „zetkov“, možno aj nejakého ráždia a klobásy sa dymili. Cez deň, cez ten „koch“ neustále „ťahalo“, bol prievan a mäso sa sušilo. V tuhšej zime sa do pece zakúrilo aj večer, aby sa kľudne spalo.

Z pivora sa schádzalo do prednej chyži a do zadnej chyži. To bol typický dom sedliackej rodiny.

Etymológia pitvora je jednoduchá. Ide tu o útvar na podklade slova (pri)tvoriť, ako to ukazuje aj staroslov. pritvorъ, praslov. pritvorъ, poľ. przytwor, dl. pśitwor, ukr. prytvor, srbch. bul. pritvor (vzťahuje sa na menší obor pre ovce). Všade dominuje spoločné východisko tvoriť v zmysle stvárať, budovať. Maď. pitvar predstavuje adaptáciu slovenského pitvor.

Pivo: Horkastý nápoj s malým obsahom alkoholu.

Od nepamäti človeka trápili choroby zapríčenené nezdravou vodou a vynachádzal sa podľa toho, kde žil a čo mal k dispozícii na „zneškodnenie“ vody. Na ďalekom východe, Čína, Japonsko... vodu si prevárali a do nej dávali lístoky čaju. U nás a hlavne v severnej časti Európy, robilo sa podobne, ale do vriacej vody sa pridávali rozličné bylinky, čiže bol to čaj bylinkový. (Viď heslo Čaj.)

V antickom Grécku a následne aj v Ríme, do vody sa pridávalo víno, či víno sa riedilo vodou a kam koľvek prišli rímske légie, tam vznikali vinohrady. Nebolo to preto, že tí Rimania boli nejakí alkoholici, ale zo zdravotných dôvodov. Aby si „prečistili“ vodu. V chladnejšom pásme, na severe Európy viniču sa nedarilo a aj tu bol problém so zdravou vodou. Podobne je aj v subtropickom a tropickom pásme. Vinič neprosperoval. Muselo sa najsť iné východisko. A našlo sa. Pivo.

Staré dokumenty z Egypta, ešte z čias stavania pyramíd spomínajú, že robotníci dostávali chlieb, alebo zrno pre chlieb, ale aj suroviny pre výrobu piva. Chlieb sa jedol a zalieval sa s pivom. To bol ich hlavný jedálny lístok. Choroby z nezdravej vody ich toľko netrápili.

Novšie dokumenty, z čias britskej kráľovny Victorie spomínajú, že ľud stále trápili choroby z nezdravej vody. Hlavne v mestách, kde sa šíril priemysel, ale kto si mohol dovoliť, ten vodu nepil. Len pivo. Až dva galóny denne, čo predstavuje nejakých 9 litrov a všetci džentlemani boli „tipsy“, podgurážení.

Pivo pili aj Vikingovia, či vôbec európski severania a aj my. Kedy sme to začali? Vypadá, že Slovania pivo poznali „od nepamäti“, lebo aj tu ide o všeslovanské slovo. Jeho etymológia je jednoduchá. Vychádza zo slova piť, čo znamená, že sa tu jedná proste o nápoj. Boli však etymológovia, čo sa snažili najsť nejaké príbuzenstvá aj v iných ie. jazykoch, ako napr. sans. pívas = masť, tuk, av. piva-, gr. πιαρ = tuk, masť atď. ba snažili sa nejak dokázať aj súvis piva s ger. Bier, beer atď. Všetko sú to iba „slepé“ uličky a všetky tieto domnieky ľahko popreli mnohí „triezvejší“ etymológovia.

Pošva: Puzdro, obal. V iných slovanských jazykoch som sa nestretol s týmto slovom, avšak najdeme ho v peržskom jazyku, ako poš, poša = obal, schránka, pošva, pošna = prikrývka, pokrývka, schované, poša = závoj, clona, záclona. S týmto súvisí aj pa-poš, pa-puš = papuča, či v doslovnom znení pa = noha + puš = pošva, ochrana. Zrejme súvisí so sans. pota- = plátno, z čoho sa význam posúva aj na šaty, rúcho.

Poták: V SSJ najdeme potak, akože kolovrátok, čo určite je neúplné vysvetlenie. Poták predstavuje nástroj pomocou ktorého sa namotávala priadza na cievky. Tieto cievky (ciovky) sa kládli do tkáčskeho člnku. Poták ako nástroj na motanie, namotávanie nití, chybne nám ukazuje svoju

etymológiu. Nesúvisí priamo s motaním, namotávaním, ale s významom, ktorý najdeme v sans. potta = klbko, zväzok, hrča, šúľok, guľaté a pod. Na to poukazuje aj slovenské potáč = papierový valec na ktorý stroj navíja priadzu a i české „pysky jako potáč“ = oduté, naduté, napuchnuté, plné mäsité a pod.

Pozde: Neskoro. Všeslovanské. Staroslov. pozdě, pozdьnъ. Zaujímavé slovo z hľadiska, že v skoro každom etymologickom slovníku sa stretneme s trochu iným vysvetlením. Odborníkov mýli hlavne druhá časť po + zde. Najprijatelnejšie vysvetlenie najdeme asi u V. Macheka.

Prvá časť po- vychádza z indoeurópskeho opo, ktoré je v príbuzenstve s chetejským appa = po(-sle, -tom), latínskym post = r/v, tochárskym B pest, päst, postäm = pozdejšie, potom, sanskritovým paśca = potom, litovským pastaras = posledný, lotyšským pa = potom, albánskym pas = potom, znovu, opäť atď. Ba nevykľučuje sa ani možnosť súvisu s gréckym ópisthen / όπισθεν = vzadu, potom, odteraz.

Teda, u nás v prvej časti máme po-, ako potom a v druhej –zde, s významom teraz, tu, tam a pod.

U nás toto slovo má mnoho derivátov, ako: pozdný, pozdiť, zapozdiť, pozdejšie atď. ktoré neraz zamieňame s neskoro, meškať.

Pratiť: Prevzaté zo srbh. pratiti = sledovať, sprevádzať (na ceste). Súvisí so slovom put = cesta, slovenským púť, sanskritovým path, peržským pathi, hindu pathik = pútnik, sprievodca, spolucestujúci.

Punďa: Prevzaté zo srbh. pundja = drdol, kont, ženský účes urobený na drdol. V sanskrite puńja = hŕba, veľa, čo sa preširuje na hľuzovitú rastlinu, cibuľu, guľu, ba v následných jazykoch i dať to do kopy, zoskupiť, zhrnúť a pod.

Pupavka: Detská hračka urobená z biezového dreva. Z mäkkého biezového dreva sa urobila trubica asi 20 – 30 cm. dlhá. Do tejto sa nasadil lamár z tvrdšieho dreva. Jeden koniec trubice sa zapchal guľočkou urobenou z kĺk, čo predstavovalo pomerne dobrú zátku. Lamárom sa v trubici urobil vzdušný tlak, čo vyhodilo zátku a bolo počuť pomerne slušné puk, čiže pupavka strelila, pukla.

Zvukomalebné slovo. V Slovníku ho nieto.

Pušika: V detskej reči znamená prasiatko, sviňka. Slovník slov. jazyka ho nema. Najskôr tu máme slovo prasiatko, kde došlo ku výmene hlásky r = u, čiže pusiatko > pušika. Slovo prasa je v príbuznosti s latinským porcus, ktoré cestou fr. porc, preniklo do angličtiny, ako pork. Tiež súvisí aj s gréckym pórkos, litovským paršas, staroírskym orc, západogermanským ferxa (farcha), z čoho vyšlo staré horné nem. farah a už zastaralé ang. farrow = prasiatko.

Je možné, že veľmi obďalečne so všetkým súvisí aj sanskritový koreň pus = potrava, strava, výživa, živiť, chovať ... odkiaľ vyšlo aj sans. prapusta = živý, chová, vyživuje.

Putka: V SSJ nie je. U nás je pomerne frekventované, hlavne v rodinách, kde majú deti ženského pohlavia. Význam: pohlavný orgán malých dievčeniec. Bežný, rozšírenejší termín punda = r/v, ktorého východiskom je lat. pudendum, či pudeo = hanba, hanebnosť, sa nahrádza s akože jemnejším putka, kde sa ale schádza hlboko do minulosti indoeurópskeho jazyka.

Sans. putta- = vulva , z čoho vznikli variácie pucca, budda, ponda, penda atď. v Mahabharate putrika = dcéra a v RV putri = syn. v prakrite puttara a podoby sa ťahajú cez následné jazyky Indie. V príbuznosti má sans. poda = prázdne, diera, poka = prázdne, duté. V latine, ako príbuzné by bolo puteus = diera, studňa, v talianskom puttana = kurva, prostitútka, v gr. pórne / πόρνη = kurva, prostitútka atď. U nás, v príbuznosti by bolo aj slovo baták = vtáčie stehno, či stehno vôbec.

Putňa: Nádoba, obyčajne z dreva, na úschov tekutiny (vody a pod.), ale aj pri oberaní hrozna na chrbte sa nosila putňa = skorej to bol koš upletený z prútia a neskoršie z plechu urobená nádoba, do ktorej sa ukladalo naoberané hrozno. V českom et. slovníku najdeme, že čes. putna, slovenské putňa, poľ. putnia, ukr. putnja atď. máme ako prevzaté z nemeckého nárečového (bavorské) putten, spisovne Bütte, odkiaľ vychádza aj maďarské puttony.

Pravdepodobne tu ide o povrchné vysvetlenie, lebo s podobou putne sa stretávame aj u južných Slovanov, napr. srbch. putinja, putunja a je tu aj sans. puta- = diera, duté, malá nádoba, z čoho v jazyku pali sa význam posúva aj na nádobu na nosenie potravín, peňaženka, vrecko, cela atď. Putňa teda môže byť aj naším vlastným slovom a nie výpožičkou.

píše J.Kulík

Etymologický slovník Jána Kulíka M

Mačka: Toto všeslovanské slovo naších etymológov veľmi nezaujalo, lebo ani dosiaľ sa ho nikomu neparilo aj správne vysvetliť i keď maca a v deminutíve mačka, poznal už aj praslovanský jazyk.

