Sim / Simargel
Tohto boha sa spomína už v tzv. Lavrentskom letopise (980.rok), ale ako boha Jazýgov. Zachytáva ho však aj „Povest vremennych let“, a to ako jedného zo slovanských bohov. Celý rad vedcov sa pokúšalo prijsť na stopu pôvodu boha Simargla a vzniklo viacej teórií.
A/ Ak sa prihliadne na lotyšské slovo saims, saimu virs, dopracujeme sa ku významu: veľký, ohromný, gigant, bytosť, tvor, či v prípade uváženia slova seime, dostali by sme „velikán“.
B/ Ak by sa jeho meno dalo do súvisu so semeňom, na povrch vypláva atribút plodnosti.
C/ Ak sa mu meno prirovná ku starogréckemu jazyku, ku slovu séma, tak už tu máme význam ako znak, znamenie, signál, rozkaz, úkaz, pečať a pod. kým v druhej časti by figurovalo réglou, čo už znamená poriadok, správca, spravovateľ, „reguľa“, „regulátor“ atď.
D/ Ak sa hľadá súvislosť s Bibliou, tak vedci ho prirovnávajú ku biblickým menám Asimáth, Ergél.
E/ Boli aj takí, čo siahli až do jazyka Egypťanov a „zistili“, že tu ide o kombináciu mien Sém + Hrakles.
F/ Meno predstavuje kombináciu slov sima + rgľa a význam by teraz bol „božstvo čeľade“. (Sim + chlieb, lebo rgľ = raž.)
G/ Meno Simargla vychádza z mena starého írskeho démona, Simorga.
Odhodiac všetky možné a nemožné predpoklady, na povrch vychádza fakt, že tu najskôr ide o pôvodne neslovanské božstvo. Prišiel k nám z cudzích chotárov. Tento predpoklad podporuje aj skutočnosť, že mu nevieme najsť koreň názvu a tým pádom nejde nám ani o úplné definovanie okruhu jeho pôsobenia.
Jazýgovia boli kočovým kmeňom a v posledných storočiach starého letopočtu zdržiavali sa hlavne pri Čiernom mori a len niekde v I. st.n.l. prenikajú aj do oblasti medzi Dunajom a Tisou.
Keďže aj Íri (Kelti) poznajú démona Simorga, môžeme predpokladať, že sa s týmto menom a silou boha stretli niekde v čase ich (írskeho, keltského) posúvania sa na západ, čo je predsa veľmi dávno. Niekde v X.st. pred n.l. Tu, na ceste, určite prišli aj do styku s plemenami Turkomanov, bojovali s nimi a tak z turkomanského božstva Simargel, vznikol démon Simorg.
Sporiš
Pozitívny duch v našej mytológii. Dbá o polia a majetok gazdu pred zlodejmi, ale aj ohňom. Stráži to, čo si človek dopestoval. Jeho meno tesne súvisí so slovenským sporý = výdatný, hojný, obsažný, efektívny. Viď Sporý.
Striboh
Slovanský boh vetrov, avšak o jeho pôvode sú rozličné teórie a ako po pravidle, keď sa nám jazyk a mytológiu snažia vysvetliť neslovanskí vedci, menovite nemeckí, bude tu chyba, ktorú si naši vedci prevezmú ako spoľahlivý fakt (veď aj cudzinci tak hovoria a oni vedia). Táto chyba, či neraz aj tendenčné vysvetlenie sa nám potom ťahá celou škálou „vedeckých“ prác. (V etymológii je na stovky chybných, až tendenčných vysvetlení.)
A/ Stribog sa k nám dostal od Írov, kde svojho času jestvoval ako Sribagha, Šribagha, čo by predstavovalo najvyšší, vznešený boh.
B/ V sanskrite sa spomína boh Crisomadevas, čo by znamenalo najvyšší, vznešený boh.
C/ S prihliadnutím na slovanské jazyky, Striboga môžeme vysvetliť aj ako strojiteľ dobrého, lebo teraz by tu dominoval koreň strojiti.
D/ Je možné, že v jeho mene sa skrýva taký význam, ako je stierač, triebič (srbh. trebiti = čistiť, holiť, luskať, hubiť, ničiť, ískať blchy atď.) z čoho by sme teraz dostali, že tento boh bol rušiteľom dobrého, ničiteľom hodnôt.
E/ Podávajú sa aj germanské paralely, ako sú slová streiben, strit, ba aj lotyšské styreti, styrti, styrtú atď.
F/ Pokúsilo sa ho dať na úroveň Jupitera, Zeusa, lebo vraj jeho meno môže znamenať aj Paeter Bhagos = boh otec.
Keďže nám tu, na prvý pohľad, etymológia nepomáha, možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, aké vetry duli a dujú v oblasti slovanskej pravlasti, lebo Stribog je bohom vetrov.
Slovanská pravlasť bola hlavne šíra rovina, „ozdobená“ barinami, močiarmi. V takejto oblasti aj vetry sú silné. Zachytávajú pomerne širokú oblasť, ale predsa nie sú toľko rušivé, ako napr. cyklóny, tajfúny, tornáda, hurikány, ktoré na svojej púti všetko ničia, rušia, stierajú z povrchu zeme.
Ak uznáme, že tu ide o meno utvorené kombináciou slov, tak v druhej časti nám figuruje bog, boh (viď Boh) a otáznikom je nám iba prvá časť, Stri-.
V snaskrite je slovo STR, strnati, strnité, kde pod znamiekom R máme bodku, ktorá predstavuje samohlásku, čo môže byť aj „I“, takže vo výslovnosti by sme už mali stri. Toto je už blízke ku nášmu strieť, prestrieť, trúsiť, roztrusovať a pod.
U Grékov sa stretneme so slovom stórnumi, v latine so sternere a obe znamenajú trúsiť, roztrusovať, rozširovať. Grécke stroma = stlať (posteľ), stromné = posteľ. Lat. stramen = slama, storea = slamenica, storus = posteľ, stratus = roztrúsiť, prikryť (vydláždiť cestu kamením), z čoho vyšla strada, ang. street, nem. strasse = ulica, cesta.
Sans. STŔ, predstavuje variantu slova STR (viď), ale význam sa už posúva na oblohu, na hviezdy. Blízke mu je grécke ástér = hviezda, avestínske star = r/v, lat. stella, nem. stern, ang. star, všetko je hviezda.
Stribog by teda vo svojom mene, ako boh vetra, najskôr skrýval jeho základnú vlastnosť. Po šírom poli je roztrusovačom, rozsievačom semien rastlín, ale aj roztrasovačom nazbieraného sena, roztrusovačom smetí. Proste je to boh roztrusovania.
Sudičky
Tri dcéry boha Proveho. Ich otec, boh práva, správnosti, súdu, osudu, dal im do dedictva veštenie budúcnosti. Obyčajne navštevovali domácnosti novorodeniatok a tam, priamo nad kolískou, veštili, predpovedali budúcnosť nového člena rodu. Viď Súd.
Svantovít / Sventovít, ale aj Svatoviest
Rímsky boh Janus bol vraj dvojtvárny, čiže mal dve tváre. Jednou sa pozeral napred, do budúcnosti a druhou nazad, do minulosti. Videl čo je pred nim a čo je za nim a práve preto aj prvý mesiac v kalendáry nosí jeho meno. Aj on bol nejakou Alfou a Ómegou. Slovanský Svantovít videl toho ešte viacej. Mal až štyri tváre, či štyri krky a štyri hlavy. (Všetko závisý kde a ku akému opisu, či aj zobrazeniu sa dostaneme.) Videl, díval sa na všetky štyri svetové strany. Nič mu neušlo. Všetko videl a aj všetko počul, nuž aj všetko vedel. Bol vševedúci a i všemohúci. Bol ochrancom plodnosti a to ako pri ľuďoch, tak aj pri statku, ba aj majetku celkove, z čoho pokročil aj na rebrík boha osudu. Keďže bol silný, nebojácny a nadovšetko aj múdry, stal sa aj bohom vojny a ako každý vojak, mal aj vlastného koňa. (Po „utiahnutí“ sa Roda, na seba prevzal rad jeho funkcií – vypadá, že aj na slovanskom Olympe prebiehal nejaký boj s Titanmi.) Tento kôň býval v jeho chráme a smelo sa ho jazdiť iba v noci, keď ho už nikto nemohol vidieť. Cez deň, len najvyšší kňaz mal povolenie, či česť, na neho si aj vysadnúť. Tento kôň bol nie len božský, ale vedel aj predpovedať budúcnosť. Keď kňaz do zeme zabodol dve kópie, koňa sa nahnalo prejsť pomedzi ne a podľa jeho polohy ku kópiam, prípadnému dotknutiu sa kópii, kňaz zvestoval dopad planovanej akcie. Obyčajne výsledok vojny.
Keď sa veriaci Slovan, v hlbokej modlitbe obrátil na Svantovíta, tento mohol pomôcť v každej situácii, len ak to chcel. Ak nechcel, nepomohol, to znamenalo, že veriaci je nedostatočne veriacim.
Už zo samého mena vidíme, že to bol boh vševeda. Vedľa neho, Svantovíta, jestvovali aj ďalšie varianty viachlavých božstiev, ako napr. Jarovít, Porevít, Rujevít, Triglav atď. V ich menách sú ukryté sféry zasahovania do života ľudí. Napr. Rujevít vraj mal až sedem hláv, Porevít tiež štyri, kým skromný Triglav, mal len tri.
Svarog / Svarižič
Toto nám bol boh ohňa a jeho moc a sláva s nástupom kovovej doby sa preširuje, vzrastá a upevňuje sa medzi Slovanmi. Vypadá, že jeho zrod je spiaty priamo s prvými poznatkami dôležitosti ohňa a jeho sily pri tavení kovov. Už aj same meno udáva, že bol schopný spájania, zvárania všetkého. Keďže oheň bol v jeho moci, ako aj spájanie a zváranie, stal sa aj bohom kováčov. Ako bohovia tam hore, tak aj ľud, majstri, tu dolu, na zemi, bavili sa týmto vznešeným remeslom. Kto bol majster kováč, ten aj majetkove lepšie stál a netrvalo dlho, aby si Svarog prevzal aj funkciu rozsievača bohatstva. Kto je bohatý, toho peniaz urobí aj múdrym a tak Svarog sa stáva aj bohom na prinášanie,dávanie a ochranu zákonov, ale hlavne sudcom, ktorý i vedľa všetkej tejto zodpovednosti, na starosť si berie aj monogamné manželstvo.
Najviacej stôp po Svarogovi nachádzame vo východnej časti Nemecka a v Pomeránsku. V krajoch, ktoré svojho času obývali slovanské plemená.
Po ukončení vojnových nepriateľstiev, ukorystené vojnové vlajky, štandardy sa donášali do jeho chrámov a kládlo sa ich ku jeho nohám. Kňazi medzičasom na jeho oltár prinášali rôzne obete. Neraz aj ľudské. Zajatcov.
Synom Svaroga bol vraj Daždbog, ale sú pramene, čo tvrdia aj opačne...
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Pokračovanie nasleduje...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára