...pripravuje Ján KulíkV 1976. roku sme teda podujali aj priame kroky na pláne výstavby slovenského domu v Austrálii a v marci 1977. roku dostali sme už aj schválenie zo strany lokálnej planovacej komisie. V máji sme už mali aj plány v ruke, ale s výstavbou sme ešte nemohli začať. Chýbali nám mnohé ďalšie povolenia, ako napr. povolenie zdravotnej inšpekcie, povolenie na zapojenie sa do ešte tam nejestvujúcej vodovodnej siete a kanalizácie a pod. Skupinu krajanov to už naštvalo a samoiniciatívne, bez oboznámenia výbora spolka, prišli na pozemky a začali s kopaním základov. Bolo to 1. októbra 1977. Netrvalo dlho a obec si nás (predsedu a tajomníka) predvolala. Stavebný inšpektor nám pohrozil trestom. Od 1. októbra a až po deň obdržania ďalších povolení, spolok bude platiť pokutu $500.00 denne. Hrozila nám strata všetkých peňazí a ešte by sme museli vziať aj pôžičku, lebo nikto nevedel, kedy všetky tie schválenia dostaneme. Konečne sme ich dostali v apríli 1979. roku a hneď sme aj začali s pravidelnými víkendovými pracovnými akciami.
Ochota pracovať dobrovoľne bola, ale keďže toto bol dlhoročný projekt, boli aj obavy, že sa nám krajania po čase ochladia, unavia. Museli sme niečo robiť, aby sa tomuto predišlo. Museli sme neustále fúkať do uhlíkov, rozfukovať plamienok, nedovoliť ochladnutiu. Zorganizovali sme doplnkovú školu slovenčiny a slovenskej kultúry, začali sme pravidelné rozhlasové vysielania v slovenskej reči. Začali sme písať na adresy tunajších novín. Začali sme posielať články o našom živote aj do tlače v starom kraji. Pristúpili sme ku vtedy formujúcemu sa koordinačnému výboru krajanských spolkov z bývalej Juhoslávie. Založili sme si vlastný koordinačný, či poradný výbor tunajších slovenských krajanských organizácií (futbalové kluby, cirkvi - evanjelická, baptistická duchovná-). Založili sme aj niekoľko vlastných odbočiek, ako rybársku, šachovú, združenie matiek a pod. Frekvencia zábav sa nám zvýšila. Zvýšila sa aj frekvencia spoločných piknikov, výletov atď. Udržiavajú sa kontakty s konzulárnymi predstaviteľstvami krajín pôvodu a Maticami. Vítame filmovaciu ekípu novosadskej TV, delegáciu Matice vysťahovalcov Vojvodiny. Nadväzujeme kontakty s tunajšími politickými činiteľmi. Berieme účasť pri rôznych etnických kultúrnych manifestáciach... a nastáva celkový rozkvet spoločenskej činnosti a naša viditelnosť v širšej spoločnosti. Spolok prerastá rámec úzko etnický. Akonáhle sa badá chabnutie zaujmu o jednu aktivitu, hneď sa to vystrieda inou, atraktívnejšou. Boli to roky nadľudského vypätia síl, lebo predsa všetci sme si v zamestnaní museli odpracovať aspoň 8 hodín, najčastejšie však aj nadčasy. Nálada neklesala. Blížila sa chvíľa slávnosti. Dom už bol na 90% zakončený, keď sa tu začala tajne formovať skupinka sprisahancov. Najprv nepriamo, no neskoršie sa aj otvorene postavili proti predsedovi J. Kulíkovi. Na Valnom zhromaždení 15. nov. 1980. ešte len kovali plány, ale už na prvom zasadnutí nového výbora, kam si pozvali aj akože „zaujatých“ pomahačov a týmto sa musí povoliť aj právo hlasu na dnešnom výborovom zasadnutí. Vystúpili otvorene a dochádza ku zmene vo vedení. Z výboru odstupuje J. Kulík a predsedom sa stáva líder frakcie, Š. Bovdiš. Postupne z výbora odchádza aj „staršia“ časť členov. Nahrádza sa ich „sprisahancami“.
Prečo došlo ku tomuto sprisahaniu? Tak bola to až chorobná závisť z úspechov spolka, ktorému len pred pár rokmi hrozil zánik, ale hlavne ctibažnosť. Chamtivosť. Túžba ozdobiť sa cudzím perím.
Dom sa zakončil. Činnosť ešte nechabla. Zotrvačná sila sa cítila ešte nejakú dobu, ale začínajú sa zjavovať štrbiny v tábore sprisahancov. Postupne sa rozchádzajú z výbora a nahrádza sa ich s ešte poslušnejšími, ale aj menej obetavými, menej štedrými a hlavne menejschopnými členmi. Nastáva doba „socialistického“ hospodárenia a toto vidno najmä v pokladničnej evidencii. Keď to poriadne zaškrípalo, do výbora vchádzajú „správcovia“ majetkom spolka, ako J. Karlečík a B. Kulíková a J. Peška. Dbajú na vyplácanie pôžičky, lebo predsa v prípade neschopnosti pravidelných splácok, ich rodiny budú priamo ohrozené. Nemali však ani poňatia, že ten výbor sprisahancov medzičasom v mene „majiteľov – dozorcov“ zvihol ešte aj dodatočné pôžičky, čo pravda „korektne“ minul.
Pri konci 1984. čo je sotva tri roky od otvorenia domu, zápisnice už spomínajú, že členovia spolka bočia od pracovných akcií. Vandalizmom zapríčinené škody na spolkovom majetku, vinníci nechcú hradiť. V decembri 1984 sa zaznamenáva už aj prvá krádež. Niekto vylámal dvere a obloky, vtrhol dnu a jediné čo ukradol, bol erb Matice Vojvodiny, písaný cyrilikou.
Práve táto krádež zaznamenáva nespokojnosť v rade členov, lebo vedenie nevie balancovať medzi kultúrami krajín pôvodu a v členstve rapídne vzrastá neslovenský element. Odráža sa to aj na hudbe, ktorá na slovenských zábavách vyhráva srbské pesničky. Táto situácia kulminuje počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii.
Spolkové podujatia sú čoraz menej navštevované Slovákmi a počet „juhoslovanov“ vzrastá. Takto, v slovenskom spolku už sotva hrali čardáš, polku, valčík, ale ohlušuje „šumadijsko kolo“ a Slovákov je zase menej. Prechádzajú ku cirkvi, kde príchodom nového kňaza, M. Velebíra sa to začína točiť na plné obrátky. Tu ešte majú možnosť porozprávať sa po slovensky, zaspievať si nejakú slovenskú pesničku.
9. januára 1985. roku na výborovom zasadnutí sa preberala aj otázka verejnej zvady členov výbora, počas Silvestra 1984. (Príčinou bola malá návštevnosť.)
27. januára naplanované zasadnutie sa odročuje, lebo nezišlo sa potrebné kvórum.
10. feb. 85. preberá sa otázka zrušenia tzv. Tanečnej zábavy, lebo nikto o ňu nema zaujem.
Začína sa s redukovaním nie len zábav, ale aj iných akcií. Ruší sa „Pavlova“, „Tanečná“, „voľba krásky“, ba odišlo sa až tak ďaleko, že zaoberali sa aj s otázkou presunutia „Maskovej“ (fašiangovej) na mesiac august. Vraj vtedy je tu chladnejšie atď. Nikto tam nemal tušenia, prečo sa maskové zábavy robia podľa tunajšieho kalendára koncom leta, poťažne v tunajších, ešte sparných jarných dňoch.
Združenie športových rybárov (odbočka spolka) oboznamuje výbor, že pre nezaujem členov, zaniká.
Futbalisti Altony United oboznamujú Valné zhromaždenie, že aj u nich sa situácia zhoršuje a rozmýšľajú o rozformovaní sa. Zanikli však len v 1989. roku.
Už dávnejšie jestvuje aj nátlak na zmenu mena spolka. Malá skupinka (stále sa zmenšuje) nie je spokojná s Ľudovítom Štúrom. Nech sa spolok nazve hociktorým menom, len nie Štúrovým a návrhy boli: Studňa, Dunaj, Tisa, Vojvodina, Panónia, ba aj Begej a pod. S týmto problémom sa raz bavilo aj Valné zhromaždenie a na nepatrnú výnimku, nikto si neželal zmenu názvu.
Takéto nezodpovedné hospodárenie trvá do 15. októbra 1986. kedy vo výbore nastáva zmena. Na funkciu predsedu dochádza Sámuel Poniger a nový výbor sa usiloval o nápravu situácie, ale už to išlo ťažko. Zaujem o podujatia aj ďalej klesá. Na Valnom zhromaždení zo dňa 16. VIII. 1987. člen spolka Juraj Beláni verejne poznamenal: „ Zatiaľ tu bude úpadok zaujmu, kým sa slovenské zábavy, slovenský život v spolku nevráti do slovenskej koľaje. Zatiaľ, kým sa v slovenskom dome poriadajú neslovenské zábavy. Zatiaľ tu nebudeme mať Slovákov, kým si vo svojom dome nebudeme môcť zatančiť pri slovenskej hudbe.“
Ak určitou vzpruhou aktivít predstavovala príprava prvého zájazdu do Európy, ešte väčšou bol príchod profesionálneho chóreografa Jaroslava Ševčíka, ktorého sem vyslala Matica slovenská z Bratislavy. Odrazu zaujem o spolok vzrástol. Ešte stále mu hrozí kríza financií, ale nejak sa to zdoláva. Pristupujú starí osvedčení sponzori, organizátori, začínajú sa poriadať bohaté spolkové oslavy a groše pribúdajú. Začínajú nám dochádzať aj „hostia“. Hosťuje tu hudobná škola s vlastným koncertom, tanečné skupiny, ako srbská, maďarská, skupina „Mladé srdcia“ zo Sydney, mužský spevokol Slovincov atď. avšak keďže sa výbor úplne neočistil od kúkoľa, pozostalí členovia „starého“ vedenia zase začínajú pliesť sieť svojich intríg. Teraz to robia prostredníctvom tanečných skupín.
S. Poniger vo funkcii vydržal len 3 roky a ku kormidlu zase dochádza Š. Bovdiš. Vyvolané problémy v tanečných skupinách neprestávajú, takže zo spolka začínajú odchádzať mnohí naší vyškolení chóreografovia.
22. X. 1989. konečne sme sa zbavili všetkých pôžičiek, takže už nieto príčiny, prečo by vo výbore zostali „starí správcovia“ majetkom. Odstupujú a zase je to finančná kríza, lebo v pokladni ušetrené peniaze sa ľahko minuli a už nemal kto dozerať na prácu. Neboli tam osvedčení organizátori. Aktivita, po aktivite zanikajú. Zaniká futbalový klub, zanikajú stolní tenisti, doplnková škola prechádza ku cirkvi a zaniká aj samostatná rozhlasová redakcia. Vojnové roky v bývalej Juhoslávii cítime aj v spolkovom živote. Do popredia sa dostáva projuhoslovanská (cháp pro-Miloševićova) klika a táto začína, ako chameleón, meniť svoje farby. Z pozície projuhoslovanstva posúva sa na pozíciu prosrbstva, veľkosbstva a tratí na slovenskosti. Toľko sa zbalamútili, že im už začala vadiť aj spolková národná vlajka, spolková pečať a pod.
Vedenie začína čoraz šialenejšie propagovať svoju národnostne vykrývenú politiku a kým nejakú podporu majú ešte v kruhoch národnostne zmiešaných rodinách, húfne sa tratí podpora Slovákov. Tratí sa podpora rodín, ktoré tento spolok zakladali, financovali, stavali na nohy, budovali stredisko... a mnohí sa začínajú strániť akého koľvek krajanského organizovaného života. Proste, nastáva tu zmätok. Polarizujú sa náhľady a zase nastáva nezdravá situácia. Aj styky s Maticami začínajú chladnúť.
Viditeľný je odchod krajanov od spolka. Prechádzajú ku cirkvi a spolkové vedienie nevie tomu predísť. Nikomu sa nechce vyšetrovať problém, vidieť ho, ale začína sa zase uplatňovať staronová deštruktívna taktika. Dezinformácie, intrigy, šírenie nenávisti, sprahuje sa so skupinou iridentov, až to vyúsťuje v otvorený, ale ešte nie aj úspešný boj, ak nie na odstránenie, tak aspoň na „zneškodnenie“ kňaza.
Druhá bojová fronta sa otvorila smerom ku slovenskej redakcii rozhlasových vysielaní, ale ani tu lepšie nepochodili. Vyzváňali do rozhlasu, vyhrážali sa, robili nahrávky každej relácie a hneď s tým bežali na konzulát Juhoslávie a pod. Po čase, redakcia proste odstúpila a bolo po paráde. Vlastné vysielania zanikli.
Z pokladne sa medzičasom vykotúľali aj posledné peniaze a prestalo sa s platením účtov. Dlh rástol, až prišlo Valné volebné zhromaždenie. Teraz sa z funkcií odvolal kompletný výbor. Bez výnimiek a od júna 1995. roku, prišli noví, ale ešte nie aj skúsení ľudia. Boli neskúsení, ale schopní na organizovanie a hlavne na aké, také gazdovanie. Dlžoby sa vyrovnali a pokladňa sa zase plnila, lenže s pribúdaním peňazí, aj starí intrigári čoraz húževnatejšie pracujú. Množia sa dezinformácie, intrigy, útočí sa na integritu jednotlivcov... Robí sa podľa vyskúšaného recepta.
Asimilácia je prirodzený a aj nevyhnutný proces, ale táto naša cestička je trochu smiešna. Tu nám dozrieva posledná fáza neukončenej asimilácie v Juhoslávii. Práve s touto „asimiláciou“ máme najväčšie problémy, i keď by sme mali mať zraky uprené inam. Tejto sa tu určite nevyhneme a hádam každý jeden prisťahovalec si bol a aj je vedomý, že asimilácie je nutná. Neprišla Austrália k nám, ale my do Austrálie a stali sme sa paradoxom času a priestoru. Mnohí sa stali „patriotmi“ pomýlenej identity. Našťastie, nie všetci sú v tom.
Táto pomýlenosť nie je však len naším výhradným právom. Vypadá, že ju máme zakódovanú v génoch. Kým žijeme v Juhoslávii, teraz v Srbsku, v Maďarsku... sme Slováci, ale po presídlení sa na Slovensko, ako sami seba, tak nás aj okolie začne považovať za „Juhoslovanov“, Maďarov atď. Máde dar plávania proti prúdu. Máme dar na izolovanie sa od okolia. Podobne, ako černosi v Libérii. Aj títo, kým žili ako otroci v U.S.A. cítili sa afričanmi. Presídlili sa na africký kontinent, tu si založili svoju krajinu, ale odrazu začali sa cítiť „Američanmi“. Aj hlavné mesto si nazvali menom vtedajšieho am. prezidenta, Monrovia a vôči „nekultúrnym“ černochom, domorodcom, začali sa správať nie ako ku bratom, ale ako otrokári. Pre túto pomýlenosť, aj dnes platia daň.
Doterajší predsedovia spolka „Ľudovít Štúr“:
Pavel Pálenkáš ......................... 1968;
Pavel Peška ...............................1968 – 1972;
Ján Horeš ................................. 1972 – 1973;
Ján Beláni .................................1973 – 1976;
Ján Kulík ................................ 1976 – 1980;
Štefan Bovdiš .......................... 1980 – 1986;
Sámuel Poniger ....................... 1986 – 1989;
Štefan Bovdiš ....................... .. 1989 – 1995;
Vladimír Dubovský ................. 1995 –
* Materiály mám spracované len po 1995. rok. a preto sa žiada pznamenať, že od toho času boli aj ďalší predsedovia a to:
PhD. Daniel Šuster a súčasným predsedom je Ján Horeš.
** Po rezignovaní Jána Belániho, na dobu pár týždňov funkciu predsedu konal podpredseda Vladimír Peška.
*** Dnes je spolok „Ľudovíta Štúra“ aj úradne zaregistrovaný (počas predsedovania V. Dubovského) a potrebná evidencia sa vedie po anglicky. Bývalí „majitelia“ sa zriekli správy nad majetkom. Vypracovali sa aj nové „Stanovy“, lenže sú trochu „nebezpečné“. Podľa starých „Stanov“, v prípade že spolok zanikne, všetok jeho majetok sa mal odviesť na cirkevný zbor „Krista Pána“, širšie, na evanjelickú cirkev, avšak teraz z toho bude mať osoh štát a naše stredisko môže prideliť komu len chce. Ostatní predsedovia starali sa len o udržanie spolka a jeho majetku.
V čase toho nadľudského vypätia síl, v čase organizovania spolka, v čase výstavby slovenského strediska, čiže v rokoch 1977. -78. -79 a 1980 vo výbore pracovali:
Ján Kulík ......... ......... predseda;
Sámuel Poniger ......... zástupca;
Vladimír Peška .......... tajomník;
Ján Medovarský.......... zástupca;
Štefan Bovdiš ..............pokladník;
Jozef Karlečík .............zástupca;
Ján Hraško.................. hospodár.
Museli sme tu mať aj nejaký „Stavebný“ výbor, ktorý bude dbať na priebeh prác, kvalitu prác atď.
Ján Peška, ako majster stolár, dostal za úlohu byť predsedom tohto výboru a na starosti mal aj organizovanie pracovných akcií, organizáciu prác a pod. Ďalšími členmi thto výboru boli hlavne členovia spolkového výbora a „ochotníci“, ako:
Ondrej Guľáš, Ján Horeš, Juraj Hruškár, Ján Hajko, Lazár Krstin (slovenský zať), Goce Temelkovski (slovenský zať), Michal Omasta, Michal Brňa, Michal Rauza, Jozef Fiľko, Pavel Peška a Martin Gubečka.
Nad všetkou prácou dozor mal „Kontrolný výbor“ v zložení:
Juraj Beláni, Vladimír Čapeľa a Juraj Pasulja (slovenský zať).
Na naše vtedajšie podmienky, celý projekt bol ohromný, takže mnohí členovia výborov to nevydržali, ale že sme vždy mali zanietencov, bolo odkiaľ voliť, nominovať ďalšie osoby.
Po tej „sprisahaneckej revolúcii“, pri otváraní slovenského domu, vedenie spolka bolo nasledovné:
Štefan Bovdiš ................. predseda;
Ján Peška ...................... zástupca;
Vladimír Peška ...............tajomník;
Michal Čapeľa ............... zástupca;
Vladimír Čapeľa ............ pokladník;
Michal Bujzáš .............. zástupca a rodovými členmi výbra boli:
Adam Čapeľa, Martin Gubečka, Rozália Guľášová, Ján Hraško, Ljiljana Omastová, Michal Omasta, Sámuel Poniger a Štefan Truban.
* Tu sa žiada spomenúť, že počas predsedovania Jána Belániho, kúpili sa pozemky. Počas predsedovania Jána Kulíka, vystaval sa slovenský dom a počas predsedovania Sámuela Ponigera, vyplatili sa všeky pôžičky.
Najštedrejšími darcami medzičasom boli: Jozef Karlečík. Jeho rodina kúpila a ušila všetky záclony, kúpila a ušila oponu na javisko atď. Rodina S. Ponigera, ktorá prispela so svietnikami, kuchynským náčiním... rodina J. Pešku vyrobila všetky obloky, dvere, stoly... a pravda, rodina J. Belániho mimo finančnej podpory, poskytovala stroje, dielne a pod. Rodina J. Kulíka prispela vybavením niekoľkých súprav tanečných krojov, vybavila spolok niekoľkými súpravami obrusov, držala slovenskú školu, držala rozhlas... a pravda tu sa musí spomenúť aj ideový podklad. Zvyšok pomáhal podľa svojích možmostí. Iridenta, sprisahanci a pod. robili len prekážky. Nie markantné, ale predsa dávali hlavybôľ. Kým sa poctiví členovia zakladali, zatiaľ oni, malicherná háveď, snovali svoje siete. Mnohí im „nasadli“, ale dnes sú už za „úvraťmi“. Spolok ich nepotrebuje, stráni sa ich, nuž pristupujú ku cirkvi, ale ani tu nenachádzajú živnú pôdu. Krajania si pamätajú na ich podrývačskú činnosť. Z uctivosti im podajú ruku, porozprávajú sa, ale „ku hrncu“ ich nepripustia. Majú dosť svojich „osvedčených“ podrývačov a nových nepotrebujú.
Hudobná skupina „Ďatelinka“ a naše speváčky, s ktorými sme nahrali prvú slovenskú rozhlasovú pásku v Austrálii. Speváčky nás reprezentovali na Podpolianských slávnostiach na Detve. „Ďatelinka“ zase za tie roky výstavby slovenského spolkového strediska, hrávali zdarma.
Na jednej z „Krojových“ zábav v spolku, v rokoch 80-tých. Dnes už asi všetci majú svoje vlastné rodiny a gravitujú ku spolku. Privádzajú si sem už svoje deti a slovenská niť ešte sa nepretrhla. Žijeme aj ďalej.
...pokračovanie nasleduje...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára