27 februára 2011

Božstvá Blízkeho východu-pokračovanie......

...........pripravuje redaktor Ján Kulík
...................................
Tešub : bol pôvodne bohom anatolského národa Hurri, o pôvode ktorého sa málo toho vie. Mnohí ich pokladajú za príbuzných ku Semítom, kým iní zase za pravdepodobných Indoeurópanov, lebo vraj do Anatólie prišli z priestrov severného Irána a po čase si do jazyka prevzali semítske slová (podobne, ako neskorší Chetejci).
            Tešub bol bohom počasia, či až búrok, hromobitia... Keď do oblasti prišli Chetejci, keď si svoju oblasť prešírili aj do krajiny Hurrov, ako „tolerantný“ národ, adaptovali si tohto boha, ktorý po čase splynul s ich bohom počasia, zvaným Tarhun. Z písma Chetejcov sa dozvedáme, že Tešub / Tarhun sa po čase stáva aj hlavným bohom tamojšieho panteóna. S jeho príchodom sa tratia „starí“ bohovia, ako Alalu, Anu, Kumarbi... ktorí boli vyhnaní do podsvetia. Ináč otcom mu bol buď Anu, alebo Kumarbi. Tešub sa pobil so starými bohmi, po jednom ich zvrhával z trónov, až nastal aj čas boja s otcom Kumarbi, ktorý skorej tejto bitky porazil boha Anu. Otec prehral bitku, ale rozhodol, že sa synovi pomstí a stvoril nového kamenného boha Ullikummi. Tento mal zabiť Tešuba. Ullikummi, ako boh urobený z kameňa, neustále len rástol, silnel... a nepomáhali ani hromi, ani blesky, ktoré na neho vrhal Tešub. (Všade na svete, hromi bijú do kopcov, ale ich nezbúrajú, nuž tento neustály boj Hurri a Chetejci si vysvetlili na svoj spôsob.) Na pomoc musel pribehnúť aj priateľ, boh Éa, ktorý Ullikummovi zoťal nohy, až konečne boh Tešub vyhral.
            Kult Tešuba sa rozšíril po všetkých okolitých krajinách. Klaňali sa mu nie len Chetejci, ale aj tí v Babylóne, Sumérsku, Assýrsku...
            Manželkou mu bola Hebat, kráľovna nebies, s ktorou splodil syna Šaruma. Jeho setrou bola Ištar / Aštarta.
            Kamenné sochy z oblasti hlavného mesta Chetejcov, Tešub / Tarhun sa znňazorňuje, ako muž, ktorý sedí na zohnutých hlavách dvoch bohov hôr, alebo ako muž, ktorý v ruke drží budzogáň, riadi bojovým vozom, do ktorého má zapriahnutý pár volov.

Tiamat : patrila do skupiny predpotopných bohov. Jej ríšou bolo more, či bližšie, slaná morská voda. Jej manžel Apsu panoval nad sladkými vodami. Klaňali sa im v Akkádii.
            Tiamat mala vrtošivú povahu. Nikdy si nevedel, ako bude reagovať, lebo raz bola mierna, milá a potom odrazu, akoby sa zbláznila.      Apsu mal cele inú povahu a preto nie div, že celý svet závisel práve od jeho darov. Smädných napojil, osviežil, rastlinám dal sviežosť a ľuďom dával ich plody.
            Tiamat a Apsu splodili ďaľších veľkých bohov, ako Lakhmu a Lakhamu, Anšar a Kišar, až konečne na svet prišiel aj Anu a po ňom ešte mnohí ďaľší bohovia, avšak ako všetky deti, aj mladí bohovia boli hluční, samopašní, nezbední, takže Apsu nemohol si ani zdriemnuť. Rušili ho zo spánku. Toľko ho to rozhnevalo, že so všetkými chcel skoncovať. Tiamat, ako matka, bola zhovievajšia a nechcela, aby jej pobil deti. O otcovom úmysle sa však dozvedeli aj mladí bohovia a Ea vyčkal chvíľu, kedy Apsu nebol ostražitý a zabil si otca. Po tomto, na čas vládol Ea, ktorý splodil Marduk-a, najschopnejšieho a najmúdrejšieho zo všetkých bohov.
            Starí bohovia naliehali, aby Tiamat „zmudrela“. Aby nebola toľko zhovievavá vôči svojim deťom. Poslúchla a zase sa z nej stala vrtošivá bohyňa. Vedela, že ten boj s deťmi nebude len obyčajná hračka a preto začala sa priprávať. Začala stvárať rozličné obludy, hadov, drakov, besných psov... všetky najdivšie zvieratá, šelmy a všetkých aj obdarila božskými vlastnosťami. Na čelo tejto divej a dravej armády vymenovala Kingu, ktorý sa medzičasom stal aj jej manželom.
            Mladí bohovia tiež mali svoje starosti, ako sa ubrániť. Spomedzi seba vybrali svojho šampióna, ktorý sa má postaviť zoči-vôči nie len armády, ale aj samej Tiamat. Voľbou sa rozhodlo, že to má byť Marduk. Tento sa vyzbrojil s vietrami štyroch svetových strán, ktoré určujú aj priestor a aj čas. Nasadol do bojového voza a hnal sa na bojisko. Uzrel Tiamat, ako od prekvapenia otvorila ústa a hneď jej do nich vohnal najhorší vietor, takže si ústa vôbec nemohla zatvoriť. Do úst jej vystrelil šíp, ktorý jej prepichol nie len žalúdok, ale aj srdce a bolo po nej. Celá armáda jej príšer sa dala na útek.
            Marduk teraz rozsekol telo bohyne, ako sa rozsekáva ryba, na dvoje. Z jednej polovice urobil nebeskú klenbu, ktorej rozkázal, že nesmie dovoliť, aby jej nebeská voda utiekla. Z druhej polovice urobil zemskú súš. Z hlavy jej vyrástli všetky pohoria, z ktorých začali vytekať najkrajšie potôčky. Z jej očí začal vytekať Eufrat a Tigris. Zapchal jej nozdry a takto okolo riek vznikli jazerá a vodné nádrže. Z jej prsníkov vznikli všetky vzdialené hory. Hľa, takto vznikol tento svet.     

Vahagn : starý boh Arménov, či ako sami seba nazývajú Hayk. Dnešné Arménsko predstavuje sotva nejakých 15% z krajiny, ktorá sa raz rozprestiera os Stredozemného, až po Čierne more a po Kašpické jazero. Arméni, či Hayk-ovia pôvodom sú Indoeurópania, lenže okolité národy, od doby ich osídlenia sa v tomto priestore, asi VII. st. p.n.l. neustále sa snažili pokoriť si ich. Neustále sa tu zvádzali boje s Grékmi, s Iránom... až na rad prišli aj Turci, ktorí ich skoro úplne pohltili, či aj doslovne, vyhubili. Arménsko, Arméni, za svoje pomenovanie vďačia asi omylu, lebo už či Gréci, alebo Iránci, chybne ich identifikovali s národom Aramaeanov (ľud z okolia hory Ararat, alebo opačne, meno tohto ľudu dalo názov hore Ararat). V gr. jazyku ich krajina sa nazývala Armenia / Αρμενια a v starom peržskom Armeniya. Skorej, ako prijali kresťanstvo (medzi prvými), v ich krajine sa klaňalo mnohým bohom, ktorých kult bol rozšírený v týchto priestoroch. Z ich vlastných bohov poznáme len zopár a najvýznamnejší bude hádam Vahagn, boh vojny, bojovníkov... Vahagn bol Visapaklal = ten, ktorý zabil draka, celkom rovnako, ako to urobil indický Indra Vrtrahan, alebo peržský Vrthragna.
            Zem a nebesá a purpúrové more odrazu boli v pôrodných mukách. Muky vytrhli z mora jednu červenú trstinku, z ktorej vychádzal dym a rovno z plameňa sa narodil chlapček. Mal plavé vlasy a jeho očká boli malé slniečká. Takto, z vody a ohňa, narodil sa Vahagn, ktorý sa neskoršie oženil s bohyňou hviezd, Astlik (všimni si príbuznosť slov astra, astlik). Jeho vlastnosti, charakter a doména sú rovnaké, ako ich najdeme v každej kultúre Indoeurópanov. Bol to boh ktorý bojoval s prekážkami, nepravdou, ale aj boh víťazstva. Rovnako, nech nenapočitujeme všetkých, ako bol boh Indra z Indie a Avesta z Perzie.
            V susedstve bola Perzia a tu svoje korene pustil zoroasterizmus. Čo vojnami, čo obchodnými stykmi... táto krajina sa snažila ovplyvniť, či aj ovplyvnila Arménsko a ich kultúru. Ich božstvo Anahita v Arménsku sa maní na Anahit, Ahura Mazda sa transformuje v Aramazd atď.
            Hádam všetci poznáme báj o „Mliečnej ceste“. Z detstva viem, že táto vznikla vtedy, keď kmotra kmotre kradla slamu (niekde pazderie). Ako ju odnášala, tak z tej slamy aj tratila...
            Vahagn sa vraj priamo zaslúžil o vznik tejto „cesty“. „V jednu zimnú noc hľadal si slamu pre svojho koňa. Našiel nejakú, ukradol a s touto slamou utekal na nebesá, ku svojmu koňovi. Cestou však tratil slamu, takže každý tvor vedel, kto slamu ukradol a kam ju odniesol“. Takto na oblohe vznikla „Mliečna cesta“.
            O samom kulte vieme len máličko. Toľko, koľko sa dá vyčítať z 10. riadkov (zachovaných) legendy, kde sa hovorí o narodení tohto boha. Ináč, všetky pamiatky na tohto boha, na boha Aramazd... sa našli v meste Ani, ktoré je na brehoch rieky Arpa, dnes v Turecku.

Yarikh / Yareah: je západosemítskym božstvom mesiaca. Tento sa oženil s bohyňou mesiaca Nikkal (v Sumérsku Ningal = kráľovna) a ich svadba bola nevyčerpateľnou témou starých pevcov v krajine Ugarit. Už vtedy, v oblasti Orientu mladomanžel musel zaplatiť za svoju nevestu a práve toto je náplňou prvej časti legendy. V druhej sa impakt posúva na plodnosť, či rodenie sa potomstva... V Kanaane sa verilo, že plodnosť bohov na nebesiach má priami vplyv na blahobyt ľudí, čo sú na zemi.
                                  
                                               ..........................

26 februára 2011

Pýtate sa...Rímskokatolícka cirkev v Anglicku.

           Áno, ešte vždy jestvuje, ale je v pomere k iným, len maličkou cirkvou, či ako to katolíci v naších chotároch hovria o protestantoch, sú len „sektou“ kresťanstva. Aby ste sa spoznali s týmto faktom, musíte si preštudovať krála Henry-ho VIII. jeho dcéry Mary a Elizabeth, španielsko-anglické vojny atď. Podobná situácia je aj v Škótsku. Aj tam je skupinka katolíkov (najmä z klánu Stuart a McDonald). Keď vás zaujíma aj táto téma, vyhľadajte si patričnú literatúru a najdete to. Ináč, anglikánska cirkev sama seba chápe, zaraďuje, medzi protestantov, no protestanti ich uznávajú viacej, ako len protestantskú sektu rimokatolíckej cirkvi. Prečo? Tak, ako všetko, celý problém si riešili len z polovice, demokratický. Sú protestanti, ale majú svoje pátriky. Sú protestanti, ale majú kadidlo. Sú protestanti, ale majú „svätých“. Sú protestanti, ale sa občas aj žehnajú atď.
                                   .......................................................... 
Zomrel už svätý Marín?..... 
je otázka, čo sme dostali z Prešova. Nech nezachádzame do dejín sveta, náboženstiev... môžeme povedať len toľko, že v západnom krídle kresťanov, po nicejskom konvente (325), každý kresťan bol „svätý“, čo vtedy znamenalo „veriaci“. Ďaľšou evolúciou, v rámci rimokatolíckej cirkvi, „svätí“ sú uctievaní, ale nie aj zbožňovaní. Uctievaní sú pre svoju vieru... martýrstvo a považuje sa, že v sebe majú nadpriridzené vlastnosti. Aby niekto bol „svätý“, musí prejsť cirkvou ustanovenou procedúrou. Kanonizovanie atď. čiže už aspoň 1500 rokov, žiadna živá osoba nebola vyhlásená za „svätú“. V chápaní kresťanstva, musíš nejskôr umrieť, aby si bol „svätý“, takže aj svätý Marín, či po latinský Marianus, už dávno umrel. Kedy? Tak bude to skoro 2000 rokov. V zozname „svätých“ sa stretneme s menom:
Sv. Marianus, martýr, ktorý umrel okolo roka 262 a jemu zasvätaný deň je 3. marec. Bol to rímsky vojak, na službe v meste Caesaria, v Palestíne, keď ho mali povýšiť na stotníka, ale aj vtedy bola závisť a niekto ho obžaloval z kresťanstva. Biskup Theotecnus ho však posilnil. Odporúčal mu, aby sa nezriekol vieri a svoj meč vymenil Slovom Božím a z tohto, parvda, prišiel o hlavu.
            V Taliansku je republika  San Marino, ktorá za svoj názov vďačí ďaľšiemu „svätému“ Marinusovi, zo IV. storočia. Údajne bol majster kamenár, ktorý sa utiahol do jaskyne na kopci Monte Titano, aby odbehol od ženy, ktorá tvrdila, že mu je manželkou. Dnes je tu samostatná republika San Marino.
            San Marino tradične je krajinou politických utečencov. Nikdy nebola monarchiou, i keď v erbe majú kráľovskú korunu. Táto vraj znázorňuje samostatnosť. V erbe majú tri veže, Guaita, Cesta a Montale, ktoré boli na hradbách mesta San Marino. Na každom sú tri pštrosie perá, po tal. penne = pero, čo sa považuje, že naráža na názov okolitého pohoria. Erb v tejto podobe siaha až do XIV. st. Motto „Libertas“ znamená „sloboda“.
            Farby národnej vlajky sú biela a modrá, sugerujú, že tu sa jedná o oblaky okololo tejto hory, krajiny.

            Dejiny poznajú aj dvoch pápežov s menom Marinus a to Marinus I. (882 – 884) a Marinus II. (942 – 946). V niektorých zoznamoch sú zapísaní, ako Marti I. a II.
            Nuž „svätý“ Marín už dávno nie je medzi živými a aj jeho meno nie je najak populárne. Skorej sa stretneme s menom Marína. Viď.

........................................................................

N. Zealand IV.

N. Zealand IV.

            Časový rozdieľ medi Novým Zealandom a Austráliou je dve hodiny. Práve som sa napojil na 24 hodinvé správy, reku nech vidím, ako sa situácia rozvíja, ale od včera večera nejakých markantných zmien nebolo. Vyšiel nový zoznam obetí (nie je tam nikto s naším priezviskom), počet obetí zatiaľ je 123 osôb, 226 nezvestných (predpokladá sa, že všetci zahynuli) a z trosiek vyhrabalo 72 živých osôb.
            Po celom meste, od otrasov vystupujú podzemné vody a bahno, lebo neprejde hodina, aby tu nebolo ďaľšie trasenie. Rodiny japonských študentov neustále prichádzajú. Majú nádej, že práve ich dcéra, syn, ešte žijú. Zahraničné záchranné skupiny neustále prichádzajú. Len z Austrálie je tam vyše tisíc osôb, včetne aj lekárov špecialistov, odborné sestričky, policajti (lebo už boli pokusy rabovačiek, krádeží...), ako aj personál úrádu pre sociálnu pomoc. Zásobovanie mesta potravinami, vodou... je už zabehané. Na podmienky, život sa vracia do koľaji.
 Takéto priepadiská sú po celom meste. Pôda klesá, voda vychádza, hlavne v predmestiach, kde je štrkova pôda, takže zodpovední uvažujú nad novým plánom mesta. Na takejto pôde sa viacej stavať nebude. Všetky budovy vykúpi štát a ľudí sa presťahuje na „pevnejší“ podklad.

            Život sa vracia. Nezastavilo ho ani zemetrasenie. Je nádej, že mesto sa vráti do koľaje. Chris Greenslade práve v čase zemetrasenia sme ho videli, ako z trosiek vyhrabáva ľudí, vynáša ich von... ale bol to len jeden z nespočetných. Robil, ako situácia dovoľovala. Ani sme nevedeli, že si hľadal snúbenku. Bola tam zahrabaná v troskách. Niekto iný ju zachránil. Človek, čo ako on, priskočil na pomoc. Celý život mu budú povďační. Aspoň ich život nestrostkotal. Včera predstúpili pred oltár Boží a povedali si celoživotné „Áno“. Mladucha bola ešte celá modrá, ale zaľubené oči na to nedbali.
             Emma Howard a Chris Greenslade idú od oltára.

            Mesto Christchurch s okolím má asi pol miliona obyvateľov. Mnohí však uvažujú, že viacej tu nebudú. Pôjdu inam. Na nejaké bezpečnejšie miesto. Experti, ak ich tak môžeme nazvať, lebo nevedeli predpovedať ani toto zemetrasenie, teraz vedia, že celé okolie bude bezpečné a to až celých 6 tisíc rokov. Neodchádzajte, lebo kam koľvek sa pohnete, čaká vás podobná situácia atď.
...................................pripravuje Ján Kulík

....................................................

25 februára 2011

New Zealand III.

...riport Jána Kulíka

           Ako čas plynie, tak ubúda nádej, že sa z trosiek ešte vytiahne niekoho živého. Včera a dnes už nikoho živého nevytiahli. Len telá mŕtvych. Na zozname je zatiaľ 103 mŕtvych a ešte 228 nezvestných. Pozeral som sa na predbežný zoznam obetí, ale  nevidím tam nikoho s naším menom.

            Toho času, na N. Zealande je vyše 1000 odborníkov z Austrálie. Dnes odchádza ďaľšia skupina, 300 osôb a o pár dní pôjde nová skupina. Vymeniť unavených. Dnes do Christchurch prichádza aj skupina čínskych odborníkov. Aj oni majú skúsenosti. Aj ich občas potrasie.
            Ak to môžeme považovať za šťastie, práve v čase zemetrasenia v meste sa konalo medzinárodné sympózium chirurgov. Bola tam viacčlenná delegácia z Austrálie a hneď sa aj dali do roboty. Našli tam niekoľkých majstrov s náčiním a ich nožíkmi, pílkami... amputovali nešťastníkom ruky, nohy. Vraj po niekoľko hodinovom pritlačení končatiny, len takto sa zachráni život, lebo ak by sa osobu vytiahlo, nával nazbieranej krve pri uvolnení by osobu hneď zabil.
            Určitá pani Amy Gilbertová len pred pár dňami si našla zamestnanie v špičkovej reštaurácii. Robila tam s bratom. Keď sa budova zrútila, bola blízko brata a chytila mu ruku. Volala o pomoc. Na šťastie, počul ju jeden z kolegov, ktorý práve vyšiel z budovy a podľa smeru zvuku, dal sa do odhrabávania. Priskočili aj ďaľší a túto ženu vyhrabali, lenže bieda. Nechcela pustiť bratovu ruku, ktorý bol už mŕtvy. Jemu už žiadna pomoc nebola potrebná.
Okoloidúce dievčatá pomáhajú Amy do sanitky, nemocnice.

            Jeden zo študentov angličtiny, chlapec z Japonska, textoval odkaz bratovi do Japonska: „Volaj pomoc“. Brat hneď informoval políciu v Christchurch a chlapca našli. Museli mu však odpíliť, amputovať nohu. Zotavuje sa v nemocnici. Nemocnice sú plné takýchto pacientov a že sú novinári bezočiví, polícia musí strážiť vchody. Aj takto, skupina japonských a amerických reportérov vtrhla dnu a „lovila“ atrakcie. Hneď ich aj zatkli a budú deportovaní.
            Záchranári robia 12 hodinové zmeny. Sú unavení. Vidia hrôzu. Ľudské telá  úplne stlačené, ako palacinky, takže je tu problém s identifikovaním. Po takejto zmene, i keď dostanú prestavku, spať nemôžu.

Je možné, aby v tejto hŕbe betonu bol ešte niekto živý? Nemožné, ale predsa v prvé hodiny tam nachádzali aj živých. Teraz už len ak veľkou náhodou. A predsa hľadajú.

            Ešte vždy sa pôda otriasa. Jednotlivé „after shocks“ dosahujú aj do 5°. Veď len od toho minulého zemetrasenia v septembri a do tohto, mali až 1000 otrasov. Potriasa aj ďalej. Podľa expertov, na „Alpskej tektonickej čiare“ platne sa posúvajú až 3 cm. ročne, takže už dávno sa čaká na jedno „silnejšie“ zemetrasenie o sile 8° a viacej a na tej čiare je aj hlavné mesto Wellington, ktoré už zažilo aj takéto zemetrasenia, v rokoch 1887 a 1892.
            Trasie, alebo nie, záchranný personál robí.

            Tento muž, člen skupiny z N.S.W. (Austrália) dobre pozná riziko a predsa ide do tých dier a hľadá, kutá, dúfa, že najde niekoho živého.

            V čase zemetrasenia, z glaciéra Tasman (alpská oblasť), odvalil sa kus ľadu, asi 30 milionov ton (1.km. dlhý) a padol do jazera. Narobil poriadne vlny, ale zatiaľ o nejakej škode nič nepočuť.  

........................................................................

24 februára 2011

V Petrovci sneží...


Kvačalova ul. o 01.00h, 24.02.2011 roku.
Meniny oslavuje Matej.
...........
Matej, Matúš: muž. mená, kde obe podoby vychádzajú z hebrejského Mathu, Mathies, čo znamená dar Boží. Takto sa nazýval aj jeden z evanjelistov.
       V Európe sa meno zjavuje najskôr vo svojej latinskej podobe, ako Matthaeus z čoho vzniká aj fr. podoba Mattheu. Z tejto podoby, hlavne počas reformácie, vzniká nový variant, Matthias. U nás máme zachované obe podoby a to: Matej a Matúš.
Časom sa tieto podoby osamostatňujú, dištancujú, takže z pôvodne jedného základu, dostávame dve, úplne samostatné mená....v i a c  mená na M...




Pranostiky

Na Mateja mráz, potom štyridsať ráz.
...................................................................

23 februára 2011

Zemetrasenie na N. Zelande II.

...riport redaktora Jána Kulíka
...................................
  Všetky pramene tvrdia, že toto najnovšie zemetrasenie bolo o sile 6,3° podľa Richterovej stupnice. Epicenter bolo 10 km. od Christchurch, v prístavnom mestečku Lyttelton, čo je hlavným prístavom mesta Christchurch.