Hľadať jeho pôvod v onomatopei je mylné a ešte mylnejšie, odvádzať ho od ženského osobného mena Mária. Toto meno sa ku nám dostalo len s nástupom kresťanstva, kým same slovo mačka je hodne staršieho dátumu. Ako zviera, tak aj slovo, Slovania poznali dávno a najmä hodne skorej príchodu Maďarov.

Neobstojí ani tvrdenie, že pôvod mačky je v slove mať, vo význame vlastniť a ešte menej tvrdenie o jeho maďarskom pôvode. (Tu sa našiel nejaký pán Décsy, akože etymológ a vyšiel z teóriou: Keď vy neviete odkiaľ to máte, tak určite tu ide o maďarské slovo, lebo aj v maď. jestvuje macska.) Ani sa nezamyslel nad tým, že si ho oni prevzali zo slovanských jazykov.

Podobu mačka pozná už aj sanskrit a tým aj klasický hindu jazyk. V sans. je marjar, marjari (j = dž) a znamená proste mačka, divá mačka, rys. Príbuzné mu je marjan = utierať sa, ošúchavať sa, umývať sa, čistiť sa, čistenie, „mačkanie“ sa. So všetkým súvisí aj sans. manj = šuchať, trieť, čistiť a práve toto dalo základ vzniku slova manjara, čiže slovu pre mačku, čo v doslovnom preklade aj znamená zviera čo sa neustále čistí, umýva, „mačká“, aby zo seba strelo vôňu a tak ľahšie ulovilo korysť.

Prakrit pozná aj podobu majjao (korupcia sanskritového marjara), ktoré teraz v prešírenej podobe marjjaras nadobúda význam aj ľúbosť, zaliečanie sa, milenka, moja láska, „cicúškanie“.

Peržský jazyk, aj súčasný, má slovo mach (mač) s významom suka, bozk, oblizovať (a tu sa priamo uvádza, že vraj tak, ako keď si mačka líže mačiatká.)

Všetky tieto slová majú súvis s naším mačkať, močiť, myť, mokré a pod.

Madrac: V tejto podobe v SSJ nie je, ale je tam matrac = r/v. K nám, do Voj. slovo preniklo zo srbch. alebo podľahlo srbch. podobe, lebo tam jestvuje madrac. Ináč tu ide o vložku do postele na ktorej sa leží, či jednoduchejšie „slamenicu“. St. fr. materasso, ktorého východiskom je arabské matrah = miesto, kam sa niečo zahodí, odhodí, vankúš, poduška. Koreňom mu je arab. taraha = zahodiť. (Ox.et.slovník.)

V. Machek tiež udáva arab. pôvod, ale ako východisko tu vidí len arab. matrah = vankúš.

Magarec: Somár, osol. V Slovníku slov. jazyka nejestvuje a považuje sa za prevzaté zo srbh. jazyka. V slovenskej enkláve vo Vojvodine, skoro úplne vytlačilo slová osol a somár.

Bolo viacej pokusov na vysvetlenie tohoto slova, ale každý etymológ sa tu dostal do slepej uličke, lebo sa tu díval skorej ako na regionálne a nie indoeurópske slovo.

V sanskrite maghra, v hindu magrana = byť tvrdohlavý. Sans. mughda = sprostý, ignorujúci, hlúpy, pochabý. Peržský mazg, avestínsky mazga = pýcha, arogancia a be-mazga = bez rozumu, nerozumný, prázdnohlavý, prázdny. V príbuzenstve má naše miazga a mozog.

Keď Zoroaster „usporiadal“ náboženstvo Peržanov na podklade ohňa a rozumu, najvyšším božstvo sa stáva Ahura Mazda. V Ahura vidieť, že tu ide o význam oheň, horieť, kým slovo Mazda predstavuje rozum, rezonovanie, čo časom prerastá vo včasnú ideológiu jednobožstva. Mazda je večný a všemožný. Bol stvoriteľom neba a zeme. Bol stvoriteľom všetkého živého na svete. Bol na začiatku a bude aj na konci, čiže bol nejakou Alfou a Omegou. Všetko na svete stvoril vlastnou mysľou, lebo mazg, mazga = myseľ, mozog. (V „babylónskom zajatí“ sa Židia spoznali aj s týmto.)

V srbh. často počuť namiesto magarac, slovo mazga. V. Machek uvádza, že v jednotlivých osadách sa Morave počuť slovo magar vo význame osol, somár a toto považuje za za import „z juhu“ (srbh. bul. alebo aj rumun.) a domnieva sa, že tu ide o pôvodne grécke slovo gomárion / γομάριον = somár, osol a chybne ho zaraďuje ku „prastředomořské“ slovo.

Magazín: Sklad, skladište, veľký obchodný dom, periodický obrázkový časopis. Holandský magazijn = sklad, francúzsky magasin, taliansky magazzino atď. Všetky varianty vychádzajú z arabského makazin, čo je množné číslo z makzan, mahzan = sklad, skladište tovaru.

Majica: Tielko, letné tenké tričko. Prevzaté zo srbh. jazyka, kam sa dostalo z ruštiny. Podľa Vasmera, Trubačeva atď. ruské májka vychádza z názvu mesiaca máj, avšak nevykľučuje sa adaptácia talianského maglia = majica, ktorého východiskom je francúzske maille = očká sita, mreživo a maillot = tričko akrobata, majica, kde ako východisko máme meno výrobcu trikotáže pre parížsku operu Maillot.

Májoška: Druh pečeňovej jaternice, hurky. Maďarský máj = pečeň.

Makar: Hoci, hoc aj, i keď, nech aj, aspoň, napriek, prinajmenej, čokoľvek a pod. Prevzaté zo srbh. jazyka. Pôvod v peržskom magar, čo je spojenie slov ma = nie + gar = hoci, vyjmúc, iba, len, možno.

Mangulica: V Slovníku slov. jazyka najdeme iba, že mangulica sa vyskytuje aj ako mangalica a to je všetko. Nieto tam žiadnej informácie, že sa tu jedná o jeden, teraz už zastaralý druh svíň, bielej farby a trochu kučeravých škutín. Svojho času to bol u nás najpopulárnejší druh svíň, kým ich nevystriedal najskôr čierny druh anglíckych svíň Berkšír (Berkshire) a tieto zase vystriedali populárne zvané najlonky, čiže biele svine druhu Yorkshire.

Mäso z mangulíc bolo mastnejšie, poprerastané masťou, či teraz populárne by sme to nazvali „mramorové“. Vôbec nebolo suché, zádrhľavé, ale šťavnaté. Z týchto svíň sa robili najlepšie klobásy, najchutnejšie škvarky, vynikajúca slanina, ale dávali aj hodne masti. V zašlých časoch náš sedliak potreboval práve takúto potravu. Aby vládal na poli robiť. Kde nebolo masti a slaniny, tam bol veru hlad. Postupne, tam niekde koncom 50. rokov tento druh svíň vymyzol z naších chlievov. Nebol rentabílny. Vytlačil ho berkshire, ktoré boli hodne „suchšie“, ale ešte vždy poprerastané s masťou. Začali sme aj my byť modernejší. Masť vraj škodí zdraviu. Prišli do chlievov „najlonky“, čiže biely yorkshire. Suché mäso, málo masti, tvrdé škvarky, ale svine rýchlo naberali. Boli rentabilné. Ako také, najrentabílnejšie, začali sa chovať po celom svete. Hodia sa na „masovú“ výrobu, lenže... lenže labužníkom na západe už zunovali. V posledných rokoch špičkové reštavrácie robia separátne zmluvy s chovateľmi svíň druhu berkshire. Platia prémiové ceny dodávateľom (a tých je veľmi málo), len aby na jedálnom lístku mali aj Rolls Royce prasacinu, bravčovinu.

Mangulica, ako slovo, dostali sme z germanského jazyka, kde v staroger. manhg, manhgjan = miešať, pomiešať, vymiešať, čiže bol to akože nečistokrvný druh svíň. V súčasnom ang. jazyku aj dnes jestvuje slovo mongrel = (pes) nečistej krvy, vymiešaný, miešanec, kríženec, bastard atď. Staršia podoba písania tohoto slova bola M(o)(u)ngrel(l).

Manila: Textilné vlákno na výrobu povrazov a pod. Názov vychádza z manilská konopa, čo vlastne ani nie je konopa, lež banán vláknitý a jeho pomenovanie vychádza z názvu filipínskeho mesta Manila.

Maňúška: Toto slovo, ale len ako okrajové, pozná aj Slovník slov. jazyka. Význam mu je púčok jarnej vŕby, kde sa častejšie použije jahňady a bahniatka.

Etymológia tu nie je celkom jasná, lebo určite tu ide o starobylé slovo, o „kvet“ vŕby, stroma oblasti pôvodnej krajiny Indoeurópanov, a najskôr sa tu jedná o vyjadrenie vlastnosti „kveta“, ako neplodného, mužského, alebo môže tu byť aj súvis s chumáčom, ozdobou, šperkom. Sanskritové manuša, východiskom je manus = mužské, ľudské, v tomto zmysle ako „mužský“ kvet vŕby, neprináša žiadne plody a asi tu dominuje.

Ďalšie sanskritové, maní = šperk, drahokam, perla, klenot vôbec, ornament, kryštáľ, ba v lit. sa vzťahuje aj na hrbol (ťavý), „naušnice“ na koze atď. ba ako blízke slovo, význam, považuje sa aj grécke mánnos, mónnos = tenké, riedke, slabé, samé a lat. monile = náhrdelník, germanské mane, mähne = chumáč.

Meď: Farebný a mäkký kov červenkavej farby. Všeslovanské. V srbch. jazyku ho už skoro úplne vytlačilo paralelné turecké bakar, ktoré však predstavuje výpožičku z arabského jaz. kde má východisko v slove spálené, zhorené.

K úplnému vysvetleniu tohoto slova potrebujeme aspoň dve strany, lebo ani jeden slovanský etymológ ho zatiaľ nevysvetlil. Všetci sa krutia v akoby začarovanom kruhu a na popletenie ešte tam pridajú svoje chybné uzáveri. Vysvetlili nám ho (nepriamo), anglickí etymológovia, či skorej sanskritológovia a orientalisti. V sans. mis = meď, per. misi = meď a tu nezabudnú spomenúť, že odtialto vychádza aj slovanské meď, ba že slovo je odvodené z názvu oblasti Média, Médea (ktorá dlhšie fungovala, ako samostatná krajina a neskoršie sa stala oblasťou Perzie. Toto slovo vzniklo podobne, ako aj lat. cuprum = meď, ang. copper = meď. Slovanské meď vychádza z názvu Médea, kým lat. cuprum z názvu gréckeho ostrova Cyprus. Obe oblasti už v staroveku boli bohaté na tento farebný kov, nevyhnutný v dobe bronzovej. Médea je však o niekoľko storočí staršou zásobárňou mede, z čoho môžeme uzavrieť, že Slovania do doby bronzovej vstúpili hodne skorej. Podobné vysvetlenie najdeme aj v osetskom et. slovníku (V.I.Abajev). V príbuzenstve ku slovanskému meď máme aj írske slovo mein(n) = ruda, kov a chetejské miti-, mita- = červené.

S týmto slovom priamo súvisí aj mzda = pláca, ale aj mág, „madjioničar“ a aj medicína.

  • O všetkom a dopodrobna sa bude písať v priprávovanom etymologickom slovníku slovenčiny (J.Kulík).

Méta: Cieľ, terč. Prevzali sme si ho zo srbh. jazyka, ale tesne súvisí so slovami mesto a miesto.

Meze: V SSJ nie je. Zaužívané vo Vojvodine v zmysle zájedka, predjedlo. Prevzaté zo srbch. meze = r/v, kam sa dostalo z tur. meze = zájedka, predjedlo, zákuska, “pod zub”, avšak východiskom všetkého je grécke mástax / μάσταξ = ústa, huba, do úst, kúsok, omrvinka.

Míheľ: Dielňa, pracovňa, štúdio. V Slovníku nie je. Na Dolnej zemi je bežne zaužívané na označenie dielne napr. obuvníka, krajčíra, holiča, kováča, zámočníka, kolára, stolára atď. atď. Prevzaté je z maďarského műhely = dielňa, ktorého východiskom je nemecké mühle = dielňa, mlyn, fabrika..

V germanských jazykoch, ako napr. nem. mühle, ang. mill atď. v prvom rade má význam mlyna a to ako samého stroja na mletie, tak aj budovy, kde sú tie stroje zložené, či širšie sa tu chápe aj budova, kde sa vyrába nejaký tovar, z čoho vznikli spojenia, ako napr. textilný mlyn (pradiareň, tkalcovňa), metálny mlyn (zlieváreň, extrúzia kovov atď.) a je tu ešte celý rad mlynov. Pôvod všetkého je v lat. molinus, kor. mola = mlyn, žarnov.

Miškovať: Kastrovať, škopiť zvieratá, odkiaľ máme aj miškár, ako zametnanie a i priezovisko. Po český miškovati, miškář. Východiskom mu je slovo mních, mníška, ba ešte aj dnes sa na Morave povie mniška a na Slovensku mnišiť = kastrovať. Rovnaké východisko má i poľské m(n)iszka, m(n)iszyć, mišk(ow)ać, miškarz atď. Ukrajinské myškar, myškuvaty je z poľštiny.

Modliť (sa): Konať, odbavovať modlitbu, prosiť bohov..... Všeslovanské. Pôvodne tu asi nebolo zvratné sloveso sa, čiže bolo iba modliť = prosiť. Staroslov. molju, moliti, rus. moliť, ukr. molýty, srbch. slovín. moliti, s bežným významom nie len modlenia sa, ale aj prosenia. Príbuzné je lit. maldá = prosba, maldýti, maldau = veľmi prosiť, melsti, meldžiú = prosiť, modliť sa, arm. malthem = prosím, modlím sa, chet. mald-, maltai- = prosiť, hovoriť, malda(i)- = dávať sľub, prosiť bohov, prinášať bohom obete, st.h.n. meldom, n.h.n. melden = nahlasovať, prosiť o slovo, vyhlasovať, z čoho v americkej ang. vzniklo meld = v hazardnej kartovej hre pinochle, pinocle hráč vyhlasuje keď v ruke drží kráľovnu pika a dolníka guly.

Vypadá, že aj medzi Slovanmi pôvodný význam slova modliť, molju, moliti bolo prinášanie obetí bohom, konanie slávnostného náboženského obradu a keďže sa obracali k bohom, nosili im obete, za to si od tých bohov aj niečo žiadali, prosili ich o niečo, nuž celkový význam sa posunul v prosbu, prosiť. Aj zvratný tvar sa, se možno vysvetliť chetejštinou (viď Sa), ktorá vyjadruje, že obetník prináša obeť, robý úkon vo svoj vlastný prospech. (Machek)

Sans. mányate, manáyati (kor. man) = rozmýšľaj, uctievaj, z čoho je mańanu = rešpektovať, poslúchať, sľúbiť a v jaz. panjabi manná = veriť, uveriť. Tiež sans. manyú (kor. man) = duša, žiadosť, z čoho sa vyvinulo mamaya, mamata = túžba, želanie, prianie. (Turner)

Charles Rockwell Lanman v „Sanskrit Reader“ (Boston 1906) koreň man vysvetľuje ako:

A/ ver, rozmýšľaj, predstavuj si;

B/ pylne rozmýšľaj;

C/ maj na mysli; a všetko dáva do súvislosti s gréckym μέ-μον-α = myseľ, lat. memini = maj na mysli, ktoré je priamo spojené s ang. mean = mieň, maj na mysli (s ktorým samozrejme súvisí aj naše mieniť, myslieť, myseľ...). Sans. Man+abhi = žiadať, túžiť, priať si, z čoho (podľa formuly sans. kor. man + gr. μένος = myseľ, duša) odvádza aj názov rím. boh. Minerva, ktorá mala schopnosť porozumieť každého, kto ju o to poprosil.

Modliť sa nema súvis s modlou (idolom), ani priamo s významom prinášania obetí bohom, ale je tu súvis so slovom myseľ, myslieť, mieniť, mať tých bohov na mysli, myslieť na obete a aj myslieť na to, čo sa cestou obetí má od nich žiadať, ak pripustíme, že v slove modliť, molju, moliti, máme koreň man > men > mol.

Odtialto máme (po)modliť sa, modlitba, modlikanie, modleník, modlitebňa atď.

Blízkosť ku slovu mlúviť, i keď sa to same natíska, ešte nie je bezpečne dokázaná.

Mogať: Cicať, sať. Tesne súvisí s mliekom a mlezivom.

Mlieko je všeslovanské a v príbuznosti má nem. Milch, ang. milk, staronór. mjólk atď. a oxfordov et. slovník toto slovo vysvetľuje na podklade ie. melg-, mlg-. Sem prislúcha aj lat. mulgeo, mulgere = dojiť, gr. amélgein, ámelgo = dojiť, cediť. So všetkým súvisí aj sans. mrj (i keď je viditelnejší súvis so slovom mrdať), predsa je tu aj význam oškrabať, utrieť, očistiť, avšak pôvodný význam bol posúvni vyššie, pevnejšie. Podobne je aj v av. měrěgh a sans. mrga. Všade sa tu jedná o slová z koreňa mr = šuchať, trieť a na podklade tohoto sa vyvíja pojem pre hladkaj rukou, či širšie v rámci ie. jazykov aj šuchať, roztierať, utierať, dojiť a práve sem prislúchajú aj lat. a grécke podoby pre dojenie. (Ch.R.Lanmann: Sanskrit Reader).

Pre zrejmú príbuznosť slovanského mlieko, ku nem. Milch, rad tendenčných etymológov 19. storočia sa snažilo dokázať, že slovo sme si prevzali od Germanov, lebo Slovania už disponovali so slovom mlezivo, mledzivo. Pekná hypotéza, ale neobstojí. Najmä ak uvážime, odkiaľ potom máme mogať? Toto sa už skorej podobá sanskritovému mrga, lat. mulgeo, mulgere, ako aj gr. amélgein, ámélgo.

Slovanský jazyk, či slovanské jazyky (a to aj podľa výskumu „západných“ etymológov sa zaraďujú medzi tzv. východné krídlo áryjských, či indoeurópskych jazykov, z čoho môžeme kľudne dedukovať, že majú bližšie ku sanskritu, že je tu viacej podobných slov, viacej spoločných koreňov a aj viacej synonymov, ktoré aj písomne zachytil sanskrit, nuž je celkom prijatelné, že Slovania okrem mlezivo, mledzivo, disponovali aj inými termínmi pre mlieko a same slovo mlieko v žiadnom prípade nemôžeme pokladať za „výpožičku“ od Germanov, či aj opačne (aj tu sú hypotézy). Mledzivo, mlezivo, mlieko ba aj mogať sú variantami našej slovnej zásoby pre mlieko, či aj mrdanie, dojenie a pod.

Zo slova mogať v ľude sa vyvinul aj termín omozok, omodzok, čo SSJ nepozná.

Do prvej sv. vojny, ba aj medzi vojnamy, plastické hmoty boli zriedkavosťou, čiže cuclíky pre kojencov neboli bežne prístupné. Mamičky sa však vynašli. Vzali kúsok handričky, prevažne syrovú (redšiu) látku a urobili omozok pre nemlúvňa. Požuvali kúsok chleba, z toho urobili guľočku, zabalili ju do látky a dali kojencom. Bol to svojdruh cuclíka. Dieťa hodinami mogalo omozok a bol pokoj. Mohlo sa robiť. Mohol sa okopať celý rad kukurice, pohrstiť za koscom atď.

Moňaš: Žrebec. V Slovníku nie je. Používa sa hlavne v Báčke a v Srieme. Ide tu asi o konglomerát rozličných vplyvov a etymológia vôbec nie je jasná. V prvom rade musí sa tu uvážiť ie. slovo pre muža, man, men, muž, ale zároveň aj maďarské mon = muž (ako mužský kôň), ako aj srbh. slovo pre koňa, at, ba aj slovanské ata = otec atď. Slovo, jeho etymológia je nejasná, no význam mu bude mužský kôň.

Ak sa však uváži slovanské komoň = kôň (viď Kôň), čiže druhá polovica slova –moň, tak sa etymológia posúva na cele inú rovinu. Máme tu nepreskúmané slovo.

Morka: Kurovitý vták, ktorého domovom je Amerika a ako taký, novšieho dátumu, etymológia názvu je nejasná. Patrí do skupiny názvov ktoré sa v Európe vymýšľali pre z Ameriky privezené nové plodiny a zvieratá ( zemiak, fazuľa, kukurica, tekvica, tabak, čokoláda, avokádo... morka).

O význame slova morka jestvuje viacej neúplných, nespoľahlivých teórií. Čes. morka = krocan, čo predstavuje adaptáciu nem. Truthahn, avšak v nemeckom jaz. je aj Puter. Anglícke turkey = morka, ox.et.slovník vysvetľuje, že východiskom tohoto názvu bude asi v skorejšom pomenovaní jedného afrického vtáka (perlička, čengerka), ktorého portugalskí moreplovci priviezli cestou tureckých provincií a len neskoršie nastáva posun aj na označenie amerického vtáka. V iných materiáloch sa spomína, že tento vták, morka, Angličanom sa podobal na vyzdobeného Turka v turbane.

Ruský et.slovník pod hlavičkou йндюк / indjuk = morka, napočituje, že aj v ukr. poľ. belorus. je to indyk, podobne ako je to v lat. (pavo) indicus, čo sa vzťahuje na fakt, že sa tohoto vtáka priviezlo zo Západnej Indie, ako sa vtedy nazývala Amerika. Podobný názov jestvuje aj v stredonemeckom, ein indianisch Huhn a fr. dindon, čiže indijka a v tal. pollo d´India.

V srbch. jazyku sa stretneme až s niekoľkými názvami, ako ćuran, puran, tukac... a všetky majú paralely aj v iných rečiach. Ćuran – turkey, puran – Puter, tukac – Truthahn.

V prípade slovenského morka, moriak je to hmlistejšie. Podľa Macheka, názov sa vzťahuje na fakt, že sa tento vták medzi nás dostal „spoza mora“, z Ameriky. Problém tu robí, že my sme o tom asi nevedeli. Neprišiel k nám priamo „spoza mora“, ale rozličnými okľukami.

Tento vták sa naším slovenským predkom tiež mohol podobať na osobu v turbane, ale už to nemusel byť Turek, lež Maur zo Španielska (týchto sme dobre poznali), nuž mohla to byť aj Maurka.

V lat. názve figuruje pavo = páv, lebo tento vták sa hodne podobá na pávu a páv má svoju podobu v ie. slovenej zásobe. Sans. mayúra = páv, v jazyku pali mora , v starom marwari moradi, v sinhalézskom mora, v hindu (dialekt) mhor, murha atď. Všetky podoby veľmi upomínajú na slovenskú morku.

Morka však môže predstavovať aj vlastný útvar, ktorý vznikol na podklade koreňa mr- = mrieť, lebo chovatelia hydiny dobre vedia, že dopestovať morku nie je ľahko. Aj pri najväčšej opatere kuriatká morky hynú, umierajú. Okrem bežných chorôb hydiny, veľkú umŕtnosť zapríčiňuje aj vietor, chlad, teplo, dážď atď. atď. Osobne predpokladám, že práve toto vplývalo na vznik názvu morka.

Morskača: Bambusový prút, dlhé roky „výchovná pomôcka“ v školách. V SSJ nie je. S morskačou sa žiakom „prášili“ nohavice, delili facky, držal poriadok v triede. Preto, že sa morskača svojím výhľadom podobala trstine, v ľudovej etymológii sa ju identifikovalo, spájalo s nejakou „morskou trstinou“, lebo morskača bola silnejšia, trvácejšia a i ohybnejšia od obyčajnej trstiny, z obyčajnej bariny. Musela byť len z mora, z morských plitčín. Pôvod slova je však cele inde. V slove mrsknúť = šľahnúť, šibnúť, udrieť... mraštiť.

Motúz: Povrázok upletený z viacerých nití. Čes. motouz, staročes. motovúz, motovjáz, ukr. mótuz, motoúz, motovjáz, poľ. motowáz, rus. motovjáz, slovín. mot(v)oz, praslov. motovúz. Vzniklo spojením slov motať + viazať, na čo jasne poukazuje staročeské motovúz a rus. ukr. motovjáz, ako aj poľ. motowáz a praslov. motovúz. Prvoradý význam sa najlepšie zachoval v poľských nárečiach, kde slovo znamená i stužku na prevezovanie pásiem, článkov priadze na motovidle, článkov pradena.

Motyka: Ručný nástroj na kopanie, okopávanie. Všeslovanské. Koreň je mat-, s ktorým sa stretávame v rade ie. jazykov a význam mu je roztĺkanie (hrúd). Prítomné bude asi aj v slovách, ako je mlato, mlátiť atď. V sans. je to matyá-, mathana- = mrviť, štiepať, miešať (koreň je tu manth-) odkiaľ vychádza rad slov s významom palica (srbch. motka = palica) na mútenie masla, oleja, cukrového syrupu, či vôbec palica na bitie niečoho. Lat. mateola = mlatový nástroj na vtĺkanie kolov do zeme, st.h.n. stein-mezzo, súč. nem. Steinmetz = kamenár, ang. mattock = motyka, budák, čakan (s poznámkou ox.et.slovníka, že „origin unknown“ = pôvod neznámy), ale ruský et. slovník pridáva sem aj ďalšie príklady zo st.h.n. ako medela = pluh, wel. matog, gál. madog = motyka, kým o anglickom slove mattock má poznámku, že niektorí autori to považujú ako za prebrané z vulgárnej latiny, mattiuca = motyka.

Mrkať 1°: Zmrkávanie, mračenie, stmievanie sa pred nocou, súmrak. Všeslovanské. Koreňom je merk-, mork-. Max von Vasmer, V. Machek a tak rad, radom, všetci slovanskí etymológovia toto slovo vysvetľujú chybne. Vidia v ňom príbuznosť ku sanskritovému marka = zatmenie slnka, avšak toto slovo má cele inú etymológiu. Sans. marka = slovenskému mrcha, poškodené a koreňom mu je mr, mrc = rana.

Tiež sa tu opakuje aj ďalšia chyba. Mrkať komparujú s nemeckým Morgen. Už či nem. Morgen, alebo anglícke morn atď. majú zase cele inú etymológiu. Ox.et.slov. pre anglícke morn, z čoho vychádza morning = ráno, nehľadá paralelu v iných rečiach, iba napomína, že sa tu jedná o význam rána, svitania a nie mračenia.

Neobstojí ani komparovanie s gréckym nuktós / νυκτός, ámolgo / άμολγω = za nočného temna, nocou, lebo tu ide o cele iné slovo, νυκτο = noc, kým ámolgós = tma, šero a grécke όμιχλη = hmla, opar, oblak, čo aspoň na prvý pohľad po fonetickej strane by zodpovedalo, ale významovo sa odbočuje. Tieto slová suvisia s našími hmla, noc.

Mrkať (sa) skorej súvisí s gr. ámaúros / άμαύρος = tmavé, nejasné, chmúrne, temné, čes. maurovitý, slovenské príbuzné murgoliť (sa). Východiskom je praslov. mur, odkiaľ vychádza aj ruské murúgij = hnedý, hnedočierny, poľ. morag = pruh na tmavšom podklade, pruhované zviera, pestre pruhované (ang. brindled), slovín. moroga = špinavý pruh, dl. mórg = pruh, škvrna. Základné mur- nachádzame aj v slovách, ako sú: chmura, chmúriť sa, pochmúrny, chmúrne počasie a pod.

V príbuznosti bude aj rumunské murg = hnedý, albánske murk, murgu = temný, šedý, čierny.

Mŕkať 2° (mŕkanie): Párenie sa oviec a kôz; ich pohlavný styk. V SSJ nie je. Ukr. merkáč = baran, beloruský markáč = baran, bul. mrkač = baran, mrka se = pári sa, mac. mrkati se, slovín. mŕkati se, merkáč = cap, kozel. Staroslov. mrkati (se) = páriť sa, merkač = baran, cap. Pôvod slova je v praslov. merk-, mork- = mokrý, močiť, avšak ukrajinský et.slovník všetko dáva do súvisu so sans. mršáti, čo bude omyl.

Pri analýze tohoto slova, zjavuje sa nám problém dvoch príbuzných koreňov, či prelínanie sa, až občasné aj splynutie významov sans. meha 1° = moč, močovka, „močiť“ a meha 2° = baran. Tento problém vysvetlil R.L.Turner v „A Comparative Dictionary of Indo – Aryan Languages“. Ovce a kozy sa „trú“, ale baran ich „močí“.

Bližšie vysvetlenie a i analýza významov je zahrnutá v Mech.

Mújo: Málo hovoriaci, prísprostý, „mutavý“ človek, kde ale došlo i do skríženia s bosenským moslimským osobným menom Mujo (Mustafa). V Slovníku ho nemame. Dostali sme ho cestou srbh. jazyka. V ie. jazykoch jestvuje symbolické sloveso mu ktoré sa využíva pri stavbe slov s významom nemý, tichý... z čoho v latine máme mutus, v gréckom jaz. múndos, mukós, v hindu muk, mok, v sanskrite múka = nemý. U nás ho najdeme v slove (ani) muk, muknúť, čiže byť ticho, bez hlásku. O týchto slovách, priamo o sanskritovom slove, R.L.Turner poznamenáva, že aspoň čiastočne je to zvukomalebné.

S týmto súvisiace je mutavý = pomalý, nevšímavý, zmotaný a pod. Prevzaté je zo srbh. mutav = nemý, zajajkávajúci, pomalý. I napriek niektorým etymológom, toto sa do srbh. jazyka nedostalo z latiny, slova mutare = zmena, premena, alebo turecko – arabského muti = byť jemný, poddajný, poslušný...ale v príbuznosti má peržské muta anni = pomalý, vyčkávavý, zdržanlivý, ktoré súvisí so sans. predponou mutta = tichý, ktoré prislúcha ku skupine slov mut, mutáti = hýbať, ohýbať a je v príbuzenstve s naším motať, muchať sa, či aj chetejským muwa = pomalý, trpezlivý, zhovievavý, až je tu príbuznosť aj s lat. moveo, movere = hýbať, pohybovať, narúšať atď.

píše J.Kulík

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com