Nábožné piesne 7

Spevník č. 652.

Vzácna to a veľká radosť, že Ježiš je priateľ náš...

Pôvodný anglícky názov: „What a Friend We Have in Jesus“.

Nábožné piesne sa rodia spontánne. Hlavne tie, ktoré sa pokladajú za vznešené, úchvatné, v ktorých sa človek snaží milovať a rozumieť lásku Boha. Človeka nadchne niečo krásne, zažije nejaký životný otras a výlev citov si nejak zachytí na papier. Bez nejakého plánu, že z tohoto bude krásna penička. Nie. Po čase na ten výlev citov aj zabudne. Prejdu roky, kým sa spamätá, čo vtedy zapísal, ako sa vtedy cítil a stane sa, že niekto z bližšieho kruhu priateľov si to prečíta, odpíše a možno aj publikuje a zase prejdu roky, kým sa text dostane do ruky talentovaného hudobníka. Aj tento sa nadchne a napíše nejakú krásnu hudbu. Takouto kľukatou cestou prešla aj táto pesnička. Text bol napísaný ešte v 1857. roku, ale v súčasnej podobe, aj s hudbou, svetlo dňa uziera len v 1875. roku. Text napísal Joseph Scriven (1819 – 1886). Vyrastal v dobre situovanej rodine v írskom meste Dublin, kde zakončil aj „Trinity College“, avšak ako 25 ročný, rozhoduje sa vysťahovať do Kanady. Mal na to dôvody. Ako prívrženec sekty „Plymouth Brethren“, nejak sa vzdialil od rodiny a na dovažok, rovno deň pred svadbou, nešťastnou náhodou, utopila sa mu snúbenka. Všetko to hlboko ovplyvnilo jeho svetonázor. Výklad Písma začal chápať doslovne. Čo mal, s tým sa delil s inými. Nikdy a nikoho neodmietol. Pomáhal všade, ba ak si niekto zapýtal aj napr. jeho košeľu, aj tú mu dal. Ira David Sankey, americký evanjelista tej doby vo svojich zápisoch spomína aj J. Scrivena, ako výnimočnú osobu a pridal tam aj menšiu anekdotku: „Jedného dňa, nejaký pán v meste Port Hope (tam sa Scriven vysťahoval) videl, ako nejaký človek usilovne píli drevo, nuž sa pýtal:“Kto je ten usilovný muž? Chcel by som dať robotu. Nech píli drevo aj pre mňa“. Odpoveď, ktorú dostal, úplne ho prekvapila. „Ten muž nebude píliť pre vás; on píli len chudobným vdovám, nemocným, proste všetkým, čo si to nemôžu zaplatiť“. Práve táto jeho skromnosť, podivínstvo, excentricita získala mu rešpekt v meste a práve podľa nej sa na neho aj dnes spomína. Verše „Vzácna to a veľká radosť....“ mal napísané už skorej, ale ležali tam zatratené. Dlhé roky. Až do dňa, keď sa dozvedel, že mama mu vážne ochorela. Nikdy nemal nárok na ich publikovanie, avšak teraz ich pripojil ku listu, čo písal mame. Po nejakom čase, aj sám ochorel. Obchádzali ho priatelia a jedného dňa, jeden z jeho priateľov vedľa postele našiel aj drap papiera a na ňom verše básne. Zapáčili sa mu, nuž opýtal sa:“Toto si ty napísal?“ Scriven skoromne odpovedal:“Boh a ja sme to spoločne písali.“ V roku 1869. vyšla aj nejaká brožúrka jeho básničiek (kde bol aj text tejto), pod skromným názvom: „Nábožné a iné verše.“ Aj Joseph Scriven umrel nešťastnou náhodou. Podobne, ako jeho snúbenka, aj on sa utopil. Povďační občania mesta Port Hope, Ontario, Kanada, postavili mu aj impozantný pomník a na ňom najdeme napísané:“ Štyri míle severnejšie, na cintoríne v Pengally, odpočíva filantróp a autor skvelého diela, ktoré napísal v Port Hope, v roku 1857.“ Znalci cirkevných peničiek text piesne nepokladajú za niečo výnimočné (z hľadiska literárneho), ale práve preto, že sú „ľahké“, blízke k ľudskej duši, stali sa populárne. Ľahko sa pamätajú a vysthujú postoj človeka k Bohu. Obracanie sa na Boha v čase úzkosti. Pesnička je asi v každom protestantskom Spevníku (aj u nás), ale v radoch „Armády spásy“ je zvlášť viditelná. Spievajú ju na každom rohu, pri každej príležitosti.Konečne, aj misionári si ju zaraďujú medzi najpopulárnejšie, najfrekventovanejšie. Pri hlásaní Slova Božieho po Tichomorí, po odľahlých krajoch sveta, noví veriaci sa medzi prvými naučia práve túto pesničku.

„Vzácna to a veľká radosť, že Ježiš je priateľ náš, že môžeme každú žiadosť Jemu priniesť v modlitbách! Často v rôznom nepokoji márne sa tu trápime, pretože v života boji o pomoc neprosíme.“

„Skúšky všetky, pokušenia, hriechy a bremená bied, nesme pred tvár svojho Pána, s vrúcnym vzdychom modlitieb! Kde sa nájde v sveta časti, priateľ rovný Pánovi? Len Pán pozná naše strasti a pomôcť je hotový.“

„Keď sme slabí, preťažení pod bremenom starostí, Ježiš vždy je verne s nami, vzývajme Ho v úzkosti! Keď priatelia opustia nás a niet v svete blízkeho, modlime sa! Veď v každý čas máme pomoc u Neho!“

Podal som tu slovenský preklad pôvodného textu, lenže nás Spevník vôbec neudáva autora prekladu. Môžem len poznamenať, že zhoduje sa s pôvodným anglickým textom – aspoň podaním odkazu. Bol už rad expertov, čo sa snažili „nazrieť v dušu autora“ a zhodujú sa v jednom: Rozjímal sa nad citátom z Biblie „Príslovia“, Pr 18:24, kde najdeme: „Sú blížni, ktorí privádzajú do záhuby a sú priatelia, ktorí sú oddanejší ako brat.“ Nie som nejakým odborníkom na „veci duchovné“, ale nejak sa mi toto nepozdáva. Podľa nejakej „uravnilovky“, hľadá sa pásus v Biblii (a najde sa), lenže J. Scriven v čase písania tohoto textu, sotva sa podíval do Biblie a vyberal tam nejaký pásus. Robil to spontánne. Písal, napísal to, čo vtedy cítil. Stratu snúbenky, stratu lásky rodinného kruhu a vysťahovalectvo so všetkým, čo človeka sprevádza na takejto púti. Z osobného rozhodnutia sa na „vyjazdenia“ a spozním sa so skutočnosťou „emigrantského chlebíka“, „nikde svojho nevidíš“, všade len cudzina, písal a to cítiť v každom verši. „Keď ma svet opustil, zostáva mi len Hospodin“. Nič na svete nema cenu, len láska Ježiša a Jeho Otca. Melódiu, nápev napísal Charles C. Converse. Bol to američan, ale aj vzdelaný. Bol právnikom, ale aj kompozítorom cirkevných pesničiek. V tejto svojej „druhej“ funkcii vystupoval, ako Karl Reden. Napísal aj „komplikovanejšiu“ hudbu, ale do dejín sa zapísal práve touto jednoduchou melódiou na text Scrivena. Spomínaný Ira D. Sankey pri komponovaní svojej „kolekcie“ piesní, ktorú nazval:“Sankey`s Gospel Hymns Number One“, objavil aj túto pesničku. Medzi poslednými. Bolo to v roku 1875. a zachovala sa nám jeho poznámka:“Posledná pesnička z tejto zbierky sa ukázala najpopulárnejšou“. V našom ev. chráme chráme v Lavertone nie je zriedkavá. Občas ju počuť a všetci ju vedia. Po nás, kostol používali aj „Ostrovania“ (platili nájomné) a zase sme ju počuli. Krásne ju spievali. Vlastne, oni vedia spievať na spôsob (viachlasne), ktorý je nám trochu exotický.

********************************************************

.............................................................píše J.Kulík