Pýtate sa ..... /B/ Slovenské ľudové kroje.

Pred niekoľkými dňami bol tu aj dotaz z New Yorku. Niekto, potomok naších vysťahovalcov si vyhľadával informácie o slovenskom ľudovom kroji zo západného Slovenska. Konkrétny návštevník sa snažil tú svoju otázku napísať po slovensky, ale jasné bolo, že jazyk mu už nejde. V duši si to prekladal z angličtiny, do slovenčiny, avšak takúto slovenčinu dobre poznám. Aj tu, v Austrálii, deti naších vysťahovalcov čoraz častejšie sa takto vyjadrujú. Slová poznajú, alebo si ich najdu v slovníkoch, ale rody, pády, koncovky... im už nejdu, ba nejdu im ani všetky hlásky. Najväčší problém majú s výslovnosťou hlások, ako je „ď“,„ť“, „ľ“ a pravda, „potkýnajú“ sa aj pri rozlišovaní „h a ch“. Príklady: tetka (teta), najčastejšie im vypadne četka (čo v srbch. má význam štetky); Hodiť (kameňom) a chodiť (prechádzať sa), v ich výslovnosti sa vôbec nerozlišuje; Hľadí, hladí, chladí je už veľmi tvrdým orieškom; ľudový a ludavý (pochabý) je ďalším orieškom vo výslovnosti. Príkladov je neúrekom, avšak zazlievať im, asi nesmieme. Angličtina tieto hlásky, ako štriktne vyhranené, nepozná, avšak tie deti, čo navštevujú doplnkovú školu slovenčiny vedľa slovenského spolka „Ľudovít Štúr“, alebo aj súkromnú evanjelickú školu „Good News“, kde sa fakultatívne vyučuje ako slovenčina, tak aj slovenská kultúra a dejiny, tieto problémi nemajú. Áno, máme tu už nejakých vyše 30 rokov, aj doplnkovú školu slovenčiny. Zorganizovali sme si ju vedľa spolka „Ľudovít Štúr“ (vyučovania sa konajú v každú sobotu) a na dovažok, pred asi 15. rokmi v rámci systému súkromných škôl, evanjelická cirkev Austrálie, za „nežistnej“ pomoci členov ev. zbora „Krista Pána“ (Laverton, kde máme celý areál, ako kostol, dve fary, spoločenskú halu atď.) v predmestí Werribee (celkom blízko) založila „normálnu“, súkromnú školu. Tu máme možnosť, v rámci normálnej učebnej látky, fakultatívne vyučovať aj svoj jazyk, kultúru, dejiny... čo sa nám darí „hrboľate“. Vždy je tu zápas s prednášateľským kádrom, ale ak aj „netečie, tak aspoň kvapká“.

Vedľa slov. spolka „Ľudovít Štúr“, už niekoľko decénií celkom slušne nám funguje aj tanečná skupina. Vlastne máme to rozdelené až na niekoľko skupín, ako: najstaršia, stredná, najmladšia... (urobili sme aj niekoľko zájazdov do Vojvodiny, na Detvu...) a v „šatni“ by sme mali mať aspoň 5 kompletov slovenských ľudových krojov. Jeden nám darovala MS, na druhý nám poslala látku, no zvyšné tri financovala naša rodina.

Na vyhľadávanie „západoslovenského“ ľudového kroja, môžem poznamenať, že celá otázka je nejak „široká“. Už či na Dolnej zemi, ale hlavne na Slovensku, čo dedina, to iný kroj, ba niektoré dediny (náboženský zmiešané) majú aj viacej odlišných krojov. Katolícky, evanjelický... ale predsa nejakým spoločným menovateľom im je, že každý dedinský kroj v sebe skrýva aj bohatstvo kraja. Ak je kraj bohatší, aj kroj je pestrejší.

Na Slovensku svojho času boli vydané rozličné knihy, štúdiá na túto tému. V mojej knižnici z toho mám len zlomok, avšak patričná osoba, ak ju naozaj zaujíma „ľudový oblek“ určitého kraja, nech sa obráti na Maticu, alebo na nejaký slovenský spolok v Amerike. Určite si to zoženie. Moja kontribúcia bude veľmi chudobná, ale pokúsim sa.

Majme na zreteli, že industrializácia sa nás dotkla pomerne neskoro, takže „ľudový kroj“ si tu pekne požil až do druhej polovice XX. st. čiže do Ameriky (alebo aj na Dolnú zem) sme emigrovali, ako praví chudáci. Na to ukazujú dobové fotky.

Cigáni zo Srbska na Elis Island.

Skupinka Sloveniek pri východe z Elis Island.

Starec z okolia Trenčína.

Oldomáš na jarmoku v Detve.

Pri poľnej kolíske.

Pri potoku.

* Foto, Pavel Socháň. O ňom si ešte pohovoríme.

Gazda z Jasenovej.

Ranná toaleta.

Na Liptove.

Trenčianska Teplá.

Deti z Horehronia.

Áno, boli sme biedári. Utláčaní z každej strany, ale chvalabohu, dnešná situácia je už iná. Tie naše „ľudové kroje“, kroje, či každodenný oblek nášho ľudu sa tiež zmenil.Najrozličnejšie folklórne skupiny siahajú po ňom, ale nie po tom „každodennom“, lež po „sviatočnom“ a tie, pravdu povediac, boli vynikajúce.

Čičmany a Drážovce.

Novohradský Poltár.

Vajnory a Myjava.

Okolie Levoče – Čajkov.

Vyšívačka zo Zliechova.

Kopčany.

Trenčianska Teplá.

Koľko krojov na Slovensku? Len toľko, alebo aj viacej, ako je tam dedín. Tu sa to však nekončí, lebo poriadne percento je nás aj v Maďarsku, v Srbsku, v Rumunsku... a verte mi, všade máme aj svoje ľudové kroje, kroje, ktoré boli živé ešte aj v druhej polovici XX. st. Len napr. v bývalej Juhoslávii, teraz v Srbsku sú až najmenej štyri dištinktné skupiny. Petrovec (a okolie), Banát , s Aradáčom, Stará Pazova a v Báčke môžeme spomenúť ešte aj Pivnicu (myjavské prvky) a katolícka časť Selenče.

Hádam sme vyhoveli určitej osobe z Nev Jorku (ako to nazývali naší), lebo predsa, len táto oblasť si zaslúži svoj vlastný blog, vlastných expertov a my na to nemame ani času a ani sily a expertízy. Najviacej, čo ešte môžeme urobiť, prikladáme dobové fotky (Pavel Socháň), kde uvidíte, ako vypadal napr. Ružomberok atď.

Ružomberok.

Štrba.

Koncom XIX. a začiatkom XX. st. sme boli ozajstná bieda. Do neba volajúca. Nie, nebolo to vlastnou vinou, ale vinou vtedajších okolností, vtedajšej „reality“. Plakali sme nad sebou a plakali, nariekali aj iní. Vďaka Bohu, Slovensko sa už hádam vymanilo z tejto pasce a sme, no nie lepší, ale hádam rovnakí s inými kultúrnymi národmi Európy.

Keď sme do Ameriky dochádzali (sú tam fotky), boli sme biedou vzhľadom na iných. Aspoň tak nás videl objektív tamojších pánov. Porovnajme.

Talianska mama a deti.

Ruský kozák.

Použitá literatúra:

Encyklopédia Slovenska;

Výber z fotografií: Pavel Socháň;

Slovensko „Ľud“;

„Ellis Island“.

Vlastný archív.

***

.......pripravil Ján Kulík