28 marca 2009

Etymológia dní týždňa, etymológia termínu týždeň, kresťanské týždne a počítanie dní, Sabat / šabat a sobota...

Listujúc akú koľvek relevantnú literatúru, skoro všade sa stretneme, že sedemdňový týždeň „vymysleli“ Židia, lebo tak to stojí aj v Biblii (1M 2: 2 – 3) : „V siedmy deň Boh dokončil svoje dielo, ktoré konal; v siedmy deň si odpočinul od všetkého diela, ktoré vykonal. Nato Boh požehnal siedmy deň a posvätil ho, lebo v ňom si odpočinul od všetkého diela, ktoré stvorením začal konať“.

Evolučný proces sa dial trochu inak. Židia si „svoj“ týždeň prevzali od Sumérov, alebo ešte skorej, od Babylóncov. Spoznali sa s nim počas svojho zajatia v Babylónsku a pravda, pri písaní si „Písma“, tento svoj poznatok šikovne tam vsunuli.

V Sumérsku a v Babylónsku týždeň jestvoval už dávno. Nema nejaký astronomický podklad. Skorej astrologický. Týto ľudia si svoj rok rozdelili na týždne, kde každý týždeň mal 7 dní. Každý deň aj dostal svoje meno. Pomenovali si ich podľa svojho názvu pre mesiac, slnko a 5 vtedy im známych planet. Týždeň mal 7 dní. Hodne neskoršie, toto babylonské rozdelenie si preberajú aj Rimania, ale ich týždeň, v bežnom obcovaní, mal 8 dní. Tak to bolo až do čias „prvého kresťanského imperátora“, Konštantína, ktorý v roku 321. určuje 7 dňový týždeň, s tým, že nedeľa, ako „deň Pána“, bude dňom oddychu. Ostatné dni dostali pomenovania „tradičné“, či je tu deň mesiaca (luny), deň boha Marsa, deň boha Merkúra, deň boha Jupitera, deň Venuše a deň Saturnusa. Tento zásah je veľmi významný a medzi kresťanmi ešte aj dnes máme nedorozumenia, ktorý nám je deň prvý a ktorý posledný. Ak prihliadneme na týždeň Židov, tak náš týždeň sa začína nie pondelkom, lež nedeľou a končí sa sobotou, čiže týždeň začíname s dňom voľna, nerobotom, nedeľou... Ak sa pridržiavame, že aj Boh oddychoval vo siedmy deň, niečo nám tu škrípa.

Pondelok je nám dňom po oddychu; Utorok je nám dňom druhým (staroslov. vtor = iný, druhý);

Streda = stredný deň týždňa;

Štvrtok = štvrtý deň;

Piatok = piaty deň;

Sobota = pôvod má v heb. šabbath = deň voľna (viď Biela sobota);

Nedeľa = východiskom je slovanské ne + delati = ne + robiť.

Gréci majú podobné poradie, ako aj Židia.

Κυριακή / Kuriaké = deň Pána = nedeľa;

Δευτέρα / Deutéra = druhý deň (vtorý – utorok) – pondelok;

Τρίτη / Tríte = tretí (deň) – utorok;

Τετάρτη / Tetárte = štvrtý (deň) – streda;

Πέμητη / Pémete = piaty (deň) – štvrtok;

Παρασκευή / Paraskeué = prípravný (deň) – piatok;

Σάββατο / Sábbato = sabat, týždeň... (z heb. jaz.) = sobota.

Pomenovania dní – po taliansky:

Lunedi = deň luny (mesiaca) = pondelok;

Martedi = deň boha Marsa = utorok;

Mercoledi = deň boha Merkúra = streda;

Giovedi = deň boha Jupitera = štvrtok;

Venerdi = deň bohyne Venuše = piatok;

Sabato = sobota;

Domenica = deň Pána = nedeľa.

Pomenovania dní – po španielsky:

Lunes;

Martes;

Miérdes;

Jueves;

Viernes;

Sábado;

Domingo.

* Vysvetlenie je rovnaké, ako pri talianskom jazyku.

Pomenovania dní – po francúzsky:

Lundi;

Mardi;

Mercredi;

Juerdi;

Vendredi;

Samedi;

Dimanche.

* Vysvetlenia sú rovnaké, ako pri talianskom jazyku.

V germanských jazykoch je to komplikovanejšie, lebo polovica názvov sleduje rímske pomenovania a polovica sa „posunula“ na mená starých germanských bohov.

Po anglícky:

Monday = deň mesiaca = pondelok;

Tuesday = deň boha vojny, Tyrov deň = utorok;

Wednesday = deň boha Odyna;

Thursday = deň boha Thora;

Friday = deň bohyne Freya;

Saturday = deň boha Saturnusa;

Sunday = deň boha slnka.

Po nemecky:

Montag = deň mesiaca;

Dienstag = deň ger. boha známeho (vo variáciach), ako Tyr, st.h.n. Zio, Tiw, Tiwaz... zvádza sa

ku generálnemu názvu, paralelnému, ako je lat. deus, ale charakterom je to lat. boh vojny, Mars;

Mittwoch = stred týždňa ( u nás streda), čo ukazuje, že stredná Európa sa adaptovala ku kresťanskému menovaniu dní;

Donnerstag = deň boha hromobijca, Thora = štvrtok (súvisí s naším duňať);

Freitag = deň bohyne Freya;

Samstag = deň boha Saturnusa;

Sonntag = deň boha slnka.

* Slovanské pomenovania dní sú jednoduché. Podobne, ako to najdeme v gréckom jazyku. Vo svojom názve skrývajú poradové číslo, za čo môžeme vďačiť asi „solúnskym bratom“, alebo ich žiakom a na dovažok, nieto tam ani náznaku o nejakých pohanských pozostatkoch, ba čo viacej, „deň Pána“, nedeľa nie nám je prvým, ale siedmym dňom týždňa. Je to naším, kresťanským dňom oddychu, dňom kresťanského „sabatu“. Konečne, ak sa podívame do minulosti, aj cisár Konštantín určil, že nedeľa bude dňom Pána, dňom oddychu. V tento deň sa nesmie pracovať. Jedine sedliaci, ak si to situácia vyžaduje, môžu vyjsť na polia a robiť.

Neskoršie storočia prinášajú aj ďalšie reštrikcie na prácu v poliach, lebo kresťanským „sabatom“ sa stáva nedeľa. Určuje sa, že toto je dňom siedmym a na siedmy deň aj Boh oddychoval.

Židovský sabat.

Boh robil svet. V prvý deň urobil svetlo a videl, že je to dobré. V tretí deň urobil zeleň a videl, že aj to je dobré. Bol tretí deň. Potom, vo štvrtý deň robil svetlá na oblohe, slnko, mesiac, hviezdy... a videl, že aj toto je dobré.... a potom, on jeden, sám riekol: „Učiňme človeka na svoj obraz...“ a tu sa musíme zamyslieť. Komu to povedal? Koľko tých bohov bolo v komitéte?

Archeológovia majú odpoveď aj na toto, ale do sveta, medzi veriacich sa to normálne nepripúšťa. Premlčí sa. Kňazi majú svoje „kľukaté“ vysvetlenie, úplné, ako švajčiarsky syr.

Nuž, ten Boh začal robiť hneď v prvý deň. Každý deň niečo riekol a na siedmy deň sa už unavil. Musel oddychovať. Židia dostali sabat, sabbat, šabbath, šavat.... = prestať, skončiť... (viď „kresťanský kalendár“) lenže aj tu je to trochu komplikovanejšie.

Sobota, sabat, svätosť tohoto dňa už tisícrocia upomína Židov na ich zmluvu s Bohom a keďže v tento deň (od západu slnka v piatok, až po západ slnka v sobotu) nikto nesmie nič robiť, Boh už v piatok poskytol dvojnásobnú dávku manny (počas 40 ročného túlania sa púšťou), len aby si jeho vyvolený ľud nemusel aj v sobotu zbierať potravu. V druhom st. ( makabskom čase) toto uctievanie sabatu bolo toľko štriktné, že Židia nezdvihli meč ani na svoju obranu a nepriateľ to dobre vedel. Vždy ich napadol práve v sobotu a hrozilo, že tento národ vykape. Niečo sa muselo konať a zasiahlo sa do Talmudu. Vymazalo sa až 39 kategórií čo sa vzťahujú na zákaz roboty v sobotu. Hlavne po otázke, ak je v ten deň život, alebo zdravie človeka ohrozené, s odôvodnením, že „sabat bol danný človeku a nie človek sabatu“. Aj v tento „svätý“ deň, človek sa smie postaviť na vlastnú obranu, ak mu hrozí záhuba.

Hľa, od vtedy prešlo už skoro 2000 rokov, ale susedia Izraelu o tom nevedia. Vždy ich napadnú práve na „sabat“, alebo na nejaký iný židovský sviatok a vždy ich Židia vyzauškujú.

So židovskými zákonmi, sabatom... majú problém aj sami Židia a preto v roku 1980. sa zjavila ďalšia kniha, príručka „Jewish Medical Law“ (Židovský lekársky zákon). Spomína sa tam, ako sa ku problému má postaviť Žid, lebo lekárska prax sa neraz prieči tradičným zákonom. Vysvetlenia sú stručné, korektné a zabiehajú do oblasti nie len sabatu, ale aj transplantácie, autopsie, obriezke, potratu, neplodnosti, eutanázie, psychiatrie, kontracepcie atď atď.

Sobotárstvo je kresťanská doktrína tých, čo veria, že nedeľa (kresťanský sabat) sa má uctievať podľa tretieho Božieho prikázania (niekde je to štvrté): „Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť“! U nás, či vôbec medzi katolíkmi a európskými protestantmi toto hnutie, sekta je pomerne neznáma i keď vznikla medzi škótskymi a anglíckymi puritánmi (John Knox). Odtiaľ hnutie vyemigrovalo do Ameriky a ako v Amerike (určité oblasti), tak aj v Británii, aj dnes sú zákony o „svätení“ nedele, takže zakazujú sa a tam aj športové stretnutia a pod.

Vo Vojvodine, toto hnutie, sekta, našla si priaznivcov hlavne medzi pravoslávnymi.

Týždeň, ako slovo na označenie 7. dní, najdeme len medzi západnými Slovanmi a to, ako medzi katolíkmi, tak aj protestantami. Sem môžeme priradiť aj Chorvatov a Slovíncov, lebo aj to sú katolíci. Slovenský týždeň, čes. týden, poľ. tydzień, hl. tydźeń, dl. tyźeń, chor. tjedan, slovín. t(j)eden. Medzi východnými, pravoslávnymi vôbec nejestvuje. Tam ho nahrádza „nedeľa, nedelja, nedelja dana...“ a preto sa nesmiete zaraziť, keď vám nejaký Slovák (hlavne zo Sriemu) povie, že „nedeľa dní“. Tam, už dávnejšie zabudli na týždeň. Podobne, ako aj na narodeniny, čo teraz nahrádza „rodný deň“ – všetko kalky zo srbčiny.

Pôvod slova týždeň, ako vysvetľuje Machek a ďalší jazykovedci, dostali sme ešte z Veľkej Moravy a odtiaľ, prostredníctvom českého jazyka, preniklo aj na Lužicu atď. Vzniklo ako skratka pre „ten deň“, totiž pôvodne sa používalo na označenie dňa pred, alebo po 7. dňoch. Ten istý, rovnaký deň v úseku 7. dní. Kým sa vyvinul týždeň, bolo počuť (a ešte vždy) tohodňa, čes. téhodne, témudni atď. Pojem týždňa, ako časová miera, medzi Slovanov sa dostáva s nástupom kresťanstva a povinným svätením siedmého dňa.

 Na ucelenie, pozri si aj „Dni, roky, Valentín“.

** Predpokladám, že som podal aspoň čiastočné vysvetlenie, odpoveď na vaše otázky, lebo posledne sme tu mali nejedno vyhľadávanie etymológie nemeckých názvov dní, etymológiu románskych pomenovaní dní týždňa, ba našli sa aj vyhľadávania etymológie gréckych pomenovaní dní.

*** Nechýba ani takých, čo si lámu hlavu nad tým, či sme určité slovo dostali od Maďarov, alebo oni od nás. Naša práca nie je v smere „dokazovania pravdy“ a v osočovaní, zaznávaní autentickosti jednotlivých rečí. Napr. či sme my „ukradli“ Nemcom slovo vŕba, alebo si to oni vzali od nás. Či maďarské kovács, acélos, ábrázol, ablak... je ich útvarom, alebo naším. Odpovede na takéto otázky si utvoríte aj sami, keď si pozorne prečítate etymológiu jednotlivých slov a preanalyzujete si ich.

........píše Ján Kulík

Syr 2.

Rimania dobre poznali technológiu výroby syra, hlavne tvrdého. Kamkoľvek vyslali svoje légie, tam cestoval aj syr. Bol trváci a vhodný na transportovanie. Kdekoľvek sa Rimania usadili, kdekoľvek si založili svoje kolónie, tam aj začali vyrábať syr a preto aj dnes najlepší syr sa vyrába práve v týchto oblastiach: Švajčiarsko, Francúzsko... ba aj Rumunsko... Tamojšie, domáce obyvateľstvo ešte skorej príchodu Rimanov poznalo syr. Vedelo ho robiť, lenže boli to hlavne „mäkké“ druhy, ktoré sa prezervovali buď v soli, alebo v priesoli. Rimania im však priniesli novú technológiu. Už okolo roku 40. n.l. Pliny spomína syr Roquefort, avšak Rimania si aj z novozaujatých kolónií importovali a preto mnohí experti si myslia, že napr. terajší taliansky druh Provolone, ba aj mozzarella svoj pôvod majú na blízkom, až strednom východe, asi medzi Beduími, alebo až v Perzii.

Pliny starší, nám zanechal jeden z najstarších opisov výroby ovčieho syra v okolí Ríma, ktorý teraz poznáme ako Pecorino Romano.

Spomenuli sme už Parmiggiano Reggiano, takže sa tam nebudeme vracať. Nemôžeme spomenúť ani všetky talianske druhy, lebo ich tam majú aspoň 400. Spomenieme však tie najznámejšie, tradičné, ktoré prešli skúškou storočí a zachovali sa.

Asiago: tradičný syr oblasti Vicenza a Trento. Pôvodne sa vyrábal z ovčieho mlieka, no neskoršie, pred niekoľkými storočiami, prešlo sa aj na kravské mlieko. Dnes máme dva poddruhy tohoto syra. Jeden je mierne stlačený, nuž neraz ho chybne nazývajú aj Pressato (to je však cele iný druh). Toto je „mladý“ syr. Na dozretie potrebuje len 20 – 30 dní. Robí sa z nepasterizovaného a plnotučného mlieka.

Asiago d’Allevo je už vyzretý syr a podľa názoru tamojších znalcov, je vraj aj hodne lepší. Robí sa z mlieka, kde sa odstránila smotana a na vyzretie potrebuje najmenej dva roky. Počas tohoto dozrievania, zmení aj farbu. Ožlkne, stane sa krehký, dierkaví, mrví sa a dostane svoju „charakteristickú“ vôňu, takže môže poslúžiť aj ako náhrada parmezánu.

Bel Paese: je názov, čo spomína aj Dante. Význam názvu je „krásna krajina, krajinka“. Tradičným domovom mu je Lombardia. Vyrába sa z kravského mlieka a zaraďuje sa medzi „polomäkké“ druhy. Podobá sa mozzarelle, lenže prifarbenie mu je žlkavo biele, ako slonovina. Používa sa v kuchárstve a aj ako stolový syr.

Fiore Sardo: je ovčí syr zo Sardínie. Používa sa ako stolový a kuchársky, lebo dobre sa strúha. Sama kôra má kyselkavú vôňu, čiže poriadne smrdká, avšak sám syr, žlkavého prifarbenia, je tvrdý, mrví sa, no predsa je asi najsladší zo všetkých variácií syra pecorino.

Na zrazenie sa používa kľag. Keď sa ho sformuje do kotúča, od 2 – 4 kg. zavesí sa ho nad domáce ohnisko, aby trochu uschol, dostal vôňu dymu, po čom sa uskladňuje v komore, alebo na povale, kde sa ho občas potiera olivovým olejom, eventuálne ovčím lojom. Zrie asi šesť mesiacov.

Gorgonzola: je tradičný modrý syr a o jeho vzniku kolujú mnohé legendy. Domovom mu je Lombardia, kde vraj určitý hostinský (v mestečku Gorgonzola) do komory si uskladnil kotúč tamojšieho, lokálneho sviežeho „zimného“ syra Stracchino. Komora bola tmavá, vlhká, všade pleseň, takže aj ten kotúč syra oplesnivel.

Jedného dňa, do hospody my prišli aj nejakí pocestní a žiadali si niečo „pod zub“. Siahol po tom plesnivom kotúči, trochu ho utrel a nakrájal im kúsky. Div, divúci. Hostia nie len že neprotestovali, ale žiadali si aj ďalšiu dávku. Takto, náhodou objavil sa aj jeden z najstarších, najkvalitnejších a najvyhľadávanejších modrých syrov.

Dnes je ten proces už modernejší. Do asi 4 týždňového syra pichajú sa medené ihly, aby pleseň vošla dnu. Takto si teraz tento dopichaný syr oddychuje v špeciálnych komorách, stajniach, niekde aj v jaskyniach a po troch, až šiestich mesiacoch, dodáva sa na trh.

clip_image002Mascarpone: tradičný salašský syr, ktorý vlastne ani nie je syrom v pravom slova zmysle. Surovinou mu je kravské mlieko, vlastne smotana strhnutá z mlieka pri výrobe druhu parmezán. Keď sa do tejto smotany pridajú potrebné kvasnice, „kultúra“, masa sa mierne prihreje a nechá, aby postupne hustla a zrela. Používa sa ako dezert, pri rôznych receptoch dezertov, cestovín a pod. /Na obr.Mascarpone/

Mozzarella (di Bufala): ako väčšina sviežich syrov, tak aj tento sa viacej osvedčil pre svoju vlastnosť štruktúry, ako pre nejakú špecifickú chuť. Používa sa na prípravu talianskej pizzy, mieša sa do šalátov, vynikajúci je aj sám, ako stolový (s mladou cibuľkou), griluje sa a pod. Vyrába sa z byvolieho mlieka a že do sveta prenikla aj pizza, všade je dnes vyhľadávaný, ba už sa vyrába aj v krajinách „nového sveta“.

Mozzarella sa konzumuje svieža, avšak v špeciálnych obchodoch najdete aj dymenú, ktorá sa teraz nazýva „mozzarella affumicata“, avšak ak sa väčšmi vyúdi, vtedy sa aj pomerne vysuší a nazýva sa „scamorza“. Len tá mozzarella vyrobená v Taliansku je naozaj pravá. V „novom svete“ vyrobená je vynikajúca na prípravu pizzy, ale pri ostatnom konzumovaní, nemôže sa vyrovnať tej pravej, ktorú Taliani nazývajú aj „pizzaiola“.

Pecorino a jeho regionálne názvy, ako: Pecorino Romano, Pecorino Sardo, Pecorino Toscano... ba v obchodoch bežne dostanete aj mladý Pecorino Bambino, Pecorino Floridia...

Pecorino je tradičný salašský ovčí syr. Charakter mu určuje druh oviec, lokálne pasienky, lokálne podnebie a pod. Pecorino Romano sa spomína ako vývozný artikel impéria, už začiatkom I. st. n.l. Ako už samé meno hovorí, vyrábal sa v okolí Ríma a jeho recept sa cez až dve tisícročia vôbec nemenil. Pre svoju trvanlivosť, hodil sa aj na dlhšie cestovanie, takže rímski legionári si ho nosili vo svojich „brocak-och“ (Brot sack). Bol základnou zložkou ich diety.

Syr sa stal populárnym aj v kolóniach a dopyt neustavične vzrastal, takže nezadlho výroba v okolí Ríma nestačila. Vtedy sa jeho výroba posúva aj na Sardíniu, takže aj dnes na tomto ostrove je až 60 závodov, kým v okolí Ríma je ich sotva desať. Pre svoju neustálu popularitu, výroba sa šírila aj ďalej, do nových provincií a pravda, pecorino nadobúda aj nové, „provinčné“ vlastnosti, ale ešte vždy si kraľuje ten pravý, ten z okolia Ríma.

Pecorino sa vyrába hlavne medzi novembrom a júnom, kedy pasienky v oblasti mediteránu sú svieže, šťavnaté... kým letná suchá pastva už vôbec nevyhovuje. Tento syr potrebuje asi 12 mesiacov, aby dozrel. Ako dozrieva, tak sa mu postupne mení aróma, chuť a slanosť.

Podobný syr je „Caprino Romano“ robený z kozieho mlieka a „Vaccino Romano“, robený z kravského mlieka.

V obchodoch bežne dostať aj také pecorino, ktoré je ešte nie úplne zrelé, odležané a tento syr má jemnejšiu vôňu a chuť a ešte nie je tvrdý, vhodný na strúhanie.

Mladučké pecorino predávajú v baleniach okolo ½ kg. a toto je už celkom jemný, „hladký“ syr. Na obale má napísané „Pecorino Bambino“, alebo ak výrobca tam primieša sviežu posekanú červenú papriku, celé, alebo trochu roztlčené čierne korenie, poťažne aj iné príchute, takýto syr sa predáva pod značkou „Pecorino Floridia“ (kvitnúci). Tento mladý syr je výlučne stolový, kým zrelý, i keď je aj stolový, predsa viacej sa používa ako strúhaný, prídavok do omáčok, alebo ako posýpka na pastu, kde nahrádza parmezán.

Pecorino Sardo, ako sme spomenuli, pochádza zo Sardínie a tu sa delí na dva poddruhy. Na „Pecorino Sardo Dolce“, ktorý dozrieva maximálne len dva mesiace a „Pecorino Sardo Maturo“, ktorý si odleží aspoň 12 mesiacov. Toto je už tvrdý suchý syr a mrví sa. Má ostrú chuť a aj vôňu a podstatne je aj slanší. Ďalšou vlastnosťou tohoto sardínskeho pecorina je, že v každú sezónu je trochu inší, čo závisí od pastvy, tráv, ktorým sa práve v ten rok lepšie darí.

clip_image004Pecorino Toscano hneď udáva, že jeho oblasťou je Toskánsko. Tento podruh, už aj ako mladý syr, je podstatne aromatickejší od iných. Je výlučne len ovčím syrom. Ak sa do ovčieho mlieka primieša aj kravské, vtedy sa predáva pod značkou „Caciotta“.Keďže sa v Toskánsku robia menšie kotúče, tak aj tento syr dozrieva rýchlejšie a už 6 mesačný je úplne zrelý, s ostrou arómou. Použitie má podobné, ako aj iné pecorína. Stolový, na strúhanie, parenie atď. /Na obr.Pecorino Bambino/

clip_image005Provolone: je tiež jeden z najstarších rímskych syrov. Dnes sa vyrába hlavne v Lombardii a surovinou mu je kravské mlieko. Vyrába sa v rozličných tvaroch, no nám najznámejší bude tvar salámy.

Jestvuje niekoľko poddruhov, ako „Dolce“, čiže sladký, jemný a používa sa hlavne, ako stolový. „Picante“ sa robí s kľagom a aj jeho aróma je hodne silnejšia. Hlavne, že sa nechá zrieť od 6 – 12, až 24 mesiacov a používa sa hlavne na strúhanie. /Na obr.Provolone/

 

Ricotta: tradičný syr salašov a jeho oblasť nie je vyhranená. Vyrába sa všade. Surovinou mu je kravské mlieko. V obchodoch sa predáva v sviežom stave, vo forme kužeľov a pod. Využíva sa v kuchárstve, pri príprave dezertov, na plnenie raviol, rozličných závinov, „pastries“...

V procese výroby syra, majster zbiera už zhrčkavenú masu, avšak v srvátke ešte vždy toho zostane. Aby sa zúžitkovala aj táto masa, srvátka sa prihrieva a hrčky vychádzajú na povrch. Teraz sa ich zase zbiera, prekladá do pletených košíkov, cedí sa a konečne vznikne masa priliehavej konzistencie, ktorá sa nejak pozliepka a tu je „Ricotta“. Vytrasie sa z košíka a takýto mäkký, vlhký syr ide ku zákazníkom. Predsa, aj tento syr si musí zachovávať nejakú formu, nesmie sa rozliať, nesolí sa a ani sa nedáva na odležanie. Najznámejší je „Fior di Maggio“, ktorý sa svojou štruktúrou podobá maslovému cestu.

Okolo Ríma sa robí aj „Ricotta Romano“, z ovčieho mlieka (vedľajší výrobok pri procese Pecorina a preto ho dostať jedine od novembra, do júna).

Ricotta Salata je už osolená a vysušená ricotta. Podobá sa syrom druhu „feta“.

Ricotta Informata je špecialitou Sicílie. Suší, či pripeká sa v peci, kým nedostane jemnú hnedú farbičku.

Na severe Talianska majú zvyk údenia ricotty.

Aký koľvek poddruh, ale tento syr „zrie“ len jeden, do päť dní, čiže konzumuje sa svieži.

Umbriaco: vyrába sa z kravského mlieka, v oblasti Vicenza a Trento. Patrí ku salašským, tradičným tvrdým syrom. Pomenovanie má trochu divné. Umbriaco znamená opitý, napitý a odhaliť prečo je to tak, vôbec nie je problém. Ešte mladý syr sa vkladá do vína, aby sa dobre nasiakol, po čom sa ho obsype s už vylisovanými bobuľami hrozna, stlačí sa a nechá sa aby odstál, aspoň 10 mesiacov. Výsledkom je syr ostrej arómy, kde jasne badať vôňu fermentovaného ovocia. Kôra mu je tmavočervená, burgundová a chutí na slaný alkohol. Znalci hovoria, že v chuti badať aj vôňu zrelého ananásu.

 

.....pripravil Jan Kulik

25 marca 2009

Syr.

Najväčšie objavy človek robil náhodou. Pozrime si pivo, víno, ba sem kľudne môžeme zaradiť aj objav výroby syra. Nikto nevie a ani nemôže povedať, že syr sa objavil tam, alebo tam, lebo nezávisle od seba, syr sa nám zjavuje všade vo svete. Všade tam, kde si človek domestikoval nejaké zviera, vhodné na dojenie, ako napr. ovcu, kozu, kravu, kobylu, lamu, ťavu, byvola, jaka (yak)...

Keď si to dojné zviera podojil, občas tam bolo aj viacej mlieka, ako vládal odrazu skonzumovať, nuž  musel to nejak odložiť. Možno ho vylial do nejakej nádoby, tekvičky a keď sa večer vrátil k tomu mlieku, čo tam našiel? Stuhnuté, skyslené, kyslé mlieko – a bol na správnej ceste. Aj toto mlieko mu chutilo a už v sanskrite nachádzame slovo s významom kyslé mlieko = ksirá-, z čoho v jaz. pali je khira-, v prakrite khira-, chi (či), v palestínskom dialekte cigáňov kir = syr, mlieko, v šutuli dialekte pašajského śir = syr, mlieko atď. atď. podoby sa tiahnu cez všetky jazyky indického subkontinentu, ba stretávame sa s nimi aj v celom okruhu ie. jazykov, ako napr. nem. sauer = kyslé, ang. sour = kyslé, trpké, hol. zuur, staroisl. sýra = kyslé mlieko, welšský suro = kyslé, trpké, írske searbh = kyslé, trpké, lit. súris = syr, lot. surs = trpký, alb. hirrё = srvátka... ba ak by sme v rekonštruovaní išli aj hlbšie, tak je tu príbuzenstvo aj s gréckym τυρός = syr, ba našli by sme aj súvislosť s lat. caseus = syr, z čoho neskoršie vyšli ger. termíny pre syr, ako ang. cheese, hol. kaas, nem. käse... lebo lat. termín nema nič spoločné so slovom casa = chata, koliba, alebo inými podobnými.

Sedanie sa mlieka je celkom prirodzený proces a tento spôsob robenia syra v určitých lokalitách sa ešte vždy praktikuje. Ak sa mlieko trochu prihreje, proces sa akceleruje a tento spôsob praktikovali aj naše gazdinky pri výrobe tvaroha.

Neraz si človek to zvyšné mlieko odložil, prelial aj do vaku, mecha, urobeného z teľacieho žalúdka a čo sa stalo? Vznikol syr, kľaganý, lebo teľací žalúdok, jeho steny majú určité baktérie, ktoré to mlieko zrazia, aby z neho teliatko malo čím väčší užitok.

Slovo kľag, kľagať máme aj v slovenčine, kam sa dostalo cestou tzv. pastierskej slovnej zásoby, cestou valachov. Kľag = syridlo, kľagať = pomocou teľacieho žalúdka spôsobovať skýšanie mlieka. Kľag najdeme aj v ruskom, ukrajinskom, poľskom a srbch. jazyku. Predstavuje adaptáciu rumunského chiag. Vlašský termín z priestoru Balkánu je cľag a východiskom mu je *clagnum < quaglum < lat. coagulum = kľag, syridlo, formované na *coagere = dávať, zbíjať dospolu, zväčšovať...

Teda, tvaroh a kľaganý syr sú prvé mliečne výrobky človeka. Všetci ich dobre poznáme. Tvaroh dostal pomenovanie z toho, že sa to zrazené mlieko vylialo do vrecúška v podobe roha, aby sa dobre ocedilo. Kľaganý syr bol svieži syr a bolo ho bežne dostať na trhu, dedinskom pľaci. Vyrábal ho každý gazdovský dom.

*Ak sa najdete v spoločnosti Američanov, dávajte si pozor, lebo oni sú presvedčení, že tvaroh sa „vymyslel“ práve v Amerike. Podobne, ako aj pampúch, hamburger, frankfurter, jablková pita a rad podobného.

V Biblii sa dočítame, že syr sa predložil aj pred kráľa Dávida a kto čítal Hómera (Iliádu a Odyseu), stretol sa tam aj s avantúrou Odyseusa na ostrove cyklopov. Aj týto už vedeli, ako sa robí syr. Konečne, Gréci dobre poznali spôsob výroby syra a v ich jedálnom lístku, až do dnešných čias, syr predstavuje významnú zložku. Kraj vrchovatý, na úrodnú pôdu chudobný, ale na pasienky oviec a kôz, celkom vyhovuje, takže Gréci od nepamäti jedli viacej syra, ako mäsa. Toho už toľko nebolo.

Technológiu výroby syra poznali aj obyvatelia súčasného Talianska a to hodne skorej, ako začali tam prenikať Gréci, ako vznikla rímska ríša... a keď Rimania začali prenikať na sever Európy, aj tamojšie obyvateľstvo vedelo si urobiť syr. Syr si vedeli urobiť aj Číňania, aj Mongoli... aj, no aj my. Áno, aj Slovania, i keď sa v akože odbornej literatúre dozvieme, že o tomto nás učili Rimania, keď sme sa dostali do ich ríše. (Fíha, lenže keď sa Slovania začali usádzať v priestoroch strednej a južnej Európy, rímska ríša už nejestvovala.)

Keď sa raz novinári pýtali slávneho francúzskeho prezidenta de Gaulle-a, ako to, že vo Francúzsku je to tak a nie onak... prezident odpovedal:“Skúste sami riadiť krajinou, kde je len vyše 200 druhov syra a uvidíte...“ Áno vo Francúzsku je hodne druhov syra, ale Gréci sú asi najväčšími konzumentami.

V Austrálii, ešte aj začiatkom 70-tých rokov (XX.st.) bežne bolo dostať len jeden druh, anglický „Cheddar“ (Čedar) a dnes? Tak posledne sa tu vyrábalo vyše 300 druhov syra. (Vo svete jestvuje asi 750 druhov.) Prisťahovalci z najrozličnejších kútov sveta sa chytili roboty. Pravda, tu vývodia Taliani, ale nezaostávajú ani Gréci, ani Francúzi, ani Holanďania, ani Švajčiari, ani... no nikto. Ani my. Čo sa tu nevyrobí, to sa importuje, takže ak si chcete vychutnať, viete kam, či ešte lepšie, na Nový Zealand, alebo aj Spojených štátov.

Doma sa hovorilo, že májová bryndza, syr najlepšie chutí... a keďže na Novom Zelande májú máj po celý rok, nuž majú tam aj výborné mlieko, výborný syr. Ak ste dosiaľ nevedeli, ale v tejto, počtom obyvateľstva malej krajine, vyrobia až 15 miliard litrov mlieka ročne. Z toho, 95% vyvážajú na svetový trh, kde vo svetovom obchode s mliekom sú zastúpení až s 33%, čo krajine prináša 5 miliard dolárov ročne, alebo do národnej pokladni to prináša nejakých 27%. Austrália nie je ďaleko za nimi. Aj tu, hlavne vo Victorii, na juhovýchode N.S.W. na Tasmánii a na ostrovoch medzi Tasmániou a kontinentom, sú vynikajúce pasienky a mlieko „tečie potokmi“. Stádo dojníc je skoro 3 milionové a v minulom finančnom roku, export mlieka a mliečnych výrobkov predstavoval hodnotu 2.8 miliard dolárov.

V poslednej dobe, malí farmári, skorej „hobby“ farmári sa dali na pestovanie (aj dojenie) oviec pre mlieko a začali to aj s kozamy. V tom sú prisťahovalci buď z Francúzska, Talianska, ale aj tunajší nadšenci, ktorí nešanujú peniaz. Idú do Európy, na rok, dva, aby sa vyučili remeslu majstra syra, alebo si sem privezú európskeho majstra. Obyčajne si doja len 100 – 200 oviec, kôz a svoj syr dodávajú buď do špecializovaných obchodov, reštaurácií, alebo dostať ho aj na „Farmers market“.

Ktoré syri sa pokladajú za naj... vo svete?

Chceli, nechceli, ale musíme to začať s Francúzskom. Spomenúť všetky (vyše 200 druhov) nemôžeme, ale hádam stačí aj tie špičkové.

clip_image002 clip_image004 clip_image006

Roquefort Syr na stole Fleur du Maquis

Roquefort mnohí znalci pokladajú za najlepší francúzsky syr a zároveň aj za jeden z najstarších druhov. Údajne bude mať aspoň 2000 rokov a obľúbil si ho aj sám Karol Veľký. Ináč Francúzi si ho nazývajú aj :“le fromage des rios et des papes“ (syr kráľov a pápežov). Vyrába sa z ovčieho mlieka v oblasti Rouergue. Krasové jaskyne v Cambalou sú známe po modrej plesni, ktorá je tu vo vzduchu. Skorej výroby syra, sedliaci do jaskýň vnesú kúsky chleba, aby na nich začala robiť modrá pleseň. Po 70. dňoch, kúsky chleba sa vysušia, pomeľú a trošku z modrých hubiek sa zamieša do sviežého syra.

Tento druh syra je „stolový“. Ku nemu sa podáva červené víno. Používa sa ho aj do šalátov.

clip_image008

Banon je ďalší vynikajúci syr, nazvaný podľa mesta, kde sa vyrába. Ako mnohé mestá v Provensálsku, aj Banon má po uliciach vysadené gaštany. Do týchto listov tamojší sedliaci zabaľujú svoj syr. Listy udržiavajú vlahu v syre a dodajú mu aj charakteristickú vôňu.

Vyrába sa hlavne z ovčieho mlieka, alebo kozieho, no najčastejšie sa tu zmiešajú všetky tri druhy, ovčie, kozie a kravské.

Camembert sa „narodil“ koncom XVIII. storočia, v Normandii. Niekde v čase revolúcie vo Francúzsku. Tamojšia gazdinká, určitá Marie Harel, už rokami robievala syr pre potreby svojej rodiny. Pôvodne to bol suchý, tvrdý a žlkavý syr. Sýty.

Boli to pohnuté časy, nikto si nebol istý, či ho neskrátia za hlavu, nuž v jeden deň na dvere pani Harel zaklopal jeden kňaz z okolia Brie a prosil o útulok. Dostal nocľah. Za večeru dostal to, čo bolo. Domáci syr. Veľmi mu chutil.

Prešli roky neistoty, ale kňaz nezabúdal na sedliakov v Normandii a veriacim neraz hovoril o svojom zážitku a rozmýšľal, ako sa im raz odvďačí. Rozmyslel si. Poradí im, ako urobiť ešte lepší syr, lebo v tom sa vyznal. Prišiel, poradil, ukázal, vyskúšali si to a na podiv, syr bol teraz mäkký, sviežejší, vylepšila sa mu chuť, avšak potrvalo to ešte roky, kým tento syr nedostal také vlastnosti, aké má dnes a ktoré ho preslávili.

Marie Harel mala aj dcéry a jedna z nich, v 1855. roku darovala Napoleónovi ich syr s poznámkou, že je to syr z ich dediny, Camembert a od vtedy tento syr poznáme pod menom Camembert.

Po čase, aj ich dedina sa napojila na železničné spoje a otvorili sa im dvere do sveta. Skúšali všelijaké balenia, no ako najlepšie, ukázali sa malé drevené krabice. V 1920. roku zase bol tu jeden objav. Chemikom sa podarilo izolovať hubky bielého penicilínu, vniesť ich do izieb, komôr, kde syr zrel... a práve tieto biele póry sa ukázali ako vynikajúci prostriedok na neutralizovanie sivých a modrých hubiek, ktoré „škvrnili“ tento syr. Dostala sa konečná podoba a kvalita chýrečného Camembert syra.

Keďže sa tento syr vyvinul v Normandii, v kraji jabloň a jablkového pálena, „Calvados“, netrvalo dlho a labužníci dostali ďalší nápad. Polozrelý syr naložia do tohoto pálena. Keď sa poriadne nasiakne, vyberú ho von, posypú to so suchými omrvinkami chleba, tieto stlačia dnu a konečne, celý syr posypú sekanými orechami. Teraz syr dostane jemnú vôňu jabĺk a jeho prírodná aróma kôstky sa týmito orechami zvýši.

Fleur du Maquis Vynikajúci tradičný sálašský stolový syr z ostrova Korzika. Asi je málo takých, komu by sa nepáčil tento chutný aromatický syr z kozieho mlieka. Kôra mu je oblepená paprikou, bobuľamy borovice a rozmarínom. Na dovažok, kedy koľvek ho ochutnáte, vždy bude trochu inší, ako ten posledný. Prečo? V prvom rade, na ostrove najdete rozmanité druhy kôz a oviec, ten pomer mlieka je krajne ohyblivý, kozy a ovce sú vždy po pasienkoch, nikdy nie ustajnené, pasienky sú akoby posiate rozličnými aromatickými bylinkamy.

clip_image010

Ktorý syr ešte spomenúť. Hádam len nie aj ďalších 200 druhov. Všetky sú chutné, vynikajúce, ale aj pomerne drahé. Ako všetko kvalitné. Odporúčam však, ak sa najdete v špecializovanej predajni, opýtajte sa obchodníka, ktorý syr by sa vám najlepšie hodil ku nejakému dezertu, na prichutenie určitého jadla... nezabudnite spomenúť aké víno mienite podávať atď. a pýtajte si kúsok na ochutnanie.

Či sú lepšie talianske, alebo francúzske syri, zatiaľ sa páni nevedia dohodnúť. Každý si chváli svoje, avšak Taliani pri emigrovaní do sveta, bez svojich syrov nemohli. Bez dobrej „Mozzarella di Bufala“, nikto neurobí dobrú pizzu. Bez „Parmigiano – Reggiano“, do špagetov, alebo iných talianskych špecialít sa ani nedávaj. Bez niektorého druhu „Pecorino“, už či do šalátu, alebo, ako osýpku na makaróny Talian vám neprisadne za stôl, Talianka si v kuchyni neporadí... a že sa Taliani vo svete ujali, ako kuchári, pretisli mnohé svoje misy, nuž musíme spoznať aj ich syr.

Parmigiano – Reggiano je tvrdý kravský syr, bez ktorého Talian nemôže. Podáva sa, ako stolový, strúha sa do omáčok, do šalátov, na špagety, makaróny, do risotta atď. atď. Pre nás je to „ťažký“ syr. Smrdí ako stará onica pešiaka zo zákopov z I. sv. vojny. Človek si na to musí zvykať. Od mladi.

clip_image012

Parmigiano- Reggiano, ako už hovorí same meno, vyrába sa v oblasti miest Modena, Parma, Reggio Emilia, oblasť okolia Bologna a Mantua. Surovinou mu je kravské mlieko. Na vyzretie potrebuje od 18 – 48 mesiacov. Celý proces výroby je pod štriktným dozorom úradov (DOC = Denominazione di Origine Controllata).

Skúste si ho kúpiť. V obchodoch ho najdete aj postrúhaný, ale pozor! Bude vám smrdieť, nuž pre prvýraz nekupujte mnoho.

Pecorino .....

.....pripravil Jan Kulik

...............pokračovanie nasleduje........

22 marca 2009

Kresťanský cirkevný kalendár VI.

Veľkonočná nedeľa.

Všeobecná viera kresťanská.

1. Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvοriteľa neba i zeme.

2. Verím v Ježiša Krista, Syna Jeho jediného, Pána nášho,

ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie panny,

trpel pod Pontským Pilátom, ukrižovaný umrel a pochovaný bol;

zostúpil do pekiel, v tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil na nebesá,

sedí na pravici Boha Otca všemohúceho;

odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.

3. Verím v Ducha Svätého, svätú cirkev všeobecnú,

spoločenstvo svätých, hriechov odpustenie,

tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný. Amen.

Kto bol konfirmovaný, kto je kresťan, každý pozná a z pamäti vie odrecitovať toto vyznanie viery. Koľko mu rozumie, to je už iná vec. Byť kresťanom je veriť, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych. To je základ kresťanstva a práve z tohoto dôvodu, veľkonočná nedeľa je vlastne aj najväčším, najdôležitejším kresťanským sviatkom. Kedy sa Ježiš narodil, nevieme, ale vieme, kedy bol ukrižovaný a kedy vstal z mŕtvych.

Matúš 28: 1 – 10.

„Po sobote, na úsvite v prvý deň po sobote, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba, prišiel, odvalil kameň a sadol si naň.... Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo ja viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! Niet Ho tu, lebo vstal, ako bol povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal. A choďte rýchlo, povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych a aj, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte...“

Mark 16: 1 – 9.

Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome nakúpili voňavých vecí, aby šli a pomazali Ho... a hovorili, kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu? Ale keď pozreli, videli kameň odvalený... uzreli mládenca, oblečeného do bieleho rúcha, sedieť ma pravej strane, preľakli sa. On im však povedal: Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného?

Vstal, niet Ho tu....“

* Sobota sa tu chápe aj ako „sabat“ (žid. šabbat, kor. šabat = prestať).

Podobný opis udalosti najdeme aj v evanjeliu podľa:

Lukáša 24: 1 – 12,

Jána 20: 1 - 18 , alebo narážku na Ježišovo zmŕtvych vstanie najdeme aj v prvom liste Pavla Korintským 5: 6-8, kde píše:

„Nie je dobrá vaša chvála! Či neviete, že málo kvasu nakvasí celé cesto? Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom, veď ste nekvasení, lebo aj náš veľkonočný Baránok, Kristus, bol (za nás) obetovaný. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zlosti a nešľachetnosti, ale ako nekvasení v čistote a v pravde“.

===========

* Všimli ste si, že v citátoch z Biblie „niečo nie je v poriadku“? Zámená, prídavné mená atď. (nie však všetky) neustále sa píšu s veľkým začiatočným písmenom, ako: Ho, Mu, Jeho, Jemu, Spasiteľ, Vykupiteľ, Syn, Trojjediný, Hospodin, Pán, Boh, Jehova, Jahve, Yahwe, Adonai atď. Nejde tu o žiadne tlačové chyby, „zastaralý“ jazyk, lež o tzv. tabuové slová. Najlepšie vám to vysvetlí buď nejaký jazykovedec, alebo aj nejaký kresťanský kňaz.

Pri zmieňovani sa o bohoch, ako napr. gréckych, rímskych atď. neustále sa to boh píše s malým začiatočným písmenom (lebo každý jeden z nich má aj svoje meno). Pri kresťanskom (a z toho aj pri židovskom a mohamedánskom Bohovi) neustále sa používa veľké začiatočné písmeno. Prečo? „Jeho meno je také silné, ukrutné... že ho nikto nepozná...“ a preto sa Ho z tabuistických dôvodov nespomína. Vždy je tu len náznak, všeobecný termín a pod.

........................

* Adonai , Adónijáš (heb. ‘donijjá) = „môj pán je Yahweh“, čiže v judaizme je to jedna z mnohých tituliek pre Boha; v cirk. jazyku sa využíva na označenie druhej osobnosti Trojice; Ježiš Kristus.

** Jehova, Yahweh a pod. Bibl. meno Boha v Starej zmluve. Utvorené je na podklade hebrejského JHWH (YHWH) = nevyslovitelné meno Všemohúceho, kde sa medzi spoluhlásky dávali len bodky (vtedajšie hebrejské písmo nepoznalo samohlásky). Na miesta tých bodiek, vsunuli sa samohlásky tak, ako ich najdeme v slove Adonai, čiže a + o + a = Yahova.

===========

Termín, názov Veľká noc máme preto (cirkevné vysvetlenie), že v noci zo soboty, na nedeľu, sa udiali veľké veci. Ukrižovaný, mŕtvy Spasiteľ vstal z hrobu. Vstal z mŕtvych, po čom sa ešte nejakú dobu ukazoval živým, veriacim, ale po čase „vstúpil na nebesá... a sedí na pravici Boha Otca všemohúceho...“ Tento skutok, táto udalosť, viera, že sa naozaj tak stalo, je základným kameňom kresťanstva.

Všetky náboženstvá sveta tohoto, všetky ideologické hnutia... hľadajú a aj najdu nejaké archeologické pamiatky po svojom ideológovi, ale kresťania to nemôžu urobiť. Ježiš vstal z mŕtvych a po ňom nám nezostala žiadna hmatateľná vec. Nemohla. Nemohla z príčiny, že vstal, že je na pravici Boha Otca... a ľuďom to veru chýbalo. Hlavne v stredoveku a preto najmä v rimokatolíckej cirkvi máme tých „hmatatelných“ relikvií neúrekom. Nič po Ježišovi (len napr. fľaška mlieka jeho matere, jeho detské šatočky, jeho kolíska, jeho a jeho otcovo tesárske náčinie, jeho koštička po obriezke (a sú najmenej dve takéto relikvie...) , ale po jeho učeníkoch a po tých vyše 700 „svätých“ nič nechýba. Ani krv, ani kostičky, ani rúcha, ani... no všetko je tam. Ako napraviť tento „nedostatok“? V prvom rade sú tu úlomky z „toho pravého“ kríža (podľa Kalvína, bude ich plná jedna loď), „Turínsky závoj“...

Po Ježišovi nepotrebujeme žiadne „hmatateľné“ veci, lebo nám zanechal odkaz ducha jeho. Jeho ideu lásky ku blížnemu, lásky vôbec, pokory, pylnosti atď. atď. a aj ideu večného života.

My (Česi...) máme termín „Veľká noc“, pod čím ako prvoradý význam (aj v Biblickom slovníku) najdeme, že sa tu jedná o slovo s ktorým sa označovala jarná rovnodennosť a neskoršie, v kresťanstve, aj vzkresenie Pána. U Srbov a Chorvatov... je to „Uskrs“. Rusi a ďalší, používajú „ Пасха“, alebo „Voskresénie“, u Germanov najdeme napr. ang. Easter, nem. Ostern atď. čo je odvodené zo sviatku na počesť pohanskej bohyne Eaostra, Ostera, Astarte, Ištar...Gréci majú páskha / πάσχα, z čoho Arméni majú pasha, neskorá cirk. latina paschalis a tieto podoby sú v príbuzenstve s heb. pesah (pessach) = opatrný, zdržanlivý; oslobodený, zbavený, oslobodiť, zbaviť (sa), vyňatie; slávnosť na pamiatku vyňatia sa z egyptského zajatstva; paschálne jahňa. (V gr. πάσχα = Veľká noc, veľkonočné jahňa. V príbuzenstve má πάσχω = trpieť, sužovať, mať záväzok.)

Prví kresťania vzkriesenie Pána oslavovali v tom istom čase, ako aj Židia svoje pesah, pessach, čo padá na deň plného mesiaca v prvom jarnom (kalendárnom) mesiaci Nisan. Niekde stredom II. st. väčšina kresťanských cirkevných zborov svoju slávnosť posúvajú o týždeň neskoršie od židovskej. Druhý nicejský kocil (v roku 325) určil, že všetci kresťania budú oslavovať vzkriesenie na rovnaké dátum, avšak roztrieštenosť jestvovala aj ďalej, lebo mnohé cirkvi si dátum vzkriesenia vypočitovali na svoj spôsob. Toto máme ešte aj dnes. Východné krídlo kresťanov Veľkú noc si vypočituje podľa juliánskeho kalendára, kým západné krídlo prijalo gregoriánsky kalendár.

Niekde okolo roku 1900, rozličné náboženské združenia, podnikatelia, obchodníci, intelektuálovia atď. vyšli s ideou, aby sa už raz určilo presné dátum slávnosti Veľkej noci. S ideou sa išlo aj pred Ligu národov, neskoršie aj pred OSN. Druhý vatikánsky koncil (1963.) prijal princíp „pevného“ dátumu Veľkej noci, s rezervou, že potrebné je mať podporu aj iných kresťanských cirkví atď. Do roku 1970. získala sa podpora väčšiny.

Vo svojom veľkonočnom posolstve v roku 1969, patriarch Konštantinopola, Athenagoras I. apeloval, aby sa už konečne určilo spoločné dátum pre obe krídla kresťanskej cirkvi. * Zatiaľ najčastejšie počuť, aby to bola druhá aprílová nedeľa.

Ako Vianoce, tak aj Veľká noc, zvyky spiate s jej slávnosťou a ľudovou tradíciou, skrývajú v sebe starobylé predkresťanské zvyklosti a obrady, ako je napr. veľkonočné vajíčko, veľkonočný zajáčik, polievačka, šibačka atď. atď.

clip_image002

Καλο Πασχα

clip_image003

clip_image005

clip_image007

clip_image009

...pripravil Ján Kulík

21 marca 2009

Článok napísaný pri príležitosti 50. výročia založenia Slovenského gymnázia v Petrovci. Ľudový kalendár 1969.

Blíži sa už päťdesiat rokov od toho, čo juhoslovanskí Slováci na ceste celko­vej svojej hospodárskej, spoločenskej a kultúrnej emancipácie urobili rozhod­ný krok dopredu a založili si svoje slovenské gymnázium v Petrovci, aby tak za veľkých hmotných organizačných a iných úsilí a obetí skonkretizovali od­veké vitálne túžby slovenského roľníc­keho ľudu vo Vojvodine vymanili sa z konzervatívnych rámcov večitej sta­rosvetskej pripútanosti k pôde a v zmys­le svojej už vyspelej kultúrnej a osve­tovej úrovne smelšie sa pustili i na nové chodníčky duchovne obsažnejšieho a v perspektívach dôstojnejšieho života. Bol to krok správny, hodný námah a obetí, lebo päťdesiatročná tradícia pet­rovského gymnázia vyorala hlbokú bráz­du v celkovom našom živote a pozme­nila osudy a životné cesty mnohých na­šich spoluobčanov, takže petrovské gymnázium dnes už má svoju citeľnú váhu ,a známe dobré meno, ktoré je tak hlboko zatkané do nedávnej histórie spoločenského a kultúrneho bytia juho­slovanských Slovákov, že tvorí už veľ­mi obsažný pojem o sebe a tým i trva­lý prameň hodného poznania a ďalšie­ho rozbehu pre budúcnosť. Je len pri­rodzené, že z tých dôvodov bývalí a te­rajší žiaci a profesori tohto gymnázia, a s nimi i celá kultúrna verejnosť ju­hoslovanských Slovákov, využijú prí­ležitosť tohto jubi1ea, aby hlbšie načreli do tých obsažných zdrojov, ktoré dneš­nému nášmu človeku a celému tomuto nášmu prostrediu bohatá tradícia pet­rovského gymnázia núka, a tak hlbšie poznávajúc cestu a zmysel svojho mi­nulého pokroku lepšie trasovali i cestu svojho budúceho úsilia a chcenia.

Konštituovanie gymnázia (roky 1919-­1925) prebiehalo v znamení akéhosi no­vého obrodného národného zápalu vte­dajších petrovských dejateľov, čo sa naširoko rozohňoval i v početných mi­lodaroch, ako v Petrovci, tak i v Ame­rike a v iných našich osadách, tiež pri mnohých dobrovoľných pracovných ak­ciách na výstavbe gymnaziálnej budo­vy a vedel prekonať vtedy mnohé ťaž­kosti, v ktorych sa začínajúce gymná­zium v ešte vždy dosť nezriadených povojnových pomeroch vtedy nevyhnutne nachádzalo. Bol ta najprv problém sa­mého ustanovenia gymnázia a jeho sta­tusu.

clip_image002

Gymnázium začalo s prácou v októb­ri roku 1919 najprv ako privátne gym­názium, ktoré zapísalo 75 žiakov do prvých dvoch ročníkov, avšak už o rok sa ono stáva štátnym gymnáziom a po­čet žiakov i oddelení z roka na rok vzrastá. Na začiatku profesorov takmer nebolo, o prácu gymnázia stará sa ku­ratórium a správca základných škôl Július Kubány, avšak už v prvom roku prichádza profesor Jozef Šimek z Čes­koslovenska, ktorý spolu s tunajšími učbármi (Ján Čajak, Štefan Kvas a Mi­chal Rapoš) organizuje výučbu už hod­ne v gymnaziálnom zmysle a stáva sa prvým riadnym riaditeľom ústavu. Ne­zadlho z Československa prichádzajú i ďalší profesori, ako Karol Peternel, Ľudovít Slaný a Stanislav Leitmann, ktorí spolu s niekoľkými prisťahovalými Rusmi a inými dávajú základy stredoškolského života a práce na gym­náziu v Petrovci. Hneď na to gymnáziu hrozilo nebezpečie, že bude zatvorené v dôsledku nevyhovujúcich budov a učební, ,avšak za veľkej ochoty celej ve­rejnosti roku 1922 bal položený základ­ný kameň novej budovy gymnázia a v nasledovnom roku budova gymnázia bola už dohotavená, takže sa školský roku 1923/24 začal už v novej budove. Súčasne sa za výdatnej pomoci spolkov a jednotlivcov z Petrovca a okolia, ako i darmi z Československa, vybavovali jednotlivé objekty gymnázia (telocvičňa, prírodopisná zbierka, fyzický kabi­net, kresliarsky kabinet, profesorská knižnica a pod., pričom sa hneď na začiatku veľká pozornosť venúvala štú­diu chudobných žiakov, takže už roku 1923 bola založená Knižnica Fondu chu­dobných žiakov a v samej novej budove gymnázia založila sa hneď i školská kuchyňa a jedáleň, na čo sa robili ši­roké zbierky po celom vojvodinskom ako i kde žijú Slováci. Súčasne s tým na gymnáziu pribúdal ročník za roční­kom, takže kým sa roku 1924/25 prišlo až po VII. triedu, riadny gymnaziálny život v Petrovci bol už všestranne kon­štituovaný.

Potom prišli roky expanzie (hlavne 1925-27), ktoré sa nesú v znamení búr­livého rozbehu gymnaziálneho života na mnohých úsekoch a majú ráz opti­mistického opojenia a pracovného za­nietenia. Už roku 1924 založené boli žiacke organizácie, ako: Dorast Červeného kríža, Združenie skautov, Zväz striezlivej mládeže »Vysoké Tatry«, kto­ré teraz vykazujú veľmi živú činnosť, zásluhou i vtedajšieho nebývale agilné­ho žiaka V. tr. gymnázia Tomáša Štrbu, ktorý je všade funkcionárom a spravo­dajcom o činnosti týchto krúžkov, ako i o činnosti novozaloženého Tamburáš­skeho zboru, ktorý vtedy nacvičoval sám riaditeľ Pavle Tvrtković. Avšak najväčšou udalosťou bolo to, keď sa 1. októbra roku 1925 založil žiacky samo­vzdelávajúci krúžok »Sládkovič«, za ini­ciatívy a dozoru vtedy mladého, ale už osvedčene pokrokového a agilného pro­fesora dr. Andreja Siráckeho, ktorý práve prišiel pôsobiť na petrovské gym­názium. Žiaci vtedy už poriadajú početné koncerty a divadelné predstave­nia a počúvajú vynikajúce príležitostné prednášky nielen svojich profesorov, ale i iných dejateľov (VHV, K. Lehotský), zriaďujú gymnaziálny dvor a zasádzajú povestné lipky, formujú svoje tzv. »čaty práce«, vyhotovujú ,a maľujú kulisy, stavajú javisko v gymnaziálnej te­locvični, hrajú na klavíri, ktorý si gymnázium práve vtedy zaobstaralo, chodia i na fakultatívne náukobehy hudby a nemeckého jazyka, ktoré sa vtedy pri ústave zakladajú a všetkým tým vyvíjajú takú priekopnícku čin­nosť. ktorá dáva trvalé základy mno­hým formám nielen budúceho gymna­ziálneho života, ,ale i celkového kultúrneho a spoločenského života a ovzdu­šia v Petrovci a mimo neho. Zvlášť funkcia »Sládkoviča« a gymnaziálneho javiska nadobúdajú rozmery hlavných a avantgardných kultúrnych podujatí a ideových ohnísk vtedajšieho života voj­vodinských Slovákov.

Lenže v krušných rokoch hospodár­skej krízy ,a politických otrasov býva­lej Juhoslávie z rokov 1929-1932 mnohé ,nádeje sa lámu a rady žiakov, zvlášť vo vyšších triedach rapídne rednú, ale­bo sa dopĺňajú stredoškolákmi inej národnosti, ktorí neraz z problematických pohnútok prichádzajú z iných ústavov. Súčasne osobitným Zákonom o stred­ných školách z roku 1929 bola zastave­ná činnosť temer všetkých žiackych spolkov, vyjmúc "Sládkoviča« a Doras­tu Červeného kríža, a väčšia časť predmetov začína sa vyučovať v srbochorvátskej reči, keďže je už i väčšina pro­fesorov, v nedostatku vlastných síl, inej národnosti. Už roku 1924 gymnázium bolo utrpelo škodu, keďže sa pre nedosta­točný počet žiakov nemohla otvoriť VII. trieda, avšak kritická chvíľa pri­chádza až v júni 1932, keď sa počas samých maturitných skúšok minister­ským nariadením odrazu oznamuje, že sa petrovské úplné gymnázium redu­kuje na štvortríedne. Boli to dramatic­ké chvíle, no trva1í len krátko, lebo už začiatkom augusta toho istého roku v dôsledku početných protestov, inter­vencii iných organizovaných reago­vaní na sám deň petrovských Sloven­ských národných slávností, práve keď sa zakladá i Matica slovenská v Juho­slávii, osobitným kráľovským restrik­tom vracia sa petrovskému gymnáziu status úplného osemtriedneho ústavu. To určite chcelo mať i patričný poli­tický efekt, keďže všetky meštiacke po­litické strany a grupácie vojvodinských Slovákav na prvom bode svojho pro­gramu mali práve boj o slovenské škol­stvo.

clip_image002Nastupujú potom roky postupnej kon­so1idáci,e a relatívne úspešnej práce ús­tavu (1932-1941), ktorému sa zasa z via­cerých strán venúva sobitná pozornosť a podpora. Profesorská knižnica dostá­va vtedy cenné knižné dary z Prahy i z Nového Sadu, a len napr. v prvej polovici roku 1934 žiacka knižnica dos­táva zo Slovenska dovedna 467 kníh, predne základných učebníc slovenského jazyka, literatúry a dejín, ktoré boli zozbierané na základe širokej darovnej, akcie na gymnáziách v Nitre, v Rožňave, v Nových Zámkach, v Kežmarku, v Turč. Sv. Martine, v Spišskej Novej Vsi, v Rimavskej Sobote, v Lučenci, v Novom Meste nad Váhom, v Levoči a v Bratis1ave. V tom istom školskom roku obnovená bola i práca Žiackeho hudobného zboru, založený bol Žiacky orchester ,a počali sa poriadať početné žiacke besiedky, alebo tzv. »séla«, kto­ré sa tiež stali tradičnou formou spoločenského života žiakov. V rokoch 1934-35 zlepšuje sa i kvalifikačná štruk­túr,a prednášateľského zboru, zriaďuje sa služobný status jeho členov, zdvoj­násobuje sa počet riadnych stredoškol­ských profesorov a zlepšuje sa odbor­né zastúpenie jednotlivých predmetov. Hneď na to pevnejšie a trvalejšie sa ustanovuje, ktorý predmet, z ktorých učebníc treba študovať, uverejňujú sa pravidelné zoznamy učebníc a zacho­vané témy písomných prác svedčia o tom, že bolo treba dobre zasúkať ru­kávy, aby sa všetkým tým požiadav­kám riadne vyhovelo. V školskom roku 1936-37 väčšia pozornosť venuje sa i učebným pomôckam, dopĺňajú a zriaďujú sa školské kabinety a zbierky pre jednotlivé predmety, zvlášť geologicko­chemická zbierka, ,a od roku 1938 zápis do I. triedy gymnázia podmienený je zložením prijímacej skúšky, čo tiež zna­mená zostrenie podmienok a režimu štúdia.

Tak sa teda skorejšie tradície odu­ševneného zanietenia spájajú teraz so systematickejšou ,a vyrovnanejšou štu­dijnou prácou, čo všetko len pomáha ústavu a jeho žiakom, aby sa i spoločensky i ľudský správne orientovali ,a pokrokovo vyhranili v tých chmúrnych chvíľach vzmáhania sa fašizmu v Euró­pe a rozkúskovania Československa, keď silný pokrokový a bezvýhradne antifašistický duch žiari hlavne zo žiac­keho samovzdelávajúceho krúžku »Slád­kovič«, ktorý svojím avantgardným pô­sobením vytvára celkovú duchovnú atmosféru a orientáciu na Ústave. Viacerí jeho usilovní knihovníci (Branlislav Mo­kić, Tibor Konig), tajomníci (Juraj Spevák, Ján Kiš, Jozef Marčok), predse­dovia (Juraj Mučaji, Ján Labáth-Žano) a iní funkcionári, literáti, diskutéri a aktivisti, zaraďujú sa potom do pred­ných šikov ,antifašistických bojovníkov u nás.

Raky okupácie (1941-1944) znamenali najprv zrušenie (šk. rok 1941/42) a po­tom na zánik odsúdené okyptenie petrovského gymnázia, ktoré sa ad r. 1942 stáva meštiankou s pastupne zanikajú­cim gymnaziálnym kurzom pre vyššie ročníky, ktoré na kanci školského roku (1943 a 1944) skúšali profesori košické­ho gymnázia. Boj o slovenské gymná­zium v Petrovci roku 1941 predstavuje veľkolepú protifašistickú akciu jeho avantgardného a revolučného žiackeho jadra, ktoré protestným vypisovaním hesiel na viacerých budovách v centre Petrovca rezolútne a odbojne ukázalo okupantom, že sa nemieni zmieriť s ich novými poriadkami. Okupant potom ne­dôveroval am tým profesorom petrov­ského gymnázia, ktorí ešte mohli zostať v úrade, lebo im dal len právo výučby bez práva konečného známkovania, avšak všetka to len väčšmi navzájom zbližovalo domácich profesorov a žiakov, od ktorých noví okupantskí profesori boli takmer celkom izolovaní.

Hneď po oslobodení koncom roku 1944 robili sa organizačné prípravy na obnovenie gymnázia, ktoré začalo s prá­cou v januári roku 1945. Počet žiakov teraz prirodzene náhle stúpol, skladali sa i doplnkové skúšky zo zameškaných ročníkov, takže nové vyučujúce profe­sorské sily, ktoré v nejednom prípade boli i nedostatočne odborné, len s veľ­kým úsilím a pracovným zanietením úspešne zdolávali nové úlohy petrovského gymnázia. Obnovila sa i práca "Sládkoviča« a založili sa i iné krúžky a náhle sa mimoriadne rozprúdila in­tenzívna divadelná činnosť žiakov, hlavne zásluhou profesora Michala Filipa, ako i obnovenej Matice slovenskej v Juhoslávii, ktorá v rámci svojich po­riadaní často mala vyspelé žiacke ta­nečné, estrádne a divadelné súbory. Znova sa formovali i žiacke pracovné skupiny a brigády, ktoré najprv operatívne zasahovali v samej obci a na zriaďovaní a zásobovaní gymnázia a internátu, potom sa zúčastnili na výs­tavbe Kultúrneho domu »28 október« v Petrovci, preslávili sa (brigáda »Já­nošík«) na výstavbe trate Doboj-Banja Luka a hydroelektrárne Zvornik-Dri­njača, čo všetko oživovalo spoločenský a pracovný ruch na gymnáziu. Z tohto ústavu roku 1951 vychádza i prvá ge­nerácia slovenských učiteľov (Učiteľská škola pri gymnáziu založená bola r. 1947), takže sa na ústave ešte väčšmi dostávajú do popredia osvetové a kul­túrne otázky. V dôsledku toho, ako i veľkého počtu žiakov (600 do 700) ro­ku 1950 sa pri žiackom samovzdelávacom krúžku »Sládkovič« zakladá i osobitná skupina tzv. »dorastu«, vy­pisujú sa literárne súbehy, na ktoré prichádzajú desiatky nových prá,c a tak sa na pozitívnych predvojnových tra­díciách "Sládkoviča« buduje ďalej a širšie. V tom rušnom období na ústave sa zakladajú i početné odborné aktívy, ktoré zoskupujú nielen profesorov toh­to ústavu, ale i zo širšieho slovenského okolia a v rámci odborového združenia profesorov vyvíja sa čulá politická i spo­ločenská aktivita, takže petrovské gym­názium v svojom základnom a kom­pletnom usmernení trvá i naďalej ako Úplné a koedukačné i vtedy, keď sa v polovici päťdesiatych rokov iné po­dobné ústavy u nás už reorganizujú .

Roku 1958 i petrovské gymnázium sa znova ustanovuj,e v zmysle platného školského systému, takže sa z neho vydel'ujú nižšie triedy do základnej školy, čím sa gymnáziu umožňuje viacej sa koncentrovať na opravdovú gymnaziál­nu prácu. Všetky predmety na petrov­skom gymnáziu zastúpené sú už odbor­ne, a to profesormi, ktorí vyučujú v slo­venskej reči. Zvláštna pozornosť sa ve­núva gymnaziálnej službe profesionál­nej orientácie, ktorá nadväzuje styky sa základnými školami vo viacerých slovenských osadách vo Vojvodine, čím sa i v nových podmienkach maximál­ne zachováva niekdajšia funkcia petrov­ského gymnázia, jeho úroveň a dobré meno. Vynikajúcu činnosť preukazujú i niektoré nové krúžky, ako biologic­ký a dejepisný, a formujú sa zdatné žiacke súbory v jednotlivých disciplí­nach fyzickej kultúry. V rokoch 1965 a 1966 situácia čo do vybavenia školy kabinetmi, zbierkami a knižnicami sa značne zlepšuje v dôsledku osobitnej finančnej pomoci petrovskej obce, čím sa na gymnáziu prechádza na moder­nejšie laboratórne spôsoby práce, zvlášť vo výučbe prírodných vied. Žiaci taktiež častejšie cestujú na informativne a študijné výlety po Juhoslávii a na poriadania do Nového Sadu, gymná­zium častejšie navštevujú rôzni dejatelia z Juhoslávie i zo zahraničia a v marci roku 1967 petrovské gymná­zium nadväzuje všestrannú družbu s gymnáziom v Martine (ČSSR).

Tieto plodné styky, ako i nové styky s Československom, obnovujú niekdaj­šiu tradíciu petrovského gymnázia, tak­že sa jeho terajšia fyziognómia čoraz viacej ustaľuje na pevných pilieroch jeho už dlhodobej tradície. V tamto období viacerí bývalí maturanti petrov­ského gymnázia usporadujú svoje vý­ročné stretnutia (na 10, 15, aleba 20 rokov od matúry), roku 1967 uskutočňuje sa i jubilárna schôdzka prvých maturantov petrovskéha gymnázia (z ra­ku 1927), nezadlho patom je i malá slávnosť tisícteho maturanta petrovské­ha gymnázia, čo všetko spolu s prí­pravami na oslavy päťdesiatročnoce znamená ďalšie aktualizovanie tradície a upevňovanie dobrého mena tohto náš­ho jedinečného ústavu.

…..DR. JÁN KMEŤ (Článok napísaný pri príležitosti 50. výročia založenia Slovenského gymnázia v Petrovci. Prebrané z Ľudového kalendára na rok 1969)

Krajania

„Putovanie za krajanmi ...“

je názov knihy autora PhDr.Milana Vároša (šéfredaktora), ktorú v 1995. roku vydala spoločnosť Euroskop, pri príležitosti 45. výročia vzniku týždenníka „Život“.

Minulý príspevok na „Kruhoch“, kde sme písali o vyblednutých fotkách a dokumentoch krajanov, čo sa vydali za „Veľkú mláku“, zaujal naších návštevníkov. Dnes vám prinášame úryvky z knihy „Putovanie za krajanmi“, ktorú si možno budete môcť zohnať. Je zaujímavá, plná fotiek a reportáži o krajanoch roztrúsených po celom svete. Údajne, tieto reportáže boli už zverejňované aj na stránkach týždenníka „Život“, nuž možné je, že sa niekto s nimi aj stretol.

clip_image001       Čo si tam najdete? Dospolu až 39 bohate ilustrovaných článkov o nás, ktorí žijeme v zahraničí. Všade po svete a slúžime len dobrému menu Slováka, Slovenska, lebo predsa, ak sa niekto z nás aj nenarodil na Slovensku, predsa odtiaľ sú mu rodičia, starí rodičia, predkovia... a takých je hodne. Všetkých spomenúť tu ani nemôžeme, lebo významných Slovákov je veľa a to nie len v tejto knihe, ale ešte viacej je takých, čo z tejto publikácie vyostali.

clip_image003

Počuli ste za generála Jána Ambruša? Počuli ste za John L. Mica, republikánskeho kongresmana pre štát Florida? Plukovníka Belu Rohála? Posledného zo slávneho grófskeho rodu, Juraja Csákyho? Maliara Adolfa Bencu? Profesora a spisovateľa ( s 12. čestnými doktorátmi), Michaela Nováka, vnukovi slovenských prisťahovalcov do U.S.A? Počuli ste o budhistickom mníchovi na Tchaj-wane, košičanovi ing. Miroslavovi Bakošovi? Počuli ste o generálovi JUDr. Samuelovi Korbelovi (z časti aj petrovskom rodákovi)? No, všetkých spomenúť nejde. Článok bude dlhý, avšak, zohnať si knihu, asi vám vyjde.

clip_image005

S. Korbel, posledný vtedy živý povstalecký generál. (Dnes je aj on už vo večnosti.)

clip_image007Gen. JUDr. S. Korbel pochádza z významného rodu slovenských národovcov. Starý otec z matkinej strany bol známy národovec, svojho času učiteľ v Petrovci, neskoršie aj farár v Selenči, Karol Medvecký, brat spisovateľky Terézie Vansovej. Medveckého druhá sestra, Adela sa vydala najskôr za otca spisovateľa Jána Čajaka, ale keď ovdovela, vydala sa za zberateľa ľudových povestí Pavla Dobšinského. Tieto rodiny boli aj v príbuznosti s petrovským kňazom Jurajom Mrvom.

Foto:  Stoja: Milan Vároš a Ján Kulík. Fotil Dr. Ján Sirácky.

 

clip_image009

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Selenský ev. kňaz Karol Medvecký.

^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^

Spomeniem ešte zopár mien. Tých, čo sú v Austrálii, ako maliar Martin Kizúr, Jozef Belička (obchodník s opálmi), Ing. Michaela (Gejzu) Žifčáka, Dr. Heinricha Štefánika, prof. Martina Spitzera, avšak lista významných a úspešných Slovákov len v Austrálii sa tu nekončí. Na našom blogu si najdete reportáž aj o asi najväčšom slovenskom stavebnom podnikateľovi vo svete, Jánovi Belánimu, ale tu je ešte celý rad úspešných Slovákov, kým o naších priekopníkoch z rokov 1928 / 30 písal aj Dr. Pavel Hrtús – Jurina.

clip_image011Ku austrálskym Slovákom nepatria, no spomenúť ich musíme. Sú aj v knihe „Putovanie za krajanmi“. Tam je seržant americkej armády Michal Strank (na svetoznámej fotke dvíhania americkej vlajky na ostrove Iwo Jima je aj on ) a pravda. Nevyostal ani ďalší americký Slovák, Eugen A. Černan, kozmonaut. Nevyostal ani Ing. Stanislav Hlucháň, úspešný podnikateľ v Brazílii. Strieda sa portrét, za portrétom. Zaujímavé.

Viem, zhrešil som, možno som niekoho aj urazil, lebo nebol spomenutý, ale do krátkeho článku nemôžem všetkých zhrnúť. Sú však v spomínanej knihe. Ak o takéto niečo prejavíte zaujem, budem musieť kontaktovať p. M. Vároša a požiadať ho o povolenie publikovania.

* M. Vároš vydal aj ďalšie publikácie s národnostno-historickou tematikou, ako „Posledný let gen. Štefánika“ atď. Na Slovensku si to určite zoženiete.

** Koho zaujíma národná minulosť, tak môžem spomenúť aj knihu Dr. Michala Slávika (verejný notár v Trenčíne), „Slovenskí národovci do 30. októbra 1918“. Je to prevažne menoslov ľudí z každého slovenského mesta, dediny v Rakúsko-Uhorsku, čo svojho času boli zapojení do národného života, do „československých légií“ a najdete tam hodne zaujímavostí. Povedzme len menoslov petrovčanov, vyše jednej strany, je dlhší,a ko napr. menoslov Čaby, Bytče, Bánoviec, Lučenca, ba aj Košíc... atď.

*** Pre krajanov z bývalej Juhoslávie, ale aj širšie, „Slovenskí národovci...“ je zaujímavá kniha aj preto, že „našmatkajú“, odkiaľ ich rod pochádza. Striedajú sa tam priezviská a podľa ich frekvencie, nie je ťažko lokalizovať približný pôvod.

.....píše Ján Kulík

20 marca 2009

Rastliny a počasie

Rastliny predpovedajú počasie

Agát:

Obsah medoviny v agátovom kvete sa mení podľa tlaku i vlhkosti vzdu­chu. Pred dažďom je obsah medoviny najväčší. Je len pochopiteľné; že v tom­to čase bude aj najviac navštívený vče­lami, ktoré sa na ňom zdržia oveľa dlhšie ako po iné dni.

Mimoriadne veľký ruch včiel na agá­tovom kvete a ich neskorý odlet do úľov znamená, že na druhý deň bude pršať.

Jelša čierna:

Pomocou jelše môžeme predpovedať nielen dážď, ale aj mráz a oteplenie. Keď sú listy silne lepkavé, to zname­ná, že zanedlho príde dážď. Keď kmeň i konáre obelejú, možno očakávať tuhý mráz. Naopak, keď stmavnú, dôjde k otepleniu.

Smrek:

Pri peknom suchom počasí sa zrelé šišky otvárajú, keď je vzduch vlhký, tak sa zatvárajú.

Breza:

Keď breza v kvete silne vonia, že už z diaľky zacítime jej vôňu, môžeme naisto očakávať dážď.

Štiav:

Pri peknom počasí má listy i ich okraje rovné, vztýčené hore. Keď spo­zorujeme, že došlo k zmene, že sa listy začnú skrúcať, príde k zmene počasia.

Ovos:

Podobne ako šťaveľ aj ovos reaguje na zmenu počasia vonkajšími zmena­mi, ktoré sa dajú rozoznať bez dlhého pozorovania. Pri peknom počasí stoja osiny ovsa pevne, za vlhkého počasia sa začnú ohýbať a skrúcať.

Blatúch-záružlie:

Keď začne blatúch zatvárať svoje dužnaté listy, to je predzvesť dažďa.

Podbeľ:

Otvára svoje kvety len za pekného a trvalého počasia. Keď začína svoj kvet zatvárať, to znamená, že zanedlho bude pršať. Naopak, keď po daždivom počasí podbeľ roztvorí svoj kvet, to znamená, že daždivé obdobie vystrieda teplé a slnečné počasie.

Slovenské gymnázium v Petrovci

image

 

 

 

 

Slávnosť kladenia základného kameňa budovy Slovenského gymnázia v Pe­trovci. Slávnosť bola 5. VI. 1922 roku.

Ako určili lokáciu

Slovenského gymnázia v Petrovci

Budova bývalej štát­nej školy v Petrovci, v ktorej v jeseň 1919 začalo s prácou reálne gymnázium, bola primalá, aby v nej mohla pre­biehať výučba viactried­nej školy. Len čo zača­la táto škola pôsobiť, po­čítalo sa s tým, že jej umiestnenie v tejto bu­dove je len dočasné rie­šenie, že bude potrebná väčšia budova. A tak sa už v prvom školskom roku 1919/20 plánovalo vystavať novú, potre­bám školy zodpovedajú­cu budovu. Naskytla sa otázka lokácie (kde po­staviť túto školu). Bolo potrebné primerané miesto, rozsiahlejšie a podľa možností v strede osady. A tu akoby sa samy núkali »Staré hro­by«. Kuratórium sloven­ského reálneho gymná­zia sa preto obrátilo s prosbou, aby zborový petrovský evanjelický cirkevný konvent odhlasoval, že dovolí na tomto pozem­ku stavať gymnázium. Túto vec mohol riešiť a riešil ju aj celocirkevný konvent. Konvent bol zvolaný' na deň 25. I. 1920. O vážnosti a naliehavosti tejto veci svedčí už aj tá skutočnosť, že zvolali mimoriadny všeobecný konvent a to 3 týždne po riadnom v­ýročnom konvente. Konventu predsedal Samuel Štarke, farár a Ján Chorvát, cirkevný dozorca. Boli tu prítom­ní všetci presbyteri zvolení na predošlom kon­vente, ako aj početní členovia (údovia) zboru.

Duchovný predseda už pri otváraní konventu upozornil prítomných na vážnosť predmetov kan­ventu. Prosí preto, aby »každý na konvente prí­tomný vážne a dôstojne sa choval, a svoju mien­ku určite s odôvodne­ním prednášal«.

Prvým bodom a iste aj hlavným z navrhnutých 8 bodov konventu bolo pojednávanie o spome­nutej žiadosti. Žiadosť predniesol S. Štarke, fa­rár, ktorý bol súčasne aj predsedom kuratória. Ako predseda kuratória podporil túto žiadosť a to - ako zapisovateľ po­značil - "predovšetkým z toho dôvodu, že spo­menutý pozemok svojou polohou a rozsiahlosťou najlepšie zodpovedá bu­dove, "o ktorej chceme, aby bola nielen majet­kom a chlúbou všetkých nás Slovákov, ale aby bola pomerne v stredisku našej obce“. Na druhej strane však ako farár tohto zboru musel brať do ohľadu tú sku­točnosť, že išlo a voľa­kedajší cintorín. Aká to bude ozvena u veriacich, či nebudú urazené ich city? Preto' v ďalšej svo­jej reči - ako zapisova­teľ uvádza - povedal: „Spomenutý pozemok skrýva v sebe kosti na­šich otcov a matiek, ktoré sotva dospeli k úpl­nému porušeniu. Pilne treba povážiť tú otázku, či by stavanie gymnázia na tom mieste neurážala city pozostaIých.“

Ako vidieť zo zápisni­ce, v tejto veci sa vyvinula živšia debata. Okrem už uvedeného návrhu na lokáciu gymnázia padli tu ešte dva návrhy. Jeden návrh totiž podal Tomáš Kováč, vtedajší richtár obce. Spomenutý odporúčal pozemok zvaný Staré jarnočisko. Svoj návrh odôvodnil tým, že ten po­zemok "svojou priestrannosťou a polohou pri premávkovej ceste sa ku stavbe gymnázia akoby sám odporúčal.“ Ten druhý návrh predniesol konventuál Ondrej Sni­da. Odvolávajúc sa na mienku miestneho stavi­teľa Michala Plavca, spomenutý odporúča postaviť túto budovu nad Begejom a to na pries­tore medzi štátnou školou a domom Michala Labátha.

Proti týmto dvom ná­vrhom zaujal stanovisko Július Kubány. Podľa neho návrh Ondreja Sni­du neobstojí už aj z to­ho dôvodu, že toto mies­to je jedno z najnižších miest v našej obci, nuž »stavba na ňom by bola obtiažna, nákladná a ne­zdravá«. Návrh p. rich­tára Kováča je podľa neho zase neprijateľný preto, »lebo gymnázium má stáť na mieste, ktoré je dľa možnosti z kaž­dej strany jednako prí­stupné«. K veci preho­voril i Pavel Mandáč, člen kuratória a priateľ Štarkeho. On iste pod vplyvom spomenutého berie vec z hľadiska ná­rodno-citového a zasa­dzuje sa za Staré hro­by. Povedal doslovne tieto veľmi závažné slo­vá: »Budova národnej slovenskej osvety nemô­že urážať miesta odpo­činku tých, ktorí v pá­de potreby na živom tele by boli hotoví budovu túto držať.« Mienky teda boli rozdielne. Vec dali na hlasovanie. Pri hla­sovaní návrh O. Snidu nevzali do úvahy. Hla­sovalo sa teda len a dvoch návrhoch: a) o návrhu kuratória - po­staviť tento' kultúrny stánok na Starom jarmo­čisku alebo b) na Starých hroboch. Výsledok hlaso­vania bal ten, že kon­vent veľkou väčšinou odhlasoval, že sa gymnázium vystavia na po­zemku Staré hroby.

A však popri evanjelic­kých Starých hroboch tunajšia izraelská náboženská obec vlastnila kúsok (155 štv. siah) starého cintorína. Kura­tórium sa preto obrátilo (1. Xl. 1921) s prosbou na majiteľa, aby sledo­val príklad miestnej e­vanj. cirkvi a daroval tento kúsok gymnaziál­nemu pozemku. V žia­dosti sa hovori, že tento kúsok pozemku so svojou polohou skutočne sa žiada ku pozemku gym­naziálnemu a „skrze jeho darovania odpadne zo strany cirkvi Vašej jeho ohrádzanie“.

Ešte toho istého dňa, keď prosba bola doru­čená, bolo zvolané g­enerálne zhromaždenie izr. náb. obce, ktoré žia­dosti kuratória vyhovelo, ale s jednou výhradou. Kuratórium má dať pí­somný záväzok, že na tom pozemku nesmú byť kopané základy, poťaž­ne, že tento kúsok pozemku bude na také cie­le použitý, kde sa nebu­de musieť kopať, lebo ako je spomenuté, ich zákony zakazujú vykopávať telesné pozostatky. (Prípis izr. náb. obce zo dňa 3. Xl. 1921.) V da­rovanej zmluve, ktorá bola podpísaná (13. III. 1922) zo strany spomenutej cirkvi ako aj zo strany predstaviteľov kuratória v 4. bode bola v tom zmysle vnesená klauzu­la, že sa na tomto darovanom území »ne­smie hlbšie kopať ako tridsať centimetrov," ale ba že sa »na ňom ne­smie postaviť nijaká bu­dova«.

Takto otázka lokácie gymnázia bola vyrieše­ná. Už 5. VI. 1922 mohli byť slávnostne položené základy tejto budovy s tým želaním a snahou, aby táto stredná škola čím skôr pracovala vo vlastnej budove.

....ev.farar Pavel Škantík

(Článok napísaný pri príležitosti 50. výročia založenia Slovenského gymnázia v Petrovci. Prebrané z Ľudového kalendára na rok 1969)

18 marca 2009

Kvetná nedeľa.

Rovno týždeň skorej Veľkonočnej nedele, v kresťanskom kalendári máme aj „Kvetnú nedeľu“, ktorá je vlastne šiestou pôstnou nedeľou. V reči má aj paralený termín, „Palmová“, kde východiskom je lat. Palmarun = Palmová nedeľa. Práve tento lat. termín sa adaptoval hádam všade, lebo s „Kvetnou nedeľou“ som sa zatiaľ nikde nestretol. Tu myslím na neslovanské jazyky. Možno niekde aj jestvuje, ale nemajú ju ani všetci Slovania. Spomeniem tu len Srbov. U nich sú to „Vrbice“. Podľa prútov vŕby, ktoré vtedy nosia do chrámov.

Kvetná nedeľa, či nosenie prútov, ratolestí atď. aby ich „posvätil“ kňaz, nie len u nás, ale vôbec v kultúrach Európanov má hodne hlbšie korene, ako je kresťanstvo. Siaha hlboko do pohanstva. Stromy, či rastliny vôbec, v zašlých storočiach, tisícročiach, boli považované za sprostredkovateľov medzi dušami zomretých a živých, ba považovalo sa ich aj za sídla duší. Jarné obdobie bolo zvlášť viditelné. Všetko pučalo, budilo sa, nuž v pojímaní ľudu, „budili“ sa aj duše zosnulých. Viditeľné to bolo hlavne pri vŕbe (maňúšky, bahniatká...). Verilo sa, že keď na hrob položia vŕbové prúty, maňúšky, tým zosnulým obľahčia „návrat“ a týto im zase na nejaký spôsob aj pomôžu v každodennom boji o živobytie.

Svojho času, aj na Slovensko bolo zvykom, do chrámov, teraz už kresťanských, nosiť prúty vŕby, aby ich kňaz „posvätil“. „Posvätené“ si nosili domov a už im len našli miesto, kam ich uložia. Pod obraz, pod hradu na povale... a tieto „posvätené“ prúty teraz mali za úlohu, ochraňovať dom, domácnosť od najrozličnejších „zlých“ síl.

Kvetnou nedeľou, ako kresťania, pripomíname si vjazd Ježiša do Jeruzalema. (Matúš 21 : 1 – 9 „Keď sa priblížil k Jeruzalemu.... A veľký zástup rozprestieral rúcha na cestu, iní sekali ratolesti zo stromov a stlali mu cestu... Hosana Synovi Dávidovmu! Hosana na výsostiach!“)

V prvých storočiach, prví kresťania si na toto vôbec nespomínali. Nejaký prvý zápis nám pocháddza len z konca IV. st. kde v „Peregrinatio Etheriae“ je zaznamenané, že na tento deň, ale len v Jeruzaleme boli aj zvláštne slávnosti, kým prvý záznam o Kvetnej nedeli v oblasti západnej Európy pochádza len z VIII. st. Nejaká jarná „kvetná nedeľa“ tu jestvovala aj skorej, ale spájala sa s pohanstvom. Cirkev ostre bojovala proti tomuto zvyku, ale nešlo ho vykoreniť. Nič, aj tento zvyk sa „okrstil“ a dostali sme kresťanskú „Kvetnú“, či „Palmovú“ nedeľu, i keď Matúš spomína len „ratolesti zo stromov“. Podobne to najdeme aj u Marka 11: 1 – 11, kým Ján 12 : 12 - 14 už hovorí: ... nabral palmových ratolestí a vyšiel mu naproti, volajúc: Hosana!...“

Keď cirkev uvážila, čo spomínajú apoštoli a čo sa v tie jarné dni sa robí medzi ľudom, aj tento pohanský zvyk dostal „požehnanie“ a stal sa súčasťou kresťanského života. Postupne sa vyvinul aj pomerne komplikovaný ceremoniál, počas ktorého sa „žehnali“ palmové konáriky, z čoho máme Palmarum, ale v čase 1955 – 1969 sa to „zjednodušuje“. Stredobodom sviatku už nie je toľko žehnanie palmových konárikov, ale rozpamätávanie sa na Ježišove utrpenia a Jeho smrť.. zmŕtvych vstanie.

Východné krídlo to má trochu inak. Na Kvetnú, Palmovú nedeľu, Vrbice... robia sa procesie, počas ktorých sám kňaz nosí ikonu, kde je znázornená patričná udalosť zo života Ježiša.

Anglikáni, niekde v XIX. st. čiastočne „ožili“ staré cirkevné zvyky, ceremoniálie, avšak ostatné protestantské cirkvi Kvetnú nedeľu si pripomínajú bez akýchkoľvek zvláštnych pohansko - kresťanských ceremónií.

...............píše Ján Kulík

Bledé spomienky na rodákov.

 

Hádam ani nieto takej rodiny, ktorá nema niekoho v zahraničí. Pri rodinných posedeniach sa spomínalo na rodákov, čo sa v XVIII. st. pobrali na Dolnú zem, avšak XIX. st. prináša nám už aj vysťahovalectvo do Ameriky. Hrnuli sa tam naší a to nie len z „Horniakov“, ale aj z „Dolniakov“. Väčšina týchto ľudí, celkove asi 17 milionov prisťahovalcov z celého sveta, prešla bránou imigračného strediska na Ellis Islande. Hlavne v čase medzi 1892. a 1924. rokom. Od 1924. roku, úloha Ellis Islandu postupne sa redukuje a v 1943. roku, imigračné stredisko sa sťahuje rovno do New Yorku, avšak Ellis aj ďalej jestvuje, ako stredisko, záchytka pre cudzincov, čo čakali na deportovanie. Tak to bolo až do 1954. roku. V 1990. roku sa tu zriaďuje „Imigračné múzeum“ a pre nás má význam práve ich webová stránka. Zriadili si dáta všetkých prisťahovalcov čo prešli cez túto „zlatú bránu“ a verte mi, lista Slovákov je dlhá. Problém je len v tom, že dlhú dobu sme „nejestvovali“ a preto pri hľadaní musíme hádať, či ten náš rodák bol zapísaný ako Slovák, Úhor, Čechoslovák, Juhoslovan, Maďar atď. Problém robí aj to, kto ho na tú listinu zapísal. Či ten človek bol pôvodom napr. Ír, Angličan, Maďar, Slovan... lebo od toho v nemalej miere závisí , ako ho tam zaznačili, či ako mu „amerikanizovali“ priezvisko. Na ilustrovanie tu spomeniem, že nejeden Grék s priezviskom Papandopulos sa stal američanom s priezviskom Papson, alebo napr. Slovák Mrázik, sa stal Marzik. (Pravdivé prípady.) Keď si tam budete hľadať „svojho“, majte na zreteli, že tu, v priezvisku, budú odchylky.

Mám tu celú listu Slovákov, čo prešli cez Ellis Island. Pozastavím sa len pri dvoch. Petrovčanoch.

Lipták Pavel; Residence: Petrovec; Vek: 38; Narodený: 1865; Pricestoval: 14.4.1903.

Lomen Pavel; Res. Hungary, Petrovec; Vek: 19; Nar. 1886; pricestoval: 23.11. 1905.

O ich ďalšom osude nieto žiadnych dát, avšak v tom čase, všetci naší, hneď po vylodnení a pravda po procesovaní imigračným strediskom, sa rozpŕchli. Niekto šiel do baní v Pennsylvánii, niekto do bitúnkov v Chicagu, mnohí sa našli v Detroide, v Akrone... avšak všetci pristupovali ku tam už jestvujúcim cirkevným obciam a spolkom. V prípade, že ten váš rodák bol evanjelik, vyhľadávanie bude ľahšie. Máme tam dve synody. Slovenskú synodu Sion a Missourskú synodu (zospolčených viecej ev. „etnických“ synod), nuž stačí obrátiť sa na nich a týto, ak môžu, tak vám nejak pomôžu. O tom vašom rodákovi musíte však mať aj nejaké bližšie dáta, ako napr. kedy tam prišiel, kde asi žil, čo tam robil (zamestnanie), odkiaľ pochádzal, približné dátum narodenia a tak, rad radom. Nestačí udať len meno a priezvisko a oni, nech sa trápia.

„Veľké“ osobnosti ľahko najsť. Spomeniem Čermáka. Antona Jozefa Čermáka. Narodil sa 9. mája 1873. roku, v Kladne, Bohemia, Austro-Hungary, umrel 6. marca 1933. v Miami Florida. Kto bol tento Čermák?

Do Ameriky prišiel, či na Ellis Island „oslavoval“ svoje prvé narodeniny. Odtiaľ, rodina šla do Braidwood, Illinois, kde otec robil v tamojších uhľokopoch. Do uhľokopov sa dostal aj Anton, ale tu dlho nezotrval. Začal podnikať. „Na malô“. V 1890. roku prechádza do Chicaga a zapája sa do Demokratickej strany, kde v 1902. roku získava aj nejaké poslanecké miesto a v 1909. sa stáva aj výborníkom mesta.

V 1922. r. ho volia za predsedu v Cook okrese (county) a v 1928. r. sa stáva aj líderom Demokratov, čo ho posunulo aj na post starostu mesta (1931). Jeho zásluhou, štát Illinois sa priklonil ku strane F. D. Roosevelta (prezidenta- demokratu), čo vo voľbách v 1932. bolo kľúčnym a rozhodujúcim faktorom.

Ako to už tam (v Amerike) býva, ak sa pravici niekto nepáči, toho sa zabije. Spácha sa na neho atentát. Zabili Lincolna, Kenedyho, jeho brata, M. L. Kinga... Chystal sa atentát aj na Roosvelta. 15. feb. 1933. r. Roosvelt prišiel aj do Chicaga. V jeho „otvorenom“ aute bol aj Čermák. Atentátnik vystrelil, lenže namiesto Roosvelta, trafil Čermáka, ktorý sa mučil ešte tri týždne, až podľahol zraneniu.

Krásne historky o naších krajanoch pestria dejiny Ameriky. Mali sme tam predstaviteľov aj v čase získavania samostatnosti, medzi pioniermi „západu“ (bol aj film o usádzaní sa v štáte Wyoming, ich trampotách, ba aj menšej vojne s tamojšími „Beef barónmi“, kde sa v predvečer vojny spievala pesnička „Slovenské matičky...), boli sme aj medzi gangstermi Chicaga, ale boli sme aj medzi tamojšími „unionami“, robotníckymi hnutiami, organizovali štrajky a pravda, ako „červení“, boli sme aj deportovaní. Len v Petrovci sme mali až troch „červených“, čo ich odtiaľ vyhostili.

Zase spomeniem Petrovec. Akoby aj nie, keď v tom čase, táto slovenská osada na Dolnej zemi, spolu s Čabou, patrila medzi 10 najväčších slovenských miest v Uhorsku. Odtialto vyšiel aj Gustav Maršal – Petrovský, ktorý bol činný aj v americkom krajanskom hnutí (bol predsedom tamojšej Matice) a ako v krajanskom hnutí, tak aj v americkom živote, mnohí sa preslávili a sú na stránkach tamojších dejín. V školách sa o nich učia, alebo ich aspoň spomenú v patričnom okrese.

Boli sme na tú dobu nie len nejakou hybnou silou spoločnosti medzi prisťahovalcami, ale zapisovali sme sa aj do celkových dejín. Škoda, ale zatiaľ to nemame úplne preskúmané. O tom vieme, ale pýta sa nám aj odborné spracovanie materiálov. Viem, že svojho času (asi pred 30. rokmi) a zase petrovčan, pán Denďúr (aktívny pracovník v tamojšom slovenskom živote), MS daroval celú svoju knižnicu, všetky svoje historické zápisi, zápisnice zo zasadnutí... lenže zatiaľ do toho zatiaľ sotva niekto nakukol. Veď aj slovenské vysťahovalectvo je súčasťou nášho žitia. Nech nespomínam V. Mináča, že : dávali sme transfúziu iným... ale faktá hovoria. „Sme národom budovateľov. Stavali sme Pešť....stavali sme New York...“.

Akí sme boli v čase príchodu do Ameriky? Krásne to zachytil jeden úradník na Ellis Island. Nebol profesionál (fotograf), len amatér, úradník v tamojšej birokracii, pán Augustus Frederick Sherman. Aj on „procesoval“ nádejných Amerikánov. Pred neho prichádzali ľudia, ktorých predbežná selekcia eliminovala, či boli na liste nie celkom žiadúcich. Urobil asi 200 fotiek. Dnes historických. Vydali ich aj knižne, pod titulkou: Augustus Frederick Sherman: Ellis Island Portraits 1905 – 1920. Cena jedného exempláru je 25 U$. Celkove má 160 strán a 115 fotiek. Predáva sa v obchode múzea.

Práve v tomto čase je aj výstava jeho fotiek. Trvá do 26. apríla. V tamojšom „National Heritage Museum“, 33 Marrett Road, Lexington, MA, kde je vystavených vyše 280 najlepších. Vstup je voľný.

Ako sa dostať na webovú stránku?

http://www.monh.org/Default.aspx?tabid=492

http://ellisisland.jewishgen.org/databases/EIDB/engine/gold.php?uid=12353606548881235360742603&referrer=httpwww.jewishgen.org...

Ďalšia možnosť: Použite Gooogle a udajte Ellis Island. Po tomto sledujte inštrukcie a dostanete sa ku žiadaným dátam.

clip_image002

Slovenka s deťmi.

clip_image003

Rusínka z Galície (Halič), Rakúsko-Uhorsko.

clip_image004

Tri Slovenky.

(New York Public Library, Astor, Lenox and Tilden Foundation. // Autor fotiek: Augustus Francis Sherman.)

Tieto tri fotky sú len ukážkou. Celá kolekcia je obsiahla. Najdete tam počet fotiek, kde sú celé rodiny, všetci vo svojich národných krojoch. Sú tam pastieri z Rumunska, ruskí vegetariáni, anarchisti, cirkusanti z Nemecka, grécki pravoslávni kňazi, ruskí kozáci, maďarskí pastieri (v tých ťažkých bundách) atď. atď.

..............................píše J.Kulík

15 marca 2009

O počasí...

Aké bude počasie?

Vedecká meteorológia má svoje začiatky v roku 1607 keď Galilej vynašiel teplo­mer. Prirodzene, že od vtedy bol urobený netuše­ný krok dopredu a na zá­klade rôznych moderných meteorologických prístrojov dnes už možno s naj­väčšou presnosťou hovoriť o budúcom počasí. Avšak i v minulosti, ale i dnes,. jesto hodne, ľudí, hlavne na dedine, ktorí na základe rozličných prírodných ja­vov, už či v súvise so sln­kom, hviezdami, oblakmi· alebo podla správania sa zvierat, a tiež i na základe niektorých javov z rastlin­nej ríše, vedia s veľkým úspechom predpovedať aké bude počasie.

Tak napríklad zistili, že pred dažďom rozličné zvie­ratá majú zvláštne správa­nie. Zajace sa pri jedení tlačia jeden k druhému,. vtáky si ošipujú perie, las­tovičky lietajú nízko, mor­ské vtáky letia smerom ku pobrežiu, spevavé vtáky prestanú spievať a ryby sa vyhadzujú' z vody.

Predznakmi pekného počasia je dlhé lietanie ne­topierov pri súmraku, morské vtáky letia smerom na more, lastovičky sa vznášajú vo výšinách a motýle,(obyčajne belások) prele­tujú z kveta na kvet. Keď sa zdá, že príde zmena počasia; že sa toto zhorší, mušky lietajú v kolónach a pavúky pletú dlhé nite.

. Ale to nie je všetko. Pred ,dažďom, psi hrabú zem a ­mačky sí umývájú uší. Žby vychádzajú von z vody, kravy sa zoskupujú na pa­:sienkoch dovedna a osol strihá ušami. Pred búrkou muchy strašne štípu, včely sa nevzdialujú od úlov.

Ak bude pekne, tak šalát za­tvára listy naopak, ak sa chystá spŕška, tak ich otvára.

Nakoľko sa chystá vietor, ďatelina. zatvára svoje lístky.

Pekné počasie býva spravidla vtedy, keď sa ranné hmly zdvihnú, ,keď je nebo ráno bledé, bez obláčkov, keď sa oblaky po daždi spúštajú k zemi a keď je slnko pri západe okrúžené malými červenými pruhmi.

Ak je nebo v noci plné hviezd, ak je mliečna cesta jasne viditeľná a počasie pokojné, možno bezpečne tvrdiť, že idúci deň bude pekný.

Pekné počasie bude i vtedy, ked je pla­meň na ohnisku jasný a dvíha sa vysoko.

To je jedna čast prízna­kov, dľa ktorých sa ešte aj dnes mnohí ľudia, hlavne sedliaci orientujú pri vy­beraní práce pre nasledujúci deň.

Zrejmé, že naj­istejšu predpoveď počasi može dať moderná mete­orologia.

Z a u j í m a v é...

Príslovia o počasí

Lepšie keď ťa zima chveje, než mar­cové slnce hreje.

Kol'ko je v marci rosy, tol'ko je v máji mrazu.

Keď v marci hrmí, bude úrodný rok ..

Pekný Jozef - dobrý rok.

Akže marec orie, apríl je studený; mno­hé vetry nesú máj krásny, zelený.

Dlho sneh na roliach alebo mnohé vody, málo do stodoly naženú úrody.

Marcový prach, vravia, že je to prach zlatý, naopak, že spŕšky požehnanie platí.

Jestli kukučka včasne zakuká, oby­čajne teplú jar nám privoláva.  

Poučné...aj pre deti.

clip_image002 clip_image002[7]

11 marca 2009

Biela sobota.

Kresťanský cirkevný kalendár IV.

Podľa kresťanského kalendára, obdobie Veľkého pôstu sa Bielou sobotou končí. V zašlých, prvých storočiach kresťanstva, v tento deň, v sobotu tesne pred Veľkonočnou nedeľou zvyklosťou bolo mať masové krsty nových konvertov, avšak storočiami, západné krídlo kresťanstva v tento deň neporiadalo ani bohoslužby, príčinou čoho, podľa ich vysvetlenia bolo, že toto je dobou medzi ukrižovaním Ježiša a jeho z mŕtvychvstaním. Východné krídlo však od služieb nikdy neopustilo. Niekde v 1955. r. aj rimokatolíci znovu uvádzajú služby aj na tento deň.

Túto predveľkonočnú sobotu Slováci nazývajú „Bielou sobotou“. Angličania to volajú „Holy Saturday“, alebo aj „Easter Vigil“, kde to „Holy“ = sväté, alebo „Vigil“ = bdenie, nespavosť, cirk. vigília, kým „Easter“ = Veľká noc, alebo nem „Ostern“, ako slovo, je pohanského pôvodu. Niekde v tieto dni, starí Germani mali slávnosti zasvätené ich bohyni Eostre, či medzi nás jej meno preniklo a ustálilo sa v podobe Ostara, Oštara.

Na Bielu sobotu, podľa starých Indoeurópskych zvykov, rozkladal sa aj „nový, čistý“ oheň, s čim cirkev, ale len v VIII. st. tiež súhlasila, „okrstila“ to, takže teraz ten oheň začal slúžiť akože na „posvietenie“ Ježišovi pri jeho ceste zo smrti, ku životu. Tento ie. zvyk je rozšírený aj v Indii, kde slúži na „posvietenie“ nebohého pri jeho záhrobnom putovaní.

Veľký pôst prešiel, rozžal sa aj domáci oheň, odtiaľ sa pripálila aj „veľkonočná“ svieca, zvaná paškál a začalo sa variť. Dosť bolo hladovania. Ideme sa hostiť a veru ženičky sa naobhaňali okolo toho sporáka, ohniska... Všetko v závislosti od kraja, regiónu, lokálnych zvykov, priprávala sa hlavne bravčovina, varila šunka, neskoršie sem pribudlo aj jahňa (import zo starožidovského veľkonočného pokrmu), studenô, studenia, huspenina... sa už sedla (varilo sa ju skorej), niekde sa varila kapustnica (teraz už s mäsom a hríbmi)... varili sa vajíčka... piekli sa koláče atď. atď. Rozvoňala sa dedina.

Ak gazda to neurobil skorej, tak v tento deň sa dal do kalenia pníkov ovocných stromov (veď je Biela sobota) a v určitých oblastiach nie len Zelený štvrtok, ale aj Biela sobota sa považovali za vynikajúci deň pre sadenie nových stromkov atď. atď.

Odkiaľ sme dostali názov Biela sobota? Koľko materiálov konzultujete, toľko bude aj polovičatných vysvetlení.

Biela je vraj preto, že Ježiša, sňatého z kríža, podľa vtedajších židovských zvykov, zabalili do bielého plátna.

Biela je vraj preto, že toto je farba čistoty, nepoškvrnenosti a Ježiš bol „čistý“. Bol „obetným baránkom“.

Nikto nevie kedy, ale niekde v sobotu sa stal zázrak. Umučený Ježiš vychádza z tmy hrobu, na svetlo dňa. Je vzkriesený, ožil. Tak, ako proroci predpovedali.

Časom aj cirkev, jej kňazi začínajú (ojedinele), prihliadať na farbu rúcha, farbu obrusov na oltári, jej symbolickosť... Vo franských chrámoch z IX. st. najdeme zmienky o používaní farebného rúcha, ale prečo, začo, tak robili, to nenajdeme. Mali tam celú škálu farieb.

Katolícka cirkev, počas pápežovania Inocenta III. (spis pochádza skorej jeho uvedenia do funkcie) uvádza aj odôvodnenia pre určité farby. Biela vraj symbolizuje čistotu a má sa používať pri všetkých slávnostiach na česť Pána. (Včetne aj na Zelený štvrtok, na Všechsvätých...). Čierna je farba smútku a má sa používať v čase pôstu, v čase rozpomínania sa na predkov, čo sú už vo večnosti... a fialové, ako „odtienok“ čiernej sa povoľuje v čase, ako pôstu, tak aj adventu.

Spomínajú sa tu ešte farby, ako zelená, červená atď.

Z čias Konštantína zachovala sa nám pamiatka, že tento, akože prvý kresťanský cisár, keď sa konečne rozhodol prijať aj „krst svätý“, biskupovi jeruzalemskému, Makariusovi dal vyhotoviť rúcho, ktoré bolo zošité zlatými nitkamy a pri konci IV. st. sa už zjavujú zápisi, že bolo „belšie od bielého“. Tá jeho belosť proste žiarila. Po tomto, zjavujú sa aj ďalšie spisi o bielom rúchu.

Kde je „pravda“? Ťažko odhaliť. Zahalená je do rúcha dejín, evolúcie cirkvi a cirkví a kým sa nenajde niekto, čo nám zaručene nepovie: „Takto to bolo - tu je pôvod zvyklosti“, musíme sa uspokojiť aj s tým, čo zatiaľ vieme, či nevieme.

.......píše Ján Kulík

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com