Eros / Cupido – na zodpovednosti mal udržiavanie sveta a kontinuitu existencie života, čiže reprodukciu ľudí a zvierat.
V Grécku sa ho nazývalo Eros, ktoré vychádza z gr. έρως = láska, žiadostivosť, kým Rimania si ho premenovali na Cupido, kde ako východisko máme cupio = túžiť po niečom, žiadať si, želať si, či v prešírenejšom význame aj, vášeň, láska...
Nejeden antický autor sa bavil aj otázkou vzniku tohoto boha a najdeme tu šeličo, hlavne špekulovanie. Cicero spomína až troch Cupidov a to? 1. syn Merkúra a Diany; 2. syn Merkúra a Venuše; 3. syn Marsa a Venuše. Plato spomína len dvoch, ale najspoľahlivejšiu správu nám dáva Hesiod – najstarší so všetkých autorov. On pozná len jedného Erosa, ktorý sa narodil v tom istom čase, ako aj Chaos. Hodne skoršie, ako sám Zeus, alebo aj Chronos. Eros patrí do skupiny najstarších bohov. Narodil sa z neoplodneného vajca. Inak ani nemohlo byť, keď do vtedy nejestvoval žiadny boh na tieto záležitosti. V nekonečnej hrudi Erebusa, Noc s čiernymi krídlamy zniesla toto neoplodnené vajce. Z tohoto sa v určený čas vyliahol Eros – ten vytúžený, so zlatými krídlamy. Eros nesmierne miluje víchricu, každý silnejší vietor. On je ten, čo spáril Noc s okrídlenou Prázdnotou a to bolo niekde v oblasti Tartarusa – časti pekla, kde sú duše tých najhorších ľudí. Táto časť pekla je akoby nejakým žalárom. Sú tam ukrutne vysoké steny a vstupná brána neustále uniká. Na jednej strane Tartarusa tečie ohnivá rieka Phlegethon (Virgil). Tu sú duše všetkých čo si neposlúchali rodičov, zradcov, smilníkov, neveriacich kňazov, takých čo zradili priateľov pre peniaz, viedli nespravodlivé vojny , ba sú aj Ixion, Tityus, Tantalus, Sisyphus a ďalší.
Eros napáril Geau = zem, s Uránusom = nebesá a z tohoto styku vznikol Okeanus, Thetys, Koeus a Chronos. Objatie Geaz s Uránusom bolo toľko pevné, že ani jedno z ich detí nemohlo sa vymaniť na svetlo dňa, kým Chronos nevykastroval vlastného otca.
Eros sa stýkal s Afroditou, ktorá ovplyvňovala, zjemňovala jeho moc. Ona predstavovala jemnosť, šľachetnosť, vznešenosť a sladkosť pôžitku, kým Eros šialenosť citov, silu inštiktu a násilenstvo pri pohlavnom styku. Erosove zásahy neraz pripomínali nerozvažnosť a ľudia boli, akoby posadnutí. Tratili silu ducha. Aj sám Zeus bol nim ovplyvnený a preto sa nerozvažne púšťal do každého milovania. Pod jeho vplyvom sa robili aj mnohé intrigy, ohováračky a že sa spriatelil aj s Dionýzom, týmto pôvodne cudzím bohom, toto priateľstvo neprinášalo nič dobrého. Len zmätok, orgie a občas aj vojny. Mnohí ho považovali aj za nejakého zloducha, lebo človek pod jeho vplyvom nepoznal žiadne hranice slušného chovania sa a toto ho nejak vzdialilo zo spoločnosti ostatných bohov, ktorí boli pekní, dobrého, až príkladného chovania.
Tí, čo ho poznali len v tomto svetle, vo svetle pohlavného hladu, hrubosti... sa však mýlili. Eros sa raz aj ukrutne zamiloval. Rovno do Psychy, ktorá mala aj dve krásne sestry, ale ona bola zo všetkých najkrajšia, toľko krásna, že sa ju báli všetci mládenci, potenciálni manželia a nemohla si najsť manžela. Išla ku miestu veštcov a tu sa jej zvestovalo, čo a ako má robiť a niekto k nej príde. Ten niekto bude však pravou obludou a nesmie ho ani vidieť. A naozaj, v noci začal niekto prichádzať. Páčilo sa jej to, lenže po čase, zvedavosť jej nedovolila a zažala lampu. Čo videla? Krásneho šuhaja ležať vedľa nej. Bol to sám Eros. Svetlo ho však odohnalo a zanechal Psychu, ktorá teraz musela prejsť počtom trápení, mučení... ale ani Eros nemohol na ňu zabudnúť. Raz, keď takto usnula, prišiel ku nej a zaniesol ju na Olymp, kde požiadal Zeusa, aby ich osobášil.
V starom Grécku Eros mal mnoho sôch. Všade sa ho znázorňovalo, ako krásneho mládenca, kým niekde v IV. st. p.n.l. Prexitelus ho nezobraznil, ako bucmasté dieťa natešené zo života a práve táto podoba sa nám najlepšie zachovala. Kto ešte nevidel toho bucmastého chlapčeka, ako anjelika, čo v rukách má luk a strelu? Všetci ho poznáme.
Faunus – rímsky boh prírody. Všetci si ho ctili, klaňali sa mu, ale sa ho aj báli, lebo mali strach z jeho hnevu.
Rodičmi Faunusa sú Jupiter a Circe, ktorým pádom patrí ku najstarším božstvám v Taliansku. Faunus, ako sama príroda, bol divoký a vládol si nad poľnohospodárstvom, kde na zodpovednosti mal úrodnosť pôdy, úrodnosť rastlín, čím vlastne od neho záviselo bohatstvo a sila Rímu. Preto aj žil na jednom z rímskych vŕškov – Palatínskom.
Proroctvá poskytoval jedine v noci a to len spiacemu na kozej koži. Vtedy, počas spánku vkradol sa ku osobe a v podobe strašného sna, dostalo sa jej jeho predpovede, veštby, proroctva.
Faunus bol aj ochrancom Italkov. Práve on bol tým bohom, čo zvestoval príchod Aeneasa a pripravil si ľud na neho. Práve on zvestoval, že potomstvo Aeneasa urobí Rím veľkým.
Na česť Faunusa, poriadali sa slávnosti, zvané Lupercalie. Počas tohoto festivalu bývala aj šibačka. Mládenci behali po uliciach a koženými strapcami šibali všetky ženy. Vraj táto šibačka bola užitočná pre osobu.
Faunusa sa neraz prirovnáva aj ku akádskemu Panovi.
Tento boh mal aj sestru, Faunu, ktorá mu zároveň bola aj manželkou. Aj ona sa vyznala vo veštbách. Ona predpovedala, že Herkules bude mať syna, ktorého neskoršie už poznáme pod menom Latinus. Bola aj ochrankyňou žien, takže sa ju neraz nazýva aj Bona Dea, čiže dobrá bohyňa. Vyznala sa vo všetkom okolo gazdovstva a bola najmä veľmi skromná. Nikdy nevychádzala zo svojej izby a nikdy nevidela žiadného iného muža, okrem svojho manžela. Jej chrám sa nachádzal tiež na jednom z rímskych vŕškov. Na Aventíne.
Faunus sa reprodukoval vo faunov, svojdruh satírov, čo boli z polovice ľudia a z polovice kozy. Boli to duchovia prírody, čo podobne, ako aj grécki satíri, nesmierne milovali všetko v prírode, ale hlavne spoločnosť nýmf.
Kult Faunusa bol veľmi rozšírený.
.....................................................JK
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára