Mineola? Čo je to?

O niečom zvanom Mineola, Mineolka už sme písali. Také ovocie nejestvuje. Pod tým menom svet pozná len názov jedného plemena Indiánov a tí žili v oblasti, kde nerastie ani tropické a ani subtropické ovocie. Neďaleko New Yorku.

Celkom náhodou som prišiel na stopu aj tomuto, akože ovociu. Hľadal som, čo si posadím do záhrady, keď tu zazriem aj to melodické slovo. Má ho poddruh umele vypestovaného kríženca Tangelo a toto je ovocie v podobe pomaranču, ale s pomarančom má len toľko spoločného, že patrí do skupiny citrusov a farba mu je jasno pomarančová, či v tej pomarančovej je trochu viacej žltej farby.

Tangelo dopestovali v Amerike, skrížením grapefruitu s mandarínkou a ako už same meno Tangelo udáva, chuť tohoto nového ovocia je „tangy“ = ostrá vôňa, ostrá chuť, čiže trochu trpkej chuti a podobu má trochu na mandarínku a aj ľahšie sa lúpe, čistí od kôry – podobne, ako mandarínka. Išiel som na tržnicu a medzi citrusovým ovocím vyhľadal som aj Mineolu. Kúpil som to a okoštoval. Ruku na srdce, bez tohoto „záraku“ som žil a budem aj ďalej. Nepošteklilo mi chuťové bunky. Keď mám chuť na grapefruit, odtrhnem si ho priamo zo stromu, čo mi rastie pri letnej verande. Vedľa neho je stromík mandarínky, po ňom je „blood“ orange = „krvavý“ pomaranč (šťavu má tmavočervenú a aj chuť mu je trochu iná) a naproti rastie pomaranč.

Teda, čo povedať o Tangelo? Je to nový, umelý druh ovocia a čo povedať o mene Mineola? Zase len trochu.

Hlavné tri druhy Tangela sú: Orlando, Mineola a Seminole. Je ich ešte zopár ďalších, ale okrem Orlanda, skoro všetky majú meno nejakého plemena Indiánov. Červené sú, ako Indiáni. Aspoň si tak myslia tí, čo ich dopestovali.

Pestovatelia ovocia už dlhé roky skúšajú dopestovať nové odrody, takže trochu staršie od Tangelo, je Tangerín, Tangor... ale pravdu povediac, tieto druhy sú už ďaleko väčšie nepodarky. Malé, trpké, polné semiačok atď. Tangelo zatiaľ dopadol najlepšie.

Tá osoba, čo sa dozvedala o Mineolke, nech napíše priateľom, že hoci aj jedli Mineolku, predsa nevedia, čo jedli. Jedli Tangelo. Tak, na okraj im môže napísať, aké zázračné ovocie má aj doma v záhrade. Fuji, Pink Lady, Abas, Gala, Mutsu, Spartan, Bonza... všetko poddruhy jabĺk a nech sa ona trápi, čo je to za exotické ovocie, čo rastie aj na Slovensku. Prelistuje všetky knihy a nenajde to.

Na záver môžem spomenúť, že zo svojho druhu najlepšie mi chutí Cerovača, Karamanka a aby som listu doplnil, tak aj Reine-Claude de Bavay. Teraz sa tráp, čo je to za ovocie. Nikde ho nenajdeš. (Dyňa, hruška a slivka.)

…………………….píše Ján Kulík

Odkiaľ to máme?

………píše Ján Kulík   

V staroveku, či ešte aj v stredoveku, cestovať z mesta, do mesta nebolo celkom bezpečné. Úzke cesty viedli tmavým lesom a tu sa skrývala, ako rozličná dravá zver, tak aj zbojníci. Keďže väčšina ľudí sú praváci, veľmi dôležité bolo mať dobrý prehľad po kríkoch z tejto strany. Aby, v prípade nebezpečia bolo času vytiahnúť meč, šabľu, pištoľu a ochrániť si život. Práve z tohoto dôvodu, človek, jazdec, pohyboval sa ľavou stranou cesty.

Pri zrode automobilizmu, v každej krajine sa premávka riadila na svoj spôsob, ba v Taliansku si to aj dôkladne vymiešali. V mestách sa jazdilo pravou stranou, ale za mestom, v poli, jazdilo sa ľavou. Muselo sa čakať kým príde Musolíny, aby urobil poriadok. Ináč, ďakujúc Francúzom a hlavne Nemcom, kontinentálna Európa a aj aspoň polovica sveta, jazdí pravou stranou. Briti (skorej aj Švédi, ba aj Českoslovcensko...) jazdia ľavou stranou. Podobne, okrem Kanady, ľavou stranou sa jazdí vo všetkých bývalých britských kolóniach.

Neboli to však ani Briti, ani Nemci, ani Francúzi, ani ... čo sa začali dôkladnejšie zaoberať problémom regulácie premávky, vymýšľanýim pravidiel, zákonov... pokút... z čoho máme hodne aj dnes.

Ak si do ruky vezmeme Bibliu, alebo rozličné publikácie najfundamentalistickejších evanjelistov, hneď sa dozvieme, že život sa začal v Babylóne, ale tu začal aj morálny pokles, ktorý sa, ako rakovina šíril na celý svet. Odtialto sa rozšírilo zbožňovanie matky a dieťaťa, tu vznikla idea znovunarodenia, idea „svätého“ otca, idea chrámovej veže, cirkevného polatku a čuduj sa svete, tu sa donášajú aj prvé zákony na regulovanie mestskej premávky.

Bol to vraj vtedajší tamojší kráľ Sancheríb, čo ako prvý uvádza legálne parkoviská (za poplatok) pre ťavy, somárov, vozy, kone, mulice... a tu vznikajú aj prvé sankcie za nelegálne parkovanie. Kráľovská pokladnica potrebovala peniaze na financovanie dobyvačných vojen a regulovanie premávky sa črtalo, ako nepreschýnajúci zdroj. (Tak to robia aj súčasné vlády na celom svete.) Určili sa parkoviská, kde poplatok bol pomerne vysoký a ilegálne parkovanie sa prísne trestalo. Čo si zaslúži osoba, ktorá narúša zákon, neuctieva práva iných... nič, len smrť. Prepichnutie kópiou. Áno, tak sa trestalo.

Rozľahlé rímske impérium tiež malo svojich starostí s regulovaním premávky. Ako prvé, bola tu stavba ciest, ich údržba, ba dennom poriadku diskusie senátu, neraz boli aj premávkové pravidlá.

Keďže všetky cesty viedli do Ríma, zjavila sa potreba regulovania mestskej premávky a preto v roku 45. imperátor Caesar uvádza zákon o jednosmerných uliciach.

Vtedajšie cesty boli pevné. Stavali sa z kameňa, no neskoršie, už v stredoveku kvalita ciest klesá, avšak s nástupom automobilizmu, zjavuje sa aj potreba betonových, až asfaltových ciest. Tu sa ale zjavil problém. Ako skúšať kvalitu asfaltu? Ako najspoľahlivejšia metóda, osvedčila sa tá, čo bola najjednoduchejšia. Chemik dal svojmu asistentovi ceruzu, papier a guľočku smoly. Tento tú guľočku, ako nejakú žuvačku, usilovne žuval a na papier vnášal svoju „odbornú“ mienku a kvalite materiálu.

Každý poriadny šofér má v aute aj cestovnú mapu (automapu). Boli rozličné mapy od nepamäti, od najstaršieho staroveku, ale táto moderná automapa za svoj zrod vďačí nie šoférom, lež cyklistom a ich klubom. v čase popularizácie tohoto premávkového prostriedku, do klubov patrili všetci serióznejší cyklisti a týto páni vám na svojich bicykloch krúžili cestamy, necestami, bližším a ďalším okolím a pedantne si značili, zapisovali každú zdolanúz trasu, cestičku, úvrate, potok, potôčik, priekopu, dedinu, jej ulice, až sa zrodila cestovná mapa.

Takýto výlet do minulosti neškodí. Potrebujeme vedieť, prečo je niečo tak, ako je a nie inak. Nehnevať sa na policajta, keď nám vyrúbe pokutu za priestupok. Lepšie a aj zdravšie je zaplatiť peňazmi, ako životom. V Babylóne sa tratila hlava. Asi naši mocipáni zmudreli. Pokutujú nás peňažne, sumou ktorú si myslia, že zvládne naša rodinná pokladňa. Ak by nám stínali hlavy, pichali na kópie, ľudia by boli pozornejší a v do pokladne by sa groše nesypali. Konečne, ak by nás pobili, kto by platil pokuty?

Ahoj Tóti. Urazilo vás toto? Asi áno.

………píše Ján Kulík

Veď hádam každému z nás sa ušla táto stará nadávka pre Slovákov. Tót, buta Tót (sprostý Slovák), ale nie sme ani my nejakým „holubičím“ národom. Aj my vieme trúsiť nadávky na iných. Ako všetci na svete. Poznáme nadávky hlavne na okoložijúce národy.

To „naše“ Tót sa nám ušlo, ale nie z vlastnej chyby. Nevidruje žiadny „národný charakter“. Prišili ho nám iní a aj to ich vlastnou chybou, lebo o svete mali mylnú predstavu. Dali nám to z vlastnej nevedomosti. Proste, pomiešali si pojmi a v tom im ani toľko nemôžeme zazlievať, keď spoznáme, o koho tu vlastne ide.

Slováci sú Slovania a spolu s Germánmi, Románmi... patria do veľkej indoeurópskej jazykovej skupiny. Už v pravlasti, ako susedov sme mali Germánov, kým po periférii sa nám potulovali rozličné turkománske skupiny. Jednou z nich boli aj neskorší Chazari.

Na svere Európy, v Baltickom mori je ostrov Gotland a tu sa svojho času obyvatelia premnožili, hladovali... nuž vybrali sa dolu, na juh. Nebolo ich mnoho, ale draví. Cestou sa ku nim pridávali aj iní a oni prijímali. Kto sa nepridal, nepripojil, toho preklali. Potulovali sa, hľadali svoje miesto a časť si ho našla aj v oblasti medzi Čiernym a Kašpickým morom, severnejšie od už tam žijúcich Chazárov. Nezostali tam dlho. Aspoň nie všetci. Bol tu nátlak národov z Ázie, nuž Góti sa pobrali na západ, ku hraniciam ríše Rimanov.

Keď sa Goti odsťahovali, odrazu v susedstve Chazárov našli sa Slovania, ktorí sa im ako vzhľadom, tak aj zvykmi atď. podobali na Gótov, nuž ani nehľadali nejaký nový názov pre slovenských susedov.

Ugrofínske, či staromaďarské plemená boli tiež v pohybe. Postupne, po stepiach Euroázie sa posúvali na juh, až dovandrovali ku Chazárom. Tu sa teraz spoznali s chazarským chybným termínom pre Slovanov, Góti, ale nezotrvali tu nejak dlhšie. Z tohoto priestoru ich začali vyhaňať ešte divokejší Pečenehovia, ktorí sa „hľadali“ lepšie pasienky a pravda, bojovali. Staromaďari, ku ktorým sa teraz pridali aj tri plemená Chazárov a išlo sa ďalej na západ. Prekračujú Karpaty a zase sú v susedstve Slovanov. V nejakom labílnom spojenectve s Frankami, darí sa im poraziť Slovienov Veľkej Moravy, ale neusádzajú sa tu. Vandrujú ďalej a zvádzajú bitky po celej západnej Európe. Od severu, až po Španielsko, avšak po utŕžených vojnových porážkach, postupne sa začínajú osádzať v oblastiach rozbitej ríše Slovienov.

O páde V. Moravy už máme aj vlastné písomné pamiatky. Zanechali ich nám priami svedkovia doby. Pravda, všetko je zaodeté do cirkevného rúcha a v „Živote Naumovom“ čítame: „A Moravskú krajinu, ako bol predpovedal svätý Metod arcibiskup, čoskoro stihla Božia pomsta za hriechy proti zákonu, za ich odpadlíctvo, za vyhnanie pravoverných otcov (vyhnanie žiakov Cyrila a Metoda) a za prijatie heretikov, ktorým uverili. Po nemnohých rokoch prišli Uhri, peónsky národ, zaujali ich krajinu a spustošili ju. Ktorých nezajali, tí ušli do Bulharska (Bulharsko vtedy priamo susedilo s Moravou) a ich pustej krajiny sa zmocnili Uhri“.

Byzantský Konštantín Porfyrogenet v diele:“De administrando imperio“, v kapitoly kde hovorí o byzantských spojencoch, „Turkoch“ a na myslí má starých Maďarov, spomína, že Maďari prenasledovaní Pečenehmi, zaujali si územie, z ktorého vyhnali vládnucich obyvateľov V. Moravy. Túto krajinu, ktorej vládol Svätopluk, spustošili „Turci“ (Maďari).

Český Kristian tiež hovorí o skutočnosti zániku V. Moravy a za všetko obviňuje Svätopluka:“Rozohnený spupnou pýchou, nedbal na Metodove sväté napomenutie a vydal svoj ľud z časti Kristovi a z časti diablovi (tu sa myslí na Wichinga a Frankov). A za všetko toto Morava bola podmanená, vyplienená, spustošená... pretože niet spolku medzi svetlom a tmou“.

Na začiatku svojho usádzania sa v oblasti Panónska, pre starých Maďarov, ktorých dobové pramene nazývajú Turkami, všetci okolití Slovania boli Gótmi, či ako im zachytili ucho, Tótmi. („Chazarský slovník“ – Milorad Pavić.) Postupom času jednotlivé slovanské plemená sa spájali, vyvíjali sa národy, na povrch dochádzajú nové pomenovania... pre Srbov Ráci (z Rašky), formujú sa Rusi (meno im poskytuje jedno plemeno Vikingov, Rhos) atď. (V et. slovníku sa spomínajú aj tieto názvy a ich evolúcia.) Porazení Slovieni V. Moravy si však vo svojom povedomí uchovávajú pamiatku na svoje staré pomenovanie, z ktorého neskoršie vzniká Slováci. Aj v maďarčine pretrváva pamiatka na Slovienov, Gótov, Tótov, pôvodných obyvateľov krajiny.

Nuž to Tót ani nie je také strašné, ošklivé, derogatívne, ako sme sa domnievali. Neznamená nič iné, len jednoduché Gót, člen germanského národa, meno ktorého Chazári chybne aplikovali na Slovanov a Maďari si chyba zopakovali, či ešte vždy ju aj opakujú. Aj u nich to pôvodne znamenalo Slovan, Slovien a že sú Slováci potomkami Slovienov, zotrvali pri pôvodnom názve národa, lebo náš národný vývoj sa zastavil, zostal nám aj tento chybný názov, lenže teraz už skorej ako len uštipačná prezývka.