29 júna 2010

Jazykové okienko, Obyčaj – ženský rod

Zase vám chceme poukázať na jazykový problém. Zaujať vás a podnietiť k náprave.

Sirka2

Píše Ján Širka.

Dnes nás zaujme heslo obyčaj. To preto, že sme si pri ňom nie celkom istí rodom. Prečítajme si prednedávnom zachytenú vetu: Súčasťou veľkonočných obyčajov bolo pohostenie mládencov... Ak pozorne čítate, zachytili ste v tejto vete podstatné meno obyčaj v mužskom rode. Hneď musíme povedať: Je to nespisovný a nesprávny tvar!!! No hneď si preveríme, čo sa o tomto hesle píše v Krátkom slovníku slovenského jazyka 4: Obyčaj, druhý pád jednotného čísla obyčaje, ženský rod. Ustálený spôsob, zvyk: domáca obyčaj, národná obyčaj; podľa starej obyčaje; mať obyčaj, v obyčaji (hlasno hovoriť). Teda v kodifikačnom slovníku sme našli potvrdenie, že podstatné meno obyčaj je ženského rodu.

Bude nás však zaujímať, prečo prichádza k rodovej kolísavosti pri používaní hesla obyčaj. Nazrieme do už nekodifikačného šesťzväzkového Slovníka slovenského jazyka z roku 1960, čo sa uvádza za heslom obyčaj. Obyčaj, druhý pád jednotného čísla obyčaje, ženský rod. Teda tiež ženský rod. Napríklad: Obyčaj to bola.

Avšak tento už zastaraný slovník okrem obyčaje v ženskom rode uvádzal možnosť použiť aj obyčaj, obyčaja, obyčajov v mužskom rode. Napríklad: Taký je obyčaj medzi priateľmi. Oba rody pripúšťal aj Abecedný pravopisný slovník z roku 1931.

Ďalšia podpora chyby či obyčaja v mužskom rode môže prichádzať aj zo srbčiny, keďže je heslo običaj v tomto bratskom jazyku tiež v mužskom rode. Profesor Horák uvádza príklady: ući u običaj..., nije mi običaj da... druga zemlja, drugi običaji.

Nakoniec môžeme zhrnúť: Podstatné meno obyčaj je v spisovnej slovenčine v ženskom rode. A problémová veta zo začiatku výkladu by mala správne znieť: Súčasťou veľkonočných obyčají bolo pohostenie mládencov... Na dôvažok pridáme aj názov starodávnej piesne U nás taká obyčaj, sekeru si požičaj.

26 júna 2010

Jazykové okienko, Festivalová jury, nie festivalový jury

V snahe pomôcť krôčik za krôčikom vylepšiť našu spisovnú slovenčinu aj ďalej sa vám prihovárame v jazykovom okienku. A ako to v poslednom čase najčastejšie býva, aj teraz sa budeme zaoberať negatívnym vplyvom srbčiny na slovenčinu.

Sirka

Píše Ján Širka.

Dnes nás zaujme slovko jury (vyslov žüri). To preto, že naši vojvodinskí Slováci pri používaní uvedeného slova majú pochybnosti, keď ide o jeho rod a aj cudzie slovo, preberajú prostredníctvom srbčiny, a tak ho v bežnej komunikácii používajú v mužskom rode a skloňujú. Rovnako ako príslušníci väčšinového národa!

Len malé odbočenie – keď ide o výber slovka (jury či porota) nemajú dilemu. Zvolia si jury, lebo aj v srbčine sa žiri používa asi trikrát častejšie ako porota.

Uvedieme (skrátenú) vetu, ktorú sme prednedávnom zachytili: Festivalový jury dnes oznámil víťazov. Je to „doslova a do rodu“ preklad srbskej vety: Festivalski žiri je danas objavio pobednike.

Aj v Horákovom Srbochorvátsko-slovenskom a slovensko-srbochorvátskom slovníku sa na strane 375 za heslom žiri píše genitiv jednine žirija, nominativ množine žiriji, muški rod: porota, jury.

A teraz si prečítame, čo sa o hesle jury píše v kodifikačnom Krátkom slovníku slovenského jazyka 4. Jury, slovo anglického pôvodu*, nesklonné podstatné meno ženského rodu:

1. zbor odborníkov posudzujúcich umelecké diela na súťažiach alebo výstavách, napríklad: jury klavírnej súťaže

2. rozhodcovský zbor na súťažiach, napríklad: jury rieši protest

3. porota v anglickom a americkom trestnom práve.

Na ilustráciu uvedieme tri vety: – Do Medzinárodnej jury zasadli zbormajstri zvučných mien.Všetci členovia medzinárodnej jury už mohli filmy zhliadnuť doma a z domu aj hlasovali.O víťazovi a poradí na ďalších miestach rozhodovala medzinárodná jury...

Na základe napísaného môžeme uzavrieť, že vojvodinskí Slováci preberajú nielen srbské slová, ale aj cudzie prostredníctvom srbčiny. Na záver už len toľko, že v slovenčine je heslo jury v ženskom rode, nesklonné, v srbčine zasa v mužskom a skloňuje sa. Upravená problémová veta zo začiatku okienka bude správne znieť: Festivalová jury dnes oznámila víťazov. Alebo aj Festivalová porota dnes oznámila víťazov.

.........................................

* Podľa pána Kulíka jury k nám a do srbch. jazyka neprišlo prostredníctvom angličtiny, lež francúzštiny, a preto ho aj čítame "ŽIRY". Ak by prišlo z ang., tak by sme ho čítali "DŽURY".

Aj ang. to má zo starofr. jazyka, kde bolo "jureé" = prísaha, vyšetrovanie...

Fr. jazyk to dostal cestou latiny, kde bolo "iuro" = prisahať, zložiť prísahu... utvorené zo slova "ius, iuris" = právo, správne, pravda, privilégium, autorita, súdna sieň... "iustitia" = pravda, rovnosť.

Staré lat. "I" sa v stredoveku zmenilo v "J".

..................................................................................

* Absolútne sa zhodujem s p. Kulíkom a je mi tento fakt známy, avšak musím pripomenúť, že ja som len citoval Krátky slovník slovenského jazyka 4, ktorý uvádza: „jury [žüri] neskl. ž. (angl.)“. Pritom mne šlo o poukázanie na postupujúcu jazykovú asimiláciu. Totiž, že okrem srbských slov do slovenčiny naši Slováci prostredníctvom srbčiny preberajú aj cudzie slová so srbskými gramatickými kategóriami (tu rodom). Heslo jury tu bolo na ilustráciu a veta bola naozaj použitá.

Ďakujem p. Kulíkovi za pripomienku a vám za pozornosť. .......................................................... Ján Širka

25 júna 2010

Etymologický slovník: Ah - Alergia

Kulik.obr4…autor Ján Kulík

Ah, Áh, Ááh, Ahá

Citoslovce povzdychnutia.Vyskytuje sa v rade jazykov, aj v neslovanských. Ah v komb. s há, vytvorilo Ahá.

V sans. je áha = hovor, v pali jaz. áha, v prakrite ahu, ahamsu = oni hovoria, v lahnda jaz. ahda = povedať.

Ahoj

Pozdrav námorníkov, športovcov a študentov. K nám sa dostalo cestou čes. jaz. ktorý si to prevzal z dolnonemeckého. V ang. ahoy, podľa ox. et. slovníka je spojením slov ah + hoy, kde hoy má funkciu upútania pozornosti cestujúcich na inej lodi. Vypadá, že má súvis s hol. slovom hoei, ang. hoy, ktoré sú variantmi hoede, heude, s významom malé plavidlo (hajóv), malá loď, loďka. Pôvod samého slova je neznámy, asi praeurópsky.

Achát

Druh polodrahokamu. Lat. achates, z gr. achates = agát.

Aj 1°

Spoj. V kladných vetách spája členy viacnásobných výrazov. Často sa nahrádza s i , alebo opačne, alebo stupňuje, zdôrazňuje nejaký vetný člen. V iných slovanských jazykoch nejestvujú v tejto funkcii, alebo výskyt je len sporadický. Vzniklo asi spojením a+ staršieho ako / jako, (j)akože, (j)akže. Príbuzné je ku ang. ay = vždy, starsas. a st.h.n. eo, nem. je, ger. aiwaz, ktoré je zase v príbuzenstve s lat. aevum = čas, život, životná doba, staroba, generácia.

Aj 2°

Citoslovce bedákania, horekovania. Často sa používa v sérii aj + aj + aj...Vzniklo spojením dvoch citosl. a+jej / jaj. Odtialto máme jajkať, jajkanie. Toto slovo pozná aj sans. ako aye, ayi, ako výkrik prekvapenia v úzkosti. (Machek, Mayrhofer).

Akácia

Druh stromu. Lat. acacia, gr. ákakía / άκακία , z významu ακακος = nevinný, neškodný. V antickej kultúre akácia predstavovala symbol nevinnosti.

Akadémia

Gr. Akadémia /Akadémeia. Lat. Académia je prevzaté z gr. jazyka.

Pôvodne to bolo meno školy telesnej výchovy a filozofie v st. Grécku, ktorá bola pomenovaná podľa gr. junáka Akadémosa. Škola sa nachádzala v predmestí Atén, ktoré tiež nosí rovnaké meno. Školu založil Platón, okolo roku 387 p.n.l.

Akcent

Lat. accentus . Ac + cantus = pieseň

Akceptovať

Lat. acceptare. Accept - / accipere . Pôvod je v AC + Capere / Capio = vziať, zobrať, zaujať, držať a pod.

Akcia

Konanie, čin, činnosť.

Lat. actio = robiť, konať, činiť, podnikať. Viď Akt. Odtiaľto máme aj jeho protipól, reakcia, reaktívny a pod.

Aklamácia

Hromadne a verejne prejavený súhlas zdvihnutím ruky. Lat. acclamare, východisko je ac + clamare = volať, kričať. Príbuzné je ku lat. clarus = čisté, jasné, viditelné, hlasné.

Aklimatizácia

Prispôsobenie sa ku novému prostrediu, podnebiu, zdomácnenie. Fr. acclimater / climat, ktoré je utvorené na podklade lat. ad + clima, ktoré svoj pôvod čerpá z gr. κλίμα / klíma = oblasť, kraj, dištrikt, podnebie, klíma.

Ako

A/ Príslovka - pýtame sa na spôsob, alebo mieru.

B/ Spojka. V ruštine je to asi najviditeľnejšie: kak, kakóv, kakova, kakovo, kakój. Starslov. kako, kakov, kak. (Vasmer). Machek však ako starslov. uvádza aj jak, kým Vasmer, ako starčes. uvádza len kaký a starpoľ. kaki.

V západoslovanských jazykoch máme však podobu jak-, kým medzi južnými a východnými Slovanmi je kak-. V slovenčinu, pre neznámu príčinu stretávame sa s podobami j-, a k-.

V. Machek uvádza, že všetky podoby sú odvodené z ukazovacieho zámenného kmeňa jo-, predĺženého príponou -k, ako je to v prípade starčes. zámena jenž (ten, tá, to).

Ak sa podívame širšie, tak s naším ako, súvisí aj toch.B ka = prečo? pre akú príčinu? ako? gr. pé / πή = akokoľvek, nejako, niekde... ako aj lat. qua = ako, kde? Súvislosť najdeme aj v chetejskom oki = niekto, niečo, podobné, ako...

Akomodovať

Lat. accomodare. AC + Commodus = priliehavé šikovné, vhodné, užitočné, priateľské, pohodlné a pod.

