Triviality 1

Triviality

Už same slovko trivia, či ako to podáva Slovník slovenského jazyka, trivialita má význam: všednosť, otrepanosť, banálnosť, ba možno sem priložiť i nepotrebné vedomosti a pod. je však zaujímavé. Pôvod slova nachádzame v v latinskom jazyku a vzniklo spojením slov tres, tria = tri, čislovka tri + via = cesta, ulica, spôsob, metóda a pod. Údajne toto slovo vzniklo z faktu, že neďaleko Ríma (už von z mesta), stretali sa tri cesty. Na tejto križovatke si ženy, dedinčanky obyčajne robili oddych na ceste do Rímu, alebo z Ríma, domov. Tu sa vymieňali novosti, klebety a získavali nepotrebné múdrosti.
V stredoveku po tomto slove siahajú vzdelanci a využívajú ho už v prenesenom zmysle, na označenie troch najnižších, z kategorie siedmich liberálnych umení: gramatika, retorika a logika, ktoré dali pod spoločný názov trivialis.

Niekomu potrebné, niekomu nepotrebné "triviality" zvážite to sami...
Keď si Angličan, nie iba on, chce vyskúšať písací stroj, tak napíše : The quick brown fox jumps over the lazy dog. V tejto vete sú zastúpené všetky písmená abecedy.

Skúste znásobiť: 111.111.111 x 111.111.111 = 12.345.678.987.654.321.

Štyria králi v kartách vlastne aj reprezentujú štyroch veľkých kráľov. Pikový kráľ ( žaluď) = kráľ Dávid. Kráľ v trefe ( ďatelinka, zelený) = Alexander Macedónsky. Kráľ červený, srdce = Karol Veľký a guľový kráľ = Július Caesar. .................

Zapaľovač bol vymyslený skorej ako zápalky.

Pštros má väčšie oko, ako mozog.

V Rusku až vyše 10 percent vládnych príjmov prináša daň z obratu na vodku.

Svetlo.
Rýchlosť svetla je vyše 300.000 km. za sekundu a vezme mu vyše 8 minút, aby sa dostalo na Zem. Jeho rýchlosť bola vymeraná Olafom Roemarom z Dánska, ešte v 1676. roku. Svetlo je v podstate energia, jediný druh energie, ktorý môžeme vidieť. Lord Isaac Newton bol prvým na svete, čo dokázal, že svetlo je vlastne zmiešané z farieb. Tento experiment konal v rokoch 1665 - 1666.
Včely
Matka včelieho úľu je schopná znášať až 15.000 vyjíčok denne. Takáto výkonnosť matky trvá len zopár týždňov. V priemernom úli žije asi 50.000 včiel..
Rastliny
Veľmi malý počet rastlín dokáže žiť v extrémnom chlade, avšak Žltý mak a arktická vŕba prosperujú aj v arktickom kruhu, kým v Himalájach, vo výške až 6400 metrov dokáže kvitnúť počet rastlín.

Jednotlivé druhy austrálskeho eukalypta ročne narastú aj do 10 metrov.
Rekordný počet lístkov na ďateline štvorlístkovej, bol 14.
Mapy
Predpokladá sa, že prvá mapa na svete bola vyhotovená v Babylónsku, ešte pred asi 5000 rokmi. Hlinená tabuľka z tejto oblasti, ktoréj vznik sa dáva do doby asi 2.500 pred n.l. znázorňuje niečo, čo sa podobá rieke a pohoriu vedľa rieky
Typická mapa po sebe má čiary vodorovné a kolmé, podľa ktorých sa určuje zemepisná šírka a dĺžka. Tieto čiary za svoj vznik vďačia gréckemu vedcovi zememeračovi a kartografovi Ptolomejovi Claudiusovi z Alexandrie, ktorý žil v čase imperátorov Hadriána a Antóniusa.

Mapy nás vždy fascinovali. Prvé mapy vyhotovené v Európe, vznikajú v 14. storočí, čiže od roku 1300. Vzťahujú sa na pobrežie stredomoria, ktoré zachytávajú v detailoch, avšak komu pripásať vznik tkzvZeno mapy? Odhaduje sa, že táto mapa vznikla niekde v roku 1380. a na podivenie, na nej sú dôkladne zachytené pobrežia Nórska, Švédska, Dánska, Nemecka a Škótska, ako aj rad ostrovov, ba čo viacej, je tu aj Grónsko (Greenland) presne vystihnuté, ba aj bez ľadovej prikrývky. Vypadá tak, akoby túto mapu maľoval niekto ešte pred poslednou ľadovou dobou. Tri ostrovy, rieky a pohoria, čo sa nepodarilo verifikovať až do 1947 - 49. roku, kedy francúzska polárna expedícia potvrdila správnosť tejto mapy. Na určenie zemepisnej dĺžky je potrebný presný chronometer a tento sa objavuje len v 1765. roku.
Jestvovanie Antarktiky, ako ľadového kontinentu sa potvrďuje len v 1819. roku a Zaucheova mapa z roku 1737. črtá presné pobrežie tohoto kontinentu, udáva, že tu ide vlastne o dva ostrovy (čo sa potvrďuje len v roku 1968.), ktoré vôbec nie sú pod snehovou prikrývkou a pod Mapa z roku 1531. vyhotovená Orintuosom Fineusom udáva rozmery Antarktiky, ktoré zodpovedajú aj súčasným najpresnejším mapám. Z tejto mapy badať, že stred tohoto kontinentu sa začína plniť snehom, ale rieky a fjordy, o existencii ktorých sa len teraz dozvedáme, už sú tam. V súčasnosti sú kilometrami hlboko pod ľadovcami Kartografovia renesancie nikdy netajili, že svoje mapy prekresľujú zo starších máp o pôvode ktorých nemali tušenia. V 1559.r. vzniká tkzv. Hadži Ahmedova mapa kde je zachytené západné pobrežie amerického
kontinentu a Antarktiky. V 1487. roku vzniká Jehudi Ibn ben Zara mapa, kde sú znázornené ostrovy Stredomoria, ktoré sú dnes pod vodou. Mapa sveta z roku 1510. zobrazuje púšť Saharu, ako úrodnú oblasť s množstvom jazier a riek, ba aj ľudských bydlísk, dedín a miest
Najzaujímavejšou, či najzáhadnejšou mapou je tkzv. Piri Reis mapa z roku 1513. Údajne admirál Piri Reis túto mapu zhotovil kopírovaním dvadsiatích starých máp. Ku ich objaveniu došlo počas upratovačiek národného múzea v Top Kapi paláci v Istambule. Vierihodnosť tejto mapy preverovali aj američania a na podiv, zistili že je veľmi presná a že podľa dát ktoré udáva, bude mať najmenej 5000 rokov. Niektoré faktá, ako napr. Grónsko (Greenland) je vyznačené nie ako jeden, lež tri ostrovy, budú siahať aj hlbšie do minulosti, o ktorej sa starí Egypťania zmieňujú, ako o Zep Tepi, či dobe snenia.

Autrália je ešte vždy Terra Incognita. Rôzne katalógy o bohatstve flóry a fauny, ešte vždy sa dopĺňajú. Nové druhy sa bežne objavujú. Hlavne čo sa týka hmyzu a flóryPred niekoľkými rokmi v jednej zahodenej, ťažko prístupnej dolinke, vlastne len v jednom jej kúte náhodou sa objavilo zopár starých ihličnatých stromov, ktoré tu nemali byť. Vyhynuli už pred 65 milionami rokov. Aspoň sa tak domnievala veda, na podklade fosílií. Svojho času, ešte pred vznikom
„pravých“ ihličnáčov, tento druh bol vo svete bohate rozšírený. V Austrálii sa však zachovalo niekoľko jedincov. Vedci ich študujú a na plné obrátky sa robia nové sadenice. O pár rokov sa ich dodá na svetové tržisko. Očakáva sa, že budú mať slušnú cenu. Ak vás zaujíma, dostali už aj svoje pomenovanie Woolamai pine“ (Vulamaj jedľa).

Vo svete je mnoho tisíc druhov osí, z čoho Austráliu reprezentuje poriadny počet, plus jeden. Ten jeden je krajne zaujímavý a eluzívny. Predstavuje ohnivko v prechode mravcov na osu. Ako náhodou, nečakane sa objavia v jednom kraji a už sa tam hrnú vedci, ale osí už niet. Zmizli. Výpravy vedcov ich márne hľadajú a domnievajú sa, že vymreli, keď tu odrazu, zase sa zjavia
a zase je zhon. A zase im uniknú
Vo svete je vyše sto tisíc druhov múch, z čoho len v Austrálii je vyše 8000 druhov, ale sú aj “do husta Tie muchy v Európe, keď fúkal vietor, tak nelietali. Schovali sa do škár. Týmto tu neškodí ani najprudkejší vietor. Vždy si veselo lietajú a sú krajne dotieravé. Bez personálneho repelantu na muchy a komárov (komárov je aspoň 228 druhov), do prírody sa nejde, lebo ťa muchy a komáre zožerú.

Vo svete je asi 2500 druhov hadov, z čoho v Austrálii je aspoň 140 druhov a z týchto až vyše 20 druhov je výnimočne jedovatých, ba niektoré sú aj agresívne. Najjedovatejší had na svete je austrálsky Taipan, udájne až vyše šesťdesiatkrát jedovatejší od kobre (okuliarnik indický). Z dvanástich najjedovatejších, na prvých desiatich miestach sú austrálske
a trochu ironický sa tu spomína najjedovatejší kút v Austrálii a vôbec vo svete, turistické mesto Port Douglas v Queenslande. V tamojšej nemocnici len na uštipnutie Taipanom, ročne liečia v priemere asi 86 osôb. Na spáchanie exotickej samovraždy, toto je vraj najidelnejším bodom vo svete. Ak ťa nedostane had, tak určite pavúk, jedovatá stonoha, žralok, morský krokodýl, morský had, modro krúžkovaná chobotnica, „kamenná“ ryba, modrá medúza, zopár druhov „na oko“ celkom atraktívnych mušlí a zanedbať sa nesmie ani dingo, kengúra, vták cassowary a rad inej hávedi.
Nový Zealand je len kúsok od Austrálie a na podiv, tu nieto žiadnych hadov a jedovatých pavúkov. Tieto dva ostrovy sa od Austrálie (a Gondwany) oddelili skorej, ako nás evolúcia obdarila s jedovatou háveďou.

Mladú nevestu si mladomenžel na rukách vnáša do svojho domu, cez domáce prahy. Vypadá to romantické, avšak v úzadí aj tohoto zvyku je nitka, ktorá nás spája s antickou kultúrou Európy, s Rímom, ba až Trójou. Boh Jánus bol rímskym bohom vchodnej brány (z jeho mena máme teraz názov mesiaca januára), avšak rímska bohyňa Vesta, ktorá bola bohyňou ohňa (z toho aj „ohňa“ lásky, srdca), panenskosti, zároveň bola i bohyňou domáceho prahu (dverý). O jej večný oheň sa starali vestalínky,krásne devy z najlepších rímskych rodín, ktoré svoju panenskosť zasvätili tejto bohyni. Ak sa stalo, že zodpovednej vestalinky vyhasol večný oheň, alebo niektorá
z vestalíniek utratila panenstvo, trest bol prísny. Za živa ju zamurovali do steny chrámu. Mladá nevesta, ktorá je na ceste utratenia panenskosti, ani dnes nechce poškvrniť domén Vesty, prekročiť prah budúceho domu, takže je na manželovi, aby ju na rukách preniesol cez dvere, ponad domáci prah. Ináč, podľa rímskych legiend, kult Vesty do budúceho Rímu vraj priniesol trójsky princ Aeneas (po trójskej vojne), všeobecne pokladaný za praotca Rímu


Himaláje majú svojho „snežného“ človeka Yetiho, američania zase Big foot a nezaostáva tu ani Austrália. Údajne tu, hlavne v lesoch Nového Južného Walesu, žije podobný človek, bežne známi pod menom Yowie (Jovy). Telo má chlpaté, smrdí a dosahuje výšku vyše dvoch metrov. Videlo ho vraj už hodne spoľahlivých svedkov. Hlavne v noci, na pustých horských cestách. Je vraj „hanblivý“ a radšej sa vyhne, ako by zaútočil. Jeho prítomnosť poznajú aj staré legendy Aboridžanov. Bunyip je ďalšia tunajšia obluda čo čaká na objavenie. V legendách domorodcov figuruje ako nejaká paralela nášmu vodníkovi, s tým, že nema ľudskú podobu. Žije si v jazerách a číha na ľudí, hlavne nepozorné deti a ženy, ale nezdráha sa uniesť ani ovcu, kravu, koňa, kengúru a pod.
V Austrálii je spústa lokalít, ba aj dedín s názvom Bunyip. Dosiaľ sa v jednotlivých väčších potokoch, hlboko v lese, podarilo urobiť viacej fotografických záberov nejakého veľkého vodného zvieraťa, o ktorom domorodci tvrdia, že je to legendárny rybár. Z fotiek sa dá vidieť, že toto zviera si pláva v potoku a má podobu niečoho, ako poločlovek s chvostom, alebo tu ide o nejaký obrovský druh platypusa. Zatiaľ nikto nevie. Nikomu sa nepodarilo ho ani chytiť a ani objaviť nejaké skutočné artifaktá

:::::::::::::::::::::::::::::(nap. J. Kulík - 2004)

Pokračovanie nasleduje...