            Z Austrálie, na Nový Zealand neustále letia lietadlá, hlavne lietadlá transportéry vojnového letectva (Hercules). Tam odvážajú skupiny záchranárov, lekárov, sestričky, policajtov... potrebné stroje, potraviny atď. a na ceste späť, privážajú sem zranených, lebo tamojšie nemocnice sú až preplnené.
            Počet mŕtvych nejak stagnuje, ale počet zachránených neustále stúpa. Robí sa tam horúčkovite, lebo nezadlho už bude neskoro. Robí sa deň a noc. Neprestajne. Pravda, el. sieť je poškodená a nieto prúdu. Nieto plynu. Nieto vody. Odpadová voda nema kam odchádzať, lebo potrubie je poškodené. Od otrasov, po uliciach vystupujú podzemné vody, bahno, robia sa priepadiská, z čoho aj premávka je sťažená a z čoho pukajú aj základy ešte stojacich rodinných domov. Novinári neustále dobiedajú, ak vraj úrady nemôžu odhadnúť počet obetí, nech im dajú aspoň odhadovú peňažnú sumu škody. Odkiaľ sa dopracovali, z akých prameňov majú poloinformácie, ale píšu, že škoda bude niekde od 12 do 15 miliard dolárov. Márne im zodpovední hovoria, že zatiaľ sa s tým vôbec nebavia. Dôležitejšie je zachraňovať ľudí. O škode na mostoch, cestách, žel. tratiach... zatiaľ nikto nevie. Na určité miesta sa nikto ešte nedostal. Vie sa len toľko, že aj tam je všetko zbúrané.
 Mapa zemetrasení. Biele krúžky predstavujú silnejšie zemetrasenia, kým červené sú v kategórii slabších.


             Takto vypadá hlavná magistrála smerom na Lyttelton.

 A takto vypadá žel. trať pri Lytteltone.

            Zásobovanie sviežou pitnou vodou už je zabehané. Farmári ju, ako prví, začali dovážať, no onedlho prišli veľké cisterne. Po meste je počet buniek na pitnú vodu, lenže ani toto nejde najľahšie. Mnohé prístupové cesty k mestu sú buď zničené, potrhané, alebo zasypané.
Tento tanker nemôže ani napred, ani nazad.

 Toto bola mestská katolícka katedrála.

A toto bol chrám metodistickej cirkvi.

Takto vypadá jedna z počtu mestských ulíc v Christchurch.

            Najviacej informácií máme z Christchurch, no Lyttelton, i keď podstatne menší, utrpel obrovské škody. Aké sú škody na prístavnom zariadení, ešte nikto nevie, no zbúralo im historické železničné nádražie, budovy... kým o rodinných domoch ani hovoriť.
Tomuto chudákovi z neďalekého kopca sa dokutúľal tento balvan. Dom je z polovice zbúraný.

Dušička moja neplač, že nám celoživotné úsilie vyšlo nanič. Nemame ani strechu nad hlavou. Máme však seba a láska stačí, aby sme sa zase postavili na nohy.

            Po okolitých mestečkách, dedinách, farmách... všade len rumovisko. Okolo rumovísk plačú ľudia, deti... lebo niekde tam, pod tými tehlami, pod tým betónom je mi polovička, dieťa, matka, otec...

 Muži vraj neplačú. Povedzte to tejto rodine. Ich mama, TV prezentérka je niekde v rumovisku TV stanice, z ktorej zostala len kopa betóna. Patrí medzi najväčšmi poškodené, vlastne zbúrané budovy. Koľko je tam ešte zavalených, nikto nemôže povedať, ale záchrannári hovoria, že ešte počujú hlasy. Ešte tam budú aj živí. Rodina dúfa, čaká, stŕpa. Možno nám vytiahnu aj mamu. „Nádej umiera posledná“.

            V budove, kde je, či bola TV, nachádzali sa aj učebne angličtiny pre zahraničných študentov. Hlavne z Japonska, Kórey, Číny... Aj ich zasypalo. Na TV obrazovkách ste mohli vidieť, ako jeden muž, s poriadnym akcentom, neustále telefonuje niekomu. Telefonoval si manželky, ktorá učila angličtinu v tejto škole. Či ju dostal k telefónu, alebo nie, ale zvonil, vyzváňal, hlavne preto, aby záchranná služba počula brnkanie a kde sa ohláša telefón, tam je osoba. Kto bol ten muž? Srbský prisťahovalec.
            Christchurch vźdy lákalo turistov. Bolo to romantické mesto. Len v čase zemetrasenia, bolo tam asi 8 tisíc Austrálanov. Zatiaľ sa vie, že jeden zahynul a zopár je nezvestných. Prichádzali tam však turisti z celého sveta. Mnohí z nich sú na liste nezvestných. Či ich vyhrabá živých, alebo nie, ukážu nám nasledovné dni. 
............................................

Zemetrasenie na Novom Zealande.


 ...riport Jána Kulíka
 .................................
            Krásne sú tie ostrovy južného Tichomoria. Cestou TV ste najviacej videli asi len Havajské ostrovy, teraz jeden zo štátov tvoriacich Spojené štáty. Nový Zealand už tak nepoznáte a verte mi, je krajší, zaujímavejší... Je to krajina večného mája. Aspoň tak tvrdia Novozealanďania. Má všetko. Výnimočne úrodnú pôdu, vhodnú na obrábanie a pestovanie všetkého. A pestujú. Asi najlepšie poznáte Kiwi Fruit, čo je vlastne privezené z Číny. Kiwi, tak Austrálania volajú Novozealanďanov, je vlastne názov tamojšieho nelietajúceho vtáka. Konečne, majú tam ešte zopár nelietajúcich druhov, avšak najväčší nelietajúci bol teraz už vyhynutý Moa vták. V porovnaní so pštrosom, bol to pravý obor, takže prví prisťahovalci, Maori ho rýchlo vyhubili. Podľa ich ústnej histórie, prví Maori sem prišli niekde v X. st. avšak s osídľovaním sa začalo len o dve storočia neskoršie, no veľká imigračná vlna Maorov siaha do roku 1350. Trochu neskoršie, 1642. roku Nový Zealand, či ako ho Maori nazývajú Aotearoa (krajina veľkého bieleho oblaka), „objavuje“ holandský moreplovec, Abel Tasman a v roku 1769. roku dochádza ku znovuobjaveniu, kedy tu pristáva James Cook. Európania sa tu začínajú osádzať len začiatkom XIX. st.
            V tejto krajine nájdete všetko. Na južnom ostrove sú fjordy, vysočánske pohoria, kde najvyšším končiarom je Mt. Cook (po maorský Aorangi), vysoký 3764. m. Je tam aj obrovský gracier, Franz Jozef , ale aj ďaľšie. Pravé horské dravé rieky plné pstruhov (priviezli ich zo sev. pologule) a v lesoch skoro toľko jeleňov, ako v Austrálii zajacov. Na severnom ostrove sú zase termálne pramene a počet gejzírov... Austrália má najviacej oviec na svete, lenže aj „malý“ N. Zealand mnoho nezaostáva. Majú tam nejakých 60 milionov oviec, skoro 10 milionov kráv, hlavne mliekárskych, vynikajúce vinohrady atď.
            Čo nemajú? Nemajú jedovaté hady, či vôbec hady, jedovaté pavúky a podobnú háveď, čo najdete v Austrálii.
            Počet obyvateľstva je len asi toľko, ako má Melbourne. Približuje sa ku 4. milionom. Najväčším mesto je Auckland, potom Wellington (severný ostrov) a Christchurch, na južnom ostrove. Leží v tzv. Canterbury Plains oblasti. Založené bolo v 1850. roku, kedy sem privandrovala skupina osadníkov a jeden z nich sa rozhodol, že nové masto nazvú Christchurch, podľa collega v Oxforde, lebo bol ich odchovancom. Nezadlho po osadení sa, začínajú stavať aj katedrálu v gotickom štýle, zakladajú sa rozličné školy, college, ku ktorým pribúdajú ďaľšie, až vzniká aj univerzita... Toto 350 tisícové mesto je dynamické a znalci hovoria, aj najkrajšie v celej krajine. Pravé európske, či vlastne pravé anglické. 
 Časť areála University of Canterbury – Christchurch.


 Takto vypadala katedrála v Christchurch pred zemetrasením.


            Ako všetko na svete, aj táto krajina má svoju „druhú stranu mince“. Leží priamo na čiare „Pacific Ring of Fire“ (Ohnivý kruh Pacifika) a zemetrasenia nie sú zriedkavosťou. Viacej každodennosťou. Natriasa ich tak, ako aj tých v Californii a preto novšie stavby sa robia podľa štriktných zákonov – aby odolali zemetraseniam. Staršie, z doby kedy toto bola „len“ kolónia, stavali sa podobne, ako v Británii a preto pri väčších otrasoch sa aj rozpadnú.


Pacific Ring of Fire sa ťahá od Kamčatky, povedľa Japonska, cez tie romantické ostrovy Tichomoria, cez N. Zealand... Druhé krídlo prechádza do Ameriky a tiahne sa ich západným pobrežím až po Antarktik. Je tu počet sopiek a aj zemetrasenia.

Mapa N. Zealandu. Tie hviezdičky na severnom ostrove, čo sa tiahnu ďalej do Pacifika, sú vlastne aktívne sopky. Červená čiara je linaj prietrže a šípky predstavujú tlačenie geologických platní.


            Najsilnejšie zemetrasenie vraj bolo v 1855. roku, až 8,5 na Richterovej stupnici. Zasiahlo severný ostrov. Zapísané je, že niekde v tom čase išla expedícia navštíviť novozaloženú osadu v priestore Rakauroa (kraj gejzírov), ale nedajbože najsť osadu. Od domorodcov (Maorov) sa dozvedeli, že áno, bola tu osada, ale už jej nieto. Je na spodku toho veľkého jazera.
            Oblasť Canterbury tiež zažila hodne zemetrasení. V 1888. mali tam zemetrasenie o sile 7,1°. Rovnako, 7,1° mali aj v 2010. roku (4. sept.), ale epicentrum nebolo tak blízko ani ku mestu a ani ku povrchu. Bolo v hĺbke vyše 30 km. Toto najnovšie (22. feb. 2011), i keď podľa stupnice bolo podstatne slabšie, malo rušivejšiu silu. Epicentrum bolo len nejakých 10 km. od stredu mesta a v hĺbke len 5 km. Čo je najhoršie, stalo sa v čase, kedy mnohí zamestnanci sa práve vrátili z obeda, takže kancelárie boli plné ľudí, školské učebne plné žiakov... a v meste s vyše 350 tisíc obyvateľov, je to poriadny počet osôb v uzamknutom priestore. Na dovažok, ako naší ľudia hovoria „na blato netreba veľa dažša“, tak je to aj tu. Po tom zemetrasení, ktoré malo aj svoje menšie „potriasania“, mesto začínalo ožívať. Inšpekcie prezreli všetky stavby... a ľudia sa vracali do domov, avšak ani inšpektori všetko nevidia. Najnovší úder zbúral aj tie budovy, ktoré sa zdali byť celkom „zdravé“. Nevydržali. Padali jedna, za druhou. Hlavne tie, poschodové, čo boli v samom strede mesta. Hrôza. Áno, prežívali sme ju aj my, lebo okonáhle to potriaslo, austrálska TV sa prepojila na novozealandskú a videli sme, ako sa veci dejú. Videli sme Christchurch, ale nie aj to, čo sa deje v okolitých dedinách. Cesty pukali, stvárali sa trhliny, priepadiská, z kopcov sa zem zosúvala... 
 
Takto dopadla aj slávna katedrála. Je bez veže. Keď sa utíšil prvý príval, niekoľko ľudí vošlo dnu, aby videli, akú majú škodu a vtedy bol druhý potras. Mnohých tam zavalili tehly, hrady... lebo aj vnútro utrpelo poriadnu škodu.
  

            V samom strede mesta „kľakla“ aj poschodová budova a poschodie, po poschodí padalo. Ako palacinky. Keby, lenže v tom betóne boli aj ľudia. Privalení, zavalení, v šoku... Vyťahovali ich po jednom a ešte vždy aj vyťahujú. Koho živého, koho mŕtveho. Hrôza. 
 Tohto chudáka vytiahli. Je krvavý, ale živý a hneď aj telefonoval rodine „Ešte som živý“.





            Poludnie. Mestký ruch v plnom prúde. Ľudia navštevujú reštaurácie, obchody, cestujú a tu odrazu úder. Po uliciach autá, autobusi, no všetko, ako to býva v meste.

 Tento autobus (za nim ďaľší), nedorazil na svoju konečnú. Tým sa mu stala ulica mesta. Ako prešli cestujúci, neviem.

            Akonáhle túto našu bratskú krajinu zasiahla pohroma, naša ministerská predsedníčka Julia Gillard hneď kontaktovala ich ministerského predsedu a ponúkla každú potrebnú pomoc. Pravda, prijali, veď aj oni nám pomáhajú pri lesných požiaroch, najnovšie pri cyklóne Yasi... nuž je to celkom ľudské, podať pomocnú ruku najbližšiemu. O pár hodín po kontaktovaní, na N. Zealand už aj išli prvé brigády záchranárov z Austrálie. Ľudia, experti záchranári, zdravotný personál, potrebná výzbroj... a ešte stále tam dochádza skupina, za skupinou. To nie, že aj doma nie sú potrební. Sú. Hlavne teraz, keď sever Západnej Austrálie bije cyklón, po cyklóne. Od ako prehrmela Yasi, boli tu už dva ďaľšie cyklóny a jedno tornádo.
            Kto ešte ponúkol pomoc, hneď po tejto kalamite? Tak okrem Austrálie, boli to Spojené štáty a Japonsko. Dnes, v druhý deň, pomoc ponúkla aj V. Británia, Singapúr, Tajwan a rad krajín (aj Slovensko) vyjadrilo svoju sústrasť, či ako píše slovenská tlač, „kondolovali“.... ( a nech niekto povie, že sme „sto rokov za opicami“).
            Včera, čiže v deň zemetrasenia, novinári dobiedali na zodpovedné osoby, aby im dali počet mŕtvych. Takéto „kačice“ robia odber novín a „čím horšie, tým je lepšie“. Kde sa dopracovali ku číslu 65 mŕtvych, neviem, ale dnes ráno, na základe mŕtvol v márniciach, počet sa zredukoval na 38. Postupom času, dnes (streda) okolo poludnia, počet sa zase zvýšil. Teraz je počet 75 mŕtvych a 300 nezvestných.
            Letisko a to aj v Christchurch začalo fungovať. Pristávajú lietadla, ale zatiaľ len nákladné, s pomocou a pomocným personálom. Na poludnie začne fungovať aj medzinárodné, lebo predsa, v Austrálii je na tisíce Novozealanďanov. Ako po N. Zealande, tak aj po Austrálii, rozličné dobročinné organizácie robia zbierky (peňažné) na pomoc bratom.

            Tak, milí krajania, ak snívate o tých ostrovoch v Tichomorí, ktoré vôbec nie je tiché, ak snívate o pobrežiach tanečníc, to je len fantázia. Aj tu je život drsný. Bije nás El Nińo, El Nińa, tsunami, cyklóny, zemetrasenia, „you name it, we`ve got  it“. (Spomeňte a my to máme.)
            Na N. Zealande máme aj hŕstku krajanov. Najmä na severnom ostrove, ale koľko viem, aspoň dve rodiny sú aj v Christchurch. Ako prešli, neviem. Predpokladám, že sú medzi živými.

...............................................................................
           

21 februára 2011

Jazykové okienko:Nasledovný je takýto, tento, nie nasledujúci...

.....autor Ján Širka
     V jazykovom okienku nás zaujalo heslo nasledovný vo vete: Vláda... rozhodnutie schváli na nasledovnej schôdzi. To preto, že sa toto heslo v danej vete nenáležite použilo namiesto prídavného mena nasledujúci pod vplyvom veľkej zvukovej zhody. Avšak takmer zvukovo zhodné heslá majú rozdielne vecné významy. Pritom musíme pripomenúť aj fakt, že vojvodinskí Slováci takmer nepoznajú heslo nasledujúci. Okrem jazykovo vzdelaných, zaoberajúcich sa slovenčinou a hŕstky študujúcich na Slovensku.
Nazrieme teraz do Krátkeho slovníka slovenského jazyka 4, najprv čo sa píše za prídavným menom nasledovný: Používa sa pri uvádzaní výkladu, výpočtu a podobne, vhodnejšie takýto, tento, napríklad: správny postup je nasledovný... Teda namiesto hesla nasledovný v slovníku sa odporúča používať ako vhodnejšie heslá takýto, tento. Napríklad: Správny postup je takýto: Približne päť minút pred ukončením lehoty pôsobenia farbu zapeníš s vodou a dôkladne vypláchneš. Ďalší príklad: V jesennej časti na zápasy nastupovali títo hráči: Peter Čiernik  ml., Peter Žofaj, Martin Hvolka, v obrane Peter Čiernik st...
Teraz prečítame, čo sa v už uvedenom Krátkom slovníku píše za heslom nasledujúci (prídavné meno), ktorý nasleduje (v poradí), ďalší, napríklad: v nasledujúcej časti výkladu. Uvedieme ešte niekoľko príkladov: Doručenie nasledujúci deň. PREDPOVEĎ POČASIA NA NASLEDUJÚCI TÝŽDEŇ. Nasledujúci týždeň pod nulou a so snehom. Nasledujúci ročník... Ako sme videli, nasledujúci má význam idúci za niečím, ďalší, budúci, nastávajúci...
Teraz by sme mohli do problémovej vety zo začiatku textu dosadiť namiesto nevhodného slovka nasledovný náležité nasledujúci. Veta bude znieť: Vláda... rozhodnutie schváli na nasledujúcej schôdzi... ALEBO Vláda... rozhodnutie schváli na ďalšej schôdzi... ALEBO Vláda... rozhodnutie schváli na nastávajúcej schôdzi... ALEBO Vláda... rozhodnutie schváli na budúcej schôdzi.... 
 Nakoniec zhrnieme. Prídavné meno nasledovný jazykovedci odporúčajú vystriedať heslami takýto, tento. Prídavné meno nasledujúci má význam – ktorý nasleduje (v poradí), ďalší, budúci, nastávajúci...
............................................................................
........................................................

Pýtate sa..Božstvá Blízkeho východu-pokračovanie....

.....pripravuje Ján Kulík
..................................
Kumarbi : sa pokladá za posledného pána starých bohov a aj on sa tratí, lebo ho vystrieda, či zvrhne z moci mladý boh Tešub, boh nečasu, búrok, hromov... Sídlil v meste Hurri, ale prenikol aj do Hatti, či následne aj do panteóna Chetejcov. I keď Kumarbi stratil trón, predsa ešte dlhú dobu „žil“, ďakujúc práve Chetejcom.

Kušukh / Kušuh: v panteóne národa Hurri, tento boh sa tešil veľkej úcte. Kládlo sa ho nad hlavu boha slnka, Šimegi-ho. Partnerkou mu bola bohyňa Niggal (v Sumérsku a v Akkádsku Ningal). Jeho dom sa nachádzal v meste Kuzima, ktorého lokáciu zatiaľ nevieme. Chetejci, ako národ s najväčším počtom bohov, adaptovali si aj jeho a u nich sa stal bohom prísahy. Strašne trestal tých, čo porušili akúkoľvek prísahu, „čestné slovo“. Znázorňovalo sa ho, ako okrídleného muža, s kosákom mesiačika na prilbe a niekedy stojí aj na chrbte leva.

Marduk : je synom bohov Ea a Damkina, čiže patrí do novej generácie bohov Mezopotámie. Bol hlavným bohom Babylóna a celého Babylónska. Bol toľko populárny, že na čas mal až 50 rozličných mien. Pôvodne bol asi bohom hromu, ale keď porazil predpotopnú obludu chaosa Tiamat, ktorú na bohov novej generácie vyslali starí, predpotopní bohovia, stal sa pánom všetkých bohov na zemi a na nebesiach. Všetko živé na tomto svete, všetky rastliny, zvieratá a aj človek mu vďačí za svoju existenciu, ba aj osudy krajín sú v jeho moci.
            Aj Mardukovi sa pripisuje stváranie sveta, čiže zeme, rastlín, zvierat a ľudí, ako aj stvorenie nebies atď. ba len ďakujúc jemu, na svete vládol poriadok. Spoločnicou mu bola bohyňa Zarpanitu. Najčastejšie sa stretávame práve s týmto menom.
            Marduk mal aj svoju hviezdu, planétu Jupiter. Jeho svätými zvieratmi bol kôň, pes a hlavne tzv. drak, ktorého obraz krášlil mnohé vtedajšie chrámi. Na najstarších soškách tohto boha vidíme, že v ruke drží trojhraný rýľ, čo sa dáva do súvislosti s jeho funkciou plodnosti a hojnosti. Jeho rúcho krášlia hviezdy. V ruke vždy drží žezlo, ako aj kópiu, luk, sieť a zväzok hromov.
            Postupom času, z Marduka sa stáva boh Bel, čo nie je nič iné, ako využitie semítskeho slova baal = pán. Podľa písania Grékov, Bel vždy bol bohom Babylónska a nie Sýrie, lebo aj tam jestvoval rovnomenný boh. Mnohí znalci mytológie hovoria, že Marduk a grécky Chronos (Kronos) vznikli v rovnakom čase a za podobných podmienok.

Mitra / Mithra : je bohom Indoeurópanov. Viď článok o Mitraizme.

Mot / Môt : patrí do skupiny „predpotopných“, starobylých západosemitských bohov a jeho meno neznamená nič iné, ako proste smrť. Áno toto bol boh smrti, vojny, sterility, neplodnosti... bol antipólom všetkého dobrého. Ináč otcom mu bol boh El (čo nie je nič iné, ako semítske slovo pre boha, ktoré najdeme v hebrejskom, ako Elohin, či medzi moslinmi, ako Alah). Bol veľkým nepriateľom boha Baal-a, boha jarnej sezóny, nebies... a pravda aj úrodnosti. Nikto už nevie povedať, kedy začala stále opakujúca sa bitka medzi Baalom a Motom. Muselo to byť veľmi dávno, lebo jestvovala aj určitá božská dohoda, že raz zahynie Baal a raz Mot, no vždy sa ich prinávrati medzi živých, takže bitka aj ďalej trvá. Viď Baal.
            * Neviem či sa už niekto bavil komparovaním ie. mr- = smrť, mrieť... a semítskeho mot / mt = smrť, mrieť. Pozdáva sa mi, že aj tu máme stopu po paleojazyku.

Nergal : boh podsvetia, pekla... Klaňali sa mu v Babylónsku. V jeho doméne boli vojny, choroby, epidémie, nešťastia... všetko, čo mu mohlo priviesť nových poddaných. Nergal bol synom boha Enlil-a (viď), boha nebies. Otec mu dal ľudí a on rozhodoval s ich osudom. Nergal bol veľmi arogantný, zúrivý a netrpezlivý, takže sa ho porovnávalo s divým býkom. Miloval vojnu, búranie, katastrofu, epidémie... ale aj hurikány, záplavy... Dbal o takéto záležitosti, ba sám ich aj podnecoval.
            Ereškigal, dcéra boha Anu, v podsvetí, rovno v pekle si zriadila svoje kráľovstvo, kam sa nemohli dostať ani bohovia, len ak sa zriekli svojej moci a vtedy sa z nich stávali sluhovia, väzni bohyne Ereškigal.
            Nergal a Ereškigal  sa nejak neznášali, nuž jedného dňa sa Nergal rozhodol navštíviť jej kráľovstvo. So sebou si vzal 14. demónov, takže prejsť cez 7 pekelných brán mu nerobilo žiadne ťažkosti. Keď prišiel rovno ku kráľovnej tejto ríše, ukázal sa v celej svojej sláve, takže sa Ereškigal do neho zaľúbila. Keď ju zviedol, bez slova sa pobral domov, čo ju náramne urazilo. Prosila boha Anu, aby k nej poslal tohto nevďačníka a záletníka a ona to s nim vybabre. Usmrtí ho. Ak ale Anu nevyhovie jej žiadosti, ona sama potresce celý svet a to veru bude strašné. Aj pre bohov a aj pre ľudí.
            Nergal musel späť do podsvetia, do pekla a to bez nejakej nádeje, že sa mu podarí odtiaľ uniknúť. Keďže bol silák, zaumienil si, že ak má v tom pekle zostať, tak to bude len ako jeho pánom. Akonáhle sa priblížil ku Ereškigal, hneď ju schmatil za vlasy, tresol o zem. Chudera, prosila o milosť a hneď aj prisľúbila, že sa vydá za neho. Bola svadba. Týmto manželstvom všetká moc kráľovny prešla na Nergala. On sa stal pánom pekla. Od vtedy sa vôči nej správal celkom jemne, avšak ako pán pekla, ukázal sa veľmi krutý. Museli ho poslúchať všetci tamojší menší bohovia ohňa, útrap... a pravda aj všetci mŕtvi ľudia.
            V neskorších legendách Nergal vystupuje pod menom Erra, ako pokojný manžel, lenže práca v manželskej posteli ho strašne vyčerpávala. Vždy bol nevyspaný, slabol... nuž upustil aj svojich povinností. Ľudia a zvieratá sa len rodili, nemreli, takže nezadlho tu bol neporiadok. Všetko sa premnožilo do takej miery, že na svete nastal hlad. Na šťastie, boli tu ešte Sibitti, ohniví bohovia podsvetia a verní sluhovia boha Erra. Znepáčil sa im mestký život, nudili sa, ich luky a ohnivé šípi zapadli prachom, pavučinami, nože im zhrdzaveli... takže išli za svojim pánom, prebudili ho spánku a volali: „My chceme robiť. Chceme bojovať...“.  Naliehali na svojho pána, aby už raz dal povel, bojový výkrik, aby aj oni mali nejakú zábavu.
            Erra vypustil svoj bojový krik, až sa všetko zatriaslo. Všetkým ľuďom a aj bohom nahnal ukrutný strach. Skoval aj svoj ukrutný plán. Smrť bude všade vôkol a potoky budú tiecť krvavé. Potrasie svetom, destabilizuje ho, lebo toto je už do nevydržania. Všetko sa len rodí, vládne poriadok a svet takto ďalej nemôže. Musí väčšinu pozabíjať a vyvrátiť aj božské zákony o ručení pokoja. Jeho úmysel nevyjde, ak neprekabáti aj hlavného boha Marduka, aby tento aspoň na chvíľu vstal zo svojho tróna. Marduk sa však spamätal, čo bolo, keď sa raz zdvihol z kresla. Bola potopa sveta. Erra naliehal a aj sľuboval, že on osobne ručí, že sa nič nestane. On osobne zabráni výstup podzemných demónov. On osobne sa postará, aby chrám Marduka chránili bohovia Anu a Enlil.
            Po čase, Marduk pristal. Zdvihol sa z trónu a šiel do paláca bohov. Erra sa stal dozorcom. Za nejaký čas všetko bolo v najlepšom poriadku, ale odrazu vzplanul. Z chrámov sa stali miesta hýrenia, rúhania, osídlené oblasti sa stali púšťou, synovia znenávideli svojich otcov, matky znenávideli vlastné dcéry, kriví bežali rýchlejšie od nekrivých, starí pochovávali mladých, človek jedol človeka. Všetky hodnoty sa vyvrátli. Všetko sa konalo opačne, od ustáleného poriadku. Smrť číhala za každým rohom. Po čase, zásahom bohov, Erra sa musel vrátiť do svojej ríše a zase nastal poriadok.

Ninurta :  boh oblasti Sumérska / Mezopotámie. Neraz ho stretneme aj pod menom Ningirsu. Klaňali sa mu v meste Girsu (alebo Telloh) a v oblasti Lagaš. Ninurta je tamojšou sedliackou verziou boha hromov, bleskov, dažďu a jara. Zároveň bol aj bohom pluha a orania. Jeho staršie meno bolo Imdugud (ktoré sa teraz číta aj ako Anzu), čo znamená „dažďové mračno“. V starších legendách sa mu pripisovala podoba tmavého dažďového oblaka, čo sa znázorňovalo, ako veľký čierny vták letiaci s rozšírenými krídlami a z levej hlavy chŕliacim ohňom. Postupom času, s tendenciou anthropomorfizmu, stará podoba tohto boha sa stáva už len jeho amblémom.
            Ninurta bol synom boha Enlil a bohyne Ninlil (Belit), ale v iných materiáloch sa podáva, že bol synom aj bohyne Mah (Mami), ktorá bola bohyňou všetkých podôb. Manželkou mu bola  Bau , v Nippure zvaná Ninnibru = kráľovna Nippura. V tomto meste, skorej sezóny orania, poriadal sa veľký festival na ich česť. Neraz sa stretneme aj s menom Gula, alebo Ninkarrak (Akkádia), Nininsina (Sumérsko), avšak vždy sa tu jedná o to isté božstvo.
            Bau, podľa všetkého vypadá, že pôvodne bola bohyňou psov, lebo pod iným menom, ako Nininsina, znázorňovalo sa ju so psou hlavou. Neskoršie sa pes stáva jej amblémom. Ľudia sa v tom čase liečili všelijak a keďže si dali psom lízať rany, stala sa aj bohyňou ránhojičstva. Ináč vraj bola dcérou boha bohov, An a manželkou boha Pabilsag, boh dažďov, ktorého poznáme aj pod menom Ninurta a Ningirsu.
            Okolo tohto boha jestvuje hodne legiend. Bol vraj mladý, urastený, obratný, nebojácny, pravý junák... nuž v zápase bohov o primát, vyšší bohovia si ho neraz volili za svojho „šampióna“ = reprezentant, obranca, zástanca... v súboji so „šampiónom“ opozičného tábora.
            Ninurta bol bojovník pre poriadok na svete. Nenávidel chaos, divočstvo a vždy si zastal na stranu tých, čo bojovali proti krutosti. Zároveň bol aj „deus faber“ = majster umelec, boh, ktorý svet spoznával s novou technológiou civilizácie. Bol aj pánom medi, medených ložísk a výrobkov z tohto kovu. Z tohto vidíme, že musel žiť na začiatku doby medenej.

Sin : sumérske božstvo mesiaca, luny. Často ho stretneme aj pod menom Nanna, Nannar, Zu-en... Sin bol otcom boha slnka, Šamaš-a, ba v niektorých legendách, aj otcom bohyne Ištar (Aštarta), či ako ju poznali v Sumérsku, bohyne Inanna.
            Sin / Nanna pôvodne sa vzťahovalo iba na splň mesiaca, na jeho svetlo v tom čase, kým Suen bol bohom mesačného kosáka. Neskoršie splynuli v jedno božstvo. Sin / Nanna sa stal aj bohom pastierov hovädzieho dobytka, lebo ten mesačný kosák sa im podobal na rohy býka. Tento boh pomáhal pastierom, aby v močiaroch vedľa Eufratu bolo vždy dosť trávy. Aby sa rieka občas vyliala, zaplavila okolie a takto zabezpečila šťavnaté pasienky a následne i hojnosť mlieka. Jeho spoločnicou bola Ningal, v tejto oblasti bohyňa trstiny, porastu močiarov... ktorá raz ročne navštevovala svojho otca, boha Enlil-a. Táto návšteva sa konala vždy v jarnom období, keď je mlieko najchutnejšie a syr najsladší, lebo otcovi nosila na ochutnanie bohatstvo jej kráľovstva.
            Boha Sin-a najčastejšie vidíme, ako šedého, ale perfektných proporcií, čiperného starca s veľkou bradou farby lapis lazuli, ktorého čapicu krášlia rožky mesačného kosáka. Niekde mal až štyri rožky a medzi nimi stál mesiac. Kde sú šedy, tam sú vedy, aspoň máme také porekadlo aj my a vypadá rovnako to mali aj bohovia starého Babylóna, lebo k tomuto starcovi na poradu, veštenie... chodievali všetci bohovia. Jeho predpovede sa vždy splnili, avšak v čase zatmenia mesiaca, aj on sa skryl, čo znamenalo nejakú blížiacu sa katastrofu. Možno sa blížila vojna, suchota, hlad, zálavy a pod. ba až aj zemetrasenie.
            Klaňali sa mu všade. Od starého mesta Ur, až po Haran v Assýrsku. Klaňali sa mu aj najvyššie osobnosti doby. Králi, ich synovia a dcéry sa neraz stali jeho slúžobníkmi.

Šamaš : boh babylónsky, ktorý v Sumérsku vystupuje pod menom Utu. Je to boh slnka, svetla, pravdy, spravodlivosti... V starých pamiatkách sa hovorí: „Svetlo Šamaša z nebies jasne svieti na celú zem a aj celé peklo.“ V náboženstve Mezopotámie, Šamaš (slnko), Sin (mesiac) a Ištar, Aštarta, alebo sumérska Iananna (Venuša) dospolu tvoria „svätú božskú trojicu“.
            Šamaš je synom boha Sin Ningal. Bol bratom bohyne Ištar, bohyne lásky, ale aj vojny. Manželkou mu bola bohyňa Aya, o ktorej je napísané, že bola mladá a krásna.
            Šamaš po celý deň cestoval oblohou. Všetko si pozorne prezeral. Všetko videl a všetko spoznával. Odhaľoval tajomstvá. Kto potreboval nejakú pomoc, tomu pomohol, toho odmenil, ale zároveň aj trestal tých, čo si to zaslúžili.
            Prvý zákonník sveta, „Hammurabiho zákonník“ (tak sa menoval kráľ Bylónu) sa písal pod jeho dozorom. Ako boh spravodlivosti kráľovi Babylónu diktoval svoju vôľu. Prísahy sa skladali v jeho mene. Šamaš strašne nenávidel každý klam, každú lož. V tejto práci mu pomáhali aj dvaja nižší bohovia. Girru, boh ohňa, plameňa a Nusku, boh svetla.
            Jeho kult sa skoncetroval na mestá Larsa a Sippar, rovno v strede krajiny, takže v týchto dvoch mestách, jeho chrámi sa nazývali aj „svietiace domi“.
            Šamaš, ako boh slnka, svetla... neustále bojoval s tmou, tmárstvom a diabolstvom. Vlastne stal sa aj bohom celého vesmíru. Na rôznych reliefoch sa ho často znázorňovalo s diskom, symbolom slnka.
            Keďže toto bol pravý boh – junák, veľmi poctivý, bezvadného charaktera, v dobovej mytológii sa sotva s nim stretneme. Bol bezvadný, kým všetci ostatní bohovia sa často správali, chovali, ako ľud tej doby.

Tammuz : božstvo Mezopotámie, ktoré v Akkádii poznali aj pod menom Dumuzi. Bol to boh plodnosti, v rukách mal nový cyklus žitia a hlavne jarnú sezónu. Meno Tammuz, bude odvodené z akkádskeho Tammuzi, ktoré je podobou sumérskeho  Damu-zid = bezvadný mladík. Neskoršia sumérska podoba písania bola Dumu-zid, z čoho sa vyvinulo Dumuzi. Najstaršie písané dáta siahajú do čias rokov 2600 až 2334 p.n.l. avšak jeho kult má určite hodne staršie korene.
            Jeho najčastejším epitétem, prímenom, bolo Sipad = po ang. Shepherd = pastier oviec, ovčiar, čoban. Toto Sipad sa veľmi zanáša na ger. slovo pre ovčiara, pastiera a ak sa podívame na jeho etymológiu v oxfordovom et. slovníku, najdeme vysvetlenie:
            Ang. shepherd vzniklo zo slova sheep = ovca + herd = stádo. Keď sa podívame na et. slova sheep, hol. schaap, st.h.n. scaf, nem. schaf, západoger. *skaepa, zistíme, že toto ger. slovo v skupine ie. jazykov nema žiadne príbuzenstvo, či inými rečmi, do tejto jaz. skupiny sa dostalo najskôr z tejto, mezopotámskej oblasti.
            Otcom mu bol boh Enki a matkou, bohyňa Duttur, ktorú sa znázorňovalo v podobe ovečky. Tiež, same meno Dumu-zid a ďaľšie dve variácie, Ama-ga = matka mlieko a U-lu-lu = rozširovateľ pasienkov ukazujú, že on v rukách mal všetko, čo si ovčiar môže zažiadať. Šťavnaté pasienky v púšti, jarenie sa oviec, zdravé jahniatká a hlavne dostatok mlieka, aby novonarodené jahniatká prosperovali.
            Niekde koncom II. milénia a začiatkom I. milénia p.n.l. jeho kult prechádza aj do Assýrie a tu sa mu mení aj charakter. Z boha ovčiarov, stáva sa boh sedliakov, pestovateľov zrna. Keď sa úroda strhla, vtedy aj Tummuz umrel, aby s príchodom novej sezóny, zase ožil.
            Okolo roku 2000. p.n.l. v mestách Ur, Umma... sa konal veľký festival „sobáša“ tohto boha s bohyňou Inanna. Festival sa určoval podľa hviezd, ale vždy to dopadlo na koniec februára a začiatok marca. 
            Druhý festival sa konal, v závislosti od hviezd, ale vždy to bolo koncom júna, začiatkom júla, kedy sa neriekalo a pochovávalo Tammuza.
            Ako aj iné božstvá, ani on sa nezaobišiel bez najrozličnejších legiend okolo jeho „putovania“ podsvetím, vzkriesenia...
            Pôvodne, Tammuz bol bohom ovčiarov, ale neskoršie, hlavne v severnejších, vlhkejších oblastiach, adaptovali si ho aj kraviari a tu sa mu matkou stáva bohyňa Ninsun, matka divých kráv, ba keď si ho adaptovali záhradníci, stáva sa aj bohom datlí atď. 
.............................pokračovanie nasleduje.................
............................................................................

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com