31 mája 2010

Pýtate sa...Okrasné a zaujímavé sliepky.

Nepoznám situáciu v „starom kraji“, neviem ako ste zorganizovaní a či vôbec ste, ale tu je tých slepačích klubov, organizácií... na každom kroku a to nie len vo veľkých mestách, ale ešte viacej v „buši“, na vidieku. Usporadúvajú  sa aukcie sliepok, vlastne hydiny vôbec. Nám je najbližšie v meste Nathalia (pomenovali ho podľa ruskej princeznej) a v Euroa. V Nathalii sa aukcia koná každé tri mesiace, kým v Euroa je to každý mesiac a v Melbourne sa aukcie aj každý týždeň. Navštívil som tú v Nathalii (bol som aj v Kerangu a v Euroa) a čo môžem povedať? Ľudia majú krásneho koníčka. Aukcia sa začína licitovaním „podradných“ sliepok a tu si do hrnca zoženiete krásnu sliepku a po cene aspoň o polovicu nižšej, ako je na trhu, či v samoobsluhe…píše Ján Kulík

Keď sa vypredajú tie „podradné“ sliepky, kačky, husi, morky, hrdličky, papagáje... prechádza sa na „čistokrvné“ a tu sa veru licituje. Pred hodinou ste mohli nejakú sliepočku dostať za 5 – 7 dolárov a teraz? Astronomická cena. 100 dolárov a viacej a kupcov nechýba. Nadhadzujú sa, lebo vraj ešte len takáto sliepočka im chýba. Áno, videl som sliepočky po 100, až 500 dolárov. Ja by som toľko nezaplatil, ale predsa, nie som ani nejaký vycibrený znalec a ani nadšenec. A tých zanietencov vôbec nechýba. Kto sú tí ľudia? Ich spoločenská škála je široká. Sú tam „len obyčajní“ farmári, ale aj advokáti, doktori, ba aj ministri. Tí vám neželejú peňazí. Chcú to mať špičkové.

Mnohí nadšenci sa nezdráhajú cestovať z centrálneho Queenslandu až do Tasmánie a odtiaľ do Perthu. Za autom ťahajú vlečku, vlastne je to veľká klietka a tam sú ich najkrajšie exempláre. Ročne precestujú aj 15 -20 tisíc km.

clip_image001

Sliepka andalúzska bola vyšľachtená v Británii. V 1846. roku priviezlo sa niekoľko sliepok zo španielskej Andalúzie, rozličného vzhľadu a sfarbenia a začalo sa s krížením. Keď sa skrížilo čiernu s bielou, dostalo sa „modré“ potomstvo, kde musíme chápať, že to vlastne ani nebola „modrá“ sliepka, ale sivá. Pri ďalšom šľachtení, siahlo sa po génoch šp. Minorky atď. až vzniká Andalúzska a to v troch odtienkoch: biela, čierna a modrá. I keď sa tento druh na samom začiatku vyznačoval aj dobrou znáškou vajec, predsa sa nikdy neujal aj komerčne, ako napr. Leghorn, Ancona a Minorca. Ináč znášajú veľké biele vajcia.

clip_image003

Starý anglický športový druh, na fotke je Bantam. Predpokladá sa, že toto bude jeden z najstarších britských druhov a korene mu vraj budú vyše 2000 rokov staré. Pestovali sa ešte skorej rímskej invázie (55. p.n.l.). Písané materiály udávajú, že kohútie bitky sa organizovali už v čase kráľa Henry II. (1154 – 1189). Dnes sa už nepestujú kvôli kohútim zápasom, ale kvôli pestrosti sfarbenia. Tešia sa veľkej popularite a neprejde jedna výstava, aby na nej neboli dôkladne reprezentované.

clip_image005

Barbu d`Anvers lavandel (sliepočka) a Barbu d`Anvers lavandel modrý (kohútik)

Barbu d`Anvers, belgický bantam, ktorý medzi štandardnými druhmi nemá príbuzného, čiže toto je pravý bantam a spolu s Barbu d`Anvers Quail (nasledovná ilustrácia) a Barbu d`Uccle (tretia ilustrácia) patria medzi najpopulárnejšie druhy z „pištoviek“ (tak sme ich bežne nazývali). Toto sú malé, okrasné sliepočky, pestré, veselé a v kruhoch fanúšikov sa ich neustále kríži, „experimentuje“ a na svet dochádza ďalšie zaujímavé pestré potomstvo.

clip_image006

Barbu d`Anvers prepelicový (kohútik) a Barbu d`Anvers prepelicovitá (sliepočka).

clip_image008

Millefleur d`Uccle sliepočka a kohútik.

clip_image009

Bantam Brahma.

O druhu Brahma sme písali aj skorej. Z tohto štandardného, amatéri dopestovali aj bantami.

clip_image011

Brahma tmavá – kohút štandardnej veľkosti.

clip_image012

Strieborný hviezdičkavý, fŕkaný Hamburg.

Tento zaujímavý druh sa dnes považuje len ako druh zanietencov a pestuje sa hlavne pre výstavy, avšak introdukcia Hamgurgu do Británie siaha niekde do XVII. st. Priviezol sa z Holandska, ale cez nemecké prístavné mesto Hamburg, takže koncom XVIII. s začiatkom XIX. st. začali ho nazývať Hamburg. Do Anglicka sa priviezli, ako úžitkový druh. Boli to svojho času vynikajúce nosnice skorej vzniku Leghorn, Langsham a Australorp. Ako súčasný Leghorn, aj Hamburg je náchylný lietaniu.

Britský štandard rozoznáva druhy: čierny, strieborný fŕkaný, zlatý fŕkaný, strieborný pruhový a zlatý pruhový. V Amerike uznali aj biely Hamburg. Fanúšikom sa podarilo dopestovať aj bantam a práve túto odrodu, ako už len okrasnú, vidíme najčastejšie.

clip_image013

Houdan.

Pôvodne, tento druh bol francúzsky mäsový. Na nohách mal 5 prstov a Angličanom sa podobal ich druhu Dorkin. Na hlave má „turban“, takže pestovateľom bol aj atraktívny, lenže pre túto atraktívnosť, dôraz sa začal dávať na dopestovanie čím krajšieho turbana a tak druh utratil na mäsitosti. Postupne začal tratiť na váhe, stávať sa nerentabilné, takže toho pôvodného Houdana dnes už sotva zoženiete. Najčastejšie sa stretnete s bantanom. Ináč jeho gény sú v rade neskorších mäsovitých kompozitov.

clip_image015

Japonský kohút Onagadori.

Japonskí milovníci sliepok na dopestovanie im oku príjemného druha, minuli tiež niekoľko storočí. Obľúbili si hlavne kohútí chvost a snažili sa ho dopestovať čím dlhší. A aj dopestovali. Onagadori, ako je zapísané, dosiahol dĺžku chvosta až 10 metrov. V Európe sa najviacej pestuje druh Yokohama a Phoenix, ktoré dosahujú dĺžku chvosta aj do dvoch metrov.

clip_image016

Cochin / Kočin – čínsky druh. Jarabicová kočin sliepočka a mladý biely kočin kohútik.

O tomto úžitkovom druhu sme písali aj skorej. Viď.

clip_image017

Kohút. Veľký kukučkový Leghorn.

clip_image019

Sliepka Malaj.

Dlhé roky sa verilo, že sliepka domáca je potomkom sliepky džunglovej a tieto boli rozdelené do štyroch rodov, až koncom XX. st. genetika, DNA testy dokázala, že všetky domáce sliepky majú spoločného predka, Gallus gallus. Keďže najväčšie sliepky do Európy prichádzali z Ázie, mnohí prírodovedci sa domnievali, že tam bude jestvovať aj nejaký druh, ktorý oni nazvali Gallus gigantus. Ani zatiaľ sa ho neobjavilo, čiže môžeme pokojne povedať, že nejestvuje.

Kedy sa sliepka domestikovala, nikto nevie, avšak stopy po domestikovaných sliepkach v Číne, siahajú do vyše 2000 rokov p.n.l.

Malajská sliepka tiež pochádza z tejto oblasti. Charakterizuje ju pomerne slabé operenie a hlavne veľkosť. Dosahuje výšku až do 90 cm. a váhu, aj do 6 kg. Do Európy, tu myslím hlavne na Britániu, tento druh sa dostáva v 1830. roku a tu sa aj vyvinulo ich triedenie, tu sa aj začalo kríženie, aby sa dosiahol bantam. Ťažká práca, lebo zadržať ich v miniatúrnej podobe nie je najľahšie. Z ničoho nič, odrazu začnú vyrastať do pôvodnej výšky svojich predkov a naberať na váhe.

clip_image021

Sliepočka Black Orpington.

O tomto druhu sme písali už skorej. Viď. Mnohí zanietenci ich pestujú aj ako okrasný druh.

clip_image023

Čierna poľská s bielym turbanom.

Tento druh do Británie pricestoval veľmi dávno, lebo už v XVI. st. sa ho spomína, ako čistokrvný druh. Tam aj vzniklo prvé triedenie a dnes je až niekoľko kategórií. Pestujú sa, ako okrasné sliepočky.

clip_image024

Poľský „semišový“ bantam.

clip_image026

Strieborný Sebright – kohútik.

Sebright je pravý ornamentálny bantam. 30 ročným pozorným selektovaním, krížením... Sir John Sebright konečne bol spokojný s tým, čo dosiahol (1800.r.). Tento druh sa líši od všetkých iných a to hlavne tým, že či sliepočka, alebo kohútik, sú celkom rovnaký. Kohút nemá „golier“, nemá „sedlo“, na chvoste nemá „šabľové“ brká avšak každé chvostové brko má zeleno-čiernu obrubu. Dopestoval ich v dvoch odtienkoch. V striebornom a zlatom.

Neskorší pestovatelia siahli aj po tomto druhu, najmä keď chceli dopestovať „čipkované“ odrody, ako napr. americký Wyandotte.

clip_image027

Zlatý Sebright – sliepočka.

clip_image028

Populárne „Silkie“ (hodvabná) a „Frizzle“ (kučeravá) sliepočka.

Oba druhy nám prišli z Ázie, lenže ani po niekoľko storočnom dohadovaní, nikto nevie presne určiť, kde im je prvá domovina. Japonsko? Čína? India?

Silkie (hodvabná) sa spomína už aj v zápisoch Marca Pola (1298). British Standard rozoznáva poddruh čierny, biely, modrý a zlatý. Sú v kategórii nie bantamu, ale „ľahkých štandardných“. Američania to majú trochu inak. U nich najdete 10 kategórií a zaraďujú ich medzi bantam.

