Čajír a Šimandra

Ak sa naše osady môžu „popýšiť“ názvami exotického pôvodu, ani Kulpín a Kysáč nie sú ďaleko. Ba pomedzi tieto dve osady nachádza sa časť chotára Guľajáráš, kým v Kulpíne máme aj Čajír v Kysáči Šimandru a Torinu, ba hneď vedľa je aj Čenej. Kulpín má ulicu zvanú Čajír. Dlhé roky to bola len okrajová ulica dediny, či skorej len vlastne pol ulice. Len jedna strana bola zastavaná, kým na druhej strane sa začínala dedinská pažiť, pasienky, ba už hodne volnejšie, aj hájik. Čajír / Cayir po turecký znamená hájik, pasienok, zelená strava. Áno, aj tu sa jedná o turecké slovo, ktoré ale vôbec nie je turecké, lež indoeurópske a vychádza z rovnakého koreňa, ako naše čiara, čisté, čítať atď. Táto turecká podoba slova (čajír) do slovenčiny prenikla ešte jednou, vedľajšou cestou. Na označenie pasienkov, Turci používali aj slovo Čajírda, ktoré neskoršie vplývalo na zrod slova čárda, čardáš a i čardák a čardaklia. Aj tu ide o odvodeninu zo slova čajír, kde sa význam posúva aj na samostatne stojace prístrešie v poli, na otvorenom priestore, niečo ako saletňa. V týchto, v poli samostatne stojacich krčmách, na priestranstvách úhorských rovín, vyhrávali cigáni a hýrilo sa, hajduchovalo sa, až sa neraz prehajdákal celý majetok. Tu sa rodil tanec panónskej roviny, čardáš. Kulpín, ako zmiešaná slovensko – srbská osada, storočiami poznal národnostnú toleranciu. Kým môžeme predpokladať, že krstnými rodičmi Čajíra boli Srbi, o druhej podobnej ulici, Pažiť, môžeme už tvrdiť, že „krstili“ ju Slováci. Má číre slovenské meno. Kým Čajír je v smere kanála a Petrovca, zatiaľ Pažiť je v smere Kysáča. O slove pažiť, český etymológ Václav Machek tvrdí, že v slovanských jazykoch sa tu chápe trávnatý porast podradnej kvality, nesúci na kosenie sena, len na pastvu. Slovo predstavuje kombináciu po + žať, čiže predstavuje to pasienok vzniknutý po požatí niečoho, napr. sena, pšenice a pod. Na pažiti, za dedinou sa obyčajne utáborili kočový Cigáni, ba vznikali tu aj chatrče dedinskej chudoby. A je to pravda. Za kulpínskym Čajírom vznikla aj menšia rómska dedinka, sídlisko, Peskara. V tom „staršom“ Petrovci, ako spomínajú cirkevné chroniky, boli aj také ulice na mená ktorých sa už zabudlo, ako napr. Maglódska, Pilišská, ba aj Šimandra. V Kysáči však ešte aj dnes bežne počuť názov ulice Šimandra. Je to „veľká“ ulica a vždy tu žili aj zámožnejší sedliaci, takže v Kysáči sa dlhé roky polemizovalo, vadilo, na ktorej ulici si vystavajú chrám Boží. Chceli to mať aj tí na hlavnej, Širokej ulici a aj šimandrania. Spor vyhrala Široká ulica. Hlavne v Kysáči, z názvov ulíc jasne vidieť, ako sa osada rozrastala. Stredom osady sa ťahá Široká a paralelne s ňou, na strane ku Petrovcu nasleduje Šimandra, avšak neskoršie funkciu hraničnej ulice preberá nasledovná, Pažiť. Na opačnej strane dediny, hneď po Širokej, nasleduje Druhá, Tretia... a zase sa to končí s Pažiťou. Druhú Šimandru tu už nenajdete. V hľadaní priliehavého názvu pre svoju „konečnú“ ulicu, ulicu ktorá by mala uzavrieť toto osídlenie, naší predkovia siahli hlboko do svojej pamäti, hlboko do pamäti reči, lebo tu ide o názov, slovo s ktorým som sa zatiaľ mimo sanskritu (starý jazyk Indie), nikde, ani v jednom jazyku Indoeurópanov nestretol. Ide tu o veľmi starobylé slovo, či skorej slovnú kombináciu. V sanskrite, ktorý siaha asi 3500 rokov do minulosti reči Indoeurópanov (tým pádom aj nás), máme zachytené slovo šimán- s významom ako cestička vo vlasoch, pútec, tak aj paralelným významom hranica, hraničné, hranica dediny, hranica polí a pod. Odtialto vychádza ďalšie, šimantára, kde už ide o kombináciu šimán + ántara, čo sa významovo rovná niečomu, ako hraničiace, vnútro, stred a pod. Význam Šimandry by sme teda mohli vysvetliť, ako hraničná ulica osady, konečná ulica. Po čase sa však osada rozrástla, prišli ďalší prisťahovalci, nové generácie dorástli, až za Šimandrou vzniká ďalšia ulica, ktorá tiež potrebovala svoje meno. Také, aby sa hneď z názvu vedelo, že to teraz bude konečnou, krajnou ulicou, za ktorou už budú len polia. Siahlo sa po starom slovanskom slove, pažiť. Veď toto slovo svojím významom dôkladne vystihuje charakter budúcej ulice a predstavuje slovenskú paralelu starej šimandry. Kysáč sa zakladal v priestoroch, kde už skorej býval ako počet Grékov (asi tu ide o pogréčtených Valachoch, ktorý sa oblúkom z Rímu, cez súčasné Rumunsko, Bulharsko, Grécko, bývalú Juhosláviu, zase posúvali smerom ku Rímu a cestou sa „trúsili“). O tomto svedčí počet pôvodne gréckych priezvísk kysáčanov. Žili tu však aj Rumuni (alebo možno tiež Vlasi, ale sem prišlí priamo z Rumunska). Aj na nich sa tu zachovala pamiatka, Torina. („Vyjdem na Torinu, zastanem na válov...“). Slovo je vyložene románskeho pôvodu s významom býk, širšie aj hovädzí dobytok. V slovenčine má príbuzné Tur (druh európskeho bufala) a odtial svoj názov čerpá aj Turiec na Slovensku a aj priezvisko Turčan. Vypadá, že na Torine sa aj v čase príchodu Slovákov, ešte vždy zdržiaval rožný statok, kravy, býkovia. Tu sa ich napájalo. Tu si odpočivali, prežúvali. Pekná prechádzka našou minulosťou spiata ako s osídľovaním sa Slovákov, tak aj minulosťou reči. Pri vyšetrovaní, pátraní po pôvode, etymológii jednotlivých slov, názvov lokalít, človek sa cíti byť ako Sherlock Holmes. Cez úskalia, povedľa tokov, popred slepé uličky, vždy sleduje niť kontinuity a dospeje ku koreňu, podstati, aspoň zdanlivej, lebo niť sa dá sledovať aj ďalej. Vždy sa to nejak kondenzuje, až sa dospoje ku samému základu, onomatopeickému (zvukomalebnému) pôvodu, odkiaľ vychádzajú všetky jazyky sveta.

...................................píše J.Kulík