Spod lipy, pod eukalypt.IV.

  .

.

…pripravuje Ján Kulík

.

IV. Spod lipy, pod eukalypt.

„Úspech má veľa krstných otcov, ale neúspech je sirotou.“

V prvých troch vstupoch zaoberali sme sa len a jedine slovenským spolkom „Ľudovít Štúr“, avšak náš krajanský život sa netočí len okolo tohto spolka, nežijeme len v Melbourne a dejiny Slovákov na tomto svetadieli sa nezačali písať len od II. sv. vojny. Pri písaní, ako o spolku, tak aj evanjelickom zbore „Krista Pána“, všetko je podané veľmi kondenzovane. Podrobnejšie to mám spracované v tej rukopisnej knihe a aj dnešný (kondenzovaný) vstup sa bude opierať práve na tento rukopis.

Len v Melbourne už dlhé roky funguje aj Združenie austrálskych Slovákov (ZAS) a boli tu nejaké pokusy na založenie si aj iných spolkov, združení a pod. Funguje slovenský evanjelický zbor „Krista Pána“ (o tom sme písali), ale je tu ešte aj slovenská katolícka obec a slovenský katolícky kňaz. Svoj vlastný chrám, či nejaké vlastné slovenské stredisko nemajú. Okolo neho sú zoskupení hlavne Slováci zo Slovenska a dolnozemskí katolíci zo Selenče.

Slovenský baptistický zbor (Slováci z Vojvodiny) majú svoje vlastné stredisko a aj svojho slovenského kňaza, Sámuela Sjantu.

Slovenský zbor Duchovnej cirkvi (Pentacostal – Slováci z Vojvodiny) si tiež vystaval svoje stredisko. Kvalifikovaného kňaza nemajú, ale ako kňaz-laik tu je bývalý kulpínčan, Michal Čelovský.

Modlitebňa slovenského baptistického zbora v Sunshine. Na dvore sí vedľašie stavba, ako slovenská škola, knižnica, telocvična a pod.

Budova slovenského zboru „Duchovnej cirkvi“ (Pentacostal) v predmestí St. Albans. Na dvore sú vedľajšie stavby. škola, spoločenksá hala a pod.

Kostol slovenského zbora ev. cirkvi. Vedľa sa vidí spoločenská hala (teraz sa ešte preširuje), „stará fara“ a nevidí sa dvojposchodová budova „novej fary“. Nevidí sa ani športový areál.

Slovenskí nazaréni (počtove sú silní) nejaké ústredné stredisko nemajú. Rozbití sú na niekoľko frakcií, priestory si prenajímajú a keďže v týchto zboroch majú aj hodne Srbov a Chorvatov, služby nie sú výlučne po slovensky, lež z časti, ba až väčšinou, konajú sa v srbochorvatskom jazyku.

Zopár rodín, bývalých členov „Modrého kríža“ sa pripojili ku tunajšej „bratskej cirkvi“ a že sú tam prevažne Austrálania anglo-saského pôvodu, tak aj služby sa konajú v angličtine.

Slováci v Sydney, prevažne zo Slovenska, si tiež vystavali svoje stredisko, ako aj Slováci v Adelaide (väčšina je tiež zo Slovenska, ale je tam aj počet Slovákov z Vojvodiny) spoločne si tiež vystavali svoje vlastné stredisko.

Slováci v Brisbane už nie sú nejak organizovaní, počtove sú slabší. Slováci v Perth sú tiež počtove slabí, ale po prechode kňaza M. Velebíra, občasne sa schádzajú na slovenské služby a sformovali sa v nejakú labílnejšiu skupinku.

Aké sú perspektívy prežitia slovenských organizácií? Odpovedať môžeme len tak, ak si všimneme životnosť krajanských organizácií v USA, v Kanade, v Argentíne, ako aj životnosť etnických organizácií v Austrálii, hlavne tých, čo sú staršie a proces integrácie u nich sa už kočí, kým proces asimilácie poriadne pokročil.

Prvé roky života v novom prostredí si proste žiadajú mať aj svoj etnický spolok, avšak skupina sa nesmie do nich uzavrieť a ako z nejakej klietky, dívať sa na okolie. Spolky sú potrebné, aby sa prisťahovalec, v prípade potreby, mal kam obrátiť, aby sa necítil opustený, zabudnutý, bezradný... a že aj dosiaľ sa každá etnická skupina „posilňuje novou krvou“, na túto úlohu spolkov sa nesmie zabudnúť, ale nesmie sa ani „skostnatieť“, lebo toto už prinesie aj zánik. Spolok musí vedieť reagovať. Vedieť prispôsobiť sa ku potrebám novoprichodiacich a ich potreby sú už iné, ako tých, čo spolky zakladali a zároveň musí sa vedieť prispôsobiť aj ku potrebám starších imigrantov. Ich potreby sú už úplne iné. Musí vedieť, ako vyhovieť aj potrebám potomkov starších prisťahovalcov. Ich potreby sú zase cele iné. Všetci však potrebujú nejakú krajanskú organizáciu. Na vedení je, tie potreby odhaliť a vedieť reagovať. Konečne, aspoň v Austrálii, svojho času jestvovali, ba aj jestvujú spolky prisťahovalcov z Británie. Zakladali ich povojnoví prisťahovalci, lebo ani im život nebol najľahší. Aj oni sa našli v cudzom prostredí a potrebovali si pohovoriť s krajanmi. Pozrime sa aj na Slovensko. Aj tam najdeme spolky „repatriantov“ z Maďarska, Juhoslávie... Prečo? Jazyk im nerobí žiadnu prekážku a predsa tie spolky majú. Človek je spoločenský tvor a ako taký, na jednej strane sa usiluje o zapojenie sa do celkového prúdu, ale na druhej strane vyhľadáva aj spoločnosť ľudí s podobným zaujmom, podobných náhľadov atď. a ak nič iné, tak si formuje nejakú politickú stranu, či stane sa členom nejakého klubu, ako napr. členom klubu filatelistov, hydinárov, horolezcov a pod. Aj náš spolok má šancu na nie len prežitie, ale aj skvelú budúcnosť. Na vedení je spoznať potreby a svoju prácu prispôsobiť ku potrebám. Napr. Prvá generácia prisťahovalcov sa už poberá do večnosti a mnohí sú na tej ceste. Krajania sú nám roztrúsení po najrozličnejších ošetrovateľských strediskách, lebo svoje nemame. Túto potrebu pre krajanov, ako štátne vlády, tak aj federálna, odhalili už niekde v siedmej decénii XX. st. a núkajú štedrú podporu. Na nás je vedieť to aj využiť. Kádre na prevádzku máme, potreba je veľká a na vedení je niečo aj urobiť.

Potomkovia starších generácií materčinu, či jazyk svojich predkov poznajú už len na úrovni kuchynskej reči a aj táto je poznačená importami z jazyka väčšiny, ale ako etnickú cirkev, tak aj etnické spolky potrebujú. Ak pre nič iné, tak poslúžia im v hľadaní si koreňov, príbuzných, návratu ku už „exotickej“ kultúre a pod.

Neraz som tu stretol ľudí s „divným“ priezviskom, slovenským, ktorí nemali ani poňatia, prečo ho majú, ako ho dostali, od koho ho zdedili.

Všetky väčšie a staršie etnické skupiny sa prehŕňajú v starých zoznamoch a snažia sa odhaliť svojich prvých prisťahovalcov. V zozname trestancov prvej floty, Taliani, Gréci... si našli mená súkmeňovcov. Vyšlo to aj Rakúšanom, Židom, ba čiastočne aj Čechom. Vraj prvý Čech, ako trestanec, prišiel sem ešte v 1830. roku. Menoval sa Mark Blucher a pochádzal z Prahy.

Naší drotári a olejkári sotva prenikli aj do Británie, kde by ich zlapali, ako zlodejov a exportovali do Austrálie. Medzi zlodejmi, trestancami, teda nie sme a sotva by sa tam našiel aj nejaký Slovák, ako strážca zlodejov a určite sme neboli ani medzi slobodnými prisťahovalcami.

V čase „zlatej horúčky“ sa to už hemží rozličnými menami a etnické „Dejiny prisťahovalectva“ sú plné „významných“ osôb z vlastného etnika.

