31 januára 2008

Februar

Prebraté z nasl. prameňov:
Slovenský ROĽNÍK. Kalendár pre poučenie, zábavu a osoh našich roľníkov
na rok 1935.
Nakladateľstvo a umelecká knihtlačiareň J.Steinbrener, Vimperk na Šumave.V Novém Yorku, 105-107 Chambers Street (3rt Floor)



Hromnice.
Od nepamäti sme sa usilovali ten čas, ktorý plynie, nejak aj merať. Najviditelnejšie bolo, že raz bolo teplo a raz zima, že sa striedali ročné obdobia, nuž rok sme si podelili na leto a zimu. Pamiatku na to máme aj dnes. Neraz namiesto slova rok, použijeme leto: má 20 let; letopočet, letopočty...
Ľudia si všimnli, že nejakým merítkom plynutia času je aj mesiac, luna (na oblohe), nuž dostali sme názov mesiac, ale Rimanom, praktickému národu, toto nezodpovedalo. Peniaz, denarius si rozdelili podľa systému 10, čiže zjavuje sa decimálny systém. Podobne si rozdelili aj rok. Uviedli desať mesiacov (kalendárových) a preto dnes tu máme nejaký paradox. September (lat. 7. mesiac)... december (lat. 10. mesiac) sa nám stali mesiacmi s číslom 9...12. Názov však zostal. Ako došlo ku tomuto? Celkom jednoducho. Mesiac jún dostal pomenovanie podľa rímskej bohyne Juno (viď Panteón), ale medzičasom vynikol aj imperátor Caesar, nuž po jeho zavraždení (atentát), senát sa rozhodol na jeho pamiatku určiť jeden mesiac... a dostali sme júl, podľa Caesarovho osobného mena Július. (Viď et. mien.)
Na stoličku sa dostal Augustus, ďalší významný imperátor a aj on chcel mať „svoj“ mesiac. Neustále podčiarkoval, že nie je o nič horší od Ceasara a keď sa jeho predchodcu poctilo mesiacom, aj on chce mať „svoj“ mesiac a to nie len obyčajný, „krátky“, ale aj jeho mesiac musí mať 31 deň a vzniká mesiac August a dostáva sa mu 31 deň. Tento jeden 31. deň sa musel odniekam „ukradnúť“, ale odkiaľ? Ukradnúť to z januára (má meno podľa boha Janusa), nešlo. Ukradnúť to z marca (boh vojny, Mars sa nahnevá).... avšak bol tu chudák február, mesiac chorôb, horúčok... nezaškodí, aby sa skrátilo práve tento mesiac. Nikomu nebude chýbať ten jeden deň, ba ľud sa aj poteší, že doba jeho „panovania“ sa skráti. Takto sme dostali, že február sa „skrčil“ na 28 dní, ale aby mu nebolo veľmi ľúto, v každý priestupný rok sa mu pridá jeden deň, ba čo viacej, z tých nahromadených minút počas storočí, tisícročí... občas sa mu dostane ešte jeden deň. Všetci boli spokojní. Aj ovca zostala celá a aj vlk bol sýty.
Február už vo svojom mene skrýva svoju nemilú vlastnosť, chorobu, horúčku... lat. febris = horúčka, triaška. Ľudia boli v uzavretom priestore, hygiena slabá, komory už skoro prázdne, nuž chorôb koľko chceš. Netrpezlive sa čakalo na marec, na mesiac boha Marsa, aby sa podnikli vojnové ťaženia vôči susedným národom, vyprázdnili sa im komory...
15. februára, šírom ríše, poriadali sa slávnosti očistenia, zasvätené bohovi Faustovi (podobal sa gr. Panovi, ale jeho vznik sa pokladá za domorodý, italský) a na to máme pamiatku aj u nás. V slovenskom katolíckom kalendári, 15. február je dňom Faustíny.
V tento deň sa bohovi Faustovi obetovali dve kozy (capy) a jeden pes. Prerezal sa im gágor a kňazi, s krvavým nožom, na čelo dvoch najuznávanejších fešákov okolia, priložili krvavý nôž. Mládenci sa museli usmievať (aby neurazili boha). Krv z čela im streli chumáčom vlny nasiaknutej mliekom.
Po tomto, koža obetných zvierat sa rozkrájala na remence a z nich sa urobili bíčiky na šibačku. Dostali ich mládenci, ktorí sa nahí rozbehli mestom. Šibali všetkých, ale najmä ženy a dievčatá, ktoré to zase pokladali za česť. „Vybíjala“ sa z nich choroba a zloduchovia. Takto z nich „vybili“ neplodnosť a uľahčili pôrodné muky.
