.Občas vidíme vyhľadávania o spolkovom živote austrálskych Slovákov, lenže zatiaľ na Kruhoch sme o tom priamo nepísali. Prečo? Tak, všetko odrazu tu nemôžeme mať. Ináč
krajanský život je tu pomerne rušný a dôkladne ho poznám. Predsa, bol som tajomníkom cirkvi, predsedom spolka „Ľudovít Štúr“, redaktorom rozhlasových vysielaní v slovenskej reči, manželka robila tajomníčku spolka, učila v doplnkovej škole slovenčiny atď. atď.
Už pred skoro 20. rokmi som napísal knihu o tunajšom krajanskom živote, lenže ešte vždy je v rukopise. Z objektívnych príčin. Z nej sme tu mali niekoľko výňatkov, ako napr. o cirkevnom živote, portréty krajanov a pod. Dnes a bude t
o asi na pokračovanie, zverejníme aj túto stránku nášho života. Pýta sa.
====================
„Kto sa neopúšťa, nebýva opustený“
Ľudovít Štúr.
Slovenský spolok Ľudovíta Štúra v Melbourne.
.png)
Tento spolok je samostatnou a zatiaľ i jedinou kultúrno spoločenskou organizáciou naších prisťahovalcov z bývalej Juhoslávie, hlavne z Vojvodiny. Nie je pričlenený ku Združeniu austrálskych Slovákov (ZAS), čo znamená, že tento výhonok dolnozemských Slovákov v Austrálii, pred širšou verejnosťou môže a aj reprezentuje iba „Ľ. Štúr“, alebo širšie, koordinačný výbor naších organizácií v Melbourne. Schádzal sa, či aj schádza sa len občasne. V ňom sú reprezentanti, ako spolka, tak aj rozličných cirkví a športových klubov. Do 1996. roku a trvá to aj ďalej, tento spolok nikdy nebol pričlenený ku Svetovému Kongresu Slovákov. Prečo? Tak, práca tohto spolku bola a je zameraná na iné pole. Na pole kultúry, či prezervovaniu slovenskej kultúry v povedomí krajanov a nikdy nemala nejakých ambícií, nikdy netúžila ovplyvňovať politické myslenie krajanov v diaspóre a najmä nie v starom kraji. Bola a zostala len kultúrno sociálnou organizáciou. Keby sme si „pchali nos“ aj tam, len by sme sa zosmiešnili a podobali by sme sa radu organizácií, ktoré sa chápu iridentou. Prechovávanie akýchkoľvek ambícií na ovplyvňovanie politického života v bývalej Juhoslávii, či teraz v Srbsku je nezmyslom a nezmyslom by bola i sama idea o nejakej našej dôležitosti v smere ovplyvňovania poltického života na Slovensku.
My, potomkovia akože dolnozemských Slovákov, od rodnej hrudy sme vzdialení nie len priestorove, ale aj časove. Pre mnohých, hlavne starších prisťahovalcov, Slovensko je len imaginárnou krajinou predkov a pre mladšie generácie tým sa stáva aj Vojvodina. Sme výhonkom z výhonku, ale aj úplne vedomí o svojej etnickosti a môžem povedať, aj na ňu hrdí. Túto našu zdedenú hrdosť na svoj pôvod snažíme sa preniesť aj na potomstvo, na už tretiu generáciu Slovákov narodených v Austrálii a máme úspech. Do „starého“ kraja občas vysielame naše tanečné skupiny. Berieme účasť na folklórnych slávnostiach na Slovensku, po čom skupina robí zájazd po slovenských vojvodinských osadách, po osadách, odkiaľ im vyšli už prevažne len starí rodičia.
Sme vyložene hospodárskou emigráciou (i keď aj túto sa dá prifarbiť nálepkou politickosti). Budúci historik „štiepaj oriešok“ a hádam ti vyjde. Naší dolnozemskí predkovia migrovali v rámci „spoločného Uhorska“, ale nie preto, že boli „túlaví“, lež „za chlebom“. Trpeli nie len národnostným, ale aj náboženským nátlakom. Na pustatinách Dolnej zeme našli prajnejšie podmienky, ale aj tu život nebol ružový. Už koncom XIX. st. prechádzajú nie len do Chorvatska, ale aj Bulharska, na Kosovo, do Bosny a pohli sa aj za „veľkú mláku“, do Ameriky.
