Spod lipy, pod eukalypt.IV.

  .

.

…pripravuje Ján Kulík

.

IV. Spod lipy, pod eukalypt.

„Úspech má veľa krstných otcov, ale neúspech je sirotou.“

V prvých troch vstupoch zaoberali sme sa len a jedine slovenským spolkom „Ľudovít Štúr“, avšak náš krajanský život sa netočí len okolo tohto spolka, nežijeme len v Melbourne a dejiny Slovákov na tomto svetadieli sa nezačali písať len od II. sv. vojny. Pri písaní, ako o spolku, tak aj evanjelickom zbore „Krista Pána“, všetko je podané veľmi kondenzovane. Podrobnejšie to mám spracované v tej rukopisnej knihe a aj dnešný (kondenzovaný) vstup sa bude opierať práve na tento rukopis.

Len v Melbourne už dlhé roky funguje aj Združenie austrálskych Slovákov (ZAS) a boli tu nejaké pokusy na založenie si aj iných spolkov, združení a pod. Funguje slovenský evanjelický zbor „Krista Pána“ (o tom sme písali), ale je tu ešte aj slovenská katolícka obec a slovenský katolícky kňaz. Svoj vlastný chrám, či nejaké vlastné slovenské stredisko nemajú. Okolo neho sú zoskupení hlavne Slováci zo Slovenska a dolnozemskí katolíci zo Selenče.

Slovenský baptistický zbor (Slováci z Vojvodiny) majú svoje vlastné stredisko a aj svojho slovenského kňaza, Sámuela Sjantu.

Slovenský zbor Duchovnej cirkvi (Pentacostal – Slováci z Vojvodiny) si tiež vystaval svoje stredisko. Kvalifikovaného kňaza nemajú, ale ako kňaz-laik tu je bývalý kulpínčan, Michal Čelovský.

Modlitebňa slovenského baptistického zbora v Sunshine. Na dvore sí vedľašie stavba, ako slovenská škola, knižnica, telocvična a pod.

Budova slovenského zboru „Duchovnej cirkvi“ (Pentacostal) v predmestí St. Albans. Na dvore sú vedľajšie stavby. škola, spoločenksá hala a pod.

Kostol slovenského zbora ev. cirkvi. Vedľa sa vidí spoločenská hala (teraz sa ešte preširuje), „stará fara“ a nevidí sa dvojposchodová budova „novej fary“. Nevidí sa ani športový areál.

Slovenskí nazaréni (počtove sú silní) nejaké ústredné stredisko nemajú. Rozbití sú na niekoľko frakcií, priestory si prenajímajú a keďže v týchto zboroch majú aj hodne Srbov a Chorvatov, služby nie sú výlučne po slovensky, lež z časti, ba až väčšinou, konajú sa v srbochorvatskom jazyku.

Zopár rodín, bývalých členov „Modrého kríža“ sa pripojili ku tunajšej „bratskej cirkvi“ a že sú tam prevažne Austrálania anglo-saského pôvodu, tak aj služby sa konajú v angličtine.

Slováci v Sydney, prevažne zo Slovenska, si tiež vystavali svoje stredisko, ako aj Slováci v Adelaide (väčšina je tiež zo Slovenska, ale je tam aj počet Slovákov z Vojvodiny) spoločne si tiež vystavali svoje vlastné stredisko.

Slováci v Brisbane už nie sú nejak organizovaní, počtove sú slabší. Slováci v Perth sú tiež počtove slabí, ale po prechode kňaza M. Velebíra, občasne sa schádzajú na slovenské služby a sformovali sa v nejakú labílnejšiu skupinku.

Aké sú perspektívy prežitia slovenských organizácií? Odpovedať môžeme len tak, ak si všimneme životnosť krajanských organizácií v USA, v Kanade, v Argentíne, ako aj životnosť etnických organizácií v Austrálii, hlavne tých, čo sú staršie a proces integrácie u nich sa už kočí, kým proces asimilácie poriadne pokročil.

Prvé roky života v novom prostredí si proste žiadajú mať aj svoj etnický spolok, avšak skupina sa nesmie do nich uzavrieť a ako z nejakej klietky, dívať sa na okolie. Spolky sú potrebné, aby sa prisťahovalec, v prípade potreby, mal kam obrátiť, aby sa necítil opustený, zabudnutý, bezradný... a že aj dosiaľ sa každá etnická skupina „posilňuje novou krvou“, na túto úlohu spolkov sa nesmie zabudnúť, ale nesmie sa ani „skostnatieť“, lebo toto už prinesie aj zánik. Spolok musí vedieť reagovať. Vedieť prispôsobiť sa ku potrebám novoprichodiacich a ich potreby sú už iné, ako tých, čo spolky zakladali a zároveň musí sa vedieť prispôsobiť aj ku potrebám starších imigrantov. Ich potreby sú už úplne iné. Musí vedieť, ako vyhovieť aj potrebám potomkov starších prisťahovalcov. Ich potreby sú zase cele iné. Všetci však potrebujú nejakú krajanskú organizáciu. Na vedení je, tie potreby odhaliť a vedieť reagovať. Konečne, aspoň v Austrálii, svojho času jestvovali, ba aj jestvujú spolky prisťahovalcov z Británie. Zakladali ich povojnoví prisťahovalci, lebo ani im život nebol najľahší. Aj oni sa našli v cudzom prostredí a potrebovali si pohovoriť s krajanmi. Pozrime sa aj na Slovensko. Aj tam najdeme spolky „repatriantov“ z Maďarska, Juhoslávie... Prečo? Jazyk im nerobí žiadnu prekážku a predsa tie spolky majú. Človek je spoločenský tvor a ako taký, na jednej strane sa usiluje o zapojenie sa do celkového prúdu, ale na druhej strane vyhľadáva aj spoločnosť ľudí s podobným zaujmom, podobných náhľadov atď. a ak nič iné, tak si formuje nejakú politickú stranu, či stane sa členom nejakého klubu, ako napr. členom klubu filatelistov, hydinárov, horolezcov a pod. Aj náš spolok má šancu na nie len prežitie, ale aj skvelú budúcnosť. Na vedení je spoznať potreby a svoju prácu prispôsobiť ku potrebám. Napr. Prvá generácia prisťahovalcov sa už poberá do večnosti a mnohí sú na tej ceste. Krajania sú nám roztrúsení po najrozličnejších ošetrovateľských strediskách, lebo svoje nemame. Túto potrebu pre krajanov, ako štátne vlády, tak aj federálna, odhalili už niekde v siedmej decénii XX. st. a núkajú štedrú podporu. Na nás je vedieť to aj využiť. Kádre na prevádzku máme, potreba je veľká a na vedení je niečo aj urobiť.

Potomkovia starších generácií materčinu, či jazyk svojich predkov poznajú už len na úrovni kuchynskej reči a aj táto je poznačená importami z jazyka väčšiny, ale ako etnickú cirkev, tak aj etnické spolky potrebujú. Ak pre nič iné, tak poslúžia im v hľadaní si koreňov, príbuzných, návratu ku už „exotickej“ kultúre a pod.

Neraz som tu stretol ľudí s „divným“ priezviskom, slovenským, ktorí nemali ani poňatia, prečo ho majú, ako ho dostali, od koho ho zdedili.

Všetky väčšie a staršie etnické skupiny sa prehŕňajú v starých zoznamoch a snažia sa odhaliť svojich prvých prisťahovalcov. V zozname trestancov prvej floty, Taliani, Gréci... si našli mená súkmeňovcov. Vyšlo to aj Rakúšanom, Židom, ba čiastočne aj Čechom. Vraj prvý Čech, ako trestanec, prišiel sem ešte v 1830. roku. Menoval sa Mark Blucher a pochádzal z Prahy.

Naší drotári a olejkári sotva prenikli aj do Británie, kde by ich zlapali, ako zlodejov a exportovali do Austrálie. Medzi zlodejmi, trestancami, teda nie sme a sotva by sa tam našiel aj nejaký Slovák, ako strážca zlodejov a určite sme neboli ani medzi slobodnými prisťahovalcami.

V čase „zlatej horúčky“ sa to už hemží rozličnými menami a etnické „Dejiny prisťahovalectva“ sú plné „významných“ osôb z vlastného etnika.

Ešte pred „zlatou horúčkou“ prišli sem celé lode akože Nemcov evanjelikov, i keď tu ide hlavne o Lužických Srbov. Tak to udávajú ich mená a aj ich prvá kniha, ktorú si nevedia prečítať. Mal som ju v ruke a robil som nejaký preklad statí. Písaná je v lužicko-srbskom jazyku.

Maďari tu majú svojich prisťahovalcov z obdobia stroskotania revolúcie z meruôsmich rokov a tu sa stretnete s menami: Ernest Levínyi, Ceasar Mednyanszký, Július Rochlitz. Z tejto doby Česi tu majú svojho Lhotského, ale aj ďalších. Poliaci Strzeleckého atď. Skoro všetky tieto osoby spomínajú aj Rakúšania a hovoria, že sú ich. Áno, tu spomínajú aj Josefa Selleny-iho, Hansa von Lipa, Johana Zelebora...Nezabúdajú spomenúť ani bývalého premiéra N.S.W. Nick Greinera, ktorý je po matke aj Slovák a matka mu neraz prišla aj do slovenského klubu v Sydney. Nezabúda sa ani na Dr. Gustava Nosáľa, ktorý sa narodil asi vo Viedni.

Ak by sme, ale bez nejakého historického opodstatnenia chceli aj my mať niekoho „z prvých“, tak predbehneme všetkých. Kľudne môžeme tvrdiť, že Andrej Jelík, dolnozemský Slovák z Baje (neskoršie rodina prešla do Apatína), na svojej ceste do Batávie určite videl aj brehy Austrálie a keď k tomu pridáme jeho mísie po indonéžskom archipelágu, útek od ľudožrútov... skrývanie sa, zase môžeme tvrdiť, že určite videl brehy Austrálie, ba s trochu fantázie, môžeme pripustiť aj to, že tu asi aj vystupoval na pevninu. Áno, jeho život bol plný avantúr a ak sa nerovná Móricovi Beňovskému, tak ho hádam aj prevýšil. Nikto ho však nespracoval do podoby nejakej novely. Ján Čajak ml. má o ňom článok, nejaké kusé informácie boli publikované aj v týždenníku „Život“ a nejaké historické záznami sa najdu vo Viedni a v Amsterdame.

O prvom Slovákovi a toto sa už dá aj overiť, potvrdiť vieme toľko, že bol jezuita, Jakub Longa. Sem bol vyslaný v 1888. roku, ale sa tu dlho nezdržal.

V 1910. roku, na ceste do Tahiti, stavia sa tu aj M.R. Štefánik.

V 1928. roku, parník „Köln“ priváža sem väčšiu skupinu Slovákov, hlavne Oravcov, Liptákov a Spišiakov. Dospolu 160 slovenských prisťahovalcov. Vybrali sa sem na zárobky, lebo v tom čase Amerika už ohraničovala počet imigrantov a keďže niekto zo Slovenska údajne dostal list, že sa tu dobre zarába, vydali sa do sveta aj oni. Kým však loď zakotvila v Melbourne, kým sa poobzerali, už tu bola veľká hospodárska kríza a s ňou aj bieda. Ako všade vo svete. Ten počet Slovákov nás ani toľko nezaujíma, ako to, kto to bol ten človek čo písal list na Horniaky. Nevieme.

Tesne pred II. sv. v krajine žilo vraj asi 350 Slovákov a po vojne, medzi 1948. a 1955. rokom, počet sa zvýšil na asi 2500 – 3000.

Päťdesiate roky už zaznamenávajú aj príchod prvých Slovákov z Vojvodiny (Ján Makovník so synmi, rodina Grexová, Bičiarová, Marčoková...), čo kulminuje v prvých rokoch 7. decénie, lenže dáta týkajúce sa týchto Slovákov, sú krajne nespoľahlivé. Nie sú v kategórii Slovák, lež Juhoslovan a tu, pri prepočitovaní sa uplatňuje percentuálna zastúpenosť národov v Juhoslávii.

Občianska vojna v Juhoslávii tiež zaznamenáva zníženie počtu slovenských prisťahovalcov, lebo Vojvodina je v Srbsku a bez ohľadu na národnosť, všetci sú v kategórii Srb a „krvilačných“ tu nepotrebovali. V tie roky, celkove sem prišlo len asi 10 rodín.

Slováci zo Slavonska, prevažne katolíci, ku tunajším slovenským organizáciam veľmi negravitujú. Na nepatrné výnimky, sú vo sfére Chorvatov. Aj ich je tu poriadny počet. Stretávame sa s nimi v zamestnaní, ale pre neznalosť reči, slovenčiny, ťažko sa s nimi komunikuje. Len v srbochorvatštine.

Náš presný počet sa nedá určiť, iba odhadnúť a podľa odhadu F. Vnuka (1985. rok) tu žilo dospolu asi 6500 Slovákov a to ako z bývalej ČSSR, tak aj SFRJ. Do ohľadu nebral Slovákov z Maďarska, Rumunska, Argentíny atď.

Nie nás je mnoho, no za nami sú diela, viditelné pamiatky. Stačí sa prejsť oblasťou Victórie zvanou Highlands (naší to volajú Horniaky), ktorá sa nachádza niečo vyše 100 km. severnejšie od Melbourne a uvidíte. Už tam Slováka sotva stretnete, ale stretnete pamiatky na nich. V horskej osade Caveat uvidíte malý katolícky kostolík a ak sa pozornejšie pozriete, zistíte, že ho stavali Slováci. Spoločne, katolíci a evanjelici. Zdobia ho obrazy s podtatranským námetom. V tom kraji svojho času, pred II. sv. vojnou tu žili naší krajania z roka 1928. Cez deň klčovali cudzie plochy a cez noc vlastné a vzmáhali sa. Po vojne postupne zanechávajú tento kamenistý kraj, pripomínajúci Oravu, prechádzajú do miest, avšak po nich zostávajú názvy ulíc/cestičiek, ako Yuritta, Shuran a ešte v 70-tých rokoch XX. st. mohli ste na poštových schránkach (na križovatke s hlavnou cestou) prečítať aj slovenské priezviská. Dnes (1995. rok) vraj už nikto z nich tam nežije.

„Horniaky“ – poštové „schránky“. V 70-tých rokoch sa tu pošta doručovala len raz týždenne.

Do tejto skupiny prisťahovalcov patrí aj rodina Čungová z Melbourne. Blízki príbuzní básnika Milana Rúfusa.

Čo tu ešte pridať? Hádam len citovať V. Mináča: „Sme národ staviteľov.“

* Ten odhad F. Vnuka je veľmi konzervatívny. S dokazovaním svojho počtu vždy máme problém. Podívajme sa na štatistické dáta Austrálie z roku 1991. I vedľa nedostatkov, predsa sú asi najpribližnejšie ku realite. Občianska vojna v Juhoslávii sa len začínala. Vtedy tu vraj žilo 161,000 osôb narodených v Juhoslávii. (Tu narodené deti sa nepovažujú za juhoslovanov.) Z tohto počtu, ku kresťanským cirkvám sa hlása 86.9%, či prepočítané je to 139.900 osôb. (Nekresťania sú moslimovania a ateisti.) Kresťania, podľa denominácií sú:

Anglikáni .................. 0.8% (1288 osôb)

Katolíci ....................55.4% (89,194 osoby)

Lutheráni .................. 0.4% (644 osoby)

Pravoslávni ............ 26.8% (43,148 osôb)

Uniting Church ...... 0.2% (322 osoby)

Ostatní protestanti .... 0.6% (966 osôb)

Ostatní kresťania ...... 2.8% (4508 osôb)

_______________

Spolu ....................... 86.9%

* Pri vstupe do manželstva, mnohí si menia denominačnú príslušnosť a preto sa tu zjavujú aj anglikáni a uniting church.

Keď sa teraz podívame na štatistické dáta bývalej Juhoslávie z roku 1982. uvidíme vtedajšie etnické roztriedenie obyvateľstva:

Černohorci ............... 2.6% (577,298)

Chorvati ................ 19.7% (4,428,135)

Maďari ..................... 1.9% (426,865)

Macedónci ............... 6.0% (1,341,420)

Slováci ..................... 0.4% (80,300)

Slovinci .................... 7.8% (1,735,606)

Srbi .......................... 36.3% (8,136,578).

Stačí aj letmí pohľad, aby sme tu videli disproporciu. Napr. podívajme sa len na zastúpenosť lutheránov v Austrálii, ktorí prišli z Juhoslávie. Divné, ale v oboch prípadoch je to 0,4%. Teraz uvážme, že nie všetci Slováci v bývalej Juhoslávii boli aj lutheráni a zase, nie všetci lutheráni, boli aj Slovákmi. (Lutheráni sú aj v Chorvatsku, v Macedónsku a hlavne v Slovínsku, ako aj časť Maďarov – mnohí z nich sú aj členmi nášho cirkevného zbora. Ku štatistike neboli pripočítaní ani Slováci z Rumunska, Maďarska a hlavne nie z Argentíny a aj takých máme.)

Počet Slovákov z bývalej Juhoslávie sa svcvrkol na 644 osoby, či ak by sme to prepočítali na rodiny, tak ako si štatistiky vedú cirkvi, spolok (ak vezmene ako rodinu štyri osoby), tak sa dpracujeme ku dátu, že tu, v tom čase žilo len 160 rodín. Fíha. Veď len v spolku Ľ. Štúra sme mali zaregistrovaných 350 rodín, podobne to mal ev. zbor ev. cirkvi... a nie všetci zo spolka, boli aj v cirkvi... a z toho počtu 644 osôb, páni zo statistického úradu, na Melbourne určili len 600 osôb a to dospolu – Slováci zo Slovenska a z Juhoslávie. Vôbec im nenapdlo, že taký maličký počet Slovákov vládal si len v Melbourne postaviť celý evajnelický areál (kostol, dve fary, veľký spoločenskú halu), zmohol sa postaviť si „Slovenský dom“, zmohol sa postaviť si baptistické stredisko (spolu aj so školským areálom atď.), zmohol sa postaviť si modlitebňu a areál duchovnej cirkvi atď. Zmohol sa postaviť si spolkový dom v Adelaide, v Sydney atď. atď. * Nemalý počet Slovákov prislúcha aj ku cirkvi nazarénov, ktorí sa ale držia izolovane.

Percentuálna zastúpenosť pravoslávnych je 26.8% a sem by sme museli počítať všetkých Srbov, Macedóncov a Černohorcov, tak podľa ich štatistík, počet by musel byť 44.9%. Pri výpočte katolíkov, ich zastúpenosť v Juhoslávii bola 29.4% a odrazu je tu 55.4%. „Laickí odborníci“, nič divné, má ich každá krajina, vyznali sa len, ak to môžeme povedať, v štyroch základných počtoch. O geo-etnicko-politickej mozaike strednej Európy nemajú ani šajnu. Pre nich je to: „to complicated“.

My a tu myslím len na Slovákov z Vojvodiny, môžeme nie len tvrdiť, ale aj dokázať, že nás bude aspoň desaťráz viacej, od úradných dát. (Asi 6 – 7000.)

Slováci zo Slovenska na tom nie sú o nič lepšie. Tu sa pozeralo na počet prisťahovalcov z bývalej ČSSR a z toho sa určilo, že jedna tretina (vzorec podľa plochy krajiny) budú Slováci. Odpočítal sa nejaký imaginárny počet Maďarov a Cigáňov a zvyšok boli Slováci. Presnejšie, v 1981. roku tu vraj žilo 16,000 osôb z ČSSR a v 1991. už 17,784, z čoho, podľa ich rovnice to predstavovalo 5928 osôb, avšak podľa maďarských predákov, z tohto počtu sa musí odpočítať 6.0 %, čiže 1067 osôb, kým o počte Cigáňov sa zatiaľ nikto nezmienil.

Pozerajúc sa na tieto (nami prepočítané dáta), človek sa musí zamyslieť. Prečo z tej Juhoslávie vyšiel až taký počet Slovákov? Prečo je tu až preexponovaná zastúpenosť Selenčanov a Padinčanov, Hajdučičanov, tých z Jánošíka, Bóľoviec, Šídu... kým počet Petrovčanov, Kysáčanov, Kovačičanov, Pazovčanov... nie je už toľko viditeľný.Všade, vo všetkých osadách, pôda bola úrodná a na dovažok, mnohí bývalí gazdovia, po odpredaní si majetku, vyvandrovali do sveta. Prichádzali sem s grošom a hneď si tu aj kupovali domy, dielne...Niečo ich hnalo do sveta. Čo? Nechcem špekulovať. Nech sa s tým bavia budúci historici, sociológovia a podobní vedci. Ja, pre strom nevidím les.

Austrália je obrovská krajina a s čistým srdcom môžem povedať, že i keď nás tu nie je veľa, predsa sme poriadne roztrúsení. Všade nás najdete a to bez ohľadu, v ktorom štáte. Najsilnejšia koncentrácia je v Melbourne, po tomto Sydney, Adelaide, Brisbane, ale sme aj Perthe, v Townsville, v Balarratt, Bendigo, Geelong, Mildura, Newcastle, Gold Coast, Darwin (tu je aj predmestie Ľudmila), na opálových poliach atď, atď.

Ako sa máme? Tak podľa dát austrálskeho štatistického úradu vraj až 73% Austrálanov vlastní rodinný dom. Medzi prisťahovalcami z Talianska je to 93%, ale nikto si nevšimol nás. Osobne nepoznám žiadnu rodinu, čo by nevlastnila rodinný dom, ale poznám rodiny, čo vlastnia aspoň dva, tri rodinné domy, ba aj viacej. Ak by sa našiel niekto, čo býva v podnájome, tak je to len svieži prisťahovalec, alebo novomanželia. Dávno sa minula doba, kedy sme bývali po „bungalách“, adaptovaných garážach a pod. Kluďne môžem nie len poznamenať, ale aj podčiarknúť, že sme nad priemerom. Aspoň Slováci z Vojvodiny.

Ako naše deti? Kto ako, ale šplhajú sa. Dcéra a ďaľší traja robia pri štátnom ministerstve, dvaja sú v Canberre, pri federálnom ministerstve, jedna (polopetrovčanka, slečna Majdlíková je podrichtárkou obce Melton), nejeden si tu urobil titul magistra a zopár sa uchádzao o titul doktora. Na melbournskej univerzite, ako profesorka, robí naša petrovčanka, Dr. Anna Kokavcová. Pri udeľovaní týchto „tituliek“ žiadny problém nerobí odkiaľ si, z ktorého národa si vyšiel, ale čo vieš. Merítkom je vedomosť. A to máme.

Mnohí naší odchovanci sa dali na súkromné podnikanie a „naše deti“ aj tu prekvitajú. Majú svoje dielne, zatiaľ len fabričky, ale ide im.

Slovenská komjunita, v rámci Autsrálie nie je početná, ale produktívna. Šplháme sa. Šplháme sa toľko, čo si rodičia nevedeli ani predstaviť. Veď po pristatí lode, lietadla, nikomu sa ani nesnívalo, že sa tu afirmujeme. Afirmovali sme sa, Nad priemer. Dúfam, že nás sily neopustia a že nezadlho niekto z naších radov vstúpi aj do politiky. Ak aj to vyjde, tak tie štatistiky budú vypadať cele inak.

* Látka o Slovákoch v Ausrálii je nevyčerpatelná. Aspoň z môjho hľadiska. Nemôžem vám tu robiť prepis knihy, lebo mali by ste čítanie na celý rok. Urobil som len nejaké kondenzované výňatky, s cieľom spoznať vás o našej realite.

S týmto vstupom aj končín seriál. Ak vás zaujímajú aj ďalšie faktá, napíšte. Odpovieme.

Všeslovenský deň.

Na slovenskej zábave v spolku „Ľ.Štúra“.

Čo ešte pridať? Len tú ošúchanú parólu : „Verní sebe, svorne napred“. Deti sú nám verné. Vedia odkiaľ vyšli a ako pomôžu svojej ausrálskej komjunite. Je to úspech rodinnej výchovy, úspech spolka a cirkvi, úspech nás všetkých.

A raz tu bude slovenský dom. Pracovná akcia mládeže.

„Slovenský dom“. Posledné pracovné akcie „stavbárov“.

Pred „Slovenským domom“. Vítanie delegácie Matice vysťahovalcov z Nového Sadu.

* Otvoril som vám len malé okienko. V knihe je to rozpracované. Možno sa raz vrátime ku tejto téme.

II. Spod lipy, pod eukalypt.

...pripravuje Ján Kulík

Spod lipy, pod eukalypt. II.

V 1976. roku sme teda podujali aj priame kroky na pláne výstavby slovenského domu v Austrálii a v marci 1977. roku dostali sme už aj schválenie zo strany lokálnej planovacej komisie. V máji sme už mali aj plány v ruke, ale s výstavbou sme ešte nemohli začať. Chýbali nám mnohé ďalšie povolenia, ako napr. povolenie zdravotnej inšpekcie, povolenie na zapojenie sa do ešte tam nejestvujúcej vodovodnej siete a kanalizácie a pod. Skupinu krajanov to už naštvalo a samoiniciatívne, bez oboznámenia výbora spolka, prišli na pozemky a začali s kopaním základov. Bolo to 1. októbra 1977. Netrvalo dlho a obec si nás (predsedu a tajomníka) predvolala. Stavebný inšpektor nám pohrozil trestom. Od 1. októbra a až po deň obdržania ďalších povolení, spolok bude platiť pokutu $500.00 denne. Hrozila nám strata všetkých peňazí a ešte by sme museli vziať aj pôžičku, lebo nikto nevedel, kedy všetky tie schválenia dostaneme. Konečne sme ich dostali v apríli 1979. roku a hneď sme aj začali s pravidelnými víkendovými pracovnými akciami.

Ochota pracovať dobrovoľne bola, ale keďže toto bol dlhoročný projekt, boli aj obavy, že sa nám krajania po čase ochladia, unavia. Museli sme niečo robiť, aby sa tomuto predišlo. Museli sme neustále fúkať do uhlíkov, rozfukovať plamienok, nedovoliť ochladnutiu. Zorganizovali sme doplnkovú školu slovenčiny a slovenskej kultúry, začali sme pravidelné rozhlasové vysielania v slovenskej reči. Začali sme písať na adresy tunajších novín. Začali sme posielať články o našom živote aj do tlače v starom kraji. Pristúpili sme ku vtedy formujúcemu sa koordinačnému výboru krajanských spolkov z bývalej Juhoslávie. Založili sme si vlastný koordinačný, či poradný výbor tunajších slovenských krajanských organizácií (futbalové kluby, cirkvi - evanjelická, baptistická duchovná-). Založili sme aj niekoľko vlastných odbočiek, ako rybársku, šachovú, združenie matiek a pod. Frekvencia zábav sa nám zvýšila. Zvýšila sa aj frekvencia spoločných piknikov, výletov atď. Udržiavajú sa kontakty s konzulárnymi predstaviteľstvami krajín pôvodu a Maticami. Vítame filmovaciu ekípu novosadskej TV, delegáciu Matice vysťahovalcov Vojvodiny. Nadväzujeme kontakty s tunajšími politickými činiteľmi. Berieme účasť pri rôznych etnických kultúrnych manifestáciach... a nastáva celkový rozkvet spoločenskej činnosti a naša viditelnosť v širšej spoločnosti. Spolok prerastá rámec úzko etnický. Akonáhle sa badá chabnutie zaujmu o jednu aktivitu, hneď sa to vystrieda inou, atraktívnejšou. Boli to roky nadľudského vypätia síl, lebo predsa všetci sme si v zamestnaní museli odpracovať aspoň 8 hodín, najčastejšie však aj nadčasy. Nálada neklesala. Blížila sa chvíľa slávnosti. Dom už bol na 90% zakončený, keď sa tu začala tajne formovať skupinka sprisahancov. Najprv nepriamo, no neskoršie sa aj otvorene postavili proti predsedovi J. Kulíkovi. Na Valnom zhromaždení 15. nov. 1980. ešte len kovali plány, ale už na prvom zasadnutí nového výbora, kam si pozvali aj akože „zaujatých“ pomahačov a týmto sa musí povoliť aj právo hlasu na dnešnom výborovom zasadnutí. Vystúpili otvorene a dochádza ku zmene vo vedení. Z výboru odstupuje J. Kulík a predsedom sa stáva líder frakcie, Š. Bovdiš. Postupne z výbora odchádza aj „staršia“ časť členov. Nahrádza sa ich „sprisahancami“.

Prečo došlo ku tomuto sprisahaniu? Tak bola to až chorobná závisť z úspechov spolka, ktorému len pred pár rokmi hrozil zánik, ale hlavne ctibažnosť. Chamtivosť. Túžba ozdobiť sa cudzím perím.

Dom sa zakončil. Činnosť ešte nechabla. Zotrvačná sila sa cítila ešte nejakú dobu, ale začínajú sa zjavovať štrbiny v tábore sprisahancov. Postupne sa rozchádzajú z výbora a nahrádza sa ich s ešte poslušnejšími, ale aj menej obetavými, menej štedrými a hlavne menejschopnými členmi. Nastáva doba „socialistického“ hospodárenia a toto vidno najmä v pokladničnej evidencii. Keď to poriadne zaškrípalo, do výbora vchádzajú „správcovia“ majetkom spolka, ako J. Karlečík a B. Kulíková a J. Peška. Dbajú na vyplácanie pôžičky, lebo predsa v prípade neschopnosti pravidelných splácok, ich rodiny budú priamo ohrozené. Nemali však ani poňatia, že ten výbor sprisahancov medzičasom v mene „majiteľov – dozorcov“ zvihol ešte aj dodatočné pôžičky, čo pravda „korektne“ minul.

Pri konci 1984. čo je sotva tri roky od otvorenia domu, zápisnice už spomínajú, že členovia spolka bočia od pracovných akcií. Vandalizmom zapríčinené škody na spolkovom majetku, vinníci nechcú hradiť. V decembri 1984 sa zaznamenáva už aj prvá krádež. Niekto vylámal dvere a obloky, vtrhol dnu a jediné čo ukradol, bol erb Matice Vojvodiny, písaný cyrilikou.

Práve táto krádež zaznamenáva nespokojnosť v rade členov, lebo vedenie nevie balancovať medzi kultúrami krajín pôvodu a v členstve rapídne vzrastá neslovenský element. Odráža sa to aj na hudbe, ktorá na slovenských zábavách vyhráva srbské pesničky. Táto situácia kulminuje počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii.

Spolkové podujatia sú čoraz menej navštevované Slovákmi a počet „juhoslovanov“ vzrastá. Takto, v slovenskom spolku už sotva hrali čardáš, polku, valčík, ale ohlušuje „šumadijsko kolo“ a Slovákov je zase menej. Prechádzajú ku cirkvi, kde príchodom nového kňaza, M. Velebíra sa to začína točiť na plné obrátky. Tu ešte majú možnosť porozprávať sa po slovensky, zaspievať si nejakú slovenskú pesničku.

9. januára 1985. roku na výborovom zasadnutí sa preberala aj otázka verejnej zvady členov výbora, počas Silvestra 1984. (Príčinou bola malá návštevnosť.)

27. januára naplanované zasadnutie sa odročuje, lebo nezišlo sa potrebné kvórum.

10. feb. 85. preberá sa otázka zrušenia tzv. Tanečnej zábavy, lebo nikto o ňu nema zaujem.

Začína sa s redukovaním nie len zábav, ale aj iných akcií. Ruší sa „Pavlova“, „Tanečná“, „voľba krásky“, ba odišlo sa až tak ďaleko, že zaoberali sa aj s otázkou presunutia „Maskovej“ (fašiangovej) na mesiac august. Vraj vtedy je tu chladnejšie atď. Nikto tam nemal tušenia, prečo sa maskové zábavy robia podľa tunajšieho kalendára koncom leta, poťažne v tunajších, ešte sparných jarných dňoch.

Združenie športových rybárov (odbočka spolka) oboznamuje výbor, že pre nezaujem členov, zaniká.

Futbalisti Altony United oboznamujú Valné zhromaždenie, že aj u nich sa situácia zhoršuje a rozmýšľajú o rozformovaní sa. Zanikli však len v 1989. roku.

Už dávnejšie jestvuje aj nátlak na zmenu mena spolka. Malá skupinka (stále sa zmenšuje) nie je spokojná s Ľudovítom Štúrom. Nech sa spolok nazve hociktorým menom, len nie Štúrovým a návrhy boli: Studňa, Dunaj, Tisa, Vojvodina, Panónia, ba aj Begej a pod. S týmto problémom sa raz bavilo aj Valné zhromaždenie a na nepatrnú výnimku, nikto si neželal zmenu názvu.

Takéto nezodpovedné hospodárenie trvá do 15. októbra 1986. kedy vo výbore nastáva zmena. Na funkciu predsedu dochádza Sámuel Poniger a nový výbor sa usiloval o nápravu situácie, ale už to išlo ťažko. Zaujem o podujatia aj ďalej klesá. Na Valnom zhromaždení zo dňa 16. VIII. 1987. člen spolka Juraj Beláni verejne poznamenal: „ Zatiaľ tu bude úpadok zaujmu, kým sa slovenské zábavy, slovenský život v spolku nevráti do slovenskej koľaje. Zatiaľ, kým sa v slovenskom dome poriadajú neslovenské zábavy. Zatiaľ tu nebudeme mať Slovákov, kým si vo svojom dome nebudeme môcť zatančiť pri slovenskej hudbe.“

Ak určitou vzpruhou aktivít predstavovala príprava prvého zájazdu do Európy, ešte väčšou bol príchod profesionálneho chóreografa Jaroslava Ševčíka, ktorého sem vyslala Matica slovenská z Bratislavy. Odrazu zaujem o spolok vzrástol. Ešte stále mu hrozí kríza financií, ale nejak sa to zdoláva. Pristupujú starí osvedčení sponzori, organizátori, začínajú sa poriadať bohaté spolkové oslavy a groše pribúdajú. Začínajú nám dochádzať aj „hostia“. Hosťuje tu hudobná škola s vlastným koncertom, tanečné skupiny, ako srbská, maďarská, skupina „Mladé srdcia“ zo Sydney, mužský spevokol Slovincov atď. avšak keďže sa výbor úplne neočistil od kúkoľa, pozostalí členovia „starého“ vedenia zase začínajú pliesť sieť svojich intríg. Teraz to robia prostredníctvom tanečných skupín.

S. Poniger vo funkcii vydržal len 3 roky a ku kormidlu zase dochádza Š. Bovdiš. Vyvolané problémy v tanečných skupinách neprestávajú, takže zo spolka začínajú odchádzať mnohí naší vyškolení chóreografovia.

22. X. 1989. konečne sme sa zbavili všetkých pôžičiek, takže už nieto príčiny, prečo by vo výbore zostali „starí správcovia“ majetkom. Odstupujú a zase je to finančná kríza, lebo v pokladni ušetrené peniaze sa ľahko minuli a už nemal kto dozerať na prácu. Neboli tam osvedčení organizátori. Aktivita, po aktivite zanikajú. Zaniká futbalový klub, zanikajú stolní tenisti, doplnková škola prechádza ku cirkvi a zaniká aj samostatná rozhlasová redakcia. Vojnové roky v bývalej Juhoslávii cítime aj v spolkovom živote. Do popredia sa dostáva projuhoslovanská (cháp pro-Miloševićova) klika a táto začína, ako chameleón, meniť svoje farby. Z pozície projuhoslovanstva posúva sa na pozíciu prosrbstva, veľkosbstva a tratí na slovenskosti. Toľko sa zbalamútili, že im už začala vadiť aj spolková národná vlajka, spolková pečať a pod.

Vedenie začína čoraz šialenejšie propagovať svoju národnostne vykrývenú politiku a kým nejakú podporu majú ešte v kruhoch národnostne zmiešaných rodinách, húfne sa tratí podpora Slovákov. Tratí sa podpora rodín, ktoré tento spolok zakladali, financovali, stavali na nohy, budovali stredisko... a mnohí sa začínajú strániť akého koľvek krajanského organizovaného života. Proste, nastáva tu zmätok. Polarizujú sa náhľady a zase nastáva nezdravá situácia. Aj styky s Maticami začínajú chladnúť.

Viditeľný je odchod krajanov od spolka. Prechádzajú ku cirkvi a spolkové vedienie nevie tomu predísť. Nikomu sa nechce vyšetrovať problém, vidieť ho, ale začína sa zase uplatňovať staronová deštruktívna taktika. Dezinformácie, intrigy, šírenie nenávisti, sprahuje sa so skupinou iridentov, až to vyúsťuje v otvorený, ale ešte nie aj úspešný boj, ak nie na odstránenie, tak aspoň na „zneškodnenie“ kňaza.

Druhá bojová fronta sa otvorila smerom ku slovenskej redakcii rozhlasových vysielaní, ale ani tu lepšie nepochodili. Vyzváňali do rozhlasu, vyhrážali sa, robili nahrávky každej relácie a hneď s tým bežali na konzulát Juhoslávie a pod. Po čase, redakcia proste odstúpila a bolo po paráde. Vlastné vysielania zanikli.

Z pokladne sa medzičasom vykotúľali aj posledné peniaze a prestalo sa s platením účtov. Dlh rástol, až prišlo Valné volebné zhromaždenie. Teraz sa z funkcií odvolal kompletný výbor. Bez výnimiek a od júna 1995. roku, prišli noví, ale ešte nie aj skúsení ľudia. Boli neskúsení, ale schopní na organizovanie a hlavne na aké, také gazdovanie. Dlžoby sa vyrovnali a pokladňa sa zase plnila, lenže s pribúdaním peňazí, aj starí intrigári čoraz húževnatejšie pracujú. Množia sa dezinformácie, intrigy, útočí sa na integritu jednotlivcov... Robí sa podľa vyskúšaného recepta.

Asimilácia je prirodzený a aj nevyhnutný proces, ale táto naša cestička je trochu smiešna. Tu nám dozrieva posledná fáza neukončenej asimilácie v Juhoslávii. Práve s touto „asimiláciou“ máme najväčšie problémy, i keď by sme mali mať zraky uprené inam. Tejto sa tu určite nevyhneme a hádam každý jeden prisťahovalec si bol a aj je vedomý, že asimilácie je nutná. Neprišla Austrália k nám, ale my do Austrálie a stali sme sa paradoxom času a priestoru. Mnohí sa stali „patriotmi“ pomýlenej identity. Našťastie, nie všetci sú v tom.

Táto pomýlenosť nie je však len naším výhradným právom. Vypadá, že ju máme zakódovanú v génoch. Kým žijeme v Juhoslávii, teraz v Srbsku, v Maďarsku... sme Slováci, ale po presídlení sa na Slovensko, ako sami seba, tak nás aj okolie začne považovať za „Juhoslovanov“, Maďarov atď. Máde dar plávania proti prúdu. Máme dar na izolovanie sa od okolia. Podobne, ako černosi v Libérii. Aj títo, kým žili ako otroci v U.S.A. cítili sa afričanmi. Presídlili sa na africký kontinent, tu si založili svoju krajinu, ale odrazu začali sa cítiť „Američanmi“. Aj hlavné mesto si nazvali menom vtedajšieho am. prezidenta, Monrovia a vôči „nekultúrnym“ černochom, domorodcom, začali sa správať nie ako ku bratom, ale ako otrokári. Pre túto pomýlenosť, aj dnes platia daň.

Doterajší predsedovia spolka „Ľudovít Štúr“:

Pavel Pálenkáš ......................... 1968;

Pavel Peška ...............................1968 – 1972;

Ján Horeš ................................. 1972 – 1973;

Ján Beláni .................................1973 – 1976;

Ján Kulík ................................ 1976 – 1980;

Štefan Bovdiš .......................... 1980 – 1986;

Sámuel Poniger ....................... 1986 – 1989;

Štefan Bovdiš ....................... .. 1989 – 1995;

Vladimír Dubovský ................. 1995 –

* Materiály mám spracované len po 1995. rok. a preto sa žiada pznamenať, že od toho času boli aj ďalší predsedovia a to:

PhD. Daniel Šuster a súčasným predsedom je Ján Horeš.

** Po rezignovaní Jána Belániho, na dobu pár týždňov funkciu predsedu konal podpredseda Vladimír Peška.

*** Dnes je spolok „Ľudovíta Štúra“ aj úradne zaregistrovaný (počas predsedovania V. Dubovského) a potrebná evidencia sa vedie po anglicky. Bývalí „majitelia“ sa zriekli správy nad majetkom. Vypracovali sa aj nové „Stanovy“, lenže sú trochu „nebezpečné“. Podľa starých „Stanov“, v prípade že spolok zanikne, všetok jeho majetok sa mal odviesť na cirkevný zbor „Krista Pána“, širšie, na evanjelickú cirkev, avšak teraz z toho bude mať osoh štát a naše stredisko môže prideliť komu len chce. Ostatní predsedovia starali sa len o udržanie spolka a jeho majetku.

V čase toho nadľudského vypätia síl, v čase organizovania spolka, v čase výstavby slovenského strediska, čiže v rokoch 1977. -78. -79 a 1980 vo výbore pracovali:

Ján Kulík ......... ......... predseda;

Sámuel Poniger ......... zástupca;

Vladimír Peška .......... tajomník;

Ján Medovarský.......... zástupca;

Štefan Bovdiš ..............pokladník;

Jozef Karlečík .............zástupca;

Ján Hraško.................. hospodár.

Museli sme tu mať aj nejaký „Stavebný“ výbor, ktorý bude dbať na priebeh prác, kvalitu prác atď.

Ján Peška, ako majster stolár, dostal za úlohu byť predsedom tohto výboru a na starosti mal aj organizovanie pracovných akcií, organizáciu prác a pod. Ďalšími členmi thto výboru boli hlavne členovia spolkového výbora a „ochotníci“, ako:

Ondrej Guľáš, Ján Horeš, Juraj Hruškár, Ján Hajko, Lazár Krstin (slovenský zať), Goce Temelkovski (slovenský zať), Michal Omasta, Michal Brňa, Michal Rauza, Jozef Fiľko, Pavel Peška a Martin Gubečka.

Nad všetkou prácou dozor mal „Kontrolný výbor“ v zložení:

Juraj Beláni, Vladimír Čapeľa a Juraj Pasulja (slovenský zať).

Na naše vtedajšie podmienky, celý projekt bol ohromný, takže mnohí členovia výborov to nevydržali, ale že sme vždy mali zanietencov, bolo odkiaľ voliť, nominovať ďalšie osoby.

Po tej „sprisahaneckej revolúcii“, pri otváraní slovenského domu, vedenie spolka bolo nasledovné:

Štefan Bovdiš ................. predseda;

Ján Peška ...................... zástupca;

Vladimír Peška ...............tajomník;

Michal Čapeľa ............... zástupca;

Vladimír Čapeľa ............ pokladník;

Michal Bujzáš .............. zástupca a rodovými členmi výbra boli:

Adam Čapeľa, Martin Gubečka, Rozália Guľášová, Ján Hraško, Ljiljana Omastová, Michal Omasta, Sámuel Poniger a Štefan Truban.

* Tu sa žiada spomenúť, že počas predsedovania Jána Belániho, kúpili sa pozemky. Počas predsedovania Jána Kulíka, vystaval sa slovenský dom a počas predsedovania Sámuela Ponigera, vyplatili sa všeky pôžičky.

Najštedrejšími darcami medzičasom boli: Jozef Karlečík. Jeho rodina kúpila a ušila všetky záclony, kúpila a ušila oponu na javisko atď. Rodina S. Ponigera, ktorá prispela so svietnikami, kuchynským náčiním... rodina J. Pešku vyrobila všetky obloky, dvere, stoly... a pravda, rodina J. Belániho mimo finančnej podpory, poskytovala stroje, dielne a pod. Rodina J. Kulíka prispela vybavením niekoľkých súprav tanečných krojov, vybavila spolok niekoľkými súpravami obrusov, držala slovenskú školu, držala rozhlas... a pravda tu sa musí spomenúť aj ideový podklad. Zvyšok pomáhal podľa svojích možmostí. Iridenta, sprisahanci a pod. robili len prekážky. Nie markantné, ale predsa dávali hlavybôľ. Kým sa poctiví členovia zakladali, zatiaľ oni, malicherná háveď, snovali svoje siete. Mnohí im „nasadli“, ale dnes sú už za „úvraťmi“. Spolok ich nepotrebuje, stráni sa ich, nuž pristupujú ku cirkvi, ale ani tu nenachádzajú živnú pôdu. Krajania si pamätajú na ich podrývačskú činnosť. Z uctivosti im podajú ruku, porozprávajú sa, ale „ku hrncu“ ich nepripustia. Majú dosť svojich „osvedčených“ podrývačov a nových nepotrebujú.

Hudobná skupina „Ďatelinka“ a naše speváčky, s ktorými sme nahrali prvú slovenskú rozhlasovú pásku v Austrálii. Speváčky nás reprezentovali na Podpolianských slávnostiach na Detve. „Ďatelinka“ zase za tie roky výstavby slovenského spolkového strediska, hrávali zdarma.

Na jednej z „Krojových“ zábav v spolku, v rokoch 80-tých. Dnes už asi všetci majú svoje vlastné rodiny a gravitujú ku spolku. Privádzajú si sem už svoje deti a slovenská niť ešte sa nepretrhla. Žijeme aj ďalej.

...pokračovanie nasleduje...