31 marca 2008

Jazyková príloha 24

Konkurenčný, či konkurencieschopný? aj dnes uvádzame jazykovú prílohu, v ktorej sa budeme zaoberať heslami konkurenčný a konkurencieschopný. To preto, že sme sa už niekoľko ráz v našej praxi stretli so spojením typu:... niektoré naše podniky nie sú konkurenčné... Ide očividne o nepresný preklad srbského spojenia:... neke naše firme nisu konkurentne... Aby sme zistili, či je toto spojenie správne po slovensky, siahli sme po viacerých slovníkoch, no pre tento výklad stačí aj Slex99, v ktorom sa píše o konkurencii vo význame jeden, že je to – hospodárske súperenie medzi podnikmi, štátmi a podobne, napríklad: nemilosrdná konkurencia, podľahnúť konkurencii; – ekonomicky – súperenie o najvýhodnejšie podmienky výroby a predaja tovaru za najvyššie zisky. Z toho vyplýva, že prídavné meno konkurenčný, napríklad: konkurenčná firma, konkurenčný podnik, konkurenčný boj, konkurenčný výrobok, označuje firmy, ktoré si konkurujú, či sú hospodárskymi súpermi. V uvedenom spojení zo začiatku prílohy... niektoré naše podniky nie sú konkurenčné... sa však nehodí. V srbskom znení... neke naše firme nisu konkurentne...však ide o neschopnosť konkurencie, čiže nie sú schopné konkurencie. A na to máme trefný výraz – konkurencieschopný či konkurencieschopnosť. Nakoniec povedzme, že spojenie zo začiatku prílohy má znieť: ... niektoré naše podniky nie sú konkurencieschopné... alebo nemôžu konkurovať, napríklad zahraničným... ................................Ján Širka

29 marca 2008

Grécko-rímski hrdinovia 3

Midas - kráľ Frygie – časť starovekých piscov ho pokladá aj za kráľa Lýdie. Midas bol synom Gordiusa (toho, čo urobil ten chýrečný "uzol"). Kým bol ešte deckom, raz vraj pri spaní, vliezli mu do úst mravce a tu si uschovali svoje báječné poklady. Toto sa pokladalo za dobrý predznak jeho budúcej prosperity a naozaj, aj sa potvrdilo, keď náhodou našiel veľký poklad. V najznámejšej legende sa hovorí: Dionýz (Bakchus) mal učiteľa, pootčina, určitého Silenusa, ktorý sa občas toľko spil, že nepohodil ani domov. Tak sa stalo aj teraz. Stratil sa. Našli ho tam nejakí sedliaci a odviedli ho ku Midasovi, ktorý ho však hneď spoznal a u seba, na neustálej hostine, držal ho až 10 dní. V jedenásty deň priviedol Silenusa domov, ku Bakchusovi. Tu ho čakala odmena. Boh ho chcel nejak odmeniť, nuž dal mu, aby si rozmyslel, čo si najviacej želá. Midas si vyžiadal, aby ho boh odmenil tým, že čohokoľvek by sa dotkol, aby sa to menilo v zlato. Boh ho napomenul, že to nie je najmúdrejšie, ale keďže sľúbil dar, sľub splnil. Cestou domov, skúšal Midas svoj dar. Odlomil halúzku a táto sa hneď zmenila v zlatú. Odtrhol si jablko a človek by si myslel, že je rovno zo záhrady v Hesperídach. Aj kameň sa menil v zlato. Celý natešený prišiel domov a sluhom rozkázal priniesť mu to najlepšie a najchutnejšie jedlo a nápoje, ale beda. Nič nemohol zjesť. Každý kúsok jedla akonáhle ho dotkol, menil sa v zlato. Aj víno sa zmenilo v tekuté zlato a on bol tak ukrutne hladný a smädný. Hrozilo mu, že umrie od hladu a smädu. Oľutoval svoju chamtivosť a znenávidel tento svoj dar. Zdvihol svoje zlaté ruky k nebesiam a najkrajšou modlitbou čo vedel, prosil Bakchusa, aby ho zbavil daru. Aby ho uchránil od určitej záhuby. Bakchus bol milostivý boh a rozhodol sa, že Midasa uchráni. „Choď“ hovoril boh „ku rieke Paktolus, sleduj ju proti prúdu, rovno ku prameňu. Tu si do prameňa ponor svoju hlavu, celé telo a zmy zo seba všetky svoje nedostatky, hriechy a aj pokutu.“ Midas vykonal, ako mu boh rozkázal. Čím sa dotkol tej vody, hneď sa tu riečny piesok potoka menil v zlato. A tak je to až do dnešného dňa. Piesok tejto rieky je zlatý. Zanevrel Midas na každé bohatstvo. Zanechal ho. Prešiel do hôr, do hustých lesov a tu sa začal klaňat bohovi Panovi. Bohovi lesov a polí. Pan sa neraz chválil, že jeho hudba je krajšia od tej, čo boh Apolón vie vylúdiť z jeho lýry a vyzval Apolóna na súťaž. Arbitrom bol Tmolus, kráľ Lýdie (podľa niektorých je to otec Tantalusa), ktorého za trest, že pri oltáre Diany zneuctil nymfu Arrife, zabil býk. Pochovaný je na hore, ktorá teraz nosí jeho meno a z toho počet autorov v ňom vidí aj nejakého boha hôr. Rozfúkal Pan svoje gajdy a každý prizná, že jeho hudba bola pekná, ale keď si Apolón vzal lýru do ľavej ruky a prstamy pravej prešiel po jej strunách, bolo to očarujúce. Tmolus nemusel váhať. Rozsúdil, že Apolónova hudba je krajšia. Na súťaž týchto bohov, díval sa aj Midas a s rozhodnutím Tmolusa nesúhlasil. Začal dokazovať svoju „pravdu“. Apolón už nemohol zniesť sprostosti Midasa, lebo uši tohoto i keď na vonok boli ľudské, predsa nepoznali krásu hudby. Predĺžil uši Midasa. Ba nie len to, ale mu tie dlhé uši aj ochlpateli a začali sa hýbať rovno pri samom koreni. V krátkosti, Midas dostal somáracie uši. Minos – grécky junák a „vynálezca“ péderizmu. Nejeden historik robí závažnú chybu, keď Minosa „vidí“ ako jednu osobu. Pod týmto menom však poznáme dvoch Minosov. Minosa I. starého otca Minosa II. Obaja boli králi na Kréte. Minos I. bol vlastne prvým kráľom Kréty. O tomto najlepšie svedčia písané pamiatky po Homerovi, Plutarchovi a Diodorusovi. Čo nám hovoria legendy? V prvej verzii, kde to máme zmiešané (z Minosa I. a II. je iba jeden Minos), najdeme, že Minos je synom Zeusa, ktorý si tentoraz prevzal podobu býka, aby oplodnil Európu. Minosa od detstva vychovával Asterius, kráľ Kréty. Oženil sa s určitou Pasiphaё a bratia mu boli Sarpedon a Rhadamanthys. Phaedra mu bola dcéra. Minos bol pekný, urastený a silný muž, takže ženy sa mu núkali same a tu sa spomína Scylla, dcéra kráľa Megary, Periboa, potom je tu nejaká aténčanka, ktorú osud predurčil aby bola obetovaná bohom atď. Jeho však zaujímali aj chlapci. Bol aj pedofíliakom a aj homosexuálom, či chápe sa ho ako osobu, ktorá „vymyslela“ péderizmus. Pravda, manželku to strašne hnevalo, takže uvarhla na neho kliatbu. Od toho dňa, všetky jeho lásky budú sprevádzané škorpiamy a hadmi, ktoré vyjdu z jeho semena. Keď Asterius umrel, Minos si vyhnal bratov a sám zaujal trón, tvrdiac, že to je jeho predurčený osud. Tak rozhodli bohovia, lebo aj dosiaľ mu vyhoveli každej modlitbe. Modlil sa aj Poseidonovi, aby mu tento z morských hlbín poslal býka, toho najkrajšieho. Tohto býka potom vraj obetuje na jeho oltári. Poseidon hneď toho býka aj poslal a od vtedy symbolom Kréty sa stáva býk. Tento, Poseidonom poslaný býk bol však prekrásny a Minos nemal v úmysle len tak sa ho zriecť. Pustil ho medzi vlastné stádo a na oltár priniesol podradného býka, zo svojho stáda. Toto Poseidona rozhnevalo a pomstil sa. Toho krásneho býka „požehnal“ ukrutnou divokosťou a dopustil, aby sa Minosova manželka Pasiphaё šialene zamilovala práve do tohoto býka. Teraz aj ona mala svoj problém. Ako sa dať tomu býku? Požiadala Daedalusa, kráľovho architektu a vedca, otca Ikarusa, aby jej pomohol. Tento z dreva urobil kravu, pod ňu umiestnil kožené ležisko, kam sa umiestnila manželka Minosa a mala neprirodzený vzťah s býkom. Z tohoto sa narodil Minotaur, poločlovek, polobýk. Minos sa prestrašil, keď uvidel, akože svojho potomka a hneď pozval Deadalusa, aby urobil, vybudoval veličánsky palác, s množstvom izieb a spájajúcich chodieb, žeby sa odtiaľ nikto nemohol vytárať. Proste, aby to bol dokonalý labyrint. Pánom tohoto paláca sa stal Minotaur. On bol jediný, čo poznal všetky chodbičky a tu si vládol. Každý rok mu Minos sem priviedol 7. mládencov a 7 nepoškvrnených dievok, a tento mal nie len zábavu, ale aj čo jesť. Konečne, jeden z týchto obetovaných mládencov, Theseus urobil koniec Minotaurusovej krutovláde. Zabil ho. Minos vraj bol dobrým a spravodlivým kráľom. Ľud si ho vážil, ale sa ho aj bál. Jeho rozhodnutia boli konečné a neodvolatelné a jeho zákony sa uplatňovali v rade krajín, lebo pochádzali priamo od Zeusa, s ktorým sa Minos pravidelne konzultoval. Priamo v jasykni, na hore Ida, kde svojho času vyrastal tento pán Olympu. Moc Minosa bola bohmi poženhaná. Skorej Minosa, v okolitých moriach si nerušene vyčíňali piráti, nuž prvoradou úlohou mu bolo tieto moria vyčistiť. Na to mal silnú armádu, ako aj bohmi a ľudom uznávanú autoritu, nuž svoju moc, zákony a mier (Pax Minosa) rozšíril na mnohé ostrovy a krajiny, čím vlastne exportoval civilizáciu Kréty ďaleko za jej hranice. Jeho vládu charakterizovali mnohé vojenské výpravy. Pomstil sa za vraždu svojho syna Androgeusa, kedy zaujal aj mesto Megara a krute potlačil aj Atény, ktoré práve bol zastihol neslýchaný mor. Rozkázal Aténčanom, že mu každý rok musia dodať po sedem mládencov a 7 nepoškvrnených dievčať, aby Minotaur mal zábavu a potravu. Medzičasom ten geniálny staviteľ Daedalus utiekol od neho a schovával sa na Sicílii, u kráľa Cocalusa. Vydal sa tam aj on. S veľkou armádou. Stretol sa s Cocalusom, ale Daedalusa tam nenašiel, nuž siahol po nekaždodennom triku. Vraj u nich na Kréte je množstvo múdrych ľudí a rád by si prevereril, či sú takýto ľudia aj na Sicílii. Vzal špiralovú mušľu a vyzval všetkých, či niekto dokáže obyčajnú nitku pretiahnúť cez tú mušlu. Nikto nedokázal. Len jeden. Daedalus. Chytil jedného mravca, priviazal mu na telo tú nitku a pustil ho do tej mušľovej špirály. Bol odhalený. Aby sa nejak vyhol Minosovmu hnevu, kráľovým dcéram navrhol, aby pripravili kúpeľ pre Minosa a utopili ho vo vani. Súhlasili a tak aj vykonali. Hľa takto umrel prvý kráľ Kréty. Utopil sa vo vani. Toto je verzia, akú najdeme v legendách. Historická skutočnosť je trochu inšia. Minos I. kráľ Kréty, bol synom Zeusa (Jupitera) a Európy. Tento kráľ, okolo roku 1406 p.n.l. prináša prvé zákony, ktoré boli v platnosti ešte aj v čase filozofa Plata. Jeho zmysel pre pravdu, spravodlivosť, ale aj skromnosť získali mu úctu v každom gréckom meste / štáte a podľa podania básnikov a pevcov tej doby, získali mu aj priazeň bohov, čo sa preukazuje hlavne po jeho smrti, kedy mu bohovia udeľujú miesto najvyššieho sudcu v ríši zosnulých. Zosnulí idú priamo pred neho a tu argumentujú svoje konania a najvyšší sudca potrasie urnou, v ktorej sú osudy všetkých ľudí na svete. Midas I. sa oženil s určitou Ithonou, s ktorou splodil Lycastusa, ktorý bude otcom neskoršieho Minosa II. (Homer, Virgil, Ovidius, Apollodorus atď.) Minos II. vnuk Minosa I. bol synom Lycastusa. Oženil sa s Pasiohaeou, dcérou Sol-a a Perseis a spolu splodili až niekoľko detí. Tento kráľ Kréty rozšíril svoje kráľovstvo potláčaním susedných ostrovných kráľovstiev. Bol nesmierne krutý, čo sa prejavilo hlavne vo vojne s Aténou, kde bol popravený jeho syn Androgeusa. Lsťou zaujal mesto Megara (tu mu zradou pomohla Scylla) a na aténčanov uvalil trest, že každý rok mu museli dodať po 7 dievčat a chlapcov, s ktorými „kŕmil“ Minotaurusa. (Vypadá, že tu vlastne ide o pedifiliazmus a homosexualitu.) U neho slúžil aj Daedalus (aj jeho syn Ikarus- pôvodom aténčania). Daedalus vraj bol výborným architektom a práve jemu, aj súčasná archeológia pripisuje stavbu labyrintu. Áno, labyrintu, ale nie toho mytologického, kde býval Minotaurus, lež obrovského kráľovského paláca pre Minosa II. Kým Semíti, hlavne Egypťania, boli preokupovaní priprávaním sa na život po smrti, zatiaľ praktickí Inodoeurópania (Gréci) svoje úsilie usmerňovali v lepší život v časnosti. Daedalus dostal za úlohu vystavať monumentálny palác, pre potreby živých. Mal to byť taký palác, aký vo svete ešte nebol. Vystaval. Vyše tisícizbový , kde sa nešlo nejakou ústrednou chodbou, ale z izby, do izby. Všetky boli nejak pospájané a uprostred paláca bol trón Minosa II. (O tomto nasvedčujú archeologické pamiatky z Knossosa.) V tomto paláci vraj bola aj "tajná" izba pre Minosovu manželku, kde mohla ukojiť svoju neprirodzenú, či vykrívenú pohlavnú túžbu. Keď sa o tom dozvedel Minos, Daedalus musel zutekať. O samej Kréte a jej dejinách, dozvedáme sa len z "druhej ruky", zo zápisou, čo zanechali "nepriatelia" Kréty, lebo i vedľa počtu písaných pamiatok, nálezov, ani dosiaľ sa nikomu nepodarilo rozlúštiť ich písmo. Nepísali ani po grécky a ani po egyptský. Ich hieroglyfy sa zanášajú na egyptské, ale sú cele iné. Asi tu ide o slabikové pictogramy, nuž ani dosiaľ nevieme, čo si sami Kréťania o sebe mysleli a zapísali. Jedno sa však črtá. Kráľovna nepodvádzala manžela s nejakým býkom, ale milencom zvaným Taurus (býk) a asi sa stretávali v príbytku Daedalusa. Taurus, ako osobné meno, bolo asi vznešené, meno osoby z vyššieho spoločenského rebríčka. Z tohoto styku sa narodil "malý" Taurus, či Minotaurus, ktorý bol pravdepodobne duševne "nevyvinutý", nuž museli ho držať "izolovaného". Keď chlapec pohlavne dozrel, museli ho nejak mierniť, najmä jeho neprirodzený popud, nuž Atény mali na zodpovednosti (nanútenej), zásobovať ho s dievčatami a chlapcami. Tento, Minos II. umrel asi 35 rokov skorej trójskej vojny. Po sebe zanechal synov: Androgeusa (popravený v Aténach), Glaucusa a Deucaliona a dve dcéry: Phaedra a Ariadna (ktorá pomohla Theseusovi, aby sa za pomoci klbka vytáral z toho labyrintu). Narcis – osoba gréckej mytológie, symbol samolúbosti. Bol to prekrásny mládenec, syn boha rieky, Cephisusa a nymfy Leiriope, ktorý sa narodil v Thespise, v Boeotii. Už pri narodení, jasnovidec Teiresias predpovedal, že toto decko sa dožije hlbokej starosti, ale len ak si nikdy neuzrie vlastný obraz, reflekciu. Narcis bol najkrajší mládenec a za nim pozerali nie len všetky dievky, ale aj mládenci. Ani netušil prečo a najväčšiu čast voľného času trávil v hustých lesoch, na poľovačke. Nedbal o nič a nikoho. Nevedomky zranil srdcia mnohých. Neodpovedal na ich lásku. Ba aj nymfa Echo sa musela v žiali potiahnúť. Mnohí kovali plány, ako sa mu pomstia. Zbytočne, lebo raz tak zastal v lese pri čistom jazierku prameňa, keď sa nahol, že sa napije vody a uvidel tam vlastnú reflekciu. Hneď sa zaľúbil, lebo sa domnieval, že tam vidí tú najkrajšiu nymfu. On sa usmial, usmiala sa „nymfa“. On sa načiahol, že jej podá ruku, načiahla sa aj ona, ale beda. Ako sa jeho ruka dotkla vody, ako sa hladina čo len trochu zvlnila, „nymfa“ unikla. Nemohol ju chytiť. Nemohol jej podať ruku. Počkal, hladina sa ukľudnila a „nymfa“ zase prišla. Aby ju lepšie videl, lebo naozaj zahorel láskou, nahýnal sa nad hladinu, až padol do vody a utopil sa. Jeho krv sa hneď zmenila v krásne kvietky, ktoré aj dnes nosia jeho meno. Nymfy sa rozhodli, že mu urobia vznešený pohreb. Vtedy sa ešte mŕtvych nepochovávalo, lež podľa starého indoeurópskeho zvyku, mŕtve telá sa spaľovali, nuž nazbierali hodne suchého dreva, urobili hranicu, ale márne hľadali mŕtve telo. Nebolo ho. Všade vôkol len samé krásne kvietky. (Takýto opis zanechal Ovid.) Toto by bol základný opis udalosti, avšak časom sa historka zdobila, dopĺňala, prispôsobovala dobe, takže Pausanias už hovorí, že Narcis mal aj prekrásnu sestru. Ukrutne sa do nej zamiloval. Chodieval s ňou na poľovačky, avšak jeho láska bola prerušená. Sestra umrela a aby si na ňu neustále pamätal, navštevoval všetky tie miesta, kde spolu poľovali. Aj ten pramienok čistej vody a tu v reflekcii vlastnej podoby, myslel si, že vidí sestru a podával jej ruku. To vraj bolo príčinou jeho utopenia sa. Nestor – grécky junák. „... len keby som mohol žiť Nestorovým životom...“ V gréckej mytológii pod týmto menom poznáme najmaldšieho syna Neleusa a Chloris, synovca Peleusa a vnuka boha Neptúna. Nestor mal ešte 11. bratov, ktorých spolu aj s otcom, pobil sám Herkules. Len jemu ušetril život. Neskoršie sa stáva aj kráľom Pylosa, ba aj Messenie. Od mladi bol sľubným človekom, ba údajne bral priamu účasť aj v prvej gréckej plavbe do sveta. Bol jeden z argonautov a neskoršie, už v pokročilom veku, berie aj priamu účasť v trójskej vojne. Kráľ kráľov, Agamemnon sa vždy radil so skúseným, rozvažným a spravodlivým generálom Nestorom, lebo už vtedy, pri Tróji, bol to starec. Údajne sa vraj dožil až 90 rokov, čiže prežil tri generácie. Po páde Tróje, Nestor sa bez problému vracia domov, do Pylosa, kde často víta syna Odyseusa, Telemachosa, ktorý chodí za nim a vyzvedá sa na svojho otca. * Nestora najdete aj pri časti „Etymológia mien“. Viď. .....................................píše J.Kulík

26 marca 2008

Jazyková príloha 23

Byť vyhraní či oklamaní? Zasa sa prihovárame na jazykové témy. Tentoraz o chybách, ktoré vznikajú pod vplyvom jazyka väčšinového národa vo Vojvodine – srbčiny. Ide o heslá: vyhrať, podviesť, oklamať a chybne zo srbčiny preloženom izigrati. To preto, že nejako súvisia vo vete: „Sú obavy, že sedliaci budú zasa vyhraní.“ Ako vidno, sporné je spojenie budú vyhraní, čo je podľa všetkého zlý doslovný preklad – kalk srbského biće izigrani. No vráťme sa k heslu vyhrať. Toto sloveso podľa Slexu99 či Elektronického slovníka slovenského jazyka má tieto významy: po prvé – získať víťazstvo, úspech v hre, zápolení, spore a podobne: vyhrať bitku, preteky, proces, vyhrať vo voľbách; hovorovo ešte si nevyhral! nedosiahol želaný stav, po druhé – získať ako výhru: vyhrať putovný pohár, vyhrať prvú cenu (v športke). Z uvedeného vidno, že sa slovenské heslo vyhrať v žiadnom prípade významovo nekryje so srbským izigrati. Preto siahneme po prekladovom Srbochorvátsko-slovenskom a slovensko-srbochorvátskom slovníku Emila Horáka. V ňom sa za heslom izigrati píše: po prvé – dohrať, odohrať, po druhé – podviesť, oklamať; obísť (zákon): zneužiť(dôveru). Nás bude zaujímať význam dva: podviesť – dopustiť sa podvodu voči niekomu, oklamať: podviesť úradný orgán a oklamať – vedome povedať nepravdu, ocigániť, podviesť: oklamať otca; oklamal nás, že o tom nič nevie, oklamať zákazníka (na váhe); oklamať manželku s niekým. Nakoniec nám len zostáva uzavrieť. Uvedená veta: „Sú obavy, že sedliaci budú zasa vyhraní" má správne znieť „Sú obavy, že sedliaci budú zasa podvedení či oklamaní." ...........................................................jš

Etymológia - Pe-Pu

Pes: Domáce zviera, pôvodne dravec (ako vlk), chovaný ako na stráženie domácností, dvorov, tak aj stád domácich zvierat, oviec, kráv... Na prvý pohľad pred sebou máme jednoduché slovo, avšak to vôbec nie je. Zatiaľ sa ešte nikomu nepodarilo odhaliť jeho etymológiu. Skúšali to mnohí a preto aj máme celý rad chybných vysvetlení. V ukr. et. slovníku nachádzame, že tu ide o všeslovanské slovo, v podobách pes, pas, ale prijatelná etymológia nejestvuje. V českom et. slovníku slovo sa vôbec nerozoberá, kým v ruskom sú až tri alternatívne vysvetlenia a márne poznamenať, že všetky sú špekulatívne, chybné.
Staroslov. a praslov. je pьsъ. Na tomto stupni sa začínajú niekedy až fantastické vysvetlenia, avšak nikto si nevšimol, čo ten pes robí? Šteká, breše, havká, hafká, ďafká, skunčí... a práve tu aj treba hľadať jeho etymológiu a nie v tom, že má srsť, že je pestrý, strakatý, že je ostražitý, že sa pozerá, všima si , že chodí vedľa nohy gazdu, ba aj že je zviera atď. atď. „Vysvetlení“ na podklade analógii je neúrekom.
Základným charakterom psa je štekanie, brechanie, byť besný. Bes – pes aj v slovenčine má nejaký súvis a tento sa ešte lepšie vidí v sanskrite. Tu bhas = štekať, brechať a bhás = hovoriť, besedovať, stoja si veľmi blízko, ba aj zdieľajú spoločný prakoreň. Zo sans. bhas = štekať, aj v sans. vzniklo bhasa = pes, pas. Podobne je aj v jednotlivých jazykoch Indie. Bhas, bhasa = pes, či my by sme povedali brecháč, štekáč.
Tu musíme eliminovať aj toch. B pask = strážiť, ochraňovať, lebo s nim priamo súvisí aj lat. pasco = napásať, chovať, cirk.slov. pasti = ochraňovať, strážiť, ktoré v srbch. dotalo podobu paziti, ako aj chet. pahs- = strážiť, ochraňovať. Všetky tieto podoby vychádzajú z PIE peh-ske, z ktorého u nás sa vyvinulo paša, pasienok a s tým spiate aj srbch. paziti, lebo tie ovečky na pastve sa muselo ochraňovať, strážiť, čo už nema súvis s besný a besedovať, i keď besný pes „zabesedoval“ ak tu bolo nebezpečie.

Pigľajz: Žehlička. Prevzaté z nem. Bügeleisen = r/v...

Pignúť: V Slovníku nejestvuje. U nás má význam: pignúť sa do vody = skočiť, vojsť do vody hlavou, pigať hrudy = lúčať, hádzať hrudy, pigan = malý chlapec, chlapčisko, „sekanec“, „jogurt“, „piny“. V príbuzenstve má tochárske B pruk = skočiť, odskočiť, ruské prygnúť = skočiť, prygať = skákať, vyskakovať, staronórske frauki = žaba, skokan, staroanglícky frogga = žaba, skokan, nemecké frosch = žaba, anglícke spring, nemecké a holandské springen = skákať atď.