Žiť a prežiť pod cudzími hviezdami a to nie len, ako jedinec, ale aj ako časť národa, národnosti, ako nejaká etnická skupina, vyžaduje si neustále adaptovanie sa ku prostrediu a v tvrdohlavej opatere „batôžka dedičnosti“. Tento sa opatruje nie kvôli „byť odlišný“ od okolia, ale kvôli hrdosti na pôvod, lebo človek bez minulosti, bez pôvodu, je nikto. My sme niekto. Vieme kto a čím sme. Každý človek na svete má svoj pôvod a máme ho aj my a bude to mať aj naše potomstvo. Násilné „prelievanie sa“ v niečo iné, ešte nikdy nemalo úspech.
Sme výhonkom ľudu poctivej práce a táto skutočnosť nás charakterizuje v cudzích chotároch. Robí nám dobré meno v krajine kam nás odfúkol vietor žitia. Takúto mienku o nás majú aj tunajšie orgány. Ani tu nie sme záťažou, nie sme iridentou, nie sme deštruktívnym elementom, poltrónmi... ale tichými partnermi v budovaní lepšej spoločnosti.
Kedy koľvek človek urobí nejaký závažnejší krok, už či sa presťahuje do nového prostredia, do iného mesta, vstúpi do manželstva, vezme si pôžičku na dom, založí si rodinu atď. prvé roky sú vždy najťažšie. Na nás doľahli aj iné záťaže. Opustili sme rodiny, rodný kraj... a odrazu sme sa našli v novom, v úplne cudzom prostredí. Všetko tu bolo inak a na dovažok, bola tu aj komunikačná bariéra. Každý z nás bol aspoň bilinguálny, ale novú reč prostredia sme nepoznali. Nepoznali sme angličtinu a toto nám bola asi najväčšia prekážka.
Liberálnejšia povojnová imigračná politika Austrálie, prudký rozmach priemyslu a pod. prilákali sem aj naše prvé lastovičky. (Prví prisťahovalci zo Slovenska, hlavne z Oravy, prišli sem „omylom“ aj v medzivojnovom období.) Prichádza sem rodina, za rodinou a slovenská kolónia v Melbourne silnie, mohutne. Stredom 60-tých rokov XX. st. žilo tu už niekoľko desiatok rodín, ale ešte vždy pomerne málo na nejaký organizovaný spoločenský život. Situácia sa mení koncom 60-tých rokov. Kolónia sa vzmohla a zjavila sa potreba nejakého mimorodinného stretávania sa, vymieňania si skúseností a pravda, aj pobavenia sa si pri speve, zaspievaní si nejakej pesničky, zatančení si čardáša atď. Veď život nemusí byť len drinou, neustálim zhonom po dolároch.
Početnejšie a aj staršie etnické skupiny sa už medzičasom sformovali v určité spolky, združenia a pod. Sem môžeme započítať aj „hlinkovskú“ emigráciu zo Slovenska. Hŕstka naších na to ešte nemala ani počet, ani silu a ani schopností. Vedeli, že niečo chýba, ale nevedeli čo. Veď spolkový život neznamená len poriadanie zábav, ale aj čosi hlbšie. Ako koľvek, predsa spoločná zábava dala podnet na nejaké labílne zorganizovanie sa. Končil sa rok 1966. blížilo sa Silvestra a niekomu napadlo, že „dobre by bolo, keby sme sa zišli“.Komu to napadlo, dnes sa už nikto nedozvie, lebo väčšina ich je už vo večnosti a niekoľkí živí, ako vždy, majú svoju vlastnú verziu, kde pravda oni sami figurujú, ako hlavní aktori. Pozrime sa na výpovede naších priekopníkov spoločenského života.
Ján Beláni: „Na presné dátum prvej porady, schôdze sa nepamätám, ale určite to bolo niekde koncom 1966. roku. Najskôr koncom októbra. Vtedy sme sa zišli u Štefana Petráša a koľko viem, bol som pravda tam ja, Ján Jagoš (murár), Ján Jagoš (tesár), Pavel Peška, Ján Čiepa, Ondrej Guľáš, Michal Benka, Pavel Pálenkáš a samozrejmé, aj Štefan Petráš. Na ďalších si už nepamätám.
Ján Čiepa: „V máji 1965. kedy sme sem pricestovali, nebolo tu ešte nič. V 1966. roku sme sa schádzali u Š. Petráša, ktorý tu už mal aj svoju dielňu, autoservis a snívali sme o nejakom spolkovom živote. Zatiaľ len snívali, avšak Štefan navrhol, prečo by sme si aj my nezaložili niečo podobné. Skúsili sme a prvá zábava nám bola „Michalská“ v roku 1966. a len po tejto padol návrh na „Silvestra“.
Ján Jagoš (tesár): „ Ak to potvrdia aj ďalší, tak prvú sme mali skorej „Silvestra“ 1966. Asi to bola „Michalská“ a ideu na založenie spolka dali štyri osoby, ale určite tam nebol Š. Petráš.“
Rozália Guľášová: „Do Austrálie sme prišli v 1964. roku a rok na to začala pracovať aj slovenská doplnková škola (učila M. Makovníková a škola fungovala vedľa evanjelického zbora) a v 1966. sa poriadala aj prvá slovenská zábava. Bola to veľkonočná.
Výpovede, akože svedkov doby sú rozdielne a z tohto človek nezmudrie. Každý mal svoju verziu, takže dňa 15. IX. 1991. na iniciatívu výbora spolka sa zvolalo nejaké „vyšetrujúce“ zasadnutie a tu sme sa snažili najsť nejakého spoločného menovateľa a urobiť bodku za rébusom. Nevyšlo nám. Každý stal pri svojej verzii.
Skorej písania historiátu, niekde v 1980. roku, získal som aj ďalšiu výpoveď, teraz už nebohého Pavla Pálenkáša staršieho a tu tvrdí:
„Na stretnutí u Š. Petráša som bol aj ja. Bolo to koncom októbra 1966. presnejšie v poslednú októbrovú sobotu. Na toto dátum sa celkom dobre pamätám, lebo písal sa 28. október, deň zrodu prvej Československej republiky, ale aj dátum popravy naších prvých slovenských prvobojovníkov z Petrovca. Vtedy, na toto dátum, maďarskí okupanti na šibenice vyviedli mojích praiteľov.“ (Petrovec - v 1941. roku.)
Celkom nevedome, len náhodou, ale prvé stretnutie akože iniciatívneho výboru sa konalo práve na toto dátum.
Nemusím tu podčiarkovať, ale akonáhle naší tunajší „bačkoroví“ polointelektuálovia požuvali toto dátum, hneď sa aj ozvali a privádzali mi ďalších, akože „svedkov doby“, ale po vyšetrení, všetky výpove sa krútia okolo dátumu 28. októbra.
Následne som sa dozvedel aj mená ďalších účastníkov akože zakladajúcej schôdze spolka Ľ. Štúr. Boli tam: Ján Beláni, Michal Benka, Ján Čiepa, Ondrej Guľáš, Ján Makovník ml., Ján Jagoš (murár), Ján Jagoš (tesár), Ján Kokavec, Ondrej Krnáč, Pavel Peška, Stefan Petráš a možné je, že tu boli aj Ján Marčok, Michal Benka ml.. Sámuel Čáni, Pavel Pálenkáš st. a ml. a Ján Turan. O tomto stretnutí nejestvuje žiadna zápisnica, ba celé obdobie, až po 1971. rok zahalené je do hmly. Nejestvuje žiadna zápisnica, alebo pokladničná evidencia. Konečne, nebolo tam ani žiadna potreba a až do 1977. roku nemame nič úradne zapísané.
Nејаké svetlo nám vrhá pokladničná kniha z rokov 1971. do 1977. a preto nám tu bude nejakým vodítkom.
Pokladničná kniha sa začína dátumom 27. 12. 1970. a vstupom, že divadelné predstavenie a výstup tanečnej skupiny do pokladne priniesli $ 87.00.
31.12.1970. na Silvestra, zo vstupné a kuchyne, získalo sa $592.00. a pozotívny rozdiel bol $17.25.
Obdobie, prvých 10. rokov jestvovania nejakého labilného spolka môžeme pokladať za fázu formovania sa. Úradné zápisnice nejestvujú. Prvým predsedom bol Pavel Pálenkáš ml. ktorý túto funkciu zastupoval len niekoľko týždňov, lebo nezadlho odchádza do Brisbane. Tajomníčkou bola Mária Makovníková a pokladníkom J. Šušota.
P. Pálenkáša vystriedal P. Peška a v 1972. roku vystriedal ho Ján Horeš. Od 1973. až do 1976. predsedom spolka bol Ján Beláni.
Tieto roky, siedma decenia XX. st. sú nám poznačené rastom počtu krajanov. Prichádza rodina, za rodinou a veru všetci potrebujú pomoc. Hlavne informácie. Kde sa zamestnať, ako si zohnať nejaký byt, kde si robiť týždenný nákup, kde si vyhľadať napr. lekára, kde sú školy, kam sa obrátiť v prípade, že človek chce ísť na rýchlokurz angličtiny... Otázok koľko len chceš, ale odpovedí málo. V prípade umŕtia člena rodiny, alebo svadby, pomáhal cirkevný zbor a veru aj takých prípadov bolo hodne, avšak pri každodenných problémoch žitia a prežitia, pomáhal spolok.
V prvých rokoch jestvovania, kým nás tu bolo pomerne málo, rozmýšľali sme aj o pripojení sa ku tu už jestvujúcemu Združeniu austrálskych Slovákov (ZAS), ktorý okolo seba zoskupil časť prisťahovalcov zo Slovenska. Na spoločné zasadnutie do North Melbourne vyslaná bola delegácia v zložení J. Beláni, J. Čiepa, J. Lačok, O. Menďan a O. Merník. Výsledkom stretnutia bolo, že tu nemôže byť žiadna spolupráca. My sme boli sociálna emigrácia a oni hlavne politická. Nás trápili otázky zapojenia sa do tunajšieho života, kým ich trápili otázky politického zriadenia v bývalej ČSSR. Museli sme si šliapať vlastný chodník.
Krajania neustále dochádzali, počtove sme rástli a spolok mal roboty vyše hlavy. Ľudia dochádzali do neznámeho sveta a našou úlohou bolo spoznať ich s tunajším prúdom. V prvých dňoch ešte sotva niekto mal aj auto a preto sme začali poriadať spoločné autobusové výlety do okolia mesta. Tu sa krajania navzájom spoznávali, robili sa nové priateľstvá a práca spolka sa kryštalizovala. Už v tých dňoch skromného začiatku jednotlivci snívali, rojčili o krajšej budúcnosti slovenského organizovaného života a robili sa prvé bojazlivé kroky.
Stavebný podnikateľ Ján Beláni sa začal zakladať o kúpu dvoch stavebných pozemkov v západnom, vtedy okrajovom predmestí Laverton. Tu on vlastne už aj býval a aj podnikal, takže oblasť dobre poznal. Presvedčil zopár ďalších krajanov a vykročilo sa. Spolok (ešte vždy bezmenný) získal svoju prvú nehnutelnosť a práve od tejto doby začíname mať aj prvé presnejšie dokumenty, presnejšiu pokladničnú evidenciu a pod.
V 1971. roku na zozname spolka najdeme 96 mien, čo sa v 1972. zvyšuje na 120. Zakúpili sa dva stavebné pozemky, ktorých cena bola $9200.00. Pravda, mali sme len na závdavok, $975.00. Zvyšok sme si požičali.
Spolkové akcie boli neraz aj stratové a pôžička sa musela splácať. Apelovalo sa na krajanov a väčšina vyzvaných začala pomáhať. Koľko? Tak v tom čase priemerný týždenný zárobok krajanov sa pohyboval akolo $45. Zverejníme tu menoslov krajanov, ktorí v čase 1972 / 73 na spolok darovali aspoň 20 dolárov.
Ján Beláni dar $ 375 požičal spolku $ 500;
Juraj Beláni 70
Zuzana Benková 40
Ján Bičiar 60
Štefan Bovdiš 20
Ján Brňa 20
Michal Brňa 50 100
Ondrej Čáni 20
Vladimír Čapelja 30 100
Ján Čásar 20
Michal Činčurák 50 90
Ján Čiepa 40
Pavel Dudok 20
Ján Dýr 60
Ondrej Guľáš 60
Ján Hajko 100
Ján Hodolič 30
Ján Horeš 20
Pavel Horeš 30
Ján Horniak 20
Pavel Hraško 30
Michal Chrček 20
Ján Jagoš 20
Štefan Jánošík - 50
Michal Jurica 70 200
Jozef Karlečík 60
Pavel Klinka 20
Jozef Kollár 70 100
E. & J. Kolárik 20
Sámuel Kovarčík 20
Michal Kukučka 20
Ján Kulík 100
Ján Madacký 30
Jozef Maďar 45 100
Alžbeta Matzková 20
Ján Merník 20
Ján Mojžiš 20
Ján Oravec 30
Martin Oravec 45
Pavel Oravec 25
P. & A. Pálenkáš 100
Ján Peška 20 100
Pavel Peška 100
Štefan Pudelka 20
Michal Rauza 50 100
Ján Sklenár 75
Jaroslav Slávik 20
Pavel Stefanides 20
Ondrej Strešniak 30
Jozef Šimon 35
František Šesták 20
Michal Toth 20
Peter Turda 20
J. & H. Turčan 60
Ján Urban 40
Mária Valentová 20
* Stojí spomenúť, že Vl. Peška, v tom čase ešte stredoškolák, cez prázdniny sa zamestnal v podniku J. Belániho a na pozemky daroval celý svoj dvojtýždňový zárobok.
Po vyrovnaní si dlžoby, v pokladničnej knihe nastáva „kľud“. Sú tam už len bežné vstupy, ako finančné výsledky z podujatí a pod.
V tom čase Ján Beláni zastupoval aj funkciu predsedu cirkevného zbora a kým bol všade pomerný kľud, sily mu stačili, ale akonáhle sa začali kovať plány na výstavbu ako slovenského doma, tak aj vlastného cirkevného strediska, musel sa rozhodnúť, kam usmerní svoju energiu. Rozhodol sa. V 1976. zaďakoval na funkciu slov. spolka, ktorý teraz na dobu pár týždňov viedol podpredseda, Vl. Peška.
Pol roka skorej tejto udalosti, Ján Kulík zaďakoval na funkciu tajomníka cirkevného zbora. Predstavitelia opusteného spolkového výboru mali až panický strach z budúcnosti, ďalšej existencie, takže na jednom poloúradnom stretnutí sa rozhodli, pozvať na funkciu predsedu Jána Kulíka. Prijal ju a kolieská spolka sa začali otáčať.
Skorej vykročenia na novú cestu, nový predseda vypracoval prvé spolkové Stanovy, kde sa vysvetlilo kto sme, čo sme, čo chceme, ako sa tam dostaneme a pod. Práca na Stanovách trvala niekoľko mesiacov. Preštudovali sa Stanovy podobných organizácií, urobila sa nejaká selekcia statí a adaptovali sa ďalšie, pre nás špecifické body.
V decembri 1976. Valné zhromaždenie schválilo Stanovy. Po Stanovách, na rad prišlo vypracovanie si Domáceho poriadku. Aspoň v tých najzákladnejších črtách, čoho výsledkom bolo, že sa teraz zápisnice vedú poriadnejšie, pedantnejšie a knihy sa uschovávajú v archíve. I vedľa Domáceho poriadku, dochádza ku slabostiam, najmä ľudským. Niektoré záznamy sú krajne tendenčné, zachytávajú malichernosti a „zabúdajú“ na závažné udalosti, takže hemží sa to zásahmy „revizorov“.
V prípade pokladničných kníh vidieť mnoho „hmlistých“ vstupov, tendenčnosť, ľudské slabosti, ale nie aj nepoctivosť.
Ďalšou robotou bolo „okrstiť sa a zaregistrovať. Skorej Valného zhromaždenia v 1976. roku, všetci členovia dostali za úlohu porozmýšľať o budúcom mene spolka a tie najpriliehavejšie návrhy predistrieť Valnému zhromaždeniu. Okrem zopár predsedových návrhov, iné neboli. Po dôkladnom vysvetlení významu každého návrhu, jeho odôvednení... rozhodlo sa pre meno Ľudovít Štúr.
Keď sme už mali meno, na rad prišiel spolkový znak, erb, jeho inkorporovania do úradnej formy a zhotovenie spolkového razítka. Predseda navrhol trojvŕšie s dvojitým krížom, vysvetlil jeho symboliku (aj to bolo potrebné), tajomník to spracoval technicky a už sme aj to mali.
Počas celého 1977. a 1978. roku robili sme prípravy na zaregistrovanie sa, ako bezprofítová spoločenská organizácia. Študovali sa rozličné alternatívy... a do procesu sa zapojilo aj tunajšieho slovenského advokáta JUDr. Aurela Brežného. Tento preštudoval naše Stanovy, schválil ich a spolku dal štyri možné alternatívy:
A / Môžeme a to celkom legálne jestvovať aj takto, ako sme;
B/ Môžeme sa zaregistrovať ako podnik, čiže Pty/Ltd.
C/ Ako registrovaná bezprofítová organizácia, spoločnosť, budeme podliehať tzv. „Company
Law“.
D/ Je možnosť zvoliť si niekoľko povereníkov, správcov, kurátorov, čiže po ang. „Trustees“ a týto na svoje meno preveznú už jestvujúci majetok, ako aj jestvujúce a budúce pôžičky.
Na Valnom zjromaždení JUDr. A. Brežný prečítal Štatút, podal vysvetlivky po otázke registrácie, nástrahy a poznamenal, že registrácia nás bude stáť $700. Všetko sa rozplynulo, ako jarný opar. Stavba slov. domu nám hltala každý dolárik a tých sedem stovák nezvyšovalo. Neboli ani peniaze na platenie zvláštneho účtovníka, nebolo síl na vedenie pokladničnej knihy v angličtine... lebo občas by sme podliehali štátnej kontrole a tí predsa nevedia po slovenský. Aj tojomník sa zdráhal zvýšenej práce, lebo pre členov by zápisnice boli v slovenčine a paralne by to musel robiť aj v angličtine. Aj pokladník poznamenal, že ak tu pokladničnú knihu má viesť v angličtine, tak sa zdáva funkcie. Celý návrh sa nepáčil ani členom spolka. Angličtinu zvládli len po nejaký stupeň lámavej reči atď. atď. Na takýto krok sme ešte vždy len mladučkou skupinou, organizáciou.
Medzičasom sa nám aj pokladňa vyprázdnila a bolo jasné, že z dobrovoľných príspevkov dom nevystaváme. Museli sme si zohnať nejakú bankovú pôžičku. Rozhodlo sa, že predseda, tajomník a pokladník na svoje meno vezmú 20 tisícovú pôžičku a za túto „obetavosť“ doterajší „majitelia“ pozemku (majetok sa viedol na mená 5. osôb) sa zrieknu zodpovednosti / česti a pozemky sa prevedú na mená tých, čo sa podpíšu na pôžičky.
Banka s týmto súhlasila a na „Deed of Trustees“ sa podpísali: Ján Kulík, Vladimír Peška, Jozef Karlečík a Ján Peška. Pokladník (Š. Bovdiš) nechcel dať svoj podpis. Takto sa hľa adaptovala štvrtá alternatíva navrhnutá JUDR. A. Brežným.
Ani 20 tisíc nestačilo. Muselo sa požiadať o ďalších 5 tisíc a to veru už v tom čase bola aj poriadna suma. Asi dva a pol ročný priemerný zárobok. Vtedy to predstavovalo hodnotu jedného väčšieho rodinného domu.
Prejdená dráha nebola priama. Výbori sa menili a hospodárilo sa menej viac úspešne. Boli aj roky, kedy si tu určité osoby začínali šafáriť po svojom, takže neraz hrozilo, že bude problém s odplácaním si pôžičky, ktorá sa medzičasom zvýšila až na 50 tisíc, takže do výboru vždy museli vstupovať aj jeden, dvaja z ručiteľov, teraz už akože správcov nad majetkom spolka. Konečne, v 1991. roku pôžičku sme mali vyplatenú a posledné dve osoby z ručiteľov vystupujú z výboru. Tajomníčka a pokladník. Za sebou v pokladni zanechávajú ešte aj peňažnú hotovosť vo výške 12 tisíc dolárov, čo nový výbor rýchle minul a zase tu bola „finančná kríza“. V júny 1995. roku Valné zhromaždenie odvolalo celý výbor, v úplnosti a ku kormidlu prichádza nová generácia. Boli to neskúsení, ale hospodáriť predsa vedeli. Behom niekoľkých mesiacov vyrovnali všetky narobené dlžoby a o pol roka už mali aj 13 tisíc v pokladni. Faktá hovoria „socialistické“ hospodárenie sa ukázalo, ako stratové. Kto vie hospodáriť na svojom, ten vie aj na spoločenskom.
Kým sme nemali vlastnú strechu nad hlavou, potulovali sme sa. Zábavy sa poriadali V Ardeer, v Brooklyn-e, Deer Park, Newport a zasadnutia výborov, ba aj zopár Valných zhromaždení, poriadali sa aj po domácnostiach, meskoršie v priestoroch knižnice Newport a v priestoroch obce Altona.
Neraz na zábavách bývali aj výtržnosti, poriadne bitky, nuž niekoľko rokov sme tam museli mať aj policajtov v civile, až bolo každému jasné, že tu musí byť nejaký poriadok. Postupne sa zo zasadnutí výborov „vytlačil“ alkohol a začalo sa „triezve“ rozmýšľať.
Na každej zábave, striedavo, jeden člen výboru a jeho rodina, na zodpovednosti mali kuchyňu, riadenie priestorov a pod. To sa ešte vždy praktikuje. Jedine tieto osoby mali voľný vstup. Všetci ostatní si museli platiť vstupné.
Ešte v 1979. roku Ján Beláni vypracoval aj nejaký plán domu, avšak medzičasom sa potreby zmenili a plán nevyhovoval. Robili sa nové plány, na ktoré mimochodom, nemali sme peniaze. Aj tento problém sme prekonali samodisciplínou. Obetavosťou členov výbora. Plány nám robil tunajší architekt, pôvodom z okolia Zakopaného (Poľsko), spolumajiteľ kancelárie „Hogar & Hogar“. Podľa nášho návrhu urobil plán slovenského domu (stavba ev. kostola je len adaptáciou tohto plánu), čo nám patričné orgány schválili a nasledovalo ďalšie štádium. Postupné „prerábanie“ plánov. Celú stavbu sme zvýšili o jeden meter, podjaviskový priestor sme zriadili v pivnicu / klubovňu atď. Konečný účet zase prevyšoval našu skromnú pokladňu, takže sa rozhodlo, že každý člen výbora prispeje s jednou stovkou. Prispeli: R. Guľášová, S. Poniger, J. Peška, J. Beláni, J. Kulík, M. Omasta, Š. Bovdiš, J. Hraško a V. Peška. Ostatných evidencia nezachytáva, čiže neprispeli.
Peňazí bolo ešte vždy málo, nuž apelovalo sa na širšiu krajanskú verejnosť, aby prispeli kúpou aspoň Tisíc tehál, čo v tom čase predstavovalo 220 dolárov. Priamo prispeli:
L Krstin.............. 220 J. Gavura............. 220 P. Dudok ........ 110
M. Omasta............220 J. Kulík................. 250 J. Valent.......... 110
S. Poniger............ 220 J. Medovarský...... 310 R. Guľášová....... 110
J. Madacký........ 200 V. Paninčić......... 220 M. Melich.......... 60
J. Supek............. 220 P. Zadunajský........ 220 J. Karlečík......... 700
M. Jurica............. 110 Juraj Beláni........ 220 Juraj Beláni (syn).. 200
J. Sobin.............. 50 V. Peška................. 200 J. Urban .............. 100
P. Horniak.......... 110 O. Guľáš................ 220 J. Hraško............... 110
J. Hruškár........... 220 J. a M. Marko........ 110 M Oravec............. 220
J. Dýr................. 220 J. Gedeľovský........ 220 J. Toman.............. 120
V. Čapeľa............ 200 J. Peška.................. 200
* Či niekto prispel aj neskoršie, to pokladničná kniha nespomína.
Toto nebola posledná zbierka. Mali sme ešte mnohé zbierky, hlavne účelové, no nejeden krajan proste len priložil svoj dar a spoľahol sa na výbor, aby rozhodol, ktorú dieru zapchá. Musím spomenúť, že od vlády sme nedostali žiadne dotácie. Všetko sme znášali na vlastnom chrbte. Zbierky sa robili aj na svadbach a tu spomenieme svadby u Kováčov, Peškov, Čapeľov, Kapitáňov, Marčokov, ba aj svadobné kuchárky prispeli svojim zárobkom na svadbách u Dudkov, Hruškárov, Brňov atď. Dolnozemskí krajania v Sydney urobili dve stretnutia a poslali nám $371.63 a ZAS v Melbourne prispel sumou $212.30.
Mali sme tu aj zopár futbalových klubov. Inter Williamstown, ešte skorej svojho zániku, na slovenský dom prispel sumou $235.00 a pri rozformovaní sa, pridal ešte $600.00.
Futbalový klub Wiltona (neskoršia Altona United) na slovenský dom neustále prispieval, takže zo zápisníc vidno, že prispeli s celkovou sumou $7000.00.
Naší tunajší majstri, súkromní podnikatelia, počas výstavby poskytovali rozličné služby, zdarma a ich pomoc je ťažko vyčísliť. Napr. J. Gapčo za použitie jeho strojov pri kopaní základov nežiadal žiadny honorár. Od J. Belániho sa požičiavali rozličné stroje, nákladné autá, služby, dielne... a ani toto nemame vyčíslené.
Stolár J. Peška zdarma robil všetky okná, dvere, stoly a pod.
J. Jagoš, murár, slovenský dom muroval za pol ceny. Pomáhali mu ďalší naší murári a to úplne zdarma. Pomáhali mu aj naší hostia zo starého kraja a zase úplne zdarma.
Zvárači, tokári, farbiari, natierači... väčšinu prác konali zdarma. Áno, mnohí krajania pri stavbe trávili voľné víkendy, ba aj celé ročné dovolenky. Najviacej hodín s čakanom a lopatou si tu odpracovali: Ján Peška (1347), Ján Medovarský (1268), Michal Brňa (852), Vladimír Peška (827), Štefan Bovdiš (596), Jozef Karlečík (573), Vladimír Čapeľa (455) atď.
Manželky členov výbora, ba neraz i ženy mimo výbora, v každý deň pracovnej akcie priprávali obedy pre robotníkov. Stálo to nie len času a námahy, ale aj peňazí, pripraviť obed pre 10 – 20, ba aj viacej robotníkov. Škoda, ale neskorší „revizori dejín“ mnohým ublížili a to nie len tým ochotným ženičkám, ale aj mnohým robotníkom.
Po čase sme nadviazali kontakty aj s diplomatickými predstaviteľstvami ČSSR a SFRJ, ako aj s Maticami v týchto krajinách a aj odtiaľto začala prichádzať nejaká nepriama pomoc. Občas sme dostali nejaký celovečerný film, Matice nám posielali Kalendáre, Domové pokladnice, školské knihy, platne, tlač a pod.
Prvý film, čo sme tu premietali, bol „Jánošík“ (19. a 26. marca 1977.) a zo vstupného pribudlo zase $486.00. Po tomto filmovom večierku nasledovali ďalšie, takže do 1980. roku sme nazbierali skoro 1500 dolárov. Z odpredaja Domových pokladníc a Kalendárov, pribudlo $410.00. Vtedajšia Juhoslovanská letecká kompánia JAT občas prispela cenou na tombolu (letenka do Európy) a aj tu odkvapla nejaká tisícka. Vláda Victorie občas prispela nejakou pomocou, hlavne pomôckami pre doplnkovú školu a pre bežné spolkové potreby a ich pomoc odhadujeme na 3 – 4000 dolárov.
Od začatia výstavby domu, až po jeho zakončenie (niekoľko rokov), naši muzikanti, členovia orchestra „Ďatelinka“ (Ján a Zlatko Hajkoví, Ján Dýr, Jozef Kollár, Adam, Michal a Pavel Čapeľoví) hrávali zdarma, či vlastne ich honorár sa, ako dobrovoľný príspevok pripisoval do pokladničnej knihy.
Čo priamo a čo nepriamo, do fondu najviacej prispeli: Ján Beláni (3671 dolár), Ondrej Guľáš (2382), Rozália Guľášová (1138), Ján Dýr (839 + honorár muzikanta), Ján Hajko (940 + hon. muzikanta), Sámuel Poniger (1592), Jozef Karlečík (2371), Štefan Bovdiš (930), Ján Kulík (1308), Vl. Čapeľa (672), Michal Omasta (1614), Ján Medovarský (600), Ján Peška (1299), Vl. Peška (695) atď. V tom čase v spolkovej matrike sme mali zaregistrovaných 350 rodín a na nepatrnú výnimku, stavbu všetci podporili.
Keď sme už mali „strechu nad hlavou“, akcie neprestali. Chýbali tu ešte napr. záclony, sporák, svietniky, vázy... a jednotlivé rodiny teraz prispievali do tohto fondu. Hádam najviacej tu pomohli rodiny členov výbora, ktoré na zodpovednosti mali kuchyňu, či prípravu večerí. Z vlastného vrecka kupovali všetky suroviny a za to nič nepýtali. Proste, to bol ich dar.
Na rad prišlo aj riadenie záhrady, vysádzanie stromkov, kríkov...betonovanie parkoviska, farbenie domu a pod. Darcov nechýbalo a spolok prosperoval, avšak ako vždy a všade, začali aj tu intrigy, poslední chceli byť prví, alebo aspoň prvší, takže mnohí osvedčení darcovia začali odstupovať, či byť ľahostajnešími a zjavuje sa nám finančná kríza.
.......pokračovanie nasleduje......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára