11 marca 2009

Veľký piatok.

Kresťanský cirkevný kalendár III.

Vo „Veľký piatok“ , v piaty deň „svätého týždňa“ kresťania si spomínajú, ako deň ukrižovania svojho Spasiteľa, Ježiša Krista. Najstaršie zachované písané pamiatky hovoria, že už v II. st. n.l. vtedajši kresťania sa na tento deň postili a robili pokánie a už vtedy, začali považovať každý piatok, ako deň postenia sa.

V názve tohoto sviatku, ktorý Slovania nazývajú „Veľký piatok“, medzi kresťanmi vládne nejaká roztrieštenosť. Nemci to nazývajú „Karfreitag“, Angličania „Good Friday“ = dobrý piatok , Taliani, „Venerdi Santo“ = Svätý piatok, Francúzi „Vendredi saint“ atď. (Venerdi, vendredi = piatok a saint, santo = svätý.) Trochu ťažšie je vysvetliť nemecké „Karfreitag“ a anglické „Good Friday“.

Na Veľký piatok, či po ang. Good Friday nestalo sa nič dobrého. Aspoň pri letmom pohľade na same slovo „good“ = dobrý. Ukrižovanie Spasiteľa nebolo dobré. Skorej by sme povedali, že zlé, zákerné, podlé... Nevinného človeka, Syna Božieho, ako najväčšieho lotra, rozopäli na kríž. Potrvalo hodne rokov, kým sa medzi kresťanmi nezjavila idea, že to ukrižovanie, utýranie cirkevných martýrov neznamená nič iné, ako „dobrý“ skutok a pamiatka na utýraných martýrov sa začína chápať, ako „znovunarodenie sa do večnosti“. Ako inak aj mohli jednať? Nedalo sa a preto, na podiv divákov v Koloseume, kresťania, ako baránkovia, neraz s piesňou, išli ku svojej smrti, lenže v ich pojímaní, išli ku svojmu „znovunarodeniu sa do večnosti“. So spevom a modlitbamy, dívali sa do očí svojich vrahov, do očí šeliem a pokojne sa uberali ku trónu svojho Spasiteľa. Ich pokojnému odchodu sa divili diváci, divili sa patríciovia, lebo nevedeli pochopiť ich filozofiu večného života. Byť so svojim Vykupiteľom, so svojim Spasiteľom, vedľa trónu Všemohúceho... z čoho, ani to ang. „Good Friday“ nás nesmie diviť.

Nemci to majú, akože „Karfreitag“ a pri tomto názve sa zase musíme zamyslieť. Kar, jeho etymológiu si najdeme pri vchode „K“ (etymológia), kde sa spomína: Kar = pohrebná hostina, čo hneď musíme aj odhodiť, lebo Veľký piatok nie je dňom hostiny, avšak jeho východisko (lat. caritas = tma, vysoká cena, úcta, pocta, láska...) môže tu figurovať. Na tento deň sa vzdáva úcta umučenému Spasiteľovi. Východiskom môže byť aj str.h.n. kde karmen = žialiť, nariekať, lamentovať, smútiť, zármutok...

Slovenský „Veľký piatok“ v sebe neskrýva žiadne pozostatky pohanstva. Je celkom kresťanský názov, za ktorý, chceme, alebo nie, musíme vďačiť solúnskym bratom. Oni, ako zvestovatelia kresťanstva východného krídla, zanechali nám aj tento názov, ktorý je celkom bežný vo východnom krídle. Majú ho aj všetci slovanskí pravoslávni. Na tento „veľký“ deň, Spasiteľa sa ukrižovalo. Tento „veľký“ deň, „Veľký piatok“ v pojímaní kresťanov neznamená smrť, ale úvod do z mŕtvychvstania, úvod do večného života. Je to prvý krok v ideologickej ceste kresťanov.

Cirkevné obrady romokatolíkov, ich liturgia na Veľký piatok sa storočiami nemenila, kým v 1955. r. neurobili nejakú reformu, vylepšenie, s tým, že tam zaradili aj „Večeru Pánovu“ a že služby sa teraz začínajú o 3.h. odpoludnia, avšak mnohé zbori sa ešte vždy pridržiavajú aj „reformovaného“ poriadku, ktorý sa uviedol v čase reformačných zápasov. Tu sa služby začínajú presne na obed, o dvanástej hodine a trvajú do 15. h.

Trojhodinové veľkopiatkové služby sa konajú aj v chrámoch anglikánov, ako aj v chrámoch lutheránov, počas ktorých sa tradične prisluhuje aj „Večera Pánova“.

Ako iné cirkevné sviatky, tak ani Veľký piatok sa nevyhol najrozličnejším ľudovým tradíciam, poverám, čarodejstvu a pod. Každý kraj, každá osada ich mala nemalý počet. Robili sa preventívne opatrenia vôči účinkom zlých síl. Robili sa opatrenia, aby ľudia a statok nechoreli. Aby úroda bola hojná a pod. Tieto „zásahy“ na neviditelné sily pochádzali väčšinou z čias pohanstva. Nemohlo ich vytisnúť ani kresťanstvo. Mali hlboké korene. Boli súčasťou života ľudí, národa.

Dnes sa udivene pozeráme, ako si to tí, hlavne juhoamerickí Indiáni, alebo aj černosi, bývalí otroci, do kresťanstva vtisli aj ich pohanské zvyky a vôbec im to nevadí. Podobným procesom sme prechádzali aj my, lenže hodne skorej a v našom pojímaní kresťanských sviatkov, ani si už nevšímame tie „ľudové“ zvyklosti. Žijú nám, ale z nich sa stali akože kresťanské zvyky určitého regióna, národa, kultúry. Sú naším „kultúrnym dedičstvom.“

...................píše Ján Kulík

Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com