Svätým zvieraťom Faunusa bola koza/cap, nuž obetovali sa mu. Pes bol ochrancom, strážcom stáda, obetovalo sa aj jeho, ale je tu aj ďalšia komponenta. Kňazi, čo slúžili Faunusovi, nazývali sa „luperci“, sám festival mal meno „lupercalia“, kde sa všade naráža na lat. lupa = vlčica, lupus = vlk. Podľa Plutarcha, prvý festival „lupercalia“ sa poriadal na česť vlčice čo odchovala Romulusa a Remusa, ale s týmto sa mnohí antickí autori nezhodujú. Slovo vraj predstavuje výpožičku z gr. mena boha Pan-a, Lyceus, utvoreného na podklade gr. λύκος = vlk.
Ak si pozrieme gr.-rím. Panteón, osobnosť Faunusa, hneď uvidíme, že sa tu jedná o veľmi staré božstvo a ak obrady porovnáme s našimi veľkonočnými, aj tu nachádzame nejakú príbuznosť. Šibačka, oblievačka (čistenie sa od chorôb), s tým, že u nás sú tieto obyčaje spiate s príchodom jarného oživovania prírody.
Naše Hromnice prešli dlhou evolúciou a medzi západnými Slovanmi jasný je aj vplyv rímskej kultúry. Na slovanský pôvod upomína nás meno, odvodené z hromu, hrmavici, kde by sme mohli uvážiť aj pozostatky vplyvu Perúna.
Ľud sa bál letných búrok, hrmavici, nuž na deň sviatku „očistenia“ do chrámov sa nosili sviece, aby tu kňazi urobili ich posviacku. Zvyk je tiež z predkresťanského obdobia a že tu ide o sviece, majme na pamäti, že v kultúre Indoeurópanov „čistenie“ sa konalo pomocou ohňa a len s nástupom kresťanstva, čistenie sa posúva na obrad s vodou, krst. Ináč, v čase „lupercalii“ ľudia pochodovali ulicami miest a nosili sviece. „Čistili“ si mesto. Naše sviece „hromničky“ sa zapaľovalo v čase búrok, aby neudrel hrom, ale aj v čase umierania niekoho (aby sa „očistila“ duša), ba používali sa aj pri „liečení“ rozličných chorôb.
V roku Pána 494. keď sa kresťanstvo už legalizovalo (v rímskej ríši), aj starý pohanský sviatok sa „krstí“, posúva sa ho na 2. februára a teraz to „očisťovanie“, ktoré bolo hlboko zakorenené, začína sa nazývať „očistenie P. Márie“. Keďže bolo určené, že Ježiš sa narodil 25. 12. do 2. februára je to 6 týždňov a sme už pri „kresťanskom“ sviatku.
Tradične, február býva najchladnejším mesiacom a vtedy aj bývajú najlepšie sánkovačky. Ľad je najhrubší, nuž býva aj dobrá kĺzačka, takže v ľudových tradíciach okolo Hromníc, dominujú nám aj takéto zvyklosti, ku ktorým sa pravda pridá aj nejaká povera, magickosť a pod. V našej hlavne poľnohospodárskej spoločnosti sme toho mali hodne. Podľa dĺžky cencúľ na streche, predpovedala sa dĺžka vlákna ľanu a konopí, ktoré však záviseli aj od dĺžky rezancov, čo gazdiná v ten ďeň krájala a aj od vody, kde tie rezance vyvarila, lebo ňou sa polievali role určené pre konope..... (Porovnaj zvyklosť robenia rezancov so zvykom Rimanov, ich bičikov, čo robili z kože zvierat obetovaných Faustovi.)


S Hromniciami máme spiate aj ľudové pranostiky, ako:

Na Hromnice sedliak radšej vidí vlka vo svojom dvore, ako slnce na obzore.
Keď sú na Hromnice snežné povetrice, objaví jar skoro usmievavé líce.
Ak je na Hromnice levno, bude ešte len zatým tuhá zima.
Ak je Hromničná Mara mrazivá, bude skorá a teplá jar.
Na Hromnice, poberaj onice.


Na Hromnice, Márie oslavujú svoje meniny, blahoželáme im.


Zdroje:
Classical Dictionary – John Lampriére – prvé vydanie 1788. r.
English Etymology – Oxford 1983.
Slovenské obyčaje, povery a čary – Pavel Dobšinský – Matica Slovenská – Viedeň 1870.
Rok vo zvykoch nášho ľudu – Emília Horváthová – Tatran 1986.
Staré vydania „Kalendárov“.
Ďakujem i za pomoc. p.f. MgTh A. Velebírovej, ktorá o Hromniciach písala aj v ich periodiku „Dobrá zvesť z Perthu“.
.....................................................píše J.Kulík

Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com