30 septembra 2008

Paul Newmann-odišiel

Rednú rady rodákov, rastú rovi rodákov. „So slovenskou rečou prejdeš štyri čiastky sveta...“ spievali naši pevci a naozaj, všade sme. Od severného, až po južný pól. Od Kamčatky, až po Patagóniu. Mimo Slovenska najviacej nás je však v Amerike. V tej „pravej“. Tam odišla aj slovenská deva, budúca matka svetoznámeho herca, Paula Newmanna. Odišla za chlebom, vydala sa a narodil sa Paľko. Bratranec ešte aj dnes žijúcich Slovákov na Slovensku. Dopisoval si s nimi. Do prednedávna. Nezriekal sa svojich chudobnejších rodákov. Bol to „človek na podare“, ako zvyknú hovoriť naši dedinskí báťovia. Ba nehovoria to len oni, ale celý svet. „Náš Paľko“ (ako o ňom hovoria pokrvní), pomáhal. Mal groše, ale nezabúdal, odkiaľ vyšiel. Z chudoby. Takým aj pomáhal, lebo nie každá chudoba je od Boha. Len od ľudí, okolností. Paľko na takýchto ľudí daroval ohromné miliony. Veď aj mal z čoho dávať a vedel, že do hrobu si nič neodnesie. Ako by vedel aj verše našich básnikov:“...Na tento svet som prišiel nahý.... pomiluj Bože, pomiluj....“ Verím, že sa mu dostane Božskej milosti. Aspoň len toľko, koľko aj on mal vôči blížnemu. A tej mal. Pomáhal všade. Všade vo svete chudáci poznajú jeho meno.
Prečo píšem tieto riadky? Z úcty k nemu. Z úcty vôči krajanovi. Áno, aj on je z nás. Sme zo slovenského hniezda a nie len že si do neho nešpiníme, ale všetkú tú inými nahádzanú špinu, snažíme sa vyčistiť. Paľko bol v tom asi najúspešnejší. Môžeme mu zvihnúť klobúk a pomodliť sa za jeho dušu. „Pomiluj Bože, pomiluj, keď zostanem sám s Tebov.“ Pred Božou tvárou nebude sám. Budú tam aj naše vrúcne modlitby.
+++
........................................................píše Ján Kulík

++++++++++++++++++++++++++++++

++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

In memoriam

 V Báčskom Petrovci dnes ráno po ťažkej chorobe vo veku 73 rokov zomrel Ján Širka.

 Narodil sa 13.-eho januára 1935 v Báčskom Petrovci, kde zakončil základnú školu a gymnázium. Študoval na Právnickej fakulte v Belehrade. Do Novosadského rozhlasu Redakcie programu v slovenskej reči prišiel roku 1953, v ktorej vykonával aj povinnosť šéfredaktora v rokoch 1969 až 1972. Ján Širka bol i zástupcom generálneho riaditeľa Rádio televízie Nový Sad. Vykonával aj funkciu tajomníka Pokrajinskej Konferencie Socialistického zväzu pracujúcich Vojvodiny. Neskôr bol volený za člena Predsedníctva Socialistického zväzu pracujúcich Juhoslávie. V rokoch 1982 až 1986 bol členom Predsedníctva Vojvodiny Socialistickej autonómnej pokrajiny Vojvodiny a podpredsedom Zhromaždenia Srbska.Za svoju dlhoročnú spoločensko-politickú aktivitu Ján Širka bol vyznamenaný Radom zásluh za národ so striebornými lúčmi. Do dôchodku odišiel roku 1990 z našej redakcie.

  Telesné pozostatky nášho bývalého kolegu a šéfredaktora a dlhoročného spoločensko-politického pracovníka Jána Širku pochovajú  01.1o.  2008 o14.-ej hodine na cintoríne v jeho rodnom Báčskom Petrovci. +++++++

Miroslav Forgáč, zodpovedný redaktor Programu v slovenskej reči Rádia Nový Sad

Nový Sad 30.09.2008

29 septembra 2008

Petrovský maratón 2008

Takto bolo v ul. Leva Tolstého
Bicyklista Miroslav, celkom náhodou medzi bežcami?
*******************************

27 septembra 2008

Etymologický slovník Jána Kulíka ( H ),

H Znak, písmeno pre hlásku H, h, za svoju podobu vďačí obrázku ohrady, lebo ako také, nachádzame ho vo včasnom semítskom písme. Svoju lineárnu podobu nadobúda v Byblose a v ďalších strediskách vtedajšieho semítskeho písomníctva. V jazykoch Semítov slovo pre ohradu je Heth. Keď si Gréci preberali tento znak, hneď mu aj pozmenili meno. Premenovali si ho na Eta a využívali ho vo dvoch funkciách. V jednej to bol symbol pre hlásku h , kým v druhej predstavoval symbol pre hlásku dlhého é. K Rimanom sa znak dostáva už len vo svojej prvej funkcii, ako symbol pre hlásku h.   H (vysl. há) predstavuje siedmy tón základnej diatonickej stupnice; v chémii predstavuje značku vodíka. Háb  Kniž. Šaty, oblek. V ruskom, ukr. a v českom et. slovníku, toto slovo sa dáva do súvisu s turecko – arabským aba = hrubá vlnená látka a oblek, plášť z nej. Viď Habit. Habadej Expr. Zried. Veľa, mnoho, hojnosť, dostatok. Dostalo sa k nám z čes. ľud. habaděj = r/v. Údajne vzniklo z hanba dieti = povedať, hovoriť, vravieť. (Má toho až toľko, že hanba o tom aj hovoriť.) Český et. slovník – Machek. Habán Kedysi sa pod týmto chápalo príslušníkov sekty novokrstencov nem. pôvodu, čo sa boli osadili na južnej Morave a záp. Slovensku. Zaoberali sa hlavne hrnčiarstvom a údajne odtiaľ vychádza aj ich pomenovanie. Nem. nár. Habaner, namiesto Hafner = hrnčiar. (Machek) Habanéra Španielsky ľudový tanec, ktorý vznikol na Kube a slovo v podstati sa vzťahuje na niečo, čo vzniklo v Havane, havanské. Habanera, môže znamenať aj ženu pôvodom z Havany.  Habať 1° Nachytro, náhlivo brať, chamtivo zhromažďovať, zhŕňať; na silu brať, konfiškovať. Mor.sl. habať, poľ. gabać = chytať, dotýkať sa, belorus. habac = r/v. Tesne súvisí s grabať, hrabať, hrable (viď). Viď Grabať, Habkať.  Často namiesto vyhrabať (si sukňu), použije sa aj vyhabať (si sukňu).  Habať 2° Ponáhľať, náhliť sa, rýchlo sa uberať – pospiechať sa niekam. Zhabaná robota = narýchlo, neporiadne urobené. Zahabať = v rýchlosti sa dostať do nepríjemnosti. Zahabaný robotou = zapracovaný, zahrabaný robotou. Tesne súvisí s Habať 1°. Srbh. ľudove grabiti nekam = ponáhľať, pospiechať, niekam. Viď Grabať Habkať.  Ang. hurry = náhliť, pospiechať, súriť a pod. asi tiež bude v príbuznosti, i keď oxf.et.slovník o tomto slove poznamenáva, že „pôvod neistý“. Habilitácia Dosiahnutie docentúry, práva prednášať na vysokej škole. Pôvod v str.lat. habilitare, východisko habilitas = abilita, schopnosť, zručnosť.  Habit Vrchný rehoľný oblek, rehoľné rúcho, ale knižne aj šaty, šatstvo, oblek. Pôvod v lat. habitus, východisko habit-, ktorého základom je habere = mať (vlastniť), držať, zdržiavať. Celá škála následných významov v rozpätí od šatstvo, rúcho, až po zvyk, obyčaj, bývanie atď. sa vyvinula ešte v latine : habeo = mať, držať... habilis = šikovné, po ruke... habilitis = vhodné na obývanie, habitatio = bydlisko, obývanie... habitator = obyvateľ, osadník... habitus = vzhľad, oblek, rúcho, podmienka, kvalita, príroda (niečoho)... a následne prešla do st.fr. jazyka, ako abit, neskoršie (súčasné) habit.   Odtialto máme habituálny, habitus a pod. Habkať Hmatať, ohmatávať, zisťovať neisto podľa hmatu; zmätene, nejasne, nesúvisle, trhane hovoriť, „nahmatávať súvislosť slov“. Súvisí s Habať 1°a 2°, vlastne predstavuje jeho deminutív. Pravdepodobná súvislosť i so sans. hadabada = zmätok, z čoho v jaz. poli je harbari = rýchle, narýchlo, v habaní, hindu harbari = r/v. V rade jazykov subkontinentu varianty tohoto slova majú význam v rýchlosti, na habaní, náhle, zmätok, zhon a pod. Habnúť Siahnúť, chmatnúť. Súvisí s Habať 1°, 2°.  Háby Šaty, šatstvo, oblek. Pôvod tohoto slova bude neistý. Môže súvisieť s turecko – arabským aba = r/v (viď Háb), ale aj s lat. habitus = šaty, či st.fr. abit = r/v. (Viď Habit). Môžeme predpokladať, že toto slovo sa medzi Slovanov dostalo z oboch prameňov a že naše háby budú skorej gravitovať ku latínskemu prameňu.  Hacienda U nás slovo má význam juhoamerického gazdovstva, majera, majetku, farmy, budovy na tom majetku. Pôvod v španielskom jazyku, kde má význam domáca, domácka robota, majer, gazdovstvo. Základ je v lat. facienda, čo je pl. z gerundivu slova facere = robiť, činiť. Hača Žriebä, mladá kobyla a v prenesenom zmysle i mladá „pochabá“ žena. Viď Háčiť sa, Hák. Hačať, hačkať, hačinkať „Detské“ slovo s významom sedieť, sedkať. Čes. hačat, nem. hatschen = r/v. Podľa Macheka tu ide o slovo „bez etymológie“, proste o výtvor mamičiek.  Háčik Malý hák. Viď Hák. Háčiť sa Zdráhať sa, vzpierať sa. Viď Hák. Háčkovať Ručne a za pomoci háčika pliecť niečo z nití. Viď Hák. Had Zmíja, užovka. Gr. έρπετόν = plaz, plaziace sa zviera, živočích. Všeslovanské s významom ako plaziaceho sa zvieraťa, tak aj špiny, hnusu. (Viď Gad.) Staroslov. gadъ = had, praslov. gadъ = odporné zviera. V príbuznosti má lit. gёda = hanba, stud, staroprus. gidan = hanba, stud, str.h.n. quat = zlý, hol. kwaad = zlý, nem. Kot = špina, nečistota, blato, lajno, výkal.   Určite súvisí so sans. nagá- = had. Z tohoto sa nagá- aplikovalo aj na slona, lebo má chobot, ako had. V jaz. pali naga = had, s variantami slova sa stretávame aj v iných jazykoch Indie a naga- sa neraz aplikuje aj na druhy rastlín (podobne ako aj u nás keď tu ide o nejakú jedovatú, odpornú, neužitočnú rastlinu).   Odtialto máme háďa, hadica = zlá žena; pružná trubica na prívod vody, hadiť sa, hadací sluha = druh hmyzu, hadovka = druh uhoriek atď. Hádať Zisťovať, domnievať sa, tušiť, dohadovať sa, veštiť, predpovedať a pod. Čes. hádati, hl. hodać, dl. hodaś = radiť, poľ. gadać = rozprávať, srbh. gatati = veštiť, (na)gadjati = triafať, pogoditi = trafiť, zagonetka = hádanka, mac. gata = veštenie, slovín. gádati = vypytovať sa, ukr. gadáty = hádať, veštiť, rus. gadáť = hádať. Staroslov. gatati a gadati, praslov. gadati = myslieť, rozmýšľať, uvažovať, hovoriť, ale aj hádať.  O lit. godóti = premýšľať, je mienka, že je prevzaté zo slovanských jazykov, čo ale nemusí zodpovedať pravde. Lot. gadat = rozmýšľať, namáhať sa, skúšať. Ďalšie príbuzenstvá budú v ger. jazykoch, ako napr. staroisl. gata = hádanka, geta = tvoriť, menovať, mieniť, hádať, gót. bigitan = dosahovať, nem. vergessen = zabudnúť, gr. chandáno / χανδάνω = držať, obsahovať, chápať a možná je i príbuznosť ku lat. prehendo = schytiť, schmatiť, zadržať. Všade by sme tu mali zastúpený ie. koreň *ghed -. Ang. guess = hádať, hádanie, odhad... podľa oxf.et.slov. v príbuzenstve má hol. fríz. gissen, st.šv. gissa, st.dánske gitse, kde všade ide o rovnaké východisko, ako je v ang. get = dostať, brať, vziať (aj tu ide o ie. koreň *ghed-) a ako príbuzné slová v latine a gréčtine, napočitujú sa už spomínané príklady.  Odtialto máme hádka, hádanka, uhádnuť, pohádať sa, dohad, odhad, záhada, dohoda a pod.   Hádes V antickej gréckej mytológii, meno boha podsvetia. Gr. Háides. Pôvod neznámy (Oxford). „The Compact Bible Dictionary“ slovo vysvetľuje ako ha`dez = neuviditelné, nema sa vidieť a jeho hebrejský equivalent je vraj Šeol /Sheol, ktoré sa najčastejšie prekladá ako hrob, peklo, jama, čo ale nemusí znamenať aj miesto múk, utrpenia.  Hadrga Stará opotrebovaná vec, vec na nič. Viď Handra. Hádzať Vrhať, metať, lúčať, pigať. Hádzať kamením do niekoho; hádzať loptu atď. Tesne súvisí so slovom hádať. V slovenčine a v češtine táto súvislosť nie je toľko jasná, avšak v srbh. jazyku je to viditelné. (Viď Hádať.) Pri veštení, hádaní, hádzali sa na zem určité veci, napr. kostičky, kamienky a pod. a z ich pozície rodový šamán určoval, veštil, hádal budúcnosť. V srbh. gatati = veštiť, gadjati = triafať, pogoditi = trafiť, nagadjati = predpokladať, tušiť, nagodba = zmluva, dohovor, dohoda, zmierenie, urovnanie. Lot. gadit = trafiť, získať, najsť, staronór. henda = r/v, alb. hedh = hodiť, zahodiť. Všade máme ie. koreň *ghed-, ghod-, rovnako ako aj pri slove hádať.   Odtialto máme hádzaná, zahadzovať, odhadzovať, vyhadzovať, vhadzovať, prehadzovať, hodiť, zahodiť a rad podobných. Hadži Mohamedán, ktorý vykonal púť do Mekky. Slovo sa ku nám dostalo najskôr cestou tur. hadži (haci). Peržský haji, pôvod v arabskom hajj. Hafira, hafura, jafura Čučoriedka. Čes. nár. hafera, poľ. afyna, jafera, ukr. (j)afyna, jafyra, maď. áfonya = r/v. Všetko prevzaté z rum. afina = r/v. (Český et. slovník.) Hafnium Vzácna zemina, prvok značky Hf. Slovo mod. latiny formované na starom názve dánskeho mesta Copenhagen / Kopenhagen, Kobenhavn.  Hafnúť Zabrechnúť, zašteknúť. Zvukomalebné. Hafkať = havkať.  Hagio-   Častá predpona v komb. slovách, kde predstavuje „svätý“. Gr. hágios = svätý, svätec, využité v slovách, ako napr. hagiografia, hagiologia, knihy o živote „svätých“, hagiografa, knihy St. zmluvy neobsiahnuté v stati Zákon a Proroci. Nesk.lat. – gr. „Sväté písmo“. Haha, hahaha, ha-ha-ha Cit. Zastúpené skoro v každom ie. jazyku. Zvukomalebné. Hachľa Nástroj na česanie ľanu, konopí, česák. Čes. hachle. Prevzaté z nem. Hachel = r/v.

...........pokračovanie nasleduje

..................................píše JK

Hydina

V SSJ najdeme, že hyd = 1/ domáce, úžitkové vtáctvo, hydina, 2/ pejor. háveď, 3/ príživnícky hmyz (vši, blchy, ploštice…) a hydina = domáce úžitkové vtáctvo.  Pôvodne pod slovom hyd sme chápali príživnícky hmyz, ako sú blchy, vši, ploštice a pod. a aj tento význam sa nám zachoval. Tesne súvisí so slovom hyzdiť = špatiť, robiť špatným, škaredým, hnusným; haniť, hanobiť, znevažovať, urážať. V príbuzenstve má čes. hyzditi, ohyzda, moravskoslovácke hydiť, hydina, slovenské hudiť = oškliviť, haniť, poľ. nárečové gizd = špina, hnus, ukr. gyd = nečistota, špina, hnus, rus. gídkij = hnusný, šklivý, avšak srbch. gizdav = pekný, hrdý, vyparádený, krásny. V prípade tohoto slova, hyd máme rovnaké východisko, ako je aj pri slove gad = špina, či u nás je tu aj had = zmíja.   Ďalšie slovo s ktorým sa tu stretneme, je hybrid = kríženec v rastlinnej, alebo v živočíšnej ríši, bastard. Dostali sme ho z latiny, kde hybrida, (h)ibrida znamenalo potomka domácej svine a vepra, diviaka, ale zároveň aj dieťa Rimana a matky cudzinky, dieťa slobodného občana a matky otrokyne. Slovo sa do latiny dostalo z gréckeho jazyka, ale aj gréčtina si ho odniekam prevzala. Z nejakého už zaniknutého jazyka. Aspoň tak sa domnieva časť etymológov a v gréckom jazyku úbris / ύβρις = nemravnosť, divokosť, bezočivosť, úražlivosť, násilenstvo, znásilnenie, hanebnosť a pod.   S hybridom sa stretneme najmä pri vysvetľovaní druhov sliepok, ich vlastnosťami, povahou... lebo majme na zreteli, že pôvodne európske druhy sliepok nosili vajcia len bielej škrupiny. Cez zimu znáška bola slabá. Mäso im je tiež biele.  Na rozdiel, sliepky ktoré sa vyvinuli v Ázii, hlavne v Číne, mali operené aj nohy (mali gate), vajcia nosili aj cez zimu, mäso im bolo tmavšie, avšak len zriedkavo sa tu našla aj biela sliepka. Ak sa také niečo narodilo, vyliahlo, hneď ho zabili, lebo v čínskej kultúre, biela farba je farbou smútku, nešťastia. Preferovali čiernu farbu, farbu ktorá u nich znamená svätosť, vznešenosť, čestnosť a pod. Dnešný pestovatelia čistých druhov (Európa, Amerika) biele kuriatká však nezabíjali, takže máme už aj pôvodne ázijské druhy, ale bielého peria.  Briti a vôbec Európania preferujú jasné, biele mäso ale vajcia chcú mať hnedé, čokoládové. Američania však na farbu vajec ani toľko nehľadia, ale chcú mať tmavšie, žlkavé mäso a rozličné výskumné strediská neustále sliepky krížia, hľadajú niečo, čo tržisko potrebuje, ako napr. dobrú znášku po celý rok, rýchlosť rastu kuriatok, pokojnosť druhu, mäkkosť mäsa atď. atď. takže dnešné hybridné druhy už cele inak chutia, ako tie staršie. Intenzívne sa chová, lebo čas je peniaz a i keď je skoro všade vo svete zakázané pridávanie hormónov do stravy sliepok, predsa sa dá aj tomu predísť a sliepky sa chovajú. Napr. na karibskom ostrove Haiti, kde boli veľké americké farmy na sliepky, odrazu dievčatá začali dozrievať skorej, ako by to malo byť. Trvalo to dlhšie, kým neobjavili, že sa tie deti už od útleho veku chovalo slepačinou, ktorá bola až presýtená reziduami prídavkov do stravy.   Dnešný konzument si žiada tzv. organickú sliepku, organické vajce, organické mäso a zaplatí za to aj niekoľkonásobnú cenu, len nech je to zdravé. Podobne sa chová aj pri nákupe zelenín, ovocia, ba aj vlny. Telá mnohých sú až presýtené rozličnými chemickými látkamy a ľudia čoraz väčšmi trpia na nejakú alergiu.  Mnohí ľudia si kupujú menšie majetky, chaty na vidieku a tu si pestujú vlastnú organickú zeleninu, hydinu... kde siahajú po starodávnych odrodách. Na to jestvujú aj zvlášne kluby, zamerané výlučne na prezervovanie čistých starodávnych druhov. Najnovšie, od pádu berlínskeho múra, členovia týchto klubov sa rozbehli svetom a z každého kúta si privážajú staré odrody. Nejeden z týchto má aj nejakú zmluvu so špičkovými reštauráciami, nemocnicami, kam dodáva svoj výrobok.  Sliepka: Už sám názov tohoto kurovitého vtáka udáva, že tu ide o niečo slepé. Áno východiskom je slovo slepý, lebo sliepka za pološera už nevidí, oslepne. Ich oko je jednoduchšie od iných vtákov, či aj vôbec iných zvierat. Chýba mu rhodopsin, zrakový purpur, ktorý umožňuje oku vidieť aj za pološera.  Kura: Paralelný názov pre sliepku. Pod nim chápeme samičku väčšiny kurovitých vtákov, ako samičku perličky (čengerky), jarabice, prepelice, tetrova, bažanta...  Kura, ako názov pre sliepku, siaha hlboko do minulosti indoeurópskeho jazyka. Stretávame sa s nim aj v staroslovanskom jazyku, kde kourъ znamenalo kohút. Zatiaľ všetky etymologické slovníky slovanských jazykov robili jednu veľkú chybu. Hľadali súvis kury s latinským slovom curro, cocuri, cursum = behať, utekať, naháňať letieť (v behu), lebo vraj kurovitý vták nelieta, ale skorej uteká, beží. Správnosť svojho náhľadu, tvrdenia, podporujú aj s gréckym kuréo / κυρέω = udierať, vypáliť (v behu), pricestovať, získať (profít), kde len, ako odvodené, druhoradé význami klasická gréčtina udáva aj byť v chode, ísť, prísť, získať a pod. Áno, domáce sliepky skorej utekajú, ako by leteli, lenže jarabice, prepelice, bažanty... sa nezdráhajú letu, takže toto tvrdenie, súvis s utekaním vôbec neobstojí.  V ruskom etymologickom slovníku najdeme aj tvrdenie, že tu skorej ide o príbuznosť s lotyšským kauret = kričať, revať, takže kur, kura vraj svoj pôvod má v slove, ktoré bolo aj v staroslovanskom, kouiati, kouiaiě = reptať. (V slovenčine s týmto súvisí kuvikať = trápiť, unúvať, reptať), lebo vraj aj ruské petúch = kohút, vzniklo na podklade spievania. Podobnú etymológiu vraj má aj srbch. petao, francúzske chanteclair, gótske hana, latinské cano, ba aj lat. gallus = kohút sa dáva do súvisu so slovanským glas / hlas. Všetky tieto tvrdenia neobstoja.  I keď kura, sliepka domáca skorej uteká, ako lieta, tento fakt na jej pomenovanie nema žiadny vplyv, avšak všetky kurovité vtáky majú spoločný chrakter. Vo voľnej prírode, v lese, pohybujú sa po zemi a tu prehrabávajú listy, hnísajúci odpad. Na tento spôsob si hľadajú potravu, červíčkov, chrobákov. V pamäti majú zakódované, že hrabať, prehrabovať, škriabať musia, aby si našli potravu.  Slovanské jazyky patria do akože východného krídla indoeurópskych jazykov, kam prislúcha aj peržský, sankrit atď. takže mnohé slová máme spoločné, alebo spoločné je aspoň východisko. Jedno z takých prastarých slov je aj sanskritové kur = škriabanie, driapanie. Táto podoba prechádza aj do následných jazykov Indie a význam sa posúva aj na hrabanie, prehrabovanie, prehŕnanie, kopanie do zeme, škriabanie, zoškrabovanie nechtom atď. Kura, ako východisko nema teda bežanie, utekanie, spievanie... ale škriabanie, prehŕnanie, hrabanie... Každá sliepka, kura, hoci bude aj na hŕbe žita, predsa nebude to jesť v pokoji, ale musí si to prehrabovať.  # V detskej reči sa stretneme aj so slovom pipika, vo význame sliepky, kury, kuriatka. Pôvod tohoto je vyložene zvukomalebný s príbuzenstvami aj v iných rečiach a prvoradý význam mu je všeobecné vtáčik. Z toho sa v slovenčine vyvinul aj názov pre vtáčika s chochlíkom, pipíška. V českom jaz. je pepíška, pepíš. Východiskom mu je zvukomalebné pípať = vydávať slabý vysoký zvuk, pišťať. V príbuzenstve má latinské pipire, nem. piepen = r/v, grécke pipos / πιπος = vtáčik.  Kohút: Samec kurovitých vtákov. Čes. kohout, poľ. kogut, ukr. kógút, dolnolužický kogot atď. Praslovanský bolo asi kokot?, ktoré súvisí s ruským kokotáť, čiže je to zvukomalebné slovo, utvorené z hlasu kohúta, keď si zvoláva svoje sliepky k zrnu: ko - ko - ko..., alebo keď ich varuje pred nebezpečím.  Z pôvodného kokot? sa vyvinulo kokot, kokoš, kohút, či ako je to v poľ. kogut atď. Slovanské podoby tesne súvisia aj s napr. fr. coq, ang. cock = kohút, staronórskym kokkr, stredolat. coccus, nem. nár. gockel, ba aj sanskritovým kukkutá- = kohút, sliepka, z čoho v následných jazykoch vzniká kukar, kukúr, kukurí, kukurík, kokur, kukura a pod.   Keďže sa kohút neustále vystrkuje, chváli svojim perím, kikiríka... všetky jeho podoby našli celú škálu uplatnení a to nie len medzi Slovanmi, ale aj v iných rečiach Indoeurópanov. Napr. tu je vodovodný kohútik, kohútik (spúšť) na pušky, kokošiť sa, kohútiť sa a pod. ba je tu aj posun na mužský pohlavný úd.  V zašlých časoch, ešte v predkresťanskej dobe, v náboženstvách Indoeurópanov aj kohút mal svoje miesto. Verilo sa, že v kohútovi prebýva zloduch, demón a preto si ľudia na strechy kládli "domáceho" kohúta (domáceho zloducha) vyrobeného z dreva, kovu... aby tento svojou prítomnosťou odhaňal cudzích zloduchov. Takýchto kohútov vidíme aj dnes. Hlavne na farmových domoch v Amerike, Austrálii atď. kam sa ich importovalo zo Škótska. Aj u nás, na sám vrchol komína sa kladie "kohút", ktorý nedovolí dymu aby sa vracal späť do izby, alebo aby pršalo do komína.  Kapún: Za mlada vyškopený kohút, chovaný pre mäso. Čes. kapoun, poľ. kaplun (odtial i ukr. a rus. kaplún). Slovenská a česká podoba je zo stredného hornonemeckého kappun (nov. h.n. Kapaun), ktoré je zase z ľudovej latiny cappone a toto z lat. capo, kde cap- súvisí so slovanským skop- = rezať, škopiť, ako to máme v slove škopec = vyrezaný, vyškopený baran.  Morka: Kurovitý vták, ktorého domovom je Amerika a ako taký, novšieho dátumu, jeho názov, etymológia je zahalená do hmloviny. Patrí do skupiny slov, ktoré sa rýchlo vymýšľali pre zvieratá a plodiny privezené z "nového sveta", ako to máme pri slovách zemiak, kukurica, tabak, čokoláda, avokádo...  O význame slova morka jestvuje viacej neúplných, nespoľahlivých teórií. V čes. jaz. morka = krocan, kde máme adaptáciu nem. Truthahn, avšak v nemčine sa skorej stretneme s Puter, v angličtine turkey, kde oxfordov etymologický slovník podáva vysvetlenie, že východiskom tohoto bude najskôr pomenovanie jedného afrického vtáka (perličky, čengerky), ktorého portugalskí moreplovci priviezli cestou tureckých provincií a z tohoto neskoršie nastáva posun aj na morku. V iných materiáloch sa udáva, že názov turkey vznikol z toho, lebo sa im moriak podobal na vyzdobeného Turka v turbane.  Ruský et. slovník pod hlavičkou indjuk = moriak, napočituje, že aj v ukr. belorus. a v poľ. je to indyk, podobne, ako je v lat. (pavo) indicus, čo sa vzťahuje na fakt, že domovom morky je Západná India, ako sa svojho času nazývalo Ameriku. Podobný názov je aj v stredonemeckom ein indianisch Huhn a fr. dindon a tal. pollo d`India.   V srbch. sa stretneme až s niekoľkými názvami, ako ćuran, puran, tukac... Všetky majú svoje paralely aj v iných rečiach.  V prípade slovenského morka, moriak nemame to najjasnejšie. Podľa českého etymológa V. Macheka, tento názov sa vzťahuje na fakt, že sa morka medzi nás dostala spoza mora, z Ameriky. Problém je len v tom, že sme my o tom nevedeli. K nám sa nedostal rovno spoza mora, ale rozličnými okľukamy. Aj našim predkom sa mohol podobať na Turka v turbane, lenže tu by to skorej bol Maur zo Španielska, nuž mohla to pôvodne byť aj maurka.  V lat. figuruje názov pavo = páv, lebo tento vták sa hodne podobá na páva a páv má svoju podobu aj v ie. slovnej zásobe. Sanskritové mayúra = páv, v jazyku pali mora, v jaz. marwari moradi, sinhalézskom mora, v hindu (v dialekte) mhor, murha = páv. Všetky až nápadne upomínajú na morku.  Morka však môže predstavovať aj vlastný útvar, ktorý vznikol na podklade ie. koreňa mr- = mrieť, lebo pestovatelia hydiny dobre vedia, že dopestovať si morku, nie je ľahko. Aj pri najväčšej opatere kuriatka morky mrú, hynú. Okrem bežných chorôb hydiny, veľkú umŕtnosť zapríčiňuje aj povedzme vietor, chlad, teplo, dážď atď. atď. Osobne predpokladám, že práve toto vplývalo na vznik názvu morka.  Perlička, nár. aj čengerka, škrečka... : Tento vták pochádza zo západnej Afriky. Patrí do skupiny Numididae, či priamejšie je to Numida meleagris. Súčasne sa pestuje na všetkých svetadieloch, lebo jeho mäso a špicaté vajíčka sú veľmi chutné. Majú však jednu nevýhodu. Ľahko sa naplašia, lietajú a vydávajú prenikavý škriekavý hlas, takže na našich dvoroch ich už skoro nevidno.  Názov čengerka, či v Banáte to nazývajú aj škrečka, SSJ nepozná.  Tento vták sa do Európy dostáva až niekoľkými cestami a ku nám, asi cestou tureckej expanzie, o čom nasvedčuje na Dolnej zemi zaužívaný názov čengerka, kde v podstati ide o pôvodne turecké slovo čengel = driapať, zadrapovať, ísť na nervy, otravovať, hnevať, dobiedať, čo asi najlepšie vystihne srbské slovo dosada. Čengerka neustále hrabe, škrieka (z čoho v Banáte vzniká škrečka). Najmä pre túto svoju vlastnosť, čengerky často stretneme na farmách Austrálie. Oni prvé odhalia, kde je v záhrade had a svojim škrekotom upútajú pozornosť domácich. Neraz sa aj pustia do boja s hadom a obyčajne to vyhrajú.  Kačica, kača, kačka: druh vodného vtáka chovaného aj ako domáca hydina. Zaujímavé slovo z hľadiska, že sa vyskytuje len v západnom krídle Slovanov (slovenský, český, poľský a dolnolužický). Inde máme patka, kuropatka. Boli jazykovedci, čo sa pokúšali toto slovo vysvetliť, ale im to nevyšlo. Krutili sa v kruhu, prepisovali si jeden od druhého (podobne to robili aj pri slove mačka), nuž uzhodli sa, že tu najskôr ide o aplikovanie ženského mena Katarína (na vých. Slovensku má skratku Kača).  Divný uzáver, avšak kača, kačka, kačica nema nič spoločného s Katarínou. Katarínu, ako meno, dostali sme len s nástupom kresťanstva, relatívne nedávno, kým kačku poznáme od nepamäti. Ak by sme to naozaj mali z Kataríny, tak v jazyku by sa našli nejaké pozostatky, slovné fosíliá skorejšieho termínu, ako je napr. niečo podobné patky, ale toho tu nieto, nuž kľudne môžeme predpokladať, že ani nikdy nebolo.  Časť autorov zastáva mienku, že tu ide o zvukomalebný pôvod. Že sa kačica vyvinula z volania na kačky, kač, kač, kač... Toto nás však odvedie na opačný koniec. Kač, kač, kač sa vyvinulo zo slova kačka. Kam teda nakuknúť? Ako riešiť záhadu? Jednoducho. Musíme si na pomoc vziať sanskrit, indické jazyky, ba aj tochársky.  V sans. sa často stretneme so slovom kacca (kača), v zmysle blata, bahna, nečistoty ( u nás má súvis s kačara, kaluž-a), ktorého význam sa posúva aj na zvieratá žijúce na brehoch bariny, močiara, ako je napr. korytnačka, ryba, ba postupne nastáva posun aj na každý živý tvor vedľa, na brehu, alebo priamo na vode močiara. Každý tvor, vyjmúc človeka. V tomto význame nachádzame slová kacca, kicca, khacca... v následných jazykoch, ako hindu je kaććh, bengálsky kica, kicar atď. ba aj tochárske kaccap.  Kačka žije na, alebo vedľa močiara a najradšej sa prple v bahne, špine. Najde každú barku, kaluž.  Že v názve kačky nejde o zvukomalebný pôvod, slovo, nasvedčuje aj hindu kać - kać = debata, trepanie hubou, zvada, dohadovanie sa, ľapkanie a pod. Tu došlo ku aplikácii kacca v zmysle špiny, nečistoty, odpľúvaniu špiny spod zubov, vytláčanie špiny a pod.    Hus: Druh vodného vtáka, hydiny. Všeslovanské v podobách hus, gus, gos. Praslovanské bolo gus?. V príbuzenstve má ang. goose, staroang. gos, stredné dolnonemecké gos, stredné holandské a stredné hornonemecké gans, staronórske gás, latinské anser (hanser), grécke chén / ??? = hus, sanskritové hamsá- = hus, hindu has = hus, kačica, labuť, západný pahlavi hous = labuť, litovské žasis, lotyšské zous, staropruské samsy = hus, staroírske géis = labuť, írske gé = hus. Všade máme zastúpené ie. ghans-.  Gunár = husí samec sme si prevzali najskôr z nemeckého jazyka, kde v strednom dolnonemeckom bolo ganre, v dolnonemeckom a holandskom gander, v strednom hornonemeckom ganazzo, v starogermanskom Ghanitaz, ghantan.  Húser, žartovná obmena pre úsad = reuma v krížoch a husár = jazdec v bývalom R-U vojsku, jazdec v armáde vôbec, nemajú nič spoločného s husou.   ===================  Vo svete je veľké množstvo druhov sliepok a ešte viacej hybridov, najmä komerčných, takže na tomto mieste nemožno ani všetky napočítať. Máme tu len nejaký výber najpopulárnejších, ktoré si každý gazda môže zohnať aj na európskom trhu. Hlavne v Nemecku (Bavorsko), kde sa konajú ročné trhy hydiny a kam húfne cestujú zaujemci aj z Francúzska, Británie, celej Európy.  V "slepačej ríši" máme aj nejaké triedenie. Známe sú britské druhy, lebo tento ostrov bol pomerne izolovaný a bolo času, aby sa vyvinuli po trochu samostatnej linaji. Druhú skupinu tvoria európske druhy, po čom sú tu mediteránske, ázijské, juhoamerická Araucana, "štandardné", bantam, okrasné, trpasličie, športové (na kohútie zápasy), kompozity, hybridy atď.  Prikladáme ešte nejaký, akože hydinársky slovník: Ázijské druhy: druhy ktoré vznikli hlavne v Číne a odtial sa ich previezlo do Británie a Spojených štátov. Bantam: Miniatúrne druhy, ktoré sa delia na dve skupiny: a/ Selektívnym krížením sa z normálneho druhu, ako je napr. Plymouth Rock, Australorp... urobí miniatúrna odroda b/ Pravý bantam. Tieto nemajú príbuzenstvo medzi "normálnymi", "štandardnými" odrodamy. Sem patria napr. Sebright, Pekin... a japónske odrody. Päťprstové: Sem patria : Dorkin, Faveroles, Houdan a "Silkie" (hodvabné) odrody. Čipkované: Je niekoľko druhov, ktoré okolo pera základnej farby, majú inofarebný okraj.  

...............................píše Ján Kulík

24 septembra 2008

Foto momentky

Do roboty z Kulpínu do Nového Sadu a späť, cestujú takmer každý deň... Ondrej Maglovský, Mária Maglovská, Jarmila Zimová, ...
***

Náš spolupracovník Ján Širka cestuje do práce, zo Silbašu do Nového Sadu

Hiker

Ján Širka,

narodený r. 1954 v Silbaši (Vojvodina). >>> pokračovanie ... ***

*

Pani Kulíková na pracovnom mieste v lekárni v Petrovci

Operator Doctor

***

Slovan zo Selenče pracuje na budove Domu zdravia v Petrovci.

Construction Worker

********

22 septembra 2008

Jazyk:Dvojaké štátne občianstvo

Nie dvojité štátne občianstvo, ale dvojaké V čase, keď mnohí naši mladí spoluobčania odchádzajú za hranice (najmä na Slovensko) na zárobky a mnohí po istom čase v danom štáte žiadajú alebo získavajú po nadobudnutí istých podmienok nové štátne občianstvo, je iste namieste zaoberať sa chybným spojením dvojité štátne občianstvo. To preto, že ho často počuť tak u nás, ako aj na Slovensku. Čo sa o násobnej číslovke dvojitý píše v Krátkom slovníku slovenského jazyka: dvojnásobný, zdvojený, jestvujúci, vyskytujúci sa, opakujúci sa dvakrát, dvojmo; pozostávajúci z dvoch, duplicitný, dupľovaný, napríklad: dvojité dvere, dvojitá stena, dvojitá ochrana, dvojitá, dvojnásobná odplata; dvojitý, dvojnásobný úder, zdvojený obraz; zdvojené okná; odovzdať dvojitú, duplicitnú správu, dupľovaná porcia. Ak by sme túto násobnú číslovku dvojitý použili v spomínanom spojení dvojité občianstvo, bolo by to, ako keby sme povedali, že niekto má dvakrát to isté štátne občianstvo či zdvojené. A o to istotne nejde. A čo sa píše v uvedenom Krátkom slovníku slovenského jazyka o druhovej číslovke dvojaký? Po prvé - z dvoch druhov, napríklad: dvojaké mäso, dvojaké riešenie a po druhé - dvojtvárny, neúprimný, falošný, napríklad: dvojaké správanie, dvojaká odpoveď... Nás však zaujíma prvý význam - dvojaký, a to je to, čo hľadáme - dvoch rozličných druhov, čiže občan môže za určitých podmienok získať občianstvo v dvoch rozličných štátoch. Mali sme doteraz, napríklad srbské štátne občianstvo, a teraz sme nadobudli aj slovenské. Hovoríme, že máme dvojaké štátne občianstvo. Ďalšie príklady: dvojakého druhu, dvojaké tenisky, vie písať dvojako, dvojaká morálka, dvojaké vnímanie pravdy, dvojaké vnímanie sveta, dvojaké ceny (V jednej lekárni kúpite liek za pôvodnú cenu, zatiaľ čo v druhej za nižšiu.), dvojaké napätie z jedného transformátora... Nateraz z jazyka toľko. .........................................píše Ján Širka

Euro vo Zvolene

Tak, to by sa mi teda páčilo ... píše naša Tatiana Lipková zo Slovenska...

...ďakujem Taňa a čakám od teba nové správy a fotografie.

***

19 septembra 2008

Citáty plus

Charles (Karol) I. 1600 – 49 Nikdy sa neprepačuj, alebo nebráň, skorej ako ťa obvinia. List adresovaný na lorda Wentwortha 3.9.1636. „Letters of King Charles“. Geoffrey Chaucer 1343 – 1400 Ak zlato zhrdzavie, čo bude so železom? The Cantenbury Tales „General Prologue“ Nivelle de la Chaussée 1692 – 1754 Keď sú všetci v omyle, všetci sú v pravde. „La Gouvernante“ (1747) Náhľady najsilnejšieho sú vždy najlepšie. „Fables“ (1668). Smrť nikdy neprekvapý múdreho; on je vždy pripravený na odchod. „La Mort et le Mourant“ (1678 – 9) Anton Čechov 1860 – 1904 Kde sa odporúča mnoho liekov, tam je choroba nevyliečitelná. „The Cherry Orchard“ (Čerešnový sad) – (1904) Ženy nevedia prepáčiť neúspech. „The Seagull“ (Čajka) – (1896) Keď žena nie je krasavicou, ľudia zvyknú hovoriť „Ale máte pekné oči; máte pekné vlasy“. „Uncle Vanya“ (Ujo Váňa) – (1897) Lord Chesterfield 1694 – 1773 Náboženstvo, ako téma rozhovoru v zmiešanej spoločnosti, vôbec nevyhovuje. Z listov svojmu krsniatku a nástupcovi. ( zverejnené v 1890.) Na úraz sa rýchlejšie zabudne, ako na urážku. Z listu synovi (1774) Zlaď sa so spoločnosťou (bandou) v ktorej si. Z listu synovi (1774). Rada je málokedy vítaná; a tí, ktorí ju najviacej potrebujú, najmenej ju aj chcú prijať. Z listu synovi (1774). Zaháľanie je útočišťom slabochov (slabého umu). Z listu synovi (1774). Veda (vzdelanie) môže zavážiť, ale skutky dávajú lesk a vždy je viacej takých, čo len to vidia. Z listov synovi (1774) Stať o vedomostiach je krátka, ale stať o náhodách je rozsiahla. Z listu adresovan´weho na Solomon Dayrolles (1753). G.K. Chesterton 1874 – 1936 Zlodeji (lúpežníci, kradľoši) rešpektujú majetok. Ich žiadosťou je len aby sa ten majetok stal ich majetkom a tým pádom získal si väčšieho rešpektu. „The man who was Thursday“ (1908). Demokracia znamená vládu nevzdelaných, kým aristokracia znamená vládu nedostatočne vzdelaných. „New York Times“ 1.2.1931. Tradícia znamená dať svoj hlas najtemnejšej triede, naším predkom a to znamená demokraciu mŕtvych. „Ortodoxy“ (1908). Sir Winston Churchill 1874 – 1965 Biznis ako vždy, aj v čase zmeny hraníc na mape Európy. Z prejavu v Guildhall, 9.11. 1914. Najlepšou investíciou každej spoločnosti je dávanie mlieka kojencom. Z rozhlasového vysielania 21.3.1943. Gróf Galeazzo Ciano 1903 – 44 La vittoria trova cento padri, e nessuno vuole riconoscere l`insuccesso. Víťazstvo má sto otcov, ale porážka (neúspech) je sirotou. „Denník“ (1946), vzťahuje sa na prejav z 2.9.1942. Colley Cibber 1671 – 1757 Ó, koľko útrap je zakliato v maličkom krúžku manželskej obrúčky. „The Double Gallant“ (1707) Ukradnuté sladkosti najlepšie chutia. „The Rival Fools“ (1709) Cicero 106 – 43 p.n.l. „Ipse dixit“. „Ipse“ autem erat Pythagoras. „Povedal sebe“; a to „sebe“ bol Pytagora. De Natura Deorum. O tempora. O mores Ó časy. Ó poriadky. V prejave v Katalánii. Quod di omen avertant. Mohli by sa zlé znamenia odstrániť; často sa však prekladá aj ako „Bohovia odstráňte zlé znamenia“. Tretia „Phillipic“ Nervos belli, pecuniam infinitam. Niťou vojny, neohraničenosť peňazí. Najčastejší preklad: Výplodom vojny je záplava peňazí. Piata „Phillipic“ V čase vojny, zákony mlčia. Pro Milone. Cui bono? Na čí osoh? Pro Roscio Amerino a v Pro Milone. Arthur Clarke 1917- ? Keď starší a významný učenec povie, že niečo je možné, skoro zaručene bude v pravde, ale ak povie, že niečo je nemožné, tak určite chybý. „New York Times“ 1968. Karl von Clausewitz 1780 – 1831 Najčastejší preklad: Vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami. „Vom Kriege“ (1832 – 34) Georges Clemenceau 1841 – 1929 Vojna je veľmi dôležitou záležitosťou, aby sa zverila generálom. Najčastejšie sa pripisuje na účet Clemenceau, ale neraz aj Briand-ovi a Talleyrand-ovi. Ľahšie je robiť vojnu, ako mier. Z prejavu pri Verdune 20.7.1919. Sir Edward Coke 1552 – 1634 Môj dom, môj hrad (“ et domus sua ciuque est tutissimum refugium“ ) vo význame vlastný dom je každému najbezpečnejším útočišťom. Z tretej časti zákonníka Anglícka (1628). Hartley Coleridge 1796 – 1849 A čo je sloboda? Správne chápaná, to je preukaz byť dobrým. „Sloboda“ (1883) Samuel Taylor Coleridge 1772 – 1834 Próza = slová usporiadané podľa najlepšieho poriadku;  Poézia = najkrajšie slová usporiadané podľa najlepšieho poriadku. Vytlačené v „Table Talk“ (1835), ale zapísané ešte v 1827. Charles Caleb Colton asi 1780 – 1832 Keď nemaš čo povedať, nehovor nič. „Lacon“ (1820) Skúška je namáhavá aj pre najlepšie pripraveného muža, lebo najväčší  hlupák sa môže pýtať toho viacej, ako najmúdrejší dokáže odpovedať. „Lacon“ (1820) Ak chceš byť známy aj bez poznatkov, vegetuj na dedine; ak máš poznatky, ale si neznámy, ži v meste. „Lacon“ (1820). Ivy Compton – Burnett 1884 – 1969 Keď nemajú nič, ľudia to toľko nenávidia, ako keď majú málo. „A Family and a Fortune“ (1939) William Congrave 1670 – 1729 Viem, že je to tajnosť, lebo sa o tom pošuškáva na každom rohu. „Love for Love“ (1695) Dvorenie (k vôli manželstvu) je veľmi duchaplný úvod do veľmi nudnej hry. „The Old Bachelor“ (1693) Cyril Connolly 1903 – 74 Koho bohovia mienia zničiť, najprv ho nazvú sľubným. Enemies of Promise (1938) Pravým merítkom charakteru muža je zdravie jeho manželky. The Unquiet Grave (1944) James Connolly 1868 – 1916 Robotník je otrokom kapitalistickej spoločnosti a robotníčka je otrokom otroka. The Re-conquest of Ireland (1915) Joseph Conrad 1857 – 1924 Terorista a policajt vyšli z toho istého koša. The Secret Agent (1907) Cisár Konštantín asi 288 – 337 n.l. In hoc signo vinces. S týmto znakom zvíťazíš. Údajné Konštantínovo videnie (kríža) v 312. roku.  Eusebius: „Život Konštantína. Dan Cook ?? The opera ain`t over `til the fat lady sings. Opara sa nekončí dotiaľ, kým si aj tučná pani neodspieva. V denníku „Washington Post“ 3.7.1978. Eliza Cook 1818 – 89 Radšej stavať učebne pre chlapcov, ako žaláre a šibenice pre mužov. „A Song for the Ragged Schools“ (1853) Pierre Corneille 1606 – 84 Rob si svoju povinnosť a výsledok nechaj na bohov. „Horacius“ (1640) Abraham Cowley 1616 – 67 Prvú záhradu urobil Boh a prvé mesto Kain. Essays, in Verse and Prose (1668) „The Garden“. Život je nevyliečitelnou chorobou. „To Dr. Scarborough“ (1656) William Cowper 1743 – 1809 Vyťali topole; Zbohom chládok a jemný šepot aleje. „The Poplar- Field“ (1784) Boh urobil krajiny a človek mestá. „The Task“, časť „The Sofa“ (1785) Ktorý kňaz pozná zemepána, ten vie dosť. „Tirocinium“ (1785) Thomas Cranmer 1489 – 1556 Toto je tá ruka, čo to napísala ( odvolanie, zapretie vlastného učenia) a preto má ako prvá znášať trest. Výrok pred upálením na hranici 21. marca 1556. Zachytené v „Short History of the English People“ – J.R. Green (1874). William Thomas Cummings 1903 – 45 Vo vlčích dierach (v zákopoch) ateistu nenajdeš. „I saw the Fall of Philippines“ (Videl som pás Filipínov) – 1943 Sv. Cyprián asi 200 – 258 n.l. Nemôže ti Boh byť otcom, ak ti cirkev nie je matkou.

De Ecclesiae Catholicae Unitate, časť č. 6.

***viac***

.......................pripravil Ján Kulík

O zákonoch

 Každá organizovaná spoločnosť musí mať aj svoje normy správania sa,  vládcovia (spoločenská smotánka krajín), občas prinesú aj celkom podivné zákony, či s odstupom času, zdajú sa nám byť podivné.   V Austrálii, ak cestujete do štátu Queensland, v batožine nesmiete mať žiadne papuče. Zákon pochádza ešte z doby, kedy každý štát bol samostatnou krajinou, samostatnou kolóniou Koruny a snažil sa nejak chrániť aj svoj rodiaci sa priemysel.  Do Západnej Austrálie, ešte aj dnes, nesmiete priviesť vrabca. Vrabec nie je tunajším vtákom. Svojho času, okrem vrabcov, tak aj ďalších vtákov, zvieratká, semiačká... sa privážali z celého sveta, len aby kolonistom tu bolo príjemnejšie. Na to jestvovali aj zvláštne asociácie. Jedna z nich bola aj asociácia na aklimatizovanie. Vrabec sa však nikdy neujal v oblasti Záp. Austrálie a dnes ho tam ukrutne nenávidia. Keď sa roznesie chýr, že zase im nejaký beťár priniesol a pustil vrabčeka, hneď sa zorganizuje ukrutná poľovačka. Čo súce pušky, to behá po mestách, parkoch, poliach, až chudák vrabček doplatí životom.  V New Yorku a to len pred nedávnom, zrušili zákon zákazu strieľať z pištole zajáčkov, počas jazdy mestskou električkou.  V inom štáte ešte vždy platí zákon, že mužova najsvätejšia povinnosť je v každý piatok dobre si vyzauškovať vlastnú manželku. Ak sa nejaká žena zjavila v nedeľu v kostole a že nebola modrá, predvolali manžela a napomenuli. Ak ani o týždeň nebola modrá, vypačesovali jeho.  V Anglicku a to len skoro do včera, prísne sa zakazovalo používať akú koľvek vôňavku, rúž na pery, nosenie topánok s vyšším podpätkom, priesvitné ponožky atď. Za porušenie tohoto zákona, s každou ženou sa mohlo nakladať, ako so strygou a upáliť ju na hranici, lebo na zavedenia, zlapanie muža, slúži sa podvodom. Angličanky však sústavne narušovali aj tento zákon a už dlhé storočia, neupálili ani jednu.  Takéto zákony človek ešte nejak chápe. Sú odrazom doby, kedy ich úrady prinášali, ale ako si vysvetliť a pochopiť uznesenie generálnej rady amerického štátu Indiana? Týmto pánom strašne zavadzalo „ludolfovo“ číslo π = 3.1416..... a rozhodli:“Od dnes sa hodnota π určuje na okrúhlych 4.“ Zrejmé, ani jeden z tých pánov nevedel, že prečo to číslo vôbec jestvuje, ale im vadilo, že je nekonečné a deti si ho ťažko zapamätajú. Všetky školy dostali prísny rozkaz, učiť deti novému číslu. Vedci, inžinieri, „tvrdohlavá“ skupina intelektuálov, na rozhodnutie generálnej rady sa vykašlala a sústavne, rokami dochádzalo ku porušovaniu zákona.

 Čo môžu Američania, to dokážu aj iný, tak v roku 1929. najvyšší soviet ZSSR, doniesol ďalšie „revolučné“ rozhodnutie. Týždeň bude trvať len 5 dní. Neosvedčil sa. Bol príliš krátky a preto v 1932. roku sa ho určuje na 6 dní a takto to bolo do 1940. roku, kedy najvyšší soviet vyrukoval s ďalším „revolučným“ rozhodnutím. Dĺžka týždňa sa určuje na 7 dní. Tento vynikajúci zásah sa osvedčil a od vtedy, až dosiaľ, aj Rusi majú 7 dňový týždeň. Ani jeden z ďalších reformátorov sa nepokúsil skoncovať aj s týmto pozostatkom z doby stalinizmu. 

...............pripravil Ján Kulík

Kruh "Pana sedliaka"2

Novinky >>> viac <<<>

  Belgian Blue.      Tento druh masívnych kráv vznikol koncom XIX. st. v Belgicku, kedy tamojší pestovatelia skrížili domáci druh dojníc, s britským druhom mäsitéj odrody Short Horn. Jasnosivá, až modrastá farba je dedictvo po Short Horn.  Pôvodne, aj toto bol tzv. dvojužitkový druh, ale už začiatkom 50-tých rokov sa tamojším odchovávateľom podarilo dopestovať ťažších jedincov, mäsitejších, svalnatejších, takže tento druh dnes poznáme hlavne, ako odrodu výlučne pre mäso. Najčastejšie sfarbenie je do modra, avšak ako dedictvo po Short Horn, môže to byť aj biele a hlavne tzv. roan = grošovaný.   Býk dosahuje váhu od 1000 - 1200 kg. a kravy od 650 - 900 kg. Teliatká sa rodia od 40 - 55 kg. a aj to, pri čistom druhu, vyžaduje si aj "cársky rez".   Po prírode, je to rohatý druh a toľko svalnatý, že vypadá až divne. Sú to pravé továrne na mäso. Mäso majú "chudé", a sú vysoko produktívne. Málo jedia, majú jemnú štruktúru kostry a čistého mäsa sa zúžitkuje, až na 65%. Najviacej zo všetkých druhov.   Menší farmári sa dali na pestovanie aj tohoto druhu. Nie, ako dobytka pre bitúnky, lež ako registrované príplodné maštale, lebo i keď pri čistokrvnom druhu je problém s telením, pri komerčných stádach, kde využívajú býkov tohoto druhu, nejakých väčších problémov nieto. Telenie je rovnaké, ako aj pri iných druhoch. Potomstvo po skrížení je vynikajúcej kvality, svalnaté a na trhu má dobrú cenu.   Najväčší problém je len v tom, že čistokrvného registrovaného býka vám nemôže nikto dodať. Musí sa ho importovať priamo z Belgicka.   ...............pripravil Jan Kulik

17 septembra 2008

Na svadbe.

SmileyCentral.com V chápaní, pojímaní dolnozemských Slovákov, Petrovec je veľkým strediskom tunajšej slovenskej kultúry. Na túto „veľkosť“ Petrovca svoje výhrady má ako Kysáč, tak aj chúďa Stará Pazova, ba aj Kovačica, ako aj ďalšie srboslovenské osady, kde slovenčina nie len kuľhá, ale je poriadne podkrívená. Všetci si myslia, že sú „pupkom sveta“. Konečne, aj v samom Petrovci tá „ľúbozvučná reč starých materý“ je hodne podkrívená. To podkrívenie sa dotklo nie len reči, ale aj zvykov. O tom som sa nemile presvedčil pri svojej poslednej návšteve rodisku. Keby som mimo slovenčiny nehovoril aj inými rečami, sotva by som sa dohovoril a to nie len na polícii, ale aj v bežnom styku s rodákmi a sotva by som sa vedel na petrovskej svadbe aj „kultúrne znášať“. Ako každá svadba súca svojho názvu, aj táto sa začínala s pesničkou: „S Bohem já chcí začíti...“. Muzikanti začali hrať a ja, nuž začal som aj spievať. Spustil som hlas a ako „sólista“ prišiel som po druhú strofu, „...Jemu buď chvála česť...“, keď tu okolo mňa všetci mlčia. Pán starejší „nábožne“ sklonil hlavu, všetky staré ženy tiež „nábožne“ sa dívali do zeme a nebolo počuť ani slova. Ani hlások nevypustili. Nikto sa mi nepripojil, takže som aj ja „nábožne“ umĺkol. Prišli sme ku kostolu. Tu sa to rozbilo. Časť odbehla pokloniť sa bohovi Dionýzusovi a menšia skupinka vstúpila do chrámu Trojjediného. Vmestili sme sa do prvých dvoch lavíc. Tam som sa našiel „Spevník“ a otvoril ho na čísle prvej pesničky obradu. Krásne organy sa rozzvučali a začalo sa spievať. Teraz to bolo kvarteto. Traja apkovia s trasľavými hlasmi a ja. Vypĺňali sme chrám Boží spevom na Jeho slávu. Prešla aj táto slávnosť. Podľa zvykov starootcovských, mladú sme teraz viedli do jej nového domu. Mladomanželia si vykračovali a za nimi my. Celý zástup. Do kroku nám vyhrávala hudba, keď tu odrazu streľba. Trhlo ma to. Skoro som zmeravel. Jáj preboha, tu zase bude vojna. Už som mal namierené, že skočím do prvého dvoru a úvraťami, vágášami, už nejak hádam vybrdnem, keď ma sused chytil za plece a vysvetlil, o čo ide. To je vraj nič. To sa Slovač veselí. Niekto vraj len tak, nevinne, zo špásu vytiahol pištoľ a streľbou zvestuje svetu, že je veselý. Dorazili sme, kam sme mali namierené. Na dvore šiator, pravá čatrľa, ako sa svedčí a veselie sa začalo. Muzikanti hľadali ktorou nôtou potrafia „na žilku“. Skúšali čardáš, polku, ale nikto nič. Nikto im netancoval, avšak keď to skúsili pesničkami z repertoára Lepe Brene, svadba hneď ožila. Kolovodjov koľko len chceš. Reťaz družičiek a družbov sa už nevmestila pod šiator. Museli si hľadať priestor na dvore, ba kolovodja zamieril aj na ulicu, tam sa to otočilo a poď späť. Čo sa dá robiť. Slovenská krv zovrela. Aj v nich a aj vo mne. Nechápavo som sa pozeral na tento výplod politiky Bratstva a jednoty. Vychovávatelia z mojej generácie majú byť na čo pyšní. Hútam si tak, reku príde čas, keď sa táto slovenská junač unaví, keď sa rozbehá po susedových kutkách a zostane tu len zopár nás, akože starších. Potom si dáme prehúdať aj také pesničky, ako Mám ja hrušku jarnú, Koníček sivastý, ba aj Imrovou uličkou a iné. Horkýže. Teraz vraj prvá družica bude mať svoj prednes, svojich 5 minút slávy. Obliekla si tenké oplecko, natiahla tenkú kartúnku a vyteperili ju na stôl. Tu, ako v nejakej mehane, družička si tančila a okolo stojaci svadobníci ju oblievali vodou. Nejeden tam na ňu vyšuchol aj celé vedro. Hneď sa tá tenká látka prilepila na rozkošné mladé telo. Každý obrys bolo vidieť. Bradavky vyskočili a verte mi, mala čo ukázať a aj my sme sa mali na čo pozerať. Akou to cestou sa aj tento „zvyk“ dostal do Petrovca, neviem. Tu, kde žijem, takýmto spôsobom sa zabávajú gangy motocyklistov a ich telá, na dovažok, sú aj „rozkošne“ tetované. Nebola toto jediná svadba, kam som bol pozvaný. Bolo ich ešte zopár. Aj mimo Petrovca, ale všetky boli na vlas podobné, s rozdielom možno, že tá prvá družička netančila na stole, nepolievali ju, ale jej „umývali“ nohy. Bol tam lavór, bola tam voda, lenže namiesto podôš, „umývali“ jej stehienká, či aj vyššie. Nevidel som dobre. Ruky všetkých „kocúrov“ boli pod sukňou. Zlatú korunku si však zaslúžila sriemska svadba v Šíde. Pravá slovenská. Obaja mladomanželia boli akože Slováci. Aj väčšina hostí boli akože Slováci. Tu si to domáci dali záležať na príprave. Šiator bol vyzdobený, pravá radosť. Hlavne tá stena, pod ktorou sedeli mladomanželia. Tam  zavesili až dve zástavy (ešte s „petokrakou“), uprostred bol veniec s veľkým obrazom bývalého prezidenta Tita. To asi preto, aby všetci vedeli, že tu nejde o žiadnych separatistov, ale všetci, hlavne domáci pevne stoja na princípe Bratstva a jednoty.
Daddy Loves You
Slovenská hudba hrala kolo, za kolom, až sa veselá chasa unavila a začala sa večera. Všetko podľa poriadku. Polievka, varené mäso, pečené mäso... keď tu odrazu všetci hostia povstali a rovno do pozoru. Čo sa deje? V tom, dvaja družbovia vstupovali pod šiator a na márach nosili pečené prasa. Zastali uprostred šiatra a hostia z plného hrdla  zaspievali tú, už „starú“ hymnu Hej Slovania. No toto ti je. Pozri sa len, čoho sa to prasa dožilo, či nedožilo. Hymny som sa naspieval, všetky možné a pri všetkých možných slávnostných príležitostiach, ale ešte nikdy nie  na česť pečenému prasiatku. Vidíš, čo tie roky žitia v cudzine so mňa urobili? Zaostal som za svetom. Som až 35 rokov za opicami. Zaostal som za životom, za módou, lenže aj Zypa Cupák vedel, že „... móda sem, móda tam, ale riť patrí do nohavíc...“ a nie opačne. Okrem zmeny, nič nie je stále. Zmenil sa aj Petrovec. „Kráča“ s dobou. To asi veľmi dobre vedia aj súčasní študenti čo študujú mimo Petrovca, mimo krajiny. Preto sa asi tak húfne aj vracajú do svojho rodiska.
...................................

Slováčisko, ako Trpák.

SmileyCentral.com Nie, nejdem tu nikomu nadávať do sprostákov, trpákov a pod. i keď by sa možno aj svedčilo, ale ak si to začneme robiť my sami, čomu sa môžeme nádejať od iných? Veď nie je to ani tak dávno, keď sa nám zaznávala aj sama exitencia. Vraj nejstvujeme. Nie sme na svete. Predstavujeme len nejaký zlomok z „inferiórnej rasy“, avšak akonáhle sme prestali byť tým, čím sme, hneď sme sa vymanili z radov „inferiórnych“. Veď v celej Európe, ba ani na svete, nenajdeš niekoho „čistokrvného“. Všetci sme len nejakým hybrídom. Aj nacistickí akože „čistokrvní Árijci“ jestvovali len v pomätených rozumoch, ale nie aj v skutočnosti. Všetci v sebe máme gény po všetkých čo prehrmeli týmito oblasťami a už či to boli Kelti, Rimania, Mongoli, Tatari, Huni, Kumáni.... rad je veľmi dlhý a preto madzi sebou najdeme ako plavovlasých, tak aj červenovlasých, černovlasých, s kučeravými, či rovnými vlasmy, s beľšou, alebo tmavšou pokožkou atď. ba občas sa v dedine našiel aj niekto s východniarskými črtami, ako trochu šikmejšími očami, silnejšími lícnymi kosťami, krivými a krátkymi nohami a pod. Svojho času, tam na Novom šore aj žil takýto starec. Dnes by už mal hodne vyše sto rokov. Rastom nevynikal. Nohy krátke a krivé, výpuklé lícne kosti, nášikmé oči a hlavne bol nadmieru prchký. Roky mu už nedovolili robiť si pekné bitky po krčmách, kde podľa pravidla vždy vytiahol hrubší koniec. Nie, nebol on slabý, len ľahký. Svoju silu však dokazoval doma a lepšiu polovičku si aspoň raz týždenne prepustil cez ruky. Tohoto pravidla sa držal do skonania. Asi sa to naučil v Amerike, lebo tam vám aj dosiaľ v jednom štáte majú zákon, že ženu treba vytrepať aspoň raz týždenne, aby vedela, kto je hlava rodiny. V zašlých časoch, pri nedelných Bohoslužbách ako farár, tak aj lokálni policajti šacovali, ktorá je modrá. Ak našli takú, čo prešla „ľahšie“, hneď zlapali muža a dali mu poriadny výprask. Celá dedina vedela, že si nekoná manželskú povinnosť. Už či tento prchký starec vedel o tomto zákone, alebo nie, ale starkú si poriadne zbíjal. Vždy mala modriny a vždy voňala octom. Po príchode do New Yorku, či Nev Jorku, našiel sa na juhu , v Texase a tu sa dozvedel, že sa vlastne podobá na „Mexikánca“. Asi ho práve tam tak aj nazvali. Po návrate domov, po dedine chodieval len v bielych šatách a navštevoval krčmičky jednu, za druhou. Ako obyčajne, takto vyobliekaný, v jeden piatok sa vybral aj na „pľac“. Pekne z krčmy, do krčmy, až sa dotáral aj po „Myšalovku“. „Pod klobúkom“ mal už toho dosť a v „Myšalovke“ zadieral do ľudí. Hlavne vyrušoval biliardovú hru pána majstra stolára, chlapisko to dvojmetrové. Tento ozembuch, ako štval, tak štval, rozhadzoval gule a vykrikoval: Ja sa nikoho nebojím. Ja som strašný Mexikánac. Pána majstra to dopálilo. Keď si ty Mexikánac, ja som stolár a už aj s nim „hobľoval“ mastný „patos“. Jednou rukou ho schmatil za golier, druhou za vrecko a šup s nim popod biliard. Zopáraz si ho takto prešmikol a vyviedol ho na ulicu. „Pľac“ vtady ešte býval na súčasnom námestí Slobody, pred obecným domom, kostolom a „Hviezdou“. Hneď za rohom „Myšalovky“. Rozkázal mu: „A teraz iď napred a z celého hrdla vykrikuj, že si Mexikánac. Obzerať sa nesmieš, lebo ťa tam na pľaci vyčapcujem. V ten piatok, petrovská tržnica mala atrakciu. Pomedzi ženičky chodil človek, v bielom obleku s čierným predkom a z ničoho nič vykrikoval: Ja som strašný Mexikánac. Smiechu do popuku. Téma dedinských priadok až na niekoľko rokov. Len chuderka starká aj na toto poriadne doplatila. Akonáhle prekročil prah domu, ten dusený hnev z neho vybúšil a zase ju zbil. Dvere „Myšalovky“ však už nikdy neprekročil, ba bočil aj od iných krčiem, kde mohol naďabiť na pána majstra stolára. Zdržiaval sa len v blízkych krčmách a ani tu už nikdy viacej netvrdil, že je Maxikánac. O trpákoch v Petrovci viem len toľko, čo zachytáva aj SSJ: truľo, hlupák, neokrôchnec, niečo, ako čajakov Zypa Cupák. Používa sa, ako nadávka. Vo svete, hlavne v Maďarsku, trpákov je ešte vždy dosť, ba časť z nich sa dostala aj do Banátu a na svoju trpáckosť sa ešte pamätajú. V slovenskom dome v Melbourne sa poriadal program folklórnych tancov. Medzi nimi vynikal jeden švárny šuhaj. Vyrastený ako jedľa, štíhly, pekný, pravý Trpák. Každý si ho všimol. Nie pre jeho vyrastenosť, krásu, ale pre jeho kroj. Čierne nohavice, čierna košeľa (akože slovenská, či neraz použijú aj výraz Slovenka). Táto bola poprešívaná zlatými niťami a na nej boli vyšité (zase zlatom, striebrom) aj celé vence šípových rúž. Bol ani z Mexika, či nezahanbil by sa ani v spoločnosti Elvisa Presleyho. Jeho starká rástla od pýchy. Vraj,“ čák je ten môj Paľko krásny. Vyrastá z neho pravý Trpák“. Okolo stojace ženy, hlavne z Báčky a Sriemu, tento komentár proste zarazil. Kto pri zdravom rozume si aj verejne bude vnukovi nadávať do trpákov? Trvalo to, kým som im vysvetlil, že časť Slovákov žijúcich v Maďarsku, takto nazývajú sami seba. Svoje dejiny nikdy nepoznali, ale s maďarskými sa aspoň čiastočne spoznali. Tam, v tých dejinách sa zoznámili s faktom, že v čase príchodu tohoto ugrofínsko – turkického národa do naších priestorov, bolo tam zopár, vlastne sedem ugrofínskych plemien: Neké-Neki, Megeré- Mogeri, Kürt- Gyarmat, Jenö, Tarján, Keré-Keri, Kasé-Kesi a pripojill sa im aj jeden turkický kmeň, Kabari. Kumáni prišli neskoršie. Slováci svoje plemenné zriadenie (aj identifikáciu podľa tohoto) už dávno stratili. Veľkomoravská ríša podnietila rozklad rodov a nová identita bola, že sú už buď Nitrania, Moravania a pod. Slovákom v oblasti dnešného Maďarska strašne chýbalo povedomie kmeňovej príslušnosti. Okolo žili sami Polóczi (Polovci, Plavci), Kosíhovia, atď. a čo sú oni? Vymysleli si, alebo im to niekto prilepil, ale stali sa z nich Tirpáci, Trpáci. Či sa tu skrýva truľo, sprosták, cupák, alebo možno trpiaci (národ), mal by už niekto vyšetriť, i keď tých Trpákov onedlho utratíme. No a tento náš Paľko Trpák aj dokázal, že je trpák hodný svojho mena. Na letnom tábore detí (organizuje to cirkevný zbor Krista Pána) pán farár ho našiel v „postelnej láske“ s jednou dievčinou. Rovno cez obed. Pred skupinkou mladších, predvádzali tam umenie láskania. Čo robiť? Povolal rodičov a povedal, čo sa stalo. “Takýchto trpákov tu nepotrebujeme”. Lenže, aj rodičia boli trpáci v pravom zmysle a zo všetkého vypadol farár, ako nespoľahlivá osoba, zlá osoba atď. atď. Trpák vždy bude len trpákom.

Medový mesiac.

Dávno, veľmi dávno, ešte v staroveku, skorej „slnečného“ kalendára, čiže v čase, kedy sa rok, mesiac meral lunárnym kalendárom, v Perzii (Iráne), bolo zvykom, že tesť (otec mladej nevesty) mal povinnosť celý lunárny mesiac napájať si zaťa medovinou. Áno, medový mesiac nema nič spoločného s „medom“ po sobáši, ale medovinou. * Aká škoda, že sme sa narodili neskoro. Downing Shots Blurry Drunk .........................................

15 septembra 2008

Citáty***

Martin Luther 1483 – 1546 Eine feste Burg ist unser Gott, Ein gute Wehr und Waffen. Hrad prepevný je Pán Boh náš, Zbroj výborná i sila (záštita). Kde Boh postavý chrám, tam si diabol postavý kaplnku. Colloquia Mensalia (1566). Kto neľúbi ženy, víno a pieseň Zostáva bláznom celý život. Pripisuje sa Lutherovi (neskoršie sa aj napísalo do jeho izby vo Wartburgu). Čím bližšie k Rímu, tým horší kresťan Bežné príslovie v čase M. Luthera. Ako blázon niesol som do Ríma cibuľu a priniesol som cesnak. Komentár na podniknutú cestu do Ríma. Justificatio sola fide. Ospravedlnenie iba vierou. Boh od hriešného človeka žiada len opravdovú srdečnú ľútosť a polepšenie s predsavzatím niesť Kristov kríž. Z Lutherovej kázne 5.9.1517. Pravým pokladom cirkvi je svätosväté evanjelium milosti a slávy Božej. 62. výpoveď Lutherova. Hovoriť, že kríž postavený v chráme a ozdobený pápežskými znakmi môže toľko ako kríž Kristov, je rúhaním. Lutherova výpoveď č. 79. Cirkev potrebuje reformáciu... a čas pre reformáciu pozná len ten, ktorý stvoril časy. Z listu písanom pápežovi, august 1518 Slovo Božie učí slobode a nemá, ani nesmie byť zajaté. Z listu pápežovi z roku 1519. Never nikomu kto ťa povyšuje, ale len tým, ktorí ťa pokorujú. Z listu pápežovi (1519). Pravdivá mienka jednotlivého kresťana platí viacej ako pápež a koncil. Vyhláška po otázke správnosti učenia Jána Husa. Všetci sme husitmi. Údajná vyhláška po prečítaní si Husovho spisu „O cirkvi“. Vo viere sú všetky skutky rovnaké a viera so sebou nesie aj lásku a nádej. „Reč o dobrých skutkoch“. Oslavovanie človeka namiesto Pána Boha je tým najťažším hriechom – kradnutím Božej cti. „Reč o dobrých skutkoch“. Ťažkým hriechom je nepočúvanie evanjelia, ale o mnoho väčším je nekázať evanjelium. „Reč o dobrých skutkoch“. Motlitba bez vnútornej viery je ničím. „Reč o dobrých skutkoch“. Ako sa vták rodí, aby lietal, tak človek aby pracoval. „Reč o dobrých skutkoch“. Kde je viera tam je smelé, vzdorovité, neohrozené srdce, ktoré sa zasadí a zastane pravdy, čo by ho to stálo hrdlo, alebo kabát. „Reč o dobrých skutkoch“. Pápež nemá mať moc nad cisárom. Má zostať len funkcionárom v duchovných veciach, ako predstaviteľ cirkevnej jednoty a najväčšia inštancia v sporoch medzi arcibiskupmi a primasmi. „Reč o dobrých skutkoch“. Krst predstavuje utopenie starého človeka a vzkriesenie nového v Kristu. „O babylonskom zajatí cirkvi“. Prísne vzaté sú len dve sviatosti – krst a večera Pánova. „O babylonskom zajatí cirkvi“. Počiatok všetkého zlého je odstúpenie od Boha a nevera. „O slobode kresťana“. ...upečú Hus, ale po sto rokoch budú počuť labuť spievať. Tú budú musieť strpieť. Údajné slová J. Husa pred upálením, ktoré M.Luther cituje v „Glose na domnelý cisársky edikt“ (1531).. Pripravil..........................Jan Kulik
***

Slovenské osady vo Vojvodine a širšie...

O problematike slovenského vysťahovalectva, menovite na Dolnú zem, menovite do oblastí, ktoré po I. sv. vojne sa stali súčasťou kráľovstva Juhoslávie, obšírne písal a aj rozpracoval, Dr. Ján Sirácky („Dlhé hľadanie domova“ – Matica Slovenská 1985), ale je tu počet ďalších vydaní, hlavne z pera dolnozemských Slovákov a vo vydaní slovenských kníhtlačiarní v Petrovci. Slováci sa sem začali sťahovať po podpísaní „Karloveckého mieru“ (s Turkami) a prví sem prichádzajú polovicou XVIII. st. Dlhšie sa polemizovalo, či prvou osadou nám bola Bajša, alebo Petrovec. Dopracovalo sa potiaľ, že Petrovec je najstaršou osadou a aj dnes je po počte slovenského obyvateľstva aj najväčšou. Je to nejakou „slovenskou Aténou“ na Dolnej zemi. Tu sídli slovenské gymnázium (jediné mimo matičného územia), učiteľský ústav (prešiel a aj prechádza rozličnými adaptáciami), slovenské kníhtlačiarne, profesionálne divadlo Slovákov atď. Keďže Petrovec sa kolíše medzi 7000 a 10.000 obyvateľov a blízko je aj Nový Sad, mnohé národné ústavy sa presťahovali tam, do hlavného mesta Vojvodiny, avšak ich personál z väčšej časti tvori petrovskí Slováci. Presťahoval sa tam „Hlas ľudu“, pokračovateľ „Národnej Jednoty“ (i keď sa to nepriznáva), týždenník tamojších Slovákov, tam je rozhlasová stanica, TV atď atď. ba v rámci filozofickej fakulty novosadskej univerzity, je aj fakulta slovenčiny atď. atď. Petrovec je veľkým gravitačným bodom tamojších Slovákov. Aj ja som sa tam narodil. Všetko slovenské gravituje tam, ale... no ale, po vyše 250 rokov, badať už štrbinu. Jazyk sa vykryštalizoval v južné stredoslovenské nárečie, i keď tu boli prisťahovalci aj zo severnejších stolíc, ako Liptova, Turca atď. Podľa náboženstva, je to na 99% evanjelické obyvateľstvo. Katolíkov najdete len v Selenči a aj to len sotva polovicu osady. Evanjelici zotrvali pri dedictve, kým Slováci katolíckeho náboženstva sa transformovali buď v Maďarov, alebo v Chorvatov. Len v Báčke je spústa osád, kde najdete obyvateľstvo slovenského pôvodu, so slovenským priezviskom, ako Benčík, Vidlička, Čermák, Bodka... ale to sú už Maďari. Posledne najdete aj Považan, Hronec, Turčanović... čo už nie sú Slováci. Mal som tu aj list od nejakého zatratenca, čo sa ma pýtal:“Čo som ?“ V rodine o tom nikto nehovoril, ale jemu sa zdá, že asi bude Slovák. Tereaz je bez náboženskerj „zaťaženosti“ a pravý socialista. Čo som mu mohol napísať? „Kasdno stiže Janko na Kosovo.“ Pôvod svojho rodu ťa mal zaujímať aj skorej rozkladu Juhoslávie. Buď to, čím si bol aj skorej. * Ináč, podpísal sa, ako Jurášek a bez nejakého študovania, asi bude z okolia Žiliny, Oravák... Tak, čo tam vo Vojvodine najdete? V prvom rade si prezrite knihu prvého dolnozemského biskupa evanjelickej cirkvi, Adama Vereša a dozvite sa. Ináč, kniha bola zakázaná, ale „prešmikla“ sa aj k nám. Preberáme z knihy „Slovenská evanjelická kresťanská cvirkev a.v. v kráľovstve Juhoslovanskom, v slove a obrazoch“, autor Adam Vereš, ev. biskup, „Kníhtlačirane úč. spol. v Petrovci, 1930. Ako slovenské osady sa tu spomínjú len slovenské evanjelické, lebo na výnimku Selenče, už aj vtedy slovenské katolícke osady nejestvovali. Ľud ešte talápal po slovenský, vedeli, že sú pôvodom Slováci, ale do toho im nestalo. Také osady boli: Temerín, Topoľa, Kupusina, ba aj časť Titelu, Subotice, Somboru, Zrenjaninu (Petrohradu) atď. atď. Vojvodina sa delí na Báčku, Banát a Sriem. V Báčke máme, alebo sme mali: Bajša, Hložany, s fíliamy Begeč, Číb (Čelarevo), Kysáč , Kulpín, Laliť, Nový Sad (tu slúžil brat generála Štefánika), Igor, Palánka, Petrovec, Pivnica, Selenča, Silbaš: Banátsky seniorát: Biele Blato, Hajdušica, Kovačica, Padina, Potišský sv. Mikuláš (Ostojićevo), Aradáč, Slovenský Alexandrovec, neskoršier Jánošík, skorej toho Šándor, Veľký Bečkerek, neskoršie Petrohrad, najnovšie Zrenjanin, Vojlovica. Sriemsky seniorát: Binguľa (tam je pochovaný aj ich kňaz z rodu Ormisových), Boľovce, s fíliou v Dobanovciach a Ašani, Erdevík, Ilok (teraz v Chorvatsku), Lúg (najmladšia slov. osada vo Vojvodine),, Ľuba, Neštín, Stará Pazova Pôsobisko Hurbanových, VHV, Šíd s okolím, ako modlitebňa v Grku, v Soljanoch atď. V Srieme, v oblasti Fruškej hory, v oblasti vinohradov, boli aj menšie usadlosti, ako Sinkerek, ale je tu rad osád, kam sa Slováci presunuli, tzv. sekundárna migrácia a najdete nás aj v Osijeku, Vinkovciach, Chorvatskom Brode, Vukováre atď. atď. Keď sa Báčka už „preľudnila“, naša chudoba odchádzala do Slavónska a tu nás najdete v skoro každej osade. Najdete, ak sme sa zachovali. Chorvatský biskup Štrosmajer, pansláv, stal na tom, že Slavónsko vráti do náručia Slovanov a na zaľudnenie so slovanským živlom, asi najlepšie sa mu hodili Slováci, Oravci, ale na ponuku výhodných podmienkach, ozvali sa mu aj evanjelici z Báčky. Za jedno jutro zeme v Petrovci, Kysáči... v Slavónsku si dostal aj 5 – 10 jutár. Z chudoby sa stávali pravý gazdovia a svet sa hrnul. Z týchto Slovákov sú dnes už len paberky, ale najdete nás po celom Slavónsku. Až po Záhreb. Josipovec, Josipovec, Našice, Markovec, Županju... atď. Aj v Austrálii máme niekoľko rodín zo Županje, ba aj z Lipovljan, Daruváru (hlavne české prostriedie) atď. V takejto „zbitej“ podobe nemnôžeme všetko, všetkých, ani spomenúť. Koho zaujíma širšia problematika, nech sa obráti na MS, domáce knižnice a tam si to najde. Boli sme a ešte nejak pretrvávame, ale dokiaľ budeme, asi už závisí len na Slovensku. Chabneme. Na vidomoči. Najhoršie je, že dorast sa už viacej identifikuje s väčšinovým národom, ako so svojim dedictvom. Pozrite sa na „sajty“ a uvidíte, že to, čo tam píšu, akom píšu, nemožno pokladať za slovenčinu. Ako rezonujú? Tak už vonkoncom nie po slovenský. Roky robia svoje. Ak nám to vyjde, postupne zverejníme profil každej slovenskej osady vo Vojvodine, ba aj v Slavónsku, v Bosne a aj na Kosove. Predsa, pochopte, že ja som len jeden a otázky mi posiela na stovky vás. Ak vám „červíček vŕta“, môžem poradiť, aby ste sa obrátili na „sajty“ s 3x www a naznačili osadu, ako Petrovec, Kysáč, Padinu, Kovačicu, Kulpín, alebo aj na http: www.ecavyu.com alebo http://hlasludu.com/ .. a niečo najdete. O Slovákoch v Rumunsku a v Maďarsku úmyselne som nepodal nič. Viem o nich, poznám ich aj osobne, ale Email adresu buď nema, alebo sa zdráham dodať. Aby ich Slovač spoznala, predsa záleží len na nich. Hádam sa ohlásia.
Pozdravujem................................................ J.Kulík.
*****

11 septembra 2008

08 septembra 2008

Mladomanželia

Kováč-Vargovci z ul. L. Tolstého v Petrovci
aby si navždy zachovali úsmev, radosť a šťastie
***

Meruôsmy rok.

Pod týmto chápeme štyridsiaty ôsmy, revolučný rok (1848) a pod meruôsme roky, 1848-49. Pýtali ste sa už niekoho, čo to vlastne znamená „meruôsmy rok“ a odkiaľ to máme? Akú odpoveď ste dostali? Vedel vám ten dotičný dať aj uspokojivé vysvetlenie? Nemyslím tu na udalosti tej doby, ale na etymológiu názvu. Dnes vám to tu pri nášame v úplnosti. Aspoň pokiaľ môžeme, lebo určite sa tu dá isť aj hlbšie do minulosti a možno aj „odhaliť“ úzadie čísla 40. Prečo práve toto číslo sa stalo číslom „magickým“ v chápaní ľudu, človeka, v jeho dlhej historii. Pod termínom „meru“ v našom jazyku, v našej kultúre, chápeme číslo 40. V rozličných (slovanských“ etymologických slovníkoch napr. v ruskom (autor Max von Vasmer), ale aj v iných, pod hlavičkou mera najdeme, že tu ide o indoeurópske slovo s významom merať. Koreň tohoto ie. slova sa zjavuje nie len v slovanských jazykoch (mera, míra, mjera...), ale aj v germanských, napr. strý hornonemecký mezzan, maza, v gótskom mela = vrece zrna, albánsky mat, mas = merám, matё, masё = miera, mot = čas, počasie... a stretneme sa s nim aj v latine, v gréčtine, kde najdeme metis / μητις = svedomie, rozum...ba aj v sanskrite (starý indický jazyk, druhý najstarší písmom zapísaný jazyk Indoeurópanov), kde máti, mimáti = merať, mátram, mátra = miera (niečoho)... a dnes, ako medzinárodné slovo, najdeme ho v každom jazyku na svete, lebo medzinárodná dĺžková miera je meter, kde sa využila latinská podoba metior... = merám, miera. Teda, aspoň čo sa týka pôvodu slova meru- máme to vysvetlené, avšak prečo u nás (ale aj inde), toto znamená počet 40? Rozličné antické kultúry mali aj svoj zvláštny systém počítania a ako základný celok niečoho, volili si najrozličnejšie čísla. U niekoho to bol počet päť (5), lebo na jednej ruke máme päť prstov, kým u iných to bolo napr. 10 (prsty na oboch rukách), 20 (všetky prsty na rukách a nohách), kým na blízkom východe sa zjavuje aj počet 12 (tucet), ako základné číslo počtu nejakého celku. (12 plemien Hebrejcov...) Vďaka Francúzom, ich revolúcii, Napoleónovi... ich staronový decimálny systém počítania si razí cestu do sveta. Prijali ho všetci. Okrem V.Británie, Spojených štátov, ich satelitov, ale aj tu je to to už čoraz labílnejšie. Aj my sme mali svoj vlastný systém mier. Čo by sme to boli zas národ, ak by sme nemali aj toto? Bol tu „palec“, lakeť, siaha, vedro, merica (prešporská), okov... či neskoršie aj cól, šúf, ríf... ale decimálny systém sa ukázal, ako najlepší. V jazyku nám však zostalo „meruôsmy rok“, s ktorým sa aj dnes oháňajú naší historici. Odkiaľ sme to dostali? My máme „meruôsme roky“, ale neviem, či to majú aj ostatní Slovania. Ak, tak len sporadický. U Rusov sa stretneme so slovom „sórog“, na čo si spomínali naší vojnový zajatci (I. sv. vojna). Rus vraj vedel počítať, len po „sórok“. Keď zajali naších (Rakúsko-Uhorských vojakov), čítali, koľko ich tam majú. „Edem, bedem...“, až tu bol „sórok“ a skrútli mu čapicu. Rus si myslel, že po tomto počítaní prečíta si „sóroky“ a dostane počet, lenže ani naší neboli sprostí. Keď sa Rus vzdialil, čapicu si upravili a bola tu celodenná robota. Nie a nie prečítať si počet zajatcov. Naší to chápali, že každý sórok bude odstrelený. Rus. ukr. sórok, poľ. sorok Max von Vasmer vysvetľuje na podklade neskorogréckeho sarákonta / σαράκοντα = 40. Pri slove mera, M.v V. poznamenáva, že to sme si to prevzali z maďarčiny, lebo aj tam je merö = vrecko, vrecúško, vak (vráť sa na vysvetlenie gótskeho) a nenapadlo mu, že pri „mera“, v tom vreci tých zŕn bude viacej, než 40 a že aj toto akože maď slovo, svoje východisko má v jazyku Indoeurópanov, čiže aj nás. Že maď. mérleg = váha, vážky... svoj pôvod, etymológiu má v ie. jazyku a súvisí so slovom merať. Rovnako, ako aj mérnők = inžinier, či „meráč“, „vymeriavač“. Slovo mera použil aj náš spisovateľ (Žáry) na označenie 40 koží, ako je to aj v ruštine (M.v V.) kde sórok je využité na označenie počtu 40 koží soboľa, lenže otázka je, prečo práve 40? Kvarantína predstavuje izolovanie ľudí, zvierat, ba aj rastlín na dobu 40 dní. Lat. quaranta = 40, quartus = štvrtý. Kvarantína, ako termín na izolovanie (dĺžka 40 dní) vznikol vraj v Benátkach, kedy sa lode prichádzajúce z „ďalekých krajov“ izolovali na 40 dní. Bol to preventívny zákrok. Čakalo sa na inkubáciu chytľavých chorôb, hlavne mora. Kvarantína v podstati znamená len 40 a slovo sa využilo na určenie periodu. V skorejších časoch to mohlo znamenať aj 40 hodín 40 mesiacov, 40 rokov. Príkladov je neúrekom. V staroveku (spomína aj Biblia), kvarantína, či 40 dní sa môže vzťahovať, či vzťahovalo sa aj na vdovu, ktorá mala povinnosť a aj právo v dome nebohého manžela zotrvať 40 dní. Mojžiš so svojim stádečkom Izraelských, potuloval sa púšťou až 40 rokov. Elijáš a aj Ježiš postili sa 40 dní. Pôst, ako cirkevný sviatok, trvá nám 40 dní, takže Taliani si aj tento sviatok nazvali quarantena. „Medardova kvapka, štyridsať dní kvapká“. V Biblii sa spomína, že keď sa chýlilo ku potope sveta, neustály lejak trval až 40 dní a nocí. Číslo 40 sa dlho považovalo za magické a pripisovali sa mu rozličné moci. Vdovy 40 dní smútili za manželom a to nie len „zo žiaľu“, ale aj strachu, aby sa im zosnulý manžel nejak nepomstil. Keď sa nad Európov vzniesli mračná moru, demónskej sily, infektovných (ale podozrivých z infekcie) sa izolovalo na 40 dní a naozaj, prax ukázala, kto v tomto čase podľahol chorobe, ten umrel a kto nie, toho sa dalo zachrániť. Verilo sa, že chorobné „porobenie“ má životnosť len 40 dní. Ak to človek prekoná, prekonal tým aj demónske sily. Číslo 40 sa nezvolilo len náhodne. Ešte skorej, dávno, veľmi dávno, verilo sa, že v ňom sú skryté nadpridzené sily. Ako ďaleko do minulosti siaha táto pôvera, zatiaľ sa mi nepodarilo odhaliť. Korene má niekde v dobe predhistorickej. Hodne skorej času Pythagoru. Na najrozličnejšie čísla pýtajú sa aj kadejaký veštci pri robení „osobného horoskopu“. U nich, každé číslo, každý symbol, litera abecedy v sebe skrýva nejaké nadprirodzené sily, ale akú silu skrýva číslo 40, nemohol som nikde najsť. Teda, naše „meruôsmy rok“ v sebe skrýva „celok“ quaranta, ktorý sa k nám dostal určite len cestou kresťanstva (či v prípade Rusov je to sórok).
...................................................píše Ján Kulík

Kruh „Pána sedliaka“.

V priemyselne rozvinutej krajine, sedliak, farmár... pôdohospodár sa nestáva „z núdze“. Je to skorej privilégium. Skoro všetci politici, profesionálovia každého odtienku, ba aj „intelektuálni“ pracovníci sú farmármi. Majú svoje väčšie, menšie majetky a ak nie, tak usilovne zhŕnajú nejaký kapitál, aby do toho vošli. Byť výrobcom potravín je privilégia. Prešli roky, kedy farmár bol „price taker“. Približuje sa doba, kedy bude „price setter“. Ľudí je čoraz viacej a vhodnej úrodnej pôdy ubúda. Viem, so sedliakom zatiaľ každý pohŕdal. Z podoby jeho mena sa vyvinulo slovo „klaun“, „idiot“ a pod. Nikde sa ho nepovažovalo za pána sedliaka. Mali sme pána majstra, pána rechtora, pána doktora, pána „kuršmita“, ba aj pána kraviara, bujtára, kanása... ale nikdy aj pána sedliaka. Nikdy a nikde. Vlastne jestvuje národ, ktorý asi jediný na svete v jazyku má aj pána sedliaka. „Herr Bauer“ osloví Nemec svojho sedliaka. U nás najbližšie by bolo hádam „pán gazda“, kde ale automatický chápeme, že tu ide o zámožnejšieho sedliaka, kulaka. V našich „Kruhoch“ otvárame aj nie nejaký zastrčený kútik (kam sa sedliaka zahadzovalo), ale „Kruh Pána Sedliaka“. Nejaký začiatočný bod musíme mať, nuž začíname to takto. Trochu zo „svetového“ trendu, trochu z kraviarstva, na čo postupne pribunú aj informácie o ovciach, kozách, hydine... ale predsa hlavnými kontribútormi by tu mali byť naši páni sedliaci a naši „páni sedliaci“, ako sme si zvykli, trochu posmešne, nazývať agronómov. Tu vám ponúkame médium, váš vlastný „Kruh“ na spoznanie sa a výmenu skúseností. Tu môžete kľudne vyrokovať aj s otázkamy a hádam sa najde nejaký sedliak, odborník, ktorý vám to vysvetlí. Najčestnejším povolaním na svete a pre svet, je dorábať jeho chlebík každodenný.

Vyjadrite sa. Povedzte svoju mienku.

>>>viac<<< ešte viac >>>viac<<<

Murray Grey / Sivé Murray. Tento druh kráv vznikol v Austrálii a aj to len náhodou. Na farme rodiny Sutherland, v doline horného toku rieky Murray, niekde na prelome XIX. a XX. storočia, v stáde čierneho Angusa sa čoraz častejšie začali zjavovať teliatka nie čiernej, lež žlkavo-modrej farby... (Občas aj v našom stáde sa narodí „modré“ teliatko. Áno, až niekoľko mesiacov je modré a potom, postupne začína meniť farbu na žlkavo-sivo-modrú.) Majitelia takýchto teliatok si mysleli, že určite robia niečo zle a snažili sa takéto teliatka hneď aj likvidovať. Vypadá však, že niektoré kravy, niekde v rodokmeni mali aj určitú „pra-prababičku“ druhu Shorthorn. Aspoň je to mienka vedcov. Tí, čo teliatka nelikvidovali, videli ako im tieto „nepodarky“ rýchle napredujú, na stravu nie sú náročné a mäso majú vynikajúcej kvality, nuž zopár šikovnejších prešlo sa po farmách a povykupovali takéto „nepodarky“ a začalo sa s krížením, zdokonaľovaním atď. Našla sa základná „matka“ druhu Shorthorn, ktorá tradične rodila sivo-modré teliatká a krížilo sa ju s Angusom, potomstvá sa krížili medzi sebou a tak, postupne, dostalo sa aj plemeno Murray Grey. Dnes sa pestuje všade po Austrálii, vyjmúc vyložene tropického pásma, ale aj tu sa robia pokusi. Kríži sa ich s Brahmanom a rodí sa nejaká nová odroda, zatiaľ nazvaná Greyman. Ako už úplne samostatný druh, vyviezlo sa ich do celého sveta a stretnete sa s nimi ako v U.S.A. tak v Kanade, Argentíne, v Británii, na N. Zealande... lebo tento druh má počet superiórnych vlastností. Od prírody sú bezrohé, takže pri transporte sa mäso nepoškodí, sú krotké, pokojné, v strave nie sú prieberčivé, ľahko sa telia, sú výborné matky, po predkoch Angusa zdedili pigmentovanú kožu, takže nie sú náchylné na očné choroby a najväčšou prednosťou im je, že mäso im je veľmi „mramorové“, mäkké a hodia sa na vývoz do Japonska a iných krajín Ázie. Váha dospelého býka sa pohybuje v medzere od 800 – 1000 kg. kravy od 500 – 600 kg. a novonarodené teliatka sú asi 34 kg. Sfarbenie im je sivé, až tmavosivé s možným červenkavým odtienkom, ale najčastejšie sú „striebornej“, či modrosivej farby.

***
Santa Gertrudis. Santa Gertrudis sa zjavuje niekde v 30-tých rokoch XX. st. Určitý pán farmár R.J. Kleberg z Kingsvillu v Texase skrížil Brahmana so Shorthorn a ďalším selektovaním sa dopracoval ku tejto odrode. Sfarbenie majú tmavočervené, višňové, sú monochromatické, odolné na kliešť, „pinkeye“ (červené oči, čo zapríčiňuje aj oslepnutie) , tetanus „zdutie“. Býk dosahuje váhu okolo 900 kg. a kravičky od 630 – 725 kg. Teliatka sa rodia 32 kg. Telenie je ľahké a matky sa vyznačujú „materskou láskou“. Jednotlivé „vychovávateľky“ okolo seba majú aj do 20 teliatok. Strážia ich, kým sú im matky na paši. Tento druh, na dobrom pasienku denne naberie na váhy aj 1,5 kg. Mladý býčkovia (na odpredaj) rýchlo naberajú a na trhu predstihnú všetkých svojich vršniakov. Ich mäso sa v obchodoch predáva pod značkou „baby beef“. Druhu sa darí hlavne na severe, v subtropickom, až tropickom pásme, ale nie sú zriedkavé ani na juhu, v miernom pásme. Farmári ich (býkov) využívajú hlavne na skríženie s inými odrodamy, lebo infúziou ich krvi, stádo dostáva na vitalite a odolnosti.

Highlander / Hajlaender/ „Horniak“.

Škótsky druh, ktorého domovom je vrchovatý kraj, chladné pobrežie a ostrovi severozápadného Škótska. Považuje sa ho za jednu z najstarších odrôd hovädziny. Vznikol asi skrížením menšej čiernej ostrovnej odrody a horskej škótskej odrody. Od vzniku, nikto presne nevie odhadnúť, kedy to bolo, ale už dlhé storočia vôbec sa mu nezmenil ani výzor a ani charakter. Hneď pri prvom pohľade pozornosť upúta jeho rundavý „kabát“, dlhá srsť, široké a skoro vodorovné rohy. Najčastejšie sfarbenie je šedočervené, ale môže byť vlastne skoro každej farby. Čierny, červený, žltý, pásavý, , biely, a fliačkovaný, kde prevláda biela farba. Kečku má dlhú, siahajúcu až po nos. Býk dosahuje váhu niekde okolo 800 kg. a kravičky sa pohybujú okolo 580 kg. Novonarodené teliatka vážia asi 29 kg. Toto plemeno sa vyznačuje nesmiernym zdravým, oddolnosťou vôči chladu a potrebujú len minimálnu opateru. Sú to útulné, tiché kravičky, s výborným temperamentom, ľahko sa telia, sú výborné matky a zdravé potomstvo produkujú až do veku 18 rokov. Na sebe majú veľmi málo loja, tuku, lebo od zimy ich chráni bohatá bunda, ale kvalita mäsa netrpí. Majú vynikajúce „mramorové“, mäkké a aj aromatické mäso. Využívajú sa hlavne na kríženie s mliekarskými odrodamy.

Shorthorn / Krátkorohá. Aj tento druh vznikol v Anglicku a jeho spoľahlivé dejiny sú vyše 300 ročné. Domovom mu je severné Anglicko, údolie rieky Tees, kde tamojší domorodý druh Tees skrížili s holandskou mliečnou odrodou. Vznikla odroda „Teeswater“, ktorá sa hneď osvedčila svojou výbornou akosťou mäsa, svojou relatívnou mohutnosťou a hlavne rohy boli len krátke. Malé. Selektívnym zdokonaľovaním , bratia Colling z Durhamu, dopestovali teraz známu odrodu Durham, ktorá sa stala základom ďalšieho zlepšovania, až vznikol aj Shorthorn. Na začiatku osídľovania sa v Austrálii, Briti mali problém s pestovaním kráv. Nie a nie, aby sa ujali. Dovážali sa rozličné plemená, ale márne. Mreli. Áno, choreli, mreli, lebo parazit kliešt je tu veľmi rozšírený. (Podobná situácia bola aj na juhu Spojených štátov, menovite v Texase. Aj tam si vyčínal kliešt a konečne sa im podarilo najsť odolný druh, tzv. Longhorn. Neskoršie sa prišlo na liek. Kríženie s Brahmanom.) Po niekoľkých pokusoch, ako najlepší druh, osvedčil sa práve Shorthorn a tým vlastne aj dal základy neskoršiemu rozšíreniu hovdzieho statku aj na tomto kontinente. Shorthorn najdeme červený, biely, alebo „grošavý“. Tento je najkrajší. Hlava, prsia a predné nohy môžu byť červenej, často aj čiernej farby, kde niekde na predných lopatkách farba začína ustupovať, prechádzať v bielu, ktorá je krásne „grošovaná“. Rohy sú krátke, silné (dopestovala sa už aj bezrohová odroda). Býk dosahuje váhu asi 1000 kg. a kravy od 600 – 700 kg. Telaitka sa rodia asi 35. kg. Prednosťou tohoto druhu je, že telenie je výnimočne ľahké. Temperament? Sú nadmieru krotké a pokojné. Mäso? Zo všetkých tunajších druhov ich mäso je najkvalitnejšie. Mäkké, bohate mramorové, takže sa hodia na kríženie s inými druhmi, na zlepšenie ako kvality mäsa, tak aj hybrídneho rastu, ľahkosti telenia, netrpia očnými chorobamy a hlavne nie sú náchylné na „zdutie“. Kríži sa ich hlavne s britskými druhmi, ako Angus, Hereford, mliekárskymi Holstein-Friesian, Jersey, alebo aj s európskymi, hlavne s Charolais, Limousine a Simmental.

Chianina /Čianina. Tento taliansky druh sa pokladá za najväčší druh kráv a aj za jeden z najstarších, alebo aj najstarší čistokrvný druh no svete. Zjavuje sa niekde v dobe bronzovej. Okolo roku 1500 p.n.l. prichádza aj na územie súčasného Talianska. Predpokladá sa, že v génoch má dedictvo po predkoch z Ázie a Afriky. V dobe 300 – 200 r. p.n.l. sa ich využívalo hlavne, ako ťažné a obetné zvieratá v starom Ríme. Aj v stredoveku sa ich využívalo hlavne len, ako ťažné zvieratá. Charakter druhu. Je to silné, neúnavné a pokojné zviera. Nohy a kopytá má výnimočne dobre vyvinuté. Dosahujú výšku až 2m. (merané po plecia). Prevažne je bielej farby, avšak kožu má počernú, čo ho dobre chráni od zápalu oči a očnej rakoviny. Keďže tento druh sa vyznačuje aj s pomerne malou hlavou, pri telení nieto nejakého problému. Býk dosahuje váhu aj do 1500 kg. kým váha kráv sa pohybuje od 800 – 900 kg. Priemerná váha teliec pri rodení je okolo 60 kg. Druh sa vyznačuje „suchým“ mäsom , ale aj dobrou „mramorivosťou“. Využívajú sa hojne pri krížení s inými druhmi, lebo ich gény dávajú „vzpruhu“ potomstvu a zvyšujú „produktivitu“ stáda. Pravda, využíva ich aj kinopriemysel. Hlavne v historických filmoch, filmoch o rímskej ríši, Herkulesovi atď.

Jersey /Džersy.

Stádo Jersey na pasienku.

Býk druhu Jersey.

Tento druh mliekarských kráv má už vyše 800 ročný rodokmeň. Vyvinul sa na ostrove Jersey, v La Manche (Lamanšský prieliv). Kravičky sú nie len vynikajúce dojky, ale ich (a Guernsey druh) mlieko je najvyššej kvality. Je pravda, že z nich sa nenadojí toľko, ako napr. z Holstein, ale mlieko je kvalitnejšie a ako také, zberne mlieka platia zaň prémiové ceny. Jersey denne nadojí len 15, do 30 litrov, alebo ročne je to 4861 litrov. (Holstein dá až 7077 litrov ročne.) Posledne, na Novom Zealande robili určitý výskum mlieka a údajne zistili, že mlieko z Jersey je zdravšie, dodá telu viacej vitamínov a minerálov, zabraňuje rozšíreniu sa rakoviny, bráni človeka pred rozličnými alergiamy atď. nuž mnohí farmári sa začali preorientovať na tento druh. Aj v obchodoch sa zjavilo mlieko označené A1 a A2 (A2 je Jersey) a pravda, aj jeho cena je vyššia. Tento, akože objav vyvolal hodný rozruch v kruhoch výrobcov a spracovateľov mlieka, namä v združení Holstein a robili sa ďalšie výskumi, až, ako sa aj očakávalo, „dokázalo“ sa, že áno, mlieko je podstatne inakšie, má iné zloženie, iné „trace“ mineráli, ale nejaká schopnosť na potláčanie rakoviny „je len vedecko-babskou rozprávkou“. Jersey mlieko je zvlášť populárne medzi výrobcami syru. Aj „malovýrobcami“, lebo mnohí drobní farmári, menovite talianského a francúzskeho pôvodu (máme tam aj zopár Čechov a Moravákov) sa dali na „remeselnícku“ výrobu syrov. Robia ho z kravského, kozieho a aj ovčieho mlieka a verte mi, prosperujú. Ich výrobky majú zaručený odbyt. V obchodoch ich syry sotva najdete, ale v špecializovaných, áno. V špičkových reštauráciach je tiež. Takýto malý farmár má sotva nejakých 50 dojníc. Mlieko zúžitkuje sam. Veľký farmár, mliekarsky má podstatne vyššie stádo. Vo Victorii a v N.S.W. priemerná farma má okolo 500 kráv. Najčastejšie vidieť 1000 až 1500 – 2000 dojnicové farmy, no a najväčší v tomto je určitý pán Petrovič, pôvodom Chorvat. On dojí až 5000 (áno, päť tisíc) kráv. Trikrát denne. Jersey sa pokladá za najmenší druh mliekarských kráv. Dospelý býk dosiahne aj 600 kg. a kravička 450 kg. Teliatka, jalovičky sa rodia 25 kg. a býčkovia 27 kg. Sfarbenie im je od „jasno zlatej“, po tmavohnedú, skoro čiernu farbu. Je to rohatý druh, ale v čase dospievania farmári im odsekávajú rohy. Horučosti dobre znášajú, sú krotké, tiché, plodné a ľahko sa telia. (Býk však nie je najspokojnejší.)

Brahman. Tento druh hovädzieho dobytka hneď na prvý pohľad udáva, že tu ide v gény Bos indicus-a, avšak dopestovalo sa ho v Spojených štátoch skrížením génov štyroch indických druhov s určitou infúziou britských druhov. Čistokrvné Brahmani najdeme len v subtropickom a v tropickom pásme. Menej ich je v miernom pásme. Brahmana charakterizuje jeho ovisnutá koža ("ľochavá") ktorá mu umožňuje efektívne rozchládzanie sa a pravda, tu je aj ten hrbol na chrbte. Sfarbenie má rozličné, najčastejšie sivé, alebo červené s tmavou pigmentáciou. I keď vypadajú trochu zastrašujúce, predsa sú to kľudné kravičky a na dovažok, aj nadmieru inteligentné a hlavne výdržlivé a neprieberčivé v strave. Stredná váha býka je okolo 900 kg. ale občas sa najdu aj 1000 kg. Stredná váha kravičiek je 500 kg. a novonarodených teliato 30 kg. Je to svalnatý druh, odolný nie len na teplo, ale aj rad parazitov a to nie len externých, ako kliešť, ale aj interných. Normálne priberanie na váhe je 1,8 kg. denne (v priebehu 100 dní). Využívajú sa hlavne na kríženie s inými druhmi, ako napr. Angus, Hereford atď. aby sa získala odolnosť vôči parazitom, nadmiernej teplote a pod. Zebu je tiež z rodu Bos indicus. Je to názov ktorý sa nevzťahuje len druh ktorý sa nazvalo Zebu, ale vlastne na všetky druhy s hrbolom na chrbte, kam sa často (a chybne) priradí aj africký druh Sanga, ktorý je vlastne z rodu Bos taurus (európske hovädo). Po názve týchto plemien, siahlo sa do tibetského jazyka, kde zen, alebo zeba vlastne znamená ťavý hrbol. Zebu (na fotke) je ten pravý , africký. Tento druh sa rodí s rohamy a charakterizuje ho aj masívny chvost. Vyvinul sa im, aby ľahšie odhaňali muchy a iných parazitov. Farbu majú rozličnú. Ide to od mierne červenkavej, až po čiernu, no najčastejšie sú "oceľovo-sivé". Aj po masovosti je tu silné rozpätie. Býk sa pohybuje od 495 - 880 kg. kým kravičky sú od 360 - 480 kg. Pri narodení, teliatka vážia od 14 - 36 kg. Využíva sa ich hlavne na kríženie s inými druhmi. Najmä teraz, keď svet zachvátila horúčka strachu z klimatickej zmeny.

Na fotke je "Zebu".

Boran je tiež africký druh Bos indicusa, ale genetický sa veľmi líši od iných druhov Zebu. Domovom sú mu pasienky jaužnej Etiópie, ktoré obýva ľud plemena Borana. Odtialto, asi v 1920. roku, Angličania žijúci na farmách v Keni a v Zambii priviezli si aj tento druh, trochu ho zošľachtili, takže dnes sa pokladá za najkvalitnejšie hoviadko vo východnej Afrike. Býk dosahuje váhu od 550 - 850 kg. a kravy 400 - 500 kg. Ako druh, Boran sa vyznačuje vysokou plodnosťou, neprieberčivosťou v strave, odolnosťou vôči parazitom (aj očným) a skrížením z hociktorým plemenom, dosahuje sa silná hybrídna vitalita. Na fotkách sú býkovia druhu Boran.

Braford a Brangus sa dnes považujú už za celkom samostatné druhy, i keď vznikli krížením s Brahmanom. Braford = Brahman x Hereford a Brangus = Brahman x Angus. Po Brahmanovi zdedili odolnosť vôči parazitom, na teplo a po anglíckych druhoch si zachovali kvalitu mäsa, mramorovosť mäsa a aj temperament. Týto kríženci sú rozšírení nie len v Austrálii, na N. Zealande, v Afrike, ale aj po celej Južnej a strednej Ameriky, ba nechýba ich ani v Spojených štátoch.

Býk druhu Braford.

Býk druhu Brangus.

........................................píše Ján Kulík

...poktačovanie nasleduje...

*****************************

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com