30 októbra 2007

Etymológia - H

Hegať: Drgať, triasť, natriasať sa, otriasať... na koči sa človek dohegá... Príbuzné sanskritové slovo mu je véga = prudké natriasanie, heganie, čo sa postupne posúva aj na rýchlosť a pod.
Hertovať (oceľ): V SSJ nie je. Predstavuje priamu výpožičku z nem. Eisen härten = oceľ kaliť.
Hévis: V SSJ nejestvuje a nestretol som sa s ním ani v českom, ruskom, ukrajinskom, srbochorvatskom jazyku. Pretrváva však na Dolnej zemi, hlavne v Petrovci a v okolí. Pod týmto slovom chápeme druh mátohy, mátožnej šelmy, niečo ako psieho kráľa, čiže ide tu o nejakého obludného psa, asi s hlavou somára, lebo hévis strašne ručí, zavýja. Nikto ho ešte nevidel, ale len počul. O čo tu ide? Pravdepodobne o nejakú starú slovanskú mytologickú bytosť, ktorá sa nám zachovala v pamäti. Po I. sv.vojne, keď v Petrovci založili slovenské kníhtlačiarne, okrem iných novín, periodík atď. začali tu vychádzať aj humoristické časopisi Frčka a Hévis. V tomto Hévisovi svoje prsty mal aj J.Čajak st. Neviem či tento pri voľbe názvu siahol do ľudovej pamäti, nejdi tam, lebo je tam Hévis, Dáme ťa Hévisovi, Hévis si prišiel po neho, Zrúkol ako Hévis atď. ba neraz sa o hustom kroví povie, že tam sa vlci liahnu... tam sa hévise liahnu, alebo si toto slovo utvoril sám, na podklade gréckeho Hadesa, lebo Hévis je nejakou obludou podzemia a chodí si po svoje duše. Kľudne ho môžeme komparovať s gréckym bohom Hadesom (hlavne s jeho psom). Hades, syn Chronosa, brat Zeusa a Poseidona, pri delení sveta na tri časti, sféry, dostal podzemie a údajne sa v jeho meno skrýva slovo είδω, είδον = vedieť, vidieť, chápať, podobať sa, na vzhľad, vypadať, tváriť sa, pretvarovať sa, falšovať atď. ale aj grécke spojenie ύ-ειδεω = neviditelné, lebo v pekle nieto svetla božieho. Rad antických spisovateľov pri písaní o „ríši dúš zosnulých“, siahol po slove Hades. Toto vysvetlenie mi nejak nesedí. Vypadá len povrchové a preto by som tu skorej uvážil PIE hvé = zve, zvať, volať, najmä pri slove Hévis, lebo aj on je niečím podobným, i keď jeho presný opis nemame. Nikto ho nevidel a ten, kto ho náhodou uzrel, už nie je tu. Prešiel na „druhý svet“ a odtiaľ správy nedochádzajú. Čajak sa o Hévisovi dozvedel asi od svojho „otca“, P. Dobšinského. Tento bol zberateľom ľudových povestí, bájok, rozprávok a môžeme predpokladať, že sa v jednej z nich aj stretol s Hévisom. Kým u Hadesa etymológia názvu sa vysvetľuje na podklade gréckeho jazyka, zatiaľ u Hévisa je zrejmé, že má inú, ba aj staršiu etymológiu. Hévis svojím strašným ručaním zve, pozýva, povoláva si duše zosnulých. Určite jeho východiskom bude PIE hvé. (Aj v sans. hvé = zve, volá.)
Hijo, hijó, hio, hió: Cit. na poháňanie koní v záprahu, obyčajne povel, aby sa kone pohli. Ako máme prípad pri slove hajde, že sa tu skrýva pojem pre ísť, podobne je to aj tu. Viď Hajde.
Hó, hóha: Povel koňom, aby zastali. Germanského pôvodu, kde halt = dočasná prestávka (v pochode, pohybe). Preniklo aj do talianského jaz. kde máme alto. Pravdepodobným východiskom bude asi germanské slovo na vyjadrenie držať, strážiť, nedovoliť uniknúť, odísť... udržiavať v určitom stave. V ang. hold, starý horný nem. haltan, nem. halten atď.
Hon: Častejšie počuť hony (zeme), „...pri tretej studni, v tretích honoch...“ Význam slova je časť chotára, roľa, záhon, čiže ako termín, vyvinulo sa zo slova hnúť, zahnúť, ohnúť. Jedna roľa, napr. jedno jutro, po dĺžke, ležalo medzi dvomi úvraťami, poľnými cestičkami. Pri tých úvraťach sa oráč obracal, vracal sa späť, zahýnal, ohýnal pluh. Ako stará dĺžková miera, jeden hon = 125 krokov.
Hospod: Toto slovo, ako samostatné, u nás, v českom atď. jazykoch už nejestvuje. Vystriedalo ho pán, avšak stretávame sa s nim v slovách, ako hospodár, hospodárstvo, hospoda, Hospodin = pán Boh atď. Ruský gospóď, ukr. gospóď, srbch. gospod, gospodin, bul. gospód atď. Staroslovanský gospoď = pán. Pri vysvetľovaní etymológie tohoto slova, všetky mne prístupné materiály robia, či opakujú jednu spoločnú chybu (odpisujú si jeden od druhého). Ako východisko, vidia tu slovo hosť, hostiť, hostiteľ, ktoré teraz komparujú s latinskými podobami a aj širšie. Jedine ukrajinský et. slovník a to len okrajove, spomenul aj peržské slovo gospandar = majiteľ stáda oviec, avšak ku posunu zo stáda kráv (sans.) na stádo oviec, dochádza len hodne neskoršie. Na hospod, gospod sa musíme dívať z iného uhla.. Tu sa vôbec nejadná o akože „základné“ slovo, ale kombinované, veľmi staré, siahajúce až do čias rozchodu sa Indoeurópanov z pravlasti, z Podunajska, čo podnietila preľudnatenosť a táto zase bola výsledkom novej technológie obrábania pôdy, novej technológie v stádochove, ba vôbec vo vtedajšej vede. Podľa najnovších objavov v archeológii, Indoeurópania napr. aj v astronómii, teológii atď. (vykopávky v oblasti východného Nemecka) o niekoľko storočí predstihli aj také antické kultúry, ako napr. Asýriu, Babylón, Egypt... Poznatky týchto antických kultúr, ktoré sme dosiaľ považovali za základ „západnej“ kultúry, boli vraj len ďalšie rozpracovanie poznatkov iendoeurópskej kultúry, ich objavov a posunuli toto na vyšší stupeň. Ak by sme za východisko slova hospod, gospod vzali hosť, hostiť... dostaneme tu nejaký súvis (a chybný) jedine s hospodou, čiže krčmou, hostincom (tu je východiskom hosť) a nie aj pánom, hospodárom, hospodárstvom, ekonómiou, gazdovaním, ba aj Hospodinom, ako Bohom a Boh s krčmou majú málo spoločného. V sanskrite najdeme kombinované slovo gosvamin- = majiteľ stáda kráv, čiže človek čo má, vlastní kravy, gusal = svätec, boh, ktoré v následných ie. jazykoch subkontinentu podlieha variáciam, avšak význam zostáva nepozmenený. Všade sa tu jedná o pán, boh, majiteľ, hospodár, gazda atď. Sanskritová podoba gosvamín- predstavuje spojenie slov go = krava, hovädo + svamín = všetko mať, majiteľ, gazda, manžel, hlava rodiny, pán, vládca, kráľ, božstvo a pod. (Aj svamín je vlastne zložené slovo a v podstati tu ide o svá = všetko + mať, moje.) V peržskom jazyku, ako príbuzné najdeme gospandar = majiteľ stáda oviec. Zrejmé je, že tu nastal posun z kravy, na ovcu pod vplyvom tamojšéj topografie a klímy, avšak základný význam zostáva rovnaký: majiteľ, gazda, kráľ, božstvo... V prípade Slovanov, prvý element go-, ho- = krava, hovädo zotrval a zotrval aj druhý, svamín = všetko mať, vlastniť všetky hovädá, byť bohatý, byť „bohom“ pred nemajúcimi. Gospodar, hospodár = gospandar. Hospod, gospod, hospodár, hospodárstvo, Hospodin atď. budú vychádzať len a jedine z pojmu pre vlastnenie stáda hoviad, ich napásaním, čiže hospodárením, bohatstvom reprezentovaným tým stádom atď.
Hostec: V Slovníku najdeme iba, že hostec = reuma, reumatizmus, kým na Dolnej zemi pod hostec(om) poznáme neporiadok, zberbu, bagru a pod. Teda, toto slovo poznáme vo význame neporiadku a pod. Slovník to nepozná. Zaujímavé slovo, hlavne z hľadiska, že jeho východiskom je hosť, cudzia osoba ktorej sa snažíme vyjsť v ústrety, pomôcť jej, ale zároveň, ako cudzia osoba, môže predstavovať aj nepriateľa. V gréckom jazyku máme xenia / ξενια = pohostinnosť, pohostinné prijatie, privítanie, ale aj zbavenie občianských práv. Xénos / ξένος = cudzí, cudzokrajný, cudzinec, žoldnier, hosť, priateľ. V latine je zastúpené s hospes = hosť, cudzinec, hospitus = pohostinné, cudzie, cudzokrajné, hostia = obeť, hosticus = nepriateľské, hostis = nepriateľ. Anglícke guest, nemecké a holandské gast = hosť, kde oxfordov et. slovník ako východisko udáva ie. ghostis, ktoré v latine reprezentuje hostis, ktoré pôvodne znamenalo cudzinca a len neskoršie sa posunulo aj na nepriateľa, v slovanských jazykoch je to hosť (tu ten posun s cudzinca na nepriateľa nie je toľko viditelný – hostec ako reuma, nevítaný hosť, hostec ako neporiadok, zberba, bagra – a napočitujú sa grécke podoby ξενια, ξένος (viď). Keď do napr. plemena zavítal cudzinec, snažilo sa ho nachovať, ubytovať atď. a považovalo sa ho za priateľa, avšak akonáhle tých cudzincov bolo viacej, že mohli zaútočiť na pleme, zbaviť ho práv, zásob jedla atď. z nich sa stával nepriateľ, ktorého bolo potrebné aj vojenský vyhnať a vzniká aj slovo (lat.) hostis, hostilis = nepriateľ, z čoho cestou francúzskeho toto preniká aj do angličtiny, ako hostile, hostility = nepriateľ, nepriateľstvo. U nás, ten hostec ako neporiadok, zberba, bagra... vznikol asi z toho, že nepriateľských „hostí“ (cudzincov) sme videli ako neporiadnu bandu, bagru, ktorých sme nemali v úmysle uhostiť, lež vyhostiť z územia plemena, národa, krajiny. Takým nevítaným „hosťom“ je aj reumatizmus, nuž ani tomu sa nikto netešil.
Hrdlíčka: Vták z čeľade holubov. Čes. hrdlička, hrdlicě, poľ. gardlica = holubica, bul. garlica, slovín. srbch. grlica, rus. górlica, ukr. górlicja, staroslov. grъlica. Zvukomalebného pôvodu i keď slovenská, česká, poľská a srbch. podoba sa neraz mylne vysvetľovala na podklade slova hrdlo, lebo hrdlíčka má na hrdle tmavší pás, avšak hrdlíčka aj hrkúta. V príbuzenstve má peržské ghaugha’i= hlasitý, ľafotný, názov druhu vtáka; ghughu = hrdlíčka, holub (u nás slengove aj gugútka); ghok = žaba. Všetky tieto slová sú zvukomalebné. S nimi súvisí sans. ghur = rob hluk, vydávaj zvuk, hurtuj. Viď Hurt.
Humarádzga, humarázga, humarácka: V Slovníku nejestvuje. Pod týmto slovom na Dolnej zemi (kde je hodne blata), poznáme z blata urobenú „misu“. Deti si ju robili a potom, ju pukli o zem (otvorom dolu),. Stlačený vzduch prebil tenké dno humarácky a bolo počuť akoby výstrel. „Humarádzga hu, ak mi strelíš, dám ti korunu“. Toto starobylé domáce slovo tesne súvisí s latinským humus = ornica, zemina, pôda, prsť, humus. Tu má svoje východisko aj homo = človek, ba tu bude aj etymológia nášho humna.
Húpka: V Slovníku nejestvuje, kým u nás, na Dolnej zemi toto slovo má význam hrubší spletený motúz, hrubší galôn, povrázok a pod. (Manilová húpka.) V sanskrite sa stretávame s podobou tohoto slova a to, ako guppha = niečo zviazané, spletené, z čoho v hindu guppha = veniec, strapec, viazanička, gopha = poprepletané, popletené. Východiskom všetkého je koreň guph = motúz, povrázok, vrkoč.
Hurt: Hrmot, lomoz. S týmto súvisí aj hura, hurhaj, hurtovať, ako aj hluk a hulákať = hlasite volať, kričať, vykrikovať. Príbuzné mu bude aj srbch. graja = hluk, čes. hurt = r/v. Podľa Macheka tu máme výpožičku zo str.h.n. hurt(e), čo vysvetľuje ako výpad na protivníka v boji, alebo v hre: a toto pochádza zo starofr. hurter = strčiť, uderiť. Zo stfr. slovo sa dostalo aj do angličtiny, hurt = udrieť, zraniť, ublížiť, kde oxfordov et slovník i napriek tomu, že sa slovo zjavuje aj v galo-románskom jazyku, hurtare, predsa predpokladá pravdepodobný germanský pôvod. Na toto Machekovo vysvetlenie by som sa díval len s rezervou. Hlavne preto, že u nás význam slova je skorej hrmot, lomoz, robenie hluku, kriku, vykrikovanie, kým v germanských jazykoch sa to skorej vzťahuje na ubližovanie, bitku, zranenie a pod. Keď uvážime, že u nás hurt atď. znamená krik, lomoz, hrmot a jeho ekvivalent v srbch. graja = hluk, krik... vidíme, že tu najskôr budeme mať vlastný slovný útvar a nie výpožičku. Ak je vlastný, tak jeho podobu si najdeme v sanskrite, ako ghur = rob hurt, hurtuj, hulákaj a pod. Táto sanskritová podoba nikde sa nevysvetľuje ako niečo, kde by sme mali aspoň nejakú narážku na bitie, bitku, udieranie, ubližovanie. Aj v následných jazykoch tento význam nejestvuje. Sans. ghur sa stalo východiskom takým slovám, ako je chrápanie, kričanie, klokotanie, hrkútanie, hučanie, vrčanie, hrmenie, kričanie zo strachu a aj hranie na inštrumente.
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Pokračovanie nasleduje....

28 októbra 2007

Mená na L...

Laban - Lazár

Laban: Muž. m. hebrejského pôvodu, s významom biely.

Lada: Slovanské žen. m. odvodené z mena dávnej slovanskej bohyne lásky, ladu, súladu, harmónie. Totožné je so slovanským termínom pre družinu, či dalo by sa ju vysvetliť aj s družka.

Ladislav: Slovanské muž. m. o pôvode ktorého máme viacej náhľadov.
1/ Pôvodne to bolo Vladislav, ktoré postupom času utratilo „V“.
2/ V slovanskej mytológii sa spomína bohyňa Lada, takže Ladislav môže byť mužskou podobou Lady.
3/ V slovanských jazykoch Lada môže znamenať aj družinu, spoločnosť a preto toto meno, Ladislav môže mať aj význam: ten, ktorý oslavuje bohyňu Ladu; osoba ktorá oslavuje spoločnosť, družinu; osoba čo vzdáva slávu poriadku, súladu.

Lachlan: Pri návšteve krajanov „z nového sveta“, stretávame sa s nekaždodennými, pre nás exotickými menami. Divne to vypadá, keď vedľa mena napr. Scott, Brian, Bryan, Britt, Douglas, Dougan, Taylor, Hayley atď. atď. a za týmto menom sleduje rýdze slovenské priezvisko.
Lachlan je muž. m. škótskeho (galského) pôvodu, ale jeho vysvetlenie nie je najjasnejšie. Najdeme tam, že význam mu je: muž z oblasti jazier; bojove naladený. Lochlann je však aj ich keltské slovo pre Nórsko. Z Nórska, do Škótska, svojho času prichádzali lúpežné skupiny Vikingov, nuž to bojove naladený asi bude súvisieť s týmto historickým faktom.

Lana: Žen. m. odvodené zo ženského Alana. Viď Alan.

Lara: Žen. m. skrátená podoba mien Larisa a Laura.

Larisa: Žen. m. časté medzi Rusmi a Ukrajincami. Pôvod mu je v gréckom Larissa a vzťahuje sa na ženu z mesta Lárissa, čiže je to larišanka.

Laura: Žen. m. ktorého východiskom je lat. laurel. Podobne, ako pri muž. m. Laurel a Vavrínec. Lat. laurea = vavrín. V staroveku, víťazom rôznych závodení sa „korunovalo“ vencom upleteným z vavrínu.

Laurel: Muž. m. Viď Laura.

Laverna: Žen. m. starofrancúzskeho pôvodu, s významom baza, bieza.

Lavínia: Žen. m. ktorého význam je hmlistý. V rímskych klasických legendách pod týmto menom sa spomína manželka trójskeho princa Aeneasa, ktorý počas trójskej vojny bojoval s Diomedesom a Achilom. Po zbúraní Tróje, spolu s pozostatkami obyvateľstva, vydal sa na cestu a svoj ľud odviedol do bohmi sľúbenej zeme, do súčasného Talianska, priamejšie do oblasti Latium. Tamojší kráľ mu ponúkol svoju dcéru Lavíniu za manželku, ktorú ale ešte skorej jej matka Amata sľúbila Turnusovi. Z tohoto vzplanula vojna a zvíťazil Aeneas. Oženil sa s Lavíniou, s ktorou mal syna Sylviusa, ktorý pôvodné mesto Latium premenoval na Lavinium. Obyvatelia Latiumu a trójski prisťahovalci sa zmiešali a neskoršie sa z nich stávajú zakladatelia Rímu. Tak hovoria legendy. Najznámejšie rímske rodiny si svoj pôvod odvádzali práve z nich. Aj sám Caesar.
Meno Lavínia sa pokúšal vysvetliť celý rad etymológov, no nikto to úplne nedokázal.
1/ Meno bude odvodené z oblasti Latium.
2/ Je to klasické grécke meno s významom: dáma z Rímu (lenže zakladanie Rímu je hodne mladšieho dátumu).
3/ Význam mena je čistá, čistota, nepoškvrnená. K tomuto uzáveru sa došlo na základe latinského lavo, lavi, lautum, lavatum = myť, umývať, kúpať, namáčať.

Lazár: Muž. m. ktoré poznal už aj staroslovanský jazyk. Dostali sme ho cestou Grécka, kde jestvuje podoba Lázaros, avšak aj Gréci si ho prevzali z hebrejského Elazar, ktorého význam je: Bože pomôž.

.......................................................píše J.Kulík

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Pokračovanie nasleduje. ...

Nábožné piesne 4

klik
V Evanjelickom Spevníku pod číslom 52 máme zaradenú prekrásnu peničku všeobecne známu, ako “Adeste fideles”, alebo v rozličných jazykoch sveta jej názov sú proste začiatočné slová prvého verša. U nás je to Ó kresťania, poďme…, v agličtine O come all ye faithful…, v nemčine Herbei, o ihr Gläubigen…v japóčine Kami no Miko wa, koyoi shi mo…atď. Sotva jestvuje nejaký jazyk kresťanov, v ktorom si ju nemožno zaspievať. Je svetová a pravda o jej pôvode ešte aj dnes vládne spor. Ani naši zostavovatelia Spevníka si neboli na čistom, kto je autorom (hudby), nuž nad noty napísali iba 1751 ( akože asi rok vzniku) a do zátvoriek dali Adeste fideles, kým ako autora textu spomenuli J.F.Wade. Áno, autorom latínskeho textu je naozaj Angličan John Francis Wade, lenže on je aj autorom hudby. To číslo 1751 predstavuje rok, kedy J.F.Wade zaradil aj túto vlastnú pesničku do svojej publikácie Cantus Diversi. Poďme však radom. John Francis Wade sa narodil asi v 1710. roku, v Anglicku, v čase kedy sa tam viedli tuhé boje o trón, na ktorý si nárokovali ako prívrženci protestanizmu, tak aj prívrženci katolicizmu, ktorých podporovali Francúzi, Španieli a iní. Boli to búrlivé časy. John Francis Wade bol katolíkom. Po potlačení poslednej veľkej vzbury katolíkov tzv. Jakobíncov , v 1745. roku, mnohí utiekli do Francúzska. Medzi utečencami bol aj John Francis Wade, ktorý sa usadil v rimokatolíckom stredisku v Douay. Tu dostal zamestnanie. Stal sa učiteľom hudby a vo voľnom čase sa venoval prepisovaniu starých hudobných manuskriptov. Tu, vo Francúzsku, v meste Douay aj umiera, dňa 16.8.1786. Odborníci predpokladajú, že slová pesničky vznikli ešte niekde okolo roku 1742, čiže ešte v čase jeho pobytu v Anglicku, ale svetlo dňa uziera len v 1751. kedy už vo Francúzsku, Wade si ju zaraďuje do vlastnej publikácie, Cantus Diversi. Vlastne publikoval len hudbu. Latinske slová napísal, či publikoval len v 1760. roku. Keďže sa bavil aj prepisovaním starých manuskrípt, občas sa možno stretnúť aj s tvrdením, že pieseň vôbec ani nenapísal, ale odpísal z nejakého starého latinského rukopisu a pôvod sa udáva, ako antická latinská pieseň. Nezodpovedá pravde, lebo v čase keď žil v Anglicku, ešte sa touto prepisovateľskou prácou nebavil. Podobne sa môžeme stretnúť aj s tvrdením, že tu vlastne ide o pôvodne portugalsku pieseň. Ani toto nezodpovedá pravde. Je faktom, že v priestoroch portugalskej ambasády v Londýne sa táto pieseň spievala. Tu, na ambasáde vtedy slávny organový hudobník Vincent Novello ju hral, obecenstvo spievalo a zase chybne, nazval to “Air: by Redding, 1860”. (Redding však žil o sto rokov neskoršie, ako sa po prvýraz táto pieseň publikovala.) John F. Wade i keď bol pôvodne Angličan, predsa sa nikdy nepodujal, aby svoj latinský text preložil aj do Angličtiny. Až o storočie neskoršie, Frederick Oakely sa podujal tejto práce. Vlastne preložil len prvý, druhý, tretí a šiesty verš. Táto anglicka verzia prvýraz bola publikovaná v 1852. roku (“Murrays Hymnal”). F. Oakely sa narodil v 1802. roku. Teológiu študoval na Oxforde, kde v 1828. ho aj vysvätili za kňaza. V 1845. roku zanecháva anglikánsku cirkev a prechádza na rimokatolícku vieru, kde sa stáva kanonikom vo Westminster katedrále. (1852) Verzia, ktorá sa dnes spieva v angličtine je však už niekoľkokrát prepracovaná, zriaďovaná radom ďalších osôb. Anglícke verše 4 a 5 preložil William Thomas Brooke (1848 – 1917). V našom evanjelickom Spevníku, ako autor textu sa spomína J.F.Wade, avšak chýba tam meno autora slovenského prekladu. Áno, chýba, lebo sám preklad je celkom na výške. Ten kto to robil, určite dobre poznal nie len latinu, ale aj angličtinu. Keď prídu ďalšie Vianoce, spamätajme sa aj na túto prekrásnu a úchvatnú pesničku. Otvorte si svoje Spevníky a hrdo si ju zaspievajte. Nebudete jediný. V ten deň táto pesnička bude na perách milionov ľudí po celom svete. Veď Vianoce bez Adeste fideles by boli ako aj bez Tichej noci. Obe pesničky pozná celý svet. Obe ich s radosťou spieva. Obe ho nadchýnajú a vianočnému dňu dávajú to čarovné rúcho sviatku. ............................................................................JK

25 októbra 2007

Slovanský panteón 5

Triglav
Stopy po tomto božstve sa nám zachovali šírom slovanského sveta. Aj najvyšší končiar v bývalej Juhoslávii, teraz v Slovínsku, pýší sa jeho menom.
Boh Triglav mal aj svoje tri hlavné funkcie. Vystupoval ako boh-kňaz, boh-vojak a boh-živiteľ. Mal tri strieborné hlavy a na tvárach zlatý závoj. To vraj preto, lebo už vtedy ľud až tak morálne poklesol, že ani boh si už neželal vidieť ľudských nedostatkov. Bol aj veštcom a pri tejto funkcii sa slúžil rozličnými metódami. Jedna z nich bola aj pozorovanie čierneho tátoša v rôznych situáciach, hlavne keď prechádzal pomedzi dve do zeme zapichnuté kópie. Ak sa prešmikol bez dotyku, bol to výborný predznak planovanej akcie. Chrámi zasvätené tomuto božstvu nachádzame šírom oblasti obývanej Slovanmi a najmä vo východnej časti Nemecka. Najzachovanejšie pamiatky pochádzajú z okolia Štetína. Tu našli aj jeho zlatú sochu a rad vynikajúcich menších sošiek, znázorňujúcich tvorenie sveta podľa slovanského chápania, mytológie. Po každej vojnovej výprave, do chrámov Triglava sa donášal desiatok vojenskej korysti, lupu, takže časom sa tu nahromadilo ukrutné bohatstvo.
Upír, Vampír Démon, čo vstupuje do mŕtvol pochovaných zaživa a cez noc vychádza z hrobu, aby sal krv živých ľudí, zvierat. Na tento spôsob sa živý. Známy je v celom slovanskom svete, ba odtialto vyšiel aj do šíreho sveta. Čes. upiór, staropoľ. upierz, ukr. vopyr, vepyr, rus. upýr, srbh. vampir, ktoré V.Machek považuje za staršiu variantu upíra, bul. vapir, vampir, vepir. Upír je démon čo sa na človeka zakvačí, zahryzne ho, prisie sa, zachytí sa, čiže vrepí sa. (Slovenské vrepiť sa = pevne sa zachytiť, utkvieť na niečom, uviaznúť niekde.) Z tohoto sa aj odvádza meno upíra. Srbh. vampir preniklo do sveta, stalo sa svetovým názvom z dôvodu, že v Srbsku v rokoch 1725 a 1731 boli dve „vampirické aféry“, o ktorých sa vo vtedajšej tlači naširoko písalo a takto sa so slovom a démonom spoznala aj európska spoločnosť. Preniklo do francúzštiny ako vampire, odtiaľ do angličtiny tiež ako vampire, do nemčiny ako Wampyr atď. Zo západu táto podoba preniká zase do Ruska, ako vampir a na Ukrajinu, ako vampyr. (V. Machek) Slovo preniklo i do mod. latiny, ako Vampyrus spectrum, odborný názov pre druh malého netopiera, známeho tým, že cicia krv zvieratám.
Tur Meno tohoto boha vychádza zo slovanského názvu predka už vyhynutého druhu rožného dobytka, Bos Taurus. V románskych jazykoch sa aj dnes stretávame s Toro, Toreádor, ba je tu aj mesto Toríno atď. U nás pamiatka na neho pretrváva v názve kraja Turiec. Božstvá v podobe býkov nachádzame v mnohých kultúrach Euroázijského kontinentu. Spomína ich aj Biblia. Býk bol silný, a ako domáce zviera, aj veľmi užitočný. Poskytoval pomoc pri prácach na poli, človeku dodával potravinu a pod. Tento slovanský boh Tur, bol aj bohom vojny. Ľud si ho uctieval najmä preto, že zároveň bol aj jeho ochrancom. Chránil ho pred vojnovými dianiami. Chránil ich od zloby okolitých plemien.
Veles / Volos Toto bol jeden z najvýznamnejších našich bohov. Bol ochrancom dobytka a v prevažne pastierskej spoločnosti, práve dobytok bol zárukou bohatstva, blahobytu, prosperity, plného žalúdka. Dobré pasienky a plodné stádo ručili dobrý život a práve táto sféra bola v jeho moci. O jeho veľkej rozšírenosti a popularite ešte aj dnes máme živé stopy. V Bosne a Hercegovine, nad Mostarom sa vypína hora Velež. V Macedonsku je mesto (Titov) Veles. V Českej republike, na Morave sú Velešovice. Na Záhorí, neďaleko Moravy je kopec Veleš. Určite sú aj ďalšie stopy, no to by si už vyžadovalo študovanie máp celého slovanského sveta. Čo sa týka etymológie, to je tu akoby trochu popletené, nepriehľadné. Mnohých mýli fonetická príbuznosť s latinským názvom keltského plemena Volcae, z čoho časom vznikajú názvy pre Welšanov, Valóncov a hlavne tu mýli aj slovanské valach, valaška, Valachia atď. Naši valasi sú pastiermi, ale aj ich názov súvisí s lat. Volcae. Meno boha Velesa, Volosa je však slovanským jazykovým útvarom a východiskom mu je praslovanské vels-, vols-, ktoré je v príbuzenstve s volst, voloděti, z čoho máme také slová, ako je vlasť, vláda, voliť, vôľa, vôl , ba je tu aj vlas a príbuzenstvo ku gréckemu oúlos, čo znamená kučeravý, krivorohý.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::: píše Ján Kulík
Pokračovanie nasleduje...

24 októbra 2007

Grécko-rímsky panteón 2

Nymfy
Väčšina nýmf sú dcéry Zeusa. Žili prevažne v jaskyniach. Tu priadli a spievali, ale zároveň, podľa potreby, konali aj funkciu spoločníc iným božstvám. Nymfy neboli nesmrtelné, lebo život im trval len niekoľko storočí.
Meliasky boli najstaršie. Narodili sa z kvapiek krvy, ktorá vytekala z rán Uránusa, po jeho vyškopení, vykastrovaní Chronosom. Zdržiavali sa, či žili hlavne v stromoch jaseňa a že ich vznik je spätý s krvou, z jaseňa sa aj robili kopije-oštepy.
Naiadky žili hlavne v prameňoch a potokoch. Otcom im bol Zeus. Boli zručné v liečení rôznych chorôb, ale že zároveň boli aj nestálej povahy, ľahko mohli nejakú chorobu aj šíriť.
Nereidky boli nymfamy pokojného mora.
Oreadky sa zdržiavali hlavne v horských oblastiach
Dryadky sa zdržiavali v hustých lesoch.
Oceanídky boli nymfamy morských širín.
Všetky nymfy boli prekrásne mladé dievčiny, roztopašné a hlavne vábivé. Mali mnohých milencov. K nim si odskočili: Pan, Priapus, satíri ... proste všetci čo sa najradšej zdržiavali v hustých lesoch. Neodolali im veľkí bohovia, ako Zeus, Apolón, Hermes, Dionýsus atď. Niekedy si nymfy vyhľadali aj mladých chlapcov. Niektoré nymfy mali aj „tmavú“ moc a v tomto sa dobre vyznali. Len sama ich krása nejedného junáka priviedla do blázonstva. Boli známe aj podľa toho, že neraz, rovno na poludnie, vedeli vyvolať pravý teror, avšak všeobecne sa ich považuje za „sekundárne“ božstvá s ohraničenou mocou a ľud si ich uctieval. Nie priamo v chrámoch, ale vo volnej prírode, ako napr. ich „oltár“ bol pri nejakom prameni, vedľa potoka, vedľa nejakého košatého stromu, balvanu kameňa a ľud si tieto „oltáre“ zdobil podľa vlastnej vôle.
Múzy
Zo starých záznamov sa dozvedáme, že celkove bolo 9 múz. Všetky boli dcérami Zeusa a Mnomosyne (Memórii). Každá z nich mala presne vyhranené miesto účinkovania, vplyvu.
Kaliopsa na zodpovednosti mala bdenie nad epickými básňami. Klio mala dejiny, Polyhymnia bdela nad herectvom a mimikou, Euterpa bdela nad hudbou na píšťalke a flaute,
Terpsichora nad tancom, Erata nad lyrickým umením, Melpomena nad tragédiou, Thalia nad veselohrou Urania nad astronómiou.
Múzy nie len spievali, ale aj tvorili to, o čom spievali. Najradšej však ospevovali bohov, čím im stvárali ešte väčšiu slávu. Spievali o junákoch a ich mená zapisovali do dejín. Na tento spôsob vlastne prispievali aj ku všeobecnému svetovému poriadku a ak na niekoho zabudli, tým pádom na neho zabudli aj dejiny. Pythagoroví študenti oslavovali všetky múzy, ako ochrankyne vedomostí a harmónie sveta.
............................................................píše J.Kulík
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Pokračovanie nasleduje...

21 októbra 2007

Mená na K

M E N Á
"""""""""""""""""""""""""""""
**************************************************

Kalvín: Muž. m. pomerne frekventované v U.S.A. v Austrálii a na N. Zealande. Východiskom mu je priezvisko francúzskeho cirkevného reformátora, Jean Cauvin, alebo Chauvin, ktoré vo svojej lat. podobe je Calvinus. Po tomto priezvisku siahli mnohí protestanti a z neho si urobili krstné meno. Jeho význam je plešivý muž.

Kamil(a): Meno vychádzajúce z lat. Camilla, Camillus, ktoré súvisí s lat. camilla = dievča šľachetného rodu, dobrého pôvodu, z dobrej rodiny, lebo Camillus má význam junák, hrdina z významnej rodiny, ktorý býval prítomný pri obradoch prinášania obetí božstvám. Jeho pôvod je však v jazyku Etruskov a tu mal význam niečo, ako Merkúr, posol božských zvestí.

Karl: Už osamostatnené muž. m. ktoré vzniklo ako skratka pôvodného Karol.

Karmela: Žen. m. heb. pôvodu, s významom záhrada. Rovnako je pomenovaný aj kopec v blízkosti izraelského mesta Haifa. Toto meno sa zjavuje hlavne medzi katolíkmi.

Karmen: Žen. m. najskôr lat. pôvodu, s významom pieseň, ale nevykľučuje sa ani možnosť heb. pôvodu a príbuznosť ku Karmele, s čim sa význam posúva na záhrada, či španielska podoba mena Karmela. Rozšírené je výlučne len medzi katolíkmi.

Karol: Muž. m. starogermanského pôvodu, kde sa jeho význam vysvetľuje proste, ako muž. Zlatinovaná podoba je Carolus. V staroger. jaz. Karl, Karal malo význam človek, muž a tak sa zachovalo aj do dnes, hlavne v hornonemeckom dialekte, kde Kerl = chlapec, človiečik. Príbuzné je ku gréckemu géron = starec, geraléos = starší, sanskritovému járati = starší, minulý, skorejší a peržskému zer = starček. Vo včasnom stredoveku, keď sa Germani stávali „kultúrnymi“, keď sa snažili znovuvybodovať to, čo skorej zbúrali, keď sa snaźili založiť sväté rímske impérium“, ktoré už nebolo ani sväté a ani rímske, ale v predstavách neskoršieho Hitlera bol to prvý Reich, vládol tam Karoľ Veľký, či neskorší Karlomani, Charlomine, Charlomaine... práve z tejto skutočnosti, do jazyka nám preniklo slovo Karol a z toho sme si utvorili aj kráľ, vo význame vládca, knieža, „knjaz“. Meno Karol, Karl, Karel, Chrls, Charlie, Charlotte (žen. variant Šarloty)... v kresťanskom svete je pomerne frekventované aj dnes a to bez ohľadu na denomináciu.

Karolína: Žen. podoba muž. m. Karol.

Kasandra, Cassandra: Žen. m. zastúpené už v antickej gréckej mytológii. Nosila ho trójska princezná a veštkyňa. Do kresťanskej Európy vstupuje len niekde v renesancii, v čase zvýšeného zaujmu o klasickú kultúru. Význam sa vysvetľuje ako: zápalčivá, zapaľuje sa, horí láskou... Meno sa niekedy skracuje na Sandra, i keď tu vlastne ide o taliansku skratku mena Alexandra.

Katarína: Široko zaužívané ženské meno. V rozličných podobách ho najdeme po celom kresťanskom svete. Zastúpené bolo už aj v staroslovanskom jaz. ako Ekaterína. Pôvod mu je v Grécku, kde je frekventované aj ako Aikaterína, Katharína... Východiskom mu je gr. slovo pre čisté = kathrós, ale pripúšťa sa aj staršia podoba , so začiatočným „e“, čiže Ekathros, Ekatos, v ktorom prípade sa význam posúva na: aké to bude z diaľky? (čo sa vzťahuje na boha Apolóna). Do úvahy môže prísť aj gr. Ekáte, čo je už meno jednej z gr. bohýň. Najsprávnejšia alternatíva bude práve meno bohyne, lebo v nej sú zastúpené všetky spomenuté atribúty. Domácke podoby sú: Kata, Katka, Katuša, Katrena, Kača atď.

Katriona: V jazyku britských Galov je to podoba Kataríny.

Kazimír: Muž. m. slovanského, najskôr poľského pôvodu, avšak nie len o samom pôvode, ale aj význame, je rad konfliktných náhľadov. 1/ Utvorené je na podklade lat. Casimiro, čo je lat. názov indického štátu Kašmír, ktorého sanskritové podoba je Kačmiras. 2/ Východiskom mu bude lat. cassis, ktoré znamená prilba. 3/ Meno je vyložene slovanský útvar a východiskom mu bude slovo kaziť = ničiť, búrať, mariť. 4/ Východiskom mena je kázať = hlásať, propagovať, staroslov. kazati, ktorého význam je aj hovoriť, zakladať sa, zvestovať, ukazovať... kým koncovka –mír predstavuje typické slovanské zakončenie mena, s významom mier, pokoj, kľud, poriadok. Najreálnejšou sa zdá byť varianta číslo 4, lebo ktorý rodič by sa rozhodol nazvať si syna menom podryvača pokoja, mieru? Zároveň, keď toto meno vzniklo, sotvaže niekto zo Slovanov počul niečo o Kašmíre.

Kim, Kiberley: Žen. m. ktoré pôvodne bolo priezviskom s významom rúbanisko, čistinka v lese. Vychádza zo staroangličtiny. Podľa iného prameňa, Kim je úplne samostatným menom a východisko má v staroang. Cynebeald, v ktorom prípade sa mu význam posúva na smelý, kráľovský, nebojácny, odvážny, ktoré dalo základ aj priezvisku Kimbal.

Klára: Žen. m. lat. pôvodu, s významom čistá, priezračná, slávna. Aj dnes sa v rozličných rečiach pre niečo čisté, priezračné, použije slovo clarity, klarita...

Klaudia, Claudia: Ženská podoba mena Klod, Claud. viď.

Klement: Muž. m. odvodené z lat. clemens = mierny, milosrdný, jemný a pod. Žen podoba je Klementína.

Kleopatra: Žen. m. nie egyptského, ale gréckeho pôvodu a predstavuje kombináciu slov kléos = sláva, chvála, pýcha + páter = otec, či význam mu je dcéra slávneho otca, alebo ešte skorej sa ho vysvetľuje, ako otcova pýcha. Slávna egyptská Kleopatra svoj pôvod mala v gréckom rode generála Ptolomeja a tento rod sa na egyptský trón dostal v čase rozkladu ríše, ktorú „vybudoval“ Alexander Macedónsky.

Klod, Claud: Mužské meno, ktorého východiskom je priezvisko významnej rímskej rodiny Claudius. Toto v latine znamená krivý, chromý, nepresvedčivý, neuspokojený, kuľhavý... avšak sám pôvod tohoto rodu má svoje korene v Grécku, v gr. jazyku, kde mu je význam slávny. Práve táto grécka nitka bude aj v základe názvu rodu a aj neskoršieho krstného mena. Najmä keď uvážime, že ťažko najsť rodiča, čo si potomka nazve menom chromého, kuľhavého, mrzáka.

Klotilda: Žen. m. starogermanského pôvodu, ktoré vzniklo spojením slov pre hluk + boj, čiže vysvetľuje sa, ako hlučný boj, hlučná bitka.

Koloman: Muž. m. lat. pôvodu s významom pestovateľ, ošetrovateľ, ochranca, čestný človek a pod.

Konrád: Muž. m. staroger. pôvodu, kde máme slovnú kombináciu priebojný + poradca.

Konštantín: Muž. m. lat. pôvodu s významom stálosť, pevnosť, neváhavosť, harmónia, súlad... Podľa cirkevných dejín, toto bolo meno prvého „kresťanského“ vládcu, zakladateľa mesta Konštantinopola / Carihradu... Ženské varianty sú Konštantína a Konštancia.

Kornelius: Muž. m. ktoré pozná už aj starý slovanský jazyk a to v podobách Kornil, Korniľ. Východiskom mu je grécke meno Kornélios, avšak jeho koreň je v latine, v priezvisku starej rímskej aristokratickej rodiny Cornelius. Presný význam mena je ťažko určiť. Prevláda mienka, že východiskom mu bude lat. corn = roh, rožok, ale zároveň v základe môže byť aj lat. cornum = druh jahôd, ktoré sa po grécky nazývajú krános. # V litovskom jazyku kirnas = višňa, višňové drevo, višňový strom a kéras = koreň, peň a sem patrí aj praslovanské kore = koreň rastliny.

Kozmas, Kozmo, Kuzmín: Muž. m. gréckeho pôvodu, s významom poriadok.

Krasoslav: Slovenské muž. m. utvorené spojením slov krása + oslava.

Kristína: Žen. m. lat. pôvodu, s významom kresťanka. Viď Krištof, Kristofer.

Krištof, Kristofer: Muž. m. gréckeho pôvodu, s významom nosí Krista. V čase šírenia sa kresťanskej ideológie, pod týmto menom sa chápalo nič iné, ako proste kresťan, ten čo v sebe nosí Kristovo učenie. Transformácia v osobné meno nastáva len neskoršie. V kresťanských legendách sa hovorí, že Krištof svojho času preniesol Ježiša cez rieku a preto sa z neho stáva sv. Krištof, patrón cestujúcich. Divná legenda, keď dejiny v čase Ježiša nespomínajú aj takéto osobné mená. Krištof, Krištofer vychádzajú priamo zo slova Kristus, ktoré je odvodené z gréckeho christós / χριστός = pomazaný.

Kvetoslav(a): Muž. a žen. meno, ktoré vznikli spojením kvet + oslavovať...

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Pokračovanie nasleduje...

Slovanský panteón 4

Sim / Simargel Tohto boha sa spomína už v tzv. Lavrentskom letopise (980.rok), ale ako boha Jazýgov. Zachytáva ho však aj „Povest vremennych let“, a to ako jedného zo slovanských bohov. Celý rad vedcov sa pokúšalo prijsť na stopu pôvodu boha Simargla a vzniklo viacej teórií. A/ Ak sa prihliadne na lotyšské slovo saims, saimu virs, dopracujeme sa ku významu: veľký, ohromný, gigant, bytosť, tvor, či v prípade uváženia slova seime, dostali by sme „velikán“. B/ Ak by sa jeho meno dalo do súvisu so semeňom, na povrch vypláva atribút plodnosti. C/ Ak sa mu meno prirovná ku starogréckemu jazyku, ku slovu séma, tak už tu máme význam ako znak, znamenie, signál, rozkaz, úkaz, pečať a pod. kým v druhej časti by figurovalo réglou, čo už znamená poriadok, správca, spravovateľ, „reguľa“, „regulátor“ atď. D/ Ak sa hľadá súvislosť s Bibliou, tak vedci ho prirovnávajú ku biblickým menám Asimáth, Ergél. E/ Boli aj takí, čo siahli až do jazyka Egypťanov a „zistili“, že tu ide o kombináciu mien Sém + Hrakles. F/ Meno predstavuje kombináciu slov sima + rgľa a význam by teraz bol „božstvo čeľade“. (Sim + chlieb, lebo rgľ = raž.) G/ Meno Simargla vychádza z mena starého írskeho démona, Simorga. Odhodiac všetky možné a nemožné predpoklady, na povrch vychádza fakt, že tu najskôr ide o pôvodne neslovanské božstvo. Prišiel k nám z cudzích chotárov. Tento predpoklad podporuje aj skutočnosť, že mu nevieme najsť koreň názvu a tým pádom nejde nám ani o úplné definovanie okruhu jeho pôsobenia. Jazýgovia boli kočovým kmeňom a v posledných storočiach starého letopočtu zdržiavali sa hlavne pri Čiernom mori a len niekde v I. st.n.l. prenikajú aj do oblasti medzi Dunajom a Tisou. Keďže aj Íri (Kelti) poznajú démona Simorga, môžeme predpokladať, že sa s týmto menom a silou boha stretli niekde v čase ich (írskeho, keltského) posúvania sa na západ, čo je predsa veľmi dávno. Niekde v X.st. pred n.l. Tu, na ceste, určite prišli aj do styku s plemenami Turkomanov, bojovali s nimi a tak z turkomanského božstva Simargel, vznikol démon Simorg.
Sporiš Pozitívny duch v našej mytológii. Dbá o polia a majetok gazdu pred zlodejmi, ale aj ohňom. Stráži to, čo si človek dopestoval. Jeho meno tesne súvisí so slovenským sporý = výdatný, hojný, obsažný, efektívny. Viď Sporý.
Striboh Slovanský boh vetrov, avšak o jeho pôvode sú rozličné teórie a ako po pravidle, keď sa nám jazyk a mytológiu snažia vysvetliť neslovanskí vedci, menovite nemeckí, bude tu chyba, ktorú si naši vedci prevezmú ako spoľahlivý fakt (veď aj cudzinci tak hovoria a oni vedia). Táto chyba, či neraz aj tendenčné vysvetlenie sa nám potom ťahá celou škálou „vedeckých“ prác. (V etymológii je na stovky chybných, až tendenčných vysvetlení.) A/ Stribog sa k nám dostal od Írov, kde svojho času jestvoval ako Sribagha, Šribagha, čo by predstavovalo najvyšší, vznešený boh. B/ V sanskrite sa spomína boh Crisomadevas, čo by znamenalo najvyšší, vznešený boh. C/ S prihliadnutím na slovanské jazyky, Striboga môžeme vysvetliť aj ako strojiteľ dobrého, lebo teraz by tu dominoval koreň strojiti. D/ Je možné, že v jeho mene sa skrýva taký význam, ako je stierač, triebič (srbh. trebiti = čistiť, holiť, luskať, hubiť, ničiť, ískať blchy atď.) z čoho by sme teraz dostali, že tento boh bol rušiteľom dobrého, ničiteľom hodnôt. E/ Podávajú sa aj germanské paralely, ako sú slová streiben, strit, ba aj lotyšské styreti, styrti, styrtú atď. F/ Pokúsilo sa ho dať na úroveň Jupitera, Zeusa, lebo vraj jeho meno môže znamenať aj Paeter Bhagos = boh otec. Keďže nám tu, na prvý pohľad, etymológia nepomáha, možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, aké vetry duli a dujú v oblasti slovanskej pravlasti, lebo Stribog je bohom vetrov. Slovanská pravlasť bola hlavne šíra rovina, „ozdobená“ barinami, močiarmi. V takejto oblasti aj vetry sú silné. Zachytávajú pomerne širokú oblasť, ale predsa nie sú toľko rušivé, ako napr. cyklóny, tajfúny, tornáda, hurikány, ktoré na svojej púti všetko ničia, rušia, stierajú z povrchu zeme. Ak uznáme, že tu ide o meno utvorené kombináciou slov, tak v druhej časti nám figuruje bog, boh (viď Boh) a otáznikom je nám iba prvá časť, Stri-. V snaskrite je slovo STR, strnati, strnité, kde pod znamiekom R máme bodku, ktorá predstavuje samohlásku, čo môže byť aj „I“, takže vo výslovnosti by sme už mali stri. Toto je už blízke ku nášmu strieť, prestrieť, trúsiť, roztrusovať a pod. U Grékov sa stretneme so slovom stórnumi, v latine so sternere a obe znamenajú trúsiť, roztrusovať, rozširovať. Grécke stroma = stlať (posteľ), stromné = posteľ. Lat. stramen = slama, storea = slamenica, storus = posteľ, stratus = roztrúsiť, prikryť (vydláždiť cestu kamením), z čoho vyšla strada, ang. street, nem. strasse = ulica, cesta. Sans. STŔ, predstavuje variantu slova STR (viď), ale význam sa už posúva na oblohu, na hviezdy. Blízke mu je grécke ástér = hviezda, avestínske star = r/v, lat. stella, nem. stern, ang. star, všetko je hviezda. Stribog by teda vo svojom mene, ako boh vetra, najskôr skrýval jeho základnú vlastnosť. Po šírom poli je roztrusovačom, rozsievačom semien rastlín, ale aj roztrasovačom nazbieraného sena, roztrusovačom smetí. Proste je to boh roztrusovania.
Sudičky Tri dcéry boha Proveho. Ich otec, boh práva, správnosti, súdu, osudu, dal im do dedictva veštenie budúcnosti. Obyčajne navštevovali domácnosti novorodeniatok a tam, priamo nad kolískou, veštili, predpovedali budúcnosť nového člena rodu. Viď Súd.
Svantovít / Sventovít, ale aj Svatoviest Rímsky boh Janus bol vraj dvojtvárny, čiže mal dve tváre. Jednou sa pozeral napred, do budúcnosti a druhou nazad, do minulosti. Videl čo je pred nim a čo je za nim a práve preto aj prvý mesiac v kalendáry nosí jeho meno. Aj on bol nejakou Alfou a Ómegou. Slovanský Svantovít videl toho ešte viacej. Mal až štyri tváre, či štyri krky a štyri hlavy. (Všetko závisý kde a ku akému opisu, či aj zobrazeniu sa dostaneme.) Videl, díval sa na všetky štyri svetové strany. Nič mu neušlo. Všetko videl a aj všetko počul, nuž aj všetko vedel. Bol vševedúci a i všemohúci. Bol ochrancom plodnosti a to ako pri ľuďoch, tak aj pri statku, ba aj majetku celkove, z čoho pokročil aj na rebrík boha osudu. Keďže bol silný, nebojácny a nadovšetko aj múdry, stal sa aj bohom vojny a ako každý vojak, mal aj vlastného koňa. (Po „utiahnutí“ sa Roda, na seba prevzal rad jeho funkcií – vypadá, že aj na slovanskom Olympe prebiehal nejaký boj s Titanmi.) Tento kôň býval v jeho chráme a smelo sa ho jazdiť iba v noci, keď ho už nikto nemohol vidieť. Cez deň, len najvyšší kňaz mal povolenie, či česť, na neho si aj vysadnúť. Tento kôň bol nie len božský, ale vedel aj predpovedať budúcnosť. Keď kňaz do zeme zabodol dve kópie, koňa sa nahnalo prejsť pomedzi ne a podľa jeho polohy ku kópiam, prípadnému dotknutiu sa kópii, kňaz zvestoval dopad planovanej akcie. Obyčajne výsledok vojny. Keď sa veriaci Slovan, v hlbokej modlitbe obrátil na Svantovíta, tento mohol pomôcť v každej situácii, len ak to chcel. Ak nechcel, nepomohol, to znamenalo, že veriaci je nedostatočne veriacim. Už zo samého mena vidíme, že to bol boh vševeda. Vedľa neho, Svantovíta, jestvovali aj ďalšie varianty viachlavých božstiev, ako napr. Jarovít, Porevít, Rujevít, Triglav atď. V ich menách sú ukryté sféry zasahovania do života ľudí. Napr. Rujevít vraj mal až sedem hláv, Porevít tiež štyri, kým skromný Triglav, mal len tri.
Svarog / Svarižič Toto nám bol boh ohňa a jeho moc a sláva s nástupom kovovej doby sa preširuje, vzrastá a upevňuje sa medzi Slovanmi. Vypadá, že jeho zrod je spiaty priamo s prvými poznatkami dôležitosti ohňa a jeho sily pri tavení kovov. Už aj same meno udáva, že bol schopný spájania, zvárania všetkého. Keďže oheň bol v jeho moci, ako aj spájanie a zváranie, stal sa aj bohom kováčov. Ako bohovia tam hore, tak aj ľud, majstri, tu dolu, na zemi, bavili sa týmto vznešeným remeslom. Kto bol majster kováč, ten aj majetkove lepšie stál a netrvalo dlho, aby si Svarog prevzal aj funkciu rozsievača bohatstva. Kto je bohatý, toho peniaz urobí aj múdrym a tak Svarog sa stáva aj bohom na prinášanie,dávanie a ochranu zákonov, ale hlavne sudcom, ktorý i vedľa všetkej tejto zodpovednosti, na starosť si berie aj monogamné manželstvo. Najviacej stôp po Svarogovi nachádzame vo východnej časti Nemecka a v Pomeránsku. V krajoch, ktoré svojho času obývali slovanské plemená. Po ukončení vojnových nepriateľstiev, ukorystené vojnové vlajky, štandardy sa donášali do jeho chrámov a kládlo sa ich ku jeho nohám. Kňazi medzičasom na jeho oltár prinášali rôzne obete. Neraz aj ľudské. Zajatcov. Synom Svaroga bol vraj Daždbog, ale sú pramene, čo tvrdia aj opačne...
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Pokračovanie nasleduje...

Etymológia - H

Hajckať: V Slovníku ho nieto. U nás, na Dolnej zemi je zaužívané ako ľudové expresívne, vulgárne slovo, s významom utierať si zadok šmíkaním (hajckaním) po tráve. Pes sa hajcká. Čes. hajcat, hejcat = hladiť, pohladiť, hýčkati = láskať. Údajne tu ide o slovný útvar pestúniek detí a adaptáciu nemeckého Heiz = teplo, teplosť. Pestúnky preukazovali lásku, teplosť ku ďeťom hladkaním ich po hlavičkách, tele, nuž medzi ľudom sa to poplietlo. Z teploty vzniklo hajckanie = hladenie a odtialto sa to už prešírilo aj na zhajcnúť sa = skĺznuť sa, šmiknúť sa, hajcnúť zaucho = šmiknúť zaucho, ba prešlo i v hajzeľ.
Hajde: Neraz počuť aj hajda, hajdy. Citoslovko, ktorým sa vyjadruje poháňanie, pobádanie na niečo, do niečoho. Paralelné mu je poď, poďme. Čes. hajdy, hejda, poľ. hajdy, hajda, hejda, ukr. hajda, gajda, rus. hajdá, aidá, srbh. hajde, aide, slovín. hajdi, bul. chajde, nem. heidi, heda, maď. hajde, hejd, rum. hai, (h)aida, tur. haydi, hadi, haydä, hajdá, tatar. aida, äidä atď. Podľa ruského etymologického slovníka (spomína sa rad autorov), toto slovo predstavuje výpožičku z tatarského jazyka. V českom et. slovníku, podľa výkladu J.Janka, ide tu o slovo vyjadrujúce výraz prudkej radosti, alebo pobádaniu na prudký, rýchly pohyb, čo predstavuje „výraz všeobecne ľudský, alebo aspoň v priestore juhovýchodnej Európy a priľahlého ázijského územia. Zakončenia na -y sa širilo z českého územia, na -e, z tureckého a na -a z poľského.“ Nemecké heidipritsch bude najskôr výpožičkou z českého, hajdy pryč. Douglas Q. Adams, v „Dictionary of Tocharian B“ (str. 60/61) pri rozbore tochárskeho B „i“ = ísť, cestovať, putovať, nepriamo sa dotýka i slova hajde. Hlavne pri rozbore protoindoeurópskeho slova pre ísť, *hidhi, hite, hiyeh. Komparuje to s bežnými ie. jazykovými útvarmi na vyjadrenie akcie idenia, ísť. Zaujímavé sú najmä jeho príklady z arménskeho jazyka, ako ijanem = šplhať sa, grécke oíkhetai, eíkhetai = odchádza, ide ďalej a lit. eigá = smer, cesta, kurz, chod, dráha, trať a pod. Keď sa prihliadneme na praslovanské jъdu, nemecké gehen, germanské *ghe(i) a sanskritové yáhati = všade je tu význam ísť, ako aj protoindoeurópske (viď vyššie), vynára sa nám konekcia medzi slovom hajde a slovami ísť. Nejde tu o žiadnu výpožičku z tatarského, tureckého atď. jazyka, ale o vlastné ie. slovo.
Hajka: Hon, naháňanie, lov s honelníkom; rázia. V SSJ ho nieto, avšak u nás je pomerne frekventované. Možné je, že tu ide o výpožičku zo srbch. hajka = r/v. Podobu najdeme aj v sans. hánati, v RV hanti = udierať, zabíjať. Stojí tesne vedľa hnať, honiť (k vôli uloveniu, zabitiu, získaniu potravy).
Hajla: Nár. expr. kurva, prostitútka. V SSJ nie je. My sme ho dostali buď od Srbov, alebo Turkov, avšak tu ide o pôvodne arabské slovo, fa`ila = kurva, prostitútka. V tejto podobe a v rovnakom význame je zastúpené aj v súčasnom peržskom jazyku.
Hajóv: Viď Kap. 4.
Hala: Mimo hala, ako sieň, dvorana... ktorého etymológia siaha do ger. jazykov, ale súvisí s naším haliť, zahaliť = schovať, skryť, v nárečí máme aj hala = búrka, nečas, víchor, krupobitie. V Slovníku ho nieto. Stojí vedľa nemeckého a holandského hagel, ang. hail = ľadovec, krupobitie, čo podľa oxfordovho et. slovníka je príbuzné ku gréckemu káchles / κάχληξ = štrk, kamienky (súvis s naším kachle). Slovenské hala má však aj širší význam (búrka, nečas, víchor...) a približuje sa ku sans. hala = rýchly, nečakaný pohyb, trasenie, otras, výkrik, z čoho v jazyku pali nadobúda aj význam rev, revanie, zavýjanie a v iných ind. jazykoch aj nepokoj, nekľud, zmätok, blesk... či približuje sa aj ku menu Ilia, Eliáš (vtedy, na jeho deň bývajú búrky) atď. Koreňom je hal, hall = hýbať, triasť. S týmto súvisí aj robiť ako hala = robiť veľmi rýchlo a šikovne.
Halát: Náčinie, náradie (halát obuvnícky, kováčsky, stolársky...) V Slovníku ho nieto. Vo Vojvodine predstavuje výpožičku zo srbh. alat = r/v, avšak aj tam sa dostalo cestou tureckého halat = povraz, lano. V peržskom jaz. alat = náčinie, náradie, zariadenie, stroj, výstroj, výzbroj, uzda, máre a pod. Údajne tu ide o adaptáciu pôvodne arabského slova (F. Steingass), avšak spoliehajúc sa na iné pramene, toto slovo sa medzi Arabov dostalo z latiny cestou „výzbroje“ lodí. Rimolatínsky altiare, lat. altus = vysoko a hlavne rímska podoba sa ujala medzi vtedajšími námorníkmi v zmysle povraz, lano, lanové zariadenie na lodi, predná časť lode, kde sa pripevňovali laná a povrazy držiace stožiar atď. Z tohoto sa vyvinulo starofr. haucier, súč. hausser = stožiar, ang. hoist, dolnonem. hissen, hiessen = stožiar, staronór. háls = predná časť lode atď.
Halavý: Pažravý, pachltný, rýchlo jediaci. V Slovníku ho nenajdete. Vypadá, že slovo sme dostali cestou cigánskeho jazyka a i keď z časti (rýchlo jediaci) upomína na predošlé hala, predsa jeho etymológia bude na inom mieste. V sanskrite khádati = žuvať, hrýzť, z ktorého sa vyvinulo arménske cigánske xaliv (chaliv) = mäso a európske cig. xalo (chalo) = jesť.
Hambár: V Slovníku slov. jazyka jestvuje, ale s poznámkou, že tu ide o pôvodne maďarské slovo. Chyba. Význam hambára je sýpka na zbožie, komora. Hambár bol na každom sedliackom dvore. V ruskom a ukrajinskom et. slovníku ambár = r/v, sa zaraďuje ku turecko – tatarským slovám. Zase chybne. Český hambár, rus. ukr. poľ. bul. mac. srbh. ambar. Do turkomanských atď. jazykov, toto slovo sa dostalo buď priamo z peržského, alebo okľukou, cez arabský. Per. ambar = naplniť do vrchu, úplne. Príbuzné je ku ambar-khana = magazín, sklad (F.Steingass). Do arabského preniklo ako anbar a využité je pri slove jantár. (Vlastnosťou jantáru je, že „zaobalil“ vtedy žijúci hmyz.) V celej rovnici problém predstavuje, kam teraz zaradiť peržské ambar? Keď arabské anbar vzniklo na podklade peržského ámbara- = obkľučujúce, okolo, obloha, rúcho, šaty, ktoré v širšej podobe sa vzťahuje aj na obkľučovať, prikrývať, chrániť, ochraňovať, uschovávať atď. atď. (Ch.R.Lanmann) musí mať príbuznosť aj v sanskrite a tu je kambalá- = prikrývka, deka, pokrovec, vlnený pokrovec, horné rúcho. (R.L.Turner) Sanskritové ámbara už stojí celkom blízko ku gréckemu a latinskému ambi-, amfi- = okolo, vôkol, kde svoje východisko má aj amfiteáter, ambient atď. ba aj medzinárodné slovo ambaláž(a) = obal, ktoré nepozná ani Slovník slov. jazyka.
Harambaša: Vodca, náčelník hajdukov na Balkáne (v gerilskom odboji vôči Turkom). Tu máme zložené slovo. Prvým elementom je haram, ktoré svoj pôvod čerpá z arabského haram = náboženstvom zakázané, zlé a v tomto význame prešlo aj do tureckého jaz. kde nastal posun aj na zbojník, zlodej. Druhým elementom je baša, ktorého východiskom je tur. baş = hlava, pohlavár, náčelník, vodca.
Harangovať: Popudzovať, štvať, burcovať, podpaľovať. Fr.ang. harangue. Pôvodne germanské slovo plemena Frankov, *xarixring- = zhromaždenie, zoskupenie, ger. xarja- = množstvo, zástup, dav, xarjaz = armáda, čo sa už približuje ku lit. karias = armáda, grécky koíranos / κοίρανος = vojenský náčelník, vojvodca, vládca, pán.
Harať: Kradnúť, vykrádať. V Slovníku ho nieto. Blízke je ku hindu harak = brať, odnášať, kradnúť, klamať a sanskritovému hárana- = odnášanie, branie, násilné branie, kradnutie. Koreňom je ie. hr = vziať, nosiť. V chetejskom hara = zničiť. Súvisí s harášovať = krik, hurhaj, lebo keď sa niekomu niečo násilne berie, tam je veru aj krik a hurhaj. V hindu sa toto posunulo na harak = brať, kradnúť, neporiadok, anarchia, zmätok, hluk, krik a odtialto prešlo do tureckého, ako haraza = zvada, krik, hurhaj. Tu má svoje východisko aj turecké haráč = daň, daň z krvy, násilné branie kresťanských detí, ba aj harcovať = boj, bitka, zápas, bujná, hlučná a veselá zábava...čo sa všetko zvádza ku ku zvade, nesváru, súpereniu a smeruje ku nášmu slovu hrať sa, (i)grat(i) a brať, hrsť atď.
Hasna: Úžitok, osoh. V Slovníku ho niet. Prevzaté zo srbh. hasna = r/v, avšak aj tam prišlo z tureckého hasilat = vyrobiť, výrobok, zisk, výnos, výsledok, návrat, dôchodok, príjem. S týmto slovom sa zaoberá aj V.I. Abajev (Osetský etymologický slovník) a napočituje možné komparatívne slová (neraz aj chybne), ale predsa vidieť, že aj toto slovo koniec koncom, svoj pôvod čerpá zo starého peržského jazyka.
Haspra: Druh závory na dverách. Ang. hasp, nem. Haspe, starý hor. nem. haspa atď.
Hášov: Rýľ, nástroj na ručné kopanie pôdy. V Slovníku nie je. Prevzaté z maďarského ásó = rýľ. Príbuzné ku tureckému taš = kopať, ryť, ktorého východiskom je peržské taš = sekera, „kresačka“, avestínske taš = vyrezávať (napr. sochu), slovanskému tesať, lit. tašyti = obtesávať, okresávať, sanskritovému taks = tesať, z ktorého vychádza napr. v jazyku baškarik sam-taćh = rýľ, hášov, či doslovne škriabak zeme“. Všetko sa zvádza ku sans. koreňu khan = kopať, ryť, z ktorého vychádza khanítra = hášov, rýľ, nástroj s dlhou rúčkou na kopanie pôdy, khanta, khunti, khanti atď. = rýľ, hášov.
Hát: V Slovníku nie je. Zaužívané na Dolnej zemi vo význame teda, nuž. Vypožičané z maďarského jazyka, avšak pôvod je indoeurópsky. Viď No hát.
Pokračovanie nasleduje...

