Slováčisko, ako Trpák.

Nie, nejdem tu nikomu nadávať do sprostákov, trpákov a pod. i keď by sa možno aj svedčilo, ale ak si to začneme robiť my sami, čomu sa môžeme nádejať od iných? Veď nie je to ani tak dávno, keď sa nám zaznávala aj sama exitencia. Vraj nejstvujeme. Nie sme na svete. Predstavujeme len nejaký zlomok z „inferiórnej rasy“, avšak akonáhle sme prestali byť tým, čím sme, hneď sme sa vymanili z radov „inferiórnych“. Veď v celej Európe, ba ani na svete, nenajdeš niekoho „čistokrvného“. Všetci sme len nejakým hybrídom. Aj nacistickí akože „čistokrvní Árijci“ jestvovali len v pomätených rozumoch, ale nie aj v skutočnosti. Všetci v sebe máme gény po všetkých čo prehrmeli týmito oblasťami a už či to boli Kelti, Rimania, Mongoli, Tatari, Huni, Kumáni.... rad je veľmi dlhý a preto madzi sebou najdeme ako plavovlasých, tak aj červenovlasých, černovlasých, s kučeravými, či rovnými vlasmy, s beľšou, alebo tmavšou pokožkou atď. ba občas sa v dedine našiel aj niekto s východniarskými črtami, ako trochu šikmejšími očami, silnejšími lícnymi kosťami, krivými a krátkymi nohami a pod. Svojho času, tam na Novom šore aj žil takýto starec. Dnes by už mal hodne vyše sto rokov. Rastom nevynikal. Nohy krátke a krivé, výpuklé lícne kosti, nášikmé oči a hlavne bol nadmieru prchký. Roky mu už nedovolili robiť si pekné bitky po krčmách, kde podľa pravidla vždy vytiahol hrubší koniec. Nie, nebol on slabý, len ľahký. Svoju silu však dokazoval doma a lepšiu polovičku si aspoň raz týždenne prepustil cez ruky. Tohoto pravidla sa držal do skonania. Asi sa to naučil v Amerike, lebo tam vám aj dosiaľ v jednom štáte majú zákon, že ženu treba vytrepať aspoň raz týždenne, aby vedela, kto je hlava rodiny. V zašlých časoch, pri nedelných Bohoslužbách ako farár, tak aj lokálni policajti šacovali, ktorá je modrá. Ak našli takú, čo prešla „ľahšie“, hneď zlapali muža a dali mu poriadny výprask. Celá dedina vedela, že si nekoná manželskú povinnosť. Už či tento prchký starec vedel o tomto zákone, alebo nie, ale starkú si poriadne zbíjal. Vždy mala modriny a vždy voňala octom. Po príchode do New Yorku, či Nev Jorku, našiel sa na juhu , v Texase a tu sa dozvedel, že sa vlastne podobá na „Mexikánca“. Asi ho práve tam tak aj nazvali. Po návrate domov, po dedine chodieval len v bielych šatách a navštevoval krčmičky jednu, za druhou. Ako obyčajne, takto vyobliekaný, v jeden piatok sa vybral aj na „pľac“. Pekne z krčmy, do krčmy, až sa dotáral aj po „Myšalovku“. „Pod klobúkom“ mal už toho dosť a v „Myšalovke“ zadieral do ľudí. Hlavne vyrušoval biliardovú hru pána majstra stolára, chlapisko to dvojmetrové. Tento ozembuch, ako štval, tak štval, rozhadzoval gule a vykrikoval: Ja sa nikoho nebojím. Ja som strašný Mexikánac. Pána majstra to dopálilo. Keď si ty Mexikánac, ja som stolár a už aj s nim „hobľoval“ mastný „patos“. Jednou rukou ho schmatil za golier, druhou za vrecko a šup s nim popod biliard. Zopáraz si ho takto prešmikol a vyviedol ho na ulicu. „Pľac“ vtady ešte býval na súčasnom námestí Slobody, pred obecným domom, kostolom a „Hviezdou“. Hneď za rohom „Myšalovky“. Rozkázal mu: „A teraz iď napred a z celého hrdla vykrikuj, že si Mexikánac. Obzerať sa nesmieš, lebo ťa tam na pľaci vyčapcujem. V ten piatok, petrovská tržnica mala atrakciu. Pomedzi ženičky chodil človek, v bielom obleku s čierným predkom a z ničoho nič vykrikoval: Ja som strašný Mexikánac. Smiechu do popuku. Téma dedinských priadok až na niekoľko rokov. Len chuderka starká aj na toto poriadne doplatila. Akonáhle prekročil prah domu, ten dusený hnev z neho vybúšil a zase ju zbil. Dvere „Myšalovky“ však už nikdy neprekročil, ba bočil aj od iných krčiem, kde mohol naďabiť na pána majstra stolára. Zdržiaval sa len v blízkych krčmách a ani tu už nikdy viacej netvrdil, že je Maxikánac. O trpákoch v Petrovci viem len toľko, čo zachytáva aj SSJ: truľo, hlupák, neokrôchnec, niečo, ako čajakov Zypa Cupák. Používa sa, ako nadávka. Vo svete, hlavne v Maďarsku, trpákov je ešte vždy dosť, ba časť z nich sa dostala aj do Banátu a na svoju trpáckosť sa ešte pamätajú. V slovenskom dome v Melbourne sa poriadal program folklórnych tancov. Medzi nimi vynikal jeden švárny šuhaj. Vyrastený ako jedľa, štíhly, pekný, pravý Trpák. Každý si ho všimol. Nie pre jeho vyrastenosť, krásu, ale pre jeho kroj. Čierne nohavice, čierna košeľa (akože slovenská, či neraz použijú aj výraz Slovenka). Táto bola poprešívaná zlatými niťami a na nej boli vyšité (zase zlatom, striebrom) aj celé vence šípových rúž. Bol ani z Mexika, či nezahanbil by sa ani v spoločnosti Elvisa Presleyho. Jeho starká rástla od pýchy. Vraj,“ čák je ten môj Paľko krásny. Vyrastá z neho pravý Trpák“. Okolo stojace ženy, hlavne z Báčky a Sriemu, tento komentár proste zarazil. Kto pri zdravom rozume si aj verejne bude vnukovi nadávať do trpákov? Trvalo to, kým som im vysvetlil, že časť Slovákov žijúcich v Maďarsku, takto nazývajú sami seba. Svoje dejiny nikdy nepoznali, ale s maďarskými sa aspoň čiastočne spoznali. Tam, v tých dejinách sa zoznámili s faktom, že v čase príchodu tohoto ugrofínsko – turkického národa do naších priestorov, bolo tam zopár, vlastne sedem ugrofínskych plemien: Neké-Neki, Megeré- Mogeri, Kürt- Gyarmat, Jenö, Tarján, Keré-Keri, Kasé-Kesi a pripojill sa im aj jeden turkický kmeň, Kabari. Kumáni prišli neskoršie. Slováci svoje plemenné zriadenie (aj identifikáciu podľa tohoto) už dávno stratili. Veľkomoravská ríša podnietila rozklad rodov a nová identita bola, že sú už buď Nitrania, Moravania a pod. Slovákom v oblasti dnešného Maďarska strašne chýbalo povedomie kmeňovej príslušnosti. Okolo žili sami Polóczi (Polovci, Plavci), Kosíhovia, atď. a čo sú oni? Vymysleli si, alebo im to niekto prilepil, ale stali sa z nich Tirpáci, Trpáci. Či sa tu skrýva truľo, sprosták, cupák, alebo možno trpiaci (národ), mal by už niekto vyšetriť, i keď tých Trpákov onedlho utratíme. No a tento náš Paľko Trpák aj dokázal, že je trpák hodný svojho mena. Na letnom tábore detí (organizuje to cirkevný zbor Krista Pána) pán farár ho našiel v „postelnej láske“ s jednou dievčinou. Rovno cez obed. Pred skupinkou mladších, predvádzali tam umenie láskania. Čo robiť? Povolal rodičov a povedal, čo sa stalo. “Takýchto trpákov tu nepotrebujeme”. Lenže, aj rodičia boli trpáci v pravom zmysle a zo všetkého vypadol farár, ako nespoľahlivá osoba, zlá osoba atď. atď. Trpák vždy bude len trpákom.