Toto je pokojný druh, voči majiteľovi je veľmi priateľský, takže v mnohých domácnostiach je z nich „rodinný miláčik“.

Ako kvočky, sú vynikajúce a tí, čo ich skrížili s plemenom Wyandotte hovoria, že lepšie kvočky ešte nevideli. Keď sa skríži Silkie kohútik a biela Wyandotte sliepočka, pohlavie potomstva je ľahko určiť. Kohútiky budú mať čierne nožičky a čiernu tváričku, kým sliepočky budú mať biele nožičky a bielu tváričku.

Frizzle (kučeravá) je tiež z Ázie a považuje sa za vyložene ornamentálny druh. Už Ch. Darwin si zapísal, že podobné sliepočky videl v Indii, kde ich nazývali „Caffie“ (asi z faktu, že sú kučeravé a Arabi týmto menom nazývali nemoslimských černochov v Afrike, kafír = neveriaci), avšak s týmto druhom sa cestovatelia stretli aj na Jáve, v Japonsku a v oblastiach východnej Ázie.V Británii, Frizzle bol štandardizovaný ešte v XIX. st. a tam vystupuje, ako samostatný druh. Americká Bantam Sociaty ich neuznáva za samostatný druh, ale len za „kučeravé sliepky iných druhov“.

Možno by sme tu mali spomenúť aj hus kučeravú, Sevastopoľ, lebo mali sme aj takéto vyhľadávania.

clip_image029

Aj toto je viacej ornamentálna, ako úžitková hus. Perie má kučeravé, sú akoby našuchorené. Lietať nemôžu a preto ich je ľahko držať vo dvore, lenže aj tu nevyhnutne potrebujú vodu. Najmä preto, že sa im perie ťahá po zemi a ak si ho neumyjú, sú špinavé. Vyznačujú sa dobrou znáškou a aj plodnosťou.

clip_image030

Čierna španielska sliepka.

Ako skoro všetky mediteránne druhy, aj tento sa zošľachtil mimo svojej vlasti. Začali ho zošľachťovať Holanďania a v 1750. roku, druh sa stal populárnym aj v Anglicku, hlavne v okolí prístavného mesta Bristol. Toto je dvojúžitkový druh. Sliepky sú výborné nosnice (veľké biele vajíčka) a sú aj ornamentálne. Vyznačujú sa veľkou bielou maskou a keďže pestovatelia chceli dosiahnuť čím väčšiu masku, utratilo sa na nosivosti, takže nezadlho (1830.), ako nosnice, vystriedal ich druh Minorca, ktorý pôvodne nazývali čierna španielska s červenou tvárou. Zošľachtili ju v Kornválsku.

clip_image032

Ako úžitkový druh, práve Minorca bola jednou zo špičkových. Hodne neskoršie ju vystriedal druh Leghorn, no predsa ešte žije. Hlavne v kruhoch milovníkov sliepok, ktorým sa podarilo dopestovať aj bantami.

clip_image034

Kohútik druhu Sultán.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že toto je bratranec poľskej sliepočke. Je vyložene ornamentálny druh a do Anglicka sa dostal cestou importu z Konštantinopola. V rozličných brožúrkach sa ho nazýva Serai Turok (Sarai Turek), ogatený Poliak... , pretože na hlave má aj „turban“, zakotvilo sa pri názve Sultán. Zohnať si tento druh, predstavuje pravý kumšt (kumšt). Sú veľmi zriedkavé.

Okrem spomenutých druhov, vo svete je ešte hodne, ako napr. švajčiarsky Appenzeller, Spitzhauben, Barthuner atď. atď. Mnohé z nich si nájdete aj cestou Google.

28 mája 2010

Pýtate sa...Ako sa češú konope, ľan.

J.Kulikzoziackychrokov1

 

 

 

 

.pripravuje Ján Kulík

 

Nebolo to ani tak dávno, len v druhej polovici XX. st. konopa sa začína vytrácať z našich chotárov. Zo štatistických tabuliek, ktoré vo svojej knihe „Konope, konope...“ zverejnil Dr. Ján Kišgeci (vydavateľstvo „Obzor“ – Nový Sad) jasne vidieť dôležitosť konopy v živote dolnozemského sedliaka a dopyt po konopnom vlákne. Roky pred II. sv. vojnou zaznamenávajú najvyššiu produkciu. Po vojne produkcia len trochu poklesla, avšak už v 70-tých rokoch je tu prudký pokles.

Moja generácia sa ešte nemusí pýtať na akože technológiu spracúvania konopného vlákna. Každé dieťa to poznalo. V každom sedliackom, ba nie len v sedliackom, ale aj majstrovskom dome sa pestovali konope, spracúvali, priadlo sa a aj sa tkalo. Po uliciach sedávali ženičky, česali vlákno, na trávnikoch boli natkané pásy plátna, ktoré sa tu polievali, slnko ich bielilo... no a ak to bolo začiatkom leta, po uliciach behali aj húsatá a tieto veru vedeli to krásne biele plátno aj zašpiniť.

S konopou mali ľudia roboty po celý rok. Zorať pôdu, posiať, zožať, nechať aby ju slnko trochu osušilo, vymlátiť z nej , semiačka odviesť na močidlá, ponoriť ich do vody, vyberať von, umývať ich, sušiť, priviesť domov a tu sa začínala ďalšia robota. Trlicou sa vytĺkla drevina, po čom sa išlo do mnjača, po tomto sa konope česali a vlákna sa viazali do babiek, priadlo sa, namotávala sa priadza, bielili sa pradená, snovalo sa na krosná, tkalo sa, plátno sa zase bielilo... a konečne tu boli aj priekupníci, čo od žien vykupovali uteráky, vrecia, slamenice... a s tovarom išli po jarmokoch. Až do Pešti. Kolotoč dedinského života neustával.

clip_image002

Zvážanie konôp.

clip_image004

Na močidlách v Petrovci.

clip_image006

Po vymočení, konope sa vypierali. V úzadí sú „ráštepy“ (poukladané snopy).

clip_image008

Ako stredoškolák, zopár prázdnin som strávil aj na močidlách. Staral som sa o pumpu, čo z kanála čerpala vodu do močidiel.

clip_image010

Túto trstinovú búdu som mal postavenú vedľa kanála a na dosah ku pumpe. Nejednu noc som tu aj prespal.

clip_image012

Pumpa bola veľká a vládal ju krútiť len starý dieselový, jednovalcový traktor „Hoffer“.

clip_image014

Keď sa po vymočení konope vysušili, nastala doba mlátenia trlicou. Lámala sa drevina, pazderie padalo dolu a v ruke zostávalo vlákno.

clip_image016

Nezriadené, hrubé vlákno išlo do mniaču. Na fotke je len jednoduchý, ručný mniač, avšak v dedine bolo až niekoľko „modernejších“ mniačov, s kamenným kolesom, na konský pohon, neskoršie aj ich vystriedal motor.

clip_image018

Vlákno bolo ešte drsné, hrubé... nuž muselo sa ho česať a vlákna si triediť podľa kvality, zreba, povesno... a tieto sa zväzovali na babky.

clip_image020

Česanie konôp bývala ženská robota.

clip_image022

Aj pradenie bolo ženskou robotou. V každom dome mali aspoň jeden kolovrat. Keď bolo vreteno plné, priadza sa namotávala do pradien (pradeno) a tieto sa potom bielili. Trochu s jemným „bielilom“ (belilo), ale najlepšie vraj bolo, ak si nejakú dobu odležalo aj v maštaľnom hnoji. Po tomto, pradená sa umývali, sušili, niekoľko (asi polovica) sa nechalo pre namotávanie na cievky a zvyšok sa namotával na fajfy (fajfa). Z nich sa potom namotávala niť na „snováky“ (snuvák), po čom sa nite nakrúcali na návoj krosien (krosná) a tkalo sa. Obyčajne deti mali za úlohu na potáku (poták) namotávať cievky.

clip_image024

V každom sedliackom dome bola trlica, štetka, snováky, poták, krosná...

Dedinská mládež sa zase schádzala na priadky. U niekoho si prenajali nejakú miestnosť a tam sa schádzali dievky z toho kraja. Priadli, spievali, pochabili sa... kým mládenci sa trochu kartali (hrali v karty)... ale neskoršie sa časť pobrala na iné priadky, ku iným dievkam. Tu sa rodili lásky. Tu, pod otvoreným komínom padali aj prvé bozky a sľubovali sa sľuby.

O konopách máme aj mnohé piesne. Prinášame vám jednu z najznámejších.

clip_image026

* V domácnostiach sa zúžitkovala aj pazderina (pazderie). Na kúrenie. Svojho času, kým sa konope pestovali, pazderina sa nabíjala do pazderiek – jednoduchých pecí. Aj na tieto sa nás už niekto pýtal. Ako vypadala pazderka? Jednoducho. Obyčajne sa ju robilo z kovového suda. Vrchný koniec suda sa zrezal (zrezaná časť sa použila na pokrývku), na spodný koniec sa pripevnili nejaké nôžky, kým pri samom spodku boli menšie dvierka. Do toho suda vchádzal jeden menší sud, ktorý už vrchnák nemal. Na dne tohto menšieho súdka sa vyrezal menší otvor. Pri nabíjaní tohto menšieho súdka pazderinou, alebo aj pilinou (ubíjalo sa tú pazderinu kyjom, ba aj stúpalo sa po nej, aby bola pevne nabitá, lebo inak sa tá pazderina vedela zošuchnúť a pec mohla explodovať). Teda, cez ten otvor na menšom (vnútornom) súdku sa položilo nejaké brvno, ktoré siahalo do polovice, po brvno, čo sa položilo od hora, kolmo (aby bola diera v nabitej pazderine – odvod dymu a plynov). Keď tento súdok bol dobre nabitý, brvná sa vybrali, súdok sa položil do toho väčšieho, pozorne, aby otvor bol presne nad dvierkami pece, zapálilo sa a nezadlho sa pec rozžeravila. Kým pec horela, bolo aj teplučko. Akonáhle pazderina zhorela (po niekoľkých hodinách), aj v izbe zachladilo.

Použitý materiál:

„Slováci v Juhoslávii“ Rudolf Bednárik – vydavateľstvo SAV – 1966.

„Konope, konope, zelené konope...“ Dr. Ján Kišgeci – OBZOR Nový Sad – 1989.

Vlastný archív.

27 mája 2010

Pýtate sa...Prečo je kvet divého maku červený?

Divý mak nemusí vždy byť  červený. Môže byť žltý, fialový... všetko v závislosti kraja, kde sa vyvinul.

Všetko na svete má nejaké prírodné sfarbenie. Tak je to aj s makom.

Myslím, že to bolo už pred skoro 200 rokmi, kedy fyzici objavili, že svetlo sa dá rozbiť na komponenty. Konečne, čo je dúha? Rozbité svetlo. Ľudské oko vidí len tie farby spektra, čo sú v strede, avšak každý vie, že jestvuje aj infračervené a ultrafialové..., ba na samom konci spektra je aj čierne svetlo. (Pri ňom mačací moč svetielkuje.)

Jeden, nám najlepšie známy druh divého maku je červený. Prečo? Všetky farby spektra absorbuje, ale červenú reflektuje a preto ho takýto aj vidíme.

Viacej o farbách maku: napojte sa na Google a napíšte tam POPPY (to znamená mak) a uvidíte, koľko je tam druhov a koľko farieb. Farba divého maku nemá nič spoločné s bájkami, poverou a pod.

napísal J. Kulík

25 mája 2010

Pýtate sa... Symbolika v rodinných štítoch a erboch.

…pripravuje Ján Kulík

Heraldika je nesmierne obsiahla látka, téma. Erby vznikali stáročiami, na rozličných územiach, v rozličných kultúrach a stáročiami sa aj vyvíjali v duchu oblasti, na úrovni šľachty, nižších zemanov, „burgerov - meštiakov“, v cechoch... ba najnovšie, aj novo zbohatlíci  „new money“ chcú mať nejaký erb, aby podčiarkli svoju dôležitosť (vo vlastných očiach). Poznal som jedného krajana (už je na onom svete), ktorého korene sú na Slovensku, pradedo prešiel na Moravu a on do Austrálie. Mal sa pomerne dobre. Bolo tu zopár obchodov v Austrálii, v Hong Kongu, v Malejzii, Indonézii..., nuž dal si vyhotoviť aj „svoj rodinný erb“. Zaplatil expertom a tí to vyhotovili a vysvetlili mu symboliku. Boli tam tri pštrosie brká (ako v erbe českého princa), zopár bežných symbolov a aj čierny panter (leopard), ktorý vraj znázorňuje jeho „skok“ zo „starého sveta“, v nový život. Celý večer ma „masíroval“ s jeho heraldickými znalosťami. Všetko vedel, okrem faktu, že rodinný erb sa nekupuje a že jestvuje aj registrát, kde veľmi dbajú, aby sa im neprešmikol tam aj nejaký erb z kategórie nášho krajana.

clip_image002

Všimnime si rytiera a jeho štít. Tu platí zákon, že: ako pravá strana štítu funguje tá, ktorá je na pravej strane rytiera. Ľavá strana je na jeho ľavej strane (všetko je opačne z hľadiska inej osoby). Tento rytier má pomerne jednoduchý štít, avšak v prípade, že štít „podľahol evolúcii“, aj tento sa delí na rozličné políčka, strany...

V súčasnosti, ako najpopulárnejšie podoby štíta sú tieto hore priložené. Horné dva sú „mužské“ štíty, kým dolné dva sú „ženské“ Diamantový sa používa v západnej Európe a v Taliansku, avšak Nemecko a krajiny strednej a východnej Európy ho nikdy neakceptovali. Občas vydané ženy siahnu aj po oválnom.

clip_image003

Prvé heraldické štíty mali podobu štítov, ktoré boli v bežnom použití na bojiskách, alebo pri turnajoch, avšak už v XIV. st. tratia na význame. Zbrane sa zdokonalili, ba postupne sa začínajú zjavovať aj prvé pušky, delá...ba po nešťastnej smrti cisára Maximiliána I. (1519) prestalo sa ich používať aj v rytierskych turnajoch. Zostali len v heraldike.

Na hornej ilustrácii máme podoby štítov z XII. a XIII. st. Celkom dolu je uhorský štít z XIII. st.

clip_image004

Štít sa z bojísk vytratil, a nasledovné storočia prinášajú jeho uplatnenie, ako rodinné, osobné, cechové... štíty. Ich podoba podlieha „móde“ – na bojisku by vôbec neboli funkčné. Cifrujú sa a podľa ich podôb expert hneď vie, odkiaľ sú a na ktoré storočie sa určitý štít vzťahuje.

clip_image005

Talianska renesancia prináša aj nové podoby, ktoré teraz nazývame „konské hlavy“, lebo obyčajne majú „zarezané“ miesta, čo by rytierovi malo slúžiť na položenie si kópie. Bežne sa nazývajú po nemecký, „Tartsche“.

Takýto štít mal aj pápež Pavol VI. (Všimni si ten stredný.)

clip_image007

Štít sa aj „dedil“ a aj toto bolo potrebné nejako vystihnúť. Napr. v Portugalsku vymysleli symbol aj na dedičnosť. Prvé dva štíty predstavujú dedičnosť  po otcovi, alebo starom otcovi z otcovej strany.

Druhé dva sú po starej matere z otcovej strany.

Posledné tri predstavujú dedičnosť po matkinej strane. Všimni si, že dedičnosť  po praslici je vždy v kantóne.

clip_image009

Prvý syn rytiera dedil otcov erb v nepozmenej podobe, avšak ďaľší synovia si do otcovho erbu museli priložiť určitý znak, aby sa vedelo, že kto je.

Niekde bolo zvykom, že si rod zlučoval dva štíty. Ku manželovmu, priložil sa štít rodu jeho manželky.

clip_image011

Ako vo všetkom, tak aj v heraldike, Poliaci majú svoj systém, ktorí sa podstatne líši od všetkých iných. Príslušníci netitulovanej šľachty si na štít môžu položiť aj kráľovskú korunu, ale táto na cípoch nesmie mať perly. Rovnaký štít môže zdieľať aj rad šľachtických rodov (spomína sa, že aj 500 rodov malo rovnaký štít), ktoré nemusia si byť vôbec príbuzné a ani farby totožného štítu nemusia byť rovnaké, ba aj klenot si môžu ľubovoľne vymeniť. Šľachtici sú si medzi sebou rovnakí a titulky, ako barón, gróf... mali hlavne cudzinci, najmä Nemci, Rakúšania,  Rusi... Poliaci len náhodou získali nejakú titulku a aj tá väčšinou nebola dedičná.

Horná ilustrácia štítov je tiež typická poľská. Prvý je štít rodu Rogala, veľmi starý rod, ktorého pôvod je v Česku, ale už v XII. st. sa spomínajú, ako poľský rod a v XVIII. st. ako pruský rod. Cez tieto dlhé storočia, štít sa nemenil. Vždy sú tam rohy.

Druhý štít patrí rodu Leliwa.

Tretí štít patrí rodu Jastrzebiec – Bolesta, avšak má ho ešte vyše 550 rodov.

Štvrtý je štít rodu Sas.

clip_image012

Štít a erb Pilawa, ktorý má rod Lachowsky – Lászloczky – Moskorzewski a Potocki. Z mien jasne vidieť, že tu ide hlavne o pôvodne cudzincov a na štíte je umiestnený „apoštolský kríž“, ktorý nájdeme hlavne na ruských a uhorských štítoch.

============

Uhorské štíty sa tiež podstatne líšia od západoeurópskych. Svojim výzorom sledujú západnú „módu“, avšak insignie sa podstatne líšia. Nachádzame tam namaľované rozličné zvieratá, vtákov, rastliny, slnko, hviezdičky, mesiačiky, šable, odťaté turecké hlavy, ba aj drakov a pod. V mnohých figuruje aj trojvŕšie. Občas nájdeme aj importované znaky dedičnosť  (hviezda, mesiac, ruža, kríž...), prilba a aj korunka. Vlastne korunka je na výnimku všade, avšak aj tu platí pravidlo, že aj šľachtici bez titulu si do erbu mohli položiť aj korunku a to aj perlovú, ale ak tam mali aj prilbu, takúto tam už nemohli mať.

Znalci hovoria, že v uhorských štítoch tie rozličné zvieratká, vtákov... máme preto, že starí Maďari pri svojom ťažení do strednej Európy už vtedy si na štít maľovali „ochranný“ znak, rodový totem a toto nezaniklo ani po usadení sa, ba čo viacej, aj zotrvalo. Ak v Uhorsku aj nájdeme nejaký „západný štýl“, tak určite to nebude na štíte domorodého šľachtica, ale došlého cudzinca. Ďalšou zaujímavosťou je, že tu nájdeme aj slnko, mesiačik, ba aj hviezdičky, čo pôvodne predstavovalo totem a len hodne neskoršie (v jednotlivých prípadoch) nastáva posun na znaky dedičnosti. Slnko a polmesiac tradične bol ochranným totemom Sikulov.

clip_image014

Rodinný erb Tamáska de Barancs. Kto bol tento pán, neviem, ale sám štít udáva „módu“ Nemecka zo XVI. st. a zaujímavé je, že v štíte má aj barana. Odtiaľ asi odvádza aj svoje meno.

clip_image016

Tento štít patrí rodu Prónay de Tótpróna et Blatnicza. Aj tento štít je v štíle nemeckého zo XVI. st. Na ňom je žeriav(?), avšak zaujímavé je samé meno nositeľa. Tótpróna et Blatnicza. O akého šľachtica tu ide?

clip_image018

Štít a erb rodu Harsányi de Sárospatak et Kisharsányi. Tu jasne vidíme štít „mužský“ a jeho podoba nás upomína na XII. st. španielskej módy, čo sa v XVII. st. vyvinulo v uhorský štít. (Viď podoby štítov.) V samom erbe máme štít, prilbu, korunku, ale aj rytiera so šabľou, ktorý v ruke drží zoťatú hlavu Turka (z nej kvapká krv – častý motív) a stojí na trojvŕši.

Štít a erb najskôr siahajú do XVI. až XVII. st. Tento motív sa v erboch uhorskej šľachty neustále opakuje a to, ako v podobe celého rytiera, tak aj v symbolickej podobe obrnenej ruky, v nej je šabľa a na nej (už nezáväzne) je aj turecká hlava.

