Priezviská - M.



        ...pripravuje redaktor Ján Kulík


Macák: pomerne časté priezvisko, hlavne v Kysáči. Vyskytuje sa aj na strednom Slovensku, takže môžeme predpokladať, že tu nejde o krycie priezvisko. Určiť východisko je už trochu ťažšie. Môže to byť mackať = jemne dotýkať, čo predstavuje demin. z Matať (viď) a toto súvisí s hmatať < makať... Keď hladkáme mačku, neraz sa jej prihovárame cicúška, macúška, kde to macúška môže predstavovať útvar z mackania, ale aj mačíčka. V základe priezviska môže byť aj ľudový názov pre medveďa, maco (srbch. mečka), ale aj domácka podoba osobného mena Matej. Viď et. Maco.
            *J. Miklovic spomína, že v matrike Pazovy sa spomína aj meno Ďuro Macák, ktorý do tejto osady prichádza s prvou vlnou, v roku 1776. U Bohna je zapísaný, ako sluha. Iné údaje o ňom nejestvujú.

Macko: frekventované je aj na Slovensku a o jeho etymológii môžeme povedať toľko, že buď bude len variantou vyššieho Macák, avšak skorej tu máme útvar na podklade osobného mena Matej / Matúš.

Madacký: vyskytuje sa hlavne v Kysáči, odkiaľ sa neskoršie prešírilo aj ďalej. Východiskom bude najskôr osada Madačka v Novohrade, v blízkosti osady Ábelová.

Madač: sa vyskytuje hlavne v Petrovci, avšak podoba Madács, Madách je hodne zastúpená hlavne na strednom južnom Slovensku a to zase väčšinou medzi Maďarmi. Dolnozemské Madač bude skorej krycím priezviskom rodu, ktorý vyšiel z osady Madačka (Novohrad), alebo niekde z údolia potoka Madačka, ktorý pri osade Šuľa (odtiaľ máme priezvisko Šuľan), ústi do Tisovníka.

Maďar: východisko je jasné. Názov národa Maďar. Bližšie, viď „Pomenovania národov“ a et. názvu Maďar.

Maglovský: vyskytuje sa hlavne v Kulpíne, odkiaľ sa prešírilo aj do iných osád. Pôvodne sa písalo Maglódsky, lebo východiskom mu je Maglód, mestečko vedľa Budapešti. V súčasnosti sa mnohí píšu Maglovski (zabudli na ypsilon), čo budúceho genealóga ľahko navedie na falošnú stopu. Pôvod mu bude hľadať v srbch. a ešte skorej v macedónskom jazyku, lebo srbch. a mac. magla = hmla, čiže z Maglodského vypadne nejaký Hmlovský.
            * Podľa písania prvého petrovského kňaza, v Petrovci jestvovali ulice Maglódska a Pilišská. Boli hneď vedľa seba. Určite ich zakladali prisťahovalci z tých krajov. V nedeľné odpoludnia, aby sa chlapci „nenudili“, trochu z lokálpatriotizmu (ešte pamiatka na „pôvodnú“ obec bola svieža)... vyšlo sa na roh (údajne tam, kde svojho času bola Záborskova krčma (roh Republiky) a vyzývali: Maglódčania, poďte sa biť, alebo opačne: Pilišania, poďte sa biť. Chalani nabrali papeky, bikačíky... a išlo sa „športovať“. Po bitke, behom týždňa bolo na čo spomínať a čakať, snívať, ako sa odplatia tým druhým.

Macho, Macháč: nie je časté, ba až veľmi zriedkavé, no ako píše J. Miklovic (viď Stará Pazova), jestvovalo aj tam. Dnes sa s nim najskôr stretneme v Srieme, v Slavónsku a v Banáte. Rodina Andreja Macha do Pazovy prišla z Vojky (nad Dunajom – Slovensko) a to už v roku 1770. V 1773. je zapísané, že táto rodina dostala 14,5 jutra pôdy. Východiskom priezviska je slovo mach. Viď et. Mach. Možno s týmto súvisí aj Machan, no predsa si pozri etymológiu slov Máchať 1°, 2°, Macher a Machliť a priezvisko Makan.

Majdlík: vyskytuje sa v Banáte, ale určiť jeho pôvod je ťažko. Môže tu byť skrytý názov osady Majdán (Šariš), ale ešte skorej to zaváňa na nemecký jazyk, na meiden = vyhýbať sa, kloniť sa (niečoho)... ktoré podľahlo slovenskému jazyku – najmä koncovka –ík. Ak by sme sledovali túto germanskú linaj, tak dospejeme až po av. magu = mladík, či írske mug = otrok, ie. magh- = základ nášho slova môcť, „mogu“, ba aj ang. maiden = deva, panna... Ak máte lepšie vysvetlenie, dodajte nám.

Majera: časté priezvisko, hlavne v Petrovci, Kulpíne, Selenči, ba vyskytuje sa aj v Pazove, kam sa rodina Ďura Majera v roku 1770. prisťahovala zo Selenče. V Pazove dostali 21,34 kj. zeme. V podobe Meier, Mayer, Myer... vyskytuje sa šírom sveta.
            Pôvod priezviska je nemecký, kde Meier = prenajímač pôdy, „árendáš“, farmár, správca na majetku a Meierai = majer, veľký majetok, farma. Naše priezviská, ako Majer, Majera, Majerčík, Majerník, Majerský... v určitých prípadoch vychádzajú priamo z nem. Meier, Meirai, ale rovnako aj z názvu osád Majere (okr. Poprad), Majerovce (okr. Vranou nad Topľou).

Majnár: má hmlistú etymológiu a núka sa nám zopár možných východísk, avšak všetky ukazujú, že toto priezvisko bude mať cudzí pôvod. Maď. máj = pečeň. Nem. meinen = myslieť, uvažovať, považovať, mieniť... Starofr. miner, ktorého východiskom je keltské mein = ruda, baňa, rudokop a práve nad týmto môžeme pouvažovať, keďže je u nás hodne priezvísk flamánskeho pôvodu a Flandria je v bezprostrednej blízkosti ku pôvodnému keltskému regiónu, kde svojho času bývalo plemeno Belgique / Belgičania.

Majo: je zaznamenané v Pazove a jeho etymológia je záhadou. Môže siahať do maď. jazyka, máj = pečeň, môže predstavovať skrátenú podobu priezviska Major, Majorský atď.

Majorský: pri analýze priezvísk Pazovy, VHV sa domnieval, že tu máme len chybne zachytené Majerský. Možné, ale nie aj pravdepodobné. Toto priezvisko sa vyskytuje aj na Slovensku a to, ako v tejto podobe, tak aj v podobe Major... Ak mu je východisko major = lat. maior < magnus > maximus = veľký, mohutný, vysoký, dlhý, silný, z čoho máme majorita = väčšina... Podobné priezvisko bude aj Mega = gr. veľký, silný... Ak je priezvisko utvorené na podklade vojenskej dôstojníckej hodnoty, tak stojí poznamenať, že v Petrovci bol G. Maršal – Petrovský, v Srieme stretnete Kapitáňa... Nesmieme úplne ignorovať ani majorán (viď etymológiu) i keď v takom prípade by to bol Majoránsky, ktoré mohlo podľahnúť skráteniu.
            Ako píše J. Miklovic (viď Pazova), rodina Ďura Majorského sa do Pazovy prisťahovala z Kiskörösa (Kiškéreš) ešte v 1771. roku v súpise z 1773. sa spomína, že dostali 21 ¾  kj.

Majtán: nie je nejak frekventované, ale jestvuje. O pôvode priezviska je ťažko povedať. Môže byť odvodené z názvu osady Majdan (Šariš), ale ešte skorej z priezviska uhorského šľachtického rodu (ktorí vlastnili veľké majetky šírom Slovenska), Majténi, Majthényi,  ktorý vychádza zo slávneho starého veľmožského rodu Diviackovcov. Možné je, že naší Majtánovci, boli poddaní na niektorom z majtkov Majténiovcov, Majthényiovcov... a pri ceste na Dolnú zem si za priezvisko zvolili sami (alebo im to dali iní) Majtán.


Erb Bernarda Majténiho (doložený v rokoch 1606 – 1607). Historické údaje o tomto rode sú dosť kusé, ale ich erb je všeobecne známy. Najstarší pochádza z roku 1488. Všimni si modré pole štíta, hviezdičku a mesiačik a hlavne medveďa. Tento sa zjavuje na mnohých štítoch pánov z oblasti Slovenska. Hlavne si všimni, že pštrosie perá sú bielo-modro-červené, farby slovenskej vlajky, takže úradné vysvetlenie (západné) o pôvode „slovenských“ farieb nemusí byť najsprávnejšie. Tieto farby občas nachádzame na štítoch veľmožov.
 
Makan: sa vyskytuje hlavne v Petrovci, odkiaľ sa neskoršie prešírilo. Východiskom mu je makať = ťažko a namáhavo robiť, drieť sa a nie názov lokality Makóv, či po maď. Makó.

Makovický: na Dolnej zemi sa vyskytuje len sporadicky, kým na Slovensku jeho výskyt je častejší. Východiskom mu je mak + vic (ves). Viď et. Ves.

Makovník: stretnete ho najskôr v Petrovci, ale aj na Slovensku. Východiskom mu bude názov osady Makov, severozápad Trenčianskej stolice, trochu severnejšie od Bytče.

Maľa, Maľo: ako na Slovensku (južné stredné), tak aj na Dolnej zemi sa vyskytujú obe podoby. Etymologický je však nepriehľadné. Môže vychádzať z maď. malom = mlyn, ktoré súvisí s mlátením, udieraním, mlatom, môže súvisieť s maľovaním (viď Maľovať), ako aj s malátny = vysilený, slabý... (viď et. Malátny). * Priezvisko Malko bude najskôr len variáciou hore spomenutých. Ináč, podľa J. Mikovica, rodina Andreja Malka do Pazovy prichádza zo Selenče, ešte v 1770. roku.

Máľach: pomerne frekventované priezvisko v Báčke, Banaté a v Srieme. Ukazuje nám, že dotyčná rodina svoj pôvod bude mať v osade Malachov (Zvolenská stolica). Vysvetliť etymológiu malachitu (minerál) je trochu zdĺhavejšie a niť sa tiahne cez latinský, do gréckeho... až do niektorého mediteránskeho jazyka, avšak domnievam sa, že u nás (aj v názve osady a priezviska) skorej sa jedná o biblické meno Malachi,Malachy, ktoré má hebrejský pôvod a význam mu je anjel, Boží posol. Na Slovensku, hlavne na strednom, môžete stretnúť priezvisko Malachovský. *Rodina Martina Máľacha do Pazovy prichádza v 1770. roku, zo Selenče.

Máleš: nie je nejak frekventované a aj keď sa s nim stretnete, skorej tam bude krátke Maleš. Ináč východiskom mu je názov osady Máleš – Nitrianska župa.

Maliak: bude najskôr utvorené na podklade maľovať (viď etymológiu) a pre každý prípad porovnaj aj s priezviskom Maľa, Maľo. Ináč priezvisko sa vyskytuje aj na Slovensku, hlavne na juhu stred. Slovenska (Gemersko-Hontianska župa).

Maliar: súvis s maľovaním je jasný. Viď et. Maľovať. Na Slovensku skorej stretnete Maliarika.

Malina: nie je nejak rozšírené, ale vyskytuje sa, ako v Báčke, tak aj v Banáte. Samozrejmé, východiskom je názov rastliny malina (viď Malina), lenže na tvorbu tohto priezviska, aspoň na Dolnej zemi, skorej vplýval názov osady Malinovec (Hont), prípadne Malina, ľavostranný prítok Moravy, ktorý tečie cez Malacky, takže Malina v Selenči skorej má to odvodené z tohto potoka, kým Malina v Banáte bude zase skorej súvisieť s Malinovcom.

Mandáč: vyskytuje sa hlavne v Báčke, čo znamená, že Mandáčoví prišli sem hneď na začiatku kolonizácie Dolnej zeme a z tohto prostredia prechádzali do Sriemu. Či sa toto priezvisko vyskytuje aj na Slovensku, nie mi je známe, avšak tam, na strednom Slovensku stretnete Mandáka. Etymologický je nepriehľadné, avšak keď sa podívame na slov. jazyk v stredoveku, najdeme, že mali sme aj (importované z ger. jaz.) man, vo význame osoba, ktorej dal panovník do držby majetok, vazal. Manstvo = stav vazala, vazalstvo, pren.obyč. pejor. podriadenosť, závislosť, otroctvo, poddanstvo... takže v našom prípade toto priezvisko vzniklo na podklade, že dotyčná osoba bola poddaná.
            *Rodina Mandáčová do Pazovy prichádza zo Selenče, v roku 1770.

Marčok: pomerne časté priezvisko, ktorého východiskom je slovo mlátenie, z čoho aj v lat. jazyku vzniká meno boha vojny, Mars, či aj osobné mená Marcus (Markuš), Mark, Marko, Marek, Martin..., ba aj mesiac marec atď. Viď grécko-rímsky panteón Mars, et. Mlat, Motyka... * V Pivnici sa vyskytuje Marček, ktorého východisko je rovnaké, avšak môžeme predpokladať, že sa tu jedná o krycie priezvisko, odvodené z názvu osady Marček (Trenčianska župa). Podobu Marčok stretneme aj na Slovensku, hlavne na strednom.

Marek: vyskytuje sa len sporadický, kým na Slovensku je frekventovanejšie. Východiskom mu je osobné meno Martin. Viď aj Marčok.

Marko: pomerne frekventované a to, ako vo Vojvodine, tak aj na na Slovensku. Východiskom mu je osobné meno Martin. Viď Marčok.

Markovič: sporadicky sa vyskytuje aj vo Vojvodine, na frekventovanejšie je na Slovensku, hlavne na strednom. Súvisí s menom Martin. Viď Marčok a koncovka je typická pre slovanské jazyky, kde sa udáva príbuznosť ku niečomu. Viď Ves...

Markuš: predstavuje ďaľšiu variantu podoby mena Martin. Viď Marčok. Vyskytuje šírom Dolnej zeme, ale aj na Slovensku, hlavne na strednom. Koľko a či vôbec na tvorbu tohto priezviska vplýval názov osady Markušovce (Šariš), ukáže len dôkladnejšie študovanie rodokmeňa. Viď aj Martuľa.

Maršal: na Dolnej zemi je dnes skoro neznáme, avšak bol tu národovec, G. Maršal – Petrovský. Na Slovensku je častejšie a píše sa v rozličných podobách, ako Maršal, Marsal, Marschall... Viď. et. Maršal.

Martinko: predstavuje domácku podobu mena Martin, ale možné je, že niektorá rodina vyšla aj z osady, ako Martinček (Gemer), Martinová (Liptov).

Martiš: má tiež východisko v osobnom mene Martin. Viď. V dolnozemských chotároch poznáme meno Alberta Martiša, učiteľa a národného buditeľa, spisovateľa...,ako aj priekopníka v poľnohosp. najmä v chmeliarstve.


            Erb mesta Martin.

Márton: je zriedkavé priezvisko, ktoré nepredstavuje nič iné, ako maďarskú podobu mena Martin. (Viď.) U nás sa skorej stretnete s priezviskom Semártonský, čo zase predstavuje pomaď. podobu z názvu mesta Turčiansky Sv. Martin.

Martuľa / Martuliak: veľmi zriedkavé a nie celkom jasné. Môžeme uvážiť lat. východisko v slove malleus, marcus, martulus, kde v koreni máme mat-, mot-, ktoré sa nachádzajú aj v slove motyka, mlato, mlátenie, mlačok, ba aj v slove mlyn, Mars... Veľmi blízko mu stojí mr-, mar-... čo by nás naviedlo na hľadanie pôvodu v inom, i keď v blízkom smere. Na dovažok, tu máme aj zastaralý stredoveký termín marturina = poddanská dávka panovníkovi, ktorá pozostávala z počtu lasičích kožiek.

Marušník: typické petrovské priezvisko a na základe toho, môžeme predpokladať, že tento rod svoj pôvod bude mať v Tekovskej stolici, v osade Marušová. Či jestvuje aj na Slovensku neviem, avšak tam stretnete Marušiak. Hlavne v Liptove. Priezvisko môže byť odvodené z osobného mena Maroš, Maruš (Martin), alebo zo starého názvu rieky Moravy, Marus.
            Medzi rodovými erbami na Slovensku, stretneme aj erb určitého Andreja Maruši-ho a aj letmý pohľad prezrádza, že toto priezvisko je adaptované ku maďarčine. Tento Maruši bol doložený v rokoch 1613 – 1626. Bol vyberačom tridsiatkov v Seleške (okres Košice), avšak odkiaľ Maruši vyšiel, z ktorého kraja pochádza, nie je známe. Vieme len toľko, že neskoršie žil a pôsobil aj v Šarišskej stolici.

           

            Erb Andreja Marušiho. Farby nepoznáme.

Masárik: východisko je jasné. Západolsov. až moravsko-slovácky demin. mäsiara.

Mäsiar: utvorené je zo zamestnania a preto veľmi ľahko môže predstavovať aj krycie priezvisko.

           
            Cechový erb mäsiarov – na Slovensku.

Matajs: nepriehľadné. Môže byť odvodené z osobného mena Matej, po maď. Matyás, ale rovnako tu môže figurovať aj matať = hmatať a pod.

Materák: východiskom mu je slovo mať = matka, či v konkrétnom prípade materák = zast. včelársky termín pre  materský úľ.

Matuský: pravdepodobne východiskom bude osobné meno Matúš (viď), avšak niekde zmizol mäkčeň. Asi pod vplyvom maď. lebo tam s = š. Ináč vyskytuje sa hlavne v Banáte. Na Slovensku stretneme Matuš, Matušík, Matuška, Matúška, Matušťák a pod.

Matúš, Matúch: východiskom je osobné menoMatúš. Viď Matuský.

Mečiar: východiskom je názov remeselníka na výrobu mečov.


      Slovenský cechový erb mečiarov.

Medovarský: východiskom je názov osady Medovarce (okr. Zvolen).

Medvecký: toto bolo priezvisko dlhoročného selenčské kňaza, ktorý sa narodil vo Veľkej Slatine (Zvolenská župa). Vo Vojvodine je toto veľmi zriedkavé, avšak na strednom Slovensku a to od Oravskej župy, až po sám juh je pomerne frekventované priezvisko. Pod nim vystupuje aj šľachtický rod Medvecký, či neraz vystupuje aj pod latinovaným Ursin-us, v pomaďarčenej podobe písania Urszinyi...
            Rod Medveckovcov pochádza z Oravy, z Medvedzieho a Veľkého Bysterca (Dolný Kubín). Boli to šľachtici, s vlastným štítom a erbom. Mnohí členovia rodu boli ev. kňazi, profesori, právnici, vedci a pod.

           
                   Štít Eliáša Medveckého.

Medveď: je pomerne frekventované priezvisko a to, ako vo Vojvodine, tak aj na strednom Slovensku, kde ho stretneme aj v podobe Medvec. V niektorých prípadoch je možno odvodené priamo z názvu zvieraťa, ale v mnohých prípadoch, hlavne na Dolnej zemi, toto bude aj krycie priezvisko rodín pôvodom z osady Medvedie (D. Kubín), Medvecké (Levice), Medveďov (Zvolenská a Šariš). * Do Pazovy sa rodina Andreja Medveďa prisťahovala z Kiskőrösu a to ešte v 1771. roku.

Mega: pomerne frekventované a to, ako v Báčke, tak aj v Banáte. Východiskom mu je gr. mégas = veľké, mohutné, silné, vysoké a pod.

Meleg: je frekventované hlavne v Petrovci a v okolí. Jeho východiskom nebude maď. meleg = teplé, lež obec Melek (Tekov), ktoré časom podľahlo fonetický blízkemu maď. slovu.

Melich: je rozšírené po celej Dolnej zemi. Občas stretneme aj jeho demin. Melicherčík. Pravdepodobným východiskom je osobné meno Melichár / Melchior, ako sa podľa kresťanskej legendy menoval jeden z „troch kráľov“ a význam tohto mena je kráľ svetla.

Meliš: nie je nejak frekventované, ale jestvuje aj na Dolnej zemi. Pravdepodobne predstavuje variantu priezviska Melich.

Menďan: východisko má v názve osady v Maď. Mende, ktorá je v blízkosti mestečka Gyömrő (Priezvisko Demrovský) a Maglód (Maglovský).

Merník: východiskom je názov osady Merník (Zemplín).

Mesároš: maď. slovo pre mäsiara.

Meško: či dolnozemskí Meškovci, Mešovci... prislúchajú ku jednému z najstarších zemianských rodov Oravy a Liptova, alebo nie, ukáže len ak si urobíte rodokmeň. Meškovci patrili ku drobnej, tzv. kuriálnej šľachty, ktorá žila najmä na Orave, v Liptove, Turci atď. Na Orave sa spomínajú rody Meško, Kubínyi, Medvecký, Revický, Zmeškalovci... v Turci Benický, Jesenský, Jušta, Rakovský, Rutkai, Záborský, v Trenčianskej župe Borčický, Hrabovský, Hrežďovský, Medňanský, Príleský... atď. Podobné rody nižšej šľachty žili aj v iných stoliciach. Bol tu aj rad „armalistov“ t.j. zemanov bez majetku, ktorých sa povyšovalo do šľachtického stavu za vojenské zásluhy, alebo za zásluhy v službách magnátov, vo verejných správach a pod.
            Najstaršie dáta čo mám po ruke, vzťahujú sa na Juraja Meška st. (doložený v rokoch 1579 – 1626), avšak ich pôvod sa hľadá už v prvej tretine XIII. st. Najdlhšie žili vo Vyšnom Kubíne. V roku 1721. boli povýšení do barónskeho stavu. Žiaľ, ale ich erb mi chýba. Aj sama pečať je ošúchaná a dá sa z nej vyčítať iba toľko, že v štíte na trojvrší stojí rozkročený muž s rukami za chrbtom (alebo vbok). Po stranách sú nejaké predmety, ktoré sa nedajú rozoznať. V klenote je len poprsie muža medzi dvoma orlími krídlami. (Jozef Novák)
            O pôvode, etymológii priezviska je tiež ťažšie niečo určite povedať. Východiskom mu môže byť dem. slova mech, mešec, alebo sloveso meškať v zmysle niekde trvalo bydliť, alebo meškať = oneskorene prichádzať, otáľať a pod.

Miháľ: veľmi časté priezvisko šírom Dolnej zeme a aj na Slovensku. Východiskom mu je maď. podoba osobného mena Michal, Mihály.

Mihálik: je už menej frekventované na Dolnej zemi, avšak na Slovensku je častejšie. Predstavuje dem. priezviska Miháľ.

Mikľan: vo Vojvodine je veľmi zriedkavé a jeho etymológia nepriehľadná. Ak uvážime, že sa tu ypsilon zmenil na „mäkké i“, východiskom mu môže byť slovo mykať. Ak nedošlo ku zmene, tak východiskom môže byť mikať = kmitať. Východiskom však môže byť aj podoba osobného mena Mikuláš, po maď. Miklós atď.

Miklovic: typické petrovské priezvisko, odkiaľ sa prešírilo aj ďalej. Či sa na Slovensku vyskytuje aj v tejto podobe, neviem. Sú tam však príbuzné, ako Miklo, Miklóš, Miklošík, Mikloško, Miklošovič... čo nám ukazuje, že východiskom mu bude maďarská podoba osobného mena Mikuláš, Miklós, lebo v základe máme Miklo-, kým koncovka, či prípona je typická slovanská s významom „patriaci ku...“. Viď Ves.

Miksád: vyskytuje sa hlavne v sriemskej slovenskej enkláve, menovite Ilok a okolie. Na južnom strednom Slovensku je maďarská podoba písania, Mikszáth. (Kalmán Mikszáth – maď. spisovateľ, ktorý písal aj o slovenskom živote... sa narodil v Sklabine.) Kde a kedy sa maď. podoba písania pozmenila v slovenskú, najdete len tak, ak sa dáte do študovania rodokmeňa. Ináč aj toto priezvisko etymologicky prislúcha ku osobnému menu Miklós.

Mikuláš: u nás sa vyskytuje hlavne v Banáte, kým na Slovensku sa vyskytuje v Liptove, z čoho môžeme dedukovať, že nevzniklo priamo z osobného mena Mikuláš, ale nepriamo z názvu mesta Liptovský sv. Mikuláš.

Mikuš: je hlavne petrovským priezviskom. Pravdepodobne predstavovalo krycie priezvisko rodiny, ktorá na Dolnú zem prišla z osady Mikušovce (pri Lučenci – Novohradská župa), alebo z osady tiež Mikušovce (okr. Považská Bystrica – Trenčianska župa). V oboch prípadoch, na tvorbu mena lokácie vplývalo osobné meno Mikuláš. Na Slovensku sa vyskytujú podoby Mikuš a Mikuša.

Milec: je akože pivnickým priezvisko, odkiaľ sa prešírilo aj ďalej. Význam mu je obľúbený človek, obľúbenec. Či sa vyskytuje aj na Slovensku, neviem.

Mišík: rozšírené je po celej Dolnej zemi. Východiskom mu nie myš, mýška, lebo v tom prípade aj pri písaní by sme mali Myšík, ale etymologický súvisí s menom Michal, či jeho dem. domáckej podoby Mišík, Miško. Na Slovensku je tiež frekventované.

Miškár: vzniklo z „remesla“, či vedy osoby, ako kastrovať, škopiť zvieratá. Samec sa škopí, samička sa miškuje. Viď et. Miškovať. Samé miškovanie je odvodené z názvu mníška, o čom svedčí aj dnes na Morave zaužívané mníšiť = kastrovať.

Miškovic: pod týmto priezviskom vojvodinský Slovák hneď pochopí, že tu ide o učiteľskú rodinu. O tomto priezvisku môžeme povedať, že vychádza z mena Michal, Miško a má slovanskú príponu –vic (viď Ves). Podľa frekvencie na Slovensku, tento rod na Dolnú zem prišiel najskôr prišiel z južného stredného Slovenska, kam  prišiel asi  z Liptova.
            Včasné slovensko-uhorské dejiny spomínajú rod Miškovcov, po maď. Miskócz, ako starý šľachtický rod, ktorého korene siahajú do čias Veľkej Moravy. Samé priezvisko je utvorené z osobného mena Miško / Michal a ako kuriozitka, z ich mena sa odvádza aj názov maď. mesta Miskolcz / Miškovec. Rod sa spomína už v roku 1095. roku avšak zanikol niekde v XIV. st. Medzičasom sa z neho vyčlenilo viacej vetiev, ako Álmássy, Panith, Melczer, Fay, Bükk a ďaľšie.
            Jedno je isté. Miškovic v koreni má osobné meno Miško, avšak viacej tu nemôžeme nič pridať. Len študovanie rodokmeňa odhalí historiát rodiny.

Mištec: ďaľšie typické petrovské priezvisko s temnou etymológiou. Slovo mištec SSJ nepozná, kým na Dolnej zemi je to názov jedného druhu popínavej burinovitej rastliny, čo rastie v pšenici, jačmeni... a koľko sa pamätám, je to nejaký poddruh čisteca. Čistec rozoznávame napr. alpínsky, lesný, močiarny, nemecký, ročný, rovný...Mištec môže byť najskôr poddruh močiarny, lebo Dolná zem v čase príchodu Slovákov bola prevažne močaristý kraj. Na poliach rástol aj čistec, ktorý mal biele voňavé kvietky a z neho býval dobrý med. Mištec je podobný, lenže kvietky nemali vôňu. Priezvisko Mištec teda bude najskôr krycím priezviskom rodiny.

Mlynár: vysvetlenie tohto priezviska je jednoduché. Odvodené je z mlyn (viď etymológiu Mlyn) a mlynár je človek čo mlel zrno. V prípade tohto priezviska však najskôr ide o osobu, ktorá na Dolnú zem prišla z niektorej osady, ako napr. Mlynky (Spiš), Mlynárovce, Mlynčeky, Mlynica (Poprad) atď. Na Slovensku sa vyskytuje aj Mlynarčík, Mlynárovič, Mlynárovie atď.
            * Mlynár (Jozef) sa do Pazovy prisťahoval z Tóthgyurku, v roku 1776, Mlynár (Šimon), ktorého sa neskoršie spomína, ako Molnár, do Pazovy prišiel v roku 1772. a to z Nyíregyházy.


   Erb cechu mlynárov – na Slovensku.

Mocko: vyskytuje sa aj na Slovensku, hlavne v okolí Myjavy a to v podobách, ako Mocko, Mockovčiak, Mockovič atď. Východiskom mu bude moc 1°, 2° (viď etym.) = schopnosť konania niečoho, vláda, mnoho, veľa...

Mocnaj: na Dolnej zemi je zriedkavé priezvisko. Pravdepodobne sa tu jedná o pomaďarčenú podobu priezviska Mocko.

Mojžiš: základom je tu biblické osobné meno Mojžiš (viď Mená). Na Slovensku sa tiež vyskytuje, no častejšie je ešte príbuzné Moyses, Moyzes...

Mokran: nie je nejak frekventované. Východiskom mu je slovo mokré (viď etym.). Vyskytuje sa aj na Slovensku a to v podobách, ako Mokran, Mokráň... V prípade dolnozemského priezviska, východiskom môže byť aj názov niektorej lokácie, osady, ako napr. Mokraď (D. Kubín), Mokrance (Košice) a pod.

Mokrý: je pomerne zriedkavé. Vyskytuje sa aj na Slovensku. Východiskom mu je slovo mokrý. Viď etymológiu.

Molnár: je pomerne frekventované šírom Dolnej zeme. Predstavuje maď. podobu slovenského Mlynár. Viď etym. Mlyn. Príbuzná mu je lat. podoba Molitoris. Frekventované je aj na Slovensku.

Moravčík: vyskytuje sa sporadicky, no na Slovensku je frekventovanejšie. Východiskom mu je názov rieky Morava a prípona –čík udáva, že osoba prislúcha ku Morave. Viď Morava a Ves.

Morávek: frekventované je ako na Dolnej, tak aj Hornej zemi. Viď Morava a Ves. Možné je, dolnozemská rodina toto priezvisko dostala z názvu obce Moravany (Nitra).

Moravský: Východiskom je názov rieky Morava a príponá –ský je typická pre slovanské priezviská.

Morvai: predstavuje maď. podobu priezviska Moravský, Morávek, Moravan... Po maď. Morvaország = (Veľká) Morava. Viď etym. Morava.

Motoška: vyskytuje sa hlavne v Banáte a možno aj na Slovensku. Východiskom mu je motanie, motať. Viď Motať.

Moťovský: zriedkavé a etym. nepriehľadné. Možnosť je, že svoje východisko zdieľa s priezviskom Motoška, ale rovnako aj, že tu ide o útvar z názvu obce Môťová (Šariš).

Mráz: ako čo najdeme ekvivalent priezviska Kováč v každej reči, tak najdeme aj ekvivalent priezviska Mráz, ako napr. ang. nem. Frost atď. Súvisí s mrznúť. Viď etym. Mráz. V prípade dolnozemského Mráz v jednotlivých prípadoch tu môže isť aj o rodinu, ktorá prišla z obce Mrázovce (Zemplín). Priezvisko je rozšírené, ako na Dolnej, tak aj na Hornej zemi. * Slovenský akademik Andrej Mráz vyšiel z Petrovca.

Mrázik: predstavuje demin. priezviska Mráz. Aj toto priezvisko stretneme ako na Dolnej, tak aj na Hornej zemi, ba aj v Amerike, lenže tu máme malú „kvačku“. Profesor Mrázik, potomok vysťahovalcov z XIX. st. už nie je Mrázik, lež Marzík. „Nové, americké“ priezvisko rodina dostala na Ellis Island. Keď sa jeho predkovia sťahovali, nejaký úradník, s nezvyknutým uchom na slovanské jazyky, zapísal ich Marzík. Podobné prípady najdeme hádam v každom kruhu európskych prisťahovalcov. Napr. Dankvič sa stal Dengy, Dobrovodský = Dobson, Petroneli = Parson, Paterson, Papandopulos = Papson, Kleine = Klyne, Schneider = Snyder... atď.

Mravík: celkom bežné priezvisko a to, ako na Dolnej, tak aj Hornej zemi. Východiskom mu je mravec, mravík. Viď etym. Mravík.

Mrva: Petrovec sa spomína, ako najstaršia slovenská osada v súčasnej Vojvodine (Srbsko) a prvým kňazom tu bol Ondrej Sztehlo. Začiatky neboli ľahké, lebo v tom čase musel hodne cestovať (bol tu jediný ev. a.v. farár) a to po všetkých osadách a od vtedy jestvuje dedinská „múdrosť“, že v Petrovci „krstia s tehlou“. „S tehlou“ potom krstili aj v Padine, kde úrad zaujal jeho syn Ján Sztehlo. Po nich, do úradu petrovského kňaza prichádza (dňa 15. januára, po 50. ročnom účinkovaní umiera Ján Sztehlo) úrad preberá  (1. III. 1868.) Juraj Mrva, počas ktorého cirkev zaznamenáva veľký rozmach. Stavajú sa školy (pribudli ďaľších 5, takže v 1918. roku, Petrovec mal až 9 školských staníc) a školy nezáviseli od donácií štátu. Boli úplne samostané, čo sa však po I. sv. vojne zmenilo. Aj vedľa „kráľovského“ podpisu v Trianone, stráca sa autonómia a týmto pádom, slov. ev. cirkev tratí veľkú časť majetku – školy atď. Na počtovú zastúpenosť v „novej dŕžave“, ako spomína vtedajší kňaz Sámuel Štarke (rodom z Mošoviec – vedľa Martina, neskorší biskup) Slováci utratili najviacej. Od založenia slov. ev. a.v. cirkvi, do „poštátnenia (1740 – 1920), mali sme až 40 súkromných evanjelických škôl. Všetky sme utratili. Nie len školy, ale aj cirkevné majetky, chudobínce atď.
            Juraj Mrva, v tých „pohnutých“ rokoch to nemal najľahšie. Bojoval, ale márne. Tratili sme na každej úrovni, na každom pláne novej „dŕžavy“, ktorú sme podporili. Dnešní „polazuvári“ keď „zapolazujú“: „V petroveskej škole, blízo pri kostole...“, vôbec nevedia, o čom spievajú. Tá škola (kam som chodil aj ja) už nejestvuje. Zmizla. Zbúrali ju a vyrástli tam byty „Pánske chudobínce“ (bytovky), lekáreň a pod. O týchto „pohnutých“ časoch viacej sa dozviete z knihy A. Vereša „Slovenská ev. kresťanská cirkev a.v. v kráľovstve Juhoslovanskom“ a v knihy J. Čajaka ml. „Miscellanea“ (Slovenský spisovateľ; Bratislava 1982). * Ján Čajak ml. bol synom Jána Čajaka st. a tento bol posynkom P. Dobšinského. Na petrovskom cintoríne, hneď vedľa hlavného chodníka je pomník, v podobe obelisku, nad hrobkou J. Čajaka st. Aj dnes sa pri ňom zastavia vďační občania a v mysli sa snažia priblížiť ku zosnulému. Odpočíva si v pokoji, nie v rodisku, ale v cintoríne rodákov. K jeho hrobu dochádzali mnohí naší intelektuálovia, no ich počet, ich rady vädnú. Niekto si našiel „odpočinok“ na Ukrajine, v Rusku (Juraj Mučaji...) a mnohí sa po školských rokoch vrátili do svojich dolnozemských dedín a tam sa im klaňajú vďační súkmeňovci.
            Juraj Mrva sa tiež pominul. Je na petrovskom cintoríne, ale z mladosti sa pamätám, že po sebe zanechal dcéru. Aj ona sa pominula. Takto hľa náš petrovský cintorín sa pomaly „vzmáha“ ku národnému cintorínu (Martin), len keby si to vedeli uvedomiť aj súčasné generácie. Verím, dúfam, že áno. Veď vždy sme mali aj roduverných a nie len „papagájov“, ľudí bez chrbtice, vrtichvostikov.
            Ak sa podívame na priezvisko Mrva, vidíme, že tu dominuje koreň mrvenie sa... mravík. Viď etym. Mrviť.

                    
                         Rodina Pavla Dobšinského.

Mučaji: je pomerne frekventované, ale jeho etymológia je temnejšia. Najskôr tu máme základ v slove mučiť (sa), muka a toto bolo aj východiskom názvu osady Mučín (Novohrad), vedľa ktorej sú osady, ako Rapovce (Rapoš), Fiľakovo (Fiľko) atď. Viď etym. Muka.

Mucha: typické oravské priezvisko, ktoré preniklo nie len na južné stredné Slovensko, Dolnú zem (hlavne Kysáč), ale aj do zámoria. Keď sme tu (v Austrálii) mali návštevu MS z Bratislavy, delegácia išla aj na Tasmániu, lebo mali aj tam rodákov/krajanov, a to Mucha, Motúz a Slanina. Všetko Oravci, ba niekde v tom čase bol v dennej tlači aj článok o určitom p. Muchovi, ktorého koníčkom je reštaurovanie starých motocyklov. Viď etym. Mucha.

Murár: utvorené je z názvu zamestnania. Viď etym. Múr.

        

Erb cechu murárov – na Slovensku


  Murtin: najskôr bude odvodené z názvu hradu a obce Muráň a nie z murín, maur. Viď.

Myjavec: východiskom je názov rieky Myjava tu máme súvislosť s myť, pomývať. Viď etym. Myť.

..............................................
.................................. 









V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com