Prvé informácie, skromné, o tomto súostroví, do Európy (XIII. st.) prináša Marco Polo. Číňania, Indovia... ich už poznali a pravda, boli prípady aj ich usádzania sa na Filipínoch. Boli to hlavne obchodníci a rozliční misionári, ale netrvalo dlho a zavítali tam aj moslimovia. Kým sa Európa „spamätala“, už tam boli všetci. Slávny Magelan sa stavil len pri jednom z ostrovov archipelága a to „až“ v roku 1521. Keď sa plul týmto „Tichým“ oceánom, vtedy naozaj bol „tichý“. Trafil. Ak by plul niekoľko mesiacov skorej, alebo neskoršie, v čase tunajších tajfúnov, cyklónov... určite by ho nazval „Búrlivý oceán“, lebo tento úsek zemegule je naozaj búrlivý.
Ferdinand Magelan, podľa krajiny narodenia, Portugál, podľa služieb Španiel, ku ostrovom sa dostal s „flotilou“ až 5. malých lodí a s posádkou „až“ 265. ľudí. Sledoval cestu K. Kolumbusa, ale keď narazil na Ameriku, plul vedľa brehov, až sa dostal na sám juh Južnej Ameriky a tu objavil „Magelánov prieplav“. Konečne priplával ku ostrovu Samar, čo je pomedzi Luzon a Mindanao a podľa vtedajšieho zvyku, vztýčil vlajku Španielska a ostrov vyhlásil za majetok španielskej koruny. S domácim obyvateľstvom nemal nejaké trampoty, nuž hneď začal aj tu hlásať kresťanstvo a krstiť domorodcov. Tento krok pobúril časť rodových náčelníkov, nastali bitky a Magelan hynie. Posádka po čase nasadá na lode a končí naplanovanú cestu okolo sveta.
Španieli, keď dostali správy o svojom novom majetku, hneď tam, ale teraz už z Mexika, vysielajú ďalšiu flotilu. Štyri lode a 380 vojakov. Usadili sa na ostrove Cebu, ale táto pozícia nebola najvhodnejšia, nuž neskoršie sa posúvajú na Luzon, do mesta Manila, kde si dotiaľ pokojne vládol Radža Soliman, moslim. Tento sa postavil na odpor, ale v boji hynie, takže vodca Legazpi v roku 1571. vyhlasuje Manilu za hlavné mesto Filipín. Súostrovie, krajina je nakrstená podľa mena neskoršieho kráľa, Filipa II.
I keď Filipíny pre španielských kolonistov neboli nejak lákavé,nebolo tam toľko zlata na rabovanie, ako v Amerike, predsa tam mali vojenské posádky, kňazov, obchodníkov, bohatých plantážnikov... a Filipíny sa ukázali, ako dobrá stanica, ochrana zlatého nákladu z Mexika, Južnej Ameriky,lebo Karibské more sa stávalo pomerne nebezpečné. Vyčíňali si tu hlavne britskí piráti a kradli im nakradnuté.
Španieli mali aj pomerne veľký úspech v pokresťančovaní obyvateľstva, takže Filipíny sú aj dnes z väčšiny kresťanská krajina.
Postupne, aj do tohoto kúta španielskej ríše začínajú prenikať nové prúdy, náhľady... a rodí sa aj nálada na samostatnosť, ale nič také, aby si Španieli nevedeli poradiť, potlačiť to a pod. Južná Amerika, španielske kolónie sa osamostatňujú, no Filipíny si musia počkať. Musia čakať, kým v Amerike nedozrie idea kradnutia španielských kolónií, americko-španielska vojna, „oslobodenie“ Kuby a vylodnenie sa Američanov. Všetci boli nadšení, lenže, ako sa ukázalo, nič okrem pánov sa nezmenilo. 1898. rok mal byť rokom vyhlásenia samostatnosti, vyhotovila sa národná vlajka, ale zo všetkého bolo nič. Aj vlajka bola zakázaná. Teraz sa na ostrovy hrnuli americkí misionári, americkí obchodníci, učitelia atď. Úradný jazyk sa stáva angličtina. Domorodcov sa spoznáva s „americkým spôsobom žitia“, no recepis na budovanie ríše sa nezmenil. Pribudli iba nové koreniny. Na nezávislosť sa muselo čakať až do ukončenia II. sv. vojny, do 1946. roku.
Táto vlajka Filipín vznikla v 1898. roku, lebo čakala sa nezývislosť, no tzv. I. republika netrvala dlho. Potlačili ju Američania a v 1907. roku aj úplne zakazujú používanie tejto vlajky. Iróniou dejín je, že počas vojny, v roku 1943. Japonci im povolili znovu si vyvesiť vlastnú vlajku. Vyvesili si ju, ale opačne. Červený pás bol hore a modrý dolu.
Aká je smbolika ich farieb? Modrá farba im znamená „ochota obetovať sa za slobodu“. Červená farba im znamená „odvaha, smelosť“. Biely trojuholník znamená im slobodu a údajne, aj tu predstavuje výpožičku zo slobodomurárskej symboliky. V trojuholníku je slnko a tri zlaté hviezdičky, ktoré predstavujú tri hlavné oblasti krajiny: ostrov Luzon, južnejšie ležiacu skupinu ostrovov Visayan a južný ostrov Mindanao.
Osem lúčov slnka predstavuje ôsem provincí, ktoré sa svojho času postavili na odboj vôči Španielom.
Od 1946. roku vlajka sa podstatne nemenila. Počas vlády F. Marcosa tmavomodrý pás sa vymenil za jasnomodrý a v 1997. roku, počas vlády Corazon Aquino, jasnomodrú vymenila trochu tmavšou, tzv. „royal blue“.
V krajine majú až tri úradné reči. Domácu, „tagalok“, ktorej rozumie asi jedna polovica obyvateľstva, ešte stále, aspoň na papieri, jestvuje aj španielština, no nejakou „lingua franca“ im je angličtina, s ktorou majú zvláštne opletačky. Ako väčšina jazykov oblasti Tichomoria, tak aj ich pôvodné jazyky nepoznali rad hlások a najmä ucho im nevie zachytiť rozdiel medzi hláskou f a p. Pravá pokuta, keď si nevedia správne pronancovať ani meno svojej krajiny. vždy je to Pilipíny, žena je Pilipína, ang. „fifty, fifty“ (50: 50) je pipty, pipty, farmer je parmer atď. V Austrálii je ich pomerne slušný počet a v konverzácii sa neraz aj nechtiac musíme zasmiať. Ináč sú to pracovití ľudia, poctiví, no akoby aj nie, keď aj ich filipínsky katolícky kardinál sa volá Sin. Chudák, skoro všetci tam majú španielske mená a on čínske a na dovažok, v angličtine to má význam kardinál Hriech.
………………….pripravil J.Kulík
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára