III. Spod lipy, pod eukalypt.

 

…pripravuje Ján Kulík

III. Spod lipy, pod eukalypt.

Odbočky:

Práca v slovenskom spolku je ochotnícka, ale mnohé aktivity si vyžadujú nie len čas, ale aj určitú organizačnú zručnosť, schopnosť a hlavne vytrvalosť. Predseda, alebo aj užší výbor všetko nezvládzu a preto od 1976. roku, od schválenia prvých spolkových Stanov, práca sa rozvíja aj aktivitou podvýborov, či výborov odbočiek, alebo ich referentov.

Už v 1977. roku, ako odbočka, začína fungovať doplnková škola slovenčiny a slovenskej kultúry. Vedie ju vtedajšia učiteľka Božena Kulíková.

Propagačný podvýbor v 1977. vydáva aj svoju prvú brožúrku „Slovenské spievanky“, čo pripravil Ján Kulík. Používala sa pri všetkých spoločných akciách, kde sa krajania chceli rozveseliť a zaspievať si po slovensky.

V 1977. Ján Peška sa pokúsil zorganizovať slovenský spevokol. Zorganizoval. Mali aj zopár vystúpení, ale rýchlo zanikli.

Tiež v 1977. Š. Bovdiš sa založil za zorganizovanie šachovej odbočky. Táto odbočka nám rýchlo zaniká. Nebol o ňu väčší zaujem.

V 1977. v predvečer výstavby slovenského domu, zakladá sa aj stavebný podvýbor.

V tom istom roku, 1977. zakladá sa aj redakcia slovenských rozhlasových vysielaní. Najskôr sme sa pričlenili ku stanici 3ZZ, ale keďže táto čoskoro aj zanikla, prechádzame na stanicu 3EA, ktorá sa neskoršie reorganizuje a vzniká SBS. Tu pracovali Ján a Božena Kulíkoví a na krátku dobu, ako hlásateľ, bol tu aj Š. Bovdiš a ako prispievatelia („Duchovné okienko“) fungovali nám naší kňazi. Katolícky kňaz Tibor Strnisko, evanjelický kňaz Ondrej Kolec a baptistický kňaz Sámuel Sjanta.

B. Kulíková pred mikrofónom etnického rozhlasu 3EA. Paralelne, striedavo, fungovala nám aj redakcia zo ZAS-u, kde zotrvali manželia Markušoví.

Predseda spolku, Ján Kulík stáva sa aj členom spravujúceho výboru juhoslovanskej dobročinnej organizácie a členom, pokladníkom koordinačného výbora juhoslovanských spolkov.

V novembri 1977. sa zakladá aj propagačný podvýbor. Úlohou mu je propagovanie výstavby slov. domu, nedovoliť schladeniu nálady a pod. Členovia tohto podvýboru sú: J. Kulík, Juraj Hruškár, Jozef Fiľko a Michal Čapeľa. Tento podvýbor zorganizoval aj zopár výstav fotografií tunajšieho slovenského života (cez objektív J. Kulíka).

Iniciátorom týchto podvýborov bol spolok „Ľ. Štúra“, avšak paralelne vznikajú aj ďalšie podvýbori, celkom samoiniciatívne. Ku spolku, ako odbočky pristupujú: Združenie slovenských športových rybárov, futbalisti, stolní tenisti, Združenie matiek, folklórno tanečná skupina, odbočka mládeže atď.

Rybári.

Do 1976. roku naší rybári len neorganizovane cestovali po Victorii, zúčastňovali sa rozličných verejných závodení, videli ako iní robia, nuž prišiel nápad, idea zorganizovania sa vo vlastné združenie. S ideou vyšli pred výbor spolka a schválilo sa im to. Skorej úplneho zorganizovania tejto odbočky a jej pričlenenia sa ku spolku, robili sme skúšku. Prvé slovenské organizované závodenie rybárov. Miesto závodenia bola rieka Goulburn, vedľa mestečka Murchison. Dopadlo to na výbornú. Deň skorej závodenia, na miesto prišli niekoľkí rybári, nachytali ryby a dňa 26. feb. 1976. celé okolie vôňalo rybacím paprikášom.

Vtedy, v ten deň, ku rieke vyšlo vyše 100 krajanov, ale závodenia sa zúčastnilo len 33 rybárov. Prvú cenu získal Ján Cabuka st.

Po tejto vydarenej akcii založil sa podvýbor a aktivita sa rozprúdila. Prvým predsedom rybárov sa stal Juraj Hruškár a od tejto doby naší rybári už organizovane vychádzajú na rozličné športovo rybárske závodenia a v ostrej konkurencii (počet účastníkov neraz prevýši aj 10 tisíc), odnášajú rozličné ceny.

Do kalendára spolkových podujatí pribúda aj „Rybací večierok“. Kým vedúcim odbočke bol J. Hruškár, zatiaľ tu bol aj pozitívny stav pokladne a na stavbu slovenského domu sa odvádzala pekná suma.

V 1980. roku predsedom odbočky sa stáva V. Čapeľa. Elán tu ešte vždy bol, ale badať, že sila zotrvačnosti začína klesať. Dochádza ku uspalosti, rodinkárstvu a pravda aj ku poklesu zaujmu a poklesu počtu podujatí. V takejto situácii, rybári sa pričleňujú ku ešte nie úplne zorganizovanej skupine zaujmovo športových grupácií a vzniká rekreačno športová odbočka. Teraz sa pod jednou strechou našli rybári, stolní tenisti, strelci, šachisti, malý futbal... ale životnosť nikomu nebola dlhá. Kým sa rybári považovali za odbočku, zatiaľ rôzni „športovci“ sa javili, ako nezodpovedná iridenta, s neskrytou ambíciou hrania dominantnej úlohy a to nie len v rekreačno športovej odbočke, ale aj v spolku, či v krajanskom živote vôbec. Táto chorobná ambícia sa čiastočne živila aj s pozostatkami iridenty z radov futbalistov a podporu nachádza aj v osobe, čo sa neúspešne pokúsila zorganizovať krajanský život v Sydney. Tieto škriepky rybárov dopálili a organizáciu nechávajú. Osamostatňujú sa zase, ako odbočka spolka, lenže s naštrbenou reputáciou, ani staronový vedúci J. Hruškár už nevládal to vrátiť do koľaje. Vrátiť na úroveň z predošlých rokov. Združenie slovenských športových rybárov jestvuje aj dnes (1995. r.) ale už skorej len na papieri a ostatné grupácie úplne zanikli. Jedna z príčin chabnutia zaujmu o rybársku odbočku je aj to, že postupom času celková situácia krajanského života sa zmenila. Ľudia už dobre spoznali vodné toky, vedeli kde ryba „berie“ a jazdia tam individuálne. Mnohí krajania majú svoje menšie majetky vo vnútrozemí a ak nie priamo na majetku, tak v jeho blízkosti je nejaký potok, riečka, jazero a tam si rybária.

Chóreograf J. Ševčík na rybárskom závodení – jazero Epalock.

Náš prvý slovenský futbalový klub „Inter – Williamstown“ – 1975. rok.

Združenie matiek.

Na Valnom zhromaždení v 1985. roku, p. Mária Karlečíková navrhla potrebu založenia nejakého združenia matiek. Kým dati majú tanečné skúšky, alebo kým trvajú hodiny slovenčiny, zatiaľ mnohí rodičia, hlavne matky, len sedia. Žiada sa ich zapojiť, zangažovať na nejaké práce. Návrh sa ujal a od tej doby, až po dnes, toto združenie jestvuje a koná vynikajúcu prácu. Počas cvičení tanečníkov pripráva osvieženie, šije, žehlí kroje, stará sa o ich údržbu a organizuje rôzne pracovné akcie. Zúčastňuje sa rozličných etnických festivalov, prehliadok, kde si vždy otvorí aj svoj stánok slovenskej kuchyne, nejakej výstavy ručných prác a pod. Raz ročne poriada aj zábavu s príležitosti Dňa otcov. Navštevjú nemocných, krajanov v ošetrovniach. Robia výchadzky do okolitých botanických záhrad, poriadajú autobusové zájazdy na kvetinové farmy. Starajú sa o čistotu a poriadok v slovenskom dome. Starajú sa o záhradu vedľa slov. domu atď. Vždy sa zapoja aj do nejakej spolkovej akcie, hlavne ak si to vyžaduje ženskú starostlivosť a zručnosť.

Žiaci doplnkovej školy slovenčiny s učiteľkou B. Kulíkovou ap. A. Ponigerovou zo Združenia matiek.

Klub mládeže.

Od samého začiatku sa snažíme do spolkového života zapojiť aj mládež a kľudne môžem poznamenať, že vyrástli tu už mnohé generácie. Nejeden z nich sa neskoršie zapojil aj do výbora spolku, jeho aktivít atď. Mládež mala svoj vlastný „Klub“, ktorý sa staral o ich záležitosti. Takto sa aj oni cítili byť aktívnou zložkou spolka. Áno, hovorím už len v minulom čase, lebo v čase zanikania odbočiek, aj tento „Klub“ zanikol.

Podobne zanikla aj odbočka „Mladí Slováci“. Ich aktivita bola striedavo úspešná. Keď mali aktívnejšie vedenie, tak si v spolku poriadali diskové večierky, brali organizačnú účasť pri „Debutantských báloch“, organizovali si autobusové zájazdy po Austrálii, pomerne úspešné „auto-rally“, prehliadky módy a pod. Občas vytlačili aj nejaké svoje noviny, z časti dvojjazyčné a takto informovali aj širšiu krajanskú verejnosť o svojom živote.

Módna prehliadka mládeže v slovenskom dome.

„Debutantský bál“ v spolku „Ľ. Štúra“.

Recitátori z doplnkovej školy slovenčiny.

Jedna z tanečných zábav v spolku.

Dr. V. Hudák, veľvyslanec ČCSR pri návšteve spolku.

Folklórno tanečná odbočka.

Ako čo nepoznáme presné dátum založenia spolku, tak nepoznáme ani presné dátum vzniku folklórno tanečnej skupiny. Aj tu má svoje prsty skorej evolúcia, ako kreácia. Sú krajania, čo sväto sväte tvrdia, že s nacvičovaním sa začalo ešte koncom šiestej decénie XX. st. a práve oni to začali. Iní tvrdia, že sa to začalo len v prvých rokoch siedmej decénie, keď priamo oni začali tancovať a nechýba ani takých, čo hovoria, že všetky tieto pokusy nemôžeme pokladať za nejaké vedomé formovanie sa, či sformovanie sa tanečnej skupiny. Boli to väčšinou len jednorazové, chvíľkové akcie. Okolnosti vtedy ešte nedovolili nejakú kontinuitu. Občas sa tu zišli deti prvých prisťahovalcov a niečo sa pousilovali zatancovať. Ako vedeli, tak tancovali. Jánoš Szabo, slovenský zať, ktorý tu má krajčírsku dielňu tvrdí, že v roku 1967. šil nohavice pre tanečnú skupinu.

Hneď na začiatku prvej zachovanej pokladničnej knihy stretneme sa s poznámkou, že 27. XII. 1970. roku „Pri divadle a tanci nazbieralo sa $87.00“ a v zátvorke je poznámka, že vstupné bolo „$1.00 po kuse“ (cháp po osobe).

Spoľahlivejšie informácie mi dodala p. Anna Guľášova: „Prvú tanečnú skupinu (Besedu) sa pokúsil založiť V. Čapeľa, v 1970. roku. Táto skupina sa obecenstvu predstavila na „Štefanskej“ zábave, v miestnostiach Deer Park Hall a prvé tanečné páry boli“:

Ján Červený............................... Zuzana Kovarčíková;

Ján Horeš.................................. Katarína Juricová;

Vladimír Peška ....................... Paulína Juricová;

Jozef Beška ............................. Zuzana Koláriková;

Michal Oravec ........................ Ružena Gubečková;

Miroslav Horniak ................... Viera Horniaková.

Po tomto výstupe sa nič nedialo. Všetko upadlo do zabudnutia. Len v predvečer otvárania slovenského domu, v čase plánovania priliehavého programu, spamätalo sa aj na tanečníkov a Michal Čapeľa dostal za úlohu zozbierať nejakých nadšencov. Zozbieral a nacvičilo sa zopár čardášových tancov. Tak, ako sa kto pamätal a bol tu bod do programu. S týmito tancami sa neskoršie vystupovalo aj pred širšou verejnosťou. Nejaký väčší zaujem o tanec nebol. Neboli v skupine mládežníci, ale staršie manželské páry a rodinné záujmy kradli čas.

Nasledoval krok skusovania s mládežou. Práce sa zase ujal M. Čapeľa, ale ani teraz sa nestretol so záujmom. Bolo to nejaké obdobie, kedy sa naše deti snažili aklimatizovať do austrálskej spoločnosti a vedome pohŕdali s dedičstvom. Podarilo sa zorganizovať len tri páry. S nimi sa robilo až do 1983. roku.

V 1983. roku a až do 1986. práce sa ujali p. Anna Bovdišová a p. Sámuel Rauza. Zohnali si niekoľko videových kaziet folklórnych slávností vo Vojvodine a tieto sa „študovali“. Snažilo sa odkukať, napodobniť (aj s chybami). Čiastočne to vychádzalo, no najväčším úspechom bolo, že sa nám mládež začala zaujímať o folklór. Vlastne to ani nebol nejaký zaujem o ľudový tanec, ale skorej sa do spolku, na cvičenia dochádzalo preto, lebo tu bola možnosť zoznámenia sa a pravda aj výhľad na manželstvo. Aj rodičia boli spokojní. Mnohí z nich po uzavretí manželstva na tanec už ani nepomysleli, avšak ako roky plynú, začínajú si sem privádzať už vlastné ratolesti. Prečo, začo, ale zaujem o členstvo v tanečnej skupine jestvuje, takže už dlhšiu dobu nám tu fungujú až tri skupiny. Najmladšia, stredná a staršia.

Kombinovaný výstup najmladšej a strednej skupiny.

Naši seniori, najstaršia skupina.

Verejný výstup na tzv „Shell festivale“.

Hostia zo Slovenska – v slovenskom dome v Lavertone.

Verejné výstupy tanečníkov sú časté a to aj mimo slovenskej etnickej skupiny a pravda, zrodila sa tu ďalšia ambícia. Brať účasť na niektorom folklórnom festivale v starom kraji.

Prvý zájazd našich tanečníkov do krajín pôvodu sa konal v 1986. roku. Vzhľadom na možnosti a schopnosti, pripravili sa najlepšie, ako mohli. V repertoári mali až 10 nacvičených celkov, čo predvádzalo vyše 30 tanečníkov, avšak celá výprava počítala až 54 osôb. Ako „pomocný personál“ boli tam mnohí rodičia. Na starosti mali pravda sám dozor, ale aj žehlenie krojov a pod., kým počas zájazdu po Vojvodine, brali aj priamu účasť na javisku.

Vtedajšie juhoslovanské aerolínie JAT poskytli nám určitú zľavu na cene leteniek a preukázali aj ochotu pri preprave batožiny.

Organizáciu pobytu v Československu na starosti mala Matica slovenská, Ústav pre zahraničných Slovákov a aj tu to dopadlo na výbornú.

Na pražskom letisku sme nasadli do matičných autobusov a vyrazili smerom na Slovensko. Pri prechode z Moravy, na Slovensko, nastal hluk: „Sme na Slovensku. Pozeraj sa na slovenskú zem...“

Pri prestávke v Považskej Bystrici, v tamojšom hoteli, po prvý raz sme spoznali a aj okúsili „zdvorilosť“ slovenskej socialistickej obsluhy. Čakali nás Vysoké Tatry, Východná a Detva.

V Detve si skupinu prevzal majster tanca, Jaroslav Ševčík a po dôkladnom preštudovaní našich schopností, dal sa do leštenia. Podarilo sa mu. Skupina dostala čestný záverečný bod „krajanského dňa“. Hudbu sme svoju nemali, takže nás sprevádzala skupina Slovákov z Chorvátska.

Na Detve. Spieva Z. Bačúrová – Zadunajská. V programe brali účasť aj M. Bujzášová a M. Vrabčeniaková.

Asi celá skupina tanečníkov, spevákov a recitátorov, čo bola na Detve v 1986. roku.

Po spoznaní sa s Detvou, mestských reštaurácií, salaša, okúsení bryndzových halušiek, oštiepka... urobili sme si jednodňový zájazd ku východným hraniciam, do Bardejova. Tam na nás čakal bývalý generálny konzul, priateľ spolku a aj mnohých krajanov, Dr. Vasiľ Hudák.

Po detvianskom úspechu, autobusy smerovali južným Slovenskom, cez Bratislavu, do Prahy. Tu sme mali niekoľkodňovú prestávku a obchádzali sme „zlaté“ mesto, vtedy ešte „neobjavenú perlu východu“.

Vítal nás Belehrad a predstavitelia Matice vysťahovalcov Vojvodiny, ako aj slovenská enkláva. Pre tento zájazd sme mali pripravený celovečerný program. Po „družobnom“ večierku v novosadkom „Šafáriku“, individuálnej návšteve biskupského úradu, nasledovali vystúpenia: Petrovec, Pivnica, Ilok, návšteva Báčskej Palanky, Stará Pazova, Padina a návšteva Kovačice.

Pre každý program, pre každú osadu mali sme pripravené rozdielne programy, adaptované ku prostrediu. Úspech nevyostal. O zájazde naširoko písal slovenský týždenník „Hlas ľudu“ a občas sa o nás zmieňoval aj denník „Dnevnik“.

Tanečné skupiny nacvičili A. Bovdišová a S. Rauza, priliehavé básničky nacvičila B. Kulíková a recitovali ich žiaci našej doplnkovej školy.

Obecenstvo rozveselili a neraz i ku slzám priviedli šikovne selektované ľudové pesničky M. Bujzášovej, M. Vrabčeniakovej, A. Trubanovej a Z. Bačúrovej.

Sprievodné slovo napísal J. Kulík, kde sa podávala realita nášho žitia, jeho ťarcha, vážnosť, ale aj komickosť, takže po ukončení programu divák mal pocit, že bol medzi nami a spoznal náš život pod cudzími hviezdami.

Po návrate domov, z celého zájazdu sa vyrobil trojdielny videový film. (Robil ho J. Kulík.)

Ešte sme si ani poriadne neoddýchli, nevrátili sa do koľaje a už tu bol list z Matice slovenskej. Oznamujú nám, že vysielajú sem vedúceho Ústavu pre zahraničných Slovákov, ing. O. Karkuša, aby sa priamo na mieste spoznal s našimi potrebami a vyšetril spôsob, ako nám Matice môže najlepšie pomôcť. Nezadlho aj pomoc prišla. Prišiel k nám majster folklórnych tancov, Jaroslav Ševčík a nastala doba serióznej práce.

November a december 1987 a práca J. Ševčíka rozprúdila krv. Denno denne sa cvičí, cibrí a zaujem je nadmierny. Odrazu tu máme vyše 100 tanečníkov. Cvičia sa nové tance, staré sa leštia, organizuje sa rýchlokurz pre budúcich vlastných chóreografov a všetká táto práca vyúsťuje v programovom pásme z príležitosti slávnosti otvorenia slovenského domu.

Po odchode J. Ševčíka, práce s tanečnou skupinou sa ujal ďalší odborný chóreograf, pôvodom zo Slovenska, ktorý už dlhšiu dobu žil v Austrálii. Bol to p. Jánoš Quittner, dlhoročný pracovník CSEMADOK-a. Jeho obetavosťou elán nechabol, ba so školením chóreografov sa pokračuje aj ďalej. Po roku pylného študovania, driny, naší chóregrafovia pristupujú ku skúškam a získavajú diplom tunajšej štátnej tanečnej akadémie. Kurz navštevovali: A. Bovdišová, O. Guľáš, A. Guľášová, V. Dubovský, Z. Poniger a J. Kulíková.

Jánoš Quittner a naše tanečnice.

V tom čase J. Quittner nacvičil aj tzv. Bush Dance. Je to zmes dolnozemských čardášov, kam vsunul aj keltsko-saské elementy v otváracej a v záverečnej časti. S týmto tancom od vtedy naša najstaršia skupina robila ďalšie zájazdy do Európy, na Detvu, po Vojvodine... Spolok sa rozhodol, že každé tri, štyri roky do starého kraja vyšle tanečnú skupinu a zatiaľ to funguje.

V novembri 1989. Matica nám vysiela ďalšieho chóreografa, odborníka na stredoslovenské tance, Pavla Bútora. Tento sa kratšiu dobu zdržal v Sydney, kde pracoval so skupinou „Mladé srdcia“, po čom prichádza do Melbourne.

Na obzore sa však už kopia mračná. V Európe dochádza ku politickým a aj geopolitickým zmenám a v spolku, ku nervozite. V tanečných skupinách, hlavne medzi nedávno promovanými choreografmi dochádza ku treniciam. Na povrch vychádzajú ako malichernosti, ctibažnosť, väčšie ambície od schopností, tak aj politické náhľady na situáciu v starom kraji, k čomu pribúda aj problém občianskej vojny v Juhoslávii atď. Chóreografovia, jeden za druhým odchádzajú zo spolka a všetko sa začína vracať na staré chodníčky. Pravda, toto vrenie zapríčinilo aj pokles kvality prednesu. Keď už nebolo s kým „bojovať“, keď talentovanejší chóreografovia odstúpili, aj tí ctibažnejší zanechávajú tanečníkov. S nacvičovaním teraz pokračujú sami bývalí tanečníci. Snažia sa aspoň uchovať, zachrániť dosiahnutú úroveň, ale úpadok je citelný. * V čase písania týchto riadkov (2010. rok) situácia sa už postupne napráva.

Ako to vypadá s krojami tanečníkov?

Kroje z moravského Slovácka, kyjovské, čo sa vo Vojvodine bežne používali, rodičia tanečníkov si zohnali vlastné.

Dolnozemské, petrovské sme si šili sami. Spolok zadovážil látku a v Združení matiek to ušili.

Jednu súpravu krojov z pivnického prostredia, ako aj z Banátu, tiež sme si zohnali samoiniciatívne.

Modrotlač pre myjavské kroje, pre celú skupinu, stužky, ako aj látku pre stredoslovenský detský kroj atď. darovala rodina Kulíková. Tieto sa šli v Združení matiek, podľa vzoru, čo nám poslala MS.

Liptovské kroje pre najstaršiu skupinu sme získali cestou MS, kým rodičia tanečníkov, cestou spolka hradili náklady.

Jednu súpravu dolnozemských tanečných krojov sme získali prostredníctvom Matice vysťahovalcov Vojvodiny.

Po zaniknutí skupiny „Mladé srdcia“, spolok získal časť ich pozostalých krojov.

Jeden z mnohých výborov spolka „Ľudovít Štúr“ v Melbourne.

* Spracované to máme len do 1995. roku a život však tečie aj ďalej. Posledne, v 2010. roku sme vyslali ďalšiu skupinu tanečníkov. Po rade už asi piatu, šiestu? Podobne, od vzniku Slovenskej republiky mali sme tu skoro každoročne aj nejakú folklórnu skupinu zo Slovenska, ako aj napr. „Bratov Muchovcov“, zopár komorných súborov, športovcov atď.