18 októbra 2007

Grécko-rímsky panteón 1

Panteón Grékov /
grécko-rímsky panteón
...........................................................píše Ján Kulík
* Bez ohľadu, aké máme zamestnanie, aké máme záľuby... ale bez najzákladnejšieho poznania antickéj gréckej a rímskej kultúry, sa nezaobídeme. Denno denne počujeme, demokracia, idiot,morfein, magnet, Mars, Venuša, Jupiter, Urán, Neptún, Saturn, Diana, ba tu je aj sviatok Sv. Valentína, názvy mesiacov v roku atď. atď. Nič „nespadlo z neba“. Všetko má svoje korene práve v antických kultúrach Grékov, Rimanov a aj ďalších. Podať tu všetko dopodrobna, nepôjde, avšak dúfam, že nám vyjde dať aspoň tie najzákladnejšie poznatky, aby keď si tak človek otvorí noviny, zapojí si TV, rádio… otvorí nejakú knihu, aby mal kam siahnuť. Aby mal po ruke aspoň niečo, čo mu vyjasní určité veci. Tu podávame veľmi stručný prehľad greko – rímskeho panteónu, nejaké poznatky z bájoslovia týchto kultúr (na čo sa bude nadväzovať zatiaľ len etymologický slovník archaizmov, no postupne sa pridá aj úplný etymologický slovník, najzákladnejšie poznatky z „panteónu“ Egypťanov, Peržanov, Indov…. ). Plán je tu. Časť je už aj spracovaná, no najväčším otáznikom nám však bude výdrž a pravda, tá odveká. Patričné prostriedky, financie. Uvidíme. Pri čítaní tejto state, neraz sa musíme zamyslieť, lebo určité paralely najdeme aj v našom bájosloví, lenže u nás sa to nevyvinulo v nejakú podporu náboženstva. Slúži nám len ako morálne vodítko, s ktorým často aj pohŕdame, povieme: „Babské rozprávky“, avšak v tých rozprávkach je hlboká pravda. Pravda poznania života. Konečne, ak si porovnáme naše bájky s gréckymi, hneď uvidíme, že v kruhu Indoeurópanov najdeme len nepatrné odchylky a toto poukazuje na spoločný prameň. Na starobylosť aj našich bájok. # Pri písaní som sa slúžil literatúrou nakláňajúcou sa ku nie len gréckemu, ale ku rímskemu spôsobu písania, takže neraz sa tu najde, že pôvodne grécke K= latinskému C, F=Ph, -os = -us a pod. Spôsob písania je najjednoduchejší, na ktorý som sa zmohol. Len zriedkavo tu najdete nejaký vyložene latinský názov, či vyložene poslovenčené anglické, francúzske, nemecké slovvíčko, alebo očitú latinovanú paralelu nášho slova. Toto nie je písané pre „úzky kruh“, aby vypúčal oči, že „odkiaľ to len vie?“, alebo, „no toto je už ono, lebo ho len ťažko rozumiem aj ja a predstav si, ten obyčajný človek, vôbec nebude rozumieť – chvála Bohu, že som vzdelanejší“. (Ale prečo je tam boh a Boh, či aj jeho a Jeho, Neho, Hospodin... to už nevie.) ******* Len jedno môžeme tvrdiť s určitosťou a to je, že greko-rímske náboženstvo bolo opravdovým galimatiášom a vôbec nie niečo, ako nám to podávali neskorší autori a ako sme sa to učili v školách. Antický svet, svet klasiky bol polyteistický v každom ohľade a hlavne aj krajne tolerantný vôči božstvám. Klaňanie sa jednému bohu, vôbec neznamenalo, že sa na toho druhého zabúdalo. V rozličných situáciach vzývali si aj rozličných bohov. Klasický panteón Grékov počítal dvanásť hlavných božstiev, ktoré sídlili na najvyššej hore v Grécku (na svete), Olymp a táto sa nachádza na hraničnej čiare medzi Tesáliou a Macedónskom. (Ináč názov Olymp sa vyskytuje šírom Grécka a poznáme ešte ďalších 14 hôr pod týmto menom.) Hlavní bohovia Grékov boli: Zeus, Hera, Aténa, Apolón, Artemis, Poseidon, Afrodita, Hermes, Hefaistos, Ares, Demeter a Dionýz. Väčšina z nás si týchto gréckych bohov automatický vystrieda s rímskymi, akože ekvivalentnými božstvami : Jupiter, Juno, Minerva, Apolón, Diana, Neptún, Venuša, Merkúr, Vulkán, Mars, Ceres a Bakchus. Takéto porovnávanie je však chybné, i keď vo svete, celkom bežné. Majú spoločné črty, podobný charakter v jednotlivých sférach, ale sa aj podstatne líšia. Bol tu vplyv gréckych božstiev na rímske, ale predsa aj odlišný zrod a aj evolúcia vykonala svoje. Neraz sa nám určitá vlastnosť jednotlivých božstiev ťahá napr. cez kultúru Etruskov, do Fenície, Egyptu, na Blízky a Stredný východ, ba aj sami Gréci objavili, že ich božstvá neraz zdieľajú podobný charakter s božstvami Indie. My sa tu s týmito otázkamy nebudeme trápiť, lebo nič nové nenajdeme. Nič neriešime. Veď ani antickí filozofi si v tom nevedeli poradiť a aj súčasní vedci sa ešte hádajú, ba hádať sa budú do nekonečna. Podávame tu všetko tak, ako sme sa učili v školách, ale aj ako sa dnes celý tento problém panteónu chápe, vysvetľuje. I vedľa rozvinutého náboženstva, klaňania sa božstvám, prekvapuje fakt, že v Grécku nejestvoval žiadny ustálený systém, ako sa určité obrady majú odbavovať, ba nikde nenajdeme ani nejaký univerzálny opis charakteru a funkcie jednotlivých božstiev. Kňazi, podľa tradície jednotlivej oblasti, poriadali ceremónie, prinášali obete a tradícia sa z kolena, na koleno, prenášala „učňovstvom“. Gréci kolonizovali oblasť Mediteránu a s nimi do sveta emigrovalo aj ich náboženstvo, bohovia, obrady... kde môžeme spomenúť, že mnohé včasné grécke legendy, mýty a pod. len napr. Rimanom, boli celkom cudzie. Tu môžeme spomenúť napr. konflikt Uranusa s jeho synmi, Chronosom, Zeusom atď. „božské škriepky“ a pod. Len postupom času (a hegemóniou gréckej kultúry), rímske božstvá sa „približujú“ ku gréckym. Napr. Bakchus ku Dyonízovi, Saturnus ku Chronosovi atď. lebo musíme uznať, že v tom čase Gréci a Grécko boli aj kultúrnou veľmocou. Budovali si v tom čase nejaké „impérium“ a z tohoto procesu nemohol vyostať ani „kultúrny imperializmus“. Ich kultúra sa vyvinula v oblasti východného Mediteránu. V blízkosti a v neustálom konflikte, či vo vzájomnom ovplyvňovaní s kultúramy Semítov, takže, ak sa podívame hlbšie, najdeme tu mnoho styčných bodov. Stvorenie sveta. Každý z nás mal v ruke Bibliu a ak nič iné si tam neprečítal, pozrel sa aspoň na prvú stranu, na Genesis a tu našiel: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola beztvárna a pustá; Tma bola nad prahlbinou a Duch Boží vznášal sa nad vodami.“ „Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; vtedy Boh oddelil svetlo od tmy. Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou. A bol večer a bolo ráno: prvý deň.“ Výklad Biblie nasleduje a aby som to všetko neprepisoval, otvorte si ju a komparujte diania stvárania sveta s nasledovným, čo nám zanechal básnik Hesiod. Gréci boli spokojní s jeho výkladom.
:::::::::::
Pokračovanie nasleduje...
Výklad Biblie nasleduje ... komparujte diania stvárania sveta s nasledovným, čo nám zanechal básnik Hesiod. Gréci boli spokojní s jeho výkladom.
Podľa Hesioda, na počiatku jestvovania, svet bol nejakou beztvarou masou, či bol to chaos. Z tohoto chaosu vzklíčil prvý duch, duch lásky, Eros (lat. Cupid) a širokohrudá zem, Geae; po nej vznikol Erebos, tma a Nyx, noc. Zo „styku“ dvoch posledných, vzniká Aether, čistá obloha a Hemera, deň.
Gaea, už podľa svojej prírody, podľa sily ktorá ju stvorila, prináša na svet Uranosa, pevnú pôdu, oplývajúcu meďou, bronzou, skrytými v horách a Póntos, šíre neplodné more. Homer nám však zanechal asi staršiu povesť, kde sa stvorenie sveta pripisuje bohu Okeanosu, oceánu. Nevieme však, ako sa z tohoto oceánu vynorila zem, zemská súš. Uprostred oceánu však bola súš, zem s množstvom krásnych riek a potokov. Proste bola to oblasť bohatá na všetko. Okolo súše bolo množstvo väčších a menších ostrovov s božskými, rajskými záhradamy. Tu si žil Okeános s manželkou Thetys. Priestor medzi zemským povrchom a nebom vypĺňal vzduch a oblaky. V priestore nad oblakmy bol čistý božský vzduch, éther, kde sa pohybovalo slnko, mesiac a hviezdy. Tento priestor čistého vzduchu, étheru, obývali najvyšší bohovia, čo sa k vôli dohovoru, ako spravovať svetom, schádzali na hore Olymp. Na jeho najvyššom vŕšku svoje miesto, svoj trón mal sám Zeus. Sem, k nemu dochádzali všetci ďalší bohovia. (Viď Iliáda I. 498) Všetky kultúry sveta si poznajú aj koniec ľadovej doby a „potopu sveta“ najdeme všade. Aj v legendách domorodcov Austrálie. Výnimkou nie je ani Grécko. V ich verzii dianí, svet v dobe „snenia“, „hmlistej pamäti“, v čase „nepamäti“... obývali ľudia divokej povahy, divosi, drsní, krutí, hašteriví... , nuž prišla ukrutná pôvodeň a všetci sa utopili. Všetci, okrem manželského páru Deukalion a Pyrrha. Mali ukrutné šťastie. Voda ich zaniesla ku končiaru hory Parnassus, práve keď sa potopa končila. Tu ich uvidel Zeus a poradil im, aby zvihli kamienky okolo svojich nôh a rozhádzali ich všade vôkol seba. Urobili. Ako začali tie kamienky hádzať, z nich vzklíčili noví ľudia. Z kamienkov čo zahodil Deukalion, vzklíčili muži a z tých, čo hádzala Pyrrha, vzklíčili ženy. Z prvého kameňa zahodeného Deukalionom, vzklíčil Hellen (mužské meno), zakladateľ plemena Helénov. Ďalší Gréci sú pomenovaní už len podla jeho synov: Aeoli, Dóri, Acheáni a Ióni. Toľko je slov v mytológii Grékov, čo ale neznamená, že sa všetko tu aj končí. Ľudia si tvorili vždy niečo novšie, prispôsebené ku ich dobe, nuž najdeme tam aj vznik prvej ženy, Pandory, čo sa už líši od hore spomenutého.
Ako vznikali bohovia? ============= Geneoalógia bohov Olympu.
Hekatonchýri (storukí – Kottus, Briareus, Gyes) Cyklopi (Brontes, Steropes, Arges) Titáni * Giganti (Obri) Tyföeus (Tajfún) Oceanus (Titán) x Tethys (Titánka) ------- Oceanídy
Titáni ----------- O pôvode a počte Titánov máme viacej konfliktných dát. Podľa časti autorov, hlavne pamiatky z Egypta, bolo ich až 45. Všetko synovia Koelusa a Hery, (v iných zdrojoch, Titáni boli potomkami Uranusa a Gaeay, Koelusa a Terry, Koelusa a Foebe atď.). Apollodorus však spomína len 13, Hyginus 6 a Hesiod 23. Podľa neho najznámejší z Titánov sú Natura, Hyperion, Oceanus, Iapetus, Kottus a Briareus, avšak Horatius ku všetkým týmto prikladá aj Tajfúna, Mimasa, Porfiriona, Rhoetusa a Enkeladusa. Teda, po otázke Titánov nemáme ani úplné a ani spoľahlivé správy. Iapetus (viď nižšie) Thea x Hyperion Crius x Eurybia Themis Mnemosyne (Memoria) Rhea x Chronos (viď nižšie) Tethys Koelus x Foebe (viď nižšie) Iapetus --- Atlas Menoetius Prometheus Epimetheus Rhea x Chronos ------------------------ Demeter Poseidon Hades Hera ----- - X -------- Ares Zeus ------ Hebe Eileithyia Hefaestus Koelus x Foebe ----------------- Leto Maia Dione Alkmene # Ku všetkým týmto krasaviciam občas si zabehol aj Zeus a ich potomstvo viď nižšie. Zeus x Leto -------- Apolo Artemis Zeus x Maia ------ Hermes Zeus x Dione ----- Afrodita Zeus x Alkmene -- Herakles :::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Pokračovanie nasleduje...

16 októbra 2007

Triviality 1

Triviality

Už same slovko trivia, či ako to podáva Slovník slovenského jazyka, trivialita má význam: všednosť, otrepanosť, banálnosť, ba možno sem priložiť i nepotrebné vedomosti a pod. je však zaujímavé. Pôvod slova nachádzame v v latinskom jazyku a vzniklo spojením slov tres, tria = tri, čislovka tri + via = cesta, ulica, spôsob, metóda a pod. Údajne toto slovo vzniklo z faktu, že neďaleko Ríma (už von z mesta), stretali sa tri cesty. Na tejto križovatke si ženy, dedinčanky obyčajne robili oddych na ceste do Rímu, alebo z Ríma, domov. Tu sa vymieňali novosti, klebety a získavali nepotrebné múdrosti.
V stredoveku po tomto slove siahajú vzdelanci a využívajú ho už v prenesenom zmysle, na označenie troch najnižších, z kategorie siedmich liberálnych umení: gramatika, retorika a logika, ktoré dali pod spoločný názov trivialis.
Niekomu potrebné, niekomu nepotrebné "triviality" zvážite to sami...
Keď si Angličan, nie iba on, chce vyskúšať písací stroj, tak napíše : The quick brown fox jumps over the lazy dog. V tejto vete sú zastúpené všetky písmená abecedy.
Skúste znásobiť: 111.111.111 x 111.111.111 = 12.345.678.987.654.321.
Štyria králi v kartách vlastne aj reprezentujú štyroch veľkých kráľov. Pikový kráľ ( žaluď) = kráľ Dávid. Kráľ v trefe ( ďatelinka, zelený) = Alexander Macedónsky. Kráľ červený, srdce = Karol Veľký a guľový kráľ = Július Caesar. .................

Zapaľovač bol vymyslený skorej ako zápalky.

Pštros má väčšie oko, ako mozog.

V Rusku až vyše 10 percent vládnych príjmov prináša daň z obratu na vodku.

Svetlo.
Rýchlosť svetla je vyše 300.000 km. za sekundu a vezme mu vyše 8 minút, aby sa dostalo na Zem. Jeho rýchlosť bola vymeraná Olafom Roemarom z Dánska, ešte v 1676. roku. Svetlo je v podstate energia, jediný druh energie, ktorý môžeme vidieť. Lord Isaac Newton bol prvým na svete, čo dokázal, že svetlo je vlastne zmiešané z farieb. Tento experiment konal v rokoch 1665 - 1666.
Včely
Matka včelieho úľu je schopná znášať až 15.000 vyjíčok denne. Takáto výkonnosť matky trvá len zopár týždňov. V priemernom úli žije asi 50.000 včiel..
Rastliny
Veľmi malý počet rastlín dokáže žiť v extrémnom chlade, avšak Žltý mak a arktická vŕba prosperujú aj v arktickom kruhu, kým v Himalájach, vo výške až 6400 metrov dokáže kvitnúť počet rastlín.
Jednotlivé druhy austrálskeho eukalypta ročne narastú aj do 10 metrov.
Rekordný počet lístkov na ďateline štvorlístkovej, bol 14.
Mapy
Predpokladá sa, že prvá mapa na svete bola vyhotovená v Babylónsku, ešte pred asi 5000 rokmi. Hlinená tabuľka z tejto oblasti, ktoréj vznik sa dáva do doby asi 2.500 pred n.l. znázorňuje niečo, čo sa podobá rieke a pohoriu vedľa rieky
Typická mapa po sebe má čiary vodorovné a kolmé, podľa ktorých sa určuje zemepisná šírka a dĺžka. Tieto čiary za svoj vznik vďačia gréckemu vedcovi zememeračovi a kartografovi Ptolomejovi Claudiusovi z Alexandrie, ktorý žil v čase imperátorov Hadriána a Antóniusa.
Mapy nás vždy fascinovali. Prvé mapy vyhotovené v Európe, vznikajú v 14. storočí, čiže od roku 1300. Vzťahujú sa na pobrežie stredomoria, ktoré zachytávajú v detailoch, avšak komu pripásať vznik tkzvZeno mapy? Odhaduje sa, že táto mapa vznikla niekde v roku 1380. a na podivenie, na nej sú dôkladne zachytené pobrežia Nórska, Švédska, Dánska, Nemecka a Škótska, ako aj rad ostrovov, ba čo viacej, je tu aj Grónsko (Greenland) presne vystihnuté, ba aj bez ľadovej prikrývky. Vypadá tak, akoby túto mapu maľoval niekto ešte pred poslednou ľadovou dobou. Tri ostrovy, rieky a pohoria, čo sa nepodarilo verifikovať až do 1947 - 49. roku, kedy francúzska polárna expedícia potvrdila správnosť tejto mapy. Na určenie zemepisnej dĺžky je potrebný presný chronometer a tento sa objavuje len v 1765. roku.
Jestvovanie Antarktiky, ako ľadového kontinentu sa potvrďuje len v 1819. roku a Zaucheova mapa z roku 1737. črtá presné pobrežie tohoto kontinentu, udáva, že tu ide vlastne o dva ostrovy (čo sa potvrďuje len v roku 1968.), ktoré vôbec nie sú pod snehovou prikrývkou a pod Mapa z roku 1531. vyhotovená Orintuosom Fineusom udáva rozmery Antarktiky, ktoré zodpovedajú aj súčasným najpresnejším mapám. Z tejto mapy badať, že stred tohoto kontinentu sa začína plniť snehom, ale rieky a fjordy, o existencii ktorých sa len teraz dozvedáme, už sú tam. V súčasnosti sú kilometrami hlboko pod ľadovcami Kartografovia renesancie nikdy netajili, že svoje mapy prekresľujú zo starších máp o pôvode ktorých nemali tušenia. V 1559.r. vzniká tkzv. Hadži Ahmedova mapa kde je zachytené západné pobrežie amerického
kontinentu a Antarktiky. V 1487. roku vzniká Jehudi Ibn ben Zara mapa, kde sú znázornené ostrovy Stredomoria, ktoré sú dnes pod vodou. Mapa sveta z roku 1510. zobrazuje púšť Saharu, ako úrodnú oblasť s množstvom jazier a riek, ba aj ľudských bydlísk, dedín a miest
Najzaujímavejšou, či najzáhadnejšou mapou je tkzv. Piri Reis mapa z roku 1513. Údajne admirál Piri Reis túto mapu zhotovil kopírovaním dvadsiatích starých máp. Ku ich objaveniu došlo počas upratovačiek národného múzea v Top Kapi paláci v Istambule. Vierihodnosť tejto mapy preverovali aj američania a na podiv, zistili že je veľmi presná a že podľa dát ktoré udáva, bude mať najmenej 5000 rokov. Niektoré faktá, ako napr. Grónsko (Greenland) je vyznačené nie ako jeden, lež tri ostrovy, budú siahať aj hlbšie do minulosti, o ktorej sa starí Egypťania zmieňujú, ako o Zep Tepi, či dobe snenia.

Autrália je ešte vždy Terra Incognita. Rôzne katalógy o bohatstve flóry a fauny, ešte vždy sa dopĺňajú. Nové druhy sa bežne objavujú. Hlavne čo sa týka hmyzu a flóryPred niekoľkými rokmi v jednej zahodenej, ťažko prístupnej dolinke, vlastne len v jednom jej kúte náhodou sa objavilo zopár starých ihličnatých stromov, ktoré tu nemali byť. Vyhynuli už pred 65 milionami rokov. Aspoň sa tak domnievala veda, na podklade fosílií. Svojho času, ešte pred vznikom
„pravých“ ihličnáčov, tento druh bol vo svete bohate rozšírený. V Austrálii sa však zachovalo niekoľko jedincov. Vedci ich študujú a na plné obrátky sa robia nové sadenice. O pár rokov sa ich dodá na svetové tržisko. Očakáva sa, že budú mať slušnú cenu. Ak vás zaujíma, dostali už aj svoje pomenovanie Woolamai pine“ (Vulamaj jedľa).

Vo svete je mnoho tisíc druhov osí, z čoho Austráliu reprezentuje poriadny počet, plus jeden. Ten jeden je krajne zaujímavý a eluzívny. Predstavuje ohnivko v prechode mravcov na osu. Ako náhodou, nečakane sa objavia v jednom kraji a už sa tam hrnú vedci, ale osí už niet. Zmizli. Výpravy vedcov ich márne hľadajú a domnievajú sa, že vymreli, keď tu odrazu, zase sa zjavia
a zase je zhon. A zase im uniknú
Vo svete je vyše sto tisíc druhov múch, z čoho len v Austrálii je vyše 8000 druhov, ale sú aj “do husta Tie muchy v Európe, keď fúkal vietor, tak nelietali. Schovali sa do škár. Týmto tu neškodí ani najprudkejší vietor. Vždy si veselo lietajú a sú krajne dotieravé. Bez personálneho repelantu na muchy a komárov (komárov je aspoň 228 druhov), do prírody sa nejde, lebo ťa muchy a komáre zožerú.

Vo svete je asi 2500 druhov hadov, z čoho v Austrálii je aspoň 140 druhov a z týchto až vyše 20 druhov je výnimočne jedovatých, ba niektoré sú aj agresívne. Najjedovatejší had na svete je austrálsky Taipan, udájne až vyše šesťdesiatkrát jedovatejší od kobre (okuliarnik indický). Z dvanástich najjedovatejších, na prvých desiatich miestach sú austrálske
a trochu ironický sa tu spomína najjedovatejší kút v Austrálii a vôbec vo svete, turistické mesto Port Douglas v Queenslande. V tamojšej nemocnici len na uštipnutie Taipanom, ročne liečia v priemere asi 86 osôb. Na spáchanie exotickej samovraždy, toto je vraj najidelnejším bodom vo svete. Ak ťa nedostane had, tak určite pavúk, jedovatá stonoha, žralok, morský krokodýl, morský had, modro krúžkovaná chobotnica, „kamenná“ ryba, modrá medúza, zopár druhov „na oko“ celkom atraktívnych mušlí a zanedbať sa nesmie ani dingo, kengúra, vták cassowary a rad inej hávedi.
Nový Zealand je len kúsok od Austrálie a na podiv, tu nieto žiadnych hadov a jedovatých pavúkov. Tieto dva ostrovy sa od Austrálie (a Gondwany) oddelili skorej, ako nás evolúcia obdarila s jedovatou háveďou.

Mladú nevestu si mladomenžel na rukách vnáša do svojho domu, cez domáce prahy. Vypadá to romantické, avšak v úzadí aj tohoto zvyku je nitka, ktorá nás spája s antickou kultúrou Európy, s Rímom, ba až Trójou. Boh Jánus bol rímskym bohom vchodnej brány (z jeho mena máme teraz názov mesiaca januára), avšak rímska bohyňa Vesta, ktorá bola bohyňou ohňa (z toho aj „ohňa“ lásky, srdca), panenskosti, zároveň bola i bohyňou domáceho prahu (dverý). O jej večný oheň sa starali vestalínky,krásne devy z najlepších rímskych rodín, ktoré svoju panenskosť zasvätili tejto bohyni. Ak sa stalo, že zodpovednej vestalinky vyhasol večný oheň, alebo niektorá
z vestalíniek utratila panenstvo, trest bol prísny. Za živa ju zamurovali do steny chrámu. Mladá nevesta, ktorá je na ceste utratenia panenskosti, ani dnes nechce poškvrniť domén Vesty, prekročiť prah budúceho domu, takže je na manželovi, aby ju na rukách preniesol cez dvere, ponad domáci prah. Ináč, podľa rímskych legiend, kult Vesty do budúceho Rímu vraj priniesol trójsky princ Aeneas (po trójskej vojne), všeobecne pokladaný za praotca Rímu


Himaláje majú svojho „snežného“ človeka Yetiho, američania zase Big foot a nezaostáva tu ani Austrália. Údajne tu, hlavne v lesoch Nového Južného Walesu, žije podobný človek, bežne známi pod menom Yowie (Jovy). Telo má chlpaté, smrdí a dosahuje výšku vyše dvoch metrov. Videlo ho vraj už hodne spoľahlivých svedkov. Hlavne v noci, na pustých horských cestách. Je vraj „hanblivý“ a radšej sa vyhne, ako by zaútočil. Jeho prítomnosť poznajú aj staré legendy Aboridžanov. Bunyip je ďalšia tunajšia obluda čo čaká na objavenie. V legendách domorodcov figuruje ako nejaká paralela nášmu vodníkovi, s tým, že nema ľudskú podobu. Žije si v jazerách a číha na ľudí, hlavne nepozorné deti a ženy, ale nezdráha sa uniesť ani ovcu, kravu, koňa, kengúru a pod.
V Austrálii je spústa lokalít, ba aj dedín s názvom Bunyip. Dosiaľ sa v jednotlivých väčších potokoch, hlboko v lese, podarilo urobiť viacej fotografických záberov nejakého veľkého vodného zvieraťa, o ktorom domorodci tvrdia, že je to legendárny rybár. Z fotiek sa dá vidieť, že toto zviera si pláva v potoku a má podobu niečoho, ako poločlovek s chvostom, alebo tu ide o nejaký obrovský druh platypusa. Zatiaľ nikto nevie. Nikomu sa nepodarilo ho ani chytiť a ani objaviť nejaké skutočné artifaktá
:::::::::::::::::::::::::::::(nap. J. Kulík - 2004)

Pokračovanie nasleduje...

14 októbra 2007

Privat-Foto-Jara (FR)

Rubrika je vo fáze koncipovania... Fotografie sú tu : http://kruhy.phpbb3now.com/viewtopic.php?f=2&t=6&p=23#p23 http://www.imageposter.com/uploads/imagelist/?forumurl=http%3A%2F%2Fkruhy.freeforums.org%2F http://kruhy.phpbb3now.com/download/file.php?avatar=54_1192362277.gif

Nábožné piesne 3

Boh v milosti je predivný.
Táto vznešená pesnička v angličtine má názov „Amazing Grace“ , čo vo voľnom preklade by sme mohli chápať ako Udivujúca, Predivná milosť a pod. V naších Spevníkoch zatiaľ nejestvuje. So slovenským textom sa stretnete jedine v rozličných cirkevných spevníčkoch, ako je napr. náš lokálny spevníček „Chválospevy z Lavertonu“, ktorý zostavil náš kňaz, Miloslav Velebír a vydal to tunajší slovenský zbor Krista Pána, v roku 1998. Proste sa pýtalo mať aj túto pesničku v slovenskom preklade, lebo sa tu krajania s ňou často stretávajú. Počujú ju pri mnohých slávnostiach, verejných zoskupeniach a to nie len náboženských, ale aj sekulárneho charakteru. Zahrnutá je aj do asi všetkých Spevníkov v anglickej reči. Našla svoje miesto aj v anglickom vydaní evanjelicko lutheránskej cirkvi v Austrálii. Kto je autorom slovenského textu, to sa v spevníčku nespomína, avšak pôvodným autorom anglíckej verzie je John Newton (1725 – 1807). Nápev si vypožičal, či prevzal z jednej starej americkej ľudovej piesni, ktorá vznikla niekde na plantážach bavlny a pôvodne sa nazývala „Loving Lambs“, čo by sme volne preložili, ako milé jahniatká. Ako za najstarší zápis tejto melódie, pokladá sa zbierka „Virginian Harmony“, ktorú zostavili Carrell a Clayton, v 1831. roku. Autorom textu je J. Newton a ako základ, poslúžili mu verše 1Kr 17:16-17 a list Efezským 2:8-9 „Lebo milosťou ste spesení skrze vieru. A to nie sami za seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“ John Newton vyrastal bez matere. Táto mu umrela keď ešte nemal ani 7 rokov. Otec sa znovu oženil a John, ako 11 ročný chlapec, stáva sa námorníkom na otcovej lodi. Po čase, z neustáleho nerozumenia si s otcom, odchádza z jeho lode a hľadá si zamestnanie u iných kapitáňov. Na čas robil aj na pevnine. Tu, na ostrovoch vedľa západného pobrežia Afriky, chytal, vykupoval, zbieral čiernych otrokov pre plantáže v Ameriky. Neskoršie, keď sa zmohol, kúpil si aj vlastnú loď a aj sám začal obchodovať s otrokmi. Bol to krutý a morálne špinavý spôsob zarábania si na živobytie. 10. marca v roku 1748. plával z Afriky, do Anglícka. Strhla sa ukrutná búrka. Už si aj myslel, že sa loď rozpadne a tu všetci potonú. Každá snaha riadiť loďou bola márna. Rezignoval. Uchýlil sa do kajuty a tu siahol po knihe holandského mnícha Thomasa Kempisa (1380 – 1471), „Imitácia Krista“ a čítal. Čítal o jeho strašných zážitkoch na mori a čo Duch Svätý dopúšťa na ľudí, aby videli, že spasenie si najdu len a jedine v Ježišovi . Búrka stíchla a loď nepotonula. Ešte niekoľko rokov navážal otrokov, kupoval ich za lacný peniaz a v Amerike ich draho predával. Tamojšie plantáže potrebovali otrockú pracovnú silu. Postupne však aj sám začal chápať krutosť svojho konania vôči blížnemu a snažil sa tým jeho otrokom aspoň čiastočne tú cestu uľahčiť. Konečne, za dobrého otroka aj dostal viacej peňazí, ale začínalo ho trápiť svedomie. Prestal s týmto obchodom, ba čo viacej, stal sa veľkým odporcom obchodu s otrokmi. Začal proti tomu aj aktívne bojovať. Vrátil sa do Anglícka a tu sa aj v 1750. roku oženil. Z bývaleho kapitáňa stáva sa prístavný úradník v Liverpoole. Zotrval celých 9 rokov. Až kým si nebol aj duchom istý, že ho Boh pozýva na svoju vinicu. Pylne začal študovať teológiu a ako 39 ročný stáva sa anglikánskym kňazom. Horlive kázal a často sa vracal ku vlastnému spôsobu žitia, ako obchodník s otrokmi, na opis tej veľkej búrky, keď už bol rezignoval a svoje služby spestroval jednoduchými pesničkami, kde ale bolo cítiť pravý zápal pre život v Ježišu. Po čase mu už zásoba pesničiek nepostačovala, nuž začal si písať vlastné. V tomto mu pomáhal jeho sused a priateľ, William Cowper. V tom čase známy spisovateľ. Už ako staručký, jednou príležitosťou vraj hromohlasne vyhlásil:“ Moja pamäť ma už skoro úplne opustila, ale si ešte vždy pamätám na dve veci: Sám som veľkým hriešnikom a Ježiš je veľkým Spasiteľom.“ Poslednou žiadosťou tohoto človeka, ktorý polovicu života strávil v najväčšom hriechu, ako úplne neveriaci, ale druhú polovicu ako kajúci sa a horlivý hlásateľ Božskej milosti, bolo, aby mu na náhrobný kameň vyryli slová: „John Newton, úradník, svojho času neveriaci a obchodník s otrokmi z Afriky, ale Božou milosťou a milosťou Spasiteľa Ježiša Krista bol uchránený a privedený na správnu cestu, hriechy mu boli odpustené, aby mohol kázať čistú vieru, tú na záhube ktorej tak dlho a tvrdo pracoval.“ Vyryli mu to. Miestom jeho večného odpočinku je lokálny cintorín vedľa chrámu v dedinke Olney, v Anglícku. Tu bol aj pôvodne uvedený do kňažského úradu a tu strávil dlhé roky svojho účinkovania. Aj slovenský text jeho piesne „Amazing Grace“, či u nás „Boh v milosti je predivný“, dobre vystihuje život a pokánie autora. Počuť tam slová kajania sa nad svojími skutkami, ale i slová nádeje v milosť Božiu. .......................................................JK

13 októbra 2007

Kruh labužníkov 8

Beef Stroganoff / Hovädzie Stroganoff Gróf Pavel Stroganoff ruský veľmož a diplomata XIX. storočia (ich rodina je vraj, asi mongolského pôvodu – podobné tvrdenia najdeme pri rade ruských rodín – vtedy to bolo „prijatelnejšie“, ako byť slovanského pôvodu), svoju krajinu preslávil vynikajúcim jedlom, ktoré je dnes rozšírené po všetkých končinách sveta a zaradené je do jedálnych lístkov najlepších svetových reštaurácií. Aj tento recept má celú škálu variácií. Jedlo sa podáva s rezancami, makarónami, ryžou ... ale pôvodne sa podávalo so sviežim chlebom, prípadne žemľou. Pre túto špecialitu potrebujeme: 0.5 – 1 kg. kvalitnej hovädziny, 2 lyžice masla, 1 strúčok cesnaku, asi 1 lyžicu paradajkového pretlaku, 1 - 2 šálky kyslej smotany, 1 väčšiu cibuľu (drobne posekanú), jednu papriku (baburu) – posekanú, asi 20 dkg. posekaných húb (šampiňónky, možno dubáky), asi 1 lyžicu múky (na zhustnutie), trochu citrónovej šťavy (nahradíme to aj octom), štipku muškátového orieška, trochu čierného korenia, asi 1 lyžicu „ maizeny“ (gustin), trochu „Vegety - sušenej zeleniny s príchuťami“ a trošku vody, poťažne hovädzieho vývaru. Pracovný postup: Pokrájať hovädzinu na dlhšie stuhy (rezance), Na rajnici rozpustiť maslo a tu usmažiť cibuľu, baburu, huby a cesnak (asi 5 min.), Pridať pokrájané mäso a smažiť, Pridať paradajkový pretlak, maizenu, citrónovú šťavu, muškátový oriešok, vodu a miešať, Keď zhustne, pridať smotanu, soľ, korenie a „Vegetu“.
****************************************************
Hovädzina na orientálny spôsob. Koľko je toho „orientálneho“ v tomto recepte, ťažko povedať. Asi len veľmi málo, ale že je to exotické, musíme uznať. Konečne, pre Angličanov, všetko čo bolo východne od francúzskeho mesta Calais, bola Ázia, ale občas sa stretneme aj s tvrdením, že „stredná“ Európa je Francúzsko a Nemecko. Vôbec nevedia, že hranicu medzi Európu a Áziou tvorí Ural. Američania o tom vedia ešte menej. Nevedia si napočítať ani svoje spolkové štáty a neraz sa stane, že maturant strednej školy je im úplne negramotný. V predstavách prezidenta Reagana, Švédsko sa hraničilo s Tureckom.... Ako koľvek, toto je „orientálna“ hovädzina, či lepší názov by bol aj „Exotická“ hovädzina.
Suroviny: 500 g. rezeň zo stehna, „odchvost krížový, dlhý“ (rump steak); 1 cibuľa; 4 mladé cibule; 2 šálky brokolice (krájanej po dĺžke); 1 šálka zelerovej vňate – krájaná po dĺžke; 1 šálka ananasových kociek; 1 lyžička pomletého ďumbiera; 2 strúčky cesnaku; 1 lyžica sójovej omáčky (soya sauce); ¾ šálky hovädzieho vývaru; 2 lyžice „cornflour“ = maizena; 2 lyžice oleja; trochu „Tabasco sauce“, ešte lepšie „Nazirs Fierly Hot Chilli Sauce“. „Tabasco“ má trochu „potuchlinovú“ vôňu a chuť, avšak indický paprikový extrakt „Nazir“ má vynikajúcu chuť a vôňu. Celkom podľa naších buniek. Pracovný postup: Rozkrájaj rezeň (steak) na dlhšie rezance; Každú očistenú cibuľu rozkroj na 8 kúskov a „roztras“ ju; Mladú cibuľku rozkrájaj na hrubšie; Asi polovicu oleja daj do rajnice a usmaž na ňom cibuľu – asi 4 min. Dodaj tam ananas, brokolicu, zeler a smaž ďalších asi 7 min. Pridaj trochu vody, aby zelenina odmäkla; Zlož to z ohňa. Zvyšok oleja daj na druhú rajnicu, kam pridáš ďumbier a cesnak – asi 1 min. Do tohoto pridaj mäso a smaž asi 5 – ž min. Dodaj skorej usmažené zeleniny; Pridaj „soya sauce“, vývar, maizenu a po chuti, aj „Vegetu“ ; Var to ďalej, kým mäso nedostane „obal“ a šťava nezhustne. Podávaj s ryžou, rezancami, sviežou žemľou.... Dobrú chuť...

12 októbra 2007

Etymológia - G

Gad, („Gado peknô“): Slovo gad v slovníku slov. jazyka nenajdeme. U nás toto slovo vo svojom pravom význame špiny, hnusu, ošklivosti odumrelo, avšak v iných slovanských jazykoch sa zachovalo. V slovenčine, ako pamiatku máme had = zmíja. Praslov. gadъ = hnusné, odporné, ošklivé (zviera). Príbuzné je ku lit. gёda = hanba, stud, staroprus. gidan = stud, hanba, str.h.n. quat = zlý, hol. kwaad = zlý, nový h.n. Kot = hrôza, nečistota, špina, exkrécia, hindu, pehlavi gand, av. gainti = vôňa, smrad, zápach, špina, hnus. V slovenskej enkláve vo Vojvodine toto slovo je frekventované a často počuť: gadná gúžva = poriadna tlačenica, gadne pochodil = zle pochodil, mal smolu, gadne rozpráva = nepekne, špinave rozpráva, gadný človek (žena) = nepekný, ohavný človek (žena), ale aj neuhladený, nekultivovaný, prchký, neporiadny a pod. „Gado peknô“, vyložený oxymoron zaužívaný v tomto prostredí. Počujeme ho hlavne vtedy, keď mladá mamička ukazuje svoje decko iným ženám, ktoré sa teraz tomu decku chcú prilichotiť a pekne, podľa móresov dediny hovoria: „...ty, ty, gado eno peknô...“ a bozkajú ho. Niekedy aj na bruško, alebo aj na zadočok.
Gálik: Zaužívané na Dolnej zemi a význam mu je pyštek, žliabok na hrdle píšťalky, gerega(melón) a dyňa sa gálikujú, aby sa zistilo, či sú zrelé, zemiak sa krája na gáliky = okrúhle platky (nie krížalky, kržky), mrkva sa krája na gáliky. Gálik vlastne predstavuje vzorku niečoho. Obyčajne, gálik má okrúhlu podobu. Jedine melón a dyňa má hranatý gálik. V Slovníku nie je zastúpené. Východiskom mu je guľa, guľaté. Gamba: Pera, v pl. aj ústa, ich vonkajšia časť. O tomto slove Machek poznamenáva, že nie je z poľského geba = huba, ústa, ale je domácim expresívnym útvarom. V staročeskom bolo kabelka = ústa, huba a toto, gamba predstavuje „zhrubnuté“ kamba, zosilnené aj hláskou -m-, až sa konečne aj spoluhláska K(amba) posúva v expresívnejšiu, v G- a vzniká gamba. (Jungman-Koníř) Podľa vlastného náhľadu, je možné, že tu máme pôvodne keltské slovo, írske gob = zobák, ústa, pysk, pyštek, zobať, gálske gob = r/v, z čoho v starofr. go(u)be = plné ústa, nádor, napuchlina. Ganec, gance: V Slovníku nie je. Zaužívané v slovenskej enkláve na Dolnej zemi s významom druhu sedliackého jedla z cestoviny, v podobe malých knédlikov, buchtičiek, väčších halušiek. Cesto sarobilo zo pšeničnej, ale neraz aj z kukuričnej múky, s pridaním uvarených zemiakov . Po vymiesení, masa sa vyvárala, po čom sa gance posypali makom, medom... V príbuzenstve bude asi talianske gnocchi = gance, ktoré slovo je tam úplne izolované. Najskôr tam predstavuje výpožičku z niektorého slovanského jazyka, kde v srbh. máme gnječiti, gnjaviti = gniaviť. O týchto slovách, ich pôvode, rad naších etymológov chybne predpokladá germanské zázemie. Slovenské gance, gniaviť je v príbuzenstve so sans. ghacc = tlačiť, stláčať, tlačenica, gacu = kúsok chleba, v hindu gijolna = tlačiť, stláčať rukou, ghat = formovať, dávať mu podobu. So všetkým súvisí aj tochárske B kante = chlieb, kde D.Q.Adams predpokladá protoindoeurópsky koreň gnedh = tlačiť do jednej masy, stláčať, prešovať, gniaviť a toto dáva do súvislosti so staroanglíckym cnedan = súčasné kneed = miesiť. Toto prirovnáva ku cirkevno slovanskému gnesti = tlačiť, stláčať, gniaviť a staropruskému gnode = koryto na miesenie chleba. Všetko asi bude súvisieť aj so slovom knedlík, pri ktorom slove Machek predpokladá výpožičku z juhonemeckého Knödel. Gate: Viď Kap. 4. Galôn: Viď Kap. 4. Gazda: Viď Kap. 4. Gédžo: Prezývka Srba žijúceho na Balkáne, v Srbsku, v kraji, ktorý svojho času tvoril tureckú otomanskú říšu, čiže pod tradičnou hranicou na Dunaji a Sáve. Srbi stáročiami viedli gerilský odboj vôči Turkom. Turkov sa prepadovalo hlavne v noci. V noci sa aj pohybovali z miesta, na miesto. Týchto srbských „hajdúkov“ Turci nazvali Gece (Gedže), čo znamená noc, nočný vták, ba aj kuvik. Týto Srbi zo Srbska, Gédžovia, do naších krajov každoročne privážali mladé prasiatká (hlavne druhu mangulica), ba stali sa na čas aj hlavnými zásobovateľmi mladých prasiatok. Ľudia si od nich kupovali a doma si to vychovali. Obyčajne sa kupovalo, že koľko je členov v rodine, toľko sa má zabiť svíň, lenže v takom väčšom hniezde, vždy sa našlo nejaké prasiatko, čo kuľhalo. Zaostávalo. Nepriberalo, ako tie ostatné, nuž gazdovia zvykli takéto prasiatko nazývať aj gédžom. Proste význam slova sa posunul z mena dodávateľa, na meno podradného prasaťa. Gepiť: Ukradnúť. Aj u nás predstavuje skorej slengové slovo, kým v Slovníku slov. jazyka vôbec nejestvuje. V prípade tohoto slova nejde o príbuznosť, súvis s tureckým cep (džep) = vačok, vrecko, alebo srbh. džeparoš = vreckový zlodej, či aj maďarským zseb = vrecko, alebo žeby bolo odvodené z názvu plemena Gepídov. Máme tu príbuznosť so sans. ghrpta-= vziať, schmatiť, z ktorého sa vyvinulo v jazyku pali gheppati, v hindu ghepna = brať prstami, kým v prakrite je len ghep = vziať, brať prstami. Gerega: Bežné slovo slovenskej enklávy vo Vojvodine, s významom melón. Ide tu o adaptáciu maďarského görögdinnye = grécka dyňa, melón. Gidráň: Viď Kap. 4. Gígeľ: Najesť sa do gígľa = najesť sa až po krk, gágor, Adamovo jabĺčko, po hlavu, do sýtosti. Súvisí so slovanským grlo / hrdlo, ako aj sans. variantami pre krk, hrdlo, hrtaň – kanthá, ghicca-, ghencu-, gicca-, gicci < ghart =" krk,">Guča: Niečo zhluknuté, skrútené, zmotané, hrča, gundža. Príbuzné ku sans. guccha = zväzok, bukét kvetov, ktoré v prakrite už nadobúda aj význam zväzku, strapca, viazaničke ovocia a v následných jazykoch aj batôžka, hrče a pod. Tesne súvisí s ďalším slovom gunja (gundža) = zväzok, strapec, batôžtek, viazanička. V peržskom jaz. ghucha = kohútov hrebeň. Guča, etymológia slova, tesne súvisí s guľou. Gugáň: V Slovníku nie je, ale vo vojvodinskej enkláve sa pod týmto chápe druh holubov, kde samec sa pri hrkútaní nadúva. Vlastne nadúva sa mu krk. Toľko sa mu to zväčší, že vypadá, ako by tam mal nejakú guču. Práve odtialto aj vychádza jeho názov. Gumalastiga: Skáče, ako keby bol z gumalatigy. Chybne zachytené guma elastica. Gumišicer: Prak, gumipuška. Zložené slovo, kde v prvej časti máme guma a v druhej pôvodne nemecké schützen = strieľať. Guňa: Dula. Druh ovocného stromu a jeho plod jablkovitého tvaru. Čes. kdoule, staršie kdúle, poľ. (g)dula, ukr. (h)dulja, bul. dulja, srbh. dunja. Príbuzné je ku ang. quince = dula gréckemu kudónion malon / κυδώνιον μαλον = kydonské jablko. Názov sa vzťahuje na grécke mesto Cydonia, teraz Canea na Kréte. Všetky názvy majú východisko práve tu. Dolnozemské guňa asi predstavuje staršiu podobu slova dula. Gurdža: Nár., expres. Výskyt vo Vojvodine. Význam slova je malý starý domoc, chalupa, biedny dom a pod. Asi sme ho dostali cestou cigánskeho jazyka. Peržský gurdji = domec, chalupa, koliba,Gruzínec, sluha, druh psa. Prešlo i do tureckého jazyka v podobe gurdži, osetského gurji = Gruzínec, koliba. *V chetejskom jazyku gurta = ohradený priestor, chránený, uzatvorený priestor. Vypadá, že chetejské gurta bude súvisieť so slovom jurta = stanové obydlie u niektorých kočových národov Ázie, za ktoré slovo sa predpokladá turecký pôvod, avšak ak je tu súvis, tak jeho východiskom skorej bude jazyk Indoeurópanov, lebo toto chetejské a peržské slovo súvisí so sanskritovým ghara = dom, kde sa predpokladá ie. koreň *gwhoro-. Odtialto vychádza rad slov v indických jazykoch, ako ghara, gharu, kher, khar... všetko s významom dom, chyža.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Pokračovanie nasleduje...

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com