28 februára 2008

Grécko – rímski hrdinovia, junáci.

Achilles: Tento junák bol skoro nezranitelný. Keď prišlo ku vojne, na ktorej strane bol Achilles, toho bolo víťazstvo. Achilles bol 7. synom kráľa Peleusa a matka mu bola Thetis. Ako už dospelý muž, aj on bral účasť v trójskej vojne, kde aj zahynul nešťastnou náhodou. Niektoré pramene tvrdia, že ho zabil trójsky Paris, avšak iné hovoria, že to musel byť sám boh Apollo. Ináč dejiny spomínajú, že práve on zabil trójskeho junáka Hektora a zneuctil jeho mŕtve telo. Achilles bol vraj nezranitelný, lebo matka ho ponorila do rieky Styx, avšak keďže ho držala za pätu, jedine to miesto bolo zranitelné a od toho aj umrel. (Aby sa legenda lepšie vysvetlila, súčasní autori zdieľajú mienku, že ho zasiahla jedovatá strela, lebo inak od tej rany na päte by neumrel.) Keď Alexander Macedónsky namieril do Perzie, robil obeť bohom práve na mieste, kde je Achilles pochovaný. Pod menom Achilles poznáme celý rad neskorších rímskych generálov, ba tu je aj Achilles Tatius, pôvodom z Alexandrie, ktorý bol najskôr pohanom, ale neskoršie prešiel na kresťanstvo a stal sa aj biskupom. Po sebe zanechal celú zbierku literárnych diel. Je tam opis veľkých mužov minulosti a jeho súčasnosti, opis vojnových taktík, ba aj niečo z astronómie a aj z romantiky. Mnoho z toho sa zachovalo a je umiestnené v knižnici Vatikánu.
Aeneas: Trójsky princ, čo po porážke Tróje, jej zbúraní, spolu so skupinou spoluobčanov sa vydal na cestu „do sveta“, aby podľa veštby „ v zasnúbenej zemi“ založil mesto, nad mestami. Také, čo bude dominovať svetom. Po dlhoročnej plavbe, tisíc pokušení a nebezpečí, konečne vplul do rieky Tiber a jeho potomkovia tu založili večný Rím. Jeho životopis je veľmi zaujímavý. Matkou mu bola sama Afrodita (u Rimanov je to Venuša), ktorá sa namaskovala a tvrdila, že je dcérou kráľa Frýgie, Otrea, len aby sa prespala s Anchisom. Z tohoto ľúbostného styku sa narodil Aeneas, ktorý sa neskoršie oženil s dcérou Priama, Kreusou a neskoršie, už v Taliansku, aj s Lavíniou. Počas búrania Tróje, Aeneas zanecháva mesto, ktoré dôstojne bránil (spomína sa, že bojoval aj so samim Achillesom a Diomedesom ) a spolu s otcom, synom Askaniusom uťahuje sa do oblasti hory Ida a tu, spolu s počtom obyvateľov Tróje, zakladá nové mesto. Mala ho nasledovať aj manželka, ale táto neprišla. Osud ho volal ďalej, lebo pred sebou mal splnenie veštby. Prešiel Tráciou, Macedónskom, Krétou, oboplul Sicíliu, južné Taliansko, bol v Kartágu a odtial sa vydal na cestu do Talianska. Vplul do ústia Tibra a tu uzavrel mierovú zmluvu s tamojším kráľom Evanderom. Bojoval proti Turnusovi, kráľovi oblasti Rutuli, lebo obaja milovali dcéru kráľa Evandera, zvanú Lavínia. Boj vyhral a oženil sa s Lavíniou a po smrti tesťa, sám Aeneas nastúpil na trón, ale nezadlho na to hynie v boji s Etruskami. Na počesť svojej manželky, zakladá mesto Lavínium, kým jeho syn Askanius zakladá mesto Alba Longa a jeho potomok Romulus kladie základný kameň budúceho Rímu. Aeneas, ako syn Afrodity, novému mestu dal aj božskú ochranu, lebo tým sa aj Rím vlastne stáva božským mestom a najznámejšie rímske rody tvrdili, že sú priamimi potomkami Aeneasa, či potomkami jeho syna Askaniusa, ktorého aj sám Julius Caesar nazýval Iulus (Julus). Dáta o tomto junákovi najsť u Homera, Plutarcha... a aj u Virgila.
Agamemnon – V čase trójskej vojny toto bol „kráľ kráľov“. Homer ho nazýva synom Atreusa, kráľa oblasti Argos. Keď chlapec vo vyhnanstve (odbehol od svojho strýka, ktorý si zasadol na trón v Argose) vyrástol na junáka, oženil sa s Clytemnestrou, princeznou Sparty, ktorá mu pomohla prinavrátiť si kráľovstvo, až sa konečne usádza v Mycénsku, čiže stáva sa kráľom dvoch oblastí. Keď trójsky princ Paris uniesol manželku jeho brata Manelausa, kráľa Sparty, Grécki králi si vyvolili Agamemnona za vodcu armády proti Tróji. Túto úlohu prevzal s najväčšou zodpovednosťou a aby celá grécka armáda mala pokojnú plavbu, aby si prilákal na svoju stranu bohyňu Artemis (Dianu), na jej oltár položil vlastnú dcéru a tu ju zavraždil. Manželka mu to nemohla odpustiť a čakala vhodnú príležitosť. Po dlhoročnej vojne, keď už Trója ležala v dyme a troskách, ako vojnovú korisť, odnáša si prekrásnu Cassandru, dcéru kráľa Priama, ktorú nesmierne miloval aj boh Apolón a ako dôkaz lásky venoval jej dar veštenia, predpovedania budúcnosti. Táto Cassandra neustále varovala Agamemnona, aby si dával pozor, lebo inak zahynie od ruky manželky Clytemnestry a tak sa aj stalo. Trójsky junák, čo prežil mnohé boje, teraz hynie doma a to priamo od ruky vlastnej manželky a jej milenca Aegisthusa. Aby tragedia bola úplná, Clytemnestra hynie od ruky syna, Orestesa, ktorý sa takto pomstí za smrť otca. # Tu si musíme všimnúť určité faktá a celú záhadu trójskej vojny vidieť nie vo svetle legiend, ale vo vtedajšej realite. Agamemnon bol kráľom Argosa. Prvá cesta „do šíreho sveta“ sa podujala loďou zvanou „Argo“. Toto bolo hodne skorej trójskej vojny. Vtedajší hrdinovia, argonauti sa dočasne stavili aj v Tróji a videli tu prosperujúce mesto, lebo Trója ležala na užine ktorou všetci museli prejsť, ak sa chceli dostať do Čierného mora. Poplatok za prechod bol pomerne vysoký a to plnilo štátnu pokladnicu. Do Čierného mora sa išlo k vôli medi, lebo toto bola doba bronzová. Meď mala báječnú cenu. Potrebovali ju aj Heléni (Gréci), ale nejak sa zdráhali byť drancovaní Trójou a Trója sa zase nechcela zriecť svojich prijmov. Homer spomína, že Paris uniesol krásnu Helenu a to bola príčina vojny. Trochu divná príčina na zjednotenie sa všetkých Helénov, všetkých ich kráľovstiev, vyslať tam vyše 1000 lodí, vyše 100 tisíc junákov a bojovať tam celých 10 rokov. Čo to bolo, čo im tak silne zbilo rady, že na 10 rokov zabudli na vlastné domáce pračky? Určite nie manželské záležitosti Manelausa, nevera Heleny (ak sa tak vôbec aj volala), ale niečo silnejšie. To silnejšie, to bol prístup ku medi a iným kovom. Tu ležala prosperita ich kráľovstiev a to vedeli aj iní. Na strane Grékov nemame nikoho „vonkajšieho“, ale na strane Tróje je celá koalícia, kráľovstiev čo mali nehatený prístup ku medi a to kráľ Rhesus (Thrácia), , Memnon (Assýria), zopár menších „kráľovstiev“, ba spomínajú sa aj Etiópčania, Amazónky atď. Jedni chceli prístup ku medi, druhí im to nechceli dovoliť. Proste rovnako tak, ako to máme aj dnes. Hlavne čo sa týka prístupu ku rope. „Paris uniesol krásnu Helenu“, spieva Homer. Tak, ak aj niekto niekoho uniesol, nad menom tej ženy sa musíme zamyslieť. V tej dávnej dobe Grék, ako názov príslušníka ku národu, nejestvoval. Bežné bolo použiť názov mesta, krajiny, odkiaľ pochádzal, ako napr. Aténčan, Sparťan atď. alebo neraz sa použil akože univerzálny názov, Helén, pod ktorým hlavne cudzinci poznali Gréka, avšak sám názov sa vraj skorej vzťahuje na obyvateľstvo Pelopéza. Možno sa Homer vyjadruje metaforický a pod „krásnou Helenou“ vidí jeho „krásne Grécko“, ktoré Trója drancuje a z tohoto aj dochádza ku vojne. Ako koľvek, celá vojna sa zakočila, či Trója bola zbúraná okolo 1184. roku p.n.l. alebo v 3530 roku, podľa Juliánskeho kalendára, v noci zo dňa 11. na 12. jún, 408 rokov pred prvou olympiádov.
Ajax – Z obdobia trójskej vojny poznáme dvoch junákov s týmto menom.
Ajax – syn Telamona, vedľa Achillesa bol vraj najväčším junákom Grékov na trójskom bojisku. Bojoval priamo aj proti Hektorovi (trójsky princ a junák) a po ukončení boja, s Hektorom si vymenili zbrane. Podľa niektorých znalcov, Ajax vraj bol trochu pomätenou osobou a umne,nie najbystrejší. Po smrti Achillessa sa vraj dohadoval s Odyseusom, komu bude patriť Achilleusov lesklý pancier. Konečne to dostal Odyseus, čo Ajaxa strašne rozzúrilo a v tomto záchvate pobil celé stádo oviec, lebo sa domnieval, že sú to vojaci Atreusa. Po tomto, meč zapichol aj do vlastného tela. Krv ktorá vytekala z jeho rany, po dopadnutí na zem sa menila v krásny hyacint (cintľu). Toto je však len legenda, lebo mnohí hovoria, že Ajax zahynul od ruky Parisa, trójskeho princa, ktorý uniesol Helenu, ba časť ich tvrdí, že ho zabil nikto iný, ako Odyseus. Zranitelný bol jedine na krku a podľa Homera, Diomedes (tretia osoba ktorej sa pripisuje jeho smrť) všetky svoje úderi mieril rovno na krk. Kde je presne pochovaný, tiež ťažko určiť. Jedni udávajú, že to bolo v Sigaeume, iní tvrdia, že odpočíva na kopci Baetus. Keď sa Alexander Macedónsky vydal na dobyvačné boje, hodne storočí neskoršie, údajne vraj navštívil aj jeho hrobku, aby sa poklonil jeho pamiatke.
Ajax – syn Oileusa, kráľa oblasti Lokris, nuž v literatúre sa neraz spomína aj ako Ajax Lokritský. Aj on obletoval okolo Heleny a nárokoval si na jej ruku, z čoho po únose Heleny sa pripája ku gréckej armáde a vyzbrojuje 40 lodí. V samej vojne vraj bol nebojácny, vyznačoval sa smelosťou rovnakou, ako aj Ajax, syn Telamona. V tú osudnú noc, keď padla Trója, našiel Kassandru v chráme Atény (Minervy) a tu s ňou zle zaobchádzal, takže musel intervenovať aj Agamemnon. Pre túto hanbu, Odyseus vyzval Grékov na kameňovanie Ajaxa, ale tento utiekol. Odplával vraj späť do svojej krajiny. Aténa sa však nemohla dívať na to, ako zneuctil jej chrám, nuž zapríčinila aby sa jeho lode roztratili a dopustila požiar práve na tú loď, kde bol Ajax. Zachránil sa, lebo tu v mori bola aj nejaká skala, kam doplával. Keby nebol urazil bohyňu, jej chrám, hádam by prežil, ale teraz boh Poseidon (Neptún) intervenoval. Svojim trojzubcom pichol do tej skaly, takže sa rozsypala a Ajax sa utopil. Hodne neskoršie sa našlo aj jeho telo a Gréci mu urobili priliehavý pohreb. Počas pohrebného ceremoniálu obetovali sa čierne ovce. Aj v jeho krajine sa robil podobný ceremoniál. Od toho dňa, kedykoľvek Lokrišania išli do nejakého boja, vždy v šíku nechali aj jedno prázdne miesto, lebo verili, že Ajax je ešte vždy s nimi.
Amazónky – Starobylé plemeno bojovníčiek. O nich písali mnohí antickí autori, ale každý z nich nám podáva trochu inú verziu. Jedno je však jasné. Žili na prelome doby, kedy sa v oblasti Mediteránu prechádza na nové náboženstvo, na náboženstvo už nie dominované matriarchátom, ale patriarchátom. Tento prelom vidíme v záznamoch o Acchilesovi, kde jeho matka Thetis, ktorá ešte sledovala „staré“ náboženstvo, pozabíjala si všetkých synov. Len šťastnou náhodou, Achilles prežil. Amozánky, ich názov, je gréckeho pôvodu s významom, bez prsníka, α-μασοζ = bez-prsníka, alebo tu môžeme chápať ženu, ktorá utratila jeden prsník. O tomto nám svoj zápis zanechal Hippokrates, kde spomína, že v tomto plemeni ženám vypaľovali jeden prsník (u iných najdeme, že ho odrezali), aby im neprekážal v boji, hlavne v hádzaní kópie a v naťahovaní luku. Údajne žili neďaleko Thermodonu, v oblasti Kappadocia, ale presne určiť oblasť, ich kraj, zostáva tajomstvom, lebo starí autori sa tu rozchádzajú. Dnešná veda ich dáva do východnej oblasti Čierného mora, ale najdeme zápis, že žili aj v západnej oblasti Malej Ázie, ba aj v Lýbii atď. * Asi všade, kde ešte pretrvával nejaký systém matriarchátu. Časť starých, hlavne rímskych autorov spomína, že tieto ženy – bojovníčky po pôrode pozabíjali všetky deti mužského pohlavia a k vôli reprodukcie, párili sa s mužmi susedných „národov“, ktorých po akte tiež pobili. Boli bojove naladené a najdeme, že pod vedením svojej kráľovny Myrin, porazili vojsko Atlantídy, zaujali oblasť Gorgonov, väčšiu časť Lýbie, prešli cez Egypt v čase panovania Horusa, syna bohyne Isis, prešli cez Frýgiu, bojovali proti Tróji, ale v čase trójskej vojny prišli na pomoc Priamovi a bojovali proti Grékom. Vtedy tu panovala Penthesilaia, ktorá mala aj priamu zrážku s Achilleusom. Tento ju zranil do pravého prsníka, ale ušetril jej život, lebo priamo tam, na bojisku, zamiloval sa do nej. (Iliáda III.) Bojovali aj priamo s Heraklesom, keď sa vylodnili v Attike, ba aj pod samou Akropolou, kde skoro zvíťazili. (Plutarch) Konfliktné záznamy o nich nás nesmú prekvapiť. Hlavne z dôvodu, že Gréci ich „maľujú“ ako nepriateľa, kým Rimania, ako priateľa, lebo bojovali na strane Priama, Tróje a oni si zase svoj pôvod odvádzali práve z tejto krajiny, (Viď Aeneas) ale predsa, i keď s odstupom niekoľkých storočí, nesedí im ten poriadok a náboženstvo matriarchátu. (Vo včasnom Babylónsku, majetkové dedictvo išlo podľa „praslice“. Majetok po mužovi dedili sestrine deti, lebo len tu bola záruka, že to pôjde podľa rodinných génov – podľa génov spoločnej matky.) U Rimanov najdeme záznamy, že pravý prsník si vypaľovali, ale skorej, ako sa stali bojovníčkami, prešli štriktnou výchovou, kde museli zdolať hlavne ťažkú a namáhavú prácu obrábania pôdy, po čom išli na vojenský výcvik. Vybojovali si veľkú ríšu v oblasti Malej Ázie, povedľa pobrežia mora Euxine (Čierne more), neďaleko miest, či včetne aj miest Thermodon, Themyscyra a Themiscyrium a vybudovali mestá, ako Smyrna, Magnesia, Thyastira a Efesus, avšak Strabo vo svojich spisoch vonkoncom zaznáva existenciu Amazóniek, kým Justin a Diodorus ich existenciu uznávajú a aj horlive bránia. Po páde Tróje, nastáva aj úpadok ríše Amazóniek. Symbolický to vypadá, že tu zaniká aj sláva matriarchátu. Amazónky pokoruje Herkules, Bellarofon a ďalši junáci. Podľa gréckeho podania, Amazónky boli potomkami boha Ares (Mars) a nymfy Harmónie.
Antigona – grécka junáčka, hrdinka a ochrankyňa rodiny. Akým životom žili bohovia, tak konali aj ľudia, či skorej, ľud aplikoval svoj morálny život na svojich bohov a preto povedzme už len Zeusa môžeme obviňovať z nevery, incestu.... ba nejeden z nich sa nezdráhal ani homosexuality a pod. Zeusovou družkou napr. bola mu vlastná sestra Hera, ale nezdráhal sa nechať potomstvo aj s krasavicami Leto, Maia, Dione a Alkmene a občas si zabehol aj ku vlastným dcéram nymfám atď. Nuž nič divné, že aj Antigona bola dcérou vlastného brata, či jasnejšie, Antigona bola dcérou Oedipusa, ktorú splodil s vlastnou matkou zvanou Jokasta. Keď Oedipus zostarel, stal sa bezvládnym, keď ho vyhnali z vlastnej krajiny, Antigona sa starala o neho. Neposlúchla rozkaz kráľa Korinthu, Kreona, za čo mala byť zaživa pochovaná, ale skorej toho spáchala somvraždu. Život a jej smrť podané sú v jednej z tragédií Sofoklesa, ktorú obyvatelia Atén prijali s oduševnením, odmenili autora a sama hra, bez prestávky, mala až 32 reprízy. Ináč v staroveku toto meno bolo pomerne populárne.
Argonauti – Spoločný názov antických junákov, čo sprevádzali Jasona na ceste do Kolčizu, asi 79 rokov pred trójskou vojnou, alebo bolo to niekde v 1263. roku p.n.l. Vypadá, že toto bola prvá grécka výprava „do sveta“. Dosiaľ, keď cestovali, sledovali pobrežie, ale tentoraz išli aj „otvoreným“ morom, z ostrova, na ostrov... a mali ukrutné zážitky. Po rokoch plavby, cez Tróju, konečne dorazili do hlavného mesta Kolčizu, Aea. Tu Jason našiel to zlaté runo, ba aj družku, ktorá na podiv, volala sa Medea (rovnako, ako je základ nášho slova meď ) a vybrali sa späť. Ani táto cesta nebola priama. Túlali sa svetom, prišli aj po „stĺpy Herkulesa“ (Gibraltár?) a postupne prišli aj domov. Okrem Jasona, ktorý bol vedúcim cesty, dejiny spomínajú rad junákov, z ktorých asi nám najznámejší boli: Esculapius (lodný lekár), Herkules („zabudli“ ho na jednom ostrove, lebo sa tento vzdialil so svojim miláčkom), Almenus, Hyperasius, Areus, Argos (staviteľ lode), Armenus, Atalanta (preoblečená na muža), Azorus, Calais, Castor, Pollux, Idas, Iritus, Nestor (syn Neleusa), Oileus (otec Ajaxa), Orfeus, Tifus (bol kormidelníkom a navigátorom lode) a ešte celý rad menej nám známich junákov.
.................................píše Ján Kulík

27 februára 2008

Etymológia - O

Obodza: Opraty. Jednoduché slovo, ktoré vzniklo kombináciou ob - uzda > uzol > zviazať. V srbch. obuzdati = dať uzdu, zazubadliť koňa; skrotiť, udržať na uzde; sputnať. Obrus: Prikrývka na stôl, nástolník; kus plátna, plachta štvorcového tvaru; druh plátenej prikrývky na hlavu. Čes. mor. obrus. Staročes. brusec = uterák. V príbuznosti bude mať hindu slovo perzského pôvodu, abra = vonkajšia prikrývka, prikrývka šiat, „zástierka“ šiat, ktoré slovo predstavuje opozit slovu astar = futro, podšívka. Pôvod slova sa skrýva v ie. pojmoch pre obal, oblak, oblek, hambár (sans. ámbara = obal, šatstvo, oblek, obloha, nebo) a pod. Octovíňa: Slovník slovenského jazyka nepozná ani toto slovo. Najdete tam len octovina, ako zmes octu, liehu a vody. Škoda, ale takto si len ochudobňujeme vlastnú reč. Keď to tam nie je, nuž ani nebude po slovenský. Octovíňa je však rýdzim slovenským slovom a to i napriek, že sa podobá octu, ktoré sme si (podľa jednotlivých etymológov),prebrali z gótskeho akeit, aket, alebo aj lat. kde acidus = ostré, pichľavé, acus = ihla atď. Ako keby sme nemali aj vlastných slov. Podľa V. Macheka, ani jedno takéto tvrdenie nezodpovedá pravidlám vývoju v slovanských jazykoch. Základ slovanského ocot, ocet, , ocat atď. bude tam, kde je aj octovíňa. Octovíňa je bežná burina na poliach, druh bodliaka. Keď do päty pichne octovíňa, je to nepríjemné. Pichá. V obďalečnom príbuzenstve má vôsťa, kosť atď. Ako čo sa v latine z acidus vyvinulo acid = kyselina, ocot, podobný proces sa asi udiel aj u nás. Z vôsťa > ostré, prišlo sa aj ku octovíňu a octu. Oje: Žrď na voze, saniach, ku ktorej sa priahajú ťažné zvieratá. Čes. oj, staročes. oje, staropoľ. a nár. oje, hl. wojo, dl. wójo, ukr. vijjá / вiйя, bul. ojište, srbch. slovín. oje, praslov. oje. V príbuznosti bude lit. ailé = žrď, gr. οιηκίζω = riadiť, kormániť, spravovať, kerovať, sans. iśá - = oje na voze, pluhu a je tu aj chet. hissa- = oje. Všade je zastúpené ie. ei-, oi- = žrď. Oláska: Druh tekvice jedlej. V Slovníku ho nieto. Typické dolnozemské slovo, ktorého východiskom je maďarské olasz = talianske. Vypadá, že tieto tekvice jedlé sa ku nám dostali cestou Talianska. Oldomáš: Počastovanie po dokončení práce, pri kúpe, predaji a pod. Vyskytuje sa v slovenskom, srbch. slovín. jaz. a na Morave. Občas aj ako aldamáš, aldomáš, odomáš, hajdamáš a pod. Prevzaté z maďarského jaz. kde je áldomás. „Tvary s o- mohly být přejaty z maďarských nářečí, zejména poloveckých“. ( Machek /Zoe Hauptová, rukopisná práce.) Olej: Mazľavá kvapalná látka. Čes. poľ. olej, ukr. olíja, rus. nár. oleja, hl. wolij, dl. wolej, srbch. ulje... staroslov. olejь, všetko zo st.h.n. olei a toto zase z lat. oleum = olivový olej. Ruské eléj a cirk-slov. jelej ako východisko majú gr. ελαιον. Obe podoby, (gr. a lat.) vychádzajú z názvu oliva. Onica, onuca: Dnes už málo frekventované slovo, lebo onice si už sotva kto obuje. Skorej, hlavne do I.sv. vojny, ba ešte aj medzi vojnamy, fusekle, nánožníky, onice sa používali. Bol to kus látky, čo sa namotal, ovil okolo nohy, ako nejaká ponožka. Onuca, staroslov. onoušta, praslov. onutja, čes. onuce, rus. ukr. onúča, poľ. onuca, slovín. onuča... Nie celkom jasné slovo. Predpona on- môže predstavovať podobu slovanského ob-(uti) a dá sa ju zviesť do ie. eu-, ou- = natiahnúť, naťahovať (si na nohu), ale zároveň je tu aj ie. an- = na (nohu), kde ako reprezentantov máme lat. an- a gr. = άνα, či aj gót. (atď.) ana- = na -. (Sú tu ešte aj ďalšie možnosti.) Podľa Macheka, slovenské onuca bude priamo súvisieť s týmito podobamy, ale vraj onica bude vychádzať z ovijnica,(?) lebo sa ten kus látky ovíja okolo nohy. Orgován: Ozdobný ker z čeľade olivovitých. S týmto slovom sa zaoberá jedine ukrajinský et. slovník a aj jeho vysvetlenie musíme prijať s rezervou. Celkove, toto slovo je zatiaľ nedostatočne preskúmané. Ukr.et. sl. pod heslom orgoni = Syringa vulgaris = slovenský orgován, udáva, že do ukrajinštiny toto slovo prišlo cestou maďarského orgona = r/v, ktoré vlastne tiež predstavuje výpožičku z latiny, priamejšie tu ide o lat. organum = stroj, nástroj, inštrument, muz. inštrument, lebo sa vraj na výrobu píšťal organu (inštrumentu), používalo drevo z orgovánu. Gr. όργανον = inštrument, náčinie, halát, stroj. Ako v gr. tak aj v lat. východiskom je ie. worg-, werg- = robiť. Lat. názov Syringa... sa pôvodne vzťahoval na ker z rodu Philadelphus a tento mod.lat. termín svoje východisko má v gr. súrigx, surrig - / σύριγξ = ciev, pastierska píšťala, (neskoršie i krvná ciev) a z toho sa tento názov najskôr aplikoval na druh kra, ktorý sa podobal pomaranču, ktorý napodobňoval pomaranč a až neskoršie sa názov posúva aj na ker orgovánu. Slovenské orgován zodpovedá staršiemu maďarskému orgovány, bul. argavan, srbch. jorgovan atď. ktorých východiskom bude tur. erguvan („Arbor Judaea“ – rastlina s červenými, až fialovými kvetmi ). Východiskom tohoto je peržské ärguwan = r/v, arghawani = červené, fialové, čo preniklo aj do hindu, ako argavan = „Arbor Judaea“ a všetko nejak bude súvisieť s hebrejským argaman a assýrskym argamann = červená látka, červená tkanina. Všetky napočítané príbuzenstvá, východiská, podoby... toto slovo robia nejak temným, nepriehľadným a ešte väčšmi sa to zahmlí, ak by sme sa na slovo podívali aj z iného uhla. Napr. ak by sme ho chápali ako zložené, kde –van by mohlo predstavovať aj ie. vánok, viať, vôňu, kým prvá časť argo-, orgo-, jorgo-... by sa špekulatívne mohla priradiť aj ku gréckemu órgáo = oplývať, byť plný, či iným gr. podobám atď. ba je tu ešte celý rad možných špekulácií, nuž orgován by sme kľudne mohli zaradiť ku slovám, ktoré si zasluhujú dôkladnejšie preštudovanie. Orták: Spoločník, partner. SSJ toto nepozná. Najskôr bude prevzaté zo srbch. ortak = r/v, alebo priamo z tureckého ortak = partner, spoločník, bežné, ktoré preniklo do peržského, ako ortaq = partner, spoločník, obchodník, avšak pôvod bude najskôr v gréckom érgon / έργον = robiť, činiť, podnikať, podnik, zamestnanie, obchod, remeslo a pod. Otruby: Zvyšky, odpadky ktoré vznikajú pri mletí zbožieho. Je tam hlavne obal, „kôra“ zrna a preto aj otruby sú hnedej farby a pomerne ľahké. S nimi sa choval dobytok, hlavne sa to dávalo sviniam. Čes. otruby, poľ. otreby, otrab, hl. wotruby, dl. wótšuby, slovín. otrobi, rus. akr. ótrubi. V starších mlyniciach, kde sa mlelo vlastné zrno, gazda si dával pozor, aby mal aj tých otrúb. Pri „odpadovej“ diere, cieve, trúbe, sa čakalo na otruby avšak etymológia slova je iné. Aj tu máme zložené slovo, kde v prvej časti je predpona od- a v druhej máme rubiť, príbuzné ku trieť, čiže otruby sú produktom ktorý vzniká odtrhávaním obalu zrna.

Jazyková príloha 19

Dnes sa venujeme heslom kopať a okopávať.
To preto, že sa v každodennej praxi stáva, že použijeme aj takéto chybné spojenia: kopať kukuricu, slnečnicu, sóju... Skôr ako sa zmienime o týchto spojeniach a o tom, či sú správne, vypočujme si, čo sa v Slovníku slovenského jazyka Slex99 píše o hesle kopať; po prvé – motykou alebo iným nástrojom kypriť zem: kopať rýľom, kopať vo vinohrade; kopať záhradu, po druhé – odstraňovaním zeme vyhlbovať: kopať základy, kopať jamu, po tretie – získavať, dobývať zo zeme: kopať zemiaky, kopať rudu, po štvrté – prudko pohybovať nohami; takto zasahovať: dieťa kope nožičkami, kôň kope; kopať do dverí, chlapci sa kopú, po piate – úderom nohy uvádzať do pohybu alebo usmerňovať: kopať loptu; kopať rohový kop, po šieste – hovorové, expresívne, s chybami uskutočňovať, kaziť: kopať odpoveď, písomku, po siedme – expresívum, znevažovať, ponižovať: nevážia si ho, iba doňho kopú. Za heslom okopať, okopávať sa píše, po prvé – kopaním skypriť pôdu okolo rastlín a zbaviť ju buriny; okopať kukuricu, repu, okopať hriadku; po druhé – hovorové slovko – nohami kopať do niekoho, niečoho: okopávať súpera, okopávať sa pri futbale; okopávať stoličku, topánky.
Podľa uvedeného môžeme uzavrieť, že spojenia typu: kopať kukuricu sú nesprávne, ale namiesto nich máme používať spojenia typu okopávať kukuricu, slnečnicu, sóju, lebo kopaním skypríme pôdu okolo rastlín a zbavíme ju buriny .

Jazyková príloha 18

Nie rod, ale výnos(y) a úroda Prednedávnom sme počuli takúto vetu: „Keď ide o pšenicu, mali sme veľký rod...“ Všimnime si druhú časť súvetia či hlavnú vetu „...mali sme veľký rod...“ Máme nádej, že málokto z nás takto upotrebí slovko rod, lebo sa v tomto význame nepoužíva. Rod je po prvé – rad, spoločenstvo potomkov pochádzajúcich z jedných prarodičov, pokolenie, napríklad: starý rod, šľachtický rod; po druhé – základná jednotka v prvotnom politicko-ekonomickom systéme; po tretie – systematická jednotka zahŕňajúca najbližšie príbuzné druhy živočíchov alebo rastlín; po štvrté – pôvod, napríklad: bola zemianskeho rodu; je rodom Slovák, po piate – narodenie, zrod: je nadaný od rodu; po šieste – gramatický rod mužský, ženský, stredný a podobne. Videli sme na základe analýzy všetkých šiestich príkladov na rod, že sa toto heslo vo význame upotrebenom vo vete na začiatku prílohy či okienka nepoužíva. V slovenčine sa v tomto význame používa heslo výnos – druhý význam – zisk, výťažok, napríklad: vysoké (hektárové) výnosy alebo úroda – či plodiny, ktoré sa urodili na poľnohospodárskych pozemkoch: dobrá, slabá úroda (obilia), priniesť (hojnú) úrodu, zber úrody; prenesene expresívne – hojnosť, množstvo; úroda detí, úroda gólov... Na dôvažok a skôr ako uzavrieme úvahu, musíme povedať, že prvý význam výnosu je – úradne zverejnené rozhodnutie, napríklad výnos ministerstva, výnos súdu a podobne. Na záver prílohy máme povedať, že veta zo začiatku textu má znieť: „Keď ide o pšenicu, mali sme vysoké (hektárové) výnosy...", alebo „Keď ide o pšenicu, mali sme vysoké úrody na hektár...", alebo ...veľkú, dobrú, hojnú, bohatú úrodu.
...........................................Ján Širka

Jazyková príloha 17

Dnes sa venujeme heslám sídlisko a sídlo. To preto, že sa v našej praxi často stretáme s ich vzájomným neprimeraným striedaním – zamieňaním, napríklad spojením: „sídlisko vlády", čo je nesprávne. Aby sme mohli objasniť, prečo je táto syntagma nesprávna, musíme najprv nazrieť do Elektronického lexikónu slovenského jazyka, populárneho Slexu99 a prečítať, čo sa píše najprv za heslami sídlisko – po prvé je to komplex obytných budov s občianskou vybavenosťou: panelové sídlisko; bývať na sídlisku; po druhé sídlo (význam jeden): praveké sídlisko, ľudské sídliská... Keď ide o sídlo – prvý význam, za ním sa píše: priestor, v ktorom sa sídli, býva, sídlisko: staré sídla Slovanov, po druhé – miesto, ktoré zaujíma významná inštitúcia, osobnosť: reprezentačné sídlo... Ako vidno, v sídliskách sa býva a aj v sídlach sa býva, ale tiež sídli, napríklad: bývať, mať sídlo (o významných osobnostiach, inštitúciách): prezident sídli v prezidentskom paláci. Nakoniec sa vrátime k nenáležitému spojeniu „sídlisko vlády" a dajme mu správnu podobu: „sídlo vlády". K tomuto pridajme aj prídavne meno sídelný, napríklad sídelné mesto. .........................píše Ján Širka

22 februára 2008

Etymológia - Mr-No

Mrkať 1°: Zmrkávanie, mračenie, stmievanie sa pred nocou, súmrak. Všeslovanské. Koreňom je merk-, mork-. Max von Vasmer, V. Machek a tak rad, radom, všetci slovanskí etymológovia toto slovo vysvetľujú chybne. Vidia v ňom príbuznosť ku sanskritovému marka = zatmenie slnka, avšak toto slovo má cele inú etymológiu. Sans. marka = slovenskému mrcha, poškodené a koreňom mu je mr, mrc = rana. Tiež sa tu opakuje aj ďalšia chyba. Mrkať komparujú s nemeckým Morgen. Už či nem. Morgen, alebo anglícke morn atď. majú zase cele inú etymológiu. Ox.et.slov. pre anglícke morn, z čoho vychádza morning = ráno, nehľadá paralelu v iných rečiach, iba napomína, že sa tu jedná o význam rána, svitania a nie mračenia. Neobstojí ani komparovanie s gréckym nuktós / νυκτός, ámolgo / άμολγω = za nočného temna, nocou, lebo tu ide o cele iné slovo, νυκτο = noc, kým ámolgós = tma, šero a grécke όμιχλη = hmla, opar, oblak, čo aspoň na prvý pohľad po fonetickej strane by zodpovedalo, ale významovo sa odbočuje. Tieto slová suvisia s našími hmla, noc. Mrkať (sa) skorej súvisí s gr. ámaúros / άμαύρος = tmavé, nejasné, chmúrne, temné, čes. maurovitý, slovenské príbuzné murgoliť (sa). Východiskom je praslov. mur, odkiaľ vychádza aj ruské murúgij = hnedý, hnedočierny, poľ. morag = pruh na tmavšom podklade, pruhované zviera, pestre pruhované (ang. brindled), slovín. moroga = špinavý pruh, dl. mórg = pruh, škvrna. Základné mur- nachádzame aj v slovách, ako sú: chmura, chmúriť sa, pochmúrny, chmúrne počasie a pod. V príbuznosti bude aj rumunské murg = hnedý, albánske murk, murgu = temný, šedý, čierny. Mŕkať 2° (mŕkanie): Párenie sa oviec a kôz; ich pohlavný styk. V SSJ nie je. Ukr. merkáč = baran, beloruský markáč = baran, bul. mrkač = baran, mrka se = pári sa, mac. mrkati se, slovín. mŕkati se, merkáč = cap, kozel. Staroslov. mrkati (se) = páriť sa, merkač = baran, cap. Pôvod slova je v praslov. merk-, mork- = mokrý, močiť, avšak ukrajinský et.slovník všetko dáva do súvisu so sans. mršáti, čo bude omyl. Pri analýze tohoto slova, zjavuje sa nám problém dvoch príbuzných koreňov, či prelínanie sa, až občasné aj splynutie významov sans. meha 1° = moč, močovka, „močiť“ a meha 2° = baran. Tento problém vysvetlil R.L.Turner v „A Comparative Dictionary of Indo – Aryan Languages“. Ovce a kozy sa „trú“, ale baran ich „močí“. Bližšie vysvetlenie a i analýza významov je zahrnutá v Mech. Mújo: Málo hovoriaci, prísprostý, „mutavý“ človek, kde ale došlo i do skríženia s bosenským moslimským osobným menom Mujo (Mustafa). V Slovníku ho nemame. Dostali sme ho cestou srbh. jazyka. V ie. jazykoch jestvuje symbolické sloveso mu ktoré sa využíva pri stavbe slov s významom nemý, tichý... z čoho v latine máme mutus, v gréckom jaz. múndos, mukós, v hindu muk, mok, v sanskrite múka = nemý. U nás ho najdeme v slove (ani) muk, muknúť, čiže byť ticho, bez hlásku. O týchto slovách, priamo o sanskritovom slove, R.L.Turner poznamenáva, že aspoň čiastočne je to zvukomalebné. S týmto súvisiace je mutavý = pomalý, nevšímavý, zmotaný a pod. Prevzaté je zo srbh. mutav = nemý, zajajkávajúci, pomalý. I napriek niektorým etymológom, toto sa do srbh. jazyka nedostalo z latiny, slova mutare = zmena, premena, alebo turecko – arabského muti = byť jemný, poddajný, poslušný...ale v príbuznosti má peržské muta anni = pomalý, vyčkávavý, zdržanlivý, ktoré súvisí so sans. predponou mutta = tichý, ktoré prislúcha ku skupine slov mut, mutáti = hýbať, ohýbať a je v príbuzenstve s naším motať, muchať sa, či aj chetejským muwa = pomalý, trpezlivý, zhovievavý, až je tu príbuznosť aj s lat. moveo, movere = hýbať, pohybovať, narúšať atď. Načim: Treba, patrí sa, vyžaduje sa. U nás, ba vôbec v stredoslovenskom nárečí je časté. Východiskom je čin = skutok, dielo, výkon. Čin, či jeho neskoršia podoba činiť je všeslovanským slovom, príbuzným (okrem iných) ku sanskritovému cinóti = zbierať, ukladať, skladovať, kde ako koreň máme ci = kopiť, zbierať, ukladať, skladovať. Ňaňa: Staršia žena, kým ňanička predstavuje mladšiu ženu. Slovom ňanička súrodenci často oslovovali aj vlastnú staršiu sestru. S týmto sa môžeme stretnúť ešte aj dnes. Hlavne v odľahlejších slovenských dedinách. Ináč slovo sa stáva zriedkavejším. Nahrádza sa ho s teta, tetka. Ňaňa, ňanička predstavuje starobylé slovo a jeho podobu najdeme aj v sanskrite, ako nánadr- = manželova sestra, v prakrite ńańamda = manželova mladšia sestra, v jazyku pali nanandar = r/v, v jazyku lahnda ninan = manželka manželovho brata atď. Podoby slova sa tiahnu celým radom súčasných indických jazykov a všade má to význam staršia sestra, manželova sestra, švagriná, ba aj manželka vlastného brata. Napukať sa: Najesť sa dosýta, nasýtiť sa. Zaujímavé slovo a to hlavne z hľadiska, že v iných jazykoch je neznáme, alebo ak aj niečo podobné jestvuje, ako napr. v ukr. napúgatis = nachleptať sa a údajne predstavuje výpožičku z beloruského napúgac = vlievať do seba tekutinu, čiže piť. Napukať sa v sebe skrýva slovo pukať = hádzať, lúčať (v rozličných variáciach aj praskať,či v srbch. pucati = strieľať atď.) Náš zaujem je v smere pukať = hádzať, lúčať a to ako najokatejšie sa nám vynára sanskritové phakk- = hádzať si potravu do úst, jesť, čo sa v následných jazykoch v rozličných variáciach posúva na jedenie, spôsob jedenia, plné ústa, jedenie suchej potravy, jedenie semiačok a pod. Východisko tohoto sans.slova sa stráca aj R.L.Turnerovi a nevie, kam ho priradiť, lebo paralelne jestvujú aj pukkar- = kričať, revať, puś = tráviť, chovať a rad ďalších. Vypadá, že najspoľahlivejším vysvetlením bude „zvukomalebný pôvod“. Viď Puk 1°. Noc: Tma, čas medzi západom a východom slnka. Noc má zvláštnu moc. „Ľahké“ slovo indoeurópskej slovnej zásoby, takže je tu neúrekom analýz a na „podiv“, všetky sa zhodujú, ale nikto sa neodvážil nazrieť do noci, prečo je noc, nocou. Kde je tu východisko? Samozrejmé, aj tu máme dočinenie so slovom zvukomalebného pôvodu, ale kde je „zajac“? Noc je všeslovanské a blízko má ku všetkým jazykom Indoeurópanov. Napr. lit. naktis, lot. nakts, staroprus. naktim, sans. (vo Vedách) nák, sans. nákt, lat. nox, gr. νοξ, νύξ, gót. nahts, staroír. nocht, alb. nate, chet. nekuz = noc, nekuzzi = zmráka sa (nocí sa), atď. atď. Same slovo noc nepodľahlo nejakým väčším zmenám, čo znamená, že už v pravslati Indoeurópanov bolo pomerne stabilizované. Deň bol dňom a noc bola nocou, tmou. Nebolo čo meniť, prispôsobňovať, lebo v noci bola všade tma a to bez ohľadu, či v Grécku, v Indii, v Anatólii, alebo aj na Britských ostrovoch. U nás, v praslov. sme mali *noktьsь, ktoré v podstati skoro neodbočuje od pôvodného ie. noqt. Noha: Jedna z končatín živočíchov. Všeslovanské v podobách noha, noga. Staroslov. noga = lat. pes, pedis. V príbuzenstve má slovo necheť, čo je zvlášť viditelné v srbch. noga > nokat = necheť, rus. nogá > nógoť = necheť. Lit. nagá = kopyto, nagas = necheť, pazúr, lot. nagas = obe ruky; ruky i nohy, staroprus. nage = stupaja nohy, stúpadlo, st.h.n. nagal = necheť, nem. hol. nagel, ang. nail, staronór. nagl = necheť. V príbuzenstve bude aj toch. B mekwa a toch. A maku = necheť, gr. ónuks / όνυξ = necheť, kopyto, pazúr, sans. ánghri- = noha, stúpadlo nohy, nakhá- = necheť, lat. unguis = necheť, kopyto, pazúr, staroír. ingen, ír. ionga = necheť a je tu ešte celý rad príbuzenstiev a to ako v peržskom, tak aj hindu, kde naha = náhrdelník urobený z pazúrov tigra... atď. atď. všade je ie. východisko nogh = necheť, ale pôvodne asi aj toto malo význam nohy. Nár: Granátové jabĺčko. Prevzaté zo srbh. nar = r/v, kam sa dostalo cestou tureckého nar = r/v, avšak aj tam prišlo z peržského anar = granátové jabĺčko, ohňostroj. Podľa peržskej legendy, granátovník vyrástol zo sekere, ktorou sa zabil určitý Farhad, keď sa dozvedel o smrti milenky Širin. Od toho času, granátové jabĺčko je krvavočervenej farby a semiačká vypadajú, akoby boli spálené a v ich strede je popol. Podľa všetkého, táto legenda siaha do hlbokej minulosti Perzie, do čias skorej ich konverzie na islam, lebo sa naráža na oheň, popol, atribúty ich skorejšieho náboženstva, zoroasterizmu, či ku božstvu Ahura Mazda. No hát: U nás pomerne frekventované: No hát, bolo to tak... No hát, čo ja viem... No hát a čo si myslíš... No hát, nemuselo to tak aj byť... atď. Najčastejší význam tohoto spojenia je predsa, i keď, teda, nuž a pod. Všeobecne sa pokladá, ako za prevzaté z maďarčiny, odkiaľ vlastne aj je, ale jeho etymológia je v indoeurópskej slovnej zásobe a nie v ugrofínskej. V maď jaz. noha = hoci, hát = teda, nuž. V tochárskom B, podľa D.Q. Adamsa, slovo no = teda, ale, ba, i keď, potom a súvisí s protoindoeurópskym nu, ktorého ekvivalentom v sanskrite je nú = teraz, grécke nún = teraz, potom, preto, latínske num, litvinské nú, gótske nu, ang. now, všetko s významom teraz. V slovanských jazykoch nъ nadobudlo význam ale, hoci, teda, nech, nuž. V chetejskom sa nu stalo medzivetným spojovníkom. S týmto tesne súvisí aj ďalšie tochárske B, nai = naozaj, určite, nuž, ktorého východiskom je blízke protoindoeurópske nai, nehai = gréckemu naí / ναί = naozaj, určite, opravdu, áno. Slovo hát v sanskrite má podobu tát = preto, teda, nuž, tak, z toho, potom a tátas = z toho, odtiaľ, preto, teda, nuž, ak, potom atď. V hindu hat = r/v. U nás nadobudlo podobu tak. V gréckom by sa mu rovnalo téos / τέως = zatiaľ, medzičasom, z toho, dosiaľ, doteraz, tak, prv než, skôr a pod. Nony, Noni: Vedľa Keša, Jadrana (Jedrana), Gidráňa a Lysa, ako časté konské meno mali sme aj Nony, Noni. Ide tu o druh anglonormanského koňa známeho pod menom Nonius, ktorého sa zošľachtilo v cisárových maštaliach v maďarskom Mőzehegyes a odtiaľ sa nové plemeno prešírilo šírom bývalej R-U ríše. Plemeno sa dopestovalo z potomstva žrebca Nonius, ktorého ako 5 ročného ukradli z maštalí vo Francúzsku (počas jednej z častých vojen). Podľa dokumentov vo Francúzsku, Nonius sa narodil v 1810. roku, v Normandii, ale tento Nonius, podľa dokumentov, nebol nič zvláštne. Mal veľkú hlavu, malé oči, dlhé uši, krátky krk atď. atď. ba aj jeho hrudný koš nebol perfektne sformovaný, neohýnal sa v perfektnej arkáde... a práve z týchto dôvodov Noniusa, ako žrebca sa len málo používalo, kým patriční nezbadali, že i vedľa vonkajších nedostatkov, predsa za sebou necháva výnimočné potomstvo. Začalo sa ho krížiť s Lipicánmi, Španielmi, Kladrubmi, až v čase jeho smrti, v 1838. roku, po ňom zostalo 79 vynikajúcich žrebcov a 137 kobýl. Nonius je prevažne tmavý, až čierny kôň, výborného temperamentu, pokojný, pracovitý, vytrvalý, neúnavný a pomerne aj rýchly. U nás sa ho používalo hlavne ako „robotníka“, čiže priahalo sa ho do voza, oralo sa na ňom, ale v čase vojen, vynikal aj ako jazdecký kôň.

17 februára 2008

Z receptára pani Božky

Petrovská svadobná kapusta.
Donedávna, petrovskú svadbu bez „svadobnej“ kapusty si nikto nevedel ani predstaviť, lenže ako sa nám dedina popánštila, toto typické svadobné jedlo dolnozemského sedliaka sa vytratilo, zakapalo. Takú rustickú misu položiť na stôl pred hostí, svadobným rodičom sa rodine nepozdávalo, nuž vymenili ju sármou (kapustový závin) a dostali sme tam, kde okolité dediny boli už dávno. Začali sme sa hanbiť za svoje. Veď tú svadobnú kapustu ste nikde nenašli, len v Petrovci a len na svadbe. Nikde ju nevedia ani pripraviť. Len v Petrovci, ale recept už padá do zabudnutia. Nenajdete ho v žiadnej kuchárskej knižky. Aspoň ja som ju nikde nenašla. Jedine T. Vansovej „Kuchárka“ má niečo podobné. Pohrdli sme kapustou. Čo si iné človek aj pomyslí?
Keby ju poznali francúzski kuchári, určite by bola na jedálnom lístku nejednej špičkovej reštaurácie. Oni si tie svoje sedliacke, rustické jedlá vedeli pretisnúť, zmedzinárodniť. A my? Nič. Utekáme od svojho.
Ako petrovská nevesta, jedla som ju na nejednej svadbe, ba tešila som sa jej. Po chutnej polievke, varenom mäse s omáčkou (alebo chreňom), drobkách, kapusta prišla, ako požehnanie. Chutná, sýta, ale aj „vystrúhala“. Po nej už mohlo sledovať aj pečené mäso, vyprážané kuriatká ... no a aj torta. Pri pečienke nám hudci prehúdali (na dobrú chuť). Všetko také ťahavé pesničky, ako „Letí, letí roj...“, „Chodila líška po rali...“ , „Orie Janík orie...“, „Koníček sivastý...“, „Éj to tú, to tú, mojej milej nôtu...“ ale ako sa večera zakončila, hneď tu boli ostré tance. Čardáš, „friš“ čardáš, polka, výskanie, radosť... „I jujú, naša mladá...“
Ako čo sa žiadna kresťanská svadba nemohla začať bez pesničky „S Bohem já chci začíti...“ (Tranoscius č. 703) a len potom hudci mohli začať (ak boli z Hložian) aj „hložiansku hymnu“ – „Pod obločkom čerešnička...“, tak sa ani večera nemohla začať bez modlitby pána starejšieho. Po tomto, družbovia a družice vynášali jedlá a pravda, ku každému mali aj primeraný vinš.
Napr. ku polievke odrecitovali:
Dobrý večer a nazdravia,
obyčajne u nás vravia
a preto by som prosil smele,
obecenstvo toto celé,
aby trochu ticho boli,
aby sme sa pomodlili.
Potom každý zdvihne ruku,
polievočka bude v bruchu.
Len jedna sa chyba stala,
polievka je veľmi slaná.
Museli osoliť,
museli to tak spraviť,
lebo divnej chuti mala,
zlá sa vec s ňou odohrala.
Varil sa v nej kohút starý,
čo nevládal chodiť samí,
ba aj moriak stihol potme a
spoločne sa našli v kotle.
A keď už tam prišli nutne,
čakal na nich káčer, smutne.
Keď sa už tak našli spolu,
chceli volať na „sodomu“,
ale kohút, ako chlap,
vysvetlil im veci tak:
Ešte jednu nádej máme,
spoločne si zaspievame.
Nebojme sa tej hávedi,
veď my sme hriešnici najväčší.
Kto z nás mäso okúsi,
rozpadne sa na kusy.
Mne sa už to raz aj stalo,
len v poslednej chvíli,
ufrngol som gazdinej z kuchyni.
Chuderka, od ľaku,
spadla popri obloku
a kým gazda prišiel k slovu,
ja som už spieval na stohu.
Teraz, ale mám tu pech,
zaplatím aj tento cech,
ako svätý Peter kašu,
keď vstúpil na túto zem našu.
Pán starejši, nech sa páči.
Tých vinšov ku polievke bolo hodne. Mám tu aj ďalší:
Ženy, ženy, ženičky,
panenky a paničky!
Dobrý pozor dávajte,
na misu sa dívajte!
Tu sa nesie polievočka,
v nej je kohút a sliepočka.
Chutné, dlhé rezance,
drobky z husy, melence.
Pozor dajte na kostičky,
rebierká aj nožičky;
by vám v hrdle nezostali
a paru vám nezapchali.
Budete ju potrebovať,
pri tanci si odfukovať.
Odrežte si mäso nožom
a kosti, tie nechajte mužom.
Pán starejší, prímte vďačne.
Po polievke, na rad prišlo varené mäso a aj tu bol vinš:
Mojí milí hosti,
nesiem vám aj trochu kostí,
ale na nich je aj mäsa dosti,
nech nám jete do sýtosti.
Trochu je tu aj zmáčanky,
aby ste nám jedli po pánsky a
mäso neobštipkávajte,
lebo komu sa kosť v hrdle zastaví,
ten sa potom ľahko vyškerí.
Po varenom mäse, na rad prišli drobky, svojdruh nášho „risotta“. Vedeli sme si aj to pripraviť. Len jedna chyba bola, že v tých drobkách boli aj slepačie hlavy a nejeden svadobný hosť si chcel zachutiť aj na slepačom rozumčeku. (nemal asi dosť svojho.) Položil si tú hlavu na obrus (krásny, prepletane tkaný), nastavil tam nôž, udrel päsťou po noži a hlava odletela. Aj mladej neveste do party, starejšiemu do taniera... a nôž preťal obrus.
Aj tu sme mali vinš:
Zase idem z tej kuchyni
a nesiem vám tanier plný.
Čo vám nesiem,
to sám neviem.
Zmiešali tu všetko spolu,
ryžu, zúzik, hrabalko aj ostrohu.
Vary drobky, tak vraveli,
aby ste si naberali
a ešte mi prikázali,
aby ste si prsty nelízali
a ani o obrus neutierali,
lež salvetky použili.
Prímte vďačne.
Na podávanie kapusty, mali tu až niekoľko vinšov. Pamätám sa, že jeden začínali s „Kapusta hustá, kole ústa...“, v druhom hovorili, že len tá kapusta býva dobrá, v ktorej sa pováľa sviňa. Dnes vám tu prinášam ešte jeden, asi menej známejší:
„Ide, ide kapustička,
trčí z nej aj kus mäsíčka.
Deväťraz je prihrievaná
a raz masťou polievaná.
Varená je ešte vlani,
nosím vám ju tu na dlani.
Pán starejší, nech sa páči!“

Čo teda na tú petrovskú svadobnú kapustu potrebujeme a ako si ju pripraviť?

Rekvizity:
V prvom rade musíme mať asi 12 litrový hrniec, ale pozor, hrniec musí mať hrubé dno. Inak nám kapusta „prihorí“, lebo počas varenia, ju nesmieme miešať. Dakedy, na svadbách sa varila v „katlanke“, v kotle, ktorý sa obmazal blatom. Obyčajne sa varila aspoň jeden deň pred svadbou, preto že len prihrievaná mala tú pravú chuť.
Pripraviť:
3 – 3.5 kg kyslej (kvasenej) kapusty,
1 kg. cibule (asi 6 veľkých cibúľ),
1 kg. zemiakov (druh, čo sa rozvarí),
6 lyžíc múky (podľa potreby aj viacej - na zápražku),
18 lyžíc oleja, lebo masti (časť ide na zápražku),
5-6 bobkových listov,
3-4 strúčky jemne posekaného cesnaku.
*Podľa vôle, aj nejaké sušené huby – hríby, dubáky...asi 100 g.
mäso: 1.5 kg. bravčového, 0.750 kg. hovädzie a 0.750 kg. jahňacie – všetko bez kostí a po možnosti aj „mramorové“, či popretkávané. Ak iné mäso nemame, stačí aj samé bravčové.
soľ,
korenie,
mletú rascu,
„Vegetu“,
mletý muškátový oriešok,
trochu cukru a
vodu, koľko zoberie,
Pracovný postup:
Cibuľu si pokrájame na drobno a na oleji (asi 10 lyžíc), jemne pripražíme – do ružova.
Kyslú kapustu umyjeme v chladnej vode a scedíme (ale trochu vody si necháme, v prípade potreby, aby sme ju dodali, na dosaženie kysloty).
Skladanie do hrnca:
Na dno dáme jednu tretinu popraženej cibule, jednu tretinu kapusty, z každého druhu mäsa (asi veľkosti jednej dlane), dva bobkové listy, rascu „Vegetu“... korenie, oriešok, soľ, cukor... a urobíme si prvý „paláš“ – povalu. Teraz striedavo robíme ďalej, kým suroviny stačia (asi trikrát) a zakončíme s povalou kapusty.
Všetko zalejeme vodou (má byť asi dva-tri prsty vyšie hladiny zmesy) a začneme variť na miernom ohni – do bodu varu. Keď začne vrieť, oheň znížime (na malý) a varíme ďalej (asi 4 hodiny).
Teda asi o 4 hodiny dodáme postrúhané a vyžmýkané zemiaky a pokračujeme svarením, až dovtedy kým zemiaky nesplynú s kapustou (asi 1 hodinu.)
Zápražka:
Používa sa tzv. „biela zápražka“.
8 lyžíc oleja,
6 lyžíc múky
Všetko jemne popražíme, zalejeme studenou vodou, aby sa „nezhrčakevala“, neustále ju miešame drevenou varechou, keď prevrie, vylejeme ju do kapusty a varíme ešte asi jednu hodinu, kým zápražka úplne nesplynie s kapustou.
Ochutnáme a podľa potreby aj dochutíme. Odstavíme.

* Počas varenia kapustu nemiešame. Občas len hrniec poskrúcame a možno drevenou varechou pretiahneme vedľa stien.
* Svieže uvarená kapusta predsa ešte nema tú pravú chuť. Musí „odstáť“ a pred podávaním ju pozorne prihrejeme: Podávame ju ako „chod za seba“, alebo ako prívar. Najlepšie chutí s knédličkou, alebo, ak je možnosť, tak aj s „petrovskou“ klobáskou (najlepšie ak je štipľavá).
** Predsa, toľko (hrniec) kapusty jedna rodina naraz nezje a preto si celý obsah hrnca rozdelíme na misočky a dáme do mrazničky. Mikrovlnka nám to zohreje a svadobnú kapustu máme aspoň raz v každej sezóne.
**Neraz som ju priprávala aj pre pohostenie veľvyslancov, tunajších politikov,... a všetci si ju chválili. Niečo nevídané, hovorili. Keď chutilo „vyvoleným“, hádam bude chutiť aj vám.
Dobrú chuť vám praje vaša Božka.
*********************************
.
Od detstva si pamätám, že na Veľkú noc sme museli mať aj studenia. Na túto pochúťku našej sedliackej kuchyne čakali sme celý rok. Skorej Veľkej noci tu boli pôsty... komora sa vyprázdňovala... ale, vo veľkonočnom čase na stole sa zjavilo studenia. Pravá maškrta. Chyba bola, že mama to robila len raz ročne. Konečne, ani tá sviňa nemohla mať viacej paprčiek, len koľko jej Boh dal. Len na jednu huspeninu. Ináč, v každom dome sa zabilo toľko bravov, koľko bolo členov rodiny, eventuálne, ak tu boli bíreši, sluhovia atď. zabilo sa aj viacej. Aby bolo do kapseli.
Recept na naše tradičné sedliacke studenie je jednoduchý, ale ako píše T. Vansová (Kuchárka) „...jemnejší žalúdok mešťanov si vyžaduje aj jemnejšie jedlá“ a huspenina má celý rad svojich variácií. Podáme vám hádam všetky.

1. Tradičná „sedliacka“ huspenina – studenia.
Veľká noc a nemať na stole huspeninu, je ako robiť svadbu bez hudcov. Musela byť.
Suroviny:
2 kg. údených bravčových kolienok, údené svinské paprčky a kus podbrušiny a kus čerstvej svinskej kože. ** Huspeninu môžeme variť aj zo sviežého mäsa.
3 mrkvy,
1 paštrnák,
1 petržlen (aj s lístkami),
Podľa chuti, môžeme si pripraviť aj trochu zeleru,
3 menšie cibule so šupkou,
3 strúčky cesnaku,
Podľa chuti, aj kôra z jedného citróna,
10 zrniek čierného korenia,
2 bobkové listy,
5 klinčekov,
½ polovicu muškátového orieška,
Soľ podľa potreby,
„Vegeta“ podľa chuti (stačí asi 1 lyžica),
Podľa chuti aj asi 3 lyžice octa, alebo bielého vína,
1 lyžica kryštáľového cukra (aby nebolo „divé“),
Voda podľa potreby.
Pracovný postup:
* Ak huspeninu priprávame s údeného mäsa, tak pozor! Deň skorej ho začneme vymáčať, aby sme ho zbavili zvyšnej soli. Namočíme ho do chladnej vody a túto občas vymeníme. Až päťkrát.
Dobre umyté a očistené mäso nepohádžeme len tak, ale pozorne ho ukladáme do hrnca a zalejeme studenou vodou. Toľko, aby voda prikryla mäso – asi na 2 prsty vyššie od mäsa.
Dáme to na prudkejší oheň, ale len kým nezačne vrieť. Oheň znížime. Varíme teraz na miernom ohni.
Počas varenia na povrch vyjde pena, ktorú lyžicou strhneme a ak vyjde aj neskoršie, zase ju strhneme, odstránime.
Dodáme príchute: čierne korenie, bobkový list, klinčeky, oriešok, cukor, citrón, ocot, alebo biele víno a necháme variť na miernom ohni. Asi 3 hodiny.
Dodáme cibuľu, cesnak, petržlen (možno zeler) a varíme na miernom ohni ďalšiu asi pol hodiny. Asi o pol hodiny dodáme mrkvu paštrnák.
Ochutnáme „polievku“ a podľa potreby dodáme soľ a „Vegetu“ a zase to varíme na miernom ohni. Ako dlho? Kým sa mäso nezačne oddeľovať od kostí a kožka sa nezačne rozpúšťať medzi prstami.
Huspeninovú polievku zbavíme masti tak, že ju precedíme cez sitko, do ktorého sme položili vlhkú utierku, alebo nejakú na to vhodnú látku. Mäso a zeleninu vyberieme z hrnca a necháme chladnúť.
Precedenú polievku, ak chceme vyskúšať či sa nám zrazí, naberieme na lyžicu a vylejeme na kúsok ľadu. Mala by sa hneď zraziť, ale ak nie, varíme to ďalej, aby sa vyparila zvyšná voda.
Ak nám je polievka mútna, tak ju (precedenú) zase dáme na sporák a do nej vylejeme jeden vyšľahaný bielok a necháme na miernom ohni, kým sa bielok nezrazí, neuvarí. Zrazený bielok odstránime ďalším cedením.
Polievku necháme chladnúť a medzičasom odkosťujeme si mäso. Kúsky mäsa, kože... ukladáme na taniere. Podľa vôle, do každého taniera môžeme pridať aj na tvrdšie uvarené vajce rozrezané na polovičku, ba v niektorých domácnostiach sa pridali aj kúsky mrkvy, posekanú kyslú uhorku... – všetko k vôli efektu. Aby bolo pekné aj „na oči“. Toto zalejeme už s polovychladnutou polievkou. Taniere odložíme na chladnejšie miesto, napr. komora, chladnička... a necháme ho tam, aby sa zrazilo.

Huspenina s miešaným mäsom:
1.5 do 2 kg. hovädzie kolienko – lýtko, „osso buco“, „móčing“,
2 svinské paprčky,
6 kusov slepačie hrabalká,
1 väčšia cibuľa,
1 väčší pór – jemne pokrájaný,
1 mrkva – jemne posekaná,
¼ šálky posekané zelerové listy,
4 do 4.5 litra vody,
Soľ korenie a „bouquet garni“ (viazanička materinej dúšky, bobkového listu a petržlenu - podľa vôle, petržlen môžeme vymeniť taragónom).
Varíme aspoň 4 hodiny. Počas varenia zberáme penu. Odstránime masť, precedíme... Podobne, ako sa robí každá huspenina.
Táto huspenina obyčajne býva mútna. Aby sme ju očistili, zbystrili, potrebujeme vyšľahať si dva bielky a na drobno posekať asi 200 g. hovädziny. Pridáme to do polievky a varíme ešte asi 25 – 30 min. Precedíme. Ak chceme tam mať aj nejakú „farbičku“, konáme podobne, ako aj pri inej huspenine. Použijeme trochu cvikly, odvar zo špenátu, mrkvy... možno tmavé víno, tmavšie „Sherry“ atď. a pravda, ešte trochu si to povaríme.

3 Huspenina z hydiny
Suroviny:
2 svinské svieže paprčky,
1.5 kg. hovädzieho kolienka („osso buco“, „móčing“),
1.5 kg. rozkúskovanej sliepky, zúzik a hrabačky.
Zeleniny a príchute ako pri varení základnej huspeniny.
Varenie trvá asi 5 hodín.
Podávame ju, ako aj každú inú huspeninu.

4 Huspenina z jazyka

Toto je rusko – austrálsky recept. Vyskúšaný. Uverejnilo ho združenie „Vidieckých žien“ (Country Women`s Association of Victoria - 1965). Je to združenie žien žijúcich na farmách. Pôvodne ruský recept si adaptovali ku svojim zdrojom surovín a osvedčil sa.
Suroviny:
1/ 1 údený jazyk hoväda (ak je svinský, jahňací... tak aj dva, tri),
2/ 3 – 4 svinské paprčky,
3/ 2 menšie mrkvy,
4/ 1 byľ zeleru,
5/ 1 cibuľa,
6/ 4 klinčeky,
7/ 1 bobkový list,
8/ 1 byľ jarnej materinej dúšky,
9/ 8 zŕn čierného korenia,
10/ 8 zŕn bielého korenia,
11/ 2 bielky,
12/ 3 väčšie kyslé uhorky,
13/ 2 citrony – obielené.
Na dekorovanie:
Zopár na tvrdo uvarených vajíčok, ktoré rozkrájame na oblátky;
Zopár paradajok rozkrájaných na oblátky;
1 šálka uvareného hrášku;
Trochu majonézy.
Pracovný postup:
Prvých 10 surovín poukladáme do hrnca a zalejeme vodou. Asi 2.5 – 3 lit. alebo aby sme prikryli všetky suroviny.
Varíme to na miernom ohni, asi 5 hodín.
Vyberieme jazyky a do polievky pridáme vyšľahané bielky. Aby sa zbystrila.
Polievku precedíme podobne, ako pri „základnej“ huspenine a odstavíme z ohňa.
Jazyky si teraz očistíme. Stiahneme im blanu a pokrájame na strapce asi 2 mm. hrubé.
Z obieleného citróna si nakrájame čím tenšie oblátky.
Kyslú uhorku si tiež pokrájame na tenké oblátky.
Všetky pokrájané suroviny si poukladáme do podlhovastej misy, forme, zalejeme polievkou a odložíme na chladné miesto, do chladničky.
Pred podávaním masu od forme oddelíme tak, že po stenách prejdeme teplým nožom (namočený v horúcej vode), alebo misu vložíme do horúcej vody, aby masa „popustila“. Vyklopíme to na podlhovastú tacňu. Huspeninu ozdobíme paradajkamy pokrájanými na oblátky, oblátkami vajca, posypeme hráškom zamiešaným do majonézy.

5 Huspenina z rýb
Suroviny:
2 – 3 kg nejakej ryby, ako napr. šťuka, sumec, kapor, pstruh...
½ kg hovädzieho kolienka a zopár svinských paprčiek,
1 väčšia cibuľa, jemne rozsekaná,
1 väčší pór – jemne rozsekaný,
2 paštrnáky,
1 šálku posekaných húb (používame japonský druh dubákov, Shitaki),
½ litra kvalitného tmavého vína, ako napr. Širáz, Burgundy, Chardonnay...
Pracovný postup:
Z hovädzieho mäsa a paprčiek si urobíme huspeninovú polievku,
Do tejto už pripravenej polievky dáme ryby, zeleninu, huby, príchute, ako pri inom aspiku, prisolíme, dodáme „Vegetu“... a varíme, ako aj každú rybu.
Počas varenia stŕhame penu a konečne, precedíme. Do tanierov dáme trochu z hovädzieho mäsa, troch mäsa z paprčiek... ale rybie mäso nedávame. Má vôstie. Ryba je tu vlastne len preto, aby huspenina dostala inú chuť. Po vyvarení sa zahodí, dá mačkám. Ak predsa chceme dodať aj rybie mäso, tak si na pare udusíme pstruha (zvlášť), nejakú pstruhovitú rybu, oddelíme mäso od „kostí“, vôsťa a kúsky mäsa pridáme do taniera, formy.
Pri garnírovaní používame kaviar (ten ruský je drahý, ale nahradí ho „kaviar“ lososovitých rýb (salmon) - dostať ho v každom obchode).
Huspeninu, studenie môžeme podávať aj ako predjedlo. Aj tu v postati varíme rovnako, ale ho teraz nedávame do polievkových tanierov, lež do vhodných foriem, kompótových misočiek, ang. fr. ramekin, ramequin. Tieto formy vyložíme s tenko pokrájanou šunkou, šunkovými „listami“. Ak je to „priemyselná“ šunka, z obchodu, ako napr. pražská, virginia a pod. dávame ju priamo. Táto bola už obvarená. Ak robíme s „domácou“ údenou šunkou, túto musíme obvariť. Aby sme ju zbavili zvyšnej soli a aby nám odmäkla. Do vyložených foriem položíme aj jedno „stratené“ („sádzané“) vajce. Pridáme tam trochu z uvareného mäsa, možno uvarenú a posekanú mrkvu a všetko zalejeme polievkou. Necháme aby sa „stuhlo“. Pred podávaním misočky, formy zmočíme do horúcej vody a pozorne vyklopíme na malý rovný tanier. Konzumujeme s čerstvým chlebom, žemľou, rožkom.
Stratené, sádzané vajce, (poached egg). Podľa počtu misočiek, formičiek, uvaríme si rovnaký počet vajíčok. Pozor! Vajíčka nesmú byť staršie, ako deň, dva. Do nádoby, hrnca, nalejeme asi 1 – 2 litrá vody. Do vody pridáme trochu octu. Asi 5-6 lyžíc. Keď voda vrie, varechou ju „rozprúdime“, aby sa stvoril nejaký vír, lievik. Vajce vylúpneme, vyklopíme do vriacej vody a varíme asi 3 min. Bielok má byť zrazený, ale žĺtok má byť polotekutý. Vyberieme ho a necháme odkvapkať, oschnúť. Najlepšie je variť len po jednom vajíčku. ** Takéto vajíčka môžeme podávať aj s rozličnými omáčkami, chlebom a pod. Prospešné sú najmä pre osoby trpiace zvýšeným cholesterolom.
Huspeninu, studenie, zase ako predjedlo, môžeme dať schladiť aj vo väčšej forme, koláčovej, ktorá má v strede „dieru“. Mäso, polievku, mrkvu, vajíčka... poukladáme do formy a zalejeme ich polievkou. Pred podávaním formu zmočíme do horúcej vody a masu vyklopíme na väčší tanier, tacňu. Do „diery“ vložíme kyslé uhorky, mladú cibuľku, listy zeleru.... k vôli farebnosti a efektu. Teraz huspeninu, podobne ako aj koláč, krájame a každému prísediacemu podávame na menšom tanieriku – ako keby sa jednalo o koláč.
Huspeninu, studenie môžeme si pripraviť aj zo sviežého mäsa. Do ohľadu prichádza zase kolienko, paprčok, podbrušinka, ale môžeme tu teraz primiešať aj mladšiu hovädzinu, hlavne z kolienka, lýtka (osso buco). Všetko toto svieže mäso dáme do rúry, aby sa trochu pripieklo, dostalo farbičku, umyjeme ho a varíme na podobný spôsob, ako skorej. Pozor! V takomto prípade potrebujeme viacej soli, aby sme imitovali „pravú“ surovinu. Neraz vie byť aj mútne a preto ho potrebujeme „čistiť“ bielkami. Len jeden bielok obyčajne nestačí. Huspeninu môžeme pripraviť aj z rýb, alebo hydiny. Tu sa najlepšie hodí kačka, húska a hlavne, ak sú trochu aj vyúdené.

** Rýchlejšia príprava je, ak tam vôbec nebude hovädzina a bravčovina, ale na „sedanie“ polievky použijeme želatínové listy, ktoré sme nasiakli v chladnej vode.
Niekto má radšej, aby tá huspenina mala aj nejakú jemnú farbičku. Na to sa využíva hlavne trochu tmavého vína (Madeira, Širaz, Burgundy, Chardonnay a pod.), alebo kúsok cvikly, špenátový vývar, vývar z mrkvy atď. Záleží, aký odtienok chceme dosiahnúť. Prírodných farbív je hodne.
* Stŕhanie masnoty, masti sa najlepšie darí, keď polievka už trochu schladne.

** Dĺžka varenia hodne závisí od kvality mäsa. Svieže mäso, mäso z mladšieho brava sa skorej uvarí, ako údené, alebo zo starej svine. Obyčajne sa varí asi 6 hodín.

>>>Z r e c e p t á r a s t a r e j m a t e r e.<<<


Vanilkové venčeky.

Počas sviatkov na stole nesmie chýbať ani drobné pečivo. Sem patria aj vanilkové venčeky. Na ich prípravu si najdete hodne receptov, avšak tento nenajdete. Ja som ho zdedila a odkiaľ si to odpísala stará, prastrá mať, neviem, ale je generáciami skúšaný a osvedčil sa.
Suroviny:
1 čajová šálka masti (môže ju nahradiť aj maslo),
1 šálka práškového cukru,
1 sáčok vanilkového cukru,
4 žĺtky,
1 sáčok pečivového prášku
Kôra a šťava z jedného citróna,
2-3 šálky čistej hladkej múky,
Trochu mlieka – asi dve, tri lyžice, alebo podľa potreby.
Nátierka:
1 fľaška lekváru (marhuľový, slivkový...),
100 g. orechov,
50 g. kryštáľový cukor,
4 bielky (čo nám zostali).
Pracovný postup:
Masť (maslo) rozmrvíme a zmiešame s múkou.
Pridáme práškový cukor, vanilkový cukor, pečivový prášok, žĺtky, postrúhanú kôru z citróna, šťavu z citróna a všetko zmiešame, zmiesime.
Ak je masa suchá, pridáme trochu mlieka, aby sa nám hladko miesila.
Masu si na lopáre rozvaľkáme do hrúbky asi 3-5 mm.
„Zúbkovanou“ formičkou (furmičkou) vykrajujeme si „venčeky“. („Zúbky“ na okraji formičky urobia nám „venček“ atraktívnejším a „venčekom“ ho nazývame preto, že v strede je aj dierka. Ak nemame takúto formičku, stačí aj „normálna“, hladká v priemere asi 5-6 cm. a dierku v strede si vyrežeme zvlášť – napr. náprstkom a pod.)
Vykrájané venčeky potrieme vyšľahanými bielkami a posýpame ich na drobno rozsekanými (nie mletými) orechami zmiešanými s kryštáľovým cukrom.
„Venčeky“ kladieme na pomastený plech (ťapšu) a pečieme v miernej rúre, (mierna rúra = asi 180°C), kým nám nedostanú krásnu zlatoružovú farbičku.
„Venčeky“ necháme vychladnúť. Potierame ich lekvárom a zliepkame. Po páre.
Pozliepkané posypeme práškovým vanilkovým cukrom.
* Stačí aj, keď spodná časť koláčika bude bez dierky.
** Pozor! Koláčiky sa rýchlo upečú. Dávajte si pozor, aby vám neprihoreli.

*********************************
Lamington – austrálsky koláč.

„Vynálezcom“ tohoto typického austrálskeho koláča je vraj Lord Lamington, guvernér štútu Queensland v rokoch 1895 – 1901. Sídlil v Brisbane a že je tu už podstatne teplejšie, ako na juhu Austrálie (Sydney, Melbourne...) jeho kuchári mali problém. Ak upiekli nejaký koláč, ten sa rýchlo osušil, vysušil, nuž najlepšiu hostinu mali jeho psíkovia. Objedali sa koláčmi. Kuchárov to mrzelo a dostali nápad, ako predĺžiť „život“ koláča. Obliali ho čokoládovou polevou a štedre posypali postrúhaným kokosovým orechom a div divúci aj ten už vysušený koláč odmäkol a mohli ho podať hosťom.
Koľko je v tomto pravdy, nikto zatiaľ neskúmal, ale „Lamington“ sa stal celoaustrálskym koláčom. Najdete ho v obchodoch, v reštauráciach, ale hlavne pri rozličných akciách na dobročinné účely. Takto si svoju pokladňu zveľaďujú hasiči, policajti, plážoví dozorcovia, školy... atď. atď. Ináč je to dobrý koláč, hlavne v tomto podnebí. Môžete si ho vyskúšať.
* Vnútrozemné mestá a mestečká si poriadajú aj závodenia pre najlepší, najchutnejší lamington. Organizácia „Country Women`s Association“ veľmi dbá na zachovanie tohoto receptu. Pri ich slávnostiach je určite aj tento koláč, ale aj „Pavlova“ a ďalšie špeciality tunajšej kuchyne. Nie ich je mnoho, ale sú chutné. Vyskúšajte si.


Suroviny:
125 g. odmäknutého masla,
1 čajová lyžička vanilkového extraktu,
¾ šálky jemný, prvotriedny kryštáľový cukor (caster suger) – ak nemate, stačí aj obyčajný kryštáľový,
2 väčšie vajcia,
2 šálky „self-rising flour“ (2 šálky hladkej múky zmiešanej s pečivovým práškom),
¾ šálky mlieko,
¾ šálky vyšľahanej sladkej smotany.

Suroviny na polevu:
2 šálky mletého cukru,
1/3 šálky kakao,
2/3 šálky mlieko,
2 šálky postrúhaného kokosa – kokosová múčka.

Pracovný postup:
Vanilku, cukor a maslo vyšlahaj (vytrep), kým nedostaneš ľahkú masu. Postupne, po jednom, do masy pridávaj vajcia a šľahaj, kým sa všetko „nezbratí“. Postupne pridávaj múku a miešaj, šľahaj. Vysyp masu do formy asi 20 X 30 cm. a vlož do miernej zohriatej rúry (asi 180 °C). Peč to asi 35 minút, alebo kým cesto nebude pevné aj v strede. Vylož upečené cesto na mriežkavú podlohu, aby sa chladilo.
Ochladnutú masu, koláč, prerež eme na polovicu (po dĺžke). Obe polovice pofŕkame kvalitným ovocným likérom, ako „Maraskino“, „Rum Punch“, „Hruškový likér“, „Čerešňovica“, alebo niečo podobné.
Pofŕkané polovice natrieme vyšľahanou smotanou. (Môžeme koláč potrieť aj nátierkou z malinového džemu.) Celý koláč, zlepený, teraz rozkrájame na 20 rovnakých kúskov.

Čokoládová poleva:
Do miešacej misy vlož kakao a práškový (mletý) cukor. Vymiešaj. Pridaj mlieko a vymiešaj. Dostaneš svojdruh polevy. Vidličkou vnášaj tam kúsky koláča, aby sa obalili. Ako ich vyberáš, hneď ich aj posýpaj postrúhaným kokosovým orechom. Poskladaj ich na tacňu a vlož do chladničky.
* Dobrá rada. Urob si lamington deň skorej podávania. V chladničke tento koláč vydrží aj tri dni ( v austrálskych podmienkách).

Padáky – drobné pečivo.
Suroviny:
4 bielky,
400 g. cukor,
4 lyžice citrónovej šťavy,
400 g. mleté orechy, alebo mleté mandle,
1 balík vanilkového cukru.
Citrónová plnka:
4 žĺtky,
2 citróny – postrúhanú kôru a šťavu,
250 g. práškový (mletý) cukor,
2 balíky vanilkového cukru,
125 g. čajové (neslané) maslo. (Môže byť aj 250 g. nezaškodí.)

Pracovný postup:
Bielky vyšľaháme na tuhý sneh. Do snehu postupne zašľaháme cukor, pridáme citrónovú šťavu, mleté orechy a vanilkový cukor. Masu dobre zmiešame a na dobre pomastenom plechu, malou lyžičkou robíme „kôpky“ – pusedle. Pečieme, sušíme pri slabom ohni (150 – 160 °C). Ochladnuté padáky (ich dolnú stranu) potrieme hrubšou vrstvou plnky a zliepkame ich po páre.
Plnka – pracovný postup:
Žĺtky, postrúhanú kôru citróna, citrónovú šťavu, práškový cukor, vanilkový cukor a maslo zmiešame a vymiešame na penu. Ochladnuté padáky, s hrubšou vrstvou plnky spájame po páre.
* Na spájanie, zliepkanie, môžeme použiť aj čokoládovú (alebo aj inú) nátierku, plnku.

Čokoládová plnka:
Všetky mierky a suroviny sú rovnaké, ako aj pri citrónovej, lenže teraz citrón vynecháme, či vymeníme ho čokoládou. 3 zmäknuté rebierká čokolády dobre zamiešame do masy a natierame, spájame padáky.

*************************

Višňová torta.

Suroviny:

8 vajec,
8 lyžíc cukru,
6 lyžíc mleté orechy,
2 lyžice múky („self rising“, kvasnicová) – ak požijeme čistú múku, tak do nej zamiešame ½ čajovej lyžičky pečivový prášok.
* Podľa vôle, môžeme použiť aj trochu čerešňového likéru.
Plnka – suroviny:
2 poháre (fľašky) nakladananých vykôstkovaných višní (asi 700 gramové fľašky). Môžeme použiť aj nakladané špánky, čerešne, ale vtedy musíme použiť aj trochu citrónovej šťavy.
10 lyžíc kryštáľový cukor,
5 lyžíc „corn flour“ (maizena, „Gustin“).
Na okrášlenie:
½ litra sladkej smotany,
3 – 4 lyžice práškový (mletý) cukor,
1 balík vanilkového cukra.
* Okrášliť môžeme aj bielkovým snehom, kde použijeme:
6 bielkov,
500 g. cukor,
1 balík vanilkový cukor,
5 – 6 lyžíc vody.
Pracovný postup:
Bielky z ôsmych vajec vyšľaháme na tuhý sneh. Postupne mu pridávame a zašľaháme cukor. Dostaneme tuhý sneh. Teraz tam pridáme žĺtky, ktoré zľahka primiešame. Do tejto masy primiešame mleté orechy zmiešané s múkou. Vylejeme si to na dobre pomastený pekáč a pečieme na miernom ohni (180 °C). Upečené necháme vychladnúť a rozrežeme si koláč na dve polovice.
Jednu polovicu pofŕkame likérom (čerešňovým, „Maraskino“...), potrieme plnkou, vyšľahanou smotanou (alebo bielkom) a prikryjeme druhou polovicou. Zlepenú tortu ešte raz pofŕkame likérom, natrieme plnkou, šľahačkou, šľahačkou natrieme aj strany, zarovnáme a pokrájame na štvorce.
* Pri okrášľovaní môžeme použiť aj striekačku (špric), aby sme dosiahli lepší efekt.


Plnka:
1 fľaša nakladaných višní (špánky, čerešne) vylejeme do nádoby, kde budeme plnku variť. Druhú fľašu višní ocedíme a višne (bez šťavy) pridáme k prvým. Pridáme sem cukor a varíme, kým sa cukor nerozpustí, po čom pridáme „corn flour“ zmiešanú s višňovou šťavou a zavaríme. Musí prevrieť. Krém odstavíme a ochladnutý natierame na platne (koláč).
Okrášlenie:
Sladkú smotanu, práškový a vanilkový cukor vyšľaháme na jemné vŕšky a tortu potrieme.
Bielkový sneh:
Bielky (s polovicou cukra) vyšľaháme na tuho. Zvyšný cukor, s vodou uvaríme na „dlhú niť“ a za stáleho šľahania vylejeme do snehu, ktorý šľaháme, kým nestuhne. Pridáme vanilkový cukor a šľaháme ešte asi 5 minút.
* Namiesto ručného šľahania, môžeme použiť mixér.
Bielkový sneh si urovnáme mokrým nožom. Tortu (mokrým nožom) pokrájame na štvorce.
* Ak na okrášlenie použijeme smotanu, vtedy tortu držíme na izbovej temperatúre. Ak sme použili bielkový sneh, tortu vložíme do chladničky.

*****************************

Broskyne.

Recept na toto drobné pečivo nenajdete v „Kuhárkach“. Zdedila som ho po mame. Zdokonaľovali sme ho rokami, až vypadá takto:

Suroviny na cesto:
1 čajová šálka kryštáľového cukra,
¾ šálky masť (maslo),
½ šálky mlieko,
2 vajcia,
1 lyžica salagácia (salajka), ale ak nemate, tak 1 lyžicu sódu bikarbónu,
múka – koľko zoberie (asi 2-3 šálky).
Suroviny na plnku:
1 liter mlieka,
½ kg. cukor,
2 rebrá čokolády (štangle),
omrvinky ktoré sme vylúpali z upečeného cesta,
2 čajové lyžičky rumu, alebo „Maraskino“, „Sherry Brandy“...
4 lyžice lekvár (broskyňový, alebo slivkový),
½ čajovej lyžičky mletých klinčekov,
125 g. (pol balíka) masla, avšak nemusí byť.
Suroviny na okrášlenie:
½ šálky mlieko,
½ šálky krystáľový cukor,
1 flaška jahodového, alebo višňového extraktu (alebo umelé červené farbivo – pre stravu).
Pracovný postup:
Suroviny zmiesime na dosť tuhé cesto a robíme si z neho podlhovasté guľočky, buchtičky (asi 2 centimetrové) a kladieme ich na pekáč. Dáme do mierne zohriatej rúry (170 – 180 °C). Upečené necháme vychladnúť. Najmenej 10 min.
* Buchtičky, guľočky môžeme robiť aj nasledovne: Cesto si rozdelíme na 3, 4 rovnaké časti. Z každej časti cesta si urobíme dlhý šúľanec. Teraz ho krájame na dĺžku asi 2 cm. a urobíme si guľočky. Ukladáme ich na pekáč a v miernej rúre ich pečieme do ružova.
Ochladnuté buchtičky vylúpeme – vydlabeme malou lyžičkou. Vylúpené omrvinky použijeme pri plnke.

Plnka:
Mlieko a cukor varíme, kým nezhustne. Do zhustnutého pridáme čokoládu, omrvinky (čo sme dostali dlabaním), rum, lekvár, mleté klinčeky a podľa ľúbosti aj maslo. Všetko dobre zmiešame a necháme vychladnúť.
Okrášľovanie:
Mlieko si rozdelíme do dvoch tanierikov – nádob. Mlieko v jednom necháme čisté (biele) a do druhého pridáme jahodový extrakt (alebo višňový, poťažne farbivo).
Plnenie broskýň. Plnkovú masu si vyberáme čajovou lyžičkou (asi pol lyžičky) a plníme vydlabané buchtičky. Spájame ich po páre, aby sme dostali podobu broskyne. Necháme ich trochu uschnúť. Asi 20 min.
Uschnuté namáčame do mlieka. Jednu polovicu do bielého a druhú do jahodového mlieka. Položíme na sito, alebo na dierkavú tacňu, aby zaschli. Asi 15 min.
* Broskyne nemusíme zmáčať do mlieka, ale môžeme ich aj natierať kuchárskou kefkou.
Zaschnuté pováľame po cukre a môžeme ich ozdobiť aj pravými broskyňovými listami.

16 februára 2008

Huspenina*

>>>>> huspenina <<<<< ****** k l i k *******
Huspenina : slovenský, český, poľský; Studenia, Studenô : slovenské nárečové; Aspik: medzinárodné; Hladetina, drhtalica: chorvatský; Pihtije: srbský. Srbské pihtije súvisí s tureckým pihti = zrazenina, zraziť sa (krv), chumáč, kým slovo pre huspeninu je dondurulmuš, alebo jelatini. V peržskom jaz. pikhti, pukhti = rybia huspenina, zrazená polievka. Predpokladám, že srbské slovo pihtije je domácim slovom, jazykovým fosílom a nie nejakým importom z tur. jazyka. Tiež aj v peržskom jazyku tu ide o domáce slovo, s nesmiernym rozvetvením, kde ako východisko by som vzal pukhtan = variť, prevárať, priprávať, vhodné na varenie, dozrievať a pod. Zhoduje sa so sanskritovým piccha- = pena ktorá sa tvorí pri varení ryže, lepkavé, kĺzke a v jaz. ašoka zapísané je, ako pič = smotana, kréma... v hindu pičha = pena pri varení ryže, glej ktorý sa zjavuje na určitých druhoch stromov atď. O tomto slove jestvuje mienka, že nebude indoeurópskeho, ale možno dravidského pôvodu, lenže potom by sme si nevedeli vysvetliť jeho súvislosť s peržským termínom. V češtine je tiež huspenina, ale V. Machek spomína aj staročeské slovo uspenina a dodáva, že súčasné začiatočné h- sa zjavuje len niekde v XVI. st. a bojazlivo vyslovuje mienku, že možno sme si ho prevzali zo severného nemeckého Eisbein = studenia a adaptovali si ho na svoj „zobák“, lenže tá transformácia je podivná. (Machek) V českom et. slov. sa podáva aj starší názov, „klevetina“, kde sa jasne naznačuje, že aj tu ide o niečo „lepkavé“, glej, klia > klebeta (zalepí sa aj nepravda). ... Ak sa podívame na srbch. jazyk, neraz sa tu stretneme s predponou U-, konkrétne uspeniti = speniť sa. Staré „české“ uspenina nebude vyjadrovať nič iné, ako slovanské spenina, srbch. uspeniti (se) = speniť sa a tesne súvisí so sans. slovami pre penu, napuchnutie (phéna-). Ako čo starí Indovia mali slovo pre nejaký „spenený úvar“, mali ho aj Peržania a mali sme to aj my, čiže nejaká „výpožička“ z ger. jazyka je absurd. Pre „studenia“ máme vlastné, domáce slovo „huspenina“ a v prípade paralelného názvu „studenia, studenô“ zase nejde o žiadny „preklad“, ale o vlastný útvar. Veď vedeli sme aj my spozorovať, že tá huspenina bude huspeninou len ak sa ju podáva schladnutú. Mal som tu termín studenia a studenô. Oba sú naše, ale musím napomenúť, že SSJ jazyka nepozná dolnozemský názov studenia. Len regionálny názov studeno, studenô, ako huspeninu. Vypadá, že dolnozemský Slováci tu prišli ďalej, lebo studeno, studenô predsa vyjadruje len niečo „ochladnuté“, studené, kým studenia už vyjadruje podstatné meno, vzťahujúce sa na niečo chladné. Podobne, ako je je to pri zmrznuté, zmrznutô a zmrzlina. Tuším, že vám už idú sliny, ale ešte si vysvetlíme aj ďalšie termíny. Aby sme boli na čistom, že ani my Slováci, Slovania neboli sme len perifernou zložkou Európy. Máme svoje dejiny, kultúru... aj kultúru priprávania jedál. Veď sme žili a žijeme. Vieme hovoriť a hovoríme. Nie sme žiadnými papagájmi ani po stránke reči a ani po stránke stravovania a ani po stránke.... máte na výber (ak vás rozčuľuje cudzie analyzovanie našej minulosti). Chorvati v jazyku majú termín hladetina a drhtalica. V oboch prípadoch sa vyjadruje vlastnosť huspeniny. Hladetina = ochladené, studené, kým Drhtalica = niečo, čo sa trasie, natriasa. Zaujímavejší je medzinárodný termín Aspik. V et. slov. J. Kulíka je aj to spracované, nuž nakukneme aj tam. Od nepamäti sa ľudia snažili toto rustické jedlo nejak „povýšiť“ a zdobili ho. Hodí sa na to. Pridávali sa mu uhorky, olivky, ba aj ovocné súšky... len aby bolo atraktívne oku. Predsa, polovica chute jedla je skrytá v aranžovaní a polovica v chuti. Aspik v podstati znamená druh hada, zmíje. Nazvali ho tak ešte naši antickí kuchári a historici. Prečo? Lebo sa ho snažili „sfarbiť“ rozličnými atraktívnými „farbičkamy“ a toto sa tomu pospolitému ľudu podobalo na pestrého hada. Asp= je názov malého hada, hadíka, druhu vreteneice, čo aj dnes žije v oblasti sev. Afriky. Lat. aspis, gr. aspís, aspid = vretenica, zmíja, užovka. Z tohoto zakľučujem, že sa nám tu, v slovenčine, vôbec nehodí toto medzinárodné slovo, ale domáce. Veď Slovania nikdy nepožierali hadov. Nech si ho majú iní. Takí, čo požierajú žaby, mačky, slimákov... // Dôkladnejšie vysvetlenie huspeniny je zahrnuté v et. slovníku.//
Huspeninu, studenie môžeme podávať aj ako predjedlo. Aj tu v postati varíme rovnako, ale ho teraz nedávame do polievkových tanierov, lež do vhodných foriem, kompótových misočiek, ang. fr. ramekin, ramequin. Tieto formy vyložíme s tenko pokrájanou šunkou, šunkovými „listami“. Ak je to „priemyselná“ šunka, z obchodu, ako napr. pražská, virginia a pod. dávame ju priamo. Táto bola už obvarená. Ak robíme s „domácou“ údenou šunkou, túto musíme obvariť. Aby sme ju zbavili zvyšnej soli a aby nám odmäkla. Do vyložených foriem položíme aj jedno „stratené“ („sádzané“) vajce. Pridáme tam trochu z uvareného mäsa, možno uvarenú a posekanú mrkvu a všetko zalejeme polievkou. Necháme aby sa „stuhlo“. Pred podávaním misočky, formy zmočíme do horúcej vody a pozorne vyklopíme na malý rovný tanier. Konzumujeme s čerstvým chlebom, žemľou, rožkom. Stratené, sádzané vajce, (poached egg). Podľa počtu misočiek, formičiek, uvaríme si rovnaký počet vajíčok. Pozor! Vajíčka nesmú byť staršie, ako deň, dva. Do nádoby, hrnca, nalejeme asi 1 – 2 litrá vody. Do vody pridáme trochu octu. Asi 5-6 lyžíc. Keď voda vrie, varechou ju „rozprúdime“, aby sa stvoril nejaký vír, lievik. Vajce vylúpneme, vyklopíme do vriacej vody a varíme asi 3 min. Bielok má byť zrazený, ale žĺtok má byť polotekutý. Vyberieme ho a necháme odkvapkať, oschnúť. Najlepšie je variť len po jednom vajíčku. ** Takéto vajíčka môžeme podávať aj s rozličnými omáčkami, chlebom a pod. Prospešné sú najmä pre osoby trpiace zvýšeným cholesterolom.
Huspeninu, studenie, zase ako predjedlo, môžeme dať schladiť aj vo väčšej forme, koláčovej, ktorá má v strede „dieru“. Mäso, polievku, mrkvu, vajíčka... poukladáme do formy a zalejeme ich polievkou. Pred podávaním formu zmočíme do horúcej vody a masu vyklopíme na väčší tanier, tacňu. Do „diery“ vložíme kyslé uhorky, mladú cibuľku, listy zeleru.... k vôli farebnosti a efektu. Teraz huspeninu, podobne ako aj koláč, krájame a každému prísediacemu podávame na menšom tanieriku – ako keby sa jednalo o koláč. Huspeninu, studenie môžeme si pripraviť aj zo sviežého mäsa. Do ohľadu prichádza zase kolienko, paprčok, podbrušinka, ale môžeme tu teraz primiešať aj mladšiu hovädzinu, hlavne z kolienka, lýtka (osso buco). Všetko toto svieže mäso dáme do rúry, aby sa trochu pripieklo, dostalo farbičku, umyjeme ho a varíme na podobný spôsob, ako skorej. Pozor! V takomto prípade potrebujeme viacej soli, aby sme imitovali „pravú“ surovinu. Neraz vie byť aj mútne a preto ho potrebujeme „čistiť“ bielkami. Len jeden bielok obyčajne nestačí. Huspeninu môžeme pripraviť aj z rýb, alebo hydiny. Tu sa najlepšie hodí kačka, húska a hlavne, ak sú trochu aj vyúdené.
.....pokračovanie nasleduje......

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com