Uhorské dejiny XVI. a XVII. st. poznačené konštantnými vojnami s Turkami, ktorí (aj v mene) islamu, už klopali na brány Viedne. Uhorsko, z väčšej časti bolo úplne okupované (aj Budapešť). Neustála vojna trvala celých 150 rokov a toto sa odrazilo aj na štítoch. Vraj celých 15% uhorských štítov, erbov má tam krvácajúcu hlavu Turka. Po úspešne zakončenej zrážke (vyhranej bitke), často bývala aj slávnosť udeľovania titulu šľachtica. Neraz sa tu našlo aj vyše 100 bojovníkov, čo odrazu dostali povýšenie do stavu šľachtica a jeden spoločný štít. Spomína sa aj extrémny prípad, kedy princ Štefan Bocskai odrazu udelil titul až 9254. žoldnierom (1605. rok). Mnohí z nich mali svoje erby od skorej, avšak aj dnes je vyše 2000 potomkov, čo sa pýšia zásluhami svojho predka, cudzineckého žoldniera.

Podívajme sa na štíty, erby uhorskej šľachty. Čo z nich vyčítame?

clip_image019

Štít a erb rodu Althan Adolf (1574 – 1636). Už pri prvom pohľade vidíme, že tento rod prišiel z „cudziny“ a priamejšie, zo Švábska a to ešte v XVI. st. V 1608. roku rod bol povýšený do kategórie grófstva. A. Altham bol veliteľom Ostrihomského hradu. Pôvodne bol protestantom, avšak prestúpil na katolícku vieru a vtedy si aj zvolil meno Michal a od toho času ho nájdeme pod menom Michal Adolf Althan. Samé meno, ako Adolf, neznamená nič iné, ako „starý vlk“, no podľa pravidiel Uhorska, v erbe nemá vlka, ale farby Rakúska. Všimni si, že jeho korunka je perlová a stojí nad prilbou.

Stal sa z neho horlivý katolík, nuž pravda mal aj mnoho detí a to, ako z prvého, tak aj z druhého manželstva a ako odvetu prostentom, založil aj dva jezuitské domy – v Košiciach a v Spišskej Novej Vsi.

clip_image021

Erb rodu Baláša. Tento rod je v listine doložený ešte v XIII. st. Jednotliví členovia získali vysoké hodnosti, ako barón, gróf... o ich erbe vieme len málo a určité pamäti nachádzame len z roku 1572.

Štít je červený, na ktorom je čierna zubria hlava so zlatými rohami. Po pravej strane je zlatá hviezdička a po ľavej strieborný mesiac. Tu sa musíme zamyslieť. Máme na štíte totem, alebo symbol dedičnosti? Ide tu o inkorporovanie „západnej“ symboliky, alebo relikviu po starých Maďaroch? Áno, neraz na štítoch, v erboch nájdeme aj ľalie, ružičky, kríže, krúžky... Okolo štítu

Balašových sa vinie drak, čo nám oznamuje, že niekto z predkov bol členom „Dračieho radu“, ukrutný, najvýznamnejší oddiel v bojoch s Turkami a členmi toho pluku mohli byť len baróni. Tohto draka nájdeme v mnohých štítoch, lebo poldruha storočná vojna o existenciu a ďalšie storočie o konsolidovanie sa, je zachytená aj tu.

clip_image023

Štít Gabriela Bethlena, pôvodom zo župy Temešskej (dnešné Rumunsko). Genealógovia sa snažili vznik rodu položiť do doby kráľa Štefana I. ale nejako im to nevyšlo, lebo ich rod sa hlási len niekde začiatkom XIV. st. O evolúcii a rozličných adaptácií štítu a erbu nebudeme hovoriť. Predsa je to skorej historiat rodu a nás zaujíma viacej sama symbolika. Na fotke vidíme pôvodný erb rodu. Dve labute prestrelené strieborným šípom, ktorý smeruje z prava, do ľava. Tento erb im udelil kráľ Žigmund v roku 1420. Okolo štítu sa ovinul drak, symbol Dračieho radu.

Ďalší štít, ale už oválnej podoby patrí mladšiemu bratovi, Štefanovi Bethlenovi. Aj tu sú dve labute, ale už im pribudol aj chochlík, šíp smeruje z ľava, na pravo, erb je ovinutý vencom a je tu aj ďalšia zaujímavosť. Na samom vrchu ovalného štítu je kríž, čo podľa západného spôsobu má znamenať 8. syna a predsa, Štefan je len dva roky mladší od Gabriela. Na venci zase vidíme štyri heraldické ružičky a tieto v heraldike znázorňujú 7. syna.

clip_image025

clip_image027

Štít Jána Daloša, bol doložený niekde v roku 1618? - 1620? – 1637? Podoba štítu nás upomína na maďarský z XV. storočia a ruka so šabľou zase na boje s Turkami. Hviezdička a mesiačik môžu mať ako totemový význam, tak isto môžu znamenať aj boj s islamom.

clip_image029

Dávid Ján bol doložený v rokoch 1593 – 1621. Rod pochádza z Turčianskeho Petra. Už v XIV. st. získali majetky aj na Orave (Istebné – Dolný Kubín). Zomrel bez potomkov.

Predpokladá sa, že Dávidovci a Zátureckovci mali spoločného predka a z toho aj spoločný erb. (*Prvým učiteľom v novozaloženom Petrovci bol Daniel Záturecký. S. Štarke, petrovský kňaz, pôvodom z Turca o D. Zátureckom napísal, že asi bol zemianskeho rodu.)

Priložená ilustrácia je už novšieho dátumu. Starší erb bol trochu iný. Štít bol delený a vo vrchnom modrom poli je čierny medveď, ktorý pred sebou nesie listovú zlatú korunu. V pravom hornom rohu bolo zlaté slnko a v ľavom, strieborný polmesiac. Dolná polovica štítu je strieborná a v nej je zelené trojvŕšie, z ktorého vyrastajú tri ruže. Dve krajné boli strieborné a prostredná bola červená. Neskoršie sa erb Dávidovcov trochu pozmenil (hádam kvôli dištancovaniu sa dvoch rodov) a vypadá takto, ako na priloženej ilustrácii. Ruže sú červené, slnko zmizlo, nahradila ho hviezda...

Dávidovci sú jeden z najstarších turčianskych rodov, takže môžeme predpokladať, že mali ešte starší erb – možno len medveďa.

Zaujímavé je, že v tom staršom erbe mali polmesiac a slnko, akože štítny totem Sikulov. Ako sa im tam dostal?

clip_image030

Erb Beňadika Ďurkovského, ktorého častejšie stretneme pod menom Gyürky, avšak jeho priezvisko a i prídomok je odvodené z názvu obce Ďurkovce (okres Lučenec). Sám erb trochu odskakuje od „normálnych“ uhorských. Je tam len červená a biela farba. Prilba, korunka a hviezda sú zlaté. Štít sa zanáša na uhorský z XV. st. ale je už v trochu modernejšej podobe. Na štíte vidíme bežný polmesiac a hviezdu, no tu je aj luk so šípom. Luk má „ázijskú“ podobu a takýto sotva nájdeme na štítoch západnej Európy. S niečím podobným som sa stretol len pri štíte fínskych provincií Savolax a Kuopio län. V Európe skorej nájdete kušu, sekeru meč, kópiu... Rod bol doložený v rokoch 1607 – 1618, takže aj tu je obrnená ruka a zakrívená šabľa – boj s Turkami.

clip_image032

Erb Friedricha Sékeľa (umrel roku 1614). Pôvod mu je v Sedmohradsku a bol v rodinnom styku s Turzovcami. Aj tento erb sa líši od bežných uhorských. V prvom rade sám štít, jeho podoba upomína na XIII. st. čo nájdeme hlavne v západnej Európe. Sám štít je naklonený, rozdelený zlatým brvnom, dolu má zelené trojvŕšie z ktorého vyrastá strieborný vlk. V horných uhloch sú umiestnené zlaté hviezdičky, no chýba tu strieborný polmesiac. Na štíte je postavená kolčia prilba, nad ňou je zlatá korunka a z nej vyčnievajú orlie krídla a tieto, podľa pravidiel, môžu byť jedine zlatomodré. Plášť je purpurový, čo jasne poukazuje, že toto je erb baróna. Vnútro plášťa je podšité hermelínom.

Podľa všetkého vypadá, že toto už nebude pôvodný erb rodu. Pozmenil sa a to najskôr z faktu, že jedna vetva rodu sa presunula do Štýrska a tu sa do erbu vkradli aj germánske elementy, kým zase nevymizli z neho ani uhorské. Konečne, aj majiteľ tohto erbu sa podpisoval, ako Fridericus Zekell.

clip_image034

Erb rodu Thurzových / Turzových. Jeden z najznámejších a aj najbohatších feudálnych rodov na Slovensku. Rod vyšiel z dedinky Betlanovce, na Spiši, kde pôvodne patrili medzi drobnú šľachtu. Keďže Spiš bol z veľkej časti osídlený prisťahovalcami, kolonistami z nemeckých krajov, podľa zachovaného štítu, erbu, môžeme predpokladať, že aj Thurznovci sú potomkami tých kolonistov, lebo sám erb nemá elementy uhorskej šľachty. Viacej sa podobá nemeckým. Štít je v podobe z XIII. st. ale sa líši od dobovej uhorskej podoby. Na dôvažok, je tam aj lev, čo v domorodých uhorských erboch chýbalo a aj farby sú cele iné. Zlatá a červená. Štít je rozdelený. V hornej polovici je zlatý dvojchvostý lev, kým v dolnej sú tri červené ruže, kde môžeme predpokladať, že pôvodne tam bol iba lev a „ústupok“ Uhrom sa urobil pridaním tých ruží, znakom dedičnosti, lenže sú tam tri, ako na skoro všetkých uhorských erboch, takže nekonajú tú funkciu, akú (a aj to len neskoršie) konali v západnej Európe. S touto podobou erbu sa stretávame od roku 1493. Klenotom erbu je zase dvojchvostý zlatý lev so zlatou listovou korunou na hlave.

Tu sme ani zďaleka nevyčerpali všetku symboliku rodinných štítov, erbov... Ak v rodinnom archíve máte niečo podobné, buď sa sami dajte na študovanie symbolov a tu odporúčam knihu „Heraldry – Customs, Rules and Styles“. Autorom je Carl – Alexander von Volborth, ktorý sa narodil v Nemecku, súčasne je maliarom umelcom a posledne žil v Antwerpe, v Belgicku. Dočasne žil aj v USA, kde bol aj profesorom univerzity. Je členom l`Acad`emie Internationale d`Heraldique. Aj pôvod má impozantný: nemecko – rusko – anglický. Poslúžil som sa jeho vydaním z roku 1983 – Omega Books Ltd, Hertforshire, ako aj  knihou „Rodové erby na Slovensku – I.“, autor Doc. PhDr. Jozef Novák, CSc. Vydavateľstvo Osveta – 1980.

…pripravuje Ján Kulík

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com