Pandora – prvá smrtelníčka na svete...
Svojím pôvabom, čarom nejedného muža priviedla do záhuby.
Voľakedy dávno, veľmi dávno, muži si žili blažene, lebo vtedy nebolo žien. Muži vyrastali rovno zo zeme. Ako rastlinky. Vtedy nepoznali ani čo je to únava, staroba, nevládnosť... Nepoznali žiadne utrpenia a boľasti. Mizli, prechádzali na onen svet, ako keby boli v plnom kvete žitia. V úplnom pokoji. Ako keby len usnuli. Staré, dobré časy. Blažený svet.
Zeus, tam hore vysoko na Olympe, dobre poznal slasti žitia. Veď nie len, že bol ženatý, ale „odskakoval“ si aj ku iným bohyniam, múzam, nymfám... Starý kocúr. Chcel aj mužom priblížiť pôžitok lásky a rozmyslel si. Obdarí ich na večné veky. Urobí im ženu.
Pozval si boha Hefaestusa ku trónu a rozkázal mu: Vezmi si trochu hliny a vodu a urob nejakú figúrku na obraz najkrajších nesmrtelných bohýň. Chudák Hefaestus musel poslúchnuť rozkaz Zeusa a dal sa do roboty. Na pomoc mu priskočili aj ďalší bohovia a každý tam niečo priložil, prilepil, vsunul.... Aténa ju naučila zručnosti, Afrodita ju naučila vznešenosti a žiadostivosti, Grácie ju obdarili mocou upútania pozornosti, Apolón ju naučil spievať a hrať atď. a boh Hermes, asi len tak zo šibalstva, dal jej aj schopnosť klamania a podvádzania. Takto, Pandora na oko bola sťa bohyňa, ale v skutku len obyčajnou ľudskou bytosťou. Jej meno vlastne i znamená všetkým, všetkými obdarovaná.
Zeus sa rozhodol, že Pandoru, ako na pokutu, dá Prometheusovi, ale to nevyšlo. Dal ju jeho bratovi, Epimetheusovi. Kým Prometheus bol rýchloumný, podnikavý, šikovný, múdry atď. zatiaľ Epimetheus bol jeho celým opakom. Voľakedy dávno, veľmi dávno, varovalo sa ho, aby nikdy, v žiadnom prípade neprijal od Zeusa čo i najmenší dar. Pandora však bola krásna. Ovešaná náhrdelníkmi, všade same šperky a odetá bola do najkrajšieho rúcha. Vôňala sviežími kvetmi. Proste bola úplne neodolatelná a prišla k nemu priamo z nebies. Kto by tu váhal? Nie on.
Táto krasavica však bola nebezpečnou pascou, klepcom, lebo človek, muž už nebol sám. Mal na krku ženu a musel jej vychádzať v ústrety. Musel vždy hľadať nejaký kompromis. Pri stole musel kojiť jej apetít po jedle, za čo ťažko lopotil a domov sa vracal ukonaný. Lenže, doma, namiesto odpočinku, musel v posteli kojiť aj jej pohlavnú vášeň. Všade, v každej siruácii musel sa ukazovať chlapom, len aby nejak mal aj potomstvo. Na dovažok, len teraz objavil aj čo je to žiarlivosť, krutosť... Doterajšia priateľstvá, usporiadaný život, pokoj, porozumenie atď. boli už len dávnou minulosťou.
Pandora k manželovi neprišla s „prázdnou rukou“. V batožine mala aj nejakú záhadnú fľašku, čo sa teraz bežne nazýva „pandorina krabica“. Bohovia jej naložili, že ju nikdy nesmie otvoriť. Nejakú dobu ju to ani netrápilo, ale keď sa už plne udomácnila, začala čoraz častejšie rozmýšľať o tej fľaške, nádobe (krabici), no a tu sa podania historikov rozchádzajú. Jedni hovoria, že ju otvoril Epimetheus, druhí tvrdia, že ju otvorila sama Pandora. Ako koľvek, ale akonáhle sa tá krabica otvorila, vyleteli z nej všetky nešťastia, choroby, diabolstvá a rozšírili sa svetom. Nie len to, ale ako všetko zlé na tomto svete, začali sa miešať so všetkým dobrým, takže dnes je veľmi ťažko uhádnuť, čo je vlastne dobré a čo zlé. Vyleteli von všetky trápenia, choroby, klamstvá, podlosť, zločinectvo, vraždy a aj do vtedy nepoznaté, starnutie človeka.
Zľakla sa Pandora a rýchlo tú „krabicu“ pritvorila. Bolo však už neskoro. Všetko uletelo. Len na samom dne zostala jedna vec. Nádej. Ona je pomalá, akoby bojazlivá, akoby sa bála, že nema právo na rozšírenie sa svetom.
Dejiny poznajú ešte jednu Pandoru. Dcéru Erechtheusa, kráľa Atén, sestru Protogénie, ktorá sa v prospech svojej krajiny, v čase vojny s Boeotániou, dobrovolne obetovala. Tento kráľ Erechtheus mal aj syna, ktorého nazval Pandorus.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
***********************************************
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára