Perseus – grécky junák – oslobodil svet od Medúzy.
Acrisius, syn kráľa Abasa a neskoršie aj sám kráľ Argosa, mal starosti. Proroctvo, veštba udávala, že zahynie od ruky vlastného vnuka a Acrisius už mal dcéru Danaё. Strach veliký. Uväznil si dcéru do podzemnej bronzovej izby, lenže... no lenže starý kocúr Zeus hodil oko aj na túto krasavicu. Musel sa k nej nejak dostať. Predsa, ako boh, bol všemohúcim a zmenil sa na zlatý dážď. Škárou sa nejak dostal do tej bronzovej cely a bolo po paráde. Danaё otehotnela a porodila Perseusa. Tento chlapček však nebol najpokojnejší a o všetkom sa dozvedel aj Acrisius a musel konať. Matku a chlapčeka „zbalil“ do nejakej lády, truhly a hodil do mora. Truhla doplávala až ku brehom Seriphosa a pán Zeus rozkázal. Dictis, brat Polydectesa, tamojší tyran, pritúlil týchto, akože stroskotancov a na jeho dvore dorastal a aj vyrástol Perseus. Bol to krásny mládenec, hrdého chovania a nebojácny, lenže matkina krása očarila aj Polydectesa a začal do nej húsť, kurizovať. Perseusovi sa toto znepáčilo a Polydectes nebol úspešný. Zrodila sa nenávisť medzi Polydectesom a Perseusom.
Na jednej hostine, čo usporiadal Polydectes, padla otázka, aký dar je dôstojný samého kráľa? Všetci prítomní odpovedali, že hodným darom môže byť len výborný kôň. Všetci tak tvrdili, len Perseus poznamenal, že kráľ si zaslúži nič iné, iba hlavu Gorgony. (Viď Gorgony.) Na druhý deň hostia začali donášať dary. Každý nejakého koňa, ale Perseus nič. Toto dorazilo Polydectesa a od Perseusa si dožadoval svoj dar. Jednalo sa tu o osobnú česť a nedalo sa nič robiť. Musel sa vybrať do sveta. Vraj, až do Lýbie, kde bývala Medúza a jej setry.
Aby jeho cesta bola úspešná, žiadala sa tu aj božská pomoc. Dostal ju. V batožine mal ako sklo lesklý štít od Aténe, sekáč v podobe nejakého kosáka dostal priamo od Hermesa a Hades ho obdaril prilbou, ktorá ho zároveň robila aj neviditeľným. Nymfy mu darovali sandále, okrídlené, takže mal aj moc lietania a priložili aj nejaké vrece, kapsu, kam neskoršie vložil hlavu Medúzy.
Vydal sa na cestu. Najskôr sa stavil v kraji, kde žili tri Graey, lebo tieto strážili prístup k Medúze. Boli to škaredy. Medzi sebou mali len jeden spoločný zub a jedno oko, čo si neustále vymieňali, lebo predsa, potrebné je jesť a aj vidieť, čo sa deje. Tá príšera, čo mala dnes na starosti oko, tvrdo spala a ukradol im oko.
Gorgony boli pravé obludy. Ruky mali z najtvrdšej bronze a krídla zo zlata. Kto sa na ne pozrel, hneď sa skamenel. Premenil sa na skalu. Dve z nich boli nemrtelné, ale tretia, Medúza bola smrtelná a Perseus sa rozhodol, že práve jej utne hlavu. Od ich zraku ho chránil štít Atény, v ruke mal tú sečnú zbraň, prilba ho robila neviditeľným, sandále mu pomohli preletovať, nuž Medúza stratila hlavu. Ako jej ju uťal, rovno z tej krvi sa zrodil okrídlený kôň, Pegasus (neskoršie sa z kvapiek jej krvi robili aj lieky), strčil jej hlavu do toho vreca, čo mu dali nymfy a bol na ceste späť.
Cestou domov uvidel krásnu Andromedu uviazanú o skalu. Tam ju sputnal nikto iný, ako sám Poseidon. Za pokutu, že zlorečila vôči vlastnej matke, Cassiopey, ktorá tvrdila, že je krajšia od samej Hery. Poseidon ju sľúbil nejakej morskej ohave. Perseus sa hneď zaľúbil a jej otcovi, Cepheusovi sľúbil, že ju vyslobodí, ale musí mu ju dať za manželku. Otec súhlasil a Perseus zmárnil aj morskú obludu, lenže otec teraz cúvol. Andromeda bola sľúbená jednému zo svojich strýkov, takže bol tu ďalší boj. Perseus sa obránil tým, že ukázal im hlavu Medúzy a všetci sa tam skameneli. V severnej Afrike navštívil obra Atlasa a aj tento sa skamenel, takže súčasné pohorie sa aj dnes menuje Atlasom.
Spolu s Andromedou prišiel aj domov, ale aj tu nepokoj. Matka sa musela uchýliť do jedného z chrámov, lebo ju prenasledoval Polydectes. Aj jemu a jeho sprievodu ukázal hlavu Medúzy a zase tu bola hŕba kameňov.
Nymfám vrátil ich sandále, bohom povracal zbrane, kde si Aténa hlavu Medúzy položila rovno na štít a tam jej stojí aj dnes.
Vykonal ešte niekoľko husárskych kúskov a vybral sa ku starému otcovi Acrisiusovi a tento sa náramne zľakol. Zutekal z domu. Kam? Rovno do krajiny Pelasgianov. Náhodou sa tam našiel aj Perseus a že sa tu konali športové hry, aj on sa závodil. V hádzaní diska. Ako ten disk zahodil, z nejakej príčiny sa jeho let zmenil a tam, medzi ľudom zabil nejakého diváka. Ten divák nebol nikto iný, ako jeho starý otec. Proroctvo sa splnilo. Perseus mu urobil priliehavý pohrebný ceremoniál, ale nechcel nastúpiť na dedičný trón. Vymenil si toto kráľovstvo, za kráľovstvo v Tyríne, ba založil aj slávne kráľovstvo v Mycénsku.
Pospomínať všetky jeho dobrodružstvá, nejde. Mal ich mnoho. Gréci si vykombinovali aj ďalšiu udalosť. Odvekými nepriateľmi im boli Peržania, nuž nebolo ťažko tvrdiť, že Perseus bol vlastne aj zakladateľom ich Persepolisu, ba aj celej krajiny. Pravda, toto sa Peržanom už vonkoncom nepáčilo.
Aj dnes, jedna zo severných konštalácií na jesennej oblohe nosí meno tohoto gréckeho junáka. Nezabudlo sa ani na Andromedu. Aj ona má svoje súhviezdie na jesennej oblohe severnej hemisféry. S trochu väčšou imagináciou, uvidíme, že Andromeda v ruke drží nejakú veľkú naberačku, kde vedľajší štvorec Pegasusa môže predstavovať aj misu, do ktorej tá naberačka smeruje.
=====================
Prometheus – grécky junák – čo mal ohromnú vôľu stať sa rovnakým s bohmi.
Prometheus bol synom Iapetusa, Titána (obra) a Clymeny, alebo Ázie. Zeus mu bol bratrancom a bratia mu boli Atlas, Moneotius a Epymetheus, ktorého dejiny dobre poznajú, lebo bol celým opakom brata Prometheusa, ktorý bol inteligentný, lstivý, priezračný, vážny a aj rozvažný chlap.
Prometheus symbolizuje vzburu človeka vôči bohom. V jeho rukách aj taká maličkosť, ako klamstvo, podvod a jeho originalita, stávajú sa nebezpečnou zbraňou. Povrávalo sa, že nie bohovia, ale on, Prometheus stvoril človeka a že potom tých ľudí aj obdaril mnohými vecmi, čo im bohovia nechceli dať. Vraj on sám a to priamo z nebies priniesol ľuďom aj oheň. Pravda, nemôžeš vždy konať proti vôle bohov a ak sa neustále vystatuješ, stihne ťa ich odplata. Krutá.
Svojho času bohovia a ľudia si žili v najväčšej zhode. Úplná harmónia. Pri istom stole aj spolu jedávali. Bolo to zlaté obdobie ľudstva. V tom čase, Prometheus ku stolu dotiahol aj býka, zabil ho tam a aj rozsekal. Rozdelil to na dve časti. Jedna časť bola ešte v špinavej koži, niečo odporné, ale pod kožou bolo najlepšie mäsko. Druhá časť vypadala krásne. Same kosti pokryté lojom, proste hneď ti išli sliny. Zeus, za vrch stolom, pravda vybral si tú pekne vypadajúcu, lákavú časť vôla, kým smrtelníkom nechal tú odpornú. Oklamal sa. Jeho časť nebola súca ani názvu „potrava“. Nedalo sa to jesť. Od tej doby, kedykoľvek človek prináša obete na boží oltár, vždy sú to len ohlodané kosti. Mäso si sám zje, avšak bohom veľmi chutí aj sama vôňa.
Zeus však na tento podfuk svojho bratranca nezabúdal a rozhodol sa, že ho potresce. Zeus skryl oheň, na ktorom sa piekol ten vôl, čím nahnal ľudí aby museli v potu tváre lopotiť, orať a siať rozličné zrnoviny. Len to im bude potrava. Do vtedy zrnoviny rástli všade, len si sa načiahol a už si mal. Teraz už nie. Zakončilo sa zlaté obdobie človečenstva.
Prometheus zase prišiel na pomoc ľuďom. Ukradol žeravé uhlíky asi priamo z rozpáleného kolesa slnka, alebo z vihne boha Hephaeastusa a zniesol to dolu k ľuďom. Bol to oheň, ale už nie večný, božský. Muselo sa ho neustavične chrániť, prikladať mu drevo... Aj to bol len smrtelný oheň. Smrtelný, ako aj ľudia.
Toto Zeusa už naozaj rozzúrilo a trest za krádež ohňa bola Pandora. Jedine ten prísprostý Epimetheus, brat Prometheusa prijal tento dar (Viď Pandora) a ľudstvo sa našlo v opravdovom neporiadku.
Keď sa Prometheus nedal zlákať darom v podobe Pandory, stihol ho iný trest. Reťazami ho pripútali k hore a tu v každý deň a po celý deň orol mu trhal pečeň, ktorá sa ale cez noc regenerovala.
Raz tadiaľ prechádzal aj Herakles. Zabil toho orla a vyslobodil Prometheusa. Zeus bol hrdý na skutok svojho syna a rozhodol sa, že ten trest už nebude taký krutý. Rozkázal, že od teraz Prometheus musí na jednom prste nosiť ohnivko z tej reťaze a v ňom kúsok kamienka, ako symbol jeho trestu. Tak sme dostali prsteň.
Prometheus bol aj ďalej chytrák. Raz tak počul kentaura Cheirona, ako v boľastiach narieka. Ranila ho strela z luku Heraklesa a že bol nesmrtelný, nie a nie umrieť. Prometheus mu sľúbil, že ho vyslobodí z boľastí, ale za to musí zaplatiť. Svoju nesmrtelnosť preniesť na neho. Cheiron pristal. Umrel a Prometheus sa stal nesmrteľným.
******************************
=========
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára