Hades / Pluto – nemilosrdný boh podsvetia, pekla. Nikdy nevydal tých, čo ako mŕtvi, prekročili prah jeho ríše.
Hades (gr. Αιδης), alebo Pluto, kraľoval si v ríši zosnulých, podsvetí a kto, ako mŕtvi k nemu prišiel, ten už von nevyšiel. Zopár živých, čo tam prišli, ako napr. Herakles, Orfeus... predsa tam nezostali. Vyšli von.
Hades bol synom Chronusa a Rhey, čiže bratom Zeusa a Neptúna (Poseidona) a Gréci ho neraz nazývali aj Polydegmon, alebo Polydektes, čo by znamenalo niečo, ako „prijímateľ mnohých“.
Keď sa pôvodný svet rozdelil na tri časti, každý z bratov dostal svoje kráľovstvo. Zeus dostal zemský povrch, súš, Neptún dostal moria a Hades podsvetie, peklo.
Od cyklopov dostal zvláštnu prilbu, ktorá ho robila neviditelným a v bojoch bol nebojácny. Vynikol najmä v bojoch s titánmi. Obyčajní smrtelníci sa ho strašne báli, nenávideli ho, ale aj bohovia od neho bočili. Nikto sa nechcel s nim priateliť a zohnať si nejakú manželku, no to mu nešlo. Zapáčila sa mu však Persefóna / Proserpína, dcéra bohyne Demeter a uniesol ju. Táto, keď raz okúsila semiačká z granátového jablka, už nemohla von a zostala s nim v jeho ríši. Dosť sa jej matka natrápila, ale dostať ju úplne na povrch zeme, už nešlo. (Viď Demeter.) Proserpina (neraz stretneme aj meno Kore), nakoniec sa stala tiež takou nemilosrdnou, ako aj sám Hades.
Pri vstupe do jeho ríše, všetky duše museli prejsť cez rieku Acheron (niekde sa nazýva Styx) na člne Charona a tu už, ako strážca bol vžy ostražitý pes Cerebus. Ríša bola veľká, nuž musel mať aj spoločníkov, aby bol poriadok. Pomáhali mu Thanatos (smrť), Hekate /Hecate, bohyňa veštenia a mágie, dcéra Persesa a Asterie (z rodu mladších Titánov), Eumenídy (geneológia je otázna, ale neraz sa ich nazývalo aj Fúrie a na starosti mali trestanie duší v pekle, ale neraz si ich bohovia povolali aj na povrch, aby tu trestali a najradšej mali zapríčinenie vojen, móru, nejakej inej pohromy...) a bol tu aj Hermes, ˇktorý tie duše sprevádzal. Minos, Rhadamanthus a Aecus boli sudcami dúš.
Ľud sa proste aj bál vysloviť meno Hadesa a preto mu vymýšľal aj iné mená, ako napr. bohatý, majetný... lebo ako Sophocles písal, „temný Hades neustále bohatne zo sĺz, čo vylievame...“.
Hefaestus / Vulkán - boh ohňa, remesiel a hlavne boh kováčov.
Rodičmi mu boli vraj Zeus a Hera, ako to podáva Homér, ale Hesiod tvrdí, že otca nemal. Len matku, Heru. Údajne bol krivý. Jedna legenda hovorí, že sa takto aj narodil a rozčarovaná Hera ho zahodila na breh kráľovstva Okeánusa, kde ho našli nymfy Thetis a Eurynoma a začali sa o neho starať. Druhá legenda však hovorí, že z nebies ho vyhodil sám Zeus, lebo v jednej rodinnej zvade, zastal si na obranu matky a to pána Olympu strašne rozzúrilo. Ako vypadol z tých nebies, spadol rovno na ostrov Lemnos, kde sa tamojší ľud postaral o jeho výchovu. Ako koľvek, kríval a tu už musí byť aj trochu pravdy, lebo v inom krídle Indoeurópanov, medzi Germanmi aj dnes majster kováč, ako termín, odvádza sa z faktu, že je to krívajúci. Smith, Schmidt... sa vysvetľuje, že je to krívajúca osoba, „šmíka“ nohou, lenže historický sa vraj vzťahuje na fakt, že týmto remeslom, kovaním železa, robením zbraní, bavili sa hlavne vojnoví invalidi. Do boja už neboli súci, ale na kovanie zbraní ešte mali. Aj silu, aj vôľu a aj potrebu. Drancovať už nemohli, ale z drancovačiek iných si žili. Celkom slušne.
Hefaestusa sa nazývalo aj Vulkán, alebo aj Mulciber – medzi Rimanmi. Jeho hlavnými znakmi bolo mlato, kladivo, mlačok, nákova, mech, kliešte, či vihňa vôbec. Veľkej úcte sa tešil najmä v Aténach a na Lemnose, ale ako Gréci svojou expanziou prišli aj na územie dnešného Talianska, tak sa jeho vihňa presunula ku Etne, Stromboli, Vulcano (sopky v Taliansku). Legendy hovoria aj o jeho priateľstve s cyklopmi a ukovaniu hromobleskov pre Zeusa (aj on bol hromobijec) a dozvedáme sa, že manželku mal nikoho iného, ako samú Afroditu, alebo jednu z Grácií.
Keď sa Zeus rozhodol urobiť Pandoru, práve jeho si zavolal na pomoc a práve on bol tým majstrom, čo vykoval pancier pre Achilesa, ako preukaz vďaky ku jeho matky, Thetis.
Hera / Juno – manželka Zeusa / Jupitera a bohyňa sveta.
Hera, alebo v Ríme Juno, bola sestrou a aj manželkou boha Zeusa. Je to kráľovna bohov a ľudí a preto sa ju znázorňuje s korunkou a žezlom. Zároveň je aj patrónkou manželstva a obyčajne sa ju zahaľuje do rúcha mladej nevesty. Jej obľúbeným zvieratkom je vták páv. Najvýznamnejšie miesta jej kultu boli v Argose a na Samose, ale za nimi nezaostávali ani Atény, Korint a Olympia.
Podľa mytológie, Hera je dcérou Chronusa Rhey, ktorú prehltol jej vlastný otec, ale vyslobodil ju Zeus a odchovali ju Okeanus a Thetis. So Zeusom mala dvoch synov, Aresa a Hefaestusa, ako aj dve dcéry, Hebu a Ilithyu (duša pôrodu).
V mytológii sa ju podáva hlavne, ako žiarlivú manželku, ženu neraz aj zlomyselnú, lebo predsa, ten jej manžel Zeus bol naozaj pobehaj. Kde niečo „zavoňal“, tam si odskočil a nemanželských detí mal „v každej ulici“. Žiarlila na všetky bohyne (zväčša dcéry a aj vnučky Zeusa), ako aj na nymfy a aj ich deti, z ktorých spomenieme len Herkulesa a Dionýza, ale jedného dňa ju Zeus strašne za to potrestal. Na nohy jej priviazal nákovy a takto trčala z neba.
V trójskej vojne si stala na stranu Grékov, lebo žiarlila na Afroditu, ktorej Paris udelil cenu najkrajšej bohyne. V čase, keď Gréci ťahali hrubší koniec, aby odpútala pozornosť Zeusa z bojiska, upútala mu pozornosť na lásku, zálety a Neptúnovi sa podarilo zoskupiť Grékov. Ináč, podobne ako Aténa, aj ona bola vždy na strane gréckych junákov, najmä v čase argonautov, Jasona a aj Achilesa.
Jedného dňa v domácnosti Zeusa vzplanula škriepka. Zeus tvrdil, že z pohlavného styku ženy majú väčší pôžitok, ako muži. Hera tvrdila opak a kompromis žiadny. Nič, muselo sa isť ku veštcovi Tiresiasovi, ktorý dobre poznal sexuálny pôžitok oboch pohlaví a ten dal svoj výrok: ženy majú až deväťkrát väčší pôžitok. Toto ju už celkom rozzúrilo a neštatného veštca, jasnovidca potrestala. Keď ty nevidíš jasne, zrak ani nepotrebuješ a oslepila ho.
V Ríme Heru poznali, ako Juno. Bola to manželka Jupitera, dcéra Saturnusa a Opsy, ale zároveň aj sestra Jupitera, Pluta, Neptúna, Vesty, Ceres... atď. Narodila sa asi v Argose, ale mnohí znalci tvrdili, že rodiskom jej bude Samos. Nechýba však ani tretia, štvrtá... atď. skupina, čo tvrdí, že narodila sa inde, v inom kraji, odchovali ju iní rodičia a pod. čiže okrem Grékov, v prípade Hery, o Juno nemame spoľahlivých dát, ale údajne tu ide o to isté božstvo.
V samom Ríme mala mnoho chrámov, ale ženam bol tu vstup zakázaný. Posla, „osobnú tajomníčku“ jej robila sama Minerva, ktorej korene vraj siahajú ku Etruskom . Juno bola kráľovnou nebies, kráľovnou bohov. Same meno Iuno (Juno), údajne vraj vychádza z faktu, že bola „viazaná“, manželka, „sobášená“, či u nás najbližšie by bolo „ujutkať“ = pevne zviazať. Ako koľvek, bdela nad manželstvom, pôrodom, usporiadanou domácnosťou... a Rimania si ju ctili. V deň jej festivalu, slávností, do popredia sa kládla láska, láskanie, pohlavný styk... nová generácia. Boli to veľkolepé slávnosti. V tento jej deň bývalo mnoho „pytačiek“ a práve v predvečer jej sviatku, Rimania popravili nejakého „ateistu“ (neuznával rímskych bohov, lež Krista),Valentína a s nástupom kresťanstva nebolo možné prosté zakázanie jej sviatku, ale premenovanie, to áno. Sviatok sa posunul o deň neskoršie a dostali sme „Deň svätého Valentína“. V stredoveku sa na tento sviatok aj zabudlo, ale s nástupom kapitalistickej výroby, obchodníci to niekde vynašli a začali propagovať. Nie je dôležité, či tu ide o pohanskú bohyňu, alebo nejakého „svätého“. Dôležitý je obchod, odpredaj tovaru a na podiv, dnes sa tento sviatok stáva populárnym aj v protestanstských krajinách. Peniaz vládne svetom.
...............................................píše Ján Kulík
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára