31 augusta 2007

Slovenské, Vojvodinské, archaické slová a výrazy...

Leveš, drote
a ďalšie bežné veci...


Nieto, či skorej by povedal, že svojho času nebolo petrovčana bez drotí, levešu a podobných rekvizít. Predstavte si teraz nášho báťu, tam niekde zo Psieho konca, alebo aj z Lukavskej, Drozdiarskej, či aj Drakovej, Školníkovej ulice, alebo aj zo Židovho šoru. Podľa ročného obdobia sa vyobliekali tak, ako sa na gazdu patrí. Na nohách bačkory, alebo papuče, panťušky, do blata cokule. Okolo pása si galvonom zapásali už či 12, ba aj 16 polové gate. V slávnostnejšie dni to už boli drote. Navliekli si leveš a na hlavu hodili buď kalap, alebo šubaru.
Jeho starká, ak piatok bol v piatok a nie v sobotu, lebo aj tak sa stávalo, že keď piatok dopadol na Veľký piatok, tak sa piatok prehodil na sobotu, prehodila si fodrošku, možno to bola len obyčajná bekeška, kartúnka, ale ak bola zámožnejšia, tak tu bola aj baršanka. Kašmerínku už dávno prestala nosiť. Aj delínové ručníky odložila. To po nej zdedí ak nie dcéra, tak vnučka. Kto vie aké časy prídu a diovka má byť hrdá. Aspoň kým sa nevydá. Za takého gazdu, kde majú dosť jutrov. Aby netrela biedu.
Nepetrovčan, alebo aj Slovák čo svoju reč nepozná dôkladne, sotva z tohoto niečo zmudrie. Ba aj Kysáčan by sa tu stratil, lebo tam, v Kysáči si ten báťa nenatiahne drote, ale pantalóny. Zahodí si nie leveš, ale bénu a keďže tam v piatok nebýval piatok, ale vo štvrtok, tak piatok odpoludnia si možno zasadne pod felešov a porozmýšla o odchádzajúcom týždni. Ak počuje, že na kostolnej veži puncľujú, vyjde na Most, tam ku Bystrici a už sa len dozvie, komu odbila posledná.
Starší apkovia si ešte zapásali aj modrú keteňu, nabili bagov, alebo grdžáň do pípy a usilovne bafkali a sem, tam si aj zagrhlali a odpľuli. V rade sa predebatovalo ako komu napredujú mangulice, kto má akého čiláša, gidráňa, noniho, alebo jadrana. (Tu ani toľko nejde o konské mená, ako mená konského druhu.) Možno niekto počas týždňa bol aj na kanále a videl ten veľký hajóv, čo len tak frčal po vode.
Na dočarenie ich života, každodennosti, dá sa použiť ešte celý rad šťavnatejších výrazov, termínov z ľudovej reči naších predkov. Väčšina z nich siaha, ak nie priamo cez slovenčinu, tak cez iné indoeurópske jazyky, priamo ku tomu nejakému fiktívnemu jazyku Indoeurópanov, čiže aj ku našej reči. Poďme teda podľa poriadku. Čo, kto a odkiaľ je ten báťa.

Na úvod.
Podľa anglických lingvistov 19. storočia, každý jazyk sa dá zredukovať na asi 200 základných onomatopeických zvukov, slov. Či mali pravdu, alebo nie, nezaujíma nás. Nie je na nás o tom debatovať. Skorej nás tu zaujíma pôvod jednotlivých slov v našom dolnozemskom prostredí. Hlavne tých, ktoré naší slavisti pokladajú za archaizmy, provincializmy, lokalizmy, barbarizmy... a ako také, nedostali sa do SSJ a predsa jestvujú, sú živé, či bez nich by sme sa sotva zaobišli.
Do tohoto „krátkeho“ slovníka som zaradil aj hodne takých slov, ktoré sú zachytené v SSJ, ale neraz tam chýba aj ten pre nás ich „prvoradý“ význam. Tiež sú tu aj také slová, ktoré zatiaľ neboli vysvetlené, alebo sa ich chybne vysvetľovalo.
Toto je len „Krátky etymologický Slovník slovenčiny“ a predstavuje len nepatrný zlomok z toho, na čom už rokami pracujem, ale predsa, aspoň čiastočne vám priblíži fakt, že aj jazyk má svoje dejiny, záhady, život...

Adria – Jadran: Podľa legiend a historických záznamov (Herodotus), ten záliv Stredozemného mora ležiaci medzi Talianskom a ich provinciou Ilyricum, ako prví, objavili Feníčania. O svojom objave informovali aj Grékov. V severo-západnom cípe Feníčania si aj založili svoju kolóniu, ktorú nazvali Fenícia, z čoho neskoršie vzniká Venetia, čo ale keď sa napíše po grécky vypadá βενετια, čo je východiskom pre náš názov Benátky.
Aby sa zo svojej oblasti v Malej Ázii dostali do svojej kolónie Fenícii, Benátok, museli plávať vedľa pobrežia Ilyrikumu, súčasného Albánska a Dalmácie a toto pobrežie je skalnaté, plné ostrovov, ostrovíkov, úskalí a pod. nebezpečia pre vtedajších moreplovcov.
Kto presne ako prvý aplikoval indoeurópske slovo pre kameň, skalu na označenie tohoto zálivu, mora, asi zostane zahalené do tajomstva, ale aj tu ide o indoeurópsky pôvod názvu. V sanskrite jestvuje slovo adri = kameň, skala, vrch (breh) a ak by sme išli hlbšie do dejín jazyka, tak súvisí s naším udrieť a pod. Tiež v sans. slovo ádi = rad, poradie, hrebeň (skál) atď.
Mesto Adria v Taliansku, podľa čoho, ako nás učili v škole, dostalo pomenovanie aj toto more, v spisoch antického Justina sa spomína, že bolo založené hodne neskoršie a za svoje pomenovanie vďačí práve Adriatickému moru. Teda, proces sa udial opačne.
Alapača: Brblavá žena, „lupača“, žena ktorá rýchlo a nepremyslene trepe, jazyčnica. V Slovníku nie je. Prevzaté zo srbh. alapača = r/v. Zastúpené je aj v sanskrite, ako alapati = hovoriť, alapitraka = zhovorčivá, alapa = hovor, alopyati = oddeľovať, lúpať, trhať.
Alpy: Pohorie v Európe. Fr. tal. Alpes, gr. Álpeis atď. Vysvetlenia o pôvode tohoto názvu sú rôzne: a/ biele, na podklade lat. albus = biele; b/ tal. alto = vysoké, čo sa často zjavuje v názvach miestnych lokalít v horách ( porovnaj s Halát), avšak tu je aj sans. álpa = malý, nízky. Tie horské dedinky sú malé a vraj svoje meno vypožičali tomuto pohoriu a len v tal. jazyku dochádza ku posunu aj na vysoké, pri čom sa pôvodný význam úplne stráca. Pomerne špekulatívny uzáver.
Ak by sme uvážili, že Alpi ako slovo sa vyvinulo zo slova albion = biele, tak tu musíme uznať, že nastala transformácia b > p, podobne ako to máme v chetejskom slove alpa = biele.
Konkrétne uvážme D.Q.Adamsovu analýzu tochárskeho B slova alp- = odrážať, odzrkadľovať, reflektovať (svetlo) a tochárskeho A alp- = hladkať. S oboma slovami súvisí aj chetejské alpu- = hladké, lesklé, tupe, nudné, ktorého ekvivalent najdeme v litovskom alpús = mäkké, slabé a v príbuzenstve má aj lit. alpti = mdloba, omdlenie, alpéti = omdlieť. Ku tomuto sa kladie sans. álpa- = malé a Adams sa nazdáva (na podklade výskumu Lambert Isabaert), že lit. jazyk v sebe zachoval najstaršiu možnú podobu na rekonštruovanie významu mäkké, slabé a že Chetejské slovo pre tupé, lesklé vlastne predstavuje len semantickú zmenu, evolúciu v smere, ako sa ďalej diala v tochárskych jazykoch, ale toch. A alp- , celkom kľudne môže byť v príbuzenstve s lat. albus = biele, gréckym alfós = bieleho vzhľadu (u Hesychiusa má význam biele). Na komparovanie je tu aj welšské elfydd = zem, svet, ktorého východiskom je protobritské albíyo, kde má svoje východisko ako slovanský, tak aj germanský termín pre labuť. Celkový vývoj sa teda dial v smere byť biele > lesklé > odrážajúce svetlo, odzrkadľujúce. Alpi, ak uvážime ich biele zasnežené končiare, nestoja ďaleko a možné je, že východiskom im je albus, albion. Ak sa ale podívame na malé, roztratené dedinky po stráňach kopcov, tak s rezervou môžeme prijať aj súvis so sans. významom pre malé. Celý problém názvu tohoto pohoria si zasluhuje dôkladnejší výskum.
Ambaláž(a): Obal, balenie. V Slovníku nie je. Medzinárodné slovo. Ku nám sa dostalo cestou srbh. ambalaža = r/v, kam sa dostalo z francúzskeho emballage = balenie. Všetko súvisí so slovom hambár.
Andika: Slovo, ktoré Slovník slov. jazyka nepozná. Všade na Dolnej zemi bolo a i je frekventované, i keď postupne sa vytráca. Hlavne od doby, kedy sa z naších dedín začali vytrácať ženské kroje, „sedliacke sukne“. Skorej sa andikou nazývalo každú vydanú ženu, čiže bola akoby nejakou paralelou tety, ňaničky. Neskoršie sa význam posunul len na nevestu prišlú do rodiny, strýkovu a ujovu manželku, či aj manželku príbuzného báčiho.
Najskôr tu ide o import z tureckého amça, v dialekte aj amçık (amdža, amdžik) = strýko, báči. (Amçakyzı = sesternica, amçaoglu = bratranec.) V čase osídľovania sa na Dolnej zemi, turecké vpády do Uhorska boli časté, styk s nimi samozrejmosťou, styk s tunajším srbským obyvateľstvom bol tiež a u nich dlho pretrvávali mnohé turcizmi, nuž nie div, všetko toto malo vplyv aj na ďalší jazykový vývoj. Keďže amdža bol strýkom, báčim, ujom, jeho manželka sa stala amdžikou, čo sa neskoršie vykryštalizovalo v andiku.
Sanskritové ańgiká = ženský živôtik, šňurovačka a maď. anya = matka, tu nefiguruje.
Arpadžík: V Slovníku slov. jazyka ho nieto, kým na Dolnej zemi je to bežné slovo na označenie drobnej cibuľky, ktorá sa na jar vysádza. Nie celkom jasné. Často sa ho dáva do súvisu s maďarským árpa = jačmeň, ale len asi pre fonetickú príbuznosť. Skorej tu bude súvis s gréckym áróo / άρόω = orať, kopať, pôsobiť, plodiť, s možnou kontamináciou s gréckym árpázo / άρπάζω = schmatiť, schytiť, robiť v rýchlosti. Práve toto v rýchlosti, naponáhle asi vystihuje pravú podstatu. Aby cibuľa čím rýchlejšie dorástla, neseje sa seme, ale sa vysádza malá cibuľka, dopestovaná rok skorej. Tento proces vystihuje aj grécke áspartos / άσπαρτος = nesiate, neposiate, neseje sa.
Asencia: Typické petrovské slovo s významom ocot. V iných lokalitách sa používa ocot, či tam, kde sa slovenčina podkrývila, najdeme aj sirće (východiskom je syr, srvátka v srbh. podobách, odkiaľ aj oni dostali sirće).
Asencia, či správnejšie esencia = chemická extrakcia podstaty, koncentrovaný výťažok, destilát z bylín, voňavka... Lat. essentia = zo základu, koreň esse = byť, jestvovať, podľa gréckeho ousia = bytie, jestvovanie, základ, podstata, kde v podstati ide o grécke én / έν = vnútro, vnútrajšok.
B

Bačkor: Viď Kap. 4.

Bádok: Plechová nádoba menšieho objemu, plechovka, stará plechovka... Slovník slov. jazyka ho nezachytáva. Rozšírené a frekventované medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Okolité etniká, vyjmúc Maďarov, toto slovo nepoznajú. V maď. plech = pleh, bádog. Či sme si slovo prevzali od Maďarov, alebo oni od nás, alebo od Peržanov, alebo pod vplyvom maďarčiny bádok u nás, ako archaizmus ešte vždy pretrváva vo svojom pôvodnom význame, ako kovová, plechová nádoba na varenie, s podobami ktorého sa stretávame aj v germanských jazykoch, ani toľko nevadí. Slovo je indoeurópskeho pôvodu a jeho etymológia je jasná.
Sanskritový koreň bhad = hatať, zahatať, prekážať, ochraňovať, z čoho vychádza bhaddu = nádoba na varenie. Bhánda = hrniec, misa, nádoba a v jaugada písme vytesanom do kameňa v Ašoka, je i bháde (plurál) = kovová, plechová nádoba. Tomuto je už príbuzné aj peržské bád, bád-ban = nádoba do ktorej sa na plachetniciach umiestňovala svieca, aby sa ju chránilo od vietra. Často dochádza ku prelínaniu bhad/ vad (sans. váta, avestínske váta, peržské vat = viať, vánok, vietor), kde vlastne máme výmenu spoluhlások, b = v = f.
V ang. jestvuje vat = kaďa, dieža, kotol, nádoba na tekutinu, ktoré má svoje podoby aj v starom saskom fat, holandskom vat, starý horný nem. faz, nem. fass, germanský fatam, stredný horný nem. fazzón, nem. fassen = držať, nádrž, obsahovať.
U nás toto slovo súvisí aj s baňa.
Bagov: Viď Kap. 4.

Balangov: V Slovníku slov. jaz. nejestvuje. V neskoré leto a začiatkom jesene, skorej príchodu dažďov, po poliach Vojvodiny vidieť, ako vietor naháňa veľké kotúče jedného druhu vysušenej buriny. Tento burinovitý trávový krík (odborný latínsky termín nepoznám) sa odlomí od koreňa a ako nejaká veľká lopta, koš, korpa sa kotúľa po poliach. Ľud to nazýva proste balangóv. Tento balangóv často vidieť i vo filmoch z „Divého západu“. Najmä keď sa chce dočariť pustú, zaprášenú osadu, tam niekde v Texase, Arizóne... Aj tam vietor naháňa balangóv.
V iných etnikách Vojvodiny nikdy a nikde som nepočul toto, alebo podobné slovo. Stretol som sa s ním jedine v peržskom jazyku, kde balan = rásť, zväčšovať sa, rozširovať sa, pohybovať sa, oscilovať, kotúľať a pod. Všetky tieto peržské atribúty sú vlastne aj atribútmi balangova.
Baršan: Viď Kap. 4.

Baš: Bez tohoto krátučkého slovíčka sa náš krajan vo Vojvodine už ťažko zaobíde. Bolo to baš vtedy... Baš som si myslel... Prečo baš ja... „Krajšie, správnejšie“ (robia to žiaci v šole), Prečo baš práve ja... Baš ma je briga... Dostali sme ho cestou srbh. jazyka, ktorý si ho prebral z tureckého, ba z tureckého preniklo aj do ukrajinského a ruského jazyka. V srbh. baš = práve, ukurát, presne. U nás sa ho najčastejšie nahrádza s práve. Tur. baş = hlava, vodca, náčelník, hlavný a pod. // Z toho v Sarajeve vznikla Baš čaršija = hlavná tržnica.

Baták: Stehno (hydiny), baták slepačí, kačací a pod. V Slovníku nie je. Prevzaté je zo srbh. jazyka, kde batak = r/v. V príbuznosti má sans. bahú-, bahula-, bahutra- = ruka, ktoré v následných jazykoch má rozličné variácie ale významovo je to vždy ruka, predlaktie, od lakťa hore, lakeť, avšak v kašmírskom jazyku böwü = stehno hydiny, zadný výhľad bedier (riť).
V slovenčine s týmto slovom súvisí slovo pazucha, paž.
Báťa: Viď Kap. 4.

Bekeň: Starý a veľmi tupý nôž; tupý, nebystrý, človek.V Slovníku ho nieto. Predstavuje dávnu výpožičku z ger.jaz. kde v st.germanskom nachádzame bakam = opak, zadok, vzadu. V tomto význame, ako back, zachovalo sa v angličtine, kým v nem. je to Rücken, zurück.
„Tupý, ako bekeň“, „Krája ako (s) bekeňom“ = tupý, ako opak noža, krája, ako opakom noža.

Bengézovať: Expr. Bezcielne behať, tárať sa. V Slovníku ho nieto. Súvisí so slovom Bežať, ktorého vysvetlenie etymológie je trochu komplikovanejšie a tu sa s tým nebudeme baviť.
Beštráň, brečtan: Botanický „Hedera helix“ . Úponkovitá, vždyzelená rastlina. Vinúť sa ako brečtan. Ľudové podoby sú aj beštráň, breštráň. Na Dolnej zemi, medzi ľudom sa používa beštráň , pod čím sa chápe agát. Čes. břečťan, poľ. brzecztan, brzestan, ukr. bročetan, pročytan, slovín. bšten, bršček, brščel, srbch. brštan, brščan, bršljen, bul. brešljen, praslov. brъščь. Z ruštiny sem patrí berezka, beresten. Vypadá, že východiskom bude praslov. brъsati, brъskati = oberať, brúsiť, strhávať, proste zdierať, driapať.
Niektorí autori sa pokúšajú brečtan prirovnať ku lat. (b)ruscus = listnatec, druh rastliny s botanickým menom Ruscus hypoglossum, ktorého rozšírenie zasahuje až na Slovensko. V tomto smere však nieto spoľahlivého výskumu.
V Machek, ako obyčajne keď sa jedná o „temnejšie“, komplikovanejšie slovo, hneď to zaraďuje ku „praeurópskemu pôvodu“ a najčastejšie chybne. Tak to urobil aj pri tomto slove.
Podľa vlastnej mienky, slovo brečtan bude súvisieť so slovom brús = nástroj na ostrenie, kde ako koreň máme bru-, bri-, vychádzajúci z ie. *bher- = trieť, škriabať, rezať, ryť, drobiť a pod. S týmto súvisí aj sans. bhrś = padnúť, bhramśita = striasať dolu, triasť (napr. orechy), zhadzovať dolu. Možný súvis aj so slovom brusnica = kríčkovitá horská rastlina s jedlými plodmi.

Bičak: Vreckový skladací nožík, nožík krivák. Považuje sa za ako prevzaté z maďarského jazyka. Vyskytuje sa v ukr. bičák, poľ. biczak, srbh. bičak, maď. bicsak, tur. bıçak = r/v a preto ukrajinský et. slovník nevykľučuje aj prevzatie si s tur. jazyka, lebo s týmto slovom a v tomto význame, stretneme sa aj v ujgurskom jaz. byčak, altajskom pyčak, čo vraj všetko poukazuje na turecký koreň bıç = rezať, krájať.
Ak sa však na bičak podívame z uhla, že tu ide o skladací nožík, kde ostrie je uschované v členkoch, v rúčke, tak sa nám vynára, že tu vlastne ide o turecko – maďarskú výpožičku z jazykov Indoeurópanov. V jazyku kalaša (podklad mu je sanskrit) bichar = vybrať, vytiahnúť von. V khovárskom jazyku bičarik = otvoriť, roztvoriť, vybrať, vytiahnúť, rozložiť a pod. Všetko atribúty bičaka. V takomto prípade, bičak by bol ie. útvarom a turecké bıç v zmysle rezaž, krájať by tiež prislúchalo ku ie. slovnej zásobe, ku skupine slov biť, bitka, kde v sans. bhid, bhittvá = rezať, krájať, trhať atď. Odtialto vychádza aj nem. beissen = hrýzť, ang. bite = r/v, bitter = ostrie (na meči, šabli,, z čoho vychádza aj meno legendárneho hrdinu Beowulf = ostrý, ostražitý ako vlk. Konečne sem prislúcha aj lat. findo = štiepať, sekať, rezať, poliť a pod. (Ch. R. Lanmann.)

Bikačík: Korbáčik urobený z vysušenéj býčej „žily“, penisa. V Slovníku nejestvuje. V zašlých časoch, mládenci pri svojich dedinských bitkách používali bikačíky. Prevzaté z maďarského jazyka, kde vzniklo spojením slov bika = býk + csík = pruh, prúžik, stuha, pás. V podstati, obe slová sú indoeurópskeho pôvodu. U nás zaužívané čík = druh plžovitej ryby, ktoré stojí v príbuzenstve s anglíckym, či vôbec germanským stich = verš (v strofe), linaj, pás, stuha, gréckym stíchos / στίχος = rad, linaj, stuha, pás, verš, srbh. stih = verš, ang. stick = palica, papek, dlhý a tenký predmet, starý horný nem. stecko, nem. stecken = palica, papek atď. V sans. círa = pás, pruh (kôry, látky, súkna) atď. atď. V následných jazykoch Indie, všade sa zjavujú podoby a všade to má aj význam niečoho dlhého, tenkého, zaostreného a pod. V latine slovo reprezentuje slovo instigare = pichať, podpichávať a i slovo stigma.

Bitang(a): Povaľovač, naničhodník, vagabund, nepodareník a pod. Slovník slov. jaz. ho udáva, ako nárečové slovo, v podobe bitang. U nás podľahlo vplyvu srbh. a frekventované je, ako bitanga. Srbh. bitanga, peržský bitana = cudzinec, ba siaha až do aveste. V sanskrite buttanga = územčistý, krátky a nízky (človek, vec) a zložené je z butta = sprostý, sprosták, nerozumník, neokrôchanec, mamľas + anga = telo.
Vyskytuje sa aj v ukrajinskom, ako betang, bitanga = r/v, ale ukrajinský et. slovník tu predpokladá výpožičku z maď. bitang a pripisuje mu staro-horno-nemecký pôvod, butange = vojnová korisť, lup, z čoho v nem. máme Beute = korisť, lup, vojnový lupič. (* Ukrajinský etymologický slovník celkove možno považovať len ako „polopečený“. V snahe vyniknúť nad ruským, siahajú neraz až po fantastických komparáciach a prameňoch.)
Bortňa: Ozdobná stužka, ozdobný okraj na „sedliackej“ sukni. Prevzaté z nem. borte = okraj, lem.
Viď Parta.
Bostan: Parcela na ktorej sa pestujú melóny (geregy). Výpožička zo srbh. jazyka bostan = r/v, avšak aj tam sa dostalo asi cestou tureckého bostan = zeleninová záhrada, záhrada vedľa kuchyne, melónová záhrada. Same slovo je však arabského pôvodu, kde bostan = záhrada a bustaqan = záhradník. Bostan v zmysle záhrady prenikol aj do peržského jazyka.

Brezák: Tlačenka. V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. Slovo vzniklo z faktu, že sa do tlačenky, brezáka dáva obrezané mäso, napr. z líc svine, odrezané svinské uši a pod. Teda je to niečo, ako ob+rezať, (ob)rezák.

Bovd: Obchod, sklep, predajňa. V Slovníku slov. jazyka ho nieto, avšak na Dolnej zemi je bežné. Dostali sme ho cestou maďarského bold = obchod, boltos = obchodník, „bovdáš“. Sám pôvod slova je však v talianskom volta = čas, obrat, obracanie, krutenie... obchod, ktoré vychádza z latinského volvo = krutiť, obracať, skrúcať...uvažovať, rozmýšľať. Blízke je ku chorvatskému val = vlna na vode, nášmu vlna na vode, ruskému volna, ukr. valjáti atď. V sanskrite mu je príbuzné varta = vrtieť sa, zvŕcanie, živobytie, existencia.

Briga: Starosť, starostlivosť, nepokoj, obava, problém. Má brige ponad uši... Zabrigovaný človek... Vkradlo sa nám cestou srbh. jazyka a to veľmi dávno, že používali ho aj prastarí rodičia, nuž dnes, v bežnom rozhovore je „nevyhnutné“.
Predstavuje „domáci“, slovanský útvar a tesne súvisí s búda. Viď Búda.

Brt(ka): Dnes toto slovo, v jeho pôvodnom význame už nepoznáme. Zostala nám len pamiatka v priezvisku Brtka a pomerne zriedkavý termín brtníctvo = chov včiel (poddanými, za feudalizmu). Tesne súvisí so slovom obrat = obracať sa, krútiť sa, vrtieť sa, z čoho v srbch. vzniklo obrtaj, obrtnik = obrat, súkromný majstrovský podnikateľ. Východiskom je ie. bhr- = pohybovať sa sem, tam, obracať sa, obrat a v blízkosti má vr- = skrýša, vrt- = vŕtať. Ten brtník, brtka hľadal vrty v klátoch, skrýše včiel a vyberal z nich med.

Búda: Jednoduchý domček z jednoduchého materiálu. Máme záhradnú, strážnu, telefonnú búdu atď. Všeslovanské.
Ang. build = budovať, stavať, building = budova, stavba. Oxfordov et. slovník ho vysvetľuje na podklade koreňa bold = obydlie, dom, ktorého východiskom je ger. budhlam, koreň bu- = bývať, obývať. Pri vysvetľovaní sa nespomína nemecká podoba slova.
Nemecké Bude,, Bau, Bauen, Boude = búda, stavba, podľa V.Macheka predstavuje výpožičku zo slovanských jazykov, čiže buď poľského, alebo českého.
Východiskovým tvarom slova je sloveso budovať, ktoré vlastne znamená stavať, ale aj vybavovať, opatriť potrebným zariadením, ako napr. opatriť ústav, knihovňu a pod. Vyšlo z dekompozícii obudovať. Zastúpené je v poľskom jazyku a plne zodpovedá aj ruskému oborudovať = slovenskému orodovať. Východiskom ruskej podoby je beregú, staroslovanské brega, brešti = starať sa, postarať sa, ktoré v srbh. jazyku nadobudlo podobu briga = starosť atď. V českom sa vyvinulo v brah, brh = zariadenie na úschovu sena, nejaký stoh na koloch a tento prikrytý strechou, poľský bróg = úschovňa sena, slovínsky broug, hornolužický bróžeń, dolnolužický brožnja. Príbuzné je ku gótskemu baírgan = skrývať sa a starému hornému nemeckému bergen = zabezpečiť sa.
U západných Slovanov sa toto dlhé sloveso oborudovať postupne kráti. „Vypadujú“ z neho určité hlásky, takže dostávame (o)b(or)udovať = budovať, budova, budovateľ atď.

Budák: Slovo bez ktorého by sa náš krajan vo Vojdine ťažko obišiel. Význam mu je ťažká, pevná motyka. Pôvod slova je asi v tureckom budak = hrča, uzol, ktoré ale má indoeurópsky zýklad, avšak nevykľučuje sa ani možnosť, že jeho vznik bude tesne súvisieť so slovanským bodák, bodať. V prenesenom význame budák = ťažká, tupá osoba, sprosták, čo upomína, že predsa tu bude skorej vplyv tur. budak.

Budár: Vo význame strážca vinohradu, ovocného sadu, „bostanu“ atď. Slovník slov. jazyka ho nepozná. Spomína sa tam len budár, ako nárečové slovo pre záchod (ktoré sa vyvinulo so slova búda).
I keď, aspoň na prvý pohľad sa zdá, že budár = strážca sa vyvinulo so slova búda, dočasné prístrešie, predsa jeho koreň je inde. Vychádza z bud, budný, ostražitý, byť pri zmysloch aj v noci. Budár cez noc nesmie spať, ale v tej búde (súvis s bytom) musí byť budný, lebo hlavne v noci sa tam môžu zatárať zlodeji a narobiť škodu.

Búger: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, i keď tu ide až o európske slovo. Všeobecný význam je dva, dvojka, dvoják a pod. Ako žiaci, toto slovo sme často používali na označenie vtedy nedostatočnej známky, dvojky. Kým inflácia nezachvátila dinár, pod búger-om sme chápali aj dvojdinárovú mincu. Búger znamená i osobu, ktorá si pozmenila vieru a pristúpila ku krstu v jednej z mnohých „sektových“ náboženstiev.
Slovo bugger jestvuje aj v angličtine a podľa oxfordovho et. slovníka najskôr znamenalo sodomitský, nemravný, vulgárny, heretik, kacír a len neskoršie sa posúva aj na nespoľahlivý, dvojtvárny a pod. Všetko vychádza zo stredovekej latiny, z Bulgarus, čo vlastne znamená Bulhar. Vo včasnom stredoveku sa tu zvádzal ostrý boj o cirkevnú domináciu, ideológiu, medzi východným a západným krídlom kresťanstva. Keď sa Bulhari rozhodli pre Carihrad, Vatikán sa cítil zradený. Úsilie vyšlo nazmar a vzniká derogatívny termín Bulgarus, z čoho neskoršie i búger. Všetko len zosilneno v neskorších rokoch, kedy tu vzniká i sekta bogomilov.
Bulgarus, búger je v úzadí aj slova buzerant (homosexuál).

Bumbár: V Slovníku slov. jazyka toto slovo nejestvuje. U nás sa pod týmto chápe: pomalý, lenivý, ťažko sa pohybujúci tučný človek, ťahajmaco a pod. V srbh. jazyku bumbar = čmeliak. V ang. bumble-bee = čmeliak. V príbuzenstve má sans. bhramará = druh veľkých čiernych včiel, bhŕnga = r/v, kde východiskom je ie. bhrem- = bzučať, z čoho v lat. je fremo.
V slove bumbár máme teda zvukomalebný pôvod a slovenské význami vznikli asi z toho, že čmeliak sa nám zdá nešikovný, ťažký, pomalý, ťahajmaco v ríši včiel.

Burák: V Slovníku ho nieto. U nás má význam veľké brucho, žalúdok. Určite tu ide o prastaré slovo, lebo jeho príbuzenstvá nachádzame aj v sanskrite bhunda = brucho, žalúdok, v nepálskom bhuri = r/v, v assámskom bhuri, bhuru, v bengálskom bhuri = veľké brucho, veľký žalúdok. Pravdepodobný je tu aj obďalečný súvis so srbh. bure = sud.

Butelár: V Slovníku ho nieto. U nás má význam peňaženka, mužská peňaženka. Možno u nás pretrváva pod vplyvom srbh. bućelar, budjelar, avšak jeho pôvod je vo francúzskom bouge = kožené vrece, mešec, kde ako základ, východisko, uvádza sa keltsko-galský jazyk. Tesne súvisí so slovom budžet a gréckym búrsa / βύρσα = koža.


Capalov: V Slovníku nie je. Pod týmto slovom poznáme hlavne jarmočnú cukrársku sladkosť, ktorú cukrári sekáčom odsekávali z väčšieho bloku. (Paralelný slovenský názov ???) Bola to vykysnutá bublinková zmes. Názov vychádza z toho, že sa do pripravenej cukrovej zmesy pridalo sódy bikarbóny a podnietila kysnutie. Ak sa zmes nevložila do určenej formy, tak sa rozliala, rošírila, rozcapotala. Východiskom je slovo cápať.
Céger: Toto slovo, ktoré všeobecne považujeme za srbizmus, dostalo sa aj do Slovníka slov. jazyka s vysvetlením, že predstavuje „druh ručnej tašky“ a využila ho spisovateľka Vansová.
Áno, mohla ho využiť, použiť, lebo určite sa s týmto slovom stretla v rodinnom kruhu, keď jej na návštevu prišli rodáci z Dolnej zeme, kde slúžili ako ev. kňazi. V Petrovci sa s týmto slovom nestretneme, alebo len sporadicky. Tu je zaužívané kotarec, ale v okolitých slovenských osadách a najmä medzi Srbmi, slovo je frekventované.
Zastúpené je aj v sanskrite, ako cangeri = koš, košík. V prakrite je tiež cangeri a vyznam mu je rovnaký. Prešlo aj do súčasných indických jazykov, kde má rovnaké znenie a i rovnaký význam. Či správne, alebo nie, ale R.L.Turner ho zaraďuje do skupiny „Ne-Indoárijských“ slov.
Ciepky: V SSJ nie je. (V Slovníku najdeme paralelné činky.) Na krosnách, hneď za návojom, do osnovy sú vložené dve latky, ktoré rozdeľujú nite osnovy na horné a dolné a podľa toho, v ktorej polohe sú, vkladajú sa do nitelníc, aby otvárali, alebo zatvárali osnovu a umožňovali vsúvania člnka. Ciepky na svoj spôsob „rozštiepia“ osnovu. Aby ciepky boli vždy na rovnakej vzdialenosti od nitelníc, na nich je priviazaný oťaheľ, závažie. Same slovo je odvodené z rozštiepenia, razcepu, procepu nití a tesne súvisí s cep(ami).
S týmto súvisí aj ciepkať = škľabiť sa, rozškľabovať si ústa, kým ciepkať = vydávať zvuk ako kurča, čipotať, čipčať, pišťať je už príbuzné ku čvirikať a má zvukomalebný pôvod.
Cintľa: Bežný názov pre rastlinu hyacint, avšak v Slovníku slov. jazyka ho nieto. Pod hyacint(h) sa v prvom rade chápe druh polodrahokameňa (Jacinth). Lat. hyacinthus – grécky huákinthos = purpúrový, alebo tmavočervený kvet, drahokam.
Cipele: Topánky. V Slovníku ho nieto, avšak na Dolnej zemi pretrváva a to ako pod vplyvom srbh. cipela, tak aj maďarského cipő = r/v.
Srbská ľudová obuv opanak (ich druh krpcov, príbuzné ku nášmu topánka) a náš krpec, bačkor...po pravidle neboli špicaté, ale oblé. Keď obuv mešťanov vystriedala topánka so špicatým zakončením, toto sa začalo nazývať cipela, lebo sa táto obuv končila cípom. Kde, kto aplikoval cíp na názov topánok, ťažko je presne určiť. Možno to došlo v nejakom nemeckom nárečí, kde sa Zipfel = roh, konček dal do súvisu s topánkou, možno to došlo u Maďarov, možno medzi Srbmi a možno aj u nás, kde ako výpožičku z nemčiny, máme tiež cíp.
Cipóvčok: Na Dolnej zemi má význam malého chlebíka, bochníka, ktorý keď sa doma piekol chlieb, urobil sa zo zvyšku pripraveného cesta. Maď. cipó = bochník, avšak jeho etymológia tu nejestvuje. Najskôr bude súvisieť so slovom cíp, ako okraj, zvyšok, výbežok, čiže zvyšné cesto.
Cirok: Úžitková obilninová rastlina. Jestvuje cirok cukrový a priemyselný. Čes. a slovenské cirok sme dostali cestou maďarčiny, ktorá si toto slovo prevzala od južných Slovanov, kde v srbh. je sirak, v slovín. sirek, avšak obe podoby vychádzajú z lat. syracus = sýrsky, zo Sýrie.
Cogľa: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, avšak u nás má význam malé, mladé vtáča ešte s „kútikami“ na zobáku, mláďa čo ešte rodičia kŕmia. V prenesenom význame predstavuje aj nadávku nedospelým deťom, kde sa im dáva na javo, že ešte sú len mláďatá, nedospelé, neschopné na samostatný život.
V Slovníku je slovo cagan a napočitujú sa aj jeho varianty cabaj, cagoň, capaj, cogan, cogáň, cohán, corgoň, ba ako na ilustrovanie, napočitujú sa aj české a poľské podoby slova. Tu však má význam chlapčisko, mládenec, odrastený chlapec. Kým si slovo dávame do súvisu s odrasteným chlapcom a nie vtáčim mláďatom, zatiaľ nevidíme, že tu dominantné miesto má slovo, ktoré sa zachovalo v sanskrite, cug = zobať, ďobať, z čoho potom cuganu = zobať, ďobať zobákom, z čoho v hindu cugna = zobať, ďobať, pichať, chovať (vták svoje mláďa) atď. Slovo je zastúpené aj v ďalších jazykoch subkontinentu. U nás, ako príbuzné máme aj slovo cugať = nadmieru piť, žrať. Ani toto slovo Slovník nema, i keď podoby jestvujú aj na Morave, v Hanácku, ba aj v bulharskom a srbskom jazyku, lenže sa teraz význam posúva aj na príbuzenstvo so slovom cuccu = ženský prsník, bradavka, či na cuckanie, cickanie.
Cogľa je teda mladé vtáča, čo ešte rodičia chovajú, pchajú potravu do neho, napchávajú a z tohoto faktu sa u nás vyvinulo aj posmešné slovo pre tlačenku, brezák, cogaň, cogam. Ani v jednej osade to tak nevolajú, len všetci toto slovo poznajú a dodajú, že to tak volajú len v susednej osade.
Vzniklo z toho, že sa do očisteného žalúdka svine pchá tlačenková zmes a toto sa potom vyvára v kotle. Aby brezák nevyplával na povrch, pichá sa ho vidličkou (aby unikala para). Keď už „odstojí“, pri podávaní sa ho rozkrája na platky, ktoré sa na pekáči prihrejú, brezák sa „rozpadne“ a človekovi nezostáva zase nič iné, len ho akoby zobať, do kúskov mäsa pichať vidličkou, ďobať. Tlačenka, brezák je teda coganom až niekoľkoraz.
Cokuľa: Viď Kap. 4.
Cvalangov: V Slovníku ho nieto. Typické dolnozemské slovo s významom človek pobehaj, muž na dlhých nohách, túlavý mládenec a pod. Východiskom mu je slovo cválať. Vyskytuje sa aj na Morave.
Cvergeľ: V Slovníku ho nieto. U nás má význam olovnica, čiže na motúze zaviazané závažie, aby sa presne určil zvislý smer. Predstavuje výpožičku z nemeckého Zwerg = trpaslík.
...................................
Pokračovanie nasleduje...

V tieni eukalypta 5, Samuel Poniger

Tempus fugit – čas letí (plynie)

Sámuel Poniger
1936 - 2007

„Neviem kto bol ten človek, ktorého výrok „Tempus fugit“ najdeme napísané na mnohých starších hodinách v našom obchode, ale neraz ma navedie ku rozmýšľaniu.“
V staroveku, ale aj v novoveku, ľuďom stačilo vedieť, že ten čas plynie. Pomali, ale neustavične. Pred nim sa nedá utiecť, schovať, či ani ho ignorovať. Nič na tomto svete nie je stále, okrem zmeny a aj táto podlieha času. Už v staroveku, v tom embryu západnej kultúry, grécky antický filozof Heraclitus poznamenal, že do tej istej rieky nemožno dvakrát vstúpiť. Aj on si všimol, že čas letí, plynie, uniká a týmto sa aj všetko mení. Nič nie je stále a trvalé. Konečne, aspoň čo sa týka Európy, Gréci boli tí, čo ako prví, si všimli, ba nie len všimli, ale aj zapísali, že pred časom únik je nemožný. Podľa mena ich boha Chronosa, pred ktorým sa neuchránili ani jeho deti, dnes máme nie len chronológiu, chroniku... ale aj chronometri. Precízne aparáty na meranie plynutia času.
S rozvojom technológie, priemyslu, človek začal naháňať čas. Do vtedy, čas naháňal jeho. Bolo to krásne obdobie v evolúcii človečenstva. Proste, hnal ťa čas a teraz? No teraz my ženie čas, ba čo viacej, ak sa považuješ za člena spoločenskej smotánky, musíš na dovažok nahaňať aj mladosť. Hľadať ten kamienok večnosti. Ako Drakula, či čachtická pani. Musíš naháňať čas a jedine čas. Ak sa tu „zmeškáš“, neminie ťa „vyradenie“ zo spoločnosti snobov. Zabudli sme, že našou jedinou funkciou žitia, je reprodukcia, a preto po uliciach vidíme čoraz viacej väčších, ale aj prázdnych domov. Voľakedy domi boli malé, ale plné. Plné života, smiechu, plaču, veselosti, nádeje. Všetkých nás pomýlili „filozofi iskričkového náhľadu“, čiže filozofi, čo sa zjavia ako meteór a aj rýchlo zhasne ich žiara. Tú starú konštatáciu, že Tempus fugit, američania vo svojej honbe za svojim božstvom, za profitom, za dolárom, prerobili v konštatáciu, že Čas je peniaz. Ako keby sme ten čas naháňali len k vôli tuzemským statkom. To sa konečne prieči aj samému Slovu Božiemu. Človek sa neživý len chlebom. Život je plný krás, ktorých cena sa nedá vyhodnotiť len dukátom. Zlato bolo, je a bude, ale ja, ako jedinec som len teraz tu a nezadlho ma nebude. Zlato v zemi nezhnije, ale človek áno. „Z prachu si a na prach sa obrátiš.“
Je pravda, že v takých krajinách, kde ľudia nemajú hodinky, vládne bieda, ale pravdou je aj to, že kde ich majú, tam vládne stres. Kto je šťastnejší?
V starých dobrých časoch, kým sme nespoznali hodinky, ľud hovoril, že dohorela mu svieca. Keď prišli hodiny, začalo sa povrávať, že odbila mu posledná. Ľudia žili, mreli „vo svojom čase“, ale dnes už počuť aj „predbehol ho čas“, „naháňa čas“. Krok času je čoraz rýchlejší. Tempo žitia sa stupňuje.
„Keď naší predkovia sa vydávali na cestu na Dolnú zem, neverím, že v tom batôžku biedy mali aj hodiny. Čas si merali striedaním sa ročných období, zberom úrod z polí, dorastaním nových generácií, spevom kohútov. Nikdy sa nám nepodarilo zistiť, odkiaľ naša rodina pochádza. Odkiaľ prišiel ten prvý Poniger. Aj same priezvisko zvučí nejak neslovenský. Skorej sa zanáša na nemecký, avšak Ponigeroví už v nedohľadnom striedaní sa generácií, vždy boli Slováci. Prví sa dostali do Petrovca asi hneď pri zakladaní osady, alebo v prvých rokoch jeho jestvovania. Tu sa narodili nové generácie, až časť rodiny prešla aj do Sriemu, do Bingule. Tu som sa už narodil aj ja.“
„Binguľa, po turecký bin + gula vraj znamená tisíc prameňov. Pôvodne to bola srbská osada, avšak stredom 19. st. začínajú sem dochádzať aj Slováci z Báčky, hlavne z Petrovca a Hložian, takže nezadlho tu tvorili asi jednu tretinu obyvateľstva. Tretinu tých chudobnejších, ale aj žilovatejších. Hneď si tu začínajú stavať aj chrám, školy, proste začínajú sa vzmáhať. Hneď v tých prvých rokoch, ako farári tu slúžili synovia najznámejších národoveckých rodín, ako Jesenský, Kvačala, Morháč, Lacko a Ormis. Áno, Ormis, Fedor Ormis, syn profesora revúckeho gymnázia. Tento si tu našiel aj svoj večný odpočinok.“
„Niekde v tom čase, keď už tu žili Slováci, do Bingule prichádzajú aj dvaja bratia Ponogeroví. Prišli z Petrovca.. Peter a Jozef. Jeden bol kováč a druhý kolár. Ponigeroví od nepamäti vždy boli majstrovskou rodinou.“
„Keď sa zakladala slovenská Binguľa, prišlo sem aj niekoľko rodín priamo z Hornej zeme. Jedna z nich bola aj rodina mojej starej matere a z jej rozprávania viem, že to bola rodina Čordášová z Trnavy.“
„Ja som sa narodil v medzivojnovom období a moje školské roky sú poznačené práve týmito udalosťami a hrôzou. Prvú triedu som začal navštevovať v Binguli, v slovenskej reči. Druhú som už robil v neďalekom Erdevíku, zase v slovenskej reči, lebo aj Erdevík je z časti slovenskou osadou. Keďže som bol tu, v Erdevíku, na mínovanie Bingule v 1944. roku sa priamo nepamätám. Počul som len strašné explózie, videl stĺpi dymu a ohňa. Za tri dni, nepriateľ tu vyhodil do vzduchu až 230 rodinných domov, kostoly, školy, kultúrne stánky a pod. Drahý bol účet za sympatie ku partizánom, čo sa skrývali v neďalekom lese. Zaplatilo sa to aj životmi. Hlavne my, Slováci, stali sme sa klobáskou v sendviči.“
„V tom čase Binguľa bola súčasťou chorvatského štátu a tí to chápali, že naše sympatie musia smerovať ku nim. Veď aj historický, počas žitia v Rakúsko – Uhorsku, držali sme vždy spolu a v meru ôsmych rokoch Chorvati poskytovali zbrane pre slovenských dobrovolníkov.“
„Väčšinu obyvateľstva dediny však tvorili Srbi a aj oni považovali, že slovenské sympatie majú smerovať ku nim, ku partizánom. Musia byť usmernené na boj vôči fašizmu, na boj za obnovenie Juhoslávie.“
„Bolo tu však aj niekoľko maďarských rodín a hlavne aj nemeckých evanjelických a títo, i keď v minulosti nechceli podporiť žiadne evanjelické cirkevné stavby (všetko stavali len Slováci), predsa sa domnievali, nádejali, že sympatie evanjelikov budú na ich strane. Nikto nechcel vidieť, pochopiť, že aj my máme právo na svoje vlastné presvedčenie.“
„Po vojne som so školou pokračoval v Binguli, ale už v srbskej reči, lebo s otverením slovenského oddelenia sa meškalo. Len nasledovný ročník so robil v materinskej reči, ale že dedina nemala úplnú osemročnú školu, o rok som zase bol v Erdevíku a zase na srbskom oddelení. Vedomie, že som Slovák, nikdy som však nestratil. To sa iba zosilňovalo a pevne sa tu uhniezdilo, lebo ako žiak, bol som vyslaný aj do Československa. Bolo to v rámci medzištátnej dohody o výmene žiakov, lenže škoda, prišiel aj 1948. rok a vo vlasti predkov, stal som sa cudzincom. Nežiadúcim elementom. Odrazu som zase bol politicky nevhodná osoba.“
„Ako potomok majstrovskej rodiny, aj ja som išiel na remeslo. Starý otec bol tesár. Otec tokár, ale ja som nechcel pokračovať ich chodníčkami. Videl som, že tieto remeslá chabnú, sú na úpadku. Ešte jednu generáciu neprežijú. Rozhodol som sa pre niečo „modernejšie“, peršpektívnejšie a to bolo hodinárstvo.“
„Začal som si hľadať majstra. Prešiel som Vukovár, ale remeslu som sa naučil už len v Báčskej Palánke, u pána majstra Štefana Kurániho, Slováka, pôvodne petrovčana. Dnes sme obaja tu v Austrálii.“
„Po učňovstve nasledovala vojenčina v Maribore (Slovínsko) a v Gostivare (Macedónsko) a po tomto som už „vyletel“ do sveta. Tri roky som robil v prístavnom meste Rijeka, na údržbe rozličných lodných inštrumentov, chronometrov, až raz prišlo, že dosť. Ťahalo ma bližšie ku svojím. Prešiel som do Nového Sadu. Robotu som si zohnal u jedného tamojšieho súkromníka, ale tento nezadlho umrel. Jeho vdova ma prosila, aby som si teraz tú dielňu – obchod prevzal ja, prevzal si to na moje meno a tak sa aj stalo. Tu som zotrval celých 10 rokov. Z N.Sadu už nebolo ďaleko „odskočiť“ si aj do Bingule, Erdevíku a že som bol aj v „tých“ rokoch, začal som si prezerať dievčatá. Oženil som sa so Slovenkou, Annou Rožkovou, z Erdevíku. Ich rodina sa pôvodne prezývala Boldocký, ale keďže v Petrovci (odkiaľ aj oni prišli) bolo tých Boldockových viacej, dostali ako prezývku Rožka. Z Hornej zeme vraj prišli na voloch a keďže tieto mali poriadne veľké rohy, svet ich začal prezývať Boldocký – Rožka. Postupom času sa z nich stali už len Rožkoví.“
„V Novom Sade, v hlavnom meste Vojvodiny, žije hodne Slovákov a aj my sme si tu žili v pokoji. Na dosah ruky sme mali slovenský evanjelický chrám, biskupský úrad, spolok „Šafárik“, či aj slovenské osady v Báčke a v Srieme. Prosperovali sme, no v úzadí bola hrozba nevyhnutnej asimilácie. Keď asimilovať, tak asimilovať, dať sa niekomu pohltiť, ale aspoň tu má človek na výber.“
„Vybrali sme sa do Austrálie. Bolo to skorej „na skusovanie“ sveta a hľadanie si odborných vedomostí. Chcel som sa zdokonaliť vo vtedy najmodernejšej technológii výroby hodiniek. Prečo som teda nešiel do Švajčiarska? Nelákalo ma. Viacej ma lákala Austrália, krajina so sľubnou budúcnosťou, krajina kde sú zastúpené aj všetky špičkové firmy sveta, nuž o inom svete som ani nerozmýšľal. Len do Austrálie. Len sem. Vyšlo nám to. Začiatkom 1970. roku už sme tu boli. Z európskej zimy, hupli sme rovno do austrálskeho leta. O žiadnom tu žijúcom Slovákovi sme nič nevedeli, nuž ani sme si nemohli voliť, kam pôjdeme. Zaradili nás do prisťahovaleckého tábora Bonegilla. Tam sme strávili celé tri týždne a nebolo to ani také zlé. V tábore bolo pomerne dosť zelene, parky, ale hneď za ohradou bola smädná a dopukaná zem. V tej horúčave sme sa strašne potili, lebo nemal nám kto poradiť, že v horúčave najlepšie pomáha teplý čaj. Tí ľudia v tábore, no zdali sa nám, že je to spodina zo spodiny ľudskej spoločnosti. Sama háveď. Možno sme sa aj my im, nezdali byť lepšími.“
„V tábore som si hneď podal svoje papiere o remesle, zapísal sa na úrad pre nezamestnaných a čakal. Presunuli nás do tábora v Melbourne, do predmestia Broadmeadows. Tu to bolo podstatne horšie. Všade vôkol len sám Turek, lebo ich privážali sem. Neďaleký „Ford“ potreboval práve takúto pracovnú silu.“
„Presunuli nás do ďalšieho tábora, do predmestia Preston a tu už to bolo podstatne lepšie. Mohli sme sa dohovoriť po srbský, lebo tábor bol plný Juhoslovanov a že z nich nikto nevedel po anglícky „ani zbliaknúť“, stal som sa aj nejakým neúradným tlmočníkom. Ešte v Novom Sade robil som si aj nejaký súkromný kurz angličtiny, takže nebol som celkom stratený. Niečo som predsa vedel. I keď to bolo strašne, ale pre takých čo nič nevedeli, bolo to ukrutne mnoho. V tomto tábore ma zastihla aj zvesť, že dostal som zamestnanie, mám prácu, ba odrazu tu boli až tri ponuky. Na zozname bol nejaký hodinár z Albury (neďaleko Bonegilly), jeden hodinár z Adelaidy, pôvodom slovenský Žid a melbourneská ústredňa servisu hodiniek značky „Bulova“. Len tu som sa dozvedel, že firmu „Bulova“ založil Slovák, americký Slovák, Jozef Bulova. Hodinky boli kvalitné a firma, či ich výrobok sa rozšíril po celom svete. V tom čase jeho prevádzky fungovali v New Yorku, Kanade, Hong Kongu a vo Švajčiarsku. Išiel som k nim. Okrem toho, že to bola pôvodne „slovenská“ firma, prilákalo ma aj, že oni boli špičkou „revolučných“ elektronických hodiniek. Išiel som na pohovor, či interview. Vedúci sa ma vypytoval na rôzne veci a ja, no čo som rozumel, na to som odpovedal. Bol so mnou veľmi zhovievavý, lebo aj on, na vlastnej koži skúsil, čo je to tá „jazyková bariéra“. Prijali ma. Po rokoch, keď som už mal svoj vlastný obchod, ja som zamestnal aj tohoto dobrého človeka. Robil u nás.“
„V tejto prvej fáze nášho života v Austrálii, so Slovákmi sme sa vôbec nestýkali. Nezaujímali sme sa o nich a ani sme nemali zaujem stať sa súčasťou tunajšej kumjunity. Nezaujímal nás ani spolok a ani cirkev. Typická „majstrovská“ mentalita. Väčšmi nás zaujímalo, ako ku peňazom a pod týmto tlakom, rozhodli sme sa vrátiť späť do Juhoslávie. Nakúpili sme si všetky možné aparáty, hodinárske náčinia a po troch rokoch zase sme boli v Novom Sade. Zase medzi „svojimi“. Zase na stupni, odkiaľ sme vyšli.“
„Buď za tie roky život v Juhoslávii sa zmenil, alebo zmenili sme sa my, ale boli sme tam cudzí. Nevyznali sme sa v tamojšom živote. Nevyznali sme sa v ani v neustále a ľubovolne meniacich sa zákonou, paragrafoch... všade vôkol len samé mýto, podplácanie, „podmazovanie“, protekcia.“
„Podľa vtedy platiacich zákonov, mali sme právo zo zahraničia si priviesť rôzne náčinia na vykonávanie si remesla. Bez cla. V praxi to však bolo inak. Požadovali clo. Žiadali mýto. Podali sme sťažnosť aj na výkonnú radu a ich pomoc bola v tom, že nám odporučili, aby sme si ihneď otvorili dielňu. Zaregistrovali sme sa v N. Sade a aspoň na papieri, ten podnik, firma už jestvovali. S tou kopou papierov, schválení, stvrdzeniek... išli sme na colnicu. Svoje veci sme dostali. Na druhý deň sme už podali aj žiadosť o deregistrovaní podniku, lebo bolo nad slnko jasnejšie, že tu hospodáriť nemôžeme. Predvolali si nás na rozhovor.Boli tu výsluchi, presviedčania... ale my sme nedbali. Letenka do Austrálie už bola vo vrecku a o pár dní sme už zase leteli. Späť do cudziny, ktorá už ani nebola toľko cudzia. Leteli sme z domu, domov. V „Bulova“ nás zase teplo prijali, až sa nás to dotklo a vtedy som sa zaprisahal, že odtialto už nikdy a nikde.Tu je domov.“
„Poctive som robil v tej „Bulove“, ale nezadlho som sa spoznal aj s jedným Maďarom (z Maďarska), súkromným hodinárom, čo sa zaoberal reštavrovaním starožitných hodín. Bol to vynikajúci majster. Po pracovnom čase išiel som k nemu a pomáhal som, učil som sa.“
„Po nejakom čase, hlavne zo zdravotných dôvodov, majster sa rozhodol isť na dôchodok, avšak bolo mu ľúto, aby tento jeho obchod len tak zanikol. Veď to bolo jeho životné dielo v Austrálii. Za tie tri roky, čo som u neho robil, dobre ma spoznal, ba mnohí zákazníci si aj mysleli, že som jeho synom. Ponúkol mi jeho obchod. Teraz som sa ja radil s mojou manželkou. Čo robiť? Toľko peňazí sme nemali. Išli sme do banky a pôžičku sme dostali. Trápili sme sa s odpláckou pôžičky, ale sme napredovali. Zákazníci si ani nevšimli, že sa tu vymenili majitelia. Len nad vchodnými dverami už bolo nové meno. Naše. Poniger.
„Kraj, predmestie, kde sa ten obchod nachádzal, považuje sa za jednu z lepších, bohatších štrvtí, ale ešte lepšie miesto bolo len o niekoľko kilometrov bližšie ku stredu mesta, v predmestí Malverne. Tam je jedna ulica, obchodná, v ktorej sú samé „špecialozované“ obchody. Čakali sme na vhodnú cvhvíľu a keď aj to prišlo, už sme sa sťahovali. Táto nová adresa zákazníkom nerobila žiadny problém. Ľahko si zvykli. Konečne, v celom Melbourne sme len dvaja, traja špecializovaní hodinári. Špecializovaní na starožitnosti.“
„Tých zákazníkov mimo mesta sme hneď cestou pošty informovali, že máme novú adresu. Áno, máme mnoho zákazníkov aj mimo mesta, ba aj mimo krajiny. Občas dostaneme zásielky hodín z najrozličnejších kútov sveta.“ „Ako vidíte, obchod sa nám podobá nejakej aladinovej jaskyni.

Všade plno hodín a hodiniek.

Do tohoto tovaru sme vrazili asi štvrť miliona dolárov. Cestou rozličných aukcií a to ako tu, v Austrálii, tak aj po svete, hlavne v Anglicku, nakúpime staré hodiny, zriadime ich, ošetríme a predáme.“
„Podobne, ako ten „starý“ majster, aj ja som svojho času mal starosti, komu zanechať obchod? Staršieho syna hodiny nezaujímali. Šiel na zubotechniku, ale po zakončení školy, keď videl, skúsil tie starosti so zamestnaním, vrátil sa ku hodinám. Aj z neho je dobrý a šikovný majster.“
„Mladší syn práve zmaturoval a teraz je na prvom ročníku medicinálnej biofyziky. Uči sa výrobe a aplikovaniu rôznych inštrumentov, zdravotných pomôcok a pod. Majstrovská tradícia rodiny pokračuje.“
„V tomto obchode, okrem rodiny, často zamestnávame aj iných. Niekedy je to učeň, inokedy robotník – hodinár atď. Keď potrebujeme dodatočnú pomoc, obrátime sa na toho môjho „starého“ majstra, pána Kurániho, alebo aj ďalších krajanov – hodinárov.“
„Rodinný podnik sa rozrástol a s jeho rastom aj naše korene sú čoraz hlbšie. Myslím si, že sme tu už úplne aklimatizovaní a integrovaní do spoločnosti. Na návrat do starého kraja, vôbec nepomýšľame. Jeden dom sme už dávno stratili a tento nový sme si už úplne vystavali.“
„Keď sme išli do sveta, nemali sme žiadne nereálne ambície, vysnívaný život. Proste išli sme si zarobiť a preto sme hádam nemali ani žiadnych sklamaní.“
Tunajší spôsob života sa hodne líši od toho v starom kraji. Je bohatší a to po každej stránke. Po duchovnej je len zase taký, akým si ho vieme urobiť. Cirkev, spolok spĺňa potrebu po známostiach s krajanmi. Necítime sa byť opustení. Hlavne tu, po stránke krajanského a cirkevného života, človek nemôže len brať, ale musí aj dávať. Musí to podporovať a to nie len finančne, ale aj dobrovoľnou prácou, aktívnym zapojením sa.“
„V prvej fáze nášho žitia v Austrálii, o také niečo sme vôbec nemali zaujem. Nechápali sme to. Stáli sme mimo života, ale po návrate, pochopili sme, že ten krajanský život potrebujeme. Niekto musí bdieť aj pri tomto ohníku, ale verte mi, toto vôbec nie je ľahká práca. Nie nás je tu mnoho a aj sme pomerne roztrúsení po celom okolí. Tiež je tu i počet takých, čo sa ku krajanskému životu stavajú ľahostajne a len v prípade potreby sa „spamätajú“, že ten slovenský život aj tu jestvuje. Musíme najsť nejakú cestu aj ku týmto ľuďom, lebo po čase tu bude pokles v našom živote. Musíme najsť spôsob, ako ku cirkvi a spolku prilákať nové generácie. Ku kormidlu sa musia dostať takí ľudia, čo im stojí o ďalši krajanský život. Svojho času my sme zakladali ako cirkev, tak aj spolok, vystavali sme si svoje strediská, podľa vlastných predstáv a potrieb, ale život tu nezastal. Nové generácie majú svoje špecifické potreby. Potrebné ich je len zmobilizovať a dať im prístup ku kormidlu.“
„Konkrétne, v mojom prípade je tu už dlhoročna aktívna činnosť. Rad mandátov vo správe spolku. Za ten čas som videl a skúsil všeličo. Hlavne to, že spolková činnosť nám nejak osciluje. Boli tu roky prudkého rastu, roky elánu, ale aj roky prudkého úpadku, spánku, apatie. Všetko záviselo od schopností vedenia. Jeden, dvaja intelektuálovia môžu mnoho dokázať a máme ich, ale zároveň nevieme si ich prilákať a zadržať vedľa spolku. Skorej im robíme len prekážky, ako by sme im pomohli. Tu je na príčine asi tá naša strnulosť, zakuklenosť a hlavne malicherný boj o vlastnú „dedinskú prestíž“, čo je na úkor celej skupiny a brzdí nás to.“
„Čo sa týka krajanského života, už by som sa aj pobral do „penzie“, ale čo sa týka obchodu, tuším, že tam budem do posledného dňa. Postupne si to všetko preberá syn a ja prechádzam do „chládku“. Dúfam, že jedného dňa už tam budem len nejakým honorárnym poradcom, ale vždy budem tam, akolo tých hodín. Keď človek celý svoj život počúva len to tikanie hodín, ich melodické odbíjanie, úplná tichosť ho vie aj znervózniť.“
„S rodinou v starom kraji, v Binguli, Erdevíku, Iloku atď. ešte vždy sme v kontakte, ale tých listov je čoraz menej. Po toľkých rokoch oddeleného žitia, tých spoločných tém je čoraz menej. Občas na ceste do Európy, odskočíme si aj k nim, na Slovensko a tie priame kontakty sa obnovia.“
„Príde čas, že nám dohorí svieca, odbije aj tá posledná, avšak v našom, synovom obchode hodiny budú ešte dlho tikať. Stopa po Ponigerovi tu bude. Obaja synovia sú zapojení aj do spolkového života, navštevovali doplnkovú školu slovenčiny, tančia vo folklórnej skupine a po slovenský vedia. Dúfam, že tak, ako sme ich my vychovali, tak si aj oni vychovajú svoje deti. Budú z nich Slováci, ale aj Austrálania.“
Ján Kulík – 1995.
..................................................
*Ubehlo hľa celých 10 rokov a čo nového? S. Poniger je ešte vždy v obchode, ešte vždy aj v spolku a najnovšie získal aj mandát v cirkevnom výbore. Synovia sa poženili. Obaja si vzali Gréčky. Slušné dievčatá a Ponigerovci už čakajú len, kedy začnú dochádzať aj vnúčatá. Roky sú už tu, priblížila sa aj starosť, ale hodinky im ešte vždy tikajú.
J.K. 2006
..........................................................

Píše sa rok 2007. konkretnejšie 23. februára a hodinky časnosti pre Sámuela Pnigera prestali tikať. Keby to bola porucha v mechnizme prístroja, opravil by to, ale toto bola porucha vyššej moci a aj pre hodinára čas zastal. Je tu iba čas večnosti a vyčkávania na Boží údel. Odpočíva si na cintoríne v Springvale, pod ružovým kríkom a odtiaľ sa jeho náhrobný kameň díva na okoloidúcich náhodilých návštevníkov parku smútku. Hádam sa niekto podíva aj môj náhrobný kameň a opýta sa „človeče, kto si?“ Mal by som tu veľa povedať, len ak ma vie počuť. Bol som človek. Vo svojej skromnosti aj idealista, manžel, otec a priekopník slovenského života v Austrálii. Mal som toho na väzách až príliš veľa a hľa to ma aj skorej času priviedlo sem. Oddych som nepoznal. Mojím remeslom a aj koníčkom, boli len hodiny. Nezazlievam im, že im aj odbili. Veď si tam v obchode vybíjali neustále. Zvykol som si a čakal som, kedy aj mne odbijú. A odbili. Som tu,.Okolo mňa idú ľudia, ale to tikanie nepočujú a keby ho počuli, vedel by im povedať:“Ľudia nemrhajte s časom. Čas je vzácny“.
Hĺa, takto si tu už ležím vo večnosti. Ďaleko od Bingule, ale neľutujem. Prešiel som životom najlepšie, ako som vedel. Obetoval som sa, ako pre rodinu, tak aj pre krajanov a hádam pri tom poslednom súde uváži sa aj toto.
Teraz pre mňa prestalo platiť to Tempus fugit. Nahradilo príbuzné: Tempus in aeternum – čas vo večnosti.
Ján Kulík – 2007.

................................................................

30 augusta 2007

Našich kamarátov najdete tu

Shirley, Allan, welcome to Belgrade ...


















**********************
************************************* http://www.stanneswinery.com.au/









**********************
*******************************************


***************************


*************














***************************




********************


******************************


E-mail: Vpeska@bigpond.net.au












:::::::

>>>Pripojte sa k nám, zverejnite na tomto mieste
Vašu Webovú stránku, Váš blog, ... <<<
.........................................................................


!Do You Know? 06 09
Because The 'Knowledge' Is Important To You.

http://doyouknow0609.blogspot.com/

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Naši z Lyonu na návšteve na Slovensku














::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Naša Janka******

Janka držíme palce*******

**********************************************************

.......................................................... Naša Palčica

::::::::::::::::::::::::::::
................................................... Palčica držíme palce !!!

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Naša Hančica****


*******************Hančica držíme palce...

V tieni eukalypta - 4 Ján Beláni

Moje Kongo.


Ján Beláni 1934 -

Do súčasnej Pivnice, slovensko – srbskej osady v južnej Báčke, Slováci vraj začali prichádzať už v 1790. roku. Vtedy tam prišlo zopár chudobných rodín z nitrianskej, prešporskej, komárňanskej a vesprémskej stolice a ojedinelé rodiny aj z iných stolíc. Väčšina však boli zo západného Slovenska, západoslovenskej jazykovej oblasti, nuž prevládlo tu západoslovenské nárečie, ktoré ale úplne nemožno priradiť ani ku jednému na Slovensku. Je to typické pivnické nárečie a pivničania si ho chránia. Sú jedinou osadou Slovákov evanjelikov vo Vojvodine s týmto nárečím.
Na tunajšie pomeri chotár dediny bol malý a po osídlení nedostali ani všetkú sľúbenú im pôdu. Od prvého dňa sa museli vynachádzať na svoj spôsob. Najprv sa preslávili, ako výborní uhliari. Ešte do prvej sv. vojny išli za uhlím, surovinou, až na Slovensko, ale zároveň a čoraz častejšie ich cesty smerovali do Sriemu a Slavónska. Následok tohoto bolo, že sem vlastne aj vypustili svoje menšie roje.
Usilovnosťou a šetrením, pomerne skoro sa vzmohli a začali vykupovať majetky od starších tu osadlíkov, Srbov, ale vykupovali aj susedné chotáre. Tu si zakladali salaše, vzmáhali sa, gazdovali, bohatli, rástli.
V 1934. roku, v rodine stredne majetného majstra Štefana Belániho, začul sa plač. K životu sa hlásil malý Janko. Jeho detstvo sa ničím nelíšilo od ostatných vršniakov v dedine. Cez leto bosý behal po hlbokom prachu, kopal do lopty a pásol kravičku. V zime sedel v školských laviciach.
Po zakončený základnej školy, v 1949. roku, sotva štrnásť a pol ročný, odchádza za stolárskeho učňa, do neďalekej Kuly. Tu, u stolárskeho majstra, tamojšieho Maďara, učil sa ako remeslu, tak aj poslušnosti a maďarčine. Po troch a pol rokov, získal aj kvalifikáciu stolárskeho pomocníka, nuž vybral sa hľadať si lepšiu robotu, skusovať svet. Dva mesiace sa potuloval po Vukováre, Šíde, Novom Sade, až sa našiel aj v Belehrade. Robota dobrá, pláca slušná, mesto veľké, nuž zotrval tu celé dva roky.
Túlavé nohy ho viedli ďalej. Vybral sa do „užšieho“ Srbska, na pravý Balkán, do Valjeva, Smedereva a všade trochu robil. Aby mnoho nemíňal na zbytočný prepych, v letné noci sa učupil v železničných čakárňach, v odstavených vagónoch a ak ho tu nevyrušila policajtná hliadka, tak si aj dobre oddýchol. Ak ho vyrušili zo spánku, nezostalo nič iné, len nočná prechádzka pustými ulicami mesta, alebo aj voľná lavička v parku. Takto ho zastihla aj správa, že „dostal ceduľu“. Ľudová moc si ho volá a ako skoro každého Slováka, vítali ho kasárne macedónskeho mesta Skopje. Volali ho aby vrátil dlh za doterajší blahobyt a bezpečný spánok. Volali ho na ochranu výdobitkov revolúcie a na budovanie bratstva a jednoty.
V Skopji a po horách Macedónska si trochu odpochodoval a už ho aj presunuli do stolárskej dielni. Mal sa tam vynikajúco, lenže, ako sám hovorí: „V tomto chládku by bol do konca služby, keby nebolo kamarátov, mládeneckej nezbednosti, nepovolených vychádzok do mesta... takže všetkých nás vyhodili z tej dielni a rozposlali koho, kam, ale vždy to bola len pechota. Mne do ruky strčili trúbku, naučili ma do nej fúkať, nuž často hovorím, že som tam bol TRUBADÚR.“ Keď sa mu už blížil koniec služby, zhodenie uniformy, v Maďarsku vypukla revolúcia, bola tu aj „suezská kríza“, neisté časi, nuž domov sa nešlo. Odpochodoval a odtrúbil si ešte pol roka navyše.
Mozole som si liečil už len v rodnej Pivnici. Trvalo to asi tri mesiace, ale kto raz skúsil sveta, toho diaľky vábia. To Skopje, či aj celé Macedónsko, ani nebolo bohvie čo na skusovanie, avšak keď sa k tomu pripočítajú aj všetky tie roky učňovstva, pomocníctva, tie potulky, tak je zrejmé, že Pivnica mi bola malá, tesná, dusilo ma tam. V 1957. roku som sa zbalil a všade som hovoril, že idem na Slovensko. Aj som sa tam dostal, ale nikto nevedel, že Slovensko mi je len medzizastávka na ceste do sveta a že sa do Pivnice asi nikdy viacej nevrátim. Odtialto, ako „cudzinec“, celkom legálne som sa dostal aj do Viedne a tu sa mi otvoril svet.“
„Keď som si tam na nádraží zastal s tými kuframi, proste som cítil, ako mi narastajú krídla. Cítil som sa ako anjel. Len leteť a leteť, ale kam? Do amazónskych pralesov? Nie. Tam sa nič zaujímavé nedeje. Džungle Afriky, povedzme také Kongo? Tam sa veci dejú. O Kongu sa čoraz viacej píše. Áno, budú to džungle Konga. Tam sa ide a bodka.“
„V meste, kde sa hovorí po nemecký, bez jazyka sa sotva dostaneš aj za prvý roh a nie to ešte do Konga. Ani toto státie na nádraží mi neprospeje. Takto sa ďaleko nedostanem. Odrazu, šťastie. Práve tu sa prechádzal nejaký policajt, nuž pristúpil som a obrátil som sa ku nemu po srbský. Viete, v našom povedomí je to už tak hlboko zakorenené, že ak chceme, aby nás niekto rozumel, hneď začneme hovoriť po srbský.“Govori srpski, da te i Bog razume“. Mohol som však hovoriť aj po slovenský, či aj rodnou pivničtinou a rovnako by ma rozumel. Pokrčil plecom a precedil niečo, ako Nicht Vestehen. Keď si v situácii, že ani srbčina nepomáha, tu sa musí siahnuť po univerzálnom jazyku. Ukazovákom som sa štopal do pŕs, vyslovil Jugoslavia, ukázal dva kufre, poskackal som si na mieste, akoby by utekal a dohodli sme sa. Zaviedol ma na policajtnú stanicu.“
„Na polícii mi hneď zohnali aj tlmočníka a vysvetľoval som svoju situáciu, až ma zbalili do väznice. Vraj musia vyšetriť či nie som náhodou špión, zbojník a pod. Bolo to práve v čase Vianoc, keď konečne zistili, že som ozajstný utečenec a to ani nie politický, lež hospodársko avanturistický. Že som mladá nespokojná duša žiadostivá sveta.“
„Cez tie sviatky, keď zovšadial bolo počuť „Tichú noc“ a to v origináli, prvýraz v živote mi bolo ľúto, že nie som doma. Že ani rodičia nevedia kde som. S nikým som sa ani nerozlúčil a len sám Boh vie kedy, ba či sa raz aj vôbec vrátim do Pivnice. Začal som si uvedomovať svoju maličkosť, bezvýznamnosť, pred veľkosťou sveta.“
„Z viedenskej väznice ma premiestnili do utečeneckého tábora pri Linzi. Tu som už zastihol asi desať naších slovenských rodín z Vojvodiny a na prekvapenie, aj troch „spolubojovníkov“, juhoslovanov z mojej roty. Len pred nedávnom sme spolu skladali prísahu na ochranu vlasti a výdobitkov revolúcie a už sme tu, z druhej strany ostnatej ohrady“.
„Život v tom tábore sa lenivo vliekol. Deň sa podobal dňu. Aj ročné obdobia sa monotóne menili a ľudia, utečenci, takí ako som bol aj ja, zapisovali sa na poradník do Ameriky, Kanady a vyčkávali, tŕpli, trápili sa. Ja som ešte vždy trval na tom, že idem do Konga, i keď ma všetci od toho odrádzali. Aby som si nejak skrátil tie dni vyčkávania, nezvestnosti, aby som len tak nehlivel, našiel som si zamestnanie. V tamojšom podniku som začal robiť stolára. Aj tu mi hovorili, že to moje Kongo je nezmysel. Radšej by som mal zakotviť priamo tam, v Linzi. Robotu mám, som mladý, nuž najlepšie bude, ak zostanem tu, v ich fabrike.“
V nedeľu sme všetci spolu išli to tamojšieho evanjelického kostola. Tu nám Slovákom z Vojvodiny, v rakúskom Linzi, rakúsky kňaz, slovo Božie vykladal v maďarčine. Sotva sme z toho aj niečo mali, ale boli sme spolu. Ako splašené ovečky, zbili sme sa v nejaký kŕdlik a dúfali v budúcnosť. Pre mňa však tie nedelné vychádzky mali aj iný význam. Tu som prvýraz stretol aj moju budúcu manželku a tu sme sa vlastne aj pravidelne schádzali.“
Anna Pálenkášová, to bolo jej dievocké priezvisko, spolu s rodinou už od skorej boli v tábore. Zhodou okolností, budúcou domovinou mala im byť Austrália a moja štebotavá Anička, začala ma prehovárať, aby som išiel s ňou. Aby som aj ja išiel do Austrálie. Podarilo sa Aničke, prehovoriť Janíčka (aspoň v tej detskej básničky tak stojí). O Austrálii som nikdy v živote ani len neuvažoval. Nebola lákavá. Nič sa tam nedialo. Nenúkal avantúru, úspech, ale láska všetko dokáže. Nebude Kongo, ale Austrália. Spolu sme nasadli na loď. Tam bola moja Anna, jej brat, jej rodičia, rodina Myjavcová (presídlenci z Juhoslávie na Slovensko), rodina Heverová z Kysáču, rodina Tanciková z Kysáču, Dudášoví z Petrovca, Šimkoví, ktorých som zabudol odkiaľ boli a ja. Plná loď Slovákov a takto to bolo s každou loďou.“
Druhé Vianoce mimo Pivnice, trávil som už na lodi. Niekde na rovníku. Hompáľali sme sa tam celých 26 dní a pluli ku cieľu. Už sa nám zdalo, že sa tam vari ani nikdy nedostaneme, nikdy už neuvidíme pevninu. Loď si však len krájala tými vlnami Indického oceánu, kdeď odrazu hluk a všetci začali prstom ukazovať na východ. Tu sa už črtala stuha austrálskej pevniny. Perth. Západná Austrália. Bože môj, tak tá Austrália naozaj jestvuje a naozaj je tak ďaleko. Ako len vypadá? Austrália sa však blížila, či my sme sa blížili ku nej. Každou pomalou hodinou sme boli bližšie k cieľu. Každá hodina vyčkávania prinášala nám nový a nový nával zrušených citov, ktoré ako šialené skákali z krajnosti, do krajnosti. Zo samého dna duševnej ťažoby, horkých sĺz (áno, na tej lodi sa liali potokom),, vyšinulo sa to k smiechu, radosti, radostným slzám a zase späť. Nevieš, čo ťa tam, na tej pevnine čaká. Vlny oceánu na tie niekedy aj učičíkané city, búšili. Vynoril sa aj sám Perth. Zakotvili sme. Z lode sme sa dívali na kontúry mesta, ktoré i keď celkom na opačnom konci sveta, predsa sa podobalo mestám, vlastne nebolo o nič inakšie, ako mestá v Európe. Niečím však bolo inakšie. Predstavte si, rovno na Pavla, keď sa medveď obracia na druhú stranu, tu bolo teplo. Ukrutne teplo. Všade vôkol svieže ovocie. Vôňa marhúľ (po pivnický marúnky) sa miešala s vôňou broskýň a toto zase s vôňou zrelého hrozna, banánov, ananasov, melónov, bolo to proste, akoby človek vkročil do rajskej záhrady. Asi som nechybil, keď som podľahol srdcu, Keď som sa dal presvedčiť, že nie Kongo, ale Austrália bude mojím novým domovom. Aj tu ten život môže byť zaujímavý.“
„Z Perthu sme vyplávali. City sa nejak ukľudnili a my sme plávali vedľa južného pobrežia Austrálie. Prestali sme sa chovať po turistický. Bola tu nová neznáma. Zase sa tie city, nádeje a obavy začali naháňať, obhaňať. Na vyjadrenie tohoto citu, v žiadnom slovníku nenajdete adekvátve výrazi. Ani v odbornom slovníku psychiatrov, psychológov, alebo aj psychopatov. Márne je o tom písať, debatovať, robiť sympóziá. To môže chápať jedine ten, ktorého koža bola aj na tejto ohrade, alebo hádam len sám Pán Boh.“
„Vynoril sa konečný prístav, Melbourne. Prístav nášho osudu a naších nádejí.. Konečný cieľ na ceste nádeje. Konečný cieľ z jedného konca sveta, na druhý. Do duše sa teraz vkradla nezvestnosť. Teraz sme sa stávali nie subjektom, ale objektom, ako keď si do hrsti vezmeš piesok. Preteká cez prsty.“
Tu je Melbourne. Tu je Station Pier, austrálska podoba Ellis Islandu v New Yorku. Do tých kufríkov som si balil celý svoj majetok a aj všetkú svoju nádej. Zaradil som sa do zástupu a čakal. Čakal na procedúru birokracie. Po pedantnej kontrole, ale zase len v pekne upravených radoch, nasadali sme do pripravených vagónov a vyrazili. Vyrazili do slnkom spáleného vnútrozemia našej novej krajiny, vlasti. Smer, Wodonga, či neďaleký tábor Bonegilla. Mesto strieborných barák. No zdalo sa to na striebro, i keď to bol len obyčajný plech. Bývalý tábor austrálskej armády počas II. sv. vojny.“
„Kazan kudlil, pišťalo, ale odrazu v tej divočine (aspoň tak sa nám zdalo, že je to len divočina), vlak zastal. Č´tam meno stanice. Vraj tu je Seymour. Do vagónov nastúpili sprievodcovia, nejaký ďalší ľudia a pokynmi nám ukazujú, že vraj von, ale batožinu nebrať. Nebolo ľahko vzdialiť sa od všetkého tuzemského majetku, ale rozkaz je rozkaz. Neiste, v strachu, sme vychádzali a v najväčšej tichosti sme vstupovali do čakárne. Čo sa len teraz bude diať? Odrazu máme čo vidieť. Stoly sa až prehýnali pod dobrotami od výmyslu sveta. Samé maškrty. Všade len vôňa koláčov, ovocia a nasmiate tváre príjemných ženičiek. Mňa, biedára s dvoma kufrímami biedy, vítajú ženy, ktoré sa mi zdali byť najmenej milionárkami. Neboli. Boli to len radové austrálčanky, z tamojšieho združenia žien. Ich združenie, klub, takto organizovane privítal už nejeden, ba všetky transporty s novodošlými, budúcimi Austrálanmi. Tento dlh si nikdy nesplatím. Budem im večným dĺžnikom.Po tak dlhom čase, po toľkých drsných chvíľach, tu som konečne pocítil teplo, lásku, blízkosť. A ešte jedno. Práve v tom Seymoure som prvýraz v živote pil čaj s mliekom, čo je tu bežný osviežujúci nápoj.“
V Bonegille, v tom tábore sĺz a nádejí, začali nás triediť. Rodiny na jednu stranu, slobodné ženy a dievčatá na druhú, no a my, mládenci horúcej krvy, na tretiu. To sa mi už nezdalo. Bol som zalúbený, ako nerozumný puberťák. Po uši. Bez Anny som si nevedel predstaviť ani hodinu žitia, nuž boli tu okamžité pytačky. Pristala. Sľúbila. Dala svoje áno. Odľahlo mi. Ešte len zohnať si nejakého kňaza a bude to. Aj toho sme našli, či on našiel nás, lebo sponzorom cesty nám bol svetový evanjelický zväz. Určili sme si aj dátum sobáša. 15. januára 1959. a vyrazili sme, celý svadobný zástup, do neďalekého mesta Albury. V tom zástupe sme boli len my Slováci. Myjavcoví, Heveroví, Tancikoví, Šimkoví a Dudášoví. Keď sme prišli do mesta, stavili sme sa aj v tamojšom zlatníctve, že kúpime si aj obrúčky. Tak, ako sa to svedčí, lenže,... no bieda nedovolila. Všetci sme tam na ten pult povykladali celý náš likvídny majetok a nestačilo. Nestačilo ani na jednu obrúčku. Tak sme boli biedni. Bože zaplač. Nič, svadba bude aj bez obrúčiek a aj bola.“
„V kostole nás už čakal p.f. Bartholomeus a sobáš sa konal v nemeckom jazyku. Pomerne dobre sme mu rozumeli. Pri konci obradu sa nás, či mňa, opýtal: Haben Sie Ring? Pokrčil som plecmi a skrúšene odpovedal: Nein. Nič, bolo po sobáši a dovolili mi aj mladú bozkať. Tak, celkom verejne. Už sme boli svojí.“
„Keď sme sa s mladou vrátili domv, čiže do toho tábora, ďalšie prekvapenie. Kuchári sa nejak dozvedeli o našom šťastí a biede, nuž pripravili nám tam pravú svadobnú tortu. Na to im nikdy v živote nezabudneme. Namiesto pod šiatrom, svadobná hostina bola v reštavrácii tábora a tam sme strávili aj náš medový mesiac. Jediné čo sme si mohli dovoliť, boli vychádzky okolo ohrady tábora. Annu vždy nejak lákala botanika. Obdivovala rastlinky, ich kvietky a na také niečo okolie tábora bolo bohaté. Všetko nové a nevídané. Rozprávala mi o nich, o tejto udivujúcej prírode, jej zvláštnostiach, ale mňa to nejak mimoišlo. Ja som len sníval, rojčil o tom, z ktorej strany chytiť nový životný zápas. Prvý krôčik sme už robili. Učili sme sa novej reči a hltali všetky nové poznatky.“
„Prišla zvesť. V meste Mildura, čo je cele na opačnom konci Victorie, začala oberačka hrozna a potrebujú robotníkov. Dali sme sa zverbovať. Vlakom nás previezli do tej Mildury. Tam nám ukázali jednu šopu, nuž vošli sme do nej. V tej šope na nás čakali farmári a začali si nás prezerať, vyberať. Nás dvoch a jednu mladú rodinu Slovincov si vybral farmár zvaný Mathews. Bola to slušná rodina. V rámci svojich možností, snažili sa nám pomôcť.“
„Na farme mali nejaké menšie chyžky, bungalá na ubytovanie robotníkov. Nebolo to ani také zlé. Tu sme konečne mali náš prvý súkromný kútik vo svete. Tiež sme práve tu prvýraz okúsili, ako chutí dažďová voda. Áno, na každej farme sú veličánske sudy, cisterne, kam sa zachytáva dážď a z tejto vody sa aj pije. Farmár nám ukázal z ktorého suda môžeme piť, ale ten bol prázdny. Odrazu, na zmrkávaní počujeme hukot. Vybehli sme von, že čo sa deje? To náš farmár z jedného suda vypúšťal na zem túto vzácnu tekutinu, ktorá jarkom bežala ku nášmu bungalu, kde ju takú špinavú, mútnu, motorovou pumpou prenášal do nášho suda. Striasol som sa pri pohľade na to, čo mám piť. Do rána sa však tá voda usadila a krásna čistá, ako slza a aj dobre chutila.“
„V Mildure bývajú poriadne horúčavy. Ani tento rok nebol výnimkou a my sme v tej horúčave snažili sa poctive robiť a aj zarobiť si náš prvý groš. Domáca pani nám v tej horúčave do vinohradu prinášala horúci čaj. Vraj na osvieženie. Prekvapilo ju, keď sme odmietli v tej horučosti piť ešte aj horúci čaj. Pýtali sme si len čím chladnejšiu vodu. Aj tú nám priniesla a len krútila hlavou. Chladná, až ľadová voda ten smäd nezahasila. Len ho zisilnila. O pár dní sme už pristali aj na horúci čaj a na prekvapenie, už sme neboli ani toľko smädní a ani sme sa tak ukrutne nepotili. Prestali aj únavy z tej horučosti a večer sme už boli schopní aj niečo si uvariť. Iný kraj, iný mrav. Pri tej oberačke sme sa len dívali, pýtali seba, prečo aj tu, ako to na farme býva, po dvore nebehá žiadna hydina, prečo nieto chlievov, prečo sa tam nepasie nejaká kravička, prečo si gazdiná neurobila aspoň jednu zeleninovú hriadku, prečo, prečo???“
„Oberačka sa zakončila a my, namiesto do Bonegilly, vydali sme sa do Melbourne. Išli sme za tam už žijúcimi krajanmi. Makovníkoví a Marčokoví nás nahovárali, aby sme tam v meste zostali a oni nám už nejakú robotu zoženú. Nesklamali. Robotu nám zohnali v blízkom mäsokombináte, v rodinnom podniku Smorgon. Makovníkoví nám poskytli ubytovanie a začínali sme. Tak, ako spústa naších Slovákov.“
„Na tej mäsiarskej robote som zotrval len dva týždne, lebo sa mi podarilo zohnať si svoju stolársku robotu. Život začínal dostávať ružovejšiu farbu, ba už sa mi v hlave začali aj rojiť plány. Vystaváme si vlastný dom. Aj sme si ho začali stavať. Cez deň sme obaja, na jednom bicykli išli do zamestnania a vo večerných hodinách, do neskorej noci sme tam kuckali a skuckávali si svoj prvý dom. Nebol nám však súdený. Hneď sme ho aj predali. Vtedy som sa zaprisahal, že už sám nikdy nebudem robiť dom. Ako sa len človek mení a prísahy rušia. Od vtedy a dosiaľ, vystavali sme už vyše tisíc domov, ba blíži sa to ku dvom tisícom.“
Na obr.:Cirkevný výbor pred farou (2000. rok)

Aj dnes som ešte povďačný rodičom, že ako mňa, tak aj sestry, od mladi učili dvom základným veciam. Modliť sa a slúžiť Bohu, ale aj poctive pracovať. O poctivú prácu núdza nikdy nebola. So samou modlitbou tiež, no s návštevou Božieho stánku, to už bolo ťažšie. Nebolo vždy a všade, kam som sa zatúlal. Teraz, keď to mám už relatívne blízko, vo Footscrayi, doháňal som zmeškané. Nie len to, ale snažil som sa aj nevzdiaľovať od tohoto Božieho stánku.“
„Raz, po zakončení služieb, kňaz nám delil nejaké cirkevné noviny. V tých novinách som uvidel aj jeden inzerát. Naša evanjelická cirkev hľadá rôznych majstrov na misijnú prácu medzi domorodcami na Novej Guiney. Stará nesplnená túžba po džungly sa zase ozvala. I keď to nebude Kongo, predsa aj tu je možnosť ísť do džungle, do divočiny, medzi domorodcov. Po domácej a nie najhladšej konzultácii, podali sme si žiadosť.“
„Skorej odchodu na Novú Guineu, musel som sa podrobiť aj skúške, kde mi preverili stolárske schopnosti a v auguste 1962. roku už sme sedeli vo vlaku. Tentoraz sme mali namierené na sever. Do mesta Cairns, čo je vyše 3000 km. od Melbourne. Tam je to už pravý tropický kraj. Z vlaku sme prešli do lietadla a leteli sme ešte vyššie na sever. Do Port Moresby. Tam sme zase presadli do iného lietadla, menšieho a leteli sme ešte ďalej na sever. Na severné pobrežie tohoto najväčšieho ostrova na svete. Pristali sme v meste LAE (Lej), ale ešte vždy to nebola konečná. Na letisku nás vítal určitý pán farár Nagel a plné auto polonahých černochov. Len zuby sa im beleli. Kučeravé hlavy mali ako košnice.“
„Odtialto sme išli do prístavu, nasadli na nejakú menšiu loďku a pluli sme. Plávali sme na obďalečný ostrov Umboi, ktorý ale nazývajú aj Siassi (podľa tamojšej osady). Za nasledovných 11 mesiacov toto nám bude domovom.“
„Domáci nás srdečne prijali. Trochu sme mali obavy, či sa na nás netešia len preto, že si obohatia jedálny lístok, lebo na týchto ostrovoch až do nedávna najväčšou pochúťkou bola Misa a la Misionár. Po nejakom čase, jeden tam mladý muž sa mi zdôveril, že ako chlapec, občas si zachutil na ľuskom stehienku. Dobre poznal aj kuchárske tajomstvá, ako ten rezeň pripraviť, aby nebol suchý, tvrdý, ale šťavnatý. Teraz, ako sa stal kresťanom, prijal Ježiša, už len občas a to len symbolický zachutí si na tele Spasiteľa, ale to mu vôbec nechutí. Aj tí divokejší, hlbšie v horách upúštajú vraj od tradície. Len občas sa stane, že sused, suseda zje. Ba aj svojich mŕtvych už začali pochovávať na kresťanský spôsob a nie ako skorej. Tu mi ukázal jednu strmú skalu nad osadou. Len teraz som si všimol, že na tej neprístupnej skale je niečo naskladané. Boli to na dyme vyúdené telá predkov. Trčali tam, ako klobásy v komíne.“
„Ináč, boli to jednoduchí, prostodušní a srdeční ľudia. Trochu aj leniví, ale kto by aj robil, keď to nemusí. Okolo sú samé kokosovníky, banánovníky a v lese množstvo zveriny a vtákov. Na malých políčkach, hlboko v lese, dopestujú si svoje druhy zelenín, kým more je zase bohaté na ryby. Len vystrieš ruku a už máš čo potrebuješ. Pravý raj na zemi. Proste niečo neuveritelné. Jediným postrachom pre človeka je rozhnevaný sused, krokodíl, alebo had.“
„Tu som týchto ľudí kamennej doby učil stolárstvu. Učil som ich, ako si majú stavať dom, ktorý vlastne v pravom slova zmysle, ani nejak nepotrebovali. Žili skoro na rovníku, v kraji ako letných, tak aj zimných monzúnov, takže skorej potrebovali len nejaké prístrešie. Tam vám neustále prší, ba až sa leje. Šesť mesiacov je letný dážď a šesť mesiacov zimný.“
„S priúčaním ich stolárstvu, ani nebolo nejakých ťažkostí. Mali určité vedomosti s tradičného spôsobu stavania prístreší a skorej nás, bol tu už jeden majster misionár. Problém som mal len vtedy, keď išlo o nejaké „komplikovanejšie“ práce. Čomu som ich cez týždeň naučil, to cez víkend aj zabudli, avšak spievať, to vedeli. Krásne spievali všetky cirkevné pesničky a na podiv, všetky vedeli aj z pamäti. Kto ich raz počuje, toho hneď očaria.“
„Za tých 11 mesiacov, naučil som ich všeličomu. Hlavne to bolo stavať domi, prístrešia a aj vyrábať ten najzákladnejší nábytok. Mal som siedmych učňov a keď sme sa lúčili, bol som spokojný s ich vedomosťami. Dúfam, že im tie monzúny nevyfúkali všetko“.
„Aj oni mňa naučili mnohému. V prvom rade, naučili ma pomerne slušne rozprávať ich neomelanézsky jazyk, či ako sa to častejšie nazýva, Pidgin English, alebo Tok Pisin. Je to svojdruh skomolenej angličtiny s prímesamy nemčiny a ďalších jazykov európskych námorných veľmocí, ktorý ale štriktne sleduje pravidlá gramatiky pôvodnej domorodej reči, ako je konštrukcia slov, slovosled a hlavne zásoba hlások, ktorá je vzhľadom na náš jazyk, veľmi chudobná. Tento jazyk, Tok Pisin (talk business) je tu lingua franca a vedľa normálnej angličtiny je aj úradným jazykom krajiny. V tomto jazyku vychádza aj rad novín, ba tlačia sa aj knihy, používa sa ako v rozhlase, tak aj na TV, nahrávajú sa celovečerné filmi a neraz ho počuť aj v samom parlamente. Biblia je už dávno preložená aj do tejto reči a ako cudzí jazyk vyučuje sa aj na jednotlivých univerzitách v Austrálii, hlavne v Queenslande.“
„Pri potulkách džunglou, objavili sme aj jeden starý, už hrdzavý Jeep (džíp), čo tu zaostal od vojny. Očistili sme ho, ofarbili, vyleštili, roztriasli a aj zložili celý motor a na podiv, to aj išlo. Keď sme tak cez víkend posadali do tohoto nášho „nového“ auta, hneď sa tu nalepilo ľudí, ako číčkov a išli sme na vandrovku. Obdivovali sme zázraky tropického raja. Títo domorodci dôkladne poznali každý druh trávičky, rastliny, kvietka. Vedeli čo je konzumné a čo jedovaté. Svoje vedomosti prenášali aj na nás. Učili nás čoho sa vystríhať a na čom si zachutiť. Občas však z ničoho nič, aspoň my sme si tak mysleli, medzi sebou sa aj pochlpčili, ba boli tam aj krvavé nose. Ku chlpčeniu dochádzalo hlavne vo vyšších, už len prevažne trávnatých polohách. Netrvalo dlho a aj sami sme prišli na to, Prečo im tá domorodecká krv tak prudko zovrie. Príčinou bol druh nejakej koreňovitej zeleniny. Medzi nimi veľmi hodnotenej a každý ju chcel mať. Používali ju na nejaký druh svojej polievky.“
„Občas nás pozvali aj na svoje dedinské hody. V strede osady vykopali väčšiu jamu a vedľa nej rozložili poriadny oheň. Do toho ohňa nahádzali kamene. Samu jamu vystlali palmovými listami. Na tieto nahádzali žeravé kamene a na ne, kusi mäsa. Tu sme si dávali pozor, či je to naozaj svinské mäso. Na toto mäso prišli ďalšie žeravé kamene, palmové listy a celú túto pec prihrabali zemou. Tu sa tá prasacinka varila, dusila, piekla, až po niekoľkých hodinách pec odhrabali a začali sa hody. Aj my sme oprobovali z tej špeciality, ale verte mi, človek bez toho vyžije. Nie len vyžije, ale si aj dlhšie požije.“
*Tu mi napadla jedna ľudožrútska anekdota. Pozval kamarát kamaráta na hostinu a hostili sa. Misa, za misou, chod, po chode. Hosť sa zrazu pýta: Počuj kamarát. Sľúbil si mi, že tu na hostine bude aj tvoja testiná a nevidím ju.
No a čo si myslíš, kto bol ten tretí chod?
„Jedenásť mesiacov sa rýchlo minulo. Dvanásty sme ešte využili na obchádzku ďalších evanjelických mísijných staníc, lebo pravdu povediac, táto krajina je z väčšej časti evanjelická. (Evanjelik, čiže lutherán sa v ich domácom Tok Pisin jazyku povie Tala Tala (skrátené lutherán), kým katolík je Popi. To je odvodené z pápež.“
*Do prvej sv. vojny, polovica súčasnej Papuy a Novej Guiney bola nemeckou kolóniou, kým v tej druhej polovici sa súperilo s Britmi a Austráliou, priamejšie s Queenslandom. Po vojne aj nemecká časť pripadla pod správu Ligy národov, ktorá ju pridelila Británii a táto to dala pod správu Austrálie. Vtedy sem začali prenikať evanjelickí misionári z Južnej Austrálie.
Videl som rozkoš prírody, prales, rajskú záhradu so všetkými jej nástrahami, obludami, chorobami, trápeniami. Videl som svoje Kongo, ale videl som aj, že môj život bude už len v civilizácii, v Austrálii, v Melbourne. Po roku sme boli späť.“
„1963. rok znamenal aj akýsi zlom v mojom živote. Za čím srdce túžilo, to aj oči videli. Za tú dobu v divočine, rodina v Melbourne sa už úplne stabilizovala. Korene prenikali čoraz hlbšie. Tu budeme aj my. Melbourne bude naším novým domovom.“
„Za tieto roky sme si už aj niečo ušetrili. Hneď po návrate sme si zohnali aj zamestnania a zase po nociach sme si stavali svoj nový dom. A zase nám nebol súdený. Aj tento sme predali.“
„Dvere Austrálie sa už skoro úplne otvorili a do Melbourne začali dochádzať ďalší a ďalší krajania. Prichádzali, usádzali sa a pravda, potrebovali domi. Keďže som angličtinu zvládol už na slušnú úroveň, mal som skúsenosti so stavaním domov, obracali sa na mňa. Dal som sa do roboty. Začal som stavať domi iným, kým my sme aj ďalej bývali v podnajme. Už ako zaregistrovaní podnikateľ, prvý dom sme stavali pre rodinu Guľášovú. Za nimi prišli Kiškoví atď. Klbko sa odmotávalo. Na stavbu vlastného domu nebolo času. Ten prišiel na rad hodne neskoršie. Robili sme to v „zátišiach“, keď sme mali voľné dni.“
„Bol tu už aj koniec šiestej dekády dvadsiateho storočia a krajanov neustále len pribúdalo. Roboty ponad hlavu. Podnik sa vzmohol. Značka dobrej kvality sa pretisla na tržisko a väčšinu prác sme už mali mimo krajanskej komjunity. Počet zamestnancov vzrastal.“

„Práve v tom čase sa začalo formovať aj nové predmestie Laverton. Tu sme si konečne aj vystavali svoj rodinný dom a tu nám sídli aj podnik. Od banky sme si požičali nejaké peniaze a odrazu sme zakúpili väčší počet stavebných pozemkov. Už sme začali stavať aj pre trh. Obchod išiel. Nezadlho sme sa zbavili všetkej pôžičky a ako to zvykneme hovoriť, postavili sme sa na nohy.“
„Od tej doby uplynulo už dosť rokov. Medzičasom sa nám aj podnik zaradil medzi najsolídnejšie na tomto konci mesta. Už dávno sme vyšli z oblasti stavania len rodinných domov. Robíme, či zákazníci si u nás objednávajú aj väčšie stavby, ako napr. obchody, celé obchodné strediská, fabriky, školy, verejné budovy a pod. Do tejto oblasti naších služieb kľudne by som dal asi 20% angažovanosti. Ďalších 20% by prišlo na oblasť renovovania a adaptovania starších objektov. Práve teraz (1995. rok) robíme na stavbe v našom poradovníku, číslo 1215. To je už slušný počet.“
„Ako stálych zamestnancov, v podniku máme 7 osôb, kým na teréne, ako subkontraktorov je ďalších 30 osôb. Tento počet je pohyblivý. Závisí od temperatúry podnika. Pravda, sú tu ešte aj dvaja synovia. Vyučili sa tesárskemu remeslu a robia priamo na stavbách. Ja už väčšinu času trávim len tu, v kancelárii, ale ako vidíte, ešte vždy som len v montérkach. Bez kravaty a vyleštených topánok. Človek nikdy nevie kde a čo kedy zašpkripí a kde si bude musieť podložiť svoj chrbát.“
„S peňazmi sme sa nikdy nerozhadzovali. Netúžili sme po česti uhorského sedmoslivkového zemana. Vždy sme si žili skromne a čestne. Šetrili sme a ukladali to do podniku. Vzmáhali sme sa. Tak sa to však svedčí na poriadného pivničana, na poriadného dolnozemského Slováka. Dobré meno podniku sa nemerá tým, ako je majiteľ vyobliekaný, či mu pred podnikom stojí najnovšie auto špičkovej značky, ale merítkom je kvalita služieb. Kvalita je zárukou prosperity. Keď sme prišli do Austrálie, keď sme sa sobášili, nemali sme ani na jednu obrúčku a ani dosiaľ sme ju nekúpili. Zárukou manželskej vernosti nie je tam nejaký symbol, ale sila vieri v vyslovené Áno.“
„Dnes, vedľa tohoto podniku so skladmi, strojmi.... je tu aj slušná víkendová farma, zopár obytných budov, zopár rodinných domov, výrobných hál daných do prenajmu a máme niečo aj mimo Melbournea, mimo štátu Victória. Boh nám doprial.“
„Je to už veľmi dávno, ako som opustil teplo rodného domu a hľa, nezabudol som ani po slovenský, ani po pivnický a verte mi, mal som na to času. K rodnej slovenčine pribudla ešte aj srbčina, maďarčina, nemčina, angličtina, ba aj ten Tok Pisin. Narodil som sa však ako Slovák. Ako Slovák, žil som celý svoj život a keď príde čas, chcem aby ma pochovali len ako Slováka a evanjelika.“
V rodine sa tiež hovorí len po slovenský. Nevesty tomu nerozumejú, ale vnúčatá sa naučia.“
„Od prvého dňa zakotvenia v Melbourne, zakladal som sa, robil som na tom, aby sme aj tu mali svoj teplý kútik domova. Aby sme aj tu mali svoj spolok, svoj cirkevný zbor a ďalšie potrebné inštitúcie. Aby tá asimilácia nebola toľko tvrdá, i keď je nevyhnutná. Chcel som, aby sme si zachovali hrdosť na svoj skromný a poctivý pôvod, aby sme sa proste nestratili, lebo dochádzajúce generácie by nám to vyčítali.“
„Vedľa roboty, budovania podniku, vždy som mal ako čas, tak aj lásku pre verejný život. Pomáhal som v rámci vlastných možností a to, ako organizačne, tak aj finančne, proste príkladom a verte mi, nebolo to vždy ľahko. Aj ja, či moja rodina, aj my sme začínaly z nuly, ale v jednu pravdu verím: Kto pomáha, tomu aj Hospodin pomôže. Lepšie je dávať, ako pýtať. Možno ma, po rokoch, niekto ohodnotí aj ako mecenáša, čo bude nesprávne. Nie, mecenáš som nikdy nebol, lebo taký človek sa sotva aj priamo zapojí ku dielu. On to iba obdivuje a v takýto cieľ určí zvyšné peniaze. Ja som nikdy nemal „zvyšné peniaze“, ale zato som všemožne podporoval to, v čo verím, ba bol som tam aj priamo zapojení. Pracoval som vo výboroch.“
„I keď som vyrastal v Pivnici, v Juhoslávii, moje formovanie sa zakončilo len v Austrálii, ale s vedomím, kto som. S vedomím svojho slovenského a evanjelického pôvodu. Vždy tu bola niť vrodenej lásky k rodu, i keď som nikdy nevedel a ani sa asi nedozviem nič bližšie o pôvode vlastného priezviska. Beláni, v maďarskej podobe písania Belányi, bude asi len pomaďarčená podoba pôvodného priezviska Belan, Belanský, alebo niečo podobné. Belanji, no to je už posrbčená podoba. Kedy, kde, ako, prečo... atď. ku tejto zmene došlo je už mimo sféry mojej odbornosti.“
„Slovensko, vlasť mojich predkov, prvýraz som videl v tom 1957. roku, keď som rozširoval krídla. Nepozdávalo sa mi. Bola to doba oceľového stalinizmu a moje jednoduché chápanie slobody a dôstojnosti človeka nezapadalo do tej rovnice. Bolo tam len nejakou fiktívnou neznámou a aj to v nekonečnosti. Bol som tam stiesnený, nesvoj. Od vtedy tú moju pravlasť som navštívil ešte trikrát a môžem aj tu povedať, že sa mi ten kraj predkov, predsa len páčil a zapáčil. Už tam mám aj nejaké známosti, kamarátov a teší ma, že aj ten kúsok zeme, po Austrálii mi najmilší, pobral sa cestou demokracie. Ešte je to nejak hrbolato a bolí ma, keď počujem o tej všetkej nesvornosti, malichernej hašterivosti predákov národa. Veď tá demokracia v podstati nie je povolenie na hašterivosť, okrádanie ľudu, nadávky, pretískanie názorov najkrikľavejších, ale je to cesta, povolenie na rozumné dohováranie sa a volenie si najlepšej alternatívy. Tu som možno len obyčajným snilkom, ale predsa slovenským snilkom. Som Slovák a bezpodmienečne patrím k tomuto národu, ku našej Matici, ku slovenskému okrúhlemu stolu. Nie len že tam patrím, ale si tam aj žiadam svoje miesto. To je moje dedictvo a žiadny politik mi to neurve. Proste, som Slovák a patrím k rodu a to aj bez ohľadu kde teraz žijem, ako som politický angažovaný, aký mám svetonázor, vierovyznanie atď. atď. Moja slovenskosť sa týmto nevytiera.“
Väčšina Slovákov v Austrálii svoje korene má na Dolnej zemi, priamejšie v Juhoslávii. V brázdach, čo vyorala tamojšia Matica slovenská, ktorá však bezpodmienečne musí byť aj súčasťou Matice na Slovensku. Tým pádom, v konkrétnej situácii, aj náš spolok „Ľudovíta Štúra“, tiež musí mať svoje miesto za tým národným stolom. Na nás sa však len útočí. Zo všetkých strán a to zase len pre našu jasnú linaj. Lokálne, myslím tu na Melbourne a Austráliu, útoky sa koncentrujú hlavne na to, že sme slovenský spolok. Ako sa inak môžeme definovať? V naších stanovách máme zakódovaný nie len sám cieľ spolka, ale aj jeho peršpektívu. A to je tŕňom v oku nejedného „jalového národovca“, nejedného nominálneho Slováka. Na obranu našej spolkovej práce sa vždy postavím. Zakladali sme si ho pre svoje špecifické potreby. Aby tu žil duch slovenský. My sme si založili, ako sám spolok, tak sme si vybudovali aj svoje stredisko a s týmto majetkom nie len že si vieme nakladať, ale si ho vieme aj obrániť a rozličné žíhadlá, či kosť hodená medzi psov, tu nás nerozvadí. Márne sú všetky snahy, podfuky, očierňovania, nástrahy.... my sme len tým, čo boli aj naši predkovia pred sto, dvesto, dvestopäťdesiať atď, rokami. Naše miesto je len v rodine národných spolkov, Matíc a zároveň toto nám je aj zárukou, že tie uhlíky slovenského plameňa nevyhasnú. Ako to docielime? Vo výboroch cirkvi a spolka musí dôjsť ku zmene generácií. Na vedúce miesta si musíme dostaviť svojich uvedomelých potomkov a hlavne aj tu vzdelaných. Zmena generácií sa musí vykonať, lebo len tak ten náš duch slovenský prežije aj pod Južným krížom.“
„Nie, nezakladáme sa za niečo beznádejné. Na mysli nám vôbec nie je utvoriť si tu nejakú „kolóniu“ Slovákov. Celkom sme si vedomí, že po integrácii príde asimilácia, ale tiež vieme, že zdravý človek potrebuje vedieť aj to, odkiaľ vyšiel. Kde sú mu korene, kde sú mu rodáci, kde mu je tá pravlasť, lebo človek bez minulosti je len troskou na vlnách oceánov a medzi nami a Slovenskom je veľa vĺn a veľa oceánov.
Na obr.: J.Beláni pri otváraní školy...


J.Kulík 1995


::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

‏2006‏-04‏-07‏
Tak Ján Beláni rezonoval v tom 1995. roku. Jeho náhľady sa nezmenili ani dnes. Aj ďalej stavia, prosperuje a zakladá sa za slovenský život v rámci svojich možností a vedomostí.
Keď tu bol novinár Milan Vároš („Život“), tak poznamenal, že dosiaľ samu nepodarilo najsť väčší slovenský stavebný podnik, ako je firma „Belani“.
V poslednej dobe, Ján Beláni a rodina sú väčšmi angažovaní v cirkevnom živote. Zakladá sa, aby ten náš zbor nie len prosperoval, ale aj kráčal po chodníčku predkov. Aby nepodliehal vrtochám doby a pomýlenému výkladu Slova Božieho, aspoň v jeho predstavách.
V spolku sa jeho vplyv už sotva cíti. Spolok je organizáciou, kde sa stretneš skorej s mladými ľuďmi a on už je medzi staršími, ale ešte vždy vie, čo je móres.
Daj Bože, aby sme ho tu mali ešte hodne rokov, lebo človeka s takým charakterom ťažko najsť. Formuje ho len drsný život v cudzine.
Počas jeho šafárenia, či priamého riadenia krajanským životom, Slováci v Melbourne si zgazdovali pozemok kde dnes stojí Slovenský dom. Zriadil sa aj cirkevný zbor, kúpil sa dom, kde sme svojho času mali faru, ale hlavne kúpila sa menšia farmička hydiny, kde neskoršie vyrástol nie len evanjelický kostol, ale aj moderná budova fary, veľká spoločenská miestnosť a pod. ba priamo sa zapojil aj do projektu evanjelickej školy, kde je možnosť aj fakultatívneho vyučovania slovenčiny a slovenskej kultúry, dejín. Dopraj mu Bože ešte hodne rokov, aby sme konečne prišli aj ku vlastnému stredisku pre nevládnych krajanov.
Pomohol pri každom projekte. Pravda, bola tu aj finančná pomoc, ale hlavne organizačná. Nie, nedával tak, ako si možno niekto myslí, že to všetko sám financoval. Nie. Dávali sme všetci. Podľa možností a to nesebecký. On to iba začal. Dal tam nádej, vidinu a krajania sa pripojili. Pri poslednom súde asi nebude stŕpať. Jeho skutky sú mu svedectvom o láske k blížnemu.
......................................................................píše Ján Kulík
V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com