V chápaní, pojímaní dolnozemských Slovákov, Petrovec je veľkým strediskom tunajšej slovenskej kultúry. Na túto „veľkosť“ Petrovca svoje výhrady má ako Kysáč, tak aj chúďa Stará Pazova, ba aj Kovačica, ako aj ďalšie srboslovenské osady, kde slovenčina nie len kuľhá, ale je poriadne podkrívená. Všetci si myslia, že sú „pupkom sveta“. Konečne, aj v samom Petrovci tá „ľúbozvučná reč starých materý“ je hodne podkrívená. To podkrívenie sa dotklo nie len reči, ale aj zvykov. O tom som sa nemile presvedčil pri svojej poslednej návšteve rodisku. Keby som mimo slovenčiny nehovoril aj inými rečami, sotva by som sa dohovoril a to nie len na polícii, ale aj v bežnom styku s rodákmi a sotva by som sa vedel na petrovskej svadbe aj „kultúrne znášať“.
Ako každá svadba súca svojho názvu, aj táto sa začínala s pesničkou: „S Bohem já chcí začíti...“. Muzikanti začali hrať a ja, nuž začal som aj spievať. Spustil som hlas a ako „sólista“ prišiel som po druhú strofu, „...Jemu buď chvála česť...“, keď tu okolo mňa všetci mlčia. Pán starejší „nábožne“ sklonil hlavu, všetky staré ženy tiež „nábožne“ sa dívali do zeme a nebolo počuť ani slova. Ani hlások nevypustili. Nikto sa mi nepripojil, takže som aj ja „nábožne“ umĺkol.
Prišli sme ku kostolu. Tu sa to rozbilo. Časť odbehla pokloniť sa bohovi Dionýzusovi a menšia skupinka vstúpila do chrámu Trojjediného. Vmestili sme sa do prvých dvoch lavíc. Tam som sa našiel „Spevník“ a otvoril ho na čísle prvej pesničky obradu. Krásne organy sa rozzvučali a začalo sa spievať. Teraz to bolo kvarteto. Traja apkovia s trasľavými hlasmi a ja. Vypĺňali sme chrám Boží spevom na Jeho slávu. Prešla aj táto slávnosť.
Podľa zvykov starootcovských, mladú sme teraz viedli do jej nového domu. Mladomanželia si vykračovali a za nimi my. Celý zástup. Do kroku nám vyhrávala hudba, keď tu odrazu streľba. Trhlo ma to. Skoro som zmeravel. Jáj preboha, tu zase bude vojna. Už som mal namierené, že skočím do prvého dvoru a úvraťami, vágášami, už nejak hádam vybrdnem, keď ma sused chytil za plece a vysvetlil, o čo ide. To je vraj nič. To sa Slovač veselí. Niekto vraj len tak, nevinne, zo špásu vytiahol pištoľ a streľbou zvestuje svetu, že je veselý.
Dorazili sme, kam sme mali namierené. Na dvore šiator, pravá čatrľa, ako sa svedčí a veselie sa začalo. Muzikanti hľadali ktorou nôtou potrafia „na žilku“. Skúšali čardáš, polku, ale nikto nič. Nikto im netancoval, avšak keď to skúsili pesničkami z repertoára Lepe Brene, svadba hneď ožila. Kolovodjov koľko len chceš. Reťaz družičiek a družbov sa už nevmestila pod šiator. Museli si hľadať priestor na dvore, ba kolovodja zamieril aj na ulicu, tam sa to otočilo a poď späť. Čo sa dá robiť. Slovenská krv zovrela. Aj v nich a aj vo mne. Nechápavo som sa pozeral na tento výplod politiky Bratstva a jednoty. Vychovávatelia z mojej generácie majú byť na čo pyšní.
Hútam si tak, reku príde čas, keď sa táto slovenská junač unaví, keď sa rozbehá po susedových kutkách a zostane tu len zopár nás, akože starších. Potom si dáme prehúdať aj také pesničky, ako Mám ja hrušku jarnú, Koníček sivastý, ba aj Imrovou uličkou a iné. Horkýže. Teraz vraj prvá družica bude mať svoj prednes, svojich 5 minút slávy. Obliekla si tenké oplecko, natiahla tenkú kartúnku a vyteperili ju na stôl. Tu, ako v nejakej mehane, družička si tančila a okolo stojaci svadobníci ju oblievali vodou. Nejeden tam na ňu vyšuchol aj celé vedro. Hneď sa tá tenká látka prilepila na rozkošné mladé telo. Každý obrys bolo vidieť. Bradavky vyskočili a verte mi, mala čo ukázať a aj my sme sa mali na čo pozerať. Akou to cestou sa aj tento „zvyk“ dostal do Petrovca, neviem. Tu, kde žijem, takýmto spôsobom sa zabávajú gangy motocyklistov a ich telá, na dovažok, sú aj „rozkošne“ tetované.
Nebola toto jediná svadba, kam som bol pozvaný. Bolo ich ešte zopár. Aj mimo Petrovca, ale všetky boli na vlas podobné, s rozdielom možno, že tá prvá družička netančila na stole, nepolievali ju, ale jej „umývali“ nohy. Bol tam lavór, bola tam voda, lenže namiesto podôš, „umývali“ jej stehienká, či aj vyššie. Nevidel som dobre. Ruky všetkých „kocúrov“ boli pod sukňou.
Zlatú korunku si však zaslúžila sriemska svadba v Šíde. Pravá slovenská. Obaja mladomanželia boli akože Slováci. Aj väčšina hostí boli akože Slováci. Tu si to domáci dali záležať na príprave. Šiator bol vyzdobený, pravá radosť. Hlavne tá stena, pod ktorou sedeli mladomanželia. Tam zavesili až dve zástavy (ešte s „petokrakou“), uprostred bol veniec s veľkým obrazom bývalého prezidenta Tita. To asi preto, aby všetci vedeli, že tu nejde o žiadnych separatistov, ale všetci, hlavne domáci pevne stoja na princípe Bratstva a jednoty.
Slovenská hudba hrala kolo, za kolom, až sa veselá chasa unavila a začala sa večera. Všetko podľa poriadku. Polievka, varené mäso, pečené mäso... keď tu odrazu všetci hostia povstali a rovno do pozoru. Čo sa deje? V tom, dvaja družbovia vstupovali pod šiator a na márach nosili pečené prasa. Zastali uprostred šiatra a hostia z plného hrdla zaspievali tú, už „starú“ hymnu Hej Slovania. No toto ti je. Pozri sa len, čoho sa to prasa dožilo, či nedožilo. Hymny som sa naspieval, všetky možné a pri všetkých možných slávnostných príležitostiach, ale ešte nikdy nie na česť pečenému prasiatku.
Vidíš, čo tie roky žitia v cudzine so mňa urobili? Zaostal som za svetom. Som až 35 rokov za opicami. Zaostal som za životom, za módou, lenže aj Zypa Cupák vedel, že „... móda sem, móda tam, ale riť patrí do nohavíc...“ a nie opačne.
Okrem zmeny, nič nie je stále. Zmenil sa aj Petrovec. „Kráča“ s dobou. To asi veľmi dobre vedia aj súčasní študenti čo študujú mimo Petrovca, mimo krajiny. Preto sa asi tak húfne aj vracajú do svojho rodiska.
...................................
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára