29 mája 2008

Grécko-rímski hrdinovia9

Perseus – grécky junák – oslobodil svet od Medúzy. Acrisius, syn kráľa Abasa a neskoršie aj sám kráľ Argosa, mal starosti. Proroctvo, veštba udávala, že zahynie od ruky vlastného vnuka a Acrisius už mal dcéru Danaё. Strach veliký. Uväznil si dcéru do podzemnej bronzovej izby, lenže... no lenže starý kocúr Zeus hodil oko aj na túto krasavicu. Musel sa k nej nejak dostať. Predsa, ako boh, bol všemohúcim a zmenil sa na zlatý dážď. Škárou sa nejak dostal do tej bronzovej cely a bolo po paráde. Danaё otehotnela a porodila Perseusa. Tento chlapček však nebol najpokojnejší a o všetkom sa dozvedel aj Acrisius a musel konať. Matku a chlapčeka „zbalil“ do nejakej lády, truhly a hodil do mora. Truhla doplávala až ku brehom Seriphosa a pán Zeus rozkázal. Dictis, brat Polydectesa, tamojší tyran, pritúlil týchto, akože stroskotancov a na jeho dvore dorastal a aj vyrástol Perseus. Bol to krásny mládenec, hrdého chovania a nebojácny, lenže matkina krása očarila aj Polydectesa a začal do nej húsť, kurizovať. Perseusovi sa toto znepáčilo a Polydectes nebol úspešný. Zrodila sa nenávisť medzi Polydectesom a Perseusom. Na jednej hostine, čo usporiadal Polydectes, padla otázka, aký dar je dôstojný samého kráľa? Všetci prítomní odpovedali, že hodným darom môže byť len výborný kôň. Všetci tak tvrdili, len Perseus poznamenal, že kráľ si zaslúži nič iné, iba hlavu Gorgony. (Viď Gorgony.) Na druhý deň hostia začali donášať dary. Každý nejakého koňa, ale Perseus nič. Toto dorazilo Polydectesa a od Perseusa si dožadoval svoj dar. Jednalo sa tu o osobnú česť a nedalo sa nič robiť. Musel sa vybrať do sveta. Vraj, až do Lýbie, kde bývala Medúza a jej setry. Aby jeho cesta bola úspešná, žiadala sa tu aj božská pomoc. Dostal ju. V batožine mal ako sklo lesklý štít od Aténe, sekáč v podobe nejakého kosáka dostal priamo od Hermesa a Hades ho obdaril prilbou, ktorá ho zároveň robila aj neviditeľným. Nymfy mu darovali sandále, okrídlené, takže mal aj moc lietania a priložili aj nejaké vrece, kapsu, kam neskoršie vložil hlavu Medúzy. Vydal sa na cestu. Najskôr sa stavil v kraji, kde žili tri Graey, lebo tieto strážili prístup k Medúze. Boli to škaredy. Medzi sebou mali len jeden spoločný zub a jedno oko, čo si neustále vymieňali, lebo predsa, potrebné je jesť a aj vidieť, čo sa deje. Tá príšera, čo mala dnes na starosti oko, tvrdo spala a ukradol im oko. Gorgony boli pravé obludy. Ruky mali z najtvrdšej bronze a krídla zo zlata. Kto sa na ne pozrel, hneď sa skamenel. Premenil sa na skalu. Dve z nich boli nemrtelné, ale tretia, Medúza bola smrtelná a Perseus sa rozhodol, že práve jej utne hlavu. Od ich zraku ho chránil štít Atény, v ruke mal tú sečnú zbraň, prilba ho robila neviditeľným, sandále mu pomohli preletovať, nuž Medúza stratila hlavu. Ako jej ju uťal, rovno z tej krvi sa zrodil okrídlený kôň, Pegasus (neskoršie sa z kvapiek jej krvi robili aj lieky), strčil jej hlavu do toho vreca, čo mu dali nymfy a bol na ceste späť. Cestou domov uvidel krásnu Andromedu uviazanú o skalu. Tam ju sputnal nikto iný, ako sám Poseidon. Za pokutu, že zlorečila vôči vlastnej matke, Cassiopey, ktorá tvrdila, že je krajšia od samej Hery. Poseidon ju sľúbil nejakej morskej ohave. Perseus sa hneď zaľúbil a jej otcovi, Cepheusovi sľúbil, že ju vyslobodí, ale musí mu ju dať za manželku. Otec súhlasil a Perseus zmárnil aj morskú obludu, lenže otec teraz cúvol. Andromeda bola sľúbená jednému zo svojich strýkov, takže bol tu ďalší boj. Perseus sa obránil tým, že ukázal im hlavu Medúzy a všetci sa tam skameneli. V severnej Afrike navštívil obra Atlasa a aj tento sa skamenel, takže súčasné pohorie sa aj dnes menuje Atlasom. Spolu s Andromedou prišiel aj domov, ale aj tu nepokoj. Matka sa musela uchýliť do jedného z chrámov, lebo ju prenasledoval Polydectes. Aj jemu a jeho sprievodu ukázal hlavu Medúzy a zase tu bola hŕba kameňov. Nymfám vrátil ich sandále, bohom povracal zbrane, kde si Aténa hlavu Medúzy položila rovno na štít a tam jej stojí aj dnes. Vykonal ešte niekoľko husárskych kúskov a vybral sa ku starému otcovi Acrisiusovi a tento sa náramne zľakol. Zutekal z domu. Kam? Rovno do krajiny Pelasgianov. Náhodou sa tam našiel aj Perseus a že sa tu konali športové hry, aj on sa závodil. V hádzaní diska. Ako ten disk zahodil, z nejakej príčiny sa jeho let zmenil a tam, medzi ľudom zabil nejakého diváka. Ten divák nebol nikto iný, ako jeho starý otec. Proroctvo sa splnilo. Perseus mu urobil priliehavý pohrebný ceremoniál, ale nechcel nastúpiť na dedičný trón. Vymenil si toto kráľovstvo, za kráľovstvo v Tyríne, ba založil aj slávne kráľovstvo v Mycénsku. Pospomínať všetky jeho dobrodružstvá, nejde. Mal ich mnoho. Gréci si vykombinovali aj ďalšiu udalosť. Odvekými nepriateľmi im boli Peržania, nuž nebolo ťažko tvrdiť, že Perseus bol vlastne aj zakladateľom ich Persepolisu, ba aj celej krajiny. Pravda, toto sa Peržanom už vonkoncom nepáčilo. Aj dnes, jedna zo severných konštalácií na jesennej oblohe nosí meno tohoto gréckeho junáka. Nezabudlo sa ani na Andromedu. Aj ona má svoje súhviezdie na jesennej oblohe severnej hemisféry. S trochu väčšou imagináciou, uvidíme, že Andromeda v ruke drží nejakú veľkú naberačku, kde vedľajší štvorec Pegasusa môže predstavovať aj misu, do ktorej tá naberačka smeruje. =====================
Prometheus – grécky junák – čo mal ohromnú vôľu stať sa rovnakým s bohmi.
Prometheus bol synom Iapetusa, Titána (obra) a Clymeny, alebo Ázie. Zeus mu bol bratrancom a bratia mu boli Atlas, Moneotius a Epymetheus, ktorého dejiny dobre poznajú, lebo bol celým opakom brata Prometheusa, ktorý bol inteligentný, lstivý, priezračný, vážny a aj rozvažný chlap. Prometheus symbolizuje vzburu človeka vôči bohom. V jeho rukách aj taká maličkosť, ako klamstvo, podvod a jeho originalita, stávajú sa nebezpečnou zbraňou. Povrávalo sa, že nie bohovia, ale on, Prometheus stvoril človeka a že potom tých ľudí aj obdaril mnohými vecmi, čo im bohovia nechceli dať. Vraj on sám a to priamo z nebies priniesol ľuďom aj oheň. Pravda, nemôžeš vždy konať proti vôle bohov a ak sa neustále vystatuješ, stihne ťa ich odplata. Krutá. Svojho času bohovia a ľudia si žili v najväčšej zhode. Úplná harmónia. Pri istom stole aj spolu jedávali. Bolo to zlaté obdobie ľudstva. V tom čase, Prometheus ku stolu dotiahol aj býka, zabil ho tam a aj rozsekal. Rozdelil to na dve časti. Jedna časť bola ešte v špinavej koži, niečo odporné, ale pod kožou bolo najlepšie mäsko. Druhá časť vypadala krásne. Same kosti pokryté lojom, proste hneď ti išli sliny. Zeus, za vrch stolom, pravda vybral si tú pekne vypadajúcu, lákavú časť vôla, kým smrtelníkom nechal tú odpornú. Oklamal sa. Jeho časť nebola súca ani názvu „potrava“. Nedalo sa to jesť. Od tej doby, kedykoľvek človek prináša obete na boží oltár, vždy sú to len ohlodané kosti. Mäso si sám zje, avšak bohom veľmi chutí aj sama vôňa. Zeus však na tento podfuk svojho bratranca nezabúdal a rozhodol sa, že ho potresce. Zeus skryl oheň, na ktorom sa piekol ten vôl, čím nahnal ľudí aby museli v potu tváre lopotiť, orať a siať rozličné zrnoviny. Len to im bude potrava. Do vtedy zrnoviny rástli všade, len si sa načiahol a už si mal. Teraz už nie. Zakončilo sa zlaté obdobie človečenstva. Prometheus zase prišiel na pomoc ľuďom. Ukradol žeravé uhlíky asi priamo z rozpáleného kolesa slnka, alebo z vihne boha Hephaeastusa a zniesol to dolu k ľuďom. Bol to oheň, ale už nie večný, božský. Muselo sa ho neustavične chrániť, prikladať mu drevo... Aj to bol len smrtelný oheň. Smrtelný, ako aj ľudia. Toto Zeusa už naozaj rozzúrilo a trest za krádež ohňa bola Pandora. Jedine ten prísprostý Epimetheus, brat Prometheusa prijal tento dar (Viď Pandora) a ľudstvo sa našlo v opravdovom neporiadku. Keď sa Prometheus nedal zlákať darom v podobe Pandory, stihol ho iný trest. Reťazami ho pripútali k hore a tu v každý deň a po celý deň orol mu trhal pečeň, ktorá sa ale cez noc regenerovala. Raz tadiaľ prechádzal aj Herakles. Zabil toho orla a vyslobodil Prometheusa. Zeus bol hrdý na skutok svojho syna a rozhodol sa, že ten trest už nebude taký krutý. Rozkázal, že od teraz Prometheus musí na jednom prste nosiť ohnivko z tej reťaze a v ňom kúsok kamienka, ako symbol jeho trestu. Tak sme dostali prsteň. Prometheus bol aj ďalej chytrák. Raz tak počul kentaura Cheirona, ako v boľastiach narieka. Ranila ho strela z luku Heraklesa a že bol nesmrtelný, nie a nie umrieť. Prometheus mu sľúbil, že ho vyslobodí z boľastí, ale za to musí zaplatiť. Svoju nesmrtelnosť preniesť na neho. Cheiron pristal. Umrel a Prometheus sa stal nesmrteľným. ****************************** =========

Jazykova príloha31

Spotrebný kôš, nie spotrebiteľský V jazykovej prílohe, ktorú uvádzame, sa venujeme ekonomickým pojmom spotreba, spotrebný, spotrebiteľ a spotrebiteľský, pravda, z jazykového uhla. To preto, že sme sa už niekoľko ráz stretli s nesprávnym spojením spotrebiteľský košík, čo je kalk či doslovný preklad srbského spojenia potrošačka korpa. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka či elektronického Lexikónu slovenského jazyka Slex99 uvedené spojenie má správne znieť: spotrebný kôš. No najprv sa pozrieme do Výkladového slovníka ekonomických pojmov, SPN Bratislava 2002, strana 181, čo sa píše za heslom spotreba. Spotreba znamená reálne uspokojovanie našich potrieb. Podľa Slexu99 je to spotrebovanie, spotrebúvanie; ďalej spotrebované produkty, množstvo, napríklad: vysoká spotreba (elektriny); spotreba mlieka stúpa konzum; predmety osobnej spotreby; ročná spotreba na obyvateľa... Podľa uvedeného Výkladového slovníka ekonomických pojmov pojmom spotrebný kôš sa označuje suma výdavkov na nákup tovarov a služieb, ktorú vynaloží za určité obdobie priemerný spotrebiteľ, respektíve priemerná domácnosť či rodina. Teda - dosvedčuje to i Slex99 - ide o súhrn základných prostriedkov na uspokojovanie životných potrieb. A spotrebiteľ je ten, čo kupuje, spotrebúva tovar, odberateľ, konzument, napríklad: požiadavky spotrebiteľov... Prídavné meno zo spotrebiteľ je spotrebiteľský, napríklad: spotrebiteľská verejnosť spotrebitelia; spotrebiteľské ceny maloobchodné... Nakoniec pripomeňme, že spojenie zo začiatku prílohy má znieť spotrebný kôš. Odvodené je, ako sme sa presvedčili, nie zo slova spotrebiteľ ako v srbčine z potrošač, ale zo spotreba. Teda ešte raz - spotrebný kôš.
****************************

27 mája 2008

Šípový ker

... aj Ruženka je tu niekde ?



*********************************

21 mája 2008

Etym. slovník J.Kulíka T+

Tekvica: Zaujímavé všeslovanské slovo, lebo sa ho dosiaľ nepodarilo nikomu vysvetliť. Čes. tykev, tykva,, poľ. rus. tykva, srbh. slovín. bul. tikva. Na podklade najčastejšieho výskytu tyk-, tik- predpokladá sa tu praslovanské tyky, v genitíve tykъve (Machek) a teraz sa tu striedajú komparovania s inými jazykmi, ako napr. grécke σίκυς = uhorka, σικύα = tekvica (? – asi tu došlo ku chybnému odpisovaniu si slova a môžeme predpokladať, že to bolo οινος = ovíjajúca sa rastlina, vinič, loza... ) atď. ale ku podstati sa nie a nie dostať. Ba spomína sa aj hebrejské qiššu`a = úhorka, až sa vysvetlenie etymológie končí s poznámkou, že „pôvod neznámy“. Vo svojej úvahe V.M. Ilič-Svityč poznamenáva, že podľa všetkých jeho doterajších poznatkov, pôvod tekvice je potrebné hľadať v slovanských jazykoch. Nuž, čo je tekvica? Slovo sa v tejto podobe vyskytuje jedine v slovenčine (viď). Všade inde v prvej slabike máme tik-, tyk-, kým v druhej je –va, -ev. Predstavuje zložené, kombinované slovo. Ak sa najsamprv pozastavíme na druhej slabike, na druhom slove, -vica, -ev, -va, zo slovenskej podoby vidíme, že tu ide o niečo, čo máme aj v slovách, ako mako-vica, slivo-vica, boro-vica, ruka-vica, noha-vica, či nachádzame to aj v podobe kôro-vec, Petro-vec, Ukraji-nec, Slovi-nec, Slo-vák, Rus-nák atď. čiže udáva sa tu príslušnosť ku niečomu, napr. ku rodu, plemenu, lokalite a pod. Všetko súvisí so slovanským ves = dedina, či jemu príbuzným, ako napr. starolatinským veicus, lat. vicus = dom, osada, dedina, lat. villa, vic(u)la = malá usadlosť, salaš, čo preniklo do germanských jazykov v podobe napr. ang. wick = dom, chalupa, osada, salaš, holandský wijk = mestská štvrť, dištrikt, gótsky weihs = osada, nemecký weichbild = mestský areál. V angličtine je aj slovo village (vilidž) = dedina (prevzaté z latiny) zo skratky ktorého sa teraz robia prípony, koncovky ku názvam lokalít, napr. Norwich, Greenwich, Eoforwic, Elsternwick atď. U Keltov sa zachovala podoba príslušnosti ku rodovej skupine, ako je napr. Ordovic, Lemovic atď. V gréckom jazyku tomuto zodpovedá οικος = dom, οικειος = domáce, domácnosť, rodina, príbuzný, priliehavý... οικέτης = príslušník domácnosti, sluha, otrok, οικέω = obyvateľ, osadník, žiť, riadiť, spravovať, nachádzať sa... Tieto podoby pomýlili naších etymológov, keď hľadali nejakú príbuznosť tekvice s gréckym jazykom. Sanskrit pozná tri základné podoby, variácie: večá = osadník, osada, sused, chalupa, dom, predmet. Vič, vičáte, vičáti, vivéča, vivičé...vista, vestum, víčya, večáyati = usadiť, osadiť sa, vstúpiť dnu, vojsť dnu a pod. Víč, vít, víčam, vidbhís = osada, chalupa, dom, rod, klán, pleme, ľud, spoločnosť, komunita. Teda, slovenské (tek)-vica (či v iných slovanských jazykoch koncovka -va, -ev) bude vyjadrovať príslušnosť ku niečomu, "dom" niečoho, "úkryt" niečoho, "usalašenie" sa niečoho, osadenie atď. Podobne, ako sa mak osadil v hlavičke, v makovici, ruka v rukavici... Tekvica nám dlhé roky slúžila ako nejaká nádoba na nosenie si vody, svojdruh čutore, kulača, fľaši... a aj dnes vidíme u primitívnych plemien, že si pri potulkách, cestovaniach, nejakú tekvičku zaviažu okolo pása. V nej si nosia vodu na pitie. Do prednedávna to bolo vidieť aj u nás. V tekvici sa nosila tekutina, najčastejšie voda. Z tohoto vidieť, že slovenské tekvica má to najbližšie ku vysvetleniu tohoto zloženého slova, z čoho zase praslovanská podoba asi nebola tyk, tik, tyky, tyk?ve, ale tek. Podobne, ako to máme v slovách tiecť, tekuté, tekutina, utiecť... Viď Ves. Telek: Jedna časť petrovského chotára. Viď Sejky. Táto časť chotára nosí maďarské pomenovanie, aspoň na prvý pohľad, lebo po maďarský telek = pozemok, ku čomu je príbuzné telep = osada, ložisko. Same slovo je však indoeurópskeho pôvodu a súvisí so srbh. tlo, tle, genitív pl. tala = zem, pôda. Toto srbh. slovo je už v blízkom príbuzenstve so sanskritovým tala = spodok, dno, ktoré je v súčasných jazykoch Indie bohate rozvetvené a význami sa kolíšu pomedzi dno, spodok, dlaň, podošva až po pôda, zem, nízka pôda, ktoré sa už aj v sanskrite posúva na tara- = nižina, nízko ležiaca zem, nízka pôda, ba v následných jazykoch je tu posun aj na močaristú zem, močiar, dolinu, dolinu formovanú vodným výmoľom, vlhkú, mokrú pôdu atď. Tešík: Toto, akože maďarské slovo pozná každý. Tešik = nech sa páči, vezmite si... avšak jeho pôvod vôbec nie je ugrofínsky, lež indoeurópsky. V sanskrite tosáyati, tusáyati = uspokojiť, umilostiť, zalíškať sa, preukázať milosť, ochotu, potešiť, na potešenie a pod.
******************

Etym. slovník J.Kulíka T

Tambura: Balkánsky ľudový brnkací hudobný nástroj podobný gitare. V tamburášskom orchestri (Chorvatov, Srbov) zastúpené sú: príma, baspríma, kontra, čelo a basa. Prevzali sme si ako samé slovo, tak aj tento inštrument priamo od Srbov – Chorvatov, kde ako inštrument, tak aj slovo patrí do ich predslovanskej kultúre. Mimo týchto dvoch jazykov, ako slovo, tak aj inštrument najdeme v peržskej kultúre, kde dumbara = tambura, gitara. Peržské slovo súvisí s taburak = bubon, tamburína, tambur = lutna, lýra, gitara, bubon. Taraba: Plot, ohrada. V SSJ nie je. Prevzaté zo srbch. taraba = r/v. Odkiaľ sa slovo dostalo do srbch. môžeme len hádať, lebo v tureckom jazyku som sa s podobným slovom, podobného významu nestretol, avšak je tu peržské tarab, ako názov dediny neďaleko mesta Bokhara, tar ako slovo s významom vysoké, najvyššie, vrchol, končiar a blízke mu je slovo tara = vysoké (múr, ako ten, ktorý je okolo paláca, kaštieľa - tak to udáva slovník), múr z hliny a blata atď. Údajne toto slovo súvisí s turabi = zo zeme, z hliny, zemové... a na podklade tohoto, F. Steingass to zaraďuje ku arabskému pôvodu. Asi tento uzáver obstojí, s poznámkou, že slovo medzi Indoeurópanov preniklo pomerne dávno, lebo aj sanskrit zachytáva ako fonetický, tak aj významovo podobné slová o ktorých R.L.Turner má poznámku, že budú neárijského pôvodu. Srbské a chorvatské taraba pravdepodobne sú ich jazykovým fosílom. Tarajček, tarajčok 1°, 2°: Koliesko na ostrohe, ostrôžka, nástroj na krájanie cesta (piroh, heróvky) so zubovaným okrajom. S podobným slovom som sa zatiaľ nestretol ani v jednom slov. jazyku, avšak príbuzné bude sans. tark = točiť, otáčať sa, vrtieť sa, kde má východisko sans. tarkú- = vreteno, oska na vretene, hrot, bodec končiaci sa guľočkou a peržské tar = špic, končiar, vrchol. Vypadá, že v slovenčine máme dva rozdielne tarajčoky. Tarajčok 1° ako ostroha, kde východiskovým slovom by bolo krutiť, (sans. tark = točiť, krutiť), podobne ako je to v sans. kor. krt 1° = krutiť, točiť, otáčať, vrtieť, kým v prípade tarajčok 2° = nástroj na krájanie cesta, ako východisko by sme mali krájanie, kde v sans. funguje kor. krt 2° = krájať, rezať, či tu by bol (k)rájajčok. Taraska: Ďalšie slovo, čo Slovník slov. jazyka nepozná. Najdete tam tarasiť, tarasnica, tárať, ale nie aj tarasku, burinu, čo naším sedliakom bola asi nepriateľom číslo 1. Kde sa rozmnožila, tam „dusila“ každú plodinu. Okopávaním sa preriedila, ale ak ju človek nespálil, hneď hnala aj ďalej a ako nejaký koberec, prekážala atmosferickej vlahy preniknúť do pôdy, ba vycicala všetkú povrchovú vlahu. Pravá pliaga na poliach. Súvisí so slovom tarasiť = prekážať, taras = násyp z hliny, hrádza, val, ba aj s naším tárať = popletene, nerozumne rozprávať. Ťažko je rozhraničiť, určiť, kde sa končí slovanské napr. trstina (smädná), srbh. trska, trenie a nem. Tarras, ktoré je vlastne výpožičkou z rímskeho terraceus = zemné, súvisiace so zemou, odkiaľ vyšlo aj francúzske terrasse = teraco atď. Taraska je „zemná“ burina, plaziaca sa po zemi, ale zároveň aj „smädná“, lebo kultúrnym rastlinám nedopraje vody. Všetkú ju vycicá. Tatamáta: Slengové, s významom : expert, odborník, znalec v niečom. V Slovníku slov. jaz. nejestvuje. Pravdepodobne predstavuje výpožičku zo srbh. jazyka. Príbuzné ku hindu uttamata = výborné, nadmieru výborné, superiórne, hodnotné, vynikajúce a pod. Torba: Vak z kože, plátna, alebo iného materiálu s nosnými remeňmi, slúžiaci na uschovanie rozličných predmetov a nosený na pleci, chrbte, alebo boku; kapsa; plecniak. Minister bez torby = minister bez rezortu, bez portefeuille. Všeslovanské, ba stretneme sa s nim aj u Maďarov a neslovanských národov na Balkáne. Naší etymológovia ho chápu, ako slovo prevzaté z tur. torba = vrece, vak. Asi chybný uzáver, lebo medzi Slovanmi má ako význam vreca, vaku, tak aj tašky, aktovky, kabely, kapsy, plecniaka atď. Turecký, krimo-tatarský, azerbejdžánsky torba = vrece, vak, avšak chýba mu etymológia. Tú najdeme v sanskrite. V prvom rade je tu toba = vrece, vak, z čoho je peržské paštúnske tobra, tubra = vak, hindu tobra, bihárske tobra, gudžerati tobrä = vak atď. kým v rade jazykov sa význam posúva aj na peňaženku, mešec (na úschov peňazí), kožený vak, kožený mešec a pod. Slovo toba sa zjavuje aj ako toppa = košíkarstvo, koš, a príbuzné toppa (2°) = prikrývka na hlavu, klobúk, z čoho neskoršie topika = turban, v prakrite topia = prilba, z čoho v rade jazykov vznikajú slová s významom klobúk, prilba, prikrývka na hlavu, pokrývka, pokrov (strecha), pokrývať (dom) atď. Ako príbuzné slovo sa pokladá dhotta = plátno, súkno na zavitie si okolo pása (svojdruh sukne, gatí), čiže aj tu sa jedná o prikrývku, ale aj špecifickú, z textílu. Trtľa: V SSJ ho nieto. U nás je zaužívané, ako posmešné slovo pre omáčku. Východiskom mu je slovo Trtlať (sa), lebo aj omáčka prenikne všade do jedla, dtrtle sa a "zašpiní" ho. Viď Trtlať. Trtlať (sa): Násilne sa niekam, niekde pchať, tlačiť. V SSJ nejestvuje. U nás je to bežným slovom. Súvisí s trtošiť a vintrt. Viď Vintrt. Trtošiť: Rýchlo kráčať, utekať, bežať, ísť ako s "posoleným zadkom". V SSJ ho nenajdete. Sú tam však príbuzné slová, s rovnakým významom, ako trtúňať, trtúľať, trtúliť. Bližšie vysvetlenie pod Vintrt. **************************

Jazyková príloha 30

Nie črep, ale škridla či krytina Aj ďalej sa zaoberáme jazykovými otázkami či skôr problémami. Tentoraz sa zmienime o heslách črep, crep, škridla a krytina. Prednedávnom sme v tomto našom multinacionálnom prostredí, pravda, aj pod vplyvom väčšinového jazyka - srbčiny, ale aj nášho nárečia, počuli takúto vetu: Pokryl celú strechu červenými črepmi... Iste ste si hneď všimli, že je heslo črep tu použité nenáležite, lebo v tomto význame, a to je strechová krytina vo forme tabličky z pálenej hliny; patrí do slovnej zásoby nárečia, teda nie je spisovné, a v tomto význame sa má používať heslo škridla alebo škridlica, napríklad: škridla z pálenej hliny, azbestovocementová škridla, cementová škridla, alebo slovko so širším významom - krytina čiže materiál na pokrývanie (strechy alebo iných plôch v dome), napríklad: azbestovocementová, lepenková krytina; podlahová krytina a podobne. Ešte nazrieme do Srbochorvátsko-slovenského a slovensko-srbochorvátskeho slovníka Emila Horáka. Na strane päťdesiat pod heslom crep sa píše: škridla, škridlica, a krov od crepa sa prekladá ako škridlová strecha. Pripomeňme, že črep podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka znamená - po prvé - úlomok rozbitej veci (zo skla, porcelánu a podobne), črepina, napríklad: sklené črepy, črepy rozbitého taniera, črepy šrapnela. Po druhé - kvetináč, črepník, kvetník, napríklad: pestovať kvety v črepoch. Po tretie - (hovorové expresívne) lebka, napríklad: roztrieštený črep. Nakoniec zhrňme: nárečové črep ako srbské crep vo význame - krytiny, materiálu na pokrývanie strechy, je spisovne škridla, škridlica, a veta zo začiatku textu má správne znieť: Pokryl celú strechu červenými škridlami. ********

20 mája 2008

Grécko-rímski hrdinovia 8

Paris – trójsky princ - únosca krásnej Heleny. „Na kom vláda, na tom pravda“, zvykneme hovoriť a preto, pri spoznávaní Parisa, všetko musíme brať s určitou rezervou. Veď kto nám zanechal pamiatku na Parisa? Ich nepriatelia, Gréci a tí veru vedeli tú pravdu poprekrúcať. Vôbec by sa nezahanbili ani dnes. Ešte vždy sa pravda prekrúca a dejiny píšu víťazi. Kto bol Paris? Trójsky princ, syn kráľa Priama a Hecuby, ktorého nazývali aj Alexander. Vraj ešte nebol ani svete a rodičom bolo zvestované proroctvo, že tento ich syn prinesie záhubu celej krajine. Nastráchal sa Priam a veru sa nastráchala Hecuba. Otec Priam, aby zachránil mesto a krajinu, rozkázal sluhovi Archelausovi, aby dieťa skántril hneď pri rodení. Či tento sluha mal jemnejšie srdce, alebo podľahol prosbe matky, ale dieťa neskántril podľa príkazu. Konečne, ešte aj počas rímskej impérie, nežiadúce novorodeniatká sa odnášali na pusté miesta v horách a tam sa ich nechalo na pospas prírody – drsnému vetru, chladu, hladu, divej zveri a pod. Sluha Archelaus zaniesol novorodeniatko na horu Ida a tam ho nechal. Našli ho nejakí pastieri oviec a vzali so sebou. Vychovávali ho, ako vlastného syna. Dorastal, vyrastal a každému bolo jasné, že je to neobyčajný chlap. Určite z nejakého aristokratického rodu. Ničoho sa nebál. Ani lesných dravcov. Vždy si vedel ochrániť zverené mu stádo a práve z toho aj dostal meno Alexander = ochranca. Medzi pastiermi vynikal a všimla si ho aj tamojšia lokálna nymfa Oenone a bola svadba. Manželstvo bolo vynikajúce, ale prišlo nešťastie. Svadba Peleusa, kráľa Phthie, obyčajného smrtelníka a Thetis, bohyne, dcéry Nereusa a Doris, ktorá bola dcérou Okeanusa. Svadba bola veselá a bohovia v najlepšej nálade, avšak medzi nimi chýbala bohyňa nesváru. Nepozvali ju, nuž vymyslela si, ako pokaziť toto božské veselie. Hodila medzi nich zlaté jablko (Jablko nesváru), kde bolo napísané „Detur pulchriori“ – pre najkrajšiu. Začala sa hádka. Bohyne sa vadili, dokazovali svoju krásu, ale sa nemohli uzhodnúť. Poprosili tam prítomných bohov, aby riešili prípad. Ktorá je z nich najkrajšia. Bohovia sa nechceli púšťať do hádky a úlohu zverili Parisovi. Ujal sa jej, ale pod podmienkou, že so seba zvlečú všetko svoje rúcho a zhodia všetky šperky. Poslúchli a defilovali tam pred Parisom. Strhli si rúcho, strhli si šperky, ale predsa nejak chceli to Parisovo rozhodnutie aj ovplyvniť. Aténa mu sľubovala múdrosť a vojenskú slávu. Hera /Juno mu sľubovala kráľovstvo a Afrodita /Venuša mu sľúbila najkrajšiu ženu na svete, čo sa ukázalo, že sľúbila mu Helenu. Vyhrala Afrodita. Po čase, výhrou na zápase v Tróji, Paris sa vrátil do mesta a zaujal svoje patričné miesto, ako syn kráľa Priama. Po tomto, ako mu sľúbila Afrodita, išiel po Helenu (viď vstup Helena) a bola z toho trójska vojna. Počas vojny, Paris sa preslávil výhrou nad Achilesom, ale aj sám, tesne pri konci vojny hynie. Zabil ho Philoctetes. Paríž, hlavné mesto Francúzska nema súvis s legendárnym Parisom. Názov Paríža sa odvádza z mena jedného keltského plemena. ================ Peleus – kráľ Tesalie, manžel Thetis, jednej z nereidiek a otec Achillesa. Peleus bol jediný zo smrtelníkov, čo sa oženil s nesmrtelníčkou. Aj jeho život bol poznačený vraždami atď. ako život každého junáka tej doby. Oženil sa najprv s Antigónou, dcérou Eurytusa, ktorého pri poľovačke na diviakov, náhodou zabil. Odišiel z tejto krajiny a prístrešie našiel u kráľa Acastusa, ale ani tu nebol dlho. Údajne sa do neho zaľúbila pani kráľovna a že on na jej lásku neodpovedal, obvinila ona jeho, že ju chce zviesť. Kráľ aj trochu veril, ale aj nie, lebo si ženu dobre poznal, nuž namiesto normálneho trestu smrti rozhodol sa pre iné. Svojim vojakom rozkázal, aby Peleusa zavolali na poľovačku a tu ho priviazali o strom a nechali na pospas divej zveri. Vojaci vykonali, ako mali naložené, lenže teraz už ani Zeus nemohol byť ľahojstaný. Veď je toto jeho vnuk a je nevinný. Rozkázal Vulkánovi, aby vyslobodil Peleusa. Akonáhle bol na slobode, hneď zorganizoval priateľov a pomstil sa za nepravdu. Zmocnil sa celého kráľovstva. Keď mu umrela manželka Antigona, (mal s ňou dcéru Polydoru), hneď sa začal zaliečať samej Thetis, do ktorej sa tajne zamiloval aj sám Zeus. Táto krasavica však od neho utekala, ako len vládala. Ona, nereidka, ba hlavná nereidka, nesmrtelná, dcéra Nereusa a Doris, vnučka Okeanosa... obyčajného smrtelníka nechcela ani vidieť. Bohovia si však poradili. Keď im priniesol obeť na oltár, Proteus, syn Okeanosa a Thetis staršej (stará mať), poradil Peleusovi, čo má robiť. Vyčkať na chvíľu, keď Thetis bude doma spať a tu ju prekvapiť. Teraz mu nebude môcť utiecť. Tak aj urobil a bola svadba. Z tohoto manželstva na svet prišiel aj Achiles, ten čo bol zranitelný jedine do päty, junák trójskej vojny. Tam aj zahynul. Peleus nesmierne túžil za synom, takže Thetis sa zmilovala a sľubila mu nesmrtelnosť. ============= Pelops – grécky junák – zakladateľ olympijských hier. Pelops bol synom Tantalusa, kráľa Frýgie a Euryanassy. Chlapcove dobrodružstvá sa začali hneď od narodenia. Tantalus nebol najpoctivejší a dobiedal do bohov. Aj teraz, zabil si syna, rozsekal ho na kúsky a uvaril z neho guláš, ktorý zaniesol pred bohov. Všetci ho dobre poznali a vedeli, že im zase ide niečo podhodiť. Všetci, okrem Demeter, ktorá mala starostí vyše hlavy. Hľadala si dcéru Persefónu, ktorá ako keby sa pod zem prepadla. Bola z tohoto aj poriadne vyhladnela, nuž nehľadela čo je a zjedla plece, lopatku z Pelopsa. Toto bohov dopálilo, keď hľa tu nejaký smrtelník si robí z nich žarty a vzkriesili chlapca. Chýbalo mu však rameno. Aj toto zriadili. Urobili mu ho zo slonovej kosti. Pelops vyrástol na krásneho mládenca, ktorého si obľúbil najmä Poseidon /Neptún. Pozval si ho do svojho nebeského paláca, kde mu zveril úlohu posluhovať ho vínom a nektárom. Bol boží čašník. Tantalus uvidel, že sa synovi dobre vodí a zase si chcel s bohmi urobiť žart. Nadal Pelopsa, aby ukradol trochu nektáru a ambrózii, s ktorými chcel počastovať smrtelníkov. Krádež rýchlo odhalili a Pelopsa z Olympu vyhnali. Pelopsa na zem a Tanlus sa dostal do pekla, kde mu na plecia zavalili obrovský kameň. Pelops sa zaľúbil do Hippodamie, dcéry Oenomausa a chcel sa ženiť. Aj tu mal ťažkosti, lebo Oenomausa dávna veštba varovala, že bude zavraždený vlastným zaťom, nuž robil prekážky každému potenciálnemu ženíchovi. Museli sa s nim závodiť v dostihoch na voze. Vedel on dobre, že nikto nebude lepší od neho. Sám boh Ares mu daroval dostihový voz a vždy zvíťazil Dcéra zostala pri ňom a každý potenciálny ženích bol zavraždený. Takto už zabil dvanástich. Teraz to však bolo trochu inak. Hippodamia sa zaľúbila do Pelopsa a nadala otcovho sluhu, Myrtilusa, aby na voze vymenil drevené kliny s voskovými. Dostihy sa začali, ale na slnku sa tie voskové kliny roztopili, kolesá popadali, voz sa rozpadol a Oenomaus zahynul. Kto vie, či by vôbec tie dostihy aj vyhral nebohý Oenomaus, lebo Pelops mal okrídlené kone, dar od boha Poseidona /Neptúna. Bola svadba a po svadbe, na pamiatku tých dostihov, Pelops zakladá olympijské hry. *****************************

12 mája 2008

Jazyková príloha 29

Nie stojeden dalmatínec, ale stojeden dalmatíncov V tejto jazykovej prílohe sa zameriame na číslovku stojeden. To preto, že sa v našom prostredí pod vplyvom väčšinového jazyka – srbčiny – robí chybné spojenie, často doslovný preklad, napríklad: (Ide o titulok filmu: Stojedan dalmatinac) Stojeden dalmatínec. (Pre tých, čo nepoznajú film – ide o názov kresleného filmu, v ktorom sú hlavné postavy psy plemena dalmatínec či dalmatín). Ako vidno, v titulku filmu ide o základnú zloženú číslovku stojeden. Vypočujme si, čo sa o tomto probléme píše v Slovenskej gramatike Eugena Paulinyho, SPN, Bratislava 1981. „Číslovky zložené s -jeden (v druhej časti zloženiny) sú v nominatíve a akuzatíve nesklonné podstatné mená (ako číslovka päť) a číslovka -jeden sa tu nemení podľa rodu." Počítaný predmet vedľa číslovky je vždy v genitíve množného čísla, „napríklad: dvadsaťjeden vojakov, dvadsaťjeden žien, dvadsaťjeden dievčat," stojeden dinárov, stojeden dalmatíncov, „v ostatných pádoch má takáto číslovka platnosť nesklonného prídavného mena a skloňuje sa počítaný predmet: od dvadsaťjeden vojakov, k dvadsaťjeden ľuďom, o dvadsaťjeden ženách, s dvadsaťjeden ženami," od stojeden dalmatíncov, k stojeden dalmatíncom, o stojeden dalmatíncoch, so stojeden dalmatíncami a tak ďalej. Nakoniec vráťme sa k chybnému spojeniu zo začiatku prílohy, ktoré je zloženou číslovkou zakončenou na -jeden v nominatíve: Stojeden dalmatínec. Keďže je počítaný predmet vedľa takejto číslovky vždy v genitíve množného čísla, správne má znieť: Stojeden dalmatíncov.
*********************************

08 mája 2008

Etym. slovník J. Kulíka (Š)

Šafeľ: Okrúhla drevená nádoba s dvoma držadlami, menšia dieža. Čes. šafel, poľ. szaflik. Prevzaté z nem. (bavorskéko) Schaffl, nem. Schaff = šafeľ, vaňa. *Maďarské sáf je tiež z nemčiny. (Len pre zaujímavosť, nem Schaff súvisí so schaffen = činiť, tvoriť, čiže aj tu je niečo podobné, ako v prípade slovanského sud.) Šalanga: Aj toto slovo využila Vansová a určite sa s nim spoznala cestou svojich rodákov na Dolnej zemi. U nás, svojho času, kým ešte boli dedinskí kraviari, týto si svoje bíče (kraviarske) zdobili šalangamy. Zaväzovali sa na horný koniec bíča, hneď tam za garíčkou, ktorá sa pripevňovala na porisko. Boli to z farebnej kože urobené ako strapce, tak aj "jazýčky" a slúžili ako ozdoba bíča. Čím viacej šalangov, tým bol hrdší bíč. V sanskrite sa stretneme so slovom śaránga, ako niečo bodkované, pestré, "šaravé", jarabé a pod. z čoho sa význam posúva aj na indickú bodkovanú srnu, mladé (ešte bodkované) sŕňa, kukučku a pod. V peržskom jaz. šalangi = povrazár, majster na výrobu povrazov. V hindu jazyku šarang = rôznofarebné, bodkavé, jarabé, z čoho nastal posun aj na označenie pávy, včely, srny, ba aj slona. (V prípade slona a srny asi ide o kontamináciu so slovom śarnga = vyrobené z rohu, śrnga = roh, śrunka = roh. Odtialto máme naše slovo srna a šrámky, šránky.) Šámlik: V Slovníku slov. jazyka najdeme vstup šamel, akože hovorové zastaralé slovo a len pri napočitovaní podôb, stretneme aj šamlík, šamrlík, šamerlík. Význam slova je nízky stolček, podnožka. U nás, v bežnej reči máme teda zaužívaný deminutív, šam(e)l-ík, s tým, že sa dĺžeň posunul na prvú slabiku. V čes. šamlicě, v dolnolužickom šamlik. Všetko je zo strednej hornej nemčiny, schamel, lebo v starej hor. nem. to bolo schemel. S čím všetko toto slovo súvisí, len Nemci vedia, ale vypadá, že tu bude nejaké príbuzenstvo aj s osetským sinon = drevená misa, tacňa, podnos, tureckým sini = okrúhla (kovová) tacňa, podnos, ktoré je rozšírené aj v kavkazských jazykoch ako sini, seni, sina = tacňa, podnos, kým v čečenskom šun = trojnohá stolička, šámlik, ba v jednotlivých jazykoch sa význam posunul aj na stôl. Šaran: Druh ryby, kapor. Toľko zaužívané, že slovenský ekvivalent, kapor už skoro zmizol z bežnej reči. Dostali sme ho prostredníctvom srbh. šaran, kde môže predstavovať ich vlastný jazykový fosíl (z iránsko-sarmatskej skupiny), alebo výpožičku z tureckého sazan = kapor. V sanskrite saráni = prúd, vodný tok, z čoho v jazyku gudžerati je už saran = garád vedúci od studni a v jazyku marathi saran = vodný tok, sarni = riečka, potok, kanál, garád a pod. V hindu sarasi = jazero, vodná nádrž, jamy, z čoho sa význam posúva aj na lotus, lekno, či vôbec vodné rastliny. V osetskom jazyku sazan, sarzan = šaran = kapor. Šaragle: Prívesok v podobe rebríka na zadnej a prednej strane voza, slúžiaci na uloženie krmiva pre záprah, rebrinka, ale zároveň je to aj zábradlie, aby z voza nevypadoval tovar. Či ešte v niektorom zo slovanských jazykov jestvujú šaragle (plurál). Nie mi je známe. Podľa mne dostupného materiálu, šaragle ako príbuzné majú sans. śrista-, śristra-, śridhi- = rebrík, "lojtrička", hlavne ten ktorým sa vchádzalo do domu, na povalu. V jazyku parači (Irán) máme šor = rebrík, schody, kým v jazyku phalura (dardický) je šuri = rebrík. Šárgo: Bežné konské meno. "Mám ja kone, obadva sú šárge;....... Keď zavolám, nehoj Šárgo, Rýďo....." S týmto slovom, či jeho variáciami sa často stretávame. Staroslov. šarъ = gr. χρώμα = farba, rus. šar = farba, peknota, bul. šar = pehavo pestrý, srbch. šara = pestrosť, šaravosť, šárac = pehavý, frckavý kôň. Aj u nás máme slovo (nár.) šaravý = pestrý, pehavý, frckavý, jarabý, páskovaný. Veľká rozšírenosť tohoto slova poukazuje, že tu ide o včasnú výpožičku z turkických jazykov, kde v tureckom (osmanskom) sari = žlté, blond, žĺtok vajca atď. Tento význam sa dostal do maďarčiny, kde sa ustálil, ako sárga (šárga) = žltý a od odtiaľ prešiel k nám v podobe konského mena. Aj u nás Šárgo mohol byť kôň žltej farby, alebo strakatý, pestrý, až hrdzavej farby, čo udáva druhé konské meno Rýďo, kôň ryšavý, "hrdzavý". Šenné (šenie) plátno, gaty, klinovník..: Šenie plátno bolo doma utkané z konopnej priadze a svojho času z neho sa robili ako tie široké gate, tak aj obrusy, slamenice, uteráky (klinovníky), kapsele do poľa, ba aj rubáče atď. atď. V Slovníku slov. jazyka toto slovo nenajdete. Ako sama látka, tak aj slovo zmizlo z jazyka. V prípade tohoto slova vraciame sa hlboko do minulosti reči a zatiaľ som sa nestretol s podobným slovom v ani jednom indoeurópskom jazyku, vyjmúc sanskritu a z toho aj v zopár súčasných jazykov Indie. V sanskrite śaná- = konopa, v jazyku pali śana- = konopa, v prakrite sana-, sina- = konopa, v hindu san, sani = jemné konope atď. variácie slova sú zastúpené aj v bengálskom, nepálskom, gudžerati a v ešte zopár jazykoch, ba v odvodeninách sa tu už zjavuje aj slovo pre konopnú látku, plátno, ako napr. v gudžerati je to saniyu = konopné plátno, čiže šenné plátno, či zase v sanskrite je odvodené slovo śanika = vlákno (z každého druhu rastliny) a v assaméskom jazyku sa podoba slova posúva na xani, xeni (chani, cheni) = vnútorná stena ryžovej slamy. Škraňa: V SSJ najdeme iba, že tu ide o svalstvo na dolnej čeľusti, alebo pren. aj sluchy. Vysvetlenie nepostačuje, lebo každý kto zabíjal, zakáľal svine, alebo jedol "krumple na ťapši" vie, že prvoradým významom škrane sú čeľustia, hlavne dolné. Čes. škráň ako prvoradý význam má horné čeľustia, lícnu kosť. Poľ. hl. skrón, dl. skrońa = dolné čeľustia, slovín. skranja, kranj = brada, rus. skoroň, praslov. skorńa, ktoré súvisí s praslov. čern? = čeľustie, či aj slovenským črenový zub = čeľustný zub. Príbuzné mu je aj kymrické (welšské) cern = čeľustie. Po tento bod, všetci naší etymológovia sa zhodujú, avšak teraz prichádza ku rozchodu. Každý napočituje svoje "objavy" na podklade hlavne fonetiky, kým nikto sa nepodíval aj na sanskrit a to je tu. Sans. karańka = hlava, lebka, ktoré sa v následných jazykoch subkontinentu posúva aj na kosť, kostra, žobrácka misa, rebrá, kostra strechy domu atď. Škrt, škrtnúť, preškrtnúť: Prečiarknúť. Tesný súvis so slovami skrz(e) a čerieslo. (Viď.) Východiskom mu je ie. krt = krájať (z čoho v sans. je aj krtaka-, krtí- = nôž a krntáti- = rezať, škriabať.) Šňúra: Z vlákna upletený povrázok, užšia utkaná stuha, často aj el. kábel sa nazýva šňúrou.... Čes. šňůra, staršie šňora, poľ. sznur - všetko zo str.h.n. snour, súč. nem. Schnur, ang. sinew. V príbuzenstve bude toch.B śńor = šľacha, "žila", sans. snávan- = šľacha", "žila", sval, snavara-= r/v. Av. snavare = r/v, arm. neard = šľacha, vlákno, gr. νευρά, νευρον = šľacha, lat. nervus = šľacha, sval, nerv. Východiskom je PIE * sneh-wr = šľacha. Šopa: Hospodárske stavisko na úschov hosp. náčinia, cieňa, kôlňa. Nárečove aj šupa. Čes. šopa, kde Machek poznamenáva, že na Slovensku tu ide o prístrešie pre úschov sena, slamy, o posuvnú strechu na štyroch stĺpoch. V srbch. šupa, suša, poľ. szopa, ukr. šopa, rus. šópa atď. Na základe výskumu autorov Klüge - Götze: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache (Berlin 1953), všetci naší autori toto slovo považujú za výpožičku z nem. jazyka. Možné, ale nie aj bez výhrad. Údajne slovanské šopa, šupa ako východisko má nem. nár. Schoppen, Schoppa, kde Machek pripomína, že tak bolo v Sliezsku. Vasmer toto posúva a napomína, že poľská podoba szopa vyšla z ger. jazyka, podoby blízkej ku nem. Schuppen = šupa, cieňa, staršej podoby schopf, alemanskej podoby schoff a pod. V ger. jazykoch najdeme: ang. shop = budova, kde sa predáva tovar, obchod, v alemanskom schopa = budova, stavba určená pre prácu, dielňa, míheľ, šopa, šupa, cieňa, z čoho v starofr. vzniká eschoppe = približuje sa ku remeselníckej dielni, remeselníckemu "pultu" na trhu a všetko súvisí so st.h.n. scopf = vchod, veranda a nem. schopf. Všetko by zodpovedalo, keby sme podobné slovo nenašli aj v sanskrite, jhuppa-, Jhumpa-, jhoppa-, jhompa- = koliba, cieňa, šupa, vlastne tu máme slovo, pod ktorým sa chápe na stĺpoch postavené ústrešie, ktoré je pokryté snopmi slamy, trávy a halúzia, či v príbuznosti má také významy, ako snop, viazanička, masa (niečoho), niečo potárané, popletené, spletené a pod. Vo všetkom vidno, že tu ide o základnú vlastnosť, šopy, jej prikrývku, strechu, urobenú zo snopčekov slamy, trávy a tá naša šupa, šopa je to isté. Ústrešie na koloch, pokryté slamou, trávou, kde sa pôvodne uskladňovala tráva, slama na osušenie, vysušenie. Predpokladám, že slovanská šopa, šupa je náš samostatný útvar, jazykový fosíl, ale nevykľučujem aj možný vplyv ger. jazyka. Aspoň v smere prezervovania tohto starého slova. Šránky, šrámky: Plot, ohrada urobená z latiek, ktoré sú na hornom konci obyčajne špicaté. V nemčine tiež jestvujú Schranke, ako brána, plot, ohrada, priehrada, bariéra, hranica, takže toto slovo sme asi najskôr dostali z nemčiny, ale aj v sanskrite je slovo śrngín = rohaté, majúce rožky, avšak s týmto slovom ako slovanským domácim sa nestretávame. Jedine ho vidno pri slove srna. Šrot: Nahrubo zomletá zrnovina, hlavne pre chov dobytka. Čes. šrot, poľ. śrut, hl. šrót, dl. šrot. Všetko z nem. Schrot = r/v. Aj tu ide o ie. slovo, ktoré v sans. reprezentuje koreň yam = kontrola, kontrolovať, ale v Mahabharata už má aj význam ručný mlyn na mletie zrna. V následných jazykoch, ako napr. kalaša (dialekty) vzniká žotr, žatr = mlyn, mlynček, v sans. jandru = ručný mlyn, v chet. jandra = mlyn atď. atď. # U nás žarnov. Šteňa: Mláďa psa. Čes. štěně, staročes. ščeně, poľ. szczenie, rus. ščenók, ukr. ščenjá, hl. śćenjo, dl. šćenje, srbch. štenje, slovín. ščene, praslov. v duále ščene - ščen?c?. Východiskovým tvarom bolo *sken- , ščen- . Za príbuzné môžeme považovať pruské ščenja, arménske sk`und = šteňa, vĺča, gr. skúlax /σκύλαξ = šteňa, welšské cenaw = šteňa a ak uvážime írske cano, cana = vĺča, coileáinín = šteňa, toto hneď poukazuje, že tu bude aj príbuznosť s lat. canis = pes. Menší problém máme v tom, že v rozličných jazykoch sa slová príbuzné ku šteňa, neraz vzťahujú aj na mláďatá iných zvierat, ako napr. kozľa a pod. S týmto problémom sa zaoberal najmä Abajev, pri rozbore osetského saenykk = kozľa a staen = žriebä. Tu napočituje celý rad príbuzenstiev v ie. jazykoch Kavkazu a strednej Ázie. Keď sa však podívame na súvislosti so sanskritom, záhada šteňaťa sa stratí, vyjasní sa nám. V sans. śván- = pes, ktoré sa v RV spomína aj ako ává, śuvá = pes. V sans., ako paralelné jestvuje śuna = pes a śunaka- = mláďa psa, šteňa. V uzbini dialekte sa toto už posunulo na śíön a v západnom pahlavi, na śunétu = šteňa a v kašmírskom poguli dialekte, na hunnú = pes. Ak sa teraz podívame na germanské jazyky, na nem. hund, gót. hunds, ang. hound, hol. hond, st.h.n. hunt = pes... podľa oxfordovho et. slovníka, aj tu je prítomné ie. sken-, kun-, ktoré v staroírskom reprezentuje cú, v gréckom kúon / / κύων = pes, suka, v lit. šuo a všetko je v obďalečnom príbuzenstve s lat. canis = pes. Viď Kuco. Štica: Chumáč vlasov nad čelom, kečka. Čes. (jedine spisovné a s nádychom posmešnosti) kštice, staročes. kčicě, štice, ščiče... V príbuzenstve bude aj bul. srbch. kika = vrchol, vrcholec (stromu), vrkoč (vlasy), rus. kíka = ženský účes (na chochol, drdol) a všetko dospolu súvisí s kučera. Spoločným východiskom je staroslov. a praslov. kyka, k?ka, ktoré je príbuzné ku sans. stúka- = chumáč, kučera vlasov, vlny, u zvierat aj srsť na čele, čiže kečka a v RV má význam aj "pudendum muliebre" ("chlpi pohlavného orgánu"). V osetskom jazyku ako príbuzné je styg, (ae)stug = kučera, kečka, chumáč vlasov, štica a pod. Maď. űstők = chochol a űstőkős = kométa, vlasatica je prevzaté z jazyka Alanov. (Abajev) Pôvodný význam slova kyka, k?ka bola kučera, kader, čiže "pokrívené" vlasi a pri štici skorej chápeme nečesané vlasi. Štráng, štránok, štrándžok: Povraz, povrázok. Tu máme výpožičku z ger. jazyka, priamejšie z nem. Strang = motúz, špagát, povraz. V ang. string = r/v , st.h.n. stranc atď. Toto ger. slovo priamo súvisí s ich slovami pre silu, strong, streng... Šťukavica: Druh po zemi sa plaziacej trávy. Sám názov asi nebude súvisieť so šťukou = druh štíhlej dlhej ryby, čo ale nemôžeme úplne ignorovať, ale s germanským stik-, stek- = pichať, ďobať, z ktorého sa vyvinulo nem. stecken = palica, papek, ang. stick = palica, papek, tenký kus dreva (kôl). Vlastnosťou šťukavice je, že je článkovaná dlhá tráva, čiže akoby mala pospájané steblo z radu "paličiek". Šťukavica bude teda súvisieť s nem. Stück = kúsok, diel, ktoré je v tom jazyku zastúpené celou škálou odvodených slov. Šubara: Baranica, čiapka ušitá z jahňacej kože. V Slovníku ho nieto. K nám sa dostalo cestou srbh. šubara = r/v, ktoré súvisí priamo so slovom čoban = pastier oviec (ktoré sme tiež prevzali od Srbov). Peržské šuban = pastier. Bližšie, viď Kap. 4. a Čoban. Šuhaj: Pekne urastený mládenec, mladík. S týmto slovom, koľko mi je známe, nikto sa nebavil. Nestretol som sa s nim ani v iných slovanských jazykoch, takže predpokladám (možno aj chybne), že bude rýdze slovenské v priamej etymologickej súvislosti so slovom syn. Etymológia tohoto ie. slova je dôkladne spracovaná a to v celom rade jazykov, lebo ako prastaré a krátke slovo, nejak neodbočuje od pôvodného východiska, PIE suh-nu, z čoho u Slovanov vzniká syn, v sans. sunu- = syn, av. sunu = syn, gót. sunus, ang. son, lit. sunus, gr. huiós /υιός . Všade je to syn. Aj toch. soy = syn sa prirovnáva k týmto podobám. Sans. podoba sunú- = syn, dcéra ako východisko majú kor. su- = rodiť, narodiť, priviesť na svet a pod. V prakrite a aj v jazyku pali z tohoto sa vyvíja aj pojem sisu, susu = mladík, mládenec, chlapec, šuhaj a pod. Šúľ: Slovník slov. jazyka spomína iba šúľ v zmysle šúľanca, kým v ľudovej reči vo Vojvodine, asi pod vplyvom srbh. šuljevi, šúľ má aj význam zlatá žila, hemoroid. V tomto význame Slovník toto slovo nepozná. Pozná ho však osetský, ako synk, sunkae = vred, púčok, afgánsky šinai = púčok, vred, rad turkomanských jazykov, napr. avarský ćinkir = bradavka atď. Všetkému je príbuzné sanskritové śuná- = napuchnuté, "nárast". Šúľok: V Slovníku najdeme, že šúľok je vraj klas, ktorého hlavná os je zhrubnutá. Divné. Kto videl kukuricu tak vie, že kukuričný klas neprináša plod. Je mužský, čiže opeľuje šúľok, ktorý je "prilepený" na steble kukurice. Šúľok je odvodený zo slova šúľať (Machek), lebo vypadá, akoby bol zašúľaný do listov, líštia. Ak sa však podívame na sanskrit, tak tu najdeme až niekoľko slov, ktoré by sme mohli dať do príbuznosti so šúľkom. Napr. śuka = úkryt zrna, obal zrna, klas určitých rastlín a pod. Śúla = ostrie (ostré, špicaté zakončenie), tŕň, ostrý kolík atď. až sa to prenáša na všetko, čo je špicato zakončené a šúľok má takúto podobu. Je špicatý a akoby zašúľaný. Tiež je tu aj śuná- = napuchlina, opuchlina, nárast. Same slovo je bohate rozvetvené a to ako v sanskrite, tak aj u nás, ba aj v ďalších jazykoch. U nás tesne vedľa stojí aj šúpať, šupina, šuchať atď. V chetejskom jazyku máme šappai-, šippai-, šappa- všetko s významom šúpať, čistiť, zoškrabovať, sťahovať kôru (obal), "bieliť" a pod. (Autor Oettinger sem zaraďuje aj slovo šap(p)(a)ra-, šipart(a)- ktoré vysvetľuje, ako nôž, nožík, lebo jeho základ vidí v šapp-, šippae- = šúpať, holiť. Šunka: Bravčové stehno. Slovo je zastúpené aj v českom, dl. a srbch. jazyku. Prevzaté z hornonem. Schunke. Súč. nem. je Schinken. Šurubuťka: Riedka polievka, zlá polievka, "vechťovka", alebo zlý nápoj, zmiešaný nápoj a pod. Ide tu o slovo prevzaté zo srbského slengu, šurubućka = r/v, ktoré v podobe šurabaj nachádzame ako pôvodne arabské slovo, ktoré sa udomácnilo v peržskom jazyku s významom polievka, ale jeho východiskom je pôvodne peržské šorba = polievka. Toto sa zase dostalo do tureckého, ako çorba = polievka. Odtiaľ si našlo cestu do srbského, kde je čorba = hustá polievka a zo srbského, ako čorba = hustá polievka, preniklo i medzi Slovákov, hlavne sriemských. Peržské šorba je zase v príbuzenstve so sanskritovým súpa = polievka, hustá polievka, ich druh paprikáša curry, ba nastal posun aj na omáčku. Šúšťa - šúštie: V Slovníku slov. jazyka pod šúštie najdeme vysvetlenie, že tu ide o usušené lístie, teda aj o usušené lístie kukuričnej býle, čiže o niečo suché a toto suché je všeslovanským slovom s hodne odvodenými slovami, ako suchota, vyschnúť, sýchať, sucháň atď. atď. Ako pôvodné indoeurópske, považuje sa sauso-s, z ktorého v avestínskom jaz. máme huš-ka, v sanskrite śuš-ka, európske cigánske šuko atď. Všetko s významom suché. Šúštie, kukričie sa dávalo dobytku, ktorý keď to objedol, v jasliach zostali už len holé objedené býle, z(j)edky > zetky, vyjedky, objedky ***

06 mája 2008

Citáty*

Cato starší 234 – 149 p.n.l. Delenda est Carthago. Kartágo musí byť zničené. Pliny starší „Naturalis Historia“ Rem tene; verba sequentur. Uchmať námet a slová prídu. V Caius Julius Victor „Ars Rhetorica „De inventione“. Catullus asi 84 – 54 p.n.l. Nam risu inepto res ineptior nulla est. Nič nie je sprostejšie, ako sprostý smiech. „Carmina“. Caonstantine Cavafy 1863 – 1933 Keď sa vydáš na cestu do Ithaky, pros aby bola dlhá. „Ithaka“ (1911) A čo bude teraz s nami, keď už nieto barbarov? „Waiting for the Barbarians“ (1904) Edith Cavell 1865 – 1915 Sám patriotizmus nestačí. Nesmieť prechovávať nenávisť a trpkosť vôči nikomu. Vyhláška v predvečer jej popravy 23.10.1915. Zverejnené v denníku „The Times“. Cervantes 1547 – 1616 Najlepšou omáčkou na svete je hlad. Don Quixote (1605) Podľa slov starej matere, na svete sú len dve rodiny. Rodina majetných a rodina chudobných Don Quixote (1605) Dobrí maliari imitujú prírodu, zlí na ňu pľujú. El Licenciado Vidriera „Novelas Ejemplares“. (1613) Joseph Chamberlain 1836 – 1914 Dávno sa minuli dni malých národov. Nastali dni impérií. Z prejavu v Birminghame 12.5.1904. Neville Chamberlaine 1869 – 1940 Bez ohľadu ktorá strana vo vojne seba nazve víťazom, víťaza tam nieto. Všetci utratili, prehrali. Z prejavu v Kettering 3.7.1938. Nicolas – Sébastien Chamfort 1741 – 94 Chudobní sú černochmi Európy. Maximesm et Pensées (1796) Charles (Karol) I. 1600 – 49 Nikdy sa neprepačuj, alebo nebráň, skorej ako ťa obvinia. List adresovaný na lorda Wentwortha 3.9.1636. „Letters of King Charles“. Pokračovanie...

05 mája 2008

Jazyková príloha 28

Vírusový, antivírusový a vírový Aj v tomto jazykovom príspevku sa budeme zaoberať jazykom naším každodenným. Teraz nás zaujmú heslá vírusový, vírový a antivírusový. To preto, že sme sa prednedávnom stretli so spojením vírové ochorenie, ktoré je nie správne. Z uvedených hesiel vidno, že ide o prídavné mená, ktoré by sa mali vzťahovať na podstatné meno vírus. Podľa Elektronického lexikónu slovenského jazyka Slex99 vírus je najjednoduchší mikroorganizmus vyvolávajúci choroby, ale v súčasnosti aj tajne uložený počítačový program narúšajúci informácie alebo počítačové systémy, napríklad: počítačový vírus. Prídavné meno z vírusu je vírusový, napríklad: vírusová nákaza, ochorenie vírusového pôvodu a tak ďalej. V súlade s týmto potom bude aj prídavné meno antivírusový, za ktorým sa v Slexe píše – zastavujúci alebo obmedzujúci činnosť vírusov, protivírusový, napríklad: antivírusový účinok lieku, antivírusový program, systém a podobne... Zmienime sa aj o hesle vírový. Toto prídavné meno je vytvorené nie z podstatného mena vírus, ale vír. A vír je, ako vieme, prudký pohyb vody alebo vzduchu okolo zvislej osi, napríklad: vír v rieke krútňava; vzdušné víry, strhol ho vír, tiež niečo, čo pripomína vír (rýchly pohyb, neusporiadaný sled); vírenie, napríklad: krúžiť vo víre tanca, neprestajný vír udalostí; vír veľkomesta ruch. Nakoniec zhrňme. Heslá vírusový a antivírusový sa vzťahujú na vírus – najjednoduchší mikroorganizmus vyvolávajúci choroby, ale v súčasnosti aj tajne uložený počítačový program narúšajúci informácie alebo počítačové systémy. Vírový zasa na vír – prudký pohyb vody alebo vzduchu okolo zvislej osi alebo rýchly pohyb, neusporiadaný sled. A spojenie zo začiatku prílohy vírové ochorenie, keďže sa nevzťahuje na vír, ale na vírus, má správne znieť vírusové ochorenie.
.....................................................J. Š. """""""""""""""""""""""""""""""""""""""""""""""" """"""""""""""""""""""""""""""""""""""""""""""""

04 mája 2008

Grécko-rímski hrdinovia 7

Pandora – prvá smrtelníčka na svete...
Svojím pôvabom, čarom nejedného muža priviedla do záhuby. Voľakedy dávno, veľmi dávno, muži si žili blažene, lebo vtedy nebolo žien. Muži vyrastali rovno zo zeme. Ako rastlinky. Vtedy nepoznali ani čo je to únava, staroba, nevládnosť... Nepoznali žiadne utrpenia a boľasti. Mizli, prechádzali na onen svet, ako keby boli v plnom kvete žitia. V úplnom pokoji. Ako keby len usnuli. Staré, dobré časy. Blažený svet. Zeus, tam hore vysoko na Olympe, dobre poznal slasti žitia. Veď nie len, že bol ženatý, ale „odskakoval“ si aj ku iným bohyniam, múzam, nymfám... Starý kocúr. Chcel aj mužom priblížiť pôžitok lásky a rozmyslel si. Obdarí ich na večné veky. Urobí im ženu. Pozval si boha Hefaestusa ku trónu a rozkázal mu: Vezmi si trochu hliny a vodu a urob nejakú figúrku na obraz najkrajších nesmrtelných bohýň. Chudák Hefaestus musel poslúchnuť rozkaz Zeusa a dal sa do roboty. Na pomoc mu priskočili aj ďalší bohovia a každý tam niečo priložil, prilepil, vsunul.... Aténa ju naučila zručnosti, Afrodita ju naučila vznešenosti a žiadostivosti, Grácie ju obdarili mocou upútania pozornosti, Apolón ju naučil spievať a hrať atď. a boh Hermes, asi len tak zo šibalstva, dal jej aj schopnosť klamania a podvádzania. Takto, Pandora na oko bola sťa bohyňa, ale v skutku len obyčajnou ľudskou bytosťou. Jej meno vlastne i znamená všetkým, všetkými obdarovaná. Zeus sa rozhodol, že  Pandoru, ako na pokutu, dá Prometheusovi, ale to nevyšlo. Dal ju jeho bratovi, Epimetheusovi. Kým Prometheus bol rýchloumný, podnikavý, šikovný, múdry atď. zatiaľ Epimetheus bol jeho celým opakom. Voľakedy dávno, veľmi dávno, varovalo sa ho, aby nikdy, v žiadnom prípade neprijal od Zeusa čo i najmenší dar. Pandora však bola krásna. Ovešaná náhrdelníkmi, všade same šperky a odetá bola do najkrajšieho rúcha. Vôňala sviežími kvetmi. Proste bola úplne neodolatelná a prišla k nemu priamo z nebies. Kto by tu váhal? Nie on. Táto krasavica však bola nebezpečnou pascou, klepcom, lebo človek, muž už nebol sám. Mal na krku ženu a musel jej vychádzať v ústrety. Musel vždy hľadať nejaký kompromis. Pri stole musel kojiť jej apetít po jedle, za čo ťažko lopotil a domov sa vracal ukonaný. Lenže, doma, namiesto odpočinku, musel v posteli kojiť aj jej pohlavnú vášeň. Všade, v každej siruácii musel sa ukazovať chlapom, len aby nejak mal aj potomstvo. Na dovažok, len teraz objavil aj čo je to žiarlivosť, krutosť... Doterajšia priateľstvá, usporiadaný život, pokoj, porozumenie atď. boli už len dávnou minulosťou. Pandora k manželovi neprišla s „prázdnou rukou“. V batožine mala aj nejakú záhadnú fľašku, čo sa teraz bežne nazýva „pandorina krabica“. Bohovia jej naložili, že ju nikdy nesmie otvoriť. Nejakú dobu ju to ani netrápilo, ale keď sa už plne udomácnila, začala čoraz častejšie rozmýšľať o tej fľaške, nádobe (krabici), no a tu sa podania historikov rozchádzajú. Jedni hovoria, že ju otvoril Epimetheus, druhí tvrdia, že ju otvorila sama Pandora. Ako koľvek, ale akonáhle sa tá krabica otvorila, vyleteli z nej všetky nešťastia, choroby, diabolstvá a rozšírili sa svetom. Nie len to, ale ako všetko zlé na tomto svete, začali sa miešať so všetkým dobrým, takže dnes je veľmi ťažko uhádnuť, čo je vlastne dobré a čo zlé. Vyleteli von všetky trápenia, choroby, klamstvá, podlosť, zločinectvo, vraždy a aj do vtedy nepoznaté, starnutie človeka. Zľakla sa Pandora a rýchlo tú „krabicu“ pritvorila. Bolo však už neskoro. Všetko uletelo. Len na samom dne zostala jedna vec. Nádej. Ona je pomalá, akoby bojazlivá, akoby sa bála, že nema právo na rozšírenie sa svetom. Dejiny poznajú ešte jednu Pandoru. Dcéru Erechtheusa, kráľa Atén, sestru Protogénie, ktorá sa v prospech svojej krajiny, v čase vojny s Boeotániou, dobrovolne obetovala. Tento kráľ Erechtheus mal aj syna, ktorého nazval Pandorus. ::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::: ***********************************************
V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com