Akord

Súzvuk viacerých tónov, dohovor, dohoda o práci a jej hodnota vyjadrená mzdou a pod.

St.fr. acorder, ktoré vychádza z rímskeho accordare, ktoré má pôvod z AC + Concordare = súhlasí, sedí, stojí, platí. Concordare má svoj pôvod v Concordia = harmónia, súlada a toto zase vyšlo zo slova CORD = srdce.

Akosť

Hodnota, kvalita. Vzniklo z opytovacieho zámena aká, aké, aký (je to?).

Akov

V SSJ nie je, ale v slovenskej enkláve vo Vojvodine je frekventované. Význam mu je otvorená, nepokrytá časť svinského chlieva. Slovo sme dostali najskôr cestou srbch. akov = r/v, avšak jeho východiskom je grécke ágo, ágón / άγω, άγών = viesť, držať, zoskupenie, miesto zoskupenia, aréna...

Akreditovať

Vydať poverovaciu listinu. Fr. accréditer, z fráze mettre á crédit = (doslovne) dôverovať, dať na česť, povesť a dobré meno.

Akrobat

Fr. acrobate, vychádza z gr. akrobáte, akróbatos / άκροβάτης = chodiť na špičkách.

Akronym

Bežne používané umelé slovo, ktoré je vlastne len útvarom z prvých hlások iných slov, ako napr. radar = radio detection and ranging, Usa = United States of America, Qantas = austrálska letecká kompánia: Queensland and Northern Teritory Aerial Service, Aids – Sida (po fr.) = aquired immune deficiency syndrome, Nato atď. gr. akr(o) + gr. dórske ónyma ( gr. όνομα = meno, slovo, názov...). Utvorené je podľa vzoru „homonym“.

Akropola

Najvyššie položená a opevnená časť starogréckych miest, „kopec v meste“, gr. akrópolis / ακρόπολις = horné mesto, kde άκρα = hore, vrchol, výška, kaštieľ, opevnenie, bod, koniec + πόλις = mesto.

Akt

Lat. actus= robiť, činiť, actum = verejná transakcia. Vychádza z act /agere = robiť, činiť, konať.

Odtiaľto máme slová, ako akty, aktualita, aktovka, akcia, aktivita a pod.

Aktovka

Viď Akt.

Aktualita

Možné je podporiť faktami. St. fr. actuel je z lat. actualis, ktorého koreňom je actus. Viď Akt.

Akumulovať

Lat. Accumuláre. ac + cumulus / cumulo = kopa, hŕba, masa, zvyšok, vrchol.

Odtiaľto máme akumulácia, akumulátor a pod. slová.

Akurát

Lat. accurare = presne konať. Vychádza z ad/ac = ku + curare = starať sa, dávať pozor, dozerať a pod.

Akustika

Náuka o vzniku a šírení zvuku. Termín sme dostali z latiny, acustica, avšak do lat. sa dostalo z gr. jaz. zo slova άκουστική, kde akuó = počúvať, načúvať, ktoré je v príbuzenstve s gr. slovom os, oús / ούς, ώτός = ucho.

Sami Gréci slovo akustika v dnešnom zmysle nepoužívali, lebo pre tento jav tu mali slovo foné, z čoho neskoršie vznikla fonetika.

Akútne

Lat. acumen/ acuere = ostré.

Gr. oxeia /oxús = ostré.

Viď Acíd, Ocot.

Akuzatív

V gramatike, štvrtý pád v skloňovaní. Lat. accusativus vyšlo zo slova casus = padať, deštrukcia, koniec, jav, nešťastie, kalamita. Toto ale vyšlo z accusare /accusatio = obviňovanie, protestovanie. Lat. casus, accusativus vychádza však z gréckeho ptosis aitiatiké = príčina, prípad, predmet, obvinenia.

Akvadukt

Most na vedenie vodného toku cez prekážku. Lat. aquae + ducto /-us = voda + vodiť, viesť.

Akvamarín

Drahokam, alebo aj druh berylu a v maliarstve modrozelená farba.

Lat. aqua = voda + marína = more, morská voda , ktorá hlavne v stredozemí má jasnú modrozelenú farbu.

Akvarel

Vodová farba. Tal. aquarella, kor. aqua= voda.

Akvárium

Nádrž, hlavne sklenená, na pestovanie vodných živočíchov. Lat. aquarius = z vody, aqua = voda + vivarium = uzatvorený životný priestor na držanie zvierat, hlavne rýb. Kor. vivus = živé.

Al-

Určitý člen v arabskom jaz. podobne, ako je v ang. The, alebo v nem. Der, Die, Das atď. Časom sa tento arabský člen stal nevyhnutným elementom v románskych jaz. najmä v špan. a port. kým latina to nepoznala. Jeho podoba sa ku nám dostala len cestou importovaných slov a aj to, len v ich modifikovanej forme, ako je alkohol, algebra, alkália, alkaloid, alkazár, alchémia, aligátor atď.

Alabaster

Staroslov. alabastr, lat. alabuster/- trum, gr. alábast/r/os = nádrž, nádoba na úschov voňaviek. Samé slovo však svoj pôvod čerpá z antického Egypta, kde v jazyku Koptov, a - la -baste znamenalo nádrž, oltár bohyne Ebaste, ale podobne, môže byť odvodené aj z rovnomenného mesta a hory v Egypte.

Aladin

Mužské meno arabského pôvodu. Spoznali sme sa s nim cestou rozprávok. Ináč samotne meno je utvorené z arab. aladd = ten, čo sa dohaduje, vadí, pravdá, pravotí, výtržník a pod.

Alah

Slovo je semítskeho pôvodu. Ar. Al + Iláh / Alláh = boh. Aram. Eláh, heb. Eloáh = boh v prenesenom zmysle.

Alapača

Srbch. alapača. Zaužívané vo Vojvodine na označenie jazyčnej ženy, lupače, ženy ktorá hovorí nezmysli, roznáša ohováračky, jazyčnica. Sans. alapati = hovoriť, alapitraka = zhovorčivá, alapa = hovor, prejav, alopyati = oddeľovať, lúpať, trhať.

Alarm

Poplach, znenie na poplach. Medzinárodné. St.fr. alarme, asi z tal. allarme, ktorého pôvodná podoba bola all’arme = k zbraniam; pod zbrane, čo bol vojenský povel a keďže vtedy nastal nejaký všeobecný zhon, povel sa začal chápať, ako poplach.

Albánia

V staroveku, krajina v Ázii, medzi Kaspickým morom a Ibériou (ázijskou). Názov krajiny sa odvádza z toho, že jej obyvatelia mali krásne modré oči a boli plavovlasí. (Solin. 25)

Podľa mienky iných, obyvatelia tejto krajiny vraj nasledovali Herkulesa , zo svojej pôvodnej krajiny, Mt. Albanus v Taliansku, keď sa tento vrátil z cesty z Geryon. (Dion. / Justin / Strab. / Plin. / Mela.)

Svojho času, aj Kašpické more sa nazývalo Albanum mare, lebo sa nachádzalo vedľa tejto Albánie. (Plin.)

Viď Albánsko, Arnaut.

Albánsko

Krajina na Balkáne. Ako prví obyvatelia tejto časti Balkánu (súč. Albánsko, Chorvátsko, časť Srbska, Macedónska atď.) dejiny spomínajú Ilýrov, ktorí si tu v III. st. p.n.l. založili aj svoje kráľovstvo. Boli to drsní ľudia, indoeurópskeho pôvodu, baviaci sa prevažne poľnohospodárstvom. vojenským rabovaním a pirátstvom. Zvlášť znepokojovali rímske lode, nuž Rím sa rozhodol pacifikovať aj toto obyvateľstvo, natisnúť im Pax Romana. Čiastočne ho zaujali v 167. r. p.n.l. ale vrchovaté územie vnútrozemia aj ďalej zostalo "divé".

Prvý zápis o Albáncoch nachádzame u Ptolemeja z Alexandrie, ktorý v II. st. p.n.l. spomína tu žijúci kmeň Albanoi, ktorý poskytol univerzálne meno pre tam žijúcich Ilýrov, ako Arberi, z čoho neskoršie sa vyvíja Albánci. (Britanica).

Počas jestvovania Byzancie, Albánci poskytli aj troch imperátorov, Anastasiusa I. Justina I. a Justiniana I. Sami seba však nazývajú Shqiptare / Shqyptare, krajinu Shqiperia (Šiptár, Šiptária), čo znamená synovia orlov, orlí synovia, ale možno sa stretnúť aj s vysvetlením, že termín bude vraj odvodený z "hovoriaci" ľudia. (Podobne ako to máme pri názve Maďar.)

Albatros

Druh veľkého morského vtáka. Pôvod slova je hmlistý. Skorej sa považovalo, že tu ide o lat. albus = biele. Neskoršie bádania sa opierali na už zaniknuté slovo pre pelikána alcatras atď. Uvážilo sa aj šp.-port. alcatraz ktoré je variantou port. alcatruz, s významom vedro na navodňovacom kolese, čo je príbuzné ku šp. alcaduz, ktoré je ale pôvodne arabské, al+kadus = krčah. Dlhodobé zmeny vo význame slova a cudzie vplyvy, kontaminácie, nedovoľujú nájsť uspokojivé riešenie.

Albinizmus

Neschopnosť tvorenia kožného pigmentu / farbiva. Šp.-port. albino, kor. albo = biele. (Pre zaujímavosť, iránske, av. (Zend, Pazend, ako to nazývajú starší autori), alba = mlieko, slez.

Album

Zbierka pamätných vecí v podobe knihy. Lat. album = biela tabuľa na ktorú sa zapisovali rôzne pamätné dáta, viedla evidencia a pod. Názov vychádza z lat. albus = biele. Ku prvému využitiu albumu v našom pojímaní, dochádza v Nemecku, ako album amicorum = "album priateľov", kde si vzdelanci tej doby zbierali podpisy svojich priateľov, kolegov, intelektuálov, vzdelancov.

Ale

Viď Alebo.

Alebo

Spojovník priraď. vylučovací a i podmienkový. Vyskytuje sa vo svojich formách a významoch nie len v slovan. jaz. ale aj širšie v i.e. jaz. okruhu, nuž oprávnená domnienka je, že jeho vznik patrí ešte ku i.e. prajazyku, avšak s úplne uspokojivým vysvetlením sme sa zatiaľ ešte nestretli.

( Čes. ukr. rus. (Vesmer) napočitujú autorov čo sa bavili s týmto problémom , ako Bauer zo Sb. Trávn.- Studie ze slovanské jazykovedy, Praha 1958 - Kobyljanskij, Oniškevič, Sadnik - Aitzelmulter atď.)

Vo vysvetleniach sa stretávame s príkladmi: A + N(L)E + Byť, čiže A + ne+byť, kde sa negácia N, Ne, preliala v L, Le.

Tocharský jazyk tiež pozná niečo podobné, aläm = alebo, inak... a D.Q. Adams tu vidí PIE hael- = iný, inak. Viď Alegória.

Alegória

Symbolické vyjadrenie abstraktnej predstavy konkrétnym obrazom, inotaj. Lat. allegoria, z gr. allegoria = hovoriť inak. Východisko: άλλος = iné, inak + hovoriť, cudzie, cudzokrajné, falošné.

Aleja

Stromoradie. St.fr. alee, mod.fr. allée. Kor. aller = ísť, kráčať. Lat. základ v ambulare = ísť, chodiť, kráčať.

Aleluja

Radostný cirkevný chválospev. Lat. alleluia, z gr. allelouia, ktorého východisko je heb. halaluyáh = chvála, sláva Tebe Jehova / Bože. Heb. hallelujah.

Alergia

Zvýšená citlivosť organizmu na určité látky. Z gr. άλλος / állos = iné, rozdielne, cudzie, nepriliehavé, falošné έργον / érgon = robiť, činiť. (Porovnaj s energia.)

Motýle v ďateline, nevyrušovať ani náhodou...

DSCN83470070

Pozrieť si video, ale nevyrušovať…ani náhodou.

15 júna 2010

Piesne duchovné...Pesnička číslo 39.

Piesne duchovné...Pesnička číslo 39. Anjelov spev čujme krásny... alebo v angličtine, „Hark! The Herald Angels Sing“.

………………. autor textu Ján Kulík

Túto pesničku si nájdeme pod číslom 39 (evanjelický spevník) a dozvieme sa, že hudbu napísal F. Mendelssohn – B. a autorom textu je Ch. Wesley.

Kto bol Felix Mendelssohn (1809 – 1847)? Samé meno udáva, že má židovský pôvod, lenže už jeho rodičia, Abrahám a Lea Salomon, i keď hrdí na svoj hebrejský pôvod, predsa v dobe liberalizmu (XIX: st.) sa rozhodli vymaniť sa zo života geta, emancipovať sa, stať sa kresťanmi a prechádzajú na kresťanstvo. Všetci. Aj deti. Félix, jeho brat a dve sestry sa krstia v evanjelickom chráme. To „B“ za pomlčkou znamená Bartholdy, čo je vlastne meno majetku na rieke Spree, ktorý patril ich ujovi a tento už dávnejšie prešiel na kresťanskú, protestantskú (evanjelickú) vieru. Po smrti tohto uja, majetok prechádza do vlastníctva Mendelssohnových a vtedy sa aj začínajú podpisovať ako Mendelssohn – Bartholdy.

Felix žil v čase, kedy Európa dávala svetu vynikajúcich skladateľov a ani on nezaostával v tvorbe. Bol mimoriadne nadaný a za ten krátky čas pozemského života, napísal mnoho vynikajúcich skladieb, v ktorých aj dnešný človek vidí večnú krásu.

Text pesničky napísal Charles Wesley (1707 – 1788), najmladší z 18. detí Samuela a Susanny Wesley, po sebe zanechal vyše 6500 duchovných piesní, z ktorých mnohé žijú aj dnes. Vyštudoval za kňaza anglikánskej cirkvi, rovnako, ako aj jeho starší brat John a obom nejako vadila strnulosť v chrámoch anglikánov, že ich zásluhou, v rámci cirkvi vzniká aj hnutie metodistov, až konečne vzniká aj metodistická cirkev.

Majme na zreteli, že títo bratia žili v čase, kedy v Anglicku hlavné slovo mali „puritáni“ a títo sa veru pričinili aj o to, že Vianoce, ako kresťanský sviatok nejestvovali. Vraj to je svetský sviatok... a veru na čas sa ich aj zakázalo sláviť. V tomto čase však vzniká aj táto pesnička, ktorá patrí medzi najpopulárnejšie vianočné pesničky. Mnohí znalci hovoria, že sa tu Wesley nadchol veršami Lukáša 2: 9-13. Pôvodné slová, sám začiatok tejto piesne bol však trochu iný, ako ho dnes poznáme, lebo Biblia nikde nespomína, že pri narodení sa Ježiša, všetci nebeskí anjeli spievali. To tam prerobil kamarát Ch. Wesleyho, George Whitefield (ktorý sa neskoršie stáva kalvínskym kňazom), čo Charlesa náramne rozhnevalo, takže napísal: „...každý jeden je vítaný moje pesničky publikovať, ale prosím vás, neprerábajte ich. Nedokladajte tam nič, ale ich publikujte tak, ako boli napísané. Každé slovo je tam premyslené a to, čo vy tam priložíte, mne už dávno bolo na ume. Uvažoval som o každom slove a vybral len najpriliehavejšie. Vy ste na to nie schopní a svojimi zásahmi znehodnocujete moju prácu. Keď niekto prečíta vami prerobené verše, pomyslí si, že vlastne tie tam sprostosti sú moje...“

(* Tento jeho postoj dobre poznám. Aj do mojich textov najrozličnejší „korektori“, novinári robili zásahy a keďže článok mal môj podpis, každý čitateľ si pomyslí, že neviem o čom píšem. Napr. v texte o ev. cirkvi v Austrálii som napísal, že evanjelickí misionári pokresťančovali tunajších domorodcov, aboridžinov a „prehľadený“ novinár mi to „napravil“ na Maorov. Predsa, tu Maori nikdy neboli. Tí sú na N. Zélande. Písal som, ako v Singapure som presadal na lietadlo kompánie Qantas (Queensland and Northern Teritory Aerial Services Ltd.), čo je austrálska kompánia a v článku vyšlo, že je to kompánia Singapuru. Obe tieto chyby uchytili iní a odvtedy, v ich článkoch sa chyba opakuje).

Teda, pôvodný text Wesleyho piesne bol:

Hark, how all the welkin rings, (Načúvajte, ako celé nebesá zvonia, zvučia, zunia...)

Glory to the King of kings... (Na slávu kraľovi kráľov...)

Whitfield to prerobil:

Hark! the herald angels sing, (Počujte spev anjelov hlásnikov)

Glory to the newborn King... (na slávu novonarodenému kráľovi...)

V pôvodnom texte je zopár anglických archaických slov, ako: Hark = počúvať, načúvať, ktorému zodpovedá nem. horchen.

Welkin = staroang. termín pre „nebeská klenba“.

Štvrtá osoba ktorá sa zaslúžila za spopularizovanie tejto piesne, je William H. Cummings (1831- 1915). (V anglickom evanjelickom Spevníku je naznačené aj jeho meno.) Vlastne, sama pieseň a to hlavne vo verzii prepracovanej Whitfieldom, ale ešte nie adaptovaná na hudbu Mendelssohna bola od skorej pomerne populárna a v chrámoch sa ju spievalo. Hlavne, ako vianočnú koledu. Skúšalo sa ju adaptovať na rozličné melódie, ale vždy niečo „chýbalo“. „Chýbala“ vznešenosť.

Cummings mal tú česť, že rok skorej smrti veľkého skladateľa, spieval jeho diela (pod taktovkou samého majstra) a aj „Opus 68“, dielo „The Elijah“ komponované v 1840. roku. Mendelssohn to napísal z príležitosti osláv 400. výročia od prvej tlačiarne. Aj Cummings bol významný anglický hudobník a intelektuál a v ruke mal už mnohé piesne staručkého Wesleyho (umrel 88 ročný), až prišiel na ideu, zladiť jeho pieseň, ale už vo verzii Whitfielda „Hark! The Herald Angels Sing...“ s hudbou Mendelssohna. Siahol po Gutenbergovom vydaní „Festgesang an die Knustler“, kde boli zhrnuté diela toho času najväčších majstrov, aj Mendelssohna, hlavne „Midsummer Night`s Dream”. Dopadlo mu to na výbornú, takže hneď v 1857. roku po tejto verzii siahla metodistická cirkev a zaradila si ju do svojho Spevníka. Nasledovali ďalšie cirkvi. Dnes je už asi v každom Spevníku.

clip_image002

clip_image004

Toto je verzia, ktorú svetu zanechal Cummings a z nej následne vzniká aj slovenská podoba. Ak si všimnete, aj u nás máme slová prepracované pánom Whitfieldom, lebo aj náš Spevník spomína Anjelov spev čujme krásny: narodil sa slávy Kráľ...“

Anjelov spev čujme krásny:

narodil sa slávy Kráľ!

Nesie pokoj, milosť svetu,

zmierenie v Ňom Boh nám dal.

Radujú sa nebesá,

či ti srdce neplesá?

Slávou zneje nebo, zem,

Krista víta Betlehem.

Sláv tiež duša, Boha chváľ:

Narodil sa slávy Kráľ!

Prichádza k nám z nebies ríše,

v pravde mocný Hospodin,

narodil sa pre celý svet,

z čistej Panny Boží Syn;

v ľudskom tele božská moc,

zaháňa preč smrti noc.

Emanuel, Spasiteľ, zjavil spásy večný cieľ.

Slavže, duša, Boha chváľ:

Narodil sa slávy Kráľ !

Prichádza k nám Knieža mieru,

spravodlivý mocný Kráľ,

nesie darom svetlo spásy,

premáha tmu, strach i žiaľ.

K nám sa biednym privinul,

aby človek nezhynul,

aby hriešnik na zemi,

bol Ním znovuzrodený.

Slávže, duša, Boha chváľ:

Narodil sa slávy Kráľ !

Tunajší anglicky evanjelický Spevník spomína aj určitého Martina Madana (1726 – 1790) a poznamenáva, že sú tu „aj ďalší“, takže na príprave „zápražky“ robili mnohí, aby sme dostali prekrásnu pieseň. Škoda, ale náš ev. Spevník nespomína autora slovenského prekladu, ktorý predsa vystihuje ideu narodenia Ježiša, tak, ako nám to zanechali starší.

Keď príde čas vianočný, páčilo sa vám to, alebo nie, ale aj túto pesničku (po ang. carol = koleda) budete počuť. Budete vidieť, ako ju spievajú vo Viedni, v Paríži, v Londýne, ba aj tu, v Melbourne. Vtedy, v čase „Carols by Candlelights...“ v Alexandra Parku, zoskupí sa na tisíce ľudí a v „Sydney Myer Music Bowl“, pri sviečkach spievajú všetky najznámejšie koledy. Bude tam aj táto. Každý rok je na repertoáre.

14 júna 2010

Árijské náboženstvo.

Árijské náboženstvo. Táto frakcia včasnej kresťanskej ideológie nemá nič spoločného s Hitlerovou ideou „árijskej rasy“, termínom „árijské“ jazyky, či aj „indoárijská jazyková skupina“, (Viď Árijec, aristokrat...) lebo sám názov je odvodený z mena Ariusa (z Alexandrie). Na úplné, dôkladné vysvetlenie tejto ideológie, priestor v „Kruhoch“ nestačí. Látka je obsiahla a v úplnosti ju nepozná ani každý súčasný kresťanský kňaz. My tu môžeme podčiarknúť len to, že podľa ich chápania, Ježiš nie je „božský“ v pravom slova zmysle, ale len Bohom stvorený. Boh je sám po sebe samovzniklý a nemeniteľný, ale Jeho syn už nie je samovzniknutý a nemôže byť Bohom. Boh je jedinečný, nemeniteľný, nesmrteľný... a Jeho syn to už nie je, lebo aj v Novej zmluve sa spomína, ako sa narodil, rástol, menil a toto mu už nedáva atribút božstva, ale človeka. Pravý syn Boha by musel vzniknúť „z ničoho“, ako sám Boh. Tento Jeho syn nemôže mať rovnakú silu, moc, vedu... ako Jeho otec, lebo má svoj začiatok a aj koniec.

Tomuto oponovali mnohí včasní biskupi a spomína sa hlavne Athanasius, ktorý poznamenal, že „toto učenie zvádza Ježiša Krista len na nejakého poloboha, privádza nás späť ku mnohobožstvu... lebo teraz sa syn človeka stáva synom Boha...“. Konečne, takéto chápanie božstiev v predkresťanskom svete bolo celkom normálne a bežné. Týmto učením sa zaznáva idea „Trojjediného“ (Boh Otec, Syn a Duch svätý).

Hádky trvali, kópie sa lámali, čo nemohol riešiť ani jeden koncil, kým tu v roku 325 nebol aj koncil v Nicaeay a tu sa odsúdilo toto, teraz „kacírske učenie“. Tu sa určilo, že Syn je „homoousion to Patri“ (viditeľná podstata svojho Otca) a z toho je ten istý, ako Jeho Otec. Je Božský, v úplnosti.

Takéto naťahovačky vtedajších biskupov, dnešná tlač by ocharakterizovala, ako trivialitu (biskupi sa vadia), ale majme na zreteli, že to bola doba pokresťančovania pohanov a hlavne doba, kedy na brány ríše Rimanov čoraz hlasitejšie klepali aj Germani a ešte ani v samej ríši nebol riešený, definovaný pojem Boha. Ľud (aj rímski) mal zakódované, že tu je jeden boh, hlavný a ten mal spústu synov (Zeus), polobohov... kým Germani mali podobný svetonázor a proste sa žiadalo, bola to existenčná otázka, všetkých priviesť ku jednej ideológii.

Imperátor Konštantín (akože prvý kresťanský cisár) umrel a na trón západnej polovice ríše nastúpil Constans, ktorý sa prikláňal ku ortodoxnej idey kresťanstva a vo východnej polovici ríše cisárom sa stal Constantius II. ktorý nadŕžal ideám árijcov a boli tu ďaľšie koncily ( napr. Sardica – súčasná Sofia), kde sa debatovalo, ale nič sa neriešilo.

Po čase (350. roku) Constantinus sa stal cisárom oboch polovíc ríše a „ortodoxní“ kresťania boli zdrvení, kým extrémni árijci začali vyhlasovať, že Ježiš, Syn Boží, nemôže sa vyrovnať svojmu otcovi a toto sa im podarilo pretisnúť na stretnutí v Sirmiume (dnešná Sriemska Mitrovica v Srbsku, vo Vojvodine, v Srieme), avšak ich extrémizmus antagonizoval aj nevyhranených „odborníkov“ teológie, takže Constantius odrazu zmenil svoj názor a priklonil sa ku názoru Acaciusa, ktorý tvrdil, že Syn Boží je „rovno to isté, ako Jeho otec“ a tento náhľad sa následne schválilo v Konštantínopole v roku 360. Všetky iné náhľady sa odhodili.

Prešiel uragán, ale hladina vody sa nikdy neukľudnila. V čase úmrtia Constantiusa (361. r.) väčšina zborov na západe sa priklonila ku ortodoxnému náhľadu a stíchli prenasledovania, ktoré podnietili árijci, až v čase cisára Gratian (367 – 383) a Theodosiusa I. (379 – 395) konečne víťazí idea „ortodoxná“ a árijský názor skoro úplne sa tratí. Tratí, ale nie všade. Germáni prijímali „nové“ náboženstvo, ale aj im vadilo „Otec, Syn a Duch svätý“, ako jedna osoba a radšej prijímali náhľad árijcov. Aj dnes máme pamiatku na tieto časy. Vo vlajke Maroka vidíme päťcípovú hviezdu (Šalamúnovu), lebo niekde v tom čase Vandali a časť Alanov prešla do Afriky a tu tvrdo sledovali árijské náboženstvo. Ježiša sa odstránilo z portálu bohov a premiestnilo na stolicu polobohov, smrteľníkov.

Táto „vysunutá“ ríša Germánov (v Afrike) bola hlavybôľom Ríma, Konštantínopoľa a muselo sa s ňou skoncovať. Nie len po otázke hospodárskej, ale aj ideologickej, až sa to podarilo. Boli vojny, „status quo“, až to vyhrala armáda Konštantinopola. Zanikla ríša Germanov v Afrike, no po čase, prenikol sem islam a z bývalých árijcov, stali sa moslimovia. Zatvrdilí.

„Kristológia“ v chápaní árijcov aj dnes žije a ako to chápu anglickí teológovia, tam vychádza na povrch v XVII. a v XVIII. st. ako idea „uniterálnej cirkvi“ a následne aj v ideológii „Jehuových svedkov“, čo sa tiež chápe, ako odnož árijskej ideológie, lebo Áriusa považujú za predchodcu Charlesa Taze Rusella, zakladateľa ich frakcie, čo by sme ťažko nazvali aj protestantizmom. Protestantizmus je niečo cele iné.

…………………….napísal Ján Kulík

Národná vlajka. Spojené štáty severoamerické.

clip_image002

Takto vypadá súčasná „americká zástava“, avšak kým sa potiaľto prišlo, trvalo to dve storočia.

Súčasná vlajka má 50 hviezdičiek (od 4. júla 1960.) umiestnených v modrom kantóne. Každá hviezdička reprezentuje jeden štát únie. 4.júla 1959. roku pribudla tam 49. hviezdička, Havajské ostrovy a 4. júla 1960. roku pribudla aj Aľaška, ako 50. štát.

Pole zástavy má 13 horizontálnych pásov (striedavo červeno – biely, čo teraz reprezentuje pôvodných 13 kolónií východného pobrežia severnej Ameriky, ktoré brali účasť v boji za nezávislosť od britskej koruny).

Keď sa revolúcia začala, nejaké identifikačné symboly neboli a preto do tohto obdobia zapadá aj prvá neúradná vlajka tzv. „Grand Union Flag“, alebo aj „Cambridge Flag“, ktorú v štáte Massachussets vztýčili 1. januára 1776. roku. Táto vlajka mala 13 vodorovných pásov (asi bielo – červené, alebo aj bielo – modro – červené) a v ľavom hornom rohu bol kantón s vtedajším „Union Jack“ (britská vlajka).

clip_image004

V tomto „revolučnom zápale“ vznikali aj iné podoby, no vždy to boli pruhy, heraldický symbol vody, za vodou...

Keď 14. júna 1777. zasadal kongres, schválila sa nová podoba národnej vlajky. Aj ďalej tu bolo 13 pruhov a modrý kantón, lenže v ňom je teraz aj 13 päťcípových hviezdičiek (uvažovalo sa aj na šesť cípových hviezdičkách, ale vraj päťcípovú schválil aj sám G. Washington, lebo predsa bol „slobodomurár“ (masón) a bližšia mu bola hviezda Šalamúna (symbol árijského náboženstva), ako hviezda Dávida (neskorší symbol judaizmu), lenže rozloženie tých hviezdičiek ešte vždy nebolo definované. Konečne vzniká tzv. „Betsy Ross“ (podľa osoby – vdovy, ktorá vraj navrhla päťcípové hviezdy a ich rozloženie). Či je toto len, akože legenda, alebo aj fakt, ťažko potvrdiť, no dnes sa to ustálilo pri tomto názve.

clip_image006

„Betsy Ross“. Všimni si, že aj vlajka EU má podobu tohto kantónu.

Ku novej únii pristupovali ďalšie štáty, bývalé kolónie a s ich vstupom sa na vlajku pridával ďalší pás a do kantónu ďalšia hviezdička, až sa to stalo nepraktické, takže v 1818. roku kongres vyšiel s novým rozhodnutím. Vlajka bude mať len 13 pruhov a počet štátov sa vyjadrí hviezdičkami. Vstup do únie, či pridanie novej hviezdičky bude sa konať len na deň 4. júla, na deň vzplanutia revolúcie.

Návštevníci sa nás neraz pýtajú, čo ktorá farba znamená. Nejakej ustálenej svetovej formuly tu nenájdete. Každý si to vysvetľuje na svoj spôsob a tak je to aj pri „amerických“ farbách. Nejakej symboliky tu nemáme, ale keďže ľudia „chceli vedieť“, nuž Charles Thompson, tajomník „Kontinentálneho kongresu“, v opise návrhu „Veľkej národnej pečate“ (erbu) navrhol nasledovné: „biela farba má symbolizovať čistotu a nevinnosť, červená boj a hrdinstvo a modrá reprezentuje vytrvalosť a spravodlivosť“. Dnes sa ich tak aj chápe.

Bývalé kolónie sa zlúčili v novú úniu. Vznikli Spojené štáty, ale po čase na povrch začali vychádzať aj nové ideové roztržky, až je tu aj občianska vojna „sever – juh“, či vojna s „konfederáciou“ južných štátov. Priemysel „severu“ potreboval lacnú pracovnú silu, kým „juh“, prevažne poľnohospodársky, potreboval lacnú pracovnú silu na svojich plantážach bavlny. 5. marca 1861. roku vzniká aj nová „národná vlajka“ juhu, „Stars and Bars“ (hviezdy a priečky).

clip_image008

Ani tu nebol nejaký ustálený poriadok. Robili sa modifikácie, ale 1. mája 1865. roku, len mesiac pred zakončením občianskej vojny vzniká aj prvá úradná vlajka juhu.

clip_image010

Túto úradnú vlajku všetci z juhu prijali oberučky, takže aj dnes ju vidíme viať v štátoch „juhu“, lenže tu je aj kontra verzia. Zástancovia hovoria, že je to symbol ich prejdenej historickej púte. Táto vlajka nikdy nebola poškvrnená. Je svedectvom veľkých obetí ... kým odporcovia tvrdia, že je symbolom rasizmu a otrokárstva. Polemika trvá aj dnes a sotva sa niekedy aj zakončí.

………….napísal Ján Kulík

13 júna 2010

Pýtate sa...Talent.

Pýtate sa...

Často dostaneme otázky z etymológie a ľahko uhádnuť, že patričný návštevník disponuje s českým etymologickým Slovníkom (od V. Macheka), lebo sú tu „vyberané“ slová, ktoré ten Slovník nezahrňuje a preto, aj dnes vám prinášam vysvetlenie zaujímavého slova.………………………………………….píše Ján Kulík

Talent.

V SSJ nájdeme vstup talent 1°a 2°, s vysvetlením: 1° = vynikajúca duševná schopnosť človeka, nadanie; mimoriadne nadaný, schopný človek a 2° = najvyššia váhová jednotka v starom Grécku; peniaze (zlaté, alebo strieborné) vo váhe tejto jednotky.

Oba slovenské významy majú rovnaké východisko a historicky sa tu nerobí rozdiel, lebo ide o totožné slovo, ktoré sme si (cestami – necestami) prevzali z latiny a táto si to vypožičala z gréčtiny.

Podívajme sa na lat. chápanie významu talent, či talentum, ktoré sa v Ríme chápalo, ako: „náchylnosť, náklonnosť“ umu , ale aj váhová jednotka. Odtiaľto slovo prešlo do starofr. vo význame chcenie, bažanie.

V gréckom jazyku nájdeme rad slov s prefixom tala- / ταλα - , ako: tala-ergós / ταλα-εργός = schopný, súci na robotu... ταλαντιαιος = hodný váhy „talentu“... tálanton / τάλαντον = vážky, talent (v zmysle duševnej schopnosti). Nechcem tu zachádzať hlbšie (aby som nechybil), ale v gr. jazyku tala- / ταλα- najčastejšie má význam nejakej roboty, vytrvalosti, pradenia, slúžky, pletenia (košov) a pod. čiže tu máme neustály súvis s robotou, schopnosťou výkonu tej roboty...

Vypadá, že talent v zmysle schopnosti, ale aj váhy, ku nám sa dostáva najskôr z Byzantska (ako talant) a len neskoršie tu prevládne podoba talent (rímska), lebo v staroslov. je talanъtъ a táto podoba pretrváva aj v cirkevnoslovanskom, ba tu je aj dnes, v ruskom талáнт v zmysle talentu, váhovej jednotky... Prečo si takto myslím? Tak tu máme evanjelium podľa Matúša a tam 25: 14 – 30 nájdeme: „... Jednému dal päť talentov, inému dva a inému zas jeden; každému podľa jeho schopností...“ (Viď)

Pýtate sa.... Dionysius Exiguus

Angličania ho nazývajú Denis The Little.

*Sama otázka pri vyhľadávaní však bola chybne formulovaná. Tento Dionysius žil v VI. st. nového letopočtu a nie v VI. st. pred kresťanským počítaním rokov. Áno, žil okolo RP 525 a toto nie je rok jeho narodenia a ani  smrti ale rok kedy na žiadosť pápeža sv. Jána I. pripravil chronológiu cirkevných udalostí, vypočítal dátum narodenia Ježiša atď.

………………..napísal Ján Kulík

Tohto mnícha skýtskeho pôvodu (tak udávajú niektoré pramene) sme už spomínali. Letmo. „Katolícka encyklopédia“ určite to má rozpracované, lenže nemám ju tu po ruke. Zostala mi v Melbourne (aj tam mám menšiu pracovňu), takže dnes napíšem veľmi stručne. To, čo si pamätám.

Tohto Dionýza, kanóna, mnícha, opáta (nazýva sa ho všelijako)... sa považuje za „vynálezcu“ kresťanského kalendára, ktorý sa rozšíril hlavne z príčiny „presného“ vypočítania Veľkej noci.

Dionýz  do Ríma prichádza na pozvanie pápeža Gelasiusa I. tesne pred jeho smrťou (496.r. n.l.), aby nejako zriadil pápežský archív, urobil tam nejaký poriadok. Robotu si konal svedomite, takže nezadlho sa ho začalo považovať za špičkového intelektuála Ríma. Nový pápež, Ján I. mu dal ďalšiu úlohu. Chronologické zriadenie všetkých cirkevných dát, udalostí... ktoré je platné aj dnes. Modifikoval „alexandrijskú komputáciu“ (95 ročný cyklus, čo vypracoval patriarch Theophilos z Alexandrie), čo sa zakladá na 532 ročnom cykle a toto zase vypracoval Victorius z Aquitánie, lebo tento zle vypočítal narodenie Ježiša podľa kalendára Rimanov. (754. rok od založenia Ríma a dátum určil na 25. decembra 753. rok od založenia Ríma.)

Dionýzius bol vysoko vzdelaný muž a na svoju dobu vynikal v matematike, astronómii, ako aj v cirkevných záležitostiach. Výborne poznal Sväté písmo, cirkevné zákony... Priprával materiály pre koncíli v Nicaea, Konštantinopole, Chalcedóne a Sardise. Priprával materiály pre pápežov, kde ako posledný sa spomína Anastasius II. (496 – 498). Vynikal aj ako výborný prekladateľ z gréčtiny, do latiny, no väčšina z týchto prekladov sa stratila v prachu dejín.

* „Katolícku encyklopédiu“ si ľahko zoženiete. Dá sa kúpiť aj „on line“. Knižné vydanie je drahšie, no CD je pomerne lacné. 30 amerických dolárov. Pravda, aby vám poslúžila k niečomu, musíte poznať angličtinu. Ináč, z historického hľadiska je to vynikajúce dielo.

** V čase skorej jeho účinkovania, ale aj neskoršie, zvádzal sa ostrý boj s prívržencami tzv. árijského náboženstva. Nie, toto nemá nič spoločného s „árijskou rasou“, ale za meno vďačí presbytérovi Ariusovi z Alexandrie. S ideou tohto náboženstva sa nikdy neskoncovalo. Aj dnes žije. Trochu zamaskovane, ale je tu. Mali ste možnosť sa stretnúť aj s týmto „učením“, len neviete ako, kedy a kto vám to hovoril. …Budeme písať aj o tom.

Národná vlajka Maďarska.

clip_image001

Maďarská trikolórka sa aj úradne stáva maďarskou národnou vlajkou a to pomerne neskoro. Len 12. októbra 1957. roku, ale v sebe má „tradičné“ farby maďarského / uhorského erbu. Biela vraj reprezentuje maďarské rieky, zelená je symbolom maďarských hôr (kopcov) a červená symbolizuje preliatu krv na nespočetných bojiskách, avšak takáto trikolórka sa spomína už aj v 1608. roku (počas korunovačných slávností). Všetky tieto poznámky o maďarských národných farbách sú však mladšieho dátumu, kým samé farby súvisia s uhorským erbom, kráľom, trojkrížom, korunou sv. Štefana a toto siaha niekde do XIII. st.

Predpokladá sa, že na vznik maďarskej národnej vlajky mala vplyv francúzska trikolórka, s rozdielom, že modrú farbu sa vystriedalo zelenou.Táto vlajka, po maďarsko – rakúskom „vyrovnaní“, v 1869. roku stáva sa vlajkou rakúskych obchodníkov a po ukončení I. sv. vojny, národnou vlajkou Maďarska, s tým, že sa na ňu (v niektorých prípadoch) priložil aj erb. V roku 1949. z nej „vypadol“ erb. V roku 1990. rozhodnutím maďarského národného zhromaždenia, starý erb sa znovu uvádza, ale vlajka zostáva taká (bez erbu), ako čo sa rozhodlo v 1957. roku.

………………………..napísal Ján Kulík

07 júna 2010

Tentoraz, nie tentokrát ani tentokráť

 

 

Jazykovú prílohu pripravuje prof. Ján Širka

 

 

Prednedávnom upútala našu pozornosť, a to až niekoľko ráz, zastaraná príslovka tentokrát, posledne vo vete: Tentokrát sa o program postarali najmladší matičiari. Keďže sme spomenuli, že ide o zastaranú príslovku, z toho vyvodíme, že ju v slovenskom spisovnom jazyku nemáme používať.

Toto heslo sa ešte používalo v starom, už nekodifikačnom šesťzväzkovom Slovníku slovenského jazyka, v ktorom sa za tentokrát uvádza – príslovka tentoraz, napríklad: Vyhriakol strmo a tentokrát v hneve. Tiež nárečová podoba tentokráť, čo tiež svedčí o jej nespisovnom ráze. Napríklad: Odpustite mi ešte tentokráť.

V pokračovaní výkladu o príslovke tentokrát zo začiatku textu musíme spomenúť aj skutočnosť, že patrí tiež do českého spisovného jazyka spolu s podobou tentokráte. No to je len na informáciu.

Nás teraz zaujíma praktická otázka, vlastne odpoveď, ktorá príslovka sa má používať namiesto nespisovnej a českej tentokrát.

Nazrieme do platného, kodifikačného Krátkeho slovníka slovenského jazyka 4, čo píše za príslovkou tentokrát. Nič. Vôbec sa neuvádza. Neexistuje. Teda tentokrát sa nemá používať.

Prečítame v Krátkom slovníku, čo sa píše za príslovkou tentoraz, ktorú spomína šesťzväzkový slovník ako náhradu za tentokrát – a čítame – tentoraz príslovka v tomto prípade, teraz, napríklad: tentoraz ti to ešte odpustím; tentoraz mu to neprejde...

Nakoniec môžeme iba zopakovať, že zastaraná, tiež česká príslovka tentokrát sa má vystriedať správnou tentoraz. A aby sme nezabudli; problémová veta zo začiatku výkladu má správne znieť: Tentoraz sa o program postarali najmladší matičiari.

05 júna 2010

O sliepkach, hydine, kurínoch, kohútoch na streche, chorobách hydiny, bez škrupinových vajíčkach a pod

O kurínoch sme už písali. Na dvoch miestach. Dnes vám prinášame aj ďalší segment. O chorobách, „voškách“ sme ešte nič nemali, nuž aj to prinášame. O kohútovi na streche, alebo komíne, zatiaľ tu nebolo nič. Dnes si tu nájdete aj tento vstup.

Kohút na streche, komíne. Nič zvláštne. Toho kohúta na komín vie vyrobiť každý „bádkár“ = klampiar. Kohút na streche má už trochu inú úlohu. Ukazuje nám smer vetra a je aj ozdobou. Ako si ho urobíme? Ľahko. Na hrubší medený plech si namaľujeme kohúta a to vyrežeme. Na streche urobíme menšiu „chyžku“, na ktorú nasadíme jednu tyč s nejakou dierkou na konci. Na túto tyč nasadíme jeden kríž s označením svetových strán.

Kohúta nasadíme na „šíp“. Odtiaľto nám vychádza aj nejaká os, zahrotená, ktorá sa nasadí do diery na tyči. V tej diere máme kúsok skla, aby sa tyč otáčala aj pri najmenšom vánku a už to máme.

clip_image001

Kohút na jednej kanadskej francúzskej farme.

clip_image003

Kohút na streche v U.S.A. Asi aj títo majitelia boli Škóti.

clip_image005

Táto fotka kohúta na našej farme mi nevyšla najlepšie. Ťažko je fotiť, keď vám obloha, slnko vadí, no predsa je to tu. Urobil ho predošlí majiteľ, pôvodom Škót. Aspoň raz denne sa podívame na kohúta, aby sme videli odkiaľ máme vietor a či nám prinesie oblaky, dážď.

Bez škrupinové vajíčka. Aj takýto prípad sme mali. Nejaké informácie sme si priniesli aj „z domu“, no predsa sme sa poprehŕňali aj v literatúre aby sme si niečo našli aj viacej. (Na „webe“ zoženiete len povrchové informácie, ale kniha je niečo iné. Na webe hádam len jedno percento je hodnotné, lebo predsa, nikto nerozdáva znalosť zdarma. Možno len my, v ktorých ešte znie odkaz Štúra: „...pozdvihnúť ľud svoj...“). Takéto vajíčka znáša chorá sliepka, ale najčastejšou príčinou je „nebalansovaná“ strava. Sliepke chýba vápnik (calcium). „Liek“ je ľahký. Zožeňte si nejaký slepačí vápnik (v obchodoch ho nájdete) a pridajte ho do stravy.

Bledý, jasný žĺtok? „Ofarbíte“ ho, ak sliepke dáte aj trochu trávy. Na farmách, namiesto trávy, do potravy im pridávajú carotín, čo je predsa chemikália a i keď sa ten žĺtok prifarbí, predsa to nie je prírodné.

Pĺznutie sliepok. Toto je prirodzený proces. Aj my si meníme garderóbu s ročným obdobím a tak to robia aj sliepky. Pravda, v čase operovania sa, znáška vajec sa zníži, ale len dočasne. Vtedy sliepka svoju energiu usmerňuje v nové perie.

Paraziti na hydine. Ako čo my potrebujeme „vodný kúpeľ“, tak aj sliepka potrebuje svoj „prachový kúpeľ“. Musí sa poprášiť. (Dajte jej prístup ku popolu, čo sa vám nazbieral z minulej sezóny,) Prach jej musí vojsť pomedzi perie, aby vyhnal rozličných parazitov a tých je hodne. Myslím tu na rozličnosť druhov. Najčastejšie ich napadnú vši, či ako sme ich doma zvali, vošky, švehly a najčastejšou príčinou tohto je nečistý kurín. Tieto potvory  vedia preniknúť aj „pod kožu“, pomedzi šupky na nohách, takže sliepkam „zhrubnú“ nohy. Liek je jednoduchý. Kurín musí byť čistý a toto dosiahneme len tak, ak dbáme na hygienu. Ak sme pri stavbe kurína použili drevo, toto nesmie byť popukané, nesmie mať škáry. Občas ho musíme okaliť buď vápnom, alebo chlórovým vápnom, takže lepšie sa opláca  konštrukciu urobiť zo železa. Ak sliepkam „zhrubli“ nohy, tu pomôže aj to, keď ju chytíte a na nohy strieknete „spray“ proti muchám.

Aký kurín je najlepší? Každý, dobre urobený kurín je dobrý. Musí však byť nevlhký, v Európe sa odporúča obrátenie na juh, alebo východ, vzdušnosť a aby tam bolo cirkulovanie vzduchu. Prikladáme tu aj ďalší plán kurína. Hodí sa vraj pre 10 sliepok.

clip_image007

clip_image009

Vštky návody sú v angličtine. Pousilujte sa to riešiť.

Floor plan = plán podlahy.

Feed hopper = válovčok na zrno, potravu.

Nestbox = hniezdo (na znášku vajec).

Front / side elevation = vzhľad z prednej / bočnej strany.

Door = dvere.

Wal = stena atď.

Pýtate sa...Etymológia slova KULTÚRA..

JKulik,obrazok5

autor Ján Kulík

Etymológia slova KULTÚRA.

Vysvetlenie tohto slova nájdete v et. slovníku, pri vstupe „K“, avšak keď sme po ten stupeň ešte neprišli a mnohí sa nás pýtajú práve na toto slovo, myslím si, že najlepšie bude, aby sme si ho vysvetlili zvlášť, lebo aj v et. slovníku by ste sa museli „prechádzať“ od slova, k slovu, hľadať si to, pamätať a spájať si rozličné vysvetlenia, lebo kultúra je komplikovaná. Podívajme sa na konekcie a hlavne na význam kultúry.

Kultúra:

1/ súhrn materiálnych a duchovných hodnôt, vymoženosť ľudstva v technike, vo vede, umení, vzdelanosť, civilizácia.

2/ istý stupeň hospodárskeho a spoločenského rozvoja v určitej epoche.

3/ vysoká úroveň, vycibrenosť.

4/ súhrn hospodárskych plodín a ich pestovanie.

5/ laboratórne pestovanie mikróbov, súhrn vypestovaných baktérií...

Toto je medzinárodné slovo a pôvodne sa vzťahovalo na parcelu skultivovanej pôdy. Neskoršie sa posúva aj na skultivovanie umu, duchovné trénovanie, cibrenie umu a pod. a tesne súvisí so slovami kult, kultivácia, kolón, ba aj kolónia... Čo je v úzadí týchto slov? Aké majú východisko?

Kult: zbožné uctievanie niekoho, alebo niečoho. Východiskom je lat. cultus = kultivovanie, práca, robota, trénovanie, vzdelávanie, kultúra, cibrenie, zbožňovanie, prepych.

Kultivácia: obrábanie, kultivovanie... Vzniklo na podklade stredovekej latiny, cultivare a východiskom tohto je cultivus, ako cultiva terae = obrábacia, kyprá pôda a východiskom tohto je cultus. (Viď predošlé.)

Kolón: starorímsky roľník, nájomca pôdy, osadník. Lat. colonus = sedliak, osadník, kolonista. Východiskom je colo, colui, cultum = dbať o..., obrábať, kultivovať, sídliť na jednom mieste, ochraňovať, milovať...

Kolónia: obyčajne zámorské územie osídlené skupinou ľudí, ktorí sú závislí od materskej krajiny; krajina, alebo oblasť ktorá sa kolonizovala; príslušníci určitého národa osídlení v inom štáte; spoločnosť jednotlivcov rovnakého záujmu žijúci pohromade... Východiskom je lat. colonia = salaš, farma, osada, dedina... na podklade colonus = osadník.

Teda, kým sa nám kultúra, cestou nemčiny dostala do reči, za sebou mala niekoľko tisícročnú cestičku. Jej evolúcia sa začala v čase prvého kultivovania pôdy a aj toto siaha do prajazyka Indoeurópanov, ku kolovému spôsobu sadenia rastlín a sám kôl už vtedy mal svoju prejdenú dráhu a preto, pamätám sa zo školy, že profesor nám etymológiu kolónov, kolónií, kolonizácie... vysvetľoval trochu chybne. Vraj kolonáda = stĺporadie, kolónia = mimomaterské územie občanov atď. vznikli z faktu, že kolonisti, kolónie... boli oporou hospodárskej sily materských krajín a na ilustrovanie nám dával pohyb kolónov z rímskej ríše do novoobsadeného priestoru Dácie (terajšie Rumunsko) a toto vraj bol znamenie zániku otrokárskeho a zrod včasného feudálneho zriadenia. Aj on mal trochu pravdu, ale len veľmi „rozriedenú“. Prečo?

V lat. columna = stĺp a to col- = variácie predpony cel-, ako je v cellere, celsus = vysoký, zdvihnutý, povýšený...ako to máme pri slove (importovanom), exelencia, excelentný, excelovať, exces... kde sa vždy naráža na niečo vysoké, nadmierne, významné... a aj toto súvisí s kolom, vlastne jeho hrotom, špičkou.

Piesne duchovné.Zbohom si dajme.

Kulik obrazok 

 

 

 

 

Autor Ján Kulík

V evanjelickom Spevníku pod číslom 654 nájdeme pesničku, ktorej prvé slová sú: Zbohom si dajme... s naznačením, že je to škótska ľudová. O akú pesničku ide?

Určite ste ju už počuli a to ak nie inde, tak na TV, hlavne v zahraničných  vysielaniach. Presne o pol noci masa ľudu si podá skrížené ruky, utvorí nejaký kruh, najčastejšie z toho vypadne reťaz, spieva túto pieseň... (V bývalej Juhoslávii sa pri rozlúčkach masových zhromaždení podobne robilo, len bola tu iná pesnička. Nazývali to „Kozaračko kolo“.)

„Zbohom si dajme...“ v krajinách hovoriacich po anglický je všeobecne známa pesnička i keď jej názov je trochu divný, „Auld Lang Syne“, čo by sme si preložili ako „voľakedy veľmi dávno“, alebo voľnejšie, „na pamätanie si zašlých dní“. Pôvodne toto bola básnička, ktorú v 1788. roku, v škótskom dialekte angličtiny, napísal Robert Burns a znalci hovoria, že určité elementy básne siahajú niekde do roku 1500 a že niekde po roku 1600, Sir Robert Ayton napísal určitú báseň, ktorej začiatočné verše sú skoro totožné, lenže táto báseň sa skorej vzťahuje na nešťastnú lásku, avšak aj náladove je veľmi podobná. Keď sa „Auld Lang Syne“ stala celosvetovou, nechýbali ďalšie autority, čo dokazovali, že verš „Auls Lang Syne“ našli tam, alebo tam... Vypadá, že ten prvý verš žil v ľude a po ňom siahali mnohí majstri pera, avšak nikomu sa nepodarilo z toho urobiť nejaký „hit“ (ako by sme dnes povedali), kým neprišiel Robert Burns a kým Škóti si to neaplikovali na vianočnú – novoročnú pieseň. Oni si ju začali spievať, ale ešte vždy neprešla hranice ich vlasti. Stalo sa to len vraj v 1929. roku, kedy kanadský kapelník, Guy Lombardo si ju nazaradil do novoročného rozhlasového vysielania. Novinové výstrižky z konca XIX. st. tiež písali o tejto piesni, ako novoročnej, kedy sa presne na polnoc „čakatelia“ nového 1896. v štáte Massachusetts (USA) pochytali za ruky a začali spievať túto škótsku pieseň. Pravdepodobne to boli škótski vysťahovalci, lebo londýnske noviny z roku 1910. tiež spomínajú podobnú udalosť. Vraj zozbieraní Škóti Londýna, zišli sa pred katedrálou sv. Pavla a ako hodiny odbili polnoc, podali si ruky a spievali „Auld Lang Syne“. Na začiatku boli Škóti a hlavne zásluhou ich vysťahovalcov, šírením sa vplyvu Británie, pieseň sa dostáva aj do sveta. Nápev, melódia je ľahká a ľahko utkvie v pamäti.

Tesne pred Vianocami, v roku 1788. Burns písal Frances Anna Dunlop a ku listu priložil aj poznámku: ...u nás jestvuje stará pieseň s krásnou melódiou a občas sa mi pletie po rozume... viete, ja veľmi milujem staré škótske pesničky. Ku listu priložím aj verše...“

Prešlo ďalších niekoľko rokov, počas ktorých Burns urobil zopár korektúr... až v 1796. roku, vydavateľ James Johnson sa rozhodol túto báseň, spolu aj s notami zaradiť do zbierky „Museum“. Ináč noty tejto ľudovej pesničky boli prvýkrát publikované už v 1700. roku. Iróniou osudu bolo, že básnik Burns túto publikáciu neuvidel. Umrel niekoľko mesiacov skorej.

Ukážka originálu, ako to napísal Burns. Pravda, je to nie v škótskom galskom jazyku, ale v škótskej angličtine a na dôvažok, keď toto číta Škót, aj Angličan mu sotva bude rozumieť. Prinášame len prvú strofu:

Should auld acquaintance be forgot,

and never brought to mind?

Should auld acquantance be forgot,

and auld lang syne?

Chorus:

For auld lang syne, my dear,

for auld lang syne,

we`ll take a cup o` kindness yet,

for auld lang syne.

Niekto sa pousiloval a dôkladne to preložil do češtiny:

Může snad stará známost být zapomenuta,

aniž by někdy vytanula na mysli?

Může snad stará známost být zapomenuta,

byť to je už dávno?

Refrén:

Po dlouhé době, můj drahý,

po dlouhé době,

ještě si jednou připijem na vlídnost,

a na tu dlouhou dobu.

Po čase, původný text do češtiny prebásnil J.V. Sládek:

Jak, - staré lásky zapomnít,

jak, - druhu druh stál blíž? –

jak, - staré lásky zapomnít,

snad, že je to dávno již?

Refrén:

Tak dávno, brachu můj,

tak dávno již, -

však srdečně si připijem

na „dávno již“!

Ako čo nám ev. Spevník neudáva autora textu, tak neudáva ani autora slovenského prekladu a aj tento text je pekný. Škoda, ale ďaľšie verše tiež chýbajú a dobre viem, počul som, že aj náš preklad je úplný. Počul som ho.

Zbohom si dajme, ktože vie, či zídeme sa zas.

Budúcnosť vždy skrytá je v tme

a tma zaťaží nás.

-Však sú nebesá nad nami, preto:

dovidenia a ruka Božia je s nami.

S Bohom! Do videnia!

Prvýkrát som túto pesničku počul a aj videl, čo sa počas spievania robí, len keď sme prišli do Austrálie. Podnik kde som vtedy robil, ako každoročne, usporiadal „vianočné party“, po čom nasledovalo obdobie dovoleniek. Keď sme už mali odchádzať, skupina prisťahovalcov z Británie sa pochytala za ruky, urobili v reštaurácii veľký kruh a začali si spievať. Medzi seba pozývali aj nás. Niekoľkí sa „osmelili“ a „tancovali“ s nimi i keď vtedy ešte asi nikto nepoznal text.

clip_image002

Pri akých všetko príležitostiach sa spieva táto pieseň?

Odborníci predpokladajú, že ľudový nápev sa najskôr vzťahoval asi na škótsku svadobnú pieseň, čo nie je nič nekaždodenné, lebo podobne si myslia aj o britskej národnej hymne „God Save the Queen“, ba čo viacej, tento nápev majú aj Nemci.

Keď sa ľudový nápev aplikoval na „Auld Lang Syne“, vznikla pieseň iného charakteru a používa sa vždy, keď je tu nejaká rozlúčka, ako napr. rozlúčka so starým rokom, vyprevádzanie priateľov, pri pohreboch, pri promóciách, pri končení veselých zábav, pri končení stretnutia skautov, pri vyprevádzaní starej a vítaní novej vlády, pri ročných schôdzach odborových hnutí, pri promovaní mladých námorných dôstojníkov... ba v niektorých krajinách sa používa aj ako štátna hymna a pod. Populárna je vo všetkých po anglický hovoriacich krajinách, ba aj v bývalých kolóniách britskej ríše, ako v Pakistane, Indii, Bangladeš (tam ju majú v bangalskom jazyku: Purano shei diner kotha = Spomienka na dobré staré časy, v Čile, katolícka cirkev ju používa ako pohrebnú pesničku (pravda, preložená je do španielštiny: Llegó la hora de decir adiós, digamos, al partir, neustra canción = prišiel čas povedať si zbohom, preto kým žijeme, spievajme túto pieseň. Tam má názov Pieseň na rozlúčku – Rozlúčková pieseň.

V Číne si ju spievajú študenti, ako pieseň priateľstva, ale spieva sa aj na pohreboch, pri promóciách...Preložená je aj do gréckeho, maďarského, japonského, arabského, thajského a ďalších jazykov.

Svojho času konala aj funkciu národnej hymny v Korey, Maldivskej republike...

Ako britské kolónie dostávali samostatnosť (India, Burma...) pri ceremoniáli stŕhania britskej a dvíhania národnej vlajky, spievala sa táto pieseň. Posledne sa spievala v 1997. roku, kedy Briti opúšťali Hong Kong.

30. novembra 2009. roku profesori a študenti univerzity v Glasgowe odspievali ju tiež a to odrazu až v 41. reči.

Ku tejto piesni sa viaže aj jedna smutná udalosť. Po I. sv. vojne, rozhodnutím Ligy národov, Austrália pod správu dostáva Papuu, Novú Guineu, okolité ostrovy (niektoré boli nemeckými kolóniami)... Začala sa II. sv. vojna a Japonci okrem Papuy a Novej Guiney okupovali všetky okolité ostrovy. Okupovali aj New Britain (hlavné mesto ostrova je Rabaul) a pri okupovaní zajali tam väčší počet austrálskych vojakov, misionárov, plantážnikov... Všetkých presunuli do tábora v Rabaul a rozmýšľali, čo ďalej. Rozdelili ich do niekoľkých skupín. Do skupiny „produktívnych“ (hodných na otrockú pracovnú silu), do skupiny „osožných“ (lekári a zdravotné sestričky) a do skupiny „nepotrebných“ (týchto tam hneď aj vyvraždili).

Skupinu „produktívnych“, dňa 22. júna 1942. naložili na ich obchodnú loď „Montevideo Maru“ a viezli ich na ostrov Hinan. Dňa 1. júla, neďaleko filipínskeho ostrova Luzon zbadala ich americká ponorka „Sturgeon“ a potopila loď. Z 825 austrálskych vojnových zajatcov a 208 austrálskych civilov, nikto neprežil. Z 27. japonských strážcov, údajne prežili len 17. O tejto vojnovej „epizóde“ sa dlhé roky nič nevedelo a to, čo sa neskoršie odhalilo, musíme prijať s určitou rezervou. Pred niekoľkými rokmi vyhľadali asi posledného svedka, bývalého japonského vojaka a ten im vyrozprával celú udalosť. Povšimnutiahodný je fakt, že si veľmi dobre pamätal, ako sa im loď topila a zajatci umiestnení v podpalubí (nemohli von) sa topili. Vtedy tí, čo boli na palube dali sa do spievania „Auld Lang Syne“. Dojalo ho to, takže si aj dnes dobre pamätá na túto udalosť. Ako sa loď topila, vyplávali z nej kusy dreva (na ohrev a varenie) a kto mohol ten sa toho dreva chytal. Väčšina vojakov a asi 100 zajatcov doplávalo po pevninu a začala sa ďalšia kapitola. Austrálskych zajatcov pritúlili domorodci a začal sa lov na Japoncov. Mnohých tu pobili, avšak podarilo sa nejako skontaktovať najbližšiu japonskú vojnovú posádku a začal sa lov na zajatcov. Všetkých, chytili a všetkých aj pobili.

Teda, ako každá pesnička, aj táto má za sebou dlhú a pestrú historku. Nezaškodí ju poznať.

* Sídlom okresu Murray (rozlohou je asi, ako polovica tretina Slovenska a počet obyvateľov je niečo vyše šesťtisíc) je mestečko Mathoura (počet obyvateľov 720), avšak sú tu aj tri kostoly (katolícky, anglikánsky a United church - v okolí, po menších dedinách je ešte niekoľko presbyterských, metodistických). Áno, máme až 3 kostoly, ale len jedného kňaza. Anglikánskeho, ktorý striedavo odbavuje služby v jeho chráme a v Uniting church. Do katolíckeho chrámu len občas, hlavne na sviatky, príde aj ich kňaz.

Keď sa služby končia, už či anglikánske, alebo v Uniting church, na rozlúčku sa vždy zaspieva jeden verš, do angličtiny preloženej „Edelweiss“, lebo vo filme „Sound of Music“ aj toto bola rozlúčková pieseň, avšak pri spoločnom predvianočnom obede v Uniting church, kde sa zídu všetci, bez ohľadu na vierovyznanie, spoločne sa spieva „Auld Lang Syne“. Podobne je aj v mestskom parku. Keď sa tam končí stretnutie „Koledy pri sviecach“, zase sa spieva táto pieseň.

04 júna 2010

Dovŕšil vek 18 rokov, nie navŕšil

Resize of Rotation of Sirka3

 

 

 

 

 

Autor Ján Širka

Dovŕšil, nie navŕšil

O heslách navŕšiť a dovŕšiť sa perom zmieni Ján Širka. Prednedávnom sme v tomto našom multinacionálnom prostredí počuli takúto vetu: Včera som navŕšil päťdesiaty rok života. Očividne s chybne použitým heslom navŕšiť pod vplyvom srbského navršiti. Po srbsky by veta znela: Juče sam navršio pedeset godina života.

Avšak po slovensky sloveso navŕšiť nemá tento význam. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka 4 navŕšiť znamená – po prvé naklásť do výšky, nakopiť, napríklad: navŕšiť drevo (na hŕbu), navŕšiť skália, po druhé – tak vytvoriť, napríklad: navŕšiť kopec hliny.

Ako vidno, v uvedenej problémovej vete nejde ani o prvý, ani o druhý význam hesla navŕšiť. Ide tu vlastne o význam dokončiť, skončiť, zavŕšiť dovŕšiť, napríklad: dovŕšiť skladbu, dovŕšiť prácu, víťazstvo, dovŕšiť päťdesiaty rok života... Posledný príklad dovŕšiť päťdesiaty rok života... je vlastne význam, ktorý sme hľadali. Ešte niekoľko viet na ilustráciu: Gitarista Slash nedávno dovŕšil 43 rokov. – Žiadosť vyplní zákonný zástupca klienta alebo klient, ktorý dovŕšil 18. rok veku.

Na potvrdenie uvedeného prečítame, čo sa podľa Srbochorvátsko-slovenského a slovensko-srbochorvátskeho slovníka Emila Horáka píše za srbským heslom navršiti: po prvé (a tento prvý význam nás aj zaujíma) dosiahnuť, dovŕšiť.

Teda srbské sloveso navršiti, keď ide o roky, máme preložiť ako dovŕšiť.

Slovenské navŕšiť zasa znamená nakopiť, a tak vytvoriť, a preto sa vo vete zo začiatku výkladu nehodí.

Aby sme nezabudli, problémová veta zo začiatku textu bude správne znieť: Včera som dovŕšil päťdesiaty rok života.

Žačkov -mechúr na tabak ale aj nadávka obyčajne človeku menšieho vzrastu…

Žačkov.

Svojho času veľmi bežné slovo a mohlo sa počul od starých apkov. Prečo? Tam si držali tabak, doháň.

V synonymickom slovníku toto chýba, avšak v starom, z SSJ (1965) ho možno nájsť a vysvetlenie je :

pokladá sa za prevzaté z maďarčiny a u nás je nárečové.

Význam:

1/ vrecko, vrecúško, mechúr na tabak;

2/ exp. nadávka obyčajne nedorastenému človeku, alebo človeku menšieho vzrastu,

telesne slabšiemu,

Slovo použili Vansová a Timrava.

Toľko je slov v SSJ, my však vieme, že žačkov je aj žigľoš, napajedený a pod. Používalo sa v spojení: Mece sa, ako žačkov … Mešec na tabak sa nosil pripevnený na opasku a tu sa pri chôdzi natriasal, opálal. Spojenie sa vzťahovalo na niekoho, čo od jedu až vyskakoval, metal sa aby dokázal svoju „pravdu“, svoj názor a pod.

Zdul sa, ako žačkov = nahneval sa a zdúva sa. Žačkov, keď sa naplnil, tak sa aj „zdul“.

Žačkov edom = človek čo sa ľahko nahnevá, explozívny, žigľoš.

Považuje sa za prevzaté z maď. jazyka, čím vlastne aj je, lenže v maď. nemá svoju etymológiu. Maď. zsák (žák) = vrece a predstavuje import, ako aj naše džoch, žoch.

Žoch, u nás sa skorej použilo džoch = vrece, hlavne to veľké na chmeľ. Žoch je aj na Morave, kým český je žok = r/v, hornolužický zak = kapsa, poľ. źak = rybárska sieť, hlavne „vŕšok“, slovinsky žakelj = vrece. Všetko je prevzaté z nemeckého Sack = vrece ( nájdeš ho aj v „ruksak“ – ďalší import z nem.), lenže ani tu nie je domáce. Východiskom mu je lat. saccus. (Machek)

V ang. stretneš sack =

1/ vrece, na podklade lat. saccus = vrece, vrecúško, peňaženka, z ktorého sa vyvinulo aj starofr. sac, tal. sacco a v príbuznosti má grécke σάκκος / sákos = vrece, ľochavé oblečenie, smútočné šaty. Latina si slovo vzala z gr. jazyka, avšak ani tu nie je domácim, lež importom z jazyka Semítov.

2/ kradnúť, lúpiť. Prevzaté z tal. sacco = r/v. Keď zlodeji kradli, lup si dávali do vreca.

3/ „komótne“, nepriliehavé šaty, hlavne ženský plášť, alebo domáci župan a pod.

Je tu aj ang. sachet = taštička na voňavky, púder... či u nás stretneš sáčik = vrecúško. Etymológia je rovnaká.

Autor Ján Kulík

Gaudeamus igitur a Ave Maria

Resize of Resize of 2007_04090058J.Kulik 

 

 

 

 

Autor Ján Kulík

Gaudeamus igitur a Ave Maria

Hneď musím poznamenať, že nie som katolík, ale túto modlitbu „Ave Maria“, či aj pesničku dobre poznám. Veď kto by ju nepoznal, keď si tam zamiešal svoje prsty aj Schubert (okrem iných majstrov) a svet sa s ňou spoznal práve v tomto podaní, v tejto hudobnej verzii. Je vznešená a poznajú ju nie len katolíci, protestanti, ale aj moslimovia, budhisti, hindu, ba aj ateisti. Tak dobre ju poznajú, ako aj „Tichú noc“. Každému utkvie v pamäti.

Pamätám sa na roky strávené v „Slovenskom gymnáziu“ v Petrovci. Patrili sme medzi špičkové gymnáziá v celej krajine. Na evolučnej ceste, toto gymnázium sa nazývalo „reálne“, „slovenské“... až „reformou školstva“  slovenské gymnázium sa „prekrstilo“ na „gymnázium Jána Kollára“ a začalo sa robiť podľa nového receptu. Pri „krste“ dávali pozor, aby zasvätenému bolo jasné, že je to slovenské, nuž zvolilo sa meno Jána Kollára (sú v ňom dve L).

V základnej škole sme to mali všetko len po slovensky. Až v tretej triede nám pribudol srbochorvátsky jazyk. V piatej nám pribudla nemčina a na gymnáziu sa nám „prilepila“ aj latina. Inak všetky ostatné predmety sme mali len v slovenčine, na výnimku, že keď sme išli do kostola, vtedy ešte pán farár, p. biskup (Samuel Štarke – bol z Mošoviec) kázal nám bibličtinou. V bibličtine sme mali aj „arcikule“ (prípravu ku prvému prijímaniu večere Pánovej, konfirmácii, takže aj dnes mám problém s „Modlitbou Pánovou“ a „Vyznaním viery“). V rámci slovenčiny, spoznávali sme sa aj s češtinou (modernou), trochu s jazykom Macedóncov a Slovincov, takže základy boli. Nie pevné, ale sme ich mali.

V rámci latiny učili sme sa odrecitovať a odspievať aj „Gaudeamus igitur“:

Gaudeamus igitur

Juvenes dum sumus.

Post jucundam juventutem

Post molestam senectutem

Nos habebit humus.

............

...........

Vivat academia!

Vivat profesores!

Vivat membrum quodlibet

Vivat membra quaelibet

Semper sint in flore.

...........

...........

clip_image001

Poštová pohľadnica so symbolom nemeckého študentského života – 1898.

Táto študentská hymna má 7 strof. Myslím, že má aj slovenský preklad.

Gaudeamus igitur je študentskou hymnou už vyše 200 rokov a spieva sa hlavne počas graduačného ceremoniálu, i keď pôvodne toto bola študentská „pijácka“ pesnička. Pokladá sa za najstaršiu zachovanú študentskú pieseň, avšak a to bez nejakého opodstatnenia, časť vedcov ju pokladá, či kladie až do XIII. st. ba nájdu sa aj takí, čo tvrdia, že čiaha až do doby Seneku.

Zatiaľ najstaršie dáta siahajú do 1723 – 1750. roku. Niekto ju rukou zapísal. Tento kus papiera sa dostal do rúk C.W. Kindleben-a, ktorý tu urobil nejaké kozmetické zásahy a v 1781. roku vydal ju v brožúrke „Studentlieder“. Sám nápev je už neistý. V čase C.W. Kindleben-a už sa pokladal za tradičný.

clip_image003

Budova gymnázia v Petrovci. (Architektom bol Jozef Šalanský.) Vystavala sa po I. sv. vojne. Vtedy sa robila celonárodná zbierka po celej Vojvodine, ba aj medzi vysťahovalcami „za mlákou“. Ľudia si išli dobrovoľne odpracovať, na „móbu“. Časť peňazí poskytla aj vtedajšia ČS republika a prispela i kráľovská Juhoslávia.

Tu svoju strednú školu absolvovali skoro všetci Slováci. Bolo nás tam hádam z každej osady. Neskoršie, vedľa gymnázia, otvorili aj učiteľský ústav pre potreby slovenskej enklávy. Profesorský zbor sme mali vynikajúci. Vedeli čo a ako učia a žiaci sa usilovali. Všetky predmety, pravda na výnimku cudzích jazykov, prednášali sa v slovenčine a Srbi z blízkeho Kulpína slovenčinu zvládli lepšie, ako mnohí Slováci. Pri voľbe lokácie gymnázia, boli naťahovačky s lokálpatriotmi, prečo má tento ústav byť práve v Petrovci... Tak, v tom čase najviacej slovenskej inteligencie bolo práve tu (situácia sa nezmenila ani dnes). Hneď pri zrode idey o vlastnom gymnáziu dôležité bolo, aby tento ústav nevychovával „pyšných mestských pánov, ktorí sa hanbia za svoj pôvod...“ (Slovenský hospodársky kalendár z roka 1925 – A. Labáth).

Keď nám pribudla latina, mali sme tu aj jedného profesora Rusína, greckokatolíka a ten nás naučil odrecitovať aj „Ave Maria“. Prečo? Neviem, ale zdolali sme i keď to nebolo v normálnom vyučovacom programe a slovenských katolíkov sme vôbec nemali. Ak sa aj niekto našiel, skorej to bolo na učiteľskom ústave.

Slovenský preklad „Ave Maria“ nepoznám, no viem, že je preložená do mnohých rečí. Ten latinský je však najkrajší, najvznešenejší. Porovnajte.

Ave Maria Gratia plena

Dominus tecum

Benedicta tu in mulieribus

Et benedictus fructus ventris

Ventrus tui Jesus

Ave Maria (Sancta Maria) Mater Dei

Ora pro nobis peccatoribus

Nunc et hora mortis nostrae

Amen.

clip_image004

My najlepšie poznáme latinské znenie tejto modlitby, avšak vo východnom krídle, v gréckej pravoslávnej cirkvi majú svoju vlastnú verziu a jej vznik sa datuje niekde do toho istého času. Údajne sa zjavuje niekde v IV. alebo v V. st.buď v Antiochu, alebo v Alexandrii. Základom jej je evanjelium podľa Lukáša a vzťahuje sa na slová anjela Gabriela, L 1:28 a 42.

... Buď pozdravená, milosťou obdarená, Pán s tebou! (Blahoslovená medzi ženami.)...Požehnaná medzi ženami a požehnaný plod tvojho života.“

Grécky text je:

Θεοτόκε Παρασθένε, χαιρε,κεχαριτωμένη Μαρια,

ό Κύριος μετά σου.

εύλογημένη σύ έν γυναιξί,

και εύλογημένος ό καρπός της κοιλιάς σου,

οτι Σωτήρα ετεκας των ψυχων ήμων.

Tento grécky text sa cestou slovanského cirkevného písma (stará cyrilika) dostáva aj medzi nás. Škoda, túto včasnú azbuku nemám v programe, tak to podám v novšej verzii cyrilike:

Ьогородице, Дево радуйся

Ьлагодатна Мария

Господ с тобой

Ьлагословена ты в женах

и благословен плод чрева твоего

Яко Спаса родила еси душ наших.

clip_image005

Mnísi v chrámoch, už či v západnom, alebo vo východnom krídle kresťanstva mrmlali si túto modlitbu vyše tisíc rokov, až odrazu začali pribúdať nové verše. Nezakladali sa na nejakom biblickom texte, kde sa zdôrazňovala dôležitosť Márie, jej miesta v Božom pláne na spásu človečenstva. Táto „prešírená“ verzia sa datuje do 1568. roku, kedy sa ju prvý raz verejne modlil aj pápež sv. Pius V. (Ešte vždy bola len v latine.)

Shakespeare sa nedal zahanbiť tam nejakým mníchom a tvorí novú, teraz anglickú verziu, preklad:

 

Hail Mary,

full of grace,

the Lord is with thee;

blessed art thou among women,

and blessed is the fruit of thy womb.

Jesus.

Holy Mary, Mother of God,

pray for us sinners,

now and at the hour of our death.

Amen.

Ďaľším autorom anglickej verzie je aj Sir Walter Scott. Napísal to v 1771. roku, čo zaradil do deja svojej novely „Lady of the Lake“. Prečo toto spomíname? Tak, v 1825. roku, mladý Franz Schubert čítal toto dielo a dojalo ho, i keď ho čítal len v nemeckom preklade. Angličtinu nepoznal.

Ave Maria! Maiden mild!

O listen to a maiden`s prayer!

For thou canst hear amid the wild.

Tis thou, tis thou canst save amid dispair.

We slumber safely `til the morrow,

Tho` we, by men, outcast, reviled;

Maiden! hear a maiden`s prayer;

Mother, hear a suppliant child!

Ave Maria!

Slová Schubertovej Ave Maria, ako to do nemčiny preložil Storck.

Ave Maria! Jungfrau mild,

Erhöre einer Jungfrau Flehen,

Aus diesem Felsen starr und wild

Soll mein Gebet zu dir hinwehen.

Wir schlafen sicher bis zum Morgen,

Ob Menschen noch so grausam sind.

O Jungfrau, sieh der Jungfrau Sorgen,

O Mutter, hör ein bittend Kind!

Ave Maria!

* Nasleduje ešte druhá a tretia strofa.

Sotva 28 ročný, ale už významný skladateľ európskeho mena, F. Schubert vzal papier, pero a začal písať noty. Podarilo sa mu skomponovať jednoduchý nápev, ale zároveň aj úchvatný, plný citu. Aj sám aranžmán mal byť veľmi jednoduchý. Speváka má sprevádzať jedine klavírová hudba, ba ani názov nebol Ave Maria, lež podľa postavy v novele, nazval to “Ellens dritter Gesang”(Elenina tretia pieseň – Elena Douglasová sa modlila ku Márii).

F. Schubert nebol jediným skladateľom, čo si oproboval sily aj na tejto modlitbe. Vlastne, už skoro od samého začiatku, tam od V. st. mnísi si modlitbu nie len mrmlali, ale občas ju aj tíško spievali, dávali jej nápev. Neskoršie, keď na rad prišli skladatelia, môžeme spomenúť verziu Charlesa Gounoda, ktorý priložil melódiu a slová ku hudbe J.S. Bacha a bol tu aj A. Dvořák,, Guiseppe Verdi, ruský skladateľ César Cui (áno, bol Rus), Mozart, Byrd, Elgar, Rosini, Brahms, Stravinsky, Perosi…ale aj Rachmaninov, Bortiansky atď.

“Ave Maria” nechýba ani v repertoáre mnohých slávnych spevákov. Najčastejšie spievajú verziu F. Schuberta, ale občas to “obohatia” aj inou verziou.

U rimokatolíkov Márii sa udelilo také miesto, ktoré v iných cirkvách nemá a preto už či pravoslávnym, alebo protestantom je to trochu divné. Napr. pravoslávni Srbi sa žehnajú len tromi prstami (v mene Trojjediného) a Chorvátov nazývajú “šakaši” (dlaniari), lebo sa vraj žehnajú štyrmi prstami, čiže celou dlaňou, avšak Máriu si uznávajú, ako matku Ježiša, či ako to nájdeme v citovanej stati od Lukáša. Podobne to majú aj protestanti a poukazujú aj na ďalšie verše u Lukáša, ako napr. 1: 47, alebo aj Rimanom 3:23, Matúša 12: 46-50, Sudcovia 5:24, Akty 1:14 atď. atď. Hádka vládne už storočiami a bude trvať aj ďalej, čo sa nás však netýka. “Ave Mária”, ako hudobná skladba očarí každého.

Čo by sme ešte mohli pridať? Prečítajte si Lukáša 1 : 31-45. Tam nájdete, ako Mária išla ku Alžbete, ktorá bola už v 6. mesiaci a táto Alžbeta keď porodila syna, nazvali ho Ján a tohto poznáme, ako Jána Krstiteľa. Keďže bol o 6 mesiacov starší od Ježiša, nebolo ťažko určiť mu miesto v kalendári. Ježišovo narodenie sa určilo na obdobie zimného slnovratu (rímske slávnosti boha Sola) a deň Jána sa určil na jún, letný slnovrat. Ľud európskeho severu vtedy pálil ohne, preskakovali ich… a toto sa misionárom nepodarilo vykoreniť, nuž dostali sme svätojánske ohne a bol pokoj.

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com