Ešte pred „zlatou horúčkou“ prišli sem celé lode akože Nemcov evanjelikov, i keď tu ide hlavne o Lužických Srbov. Tak to udávajú ich mená a aj ich prvá kniha, ktorú si nevedia prečítať. Mal som ju v ruke a robil som nejaký preklad statí. Písaná je v lužicko-srbskom jazyku.

Maďari tu majú svojich prisťahovalcov z obdobia stroskotania revolúcie z meruôsmich rokov a tu sa stretnete s menami: Ernest Levínyi, Ceasar Mednyanszký, Július Rochlitz. Z tejto doby Česi tu majú svojho Lhotského, ale aj ďalších. Poliaci Strzeleckého atď. Skoro všetky tieto osoby spomínajú aj Rakúšania a hovoria, že sú ich. Áno, tu spomínajú aj Josefa Selleny-iho, Hansa von Lipa, Johana Zelebora...Nezabúdajú spomenúť ani bývalého premiéra N.S.W. Nick Greinera, ktorý je po matke aj Slovák a matka mu neraz prišla aj do slovenského klubu v Sydney. Nezabúda sa ani na Dr. Gustava Nosáľa, ktorý sa narodil asi vo Viedni.

Ak by sme, ale bez nejakého historického opodstatnenia chceli aj my mať niekoho „z prvých“, tak predbehneme všetkých. Kľudne môžeme tvrdiť, že Andrej Jelík, dolnozemský Slovák z Baje (neskoršie rodina prešla do Apatína), na svojej ceste do Batávie určite videl aj brehy Austrálie a keď k tomu pridáme jeho mísie po indonéžskom archipelágu, útek od ľudožrútov... skrývanie sa, zase môžeme tvrdiť, že určite videl brehy Austrálie, ba s trochu fantázie, môžeme pripustiť aj to, že tu asi aj vystupoval na pevninu. Áno, jeho život bol plný avantúr a ak sa nerovná Móricovi Beňovskému, tak ho hádam aj prevýšil. Nikto ho však nespracoval do podoby nejakej novely. Ján Čajak ml. má o ňom článok, nejaké kusé informácie boli publikované aj v týždenníku „Život“ a nejaké historické záznami sa najdu vo Viedni a v Amsterdame.

O prvom Slovákovi a toto sa už dá aj overiť, potvrdiť vieme toľko, že bol jezuita, Jakub Longa. Sem bol vyslaný v 1888. roku, ale sa tu dlho nezdržal.

V 1910. roku, na ceste do Tahiti, stavia sa tu aj M.R. Štefánik.

V 1928. roku, parník „Köln“ priváža sem väčšiu skupinu Slovákov, hlavne Oravcov, Liptákov a Spišiakov. Dospolu 160 slovenských prisťahovalcov. Vybrali sa sem na zárobky, lebo v tom čase Amerika už ohraničovala počet imigrantov a keďže niekto zo Slovenska údajne dostal list, že sa tu dobre zarába, vydali sa do sveta aj oni. Kým však loď zakotvila v Melbourne, kým sa poobzerali, už tu bola veľká hospodárska kríza a s ňou aj bieda. Ako všade vo svete. Ten počet Slovákov nás ani toľko nezaujíma, ako to, kto to bol ten človek čo písal list na Horniaky. Nevieme.

Tesne pred II. sv. v krajine žilo vraj asi 350 Slovákov a po vojne, medzi 1948. a 1955. rokom, počet sa zvýšil na asi 2500 – 3000.

Päťdesiate roky už zaznamenávajú aj príchod prvých Slovákov z Vojvodiny (Ján Makovník so synmi, rodina Grexová, Bičiarová, Marčoková...), čo kulminuje v prvých rokoch 7. decénie, lenže dáta týkajúce sa týchto Slovákov, sú krajne nespoľahlivé. Nie sú v kategórii Slovák, lež Juhoslovan a tu, pri prepočitovaní sa uplatňuje percentuálna zastúpenosť národov v Juhoslávii.

Občianska vojna v Juhoslávii tiež zaznamenáva zníženie počtu slovenských prisťahovalcov, lebo Vojvodina je v Srbsku a bez ohľadu na národnosť, všetci sú v kategórii Srb a „krvilačných“ tu nepotrebovali. V tie roky, celkove sem prišlo len asi 10 rodín.

Slováci zo Slavonska, prevažne katolíci, ku tunajším slovenským organizáciam veľmi negravitujú. Na nepatrné výnimky, sú vo sfére Chorvatov. Aj ich je tu poriadny počet. Stretávame sa s nimi v zamestnaní, ale pre neznalosť reči, slovenčiny, ťažko sa s nimi komunikuje. Len v srbochorvatštine.

Náš presný počet sa nedá určiť, iba odhadnúť a podľa odhadu F. Vnuka (1985. rok) tu žilo dospolu asi 6500 Slovákov a to ako z bývalej ČSSR, tak aj SFRJ. Do ohľadu nebral Slovákov z Maďarska, Rumunska, Argentíny atď.

Nie nás je mnoho, no za nami sú diela, viditelné pamiatky. Stačí sa prejsť oblasťou Victórie zvanou Highlands (naší to volajú Horniaky), ktorá sa nachádza niečo vyše 100 km. severnejšie od Melbourne a uvidíte. Už tam Slováka sotva stretnete, ale stretnete pamiatky na nich. V horskej osade Caveat uvidíte malý katolícky kostolík a ak sa pozornejšie pozriete, zistíte, že ho stavali Slováci. Spoločne, katolíci a evanjelici. Zdobia ho obrazy s podtatranským námetom. V tom kraji svojho času, pred II. sv. vojnou tu žili naší krajania z roka 1928. Cez deň klčovali cudzie plochy a cez noc vlastné a vzmáhali sa. Po vojne postupne zanechávajú tento kamenistý kraj, pripomínajúci Oravu, prechádzajú do miest, avšak po nich zostávajú názvy ulíc/cestičiek, ako Yuritta, Shuran a ešte v 70-tých rokoch XX. st. mohli ste na poštových schránkach (na križovatke s hlavnou cestou) prečítať aj slovenské priezviská. Dnes (1995. rok) vraj už nikto z nich tam nežije.

„Horniaky“ – poštové „schránky“. V 70-tých rokoch sa tu pošta doručovala len raz týždenne.

Do tejto skupiny prisťahovalcov patrí aj rodina Čungová z Melbourne. Blízki príbuzní básnika Milana Rúfusa.

Čo tu ešte pridať? Hádam len citovať V. Mináča: „Sme národ staviteľov.“

* Ten odhad F. Vnuka je veľmi konzervatívny. S dokazovaním svojho počtu vždy máme problém. Podívajme sa na štatistické dáta Austrálie z roku 1991. I vedľa nedostatkov, predsa sú asi najpribližnejšie ku realite. Občianska vojna v Juhoslávii sa len začínala. Vtedy tu vraj žilo 161,000 osôb narodených v Juhoslávii. (Tu narodené deti sa nepovažujú za juhoslovanov.) Z tohto počtu, ku kresťanským cirkvám sa hlása 86.9%, či prepočítané je to 139.900 osôb. (Nekresťania sú moslimovania a ateisti.) Kresťania, podľa denominácií sú:

Anglikáni .................. 0.8% (1288 osôb)

Katolíci ....................55.4% (89,194 osoby)

Lutheráni .................. 0.4% (644 osoby)

Pravoslávni ............ 26.8% (43,148 osôb)

Uniting Church ...... 0.2% (322 osoby)

Ostatní protestanti .... 0.6% (966 osôb)

Ostatní kresťania ...... 2.8% (4508 osôb)

_______________

Spolu ....................... 86.9%

* Pri vstupe do manželstva, mnohí si menia denominačnú príslušnosť a preto sa tu zjavujú aj anglikáni a uniting church.

Keď sa teraz podívame na štatistické dáta bývalej Juhoslávie z roku 1982. uvidíme vtedajšie etnické roztriedenie obyvateľstva:

Černohorci ............... 2.6% (577,298)

Chorvati ................ 19.7% (4,428,135)

Maďari ..................... 1.9% (426,865)

Macedónci ............... 6.0% (1,341,420)

Slováci ..................... 0.4% (80,300)

Slovinci .................... 7.8% (1,735,606)

Srbi .......................... 36.3% (8,136,578).

Stačí aj letmí pohľad, aby sme tu videli disproporciu. Napr. podívajme sa len na zastúpenosť lutheránov v Austrálii, ktorí prišli z Juhoslávie. Divné, ale v oboch prípadoch je to 0,4%. Teraz uvážme, že nie všetci Slováci v bývalej Juhoslávii boli aj lutheráni a zase, nie všetci lutheráni, boli aj Slovákmi. (Lutheráni sú aj v Chorvatsku, v Macedónsku a hlavne v Slovínsku, ako aj časť Maďarov – mnohí z nich sú aj členmi nášho cirkevného zbora. Ku štatistike neboli pripočítaní ani Slováci z Rumunska, Maďarska a hlavne nie z Argentíny a aj takých máme.)

Počet Slovákov z bývalej Juhoslávie sa svcvrkol na 644 osoby, či ak by sme to prepočítali na rodiny, tak ako si štatistiky vedú cirkvi, spolok (ak vezmene ako rodinu štyri osoby), tak sa dpracujeme ku dátu, že tu, v tom čase žilo len 160 rodín. Fíha. Veď len v spolku Ľ. Štúra sme mali zaregistrovaných 350 rodín, podobne to mal ev. zbor ev. cirkvi... a nie všetci zo spolka, boli aj v cirkvi... a z toho počtu 644 osôb, páni zo statistického úradu, na Melbourne určili len 600 osôb a to dospolu – Slováci zo Slovenska a z Juhoslávie. Vôbec im nenapdlo, že taký maličký počet Slovákov vládal si len v Melbourne postaviť celý evajnelický areál (kostol, dve fary, veľký spoločenskú halu), zmohol sa postaviť si „Slovenský dom“, zmohol sa postaviť si baptistické stredisko (spolu aj so školským areálom atď.), zmohol sa postaviť si modlitebňu a areál duchovnej cirkvi atď. Zmohol sa postaviť si spolkový dom v Adelaide, v Sydney atď. atď. * Nemalý počet Slovákov prislúcha aj ku cirkvi nazarénov, ktorí sa ale držia izolovane.

Percentuálna zastúpenosť pravoslávnych je 26.8% a sem by sme museli počítať všetkých Srbov, Macedóncov a Černohorcov, tak podľa ich štatistík, počet by musel byť 44.9%. Pri výpočte katolíkov, ich zastúpenosť v Juhoslávii bola 29.4% a odrazu je tu 55.4%. „Laickí odborníci“, nič divné, má ich každá krajina, vyznali sa len, ak to môžeme povedať, v štyroch základných počtoch. O geo-etnicko-politickej mozaike strednej Európy nemajú ani šajnu. Pre nich je to: „to complicated“.

My a tu myslím len na Slovákov z Vojvodiny, môžeme nie len tvrdiť, ale aj dokázať, že nás bude aspoň desaťráz viacej, od úradných dát. (Asi 6 – 7000.)

Slováci zo Slovenska na tom nie sú o nič lepšie. Tu sa pozeralo na počet prisťahovalcov z bývalej ČSSR a z toho sa určilo, že jedna tretina (vzorec podľa plochy krajiny) budú Slováci. Odpočítal sa nejaký imaginárny počet Maďarov a Cigáňov a zvyšok boli Slováci. Presnejšie, v 1981. roku tu vraj žilo 16,000 osôb z ČSSR a v 1991. už 17,784, z čoho, podľa ich rovnice to predstavovalo 5928 osôb, avšak podľa maďarských predákov, z tohto počtu sa musí odpočítať 6.0 %, čiže 1067 osôb, kým o počte Cigáňov sa zatiaľ nikto nezmienil.

Pozerajúc sa na tieto (nami prepočítané dáta), človek sa musí zamyslieť. Prečo z tej Juhoslávie vyšiel až taký počet Slovákov? Prečo je tu až preexponovaná zastúpenosť Selenčanov a Padinčanov, Hajdučičanov, tých z Jánošíka, Bóľoviec, Šídu... kým počet Petrovčanov, Kysáčanov, Kovačičanov, Pazovčanov... nie je už toľko viditeľný.Všade, vo všetkých osadách, pôda bola úrodná a na dovažok, mnohí bývalí gazdovia, po odpredaní si majetku, vyvandrovali do sveta. Prichádzali sem s grošom a hneď si tu aj kupovali domy, dielne...Niečo ich hnalo do sveta. Čo? Nechcem špekulovať. Nech sa s tým bavia budúci historici, sociológovia a podobní vedci. Ja, pre strom nevidím les.

Austrália je obrovská krajina a s čistým srdcom môžem povedať, že i keď nás tu nie je veľa, predsa sme poriadne roztrúsení. Všade nás najdete a to bez ohľadu, v ktorom štáte. Najsilnejšia koncentrácia je v Melbourne, po tomto Sydney, Adelaide, Brisbane, ale sme aj Perthe, v Townsville, v Balarratt, Bendigo, Geelong, Mildura, Newcastle, Gold Coast, Darwin (tu je aj predmestie Ľudmila), na opálových poliach atď, atď.

Ako sa máme? Tak podľa dát austrálskeho štatistického úradu vraj až 73% Austrálanov vlastní rodinný dom. Medzi prisťahovalcami z Talianska je to 93%, ale nikto si nevšimol nás. Osobne nepoznám žiadnu rodinu, čo by nevlastnila rodinný dom, ale poznám rodiny, čo vlastnia aspoň dva, tri rodinné domy, ba aj viacej. Ak by sa našiel niekto, čo býva v podnájome, tak je to len svieži prisťahovalec, alebo novomanželia. Dávno sa minula doba, kedy sme bývali po „bungalách“, adaptovaných garážach a pod. Kluďne môžem nie len poznamenať, ale aj podčiarknúť, že sme nad priemerom. Aspoň Slováci z Vojvodiny.

Ako naše deti? Kto ako, ale šplhajú sa. Dcéra a ďaľší traja robia pri štátnom ministerstve, dvaja sú v Canberre, pri federálnom ministerstve, jedna (polopetrovčanka, slečna Majdlíková je podrichtárkou obce Melton), nejeden si tu urobil titul magistra a zopár sa uchádzao o titul doktora. Na melbournskej univerzite, ako profesorka, robí naša petrovčanka, Dr. Anna Kokavcová. Pri udeľovaní týchto „tituliek“ žiadny problém nerobí odkiaľ si, z ktorého národa si vyšiel, ale čo vieš. Merítkom je vedomosť. A to máme.

Mnohí naší odchovanci sa dali na súkromné podnikanie a „naše deti“ aj tu prekvitajú. Majú svoje dielne, zatiaľ len fabričky, ale ide im.

Slovenská komjunita, v rámci Autsrálie nie je početná, ale produktívna. Šplháme sa. Šplháme sa toľko, čo si rodičia nevedeli ani predstaviť. Veď po pristatí lode, lietadla, nikomu sa ani nesnívalo, že sa tu afirmujeme. Afirmovali sme sa, Nad priemer. Dúfam, že nás sily neopustia a že nezadlho niekto z naších radov vstúpi aj do politiky. Ak aj to vyjde, tak tie štatistiky budú vypadať cele inak.

* Látka o Slovákoch v Ausrálii je nevyčerpatelná. Aspoň z môjho hľadiska. Nemôžem vám tu robiť prepis knihy, lebo mali by ste čítanie na celý rok. Urobil som len nejaké kondenzované výňatky, s cieľom spoznať vás o našej realite.

S týmto vstupom aj končín seriál. Ak vás zaujímajú aj ďalšie faktá, napíšte. Odpovieme.

Všeslovenský deň.

Na slovenskej zábave v spolku „Ľ.Štúra“.

Čo ešte pridať? Len tú ošúchanú parólu : „Verní sebe, svorne napred“. Deti sú nám verné. Vedia odkiaľ vyšli a ako pomôžu svojej ausrálskej komjunite. Je to úspech rodinnej výchovy, úspech spolka a cirkvi, úspech nás všetkých.

A raz tu bude slovenský dom. Pracovná akcia mládeže.

„Slovenský dom“. Posledné pracovné akcie „stavbárov“.

Pred „Slovenským domom“. Vítanie delegácie Matice vysťahovalcov z Nového Sadu.

* Otvoril som vám len malé okienko. V knihe je to rozpracované. Možno sa raz vrátime ku tejto téme.