03 decembra 2008

Mená na I

Iachimo: muž.m., talianska podoba Joachima.

Iacovo: muž.m. talianska verzia Jákoba.

Iain, Ian: muž.m. Ján, vo svojej škótskej podobe a v poangličenej škótskej podobe. Frekventované je podobne, ako aj Ján, John, Johan atď. v iných národoch.

Ida: žen. m. staronemeckého pôvodu a môže mať význam ťažká práca, ale skorej sa ho vysvetľuje ako božskosť, božská, ako bohyňa, podobajúca sa božstvu. Významove sa približuje ku Božene.

Idris: muž.m. welšského pôvodu. Význam mu je „zápalistý, ohnivý pán“.

Ignác: muž. m. zastúpené v každom slovanskom jazyku. Dostali sme ho prostredníctvom gréckeho jazyka, v čase preberania kresťanstva, avšak aj gréčtina, kde ho reprezentuje Ignatios, prevzala si ho z latiny. Tam je Ignatius, ale tam sa už jeho pôvod tratí. V samej latine Ignatius, či ignotus = neznámy, nevedomý a východiskom mu je v slove ignosco = neviem, nepoznám, ale je tu aj ignatus = nenarodený. O samom pôvode mena, etymológovia sa domnievajú, že tu ide o grécky jazyk, o základ v slove gnome = myseľ, rozumieť, rezón, úsudok, porozumenie a pod. ktorého pôvod by teraz bol v indoeurópskom koreni pre meno. Tiež je tu i grécke gnomos = ten čo pozná, znalec, rozhodca, sudca, arbitér, dozorca atď.

Ak by sa uvážilo lat. ignis, tak sa význam posúva na oheň, zápalčivý, horiaci, zápalistý, žeravý, pálivý a pod.

V prípade, že tu ide o grécke slovo, ktoré preniklo do latiny, v tom prípade význam mena zostáva neznámi, lebo aj do gréčtiny muselo prísť z nejakého iného prameňa, hlavne ak uvážime, že tam má význam neznámosti, cudzoty, nízkeho spoločenského postavenia.

Pri uvážení slova meno, ktoré v indoeurópštine má podobu onamen, v sanskrite náman atď. kde ako predponu si nejak získalo samohlásku „i“, ako v spúste prípadov, toto môže znamenať aj ne-, nie, z čoho dostaneme význam bezmenný, neznámi, nenáš.

Pod menom Ignatus, Ignatius poznáme až niekoľkých pápežov, nuž preto protestanti od neho bočia, kým medzi katolíkmi je pomerne frekventované. Hlavne z príčiny, že takto sa nazýval aj zakladateľ rehole jezuitov, Ignác z Loyoly. Jeho populárnou skratkou je Nácko. Viď Indigo.

Igor: muž. m. ktoré sa medzi Slovanov dostalo zo strednej gréčtiny, kde malo podobu Iggor. Do gréčtiny sa však dostalo zo staroškandinávskeho jazyka, cestou Vikingov, kde jestvovalo v podobe Ingvarr, ale sú náznaky, že do ruštiny prišlo priamo od Vikingov, prostredníctvom ich rabovacích výprav do Povolžia a tu sa posunulo v podobu Igor.

„Claremont Dictionary of First Names“ toto meno vysvetľuje, ako ruskú verziu staronórskeho Ivor a jeho význam posúva na armáda strelcov (lukom).

Ildiko: žen.m. ktoré je frekventované hlavne medzi Maďarmi, vďaka ich popletenému romantickému vysvetľovaniu si vlastných dejín. „Krásnu Ildiku“ si prisvojili (podobne, ako aj Atilu) i keď tieto osoby nemajú s nimi žiadny súvis.

Ildiko, Hildika, alebo aj Kriemhild(a) je postava v starogermanských legendách, sestra burgundských kráľov Gunthera, Gernota a Giselhera. V staronórskych legendách ju poznáme, ako Gudrun. V legendách, výkladoch, veršoch, spevoch o Niebelungoch, je to ústredná postava, ktorá sa zamilovala do Siegfrieda, lebo tento verejne vysmial Brunhildu, ale na rozkaz Gunthera, Siegfried bol zavraždený. V druhej časti legiend, Kriemhilda sa mení v ukrutnú osobu, „zrádnika“. Vydáva sa za Etzela (Atilu) a kuje, ako zmárni svojich bratov. Pozýva ich do svojho (Etzelovho – Atilovho) sídla a tu ich povraždia, ale aj sama hynie od ruky Hildebranda, majstra zbraní Dietricha von Bern.

Všetky tieto udalosti majú aj určité historické úzadie. V roku 437. Huni (Atila) úplne rozprášili vojská burgundského kráľa Gundahara a v roku 453. Atila umiera na spaní, vedľa svojej novej mladej manželky, údajne Germanky, zvanej Hildiko, Hildika > Ildiko. Legendy hovoria, že ho zavraždila táto najnovšia manželka, keď mu striebornou ihlou prepichla srdce. Historická pravda je však iná. Umrel „prírodnou“ smrťou. Asi z vášne. Asi dostal srdcovú porážku. V nórskych legendách z Hildiky sa stáva Gudrun a práve tu sa spomína, že ona zavraždila Atilu, Etzela, lebo tento povraždil jej bratov.

Každá legenda má aj svoje vlastné „romantické“ prifarbenie, nuž ľahko ich je „prifarbiť“ aj  vlastnou farbičkou, lenže historické faktá sú trvalé a tieto udalosti sú Rimanmi pomerne dobre zachytené, zapísané.

Ilona: maďarská verzia ženského mena Elena, Helena. viď.

Imogen(a): žen. m. utvorené na podklade keltského „Innogen“ = dievča, dievčina.

Imrich: mužské meno, ktoré dobre poznáme aj v jeho maďarskej podobe, Imre, alebo ukryté v priezvisku Imrek. Pôvod mu je však v latine, v osobnom mene Emeric, ktoré sa vyvinulo zo základu emerio, -ui, -itum, emeror, emeritus = zarobiť, slúžiť svoj čas, údel, z čoho vychádza aj emeritus = skúsený človek, vyslúžilec, starý vojak, veterán, skúsený vojak, slúžobník a pod.

India: žen.m. s ktorým sa občas stretneme. Východiskom mu je priamo názov subkontinentu, krajiny Indie. Nezachádza hlbšie do etymológie. Dávajú si ich v rodinách, ktoré počas britského impéria žili v Indii.

Indiana: žen.m. s ktorým sa stretneme hlavne v U.S.A. a vzniklo priamo z názvu jedného tamojšieho štátu.

Indigo: zriedkavé muž.m. hmlistého pôvodu, ale predsa, predpokladá sa grécky pôvod, v ktorom prípade jeho význam by bol „zápalistý, vášnivý, ohnivý, prudký“ a pod. Z dejín pod týmto menom poznáme biskupa v Antiochu. Toto meno je pomerne frekventované v Španielsku a v Rusku, ba občas sa zjaví aj v Británii, avšak výlučne len medzi katolíkmi. Asi z príčiny, že takto sa nazýval aj veľký jezuita, zakladateľ tejto rehole, Indigo Lopez de Recalde, alebo v cirkevnej lit. lepšie známy Ignác z Loyoly. Viď Ignác.

Ines, Inez: žen.m. Španielska podoba lepšie nám známeho Agnea, Aneška. Viď.

Ingeborg: žen.m. germanského, staronórskeho pôvodu. Východiskom mu je Inga, germ. bohyňa plodnosti (Freya).

Ingram: žen.m. staronemeckého pôvodu, s významom Ingin havran. Podoba sa vyvinula zo staroanglického Ingelram, ktoré neskoršie prechádza v Ingeram. Ing(a) bola bohyňou severanov, (viď meno Ingrid) ktorú si uctievalo aj plemeno Angli, ako svojho predka. Mnohí jazykovedci hovoria, že práve z úcty ku Inge, dnešný národ Angličanov a krajina Anglicko v ich reči sa vyslovuje „Ingland, Ingliš...“ a nie, ako by to malo byť, „England, English“. Ešte v XIX. st. toto meno bolo frekventované, avšak dnes je už len okrajové.

Ingrid: žen. m. škandinávskeho pôvodu. Predstavuje spojenie slov Ing + ride, čo má teraz význam Ingina jazda, alebo Ingina slúžobníčka.

V škandinávskej mytológii pod menom Ing rozumie sa ich staré germanské božstvo, bohyňa plodnosti, úrody, hojnosti, či lepšie nám známu bohyňu Fray-u. Domácke podoby sú: Inger, Inga, Inge, Inka atď.

Inocent: muž. m. lat. pôvodu, utvorené na podklade innoceus, -entis = nevinný, neškodný.

Iola / Jola: žen.m. gréckeho pôvodu, s významom „ranný obláčik“. V gr. mytológii, Herkules sa zaľúbil do princezny Ioly a uniesol ju. Dnes je toto pomerne zriedkavé meno.

Iona / Jona: zriedkavé žen.m. gréckeho pôvodu. Význam mu je „kamienok fialovej farby“.

Ipolit, Hypolit: muž. m. gréckeho pôvodu, kde ho reprezentuje Ippólitos, čo by doslovne znamenalo vyprahovač koní, lebo gr. ippos = kôň a lýd = uvolňujem, vypúšťam, vyprahujem. Skromne povedané, ide tu o vyprahovača koní.

Irena: žen. m. gréckeho pôvodu, kde má podobu Eiréno, Eurenaios, čo má význam mier, pokoj, spokojnosť, mierne a pokojné žitie... Pod týmto menom starí Gréci poznali svoju bohyňu miera a pokoja.

Iris: žen. m. gréckeho pôvodu, s významom dúha. V gr. mytológii Iris prinášala ľuďom božské posolstvá a ako po nejakom mostíku, cestičky, schádzala z nebies po oblúku dúhy.

Irma: žen. m. starogermanského pôvodu, s významom vznešená, urodzená, šľachetná.

Irving: muž.m. o pôvode a význame ešte aj dnes sa polemizuje. Angličania tvrdia, že tu ide o staroanglické meno Earwine = morský priateľ, priateľ mora, kým Welšania dokazujú, že východisko je u nich, v mene Erwyn = biela rieka.

Isolda, Izolda: žen. m. welšského pôvodu (galo-keltského), s významom krásny výhľad, krásny vzhľad, ale pripúšťa sa aj staronemecký pôvod, kde Isvald by znamenalo niečo, ako ľadové kráľovstvo, kráľovstvo ľadu... (lebo germanský raj, Wallhala je imiestnený v kráľovstve ľadu a chladu).

Meno sa revitalizovalo Wagnerovou operou Tristian a Isolda.

Išita: žen. m. indického, hindu pôvodu. Jeho zrod siaha ešte do čias sanskritu a najčastejšie sa s nim stretneme medzi príslušníkmi hinduistického náboženstva, avšak občas aj medzi Angličanmi, ktorí svojho času „slúžili“ v Indii. Význam mu je nadradenosť, supremácia, vznešenosť, urodzenosť, šľachetnosť. Spomína sa aj ako jeden z ôsmich atribútov božstiev.

Vo svojej ďalšej podobe, Išana, čo je už novšieho dátumu, meno dostáva význam aj túžba, želanie, náklonnosť, výber a pod.

Ivan, Ivana: pôvodne mužské meno, kým ženská podoba vznikla neskoršie. Východiskom mu je hebrejské meno Ioánnos, ktorého význam sa odvádza z heb. Jahwe, Jechova = Boh, čiže Bože zmiluj sa, Boh sa zmiloval, Boh je milosrdný.

Meno Ivan a Ján sú vlastne rovnaké, totožné a len postupom času dochádza ku ich diferencovaniu. V staroslovanskom jaz. boli podoby Ioan, Ioann. Cudzokrajné podoby sú Ewan, Evan, Eoghan... John, Johan, Giovani, kým ang. Ivo, fr. Yves, welšské Ivor, Ifor majú už inú etymológiu.

Iveta, Ivona, Yves, Yveta: varianty žen. a muž. m. ktorých východiskom nie je Ivan, ale v staronemeckom názve pre tisovník, luk z tisového dreva, ktoré sa cestou Frankov a Normanov, udomácnilo aj v gálskom prostredí, takže sa ich neraz pokladá aj za akože francúzske mená.

Yves ako mužské meno, dalo východisko pre staršie žen. podoby Yvone, Yvette, z ktorých sa vyvinuli novšie Yveta, Yvetta a tieto sa anglikovali v podobu Ivor. Najdeme ho aj v našom kalendári a skraťuje sa na Ivo, lenže táto skratka je už prevzatá z jazyka Welšanov a znamená proste pán, hospodár, gazda.

Ivo: muž.m. staronemeckého pôvodu a význam mu je „tisovník“. V Británii sa svojho času zlialo v podobu Yves. (viď)

Ivor: anglikanizovaná podoba pôvodne welšského muž. m. Ifor, ktoré sa v našom jazyku písalo Ior a význam mu je pán, hospodár, gazda. (Viď predošlé)

Welšská podoba podľahla vplyvu Normanov, Vikingov a postupne sa prenáša do Bretónska, kde zase podlieha vplyvu fonetický príbuznému Yves, takže dnešné Ivor je už akoby nejakým hybrídom mien Ifor, Ior, Yves, ba čiastočne aj Ivan.

Ivy: žen.m. ktoré vzniká v Anglicku, niekde v XIX. st. (keď tu vzniká rad podobných) a význam mu je „brečtan“. Asi sa v ňom naráža na popínavosť rastliny a môže predstavovať „tvrdú vieru“.

Izabela: žen. m. ktoré sa k nám dostalo cestou Francúzska, avšak jeho pôvod je v Španielsku, lebo Izabela je nič iné, ako ich podoba Alžbety.

Izák: muž. m. hebrejského pôvodu, kde podoba písania bola Išaq, čo by doslovne znamenalo smiech, úsmev, ona sa usmiala.

Stará Sára, manželka biblického patriarcha Abraháma, takto si nazvala svojho syna, ktorého porodila v neskorom veku svojho života.

Keď jej bolo zvestované, že otehotnela, ona sa len usmiala a neskoršie, z tohoto úmevu utvorila si meno pre svojho syna.

Izaiáš, po ang. Isaiah: muž.m. s ktorým sa stretneme hlavne v Biblii (Prorocké knihy). Niekde v XVII. st. po ňom siahajú puritáni a spolu s nimi aj toto meno pláva do „Nového sveta“. U nás sa sotva vyskytne. V Británii je už veľmi zriedkavé, avšak v Amerike je ešte vždy frekventované.

Izidor(a): muž. a žen.m. gréckeho pôvodu, kde jeho význam bude asi „dar od boha Isis“. V starom Grécku toto bolo pomerne populárnym menom, ba aj v zozname „svätých“ najdeme, že tu bol Izodor Seviľský (560 – 636) a Izodor farmár (asi 1070 – 1130). Od Španielov, meno si preberajú tamojší Židia a už ich vplyvom (aj vyhnanstvom atď.) meno sa rozšírilo aj po Európe, ba aj po Amerikách.

Izmael: muž. m. hebrejského pôvodu, ktoré sme dostali cestou gréčtiny. Pôvodná heb. podoba mu je Išmael a význam: ten, ktorého Boh počuje.

Izrael: muž. m. hebrejského pôvodu o význame ktorého sa aj dnes polemizuje, ale najčastejšie sa vysvetľuje, ako nech sa stane Božia vôľa; Boží vojak; spravovať spolu s Bohom... Ak sa podívame do etymologického slovníka angličtiny (Oxford), najdeme tu, že Izrael, v heb. jaz. yisra`el má význam : ten, ktorý sa dohaduje, zápasí, má spor s Bohom. (Vzťahuje sa to na patriarcha Jákoba – Gen./ 1M 32:28-29.) Toto meno je ešte vždy frekventované, hlavne medzi Židmi. Medzi kresťanmi sa zjavuje len po reformácii, hlavne v nižších spoločenských skupinách. Niekde v XIX. st. jeho frekvencia klesá.

............. autor Ján Kulík .......

Žiadne komentáre:

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com