Etymológia - H

Hajckať: V Slovníku ho nieto. U nás, na Dolnej zemi je zaužívané ako ľudové expresívne, vulgárne slovo, s významom utierať si zadok šmíkaním (hajckaním) po tráve. Pes sa hajcká. Čes. hajcat, hejcat = hladiť, pohladiť, hýčkati = láskať. Údajne tu ide o slovný útvar pestúniek detí a adaptáciu nemeckého Heiz = teplo, teplosť. Pestúnky preukazovali lásku, teplosť ku ďeťom hladkaním ich po hlavičkách, tele, nuž medzi ľudom sa to poplietlo. Z teploty vzniklo hajckanie = hladenie a odtialto sa to už prešírilo aj na zhajcnúť sa = skĺznuť sa, šmiknúť sa, hajcnúť zaucho = šmiknúť zaucho, ba prešlo i v hajzeľ.

Hajde: Neraz počuť aj hajda, hajdy. Citoslovko, ktorým sa vyjadruje poháňanie, pobádanie na niečo, do niečoho. Paralelné mu je poď, poďme. Čes. hajdy, hejda, poľ. hajdy, hajda, hejda, ukr. hajda, gajda, rus. hajdá, aidá, srbh. hajde, aide, slovín. hajdi, bul. chajde, nem. heidi, heda, maď. hajde, hejd, rum. hai, (h)aida, tur. haydi, hadi, haydä, hajdá, tatar. aida, äidä atď. Podľa ruského etymologického slovníka (spomína sa rad autorov), toto slovo predstavuje výpožičku z tatarského jazyka. V českom et. slovníku, podľa výkladu J.Janka, ide tu o slovo vyjadrujúce výraz prudkej radosti, alebo pobádaniu na prudký, rýchly pohyb, čo predstavuje „výraz všeobecne ľudský, alebo aspoň v priestore juhovýchodnej Európy a priľahlého ázijského územia. Zakončenia na -y sa širilo z českého územia, na -e, z tureckého a na -a z poľského.“ Nemecké heidipritsch bude najskôr výpožičkou z českého, hajdy pryč. Douglas Q. Adams, v „Dictionary of Tocharian B“ (str. 60/61) pri rozbore tochárskeho B „i“ = ísť, cestovať, putovať, nepriamo sa dotýka i slova hajde. Hlavne pri rozbore protoindoeurópskeho slova pre ísť, *hidhi, hite, hiyeh. Komparuje to s bežnými ie. jazykovými útvarmi na vyjadrenie akcie idenia, ísť. Zaujímavé sú najmä jeho príklady z arménskeho jazyka, ako ijanem = šplhať sa, grécke oíkhetai, eíkhetai = odchádza, ide ďalej a lit. eigá = smer, cesta, kurz, chod, dráha, trať a pod. Keď sa prihliadneme na praslovanské jъdu, nemecké gehen, germanské *ghe(i) a sanskritové yáhati = všade je tu význam ísť, ako aj protoindoeurópske (viď vyššie), vynára sa nám konekcia medzi slovom hajde a slovami ísť. Nejde tu o žiadnu výpožičku z tatarského, tureckého atď. jazyka, ale o vlastné ie. slovo.

Hajka: Hon, naháňanie, lov s honelníkom; rázia. V SSJ ho nieto, avšak u nás je pomerne frekventované. Možné je, že tu ide o výpožičku zo srbch. hajka = r/v. Podobu najdeme aj v sans. hánati, v RV hanti = udierať, zabíjať. Stojí tesne vedľa hnať, honiť (k vôli uloveniu, zabitiu, získaniu potravy).

Hajla: Nár. expr. kurva, prostitútka. V SSJ nie je. My sme ho dostali buď od Srbov, alebo Turkov, avšak tu ide o pôvodne arabské slovo, fa`ila = kurva, prostitútka. V tejto podobe a v rovnakom význame je zastúpené aj v súčasnom peržskom jazyku.

Hajóv: Viď Kap. 4.

Hala: Mimo hala, ako sieň, dvorana... ktorého etymológia siaha do ger. jazykov, ale súvisí s naším haliť, zahaliť = schovať, skryť, v nárečí máme aj hala = búrka, nečas, víchor, krupobitie. V Slovníku ho nieto. Stojí vedľa nemeckého a holandského hagel, ang. hail = ľadovec, krupobitie, čo podľa oxfordovho et. slovníka je príbuzné ku gréckemu káchles / κάχληξ = štrk, kamienky (súvis s naším kachle). Slovenské hala má však aj širší význam (búrka, nečas, víchor...) a približuje sa ku sans. hala = rýchly, nečakaný pohyb, trasenie, otras, výkrik, z čoho v jazyku pali nadobúda aj význam rev, revanie, zavýjanie a v iných ind. jazykoch aj nepokoj, nekľud, zmätok, blesk... či približuje sa aj ku menu Ilia, Eliáš (vtedy, na jeho deň bývajú búrky) atď. Koreňom je hal, hall = hýbať, triasť. S týmto súvisí aj robiť ako hala = robiť veľmi rýchlo a šikovne.

Halát: Náčinie, náradie (halát obuvnícky, kováčsky, stolársky...) V Slovníku ho nieto. Vo Vojvodine predstavuje výpožičku zo srbh. alat = r/v, avšak aj tam sa dostalo cestou tureckého halat = povraz, lano. V peržskom jaz. alat = náčinie, náradie, zariadenie, stroj, výstroj, výzbroj, uzda, máre a pod. Údajne tu ide o adaptáciu pôvodne arabského slova (F. Steingass), avšak spoliehajúc sa na iné pramene, toto slovo sa medzi Arabov dostalo z latiny cestou „výzbroje“ lodí. Rimolatínsky altiare, lat. altus = vysoko a hlavne rímska podoba sa ujala medzi vtedajšími námorníkmi v zmysle povraz, lano, lanové zariadenie na lodi, predná časť lode, kde sa pripevňovali laná a povrazy držiace stožiar atď. Z tohoto sa vyvinulo starofr. haucier, súč. hausser = stožiar, ang. hoist, dolnonem. hissen, hiessen = stožiar, staronór. háls = predná časť lode atď.

Halavý: Pažravý, pachltný, rýchlo jediaci. V Slovníku ho nenajdete. Vypadá, že slovo sme dostali cestou cigánskeho jazyka a i keď z časti (rýchlo jediaci) upomína na predošlé hala, predsa jeho etymológia bude na inom mieste. V sanskrite khádati = žuvať, hrýzť, z ktorého sa vyvinulo arménske cigánske xaliv (chaliv) = mäso a európske cig. xalo (chalo) = jesť.

Hambár: V Slovníku slov. jazyka jestvuje, ale s poznámkou, že tu ide o pôvodne maďarské slovo. Chyba. Význam hambára je sýpka na zbožie, komora. Hambár bol na každom sedliackom dvore. V ruskom a ukrajinskom et. slovníku ambár = r/v, sa zaraďuje ku turecko – tatarským slovám. Zase chybne. Český hambár, rus. ukr. poľ. bul. mac. srbh. ambar. Do turkomanských atď. jazykov, toto slovo sa dostalo buď priamo z peržského, alebo okľukou, cez arabský. Per. ambar = naplniť do vrchu, úplne. Príbuzné je ku ambar-khana = magazín, sklad (F.Steingass). Do arabského preniklo ako anbar a využité je pri slove jantár. (Vlastnosťou jantáru je, že „zaobalil“ vtedy žijúci hmyz.) V celej rovnici problém predstavuje, kam teraz zaradiť peržské ambar? Keď arabské anbar vzniklo na podklade peržského ámbara- = obkľučujúce, okolo, obloha, rúcho, šaty, ktoré v širšej podobe sa vzťahuje aj na obkľučovať, prikrývať, chrániť, ochraňovať, uschovávať atď. atď. (Ch.R.Lanmann) musí mať príbuznosť aj v sanskrite a tu je kambalá- = prikrývka, deka, pokrovec, vlnený pokrovec, horné rúcho. (R.L.Turner) Sanskritové ámbara už stojí celkom blízko ku gréckemu a latinskému ambi-, amfi- = okolo, vôkol, kde svoje východisko má aj amfiteáter, ambient atď. ba aj medzinárodné slovo ambaláž(a) = obal, ktoré nepozná ani Slovník slov. jazyka.

Harambaša: Vodca, náčelník hajdukov na Balkáne (v gerilskom odboji vôči Turkom). Tu máme zložené slovo. Prvým elementom je haram, ktoré svoj pôvod čerpá z arabského haram = náboženstvom zakázané, zlé a v tomto význame prešlo aj do tureckého jaz. kde nastal posun aj na zbojník, zlodej. Druhým elementom je baša, ktorého východiskom je tur. baş = hlava, pohlavár, náčelník, vodca.

Harangovať: Popudzovať, štvať, burcovať, podpaľovať. Fr.ang. harangue. Pôvodne germanské slovo plemena Frankov, *xarixring- = zhromaždenie, zoskupenie, ger. xarja- = množstvo, zástup, dav, xarjaz = armáda, čo sa už približuje ku lit. karias = armáda, grécky koíranos / κοίρανος = vojenský náčelník, vojvodca, vládca, pán.

Harať: Kradnúť, vykrádať. V Slovníku ho nieto. Blízke je ku hindu harak = brať, odnášať, kradnúť, klamať a sanskritovému hárana- = odnášanie, branie, násilné branie, kradnutie. Koreňom je ie. hr = vziať, nosiť. V chetejskom hara = zničiť. Súvisí s harášovať = krik, hurhaj, lebo keď sa niekomu niečo násilne berie, tam je veru aj krik a hurhaj. V hindu sa toto posunulo na harak = brať, kradnúť, neporiadok, anarchia, zmätok, hluk, krik a odtialto prešlo do tureckého, ako haraza = zvada, krik, hurhaj. Tu má svoje východisko aj turecké haráč = daň, daň z krvy, násilné branie kresťanských detí, ba aj harcovať = boj, bitka, zápas, bujná, hlučná a veselá zábava...čo sa všetko zvádza ku ku zvade, nesváru, súpereniu a smeruje ku nášmu slovu hrať sa, (i)grat(i) a brať, hrsť atď.

Hasna: Úžitok, osoh. V Slovníku ho niet. Prevzaté zo srbh. hasna = r/v, avšak aj tam prišlo z tureckého hasilat = vyrobiť, výrobok, zisk, výnos, výsledok, návrat, dôchodok, príjem. S týmto slovom sa zaoberá aj V.I. Abajev (Osetský etymologický slovník) a napočituje možné komparatívne slová (neraz aj chybne), ale predsa vidieť, že aj toto slovo koniec koncom, svoj pôvod čerpá zo starého peržského jazyka.

Haspra: Druh závory na dverách. Ang. hasp, nem. Haspe, starý hor. nem. haspa atď.

Hášov: Rýľ, nástroj na ručné kopanie pôdy. V Slovníku nie je. Prevzaté z maďarského ásó = rýľ. Príbuzné ku tureckému taš = kopať, ryť, ktorého východiskom je peržské taš = sekera, „kresačka“, avestínske taš = vyrezávať (napr. sochu), slovanskému tesať, lit. tašyti = obtesávať, okresávať, sanskritovému taks = tesať, z ktorého vychádza napr. v jazyku baškarik sam-taćh = rýľ, hášov, či doslovne škriabak zeme“. Všetko sa zvádza ku sans. koreňu khan = kopať, ryť, z ktorého vychádza khanítra = hášov, rýľ, nástroj s dlhou rúčkou na kopanie pôdy, khanta, khunti, khanti atď. = rýľ, hášov.

Hát: V Slovníku nie je. Zaužívané na Dolnej zemi vo význame teda, nuž. Vypožičané z maďarského jazyka, avšak pôvod je indoeurópsky. Viď No hát.

Pokračovanie nasleduje...