Len taký obyčajný život...Ján Peška 1912 -
Do Austrálie neprišli len mladí ľudia. Bol tu aj celý rad už šedinami poznačených Slovákov. Na tej neustálej ceste k juhu, nasledovali si deti a tak medzi nami sme mali aj zopár bývalých legionárov Československa a aj mnoho bývalých partizánov Juhoslávie. Posledný legionár nás opustil len pred dvomi rokmi. Aj rady partizánov sa poriadne prerieďujú. Odchádzajú na večný odpočinok.
„Rodina Pešková pochádza z Hložian. Kde nám je však ten pravý pôvod, to už neviem povedať, ale keďže hložančania sú prevažne z Novohradu, Hontu, Peštianskej stolice a časť aj zo Zvolena a Nitry, nuž tam niekde sú aj naše korene.“
„I vedľa na túto dobu povestnej plodnosti Slovákov, Hložany nejak nenapredovali. Dosiahol sa určitý počet a tu sa to zastavilo. Dosiahol sa počet, čo chotár mohol vychovať. Zvíšní, tí chudobnejší, odchádzali z dediny a inde si hľadali svoje šťastie. Išlo sa hlavne na druhú stranu Dunaja, do Sriemu, ba až aj Slavónska a tu si už buď zakladali nové dediny, alebo sa osádzali v menších pôvodne srbských, alebo chorvatských.“
„Veľká časť tzv. rovného Sriemu a Slavónska mali ešte dostatok pôdy. Bolo tam ešte vždy mnoho pustatín, lebo nebolo Slovákov. Nemal kto to zúrodňovať, obrábať. I keď tá pôda už nie je taká úrodná ako v Báčke, predsa sa z nej dal vyťažiť slušný život. Do týchto krajov sa vybrali aj môj otec. V Hložanoch odpredali to trochu pôdy a poď do Sriemu, do dedinky Grábovo. Hneď si zakúpili až 42 jutár pôdy a začali gazdovať. Zgazdovali na jeden pekný dom a nás, spolu 5 detí. V tom čase, v tej dedinke bývalo asi 150 srbských a až 30 slovenských rodín. Gazdovstvo napredovalo, ale... no prišla vojna. Prvá svetová vojna. Otec narukovali do Rakúsko – Uhorskej armády.“
„Mal som asi 5 rokov, keď otec naposledy prišli domov, na „urláb“. Vtedy som ich videl poslednýraz a aj dnes, po vyše 70. rokoch sa na to pamätám, ako keby to bolo včera.“
„V humne sme mali včely, Mnoho úľov. Včelárenie bolo otcovým koníčkom a do domu prinášalo slušný peniaz. Otec si zastali pri včelách a hovorili: „ Syn môj, ak sa nevrátim z vojny, staraj sa o tieto včely. Sú tvoje. Ak sa ty o ne budeš dobre starať, aj oni sa postarajú o teba. Nikdy nebudeš mať nedostatku“. A tak som po otcovi zdedil tie včely, lebo o dva týžde otec zahynuli na ruskej fronte. Od toho dňa a hľa až po dnes, aj tu v Austrálii, v tieto dni už hlbokej starosti, žijem s včelami. Oni sú mi jediný majetok a najväčšia pamiatka čo som zdedil po otcovi.“
„Nezadlho po otcovej smrti do dediny prišiel ďalší telegram. Zahynul aj manžel sesternici našej matere. Táto materina sesternica, ako ten telegram prečítala, tak tam na mieste odpadla. Mať pritúlili aj ďalšie dve siroty a už nás bolo v dome sedem sirôt“
„Vojna sa zakončila. Rakúsko – Uhorsko sa rozpadlo. Nás pridelili ku Srbsku a títo už aj začali sem dovážať svojich bývalých dobrovolníkov a nás, akože bývalých nepriateľov, Švábov, začali vyhaňať von z dediny. Veď otcovia nám bojovali a aj hynuli na opačnej strane. Okrem troch rodín, Čapeľova Vrškova a Zelenákova, všetkých nás vyhnali.“
„Mať zbalili do voza 7 detí a vydali sa na cestu. Prišli sme do Lúgu. Do najmladšej slovenskej osady vo Vojvodine. Zakladali ju len v 1902. roku a aj tu žilo hodne hložančanov, ba našli sa aj príbuzní. Osadili sme sa tu v 1920. roku. Bez otca, chudoba nám sedela za vrch stolom. Konečne aj ostatným lužanom najčastejším hosťom bola chudoba.“
„Ako 13 ročný chalan, vydal som sa do sveta. K Dunaju. Sledujúc jeho tok, dostal som sa až k Novému Sadu. Bez peňazí, hladný, špinavý. Cez deň som sa potuloval mestom a hľadal nejakého majstra, čo by si ma vzal za učňa. Nenachádzal som nikoho. V odpoludňajších hodinách som krúžil tržnicou a zo smetiska som si vyberal nahnité jablká, možno nejaký zemiak, či aj odhodenú kôrku chleba. Po takejto večeri zase som išiel k Dunaju a tu, v mäkkom piesku som nocoval. Z večera to bolo aj dobre. Piesok bol teplý, ale nad ránom som sa triasol, ako osika. V jedno takéto ráno ma tu našiel jeden novosadský Nemec, mäsiarsky majster a pritúlil ma. Začal som sa učiť remeslu, avšak po roku tento majster umrel. Majstrovna ma ešte nejaký čas držala, ale keď na dvere položili zámku, pobral som sa ďalej. Mal som v už v ruke môj budúci chlieb a roboty, pracovné miesta ľahšie prichádzali. Ešte nejaký čas som robil v Novom Sade, ale skoro som už bol aj v Hložanoch, v Číbe, v Petrovci, ba aj na Jadrane, v Rijeke.“
„Keď som bul už v rokách na ženenie, zase tu bol Sriem. Manželku som si našiel v Binguli, v ďalšej našej poloslovenskej osade, ale usadili sme sa v Lúgu. Zase sa začali kopiť mračná vojny. Občas ma volali do armády, takže do konca vojny, v rozličných armádach som strávil vyše 7 rokov. Pôvodne som narukoval do juhoslovanskej kráľovskej armády a tu ma to zastihlo. Ako armáda, tak aj krajina sa rozpadli. Lúg sa stal súčasťou Chorvatska a ja, no navliekli mi rovnošatu domobrana a zase som bol vojak.“
Cez deň si v týchto sriemských kopcoch vyčíňali ustašovci, cez noc partizáni a my sme len trpeli. Pamätám sa, ako v jednu noc do domu hostinského Jána Šimku prišli partizáni a dožadovali si až 100 000. Dostali. Na druhú noc si prišli pre ďalších 100 000, no v dome pána Šimku už bolo len 70 000. Kým jeho manželka bežala do susedov, aby si požičala chýbajúce peniaze, chudáka Šimku zastrelili. Z pištole mu strelili nejak pod oko, takže hneď neskonal. Nejak cez dvor som sa dostal k nim a podarilo sa mi stiahnuť ho dnu, do izby. Vyložil som ho do voza a tu ten chudák, v strašných mukách čakal do rána. Čakal na syna, lesného inžiniera v neďalekom Vukováre. Tento ho zaraz aj previezol do vukovárskej nemocnice, ale bolo už neskoro. Nezadlho na to aj umrel.“
„Okolie Lúgu sa len tak hemžilo partizánmi a ja, no na sebe som mal rovnošatu chorvatskej domobrany. Takú, akú mi tento nový štát navliekol. Bol som v podobnej situácii, ako aj môj nebohý otec. Aj ja som sa takto stal nepriateľom a rozprávka sa opakuje. V jeden deň do dediny zase prišli partizáni a obyvateľov vyhnali na ulice. Tu sa určovalo, koho z dediny sa má vyhnať.“
„Manželke dali pol hodiny na zbalenie detí a vecí. Zapriahla kone, do vozu pometala trochu šatstva a potravín, štyri deti a rodina bola zase bez streche nad hlavou. Na tom voze šla z dediny, do dediny, až konečne v tej štvrtej, v Šíde, nad nešťastnou ženou a deťmi sa zmylovala rodina krajanov Chovanových. K použitiu dostali jeden maličký starší domec čo stál vedľa gazdovstva. Tu, u Chovanov moja starká robila, pomáhala a preťahovala sa životom vojnových rokov.“
„ Teraz sa rozkladalo Chorvatsko a s ním aj jeho armáda. Vznikali akože oslobodené územia. Slobodným sa stalo aj územie, kde mi teraz žila rodina. Zvliekli mi uniformu domobrana, na hlavu dali čapicu s červenou päťcípovkou a už som bol aj partizán, ba až niečím, akože regulárny vojak slobodnej Juhoslávie a vyslali ma na front. Ani nie tak ďaleko. Hneď za Šídom sa sformoval tzv. sriemsky front. Na jednej strane bolo na tisíce Nemcov, ustašovcov, Bulharov... a na druhej my a čoraz viacej Rusov. Z prevažne Slovákov, niečo Rusínov a zopár Maďarov, štáb sformoval nejakú jednotku. Dospolu až 110 mužov a vyslali nás napred. Vyslali nás do pekla. Všade granáty, oheň, zem sa otriasala. Nemohli sme napred čo i jeden krok. Vracali sme sa a tu padol ešte jasnejší povel: „Mater vam totsku. Napred. Nema nazad.“ Ešte som počul aj posmešnú poznámku: „ A sada gledaj, kako Totovi ginu.“ A hynuli sme. Padali sme, ako muchy. Zo 110 mužov, zostali sme len dvaja. Dnes som už len sám a prvýraz v živote môžem niečo povedať aj o tejto vražde. Áno, bola to proste vražda. Inak to nemožno ani nazvať. Hádam som tu na žive už len preto, aby som to niekomu mohol povedať. Aby som s čistým svedomím mohol prejsť na ten druhý svet.“
„Ešte v čase vojny, v jej záverečných mesiacoch, armáda ma vyzliekla z rovnošaty vojaka a navliekla mi rovnošatu mäsiara. Pridelili ma ku šídskym mäsiarňam, lebo aj armáda musí niečo jesť. Tu som sa aj dočkal koniec vojny. Cez deň som mäsiarčil a odpoludnia som bol pri včelách. Med bol drahý a peniaz sme potrebovali. Od tých dobrých Chovanovcov som si ešte požičal aj nejaký peniaz a cez víkendy som občas odbehol do Srbska, alebo Bosny. Tu som nakúpil kone, neskoršie aj kravy a to som prehaňal do Nového Sadu. Predal som to známim mäsiarom a peniaze začali pribúdať. Rodina sa zase začala stavať na nohy. Znovu sme si kupovali zem a znovu sme si stavali rodinný dom. Znovu sme prerastali v nejakých zámožnejších gazdov a znovu tu bola závisť. Aj zo strany Srbov a aj zo strany Slovákov.“
„Hneď po vojne, do mäsiarní nám pridelili aj nejakého politického komisára. Tento sa pozeral, ako ťažko robím a dlho netrvalo, kým nepoznamenal: „Gledaj Tota kako radi. Tako mu i treba.“ Už som sa nemohol zdržať. Postavil som sa za svoju česť. Tento ľudový komisár však vytiahol revolver, oprel mi ho k čelu, ale moja hodina ešte nebola. Náboj nevystrelil. Počul som len zvuk spúšťa na chybnom náboji. Utekal som kadial bližšie. Ešte raz som počul jasný zvuk spúšťa na tom chybnom náboji. Zase mu to nevystrelilo.“
„Nejaký tam Slovák, Zátroch sa volal, prišiel ma narádzať, aby som vstúpil do strany. Pravda, komunistickej. Za ten podpis hneď aj dostanem až 8 jutár zeme. Odmietol som ho a dodal, že tých 8 jutár ja si viem aj poctive zarobiť. A aj som zarobil. Reku, ja do takej strany kde berú aj takých darebákov, ponevárov a opilcov, ako si ty, nepôjdem. A zase som bol v kaši. Zahlásil ma UDBE (vnútorná bezpečnosť). Až z Nového Sadu prišla komisia vyšetriť, čo som to ja za protiľudové nebezpečie. Na šťastie, vedúci tej vyšetrovacej komisie bol jeden náš lokálny Srb, kolonista z vlny po I.sv. vojne a dobre ma poznal ako z predvojnových, tak aj vojnových rokov. Vedel, že nie som žiadny „protištátny element“ , žiadny agitátor, sabotér a pod. Vedel, že som len robotný muž, čo sa s politikou nehrá, ale ona s nim. Keď sme si vymenili zopár slov, mňa prepustili a toho podnapitého udavača odohnali domov.“
„Roky mieru sme teraz trávili v Šíde a gazdovali sme. Jeden syn a dcéra sa osamostatnili. Našli si svojich životných druhov a keďže jablko nepadá ďaleko od stromu, aj im sa darilo. Ten mladší, ešte neženatý, vždy bol nejak nepokojnej povahy a jedného dňa aj zmizol. Dostal sa až sem do Austrálie a písal, že sa mu dobre vodí. Za nim, ale už legálnejšou cestou, vybral sa aj najstarší syn s rodinou a aj dcéra s rodinou. Za peniaze čo získali odpredajom majetkov v Šíde, hneď si tu nakupovali domi a pochvaľovali si, že im je dobre. Roboty mali slušné a hlavne, že vraj majú aj duševný pokoj. Synovia sú stolári, nuž o robotu nebol tu žiadny problém. Pokoj sme však nemali my so starkou. Deti nám chýbali. Najmä vnúčatá. Raz, bolo to v nedeľu, keď starká navarila obed a keď sme si ku stolu sadali len sami dvaja, hlasne som povedal, o čom som už dlhšie, potajomky uvažoval a vypadá, že podobne to robila aj starká. „Takýto život nema cenu. Predávajme všetko a poďme aj my do sveta, za deťmi.“ Predali sme velikánsky dom, rozpredali role a synovi, tomu čo zostal v Šíde, kúpili sme jeden menší dom. So zvyškom peňazí sme šli do sveta. Do Austrálie. Aj my sme tu hneď kúpili rodinný dom, no tento, kde teraz bývame sme si už sami stavali a zvyšok peňazí sme rozdelili deťom.“
„V Juhoslávii, ako mäsiar, odrobil som si celých 32 rokov a tu, v Austrálii, v mäsokombináte „DON“, tam kde robia skoro všetci naší Slováci, odrobil som si ešte 8. Ani teraz, ako penzistovi, nie mi je zle. Keď si človek zvykne s peniazom hospodáriť, aj penzia stačí na slušný život, len moja starká mi staršne chýba. Už dávno odpočíva v tejto novej zemi. Nezadlho tam pôjdem aj ja. Hádam nás už konečne nikto nebude vyhaňať zo svojho, prehaňať a nadávať. Nikomu nebude vadiť, že sme Slováci a ako takí, nechceme rozumieť tým pánskym politickým hračkám. Hrob, miesto kde budeme, nebude nikomu chýbať a budem si odpočívať tam, kde sú skoro všetci naší Slováci. Na cintoríne v Brooklyne, či teraz je to vraj v Altone. Nebude nám už dlhá ani večnosť.“
„Dosiaľ som už prežil mnoho kráľov a prezidentov. Minul sa Franz Josef. Minuli sa králi Juhoslávie, minul sa aj Ante Pavelić a minul sa aj Tito. Žije ešte len táto moja posledná kráľovna, Elizabeta II. Ja som sa v tom mojom živote už dosť natĺkol a to ako cez monarchie, tak aj republiky, len nikdy som nepocítil, čo je to mať aj svoj vlastný štát. Ako sa žije vo svojom štáte. V takom štáte, kde by som už konečne nebol ani Tót a ani prisťahovalec. Tú skúsenosť nemam. Na Slovensku som nikdy nebol, ale aj na ten druhý svet, predsa len pôjdem ako Slovák. Ak aj tam majú včely, aj tam budem včeláriť. Možno aj so svojim otcom“.
„V Austrálii mám dvoch synov a jednu dcéru. Mám aj šesť vnúčat a len zatiaľ aj 11 pravnúčat. Keď ma tak občas navštívia, vidím, že za sebou predsa len niečo zanechávam a som šťastný.“
„Bezbožný som nikdy nebol. Ani v čase, keď nám tam v Šíde chceli zo slovenského evanjelického chrámu urobiť sýpku na pšenicu. Chrámu som sa držal aj v mladosti, aj v Šíde a aj tu. Ako financiami, tak aj dobrovoľnou prácou prispel som ako pri výstavbe nášho slovenského chrámu, tak aj spolkového strediska. Na Dolnej zemi pri živote nás držala jedine naša evanjelická cirkev a naše slovenské spolky. Každý na svojom poli. Táto zdedená skúsenosť, vyskúšaná skúsenosť vplýva na mňa aj teraz. Viem si rozhraničiť, kto má orať na ktorom poli. Ako všetci, tak som sa aj ja zapojil do snažení našich vodcov a verím, ak to tu nikto nesprple, tak na juhu južných morí Slovák bude ešte dlho žiť.“
„Futbalovať, cvičiť, to už nemôžem. Voľakedy som však bol aj aktívnym členom lokálneho Sokola. Sily mi postačujú ešte len na občasné návštevy do kostola a v spolku som už rokami nebol. Nechto robia mladší. Keď tak vidím dorastajúcu Slovač, abčas sa zamyslím: „I vedľa všetkých otrasov a trampôt čo mi život priniesol, predsa som ešte stihol vyorať aj brázdu a zasiať nejaké semiačko aj na poli národnom.Pozri sa človeče okolo seba a uvidíš. Oplatilo sa ti žiť. Aj keď ti iní brali, ty si na cudzie nesiahol. Tvoje mozoľnaté dlane dorobili ešte aj na rozdávanie. Aj to je životný úspech a spokojný som.“
...................................................................Ján Kulík – 1995.
Tento rozhovor s apkom Peškovým som mal v 1995. roku. Od vtedy sa toho veľa nezmenilo. Zostarel. Je nevládny a museli ho dať do ošetrovne. Potrebuje 24 hodinovú opateru, ale duševne je ešte vždy čulý. Nedá sa. Kedy si ľahne vedľa svojej starkej a kedy spolu s otcom začnú včeláriť, len sám Pán vie.
Medzičasom dorástli vnukovia. Obaja zakočili vysoké a dorastajú aj pravnúčatá. Aj títo postupne odchádzajú na vysoké, takže starký môže byť spokojný. Jablká nepadajú ďaleko od stromu. Na dovažok, zatiaľ mu aj všetci pravnukovia celkom plynule hovoria aj po slovenský. Niekoľkí sú aj umelecky nadaní, nuž o takých 10 rokov uvidíme, koľko sa aj Austrália spozná s priezviskom tohoto poctivého Slováka, čo v živote nevidel Slovensko.
...................................................................Ján Kulík – 2006.
Do Austrálie neprišli len mladí ľudia. Bol tu aj celý rad už šedinami poznačených Slovákov. Na tej neustálej ceste k juhu, nasledovali si deti a tak medzi nami sme mali aj zopár bývalých legionárov Československa a aj mnoho bývalých partizánov Juhoslávie. Posledný legionár nás opustil len pred dvomi rokmi. Aj rady partizánov sa poriadne prerieďujú. Odchádzajú na večný odpočinok.
„Rodina Pešková pochádza z Hložian. Kde nám je však ten pravý pôvod, to už neviem povedať, ale keďže hložančania sú prevažne z Novohradu, Hontu, Peštianskej stolice a časť aj zo Zvolena a Nitry, nuž tam niekde sú aj naše korene.“
„I vedľa na túto dobu povestnej plodnosti Slovákov, Hložany nejak nenapredovali. Dosiahol sa určitý počet a tu sa to zastavilo. Dosiahol sa počet, čo chotár mohol vychovať. Zvíšní, tí chudobnejší, odchádzali z dediny a inde si hľadali svoje šťastie. Išlo sa hlavne na druhú stranu Dunaja, do Sriemu, ba až aj Slavónska a tu si už buď zakladali nové dediny, alebo sa osádzali v menších pôvodne srbských, alebo chorvatských.“
„Veľká časť tzv. rovného Sriemu a Slavónska mali ešte dostatok pôdy. Bolo tam ešte vždy mnoho pustatín, lebo nebolo Slovákov. Nemal kto to zúrodňovať, obrábať. I keď tá pôda už nie je taká úrodná ako v Báčke, predsa sa z nej dal vyťažiť slušný život. Do týchto krajov sa vybrali aj môj otec. V Hložanoch odpredali to trochu pôdy a poď do Sriemu, do dedinky Grábovo. Hneď si zakúpili až 42 jutár pôdy a začali gazdovať. Zgazdovali na jeden pekný dom a nás, spolu 5 detí. V tom čase, v tej dedinke bývalo asi 150 srbských a až 30 slovenských rodín. Gazdovstvo napredovalo, ale... no prišla vojna. Prvá svetová vojna. Otec narukovali do Rakúsko – Uhorskej armády.“
„Mal som asi 5 rokov, keď otec naposledy prišli domov, na „urláb“. Vtedy som ich videl poslednýraz a aj dnes, po vyše 70. rokoch sa na to pamätám, ako keby to bolo včera.“
„V humne sme mali včely, Mnoho úľov. Včelárenie bolo otcovým koníčkom a do domu prinášalo slušný peniaz. Otec si zastali pri včelách a hovorili: „ Syn môj, ak sa nevrátim z vojny, staraj sa o tieto včely. Sú tvoje. Ak sa ty o ne budeš dobre starať, aj oni sa postarajú o teba. Nikdy nebudeš mať nedostatku“. A tak som po otcovi zdedil tie včely, lebo o dva týžde otec zahynuli na ruskej fronte. Od toho dňa a hľa až po dnes, aj tu v Austrálii, v tieto dni už hlbokej starosti, žijem s včelami. Oni sú mi jediný majetok a najväčšia pamiatka čo som zdedil po otcovi.“
„Nezadlho po otcovej smrti do dediny prišiel ďalší telegram. Zahynul aj manžel sesternici našej matere. Táto materina sesternica, ako ten telegram prečítala, tak tam na mieste odpadla. Mať pritúlili aj ďalšie dve siroty a už nás bolo v dome sedem sirôt“
„Vojna sa zakončila. Rakúsko – Uhorsko sa rozpadlo. Nás pridelili ku Srbsku a títo už aj začali sem dovážať svojich bývalých dobrovolníkov a nás, akože bývalých nepriateľov, Švábov, začali vyhaňať von z dediny. Veď otcovia nám bojovali a aj hynuli na opačnej strane. Okrem troch rodín, Čapeľova Vrškova a Zelenákova, všetkých nás vyhnali.“
„Mať zbalili do voza 7 detí a vydali sa na cestu. Prišli sme do Lúgu. Do najmladšej slovenskej osady vo Vojvodine. Zakladali ju len v 1902. roku a aj tu žilo hodne hložančanov, ba našli sa aj príbuzní. Osadili sme sa tu v 1920. roku. Bez otca, chudoba nám sedela za vrch stolom. Konečne aj ostatným lužanom najčastejším hosťom bola chudoba.“
„Ako 13 ročný chalan, vydal som sa do sveta. K Dunaju. Sledujúc jeho tok, dostal som sa až k Novému Sadu. Bez peňazí, hladný, špinavý. Cez deň som sa potuloval mestom a hľadal nejakého majstra, čo by si ma vzal za učňa. Nenachádzal som nikoho. V odpoludňajších hodinách som krúžil tržnicou a zo smetiska som si vyberal nahnité jablká, možno nejaký zemiak, či aj odhodenú kôrku chleba. Po takejto večeri zase som išiel k Dunaju a tu, v mäkkom piesku som nocoval. Z večera to bolo aj dobre. Piesok bol teplý, ale nad ránom som sa triasol, ako osika. V jedno takéto ráno ma tu našiel jeden novosadský Nemec, mäsiarsky majster a pritúlil ma. Začal som sa učiť remeslu, avšak po roku tento majster umrel. Majstrovna ma ešte nejaký čas držala, ale keď na dvere položili zámku, pobral som sa ďalej. Mal som v už v ruke môj budúci chlieb a roboty, pracovné miesta ľahšie prichádzali. Ešte nejaký čas som robil v Novom Sade, ale skoro som už bol aj v Hložanoch, v Číbe, v Petrovci, ba aj na Jadrane, v Rijeke.“
„Keď som bul už v rokách na ženenie, zase tu bol Sriem. Manželku som si našiel v Binguli, v ďalšej našej poloslovenskej osade, ale usadili sme sa v Lúgu. Zase sa začali kopiť mračná vojny. Občas ma volali do armády, takže do konca vojny, v rozličných armádach som strávil vyše 7 rokov. Pôvodne som narukoval do juhoslovanskej kráľovskej armády a tu ma to zastihlo. Ako armáda, tak aj krajina sa rozpadli. Lúg sa stal súčasťou Chorvatska a ja, no navliekli mi rovnošatu domobrana a zase som bol vojak.“
Cez deň si v týchto sriemských kopcoch vyčíňali ustašovci, cez noc partizáni a my sme len trpeli. Pamätám sa, ako v jednu noc do domu hostinského Jána Šimku prišli partizáni a dožadovali si až 100 000. Dostali. Na druhú noc si prišli pre ďalších 100 000, no v dome pána Šimku už bolo len 70 000. Kým jeho manželka bežala do susedov, aby si požičala chýbajúce peniaze, chudáka Šimku zastrelili. Z pištole mu strelili nejak pod oko, takže hneď neskonal. Nejak cez dvor som sa dostal k nim a podarilo sa mi stiahnuť ho dnu, do izby. Vyložil som ho do voza a tu ten chudák, v strašných mukách čakal do rána. Čakal na syna, lesného inžiniera v neďalekom Vukováre. Tento ho zaraz aj previezol do vukovárskej nemocnice, ale bolo už neskoro. Nezadlho na to aj umrel.“
„Okolie Lúgu sa len tak hemžilo partizánmi a ja, no na sebe som mal rovnošatu chorvatskej domobrany. Takú, akú mi tento nový štát navliekol. Bol som v podobnej situácii, ako aj môj nebohý otec. Aj ja som sa takto stal nepriateľom a rozprávka sa opakuje. V jeden deň do dediny zase prišli partizáni a obyvateľov vyhnali na ulice. Tu sa určovalo, koho z dediny sa má vyhnať.“
„Manželke dali pol hodiny na zbalenie detí a vecí. Zapriahla kone, do vozu pometala trochu šatstva a potravín, štyri deti a rodina bola zase bez streche nad hlavou. Na tom voze šla z dediny, do dediny, až konečne v tej štvrtej, v Šíde, nad nešťastnou ženou a deťmi sa zmylovala rodina krajanov Chovanových. K použitiu dostali jeden maličký starší domec čo stál vedľa gazdovstva. Tu, u Chovanov moja starká robila, pomáhala a preťahovala sa životom vojnových rokov.“
„ Teraz sa rozkladalo Chorvatsko a s ním aj jeho armáda. Vznikali akože oslobodené územia. Slobodným sa stalo aj územie, kde mi teraz žila rodina. Zvliekli mi uniformu domobrana, na hlavu dali čapicu s červenou päťcípovkou a už som bol aj partizán, ba až niečím, akože regulárny vojak slobodnej Juhoslávie a vyslali ma na front. Ani nie tak ďaleko. Hneď za Šídom sa sformoval tzv. sriemsky front. Na jednej strane bolo na tisíce Nemcov, ustašovcov, Bulharov... a na druhej my a čoraz viacej Rusov. Z prevažne Slovákov, niečo Rusínov a zopár Maďarov, štáb sformoval nejakú jednotku. Dospolu až 110 mužov a vyslali nás napred. Vyslali nás do pekla. Všade granáty, oheň, zem sa otriasala. Nemohli sme napred čo i jeden krok. Vracali sme sa a tu padol ešte jasnejší povel: „Mater vam totsku. Napred. Nema nazad.“ Ešte som počul aj posmešnú poznámku: „ A sada gledaj, kako Totovi ginu.“ A hynuli sme. Padali sme, ako muchy. Zo 110 mužov, zostali sme len dvaja. Dnes som už len sám a prvýraz v živote môžem niečo povedať aj o tejto vražde. Áno, bola to proste vražda. Inak to nemožno ani nazvať. Hádam som tu na žive už len preto, aby som to niekomu mohol povedať. Aby som s čistým svedomím mohol prejsť na ten druhý svet.“
„Ešte v čase vojny, v jej záverečných mesiacoch, armáda ma vyzliekla z rovnošaty vojaka a navliekla mi rovnošatu mäsiara. Pridelili ma ku šídskym mäsiarňam, lebo aj armáda musí niečo jesť. Tu som sa aj dočkal koniec vojny. Cez deň som mäsiarčil a odpoludnia som bol pri včelách. Med bol drahý a peniaz sme potrebovali. Od tých dobrých Chovanovcov som si ešte požičal aj nejaký peniaz a cez víkendy som občas odbehol do Srbska, alebo Bosny. Tu som nakúpil kone, neskoršie aj kravy a to som prehaňal do Nového Sadu. Predal som to známim mäsiarom a peniaze začali pribúdať. Rodina sa zase začala stavať na nohy. Znovu sme si kupovali zem a znovu sme si stavali rodinný dom. Znovu sme prerastali v nejakých zámožnejších gazdov a znovu tu bola závisť. Aj zo strany Srbov a aj zo strany Slovákov.“
„Hneď po vojne, do mäsiarní nám pridelili aj nejakého politického komisára. Tento sa pozeral, ako ťažko robím a dlho netrvalo, kým nepoznamenal: „Gledaj Tota kako radi. Tako mu i treba.“ Už som sa nemohol zdržať. Postavil som sa za svoju česť. Tento ľudový komisár však vytiahol revolver, oprel mi ho k čelu, ale moja hodina ešte nebola. Náboj nevystrelil. Počul som len zvuk spúšťa na chybnom náboji. Utekal som kadial bližšie. Ešte raz som počul jasný zvuk spúšťa na tom chybnom náboji. Zase mu to nevystrelilo.“
„Nejaký tam Slovák, Zátroch sa volal, prišiel ma narádzať, aby som vstúpil do strany. Pravda, komunistickej. Za ten podpis hneď aj dostanem až 8 jutár zeme. Odmietol som ho a dodal, že tých 8 jutár ja si viem aj poctive zarobiť. A aj som zarobil. Reku, ja do takej strany kde berú aj takých darebákov, ponevárov a opilcov, ako si ty, nepôjdem. A zase som bol v kaši. Zahlásil ma UDBE (vnútorná bezpečnosť). Až z Nového Sadu prišla komisia vyšetriť, čo som to ja za protiľudové nebezpečie. Na šťastie, vedúci tej vyšetrovacej komisie bol jeden náš lokálny Srb, kolonista z vlny po I.sv. vojne a dobre ma poznal ako z predvojnových, tak aj vojnových rokov. Vedel, že nie som žiadny „protištátny element“ , žiadny agitátor, sabotér a pod. Vedel, že som len robotný muž, čo sa s politikou nehrá, ale ona s nim. Keď sme si vymenili zopár slov, mňa prepustili a toho podnapitého udavača odohnali domov.“
„Roky mieru sme teraz trávili v Šíde a gazdovali sme. Jeden syn a dcéra sa osamostatnili. Našli si svojich životných druhov a keďže jablko nepadá ďaleko od stromu, aj im sa darilo. Ten mladší, ešte neženatý, vždy bol nejak nepokojnej povahy a jedného dňa aj zmizol. Dostal sa až sem do Austrálie a písal, že sa mu dobre vodí. Za nim, ale už legálnejšou cestou, vybral sa aj najstarší syn s rodinou a aj dcéra s rodinou. Za peniaze čo získali odpredajom majetkov v Šíde, hneď si tu nakupovali domi a pochvaľovali si, že im je dobre. Roboty mali slušné a hlavne, že vraj majú aj duševný pokoj. Synovia sú stolári, nuž o robotu nebol tu žiadny problém. Pokoj sme však nemali my so starkou. Deti nám chýbali. Najmä vnúčatá. Raz, bolo to v nedeľu, keď starká navarila obed a keď sme si ku stolu sadali len sami dvaja, hlasne som povedal, o čom som už dlhšie, potajomky uvažoval a vypadá, že podobne to robila aj starká. „Takýto život nema cenu. Predávajme všetko a poďme aj my do sveta, za deťmi.“ Predali sme velikánsky dom, rozpredali role a synovi, tomu čo zostal v Šíde, kúpili sme jeden menší dom. So zvyškom peňazí sme šli do sveta. Do Austrálie. Aj my sme tu hneď kúpili rodinný dom, no tento, kde teraz bývame sme si už sami stavali a zvyšok peňazí sme rozdelili deťom.“
„V Juhoslávii, ako mäsiar, odrobil som si celých 32 rokov a tu, v Austrálii, v mäsokombináte „DON“, tam kde robia skoro všetci naší Slováci, odrobil som si ešte 8. Ani teraz, ako penzistovi, nie mi je zle. Keď si človek zvykne s peniazom hospodáriť, aj penzia stačí na slušný život, len moja starká mi staršne chýba. Už dávno odpočíva v tejto novej zemi. Nezadlho tam pôjdem aj ja. Hádam nás už konečne nikto nebude vyhaňať zo svojho, prehaňať a nadávať. Nikomu nebude vadiť, že sme Slováci a ako takí, nechceme rozumieť tým pánskym politickým hračkám. Hrob, miesto kde budeme, nebude nikomu chýbať a budem si odpočívať tam, kde sú skoro všetci naší Slováci. Na cintoríne v Brooklyne, či teraz je to vraj v Altone. Nebude nám už dlhá ani večnosť.“
„Dosiaľ som už prežil mnoho kráľov a prezidentov. Minul sa Franz Josef. Minuli sa králi Juhoslávie, minul sa aj Ante Pavelić a minul sa aj Tito. Žije ešte len táto moja posledná kráľovna, Elizabeta II. Ja som sa v tom mojom živote už dosť natĺkol a to ako cez monarchie, tak aj republiky, len nikdy som nepocítil, čo je to mať aj svoj vlastný štát. Ako sa žije vo svojom štáte. V takom štáte, kde by som už konečne nebol ani Tót a ani prisťahovalec. Tú skúsenosť nemam. Na Slovensku som nikdy nebol, ale aj na ten druhý svet, predsa len pôjdem ako Slovák. Ak aj tam majú včely, aj tam budem včeláriť. Možno aj so svojim otcom“.
„V Austrálii mám dvoch synov a jednu dcéru. Mám aj šesť vnúčat a len zatiaľ aj 11 pravnúčat. Keď ma tak občas navštívia, vidím, že za sebou predsa len niečo zanechávam a som šťastný.“
„Bezbožný som nikdy nebol. Ani v čase, keď nám tam v Šíde chceli zo slovenského evanjelického chrámu urobiť sýpku na pšenicu. Chrámu som sa držal aj v mladosti, aj v Šíde a aj tu. Ako financiami, tak aj dobrovoľnou prácou prispel som ako pri výstavbe nášho slovenského chrámu, tak aj spolkového strediska. Na Dolnej zemi pri živote nás držala jedine naša evanjelická cirkev a naše slovenské spolky. Každý na svojom poli. Táto zdedená skúsenosť, vyskúšaná skúsenosť vplýva na mňa aj teraz. Viem si rozhraničiť, kto má orať na ktorom poli. Ako všetci, tak som sa aj ja zapojil do snažení našich vodcov a verím, ak to tu nikto nesprple, tak na juhu južných morí Slovák bude ešte dlho žiť.“
„Futbalovať, cvičiť, to už nemôžem. Voľakedy som však bol aj aktívnym členom lokálneho Sokola. Sily mi postačujú ešte len na občasné návštevy do kostola a v spolku som už rokami nebol. Nechto robia mladší. Keď tak vidím dorastajúcu Slovač, abčas sa zamyslím: „I vedľa všetkých otrasov a trampôt čo mi život priniesol, predsa som ešte stihol vyorať aj brázdu a zasiať nejaké semiačko aj na poli národnom.Pozri sa človeče okolo seba a uvidíš. Oplatilo sa ti žiť. Aj keď ti iní brali, ty si na cudzie nesiahol. Tvoje mozoľnaté dlane dorobili ešte aj na rozdávanie. Aj to je životný úspech a spokojný som.“
...................................................................Ján Kulík – 1995.
Tento rozhovor s apkom Peškovým som mal v 1995. roku. Od vtedy sa toho veľa nezmenilo. Zostarel. Je nevládny a museli ho dať do ošetrovne. Potrebuje 24 hodinovú opateru, ale duševne je ešte vždy čulý. Nedá sa. Kedy si ľahne vedľa svojej starkej a kedy spolu s otcom začnú včeláriť, len sám Pán vie.
Medzičasom dorástli vnukovia. Obaja zakočili vysoké a dorastajú aj pravnúčatá. Aj títo postupne odchádzajú na vysoké, takže starký môže byť spokojný. Jablká nepadajú ďaleko od stromu. Na dovažok, zatiaľ mu aj všetci pravnukovia celkom plynule hovoria aj po slovenský. Niekoľkí sú aj umelecky nadaní, nuž o takých 10 rokov uvidíme, koľko sa aj Austrália spozná s priezviskom tohoto poctivého Slováka, čo v živote nevidel Slovensko.
...................................................................Ján Kulík – 2006.
Ján Peška prednedávnom, ako 96 ročný. >>>
