Leveš, drote a ďalšie bežné veci...
Jeho starká, ak piatok bol v piatok a nie v sobotu, lebo aj tak sa stávalo, že keď piatok dopadol na Veľký piatok, tak sa piatok prehodil na sobotu, prehodila si fodrošku, možno to bola len obyčajná bekeška, kartúnka, ale ak bola zámožnejšia, tak tu bola aj baršanka. Kašmerínku už dávno prestala nosiť. Aj delínové ručníky odložila. To po nej zdedí ak nie dcéra, tak vnučka. Kto vie aké časy prídu a diovka má byť hrdá. Aspoň kým sa nevydá. Za takého gazdu, kde majú dosť jutrov. Aby netrela biedu.
Nepetrovčan, alebo aj Slovák čo svoju reč nepozná dôkladne, sotva z tohoto niečo zmudrie. Ba aj Kysáčan by sa tu stratil, lebo tam, v Kysáči si ten báťa nenatiahne drote, ale pantalóny. Zahodí si nie leveš, ale bénu a keďže tam v piatok nebýval piatok, ale vo štvrtok, tak piatok odpoludnia si možno zasadne pod felešov a porozmýšla o odchádzajúcom týždni. Ak počuje, že na kostolnej veži puncľujú, vyjde na Most, tam ku Bystrici a už sa len dozvie, komu odbila posledná.
Starší apkovia si ešte zapásali aj modrú keteňu, nabili bagov, alebo grdžáň do pípy a usilovne bafkali a sem, tam si aj zagrhlali a odpľuli. V rade sa predebatovalo ako komu napredujú mangulice, kto má akého čiláša, gidráňa, noniho, alebo jadrana. (Tu ani toľko nejde o konské mená, ako mená konského druhu.) Možno niekto počas týždňa bol aj na kanále a videl ten veľký hajóv, čo len tak frčal po vode.
Na dočarenie ich života, každodennosti, dá sa použiť ešte celý rad šťavnatejších výrazov, termínov z ľudovej reči naších predkov. Väčšina z nich siaha, ak nie priamo cez slovenčinu, tak cez iné indoeurópske jazyky, priamo ku tomu nejakému fiktívnemu jazyku Indoeurópanov, čiže aj ku našej reči. Poďme teda podľa poriadku. Čo, kto a odkiaľ je ten báťa.
Na úvod.
Podľa anglických lingvistov 19. storočia, každý jazyk sa dá zredukovať na asi 200 základných onomatopeických zvukov, slov. Či mali pravdu, alebo nie, nezaujíma nás. Nie je na nás o tom debatovať. Skorej nás tu zaujíma pôvod jednotlivých slov v našom dolnozemskom prostredí. Hlavne tých, ktoré naší slavisti pokladajú za archaizmy, provincializmy, lokalizmy, barbarizmy... a ako také, nedostali sa do SSJ a predsa jestvujú, sú živé, či bez nich by sme sa sotva zaobišli.
Do tohoto „krátkeho“ slovníka som zaradil aj hodne takých slov, ktoré sú zachytené v SSJ, ale neraz tam chýba aj ten pre nás ich „prvoradý“ význam. Tiež sú tu aj také slová, ktoré zatiaľ neboli vysvetlené, alebo sa ich chybne vysvetľovalo.
Toto je len „Krátky etymologický Slovník slovenčiny“ a predstavuje len nepatrný zlomok z toho, na čom už rokami pracujem, ale predsa, aspoň čiastočne vám priblíži fakt, že aj jazyk má svoje dejiny, záhady, život...
Adria – Jadran: Podľa legiend a historických záznamov (Herodotus), ten záliv Stredozemného mora ležiaci medzi Talianskom a ich provinciou Ilyricum, ako prví, objavili Feníčania. O svojom objave informovali aj Grékov. V severo-západnom cípe Feníčania si aj založili svoju kolóniu, ktorú nazvali Fenícia, z čoho neskoršie vzniká Venetia, čo ale keď sa napíše po grécky vypadá βενετια, čo je východiskom pre náš názov Benátky.
Aby sa zo svojej oblasti v Malej Ázii dostali do svojej kolónie Fenícii, Benátok, museli plávať vedľa pobrežia Ilyrikumu, súčasného Albánska a Dalmácie a toto pobrežie je skalnaté, plné ostrovov, ostrovíkov, úskalí a pod. nebezpečia pre vtedajších moreplovcov.
Kto presne ako prvý aplikoval indoeurópske slovo pre kameň, skalu na označenie tohoto zálivu, mora, asi zostane zahalené do tajomstva, ale aj tu ide o indoeurópsky pôvod názvu. V sanskrite jestvuje slovo adri = kameň, skala, vrch (breh) a ak by sme išli hlbšie do dejín jazyka, tak súvisí s naším udrieť a pod. Tiež v sans. slovo ádi = rad, poradie, hrebeň (skál) atď.
Mesto Adria v Taliansku, podľa čoho, ako nás učili v škole, dostalo pomenovanie aj toto more, v spisoch antického Justina sa spomína, že bolo založené hodne neskoršie a za svoje pomenovanie vďačí práve Adriatickému moru. Teda, proces sa udial opačne.
Alapača: Brblavá žena, „lupača“, žena ktorá rýchlo a nepremyslene trepe, jazyčnica. V Slovníku nie je. Prevzaté zo srbh. alapača = r/v. Zastúpené je aj v sanskrite, ako alapati = hovoriť, alapitraka = zhovorčivá, alapa = hovor, alopyati = oddeľovať, lúpať, trhať.
Alpy: Pohorie v Európe. Fr. tal. Alpes, gr. Álpeis atď. Vysvetlenia o pôvode tohoto názvu sú rôzne: a/ biele, na podklade lat. albus = biele; b/ tal. alto = vysoké, čo sa často zjavuje v názvach miestnych lokalít v horách ( porovnaj s Halát), avšak tu je aj sans. álpa = malý, nízky. Tie horské dedinky sú malé a vraj svoje meno vypožičali tomuto pohoriu a len v tal. jazyku dochádza ku posunu aj na vysoké, pri čom sa pôvodný význam úplne stráca. Pomerne špekulatívny uzáver.
Ak by sme uvážili, že Alpi ako slovo sa vyvinulo zo slova albion = biele, tak tu musíme uznať, že nastala transformácia b > p, podobne ako to máme v chetejskom slove alpa = biele.
Konkrétne uvážme D.Q.Adamsovu analýzu tochárskeho B slova alp- = odrážať, odzrkadľovať, reflektovať (svetlo) a tochárskeho A alp- = hladkať. S oboma slovami súvisí aj chetejské alpu- = hladké, lesklé, tupe, nudné, ktorého ekvivalent najdeme v litovskom alpús = mäkké, slabé a v príbuzenstve má aj lit. alpti = mdloba, omdlenie, alpéti = omdlieť. Ku tomuto sa kladie sans. álpa- = malé a Adams sa nazdáva (na podklade výskumu Lambert Isabaert), že lit. jazyk v sebe zachoval najstaršiu možnú podobu na rekonštruovanie významu mäkké, slabé a že Chetejské slovo pre tupé, lesklé vlastne predstavuje len semantickú zmenu, evolúciu v smere, ako sa ďalej diala v tochárskych jazykoch, ale toch. A alp- , celkom kľudne môže byť v príbuzenstve s lat. albus = biele, gréckym alfós = bieleho vzhľadu (u Hesychiusa má význam biele). Na komparovanie je tu aj welšské elfydd = zem, svet, ktorého východiskom je protobritské albíyo, kde má svoje východisko ako slovanský, tak aj germanský termín pre labuť. Celkový vývoj sa teda dial v smere byť biele > lesklé > odrážajúce svetlo, odzrkadľujúce. Alpi, ak uvážime ich biele zasnežené končiare, nestoja ďaleko a možné je, že východiskom im je albus, albion. Ak sa ale podívame na malé, roztratené dedinky po stráňach kopcov, tak s rezervou môžeme prijať aj súvis so sans. významom pre malé. Celý problém názvu tohoto pohoria si zasluhuje dôkladnejší výskum.
Ambaláž(a): Obal, balenie. V Slovníku nie je. Medzinárodné slovo. Ku nám sa dostalo cestou srbh. ambalaža = r/v, kam sa dostalo z francúzskeho emballage = balenie. Všetko súvisí so slovom hambár.
Andika: Slovo, ktoré Slovník slov. jazyka nepozná. Všade na Dolnej zemi bolo a i je frekventované, i keď postupne sa vytráca. Hlavne od doby, kedy sa z naších dedín začali vytrácať ženské kroje, „sedliacke sukne“. Skorej sa andikou nazývalo každú vydanú ženu, čiže bola akoby nejakou paralelou tety, ňaničky. Neskoršie sa význam posunul len na nevestu prišlú do rodiny, strýkovu a ujovu manželku, či aj manželku príbuzného báčiho.
Najskôr tu ide o import z tureckého amça, v dialekte aj amçık (amdža, amdžik) = strýko, báči. (Amçakyzı = sesternica, amçaoglu = bratranec.) V čase osídľovania sa na Dolnej zemi, turecké vpády do Uhorska boli časté, styk s nimi samozrejmosťou, styk s tunajším srbským obyvateľstvom bol tiež a u nich dlho pretrvávali mnohé turcizmi, nuž nie div, všetko toto malo vplyv aj na ďalší jazykový vývoj. Keďže amdža bol strýkom, báčim, ujom, jeho manželka sa stala amdžikou, čo sa neskoršie vykryštalizovalo v andiku.
Sanskritové ańgiká = ženský živôtik, šňurovačka a maď. anya = matka, tu nefiguruje.
Arpadžík: V Slovníku slov. jazyka ho nieto, kým na Dolnej zemi je to bežné slovo na označenie drobnej cibuľky, ktorá sa na jar vysádza. Nie celkom jasné. Často sa ho dáva do súvisu s maďarským árpa = jačmeň, ale len asi pre fonetickú príbuznosť. Skorej tu bude súvis s gréckym áróo / άρόω = orať, kopať, pôsobiť, plodiť, s možnou kontamináciou s gréckym árpázo / άρπάζω = schmatiť, schytiť, robiť v rýchlosti. Práve toto v rýchlosti, naponáhle asi vystihuje pravú podstatu. Aby cibuľa čím rýchlejšie dorástla, neseje sa seme, ale sa vysádza malá cibuľka, dopestovaná rok skorej. Tento proces vystihuje aj grécke áspartos / άσπαρτος = nesiate, neposiate, neseje sa.
Asencia: Typické petrovské slovo s významom ocot. V iných lokalitách sa používa ocot, či tam, kde sa slovenčina podkrývila, najdeme aj sirće (východiskom je syr, srvátka v srbh. podobách, odkiaľ aj oni dostali sirće).
Asencia, či správnejšie esencia = chemická extrakcia podstaty, koncentrovaný výťažok, destilát z bylín, voňavka... Lat. essentia = zo základu, koreň esse = byť, jestvovať, podľa gréckeho ousia = bytie, jestvovanie, základ, podstata, kde v podstati ide o grécke én / έν = vnútro, vnútrajšok.
B
Bačkor: Viď Kap. 4.
Bádok: Plechová nádoba menšieho objemu, plechovka, stará plechovka... Slovník slov. jazyka ho nezachytáva. Rozšírené a frekventované medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Okolité etniká, vyjmúc Maďarov, toto slovo nepoznajú. V maď. plech = pleh, bádog. Či sme si slovo prevzali od Maďarov, alebo oni od nás, alebo od Peržanov, alebo pod vplyvom maďarčiny bádok u nás, ako archaizmus ešte vždy pretrváva vo svojom pôvodnom význame, ako kovová, plechová nádoba na varenie, s podobami ktorého sa stretávame aj v germanských jazykoch, ani toľko nevadí. Slovo je indoeurópskeho pôvodu a jeho etymológia je jasná.
Sanskritový koreň bhad = hatať, zahatať, prekážať, ochraňovať, z čoho vychádza bhaddu = nádoba na varenie. Bhánda = hrniec, misa, nádoba a v jaugada písme vytesanom do kameňa v Ašoka, je i bháde (plurál) = kovová, plechová nádoba. Tomuto je už príbuzné aj peržské bád, bád-ban = nádoba do ktorej sa na plachetniciach umiestňovala svieca, aby sa ju chránilo od vietra. Často dochádza ku prelínaniu bhad/ vad (sans. váta, avestínske váta, peržské vat = viať, vánok, vietor), kde vlastne máme výmenu spoluhlások, b = v = f.
V ang. jestvuje vat = kaďa, dieža, kotol, nádoba na tekutinu, ktoré má svoje podoby aj v starom saskom fat, holandskom vat, starý horný nem. faz, nem. fass, germanský fatam, stredný horný nem. fazzón, nem. fassen = držať, nádrž, obsahovať.
U nás toto slovo súvisí aj s baňa.
Bagov: Viď Kap. 4.
Balangov: V Slovníku slov. jaz. nejestvuje. V neskoré leto a začiatkom jesene, skorej príchodu dažďov, po poliach Vojvodiny vidieť, ako vietor naháňa veľké kotúče jedného druhu vysušenej buriny. Tento burinovitý trávový krík (odborný latínsky termín nepoznám) sa odlomí od koreňa a ako nejaká veľká lopta, koš, korpa sa kotúľa po poliach. Ľud to nazýva proste balangóv. Tento balangóv často vidieť i vo filmoch z „Divého západu“. Najmä keď sa chce dočariť pustú, zaprášenú osadu, tam niekde v Texase, Arizóne... Aj tam vietor naháňa balangóv.
V iných etnikách Vojvodiny nikdy a nikde som nepočul toto, alebo podobné slovo. Stretol som sa s ním jedine v peržskom jazyku, kde balan = rásť, zväčšovať sa, rozširovať sa, pohybovať sa, oscilovať, kotúľať a pod. Všetky tieto peržské atribúty sú vlastne aj atribútmi balangova.
Baršan: Viď Kap. 4.
Baš: Bez tohoto krátučkého slovíčka sa náš krajan vo Vojvodine už ťažko zaobíde. Bolo to baš vtedy... Baš som si myslel... Prečo baš ja... „Krajšie, správnejšie“ (robia to žiaci v šole), Prečo baš práve ja... Baš ma je briga... Dostali sme ho cestou srbh. jazyka, ktorý si ho prebral z tureckého, ba z tureckého preniklo aj do ukrajinského a ruského jazyka. V srbh. baš = práve, ukurát, presne. U nás sa ho najčastejšie nahrádza s práve. Tur. baş = hlava, vodca, náčelník, hlavný a pod. // Z toho v Sarajeve vznikla Baš čaršija = hlavná tržnica.
Baták: Stehno (hydiny), baták slepačí, kačací a pod. V Slovníku nie je. Prevzaté je zo srbh. jazyka, kde batak = r/v. V príbuznosti má sans. bahú-, bahula-, bahutra- = ruka, ktoré v následných jazykoch má rozličné variácie ale významovo je to vždy ruka, predlaktie, od lakťa hore, lakeť, avšak v kašmírskom jazyku böwü = stehno hydiny, zadný výhľad bedier (riť).
V slovenčine s týmto slovom súvisí slovo pazucha, paž.
Báťa: Viď Kap. 4.
Bekeň: Starý a veľmi tupý nôž; tupý, nebystrý, človek.V Slovníku ho nieto. Predstavuje dávnu výpožičku z ger.jaz. kde v st.germanskom nachádzame bakam = opak, zadok, vzadu. V tomto význame, ako back, zachovalo sa v angličtine, kým v nem. je to Rücken, zurück.
„Tupý, ako bekeň“, „Krája ako (s) bekeňom“ = tupý, ako opak noža, krája, ako opakom noža.
Bengézovať: Expr. Bezcielne behať, tárať sa. V Slovníku ho nieto. Súvisí so slovom Bežať, ktorého vysvetlenie etymológie je trochu komplikovanejšie a tu sa s tým nebudeme baviť.
Beštráň, brečtan: Botanický „Hedera helix“ . Úponkovitá, vždyzelená rastlina. Vinúť sa ako brečtan. Ľudové podoby sú aj beštráň, breštráň. Na Dolnej zemi, medzi ľudom sa používa beštráň , pod čím sa chápe agát. Čes. břečťan, poľ. brzecztan, brzestan, ukr. bročetan, pročytan, slovín. bšten, bršček, brščel, srbch. brštan, brščan, bršljen, bul. brešljen, praslov. brъščь. Z ruštiny sem patrí berezka, beresten. Vypadá, že východiskom bude praslov. brъsati, brъskati = oberať, brúsiť, strhávať, proste zdierať, driapať.
Niektorí autori sa pokúšajú brečtan prirovnať ku lat. (b)ruscus = listnatec, druh rastliny s botanickým menom Ruscus hypoglossum, ktorého rozšírenie zasahuje až na Slovensko. V tomto smere však nieto spoľahlivého výskumu.
V Machek, ako obyčajne keď sa jedná o „temnejšie“, komplikovanejšie slovo, hneď to zaraďuje ku „praeurópskemu pôvodu“ a najčastejšie chybne. Tak to urobil aj pri tomto slove.
Podľa vlastnej mienky, slovo brečtan bude súvisieť so slovom brús = nástroj na ostrenie, kde ako koreň máme bru-, bri-, vychádzajúci z ie. *bher- = trieť, škriabať, rezať, ryť, drobiť a pod. S týmto súvisí aj sans. bhrś = padnúť, bhramśita = striasať dolu, triasť (napr. orechy), zhadzovať dolu. Možný súvis aj so slovom brusnica = kríčkovitá horská rastlina s jedlými plodmi.
Bičak: Vreckový skladací nožík, nožík krivák. Považuje sa za ako prevzaté z maďarského jazyka. Vyskytuje sa v ukr. bičák, poľ. biczak, srbh. bičak, maď. bicsak, tur. bıçak = r/v a preto ukrajinský et. slovník nevykľučuje aj prevzatie si s tur. jazyka, lebo s týmto slovom a v tomto význame, stretneme sa aj v ujgurskom jaz. byčak, altajskom pyčak, čo vraj všetko poukazuje na turecký koreň bıç = rezať, krájať.
Ak sa však na bičak podívame z uhla, že tu ide o skladací nožík, kde ostrie je uschované v členkoch, v rúčke, tak sa nám vynára, že tu vlastne ide o turecko – maďarskú výpožičku z jazykov Indoeurópanov. V jazyku kalaša (podklad mu je sanskrit) bichar = vybrať, vytiahnúť von. V khovárskom jazyku bičarik = otvoriť, roztvoriť, vybrať, vytiahnúť, rozložiť a pod. Všetko atribúty bičaka. V takomto prípade, bičak by bol ie. útvarom a turecké bıç v zmysle rezaž, krájať by tiež prislúchalo ku ie. slovnej zásobe, ku skupine slov biť, bitka, kde v sans. bhid, bhittvá = rezať, krájať, trhať atď. Odtialto vychádza aj nem. beissen = hrýzť, ang. bite = r/v, bitter = ostrie (na meči, šabli,, z čoho vychádza aj meno legendárneho hrdinu Beowulf = ostrý, ostražitý ako vlk. Konečne sem prislúcha aj lat. findo = štiepať, sekať, rezať, poliť a pod. (Ch. R. Lanmann.)
Bikačík: Korbáčik urobený z vysušenéj býčej „žily“, penisa. V Slovníku nejestvuje. V zašlých časoch, mládenci pri svojich dedinských bitkách používali bikačíky. Prevzaté z maďarského jazyka, kde vzniklo spojením slov bika = býk + csík = pruh, prúžik, stuha, pás. V podstati, obe slová sú indoeurópskeho pôvodu. U nás zaužívané čík = druh plžovitej ryby, ktoré stojí v príbuzenstve s anglíckym, či vôbec germanským stich = verš (v strofe), linaj, pás, stuha, gréckym stíchos / στίχος = rad, linaj, stuha, pás, verš, srbh. stih = verš, ang. stick = palica, papek, dlhý a tenký predmet, starý horný nem. stecko, nem. stecken = palica, papek atď. V sans. círa = pás, pruh (kôry, látky, súkna) atď. atď. V následných jazykoch Indie, všade sa zjavujú podoby a všade to má aj význam niečoho dlhého, tenkého, zaostreného a pod. V latine slovo reprezentuje slovo instigare = pichať, podpichávať a i slovo stigma.
Bitang(a): Povaľovač, naničhodník, vagabund, nepodareník a pod. Slovník slov. jaz. ho udáva, ako nárečové slovo, v podobe bitang. U nás podľahlo vplyvu srbh. a frekventované je, ako bitanga. Srbh. bitanga, peržský bitana = cudzinec, ba siaha až do aveste. V sanskrite buttanga = územčistý, krátky a nízky (človek, vec) a zložené je z butta = sprostý, sprosták, nerozumník, neokrôchanec, mamľas + anga = telo.
Vyskytuje sa aj v ukrajinskom, ako betang, bitanga = r/v, ale ukrajinský et. slovník tu predpokladá výpožičku z maď. bitang a pripisuje mu staro-horno-nemecký pôvod, butange = vojnová korisť, lup, z čoho v nem. máme Beute = korisť, lup, vojnový lupič. (* Ukrajinský etymologický slovník celkove možno považovať len ako „polopečený“. V snahe vyniknúť nad ruským, siahajú neraz až po fantastických komparáciach a prameňoch.)
Bortňa: Ozdobná stužka, ozdobný okraj na „sedliackej“ sukni. Prevzaté z nem. borte = okraj, lem.
Viď Parta.
Bostan: Parcela na ktorej sa pestujú melóny (geregy). Výpožička zo srbh. jazyka bostan = r/v, avšak aj tam sa dostalo asi cestou tureckého bostan = zeleninová záhrada, záhrada vedľa kuchyne, melónová záhrada. Same slovo je však arabského pôvodu, kde bostan = záhrada a bustaqan = záhradník. Bostan v zmysle záhrady prenikol aj do peržského jazyka.
Brezák: Tlačenka. V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. Slovo vzniklo z faktu, že sa do tlačenky, brezáka dáva obrezané mäso, napr. z líc svine, odrezané svinské uši a pod. Teda je to niečo, ako ob+rezať, (ob)rezák.
Bovd: Obchod, sklep, predajňa. V Slovníku slov. jazyka ho nieto, avšak na Dolnej zemi je bežné. Dostali sme ho cestou maďarského bold = obchod, boltos = obchodník, „bovdáš“. Sám pôvod slova je však v talianskom volta = čas, obrat, obracanie, krutenie... obchod, ktoré vychádza z latinského volvo = krutiť, obracať, skrúcať...uvažovať, rozmýšľať. Blízke je ku chorvatskému val = vlna na vode, nášmu vlna na vode, ruskému volna, ukr. valjáti atď. V sanskrite mu je príbuzné varta = vrtieť sa, zvŕcanie, živobytie, existencia.
Briga: Starosť, starostlivosť, nepokoj, obava, problém. Má brige ponad uši... Zabrigovaný človek... Vkradlo sa nám cestou srbh. jazyka a to veľmi dávno, že používali ho aj prastarí rodičia, nuž dnes, v bežnom rozhovore je „nevyhnutné“.
Predstavuje „domáci“, slovanský útvar a tesne súvisí s búda. Viď Búda.
Brt(ka): Dnes toto slovo, v jeho pôvodnom význame už nepoznáme. Zostala nám len pamiatka v priezvisku Brtka a pomerne zriedkavý termín brtníctvo = chov včiel (poddanými, za feudalizmu). Tesne súvisí so slovom obrat = obracať sa, krútiť sa, vrtieť sa, z čoho v srbch. vzniklo obrtaj, obrtnik = obrat, súkromný majstrovský podnikateľ. Východiskom je ie. bhr- = pohybovať sa sem, tam, obracať sa, obrat a v blízkosti má vr- = skrýša, vrt- = vŕtať. Ten brtník, brtka hľadal vrty v klátoch, skrýše včiel a vyberal z nich med.
Búda: Jednoduchý domček z jednoduchého materiálu. Máme záhradnú, strážnu, telefonnú búdu atď. Všeslovanské.
Ang. build = budovať, stavať, building = budova, stavba. Oxfordov et. slovník ho vysvetľuje na podklade koreňa bold = obydlie, dom, ktorého východiskom je ger. budhlam, koreň bu- = bývať, obývať. Pri vysvetľovaní sa nespomína nemecká podoba slova.
Nemecké Bude,, Bau, Bauen, Boude = búda, stavba, podľa V.Macheka predstavuje výpožičku zo slovanských jazykov, čiže buď poľského, alebo českého.
Východiskovým tvarom slova je sloveso budovať, ktoré vlastne znamená stavať, ale aj vybavovať, opatriť potrebným zariadením, ako napr. opatriť ústav, knihovňu a pod. Vyšlo z dekompozícii obudovať. Zastúpené je v poľskom jazyku a plne zodpovedá aj ruskému oborudovať = slovenskému orodovať. Východiskom ruskej podoby je beregú, staroslovanské brega, brešti = starať sa, postarať sa, ktoré v srbh. jazyku nadobudlo podobu briga = starosť atď. V českom sa vyvinulo v brah, brh = zariadenie na úschovu sena, nejaký stoh na koloch a tento prikrytý strechou, poľský bróg = úschovňa sena, slovínsky broug, hornolužický bróžeń, dolnolužický brožnja. Príbuzné je ku gótskemu baírgan = skrývať sa a starému hornému nemeckému bergen = zabezpečiť sa.
U západných Slovanov sa toto dlhé sloveso oborudovať postupne kráti. „Vypadujú“ z neho určité hlásky, takže dostávame (o)b(or)udovať = budovať, budova, budovateľ atď.
Budák: Slovo bez ktorého by sa náš krajan vo Vojdine ťažko obišiel. Význam mu je ťažká, pevná motyka. Pôvod slova je asi v tureckom budak = hrča, uzol, ktoré ale má indoeurópsky zýklad, avšak nevykľučuje sa ani možnosť, že jeho vznik bude tesne súvisieť so slovanským bodák, bodať. V prenesenom význame budák = ťažká, tupá osoba, sprosták, čo upomína, že predsa tu bude skorej vplyv tur. budak.
Budár: Vo význame strážca vinohradu, ovocného sadu, „bostanu“ atď. Slovník slov. jazyka ho nepozná. Spomína sa tam len budár, ako nárečové slovo pre záchod (ktoré sa vyvinulo so slova búda).
I keď, aspoň na prvý pohľad sa zdá, že budár = strážca sa vyvinulo so slova búda, dočasné prístrešie, predsa jeho koreň je inde. Vychádza z bud, budný, ostražitý, byť pri zmysloch aj v noci. Budár cez noc nesmie spať, ale v tej búde (súvis s bytom) musí byť budný, lebo hlavne v noci sa tam môžu zatárať zlodeji a narobiť škodu.
Búger: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, i keď tu ide až o európske slovo. Všeobecný význam je dva, dvojka, dvoják a pod. Ako žiaci, toto slovo sme často používali na označenie vtedy nedostatočnej známky, dvojky. Kým inflácia nezachvátila dinár, pod búger-om sme chápali aj dvojdinárovú mincu. Búger znamená i osobu, ktorá si pozmenila vieru a pristúpila ku krstu v jednej z mnohých „sektových“ náboženstiev.
Slovo bugger jestvuje aj v angličtine a podľa oxfordovho et. slovníka najskôr znamenalo sodomitský, nemravný, vulgárny, heretik, kacír a len neskoršie sa posúva aj na nespoľahlivý, dvojtvárny a pod. Všetko vychádza zo stredovekej latiny, z Bulgarus, čo vlastne znamená Bulhar. Vo včasnom stredoveku sa tu zvádzal ostrý boj o cirkevnú domináciu, ideológiu, medzi východným a západným krídlom kresťanstva. Keď sa Bulhari rozhodli pre Carihrad, Vatikán sa cítil zradený. Úsilie vyšlo nazmar a vzniká derogatívny termín Bulgarus, z čoho neskoršie i búger. Všetko len zosilneno v neskorších rokoch, kedy tu vzniká i sekta bogomilov.
Bulgarus, búger je v úzadí aj slova buzerant (homosexuál).
Bumbár: V Slovníku slov. jazyka toto slovo nejestvuje. U nás sa pod týmto chápe: pomalý, lenivý, ťažko sa pohybujúci tučný človek, ťahajmaco a pod. V srbh. jazyku bumbar = čmeliak. V ang. bumble-bee = čmeliak. V príbuzenstve má sans. bhramará = druh veľkých čiernych včiel, bhŕnga = r/v, kde východiskom je ie. bhrem- = bzučať, z čoho v lat. je fremo.
V slove bumbár máme teda zvukomalebný pôvod a slovenské význami vznikli asi z toho, že čmeliak sa nám zdá nešikovný, ťažký, pomalý, ťahajmaco v ríši včiel.
Burák: V Slovníku ho nieto. U nás má význam veľké brucho, žalúdok. Určite tu ide o prastaré slovo, lebo jeho príbuzenstvá nachádzame aj v sanskrite bhunda = brucho, žalúdok, v nepálskom bhuri = r/v, v assámskom bhuri, bhuru, v bengálskom bhuri = veľké brucho, veľký žalúdok. Pravdepodobný je tu aj obďalečný súvis so srbh. bure = sud.
Butelár: V Slovníku ho nieto. U nás má význam peňaženka, mužská peňaženka. Možno u nás pretrváva pod vplyvom srbh. bućelar, budjelar, avšak jeho pôvod je vo francúzskom bouge = kožené vrece, mešec, kde ako základ, východisko, uvádza sa keltsko-galský jazyk. Tesne súvisí so slovom budžet a gréckym búrsa / βύρσα = koža.
Capalov: V Slovníku nie je. Pod týmto slovom poznáme hlavne jarmočnú cukrársku sladkosť, ktorú cukrári sekáčom odsekávali z väčšieho bloku. (Paralelný slovenský názov ???) Bola to vykysnutá bublinková zmes. Názov vychádza z toho, že sa do pripravenej cukrovej zmesy pridalo sódy bikarbóny a podnietila kysnutie. Ak sa zmes nevložila do určenej formy, tak sa rozliala, rošírila, rozcapotala. Východiskom je slovo cápať.
Céger: Toto slovo, ktoré všeobecne považujeme za srbizmus, dostalo sa aj do Slovníka slov. jazyka s vysvetlením, že predstavuje „druh ručnej tašky“ a využila ho spisovateľka Vansová.
Áno, mohla ho využiť, použiť, lebo určite sa s týmto slovom stretla v rodinnom kruhu, keď jej na návštevu prišli rodáci z Dolnej zeme, kde slúžili ako ev. kňazi. V Petrovci sa s týmto slovom nestretneme, alebo len sporadicky. Tu je zaužívané kotarec, ale v okolitých slovenských osadách a najmä medzi Srbmi, slovo je frekventované.
Zastúpené je aj v sanskrite, ako cangeri = koš, košík. V prakrite je tiež cangeri a vyznam mu je rovnaký. Prešlo aj do súčasných indických jazykov, kde má rovnaké znenie a i rovnaký význam. Či správne, alebo nie, ale R.L.Turner ho zaraďuje do skupiny „Ne-Indoárijských“ slov.
Ciepky: V SSJ nie je. (V Slovníku najdeme paralelné činky.) Na krosnách, hneď za návojom, do osnovy sú vložené dve latky, ktoré rozdeľujú nite osnovy na horné a dolné a podľa toho, v ktorej polohe sú, vkladajú sa do nitelníc, aby otvárali, alebo zatvárali osnovu a umožňovali vsúvania člnka. Ciepky na svoj spôsob „rozštiepia“ osnovu. Aby ciepky boli vždy na rovnakej vzdialenosti od nitelníc, na nich je priviazaný oťaheľ, závažie. Same slovo je odvodené z rozštiepenia, razcepu, procepu nití a tesne súvisí s cep(ami).
S týmto súvisí aj ciepkať = škľabiť sa, rozškľabovať si ústa, kým ciepkať = vydávať zvuk ako kurča, čipotať, čipčať, pišťať je už príbuzné ku čvirikať a má zvukomalebný pôvod.
Cintľa: Bežný názov pre rastlinu hyacint, avšak v Slovníku slov. jazyka ho nieto. Pod hyacint(h) sa v prvom rade chápe druh polodrahokameňa (Jacinth). Lat. hyacinthus – grécky huákinthos = purpúrový, alebo tmavočervený kvet, drahokam.
Cipele: Topánky. V Slovníku ho nieto, avšak na Dolnej zemi pretrváva a to ako pod vplyvom srbh. cipela, tak aj maďarského cipő = r/v.
Srbská ľudová obuv opanak (ich druh krpcov, príbuzné ku nášmu topánka) a náš krpec, bačkor...po pravidle neboli špicaté, ale oblé. Keď obuv mešťanov vystriedala topánka so špicatým zakončením, toto sa začalo nazývať cipela, lebo sa táto obuv končila cípom. Kde, kto aplikoval cíp na názov topánok, ťažko je presne určiť. Možno to došlo v nejakom nemeckom nárečí, kde sa Zipfel = roh, konček dal do súvisu s topánkou, možno to došlo u Maďarov, možno medzi Srbmi a možno aj u nás, kde ako výpožičku z nemčiny, máme tiež cíp.
Cipóvčok: Na Dolnej zemi má význam malého chlebíka, bochníka, ktorý keď sa doma piekol chlieb, urobil sa zo zvyšku pripraveného cesta. Maď. cipó = bochník, avšak jeho etymológia tu nejestvuje. Najskôr bude súvisieť so slovom cíp, ako okraj, zvyšok, výbežok, čiže zvyšné cesto.
Cirok: Úžitková obilninová rastlina. Jestvuje cirok cukrový a priemyselný. Čes. a slovenské cirok sme dostali cestou maďarčiny, ktorá si toto slovo prevzala od južných Slovanov, kde v srbh. je sirak, v slovín. sirek, avšak obe podoby vychádzajú z lat. syracus = sýrsky, zo Sýrie.
Cogľa: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, avšak u nás má význam malé, mladé vtáča ešte s „kútikami“ na zobáku, mláďa čo ešte rodičia kŕmia. V prenesenom význame predstavuje aj nadávku nedospelým deťom, kde sa im dáva na javo, že ešte sú len mláďatá, nedospelé, neschopné na samostatný život.
V Slovníku je slovo cagan a napočitujú sa aj jeho varianty cabaj, cagoň, capaj, cogan, cogáň, cohán, corgoň, ba ako na ilustrovanie, napočitujú sa aj české a poľské podoby slova. Tu však má význam chlapčisko, mládenec, odrastený chlapec. Kým si slovo dávame do súvisu s odrasteným chlapcom a nie vtáčim mláďatom, zatiaľ nevidíme, že tu dominantné miesto má slovo, ktoré sa zachovalo v sanskrite, cug = zobať, ďobať, z čoho potom cuganu = zobať, ďobať zobákom, z čoho v hindu cugna = zobať, ďobať, pichať, chovať (vták svoje mláďa) atď. Slovo je zastúpené aj v ďalších jazykoch subkontinentu. U nás, ako príbuzné máme aj slovo cugať = nadmieru piť, žrať. Ani toto slovo Slovník nema, i keď podoby jestvujú aj na Morave, v Hanácku, ba aj v bulharskom a srbskom jazyku, lenže sa teraz význam posúva aj na príbuzenstvo so slovom cuccu = ženský prsník, bradavka, či na cuckanie, cickanie.
Cogľa je teda mladé vtáča, čo ešte rodičia chovajú, pchajú potravu do neho, napchávajú a z tohoto faktu sa u nás vyvinulo aj posmešné slovo pre tlačenku, brezák, cogaň, cogam. Ani v jednej osade to tak nevolajú, len všetci toto slovo poznajú a dodajú, že to tak volajú len v susednej osade.
Vzniklo z toho, že sa do očisteného žalúdka svine pchá tlačenková zmes a toto sa potom vyvára v kotle. Aby brezák nevyplával na povrch, pichá sa ho vidličkou (aby unikala para). Keď už „odstojí“, pri podávaní sa ho rozkrája na platky, ktoré sa na pekáči prihrejú, brezák sa „rozpadne“ a človekovi nezostáva zase nič iné, len ho akoby zobať, do kúskov mäsa pichať vidličkou, ďobať. Tlačenka, brezák je teda coganom až niekoľkoraz.
Cokuľa: Viď Kap. 4.
Cvalangov: V Slovníku ho nieto. Typické dolnozemské slovo s významom človek pobehaj, muž na dlhých nohách, túlavý mládenec a pod. Východiskom mu je slovo cválať. Vyskytuje sa aj na Morave.
Cvergeľ: V Slovníku ho nieto. U nás má význam olovnica, čiže na motúze zaviazané závažie, aby sa presne určil zvislý smer. Predstavuje výpožičku z nemeckého Zwerg = trpaslík.
...................................
Pokračovanie nasleduje...
