25 apríla 2009

Národná vlajka Kostariky.

Národná vlajka Kostariky.

Kompozícia obyvateľstva Kostariky je úplne iná, ako v susednej Nikarague. Až 98% sú potomkovia španielských prisťahovalcov, kým zvyšné 2% sú prisťahovalci z iných európskych krajín, potomkovia černošských otrokov, niečo Číňanov a počet pôvodných Indiánov neprevýši 5000 osôb.

Dejiny krajiny neboli také pohnuté, ako v susednej Nikarague, i keď si aj tu vyčínal americký vojenský avanturista, William Walker. Dnes je táto krajina jedna z mála, kde počet učiteľov prevyšuje počet vojakov. S armádou skoncovali ešte v 1948. roku. Od vtedy majú tam len „civílnu políciu“.

Keď sa rodila federácia bývalých kolónií Strednej Ameriky, aj Kostarika sa stáva jej súčasťou a po rozklade federácie, vyhlasuje vlastnú samostatnosť, ale na čas aj ona používa bývalú spoločnú vlajku, modro-bielo-modrú a spoločný erb. Len v čase 1840-42 robí sa vlastná vlajka, bielo-modro-biela.

Európske meruôsme roky, ich idea, dotkla sa aj Kostariky a následne vzniká aj nová národná vlajka. Na návrh manželky prezidenta republiky, ktorá bola proste očarená Francúzskom, ich revolúciou a dianiami v roku 1848. do vlajky sa prikladá aj červený pruh. Rovno do stredu a do tohoto pruhu sa kladie aj erb. Tento červený pás vraj teraz znamená „civilizačný výdobytok storočia“. Od tej doby, vlajka sa nemenila.

clip_image002

Sám erb však podľahol kozmetickým úpravám a to v 1906. 1934. a posledne, v 1964. roku. Súčasný erb má tri kužeľovité sopečné kopce na úzkom páse súše medzi Atlantickým a Tichým oceánom. Na oboch oceánoch je znázornená loď a v hornej časti erbu je sedem bielych hviezdičiek, ktoré reprezentujú 7 provincí krajiny.

clip_image004

……………..pripravil J.Kulík

Národná vlajka Filipín.

Prvé informácie, skromné, o tomto súostroví, do Európy (XIII. st.) prináša Marco Polo. Číňania, Indovia... ich už poznali a pravda, boli prípady aj ich usádzania sa na Filipínoch. Boli to hlavne obchodníci a rozliční misionári, ale netrvalo dlho a zavítali tam aj moslimovia. Kým sa Európa „spamätala“, už tam boli všetci. Slávny Magelan sa stavil len pri jednom z ostrovov archipelága a to „až“ v roku 1521. Keď sa plul týmto „Tichým“ oceánom, vtedy naozaj bol „tichý“. Trafil. Ak by plul niekoľko mesiacov skorej, alebo neskoršie, v čase tunajších tajfúnov, cyklónov... určite by ho nazval „Búrlivý oceán“, lebo tento úsek zemegule je naozaj búrlivý.

Ferdinand Magelan, podľa krajiny narodenia, Portugál, podľa služieb Španiel, ku ostrovom sa dostal s „flotilou“ až 5. malých lodí a s posádkou „až“ 265. ľudí. Sledoval cestu K. Kolumbusa, ale keď narazil na Ameriku, plul vedľa brehov, až sa dostal na sám juh Južnej Ameriky a tu objavil „Magelánov prieplav“. Konečne priplával ku ostrovu Samar, čo je pomedzi Luzon a Mindanao a podľa vtedajšieho zvyku, vztýčil vlajku Španielska a ostrov vyhlásil za majetok španielskej koruny. S domácim obyvateľstvom nemal nejaké trampoty, nuž hneď začal aj tu hlásať kresťanstvo a krstiť domorodcov. Tento krok pobúril časť rodových náčelníkov, nastali bitky a Magelan hynie. Posádka po čase nasadá na lode a končí naplanovanú cestu okolo sveta.

Španieli, keď dostali správy o svojom novom majetku, hneď tam, ale teraz už z Mexika, vysielajú ďalšiu flotilu. Štyri lode a 380 vojakov. Usadili sa na ostrove Cebu, ale táto pozícia nebola najvhodnejšia, nuž neskoršie sa posúvajú na Luzon, do mesta Manila, kde si dotiaľ pokojne vládol Radža Soliman, moslim. Tento sa postavil na odpor, ale v boji hynie, takže vodca Legazpi v roku 1571. vyhlasuje Manilu za hlavné mesto Filipín. Súostrovie, krajina je nakrstená podľa mena neskoršieho kráľa, Filipa II.

I keď Filipíny pre španielských kolonistov neboli nejak lákavé,nebolo tam toľko zlata na rabovanie, ako v Amerike, predsa tam mali vojenské posádky, kňazov, obchodníkov, bohatých plantážnikov... a Filipíny sa ukázali, ako dobrá stanica, ochrana zlatého nákladu z Mexika, Južnej Ameriky,lebo Karibské more sa stávalo pomerne nebezpečné. Vyčíňali si tu hlavne britskí piráti a kradli im nakradnuté.

Španieli mali aj pomerne veľký úspech v pokresťančovaní obyvateľstva, takže Filipíny sú aj dnes z väčšiny kresťanská krajina.

Postupne, aj do tohoto kúta španielskej ríše začínajú prenikať nové prúdy, náhľady... a rodí sa aj nálada na samostatnosť, ale nič také, aby si Španieli nevedeli poradiť, potlačiť to a pod. Južná Amerika, španielske kolónie sa osamostatňujú, no Filipíny si musia počkať. Musia čakať, kým v Amerike nedozrie idea kradnutia španielských kolónií, americko-španielska vojna, „oslobodenie“ Kuby a vylodnenie sa Američanov. Všetci boli nadšení, lenže, ako sa ukázalo, nič okrem pánov sa nezmenilo. 1898. rok mal byť rokom vyhlásenia samostatnosti, vyhotovila sa národná vlajka, ale zo všetkého bolo nič. Aj vlajka bola zakázaná. Teraz sa na ostrovy hrnuli americkí misionári, americkí obchodníci, učitelia atď. Úradný jazyk sa stáva angličtina. Domorodcov sa spoznáva s „americkým spôsobom žitia“, no recepis na budovanie ríše sa nezmenil. Pribudli iba nové koreniny. Na nezávislosť sa muselo čakať až do ukončenia II. sv. vojny, do 1946. roku.

clip_image002

Táto vlajka Filipín vznikla v 1898. roku, lebo čakala sa nezývislosť, no tzv. I. republika netrvala dlho. Potlačili ju Američania a v 1907. roku aj úplne zakazujú používanie tejto vlajky. Iróniou dejín je, že počas vojny, v roku 1943. Japonci im povolili znovu si vyvesiť vlastnú vlajku. Vyvesili si ju, ale opačne. Červený pás bol hore a modrý dolu.

Aká je smbolika ich farieb? Modrá farba im znamená „ochota obetovať sa za slobodu“. Červená farba im znamená „odvaha, smelosť“. Biely trojuholník znamená im slobodu a údajne, aj tu predstavuje výpožičku zo slobodomurárskej symboliky. V trojuholníku je slnko a tri zlaté hviezdičky, ktoré predstavujú tri hlavné oblasti krajiny: ostrov Luzon, južnejšie ležiacu skupinu ostrovov Visayan a južný ostrov Mindanao.

Osem lúčov slnka predstavuje ôsem provincí, ktoré sa svojho času postavili na odboj vôči Španielom.

Od 1946. roku vlajka sa podstatne nemenila. Počas vlády F. Marcosa tmavomodrý pás sa vymenil za jasnomodrý a v 1997. roku, počas vlády Corazon Aquino, jasnomodrú vymenila trochu tmavšou, tzv. „royal blue“.

V krajine majú až tri úradné reči. Domácu, „tagalok“, ktorej rozumie asi jedna polovica obyvateľstva, ešte stále, aspoň na papieri, jestvuje aj španielština, no nejakou „lingua franca“ im je angličtina, s ktorou majú zvláštne opletačky. Ako väčšina jazykov oblasti Tichomoria, tak aj ich pôvodné jazyky nepoznali rad hlások a najmä ucho im nevie zachytiť rozdiel medzi hláskou f a p. Pravá pokuta, keď si nevedia správne pronancovať ani meno svojej krajiny. vždy je to Pilipíny, žena je Pilipína, ang. „fifty, fifty“ (50: 50) je pipty, pipty, farmer je parmer atď. V Austrálii je ich pomerne slušný počet a v konverzácii sa neraz aj nechtiac musíme zasmiať. Ináč sú to pracovití ľudia, poctiví, no akoby aj nie, keď aj ich filipínsky katolícky kardinál sa volá Sin. Chudák, skoro všetci tam majú španielske mená a on čínske a na dovažok, v angličtine to má význam kardinál Hriech.

………………….pripravil J.Kulík

Národná vlajka Kuby.

Tento ostrov, neskoršiu krajinu, K. Kolumbus objavil už pri svojej prvej ceste, v októbry 1492. roku, ale prvé španielske osady sa tu zakladajú len v čase 1511 – 1524. Pre svoju významnú strategickú polohu, Kuba slúžila viacej, ako vojenská základňa, než kolónia vhodná na exploatovanie prírodných bohatstiev. O Kubu sa zaujímali aj Briti, aj Francúzi, aj Holanďania, takže vojensko-lúpežných akcií nikdy nechýbalo. Neskoršie sa o Kubu začali zaujímať aj Spojené štáty, lebo vraj tento ostrov „kontroluje“ vchod do mexického zálivu.

Španielske kolónie v „Novom“ svete už dávno získali svoju nezávislosť, kým Kube sa to nedarilo. V zaujmoch veľkých koloniálnych mocí nebolo, aby Kuba mala samostatnosť. Skorej figurovala len, ako objekt v politických hrách veľkých.

Koniec XIX. st. aj tu vrcholí nespokojnosťou. Idea samostatnosti zrie, podporujú ju aj všetky bývalé španielske kolónie, lenže tu sú aj Spojené štáty, ktorým vadí už či španielska vláda, alebo aj samostatná Kuba a preto si vypracovali plán. Buď si Kubu kúpia, alebo ju násilne zaujmú. (Podobné plány boli aj čo sa týka územia Stredoamerických krajín.) Bolo tu až päť vojenských výprav, no nevyšlo im to. Kubánec José Marti zorganizoval hnutie za nezávislosť (1895.r.) a nastali nepokoje. „Museli“ zakročiť aj Spojené štáty, takže v 1898. roku toto privádza aj ku „americko- španielskej“ vojne a ku dočasnej okupácii Kuby Američanmi.

Ako koľvek, ale nejaká nominálna samostatnosť sa dostáva už v 1898. roku a v 1902. roku sa vyhlasuje aj samostatná republika Kuba. Samostatná? Sotva. „Plattovým amandmantom“ z roku 1901. samostatnosť Kuby sa ohraničila na toľko, že Spojené štáty si rezervujú právo vojenského zákroku.

V snahe získania samostatnosti, mnohí Kubánci prechádzajú do Spojených štátov a tu agitujú, snívajú, organizujú odpor. Medzi nimi bol aj Narciso López, ktorý v odboji začal používať vlajku navrhnutú básnikom Miguel Teurbe Tolón. Vlajka sa ujala a používa sa aj dnes.

clip_image002

Tri modré pruhy reprezentujú tri vojenské dištrikty, ktoré tam mali Španieli. Dva biele pruhy reprezentujú „čistotu a vlasteneckú snahu“. Červený trojuholník má reprezentovať silu a stálosť, avšak amrickí experti tbrdia, že tu je viditelná *slobodomurárska symbolika, lebo v mnohých bývalých španielských kolóniach sa tento symbol ujíma. Biela hviezdička reprezentuje samostatnosť, svojbytnosť.

* Tak, o tej slobodomurárskej symbolike najslabší hlas by mal byť práve zo Spojených štátov. Od ich prvého prezidenta a dosiaľ, len zopár ich nebolo v tejto „tajnej a záhadnej“ organizácii. Tento symbol (pyramídu, oko...) majú aj na svojich dolárových banknotách. Pri spievaní národnej hymny, kladú si ruku na srdce, čo je tiež prevzaté z praxe slobodomurárov... a z nevedomosti, prax sa začala šíriť. Prostý ľud si myslí, že tak to treba, keď aj Američania si kladú ruku na srdce, lebo pravú príčinu nepoznajú.

………………..pripravil J.Kulík

Národná vlajka Nikaraguy.

Ďalší Stredoamerický štát, ktorý má modro-bielo-modrú vlajku, lebo pôvodne tiež patril do tzv. Stredoamerickej federácie. O tejto časti „Nového sveta“ vedel už aj K. Kolumbus, lebo na svojej štvrtej ceste, pristal práve na brehoch budúcej Nikaraguy.

V prvých rokoch, v čase koloniálnej závislosti, Nikaragua patrila pod správu koloniálnych úradov sídliacich v Guatemale. V 1821. roku sa vyhlasuje aj samostatnosť, lenže vtedy, na dobu dvoch rokov, Nikaragua sa stáva súčasťou Mexika. V 1823. roku, aj táto budúca krajina sa stáva federálnou súčasťou „Spojených štátov Strednej Ameriky“. Vo federácii zotrvala 15 rokov, ale keď sa federácia rozbila, Nikaragua vyhlasuje vlastnú samostatnosť.

Celé XIX. st. aj tu bolo poznačené vnútornými nepokojmi a na dovažok, Severoamerický vojenský avanturista William Walker sa tu vylodnil a pokúsil sa toto územie získať pre svoju krajinu. Na čas sa stal aj prezidentom tejto republiky, lenže v 1857. roku sa podarilo vyhnať ho z krajiny. Utiekol do Hondurasu, kde ho konečne aj popravili..

Ani XX. st. neznamenalo nejaký pokrok. V 1893. roku, na dobu až 30 rokov, prezidentom – diktátorom sa stáva José Santos Zelaya. Nepokoje neprestávajú, stále to vrie, nuž U.S.A. sem vysiela svoju námornú pechotu. Vraj na udržiavanie poriadku. V 1933. r. americký prezident F. D. Roosevelt túto posádku pozýva domov. Nepokoje však trvajú. Ako vnútorné, tak aj vonkajšie. Hádky s Kostarikou a Hondurasom sa len množili. Na prezidentský úrad prichádza Anastasio Samoza a od 1937. roku jeho rodina vládla krajinou. Až do 1960.

Keď sa zrodila idea nejakého prieplavu medzi Atlantických a Tichým oceánom, Nikaragua ponúkla svoje územie, lebo jej rieky a jazerá najlepšie vyhovovali, aby ten prieplav bol práve tu. Písal sa rok 1916 keď táto krajina svoje územie ponúkla Spojeným štátom. Plány nevyšli. Prieplav sa vykopal cez územie Panamy.

Ako všetky štáty bývalej Stredoamerickej federácie, aj Nikaragua mala pôvodnú modro-bielo-modrú vlajku, kde na bielom páse bol aj erb. Súčasný erb samostatnej Nikaraguy sa len málo líši od toho starého, pôvodného. Hneď po rozklade federácie, aj táto krajina na čas používala „spoločnú“ vlajku, ale už v 1854. zjavuje sa nová , žlto-bielo-fialová. Neviala dlho. Roky občianskych vojen, americkej intervencie... videli mnoho vlajok. Striedali sa jedna, za druhou, až 1908. rok priniesol aj návrat ku „starým“ federálnym farbám a určitú maličkú modifikáciu „starého“ spoločného erba.

clip_image002

V 1971. roku sa konečne schvaľuje táto vlajka, avšak v čase vlády sandinistov (1979 – 90), zjavuje sa aj nová vlajka. Červeno-čierna. Dnes ju zase vystriedal „pôvodná“.

 

 

 

 

clip_image004

 

 

Erb krajiny je vlastne trojuholník, čo má predstavovať ideu rovnosti. V ňom je „čiapka slobody“ a 5 vulkanických končiarov medzi dvomi oceánmi, čo bolo aj symbolom 5. krajín bývalej federácie.

 

 

 

 

Obyvatelia krajiny sú až na 85% miešanci, Indiáni s belochmi, 10% sú mulati (miešanci Indiánov a černochov) a zvyšných 5% sú buď čistí Indiáni, černosi, prípadne Španieli.

……………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka Hondurasu.

Pri kolonizovaní Ameriky, Španielsko malo dobrú základňu v súčasnom Mexiku. Kuba atď. boli pomerne malé, kolónie, avšak Mexiko bolo nie len veľké, ale aj bohaté. Odtiaľ sa šíril ich vplyv, lenže keď si táto kolónia získala samostatnosť (1821. r.) aj susedné kolónie, strednej Ameriky (El Salvador, Guatemala, Kostarika, Honduras a Nikaragua) sa dostali do orbitu Mexika. O dva roky neskoršie aj oni vyhlasujú vlastnú samostatnosť a zjednoťujú sa v nejakú koalíciu, federáciu, „Spojených provincií strednej Ameriky“, lenže táto federácia nemala dlhý život. Honduras ju opúšťa už v 1838. roku, ale pôvodnú vlajku federácie si necháva. Táto, podobne, ako aj argentínska, mala tri pruhy: modro-bielo-modrý. *Majme na zreteli, že toto boli farby uniformy španielských vojenských posádok v Amerike a preto si mnohé krajiny, ako svoje národné farby volia, práve tieto dve - má ich aj Kuba.

V roku 1866. keď nastal relatívny pokoj, minula sa vlastná občianska vojna, zahraničné invázie atď. zvolala sa porada, na ktorej sa rozhodlo, že národnou vlajkou im bude „stará“ vlajka bývalej federácie, ale aby nedošlo ku nedorozumeniam, na ústredný biely pás sa priloží aj 5 modrých päťcípových hviezdičiek, ktoré teraz budú reprezentovať 5 bývalých provincí, štátov, zaniknutej federácie.

clip_image002

Už aj táto vlajka ukazuje, že idea „Spojených štátov...“ je ešte vždy živá. Hlavne v kruhoch tamojšej inteligencie. Bolo zopár pokusov o novú federácie, ale vždy to nejak skrachovalo. S voľbou „národnej“ vlajky budúcej federácie nemajú zatiaľ žiadny problém. Všetci sa zhodujú, že to má byť modro-bielo-modrá.

 

…………………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka Guatemaly.

clip_image002Brehy Guatemaly videl už aj K. Kolumbus, lenže tento úsek neskoršie zaujali Briti a nazvali to British Honduras, či paralný názov je aj Belize. Pravda, republika Guatemala má aj dnes nárok na tento úsek „svojho“ územia.

Do oblasti súčasnej Guatemaly už v roku 1524. prichádza aj španielsky „výskumník“ Pedro de Alvarado a kladie základy mesta Santiago de Guatemala, z ktorého španielska koruna neskoršie spravovala nie len v tejto kolónii, ale aj nad oblasťou súčasného El Salvadora, Hondurasu, Nikaguy, Kostariky a priľahlými provinciamy súčasného južného Mexika.

V čase získavania samostatnosti, aj táto krajina sa na čas dostala pod správu Mexika, ale v 1823. roku, spolu s inými (Nikaragua, El Salvador, Kostarika, Honduras) zlučuje sa vo federáciu Stredoamerických krajín, lenže federácia sa už v 1840. roku rozkladá. Liberálne zmýšľajúci občania a konzervatívna pravica sa nemohli zhodnúť, takže dochádza aj ku občianskej vojne šírom federácie. Ako iní, aj Guatemala sa osamostatňuje a v 1843. roku vyvesuje si novú národnú vlajku. Táto sa neujala. Bolo tu ešte niekoľko vlajok, ale v 1871. vzniká najnovšia, podľa vzoru argentínskej, ktorá sa zase kozmetický upravuje, takže dnešná, namiesto horizontálnych, má kolmé pruhy. Farba zostala pôvodná. Modro-bielo-modrá. clip_image004

Na biely pruh pribúda aj nový erb. Aj on zažil úpravy – posledná bola v 1997. roku.

 

 

 

 

 

 

 

 

……………………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka El Salvadora.

 

clip_image002Španielsko malo čoraz viacej trápenia a to nie len so svojími kolóniamy po svete, hlavne v Amerike, ale aj doma. Boli tu ambície Britov prešíriť si svoj vplyv aj na karibské ostrovy, na strednú a Južnú Ameriku a bola tu aj hrozba z Francúzska, Napoleón. Kolónie dostávali čoraz väčšiu autonómiu... až tu vzplanuli aj nepokoje a provincie, jedna za druhou, vyhlasujú vlastnú samostatnosť. Hlavne tie okolo rieky La Platy, z ktorých neskoršie vzniká Argentína. Zjednotili sa pod jednou vlajkou, modro-bielo-modrou a „patrioti“ iných španielských kolónií sa práve na túto vlajku začali dívať, ako na vlajku slobody. Túto argentínsku vlajku určitý „patriota“, Luís Aury prenáša aj do kolónií v Karibskom mori a na čas ju vztýčil aj na ostrovoch Santa Catalina. Tento akt zohrial vášne obyvateľstva Strednej Ameriky a aj týto sa začali dožadovať slobody, samostatnosti. Samostatnosť provincií Strednej Ameriky sa vyhlasuje už v 1821. roku, lenže nikto nepočítal s ambíciamy už samostatného Mexika a na čas (dva roky), menší južní susedia sa stávajú jeho súčasťou. Táto „bezočivosť“ vzbúrila krv „patriotov“ a plukovník Manuel José Arce z El Salvadora začal s odbojom. Ako vlajku slobody, zvolili si (podľa agrentínskeho vzoru) modro-bielo-modrú vlajku, ktorú si aj úradne, 20. feb. 1822. roku dali „posvätiť“ v jednom chráme San Salvadora a práve táto vlajka sa neskoršie aj stáva úradnou vlajkou Stredoemerickej federácie.

Federácia netrvala dlho. Roztrhala, rozložila sa na päť krajín. El Salvador na čas ešte používal „starú“ vlajku, až do 1865. roku, kedy sa volí nová národná vlajka. Táto sa hodne podobala vlajke Spojených štátov Severoamerických, no v 1912. roku sa koná ďalšia voľba národných farieb a vracia sa ku podobe pôvodnej, „starej“ vlajky bývalej federácie. Urobilo sa ešte niekoľko menších, kozmetických úprav (posledne v 1972. r.), takže súčasná vlajka krajiny je skoro istá taká, akú mala zaniknutá federácia. Tri vodorovné pruhy, modro-bielo-modrý a do bielého pruhu sa umiestnil erb podobajúci sa erbu zaniknutej federácie, s mottom „Boh, jednota, sloboda“.

clip_image004

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

* Všimni si, že v erbe krajiny je päť zástav reprezentujúcich 5 súčasných samostatných krajín bývalej federácie. Päť kopcov, nad ktorými ešte vždy horí aj svieca, iskrička nádeje na obnovenie federácie.

Aj v tejto krajine tá idea o spolupatričnosti krajín Strednej Ameriky je živá.

………………….pripravil J.Kulík

Národná vlajka Urugvaju.

  Amerika, vábne slovo, ktoré v našom slovníku znamenalo len Spojené štáty a veru aj do tej „teplej Ameriky“ dostal sa nejeden Slovák – bez ohľadu, či z „Hornej“, alebo „Dolnej“ zeme. Neskoršie sa rozchýrilo, že na svete sú až tri Ameriky. „Studená“, „Teplá“ a „Pravá“. Keď prídeš do Hamburgu, budú ti tam vychvaľovať všetky Ameriky, ale nedaj sa nadať. Od tej „teplej“ utekaj. Utekal, kto mohol, ale pán majter Kiš – obuvník- z Petrovca, neutiekol. Loď do Ameriky, zakotvila v Montevideo, v Urugvaji a jeho tam vyhodili. „Chlape, si na konečnej“. Táto „Amerika“ bola spod Peskary (cigánska osada na „širine“ pri Kulpíne), ale čo? Von sa musí. Nejak si zarobil toľko, aby mohol domov napísať: „Kupujte mi šifkartu, lebo tu zahyniem“. Nič zvláštne. Podobné listy rodiny dostávali a aj dostávajú, zo všetkých „troch Amerík“, ba viem o podobných situáciach aj v Austrálii. Vyemigrovať nie je pre každého.

Španielsko si zaujalo oblasti nie len južnejšie, ale aj severnejšie od La Platy, lenže na túto oblasť cielilo aj Portugálsko (Brazília) a neskoršie aj Británia, takže Urugvaj je nejakým kompromisom zaujmov troch koloniálnych mocí. Keď si sem začali pchať svoj nos aj Briti, kolonisti videli, že Španielsko nie je schopné obrany svojich kolónií a začala sa šíriť idea o vlastnej samostatnosti. Južnejšie od La Platy (provincie budúcej Argentíny) to bolo ľahšie, avšak v provinciách „Banda Oriental“ (budúci Urugvaj) to nešlo najhladšie, no predsa, keď tieto provincie, ako samostatný štátny útvar uznala aj Argentína a aj Brazília, clip_image002vlajka novej republiky Urugvaja zaviala po prvýraz 16. dec. 1828. roku.

Podobala sa argentínskej. Modro-biele vodorovné stuhy a v ľavom hornom rohu je „májové slnko“. Od 1830. roku vlajka má dospolu 9 pásov. Štyri modré a päť bielych, čo vraj reprezentuje úniu 9. provincií. Staršia verzia mala 9 modrých pruhov, ba najstaršia mala v každom modrom páse aj tenkú červenú pruhu.

clip_image004

 

 

„Májové slnko“ Urugvaju je trochu jednoduchejšie od toho argentínskeho.

 

 

 

 

………………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka Argentíny.

clip_image002

    Argentína, aspoň rozlohou, je druhá najväčšia krajina v Južnej Amerike (hneď po Brazílii) a pre nás je zaujímavá aj preto, že tu žije pomerne hodne Slovákov. (Vraj asi 45,000.) Hlavne v oblasti hlavného mesta, Buenos Aires, ale ešte viacej v provincii Chaco, v okolí mesta Presidencia Sáenz Peńa (oklité dediny – Tigrica...-, dedinky, farmy). Práve do tejto provincie, v rokoch po I. sv. vojne prichádza počet Slovákov a to nie len zo Slovenska, ale ešte viacej z Vojvodiny a Bulharska. Konečne, aj prvý stály kňaz slovenského evanjelického zbora v Melbourne, Ondrej Kolec je potomkom týchto vysťahovalcov. „Korene“ rodiny sú v Sriemu, v Dobanovciach. Okrem neho, v Melbourne žije ešte počet slovenských rodín, ktoré prišli sem práve z Argentíny, ako Dudka, Fodor, Klepáč...

Do tejto, v ľude známej, ako „teplej“ Ameriky, nejak sa zatúlal aj Martin Bencúr – Kukučín a to, na jej sám „spodok“, na juh, ku „americkým závejom“ a tu sa „skovala“ aj fráza „Mať volá“. Volala, ale nejak neprijala. Aspoň v chápaní Slovákov z Dolnej zeme, Vojvodiny.

Argentína nám je zaujímavá aj preto, že dostala pomenovanie podľa striebra (lat. argentum), ktorého tam vlastne ani nebolo, ale španielski conquistadori sa domnievali, že ho najdu. Tamojší Indiáni mali nejaké striebro (z „dovozu“) a na brehoch rieky, v piesku nachádzali niečo, čo si mysleli, že je striebro, ale nebolo. Bola to platina. V tom čase skoro bezcenný kov. Najväčšia rieka, Rio de la Plata dostala meno podľa striebra, ktoré sa po šp. nazýva plata. (Španielska etymológia tohoto slova je „pestrá“ a náš ekvivalent – etymologický- by bol plošina, platňa a pod.)

Vlajka tejto krajiny je tiež zaujímavá, lebo ovplyvnila nie len podobu národnej vlajky Urugvaja, ale aj národnú vlajku El Salvadora, Guatemaly, Hondurasu, Kostariky a Nikaraguy.

Keď nejaká kolónia zosilnie, začne byť nespokojná so svojim postavením a dožaduje sa nezávislosti. Tento proces poznačil aj Argentínu a to už začiatkom XIX. st. „Patrioti“ Argentíny už v máji 1810. roku si pripínali modré kokardy, aby preukázali svoju nespokojnosť so správou španielského vicekráľa. Na farbu kokardy vplýval asi aj fakt, že keď Briti videli, ako moc Španielska nad touto svojou koloniou chabne, vyslali tam svoju námornú flotilu s úmyslom zaujatia si aj tejto kolónie Španielov. Nevyšlo im. Na odboj sa postavila vojenská posádka, ktorej členovia boli už akože Argentínčania a uniforma týchto bola vo farbách „nebomodrá-biela-nebomodrá“.

Generál Manuel Belgrano v roku 1812. sa rozhodol aj vyvesiť „národnú“ vlajku v týchto farbách, čo zase podmienilo, že že v júly 1816. r. Argentína, v tom čase len nejakou časťou „Spojených provincií la Platy“, vyhlásila aj svoju samostatnosť, avšak potrvalo to, až do 25. feb. 1818. aby sa tam priložilo aj „slnko“, „slnko mája“, čo sa zase vzťahuje na, akože historickú skutočnosť, že v deň tých pohnutých časov, máji 1810. cez husté mračná, predsa zasvietilo slnko. Argentínske slnko vraj nema nič spoločného so symbolom slnka Inkov, ktoré sa nachádza v erbe a vo vlajke Equadora.

clip_image004

„Argentínske slnko“

     Španielska koruna si vládla nad obrovským územím kontinentu, ktoré bolo rozdelené na počet provincií a pri tomto zápase o samostatnosť, každá provincia mala aj svoju „národnú“ vlajku, ale svojou dôležitosťou, všetky zaostávali za provinciou Buenos Airesu, takže jedine táto provincia mala predpoklady stať sa stredobodom budúcej črtajúcej sa federácie. V 1860. sa aj urobila bodka v procese unifikácie a vlajka Buenos Airesa, „nebomodrá-biela-nebomodrá“ sa stáva vlajkou všetkých zjednotených provincií, výnimkou provincií severne od ústia rieky La Platy, budúceho Urugvaju. Tieto mali trochu inú minulosť, boj proti šíreniu sa vplyvu Portugálska, či ich brazílskych kolónií.

Ten odtienok „nebeskomodrej“ farby sa nikdy úradne nešpecifikoval a zase len 16. augusta a to v 1985. roku povolilo sa aj súkromným občanom, aby vo svojej, z „patriotizmu“ vyvesenej vlajky mali aj „májové“ slnko. Do vtedy, to slnko mohla mať len vlajka ústrednej vlády a armáda.

…………………pripravil J.Kulík

22 apríla 2009

Čakáme na dážď? Čakáme!

Veru, mohlo by aspoň trochu spŕchnuť aj u nás, lebo od decembra (a teraz je stred apríla) sme nedostali ani kvapku. Dážď nám je prepotrebný a to nie len taký obyčajný, ale pravý tropický lejak a aj to sa musí liať aspoň celý týždeň. Vodné nádrže, odkiaľ si vodu privádza Melbourne... sú už skoro úplne prázdne. Murray rieka, nebyť nádrží, už dávno by bola suchá. Nieto vody ani pre farmy, plantáže, vinohrady... Aj tieto nádrže sú už skoro prázdne. Niekde je len 10%, ba najväčšia nádrž Hume má už len 3% vody. Všetko sa suší, hynie a kraj sa mení v púšť. Áno, máme tu aj nejaké búrky, ale len prachové. Skoro každý deň. Keď sa ten prach zdvihne, nič nevidíš. Ani na krok. Najlepšie je byť len doma, lenže takáto búrka ťa môže zastihnúť aj na ceste. Nič, vyboč a čakaj. Čakaj dve, tri, alebo aj viacej hodín, kým sa búrka stíši. Aspoň toľko, aby si videl na cestu a ponáhľaj sa domov, lebo ťa čaká veľká robota. Zmetanie prachu, vysávanie... Tento jemný prach si najde aj najmenšiu škáru a cez zatvorené okná, dvere, nafúka dnu na tony prachu.

Aby som vám priblížil našu realitu, prikladám zopár fotiek. Len z našej farmy.

clip_image002

Vodná nádrž pre statok už dávno vyschla.

clip_image003

Prázdna vodná nádrž. Nič nieto. Ani blata.

 

clip_image005

 

Eukalypt vraj znesie aj suchotu. Tento nezniesol.

Po 15. suchých rokoch, aj on uschol. Rovno na jednom

z naších pasienkov.

 

 

 

 

***

clip_image006

Takto nám vypadá „zadný“ pasienok. Na ploche asi 70 hektárov sa nenapasie ani jeden zajac.

Keby nám vždy pršalo, ako to „vyprorokujú“ meteorológovia, krajina by inak vyzerala. Áno, byť meteorológom je najlepšie povolanie na svete. Ak si uhádol, tak to preto, lebo aj niečo vieš a ak si neuhádol, tak je to preto, že si tam svoje prsty zamiešala aj „vyššia sila“.

V tunajších dedinských krčmách farmári si z nich robia opravdový posmech. Akú koľvek nám dajú predpoveď, farmári sa stavia, že tak nebude. Ešte som nepočul, aby čo i jeden z nich prehral.

Ináč, nechýba nám ani „falošných“ prorokov, ale ani im nič nevychádza. Farmári si konajú stretnutia modlitieb. Úpenlivo sa modlia a nič. Tí „pokrokovejší“ už sa nadali aj nahí tancovať a zase nič. Rob čo len chceš, ale pršať nebude. Vraj toto je tzv. suchota storočia. Pravidelne sa vraj vracia každých 100 rokov.

„Daždovníci“ (meteorológovia) nám zase niečo sľubujú. Vraj nejaký dážď bude cez víkend. Veriť im? Sotva, lebo vždy predpovedajú, „o týždeň bude dážď“ a ako sa blíži ten osudný deň, tak začnú driblovať, aby deň skorej zverejnili, že „ je nejaká možnosť malých spŕšok“.

Až raz budú záplavy aj tu, odfotím si aj ten zázrak. Na pamiatku. Aby som videl, ako to vypadá po daždi. Inak, na každú kvapku tunajšia príroda prudko reaguje. O dva, tri dni včera spálenú pôdu prikryje zeleň. O týždeň jej je už toľko, že aj statok sa môže pásť.

V tejto suchote, aj kengúry trpia. Pohli sa z lesov, do miest. Pri prechodoch cez dialnice, masove hynú. Okolo ciest sú same mŕtvole kengúrov. Keď sa dotiahnu k nejakému mestu, hneď skáču do dvorov a ničia záhradky. Len pred pár dňami nejaká kengúra zaútočila na jednu ženu a to rovno v predmestí Melbournea, v Sunburry. Dokaličila ju. Teraz sa zotavuje v nemocnici.

…………….píše J.Kulík /Austrália/

20 apríla 2009

Národná vlajka Grécka.

Národné vlajky.

Na časť „národných vlajok“ sa nám zapája slušný počet návštevníkov, čo nás pravda teší a mnohí z vás majú aj otázky na, tú, alebo onú národnú vlajku, národné farby, symboli a žiadajú si dodatočné vysvetlenia.

V tej prvej časti „národných vlajok“ sme sa orientovali hlavne na slovanské vlajky, ich evolúciu, symboliku a súvis s inými, podobvnými vlajkamy.

Všetky národné vlajky, ich farby, skrývajú v sebe nejakú symboliku, i keď určitá farba sa v rozličných národoch inak interpretuje. Napr. len biela farba má celý rad rozličných interpretácií. Všetko záleží na tom, ktorý národ a ako si ju vysvetľuje.

Posledne sme mali niekoľko vyhľadávaní súvise s gréckou a austrálskou vlajkou. Začneme to s Gréckom.

Národná vlajka Grécka.

clip_image002

Svojho času, celý Balkán bol pod Turkami, ale zároveň tu aj vládol neustály boj o vymanenie sa z ríše Turkov. Povstanie striedalo povstanie, kým medzi povstaniami boli neustále obmedzené gerilské akcie obyvateľstva a pravda, aj krvavé potláčanie každej, i najmenšej iskričky nepokoja kresťanov Balkánu.

V otomanskej ríši bolo aj Grécko a hlavne v XIX. st. vypukla tu masová vzbura obyvateľstva, dožadujúca sa samostatnosti náboženskej slobody. Konečne, nejaká samostatnosť sa získala už v 1820. r. a pravda, nechýbalo nadšencov, čo vyrokovali s najrozličnejšími návrhmi na národnú vlajku. Všetky boli akože vo farbách revolúcie, vzbury, povstania a spomenieme, že tu bol návrh na pruhy „čierno-bielo-červené“, boli aj čisté biele s rozličnými symbolmi z národnej (bohatej) minulosti, modré s podobyzňou najrozličnejších „svätých“ a revolučnými sloganmi, avšak v máji 1822. roku, zvolili sa farby „bielo-modrá“, ktoré vraj symbolizujú grécku oddanosť ku pravosláviu. Tieto farby sa aj ujali.

Vlajka peviny je pruhovaná. Päať modrých vodorovných pásov a štyri biele vodorovné pásy. V ľavom roku je „kantón“ (modrý štvorec, modré pole) s bielym krížom. Toto vraj reprezentuje „Božskú múdrosť a slobodu krajiny“. Pravda, interpretácií na symboliku pruhov nechýba. Často počujeme, že tých 9 pásov je vlastne 9 slabík (gréčtiny), ktoré sa môžu interpretovať aj, ako: „Sloboda, alebo smrť“ atď.

Od ustanovania tejto vlajky, Gréci nerobili žiadne markantné zásahy do jej podoby. Najviacej, menila sa len intenzita modrej farby.

Bavorská dynastia (vládla tam svojho času, od 1833 – 1862) zvolila si jasnomodré pruhy, aby to bolo v súlade s farbamy Bavorska. Neskoršie, v rokoch 1967 – 74, počas vlády vojenskej hunty, úradné pruhy boli tmavomodré. Súčasná modrá farba je niekde v strede intenzity a v použití je od decembra 1978. roku.

……………….píše J.Kulík

Národná vlajka Austrálie a N. Zealandu.

 

clip_image001

Štyri podoby úradnej vlajky Austrálie.

1/ Súčasná úradná vlajka.

2/ Červená úrádná vlajka. V čase sv. vojen, bojovalo sa pod touto vlajkou. Dnes, asi následkom „chladnej vojny“, úplne ju vystriedala modrá (v 1953. r.), avšak dnes je úradnou vlajkou aust. obchodného námorníctva. Používa sa jedine na mori a nikdy nie na pevnine.

3/ RAAF (Royal Aust. Air Force), čiže vlajka vojnového letectva.

4/ „Royal Aust. Navy“, vlajka austrálskeho vojnového námorníctva.

V erbe, v samom štíte, sú erby šiestich štátov federácie, ktoré „drží“ kengúra a emu. Vraj preto sú tam, lebo tieto zvieratká nevedia ísť spiatočným krokom. (Tak si to interpretuje ľud.) Nad erbom je sedemcípová hviezda, reprezentujúca 6 federálnych štátov a územie hlavného mesta, Canberry a teritórium severa krajiny (Northern Teritory). Pod erbom je rozkvitnutá zelená halúzka tunajšej akácie (wattle tree), úradného kvetu Austrálie.

Do 1953. roku, ako úradnú vlajku krajiny, mali sme britskú, kým súčasné podoby boli len akože poloúradné.

Podľa „Flags Act 1953“ úradná vlajka krajiny je modré pole, kde hornú ľavú štvrtinu zapĺňa „Union Jack“, čiže vlajka Británie. Pod touto, na modrom poli je veľká biela sedemcípová hviezda reprezentujúca šesť štátov Austrálie a teritórie Commonwealthu (Canberra a Norther Teritory). V druhéj polovici modrého poľa je súhviezdie Južného kríža, kde štyri hlavné hviezdičky sú tiež biele, sedemcípové, kým najmenšia, akože vedľajšia, „Epsilon Crusis“ je päťcípová.

Evolúcia národnej vlajky mala svoje štádiá a tie poloúradné sa menili, vyvíjali, až v čase 1831 – 1920 jestvovala aj poloúradná „Federation“ vlajka, kde bol modrý kríž a 5 bielych hviezdičiek. Bola tu aj vlajka „rebelov“ (zlatokopov), vlajka „Eureca Stockade“, s modrým poľom a bielym krížom, kde bolo tiež 5 bielych hviezdičiek. Dnes sa používa pri rozličných demonštráciach, hlavne v demonštráciach robotníckych syndikátov.

V roku 1901. vzniká federácia austráskych kolónií a bol rozpísaný súbeh na úradnú vlajku. Komisia prijala na tisíce návrhov, no s modifikáciamy sa ujala „tradičná“ podoba. V roku 1954. túto podobu uznáva aj monarchia Británie, no ešte sa proces asi nezakončil. Mnohí sa dožadujú úplného oddelenia sa od monarchie, ustanovenia republiky Austrálie a pravda, ak to vyjde, bude potreba aj zmeny národnej vlajky. Mnohým vadí, že tam je vsunutá aj britská vlajka a Briti, neraz úštipačne poznamenajú, že „... a do ktorého jachtového klubu patríte?“, lebo v Británii podobnú vlajku majú práve ich jachtové kluby.

Nič zvláštne. V Tichomorí je spústa ostrovných krajín, ich „národných“ vlajok, kde ľavú hornú štvrtinu vypĺňa britský „Union Jack“. Nejedna z nich je už aj republikou, ale to si tam nechali, akože pamiatku na minulosť, patričnosť ku Británii.

Nový Zealand.

clip_image002

Austrália, Nový Zealand, sú si najbližší susedia a ako takí, neraz sa aj pohádajú. Triviálne. Podobne, ako Kysáč, Pazova, Kovačica s Petrovcom. Majú nejaký komplex podradenosti, ale dejiny európskeho osídlenia sú im paralelné. Rozdieľ je len v tom, že N. Zealand je hodne menší a Austrália im je nejakým „starším“ bratom, má viacej obyvateľstva, je bohatšia... takže aj dnes, najviacej prisťahovalcov máme práve z N. Zealandu, po čom nasleduje Brtitánia (už nie „Veľká“) a po tomto, na rebríčku sa striedajú krajiny Európy, Spojené štáty... až sú tu aj krajiny Ázie a Afriky.

Keď sa zvolala schôdza „britských kolónií Južného Tichomoria“ s úmyslom formovania nejakých „Spojených štátov Tichomoria“, vôľky, nevôľky, prišla aj delegácia zo Západnej Austrálie, avšak delegácia N. Zealandu sa nedostavila. Zostali mimo. Asi im vadil návrh, aby sa budúca krajina nazývala „Commowealth of Australia a New Zealand“, lebo tam, v názve by neboli na prvom mieste. Ako koľvek, ale aj dnes je tu banka „ANZ“ (Austrália a N. Zealand), oslavuje sa „ANZAC Day“ (Deň austrálskeho a novozealandského vojenského kontingentu – I. sv. vojna) atď. Austrálania si z nich uťahujú a oni odskakujú (od zeme). Podobne, ako je to medzi Nemeckom a Rakúskom, alebo Moskvou a Petrohradom (Leningradom, St. Petersburg...).

Aj N. Zealand, krajina večného mája, aj po otázke národnej vlajky prešiel svojou evolučnou cestou. Už v 1834. roku, federácia maorských plemien vyšla s návrhom na národnú vlajku. Mala to byť biela plocha s krížom červenej farby, kantón modrej, s hviezdičkamy... a tak postupne, nikdy tu nechýbalo návrhov s „Union Jack“, Južným krížom, ba aj s písmenami „NZ“ atď. Maori, pôvodní obyvatelia, čo tam žili už vyše tisíc rokov, nikdy sa nezdráhali od využitia britského symbolu (Union Jack), lebo sa chápali, ako lojálni občania impéria, avšak červená farba bola ich symbolickou „manou“ = nadprirodzená sila, ktorá môže prebývať nie len v ľudskej osobe, ale aj v každom predmete; symbolická farba autority,vplyvu, moci,prestíže atď.

Keďže N. Zealand sa na zasadnutie „federácie Tichomoria“ v 1901. r. nedostavil, už v 1902. roku si usporiadal svoje vlastné zvláštne zasadnutie a hlasovalo sa aj o národnej vlajke. Rozhodlo sa pre podobu, čo sa používala v čase medzi 1869 – 1900, s nápravou, že tie hviezdičky konštalácie Južného kríža budú väčšie a definovanejšie. Farba hviezdičiek je červená, s bielym okrajom a na rozdiel od vlajky Austrálie, hviezdičky sú päťcípové a v súhviezdí im chýba „Epsilon Crusis“, ako aj veľká hviezdička pod „Union Jack“.

Austrália a Nový Zealand sú si bratské krajiny, takže neraz pri anketách, ako Novozealanďania, ešte väčšmi Austrálania, sa mýlia, keď príde otázka identifikovania svojej národnej vlajky.

…………………..píše J.Kulík

13 apríla 2009

Pýtate sa ..... /B/ Slovenské ľudové kroje.

Pred niekoľkými dňami bol tu aj dotaz z New Yorku. Niekto, potomok naších vysťahovalcov si vyhľadával informácie o slovenskom ľudovom kroji zo západného Slovenska. Konkrétny návštevník sa snažil tú svoju otázku napísať po slovensky, ale jasné bolo, že jazyk mu už nejde. V duši si to prekladal z angličtiny, do slovenčiny, avšak takúto slovenčinu dobre poznám. Aj tu, v Austrálii, deti naších vysťahovalcov čoraz častejšie sa takto vyjadrujú. Slová poznajú, alebo si ich najdu v slovníkoch, ale rody, pády, koncovky... im už nejdu, ba nejdu im ani všetky hlásky. Najväčší problém majú s výslovnosťou hlások, ako je „ď“,„ť“, „ľ“ a pravda, „potkýnajú“ sa aj pri rozlišovaní „h a ch“. Príklady: tetka (teta), najčastejšie im vypadne četka (čo v srbch. má význam štetky); Hodiť (kameňom) a chodiť (prechádzať sa), v ich výslovnosti sa vôbec nerozlišuje; Hľadí, hladí, chladí je už veľmi tvrdým orieškom; ľudový a ludavý (pochabý) je ďalším orieškom vo výslovnosti. Príkladov je neúrekom, avšak zazlievať im, asi nesmieme. Angličtina tieto hlásky, ako štriktne vyhranené, nepozná, avšak tie deti, čo navštevujú doplnkovú školu slovenčiny vedľa slovenského spolka „Ľudovít Štúr“, alebo aj súkromnú evanjelickú školu „Good News“, kde sa fakultatívne vyučuje ako slovenčina, tak aj slovenská kultúra a dejiny, tieto problémi nemajú. Áno, máme tu už nejakých vyše 30 rokov, aj doplnkovú školu slovenčiny. Zorganizovali sme si ju vedľa spolka „Ľudovít Štúr“ (vyučovania sa konajú v každú sobotu) a na dovažok, pred asi 15. rokmi v rámci systému súkromných škôl, evanjelická cirkev Austrálie, za „nežistnej“ pomoci členov ev. zbora „Krista Pána“ (Laverton, kde máme celý areál, ako kostol, dve fary, spoločenskú halu atď.) v predmestí Werribee (celkom blízko) založila „normálnu“, súkromnú školu. Tu máme možnosť, v rámci normálnej učebnej látky, fakultatívne vyučovať aj svoj jazyk, kultúru, dejiny... čo sa nám darí „hrboľate“. Vždy je tu zápas s prednášateľským kádrom, ale ak aj „netečie, tak aspoň kvapká“.

Vedľa slov. spolka „Ľudovít Štúr“, už niekoľko decénií celkom slušne nám funguje aj tanečná skupina. Vlastne máme to rozdelené až na niekoľko skupín, ako: najstaršia, stredná, najmladšia... (urobili sme aj niekoľko zájazdov do Vojvodiny, na Detvu...) a v „šatni“ by sme mali mať aspoň 5 kompletov slovenských ľudových krojov. Jeden nám darovala MS, na druhý nám poslala látku, no zvyšné tri financovala naša rodina.

Na vyhľadávanie „západoslovenského“ ľudového kroja, môžem poznamenať, že celá otázka je nejak „široká“. Už či na Dolnej zemi, ale hlavne na Slovensku, čo dedina, to iný kroj, ba niektoré dediny (náboženský zmiešané) majú aj viacej odlišných krojov. Katolícky, evanjelický... ale predsa nejakým spoločným menovateľom im je, že každý dedinský kroj v sebe skrýva aj bohatstvo kraja. Ak je kraj bohatší, aj kroj je pestrejší.

Na Slovensku svojho času boli vydané rozličné knihy, štúdiá na túto tému. V mojej knižnici z toho mám len zlomok, avšak patričná osoba, ak ju naozaj zaujíma „ľudový oblek“ určitého kraja, nech sa obráti na Maticu, alebo na nejaký slovenský spolok v Amerike. Určite si to zoženie. Moja kontribúcia bude veľmi chudobná, ale pokúsim sa.

Majme na zreteli, že industrializácia sa nás dotkla pomerne neskoro, takže „ľudový kroj“ si tu pekne požil až do druhej polovice XX. st. čiže do Ameriky (alebo aj na Dolnú zem) sme emigrovali, ako praví chudáci. Na to ukazujú dobové fotky.

clip_image002

Cigáni zo Srbska na Elis Island.

clip_image004

Skupinka Sloveniek pri východe z Elis Island.

clip_image005

Starec z okolia Trenčína.

clip_image008

Oldomáš na jarmoku v Detve.

clip_image009

Pri poľnej kolíske.

clip_image011

Pri potoku.

* Foto, Pavel Socháň. O ňom si ešte pohovoríme.

clip_image012

Gazda z Jasenovej.

clip_image013

Ranná toaleta.

clip_image014

Na Liptove.

clip_image015

Trenčianska Teplá.

clip_image006[1]

Deti z Horehronia.

Áno, boli sme biedári. Utláčaní z každej strany, ale chvalabohu, dnešná situácia je už iná. Tie naše „ľudové kroje“, kroje, či každodenný oblek nášho ľudu sa tiež zmenil.Najrozličnejšie folklórne skupiny siahajú po ňom, ale nie po tom „každodennom“, lež po „sviatočnom“ a tie, pravdu povediac, boli vynikajúce.

clip_image018

Čičmany a Drážovce.

clip_image020

Novohradský Poltár.

clip_image021

Vajnory a Myjava.

clip_image023

Okolie Levoče – Čajkov.

clip_image024

Vyšívačka zo Zliechova.

clip_image026

Kopčany.

clip_image028

Trenčianska Teplá.

Koľko krojov na Slovensku? Len toľko, alebo aj viacej, ako je tam dedín. Tu sa to však nekončí, lebo poriadne percento je nás aj v Maďarsku, v Srbsku, v Rumunsku... a verte mi, všade máme aj svoje ľudové kroje, kroje, ktoré boli živé ešte aj v druhej polovici XX. st. Len napr. v bývalej Juhoslávii, teraz v Srbsku sú až najmenej štyri dištinktné skupiny. Petrovec (a okolie), Banát , s Aradáčom, Stará Pazova a v Báčke môžeme spomenúť ešte aj Pivnicu (myjavské prvky) a katolícka časť Selenče.

Hádam sme vyhoveli určitej osobe z Nev Jorku (ako to nazývali naší), lebo predsa, len táto oblasť si zaslúži svoj vlastný blog, vlastných expertov a my na to nemame ani času a ani sily a expertízy. Najviacej, čo ešte môžeme urobiť, prikladáme dobové fotky (Pavel Socháň), kde uvidíte, ako vypadal napr. Ružomberok atď.

clip_image030

Ružomberok.

clip_image032

Štrba.

Koncom XIX. a začiatkom XX. st. sme boli ozajstná bieda. Do neba volajúca. Nie, nebolo to vlastnou vinou, ale vinou vtedajších okolností, vtedajšej „reality“. Plakali sme nad sebou a plakali, nariekali aj iní. Vďaka Bohu, Slovensko sa už hádam vymanilo z tejto pasce a sme, no nie lepší, ale hádam rovnakí s inými kultúrnymi národmi Európy.

Keď sme do Ameriky dochádzali (sú tam fotky), boli sme biedou vzhľadom na iných. Aspoň tak nás videl objektív tamojších pánov. Porovnajme.

clip_image034

Talianska mama a deti.

clip_image035

Ruský kozák.

Použitá literatúra:

Encyklopédia Slovenska;

Výber z fotografií: Pavel Socháň;

Slovensko „Ľud“;

„Ellis Island“.

Vlastný archív.

***

.......pripravil Ján Kulík

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com