Pihtije: S slovenských osadách v Srieme, tam kde sa už neoslavujú narodeniny, ale rodný deň, nie meniny, ale imendan, nerobia sa fašírky, ale ćufti, nevarí sa polievka zo zelenej fazuľky, ale mahunová čorba a to priamo v tiganji, ryby sa pecajú, pecne ťa aj komár, pije sa prepečenica, slovo sa rovná reči, viedenský rezeň = bečka šnicla, korenie = biber, niekomu „podkúriť“ = zabiberiť, rebrík = merdevini, meď = bakar, ponožky = čarapi, cestovať = putovať, knôt = fitilj, uterák = peškír atď. atď. stretneme sa aj so slovom pihtije = studenie, aspik. Aj tu sa jedná o „výpožičku“ zo srbch. jazyka, ktoré slovo zase súvisísí s peržským pikhti, pukhti (pichti, puchti) = želatín (hlavne z rýb), studeninová polievka, hustá sednutá polievka, studenie, aspik.

Piksľa: Nárečove, regionálne; Plechová škatuľa s vrchnákom. Už sám tvar slova ukazuje, že tu ide o cudzí pôvod, ale zároveň aj o slovo, ktoré sa udomácnilo. Nepíše sa s „-x-„ nuž jeho etymológia bude skrytá v podobách, kde máme pick = v zmysle pichania, štípania a pod. Ang. pickle = kysloslaná tekutina do ktorej sa nakladá potrava, ako napr. uhorky, cibuľka, paprika atď. Máme tu aj pôvodne fr. slovo pikantné (piquant z piquer = pichať, štípať). Piksľa asi predstavuje tú plechovicu, kde sa ukladali tieto pikantné zeleniny, jedlá, čiže bola to pôvodne konzerva. Keď sa pikantné jedlá minuli, po nich zostala už len piksľa, ktorá sa mohla využiť aj na niečo iné. Domnievam sa, že piksľu sme dostali cestou angličtiny, lebo ang. pickle je tu bližšie, ako str.d.n. pekel(e), či nem. Pökel = marináda, slaná voda. Súčasná americká kompánia „Heinz“, už v 19. storočí sa stala multinacionálnou. Ako na domáci, tak aj svetový trh sa dodávali konzervy, hlavne konzervované uhorky, kde písalo: „Heinz – pickles“.
Ako paralelné, máme aj regionálne piksňa, piksnička, kým v srbch. je piksla, ale častejšie počuť piksna.

Píľok, pilicka: Kliker = guľka, guľôčka (na hranie). V Petrovci nie je frekventované, ale v susednom Kulpíne je bežným slovom. Prastaré slovo Indoeurópanov. V tochárskom jazyku spel = guľôčka, pilulka, latinský pila = guľôčka, lopta, v angličtine pill = guľôčka, pilula (oxfordov slovník predpokladá výpožičku z latiny).
Svojho času, počas panovania Františka Jozefa Habsburgského, Rakúsko – Uhorskú ríšu zachvátila horúčka nového športu, čilagovania (czsilag). František Jozef bol fanúškom tejto hry, kde sa piestom snažilo udrieť (csilag), píľok. Hra sa prešírila po krajine a niekde okolo prvej sv. vojny, dostala sa aj do naších chotárov. Vtedajšie deti, generácia ktorá je už dnes na „odpočinku“ mali z nej radosť. Csilagovali sa a pri hre piestom udierali nie do csilaga, ale do pilicky.
V medzivojnových rokoch, pilicku vystriedal import zo srbh. jazyka, kliker.

Pinka: Sopeľ. Trčí mu pinka z nosa... V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. Tam je iba pinka, ako spevavý lesný vták. V hindu najdeme pinas = prechladnutie, ktorým sa ovplyvnil nos, zápal nosnej sliznice. Je to zložené slovo, pi + nas = napuchnutie, zápal + nos.
Piny: V Slovníku nejestvuje. V slovenskej enkláve vo Vojvodine nadobudlo, alebo si zachovalo význam rastom malého muža, malého chlapa, ozembucha. Je to slengové slovo, ktoré chlapci využívajú ako prímeno na označenie rastom menších vrstovníkov. Významovo sa ešte nepoužije na označenie zakrpateného, len rastom podpriemerného mládenca. Prastaré slovo, určite nebude výpožička zo srbh. jazyka, lebo tam, v tomto význame nejastvuje, ale v príbuzenstve bude mať sanskritové pranin = živé, živá bytosť, z ktorého sa vyvinulo v jazyku pranin pinik = malý syn.
Pípa: Viď Kap. 4.

Pípec: V Slovníku to najdeme, ako pípeť = choroba hydiny, prejavujúca sa hrubým povlakom na jazyku, ktorý sťažuje prijímanie potravy. Na Dolnej zemi sa pípec skorej vzťahuje na smäd, veľký smäd. Chytil pípec... = dostal veľký smäd. V tomto význame ho nachádzame aj v hindu, pipasa = smäd, vôbec aj túžba po niečom, mať smäd po niečom. Východiskom je tu slovo pyas, kým u nás jeho podoba piť.

Piroh(a): Jednoduchý múčnik plnený niečím, ako lekvárom, bryndzou a pod. a posypaný napr. makom, omrvinkami, orechami atď. Pri vysvetľovaní etymológie tohoto slova, stretneme sa až s fantastickými teóriami. Najmä v ruskom a ukrajinskom Slovníku a predsa odpoveď nenajdeme. Najlepšie, i keď ešte nie úplne (dá sa k tomu dodať) spracoval to V. Machek v českom et. slovníku. „Na Podluží a na Slovensku moučná „taška“, kysnutý knedlík, nadívaná povidly...“ Toto slovo sa v iných dialektoch pozmenilo na pěra, poľský pieróg, na Ukrajine v pyríh a v ruskom, na piróg. Všade sa to vzťahuje na svojdruh plneného knédlika, koláč plnený mäsom, tvarohom, ovocím, hubami atď. Údajne vraj predstavuje výpožičku z baltských jazykov, lebo v litovskom jestvuje pyragas a v lotišskom pirags = svojdruh „veľkonočného chlebíka“.
Piroha, pěra, slovenský piera, perka bude starobylým slovom. V príbuznosti má grécke péra, pére / πήρα, πήρη = taška, peňaženka, butelár, latinské pera = ponad, prehodené... atď. a sanskritové pidhana - = prikrývka, pokrývka, platňa na prikrytie a pinaddha- = oblečené, zahalené a aj peržské pirahan, perahan = vesta, košeľa, pelerína.

Pišišvor: Malý, neobratný, neúspešný človek, ozembuch, podvršťa, košprt, „piny“. V SSJ ho nieto, ale zato tu najdeme pišinger = drobné sladké pečivo z oblátok zliepaných plnkou (plásty, vanilkové venčeky...). V srbch. jestvuje pišljiv- , ktoré sa nevzťahuje na niečo „opiškané“, ale na malé, malicherné, nevzácne a pod. V peržskom piši = malý, tenký, bez hodnoty, drobný peniaz a pod. Toto peržské slovo zase súvisí so sans. kímcid = hocičo, čokoľvek, z ktorého sa v následných jazykoch vyvinulo napr. západný pahlavi kič = trochu, málo, malé, v assaméskom kisu = trochu, málo, v peržskom cigánskom hič = nič, málo, v sinhaléskom kis = hocičo, čokoľvek. S týmto súvisí aj sans. kiśorá = mláďa, mladosť, z čoho v prakrite vzniká kisora = chlapec, malý chlapec atď. Toto slovo cestou hybrídneho sanskritu preniklo aj do tochárskeho B, ako kiśore = mladosť, chlapec, malý chlapec.
Po otázke pišišvora, Machek má poznámku, že regionálne české podoby sú aj kičišpondr a šišvár, nuž domnieva sa, že pôvod slova je nejasný a asi ho treba hľadať v maďarčine, niekde v príbuzenstve s kicsi, kis. Nie. Toto slovo má svoju etymológiu (videli sme), ba v príbuzenstve s týmto bude aj v Luisiane (U.S.A.) zaužívané picayune = malé, bezvýznamné, drobné, piccaninny = malý, malé dieťa, čo si americký černosi utvorili na podklade španielského pequeńo, alebo portugalského pequeno = malý, maličký, ba tu je aj talianske piccolo = malý.

Pitvor: V SSJ najdeme, že tu ide o predsieň dedinského domu. V sedliackých domoch, tých „predkom do ulici“, ako prvá izba bola „predná chyža“ , najčastejšie využívaná ako denná izba, ale aj spálňa. Do nej sa schádzalo cez pitvor, lebo tu bol hlavný vchod zo dvora (a preto v ľud. etymológii sa toto neraz pozmenilo aj na pridvor). Pitvor bol obyčajne rozdelený na dve časti (v starých domoch), kde predná časť pitvora slúžila aj ako jedáleň, kým v zadnej časti sa varilo. Bol tam z blata vystavaný sporák, odtial sa kúrilo do „sedliackej“ pece, čiže do tejto časti ústili „čeľustia“ pece a sem aj z tej pece vychádzal dym. Táto časť bola „otvorená“, čiže tam nebolo povaly, ale priamo ústie komína, kocha. Táto „otvorená“ časť pitvora sa využívala aj na údenie klobás, slanín a ďalších výrobkov. Bola to výborná údiareň. Raz denne, hlavne za rána, gazdovia do pece hodili zopár snopov „zetkov“, možno aj nejakého ráždia a klobásy sa dymili. Cez deň, cez ten „koch“ neustále „ťahalo“, bol prievan a mäso sa sušilo. V tuhšej zime sa do pece zakúrilo aj večer, aby sa kľudne spalo.
Z pivora sa schádzalo do prednej chyži a do zadnej chyži. To bol typický dom sedliackej rodiny.
Etymológia pitvora je jednoduchá. Ide tu o útvar na podklade slova (pri)tvoriť, ako to ukazuje aj staroslov. pritvorъ, praslov. pritvorъ, poľ. przytwor, dl. pśitwor, ukr. prytvor, srbch. bul. pritvor (vzťahuje sa na menší obor pre ovce). Všade dominuje spoločné východisko tvoriť v zmysle stvárať, budovať. Maď. pitvar predstavuje adaptáciu slovenského pitvor.

Pivo: Horkastý nápoj s malým obsahom alkoholu.
Od nepamäti človeka trápili choroby zapríčenené nezdravou vodou a vynachádzal sa podľa toho, kde žil a čo mal k dispozícii na „zneškodnenie“ vody. Na ďalekom východe, Čína, Japonsko... vodu si prevárali a do nej dávali lístoky čaju. U nás a hlavne v severnej časti Európy, robilo sa podobne, ale do vriacej vody sa pridávali rozličné bylinky, čiže bol to čaj bylinkový. (Viď heslo Čaj.)
V antickom Grécku a následne aj v Ríme, do vody sa pridávalo víno, či víno sa riedilo vodou a kam koľvek prišli rímske légie, tam vznikali vinohrady. Nebolo to preto, že tí Rimania boli nejakí alkoholici, ale zo zdravotných dôvodov. Aby si „prečistili“ vodu. V chladnejšom pásme, na severe Európy viniču sa nedarilo a aj tu bol problém so zdravou vodou. Podobne je aj v subtropickom a tropickom pásme. Vinič neprosperoval. Muselo sa najsť iné východisko. A našlo sa. Pivo.
Staré dokumenty z Egypta, ešte z čias stavania pyramíd spomínajú, že robotníci dostávali chlieb, alebo zrno pre chlieb, ale aj suroviny pre výrobu piva. Chlieb sa jedol a zalieval sa s pivom. To bol ich hlavný jedálny lístok. Choroby z nezdravej vody ich toľko netrápili.
Novšie dokumenty, z čias britskej kráľovny Victorie spomínajú, že ľud stále trápili choroby z nezdravej vody. Hlavne v mestách, kde sa šíril priemysel, ale kto si mohol dovoliť, ten vodu nepil. Len pivo. Až dva galóny denne, čo predstavuje nejakých 9 litrov a všetci "džentlemani" boli „tipsy“, podgurážení.
Pivo pili aj Vikingovia, či vôbec európski severania a aj my. Kedy sme to začali? Vypadá, že Slovania pivo poznali „od nepamäti“, lebo aj tu ide o všeslovanské slovo. Jeho etymológia je jednoduchá. Vychádza zo slova piť, čo znamená, že sa tu jedná proste o nápoj. Boli však etymológovia, čo sa snažili najsť nejaké príbuzenstvá aj v iných ie. jazykoch, ako napr. sans. pívas = masť, tuk, av. piva-, gr. πιαρ = tuk, masť atď. ba snažili sa nejak dokázať aj súvis piva s ger. Bier, beer atď. Všetko sú to iba „slepé“ uličky a všetky tieto domnieky ľahko popreli mnohí „triezvejší“ etymológovia.

Pošva: Puzdro, obal. V iných slovanských jazykoch som sa nestretol s týmto slovom, avšak najdeme ho v peržskom jazyku, ako poš, poša = obal, schránka, pošva, pošna = prikrývka, pokrývka, schované, poša = závoj, clona, záclona. S týmto súvisí aj pa-poš, pa-puš = papuča, či v doslovnom znení pa = noha + puš = pošva, ochrana. Zrejme súvisí so sans. pota- = plátno, z čoho sa význam posúva aj na šaty, rúcho.

Poták: V SSJ najdeme potak, akože kolovrátok, čo určite je neúplné vysvetlenie. Poták predstavuje nástroj pomocou ktorého sa namotávala priadza na cievky. Tieto cievky (ciovky) sa kládli do tkáčskeho člnku. Poták ako nástroj na motanie, namotávanie nití, chybne nám ukazuje svoju etymológiu. Nesúvisí priamo s motaním, namotávaním, ale s významom, ktorý najdeme v sans. potta = klbko, zväzok, hrča, šúľok, guľaté a pod. Na to poukazuje aj slovenské potáč = papierový valec na ktorý stroj navíja priadzu a i české „pysky jako potáč“ = oduté, naduté, napuchnuté, plné mäsité a pod.

Pozde: Neskoro. Všeslovanské. Staroslov. pozdě, pozdьnъ. Zaujímavé slovo z hľadiska, že v skoro každom etymologickom slovníku sa stretneme s trochu iným vysvetlením. Odborníkov mýli hlavne druhá časť po + zde. Najprijatelnejšie vysvetlenie najdeme asi u V. Macheka.
Prvá časť po- vychádza z indoeurópskeho opo, ktoré je v príbuzenstve s chetejským appa = po(-sle, -tom), latínskym post = r/v, tochárskym B pest, päst, postäm = pozdejšie, potom, sanskritovým paśca = potom, litovským pastaras = posledný, lotyšským pa = potom, albánskym pas = potom, znovu, opäť atď. Ba nevykľučuje sa ani možnosť súvisu s gréckym ópisthen / όπισθεν = vzadu, potom, odteraz.
Teda, u nás v prvej časti máme po-, ako potom a v druhej –zde, s významom teraz, tu, tam a pod.
U nás toto slovo má mnoho derivátov, ako: pozdný, pozdiť, zapozdiť, pozdejšie atď. ktoré neraz zamieňame s neskoro, meškať.

Pratiť: Prevzaté zo srbh. pratiti = sledovať, sprevádzať (na ceste). Súvisí so slovom put = cesta, slovenským púť, sanskritovým path, peržským pathi, hindu pathik = pútnik, sprievodca, spolucestujúci.

Punďa: Prevzaté zo srbh. pundja = drdol, kont, ženský účes urobený na drdol. V sanskrite puńja = hŕba, veľa, čo sa preširuje na hľuzovitú rastlinu, cibuľu, guľu, ba v následných jazykoch i dať to do kopy, zoskupiť, zhrnúť a pod.

Pupavka: Detská hračka urobená z biezového dreva. Z mäkkého biezového dreva sa urobila trubica asi 20 – 30 cm. dlhá. Do tejto sa nasadil lamár z tvrdšieho dreva. Jeden koniec trubice sa zapchal guľočkou urobenou z kĺk, čo predstavovalo pomerne dobrú zátku. Lamárom sa v trubici urobil vzdušný tlak, čo vyhodilo zátku a bolo počuť pomerne slušné puk, čiže pupavka strelila, pukla. Zvukomalebné slovo. V Slovníku ho nieto.

Pušika: V detskej reči znamená prasiatko, sviňka. Slovník slov. jazyka ho nema. Najskôr tu máme slovo prasiatko, kde došlo ku výmene hlásky r = u, čiže pusiatko > pušika. Slovo prasa je v príbuznosti s latinským porcus, ktoré cestou fr. porc, preniklo do angličtiny, ako pork. Tiež súvisí aj s gréckym pórkos, litovským paršas, staroírskym orc, západogermanským ferxa (farcha), z čoho vyšlo staré horné nem. farah a už zastaralé ang. farrow = prasiatko.
Je možné, že veľmi obďalečne so všetkým súvisí aj sanskritový koreň pus = potrava, strava, výživa, živiť, chovať ... odkiaľ vyšlo aj sans. prapusta = živý, chová, vyživuje.

Putka: V SSJ nie je. U nás je pomerne frekventované, hlavne v rodinách, kde majú deti ženského pohlavia. Význam: pohlavný orgán malých dievčeniec. Bežný, rozšírenejší termín punda = r/v, ktorého východiskom je lat. pudendum, či pudeo = hanba, hanebnosť, sa nahrádza s akože jemnejším putka, kde sa ale schádza hlboko do minulosti indoeurópskeho jazyka.
Sans. putta- = vulva , z čoho vznikli variácie pucca, budda, ponda, penda atď. v Mahabharate putrika = dcéra a v RV putri = syn. v prakrite puttara a podoby sa ťahajú cez následné jazyky Indie. V príbuznosti má sans. poda = prázdne, diera, poka = prázdne, duté. V latine, ako príbuzné by bolo puteus = diera, studňa, v talianskom puttana = kurva, prostitútka, v gr. pórne / πόρνη = kurva, prostitútka atď. U nás, v príbuznosti by bolo aj slovo baták = vtáčie stehno, či stehno vôbec.

Putňa: Nádoba, obyčajne z dreva, na úschov tekutiny (vody a pod.), ale aj pri oberaní hrozna na chrbte sa nosila putňa = skorej to bol koš upletený z prútia a neskoršie z plechu urobená nádoba, do ktorej sa ukladalo naoberané hrozno. V českom et. slovníku najdeme, že čes. putna, slovenské putňa, poľ. putnia, ukr. putnja atď. máme ako prevzaté z nemeckého nárečového (bavorské) putten, spisovne Bütte, odkiaľ vychádza aj maďarské puttony.
Pravdepodobne tu ide o povrchné vysvetlenie, lebo s podobou putne sa stretávame aj u južných Slovanov, napr. srbch. putinja, putunja a je tu aj sans. puta- = diera, duté, malá nádoba, z čoho v jazyku pali sa význam posúva aj na nádobu na nosenie potravín, peňaženka, vrecko, cela atď. Putňa teda môže byť aj naším vlastným slovom a nie výpožičkou.

25 marca 2008

Petrovská svadobná kapusta

Na podávanie kapusty, mali tu až niekoľko vinšov. Pamätám sa, že jeden začínali: „Kapusta hustá, kole ústa...“, v druhom hovorili, že len tá kapusta býva dobrá, v ktorej sa pováľa sviňa. Dnes vám tu prinášam ešte jeden, asi menej známy: „Ide, ide kapustička, trčí z nej aj kus mäsíčka. Deväťraz je prihrievaná a raz masťou polievaná. Varená je ešte vlani, nosím vám ju tu na dlani. Pán starejší, nech sa páči!“ Čo teda na tú petrovskú svadobnú kapustu potrebujeme a ako si ju pripraviť? ***Viac***

24 marca 2008

Veľkonočné gratulácie...

Pohľadnice z 50-tych rokov minulého stotočia...
*******************************************

23 marca 2008

Jazykové skupiny

Občas sa na blogu stretneme s nejakým vašim „vyhľadávaním“ odpovede na určité otázky. Posledne si tam niekto hľadal informácie o aramejčine – a to tam zatiaľ nemame. Urobené ho mám, ako prídavok ku etymologickému slovníku, no na blog sme to zatiaľ nepriložili. Prosím o prepáčenie. Dnes vám podávame aj takúto informáciu, v skrátenej podobe, lebo predsa, tých jazykov je neúrekom a len trochu menej je jazykových skupín. Na túto tému najdeme stovky kníh. Pravda vo „svetových“ rečiach a ruku na srdce, v slovenčine už len málo. Ba čo viacej, v týchto svetových vydaniach neraz sa „zabudne“ aj na nás, alebo podané údaje sú celkom falošné. Niektorí „Experti“ sa popletú nedzi slovenčinou a slovínčinou a už tu niečo alebo niekto z nás „vypadne“. Ešte slabší „experti“ nás proste ignorujú. Pousilujeme sa „napraviť“ túto chybu... viac o tom.

22 marca 2008

Etymológia - P

Pačesovať 1°: Česaním čistiť konope, ľaň, prečesávať, druhýkrát česať. Zložené z predpony pa- = nepravé, podradné, napodobnené (napr. pakľúč...) a plne zodpovedá európskemu pseudo. V druhej časti máme slovo česať. Pačesovať 2°: Biť, vybiť, vycápať, vyprášiť nohavice a pod. V Slovníku nie je. Vo Vojvodine je v bežnej reči, ale len ako slengové a trochu žartovné slovo. Odvodené je z nemeckého Peitsche = bič, ktoré slovo si ale Nemci prevzali zo slovanských jazykov a adaptovali si ho ku svojej reči. Palánka: Dedina, mestečko, provinčné mesto. Slovník nepozná ani toto slovo. U nás, asi pod vplyvom srbského jazyka, kde je palanka = r/v a na dovažok, blízko Petrovca je aj jedna z Palaniek, Báčska Palanka (žije tam počet Slovákov, ba máme tam aj slovenský evanjelický kostol, slovenský dom atď.) slovo má svoje zázemie. Nejeden petrovčan má svoje role, ba aj salaš na palanskom. Slovo je indoeurópske. Nachádzame ho aj v sanskrite, ako palli- = malá dedina, dedinka, ako pataka = dedinka, ba v následných jazykoch Indie sa posúva aj na chatu, kolibu, ba aj na mericu pre zrno, kde bude asi kontaminácia so slovom paláš. V srbskom jazyku sme neraz počuli palanački razgovori = dedinské ohováračky, dedinský chýr, proste sprostosti. Paláš: Povala. V Slovníku nejestvuje. U nás, najskôr pod vplyvom maďarského padlas = paláš, povala, pôjd, pretrváva. Same slovo je však indoeurópske a nachádzame ho v sanskrite, ako palya = vrece kukurice, sýpka na zrno. Z tohoto neskoršie vzniká palu = miesto pristavané ku domu, ktoré slúžilo ako sýpka, na sušenie zrna, svojdruh hambáru. V zašlých časoch, naši sedliaci ako sýpku, miesto na sušenie zrna používali práve povalu domu, paláš. Pampúch: Fánka, šiška, druh vyprážaného múčnika. Slovo je zastúpené v českom, poľskom, hl. dl. ukr. rus. Všetko vychádza z nemeckého Pfannkuchen. Pantalóny: Viď Kap. 4. Panťuška: V SSJ ako také nie je, ale pančucha je tam, ba sú tam aj rozličné variácie, ako pantofľa, punčoch atď. Na Dolnej zemi je zaužívané panťuška, pančuška, čo vlastne predstavuje demin. pančuchy = druh ľahkej pletenej obuvy (bez podpätku) . (V niektorých dedinách to nazývajú aj zepe, ba v jednej osade počuť aj kalafice.) *Zepe, ako paralelný názov pre panťušku počuť už aj v Kulpíne, v Kysáči atď. Tu ide o slovo, ktoré sme si prebrali zo srbch. jazyka, kde je to ich domácim slovom, nejakým fosílom z ich pôvodnéj iránsko – sarmátskej jaz. skupiny. Aj v súčasnom peržskom jazyku je afzar-pa = panťuška, papuča, topánka, kde prípona –pa = noha a začiatok slova, afzar- = pôvodne sa pod týmto chápalo nádrž, skrýšu, puzdro, ale neskoršie sa význam posúva aj na topánku (skrýšu, puzdro nohy), „piksľu“ na držanie korenín atď. Pančucha, demin. pančuška, panťuška, čes. pančocha, poľ. pończocha, hl. punčoch, ukr. pančócha, pančíška, rus. pančócha, pénčechi atď. predstavuje výpožičku z nem. jazyka, Bundschuh, kde sa „skrýva“ (ľahká) viazaná, šňurovaná topánka, či obuv, čo v rakúskej nemčine dostáva podobu „puntschuch“, v severnej nemčine buntschuoch atď. V úzadí všetkého je nem. binden v zmysle viazať, pliesť, spletať, zväzovať.... Naše pančucha, panťuška vychádzajú z rakúskej podoby a slovo nadobudlo význam ľahkej domácej obuvi urobenej pletením, štrikaním, lebo panťušky boli štrikané ak aj nie priamo z vlny (také boli len tie drahšie), tak z klkov, ktoré sa „drugali na tenšie“, alebo aj z ušúľaných strapcov starej látky, ktorá sa využívala na robenie handroviek. Aby panťuška trvala dlhšie, aby sa tak ľahko nezodrala, podošva sa jej namočila do smoly, neskoršie, keď už tu boli aj bicykle, tak na „podrážku“ sa využívala stará „vonkajšia guma“ pneumatiky. Panťušky vyrobené v dielňach majstrov, „kapcošov“, nazývali sa „kožkovky“. To už boli hrdé panťušky, i keď čiernej farby a strojom upletené z tej najhrubšej, pichľavej vlny, ale boli podrazené kožou, ba mali aj menší opätok (klátik) v podobe ešte jednej kožky. V týchto „kožkovkách“ sa išlo aj na pľac, do kostola atď. Bol to svojdruh letného bačkora. „Kožkovky“ sa však k nám dostali len s remeselníckou výrobou, či na začiatku prenikania priemyselnej výroby aj do naších chotárov a preto je neraz aj smiešne, keď na pódiu, kde sa predvádzajú naše ľudové tance, vidíme tam aj tancošov v kožkovkách, „kapcošami“ vyrobených „kapcoch“ a v „rozgajdaných“ košeliach. Slováci nikdy nechodili rozgajdaní, ale košeľu si zapasovali (vyjmúc tých na Detve, čo nemali stánky. To im vraj zostrihal kráľ Matej, lebo mu na dvore kradli a lup si ukladali do stánky košele.). *Svojho času, jeden môj spolužiak z Hložian (absolvoval aj Titovu školu v Kumrovci), ako aktívny člen mládeže, prišiel na ideu vyobliekať si hložančanov do kapcov, kožkoviek, rozgajdaných košiel, lebo vraj takto sme sa obliekali a mal úspech medzi pospolitým ľudom. Hložany svoj začiatok ako slovenskej osady posunuli a stali sa aspoň o 150 rokov mladšími a kto netúži po mladosti? Od nich, ako „posledný výkrik ľudovej módy“ odkukali si to aj iní a kam sme sa dostali? Zruinovali sme si svoje vlastné dejiny v týchto končinách. Pargať: Šľahať, plieskať bičom; pargnúť = tresnúť; vypargať = vybiť, „vyprášiť“; pargať hruhy = hádzať, lúčať; pargnúť zaucho a pod. Nár. expresívne. Súvisí s práskať, praskať, praštiť, čo je intenzivum z prať = biť. V rozličných podobách je zastúpené v rade slovanských jazykov, ba v príbuzenstve má aj lit. spragéti = praskať, sprógti a lot. spragt = puknúť, nem. springen = puknúť. V sanskrite by bola príbuznosť so slovom práharati = hodiť, udrieť, zahodiť, praštiť (o zem), pataha = väčší bubeň, bubnovať. Východiskom sans. slov je koreň pat = náhly hluk, z čoho v ďalších jazykoch vznikajú slová s významom biť, udierať, trieskať, hádzať, vybúšiť, explodovať atď. Parta: Stužkami ozdobený veniec dievčat, alebo mladej nevesty. Český, ruský a ukrajinský et. slovník toto slovo vysvetľujú ako pôvodne stredo-horno-nemecké borte = okraj, lem a toto akože prešlo do maďarského v podobe párta = parta a odtiaľ do slovenčiny, ukr. srbch. slovín atď. Všetko je chybne vysvetlené. V slovenčine máme bortňa = ozdobná stužka, ozdobný okraj napr. na „sedliackej“ sukni a pod. čo priamo súvisí s nem. borte, avšak parta, ako veniec mladej nevesty má cele inú etymológiu. V zašlých časoch manželstvá sa uzatvárali tak, že mladomanželia sa skorej sobáša ani nepoznali. Nikdy sa nevideli. Manželstvo bolo aranžované rodičmi. Mladá nevesta išla na sobáš pod závojom a len po vykonanom ceremoniále sobášu, kňaz povedal, že a teraz sa pobozkajte. Mlady´zať zdvihol závoj a vtedy si prvýraz videl svoju životnú družku. Tento zvyk, zdvihnutia závoja pred oltárom, pretrváva aj dnes, ale už len ako symbolický. V anglíckych chrámoch kňaz povie: Now, you can kiss your bride = teraz si môžeš mladú bozkať. Ten závoj mladú nevestu akoby oddeľoval od pohľadov nie len hostí, ale aj mladého. Bol „paravánom“ . U nás mladá nevesta „v sedliackých sukniach“ na sobáš išla s veličánskou partou na hlave, bez závoja, clony, avšak, ak to bola „pánska“ mladá, tá mala šlajer (nem. Schleier = závoj, clonu, „tajnosť“), či v sans. to bola patta = clona, závoj. Bola „schovaná“. V peržskom jazyku pardaha = závoj, clona, záclona, parda-poš = položiť clonu, závoj, držať to v tajnosti, parda-war = mať, nosiť clonu, závoj, šlajer. V hindu parda = clona, záclona, oddelené, závoj, paraván, čo koľvek vo funkcii oddelenia od niečoho, pavučina, samota a pod. V sanskrite, ako príbuzné môžeme spomenúť pára = vzdialené, iné, za..., paratra = inde, na inom mieste, z čoho v jazyku lahnda parta = vzdialené, na druhej strane, z druhej strany, sans. parás = za, poza. So všetkým súvisí aj lat. partior = oddeliť, rozdeliť a grécke pará / παρά = blízo, vedľa, popri (a rad ďalších významov), pará-blema / παρά – βλημα = závoj, clona. Či tá clona, závoj, šlajer, alebo aj sám veniec na hlave mladuchy, všetko v sebe skrýva hlbokú symboliku, panenstvo mladuchy („Stratila som partu, zelený veniec...“), nuž postupom času nastal aj posun z clony, na veniec, venček, z čoho teraz parta na seba preberá aj význam venca. Na podklade tohoto, u nás máme napr. pa- (kľúč) = nepravé, falošné, či aj part = časť, partia = (oddelená) časť ľudí, politická strana, partizán atď. atď. Parta s maďarským párta asi súvisí len toľko, že maďarský jazyk si prevzal aj toto ie. slovo v podobe napr. párt = strana, parti = pobrežný (oddelený od tejto strany vody). Pataka: Posledný, špatný, nekvalitný odvar pri pálení páleného. Správnejší výraz je patoka. Slovo najdeme v čes. rus. ukr. poľ. bul. atď. jazyku. Vždy a všade sa to vzťahuje na nekvalitný nápoj, alebo melasu. Praslov. bolo patoka, utvorené na podklade tečenia, toku, s predponou pa-, ako to máme pri pa+kľúč a pod. s významom niečoho nepravého, podradného, napodobneného, čomu zodpovedá európske pseudo-. Patíčka: V Slovníku ho nieto. U nás toto slovo má široké zastúpenie. V prvom rade, na každom dome hlavne na priečelý, bola obyčajne modrá patíčka. Tak sa nazývala dolná časť múra, ktorá bývala o niekoľko centometrov širšia, hrubšia. Keď sa „kalilo“ (s vápnom) vnútorné izby, tak si ženy dávali pozor, aby ten pásik pod povalou, patíčka, bol rovný. Okolo sedliackej pece bola patíčka, bánok, ako časť peciska, kde sa sedávalo atď. Aj prípade tohoto slova máme nejaký jazykový fosíl, zastúpený v rade indoeurópskych jazykov, ba konkrétne u nás má súvis s pätou, platňou, pláňom, kým v iných jazykoch s paletou, dlaňou, tanierom atď. atď. V sanskrite patta- = patíčka, hrubý kus hocičoho, tabuľka, platňa, list a pod. Toto sa v následných jazykoch posúva aj na kamennú platňu, schod, tabuľu, kovovú platňu (plech), dosku, úzky pás vyrovnanej zeme, patíčku, bočnú postelnú dosku, patíčku na ktorej sa sedí počas obedu, lavičku, lavicu, stôl atď. atď. Patiť: Trápiť, sužovať, dreť, namáhať sa a pod. V Slovníku nie, ale v jazyku vojvodinských Slovákov má hlboké korene. Pravdepodobne sa nám do jazyka dostalo hneď po príchode na Dolnú zem, kde môžeme predpokladať vplyv srbského jazyka, alebo aj toto bude nejakým slovenským archaizmom? V sanskrite patha- = text knihy, čítanie, recitovanie, recitátor, učiteľ, ba pathin- = žiak, študent, príslušník nižšej kasty brahmanov, ktorý sa dal do služieb chrámu. Pátriky: Na niť nastiebané guľočky, hlavne perly, ale aj ich imitácia, či vôbec farebné guľočky, sklíčka atď. Východiskom bude asi meno svätého Patrika, írsky patrón a slovo sa ku nám dostalo najskôr cestou ruženca a írskych kresťanských misionárov, ktorí svojho času boli v Európe veľmi aktívni. Pavúk: Drobný živočích s pomerne mäkkým telom a dlhými nohami, ktorý spriada pavučinu. Všeslovanské. Čes. pavouk, poľ. pajak, hl. a dl. pawk, polab. pójak, rus. paúk, ukr. pavúk, bul. pájak, srbch. pauk, slovín. pajok, pajek, pavok atď. Cirk.slov. pajakъ, praslov. paukъ, staroslov. paukъ. O etymológii tohoto slova, bez ohľadu ktorý slovanský et. slovník konzultujeme, najdeme rovnaké vysvetlenie (a asi chybné). Naší etymológovia slovo pauk, pavúk vidia ako zložené, kde v prvej časti figuruje pa = noha a v druhej * ank- (lat. ancus, uncus = krivé, zakrívené, grécky agkýlos / αγκύλος = krivý, sans. a(ń)čati = ohýba, krívy, st.h.n. ango = hák atď.). Názov vraj výchádza odtialto preto, lebo pavúk má oblúkovite ohnuté nohy, veľmi nápadné, ako tvarom, tak aj veľkosťou. Vysvetlenie by stačilo, keby sme neprihliadli aj na iné ie. jazyky a tu, najčastejšie sa stretneme, že pavúk a pavučina sa odvádzajú nie od podoby nôh pavúka, ale zo spriadania (pavučiny), z čoho následne vychádza význam pre sieť, látku, jemnú látku, obväz, ba aj ozdobnú látku zavesenú na múr, paraván atď. atď. V angličtine pavúk = spider, kde východiskom je ger. spinnan = vrtenie, krútenie, točenie, pradenie. Podobne je to aj nem. Spinne = pavúk. V lat. pavúk = aranea [staršie (p)aranea], grécky pavúk = άράχνη, pavučina = άράχνιον, kde ako blízke máme άραρίσκω = pospájať, dať dospolu, vystavať, vybaviť, spojiť atď. V tochárskom B pavúk = yape a ako východisko, tiež sa udáva význam pre spriadanie, veniec, vrkoč, čiže proto-indoeurópske web(h), ktoré sa zvádza do PIE „spriadač“, „splietač“. V sans. potta- = plátno, látka > pavásta = prikrývka, zakrytie, z čoho následne v jazyku pašar vzniká pawok = plátno, látka a poγ (g) = sieť, pavučina, kým v dialekte laurowani (pašar) pawak = látka, plátno z bavlny. V prakrite zase je pučuk = šaty, rúcho. V peržskom jazyku (viď Parta) pardaha = závoj, clona, v hindu parda = závoj, clona, ale aj pavučina. Všetko má súvis s naším plátno, priasť, z čoho si môžeme urobiť uzáver, že slovo pavúk nebude zloženým a neskrýva sa tam ie. pa = noha, ale spriadanie.

Jazyková príloha 22

Zasúkať, či vysúkať, vyhrnúť a vykasať rukávy V pokračovaní jazykových príloh či okienok uvádzame problematické frazeologické spojenie súvisiace s rukávmi v idiómoch zasúkať, vysúkať, vyhrnúť a vykasať rukávy. To preto, že sme sa prednedávnom stretli so spojením zasúkať rukáv. . Ináč, heslo zasúkať spisovná slovenčina nepozná, je to slovko vypožičané zo srbského jazyka, čo nie je ani div, veď žijeme spolu s väčšinovým národom a každodenne preberáme vplyvy a slovká z tohto jazyka, pravda, čím ďalej tým viac. Slovko zasúkať znamená to isté, čo slovenské vysúkať, vyhrnúť a vykasať. Ak sa zmienime o každom z uvedených slov, môžeme povedať, že sa v Elektronickom lexikóne slovenského jazyka Slex99 pod heslom vyhrnúť píše okrem iného: hrnutím umiestniť dohora: bager vyhrnul zem na kopu, vyhrnúť si golier, vyhrnúť si nohavice, vykasať; vyhrnúť si rukávy, či pustiť sa do roboty; Pri hesle vysúkať je aj význam vyhrnúť, vykasať: vysúkať si rukávy. Aj heslo vykasať v tomto význame, ako aj vysúkať, vyhrnúť sa dá použiť: vykasať si rukávy, nohavice, vykasať sa: vykasaný okraj sukne a podobne. Nakoniec povedzme, že z napočítaných hesiel: zasúkať, vysúkať, vyhrnúť a vykasať nie je spisovné, ani slovenské zasúkať. Preto ho ani nenačim používať. ......................................................píše Ján Širka

Pihtije

Pihtije: V slovenských osadách v Srieme, Banáte ale aj v Báčke, tam kde sa už neoslavujú narodeniny, ale rodný deň, nie meniny, ale imendan, nerobia sa fašírky, ale ćufte, nevarí sa polievka zo zelenej fazuľky, ale mahunová čorba a to priamo v tiganji, ryby sa pecajú, pecne ťa aj komár, pije sa prepečenica, slovo sa rovná reči, viedenský rezeň = bečka šnicla, korenie = biber, niekomu „podkúriť“ = zabiberiť, rebrík = merdevine, meď = bakar, ponožky = čarape, cestovať = putovať, knôt = fitilj, uterák = peškír atď. atď. stretneme sa aj so slovom pihtije = studenie, aspik. Aj tu sa jedná o „výpožičku“ zo srbch. jazyka, ktoré slovo zase súvisísí s peržským pikhti, pukhti (pichti, puchti) = želatín (hlavne z rýb), studeninová polievka, hustá sednutá polievka, studenie, aspik. .....................................JK

12 marca 2008

Chetejci

Chetejci, chetejský. Posledne sa nám ozvalo niekoľko návštevníkov „blogu“ a dožadovali sa bližšieho vysvetlenia, po otázke názvu národa Chetejci, chetejčina. Pri vysvetľovaní etymológie jednotlivých termínov sa s tým stretli (u nás) a keď si to preverovali v slovníkoch, Biblii ... všade to bolo inak napísané, nuž pýtajú sa prečo používam názov Chetejci a prečo si myslím, že to mám správne? V SSJ (vydanie SAV 1959) najdete Chetiti, chetitský, chetitčina, chetitológia... V Biblii, vydanie Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1978, spomína sa Chetejci, chetejský... Biblia, vydanie v Trnave, 1996, najdete Hetejci, hetejský...... „Nový biblický slovník“- vydavateľstvo „Návrat domů“ – Praha 1996, spomínajú sa Chetejci, chetejský.... „Malý lexikon Biblie“ – Spektrum 1990, má vstup Chittejci. V anglickej literatúre je vstup Hittite – angličtina nepozná hlásku Ch. V ruskej literatúre je to Hettskyj jazyk – ani ruština nepozná hlásku, symbol Ch. Porovnávajúc každý variant s ktorým som sa stretol, rozhodol som sa pre variant Chetejci. Prečo? Pokladám ho za najsprávnejší a ruku na srdce, táto podoba mi znela v pamäti už od najútlejšieho veku. Tak to máme v Biblii, tak je to aj v českej Biblii, Ch- je prítomné vo väčšine variácií, hláska –j- je prítomná aj v katolíckom vydaní Biblie, avšak chýba pri SSJ... >>>VIAC O CHETEJCOCH<<<
................píše J.Kulík

10 marca 2008

Jazyková príloha 21

Zakladať sa, či zasadzovať? Aj v prílohe, ktorú uvádzame, budeme hovoriť o jazyku našom každodennom. Najmä v spätosti s jazykom väčšinového národa. Tentoraz nás zaujme spojenie zakladať sa za rýchle riešenie problému, v ktorom je zrejme nenáležite použité heslo zakladať sa pod vplyvom srbského založiti se. Aby sme sa presvedčili o správnosti povedaného, prečítajme si, čo sa píše v Srbochorvátsko-slovenskom a slovensko-srbochorvátskom slovníku Jozefa Horáka za srbským heslom založiti se – po druhé – sa uvádza význam: zastať sa, ujať sa (koho, čoho), vynaložiť úsilie. Porovnajme teraz význam tohto slovka s významom slovenského hesla založiť (dokonavé), ale zvratný tvar zakladať sa, čo znamená – mať základ, pôvod, byť založený: údaje sa zakladali na pravde; povera sa zakladá na nevedomosti; táto chyba má základ v nesprávnom východisku, ich pýcha vyplýva, vychádza, vychodí z majetku; jeho štýl bazíruje na ľudovej reči, opiera sa o ľudovú reč. Vidno, že význam slovenského zakladať sa sa nezhoduje so srbským založiti se. Ak nazrieme do Elektronického lexikónu slovenského jazyka Slex99 a pozrieme sa, čo sa píše pod heslom zasadiť sa, všimneme si, že má význam – vynaložiť úsilie na presadenie niekoho, niečoho, vynakladať úsilie na niečo, usilovať sa uskutočniť istý (konkrétny) cieľ: zasadiť sa o to, aby bol na pracovisku poriadok; zasadiť sa, či zasadzovať sa za rýchle riešenie problému, zasadzovať sa, stavať sa za práva menšiny... Vidno, že tento význam zodpovedá srbskému založiti se. Teda srbské slovko založiti se sa prekladá do slovenčiny ako zasadiť sa, či zasadzovať sa, usilovať sa. Spojenie zo začiatku textu zakladať sa za rýchle riešenie problému má správne znieť: zasadzovať sa za rýchle riešenie problému, usilovať sa o rýchle riešenie problému. ..........................J.Širka

Grécko-rímsky hrdinovia 2

Kastor a Pollux – boli bratia, blíženci, od jednej matere, ale dvoch otcov. V jednu noc, ako obvykle, vybral sa Zeus na zálety. Namierené mal do Sparty, ku manželke tamojšieho kráľa Tyndareusa. V spálni bolo pomerne šero, nuž Zeus, v podobe labuti, vošiel do postele ku Ledy. Po milovaní sa vzdialil a práve vtedy do izby vstúpil aj Tyndareus a podľa zvyku, miloval sa s manželkou. Otehotnela. Narodila dva páry dvojčat. Od Zeusa mala Polluxa a Helenu, kým od manžela mala Kastora a Klytemnestru. Kastor bol šikovný na bitku a v behu, ale ako syn smrtelníka, aj on bol smrtelníkom. Pollux bol vynikajúcim v boxe. Vedel múdro zápasiť a vždy si volil najlepšiu taktiku. Vyznal sa aj v krotení koňov. Bratia boli vždy spolu. Jeden, bez druhého si nevedeli predstaviť život. Keď sa zbierali junáci na plavbu loďou „Argos“, aj oni sa prihlásili. Brali účasť aj pri vyslobádzaní Prometheusa atď. Proste boli to šikovní mládenci. Keď dorástli, v ten istý deň sa obaja aj zamilovali, do sestier Foebe a Hilaeira. Zasnúbili sa. Idas a Lynceus im to však nedopriali a sledovali ich. V bitke čo vznikla, Kastor a Lynceus zahynuli. Po tomto Zeus hromom zabil Idasa a Polluxa si vzal na nebo. Predsa, to bol jeho syn a ako taký, aj nesmrtelný, ale tomuto sa nepáčilo ani v raji, keď tam nebol jeho brat. Zeus sa zľutoval a súhlasil, že správne je, aby boli obaja nesmrtelní nuž Polluxovu nesmrtelnosť rozdelil na polovicu. Teraz, bratia každú druhú noc boli v spoločnosti bohov. Z nich sa stalo súhviezdie dvojčat, blíženiec. Kým ešte boli mládenci Sparty, v jednej závažnej bitke s Rimanmi, pri jazere Regillus, stali si na stranu Rimanov a pravda, Rimania to vyhrali. Rimania sa im odvďačili naozaj dôstojne. Vystavali im chrám. Rovno na Fórume, čo je nezvyčajné, aby Rimania stavali chrámy cudzím bohom. Helena – „trójska“ V staroveku toto bola najkrajšia žena na celom svete. Vedela očariť každého muža a výsledkom všetkého bola trójska vojna. Podľa jedného podania, Helena bola dcérou Zeusa a bohyne Nemesis, dcéry boha noci. Nemesis utekala od Zeusa, nechcela mať s nim žiadny styk, takže aj zutekala z Olympu. Cestovala celým šírim svetom a vždy sa vedela nejak premeniť, aby ju Zeus nenašiel. Premenila sa aj v krásnu húsku, lenže Zeusa, starého kocúra len tak ľahko neoklameš. On sa premenil v hrdú labuť a bolo to. Stalo sa tak v kraji Attika, priamejšie v meste Rhamnus, ktoré bolo známe podľa svojho amfiteatra a krásnej sochy bohyne Nemesis. Z tohoto styku Nemesis zniesla vajíčka, ktoré jeden pastier odniesol do Sparty, rovno do kráľovského paláca a dal ich manželky tamojšieho kráľa Tyndarusa, zvanej Ledo. Tu, v Sparte sa z tych vajíčok vyliahla Helena, Clytemnestra, Castor a Pollux. Podľa všetkého, tu máme verziu, že Leda nie je matkou týchto, z vajca vyliahnutých ľudí, ale len ich ošetrovateľkou. Druhá legenda je trochu iná. Viď Kastor a Pollux. Aj tu sa uvádza, že otcom Heleny je Zeus, ale matkou je Ledo. Ako koľvek, dievča dorastalo a prekvitalo krásou. Keď bola asi 10 ročná, uniesol ju Theseus s kamarátom Pirithousom a schoval ju u svojej matky Aethry. Keď sa zistilo, že je unesená, bratia Kastor a Pollux sa vybrali ju hľadať a so zbraňou v ruke ju aj vyslobodili a vrátili späť do Sparty. Vraj nepoškvrnenú. Pausanius však spomína, že Helena už bola dievčinou a Theseus ju vraj znásilnil, z čoho sa narodilo dievča, ktoré odchovávala jej matka Clytemnestra. Tento únos vraj Helene vôbec neutrhol na kráse, ba naopak, vyrástla v ešte krajšiu ženu. Všetci krúžili okolo nej a ponúkali jej ruku. Medzi nimi bol aj Odyseus, syn Laertesa, Nestorov syn Antilochus, Ajax, syn Oileusa atď. atď. Listina je dlhá a plná mien junákov toho času. Otec Thyndarus si nevedel dať rady. Na koho pristať? Kto koľvek ju dostane, bude bitka medzi junákmi, až mu Odyseus poradil. „Ja odstupujem, ak mi dáš ruku netere Penelopy.“ Kráľ súhlasil a Odyseus poradil. „Povolaj sem všetkých zaujemcov o jej ruku. Keď tu budú všetci princovia a junáci, zaviaž ich svätou prísahou, že bez ohľadu pre ktorého z nich sa Helena rozhodne, sama, bez nahovárania, ale všetci jej musia pomôcť, ak manžel bude s ňou zle zaobchádzať, alebo nedopusť Zeus, aby si niekto čo i pomyslel urvať ju z náručia manžela“. Všetci junáci súhlasili a zložili prísahu. Helena sa rozhodla pre Menelausa a všetci tam pristali. Po čase, Helena narodila dcéru Hermionu. Všetci sa zhodli, len bohyňa Afrodita nie, lebo ešte skorej sľúbila Helenu trójskemu princovi Parisovi, ktorý jej svojho času udelil titul krásky. Šťastie Heleny a Manelausa trvalo tri roky, kým jedného dňa nepriplával tam princ Paris, pod výhovorkou, že prináša obete pre Apolóna. Prijali ho, ako sa sluší na princa Tróje, avšak nezadlho Manelaus musel odcestovať na Krétu. Jeho neprítomnosť využil Paris a zviedol Helenu, ba nie len to, ale ju aj presvedčil, aby nechala manžela a išla s nim do Tróje. Bolo to v roku 1198 p.n.l. Manelaus sa cítil strašne urazený a pozval všetkých gréckych princov a junákov a rozpamätal ich na danú prísahu. Jednohlasne sa rozhodlo, že vojna s Trójou je nevyhnutná. Poslali tam svojich vyslancov, rovno ku kráľovi Priamovi a žiadali návrat Heleny. Satisfakcia sa nedostala, nuž začala sa akcia mobilizácie a flotila o počte vyše tisíc lodí sa vydala do Tróje. Začalo sa s obliehaním. Ako sa počas vojny chovala Helena, ťažko uhádnuť. Jedni tvrdia, že bola úplne na strane Tróje, kým Homer nám podáva, že neraz zradila plány Tróje a bola naklonená ku Grékom. Ako koľvek, ale v 9. roku vojny hynie Paris a Helena dlho nesmúti. Vydáva sa za ďalšieho syna Priama, Deifobusa. Keď Trója konečne padla, nezdráhala sa zradiť nového manžela a padnúť do náručia Menelausa. Tento manžel jej vraj odpustil neveru a vrátili sa do Sparty, avšak Manelaus nezadlho umiera a Helena sa našla v zlom položení. Z Peloponézu ju vyhaňajú nezákonití synovia Menelausa. Uchyľuje sa na ostrove Rodos, kde v tom čase vládol Polyxo, pôvodom z Argosu. Tento sa po čase spamätal, kto je to tá vdova Helena, nuž rozkázal sluhom, aby ju zabili. Keď sa raz kúpala v rieke, prišli vrahovia a uviazali ju o strom a zahrdúsili. Takto by vypadala jedna verzia jej života. Je ich však viacej. Niektoré dopĺňajú túto a niektoré sa aj podstatne líšia. Údajne, keď utiekla s Parisom, ani nešli do Tróje, ale do Egypta a tu sa dozvedeli o nesprávnej vojne Grékov proti Tróji. Celú vojnu vraj prežili v Egypte. Po páde Tróje, Menelaus cestuje do Egypta, ku kráľovi Proteusovi a tam sa stretáva s Helenou a samozrejmé má veľké výčitky svedomia, lebo tá vojna s Trójou nebola správna. Po smrti, Helena bola povýšená na bohyňu a ako v Sparte, tak aj na Rodose a inde, stavali sa jej chrámy. V celej záležitosti priamou záhadou je určiť vek Heleny. Ak sa narodila v istom roku, ako jej bratia Kastor a Pollux a keďže obaja brali účasť aj vo výprave argonautov, čo bolo podľa jedných asi 35 rokov skorej trójskej vojny, podľa iných aj 75 rokov skorej, Helena už nebola v najkrajšom kvete mladosti. Nezostáva nám nič iné, len prijať legendu, ako takú a uspokojiť sa, že Helenina krása bola nevädnúca. Bola večne mladá. Až do smrti, alebo uznať, že celá trójska vojna ani nebola k vôli nejakej nevernej Helene, ale k vôli obchodu, nehatenému prechodu do Čierného mora.
Hektor – trójsky princ, syn kráľa Priama, brat Parisa, najväčší trójsky junák a hlavný generál trójskej armády. Bojoval proti najväčším gréckym junákom a údajne od jeho ruky padlo ich až 31. Keď Gréci, pod vedením Achillesa potlačili obrancov Tróje až po tzv. Scaen bránu, namiesto toho, aby sa aj on vztiahol do bezpečia, zostal na bojisku. Otec a mať sa z hradieb dívali, ako tam stojí bezradne. Nikoho sa nebál, ale Achilles mu naháňal úžasný strach. Dal sa vraj na útek. Nie ku bránam, ale do polí a Gréci ho naháňali až ku prameňu rieky Scamander. Tu ho dohonili a keďže mal silný pancier, všetky kópie hádzali na nechránené miesta tela. Bohovia sa dívali na tento nerovnaký zápas. Zeus mal v rukách vážky, podľa ktorých sa rozhodlo o jeho osude. Osud Achillesa vysunul vážky a Hektora zasiahla osudná rana. Padol. Zoťali kvet Tróje a namiesto toho, ako to bolo vtedajším zvykom, zneuctili jeho telo. Rozchytali si jeho zbrane, pancier a konečne ho aj uviazali o bojový voz a mŕtve telo ťahali nie raz, ale trikrát, akolo hrobu Patroclusa, gréckeho junáka, čo zahynul od ruky Hektora a trikrát okolo hradieb Tróje. Aby Trója dostala telo Hektora, musela zaplatiť výkupné. Hektor mal aj syna, ktorého ľud nazýval Astyanax. Pri páde Tróje, to bol ešte len maličký chlapec, ale nevadilo, aby bol zavraždený. Niektorí hovoria, že ho Odyseus hodil dolu z hradieb Tróje, iní tvrdia, že ho zabil Menelaus, kým Seneca tvrdí, že chlapca zabil syn Achillesa, Pyrrhus. Ináč, podľa historie, pravé meno chlapca nebolo Astyanax, lebo otec si ho nazval Scamandrius. Herakles / Herkules: greko - rímsky junák. Slávny junák a aj silák staroveku, ktorý sa po smrti dostal na Olymp, do nebies... a sedí za stolom so všetkými inými bohmi. Údajne, Herkules, či častejšie nazývaný Herakles, sa narodil zo vzťahu boha Zeusa s Alkmenou, manželkou Amfitryona, kráľa Thebska. Pobehaj Zeus dobre vedel, že táto kráľovna nie je žiadnou ľahkou ženou a že tu bude musieť vymyslieť nejaký podfuk. Premýšľal a rozmyslel. Teraz už len čakal na vhodnú príležitosť a aj tá prišla. Amfitryon musel do vojny proti Aetolii. Zeus prebral podobu kráľa Amfitryona a dostal sa ku Alkmene, do izby a tu pobudol celú noc, ktorú však toľko predĺžil, že to vlastne boli tri noci. (Od tej doby, Alkmena sa vždy zobrazuje s tromi mesiačikmi na hlave.) Alkmena otehotnela a očakávala dvojčatá. Od Zeusa to mal byť budúci Herkules, kým otcom druhého, Iphiklusa bol manžel Amfitryon. Aj Zeus netrpezlivo čakal, kedy sa mu narodí syn. Robil veľké plány a v deň narodenia, slávnostne, pred všetkými bohmi vyhlásil, že jeho syn bude kráľom. Hera sa však s tým nemohla zmieriť a urobila svoj podfuk. Herkules sa nenarodil ako prvý, lež jeho brat, polubrat, Iphiskulas, či v iných materiáloch jeho meno je aj Eurystheus. Ako prvorodený, on sa stane kráľom, kým Zeusov syn bude mu len sluhom. Tento Eurystheus bol vraj celý opak Herkulase. Zbabelec, neúprimný, vôbec človek bez chrbtice. Mäkkýš. Od narodenia sa tento chlapec, Herkules vyznačoval neobyčajnou silou. Hera ho chcela nejak skántriť, takže keď bol sotva 8 mesačný, poslala na neho dvoch hadov. Jeho brat svojim krikom zbaláchal celý palác, ale Herkules v pokoji, obom týmto hadom zakrútol šiju. V každej ruky držal po jedného hada a tak ich stískal, že ich pobil. Teraz všetci videli, že je to silák, nuž dali mu aj primerané meno, Alkide, čo znamená silný. Neskoršie však, keď Hera na neho uvalí úlohy a on všetky zdolá, stáva sa z neho Heracles / Herakles, čo v preklade znamená Herina sláva, pýcha. Po grécky kléo / κλέω = sláva, pýcha, hrdosť. (Podobná kombinácia je aj v mene Kleopatra, čo znamená otcova pýcha, hrdosť, sláva.) Keď chlapec dorástol, aby sa z neho stal nie len silák, ale aj múdry človek, dávali ho do škôl najrozličnejším vychovávateľom a spomínajú sa: Kastor, ktorý ho učil bojovému umenie, Eurytus ho učil strieľať z luku, Aotolykus ho učil riadeniu bojového voza, Linus ho učil hrať na lýru, Eumolpus ho učil spievať a spomína sa tu celý rad ďalších učiteľov, až konečne tu bol aj kentaur Chiron, pod ktorého rukou zakončil svoj výcvik. Stal sa z neho na ten čas najsmelší a najvdelanejší chlap. Ako 18 ročný zabíja aj svojho prvého leva. Bolo to v krajine kráľa Thespiusa. Päťdesiat dní sliedil leva a keď sa vrátil domov (do paláca kráľa Thespiusa), tento videl u Herkulesa nezvyčajnú silu, nuž každú noc mu do spálne priviedol jednu z 50 svojich dcér, aby ich oplodnil. Kráľ chcel mať silných vnukov a naozaj, narodilo sa mu 50 chlapcov. Jeden z nich, Thespeiades neskoršie kolonizuje Sicíliu. Konečne sa aj oženil. S dcérou kráľa Thébska, ale toto manželstvo stroskotalo. Hera, ešte vždy žiarlivá na neho, zapríčinila mu duševnú nemoc. Zbláznil sa. Bol by si pobil aj všetky deti, ba aj kráľa Amfitryona, keby nebola zakročila aj sama Aténa. Za skutky však musel zodpovedať. Musel sa vrátiť ku bratovi a tu mu slúžiť a tento mu uložil 12 úloh, ktoré mal vykonať za 12 rokov. Bolo tu zabitie leva a z jeho kože si vyrobiť pancier. Postínať všetkých 7 hláv Hydry (niektorí autori hovoria, že mala až 50 hláv, ba Diodorus tvrdí, že mala rovných 100 ), zabiť ohromného diviaka, chrániť polia od vtákov, čistiť maštale, priniesť bláznivého býka z Kréty... ba rovno z Hadesa priviedol aj psa strážcu, trojhlavého Cerberusa. Doniesol aj opasok ktorý nosila kráľovna Amazóniek... až konečne priniesol aj „zlaté jablká“ zo záhrady v Hesperíde. Medzičasom, len tak ako mimochodom, zápasil aj s obrom Antaeusom, s plemenom pygmejov, oslobodil Prometheusa atď. Bol členom posádky na lodi „Argos“ a keď táto pristala v Tróji, aj tam zabil jedného leva, čo znepokojoval okolie atď. atď. Pospomínať všetky jeho hrdinstvá, vôbec nejde. Je ich na tisíce. Prečo? Nuž podľa znalcov mytológie, pred sebou máme nie jedného Herkulesa, ale až niekoľkých, ktorí sa nejak zliali v jednu osobu. Diodorus spomína, že boli traja Herkulesi, Cicero tvrdí, že boli šiesti, kým Varro toto posúva až na 43 osoby. Herkules sa konečne zamiloval do Deianeire a pokojne si žil v Calydone, ale ani tu neušiel nástrahám, čo mu stavala Hera. Úplne náhodou zabil jedného zo sluhov svojho tesťa a musel opustiť toto mesto. Zbalil ženu a syna a išli. Cez rieku Evenus ich previezol nejaký pltník Nessus, ktorý mu chcel znásilniť manželku. Skorej, ako zabil tohoto Nessusa, zvestoval manželke, že jeho krv je vlastne ľúbostným nápojom a že kedykoľvek bude mať túžbu po ňom, nech si upije z tej krvy. Po tomto, Herkules sa už úplne zbláznil a išiel po radu k Pythii, kňažky boha Apolóna. Táto mu poradila, že jediným liekom mu bude, ak sa predá za otroka. Kúpila si ho Ophale, kráľovna Lýdie a tu v službách zotrval tri roky. Odlúčenosť od manželky robila svoje. Zamiloval sa do Iole, dcére kráľa Eurytusa. Deianeira o tomto počula a poslala mu nové rúcho nasiaknuté krvou Nessusa. Herkules nič neupodozrieval a obliekol si ho. Vtedy začali jeho ohromné muky. Chcel to rúcho strhať zo seba, ale nemohol. Prilepilo sa na neho. Ľúbostný nápoj sa zmenil na silný jed. Rýchlo si začal budovať hranicu (pyr), ľahol si na ňu a požiadal kamarátov, aby to podpálili. Keď sa začali dvíhať ohnivé jazyky, odrazu bolo počuť ohlušujúci hrom a Herkules bol vziaty na nebesá. Tu sa stal nesmrtelným. Bohom, či skorej polobohom. Na Olympe sa oženil s bohyňou Hebe (večnou mladosťou), dcérou Zeusa a Hery a konečne tu došlo aj ku zmiereniu sa s Herou. # Najkrajšiu sochu Herkulesa urobil aténčan Glykon. Táto sa teraz nachádza v Neapoli. Slávne „Belviderské torzo“ bude vraj tiež jeho podobyzňou a krásna bronzová soška v Britskom múzeu tiež vraj predstavuje tohoto junáka. Po svete (Stredozemie) je mnoho lokalít s menom tohto junáka, ba čo viacej, svojho času aj ľud Panónska sa nazýval Hercuniates. Jason – grécky junák. Jason, syn Alkimedy a Aesona, kráľa Iolcusu, vodca výpravy argonautov do oblasti Čierného mora, čo bolo asi v roku 1263. p.n.l. alebo 79 rokov skorej pádu Tróje. Legendy podávajú výpravu Grékov do tejto oblasti na svoj spôsob, avšak zároveň sa z nich dá vyťažiť pravý zmysel a zameranie výpravy. Argonauti, tak sa ich nazýva, lebo sa plavili loďou nazvanou „Argo“. Toto meno lode, hneď udáva, že tu bude aj nejaká konekcia s „kráľovstvom“ Argos. Naťahovačky trvajú aj dnes. Jedni, ktorí sú viacej naklonení ku legendám a tvrdia, že názov lode je odvodený z mena osoby, ktorá prvá dala ideu na plavbu a budovala loď. Ďalší si myslia, že názov je odvodený z gréckeho slova árgós = rýchly, pohyblivý, jasný, biely (tu spočíva aj názov striebra, Argentum), lenže tu je aj ďalšie árgós, s významom lenivý, zaháľač, naničhodník... takže tento predpoklad je veľmi otázny. Gréci si dobre poznali svoj jazyk a sotva by si túto loď určenú na „objavovanie“ sveta, nazvali takým menom, ktoré sa môže vysvetliť celkom ľubovolne. Je tu však grécke mesto Argos, hlavné mesto gr. krajiny Argolis na Peloponézii. Mesto a kráľovstvo bolo založené niekde v roku 1856. p.n.l. a neskoršie bolo spojené s Mycénskom a v čase trójskej vojny, kráľom bol Agamemnon, ktorý mimochodom mal veľké dobyvateľské, imperialistické ambície. Chcel si vybudovať ríšu. V čase trójskej vojny on bol vodcom gréckej armády a keď sa vyjadnávalo o nejakom, akože vyrovnaní, nechcel s tým súhlasiť. Stoj, čo stoj, tú Tróju chcel dobiť a otvoriť si plavbu do Čierného mora, ku rudným bohatstvám, ku medi a zlatu. Obyvatelia krajiny Argolis, nazývali sa Argivi, alebo aj Argolici a práve toto meno sa veľmi často aplikovalo na všetkých Grékov, Helénov, bez ohľadu z ktorej krajiny boli. Loď Argos teda svoj názov môže mať aj tu, vo volnejšom preklade by to bolo niečo, ako Grécko a argonautov by sme teraz mohli chápať aj ako gréckych námorníkov, lebo po gr. naútes, naubátes / ναύτης, ναυβάτης = námorník. Ďalšiu stopu vidíme aj v tom, že argonauti išli po „zlaté runo“. Táto oblasť vedľa Čierného mora od praveka bola známou tým, že sa tu ryžovalo zlato. Vlastne do zlatonosného potoka sa hodila koža barana a na vlnu sa lepili omrvinky zlata, ktoré sa potom striasali dolu. Kde je zlato, obyčajne je tam aj meď, či opačne. Na túto komponentu zaujmu o meď, najvyhľadavánejšieho kovu bronzovej doby, ukazuje už aj samé meno dcéry kráľa Kolčizu Aeёtesa, Medey / Medea. Pod názvom Medea / Media poznáme oblasť Perzie (svojho času aj samostatné kráľovstvo), kde boli najstaršie bane medi, ba aj naše slovo meď je odvodené práve z názvu tejto oblasti. (Neskoršie medenú rudu objavili aj na ostrove Cyprus, z čoho vychádzajú ger. názvy pre meď, napr. ang. copper, nem. kupfer, lat. cuprum atď.) V plavbe argonautov máme všetky komponenty, že táto prvá cesta Grékov „do šíreho sveta“ nebola cesta „vedecká“, objaviť nové kraje, ale cesta obchodno-výskumná. Spoznať kraje a preskúmať obchod. Nešli tam len tak „na blint“, ale vedeli kam idú a preto sa aj stavili v Tróji, lebo toto mesto kontrolovalo všetkú plavbu do Čierného mora a pravda, uberalo poplatky za to, že „ručili“ bezpečnú plavbu užinou. Neboli to malé poplatky a práve toto vadilo Grékom a toto aj bolo príčinou neskoršej trójskej vojny a nie tu nejaká Helena, neverná manželka. Aj dnes sa robí podobne. Hitler „musel“ zaútočiť na Poľsko, lebo Poliaci „trýznili“ tam žijúcich Nemcov. Američania „museli“ zakročiť na Blízkom východe, v Iraku, ba aj inde a všetko v zaujme „ochrany demokracie a ľudských práv“ – lebo tam je ropa. Nuž tento Jason bol vodcom expedície argonautov. Dospolu ich bolo vraj 54 junákov (Diodorus), kým Tzetzes tvrdí, že ich bolo 50 a Apollodorus ich počet udáva len 45 junákov. Všetci sa však zhodujú, že medzi nimi bola aj jedna žena preoblečená na muža. Napočitovať ich mená asi nema význam. Lista je dlhá. Podnikli vraj prvú plavbu Grékov po „šírom“ mori. Do vtedy sa plavili len vedľa pobrežia. Cestou zažili mnohé avantúry, ale Aténa im vždy bola na pomoci. Nezabúdala, že práve Jason bol tým, čo na rukách preniesol bohyňu Heru cez rieku Evenus, keď ho tu čakala v podobe starej, nevládnej ženy. Cez Tróju sa dostali do Čierného mora a na jeho opačnom konci, trochu ďalej od krajiny Amazóniek, vplávali do prístavu krajiny Kolčiz. Tu ich prijal aj sám kráľ Aeёtes a vypočul si pozdravy „z ďaleka“ a samozrejmé aj pravý cieľ ich cesty. Dožadovali sa „zlatého runa“, z okrídleného barana, lebo vlastne len tak si Jason mohol nárokovať na trón, ktorý mu „právom“ patril, ale ho zaujal jeho otcov polobrat, Pelias. Ináč Jason bol na cestu dôkladne pripravený. Prešiel školou nejedného junáka, ale najmä školou kentaura Cheirona, kde sa zdokonalil vo vojnovom umení, v love, hudbe a ránhojičstve. Kráľ Kolčizu sa však zdráhal to runo len tak, z ničoho nič vydať a preto mu tu dal rad skúšok z hrdinstva a pod. Nebol by to zdolal, keby na pomoci nemal dcéru kráľa, Medeu. Tá mu poradila, kde a ako sa má chovať, čo robiť... nuž zmocnil sa aj runa. Ukradol ho a to i napriek tomu, že bolo strážené ohnivým drakom. S Medeou a runom rýchlo bežali na loď a snažili sa uniknúť prenasledovaniu kráľom Aeёtesom. Aj tu mu pomohla Medea. Prerezala krk vlastnému bratovi, rozkúskovala ho a kus, po kuse hádzala jeho telo do vĺn mora. To spomalilo plavbu Aeёtesa, lebo tie kúsky museli zbierať a pochovávať podľa ich zvyku. Unikli. Cestou sa však ešte stavili aj na jednom ostrove, kde si „zabudli“ Herkulesa. Tento sa so svojim miláčkom (péderom Abderusom, synom boha Hermesa) bol vzdialil od skupiny, nuž nestihol v rýchlosti nasadnúť. Doplávali aj domov, do Iolcusu. Tu sa Medea pousilovala a presvedčila dcéry Peliasa, aby si zavraždili otca a uvarili si ho v kotle. Takto si vraj ich otec najde večnú mladosť. Keď dcéry toto vykonali, cesta Jasona ku trónu bola otvorená. Jason a Medea si žili pokojne. Najprv v Iolcuse a neskoršie v Korinte, avšak po niekoľkých rokoch Jason si uvedomil, že jeho potomstvo ho na tróne nebude môcť vystriedať, lebo ich matka bola barbarka, cudzinka. Rozviedol sa s ňou a oženil sa s Kreüzou, dcérou kráľa Kreona z Korintu. Toto poriadne naštvalo Medeu. Ako svadobný dar Jasonovi, zaslala im rúcho nasiaknuté jedom, ktoré usmrtilo Kreüzu, ba aj jej otca, ktorý jej to rúcho sťahoval dolu. Na dovažok, zabila si aj obe decká, čo mala s Jasonom a utiekla v letiacom kočiari. Jasom, celý zarmútený, sadol si ku lodi Argo, keď tu odrazu odpadla jedna hrada a tá ho usmrtila. Bol to celkom prozaický koniec legendárneho hrdinu. ..........................................J.Kulík

05 marca 2008

Tlmočník, tlmočiť: Zaujímavé slovo s významom prekladateľ, prekladať, vykladať... ktoré v našej vojvodinskej enkláve postupne sa tratí a nahrádza ho srbh. tumač = r/v. Ináč tu ide o všeslovanské slovo, s ktorým si naši etymológovia nevedia dať rady. Nie je prehliadné, lebo je zastúpené aj v rade iných nepríbuzných jazykoch. Čes. zastaralé tlumač, súčasné tlumočník, tlumočiti, poľ. tlumacz, rus. tolmač, srbh. slovín. tumač, tolmač, bul. talmač, ukr. tovkmačyty = prekladať atď. Vo všetkých slovníkoch najdeme, že tu asi ide o pôvodne „východné“ slovo, lebo v kumánskom je tylmač, turecký dilmač, ujgurský tilmadž atď. ba tu je aj maďarské tolmács a buď z maďarskej, alebo slovanskej podoby, preniklo aj do nemčiny, ako Dolmetsch. Všade najdeme aj poznámku, že etymológia, pôvod slova sa „stráca v temnotách dejín“. Ani tu nejde o nejakú veľkú záhadu, ak si na pomoc pozveme jeden z „menších“ slovanských jazykov (srbochorvatský), sanskrit, hindu a srbské slengové, výpožičku z tureckého slengového dubasija = tlmočník. (Viď Dubasia) V sanskrite slovo du = ísť a bhas = hovoriť, rozprávať, besedovať s prešírenejším významom aj reč, jazyk, slovo a pod. Bhasati = hovoriť, rozprávať. Z tohoto, v hindu vzniklo dubhasiya = tlmočník, čiže človek, ktorý bol vyslaný nejakou skupinou, dedinčanmi, hovoriť v ich mene, tlmočiť požiadavky skupiny. Ku tomuto už blízko stojí aj srbch. tumačiti. Z pôvodného du = ísť, vyvinulo sa tu = ísť. V slove bhas, celkom podľa pravidiel ie. jazykov, vzniká mas (b > m), až je tu konečne tumas, v ktorom sa -s posúva na -č. Konečná podoba je tumač. V srbskom jazyku je bežné, že po spoluhláske nikdy nenasleduje –l-, čo vidno v slovách, ako vuk, stup, kubasica, jabuka, dužina … kým u nás a u iných Slovanov by tam bolo vlk, stĺp, klbása, jablko, dĺžka… Že na konci slova je – (a)č, zase aj tu nastal proces zmeny, podľa pravidla, ako čo máme v slovách na označenie zamestnania, povolania, oráč, kopáč, kováč, tkáč atď. Že podoby tohoto slova sú zastúpené aj v rade ázijských jazykov, neprekvapuje. Sanskrit, cestou budistickéj podoby náboženstva, dlhé časy bol prítomný aj v oblastiach strednej Ázie a podobu slova nachádzame aj v tochárskom jazyku, kde vibhas = dôkladné vysvetlenie, komentár a pod. Aj tu nastal určitý posun. Pôvodné du > vi. Ázijské národy stáročiami dochádzali do kontaktu s Indoeurópanmi a aby nejak prekonali jazykovú bariéru, museli mať na to nejakých t(l)(u)močníkov. Sanskrit a i následné jazyky už mali svoje písmo, gramatiku, etymológiu, nuž vo vzájomnom vzťahu, siahli po už hotovom, formovanom slove. Kto a z ktorého jazyka si to prevzal, ťažko určiť. Tvrdiť môžeme len toľko, že slovo je indoeurópske. Jedine tu má svoju etymológiu. .......................................................píše J. Kulík

03 marca 2008

Jazyková príloha 20

Dupkom plný či dupkom hore? Tentoraz nás zaujme vo vete Koncertná sála bola dupkom plná slovné spojenie dupkom plná, ktoré sme v našom viacnárodnostnom prostredí pod vplyvom jazyka väčšinového srbského národa prednedávnom zachytili. Ak ste si neistí správnosťou spojenia, prezradíme vám hneď, že je spisovne nesprávne. A teraz poďme k veci. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied, ktorý je kodifikačnou príručkou, slovenská príslovka dupkom sa používa iba v spojení vlasy mu dupkom stoja, vstávajú dupkom dohora, rovno i frazeologicky expresívne je naľakaný, zhrozený, prekvapený. V srbčine je zase spojenie zo začiatku prílohy spisovne v poriadku, napríklad: Crkve su dupkom pune i narod je sretan i bogat alebo Dvorana je bila dupkom puna. Prečo k tomuto a podobným problémom prichádza? Problém je iba v tom, že slovká dupkom v srbčine a v slovenčine, ktoré sú slovanské jazyky, rovnako znejú – sú to homonymá, avšak v každom majú iný význam a príslušníci nášho národa pod náporom srbčiny akoby zabúdali slovenský význam (tu zriedkavý dupkom stáť) a preberajú význam a spojenie väčšinového – srbského národa dupkom plný (dupkom puni) či preplnený. Žiaľbohu, toto a podobné chybné spojenia sú čím ďalej, tým častejšie a čeliť im môžu čím ďalej, tým menej jazykovo pohotoví ľudia, ale aj učitelia, jazykovedci... lebo sa slovenčina zabúda vlastným nepoužívaním a nepotrebne častým a neodôvodneným používaním väčšinového jazyka (napríklad iba medzi príslušníkmi slovenského národa). Nakoniec – nezabudnite – po slovensky dupkom stáť. ..................................................................jš

Káva

Pozývame vás na kávičku. V prvom rade si tu musíme vysvetliť o akú kávičku ide. Kávu, kde ako východisko máme turecké kahve, čo predstavuje adaptáciu arabského qahwah, alebo vás pozývame na kávu, populárny omamný nápoj domorodcov Tichomoria, kde východiskom je ich domorodecké slovo z ostrova Tonga a význam mu je trpké, horké. Pozývame vás na tú prvú, pravú kávičku, ktorej názov sme dostali cestou Turkov, od Arabov. V etymologickom slovníku českého jazyka, Václav Machek má poznámku, že v tejto podobe toto slovo najdeme zaznamenané už v 1669. roku. Áno, káva sa sporadický vyskytuje aj skorej obliehania Viedne Turkami. Sem, tam niekto ju priviezol do Európy (Benátčania, Holanďania...), ale hlavne Arméni (Cincári), ktorí si turecké kahve adaptovali na svoj zobák a práve ich zásluhou do Európy preniká kafe (fr. café, ang. coffee, nem. Kaffee, srbch. kafa atď.). Arabský názov qahwah sa obyčajne vysvetľuje proste, ako nápoj, ktorého etymológia sa odvádza z názvu etiópskej provincie Kefa (Kaffa), odkiaľ sa niekde v XV. st. kávovník prenáša do oblasti južnej Arábie. S kávou, kávovníkom spojné sú mnohé legendy a v najrozšírenejšej sa spomína určitý ...
.
.

Čaj

Čaj z čajovníka (Camellia sinensis z rodu Theaceae) podľa jednej legendy, Číňania spoznali okolo roku 2737 p.n.l. počas panovania určitého mytologického imperátora Šen Nung. Tento pán cisár dbal na osobnú hygienu a neustále sa kúpal. Vaňu mal vedľa otvoreného okna a pod oknom mu rástla čajová kamélia. Pofúkol vietor a do teplej vody padlo niekoľko listov. Voda zmenila farbu a keď to pán cisár ochutnal, zapáčilo sa mu to a hneď svojim sluhom rozkázal oberať listy z toho kríka a ...svet dostal čaj. ***VIAC*** ***KLIK***
V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com