30 júla 2010

Spod lipy, pod eukalypt.IV.

Kulik.obr4_thumb[3]  .

.

…pripravuje Ján Kulík

.

IV. Spod lipy, pod eukalypt.

„Úspech má veľa krstných otcov, ale neúspech je sirotou.“

V prvých troch vstupoch zaoberali sme sa len a jedine slovenským spolkom „Ľudovít Štúr“, avšak náš krajanský život sa netočí len okolo tohto spolka, nežijeme len v Melbourne a dejiny Slovákov na tomto svetadieli sa nezačali písať len od II. sv. vojny. Pri písaní, ako o spolku, tak aj evanjelickom zbore „Krista Pána“, všetko je podané veľmi kondenzovane. Podrobnejšie to mám spracované v tej rukopisnej knihe a aj dnešný (kondenzovaný) vstup sa bude opierať práve na tento rukopis.

Len v Melbourne už dlhé roky funguje aj Združenie austrálskych Slovákov (ZAS) a boli tu nejaké pokusy na založenie si aj iných spolkov, združení a pod. Funguje slovenský evanjelický zbor „Krista Pána“ (o tom sme písali), ale je tu ešte aj slovenská katolícka obec a slovenský katolícky kňaz. Svoj vlastný chrám, či nejaké vlastné slovenské stredisko nemajú. Okolo neho sú zoskupení hlavne Slováci zo Slovenska a dolnozemskí katolíci zo Selenče.

Slovenský baptistický zbor (Slováci z Vojvodiny) majú svoje vlastné stredisko a aj svojho slovenského kňaza, Sámuela Sjantu.

Slovenský zbor Duchovnej cirkvi (Pentacostal – Slováci z Vojvodiny) si tiež vystaval svoje stredisko. Kvalifikovaného kňaza nemajú, ale ako kňaz-laik tu je bývalý kulpínčan, Michal Čelovský.

clip_image002

Modlitebňa slovenského baptistického zbora v Sunshine. Na dvore sí vedľašie stavba, ako slovenská škola, knižnica, telocvična a pod.

clip_image004

Budova slovenského zboru „Duchovnej cirkvi“ (Pentacostal) v predmestí St. Albans. Na dvore sú vedľajšie stavby. škola, spoločenksá hala a pod.

clip_image006

Kostol slovenského zbora ev. cirkvi. Vedľa sa vidí spoločenská hala (teraz sa ešte preširuje), „stará fara“ a nevidí sa dvojposchodová budova „novej fary“. Nevidí sa ani športový areál.

Slovenskí nazaréni (počtove sú silní) nejaké ústredné stredisko nemajú. Rozbití sú na niekoľko frakcií, priestory si prenajímajú a keďže v týchto zboroch majú aj hodne Srbov a Chorvatov, služby nie sú výlučne po slovensky, lež z časti, ba až väčšinou, konajú sa v srbochorvatskom jazyku.

Zopár rodín, bývalých členov „Modrého kríža“ sa pripojili ku tunajšej „bratskej cirkvi“ a že sú tam prevažne Austrálania anglo-saského pôvodu, tak aj služby sa konajú v angličtine.

Slováci v Sydney, prevažne zo Slovenska, si tiež vystavali svoje stredisko, ako aj Slováci v Adelaide (väčšina je tiež zo Slovenska, ale je tam aj počet Slovákov z Vojvodiny) spoločne si tiež vystavali svoje vlastné stredisko.

Slováci v Brisbane už nie sú nejak organizovaní, počtove sú slabší. Slováci v Perth sú tiež počtove slabí, ale po prechode kňaza M. Velebíra, občasne sa schádzajú na slovenské služby a sformovali sa v nejakú labílnejšiu skupinku.

Aké sú perspektívy prežitia slovenských organizácií? Odpovedať môžeme len tak, ak si všimneme životnosť krajanských organizácií v USA, v Kanade, v Argentíne, ako aj životnosť etnických organizácií v Austrálii, hlavne tých, čo sú staršie a proces integrácie u nich sa už kočí, kým proces asimilácie poriadne pokročil.

Prvé roky života v novom prostredí si proste žiadajú mať aj svoj etnický spolok, avšak skupina sa nesmie do nich uzavrieť a ako z nejakej klietky, dívať sa na okolie. Spolky sú potrebné, aby sa prisťahovalec, v prípade potreby, mal kam obrátiť, aby sa necítil opustený, zabudnutý, bezradný... a že aj dosiaľ sa každá etnická skupina „posilňuje novou krvou“, na túto úlohu spolkov sa nesmie zabudnúť, ale nesmie sa ani „skostnatieť“, lebo toto už prinesie aj zánik. Spolok musí vedieť reagovať. Vedieť prispôsobiť sa ku potrebám novoprichodiacich a ich potreby sú už iné, ako tých, čo spolky zakladali a zároveň musí sa vedieť prispôsobiť aj ku potrebám starších imigrantov. Ich potreby sú už úplne iné. Musí vedieť, ako vyhovieť aj potrebám potomkov starších prisťahovalcov. Ich potreby sú zase cele iné. Všetci však potrebujú nejakú krajanskú organizáciu. Na vedení je, tie potreby odhaliť a vedieť reagovať. Konečne, aspoň v Austrálii, svojho času jestvovali, ba aj jestvujú spolky prisťahovalcov z Británie. Zakladali ich povojnoví prisťahovalci, lebo ani im život nebol najľahší. Aj oni sa našli v cudzom prostredí a potrebovali si pohovoriť s krajanmi. Pozrime sa aj na Slovensko. Aj tam najdeme spolky „repatriantov“ z Maďarska, Juhoslávie... Prečo? Jazyk im nerobí žiadnu prekážku a predsa tie spolky majú. Človek je spoločenský tvor a ako taký, na jednej strane sa usiluje o zapojenie sa do celkového prúdu, ale na druhej strane vyhľadáva aj spoločnosť ľudí s podobným zaujmom, podobných náhľadov atď. a ak nič iné, tak si formuje nejakú politickú stranu, či stane sa členom nejakého klubu, ako napr. členom klubu filatelistov, hydinárov, horolezcov a pod. Aj náš spolok má šancu na nie len prežitie, ale aj skvelú budúcnosť. Na vedení je spoznať potreby a svoju prácu prispôsobiť ku potrebám. Napr. Prvá generácia prisťahovalcov sa už poberá do večnosti a mnohí sú na tej ceste. Krajania sú nám roztrúsení po najrozličnejších ošetrovateľských strediskách, lebo svoje nemame. Túto potrebu pre krajanov, ako štátne vlády, tak aj federálna, odhalili už niekde v siedmej decénii XX. st. a núkajú štedrú podporu. Na nás je vedieť to aj využiť. Kádre na prevádzku máme, potreba je veľká a na vedení je niečo aj urobiť.

Potomkovia starších generácií materčinu, či jazyk svojich predkov poznajú už len na úrovni kuchynskej reči a aj táto je poznačená importami z jazyka väčšiny, ale ako etnickú cirkev, tak aj etnické spolky potrebujú. Ak pre nič iné, tak poslúžia im v hľadaní si koreňov, príbuzných, návratu ku už „exotickej“ kultúre a pod.

Neraz som tu stretol ľudí s „divným“ priezviskom, slovenským, ktorí nemali ani poňatia, prečo ho majú, ako ho dostali, od koho ho zdedili.

Všetky väčšie a staršie etnické skupiny sa prehŕňajú v starých zoznamoch a snažia sa odhaliť svojich prvých prisťahovalcov. V zozname trestancov prvej floty, Taliani, Gréci... si našli mená súkmeňovcov. Vyšlo to aj Rakúšanom, Židom, ba čiastočne aj Čechom. Vraj prvý Čech, ako trestanec, prišiel sem ešte v 1830. roku. Menoval sa Mark Blucher a pochádzal z Prahy.

Naší drotári a olejkári sotva prenikli aj do Británie, kde by ich zlapali, ako zlodejov a exportovali do Austrálie. Medzi zlodejmi, trestancami, teda nie sme a sotva by sa tam našiel aj nejaký Slovák, ako strážca zlodejov a určite sme neboli ani medzi slobodnými prisťahovalcami.

V čase „zlatej horúčky“ sa to už hemží rozličnými menami a etnické „Dejiny prisťahovalectva“ sú plné „významných“ osôb z vlastného etnika.

Ešte pred „zlatou horúčkou“ prišli sem celé lode akože Nemcov evanjelikov, i keď tu ide hlavne o Lužických Srbov. Tak to udávajú ich mená a aj ich prvá kniha, ktorú si nevedia prečítať. Mal som ju v ruke a robil som nejaký preklad statí. Písaná je v lužicko-srbskom jazyku.

Maďari tu majú svojich prisťahovalcov z obdobia stroskotania revolúcie z meruôsmich rokov a tu sa stretnete s menami: Ernest Levínyi, Ceasar Mednyanszký, Július Rochlitz. Z tejto doby Česi tu majú svojho Lhotského, ale aj ďalších. Poliaci Strzeleckého atď. Skoro všetky tieto osoby spomínajú aj Rakúšania a hovoria, že sú ich. Áno, tu spomínajú aj Josefa Selleny-iho, Hansa von Lipa, Johana Zelebora...Nezabúdajú spomenúť ani bývalého premiéra N.S.W. Nick Greinera, ktorý je po matke aj Slovák a matka mu neraz prišla aj do slovenského klubu v Sydney. Nezabúda sa ani na Dr. Gustava Nosáľa, ktorý sa narodil asi vo Viedni.

Ak by sme, ale bez nejakého historického opodstatnenia chceli aj my mať niekoho „z prvých“, tak predbehneme všetkých. Kľudne môžeme tvrdiť, že Andrej Jelík, dolnozemský Slovák z Baje (neskoršie rodina prešla do Apatína), na svojej ceste do Batávie určite videl aj brehy Austrálie a keď k tomu pridáme jeho mísie po indonéžskom archipelágu, útek od ľudožrútov... skrývanie sa, zase môžeme tvrdiť, že určite videl brehy Austrálie, ba s trochu fantázie, môžeme pripustiť aj to, že tu asi aj vystupoval na pevninu. Áno, jeho život bol plný avantúr a ak sa nerovná Móricovi Beňovskému, tak ho hádam aj prevýšil. Nikto ho však nespracoval do podoby nejakej novely. Ján Čajak ml. má o ňom článok, nejaké kusé informácie boli publikované aj v týždenníku „Život“ a nejaké historické záznami sa najdu vo Viedni a v Amsterdame.

O prvom Slovákovi a toto sa už dá aj overiť, potvrdiť vieme toľko, že bol jezuita, Jakub Longa. Sem bol vyslaný v 1888. roku, ale sa tu dlho nezdržal.

V 1910. roku, na ceste do Tahiti, stavia sa tu aj M.R. Štefánik.

V 1928. roku, parník „Köln“ priváža sem väčšiu skupinu Slovákov, hlavne Oravcov, Liptákov a Spišiakov. Dospolu 160 slovenských prisťahovalcov. Vybrali sa sem na zárobky, lebo v tom čase Amerika už ohraničovala počet imigrantov a keďže niekto zo Slovenska údajne dostal list, že sa tu dobre zarába, vydali sa do sveta aj oni. Kým však loď zakotvila v Melbourne, kým sa poobzerali, už tu bola veľká hospodárska kríza a s ňou aj bieda. Ako všade vo svete. Ten počet Slovákov nás ani toľko nezaujíma, ako to, kto to bol ten človek čo písal list na Horniaky. Nevieme.

Tesne pred II. sv. v krajine žilo vraj asi 350 Slovákov a po vojne, medzi 1948. a 1955. rokom, počet sa zvýšil na asi 2500 – 3000.

Päťdesiate roky už zaznamenávajú aj príchod prvých Slovákov z Vojvodiny (Ján Makovník so synmi, rodina Grexová, Bičiarová, Marčoková...), čo kulminuje v prvých rokoch 7. decénie, lenže dáta týkajúce sa týchto Slovákov, sú krajne nespoľahlivé. Nie sú v kategórii Slovák, lež Juhoslovan a tu, pri prepočitovaní sa uplatňuje percentuálna zastúpenosť národov v Juhoslávii.

Občianska vojna v Juhoslávii tiež zaznamenáva zníženie počtu slovenských prisťahovalcov, lebo Vojvodina je v Srbsku a bez ohľadu na národnosť, všetci sú v kategórii Srb a „krvilačných“ tu nepotrebovali. V tie roky, celkove sem prišlo len asi 10 rodín.

Slováci zo Slavonska, prevažne katolíci, ku tunajším slovenským organizáciam veľmi negravitujú. Na nepatrné výnimky, sú vo sfére Chorvatov. Aj ich je tu poriadny počet. Stretávame sa s nimi v zamestnaní, ale pre neznalosť reči, slovenčiny, ťažko sa s nimi komunikuje. Len v srbochorvatštine.

Náš presný počet sa nedá určiť, iba odhadnúť a podľa odhadu F. Vnuka (1985. rok) tu žilo dospolu asi 6500 Slovákov a to ako z bývalej ČSSR, tak aj SFRJ. Do ohľadu nebral Slovákov z Maďarska, Rumunska, Argentíny atď.

Nie nás je mnoho, no za nami sú diela, viditelné pamiatky. Stačí sa prejsť oblasťou Victórie zvanou Highlands (naší to volajú Horniaky), ktorá sa nachádza niečo vyše 100 km. severnejšie od Melbourne a uvidíte. Už tam Slováka sotva stretnete, ale stretnete pamiatky na nich. V horskej osade Caveat uvidíte malý katolícky kostolík a ak sa pozornejšie pozriete, zistíte, že ho stavali Slováci. Spoločne, katolíci a evanjelici. Zdobia ho obrazy s podtatranským námetom. V tom kraji svojho času, pred II. sv. vojnou tu žili naší krajania z roka 1928. Cez deň klčovali cudzie plochy a cez noc vlastné a vzmáhali sa. Po vojne postupne zanechávajú tento kamenistý kraj, pripomínajúci Oravu, prechádzajú do miest, avšak po nich zostávajú názvy ulíc/cestičiek, ako Yuritta, Shuran a ešte v 70-tých rokoch XX. st. mohli ste na poštových schránkach (na križovatke s hlavnou cestou) prečítať aj slovenské priezviská. Dnes (1995. rok) vraj už nikto z nich tam nežije.

clip_image007

„Horniaky“ – poštové „schránky“. V 70-tých rokoch sa tu pošta doručovala len raz týždenne.

Do tejto skupiny prisťahovalcov patrí aj rodina Čungová z Melbourne. Blízki príbuzní básnika Milana Rúfusa.

Čo tu ešte pridať? Hádam len citovať V. Mináča: „Sme národ staviteľov.“

* Ten odhad F. Vnuka je veľmi konzervatívny. S dokazovaním svojho počtu vždy máme problém. Podívajme sa na štatistické dáta Austrálie z roku 1991. I vedľa nedostatkov, predsa sú asi najpribližnejšie ku realite. Občianska vojna v Juhoslávii sa len začínala. Vtedy tu vraj žilo 161,000 osôb narodených v Juhoslávii. (Tu narodené deti sa nepovažujú za juhoslovanov.) Z tohto počtu, ku kresťanským cirkvám sa hlása 86.9%, či prepočítané je to 139.900 osôb. (Nekresťania sú moslimovania a ateisti.) Kresťania, podľa denominácií sú:

Anglikáni .................. 0.8% (1288 osôb)

Katolíci ....................55.4% (89,194 osoby)

Lutheráni .................. 0.4% (644 osoby)

Pravoslávni ............ 26.8% (43,148 osôb)

Uniting Church ...... 0.2% (322 osoby)

Ostatní protestanti .... 0.6% (966 osôb)

Ostatní kresťania ...... 2.8% (4508 osôb)

_______________

Spolu ....................... 86.9%

* Pri vstupe do manželstva, mnohí si menia denominačnú príslušnosť a preto sa tu zjavujú aj anglikáni a uniting church.

Keď sa teraz podívame na štatistické dáta bývalej Juhoslávie z roku 1982. uvidíme vtedajšie etnické roztriedenie obyvateľstva:

Černohorci ............... 2.6% (577,298)

Chorvati ................ 19.7% (4,428,135)

Maďari ..................... 1.9% (426,865)

Macedónci ............... 6.0% (1,341,420)

Slováci ..................... 0.4% (80,300)

Slovinci .................... 7.8% (1,735,606)

Srbi .......................... 36.3% (8,136,578).

Stačí aj letmí pohľad, aby sme tu videli disproporciu. Napr. podívajme sa len na zastúpenosť lutheránov v Austrálii, ktorí prišli z Juhoslávie. Divné, ale v oboch prípadoch je to 0,4%. Teraz uvážme, že nie všetci Slováci v bývalej Juhoslávii boli aj lutheráni a zase, nie všetci lutheráni, boli aj Slovákmi. (Lutheráni sú aj v Chorvatsku, v Macedónsku a hlavne v Slovínsku, ako aj časť Maďarov – mnohí z nich sú aj členmi nášho cirkevného zbora. Ku štatistike neboli pripočítaní ani Slováci z Rumunska, Maďarska a hlavne nie z Argentíny a aj takých máme.)

Počet Slovákov z bývalej Juhoslávie sa svcvrkol na 644 osoby, či ak by sme to prepočítali na rodiny, tak ako si štatistiky vedú cirkvi, spolok (ak vezmene ako rodinu štyri osoby), tak sa dpracujeme ku dátu, že tu, v tom čase žilo len 160 rodín. Fíha. Veď len v spolku Ľ. Štúra sme mali zaregistrovaných 350 rodín, podobne to mal ev. zbor ev. cirkvi... a nie všetci zo spolka, boli aj v cirkvi... a z toho počtu 644 osôb, páni zo statistického úradu, na Melbourne určili len 600 osôb a to dospolu – Slováci zo Slovenska a z Juhoslávie. Vôbec im nenapdlo, že taký maličký počet Slovákov vládal si len v Melbourne postaviť celý evajnelický areál (kostol, dve fary, veľký spoločenskú halu), zmohol sa postaviť si „Slovenský dom“, zmohol sa postaviť si baptistické stredisko (spolu aj so školským areálom atď.), zmohol sa postaviť si modlitebňu a areál duchovnej cirkvi atď. Zmohol sa postaviť si spolkový dom v Adelaide, v Sydney atď. atď. * Nemalý počet Slovákov prislúcha aj ku cirkvi nazarénov, ktorí sa ale držia izolovane.

Percentuálna zastúpenosť pravoslávnych je 26.8% a sem by sme museli počítať všetkých Srbov, Macedóncov a Černohorcov, tak podľa ich štatistík, počet by musel byť 44.9%. Pri výpočte katolíkov, ich zastúpenosť v Juhoslávii bola 29.4% a odrazu je tu 55.4%. „Laickí odborníci“, nič divné, má ich každá krajina, vyznali sa len, ak to môžeme povedať, v štyroch základných počtoch. O geo-etnicko-politickej mozaike strednej Európy nemajú ani šajnu. Pre nich je to: „to complicated“.

My a tu myslím len na Slovákov z Vojvodiny, môžeme nie len tvrdiť, ale aj dokázať, že nás bude aspoň desaťráz viacej, od úradných dát. (Asi 6 – 7000.)

Slováci zo Slovenska na tom nie sú o nič lepšie. Tu sa pozeralo na počet prisťahovalcov z bývalej ČSSR a z toho sa určilo, že jedna tretina (vzorec podľa plochy krajiny) budú Slováci. Odpočítal sa nejaký imaginárny počet Maďarov a Cigáňov a zvyšok boli Slováci. Presnejšie, v 1981. roku tu vraj žilo 16,000 osôb z ČSSR a v 1991. už 17,784, z čoho, podľa ich rovnice to predstavovalo 5928 osôb, avšak podľa maďarských predákov, z tohto počtu sa musí odpočítať 6.0 %, čiže 1067 osôb, kým o počte Cigáňov sa zatiaľ nikto nezmienil.

Pozerajúc sa na tieto (nami prepočítané dáta), človek sa musí zamyslieť. Prečo z tej Juhoslávie vyšiel až taký počet Slovákov? Prečo je tu až preexponovaná zastúpenosť Selenčanov a Padinčanov, Hajdučičanov, tých z Jánošíka, Bóľoviec, Šídu... kým počet Petrovčanov, Kysáčanov, Kovačičanov, Pazovčanov... nie je už toľko viditeľný.Všade, vo všetkých osadách, pôda bola úrodná a na dovažok, mnohí bývalí gazdovia, po odpredaní si majetku, vyvandrovali do sveta. Prichádzali sem s grošom a hneď si tu aj kupovali domy, dielne...Niečo ich hnalo do sveta. Čo? Nechcem špekulovať. Nech sa s tým bavia budúci historici, sociológovia a podobní vedci. Ja, pre strom nevidím les.

Austrália je obrovská krajina a s čistým srdcom môžem povedať, že i keď nás tu nie je veľa, predsa sme poriadne roztrúsení. Všade nás najdete a to bez ohľadu, v ktorom štáte. Najsilnejšia koncentrácia je v Melbourne, po tomto Sydney, Adelaide, Brisbane, ale sme aj Perthe, v Townsville, v Balarratt, Bendigo, Geelong, Mildura, Newcastle, Gold Coast, Darwin (tu je aj predmestie Ľudmila), na opálových poliach atď, atď.

Ako sa máme? Tak podľa dát austrálskeho štatistického úradu vraj až 73% Austrálanov vlastní rodinný dom. Medzi prisťahovalcami z Talianska je to 93%, ale nikto si nevšimol nás. Osobne nepoznám žiadnu rodinu, čo by nevlastnila rodinný dom, ale poznám rodiny, čo vlastnia aspoň dva, tri rodinné domy, ba aj viacej. Ak by sa našiel niekto, čo býva v podnájome, tak je to len svieži prisťahovalec, alebo novomanželia. Dávno sa minula doba, kedy sme bývali po „bungalách“, adaptovaných garážach a pod. Kluďne môžem nie len poznamenať, ale aj podčiarknúť, že sme nad priemerom. Aspoň Slováci z Vojvodiny.

Ako naše deti? Kto ako, ale šplhajú sa. Dcéra a ďaľší traja robia pri štátnom ministerstve, dvaja sú v Canberre, pri federálnom ministerstve, jedna (polopetrovčanka, slečna Majdlíková je podrichtárkou obce Melton), nejeden si tu urobil titul magistra a zopár sa uchádzao o titul doktora. Na melbournskej univerzite, ako profesorka, robí naša petrovčanka, Dr. Anna Kokavcová. Pri udeľovaní týchto „tituliek“ žiadny problém nerobí odkiaľ si, z ktorého národa si vyšiel, ale čo vieš. Merítkom je vedomosť. A to máme.

Mnohí naší odchovanci sa dali na súkromné podnikanie a „naše deti“ aj tu prekvitajú. Majú svoje dielne, zatiaľ len fabričky, ale ide im.

Slovenská komjunita, v rámci Autsrálie nie je početná, ale produktívna. Šplháme sa. Šplháme sa toľko, čo si rodičia nevedeli ani predstaviť. Veď po pristatí lode, lietadla, nikomu sa ani nesnívalo, že sa tu afirmujeme. Afirmovali sme sa, Nad priemer. Dúfam, že nás sily neopustia a že nezadlho niekto z naších radov vstúpi aj do politiky. Ak aj to vyjde, tak tie štatistiky budú vypadať cele inak.

* Látka o Slovákoch v Ausrálii je nevyčerpatelná. Aspoň z môjho hľadiska. Nemôžem vám tu robiť prepis knihy, lebo mali by ste čítanie na celý rok. Urobil som len nejaké kondenzované výňatky, s cieľom spoznať vás o našej realite.

S týmto vstupom aj končín seriál. Ak vás zaujímajú aj ďalšie faktá, napíšte. Odpovieme.

clip_image009

Všeslovenský deň.

clip_image011

Na slovenskej zábave v spolku „Ľ.Štúra“.

Čo ešte pridať? Len tú ošúchanú parólu : „Verní sebe, svorne napred“. Deti sú nám verné. Vedia odkiaľ vyšli a ako pomôžu svojej ausrálskej komjunite. Je to úspech rodinnej výchovy, úspech spolka a cirkvi, úspech nás všetkých.

clip_image013

A raz tu bude slovenský dom. Pracovná akcia mládeže.

clip_image015

„Slovenský dom“. Posledné pracovné akcie „stavbárov“.

clip_image017

Pred „Slovenským domom“. Vítanie delegácie Matice vysťahovalcov z Nového Sadu.

* Otvoril som vám len malé okienko. V knihe je to rozpracované. Možno sa raz vrátime ku tejto téme.

29 júla 2010

III. Spod lipy, pod eukalypt.

Kulik.obr4_thumb[3]

 

…pripravuje Ján Kulík

III. Spod lipy, pod eukalypt.

Odbočky:

Práca v slovenskom spolku je ochotnícka, ale mnohé aktivity si vyžadujú nie len čas, ale aj určitú organizačnú zručnosť, schopnosť a hlavne vytrvalosť. Predseda, alebo aj užší výbor všetko nezvládzu a preto od 1976. roku, od schválenia prvých spolkových Stanov, práca sa rozvíja aj aktivitou podvýborov, či výborov odbočiek, alebo ich referentov.

Už v 1977. roku, ako odbočka, začína fungovať doplnková škola slovenčiny a slovenskej kultúry. Vedie ju vtedajšia učiteľka Božena Kulíková.

Propagačný podvýbor v 1977. vydáva aj svoju prvú brožúrku „Slovenské spievanky“, čo pripravil Ján Kulík. Používala sa pri všetkých spoločných akciách, kde sa krajania chceli rozveseliť a zaspievať si po slovensky.

V 1977. Ján Peška sa pokúsil zorganizovať slovenský spevokol. Zorganizoval. Mali aj zopár vystúpení, ale rýchlo zanikli.

Tiež v 1977. Š. Bovdiš sa založil za zorganizovanie šachovej odbočky. Táto odbočka nám rýchlo zaniká. Nebol o ňu väčší zaujem.

V 1977. v predvečer výstavby slovenského domu, zakladá sa aj stavebný podvýbor.

V tom istom roku, 1977. zakladá sa aj redakcia slovenských rozhlasových vysielaní. Najskôr sme sa pričlenili ku stanici 3ZZ, ale keďže táto čoskoro aj zanikla, prechádzame na stanicu 3EA, ktorá sa neskoršie reorganizuje a vzniká SBS. Tu pracovali Ján a Božena Kulíkoví a na krátku dobu, ako hlásateľ, bol tu aj Š. Bovdiš a ako prispievatelia („Duchovné okienko“) fungovali nám naší kňazi. Katolícky kňaz Tibor Strnisko, evanjelický kňaz Ondrej Kolec a baptistický kňaz Sámuel Sjanta.

clip_image002

B. Kulíková pred mikrofónom etnického rozhlasu 3EA. Paralelne, striedavo, fungovala nám aj redakcia zo ZAS-u, kde zotrvali manželia Markušoví.

Predseda spolku, Ján Kulík stáva sa aj členom spravujúceho výboru juhoslovanskej dobročinnej organizácie a členom, pokladníkom koordinačného výbora juhoslovanských spolkov.

V novembri 1977. sa zakladá aj propagačný podvýbor. Úlohou mu je propagovanie výstavby slov. domu, nedovoliť schladeniu nálady a pod. Členovia tohto podvýboru sú: J. Kulík, Juraj Hruškár, Jozef Fiľko a Michal Čapeľa. Tento podvýbor zorganizoval aj zopár výstav fotografií tunajšieho slovenského života (cez objektív J. Kulíka).

Iniciátorom týchto podvýborov bol spolok „Ľ. Štúra“, avšak paralelne vznikajú aj ďalšie podvýbori, celkom samoiniciatívne. Ku spolku, ako odbočky pristupujú: Združenie slovenských športových rybárov, futbalisti, stolní tenisti, Združenie matiek, folklórno tanečná skupina, odbočka mládeže atď.

Rybári.

Do 1976. roku naší rybári len neorganizovane cestovali po Victorii, zúčastňovali sa rozličných verejných závodení, videli ako iní robia, nuž prišiel nápad, idea zorganizovania sa vo vlastné združenie. S ideou vyšli pred výbor spolka a schválilo sa im to. Skorej úplneho zorganizovania tejto odbočky a jej pričlenenia sa ku spolku, robili sme skúšku. Prvé slovenské organizované závodenie rybárov. Miesto závodenia bola rieka Goulburn, vedľa mestečka Murchison. Dopadlo to na výbornú. Deň skorej závodenia, na miesto prišli niekoľkí rybári, nachytali ryby a dňa 26. feb. 1976. celé okolie vôňalo rybacím paprikášom.

Vtedy, v ten deň, ku rieke vyšlo vyše 100 krajanov, ale závodenia sa zúčastnilo len 33 rybárov. Prvú cenu získal Ján Cabuka st.

Po tejto vydarenej akcii založil sa podvýbor a aktivita sa rozprúdila. Prvým predsedom rybárov sa stal Juraj Hruškár a od tejto doby naší rybári už organizovane vychádzajú na rozličné športovo rybárske závodenia a v ostrej konkurencii (počet účastníkov neraz prevýši aj 10 tisíc), odnášajú rozličné ceny.

Do kalendára spolkových podujatí pribúda aj „Rybací večierok“. Kým vedúcim odbočke bol J. Hruškár, zatiaľ tu bol aj pozitívny stav pokladne a na stavbu slovenského domu sa odvádzala pekná suma.

V 1980. roku predsedom odbočky sa stáva V. Čapeľa. Elán tu ešte vždy bol, ale badať, že sila zotrvačnosti začína klesať. Dochádza ku uspalosti, rodinkárstvu a pravda aj ku poklesu zaujmu a poklesu počtu podujatí. V takejto situácii, rybári sa pričleňujú ku ešte nie úplne zorganizovanej skupine zaujmovo športových grupácií a vzniká rekreačno športová odbočka. Teraz sa pod jednou strechou našli rybári, stolní tenisti, strelci, šachisti, malý futbal... ale životnosť nikomu nebola dlhá. Kým sa rybári považovali za odbočku, zatiaľ rôzni „športovci“ sa javili, ako nezodpovedná iridenta, s neskrytou ambíciou hrania dominantnej úlohy a to nie len v rekreačno športovej odbočke, ale aj v spolku, či v krajanskom živote vôbec. Táto chorobná ambícia sa čiastočne živila aj s pozostatkami iridenty z radov futbalistov a podporu nachádza aj v osobe, čo sa neúspešne pokúsila zorganizovať krajanský život v Sydney. Tieto škriepky rybárov dopálili a organizáciu nechávajú. Osamostatňujú sa zase, ako odbočka spolka, lenže s naštrbenou reputáciou, ani staronový vedúci J. Hruškár už nevládal to vrátiť do koľaje. Vrátiť na úroveň z predošlých rokov. Združenie slovenských športových rybárov jestvuje aj dnes (1995. r.) ale už skorej len na papieri a ostatné grupácie úplne zanikli. Jedna z príčin chabnutia zaujmu o rybársku odbočku je aj to, že postupom času celková situácia krajanského života sa zmenila. Ľudia už dobre spoznali vodné toky, vedeli kde ryba „berie“ a jazdia tam individuálne. Mnohí krajania majú svoje menšie majetky vo vnútrozemí a ak nie priamo na majetku, tak v jeho blízkosti je nejaký potok, riečka, jazero a tam si rybária.

clip_image004

Chóreograf J. Ševčík na rybárskom závodení – jazero Epalock.

clip_image006

Náš prvý slovenský futbalový klub „Inter – Williamstown“ – 1975. rok.

Združenie matiek.

Na Valnom zhromaždení v 1985. roku, p. Mária Karlečíková navrhla potrebu založenia nejakého združenia matiek. Kým dati majú tanečné skúšky, alebo kým trvajú hodiny slovenčiny, zatiaľ mnohí rodičia, hlavne matky, len sedia. Žiada sa ich zapojiť, zangažovať na nejaké práce. Návrh sa ujal a od tej doby, až po dnes, toto združenie jestvuje a koná vynikajúcu prácu. Počas cvičení tanečníkov pripráva osvieženie, šije, žehlí kroje, stará sa o ich údržbu a organizuje rôzne pracovné akcie. Zúčastňuje sa rozličných etnických festivalov, prehliadok, kde si vždy otvorí aj svoj stánok slovenskej kuchyne, nejakej výstavy ručných prác a pod. Raz ročne poriada aj zábavu s príležitosti Dňa otcov. Navštevjú nemocných, krajanov v ošetrovniach. Robia výchadzky do okolitých botanických záhrad, poriadajú autobusové zájazdy na kvetinové farmy. Starajú sa o čistotu a poriadok v slovenskom dome. Starajú sa o záhradu vedľa slov. domu atď. Vždy sa zapoja aj do nejakej spolkovej akcie, hlavne ak si to vyžaduje ženskú starostlivosť a zručnosť.

clip_image008

Žiaci doplnkovej školy slovenčiny s učiteľkou B. Kulíkovou ap. A. Ponigerovou zo Združenia matiek.

Klub mládeže.

Od samého začiatku sa snažíme do spolkového života zapojiť aj mládež a kľudne môžem poznamenať, že vyrástli tu už mnohé generácie. Nejeden z nich sa neskoršie zapojil aj do výbora spolku, jeho aktivít atď. Mládež mala svoj vlastný „Klub“, ktorý sa staral o ich záležitosti. Takto sa aj oni cítili byť aktívnou zložkou spolka. Áno, hovorím už len v minulom čase, lebo v čase zanikania odbočiek, aj tento „Klub“ zanikol.

Podobne zanikla aj odbočka „Mladí Slováci“. Ich aktivita bola striedavo úspešná. Keď mali aktívnejšie vedenie, tak si v spolku poriadali diskové večierky, brali organizačnú účasť pri „Debutantských báloch“, organizovali si autobusové zájazdy po Austrálii, pomerne úspešné „auto-rally“, prehliadky módy a pod. Občas vytlačili aj nejaké svoje noviny, z časti dvojjazyčné a takto informovali aj širšiu krajanskú verejnosť o svojom živote.

clip_image010

clip_image012

Módna prehliadka mládeže v slovenskom dome.

clip_image014

„Debutantský bál“ v spolku „Ľ. Štúra“.

clip_image016

Recitátori z doplnkovej školy slovenčiny.

clip_image018

Jedna z tanečných zábav v spolku.

clip_image020

Dr. V. Hudák, veľvyslanec ČCSR pri návšteve spolku.

Folklórno tanečná odbočka.

Ako čo nepoznáme presné dátum založenia spolku, tak nepoznáme ani presné dátum vzniku folklórno tanečnej skupiny. Aj tu má svoje prsty skorej evolúcia, ako kreácia. Sú krajania, čo sväto sväte tvrdia, že s nacvičovaním sa začalo ešte koncom šiestej decénie XX. st. a práve oni to začali. Iní tvrdia, že sa to začalo len v prvých rokoch siedmej decénie, keď priamo oni začali tancovať a nechýba ani takých, čo hovoria, že všetky tieto pokusy nemôžeme pokladať za nejaké vedomé formovanie sa, či sformovanie sa tanečnej skupiny. Boli to väčšinou len jednorazové, chvíľkové akcie. Okolnosti vtedy ešte nedovolili nejakú kontinuitu. Občas sa tu zišli deti prvých prisťahovalcov a niečo sa pousilovali zatancovať. Ako vedeli, tak tancovali. Jánoš Szabo, slovenský zať, ktorý tu má krajčírsku dielňu tvrdí, že v roku 1967. šil nohavice pre tanečnú skupinu.

Hneď na začiatku prvej zachovanej pokladničnej knihy stretneme sa s poznámkou, že 27. XII. 1970. roku „Pri divadle a tanci nazbieralo sa $87.00“ a v zátvorke je poznámka, že vstupné bolo „$1.00 po kuse“ (cháp po osobe).

Spoľahlivejšie informácie mi dodala p. Anna Guľášova: „Prvú tanečnú skupinu (Besedu) sa pokúsil založiť V. Čapeľa, v 1970. roku. Táto skupina sa obecenstvu predstavila na „Štefanskej“ zábave, v miestnostiach Deer Park Hall a prvé tanečné páry boli“:

Ján Červený............................... Zuzana Kovarčíková;

Ján Horeš.................................. Katarína Juricová;

Vladimír Peška ....................... Paulína Juricová;

Jozef Beška ............................. Zuzana Koláriková;

Michal Oravec ........................ Ružena Gubečková;

Miroslav Horniak ................... Viera Horniaková.

Po tomto výstupe sa nič nedialo. Všetko upadlo do zabudnutia. Len v predvečer otvárania slovenského domu, v čase plánovania priliehavého programu, spamätalo sa aj na tanečníkov a Michal Čapeľa dostal za úlohu zozbierať nejakých nadšencov. Zozbieral a nacvičilo sa zopár čardášových tancov. Tak, ako sa kto pamätal a bol tu bod do programu. S týmito tancami sa neskoršie vystupovalo aj pred širšou verejnosťou. Nejaký väčší zaujem o tanec nebol. Neboli v skupine mládežníci, ale staršie manželské páry a rodinné záujmy kradli čas.

Nasledoval krok skusovania s mládežou. Práce sa zase ujal M. Čapeľa, ale ani teraz sa nestretol so záujmom. Bolo to nejaké obdobie, kedy sa naše deti snažili aklimatizovať do austrálskej spoločnosti a vedome pohŕdali s dedičstvom. Podarilo sa zorganizovať len tri páry. S nimi sa robilo až do 1983. roku.

V 1983. roku a až do 1986. práce sa ujali p. Anna Bovdišová a p. Sámuel Rauza. Zohnali si niekoľko videových kaziet folklórnych slávností vo Vojvodine a tieto sa „študovali“. Snažilo sa odkukať, napodobniť (aj s chybami). Čiastočne to vychádzalo, no najväčším úspechom bolo, že sa nám mládež začala zaujímať o folklór. Vlastne to ani nebol nejaký zaujem o ľudový tanec, ale skorej sa do spolku, na cvičenia dochádzalo preto, lebo tu bola možnosť zoznámenia sa a pravda aj výhľad na manželstvo. Aj rodičia boli spokojní. Mnohí z nich po uzavretí manželstva na tanec už ani nepomysleli, avšak ako roky plynú, začínajú si sem privádzať už vlastné ratolesti. Prečo, začo, ale zaujem o členstvo v tanečnej skupine jestvuje, takže už dlhšiu dobu nám tu fungujú až tri skupiny. Najmladšia, stredná a staršia.

clip_image022

Kombinovaný výstup najmladšej a strednej skupiny.

clip_image024

Naši seniori, najstaršia skupina.

clip_image026

Verejný výstup na tzv „Shell festivale“.

clip_image028

Hostia zo Slovenska – v slovenskom dome v Lavertone.

Verejné výstupy tanečníkov sú časté a to aj mimo slovenskej etnickej skupiny a pravda, zrodila sa tu ďalšia ambícia. Brať účasť na niektorom folklórnom festivale v starom kraji.

Prvý zájazd našich tanečníkov do krajín pôvodu sa konal v 1986. roku. Vzhľadom na možnosti a schopnosti, pripravili sa najlepšie, ako mohli. V repertoári mali až 10 nacvičených celkov, čo predvádzalo vyše 30 tanečníkov, avšak celá výprava počítala až 54 osôb. Ako „pomocný personál“ boli tam mnohí rodičia. Na starosti mali pravda sám dozor, ale aj žehlenie krojov a pod., kým počas zájazdu po Vojvodine, brali aj priamu účasť na javisku.

Vtedajšie juhoslovanské aerolínie JAT poskytli nám určitú zľavu na cene leteniek a preukázali aj ochotu pri preprave batožiny.

Organizáciu pobytu v Československu na starosti mala Matica slovenská, Ústav pre zahraničných Slovákov a aj tu to dopadlo na výbornú.

Na pražskom letisku sme nasadli do matičných autobusov a vyrazili smerom na Slovensko. Pri prechode z Moravy, na Slovensko, nastal hluk: „Sme na Slovensku. Pozeraj sa na slovenskú zem...“

Pri prestávke v Považskej Bystrici, v tamojšom hoteli, po prvý raz sme spoznali a aj okúsili „zdvorilosť“ slovenskej socialistickej obsluhy. Čakali nás Vysoké Tatry, Východná a Detva.

V Detve si skupinu prevzal majster tanca, Jaroslav Ševčík a po dôkladnom preštudovaní našich schopností, dal sa do leštenia. Podarilo sa mu. Skupina dostala čestný záverečný bod „krajanského dňa“. Hudbu sme svoju nemali, takže nás sprevádzala skupina Slovákov z Chorvátska.

clip_image030 Na Detve. Spieva Z. Bačúrová – Zadunajská. V programe brali účasť aj M. Bujzášová a M. Vrabčeniaková.

clip_image032

Asi celá skupina tanečníkov, spevákov a recitátorov, čo bola na Detve v 1986. roku.

Po spoznaní sa s Detvou, mestských reštaurácií, salaša, okúsení bryndzových halušiek, oštiepka... urobili sme si jednodňový zájazd ku východným hraniciam, do Bardejova. Tam na nás čakal bývalý generálny konzul, priateľ spolku a aj mnohých krajanov, Dr. Vasiľ Hudák.

Po detvianskom úspechu, autobusy smerovali južným Slovenskom, cez Bratislavu, do Prahy. Tu sme mali niekoľkodňovú prestávku a obchádzali sme „zlaté“ mesto, vtedy ešte „neobjavenú perlu východu“.

Vítal nás Belehrad a predstavitelia Matice vysťahovalcov Vojvodiny, ako aj slovenská enkláva. Pre tento zájazd sme mali pripravený celovečerný program. Po „družobnom“ večierku v novosadkom „Šafáriku“, individuálnej návšteve biskupského úradu, nasledovali vystúpenia: Petrovec, Pivnica, Ilok, návšteva Báčskej Palanky, Stará Pazova, Padina a návšteva Kovačice.

Pre každý program, pre každú osadu mali sme pripravené rozdielne programy, adaptované ku prostrediu. Úspech nevyostal. O zájazde naširoko písal slovenský týždenník „Hlas ľudu“ a občas sa o nás zmieňoval aj denník „Dnevnik“.

Tanečné skupiny nacvičili A. Bovdišová a S. Rauza, priliehavé básničky nacvičila B. Kulíková a recitovali ich žiaci našej doplnkovej školy.

Obecenstvo rozveselili a neraz i ku slzám priviedli šikovne selektované ľudové pesničky M. Bujzášovej, M. Vrabčeniakovej, A. Trubanovej a Z. Bačúrovej.

Sprievodné slovo napísal J. Kulík, kde sa podávala realita nášho žitia, jeho ťarcha, vážnosť, ale aj komickosť, takže po ukončení programu divák mal pocit, že bol medzi nami a spoznal náš život pod cudzími hviezdami.

Po návrate domov, z celého zájazdu sa vyrobil trojdielny videový film. (Robil ho J. Kulík.)

Ešte sme si ani poriadne neoddýchli, nevrátili sa do koľaje a už tu bol list z Matice slovenskej. Oznamujú nám, že vysielajú sem vedúceho Ústavu pre zahraničných Slovákov, ing. O. Karkuša, aby sa priamo na mieste spoznal s našimi potrebami a vyšetril spôsob, ako nám Matice môže najlepšie pomôcť. Nezadlho aj pomoc prišla. Prišiel k nám majster folklórnych tancov, Jaroslav Ševčík a nastala doba serióznej práce.

November a december 1987 a práca J. Ševčíka rozprúdila krv. Denno denne sa cvičí, cibrí a zaujem je nadmierny. Odrazu tu máme vyše 100 tanečníkov. Cvičia sa nové tance, staré sa leštia, organizuje sa rýchlokurz pre budúcich vlastných chóreografov a všetká táto práca vyúsťuje v programovom pásme z príležitosti slávnosti otvorenia slovenského domu.

Po odchode J. Ševčíka, práce s tanečnou skupinou sa ujal ďalší odborný chóreograf, pôvodom zo Slovenska, ktorý už dlhšiu dobu žil v Austrálii. Bol to p. Jánoš Quittner, dlhoročný pracovník CSEMADOK-a. Jeho obetavosťou elán nechabol, ba so školením chóreografov sa pokračuje aj ďalej. Po roku pylného študovania, driny, naší chóregrafovia pristupujú ku skúškam a získavajú diplom tunajšej štátnej tanečnej akadémie. Kurz navštevovali: A. Bovdišová, O. Guľáš, A. Guľášová, V. Dubovský, Z. Poniger a J. Kulíková.

clip_image034

Jánoš Quittner a naše tanečnice.

V tom čase J. Quittner nacvičil aj tzv. Bush Dance. Je to zmes dolnozemských čardášov, kam vsunul aj keltsko-saské elementy v otváracej a v záverečnej časti. S týmto tancom od vtedy naša najstaršia skupina robila ďalšie zájazdy do Európy, na Detvu, po Vojvodine... Spolok sa rozhodol, že každé tri, štyri roky do starého kraja vyšle tanečnú skupinu a zatiaľ to funguje.

V novembri 1989. Matica nám vysiela ďalšieho chóreografa, odborníka na stredoslovenské tance, Pavla Bútora. Tento sa kratšiu dobu zdržal v Sydney, kde pracoval so skupinou „Mladé srdcia“, po čom prichádza do Melbourne.

Na obzore sa však už kopia mračná. V Európe dochádza ku politickým a aj geopolitickým zmenám a v spolku, ku nervozite. V tanečných skupinách, hlavne medzi nedávno promovanými choreografmi dochádza ku treniciam. Na povrch vychádzajú ako malichernosti, ctibažnosť, väčšie ambície od schopností, tak aj politické náhľady na situáciu v starom kraji, k čomu pribúda aj problém občianskej vojny v Juhoslávii atď. Chóreografovia, jeden za druhým odchádzajú zo spolka a všetko sa začína vracať na staré chodníčky. Pravda, toto vrenie zapríčinilo aj pokles kvality prednesu. Keď už nebolo s kým „bojovať“, keď talentovanejší chóreografovia odstúpili, aj tí ctibažnejší zanechávajú tanečníkov. S nacvičovaním teraz pokračujú sami bývalí tanečníci. Snažia sa aspoň uchovať, zachrániť dosiahnutú úroveň, ale úpadok je citelný. * V čase písania týchto riadkov (2010. rok) situácia sa už postupne napráva.

Ako to vypadá s krojami tanečníkov?

Kroje z moravského Slovácka, kyjovské, čo sa vo Vojvodine bežne používali, rodičia tanečníkov si zohnali vlastné.

Dolnozemské, petrovské sme si šili sami. Spolok zadovážil látku a v Združení matiek to ušili.

Jednu súpravu krojov z pivnického prostredia, ako aj z Banátu, tiež sme si zohnali samoiniciatívne.

Modrotlač pre myjavské kroje, pre celú skupinu, stužky, ako aj látku pre stredoslovenský detský kroj atď. darovala rodina Kulíková. Tieto sa šli v Združení matiek, podľa vzoru, čo nám poslala MS.

Liptovské kroje pre najstaršiu skupinu sme získali cestou MS, kým rodičia tanečníkov, cestou spolka hradili náklady.

Jednu súpravu dolnozemských tanečných krojov sme získali prostredníctvom Matice vysťahovalcov Vojvodiny.

Po zaniknutí skupiny „Mladé srdcia“, spolok získal časť ich pozostalých krojov.

clip_image036

Jeden z mnohých výborov spolka „Ľudovít Štúr“ v Melbourne.

* Spracované to máme len do 1995. roku a život však tečie aj ďalej. Posledne, v 2010. roku sme vyslali ďalšiu skupinu tanečníkov. Po rade už asi piatu, šiestu? Podobne, od vzniku Slovenskej republiky mali sme tu skoro každoročne aj nejakú folklórnu skupinu zo Slovenska, ako aj napr. „Bratov Muchovcov“, zopár komorných súborov, športovcov atď.

28 júla 2010

II. Spod lipy, pod eukalypt.

...pripravuje Ján Kulík
Spod lipy, pod eukalypt. II.

V 1976. roku sme teda podujali aj priame kroky na pláne výstavby slovenského domu v Austrálii a v marci 1977. roku dostali sme už aj schválenie zo strany lokálnej planovacej komisie. V máji sme už mali aj plány v ruke, ale s výstavbou sme ešte nemohli začať. Chýbali nám mnohé ďalšie povolenia, ako napr. povolenie zdravotnej inšpekcie, povolenie na zapojenie sa do ešte tam nejestvujúcej vodovodnej siete a kanalizácie a pod. Skupinu krajanov to už naštvalo a samoiniciatívne, bez oboznámenia výbora spolka, prišli na pozemky a začali s kopaním základov. Bolo to 1. októbra 1977. Netrvalo dlho a obec si nás (predsedu a tajomníka) predvolala. Stavebný inšpektor nám pohrozil trestom. Od 1. októbra a až po deň obdržania ďalších povolení, spolok bude platiť pokutu $500.00 denne. Hrozila nám strata všetkých peňazí a ešte by sme museli vziať aj pôžičku, lebo nikto nevedel, kedy všetky tie schválenia dostaneme. Konečne sme ich dostali v apríli 1979. roku a hneď sme aj začali s pravidelnými víkendovými pracovnými akciami.

Ochota pracovať dobrovoľne bola, ale keďže toto bol dlhoročný projekt, boli aj obavy, že sa nám krajania po čase ochladia, unavia. Museli sme niečo robiť, aby sa tomuto predišlo. Museli sme neustále fúkať do uhlíkov, rozfukovať plamienok, nedovoliť ochladnutiu. Zorganizovali sme doplnkovú školu slovenčiny a slovenskej kultúry, začali sme pravidelné rozhlasové vysielania v slovenskej reči. Začali sme písať na adresy tunajších novín. Začali sme posielať články o našom živote aj do tlače v starom kraji. Pristúpili sme ku vtedy formujúcemu sa koordinačnému výboru krajanských spolkov z bývalej Juhoslávie. Založili sme si vlastný koordinačný, či poradný výbor tunajších slovenských krajanských organizácií (futbalové kluby, cirkvi - evanjelická, baptistická duchovná-). Založili sme aj niekoľko vlastných odbočiek, ako rybársku, šachovú, združenie matiek a pod. Frekvencia zábav sa nám zvýšila. Zvýšila sa aj frekvencia spoločných piknikov, výletov atď. Udržiavajú sa kontakty s konzulárnymi predstaviteľstvami krajín pôvodu a Maticami. Vítame filmovaciu ekípu novosadskej TV, delegáciu Matice vysťahovalcov Vojvodiny. Nadväzujeme kontakty s tunajšími politickými činiteľmi. Berieme účasť pri rôznych etnických kultúrnych manifestáciach... a nastáva celkový rozkvet spoločenskej činnosti a naša viditelnosť v širšej spoločnosti. Spolok prerastá rámec úzko etnický. Akonáhle sa badá chabnutie zaujmu o jednu aktivitu, hneď sa to vystrieda inou, atraktívnejšou. Boli to roky nadľudského vypätia síl, lebo predsa všetci sme si v zamestnaní museli odpracovať aspoň 8 hodín, najčastejšie však aj nadčasy. Nálada neklesala. Blížila sa chvíľa slávnosti. Dom už bol na 90% zakončený, keď sa tu začala tajne formovať skupinka sprisahancov. Najprv nepriamo, no neskoršie sa aj otvorene postavili proti predsedovi J. Kulíkovi. Na Valnom zhromaždení 15. nov. 1980. ešte len kovali plány, ale už na prvom zasadnutí nového výbora, kam si pozvali aj akože „zaujatých“ pomahačov a týmto sa musí povoliť aj právo hlasu na dnešnom výborovom zasadnutí. Vystúpili otvorene a dochádza ku zmene vo vedení. Z výboru odstupuje J. Kulík a predsedom sa stáva líder frakcie, Š. Bovdiš. Postupne z výbora odchádza aj „staršia“ časť členov. Nahrádza sa ich „sprisahancami“.

Prečo došlo ku tomuto sprisahaniu? Tak bola to až chorobná závisť z úspechov spolka, ktorému len pred pár rokmi hrozil zánik, ale hlavne ctibažnosť. Chamtivosť. Túžba ozdobiť sa cudzím perím.

Dom sa zakončil. Činnosť ešte nechabla. Zotrvačná sila sa cítila ešte nejakú dobu, ale začínajú sa zjavovať štrbiny v tábore sprisahancov. Postupne sa rozchádzajú z výbora a nahrádza sa ich s ešte poslušnejšími, ale aj menej obetavými, menej štedrými a hlavne menejschopnými členmi. Nastáva doba „socialistického“ hospodárenia a toto vidno najmä v pokladničnej evidencii. Keď to poriadne zaškrípalo, do výbora vchádzajú „správcovia“ majetkom spolka, ako J. Karlečík a B. Kulíková a J. Peška. Dbajú na vyplácanie pôžičky, lebo predsa v prípade neschopnosti pravidelných splácok, ich rodiny budú priamo ohrozené. Nemali však ani poňatia, že ten výbor sprisahancov medzičasom v mene „majiteľov – dozorcov“ zvihol ešte aj dodatočné pôžičky, čo pravda „korektne“ minul.

Pri konci 1984. čo je sotva tri roky od otvorenia domu, zápisnice už spomínajú, že členovia spolka bočia od pracovných akcií. Vandalizmom zapríčinené škody na spolkovom majetku, vinníci nechcú hradiť. V decembri 1984 sa zaznamenáva už aj prvá krádež. Niekto vylámal dvere a obloky, vtrhol dnu a jediné čo ukradol, bol erb Matice Vojvodiny, písaný cyrilikou.

Práve táto krádež zaznamenáva nespokojnosť v rade členov, lebo vedenie nevie balancovať medzi kultúrami krajín pôvodu a v členstve rapídne vzrastá neslovenský element. Odráža sa to aj na hudbe, ktorá na slovenských zábavách vyhráva srbské pesničky. Táto situácia kulminuje počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii.

Spolkové podujatia sú čoraz menej navštevované Slovákmi a počet „juhoslovanov“ vzrastá. Takto, v slovenskom spolku už sotva hrali čardáš, polku, valčík, ale ohlušuje „šumadijsko kolo“ a Slovákov je zase menej. Prechádzajú ku cirkvi, kde príchodom nového kňaza, M. Velebíra sa to začína točiť na plné obrátky. Tu ešte majú možnosť porozprávať sa po slovensky, zaspievať si nejakú slovenskú pesničku.

9. januára 1985. roku na výborovom zasadnutí sa preberala aj otázka verejnej zvady členov výbora, počas Silvestra 1984. (Príčinou bola malá návštevnosť.)

27. januára naplanované zasadnutie sa odročuje, lebo nezišlo sa potrebné kvórum.

10. feb. 85. preberá sa otázka zrušenia tzv. Tanečnej zábavy, lebo nikto o ňu nema zaujem.

Začína sa s redukovaním nie len zábav, ale aj iných akcií. Ruší sa „Pavlova“, „Tanečná“, „voľba krásky“, ba odišlo sa až tak ďaleko, že zaoberali sa aj s otázkou presunutia „Maskovej“ (fašiangovej) na mesiac august. Vraj vtedy je tu chladnejšie atď. Nikto tam nemal tušenia, prečo sa maskové zábavy robia podľa tunajšieho kalendára koncom leta, poťažne v tunajších, ešte sparných jarných dňoch.

Združenie športových rybárov (odbočka spolka) oboznamuje výbor, že pre nezaujem členov, zaniká.

Futbalisti Altony United oboznamujú Valné zhromaždenie, že aj u nich sa situácia zhoršuje a rozmýšľajú o rozformovaní sa. Zanikli však len v 1989. roku.

Už dávnejšie jestvuje aj nátlak na zmenu mena spolka. Malá skupinka (stále sa zmenšuje) nie je spokojná s Ľudovítom Štúrom. Nech sa spolok nazve hociktorým menom, len nie Štúrovým a návrhy boli: Studňa, Dunaj, Tisa, Vojvodina, Panónia, ba aj Begej a pod. S týmto problémom sa raz bavilo aj Valné zhromaždenie a na nepatrnú výnimku, nikto si neželal zmenu názvu.

Takéto nezodpovedné hospodárenie trvá do 15. októbra 1986. kedy vo výbore nastáva zmena. Na funkciu predsedu dochádza Sámuel Poniger a nový výbor sa usiloval o nápravu situácie, ale už to išlo ťažko. Zaujem o podujatia aj ďalej klesá. Na Valnom zhromaždení zo dňa 16. VIII. 1987. člen spolka Juraj Beláni verejne poznamenal: „ Zatiaľ tu bude úpadok zaujmu, kým sa slovenské zábavy, slovenský život v spolku nevráti do slovenskej koľaje. Zatiaľ, kým sa v slovenskom dome poriadajú neslovenské zábavy. Zatiaľ tu nebudeme mať Slovákov, kým si vo svojom dome nebudeme môcť zatančiť pri slovenskej hudbe.“

Ak určitou vzpruhou aktivít predstavovala príprava prvého zájazdu do Európy, ešte väčšou bol príchod profesionálneho chóreografa Jaroslava Ševčíka, ktorého sem vyslala Matica slovenská z Bratislavy. Odrazu zaujem o spolok vzrástol. Ešte stále mu hrozí kríza financií, ale nejak sa to zdoláva. Pristupujú starí osvedčení sponzori, organizátori, začínajú sa poriadať bohaté spolkové oslavy a groše pribúdajú. Začínajú nám dochádzať aj „hostia“. Hosťuje tu hudobná škola s vlastným koncertom, tanečné skupiny, ako srbská, maďarská, skupina „Mladé srdcia“ zo Sydney, mužský spevokol Slovincov atď. avšak keďže sa výbor úplne neočistil od kúkoľa, pozostalí členovia „starého“ vedenia zase začínajú pliesť sieť svojich intríg. Teraz to robia prostredníctvom tanečných skupín.

S. Poniger vo funkcii vydržal len 3 roky a ku kormidlu zase dochádza Š. Bovdiš. Vyvolané problémy v tanečných skupinách neprestávajú, takže zo spolka začínajú odchádzať mnohí naší vyškolení chóreografovia.

22. X. 1989. konečne sme sa zbavili všetkých pôžičiek, takže už nieto príčiny, prečo by vo výbore zostali „starí správcovia“ majetkom. Odstupujú a zase je to finančná kríza, lebo v pokladni ušetrené peniaze sa ľahko minuli a už nemal kto dozerať na prácu. Neboli tam osvedčení organizátori. Aktivita, po aktivite zanikajú. Zaniká futbalový klub, zanikajú stolní tenisti, doplnková škola prechádza ku cirkvi a zaniká aj samostatná rozhlasová redakcia. Vojnové roky v bývalej Juhoslávii cítime aj v spolkovom živote. Do popredia sa dostáva projuhoslovanská (cháp pro-Miloševićova) klika a táto začína, ako chameleón, meniť svoje farby. Z pozície projuhoslovanstva posúva sa na pozíciu prosrbstva, veľkosbstva a tratí na slovenskosti. Toľko sa zbalamútili, že im už začala vadiť aj spolková národná vlajka, spolková pečať a pod.

Vedenie začína čoraz šialenejšie propagovať svoju národnostne vykrývenú politiku a kým nejakú podporu majú ešte v kruhoch národnostne zmiešaných rodinách, húfne sa tratí podpora Slovákov. Tratí sa podpora rodín, ktoré tento spolok zakladali, financovali, stavali na nohy, budovali stredisko... a mnohí sa začínajú strániť akého koľvek krajanského organizovaného života. Proste, nastáva tu zmätok. Polarizujú sa náhľady a zase nastáva nezdravá situácia. Aj styky s Maticami začínajú chladnúť.

Viditeľný je odchod krajanov od spolka. Prechádzajú ku cirkvi a spolkové vedienie nevie tomu predísť. Nikomu sa nechce vyšetrovať problém, vidieť ho, ale začína sa zase uplatňovať staronová deštruktívna taktika. Dezinformácie, intrigy, šírenie nenávisti, sprahuje sa so skupinou iridentov, až to vyúsťuje v otvorený, ale ešte nie aj úspešný boj, ak nie na odstránenie, tak aspoň na „zneškodnenie“ kňaza.

Druhá bojová fronta sa otvorila smerom ku slovenskej redakcii rozhlasových vysielaní, ale ani tu lepšie nepochodili. Vyzváňali do rozhlasu, vyhrážali sa, robili nahrávky každej relácie a hneď s tým bežali na konzulát Juhoslávie a pod. Po čase, redakcia proste odstúpila a bolo po paráde. Vlastné vysielania zanikli.

Z pokladne sa medzičasom vykotúľali aj posledné peniaze a prestalo sa s platením účtov. Dlh rástol, až prišlo Valné volebné zhromaždenie. Teraz sa z funkcií odvolal kompletný výbor. Bez výnimiek a od júna 1995. roku, prišli noví, ale ešte nie aj skúsení ľudia. Boli neskúsení, ale schopní na organizovanie a hlavne na aké, také gazdovanie. Dlžoby sa vyrovnali a pokladňa sa zase plnila, lenže s pribúdaním peňazí, aj starí intrigári čoraz húževnatejšie pracujú. Množia sa dezinformácie, intrigy, útočí sa na integritu jednotlivcov... Robí sa podľa vyskúšaného recepta.

Asimilácia je prirodzený a aj nevyhnutný proces, ale táto naša cestička je trochu smiešna. Tu nám dozrieva posledná fáza neukončenej asimilácie v Juhoslávii. Práve s touto „asimiláciou“ máme najväčšie problémy, i keď by sme mali mať zraky uprené inam. Tejto sa tu určite nevyhneme a hádam každý jeden prisťahovalec si bol a aj je vedomý, že asimilácie je nutná. Neprišla Austrália k nám, ale my do Austrálie a stali sme sa paradoxom času a priestoru. Mnohí sa stali „patriotmi“ pomýlenej identity. Našťastie, nie všetci sú v tom.

Táto pomýlenosť nie je však len naším výhradným právom. Vypadá, že ju máme zakódovanú v génoch. Kým žijeme v Juhoslávii, teraz v Srbsku, v Maďarsku... sme Slováci, ale po presídlení sa na Slovensko, ako sami seba, tak nás aj okolie začne považovať za „Juhoslovanov“, Maďarov atď. Máde dar plávania proti prúdu. Máme dar na izolovanie sa od okolia. Podobne, ako černosi v Libérii. Aj títo, kým žili ako otroci v U.S.A. cítili sa afričanmi. Presídlili sa na africký kontinent, tu si založili svoju krajinu, ale odrazu začali sa cítiť „Američanmi“. Aj hlavné mesto si nazvali menom vtedajšieho am. prezidenta, Monrovia a vôči „nekultúrnym“ černochom, domorodcom, začali sa správať nie ako ku bratom, ale ako otrokári. Pre túto pomýlenosť, aj dnes platia daň.

Doterajší predsedovia spolka „Ľudovít Štúr“:

Pavel Pálenkáš ......................... 1968;

Pavel Peška ...............................1968 – 1972;

Ján Horeš ................................. 1972 – 1973;

Ján Beláni .................................1973 – 1976;

Ján Kulík ................................ 1976 – 1980;

Štefan Bovdiš .......................... 1980 – 1986;

Sámuel Poniger ....................... 1986 – 1989;

Štefan Bovdiš ....................... .. 1989 – 1995;

Vladimír Dubovský ................. 1995 –

* Materiály mám spracované len po 1995. rok. a preto sa žiada pznamenať, že od toho času boli aj ďalší predsedovia a to:

PhD. Daniel Šuster a súčasným predsedom je Ján Horeš.

** Po rezignovaní Jána Belániho, na dobu pár týždňov funkciu predsedu konal podpredseda Vladimír Peška.

*** Dnes je spolok „Ľudovíta Štúra“ aj úradne zaregistrovaný (počas predsedovania V. Dubovského) a potrebná evidencia sa vedie po anglicky. Bývalí „majitelia“ sa zriekli správy nad majetkom. Vypracovali sa aj nové „Stanovy“, lenže sú trochu „nebezpečné“. Podľa starých „Stanov“, v prípade že spolok zanikne, všetok jeho majetok sa mal odviesť na cirkevný zbor „Krista Pána“, širšie, na evanjelickú cirkev, avšak teraz z toho bude mať osoh štát a naše stredisko môže prideliť komu len chce. Ostatní predsedovia starali sa len o udržanie spolka a jeho majetku.

V čase toho nadľudského vypätia síl, v čase organizovania spolka, v čase výstavby slovenského strediska, čiže v rokoch 1977. -78. -79 a 1980 vo výbore pracovali:

Ján Kulík ......... ......... predseda;

Sámuel Poniger ......... zástupca;

Vladimír Peška .......... tajomník;

Ján Medovarský.......... zástupca;

Štefan Bovdiš ..............pokladník;

Jozef Karlečík .............zástupca;

Ján Hraško.................. hospodár.

Museli sme tu mať aj nejaký „Stavebný“ výbor, ktorý bude dbať na priebeh prác, kvalitu prác atď.

Ján Peška, ako majster stolár, dostal za úlohu byť predsedom tohto výboru a na starosti mal aj organizovanie pracovných akcií, organizáciu prác a pod. Ďalšími členmi thto výboru boli hlavne členovia spolkového výbora a „ochotníci“, ako:

Ondrej Guľáš, Ján Horeš, Juraj Hruškár, Ján Hajko, Lazár Krstin (slovenský zať), Goce Temelkovski (slovenský zať), Michal Omasta, Michal Brňa, Michal Rauza, Jozef Fiľko, Pavel Peška a Martin Gubečka.

Nad všetkou prácou dozor mal „Kontrolný výbor“ v zložení:

Juraj Beláni, Vladimír Čapeľa a Juraj Pasulja (slovenský zať).

Na naše vtedajšie podmienky, celý projekt bol ohromný, takže mnohí členovia výborov to nevydržali, ale že sme vždy mali zanietencov, bolo odkiaľ voliť, nominovať ďalšie osoby.

Po tej „sprisahaneckej revolúcii“, pri otváraní slovenského domu, vedenie spolka bolo nasledovné:

Štefan Bovdiš ................. predseda;

Ján Peška ...................... zástupca;

Vladimír Peška ...............tajomník;

Michal Čapeľa ............... zástupca;

Vladimír Čapeľa ............ pokladník;

Michal Bujzáš .............. zástupca a rodovými členmi výbra boli:

Adam Čapeľa, Martin Gubečka, Rozália Guľášová, Ján Hraško, Ljiljana Omastová, Michal Omasta, Sámuel Poniger a Štefan Truban.

* Tu sa žiada spomenúť, že počas predsedovania Jána Belániho, kúpili sa pozemky. Počas predsedovania Jána Kulíka, vystaval sa slovenský dom a počas predsedovania Sámuela Ponigera, vyplatili sa všeky pôžičky.

Najštedrejšími darcami medzičasom boli: Jozef Karlečík. Jeho rodina kúpila a ušila všetky záclony, kúpila a ušila oponu na javisko atď. Rodina S. Ponigera, ktorá prispela so svietnikami, kuchynským náčiním... rodina J. Pešku vyrobila všetky obloky, dvere, stoly... a pravda, rodina J. Belániho mimo finančnej podpory, poskytovala stroje, dielne a pod. Rodina J. Kulíka prispela vybavením niekoľkých súprav tanečných krojov, vybavila spolok niekoľkými súpravami obrusov, držala slovenskú školu, držala rozhlas... a pravda tu sa musí spomenúť aj ideový podklad. Zvyšok pomáhal podľa svojích možmostí. Iridenta, sprisahanci a pod. robili len prekážky. Nie markantné, ale predsa dávali hlavybôľ. Kým sa poctiví členovia zakladali, zatiaľ oni, malicherná háveď, snovali svoje siete. Mnohí im „nasadli“, ale dnes sú už za „úvraťmi“. Spolok ich nepotrebuje, stráni sa ich, nuž pristupujú ku cirkvi, ale ani tu nenachádzajú živnú pôdu. Krajania si pamätajú na ich podrývačskú činnosť. Z uctivosti im podajú ruku, porozprávajú sa, ale „ku hrncu“ ich nepripustia. Majú dosť svojich „osvedčených“ podrývačov a nových nepotrebujú.

Hudobná skupina „Ďatelinka“ a naše speváčky, s ktorými sme nahrali prvú slovenskú rozhlasovú pásku v Austrálii. Speváčky nás reprezentovali na Podpolianských slávnostiach na Detve. „Ďatelinka“ zase za tie roky výstavby slovenského spolkového strediska, hrávali zdarma.

Na jednej z „Krojových“ zábav v spolku, v rokoch 80-tých. Dnes už asi všetci majú svoje vlastné rodiny a gravitujú ku spolku. Privádzajú si sem už svoje deti a slovenská niť ešte sa nepretrhla. Žijeme aj ďalej.

...pokračovanie nasleduje...

Jazykové okienko, Zákos, nie odkos

...pripravuje Ján Širka

Zákos, nie odkos

Pokračujeme v poukazovaní na (v tomto prípade dlhodobý) vplyv srbčiny na slovenčinu v nádeji, že objasnením chyby sa táto nebude opakovať. Tentoraz nás zaujalo heslo odkos vo vete Padol aj posledný odkos (pšenice) v chotári. Starším poľnohospodárom ho netreba vysvetľovať, veríme, že ani väčšine mladých. Pre každý prípad povieme, že je to vlastne záber kosou, novšie kombajnom, či riadok skosenej trávy, obilia (pšenice, jačmeňa, ovsa, raže), radok, lenže po srbsky. Slovko odkos sme v slovenskom slovníku nenašli, iba ak by sme sem počítali tvar slovesa odkosiť – 2. osobu jednotného čísla rozkazovacieho spôsobu odkos.

Zaujíma nás, ktoré slovenské slovko má nahradiť srbské otkos. Nazrieme najprv do už nekodifikačného šesťdielneho Slovníka slovenského jazyka (1959 – 1968), čo sa píše za heslom pokos – po prvé riadok skosenej trávy, skoseného obilia, napríklad: sušiť seno na pokose, nechať obilie na pokose. Potom do kodifikačného Krátkeho slovníka slovenského jazyka 4, čo sa píše o hesle zákos: Po prvé záber kosou, napríklad: široký zákos, po druhé riadok skosenej trávy, obilia, radok, napríklad: hrubé, slabé zákosy. V súčasnosti sa, ako vieme, už takmer kosou nekosí, iba ak na koseckých súťažiach alebo na strmých svahoch tráva. Preto sa aj pri kombajne záber jeho kosou nazýva zákos.

Nakoniec zhrnieme. Slováci vo Vojvodine používajú chybne namiesto spisovného slovenského slovka zákos srbské otkos. Zákos je po prvé záber kosou, po druhé riadok skosenej trávy, obilia, radok. Zákos sa vzťahuje aj na záber kombajnovou kosou. Teda hovorme a píšme spisovne zákos.

A problémová veta zo začiatku okienka teraz už upravená bude znieť: Padol aj posledný zákos (pšenice) v chotári.

26 júla 2010

Slováci pod Južným krížom.Spod lipy, pod eukalypt

.
.
...pripravuje Ján Kulík
.
.
Slováci pod Južným krížom.
Spod lipy, pod eukalypt.

Občas vidíme vyhľadávania o spolkovom živote austrálskych Slovákov, lenže zatiaľ na Kruhoch sme o tom priamo nepísali. Prečo? Tak, všetko odrazu tu nemôžeme mať. Ináč

krajanský život je tu pomerne rušný a dôkladne ho poznám. Predsa, bol som tajomníkom cirkvi, predsedom spolka „Ľudovít Štúr“, redaktorom rozhlasových vysielaní v slovenskej reči, manželka robila tajomníčku spolka, učila v doplnkovej škole slovenčiny atď. atď.

Už pred skoro 20. rokmi som napísal knihu o tunajšom krajanskom živote, lenže ešte vždy je v rukopise. Z objektívnych príčin. Z nej sme tu mali niekoľko výňatkov, ako napr. o cirkevnom živote, portréty krajanov a pod. Dnes a bude t

o asi na pokračovanie, zverejníme aj túto stránku nášho života. Pýta sa.

====================

„Kto sa neopúšťa, nebýva opustený“

Ľudovít Štúr.

Slovenský spolok Ľudovíta Štúra v Melbourne.

Tento spolok je samostatnou a zatiaľ i jedinou kultúrno spoločenskou organizáciou naších prisťahovalcov z bývalej Juhoslávie, hlavne z Vojvodiny. Nie je pričlenený ku Združeniu austrálskych Slovákov (ZAS), čo znamená, že tento výhonok dolnozemských Slovákov v Austrálii, pred širšou verejnosťou môže a aj reprezentuje iba „Ľ. Štúr“, alebo širšie, koordinačný výbor naších organizácií v Melbourne. Schádzal sa, či aj schádza sa len občasne. V ňom sú reprezentanti, ako spolka, tak aj rozličných cirkví a športových klubov. Do 1996. roku a trvá to aj ďalej, tento spolok nikdy nebol pričlenený ku Svetovému Kongresu Slovákov. Prečo? Tak, práca tohto spolku bola a je zameraná na iné pole. Na pole kultúry, či prezervovaniu slovenskej kultúry v povedomí krajanov a nikdy nemala nejakých ambícií, nikdy netúžila ovplyvňovať politické myslenie krajanov v diaspóre a najmä nie v starom kraji. Bola a zostala len kultúrno sociálnou organizáciou. Keby sme si „pchali nos“ aj tam, len by sme sa zosmiešnili a podobali by sme sa radu organizácií, ktoré sa chápu iridentou. Prechovávanie akýchkoľvek ambícií na ovplyvňovanie politického života v bývalej Juhoslávii, či teraz v Srbsku je nezmyslom a nezmyslom by bola i sama idea o nejakej našej dôležitosti v smere ovplyvňovania poltického života na Slovensku.

My, potomkovia akože dolnozemských Slovákov, od rodnej hrudy sme vzdialení nie len priestorove, ale aj časove. Pre mnohých, hlavne starších prisťahovalcov, Slovensko je len imaginárnou krajinou predkov a pre mladšie generácie tým sa stáva aj Vojvodina. Sme výhonkom z výhonku, ale aj úplne vedomí o svojej etnickosti a môžem povedať, aj na ňu hrdí. Túto našu zdedenú hrdosť na svoj pôvod snažíme sa preniesť aj na potomstvo, na už tretiu generáciu Slovákov narodených v Austrálii a máme úspech. Do „starého“ kraja občas vysielame naše tanečné skupiny. Berieme účasť na folklórnych slávnostiach na Slovensku, po čom skupina robí zájazd po slovenských vojvodinských osadách, po osadách, odkiaľ im vyšli už prevažne len starí rodičia.

Sme vyložene hospodárskou emigráciou (i keď aj túto sa dá prifarbiť nálepkou politickosti). Budúci historik „štiepaj oriešok“ a hádam ti vyjde. Naší dolnozemskí predkovia migrovali v rámci „spoločného Uhorska“, ale nie preto, že boli „túlaví“, lež „za chlebom“. Trpeli nie len národnostným, ale aj náboženským nátlakom. Na pustatinách Dolnej zeme našli prajnejšie podmienky, ale aj tu život nebol ružový. Už koncom XIX. st. prechádzajú nie len do Chorvatska, ale aj Bulharska, na Kosovo, do Bosny a pohli sa aj za „veľkú mláku“, do Ameriky.

Žiť a prežiť pod cudzími hviezdami a to nie len, ako jedinec, ale aj ako časť národa, národnosti, ako nejaká etnická skupina, vyžaduje si neustále adaptovanie sa ku prostrediu a v tvrdohlavej opatere „batôžka dedičnosti“. Tento sa opatruje nie kvôli „byť odlišný“ od okolia, ale kvôli hrdosti na pôvod, lebo človek bez minulosti, bez pôvodu, je nikto. My sme niekto. Vieme kto a čím sme. Každý človek na svete má svoj pôvod a máme ho aj my a bude to mať aj naše potomstvo. Násilné „prelievanie sa“ v niečo iné, ešte nikdy nemalo úspech.

Sme výhonkom ľudu poctivej práce a táto skutočnosť nás charakterizuje v cudzích chotároch. Robí nám dobré meno v krajine kam nás odfúkol vietor žitia. Takúto mienku o nás majú aj tunajšie orgány. Ani tu nie sme záťažou, nie sme iridentou, nie sme deštruktívnym elementom, poltrónmi... ale tichými partnermi v budovaní lepšej spoločnosti.

Kedy koľvek človek urobí nejaký závažnejší krok, už či sa presťahuje do nového prostredia, do iného mesta, vstúpi do manželstva, vezme si pôžičku na dom, založí si rodinu atď. prvé roky sú vždy najťažšie. Na nás doľahli aj iné záťaže. Opustili sme rodiny, rodný kraj... a odrazu sme sa našli v novom, v úplne cudzom prostredí. Všetko tu bolo inak a na dovažok, bola tu aj komunikačná bariéra. Každý z nás bol aspoň bilinguálny, ale novú reč prostredia sme nepoznali. Nepoznali sme angličtinu a toto nám bola asi najväčšia prekážka.

Liberálnejšia povojnová imigračná politika Austrálie, prudký rozmach priemyslu a pod. prilákali sem aj naše prvé lastovičky. (Prví prisťahovalci zo Slovenska, hlavne z Oravy, prišli sem „omylom“ aj v medzivojnovom období.) Prichádza sem rodina, za rodinou a slovenská kolónia v Melbourne silnie, mohutne. Stredom 60-tých rokov XX. st. žilo tu už niekoľko desiatok rodín, ale ešte vždy pomerne málo na nejaký organizovaný spoločenský život. Situácia sa mení koncom 60-tých rokov. Kolónia sa vzmohla a zjavila sa potreba nejakého mimorodinného stretávania sa, vymieňania si skúseností a pravda, aj pobavenia sa si pri speve, zaspievaní si nejakej pesničky, zatančení si čardáša atď. Veď život nemusí byť len drinou, neustálim zhonom po dolároch.

Početnejšie a aj staršie etnické skupiny sa už medzičasom sformovali v určité spolky, združenia a pod. Sem môžeme započítať aj „hlinkovskú“ emigráciu zo Slovenska. Hŕstka naších na to ešte nemala ani počet, ani silu a ani schopností. Vedeli, že niečo chýba, ale nevedeli čo. Veď spolkový život neznamená len poriadanie zábav, ale aj čosi hlbšie. Ako koľvek, predsa spoločná zábava dala podnet na nejaké labílne zorganizovanie sa. Končil sa rok 1966. blížilo sa Silvestra a niekomu napadlo, že „dobre by bolo, keby sme sa zišli“.Komu to napadlo, dnes sa už nikto nedozvie, lebo väčšina ich je už vo večnosti a niekoľkí živí, ako vždy, majú svoju vlastnú verziu, kde pravda oni sami figurujú, ako hlavní aktori. Pozrime sa na výpovede naších priekopníkov spoločenského života.

Ján Beláni: „Na presné dátum prvej porady, schôdze sa nepamätám, ale určite to bolo niekde koncom 1966. roku. Najskôr koncom októbra. Vtedy sme sa zišli u Štefana Petráša a koľko viem, bol som pravda tam ja, Ján Jagoš (murár), Ján Jagoš (tesár), Pavel Peška, Ján Čiepa, Ondrej Guľáš, Michal Benka, Pavel Pálenkáš a samozrejmé, aj Štefan Petráš. Na ďalších si už nepamätám.

Ján Čiepa: „V máji 1965. kedy sme sem pricestovali, nebolo tu ešte nič. V 1966. roku sme sa schádzali u Š. Petráša, ktorý tu už mal aj svoju dielňu, autoservis a snívali sme o nejakom spolkovom živote. Zatiaľ len snívali, avšak Štefan navrhol, prečo by sme si aj my nezaložili niečo podobné. Skúsili sme a prvá zábava nám bola „Michalská“ v roku 1966. a len po tejto padol návrh na „Silvestra“.

Ján Jagoš (tesár): „ Ak to potvrdia aj ďalší, tak prvú sme mali skorej „Silvestra“ 1966. Asi to bola „Michalská“ a ideu na založenie spolka dali štyri osoby, ale určite tam nebol Š. Petráš.“

Rozália Guľášová: „Do Austrálie sme prišli v 1964. roku a rok na to začala pracovať aj slovenská doplnková škola (učila M. Makovníková a škola fungovala vedľa evanjelického zbora) a v 1966. sa poriadala aj prvá slovenská zábava. Bola to veľkonočná.

Výpovede, akože svedkov doby sú rozdielne a z tohto človek nezmudrie. Každý mal svoju verziu, takže dňa 15. IX. 1991. na iniciatívu výbora spolka sa zvolalo nejaké „vyšetrujúce“ zasadnutie a tu sme sa snažili najsť nejakého spoločného menovateľa a urobiť bodku za rébusom. Nevyšlo nám. Každý stal pri svojej verzii.

Skorej písania historiátu, niekde v 1980. roku, získal som aj ďalšiu výpoveď, teraz už nebohého Pavla Pálenkáša staršieho a tu tvrdí:

„Na stretnutí u Š. Petráša som bol aj ja. Bolo to koncom októbra 1966. presnejšie v poslednú októbrovú sobotu. Na toto dátum sa celkom dobre pamätám, lebo písal sa 28. október, deň zrodu prvej Československej republiky, ale aj dátum popravy naších prvých slovenských prvobojovníkov z Petrovca. Vtedy, na toto dátum, maďarskí okupanti na šibenice vyviedli mojích praiteľov.“ (Petrovec - v 1941. roku.)

Celkom nevedome, len náhodou, ale prvé stretnutie akože iniciatívneho výboru sa konalo práve na toto dátum.

Nemusím tu podčiarkovať, ale akonáhle naší tunajší „bačkoroví“ polointelektuálovia požuvali toto dátum, hneď sa aj ozvali a privádzali mi ďalších, akože „svedkov doby“, ale po vyšetrení, všetky výpove sa krútia okolo dátumu 28. októbra.

Následne som sa dozvedel aj mená ďalších účastníkov akože zakladajúcej schôdze spolka Ľ. Štúr. Boli tam: Ján Beláni, Michal Benka, Ján Čiepa, Ondrej Guľáš, Ján Makovník ml., Ján Jagoš (murár), Ján Jagoš (tesár), Ján Kokavec, Ondrej Krnáč, Pavel Peška, Stefan Petráš a možné je, že tu boli aj Ján Marčok, Michal Benka ml.. Sámuel Čáni, Pavel Pálenkáš st. a ml. a Ján Turan. O tomto stretnutí nejestvuje žiadna zápisnica, ba celé obdobie, až po 1971. rok zahalené je do hmly. Nejestvuje žiadna zápisnica, alebo pokladničná evidencia. Konečne, nebolo tam ani žiadna potreba a až do 1977. roku nemame nič úradne zapísané.

Nејаké svetlo nám vrhá pokladničná kniha z rokov 1971. do 1977. a preto nám tu bude nejakým vodítkom.

Pokladničná kniha sa začína dátumom 27. 12. 1970. a vstupom, že divadelné predstavenie a výstup tanečnej skupiny do pokladne priniesli $ 87.00.

31.12.1970. na Silvestra, zo vstupné a kuchyne, získalo sa $592.00. a pozotívny rozdiel bol $17.25.

Obdobie, prvých 10. rokov jestvovania nejakého labilného spolka môžeme pokladať za fázu formovania sa. Úradné zápisnice nejestvujú. Prvým predsedom bol Pavel Pálenkáš ml. ktorý túto funkciu zastupoval len niekoľko týždňov, lebo nezadlho odchádza do Brisbane. Tajomníčkou bola Mária Makovníková a pokladníkom J. Šušota.

P. Pálenkáša vystriedal P. Peška a v 1972. roku vystriedal ho Ján Horeš. Od 1973. až do 1976. predsedom spolka bol Ján Beláni.

Tieto roky, siedma decenia XX. st. sú nám poznačené rastom počtu krajanov. Prichádza rodina, za rodinou a veru všetci potrebujú pomoc. Hlavne informácie. Kde sa zamestnať, ako si zohnať nejaký byt, kde si robiť týždenný nákup, kde si vyhľadať napr. lekára, kde sú školy, kam sa obrátiť v prípade, že človek chce ísť na rýchlokurz angličtiny... Otázok koľko len chceš, ale odpovedí málo. V prípade umŕtia člena rodiny, alebo svadby, pomáhal cirkevný zbor a veru aj takých prípadov bolo hodne, avšak pri každodenných problémoch žitia a prežitia, pomáhal spolok.

V prvých rokoch jestvovania, kým nás tu bolo pomerne málo, rozmýšľali sme aj o pripojení sa ku tu už jestvujúcemu Združeniu austrálskych Slovákov (ZAS), ktorý okolo seba zoskupil časť prisťahovalcov zo Slovenska. Na spoločné zasadnutie do North Melbourne vyslaná bola delegácia v zložení J. Beláni, J. Čiepa, J. Lačok, O. Menďan a O. Merník. Výsledkom stretnutia bolo, že tu nemôže byť žiadna spolupráca. My sme boli sociálna emigrácia a oni hlavne politická. Nás trápili otázky zapojenia sa do tunajšieho života, kým ich trápili otázky politického zriadenia v bývalej ČSSR. Museli sme si šliapať vlastný chodník.

Krajania neustále dochádzali, počtove sme rástli a spolok mal roboty vyše hlavy. Ľudia dochádzali do neznámeho sveta a našou úlohou bolo spoznať ich s tunajším prúdom. V prvých dňoch ešte sotva niekto mal aj auto a preto sme začali poriadať spoločné autobusové výlety do okolia mesta. Tu sa krajania navzájom spoznávali, robili sa nové priateľstvá a práca spolka sa kryštalizovala. Už v tých dňoch skromného začiatku jednotlivci snívali, rojčili o krajšej budúcnosti slovenského organizovaného života a robili sa prvé bojazlivé kroky.

Stavebný podnikateľ Ján Beláni sa začal zakladať o kúpu dvoch stavebných pozemkov v západnom, vtedy okrajovom predmestí Laverton. Tu on vlastne už aj býval a aj podnikal, takže oblasť dobre poznal. Presvedčil zopár ďalších krajanov a vykročilo sa. Spolok (ešte vždy bezmenný) získal svoju prvú nehnutelnosť a práve od tejto doby začíname mať aj prvé presnejšie dokumenty, presnejšiu pokladničnú evidenciu a pod.

V 1971. roku na zozname spolka najdeme 96 mien, čo sa v 1972. zvyšuje na 120. Zakúpili sa dva stavebné pozemky, ktorých cena bola $9200.00. Pravda, mali sme len na závdavok, $975.00. Zvyšok sme si požičali.

Spolkové akcie boli neraz aj stratové a pôžička sa musela splácať. Apelovalo sa na krajanov a väčšina vyzvaných začala pomáhať. Koľko? Tak v tom čase priemerný týždenný zárobok krajanov sa pohyboval akolo $45. Zverejníme tu menoslov krajanov, ktorí v čase 1972 / 73 na spolok darovali aspoň 20 dolárov.

Ján Beláni dar $ 375 požičal spolku $ 500;

Juraj Beláni 70

Zuzana Benková 40

Ján Bičiar 60

Štefan Bovdiš 20

Ján Brňa 20

Michal Brňa 50 100

Ondrej Čáni 20

Vladimír Čapelja 30 100

Ján Čásar 20

Michal Činčurák 50 90

Ján Čiepa 40

Pavel Dudok 20

Ján Dýr 60

Ondrej Guľáš 60

Ján Hajko 100

Ján Hodolič 30

Ján Horeš 20

Pavel Horeš 30

Ján Horniak 20

Pavel Hraško 30

Michal Chrček 20

Ján Jagoš 20

Štefan Jánošík - 50

Michal Jurica 70 200

Jozef Karlečík 60

Pavel Klinka 20

Jozef Kollár 70 100

E. & J. Kolárik 20

Sámuel Kovarčík 20

Michal Kukučka 20

Ján Kulík 100

Ján Madacký 30

Jozef Maďar 45 100

Alžbeta Matzková 20

Ján Merník 20

Ján Mojžiš 20

Ján Oravec 30

Martin Oravec 45

Pavel Oravec 25

P. & A. Pálenkáš 100

Ján Peška 20 100

Pavel Peška 100

Štefan Pudelka 20

Michal Rauza 50 100

Ján Sklenár 75

Jaroslav Slávik 20

Pavel Stefanides 20

Ondrej Strešniak 30

Jozef Šimon 35

František Šesták 20

Michal Toth 20

Peter Turda 20

J. & H. Turčan 60

Ján Urban 40

Mária Valentová 20

* Stojí spomenúť, že Vl. Peška, v tom čase ešte stredoškolák, cez prázdniny sa zamestnal v podniku J. Belániho a na pozemky daroval celý svoj dvojtýždňový zárobok.

Po vyrovnaní si dlžoby, v pokladničnej knihe nastáva „kľud“. Sú tam už len bežné vstupy, ako finančné výsledky z podujatí a pod.

V tom čase Ján Beláni zastupoval aj funkciu predsedu cirkevného zbora a kým bol všade pomerný kľud, sily mu stačili, ale akonáhle sa začali kovať plány na výstavbu ako slovenského doma, tak aj vlastného cirkevného strediska, musel sa rozhodnúť, kam usmerní svoju energiu. Rozhodol sa. V 1976. zaďakoval na funkciu slov. spolka, ktorý teraz na dobu pár týždňov viedol podpredseda, Vl. Peška.

Pol roka skorej tejto udalosti, Ján Kulík zaďakoval na funkciu tajomníka cirkevného zbora. Predstavitelia opusteného spolkového výboru mali až panický strach z budúcnosti, ďalšej existencie, takže na jednom poloúradnom stretnutí sa rozhodli, pozvať na funkciu predsedu Jána Kulíka. Prijal ju a kolieská spolka sa začali otáčať.

Skorej vykročenia na novú cestu, nový predseda vypracoval prvé spolkové Stanovy, kde sa vysvetlilo kto sme, čo sme, čo chceme, ako sa tam dostaneme a pod. Práca na Stanovách trvala niekoľko mesiacov. Preštudovali sa Stanovy podobných organizácií, urobila sa nejaká selekcia statí a adaptovali sa ďalšie, pre nás špecifické body.

V decembri 1976. Valné zhromaždenie schválilo Stanovy. Po Stanovách, na rad prišlo vypracovanie si Domáceho poriadku. Aspoň v tých najzákladnejších črtách, čoho výsledkom bolo, že sa teraz zápisnice vedú poriadnejšie, pedantnejšie a knihy sa uschovávajú v archíve. I vedľa Domáceho poriadku, dochádza ku slabostiam, najmä ľudským. Niektoré záznamy sú krajne tendenčné, zachytávajú malichernosti a „zabúdajú“ na závažné udalosti, takže hemží sa to zásahmy „revizorov“.

V prípade pokladničných kníh vidieť mnoho „hmlistých“ vstupov, tendenčnosť, ľudské slabosti, ale nie aj nepoctivosť.

Ďalšou robotou bolo „okrstiť sa a zaregistrovať. Skorej Valného zhromaždenia v 1976. roku, všetci členovia dostali za úlohu porozmýšľať o budúcom mene spolka a tie najpriliehavejšie návrhy predistrieť Valnému zhromaždeniu. Okrem zopár predsedových návrhov, iné neboli. Po dôkladnom vysvetlení významu každého návrhu, jeho odôvednení... rozhodlo sa pre meno Ľudovít Štúr.

Keď sme už mali meno, na rad prišiel spolkový znak, erb, jeho inkorporovania do úradnej formy a zhotovenie spolkového razítka. Predseda navrhol trojvŕšie s dvojitým krížom, vysvetlil jeho symboliku (aj to bolo potrebné), tajomník to spracoval technicky a už sme aj to mali.

Počas celého 1977. a 1978. roku robili sme prípravy na zaregistrovanie sa, ako bezprofítová spoločenská organizácia. Študovali sa rozličné alternatívy... a do procesu sa zapojilo aj tunajšieho slovenského advokáta JUDr. Aurela Brežného. Tento preštudoval naše Stanovy, schválil ich a spolku dal štyri možné alternatívy:

A / Môžeme a to celkom legálne jestvovať aj takto, ako sme;

B/ Môžeme sa zaregistrovať ako podnik, čiže Pty/Ltd.

C/ Ako registrovaná bezprofítová organizácia, spoločnosť, budeme podliehať tzv. „Company

Law“.

D/ Je možnosť zvoliť si niekoľko povereníkov, správcov, kurátorov, čiže po ang. „Trustees“ a týto na svoje meno preveznú už jestvujúci majetok, ako aj jestvujúce a budúce pôžičky.

Na Valnom zjromaždení JUDr. A. Brežný prečítal Štatút, podal vysvetlivky po otázke registrácie, nástrahy a poznamenal, že registrácia nás bude stáť $700. Všetko sa rozplynulo, ako jarný opar. Stavba slov. domu nám hltala každý dolárik a tých sedem stovák nezvyšovalo. Neboli ani peniaze na platenie zvláštneho účtovníka, nebolo síl na vedenie pokladničnej knihy v angličtine... lebo občas by sme podliehali štátnej kontrole a tí predsa nevedia po slovenský. Aj tojomník sa zdráhal zvýšenej práce, lebo pre členov by zápisnice boli v slovenčine a paralne by to musel robiť aj v angličtine. Aj pokladník poznamenal, že ak tu pokladničnú knihu má viesť v angličtine, tak sa zdáva funkcie. Celý návrh sa nepáčil ani členom spolka. Angličtinu zvládli len po nejaký stupeň lámavej reči atď. atď. Na takýto krok sme ešte vždy len mladučkou skupinou, organizáciou.

Medzičasom sa nám aj pokladňa vyprázdnila a bolo jasné, že z dobrovoľných príspevkov dom nevystaváme. Museli sme si zohnať nejakú bankovú pôžičku. Rozhodlo sa, že predseda, tajomník a pokladník na svoje meno vezmú 20 tisícovú pôžičku a za túto „obetavosť“ doterajší „majitelia“ pozemku (majetok sa viedol na mená 5. osôb) sa zrieknu zodpovednosti / česti a pozemky sa prevedú na mená tých, čo sa podpíšu na pôžičky.

Banka s týmto súhlasila a na „Deed of Trustees“ sa podpísali: Ján Kulík, Vladimír Peška, Jozef Karlečík a Ján Peška. Pokladník (Š. Bovdiš) nechcel dať svoj podpis. Takto sa hľa adaptovala štvrtá alternatíva navrhnutá JUDR. A. Brežným.

Ani 20 tisíc nestačilo. Muselo sa požiadať o ďalších 5 tisíc a to veru už v tom čase bola aj poriadna suma. Asi dva a pol ročný priemerný zárobok. Vtedy to predstavovalo hodnotu jedného väčšieho rodinného domu.

Prejdená dráha nebola priama. Výbori sa menili a hospodárilo sa menej viac úspešne. Boli aj roky, kedy si tu určité osoby začínali šafáriť po svojom, takže neraz hrozilo, že bude problém s odplácaním si pôžičky, ktorá sa medzičasom zvýšila až na 50 tisíc, takže do výboru vždy museli vstupovať aj jeden, dvaja z ručiteľov, teraz už akože správcov nad majetkom spolka. Konečne, v 1991. roku pôžičku sme mali vyplatenú a posledné dve osoby z ručiteľov vystupujú z výboru. Tajomníčka a pokladník. Za sebou v pokladni zanechávajú ešte aj peňažnú hotovosť vo výške 12 tisíc dolárov, čo nový výbor rýchle minul a zase tu bola „finančná kríza“. V júny 1995. roku Valné zhromaždenie odvolalo celý výbor, v úplnosti a ku kormidlu prichádza nová generácia. Boli to neskúsení, ale hospodáriť predsa vedeli. Behom niekoľkých mesiacov vyrovnali všetky narobené dlžoby a o pol roka už mali aj 13 tisíc v pokladni. Faktá hovoria „socialistické“ hospodárenie sa ukázalo, ako stratové. Kto vie hospodáriť na svojom, ten vie aj na spoločenskom.

Kým sme nemali vlastnú strechu nad hlavou, potulovali sme sa. Zábavy sa poriadali V Ardeer, v Brooklyn-e, Deer Park, Newport a zasadnutia výborov, ba aj zopár Valných zhromaždení, poriadali sa aj po domácnostiach, meskoršie v priestoroch knižnice Newport a v priestoroch obce Altona.

Neraz na zábavách bývali aj výtržnosti, poriadne bitky, nuž niekoľko rokov sme tam museli mať aj policajtov v civile, až bolo každému jasné, že tu musí byť nejaký poriadok. Postupne sa zo zasadnutí výborov „vytlačil“ alkohol a začalo sa „triezve“ rozmýšľať.

Na každej zábave, striedavo, jeden člen výboru a jeho rodina, na zodpovednosti mali kuchyňu, riadenie priestorov a pod. To sa ešte vždy praktikuje. Jedine tieto osoby mali voľný vstup. Všetci ostatní si museli platiť vstupné.

Ešte v 1979. roku Ján Beláni vypracoval aj nejaký plán domu, avšak medzičasom sa potreby zmenili a plán nevyhovoval. Robili sa nové plány, na ktoré mimochodom, nemali sme peniaze. Aj tento problém sme prekonali samodisciplínou. Obetavosťou členov výbora. Plány nám robil tunajší architekt, pôvodom z okolia Zakopaného (Poľsko), spolumajiteľ kancelárie „Hogar & Hogar“. Podľa nášho návrhu urobil plán slovenského domu (stavba ev. kostola je len adaptáciou tohto plánu), čo nám patričné orgány schválili a nasledovalo ďalšie štádium. Postupné „prerábanie“ plánov. Celú stavbu sme zvýšili o jeden meter, podjaviskový priestor sme zriadili v pivnicu / klubovňu atď. Konečný účet zase prevyšoval našu skromnú pokladňu, takže sa rozhodlo, že každý člen výbora prispeje s jednou stovkou. Prispeli: R. Guľášová, S. Poniger, J. Peška, J. Beláni, J. Kulík, M. Omasta, Š. Bovdiš, J. Hraško a V. Peška. Ostatných evidencia nezachytáva, čiže neprispeli.

Peňazí bolo ešte vždy málo, nuž apelovalo sa na širšiu krajanskú verejnosť, aby prispeli kúpou aspoň Tisíc tehál, čo v tom čase predstavovalo 220 dolárov. Priamo prispeli:

L Krstin.............. 220 J. Gavura............. 220 P. Dudok ........ 110

M. Omasta............220 J. Kulík................. 250 J. Valent.......... 110

S. Poniger............ 220 J. Medovarský...... 310 R. Guľášová....... 110

J. Madacký........ 200 V. Paninčić......... 220 M. Melich.......... 60

J. Supek............. 220 P. Zadunajský........ 220 J. Karlečík......... 700

M. Jurica............. 110 Juraj Beláni........ 220 Juraj Beláni (syn).. 200

J. Sobin.............. 50 V. Peška................. 200 J. Urban .............. 100

P. Horniak.......... 110 O. Guľáš................ 220 J. Hraško............... 110

J. Hruškár........... 220 J. a M. Marko........ 110 M Oravec............. 220

J. Dýr................. 220 J. Gedeľovský........ 220 J. Toman.............. 120

V. Čapeľa............ 200 J. Peška.................. 200

* Či niekto prispel aj neskoršie, to pokladničná kniha nespomína.

Toto nebola posledná zbierka. Mali sme ešte mnohé zbierky, hlavne účelové, no nejeden krajan proste len priložil svoj dar a spoľahol sa na výbor, aby rozhodol, ktorú dieru zapchá. Musím spomenúť, že od vlády sme nedostali žiadne dotácie. Všetko sme znášali na vlastnom chrbte. Zbierky sa robili aj na svadbach a tu spomenieme svadby u Kováčov, Peškov, Čapeľov, Kapitáňov, Marčokov, ba aj svadobné kuchárky prispeli svojim zárobkom na svadbách u Dudkov, Hruškárov, Brňov atď. Dolnozemskí krajania v Sydney urobili dve stretnutia a poslali nám $371.63 a ZAS v Melbourne prispel sumou $212.30.

Mali sme tu aj zopár futbalových klubov. Inter Williamstown, ešte skorej svojho zániku, na slovenský dom prispel sumou $235.00 a pri rozformovaní sa, pridal ešte $600.00.

Futbalový klub Wiltona (neskoršia Altona United) na slovenský dom neustále prispieval, takže zo zápisníc vidno, že prispeli s celkovou sumou $7000.00.

Naší tunajší majstri, súkromní podnikatelia, počas výstavby poskytovali rozličné služby, zdarma a ich pomoc je ťažko vyčísliť. Napr. J. Gapčo za použitie jeho strojov pri kopaní základov nežiadal žiadny honorár. Od J. Belániho sa požičiavali rozličné stroje, nákladné autá, služby, dielne... a ani toto nemame vyčíslené.

Stolár J. Peška zdarma robil všetky okná, dvere, stoly a pod.

J. Jagoš, murár, slovenský dom muroval za pol ceny. Pomáhali mu ďalší naší murári a to úplne zdarma. Pomáhali mu aj naší hostia zo starého kraja a zase úplne zdarma.

Zvárači, tokári, farbiari, natierači... väčšinu prác konali zdarma. Áno, mnohí krajania pri stavbe trávili voľné víkendy, ba aj celé ročné dovolenky. Najviacej hodín s čakanom a lopatou si tu odpracovali: Ján Peška (1347), Ján Medovarský (1268), Michal Brňa (852), Vladimír Peška (827), Štefan Bovdiš (596), Jozef Karlečík (573), Vladimír Čapeľa (455) atď.

Manželky členov výbora, ba neraz i ženy mimo výbora, v každý deň pracovnej akcie priprávali obedy pre robotníkov. Stálo to nie len času a námahy, ale aj peňazí, pripraviť obed pre 10 – 20, ba aj viacej robotníkov. Škoda, ale neskorší „revizori dejín“ mnohým ublížili a to nie len tým ochotným ženičkám, ale aj mnohým robotníkom.

Po čase sme nadviazali kontakty aj s diplomatickými predstaviteľstvami ČSSR a SFRJ, ako aj s Maticami v týchto krajinách a aj odtiaľto začala prichádzať nejaká nepriama pomoc. Občas sme dostali nejaký celovečerný film, Matice nám posielali Kalendáre, Domové pokladnice, školské knihy, platne, tlač a pod.

Prvý film, čo sme tu premietali, bol „Jánošík“ (19. a 26. marca 1977.) a zo vstupného pribudlo zase $486.00. Po tomto filmovom večierku nasledovali ďalšie, takže do 1980. roku sme nazbierali skoro 1500 dolárov. Z odpredaja Domových pokladníc a Kalendárov, pribudlo $410.00. Vtedajšia Juhoslovanská letecká kompánia JAT občas prispela cenou na tombolu (letenka do Európy) a aj tu odkvapla nejaká tisícka. Vláda Victorie občas prispela nejakou pomocou, hlavne pomôckami pre doplnkovú školu a pre bežné spolkové potreby a ich pomoc odhadujeme na 3 – 4000 dolárov.

Od začatia výstavby domu, až po jeho zakončenie (niekoľko rokov), naši muzikanti, členovia orchestra „Ďatelinka“ (Ján a Zlatko Hajkoví, Ján Dýr, Jozef Kollár, Adam, Michal a Pavel Čapeľoví) hrávali zdarma, či vlastne ich honorár sa, ako dobrovoľný príspevok pripisoval do pokladničnej knihy.

Čo priamo a čo nepriamo, do fondu najviacej prispeli: Ján Beláni (3671 dolár), Ondrej Guľáš (2382), Rozália Guľášová (1138), Ján Dýr (839 + honorár muzikanta), Ján Hajko (940 + hon. muzikanta), Sámuel Poniger (1592), Jozef Karlečík (2371), Štefan Bovdiš (930), Ján Kulík (1308), Vl. Čapeľa (672), Michal Omasta (1614), Ján Medovarský (600), Ján Peška (1299), Vl. Peška (695) atď. V tom čase v spolkovej matrike sme mali zaregistrovaných 350 rodín a na nepatrnú výnimku, stavbu všetci podporili.

Keď sme už mali „strechu nad hlavou“, akcie neprestali. Chýbali tu ešte napr. záclony, sporák, svietniky, vázy... a jednotlivé rodiny teraz prispievali do tohto fondu. Hádam najviacej tu pomohli rodiny členov výbora, ktoré na zodpovednosti mali kuchyňu, či prípravu večerí. Z vlastného vrecka kupovali všetky suroviny a za to nič nepýtali. Proste, to bol ich dar.

Na rad prišlo aj riadenie záhrady, vysádzanie stromkov, kríkov...betonovanie parkoviska, farbenie domu a pod. Darcov nechýbalo a spolok prosperoval, avšak ako vždy a všade, začali aj tu intrigy, poslední chceli byť prví, alebo aspoň prvší, takže mnohí osvedčení darcovia začali odstupovať, či byť ľahostajnešími a zjavuje sa nám finančná kríza.

.......pokračovanie nasleduje......

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com