Ďalší Stredoamerický štát, ktorý má modro-bielo-modrú vlajku, lebo pôvodne tiež patril do tzv. Stredoamerickej federácie. O tejto časti „Nového sveta“ vedel už aj K. Kolumbus, lebo na svojej štvrtej ceste, pristal práve na brehoch budúcej Nikaraguy.
V prvých rokoch, v čase koloniálnej závislosti, Nikaragua patrila pod správu koloniálnych úradov sídliacich v Guatemale. V 1821. roku sa vyhlasuje aj samostatnosť, lenže vtedy, na dobu dvoch rokov, Nikaragua sa stáva súčasťou Mexika. V 1823. roku, aj táto budúca krajina sa stáva federálnou súčasťou „Spojených štátov Strednej Ameriky“. Vo federácii zotrvala 15 rokov, ale keď sa federácia rozbila, Nikaragua vyhlasuje vlastnú samostatnosť.
Celé XIX. st. aj tu bolo poznačené vnútornými nepokojmi a na dovažok, Severoamerický vojenský avanturista William Walker sa tu vylodnil a pokúsil sa toto územie získať pre svoju krajinu. Na čas sa stal aj prezidentom tejto republiky, lenže v 1857. roku sa podarilo vyhnať ho z krajiny. Utiekol do Hondurasu, kde ho konečne aj popravili..
Ani XX. st. neznamenalo nejaký pokrok. V 1893. roku, na dobu až 30 rokov, prezidentom – diktátorom sa stáva José Santos Zelaya. Nepokoje neprestávajú, stále to vrie, nuž U.S.A. sem vysiela svoju námornú pechotu. Vraj na udržiavanie poriadku. V 1933. r. americký prezident F. D. Roosevelt túto posádku pozýva domov. Nepokoje však trvajú. Ako vnútorné, tak aj vonkajšie. Hádky s Kostarikou a Hondurasom sa len množili. Na prezidentský úrad prichádza Anastasio Samoza a od 1937. roku jeho rodina vládla krajinou. Až do 1960.
Keď sa zrodila idea nejakého prieplavu medzi Atlantických a Tichým oceánom, Nikaragua ponúkla svoje územie, lebo jej rieky a jazerá najlepšie vyhovovali, aby ten prieplav bol práve tu. Písal sa rok 1916 keď táto krajina svoje územie ponúkla Spojeným štátom. Plány nevyšli. Prieplav sa vykopal cez územie Panamy.
Ako všetky štáty bývalej Stredoamerickej federácie, aj Nikaragua mala pôvodnú modro-bielo-modrú vlajku, kde na bielom páse bol aj erb. Súčasný erb samostatnej Nikaraguy sa len málo líši od toho starého, pôvodného. Hneď po rozklade federácie, aj táto krajina na čas používala „spoločnú“ vlajku, ale už v 1854. zjavuje sa nová , žlto-bielo-fialová. Neviala dlho. Roky občianskych vojen, americkej intervencie... videli mnoho vlajok. Striedali sa jedna, za druhou, až 1908. rok priniesol aj návrat ku „starým“ federálnym farbám a určitú maličkú modifikáciu „starého“ spoločného erba.
V 1971. roku sa konečne schvaľuje táto vlajka, avšak v čase vlády sandinistov (1979 – 90), zjavuje sa aj nová vlajka. Červeno-čierna. Dnes ju zase vystriedal „pôvodná“.
Erb krajiny je vlastne trojuholník, čo má predstavovať ideu rovnosti. V ňom je „čiapka slobody“ a 5 vulkanických končiarov medzi dvomi oceánmi, čo bolo aj symbolom 5. krajín bývalej federácie.
Obyvatelia krajiny sú až na 85% miešanci, Indiáni s belochmi, 10% sú mulati (miešanci Indiánov a černochov) a zvyšných 5% sú buď čistí Indiáni, černosi, prípadne Španieli.
……………………pripravil J.Kulík
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára