31 januára 2008

Februar

Prebraté z nasl. prameňov:
Slovenský ROĽNÍK. Kalendár pre poučenie, zábavu a osoh našich roľníkov
na rok 1935.
Nakladateľstvo a umelecká knihtlačiareň J.Steinbrener, Vimperk na Šumave.V Novém Yorku, 105-107 Chambers Street (3rt Floor)



Hromnice.
Od nepamäti sme sa usilovali ten čas, ktorý plynie, nejak aj merať. Najviditelnejšie bolo, že raz bolo teplo a raz zima, že sa striedali ročné obdobia, nuž rok sme si podelili na leto a zimu. Pamiatku na to máme aj dnes. Neraz namiesto slova rok, použijeme leto: má 20 let; letopočet, letopočty...
Ľudia si všimnli, že nejakým merítkom plynutia času je aj mesiac, luna (na oblohe), nuž dostali sme názov mesiac, ale Rimanom, praktickému národu, toto nezodpovedalo. Peniaz, denarius si rozdelili podľa systému 10, čiže zjavuje sa decimálny systém. Podobne si rozdelili aj rok. Uviedli desať mesiacov (kalendárových) a preto dnes tu máme nejaký paradox. September (lat. 7. mesiac)... december (lat. 10. mesiac) sa nám stali mesiacmi s číslom 9...12. Názov však zostal. Ako došlo ku tomuto? Celkom jednoducho. Mesiac jún dostal pomenovanie podľa rímskej bohyne Juno (viď Panteón), ale medzičasom vynikol aj imperátor Caesar, nuž po jeho zavraždení (atentát), senát sa rozhodol na jeho pamiatku určiť jeden mesiac... a dostali sme júl, podľa Caesarovho osobného mena Július. (Viď et. mien.)
Na stoličku sa dostal Augustus, ďalší významný imperátor a aj on chcel mať „svoj“ mesiac. Neustále podčiarkoval, že nie je o nič horší od Ceasara a keď sa jeho predchodcu poctilo mesiacom, aj on chce mať „svoj“ mesiac a to nie len obyčajný, „krátky“, ale aj jeho mesiac musí mať 31 deň a vzniká mesiac August a dostáva sa mu 31 deň. Tento jeden 31. deň sa musel odniekam „ukradnúť“, ale odkiaľ? Ukradnúť to z januára (má meno podľa boha Janusa), nešlo. Ukradnúť to z marca (boh vojny, Mars sa nahnevá).... avšak bol tu chudák február, mesiac chorôb, horúčok... nezaškodí, aby sa skrátilo práve tento mesiac. Nikomu nebude chýbať ten jeden deň, ba ľud sa aj poteší, že doba jeho „panovania“ sa skráti. Takto sme dostali, že február sa „skrčil“ na 28 dní, ale aby mu nebolo veľmi ľúto, v každý priestupný rok sa mu pridá jeden deň, ba čo viacej, z tých nahromadených minút počas storočí, tisícročí... občas sa mu dostane ešte jeden deň. Všetci boli spokojní. Aj ovca zostala celá a aj vlk bol sýty.
Február už vo svojom mene skrýva svoju nemilú vlastnosť, chorobu, horúčku... lat. febris = horúčka, triaška. Ľudia boli v uzavretom priestore, hygiena slabá, komory už skoro prázdne, nuž chorôb koľko chceš. Netrpezlive sa čakalo na marec, na mesiac boha Marsa, aby sa podnikli vojnové ťaženia vôči susedným národom, vyprázdnili sa im komory...
15. februára, šírom ríše, poriadali sa slávnosti očistenia, zasvätené bohovi Faustovi (podobal sa gr. Panovi, ale jeho vznik sa pokladá za domorodý, italský) a na to máme pamiatku aj u nás. V slovenskom katolíckom kalendári, 15. február je dňom Faustíny.
V tento deň sa bohovi Faustovi obetovali dve kozy (capy) a jeden pes. Prerezal sa im gágor a kňazi, s krvavým nožom, na čelo dvoch najuznávanejších fešákov okolia, priložili krvavý nôž. Mládenci sa museli usmievať (aby neurazili boha). Krv z čela im streli chumáčom vlny nasiaknutej mliekom.
Po tomto, koža obetných zvierat sa rozkrájala na remence a z nich sa urobili bíčiky na šibačku. Dostali ich mládenci, ktorí sa nahí rozbehli mestom. Šibali všetkých, ale najmä ženy a dievčatá, ktoré to zase pokladali za česť. „Vybíjala“ sa z nich choroba a zloduchovia. Takto z nich „vybili“ neplodnosť a uľahčili pôrodné muky.
Svätým zvieraťom Faunusa bola koza/cap, nuž obetovali sa mu. Pes bol ochrancom, strážcom stáda, obetovalo sa aj jeho, ale je tu aj ďalšia komponenta. Kňazi, čo slúžili Faunusovi, nazývali sa „luperci“, sám festival mal meno „lupercalia“, kde sa všade naráža na lat. lupa = vlčica, lupus = vlk. Podľa Plutarcha, prvý festival „lupercalia“ sa poriadal na česť vlčice čo odchovala Romulusa a Remusa, ale s týmto sa mnohí antickí autori nezhodujú. Slovo vraj predstavuje výpožičku z gr. mena boha Pan-a, Lyceus, utvoreného na podklade gr. λύκος = vlk.
Ak si pozrieme gr.-rím. Panteón, osobnosť Faunusa, hneď uvidíme, že sa tu jedná o veľmi staré božstvo a ak obrady porovnáme s našimi veľkonočnými, aj tu nachádzame nejakú príbuznosť. Šibačka, oblievačka (čistenie sa od chorôb), s tým, že u nás sú tieto obyčaje spiate s príchodom jarného oživovania prírody.
Naše Hromnice prešli dlhou evolúciou a medzi západnými Slovanmi jasný je aj vplyv rímskej kultúry. Na slovanský pôvod upomína nás meno, odvodené z hromu, hrmavici, kde by sme mohli uvážiť aj pozostatky vplyvu Perúna.
Ľud sa bál letných búrok, hrmavici, nuž na deň sviatku „očistenia“ do chrámov sa nosili sviece, aby tu kňazi urobili ich posviacku. Zvyk je tiež z predkresťanského obdobia a že tu ide o sviece, majme na pamäti, že v kultúre Indoeurópanov „čistenie“ sa konalo pomocou ohňa a len s nástupom kresťanstva, čistenie sa posúva na obrad s vodou, krst. Ináč, v čase „lupercalii“ ľudia pochodovali ulicami miest a nosili sviece. „Čistili“ si mesto. Naše sviece „hromničky“ sa zapaľovalo v čase búrok, aby neudrel hrom, ale aj v čase umierania niekoho (aby sa „očistila“ duša), ba používali sa aj pri „liečení“ rozličných chorôb.
V roku Pána 494. keď sa kresťanstvo už legalizovalo (v rímskej ríši), aj starý pohanský sviatok sa „krstí“, posúva sa ho na 2. februára a teraz to „očisťovanie“, ktoré bolo hlboko zakorenené, začína sa nazývať „očistenie P. Márie“. Keďže bolo určené, že Ježiš sa narodil 25. 12. do 2. februára je to 6 týždňov a sme už pri „kresťanskom“ sviatku.
Tradične, február býva najchladnejším mesiacom a vtedy aj bývajú najlepšie sánkovačky. Ľad je najhrubší, nuž býva aj dobrá kĺzačka, takže v ľudových tradíciach okolo Hromníc, dominujú nám aj takéto zvyklosti, ku ktorým sa pravda pridá aj nejaká povera, magickosť a pod. V našej hlavne poľnohospodárskej spoločnosti sme toho mali hodne. Podľa dĺžky cencúľ na streche, predpovedala sa dĺžka vlákna ľanu a konopí, ktoré však záviseli aj od dĺžky rezancov, čo gazdiná v ten ďeň krájala a aj od vody, kde tie rezance vyvarila, lebo ňou sa polievali role určené pre konope..... (Porovnaj zvyklosť robenia rezancov so zvykom Rimanov, ich bičikov, čo robili z kože zvierat obetovaných Faustovi.)


S Hromniciami máme spiate aj ľudové pranostiky, ako:

Na Hromnice sedliak radšej vidí vlka vo svojom dvore, ako slnce na obzore.
Keď sú na Hromnice snežné povetrice, objaví jar skoro usmievavé líce.
Ak je na Hromnice levno, bude ešte len zatým tuhá zima.
Ak je Hromničná Mara mrazivá, bude skorá a teplá jar.
Na Hromnice, poberaj onice.


Na Hromnice, Márie oslavujú svoje meniny, blahoželáme im.


Zdroje:
Classical Dictionary – John Lampriére – prvé vydanie 1788. r.
English Etymology – Oxford 1983.
Slovenské obyčaje, povery a čary – Pavel Dobšinský – Matica Slovenská – Viedeň 1870.
Rok vo zvykoch nášho ľudu – Emília Horváthová – Tatran 1986.
Staré vydania „Kalendárov“.
Ďakujem i za pomoc. p.f. MgTh A. Velebírovej, ktorá o Hromniciach písala aj v ich periodiku „Dobrá zvesť z Perthu“.
.....................................................píše J.Kulík

Čajír a Šimandra

Ak sa naše osady môžu „popýšiť“ názvami exotického pôvodu, ani Kulpín a Kysáč nie sú ďaleko. Ba pomedzi tieto dve osady nachádza sa časť chotára Guľajáráš, kým v Kulpíne máme aj Čajír v Kysáči Šimandru a Torinu, ba hneď vedľa je aj Čenej. Kulpín má ulicu zvanú Čajír. Dlhé roky to bola len okrajová ulica dediny, či skorej len vlastne pol ulice. Len jedna strana bola zastavaná, kým na druhej strane sa začínala dedinská pažiť, pasienky, ba už hodne volnejšie, aj hájik. Čajír / Cayir po turecký znamená hájik, pasienok, zelená strava. Áno, aj tu sa jedná o turecké slovo, ktoré ale vôbec nie je turecké, lež indoeurópske a vychádza z rovnakého koreňa, ako naše čiara, čisté, čítať atď. Táto turecká podoba slova (čajír) do slovenčiny prenikla ešte jednou, vedľajšou cestou. Na označenie pasienkov, Turci používali aj slovo Čajírda, ktoré neskoršie vplývalo na zrod slova čárda, čardáš a i čardák a čardaklia. Aj tu ide o odvodeninu zo slova čajír, kde sa význam posúva aj na samostatne stojace prístrešie v poli, na otvorenom priestore, niečo ako saletňa. V týchto, v poli samostatne stojacich krčmách, na priestranstvách úhorských rovín, vyhrávali cigáni a hýrilo sa, hajduchovalo sa, až sa neraz prehajdákal celý majetok. Tu sa rodil tanec panónskej roviny, čardáš. Kulpín, ako zmiešaná slovensko – srbská osada, storočiami poznal národnostnú toleranciu. Kým môžeme predpokladať, že krstnými rodičmi Čajíra boli Srbi, o druhej podobnej ulici, Pažiť, môžeme už tvrdiť, že „krstili“ ju Slováci. Má číre slovenské meno. Kým Čajír je v smere kanála a Petrovca, zatiaľ Pažiť je v smere Kysáča. O slove pažiť, český etymológ Václav Machek tvrdí, že v slovanských jazykoch sa tu chápe trávnatý porast podradnej kvality, nesúci na kosenie sena, len na pastvu. Slovo predstavuje kombináciu po + žať, čiže predstavuje to pasienok vzniknutý po požatí niečoho, napr. sena, pšenice a pod. Na pažiti, za dedinou sa obyčajne utáborili kočový Cigáni, ba vznikali tu aj chatrče dedinskej chudoby. A je to pravda. Za kulpínskym Čajírom vznikla aj menšia rómska dedinka, sídlisko, Peskara. V tom „staršom“ Petrovci, ako spomínajú cirkevné chroniky, boli aj také ulice na mená ktorých sa už zabudlo, ako napr. Maglódska, Pilišská, ba aj Šimandra. V Kysáči však ešte aj dnes bežne počuť názov ulice Šimandra. Je to „veľká“ ulica a vždy tu žili aj zámožnejší sedliaci, takže v Kysáči sa dlhé roky polemizovalo, vadilo, na ktorej ulici si vystavajú chrám Boží. Chceli to mať aj tí na hlavnej, Širokej ulici a aj šimandrania. Spor vyhrala Široká ulica. Hlavne v Kysáči, z názvov ulíc jasne vidieť, ako sa osada rozrastala. Stredom osady sa ťahá Široká a paralelne s ňou, na strane ku Petrovcu nasleduje Šimandra, avšak neskoršie funkciu hraničnej ulice preberá nasledovná, Pažiť. Na opačnej strane dediny, hneď po Širokej, nasleduje Druhá, Tretia... a zase sa to končí s Pažiťou. Druhú Šimandru tu už nenajdete. V hľadaní priliehavého názvu pre svoju „konečnú“ ulicu, ulicu ktorá by mala uzavrieť toto osídlenie, naší predkovia siahli hlboko do svojej pamäti, hlboko do pamäti reči, lebo tu ide o názov, slovo s ktorým som sa zatiaľ mimo sanskritu (starý jazyk Indie), nikde, ani v jednom jazyku Indoeurópanov nestretol. Ide tu o veľmi starobylé slovo, či skorej slovnú kombináciu. V sanskrite, ktorý siaha asi 3500 rokov do minulosti reči Indoeurópanov (tým pádom aj nás), máme zachytené slovo šimán- s významom ako cestička vo vlasoch, pútec, tak aj paralelným významom hranica, hraničné, hranica dediny, hranica polí a pod. Odtialto vychádza ďalšie, šimantára, kde už ide o kombináciu šimán + ántara, čo sa významovo rovná niečomu, ako hraničiace, vnútro, stred a pod. Význam Šimandry by sme teda mohli vysvetliť, ako hraničná ulica osady, konečná ulica. Po čase sa však osada rozrástla, prišli ďalší prisťahovalci, nové generácie dorástli, až za Šimandrou vzniká ďalšia ulica, ktorá tiež potrebovala svoje meno. Také, aby sa hneď z názvu vedelo, že to teraz bude konečnou, krajnou ulicou, za ktorou už budú len polia. Siahlo sa po starom slovanskom slove, pažiť. Veď toto slovo svojím významom dôkladne vystihuje charakter budúcej ulice a predstavuje slovenskú paralelu starej šimandry. Kysáč sa zakladal v priestoroch, kde už skorej býval ako počet Grékov (asi tu ide o pogréčtených Valachoch, ktorý sa oblúkom z Rímu, cez súčasné Rumunsko, Bulharsko, Grécko, bývalú Juhosláviu, zase posúvali smerom ku Rímu a cestou sa „trúsili“). O tomto svedčí počet pôvodne gréckych priezvísk kysáčanov. Žili tu však aj Rumuni (alebo možno tiež Vlasi, ale sem prišlí priamo z Rumunska). Aj na nich sa tu zachovala pamiatka, Torina. („Vyjdem na Torinu, zastanem na válov...“). Slovo je vyložene románskeho pôvodu s významom býk, širšie aj hovädzí dobytok. V slovenčine má príbuzné Tur (druh európskeho bufala) a odtial svoj názov čerpá aj Turiec na Slovensku a aj priezvisko Turčan. Vypadá, že na Torine sa aj v čase príchodu Slovákov, ešte vždy zdržiaval rožný statok, kravy, býkovia. Tu sa ich napájalo. Tu si odpočivali, prežúvali. Pekná prechádzka našou minulosťou spiata ako s osídľovaním sa Slovákov, tak aj minulosťou reči. Pri vyšetrovaní, pátraní po pôvode, etymológii jednotlivých slov, názvov lokalít, človek sa cíti byť ako Sherlock Holmes. Cez úskalia, povedľa tokov, popred slepé uličky, vždy sleduje niť kontinuity a dospeje ku koreňu, podstati, aspoň zdanlivej, lebo niť sa dá sledovať aj ďalej. Vždy sa to nejak kondenzuje, až sa dospoje ku samému základu, onomatopeickému (zvukomalebnému) pôvodu, odkiaľ vychádzajú všetky jazyky sveta.
...................................píše J.Kulík

28 januára 2008

Delodefia a iné...

V prípade hľadania pôvodu názvu petrovskej ulice Delodefia, nestačí len púhe listovanie v etymológii, lebo je tu veľmi ľahko sa aj pošmiknúť. Spomeniem len zopár takých šmiknutí, ktoré najdeme v slovníkoch naších slovanských etymológov, akože najuznávanejší, najpodkovanejší , najautoritatívnejší, napr. Max von Vasmer, Václav Machek. Ostatných ani spomínať. Títo si už len tie pošmiknutia prebereli, prepisovali a sústavne robili rovnaké chyby. Slovo mačka. Vasmer, Machek atď. prišli k uzáveru, že ono je odvodené z osobného ženského mena Mária, lebo sa nám zalieča, akoby nejaká žena, milenka. Ďalší, už len okrajoví experti pôvod hľadali aj v onomatopii, ba zablúdili aj ďalej. Keď to videl maďarský etymológ Décsy, tak bolo po paráde. Ak vy neviete, odkiaľ to máte, tak to určite bude z maďarčiny, lebo aj tu jestvuje slovo macska. (Ukrajinci aj dnes, keď nevedia odkiaľ nejaké slovo majú, je temnejšieho pôvodu, tak ho ako po pravidle priraďujú ku maďarskému jazyku.) Meno Mária sa však medzi Slovanov dostáva len s nástupom kresťanstva a mačku, ako všeslovanské slovo, (paralelné s kot, kočka) naší predkovia poznali už tisícročiami. Odkiaľ sme ho vzali? Tak tu ide o staré indoeurópske slovo, ktoré zachytáva aj sanskrit (na literatúru najbohatší starý ie. jazyk, i keď je trochu mladší od prvého ie. jazyka zachyteného písmom, chetejského), z čoho následne toto slovo v rozličných svojich variáciach prechádza do radu súčasných jazykov Indie, ba zastúpené je aj v peržskom jazyku. Sanskritové marjari = mačka, divá mačka, rys, kým slovo marjan má už význam aj utierať sa, ošuchávať sa, trieť sa, čistiť sa, čistenie, umývanie, „mačkanie“. (Sans J=dž.) Mačka je zviera čo sa neustále mačká, umýva, aby na sebe nemala žiadnu vôňu, ktorá by jej škodila pri love. Zo sanskritu, ale už v korumpovanej podobe, toto slovo ako majjao dostáva sa aj do prakritu a tu nadobúda už aj rozšírenie významu, ako ľúbosť, zaliečanie, milenka, moja láska, cicúškanie. Starý peržský jazyk zachytený v aveste, ale aj súčasný, tiež pozná toto slovo, ako mača, ktoré tu teraz dostáva význam suka, bozkávanie, oblizovanie, kde sa pri vysvetľovaní pravého významu, priamo uvádza, že tak lízať, ako čo si mačka líže svoje mačiatká. Všetky tieto podoby vychádzajú zo spoločného indoeurópskeho koreňa, ktorý je u nás reprezentovaný v slovách ako mačkať, močiť, myť, mokré a pod. Pri vysvetľovaní etymológie slova kača, kačica, situácia je na vlas rovnaká. Máme to vraj z osobného mena Katarína. Úplný prestrel. Je pravda, že na východnom Slovensku, ako skratka mena Kataríny sa používa Kača (podobne je i Marča, Dorča, Janči, Ďurči a pod.) ale tu ide len o púhu náhodu. Toto, hlavne západoslovanské slovo je hodne staršie od prenikania kresťanstva medzi Slovanov a už v tom čase, Slovania, Slováci poznali kaču, kačicu tisícročiami. Zachytáva ho aj sanskrit, ako kačča s významom (okrem ľudskej bytosti) každý živý tvor obývajúci priestor barín, brehov riek, vedľa vodných plôch. Postupne sa význam posúva aj na zviera a vtáka, čo sa prple v blate. Podobných šmikov, prestrelov je neúrekom. Je to tam pri slove morka, mrak, kniha, čln, ba aj klobása. Práve toto posledné má poznámku, že pôvod veľmi temný. Hľadajú ho od čínskeho, až po arabský a hebrejský jazyk, ale nedajbože to odhaliť. Asi nikdy nenadievali klobásy. Toto je rýdzo slovanské slovo a jeho pôvod celkom zrejmý. Ide tu o kombinované slovo z klb (klbko, klbčiť, čiže otáčať, miešať...) + mäso. V prípade tohoto druhého slova, došlo ku celkom pravidelnému posunu spoluhlásky m, v b, hlavne z dôsledku, že súsedia. S vysvetlením medzinárodného slova bomba, ako nádrž s výbušninou, všetci sa zhodujú. Dostali sme to od Talianov, kde je tiež bomba, ktoré svoj pôvod čerpá z lat. bombus / gr. bómbos. Všade má význam dutý zvuk, imitácia zvuku explózie. V gr. bombéo = hlboko zvučať, hlučať, hmkať, bzučať. Na šťastie, nikto sa nespamätal aj na jazyky austrálskych domorodcov a tu je to najjasnejšie. Bomba = hrom, hrmenie, blesk, tresk a pod. (Prináleží do oblasti ideofónie.) Ľahko sa mohlo stať, žeby niekto začal tvrdiť, že to máme práve od týchto domorodcov, ktorí okrem zahrotenej palice, čiže kópii a bumerangu, nepoznali žiadnu inú zbraň, ba v robení hluku, hudby ešte neodhalili ani bubeň. Čo teda s Delodefiou? Dlho som nad tým uvažoval. Núka sa až niekoľko vysvetlení a každé sa zdá byť správne. A/ Delodefia = korupcia názvu am. mesta Philadelphia (Filadelfia). B/ V prípade, žeby aj tu išlo o staré ie. slovo (ako je Šimandra ), siahol som po „Comparative Dictionary of the Indo-Aryan languages“ (R.L. Turner) a našiel som niečo aj tam. Slovo dehali = vyvíšená terasa pred vchodom do domu, domáci prah. V rozširenejšej podobe sú tu varianty aj dehalla, dehila, dehula...Všade ide o koreň DIH = škvrna, fľak, špiniť, mazať, natierať, blatiť, „ocápať“ s blatom, hlinou, olejom atď. Z tohoto sa do prakritu dostáva dehali = prah, vchod do domu, vstupná brána do domu, byt, bydlisko, obydlie, dom. Podobné variácie sú zastúpené v rade súčasných indických jazykov, avšak čo tu upúta pozornosť je dehli, dehri, dehar = nízka pôda vedľa koryta rieky, potoka, ktorá je občas zaplavovaná. V jaz. gujarati, deli = malý domec, domec s nízkou strechou, policajtná stanica, alebo aj nádvorie. V nepálskom jaz. denli = hŕba hliny, podobne je aj v bengálskom, s tým, že tu už môže znamenať aj val, starý obranný múr. Ku tomuto je veľmi blízko, ba nachádzajú sa vedľa seba, ďalšie sans. slovo, deha = telo, hlavne ľudské telo. ( Podobne, ako je prípad s humus, homo.) Teda, pri uvažovaní o pôvode názvu Delodefia, musíme do ohľadu brať rad faktorov, ako napr. vek tej ulice, kedy bola založená, jej charakter a lokáciu, topografiu, význam a funkciu v rámci osady a rad ďalších možných vplyvov. Delodefia je okrajová ulica. Jeden jej koniec sa „spúšťa“, skláňa ku Begeju a jamám, kde mohli byť možné záplavy. Tu sa kopala hlina na stavbu domov. Domy tu nikdy neboli rozľahlé, gazdovské, skorej menšie, učupenejšie, z čoho by sa to dalo posunúť aj ku sanskritu, či prajazyku Indoeurópanov, z čoho i ku jazyku Cigáňov (patria do tejto skupiny), keby sme mali o tom nejaké dáta, že títo ľudia tu žili v čase príchodu Slovákov do Petrovca, ako okrajová osada „srbského“ Petrovca. Ak by tak bolo, naší predkovia by ich tu zastihli. O tomto som v mne prístupných materiáloch nenašiel nič. Na dovažok, obyvatelia túto ulicu pokladajú za „mladú“ a preto sa prikláňam (možno mýlne) ku názoru, že tu ide o korupciu názvu Philadelphia. Tam, v tom meste nejeden prapraotec súčasných delodefanov ťažko robotil v amerických baniach, železiarňach a posielal domov peniažky, s nádejou, že sa jedného dňa aj on vráti domov. Určite sa niekto aj vrátil, ale väčšina tam v ďalekom svete zložila svoje kosti. Len pomenovanie ulice udáva, že aj oni raz žili. Možno v jednotlivých domácnostiach sa najde aj nejaká ožlknutá fotografia niekoho, na koho sa už dávno zabudlo. O tejto ulici, v ktorej vyrastala a i vyrástla, svojho času v Novom živote písala aj Dr. M. Myjavcová. Vždy sa jej pozdávalo, že táto ulica vedie od nikam, k ničomu (od Nového šoru, po Begej a jamy), avšak aj ona má svoju funkciu. Na svoj spôsob uzatvára osadu po jej južnej strane. Nikdy tu nebývali ani veľkí gazdovia, ale ani vyložená chudoba. Boli to väčšinou „strední“ gazdovia. Vychádzalo im natiahnúť si pätu k uchu. Dnes, podľa súčasnej sanitovanej módy by sme to nazvali „nižšia stredná trieda“. Ešte keď som dorastal (na Novom šore), skoro v každom dome spomínali, že majú rodákov aj v Amerike. Oni na nich už pozabúdali, avšak tí tam za „veľkou mlákou“ si na nich pamätali. Koncom 19.st. aj petrovčania húfne opúšťali svoje rodisko a išli „za šťastím do sveta“. Niekto len za Dunaj, do Sriemu, niekto aj ďalej, do Slavónska, časť sa zatúlala aj do Francúzska, ale najviacej sa ich dostalo do Ameriky. „ Do tej pravej Ameriky. Nie teplej (južnej) a ani nie tej studenej (Kanady). Tam v New Yorku (v jazyku vysťahovalcov Nev Jork) už na nich čakali zdierači kože. Agenti na zohnanie zamestnania. Čakali na každú loď a pre pána Andrew Carnegie (prisťahovalec zo Škótska) zháňali lacnú pracovnú silu. Novodošlým, neprehľadeným chudákom sľúbili aj 30 centovú dennú mzdu. Chudáci hladní po práci, toto oberučky prijímali. Pre nich to bol ukrutný peniaz. Cestovali do Filadelfie (Philadelphia), do Pennsylvánie. Tu v uholných baniach a železiarňach sa im po čase otvorili oči. Začali si dožadovať zvýšenie, lebo na americké pomery to bolo menej, ako mizerný plat. Pán Carnegie im odbrúsil, že štrajkujte, ak vám je do toho a hneď im aj dal výpoveď. Na druhý deň už tu pristal ďalší vlak s novými chudákmi. Striedali sa tu Uhri (aj Slováci), Poliaci, Chorvati.... Vždy svieži prisťahovalci Vypadá, že v starobe, toho pána Carnegieho strašne trápilo svedomie. Stal sa z neho filantrop. Obrovské množstvo peňazí venúval rozličným inštitúciam, múzeám, fundáciam, knižniciam, univerzitám a pod. Ak vás raz cesta zavedie aj v túto stranu, pamätajte, že v základoch týchto inštitúcií sú zamurované aj slovenské slzy, krv a mozole. Z tohoto mizerného platu, rad prapraotcov naších na Delodefii, predsa nejak dokázal odtrhnúť si od úst a poslať pomoc ešte biednejším, tým, ktorých zanechali doma. Tu sa už žena s deťmi pousilovala tie doláriky vraziť do niečoho. Chalupu, zopár jutár zeme a pod. Hlavné mesto štátu Pennsylvánia sa nazýva Philadelphia (Filadelfia), čo je ale grécke slovo a vo voľnom interpretovaní, význam by bol bratská láska. S týmto menom už v antickom Grécku jestvovalo mesto, v oblasti Lýdia. (Dnes, ale už po turecký nazýva sa Alešehir.) Po svete je ešte zopár Filadelfií. Asi toto meno naším Slovákom znelo nejak cudzokrajne, nesedelo im v zobáku, nuž adaptovali si ho na svoj zobák. Z Philadelphie sa vyťukala Delodefia. Práve od delodefanov som sa naučil rad vysťahovaleckých piesní, ako napr. „Keď som sa ja z tohto kraja do Ameriky zberal...“, „Amerikou beží vlak...“ a pod. Všetko si to vyspievali naší chudáci v baniach a železiarňach pána Carnegieho. ....................................................... Korupcia menej známich slov, hlavne cudzích, nie je žiadnou zriedkavosťou. Podívajme sa. Z Ameriky si naší priniesli Nev Jork = New York; Kalafónia = California, štrickara = streets car = električka; péda = pay day = deň výplaty, ktoré sa posunulo na výplatu všeobecne a iné. Z novších slov je tu nylon = najlon = lajlon; alumínium = alamín; asfaltová cesta, asfaltka = flasterka; korčule = čorkule; agronóm = argonóm; koncentrát = koncentrák; cholesterol = kalastala; nektarínka (ovocie) = nagdarínka; encyklopédia = anciklopandia; nem. Eisenbahn = vlak = hajzlibán atď. atď. Tieto slová však v jazyku, ako také nezakotvili. Dnes sa ich hneď vymaže, ako skomoleniny, lebo človek sa spozná so správnym znením ako cestou tlače, rozhlasu, TV a pod. Pred sto a vyše rokmi, tieto slovné korupcie mali väčšiu možnosť stať sa bežnými, všeobecnými v určitej lokalite.
.............................................píše J.Kulík

Etymológia - M

Mačka: Toto všeslovanské slovo naších etymológov veľmi nezaujalo, lebo ani dosiaľ sa ho nikomu neparilo aj správne vysvetliť i keď maca a v deminutíve mačka, poznal už aj praslovanský jazyk. Hľadať jeho pôvod v onomatopei je mylné a ešte mylnejšie, odvádzať ho od ženského osobného mena Mária. Toto meno sa ku nám dostalo len s nástupom kresťanstva, kým same slovo mačka je hodne staršieho dátumu. Ako zviera, tak aj slovo, Slovania poznali dávno a najmä hodne skorej príchodu Maďarov. Neobstojí ani tvrdenie, že pôvod mačky je v slove mať, vo význame vlastniť a ešte menej tvrdenie o jeho maďarskom pôvode. (Tu sa našiel nejaký pán Décsy, akože etymológ a vyšiel z teóriou: Keď vy neviete odkiaľ to máte, tak určite tu ide o maďarské slovo, lebo aj v maď. jestvuje macska.) Ani sa nezamyslel nad tým, že si ho oni prevzali zo slovanských jazykov. Podobu mačka pozná už aj sanskrit a tým aj klasický hindu jazyk. V sans. je marjar, marjari (j = dž) a znamená proste mačka, divá mačka, rys. Príbuzné mu je marjan = utierať sa, ošúchavať sa, umývať sa, čistiť sa, čistenie, „mačkanie“ sa. So všetkým súvisí aj sans. manj = šuchať, trieť, čistiť a práve toto dalo základ vzniku slova manjara, čiže slovu pre mačku, čo v doslovnom preklade aj znamená zviera čo sa neustále čistí, umýva, „mačká“, aby zo seba strelo vôňu a tak ľahšie ulovilo korysť. Prakrit pozná aj podobu majjao (korupcia sanskritového marjara), ktoré teraz v prešírenej podobe marjjaras nadobúda význam aj ľúbosť, zaliečanie sa, milenka, moja láska, „cicúškanie“. Peržský jazyk, aj súčasný, má slovo mach (mač) s významom suka, bozk, oblizovať (a tu sa priamo uvádza, že vraj tak, ako keď si mačka líže mačiatká.) Všetky tieto slová majú súvis s naším mačkať, močiť, myť, mokré a pod.
Madrac: V tejto podobe v SSJ nie je, ale je tam matrac = r/v. K nám, do Voj. slovo preniklo zo srbch. alebo podľahlo srbch. podobe, lebo tam jestvuje madrac. Ináč tu ide o vložku do postele na ktorej sa leží, či jednoduchejšie „slamenicu“. St. fr. materasso, ktorého východiskom je arabské matrah = miesto, kam sa niečo zahodí, odhodí, vankúš, poduška. Koreňom mu je arab. taraha = zahodiť. (Ox.et.slovník.) V. Machek tiež udáva arab. pôvod, ale ako východisko tu vidí len arab. matrah = vankúš.
Magarec: Somár, osol. V Slovníku slov. jazyka nejestvuje a považuje sa za prevzaté zo srbh. jazyka. V slovenskej enkláve vo Vojvodine, skoro úplne vytlačilo slová osol a somár. Bolo viacej pokusov na vysvetlenie tohoto slova, ale každý etymológ sa tu dostal do slepej uličke, lebo sa tu díval skorej ako na regionálne a nie indoeurópske slovo. V sanskrite maghra, v hindu magrana = byť tvrdohlavý. Sans. mughda = sprostý, ignorujúci, hlúpy, pochabý. Peržský mazg, avestínsky mazga = pýcha, arogancia a be-mazga = bez rozumu, nerozumný, prázdnohlavý, prázdny. V príbuzenstve má naše miazga a mozog. Keď Zoroaster „usporiadal“ náboženstvo Peržanov na podklade ohňa a rozumu, najvyšším božstvo sa stáva Ahura Mazda. V Ahura vidieť, že tu ide o význam oheň, horieť, kým slovo Mazda predstavuje rozum, rezonovanie, čo časom prerastá vo včasnú ideológiu jednobožstva. Mazda je večný a všemožný. Bol stvoriteľom neba a zeme. Bol stvoriteľom všetkého živého na svete. Bol na začiatku a bude aj na konci, čiže bol nejakou Alfou a Omegou. Všetko na svete stvoril vlastnou mysľou, lebo mazg, mazga = myseľ, mozog. (V „babylónskom zajatí“ sa Židia spoznali aj s týmto.) V srbh. často počuť namiesto magarac, slovo mazga. V. Machek uvádza, že v jednotlivých osadách sa Morave počuť slovo magar vo význame osol, somár a toto považuje za za import „z juhu“ (srbh. bul. alebo aj rumun.) a domnieva sa, že tu ide o pôvodne grécke slovo gomárion / γομάριον = somár, osol a chybne ho zaraďuje ku „prastředomořské“ slovo.
Magazín: Sklad, skladište, veľký obchodný dom, periodický obrázkový časopis. Holandský magazijn = sklad, francúzsky magasin, taliansky magazzino atď. Všetky varianty vychádzajú z arabského makazin, čo je množné číslo z makzan, mahzan = sklad, skladište tovaru.
Majica: Tielko, letné tenké tričko. Prevzaté zo srbh. jazyka, kam sa dostalo z ruštiny. Podľa Vasmera, Trubačeva atď. ruské májka vychádza z názvu mesiaca máj, avšak nevykľučuje sa adaptácia talianského maglia = majica, ktorého východiskom je francúzske maille = očká sita, mreživo a maillot = tričko akrobata, majica, kde ako východisko máme meno výrobcu trikotáže pre parížsku operu Maillot.
Májoška: Druh pečeňovej jaternice, hurky. Maďarský máj = pečeň. Makar: Hoci, hoc aj, i keď, nech aj, aspoň, napriek, prinajmenej, čokoľvek a pod. Prevzaté zo srbh. jazyka. Pôvod v peržskom magar, čo je spojenie slov ma = nie + gar = hoci, vyjmúc, iba, len, možno.
Mangulica: V Slovníku slov. jazyka najdeme iba, že mangulica sa vyskytuje aj ako mangalica a to je všetko. Nieto tam žiadnej informácie, že sa tu jedná o jeden, teraz už zastaralý druh svíň, bielej farby a trochu kučeravých škutín. Svojho času to bol u nás najpopulárnejší druh svíň, kým ich nevystriedal najskôr čierny druh anglíckych svíň Berkšír (Berkshire) a tieto zase vystriedali populárne zvané najlonky, čiže biele svine druhu Yorkshire. Mäso z mangulíc bolo mastnejšie, poprerastané masťou, či teraz populárne by sme to nazvali „mramorové“. Vôbec nebolo suché, zádrhľavé, ale šťavnaté. Z týchto svíň sa robili najlepšie klobásy, najchutnejšie škvarky, vynikajúca slanina, ale dávali aj hodne masti. V zašlých časoch náš sedliak potreboval práve takúto potravu. Aby vládal na poli robiť. Kde nebolo masti a slaniny, tam bol veru hlad. Postupne, tam niekde koncom 50. rokov tento druh svíň vymyzol z naších chlievov. Nebol rentabílny. Vytlačil ho berkshire, ktoré boli hodne „suchšie“, ale ešte vždy poprerastané s masťou. Začali sme aj my byť modernejší. Masť vraj škodí zdraviu. Prišli do chlievov „najlonky“, čiže biely yorkshire. Suché mäso, málo masti, tvrdé škvarky, ale svine rýchlo naberali. Boli rentabilné. Ako také, najrentabílnejšie, začali sa chovať po celom svete. Hodia sa na „masovú“ výrobu, lenže... lenže labužníkom na západe už zunovali. V posledných rokoch špičkové reštavrácie robia separátne zmluvy s chovateľmi svíň druhu berkshire. Platia prémiové ceny dodávateľom (a tých je veľmi málo), len aby na jedálnom lístku mali aj Rolls Royce prasacinu, bravčovinu. Mangulica, ako slovo, dostali sme z germanského jazyka, kde v staroger. manhg, manhgjan = miešať, pomiešať, vymiešať, čiže bol to akože nečistokrvný druh svíň. V súčasnom ang. jazyku aj dnes jestvuje slovo mongrel = (pes) nečistej krvy, vymiešaný, miešanec, kríženec, bastard atď. Staršia podoba písania tohoto slova bola M(o)(u)ngrel(l).
Manila: Textilné vlákno na výrobu povrazov a pod. Názov vychádza z manilská konopa, čo vlastne ani nie je konopa, lež banán vláknitý a jeho pomenovanie vychádza z názvu filipínskeho mesta Manila.
Maňúška: Toto slovo, ale len ako okrajové, pozná aj Slovník slov. jazyka. Význam mu je púčok jarnej vŕby, kde sa častejšie použije jahňady a bahniatka. Etymológia tu nie je celkom jasná, lebo určite tu ide o starobylé slovo, o „kvet“ vŕby, stroma oblasti pôvodnej krajiny Indoeurópanov, a najskôr sa tu jedná o vyjadrenie vlastnosti „kveta“, ako neplodného, mužského, alebo môže tu byť aj súvis s chumáčom, ozdobou, šperkom. Sanskritové manuša, východiskom je manus = mužské, ľudské, v tomto zmysle ako „mužský“ kvet vŕby, neprináša žiadne plody a asi tu dominuje. Ďalšie sanskritové, maní = šperk, drahokam, perla, klenot vôbec, ornament, kryštáľ, ba v lit. sa vzťahuje aj na hrbol (ťavý), „naušnice“ na koze atď. ba ako blízke slovo, význam, považuje sa aj grécke mánnos, mónnos = tenké, riedke, slabé, samé a lat. monile = náhrdelník, germanské mane, mähne = chumáč.

Jazykova priloha 13

Tentoraz sa v jazykovej prílohe zameriame na prídavné mená kľúčový a kľúčny. To preto, že sme sa v našej praxi stretli so zamieňaním významov kľúčny problém a kľúčový problém, najmä pod vplyvom srbčiny. Dokonca aj v jednej učebnici z fonológie zo Slovenska sme našli chybné spojenie kľúčová kosť. Skôr ako doriešime toto spojenie, vypočujme si, čo sa píše v elektronickom Lexikóne slovenského jazyka Slex99 pod heslom kľúč: po prvé – nástroj na zamykanie a odomykanie zámky, napríklad kľúče od bytu; po druhé – nástroj na uťahovanie a manipuláciu (so skrutkou), napríklad: maticový kľúč; francúzsky kľúč, po tretie pomôcka na rozlúštenie, vysvetlenie alebo určenie niečoho: šifrovací kľúč; notový kľúč, po štvrté v elektrotechnike: telegrafný, telefónny kľúč a po piate prostriedok na získanie niečoho: kľúč k úspechu, k tajomstvu. Prídavné meno kľúčový sa vzťahuje na kľúč: kľúčová dierka; kľúčová služba a na to, čo má základný význam, rozhodujúci, najdôležitejší: kľúčový problém, kľúčový priemysel; kľúčová úloha; kým kľúčny iba na kľúčnu kosť spájajúcu plece s hrudníkom, či klavikulu znamená v anatómii. Z povedaného vyplýva, že spojenie zo začiatku textu má znieť kľúčna kosť a základný, rozhodujúci, najdôležitejší problém bude tiež kľúčový problém a úloha kľúčová úloha. ................................................jš

25 januára 2008

Polokrutiar-Polovraniar

<<<úryvok>>> Áno, bolo tu všetko. Taxi služba, autobus, dielne automechanikov (u Kostoláňov), konopárne, metlárne, chmeľové sklady, najrozličnejšie obchody a z majstrov sme tu mali asi všetky remeslá. Od cukrášov, zmrzlinárov, až po hodinárov. Boli tu kováči, kolári, stolári, debnári, tesári, murári, štrikeri, bačkoráši, obuvníci, krajčíri, pekári, slamienkári, brdári, majstri na prikrývanie domov trstinou, mäsiari, brusiči, klobučníci, remenári, bádkari, električiari, zámočníci, kamenári, „štrangári“, tokári (robili hlavne kolovraty), natierači, kožušníci, holiči, kaderníci, fotografi, sódari, výšivkári... ba bol tu aj obchod so starožitnoštami...
Dlhé roky sa spomínalo, ako určitý pán majster tesár staval strechu na dome, až tam ďaleko, na Irmove a "vyšiel z klincov". Pozval si učňa a rozkázal mu, aby išiel do Godrovho obchodu vidieť, či majú klince. Učen odišiel a o také asi tri hodiny sa vrátil a zvestoval, že majú. Tak mi ich daj. Nemam ich. Nevraveli ste mi, aby som ich aj kúpil. Poslali ste ma len vidieť. Majster sa napajedil. Aby to ten učeň zase nesprplal, vzal jeden skrívený klinec a dal ho učňovi. Už aj sa prac do Godrov a kúp mi tri kilá takýchto klincov! Učeň odišiel. U Godrov pána obchodníkovi ukázal ten krivý klinec, že vraj potrebuje takéto. Pán Godra mu povedal, aby prišiel o hodinu a tie klince zaručene bude mať. O hodinu učeň bol už tu a tie klince dostal. Neprezeral ich, ale sa náhlil do Irmova. Keď si pán majster otvoril krabicu, mal čo vidieť. Všetky klince boli pokrívené podľa tej vzorky, čo ju poslal po učňovi. Hospodárska sila osady však vždy bolo sedliacke gazdovstvo...
+++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

23 januára 2008

Mená*Pavel

To je iba reklama, ktorú zaplatil admin.,webmaster.
nassinec@gmail.com
„ Jasné a pekné Pavla obrátenie, úrodného roku býva vždy znamenie“. 
Pavel je jedno z našich najpopulárnejších krstných mien. Na Dolnej zemi, v prevažne protestantskom, evanjelickom prostredí, Pavlovia si svoje meniny oslavujú 25. januára, čiže v deň „obrátenia Pavla“. Medzi katolíkmi je zaužívanejšie oslavovanie menín na deň Petra a Pavla, čo je 29. júna. Keďže je toto jedno z najpopulárnejších mien, spájajú sa s nim aj mnohé pranostiky, ktoré slovo máme cestou lat. pragnostika = predpovedanie, avšak sám pôvod slova je v gr. prágma = ktoré má mnoho významov, ako napr. činiť vykonať, častosť, okolnosti, úkol, realita, efekt....+ gnóma, gnóme = veda, rozumenie, rada, mienka atď. atď. Keďže sa tu jedná o „obrátenie“ Pavla, netrvalo dlho, aby si ľud s týmto spojil aj ďalší svoj postreh. Tu je koniec januára, čiže Pavla je nejak uprostred zimy a že medvede cez zimu spia, hibernujú (lat. hibernalis = zimný), ľud zvykol hovoriť, že na deň obrátenia Pavla, aj medvede sa obracajú (na druhú stranu, druhý bok). Spozorovali ľudia aj iné. Ak si myslíte, že naši predkovia nevedeli nič o horoskopoch, astrológii, mýlite sa. Poznali aj to. V jednom zo starých „Kalendárov“, už vyše storočnom, našiel som aj nasledovné: „Mužovia narodení v januári nebudú ani umelci, ani obchodníci. Nie menej budú mať pochopenia pre krásne veci. Ich jemný a vtipný duch, ich vynikajúci rozum dovedie ich často k veľkým veciam, užitočným pre ľudský pokrok. Ženy narodené v januári budú dobré hudobníčky. Nedostatok vytrvalosti v práci bude im prekážkou stať sa umelkyňami. Sú však dobré obchodníčky. Vytrvalou prácou v tomto obore docielia pekných výsledkov“.
Kto bol ten Pavel, ktorého „obrátenie“ nám padá na 25. januára? Je to apoštol Pavel, s pôvodným židovským menom Saul z Tarsusu v Cilicii (súčasné Turecko). Presné dátum jeho narodenia nemame, ale rozličné pramene udávajú, že narodil sa možno v čase, kedy aj Ježiš, alebo najneskoršie v roku 10. kresťanského letopočtu. Umrel, popravený bol v Ríme, asi v roku 67. n.l. Kresťania si ho považujú za najdôležitejšieho, či najplodnejšieho zo všetkých apoštolov. Po ňom nám zostalo najviacej. Až 100 kapitol a 2,325 veršov. Po Petrovi nám zostalo len 8 kapitol a 166 veršov. Pavel bol pôvodom Žid, ale so zdedeným rímskym občianstvom. Takéto občianstvo Rimania udelili mnohým v Tarsuse, za ich skorejšiu žoldniersku službu, takže vedľa židovského mena Saul, ktoré používal v komunikovaní so Židmi, mal aj rímske priezvisko, Pavel (Paulus), ktoré používal v kontaktoch s nežidmi, keď hovoril hlavne po grécky. Vyrastal v dobre situovanej rodine a v štriktnom náboženstve Židov, ale keďže žili v Tarsuse, v kozmopolitnom meste, dobre poznal aj grécky jazyk a vôbec mentalitu nežidov, ale ako Žid, vstúpil medzi farizejov, židovská sekta, ba podľa záznamu, na určitú dobu sa aj učil za rabína. Rovno v Jeruzaleme. Pri čítaní jeho listov, to je viditeľné. Vyznal sa, ako vo viere Židov, tak aj v práve. Medzi apoštolmi bol asi najvzdelanejší, najrozhľadenejší. Z rôznych prameňov sa dozvedáme, že sa s Ježišom nikdy osobne nestretol, ale o Jeho učení sa dozvedel hlavne z výpovedí nasledovateľov Ježiša Krista, ktorých on prenasledoval. V prenasledovaní vynikal, lebo ako farizej, v novej židovskej sekte kresťanskej videl nebezpečie pre judaizmus. Tak konal až do dňa, kým na ceste do Damasku (za Ananiášom, Kristovým učeníkom). Tu ho odrazu ožiarilo svetlo z neba; „padol na zem a počul hlas, ktorý mu vravel: “Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ? A on povedal: -Kto si Pane? – Odpovedal mu: -Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“... (Skutky apoštolov 9:3-9) Konečne, k vôli úplnejšiemu obrazu, odporúčame prečítať si Skutky apoštolov, kapitolu 9. Tu sa dozviete o Pavlovom obrátení sa. Konečne, o osobe Pavla (skorej obrátenia sa) dozvieme sa aj v Sk 7:58. Pavel sa stal jeden z najhorlivejších apoštolov a práve jeho zásluhou, kresťanstvo sa začalo šíriť aj medzi nežidmi. Niektoré kresťanské (židovské) obce už jestvovali, avšak zásluhou Pavla, ku nim začali pristupovať aj nežidia a pravda, ako v každom novom hnutí, bola tu nejednota, hádky, vady, svojvoľné vysvetľovanie si učenia Ježišovho... vznikali frakcie... nuž Pavel musel intervenovať. Dávať pokyny, aby nevybočovali z pravej cesty. Aby neodbočovali od učenia Kristovho. Do tohoto obdobia patria jeho listy: Rímskym, Korintským I. a II., Galatským, Efezským, Filipským, Kolosenským, Tesalonickým I. a II., Timoteovi I. a II., Títovi, Filemonovi a Židom. Koho zaujíma spoznať sa s osobou Pavla, odporúčame prečítať si tieto listy, alebo ak máte po ruke Bibliu (slovenské vydanie) rimokatolíckej cirkvi „Sväté Písmo“ Trnava 1996. na strane 2359... najdete si úplnejšie, širšie vysvetlenie. V stredoveku, Martin Luther siahol po písaní Pavla, hlavne po liste ku Rimanom a vysvetlil dištanciu medzi vierou a skutkami, čiže ku spaseniu nedochádza skrze postenia sa, bičovaniu sa, trýzneniu sa, robenia pútí... ale skrze vieru v Pána Ježiša Krista. (R1:17) M.Luther:Sola fide. Po listoch apoštola siahol aj Kalvin, ktorý sa opieral hlavne na ideu spasenia vyvolených, „predurčenosti vyvolených“. Jednotlivé protestantské sekty si svoju prax zakladajú aj na 1K 14: 2... „Lebo kto hovorí (neznámym) jazykom, nehovorí ľuďom, ale Bohu. Nikto ho totiž nechápe, lebo v duchu hovorí tajomstvá...“ lenže Pavlovo vysvetľovanie aj pokračuje a zabúda sa hlavne na verše 5 – 10 a ďalej. Práve táto kapitola vplývala aj na rozličných reformátorov, keď sa dožadovali vysvetľovania Slova Božieho vo svojej reči, náboženských kníh vo svojej reči, lebo málo kto rozumel latine, gréčtine, či hebrejčine. Málo je takých, čo dosiaľ nepočuli verše z Pavlovej „Hymny lásky“ 1K 13:1-13. Prečítajte si to. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevypína, nenadýma sa; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádeje, všetko pretrpí ....Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ Toto sú asi najznámejšie verše Pavla. Počuli sme ich pri sobášoch... proste ťažko ich bolo nepočuť. Nikomu nezaškodí, ak sa podíva do Písma a prečíta si to. Preskúma seba a hádam si napraví vlastné chovanie sa. Stane sa z neho lepší človek. Teda, ak vyšlo Pavlovi „obrátiť“ sa, hádam niekomu z nás vyjde aj „polepšiť“ sa. Upraviť si vlastné správanie, chovanie, jednanie...
...............................................................Ján Kulík. Zdroje / literatúra:
Biblia – Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1978. Sväté Písmo – Trnava 1996. Encyclopedia Britanica, Encyclopedia International – Grolier, New York, Babylon Mystery Religion – Ralph E. Woodrow – 1992, Riverside CA.

Australia-Foto-pohladnice-pozdravenia...

Vazeni navstevnici, krori zijete uprostred Australie. Boli by sme radi ak by ste nam napisali a poslali Email fotografie z prostredia kde zijete... Dakujeme . nassinec@gmail.com
***********************************************
Vážená redakcia , obdivujem dielo, ktoré konáte. Je v ňom naozaj z každého rožku trošku, človek si môže nájsť, čo ho zaujima...viac o tom
Pastor - misionar M.Velebir
Ahojte,
zasielam vam pekny pozdrav z Perthu, zo Zapadnej Australie. Paci sa mi Vas blog. Len tak, aby ste mali trochu predstavu o pestrosti australskeho kontinentu, Vam zasielam foto mojho manzela na Pinnacles (WA) - 300km na sever od Perthu.
Zdravi A.Velebir

22 januára 2008

Mená tm

Zora, Zoroslav(a): Žen. a muž. podoba mena slovanského pôvodu, ktorého východiskom je zora, ako svitanie, úsvit. Staroslovanské zoria, stojí hneď vedľa žiara, žiariť, zrieť... S prisunutím prípony –slav, meno dostáva význam: oslavovateľ svitania; osoba ktorá víta ranné svitanie... Alexander: Muž. m. frekventované šírom sveta. Jeho najslávnejším nositeľom bol Alexander Macedónsky, ktorý však so súčasným slovanským národom žijúcim v Macedónsku, nema nič spoločného. Alexander Macedónsky , ako svoje meno, tak aj helénsku kultúru nie len preslávil, ale aj prešíril na celý vtedajší svet. Alexander znamená ochranca ľudí, ochranca mužov. Populárne je aj medzi Slovanmi a bolo častým menom v slovanských kráľovských rodinách. Medzi Slovanmi, ako skratky máme: Alex, Áco, Saša atď. Maďarská podoba je Šándor, ktorého podoba siaha už do oblasti stredného východu. Práve tu, medzi tamojším ľudom, nastáva posun z Alexander na Skender, Skandar, Skadar, Iškandar, kým v súčasnom Pakistáne a v Indii, zaužívané je Sikander. V záp. Europe meno získava podoby, ako Alasdair, Alistair, Alastair, Alister, Alex, Alec, Lex atď. Ženské podoby sú: Alexandra, či v Taliansku je to Sandra a v angličtine Sandy, Sendy.

Miloš: Slovanské muž. m. utvorené na podklade milé.

Ctiboh: Slovanské muž. m. utvorené kombináciou slov ctiť, uctievať + Boh, čiže je to osoba, ktorá si ctí, uctieva Boha. Timotej: Muž. m. gréckeho pôvodu, kde ho nachádzame zapísané, ako Timotheus a jeho význam sa vysvetľuje: uctieva si, chváli si, ctí si Boha. Meno vzniklo ešte v predkresťanskej dobe a medzi kresťanov preniká hlavne zásluhou Timoteja, spoločníka apoštola Pavla. Až po dobu renesancie a reformácie, jeho výskyt bol zriedkavý, ba u nás je zriedkavý aj dnes, avšak v krajinách hovoriacich po anglícky, približuje sa ku špičke najpopulárnejších mien. Jeho ženská podoba je Timotea, Timoteja.

Republika a Pazucha

Čo sa týka akože demokracie a s tým pravda, ruka v ruke ide aj republika, nejak sa o tomto nevieme dohodnúť. Každý chce byť najdemokratickejší a v mene demokracie bije tých, čo si tú demokraciu inak predstavujú a o republiky ani hovoriť. Každý chce mať primát aj tu. Jedni tvŕdia, že u nich to republické zriadenie je najstaršie na svete, iní zase, že to vôbec nie je pravda a vznik republiky posúvajú do Rímu, do antického Grécka atď. atď. Nejak sa predsa dohodli, že asi najstaršou súčasnou republikou na svete bude Island. Tu, na tento ostrov v Atlantiku svojho času z rozličných plemien Vikingov uťahovali sa previnilci vôči platiacim zákonom ich rodového zriadenia. Hlavne to boli vraj vrahovia, alebo obvinení z vraždy, podvodníci, zlodeji a podobná zberba. Keď sem prišli, tu si vraj založili svoju prvú republiku, čiže schádzali sa na dohovor, čo a ako ďalej robiť. Úplná demokracia. Všetci sa navzájom dohadovali a i rozhodovali. Škoda, ale zatiaľ sa nenašiel človek, čo by povedal svetu, že najstaršou republikou na svete je tá v Petrovci. Ona si už dávno "vyhnala aj Pazuchu", čo nedokázala ani jedna iná Republika. Áno, v Petrovci je najstaršia Republika na svete. Kedy vznikla? Neviem, ale nejak by som to pomenovanie pripísal obdobiu Napoleónových vojen. Vtedy Európou otriasla idea rovnosť, bratstvo, sloboda. Či tí naší „republikáni“ boli nadchnutý touto novou ideou, alebo vôbec či o tom aj niečo vedeli, sotva sa kedy dozvieme. Možno sa tam, z tej ulice aj našiel nejaký mládenec, ktorého vietor zavial aj do Napoleónovej armády a tu sa „vzdelal“. Po čase, sa hádam aj vrátil domov a susedom rozprával o svetových dianiach, nudil ich, nuž možno ten názov ulice v sebe skrýva aj trochu posmešnosti. Kto ho vie. Neverím, že to aj niekto niekde zapísal, lebo Rakúsko neznášalo vôňu nového radikálneho pohybu. Tu sa vedelo, kto pije a kto platí. Páni pijú, poddaní platia. Tam, kde ešte nemajú republiku, ako napr. Veľká Británia a tým pádom aj Kanada, Austrália, Nový Zealand... museli sa svojho času urobiť nejaké ústupky aj neprivilegovaným, ale sa muselo na nich aj dozerať, aby neurobili nejakú „sprostosť“, nuž vznikla horná a dolná snemovňa. V hornej snemovni sedeli príslušníci aristokracie a v dolnej, príslušníci akože robotníckej triedy. V dolnej snemovni sa donášali rozhodnutia a horná ich buď schválila, alebo odmietla. Ak ste už mali možnosť navštíviť nejakú budovu parlamentu, tak vám určite neušlo, že v dolnej snemovni majú zelené koberce a v hornej, červené. Na oboch je vzorka dobových listov. Človek má dojem, že kráča po listoch. Týmito kobercami sa vlastne to aj chcelo dokázať. Dolná snemovňa, či v zašlých časoch to bolo nejaké zhromaždenie delegátov z ľudu, zasadala obyčajne pod dubovým stromom, počas letných mesiacov. Ich rozhodnutia sa posielali pánom, aristokracii, ktorí si potom zvolili stretnutie v jeseň, keď už lístie opadávalo, nuž preto aj dnes sú v parlamentoch tieto koberce. Dbá sa na to, že tu v krajine už dlhú dobu jestvuje nejaký sytém demokracie. Nejaká demokratická tradícia, siahajúca hlboko do minulosti. Keby nám tak uznali svetový primát na Republiku, možno by tie koberce boli slamovo-žlté, aby dočarili, že sme sa aj my dakedy schádzali na rozhovor pod nejaký stoh. Že sme si slamou posýpali chodníky, aby sa neviazlo do blata, lenže malo by to jednu nevýhodu. Aj horná snemovňa by musela byť podobnej farby. Farby pilinou posypanej podlahy dedinskej krčmi. Tam sa schádzala naša dedinská smotánka dolnozemských plebejcov.
............................................................................JK

21 januára 2008

20 januára 2008

Etymológia - L,Ľ

Lačný: Hladný, nenajedený; dychtivý, túžiaci a pod. V ruskom et. slovníku najdeme vysvetlenie, že ruské láčnij = hladný. V staroruskom bola podoba лачьнъ = r/v a ako východisko, udáva sa slovo lákať. Celkom uspokojivé vysvetlenie, keby tu nebolo aj peržské lak-han = hlad. Toto peržské slovo svoje východisko má v sanskritovom langhana = preskakovať, čiže v následných jazykoch dostáva význam postiť sa, nejesť, hladovať a pod. Celkove, toto slovenské, ruské, slovínske... lačný si zaslúži dôkladnejšie preštudovanie.
Ľaľa : Pozri, podívaj sa. Celkom jednoduché slovo. Vyvinulo sa reduplikáciou slova hľadieť. Hľa – hľa.
Ľapkať: veľa rozprávať, kým hrubšia podoba je aj ľapotať = tárať, brblať. V angličtine je príbuzné yap = štekať, brechať a v sanskrite lapa- = hovoriť, kde ako koreň sa uvádza lap = štebotať, švitoriť. Sem prináleží i srbh. alapača = brblavá žena, ktoré si pomalý našlo cestu aj ku nám.
Ľárma: V Slovníku slov. jazyka toto slovo najdeme pod lárma. Ako v prípade mnohých slov, aj tu sme si to zmäkčili. Význam slova je krik, hurhaj, lomoz, plesk, huk, hluk – všetko, ako vo vojenskom tábore keď zaznie alarm = poplach. Konečne, tu je aj etymológia tohoto slova. V starofrancúzskom máme alarme, asi na podklade talianského allarme = poplach, ktorého východiskom je all`arme = pod zbraň, ber si zbraň (tu je nečakaný útok).
Lemeš: Kovová súčasť pluhu na rezanie a podoberanie zeme. Všeslovanské. K vôli komparovaniu, najčastejšie sa siaha po lit. lemežis = r/v, lot. lemesis = r/v, lat. vomis, vomer = r/v (lemeš), ako aj sans. phála = lemeš. Toto sanskritové slovo vychádza z koreňa phal, ktorý má viacej významov, no v konkrétnom prípade znamená prepuknutie, prasknutie, trhanie, lámanie, prerazenie a pod. Podobnou cestou vzniklo aj slovanské lemeš. Vyvinulo sa zo slova lámať, lomiť, čiže lemešom sa lámala pôda.
Leveš: Viď Kap. 4.
Levešťok: Skoro v každom dome, tam niekde blízko kopanej studne, rástla aromatická rastlina, nevyhnutná pri varení polievok, levešťok (Levisticum officinale). Ešte v „starých časoch“ sa táto rastlina rozšírila po celej Európe, ale jej domovom bolo asi Stredozemie a Balkán. V angličtine, talianštine, ba aj v kornválskom jazyku levešťok sa nazýva lovage. „V modernejších časom“, po II. sv. vojne levešťok sa postupne vytráca z naších záhrad, avšak niekde v 60-tých rokoch, keď chorvatská „Podravka“ začala vyrábať „Vegetu“, naše kuchárky znovuobjavili túto príchuť, avšak že medzičasom prebehlo niekoľko rokov, celá generácia, teraz si vo dvoroch už nepestujú levešťok, ale vegetu. Chuť „Vegety“, mimo dehydrovaných zelením, potasium glucomatu... zvlášť ovplyvňuje aromatický levešťok.
Linda: V Slovníku sa dozvieme, že tu ide o „topoľ biely“, čo asi bude chybné, lebo pod tým poznáme jagyňu. Linda, tá čo rastie okolo Vrbary, je štíhly, vysoký strom „Poplar populus“. V pátraní po etymológii slova, ktoré bude určite germanského pôvodu, je hodne uličiek a úskalý. Ako prvá paralela, vynára sa tu španielske osobné ženské meno Linda, ktorého etymológia siaha do germanského jazyka. U starých Germanov pod týmto termínom sa chápalo hada, živočícha, ktorý sa tešil úcte a stotožňoval sa s múdrosťou, bystrou hlavou, ohybnosťou a pod. U Španielov sa význam posunul na krásu a preto, Linda má význam krásnej ženy. V germanských jazykoch line, starý horný nemecký lina, nem. leine atď. zachovalo si význam stuhy, povrázka, motúza, v latine linea = niť, vlákno, linaj, čiara, z toho vzniklo rímske linja = r/v. Všade sa tu naráža na niečo dlhé, tenké a i pekné, čo sa aplikovalo na strom lipy, lindenbaum. Lojtra: Rebrík. Prevzaté z nemeckého Leiter = rebrík, lojtra.
Loptoš: V slovenskom jazyku má význam naničhodník, lapaj, darebák, šibal, huncút a pod. S loptou nema nič spoločného i keď naši starí si neraz zažartovali, že loptoš = futbalista. Konečne, ak by mal, tak by sme si aj toto slovo len veľmi ťažko vysvetlili, lebo ani dosiaľ sa naším etymológom nepodarilo prísť na stopu slova lopta. Pri vysvetľovaní lopty stretneme sa aj s takým absurdom, že vraj slovo vychádza z lopata, lebo Slovania údajne mali aj taký šport, kde sa hralo s lopatou. Na trpké zasmiatie. Loptoš má svoju paralelu v srbskom lopuža. S rovnakým, či aspoň príbuzným slovom som sa nestretol v ani jednom slovanskom, či vôbec indoeurópskom jazyku, pravda vyjmúc sanskritu a následných indických jazykov. V sanskrite je loptr - = zlodej, kradľoš, lopi- = líška, loptra- = lup, ukradnuté veci a následne sa všetko zvádza ku sans. koreňu lup = ničiť, kaziť, kde prislúchajú aj naše slová, ako lúpať, lúpež, lúpiť, lupkať, lumpovať, ba aj lapaj atď. atď.
Ľovč: V SSJ nejestvuje. Medzi ľudom, najmä na Dol. zemi je, či skorej vlastne bolo veľmi frekventované a to v podobách levča, ľovč. Pod týmto termínom sa chápe ten drúk na sedliackom voze, ktorým sa na osi poisťovalo koleso voza (aby nevypadlo). Tam, na dolnom konci ľovča bolo kovové „očko“ ktoré nasadlo na os, za očkom sa to posilnilo klinom a druhý koniec ľovča smeroval hore, hneď povedľa „lojtre“ a tu sa upevnil, aby náhodou nedošlo ku jeho posunutiu. Na svoju dobu to bol obrovský vynález. Koče sa stáli bezpečnejšími. Neodpadovali im kolesá. Ľovč, levča sa vyskytuje ako v slovenčine, tak aj v ukr. lévča, čes. lěvča, poľ. lewcza, srbch. ljevča. Podľa ukr. et. slovníka spoliehajúc sa na výskum Lizanca, Baleckého, Slawského, Macheka, Miklosicha, Kluge-Mitzke atď. tu máme výpožičku z maďarského lőcs, ktoré do maď. preniklo z n.h.n. Leuchse, ktoré sa vyvinulo zo st.h.n. liuhse, ktoré v príbuzenstve má praslov. ljušьnja, odkiaľ v slovenčine máme už ako zastaralé, ale aj z nem. prevzaté lušňa, lušeň, čiže starší názov ľovča. Všetky tieto podoby tesne súvisia so sans. lasti = papek, palica, či v paštúnskom je to lašta = r/v a tieto podoby súvsia aj s naším lata, latka, „ľajsňa“.
Ľovčoš: Neposedný mládenec, puberťák, chlapčisko plné hormónov. Súvisí s ľovčom.
Lúdy: blázon, nerozumník. Prastaré slovo, ktorého podoby najdeme v rozličných ie. rečiach. U nás vo význame blázna, nerozumníka... asi predstavuje archaizmus, lebo v tomto význame ho Slovník slov. jazyka nezachytáva, ale len ako lúdiť = neodbitne, neúnavne prosiť, pýtať, drankať, mámiť, vyludzovať, vyvolávať, alebo v podobe lúdiť sa = vliecť sa, kradmo ísť, kradnúť sa, prikrádať sa. V nárečiach dolnozemských Slovákov lúdy = blázon, lúdiť sa = blázniť sa, pochabiť sa, strácať rozum, ludovať sa = vystrájať, robiť bláznivé výkony, „vyhadzovať kopýtkami“. Možno u nás pretrváva pod vplyvom srbh. lud, ludilo, ludjak, poludeti, luckast atď. alebo predstavuje ďalšiu výpožičku z tohoto jazyka., či pod jeho vplyvom nastal posun významu. Všeslovanské. V slovenčine, v češtine, poľštine, v slovínštine, ukrajinštine atď. lúdiť, louditi, ludzić, luditi, lúdá máme význam klamať, lákať, kým v ruskom, bulharskom, srbskom, chorvatskom a aj v slovinskom nadobudlo význam blázon. V staroslovanskom loudъ = nerozumný, blázon, louditi = klamať, v praslovanskom ludъ = nerozumný, ale aj klamať, zvádzať, vábiť a pod. U rôznych autorov, ako príbuzné slová nachádzame aj tie najrozličnejšie, ba ani s lat. ludere, ludo, ludus = hrať, športovať, vysmievať, klamať, blázniť sa, všetci rovnako nesúhlasia. Majú svoje výhrady. Zbytočne. Ťažko je najsť aj príbuznosť medzi germanskými jazykmi, lebo ani jeden etymológ si nevšimol, že v tomto krídle mohlo prísť ku výmene miesta spoluhlások. Slovo je krátke, šikovné na takúto výmenu, tekže namiesto lud, celkom ľahko môže tu byť dul a práve také najdeme v angličtine a v ďalších rečiach. Ang. dull = hlúpy, tupý, nechápavý, ktoré sa len niekde v XIII, XIV. storočí posúva aj na nejasný, matný a pod. Toto ang. dull sa vyvinulo zo staroang. dol = sprostý, hlúpy, čiže stojí blízko blázna. Príbuzné sú mu: staro-horno-nemecké tol, nemecké toll = blázon, pochábeľ, besný, lúdy, Tollhaus = blázninec, Tollkopf = lúda hlava atď. V holanskom paralela mu je dol a v strednom holandskom dull-. V sanskrite asi najbližšie bude ludáti = rozruch, vzrušenie, rozčúlenie, rozbúrenie, udieranie, lámanie, trasenie, kotúľanie atď. Všetko nejaké atríbúty osoby v transe.

19 januára 2008

Jazykova priloha 12

Vážení, aj v ďalej pokračujeme na jazykové témy.
Tentoraz budeme sa zaoberať heslami kostol a kostôl. To preto, že sme sa v našej praxi prednedávnom stretli s termínom kostôl. Kostol je, ako vieme, budova na kresťanské bohoslužby, chrám, napríklad: barokový kostol, chodiť do kostola, ticho ako v kostole, či celkom; expresívne: naučím ťa po kostole hvízdať. Prídavné meno z kostol je kostolný, napríklad, kostolná veža; to nie je s kostolným poriadkom, riadom, či to nie je v poriadku; chudobný ako kostolná myš či celkom; Keď hovoríme o chráme, môžeme povedať, že je to väčšia budova určená na bohoslužby, kostol: gotický chrám; prenesené knižné: miesto zasvätené niečomu: chrám vedy, kultúry; prídavné meno chrámový.: chrámová klenba; chrámová hudba... O slovku kostôl, môžeme len konštatovať, že toto slovko v spisovnej slovenčine neexistuje, hoci sa stáva, že ho v nepozornej reči niekto niekedy aj použije. Nakoniec – kostol a chrám sú slovká spisovné, kým kostôl nie je, teda ho ani nepoužívajme.
........................................píše Jan Širka

Grécko-rímsky panteón 8

Hades / Plutonemilosrdný boh podsvetia, pekla. Nikdy nevydal tých, čo ako mŕtvi, prekročili prah jeho ríše. Hades (gr. Αιδης), alebo Pluto, kraľoval si v ríši zosnulých, podsvetí a kto, ako mŕtvi k nemu prišiel, ten už von nevyšiel. Zopár živých, čo tam prišli, ako napr. Herakles, Orfeus... predsa tam nezostali. Vyšli von. Hades bol synom Chronusa a Rhey, čiže bratom Zeusa a Neptúna (Poseidona) a Gréci ho neraz nazývali aj Polydegmon, alebo Polydektes, čo by znamenalo niečo, ako „prijímateľ mnohých“. Keď sa pôvodný svet rozdelil na tri časti, každý z bratov dostal svoje kráľovstvo. Zeus dostal zemský povrch, súš, Neptún dostal moria a Hades podsvetie, peklo. Od cyklopov dostal zvláštnu prilbu, ktorá ho robila neviditelným a v bojoch bol nebojácny. Vynikol najmä v bojoch s titánmi. Obyčajní smrtelníci sa ho strašne báli, nenávideli ho, ale aj bohovia od neho bočili. Nikto sa nechcel s nim priateliť a zohnať si nejakú manželku, no to mu nešlo. Zapáčila sa mu však Persefóna / Proserpína, dcéra bohyne Demeter a uniesol ju. Táto, keď raz okúsila semiačká z granátového jablka, už nemohla von a zostala s nim v jeho ríši. Dosť sa jej matka natrápila, ale dostať ju úplne na povrch zeme, už nešlo. (Viď Demeter.) Proserpina (neraz stretneme aj meno Kore), nakoniec sa stala tiež takou nemilosrdnou, ako aj sám Hades. Pri vstupe do jeho ríše, všetky duše museli prejsť cez rieku Acheron (niekde sa nazýva Styx) na člne Charona a tu už, ako strážca bol vžy ostražitý pes Cerebus. Ríša bola veľká, nuž musel mať aj spoločníkov, aby bol poriadok. Pomáhali mu Thanatos (smrť), Hekate /Hecate, bohyňa veštenia a mágie, dcéra Persesa a Asterie (z rodu mladších Titánov), Eumenídy (geneológia je otázna, ale neraz sa ich nazývalo aj Fúrie a na starosti mali trestanie duší v pekle, ale neraz si ich bohovia povolali aj na povrch, aby tu trestali a najradšej mali zapríčinenie vojen, móru, nejakej inej pohromy...) a bol tu aj Hermes, ˇktorý tie duše sprevádzal. Minos, Rhadamanthus a Aecus boli sudcami dúš. Ľud sa proste aj bál vysloviť meno Hadesa a preto mu vymýšľal aj iné mená, ako napr. bohatý, majetný... lebo ako Sophocles písal, „temný Hades neustále bohatne zo sĺz, čo vylievame...“.
Hefaestus / Vulkán - boh ohňa, remesiel a hlavne boh kováčov. Rodičmi mu boli vraj Zeus a Hera, ako to podáva Homér, ale Hesiod tvrdí, že otca nemal. Len matku, Heru. Údajne bol krivý. Jedna legenda hovorí, že sa takto aj narodil a rozčarovaná Hera ho zahodila na breh kráľovstva Okeánusa, kde ho našli nymfy Thetis a Eurynoma a začali sa o neho starať. Druhá legenda však hovorí, že z nebies ho vyhodil sám Zeus, lebo v jednej rodinnej zvade, zastal si na obranu matky a to pána Olympu strašne rozzúrilo. Ako vypadol z tých nebies, spadol rovno na ostrov Lemnos, kde sa tamojší ľud postaral o jeho výchovu. Ako koľvek, kríval a tu už musí byť aj trochu pravdy, lebo v inom krídle Indoeurópanov, medzi Germanmi aj dnes majster kováč, ako termín, odvádza sa z faktu, že je to krívajúci. Smith, Schmidt... sa vysvetľuje, že je to krívajúca osoba, „šmíka“ nohou, lenže historický sa vraj vzťahuje na fakt, že týmto remeslom, kovaním železa, robením zbraní, bavili sa hlavne vojnoví invalidi. Do boja už neboli súci, ale na kovanie zbraní ešte mali. Aj silu, aj vôľu a aj potrebu. Drancovať už nemohli, ale z drancovačiek iných si žili. Celkom slušne. Hefaestusa sa nazývalo aj Vulkán, alebo aj Mulciber – medzi Rimanmi. Jeho hlavnými znakmi bolo mlato, kladivo, mlačok, nákova, mech, kliešte, či vihňa vôbec. Veľkej úcte sa tešil najmä v Aténach a na Lemnose, ale ako Gréci svojou expanziou prišli aj na územie dnešného Talianska, tak sa jeho vihňa presunula ku Etne, Stromboli, Vulcano (sopky v Taliansku). Legendy hovoria aj o jeho priateľstve s cyklopmi a ukovaniu hromobleskov pre Zeusa (aj on bol hromobijec) a dozvedáme sa, že manželku mal nikoho iného, ako samú Afroditu, alebo jednu z Grácií. Keď sa Zeus rozhodol urobiť Pandoru, práve jeho si zavolal na pomoc a práve on bol tým majstrom, čo vykoval pancier pre Achilesa, ako preukaz vďaky ku jeho matky, Thetis.
Hera / Junomanželka Zeusa / Jupitera a bohyňa sveta. Hera, alebo v Ríme Juno, bola sestrou a aj manželkou boha Zeusa. Je to kráľovna bohov a ľudí a preto sa ju znázorňuje s korunkou a žezlom. Zároveň je aj patrónkou manželstva a obyčajne sa ju zahaľuje do rúcha mladej nevesty. Jej obľúbeným zvieratkom je vták páv. Najvýznamnejšie miesta jej kultu boli v Argose a na Samose, ale za nimi nezaostávali ani Atény, Korint a Olympia. Podľa mytológie, Hera je dcérou Chronusa Rhey, ktorú prehltol jej vlastný otec, ale vyslobodil ju Zeus a odchovali ju Okeanus a Thetis. So Zeusom mala dvoch synov, Aresa a Hefaestusa, ako aj dve dcéry, Hebu a Ilithyu (duša pôrodu). V mytológii sa ju podáva hlavne, ako žiarlivú manželku, ženu neraz aj zlomyselnú, lebo predsa, ten jej manžel Zeus bol naozaj pobehaj. Kde niečo „zavoňal“, tam si odskočil a nemanželských detí mal „v každej ulici“. Žiarlila na všetky bohyne (zväčša dcéry a aj vnučky Zeusa), ako aj na nymfy a aj ich deti, z ktorých spomenieme len Herkulesa a Dionýza, ale jedného dňa ju Zeus strašne za to potrestal. Na nohy jej priviazal nákovy a takto trčala z neba. V trójskej vojne si stala na stranu Grékov, lebo žiarlila na Afroditu, ktorej Paris udelil cenu najkrajšej bohyne. V čase, keď Gréci ťahali hrubší koniec, aby odpútala pozornosť Zeusa z bojiska, upútala mu pozornosť na lásku, zálety a Neptúnovi sa podarilo zoskupiť Grékov. Ináč, podobne ako Aténa, aj ona bola vždy na strane gréckych junákov, najmä v čase argonautov, Jasona a aj Achilesa. Jedného dňa v domácnosti Zeusa vzplanula škriepka. Zeus tvrdil, že z pohlavného styku ženy majú väčší pôžitok, ako muži. Hera tvrdila opak a kompromis žiadny. Nič, muselo sa isť ku veštcovi Tiresiasovi, ktorý dobre poznal sexuálny pôžitok oboch pohlaví a ten dal svoj výrok: ženy majú až deväťkrát väčší pôžitok. Toto ju už celkom rozzúrilo a neštatného veštca, jasnovidca potrestala. Keď ty nevidíš jasne, zrak ani nepotrebuješ a oslepila ho. V Ríme Heru poznali, ako Juno. Bola to manželka Jupitera, dcéra Saturnusa a Opsy, ale zároveň aj sestra Jupitera, Pluta, Neptúna, Vesty, Ceres... atď. Narodila sa asi v Argose, ale mnohí znalci tvrdili, že rodiskom jej bude Samos. Nechýba však ani tretia, štvrtá... atď. skupina, čo tvrdí, že narodila sa inde, v inom kraji, odchovali ju iní rodičia a pod. čiže okrem Grékov, v prípade Hery, o Juno nemame spoľahlivých dát, ale údajne tu ide o to isté božstvo. V samom Ríme mala mnoho chrámov, ale ženam bol tu vstup zakázaný. Posla, „osobnú tajomníčku“ jej robila sama Minerva, ktorej korene vraj siahajú ku Etruskom . Juno bola kráľovnou nebies, kráľovnou bohov. Same meno Iuno (Juno), údajne vraj vychádza z faktu, že bola „viazaná“, manželka, „sobášená“, či u nás najbližšie by bolo „ujutkať“ = pevne zviazať. Ako koľvek, bdela nad manželstvom, pôrodom, usporiadanou domácnosťou... a Rimania si ju ctili. V deň jej festivalu, slávností, do popredia sa kládla láska, láskanie, pohlavný styk... nová generácia. Boli to veľkolepé slávnosti. V tento jej deň bývalo mnoho „pytačiek“ a práve v predvečer jej sviatku, Rimania popravili nejakého „ateistu“ (neuznával rímskych bohov, lež Krista),Valentína a s nástupom kresťanstva nebolo možné prosté zakázanie jej sviatku, ale premenovanie, to áno. Sviatok sa posunul o deň neskoršie a dostali sme „Deň svätého Valentína“. V stredoveku sa na tento sviatok aj zabudlo, ale s nástupom kapitalistickej výroby, obchodníci to niekde vynašli a začali propagovať. Nie je dôležité, či tu ide o pohanskú bohyňu, alebo nejakého „svätého“. Dôležitý je obchod, odpredaj tovaru a na podiv, dnes sa tento sviatok stáva populárnym aj v protestanstských krajinách. Peniaz vládne svetom.
...............................................píše Ján Kulík

Mená na T

Tabita: Žen. m. aramejského pôvodu, s významom gazela. V Novej zmluve (Skutky IX jej meno je preložené, ako Srnka) ktoré mala kresťanka z Jopy, čo preukazovala milosrdenstvo ku chudobným.
Talita: Žen. m. aramejského pôvodu a význam mu je dievča.
Tamara: Žen. m. utvorené z mužského, ktoré je hebrejského pôvodu a význam mu je datľová palma.
Tatiana: Ženské m. rozšírené hlavne v Rusku a Ukrajine. Odtialto sa dostalo aj k nám, ba aj širšie do sveta. Kresťanská cirkev pozná až niekoľkých „svätých“ s menom Tatianus (muž. meno). Spomedzi „svätých“ vyniká hlavne sv. Tatiana, mučeníčka gréckej cirkvi. O samom pôvode mena sa však mnoho nevie. Vypadá, že Tatiana, Tatianus, ako osobné mená, do Grécka sa dostali najskôr z oblasti blízkeho východu, z Ázie, z nejakého, už zaniknutého jazyka, národa. Populárnymi skratkami sú: Taňa, Táňa, Toňa.
Telma: Žen. m. ktoré vymysleli spisovatelia, konkrétne Marie Corelli (XIX. st.). Ako východisko, použil grécke slovo s významom vôľa, ochota (θέλημα). Pôvodne toto meno napísal, ako Thelma, ale nezadlho sa zjavila aj podoba Telma. Ako nové, moderné ženské meno, rýchle sa rozšírilo po svete a dnes je najfrekventovanejšie v U.S.A.
Teodor(a), Theodor(a): Muž. a žen. m. gréckeho pôvodu, ktoré vzniklo kombináciou slov theo = boh + dor = dar, z čoho má význam: dar Boží. Meno je staršie, od kresťanstva, no pod týmto menom kresťanská cirkev pozná až 28 „svätých“. Na britských ostrovoch, hlavne vo Walesy, meno má podobu Tudor, z čoho vychádza aj meno britskej dynastie založené Henrykom IV. Na Balkáne sa stretávame s podobou Todor, avšak je tu aj ďalšia slovanská podoba, Fedor, ktorého bežnou skratkou je Feďo. V krajinách hovoriacich po anglícky, bežnou skratkou je Teddy (Roosevelt).
T(h)eofán, T(h)eofánia: Muž. a žen. m. gréckeho pôvodu, ktoré vzniklo z kombinácie theo = boh + faíno = priviesť na svetlo dňa, zviditelniť, ukázať, zjaviť atď. z čoho význam mena sa vysvetľuje, ako podobné Bohu, Božie podobenstvo, Božie zjavenie a pod. Vo svojej starofrancúzskej podobe, meno sa zjavuje, ako Tifaine, Epiphany, no najčastejšie ho stretneme v súčasnej podobe, Tiffany.
T(h)efil(a): Muž. a žen. m. gréckeho pôvodu, s významom Bohom milovaný. Sv. Lukáš vo svojom evanjeliu spomína aj osobu s týmto menom. V čase reformácie, v radoch protestantov aj toto meno sa stáva populárnym.
Terenc: Muž. m. odvodené z priezviska rímskeho rodu Terencius. O pôvode, ako rodu, tak aj názvu, či jeho význame, nieto bližších záznamov a to i napriek, že tento rod, v staroveku dodal hodne významných osôb, ba už vtedy sa z tohoto názvu utvorilo aj osobné meno.
Tereza: Žen. m. ktorého pôvod nie je najjasnejší. Ak je utvorené z lat. slova Terra = zem, tak určite, aspoň v tých najstarších záznamoch by sme ho nachádzali napísané s dvojitým „r“ a práve v tejto podobe sa nikde a nikdy nevyskytovalo. Opačne, v najstaršej podobe ho nachádzame, ako Theresia. V jednotlivých rečiach sa v tejto podobe zjavuje aj dnes, čo navádza, že tu ide o grécky pôvod. V Grécku sú až dva ostrovy s týmto menom. Vychádzajúc z tohoto, meno Theresia, Tereza by sme si vysvetlili, ako žena z ostrova Theresia. Prvú zmienku o Theresii nachádzame v V. st. kde sa spomína manželka Paulinusa, ktorá je zodpovedná za jeho prechod na kresťanstvo. Dlhú dobu sa toto meno vyskytovalo jedine v Španielsku, kde v XVI. st. sa stalo aj najpopulárnejším. O to sa zaslúžila sv. Tereza z Arily. Teraz sa meno začalo šíriť po všetkých katolíckych krajinách a odtialto prechádza aj ku protestantom. Na jeho popularitu v nemalej miere prispela aj Mária – Terézia.
Tibor: Muž. m. ktorého možným východiskom je buď lat. Tiberius, v ktorom prípade jeho význam je od rieky Tiber. Ak tu ide o adaptáciu ger. mena Tibald, kde v prvej časti figuruje grécke theo = boh, tak sa význam posúva na niečo, ako boží, božský a teraz sa význam vysvetľuje, ako: smelý, nebojácny bojovník pre veci národné a božské. # Na jednom mieste som sa stretol aj s vysvetlením, že meno bude maďarského pôvodu a jeho význam je vraj sväté miesto. Toto tvrdenie je však krajne otázne.
Tichomír: Muž. m. slovanského pôvodu, kde máme kombináciu tichosť + mier (pokoj).
Timotej: Muž. m. gréckeho pôvodu, kde ho nachádzame zapísané, ako Timotheus a jeho význam sa vysvetľuje: uctieva si, chváli si, ctí si Boha. Meno vzniklo ešte v predkresťanskej dobe a medzi kresťanov preniká hlavne zásluhou Timoteja, spoločníka apoštola Pavla. Až po dobu renesancie a reformácie, jeho výskyt bol zriedkavý, ba u nás je zriedkavý aj dnes, avšak v krajinách hovoriacich po anglícky, približuje sa ku špičke najpopulárnejších mien. Jeho ženská podoba je Timotea, Timoteja.
Tito, Títus: I vedľa skutočnosti, že dlhoročným prezidentom Juhoslávie bol Jozef Broz – Tito, táto skutočnosť vôbec neprispela na jeho rozšírenie sa. Vyskytuje sa len sporadický. Možno na jeho frekvenciu vplýva fakt, že o pôvode tohoto mena máme len hmlisté predstavy. Podoba Titus je latínska, ale pripúšťa sa tu, že možný koreň bude grécky. V latinskej podobe sa vysvetľuje, ako: detský, nedospelý, nezrelý. Biblia pozná dvoch Títusov, ktorí nasledovali apoštola Pavla. Taliansko – španielska skratka Títusa je Tito, avšak sú tam aj podoby, ako Tiziano, Titianus, Titian atď.
Tobiáš: Muž. m. ktorého východiskom je grécke Tobias, ktoré predstavuje variant pôvodne hebrejského mena s významom Pán, Hospodin je dobrý. V knihe Tobit (Apocrypha) spomína sa príbeh Tobiáša a anjela, čo v stredoveku bolo najčítanejšou staťou Biblie.
Todor, Tudor: Viď Teodor.
Tomáš: V čase Ježišovho učenia, odrazu sa okolo neho našli apoštol Judáš, Judáš Iškariotský a Júda. Aby sa ich ľahšie rozlišovalo, apoštola Judáša, Ježiš nazval blížťam, blížencom, dvojčaťom a že sa Ježiš slúžil hlavne aramejskou rečou, tak aj nové meno Judáša apoštola je aramejské, Tomáš. Ako u nás, tak aj v iných rečiach dochádza ku prelínaniu sa mien Tomáš a Anton. Anton má však cele iné východisko a aj význam. Jeho výskyt je skoro výlučne len medzi katolíkmi, kým Tomáša stretneme hlavne medzi protestantmi a pravoslávnymi. Kým skratkou mena Anton je Tony, zatiaľ skratkou Tomáša je Tomy, Tom.
Trevor: Muž. m. írskeho pôvodu a význam mu je: múdry, vzdelaný.
Tristian, Triastian: Muž. m. starofrancúzskeho pôvodu, kde má význam smutný.
........................................píše Ján Kulík

15 januára 2008

Jazykova priloha 11

Aj ďalej sa prihovárame na jazykové témy. Teraz budeme hovoriť o heslách jednať, jednať sa, a ísť. V našej praxi sa často stretáme s takouto väzbou: jedná sa o postavu, ktorá žila na ostrove... alebo ...jedná sa o terorizme... Avšak, táto väzba nie je správna, lebo heslo jednať sa tiež chybne používa vo význame: Po prvé: konať, robiť: treba jednať, nie čakať! treba konať, nie ... po druhé: rokovať, diskutovať: jednať o mierovej spolupráci vlastne rokovať o... po tretie: zaobchádzať, vychádzať s niekým: nevie jednať s ľuďmi, vlastne nevie zaobchádzať s... Ak sa pozrieme na zvratné sloveso jednať sa, to znamená: po prvé dohovárať sa o cene pri kúpe alebo predaji: jednať sa s kupcom o dom; jednať sa na trhu... po druhé neosobné: jedná sa o... je nesprávne..., správne je: ide o niečo, o niekoho, týka sa; záleží na čom, na kom: pokiaľ ide o otca, ...; ide o samozrejmosť; ide mu o úspech; o mňa nejde. Nakoniec môžeme povedať, že nezvratné sloveso jednať v spisovnej slovenčine sa nepoužíva, v zvratnej podobe jednať sa používa sa pri kúpe alebo predaji, a keď ide o väzby zo začiatku textu, správne majú znieť: ide o postavu, ktorá žila na ostrove... alebo ... ide o terorizmus...
......................................................jš

Mená na Š

Šalamún: Muž. m. najlepšie nám známe z Biblie, kde sa v St. zmluve spomína izraelský kráľ Šalamún. Pôvod mu je v hebrejskom jazyku a význam malý muž mieru. Medzi kresťanmi toto meno nebolo nikdy frekventované, ba aj v čase reformačných bojov, bolo len na periférii. Medzi Židmi a aj moslinmi, meno je pomerne časté.
Šarlota: Francúzska podoba žen. m. utvorená z mužského mena Karol.
Šimon: Viď Simeón.
Širly, Shirley: Žen. m. anglického pôvodu, utvorené spojením slov shire = grófstvo, okruh, okres + valey = dolina, úvala. Z tejto kombinácie najsamprv vzniklo priezvisko a keď v roku 1849. Charlota Bronte napísala knihu pod názvom „Shirley“, začalo sa ho používať aj ako osobné ženské meno. Zásluhou detskej filmovej hviezdy Shirley, Temple, jeho popularita nesmierne vzrástla a dnes sa zaraďuje medzi najpopulárnejšie ženské mená v krajinách hovoriacich po anglícky.
Štefan: Muž. m. ktoré je známe v celom kresťanskom svete a najdeme ho v rozličných podobách, ako: Stefano, Esteban, Stefan, Stephan, Steven, Stevo, István, Stefa, štefa... Jeho pôvod je v gréckom jazyku, kde znamená koruna, vavrínový veniec. V čase rozkvetu gréckej klasickej kultúry, najväčšou česťou každého muža, bolo získať si vavrínový veniec, ako symbol vrcholného výkonu v určitej športovej disciplíne, v poézii, orátorstve, hudbe... V samom Grécku meno bolo populárne hodne skorej kresťanstva, kým v čase nástupu kresťanstva, pod týmto menom poznáme aj prvého mučeníka. (Skutky VI. a VII.)
Štefánia: Žen. podoba mužského mena Štefan.
Šťastka: Slovenské ženské meno, ktoré vzniklo prekladom latinského žen. m. Felicity.
Šťastko: Slovenské muž. m. ktoré vzniklo prekladom latinského muž. m. Félix.
....................................píše Ján Kulík

Grécko-rímsky panteón 7

Eros / Cupido – na zodpovednosti mal udržiavanie sveta a kontinuitu existencie života, čiže reprodukciu ľudí a zvierat. V Grécku sa ho nazývalo Eros, ktoré vychádza z gr. έρως = láska, žiadostivosť, kým Rimania si ho premenovali na Cupido, kde ako východisko máme cupio = túžiť po niečom, žiadať si, želať si, či v prešírenejšom význame aj, vášeň, láska... Nejeden antický autor sa bavil aj otázkou vzniku tohoto boha a najdeme tu šeličo, hlavne špekulovanie. Cicero spomína až troch Cupidov a to? 1. syn Merkúra a Diany; 2. syn Merkúra a Venuše; 3. syn Marsa a Venuše. Plato spomína len dvoch, ale najspoľahlivejšiu správu nám dáva Hesiod – najstarší so všetkých autorov. On pozná len jedného Erosa, ktorý sa narodil v tom istom čase, ako aj Chaos. Hodne skoršie, ako sám Zeus, alebo aj Chronos. Eros patrí do skupiny najstarších bohov. Narodil sa z neoplodneného vajca. Inak ani nemohlo byť, keď do vtedy nejestvoval žiadny boh na tieto záležitosti. V nekonečnej hrudi Erebusa, Noc s čiernymi krídlamy zniesla toto neoplodnené vajce. Z tohoto sa v určený čas vyliahol Eros – ten vytúžený, so zlatými krídlamy. Eros nesmierne miluje víchricu, každý silnejší vietor. On je ten, čo spáril Noc s okrídlenou Prázdnotou a to bolo niekde v oblasti Tartarusa – časti pekla, kde sú duše tých najhorších ľudí. Táto časť pekla je akoby nejakým žalárom. Sú tam ukrutne vysoké steny a vstupná brána neustále uniká. Na jednej strane Tartarusa tečie ohnivá rieka Phlegethon (Virgil). Tu sú duše všetkých čo si neposlúchali rodičov, zradcov, smilníkov, neveriacich kňazov, takých čo zradili priateľov pre peniaz, viedli nespravodlivé vojny , ba sú aj Ixion, Tityus, Tantalus, Sisyphus a ďalší. Eros napáril Geau = zem, s Uránusom = nebesá a z tohoto styku vznikol Okeanus, Thetys, Koeus a Chronos. Objatie Geaz s Uránusom bolo toľko pevné, že ani jedno z ich detí nemohlo sa vymaniť na svetlo dňa, kým Chronos nevykastroval vlastného otca. Eros sa stýkal s Afroditou, ktorá ovplyvňovala, zjemňovala jeho moc. Ona predstavovala jemnosť, šľachetnosť, vznešenosť a sladkosť pôžitku, kým Eros šialenosť citov, silu inštiktu a násilenstvo pri pohlavnom styku. Erosove zásahy neraz pripomínali nerozvažnosť a ľudia boli, akoby posadnutí. Tratili silu ducha. Aj sám Zeus bol nim ovplyvnený a preto sa nerozvažne púšťal do každého milovania. Pod jeho vplyvom sa robili aj mnohé intrigy, ohováračky a že sa spriatelil aj s Dionýzom, týmto pôvodne cudzím bohom, toto priateľstvo neprinášalo nič dobrého. Len zmätok, orgie a občas aj vojny. Mnohí ho považovali aj za nejakého zloducha, lebo človek pod jeho vplyvom nepoznal žiadne hranice slušného chovania sa a toto ho nejak vzdialilo zo spoločnosti ostatných bohov, ktorí boli pekní, dobrého, až príkladného chovania. Tí, čo ho poznali len v tomto svetle, vo svetle pohlavného hladu, hrubosti... sa však mýlili. Eros sa raz aj ukrutne zamiloval. Rovno do Psychy, ktorá mala aj dve krásne sestry, ale ona bola zo všetkých najkrajšia, toľko krásna, že sa ju báli všetci mládenci, potenciálni manželia a nemohla si najsť manžela. Išla ku miestu veštcov a tu sa jej zvestovalo, čo a ako má robiť a niekto k nej príde. Ten niekto bude však pravou obludou a nesmie ho ani vidieť. A naozaj, v noci začal niekto prichádzať. Páčilo sa jej to, lenže po čase, zvedavosť jej nedovolila a zažala lampu. Čo videla? Krásneho šuhaja ležať vedľa nej. Bol to sám Eros. Svetlo ho však odohnalo a zanechal Psychu, ktorá teraz musela prejsť počtom trápení, mučení... ale ani Eros nemohol na ňu zabudnúť. Raz, keď takto usnula, prišiel ku nej a zaniesol ju na Olymp, kde požiadal Zeusa, aby ich osobášil. V starom Grécku Eros mal mnoho sôch. Všade sa ho znázorňovalo, ako krásneho mládenca, kým niekde v IV. st. p.n.l. Prexitelus ho nezobraznil, ako bucmasté dieťa natešené zo života a práve táto podoba sa nám najlepšie zachovala. Kto ešte nevidel toho bucmastého chlapčeka, ako anjelika, čo v rukách má luk a strelu? Všetci ho poznáme.
Faunus – rímsky boh prírody. Všetci si ho ctili, klaňali sa mu, ale sa ho aj báli, lebo mali strach z jeho hnevu. Rodičmi Faunusa sú Jupiter a Circe, ktorým pádom patrí ku najstarším božstvám v Taliansku. Faunus, ako sama príroda, bol divoký a vládol si nad poľnohospodárstvom, kde na zodpovednosti mal úrodnosť pôdy, úrodnosť rastlín, čím vlastne od neho záviselo bohatstvo a sila Rímu. Preto aj žil na jednom z rímskych vŕškov – Palatínskom. Proroctvá poskytoval jedine v noci a to len spiacemu na kozej koži. Vtedy, počas spánku vkradol sa ku osobe a v podobe strašného sna, dostalo sa jej jeho predpovede, veštby, proroctva. Faunus bol aj ochrancom Italkov. Práve on bol tým bohom, čo zvestoval príchod Aeneasa a pripravil si ľud na neho. Práve on zvestoval, že potomstvo Aeneasa urobí Rím veľkým. Na česť Faunusa, poriadali sa slávnosti, zvané Lupercalie. Počas tohoto festivalu bývala aj šibačka. Mládenci behali po uliciach a koženými strapcami šibali všetky ženy. Vraj táto šibačka bola užitočná pre osobu. Faunusa sa neraz prirovnáva aj ku akádskemu Panovi. Tento boh mal aj sestru, Faunu, ktorá mu zároveň bola aj manželkou. Aj ona sa vyznala vo veštbách. Ona predpovedala, že Herkules bude mať syna, ktorého neskoršie už poznáme pod menom Latinus. Bola aj ochrankyňou žien, takže sa ju neraz nazýva aj Bona Dea, čiže dobrá bohyňa. Vyznala sa vo všetkom okolo gazdovstva a bola najmä veľmi skromná. Nikdy nevychádzala zo svojej izby a nikdy nevidela žiadného iného muža, okrem svojho manžela. Jej chrám sa nachádzal tiež na jednom z rímskych vŕškov. Na Aventíne. Faunus sa reprodukoval vo faunov, svojdruh satírov, čo boli z polovice ľudia a z polovice kozy. Boli to duchovia prírody, čo podobne, ako aj grécki satíri, nesmierne milovali všetko v prírode, ale hlavne spoločnosť nýmf. Kult Faunusa bol veľmi rozšírený.
.....................................................JK

14 januára 2008

Zaujímavosti...+++

Pripomeňme si, ktorý to nový rok teraz máme.
Od stvorenia sveta (podľa Kalvisiovej časomiery), vstupujeme do roku ........ 5957.
Podľa byzantskej časomiery......7516.
Podľa časomiery mohamedánov (Hedžra).......1426.
Od potopy sveta (podľa latinskej cirkvi)...... 4401.
Od úpravy kalendára na rozkaz Juliusa Caesara......2053.
Od rozkladu západorímskeho impéria........ 1533.
Od pokrstenia Slovanov Cyrilom a Metodom........1145.
Od zániku Byzantie........545.
Od počiatku reformácie Martina Luthera........491.
Od úpravy kalendára pápežom Gregorom XIII......426.
Od uvedenia zemiakov do Európy........424.
Od vypuknutia I. sv. vojny.......94.
Od vypuknutia II. sv. vojny.......69.

V Tranosciuse pod číslom 112. si najdeme pesničku, ktorú asi každý počul a to v jej pôvodnom znení.

Rok nový zase k nám přišel....
Rok nový zase k nám přišel,
V němž má býti každý vesel:
Radujme sa, veselme se,
V tomto novém roce.
Syn Boží s nebe nám daný,
Toho dne jest obřezaný:
Radujme se, veselme se,
V tomto novém roce.
Začal krev svou vylévati,
A nás ní vykupovati.
Radujme se, veselme se atď.

Pieseň má nejakých 15 strof, takže nebudeme ich tu všetky písať. Koho zaujíma, nech si to najde v Tranosciusa, alebo v súčasnom Spevníku je pod číslom 76.
Nápev je podľa Závorskovho kancionálu z roku 1602. Autora textu nepoznáme. Stojí tam iba „Zo staročeskej lutherskej“.

Príslovia o počasí z Kalendára pre 1943. rok.

Keď vlci a líšky v januári vyjú,
to znamená veru veľmi tuhú zimu.
Keď Na Makária je pekné počasie,
také bude iste i v septembri zase.
Okolo Fabiana a Sebastiana
miazga v stromoch býva hore hnaná.
Jasné a pekné Pavla obrátenie
úrodného roku býva vždy znamenie.
Na január pekný studený a jasný
nasleduje vždycky rok dobrý a šťastný.
Od teplého januára nech nás Boh varuje,
bo naň chladný marec, apríl nasleduje.

V Kalendári z roku 1939. najdeme:

Ak sú 1. ráno červánky na nebi,
bude špatné počasie.
Keď na Vincenta slnko svieti,
bude mnoho žita a vína.
Ak jesto trávy v januári,
nebude jej v máji.
Ak jesto v januári vody,
nebude v októbri vína.
Ak nie je zima v januári,
bude v apríli a máji.
Januárske dažde,
siatinám nešťastie.
Z Kalendára na rok 1935>>>>>

.............................................JK a PF

12 januára 2008

Jazykova priloha 10

Naše multinacionálne prostredie nám každodenne, neustále dáva podnety zaoberať sa jazykovými otázkami či problémami.
Teraz budeme hovoriť o dvoch heslách starosť a staroba, ktoré sa nie často významovo kryjú. Problém spôsobuje kontaktný srbský jazyk, v ktorom sa tiež používa slovko veľmi podobné výslovnosťou nášmu starosť – starost. Slovenské slovko starosť znamená: po prvé nepokoj spôsobený ťažkosťami, obavami, trápenie: finančné starosti; zbaviť sa starostí, žiť, byť bez starosti; buď bez starosti ničoho sa neobávaj! Po druhé starostlivosť: starosť o rodinu... Napríklad, vziať si, dostať na starosť (deti, záhradu); mať na starosti (domácnosť); mať, robiť si starosť, starosti starať sa, starostiť sa, to je moja starosť iba moja vec. Teda nemá význam srbského starost. Ale ak sa heslo starosť používa iba v spojení na starosť, napríklad: na starosť nemal kde bývať, má význam staroba. Heslo staroba má význam ako srbské starost: po prvé pokročilé alebo posledné obdobie ľudského života, vysoký vek: pokojná, zabezpečená staroba; v starobe, staroba – choroba; po druhé, napríklad o veciach – dlhý vek: patina staroby na nábytku... V súvislosti so slovkom staroba môžeme spomenúť aj prídavné meno starobný: starobný dôchodok penzia. Nakoniec zhrňme – srbské starost prekladáme ako staroba. Aj slovenské spojenie na starosť má význam staroba.
..........................................................píše Ján Širka

Mena na S

Sabín(a): Muž. a žen. podoba mena lat. pôvodu, kde je Sabinus, Sabina a to sa vzťahuje na označenie osoby zo Sabínu. Sabíni sa v antických dejinách spomínajú, ako starobylý národ, pôvodný národ obývajúci priestor v susedstve Rímu, medzi riekamy Nar a Anio, južne od oblasti Latio. Časť starovekých autorov ich pokladala za prisťahovalcov z Grécka, z oblasti Lakónia, čiže Sparty. Údajne, sabíňania boli prvý, čo sa so zbraňou postavili proti Rimanom. Po niekoľkých zrážkach, mnohí sa presťahovali do Rímu a teraz, už ako spojenci, berú účasť v ďalších dobivateľských vojnách Rimanov. Tí, čo zostali vdoma, v Sabínsku, v roku Ríma 373. sa tiež stávajú občanmi rodiacej sa ríše.
Sabrína: Žen. m. lat. pôvodu, s významom žena z pohraničia, žena z oblasti rieky Severn, v Británii, ktorú vtedy Rimania nazývali Sabrina.
Samanta, Samantha: Žen. m. utvorené z aramejského slova pre poslušná, poslúchajúca osoba.
Sam(p)som: Muž m. hebrejského pôvodu, s významom dieťa slnka, žiarivé slnko, veľká radosť. V St. zmluve , Kniha Sudcov, Samson bol sudcom a bojovníkom v zrážke s Filištískymi (Palestínci) a údajne bol aj vynikajúci junák.
Sámuel: Populárne muž. m. hebrejského pôvodu, s významom: Bohom vypočutý; Boh ho vypočul; Boh ho uslyšal, ale zároveň je tu aj možnosť: od Boha vyprosený. V St. zmluve je stať „Kniha Sámuela“. Tento prorok viedol ľud Izraelu až zatiaľ, kým si tento nevyžiadal mať aj svojho kráľa. Sámuel pomazal Saula a priprával Dávida, ako nástupcu na trón. Do čias reformácie, toto meno bolo veľmi zriedkavé a jeho výskyt bol hlavne medzi európskymi Židmi, z čoho sa väčšina historikov domnieva, že prvý slovanský „kráľ“ Samo, ako sa spomína „franský kupec“, bol vlastne Židom a Frankovia ho vyslali medzi Slovanov, lebo badali tam určitú nespokojnosť vôči nadvláde Avarov, s ktorými mali aj oni svoje trampoty. V čase reformácie, meno Sámuel sa stáva populárnym v tábore protestantov a ani dnes jeho popularita neklesla. Časté je v U.S.A. ale ani dolnozemskí Slováci od neho neopúšťajú. Mylná je mienka, že tu zotrváva len vďaka menu bývalého biskupa Sámula Štarku, ktorý pôsobil v Petrovci, lebo toto meno je frekventované nie len v Petrovci, ale aj v Srieme, v Banáte, ba aj v Maďarsku a na Slovensku. Do dejín sa nám zapísal nejeden Sámuel, ako napr. Samo Chalupka, Sámuel Tešedík a rad ďalších.
Sandra: Žen. m. talianského pôvodu, kde predstavuje ich skratku mena Alexandra. Viď Alexander.
Sára: Žen. m. heb. pôvodu, s významom princezná. V St. zmluve sa spomína Sára, ako manželka patriarcha Abraháma. Do reformácie, toto meno bolo veľmi zriedkavé, ale v XVII. a hlavne v XVIII. st. jeho popularita vzrastá. Hlavne medzi protestantmi.
Saul: Muž. m. heb. pôvodu, s významom vytúžený, vyžiadaný. V St. zmluve toto meno mal prvý kráľ Izraelu a v Novej zmluve je to pôvodné meno apoštola Pavla.
Sáva, Sávo: Muž. m. ktoré je rozšírené hlavne medzi pravoslávnymi Srbmi, ale občas sa zjavuje aj medzi inými pravoslávnymi Slovanmi. Pôvod mu je v gréckom jazyku., kde má podobu Sávvas, čo znamená pustovník. V latine je zaznamené, ako Sabas. V dejinách Srbov sa spomína, že toto meno si prevzal najmladší syn kráľa Stevana Nemanjića, ktorý sa pôvodne menoval Rastko, čiže Rastislav. Ako neprvorodený syn, Rastko si zvolil povolanie cirkevného slúžobníka. Žil v rokoch 1174 – 1237. Počas života, zakladal sa o orientáciu Srbov na byzantské stredisko kresťanstva, na Konštantinopol – Carihrad, lebo si myslel, že tak vydobije aj samostatnosť srbskej cirkvi. Neskoršie sa ku Sávovi pripojil aj jeho otec Stefan a spoločne sa dali na výstavbu srbského kláštora Hilendar. Po smrti otca, Sávo sa vracia do Srbska a zasluhuje sa o výstavbu kláštora Studenica, ktorý sa stáva aj ohniskom stredovekéj srbskej cirkvi a kultúry vôbec. V 1217. roku, za podpory rímskeho pápeža, dochádza ku korunovaniu jeho brata Stefana Prvovenčaného, ktorý sa začal priklánať ku Rímu, čo sa Sávovi nepáčilo, nuž odchádza do Nicey (1219. r.), kde v tom čase, vo vyhnanstve žil aj bývalý patriarch Carihradu a od neho získava titul autocephalus, či titul pohlavára, vladiku srbskej cirkvi. Po návrate domov, vykonal znovukorunovanie svojho brata Stefana a dal sa na zriaďovanie srbskej cirkvi na byzantský spôsob. Týmto pádom aj dochádza ku stáročnému nepriateľstvu medzi Srbmi a Chorvatmi.
Sebastián: Muž. m. lat. pôvodu, s významom muž zo Sebastie, mesta v Maléj Ázii, ktorého názov sa odvádza z gréckeho jaz. kde znamená vznešený, ctihodný, úctihodný.
Selina: Žen. m. otázneho pôvodu. Podľa jednej varianty, bude tu grécky pôvod a význam mesiac (na nebi), ale ak sa uváži latina, východiskom bude Coelina, základ v lat. caelum = obloha, nebo podnebie, počasie, najväčšia radosť atď. ktoré vychádza z lat. cealestis = nebeské, sväté, nadľudské, slávne, božské, sám význam sa trochu posunie.
Selma: Žen. m. Viď Zelma.
Seréna: Žen. m. lat. pôvodu, kde serenus = mierne, tiché.
Sergej: Slovanská podoba muž. m. utvoreného z priezviska rímskej rodiny, etrurského pôvodu, Sergius. Sám význam je zahalený do hmly, tmavosti, neznáma.
Sibília, Sybília: V dobe klasiky, Sibílie, Sybílie, boli veštkyňami a údajne nejedna z nich predpovedala aj príchod Krista. Práve pre túto príčinu, aj kresťanskí rodičia občas siahnu po tomto názve a z neho si utvárajú teraz už krstné meno, ktoré nikdy nebolo nejak frekventované.
Sidney, Sydney: Dnes je toto samostatné anglícke meno, ktoré sa vyvinulo z priezviska a korene tohoto siahajú do Francúzska, do osady s názvom St. Denis. V čase panovania Henryho II. z Francúzska, zo St. Denisu, prichádza do Anglícka rodina, ktorú obyvateľstvo začalo nazývať podľa mesta, odkiaľ prišli. Z tohoto sa neskoršie vyvinulo Sidney, Sydney. # Austrálske mesto Sydney svoje pomenovanie odvádza z mena viscounta Sydneyho, ktorý v tom čase zastával funkciu štátneho tajomníka V. Británie.
Siegfried, Sigfríd: Muž. m. staroger. pôvodu, kde znamená víťazstvo + mier. Zásluhou skladateľa Wagnera, V XIX. st. meno sa revitalizovalo a aj dnes sa s nim stretneme.
Silas: Muž. m. ktoré pôvodne predstavovalo len skratku zo Silvanus.
Silorad: Muž. m. utvorené spojením slov sila + rad(i).
Silván, Silvána, Silvia, Silvius: Muž. m. lat. pôvodu, ktorého podoba je Silvius a znamená z lesa. Rhea Silvia bola matkou Romusa a Remusa, legendárnych zakladateľov Ríma a asi z toho dôvodu, v čase renesancie, meno sa stáva populárnym v celom kresťanskom svete.
Silvester, Sylvester: Muž. m. lat. pôvodu, s významom: osoba bývajúca hlboko v lese. Mali ho až traja pápeži. Prvý z nich krstil cisára Konštantína a o ňom koloval chýr, že má moc uzdravenia z lepry. Druhý žil v X. st. a spomína sa ho, ako človeka zamilovaného do matematiky a techniky, ba vymyslel aj kyvadlo „ťapšičku“ na mechanické hodiny.
Simeon, Šimon: Muž. m. hebrejského pôvodu, s významom: poslúchajúci, poslušný. V Biblii sa spomína starec Simeon, Šimon, ktorý v chráme požehnal Ježiša a spomína sa aj ďalší, Šimon Peter apoštol. Ako osobné meno, Šimon nie je časté. Skorej sa stretneme s priezviskom utvoreným z tohoto mena, ako: Šimo, Šimon, Šimoni, Šimák atď.
Slava, Slávia: Žen. m. utvorené zo Slovan, Sláva, Slovanstvo.
Slavoj: Muž. m. ktoré je dnes už veľmi zriedkavé. Na Slovensku vraj toto meno ročne dostanú len dvaja, traja chlapci. Utvorené je kombináciou sláva, Slovan + voj = vojak, vojsko.
Slavomír: Slovanské muž. m. utvorené spojením slav v zmysle oslavovať, sláviť + mír v zmysle pokoj, mier, z čoho dostáva význam oslavovateľ mieru.
Sofia, Žofka: Žen. m. gréckeho pôvodu s významom múdrosť, vzdelanie. Ako krstné meno, najskôr sa rozšírilo vo východnom krídle Slovanov, medzi pravoslávnymi a to z dôvodu, že sa tak nazývala svojho času najveľkolepešia katedrála na svete, Hagia Sophia, v Carihrade. V stredoveku sa meno Sofia dostáva aj na západ a aj dosiaľ je pomerne frekventované. Slovenské podoby sú: Žofia, Žofka.
Soňa: Žen. m. dnes už úplne samostatné, ale v podstati znamená len slovanskú, hlavne ruskú skratku pôvodne gréckeho mena, Sofia. Viď.
Stanislav: Muž. m. slovanského pôvodu, utvorené na základe stan, ktorého význam je zastavenie sa, zloženie sa, príbytok, sústava, štát a pod. V sanskrite podoba sthánam = miesto, bydlisko. U Peržanov má tiež význam miesta, státia... ako aj správa, vláda, príbytok, z čoho toto indoeurópske slovo prechádza ku Turkomanom v zmysle štát, krajina, takže dnes máme Turkmenstán, Kazachstán... Význam mena Stanislav by sme vysvetlili, ako oslavovateľ svojej krajiny, vlasti. # Po vyemigrovaní nejeden Stanislav si akože paralelné anglícke meno, zvolil Stanley. I keď fonetický zodpovedá, jeho etymológia je však cele iná. Stanley najskôr znamenalo priezvisko, ktorého východiskom je skalnaté pole. Angličanom sa toto priezvisko páčilo, malo cveng aristokratickosti, nuž niekde v XIX. st. prechádza aj v osobné meno.
Stela: Žen. m. lat. pôvodu a význam mu je hviezda.
Svätoboj: Staré slovansko-slovienske muž. m. siahajúce do čias V. Moravy. Vzniklo kombináciou svätý, v zmysle požehnaný + boj = bitka, zápas.
Svätohor: Muž. m. ruského pôvodu, ktoré vzniklo z kombinácie: 1/ svätý + Igor, alebo Georgios / Juraj. 2/ Východiskom mu bude názov lokality Svätá Hora.
Svätomír: Muž. m. staršieho dátumu a význam mu je svätý, posvätený, požehnaný mier, pokoj.
Svätopluk: Muž. m. slovienského pôvodu, avšak boli snahy vysvetliť ho aj inak, ako napr. Svätopluk je len poslovančená podoba germanského (gótskeho) Swintha-Fulks... Svätopluk však vzniklo na vlastnej pôde a predstavuje kombináciu sviatý + polk, čiže tu ide o svätý (požehnaný) pluk, armádu; sväté, požehnané vojsko. Toto meno mali až dvaja (králi“ z doby V. Moravy.
Svätoslav: Muž. m. slovanského pôvodu, s významom oslavovanie sviatostí, svätých, sviatky.
Svätoš: Samostatné muž. m. ktoré vzniklo zo skratiek mien, ako Svätoslav, Svätomír, Svätoboj...
Svetluša: Slovenský deminutív ženského mena Svetlana, ktoré je slovanským ekvivalentom lat. Lúcia.
Svetozár: Muž. m. slovanského pôvodu. Vzniklo spojením svet + žiara, žiariť. Svorad: Staroslovienske muž. m. utvorené kombináciou svo = všetko, celkom, úplne + rad, radiť. Významom mu je osoba, ktorá vie všetko poradiť.
Svorad: Staroslovienske muž. m. utvorené kombináciou svo = všetko, celkom, úplne + rad, radiť. Významom mu je osoba, ktorá vie všetko poradiť.
V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com