Kto už mal v ruke vydanie “Petrovské pohľadnice” (Kultúra 1995), hneď na začiatku tejto publikácie vydanej Zhromaždením obce Báčsky Petrovec, s príležitosti zaznamenania 250. výročia od osídlenia sa Slovákov v tejto lokácii na tzv. Dolnej zemi, mal možnosť v prvých dvoch vstupných článkoch, dozvedieť sa čo, to o minulosti tejto osady. Autormi vstupných článkov sú Branislav Mileusnić a Pavel Chrťan, profesori slovenského gymnázia v Petrovci. Pozbierané sú tu historické faktá, ako o samom Petrovci, tak aj o lokalitách v jeho okolí. Všetko to sedí, avšak rovnako si aj pýta viacej svetla, lebo len z tých kusích správ, faktov, človek dostáva ako ohraničený, tak aj nejasný a na dovažok, možno aj skreslený prehľad. Na vysvetlenie všetkých vplyvov suché faktá nestačia. Potrebné ich je aspoň koľko je to možné, podporiť, objasniť aj s inými pomôckami, ako napr. etymológiou názvov. Pravda, ani táto disciplína, sama po sebe nevyjasní mnoho, avšak v tomto priamom prípade, asi predsa len pomôže rozbystriť mútne vody storočí.
Cez naše chotáre prehrnuli sa mnohé národy. Boli tu, tu žili, aspoň dočasne a aj zmizli. Po mnohých nám zostali iba archeologické artifaktá, možno aj priame písomné pamiatky, ale občas sa stretávame aj s pozostatkami ich reči. Hlavne čo sa týka topografie, názvov lokalít, ktoré i po uplynutí mnohých storočí, predsa len zotrvávajú. Zotrvávajú v pamäti jazyka nových prisťahovalcov, osadlíkov.
V stupných článkoch je poznámka, fakt, že Petrovec za svoje meno vďačí skutočnosti, že tu dakedy bol kostôl zasvätený sv. Petrovi. Cirkevná obec sv. Petra sa spomína už v roku 1276. v spojitosti s platením dane katolíckej cirkvi, čiže pápežovi a nadbiskupstvu. V XV. XVI. a XVII. Storočí, čiže skorej osídlenia sa tu Slovákov, nachádzame podobu písania osady, ako Petrwcz. Toto nám jasne udáva, že tu ide o stredovekú latinu, či ňou zlatinovanú podobu maďarského Petrocz. Obe podoby však svoj pôvod čerpajú zo slovanského podkladu. V stredovekej latine spoluhláska w konala funkciu samohlásky, akú dnes nachádzame v angličtine pod rovnakým písmenom. Napr. najbližšie by sa to vysvetlilo s anglickým water, kde sa počuje niečo, ako uoter = voda. Tento spôsob písania spoluhlásky (hlavne u ) ešte aj dnes žije. Pretrváva najmä v keltských jazykoch, ako je napr. welšský, ale stopy sú aj v škótskom a írskom. Teda, latínske Petrwcz, vlastne predstavuje Petrouc(z). Maďarská koncovka –cz tu figuruje, ako Maďarmi adaptovaná podoba slovanského, či širšie i indoeurópskeho ves = dedina, v skrátenej forme –vec, -vac, -vic, -wick, -wijk, -wich. S určitosťou teda môžeme povedať, že sám názov osady je slovanského pôvodu a z toho, osadu museli zakladať Slovania. Aj pomenovania súčasných častí chotára, ako Drágovo, možno i Bodoň a hlavne Begej, prezrádzajú kto ich a i prečo ich tak nazval. Maďarský pôvod však majú Sejky a Telek.
Petrovec je teda osada, či dedina, ktorá prislúchala ku kostolu sv. Petra. Koncovka –vec znamená vlastne ves, vesnicu, čiže osadu, dedinu. Túto podobu slova v zmysle osady nachádzame ako medzi Slovanmi, tak aj v latine, kde má podobu vicus = osadlosť, osada, dedina, alebo vila, vic(u)la = malá osadlosť, salaš. Z latiny toto slovo preniklo do germánskych jazykov v podobe wick = osada, salaš, weihs = osada. V starom indickom jazyku, v sanskrite sa stretávame s podobou vič, víčan, s významom osada, chalupa, komunita, spoločnosť a pod. U nás sa z tohoto vyvinulo aj vidiek, ba aj koncovka –čan, ktorou označujeme príslušnosť osoby ku lokalite, ako petrovčan, kulpínčan, hložančan, kysáčan atď. Čo viacej, toto slovo nachádzame aj ako priezvisko, Čáni = osadník, rodák, chalupár, príbuzný a pod. Figuruje aj ako koncovka priezvísk, napr. Jurkovič, Miškovic, Pavlovič atď. kde sa hneď udáva patričnosť už či ku rodu, alebo ku predkom (otcovi). Najdeme ju i v názvach národov, Slovínec, Ukrajinec, Albánec, Nemec, ale aj Poliak, Slovák, Rusnák, ba aj Angličan atď. Prítomná je I v slovách, ako rukavica, nohavica, makovica, borovica, tekvica… všade prezrádza “obydlie”. Ruka býva v rukavici, mak v makovici, voda, tekutina sa nosila v tekvici a pod.
Pre ves, osadu, Srbi majú názov selo, čiže tu ide o usadlosť, o miesto kde sa rodina, klán, usadil, kde si “sadol”. Náš paralelný názov je dedina, čo vzniklo z pojmu ded(o), čiže starý otec, hlava preširenej rodiny. Po tomto dedovi, potomkovia dedia, zdedia, dedictvo. Obyčajne najstarší syn sa stáva hlavou rodu a spravuje spoločným majetkom, lúkami, poliami, roliami, dobytkom, čiže “zádruhou”. Keďže sa takýto rod usadil na jednom mieste, tu si vystaval chalupy, vznikla aj dedina. Pôvodný význam dediny je osada rodinnej zádruhy. Keď vznikala petrovská dedina, rodinné zádruhy už zanikali.
Petrovec sa ešte nevymykal zo svojej dedinskej nálepky. Nový Sad mu je hneď za chrbtom a to už predstavuje určitú gravitačnú silu. Ešte vždy je dedinou a to aj v zmysle, že sa tu sústredilo dedictvo po dedoch. Ešte vždy je nejakým národným ohníkom, odkiaľ sa iskry šíria do okolia. Na petrovčanoch je, aby ten ohník plápolil. Aby sa naň prikladalo, lebo inak bude slabnúť a po dedoch, potomkovia zdedia len pahrebu. Jedného dňa niekto z nich sa možno spamätá a poznamená:”A hľa, aj tu bol nejaký ohník”. Stojí za prečítanie kniha “Jadvigin vankúšik”, čo napísal Maďar, Pál Závada, potomok Slovákov z Komlóša.
................................................JK
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára