…pripravuje Ján Kulík
Heraldika je nesmierne obsiahla látka, téma. Erby vznikali stáročiami, na rozličných územiach, v rozličných kultúrach a stáročiami sa aj vyvíjali v duchu oblasti, na úrovni šľachty, nižších zemanov, „burgerov - meštiakov“, v cechoch... ba najnovšie, aj novo zbohatlíci „new money“ chcú mať nejaký erb, aby podčiarkli svoju dôležitosť (vo vlastných očiach). Poznal som jedného krajana (už je na onom svete), ktorého korene sú na Slovensku, pradedo prešiel na Moravu a on do Austrálie. Mal sa pomerne dobre. Bolo tu zopár obchodov v Austrálii, v Hong Kongu, v Malejzii, Indonézii..., nuž dal si vyhotoviť aj „svoj rodinný erb“. Zaplatil expertom a tí to vyhotovili a vysvetlili mu symboliku. Boli tam tri pštrosie brká (ako v erbe českého princa), zopár bežných symbolov a aj čierny panter (leopard), ktorý vraj znázorňuje jeho „skok“ zo „starého sveta“, v nový život. Celý večer ma „masíroval“ s jeho heraldickými znalosťami. Všetko vedel, okrem faktu, že rodinný erb sa nekupuje a že jestvuje aj registrát, kde veľmi dbajú, aby sa im neprešmikol tam aj nejaký erb z kategórie nášho krajana.
Všimnime si rytiera a jeho štít. Tu platí zákon, že: ako pravá strana štítu funguje tá, ktorá je na pravej strane rytiera. Ľavá strana je na jeho ľavej strane (všetko je opačne z hľadiska inej osoby). Tento rytier má pomerne jednoduchý štít, avšak v prípade, že štít „podľahol evolúcii“, aj tento sa delí na rozličné políčka, strany...
V súčasnosti, ako najpopulárnejšie podoby štíta sú tieto hore priložené. Horné dva sú „mužské“ štíty, kým dolné dva sú „ženské“ Diamantový sa používa v západnej Európe a v Taliansku, avšak Nemecko a krajiny strednej a východnej Európy ho nikdy neakceptovali. Občas vydané ženy siahnu aj po oválnom.
Prvé heraldické štíty mali podobu štítov, ktoré boli v bežnom použití na bojiskách, alebo pri turnajoch, avšak už v XIV. st. tratia na význame. Zbrane sa zdokonalili, ba postupne sa začínajú zjavovať aj prvé pušky, delá...ba po nešťastnej smrti cisára Maximiliána I. (1519) prestalo sa ich používať aj v rytierskych turnajoch. Zostali len v heraldike.
Na hornej ilustrácii máme podoby štítov z XII. a XIII. st. Celkom dolu je uhorský štít z XIII. st.
Štít sa z bojísk vytratil, a nasledovné storočia prinášajú jeho uplatnenie, ako rodinné, osobné, cechové... štíty. Ich podoba podlieha „móde“ – na bojisku by vôbec neboli funkčné. Cifrujú sa a podľa ich podôb expert hneď vie, odkiaľ sú a na ktoré storočie sa určitý štít vzťahuje.
Talianska renesancia prináša aj nové podoby, ktoré teraz nazývame „konské hlavy“, lebo obyčajne majú „zarezané“ miesta, čo by rytierovi malo slúžiť na položenie si kópie. Bežne sa nazývajú po nemecký, „Tartsche“.
Takýto štít mal aj pápež Pavol VI. (Všimni si ten stredný.)
Štít sa aj „dedil“ a aj toto bolo potrebné nejako vystihnúť. Napr. v Portugalsku vymysleli symbol aj na dedičnosť. Prvé dva štíty predstavujú dedičnosť po otcovi, alebo starom otcovi z otcovej strany.
Druhé dva sú po starej matere z otcovej strany.
Posledné tri predstavujú dedičnosť po matkinej strane. Všimni si, že dedičnosť po praslici je vždy v kantóne.
Prvý syn rytiera dedil otcov erb v nepozmenej podobe, avšak ďaľší synovia si do otcovho erbu museli priložiť určitý znak, aby sa vedelo, že kto je.
Niekde bolo zvykom, že si rod zlučoval dva štíty. Ku manželovmu, priložil sa štít rodu jeho manželky.
Ako vo všetkom, tak aj v heraldike, Poliaci majú svoj systém, ktorí sa podstatne líši od všetkých iných. Príslušníci netitulovanej šľachty si na štít môžu položiť aj kráľovskú korunu, ale táto na cípoch nesmie mať perly. Rovnaký štít môže zdieľať aj rad šľachtických rodov (spomína sa, že aj 500 rodov malo rovnaký štít), ktoré nemusia si byť vôbec príbuzné a ani farby totožného štítu nemusia byť rovnaké, ba aj klenot si môžu ľubovoľne vymeniť. Šľachtici sú si medzi sebou rovnakí a titulky, ako barón, gróf... mali hlavne cudzinci, najmä Nemci, Rakúšania, Rusi... Poliaci len náhodou získali nejakú titulku a aj tá väčšinou nebola dedičná.
Horná ilustrácia štítov je tiež typická poľská. Prvý je štít rodu Rogala, veľmi starý rod, ktorého pôvod je v Česku, ale už v XII. st. sa spomínajú, ako poľský rod a v XVIII. st. ako pruský rod. Cez tieto dlhé storočia, štít sa nemenil. Vždy sú tam rohy.
Druhý štít patrí rodu Leliwa.
Tretí štít patrí rodu Jastrzebiec – Bolesta, avšak má ho ešte vyše 550 rodov.
Štvrtý je štít rodu Sas.
Štít a erb Pilawa, ktorý má rod Lachowsky – Lászloczky – Moskorzewski a Potocki. Z mien jasne vidieť, že tu ide hlavne o pôvodne cudzincov a na štíte je umiestnený „apoštolský kríž“, ktorý nájdeme hlavne na ruských a uhorských štítoch.
============
Uhorské štíty sa tiež podstatne líšia od západoeurópskych. Svojim výzorom sledujú západnú „módu“, avšak insignie sa podstatne líšia. Nachádzame tam namaľované rozličné zvieratá, vtákov, rastliny, slnko, hviezdičky, mesiačiky, šable, odťaté turecké hlavy, ba aj drakov a pod. V mnohých figuruje aj trojvŕšie. Občas nájdeme aj importované znaky dedičnosť (hviezda, mesiac, ruža, kríž...), prilba a aj korunka. Vlastne korunka je na výnimku všade, avšak aj tu platí pravidlo, že aj šľachtici bez titulu si do erbu mohli položiť aj korunku a to aj perlovú, ale ak tam mali aj prilbu, takúto tam už nemohli mať.
Znalci hovoria, že v uhorských štítoch tie rozličné zvieratká, vtákov... máme preto, že starí Maďari pri svojom ťažení do strednej Európy už vtedy si na štít maľovali „ochranný“ znak, rodový totem a toto nezaniklo ani po usadení sa, ba čo viacej, aj zotrvalo. Ak v Uhorsku aj nájdeme nejaký „západný štýl“, tak určite to nebude na štíte domorodého šľachtica, ale došlého cudzinca. Ďalšou zaujímavosťou je, že tu nájdeme aj slnko, mesiačik, ba aj hviezdičky, čo pôvodne predstavovalo totem a len hodne neskoršie (v jednotlivých prípadoch) nastáva posun na znaky dedičnosti. Slnko a polmesiac tradične bol ochranným totemom Sikulov.
Rodinný erb Tamáska de Barancs. Kto bol tento pán, neviem, ale sám štít udáva „módu“ Nemecka zo XVI. st. a zaujímavé je, že v štíte má aj barana. Odtiaľ asi odvádza aj svoje meno.
Tento štít patrí rodu Prónay de Tótpróna et Blatnicza. Aj tento štít je v štíle nemeckého zo XVI. st. Na ňom je žeriav(?), avšak zaujímavé je samé meno nositeľa. Tótpróna et Blatnicza. O akého šľachtica tu ide?
Štít a erb rodu Harsányi de Sárospatak et Kisharsányi. Tu jasne vidíme štít „mužský“ a jeho podoba nás upomína na XII. st. španielskej módy, čo sa v XVII. st. vyvinulo v uhorský štít. (Viď podoby štítov.) V samom erbe máme štít, prilbu, korunku, ale aj rytiera so šabľou, ktorý v ruke drží zoťatú hlavu Turka (z nej kvapká krv – častý motív) a stojí na trojvŕši.
Štít a erb najskôr siahajú do XVI. až XVII. st. Tento motív sa v erboch uhorskej šľachty neustále opakuje a to, ako v podobe celého rytiera, tak aj v symbolickej podobe obrnenej ruky, v nej je šabľa a na nej (už nezáväzne) je aj turecká hlava.
Uhorské dejiny XVI. a XVII. st. poznačené konštantnými vojnami s Turkami, ktorí (aj v mene) islamu, už klopali na brány Viedne. Uhorsko, z väčšej časti bolo úplne okupované (aj Budapešť). Neustála vojna trvala celých 150 rokov a toto sa odrazilo aj na štítoch. Vraj celých 15% uhorských štítov, erbov má tam krvácajúcu hlavu Turka. Po úspešne zakončenej zrážke (vyhranej bitke), často bývala aj slávnosť udeľovania titulu šľachtica. Neraz sa tu našlo aj vyše 100 bojovníkov, čo odrazu dostali povýšenie do stavu šľachtica a jeden spoločný štít. Spomína sa aj extrémny prípad, kedy princ Štefan Bocskai odrazu udelil titul až 9254. žoldnierom (1605. rok). Mnohí z nich mali svoje erby od skorej, avšak aj dnes je vyše 2000 potomkov, čo sa pýšia zásluhami svojho predka, cudzineckého žoldniera.
Podívajme sa na štíty, erby uhorskej šľachty. Čo z nich vyčítame?
Štít a erb rodu Althan Adolf (1574 – 1636). Už pri prvom pohľade vidíme, že tento rod prišiel z „cudziny“ a priamejšie, zo Švábska a to ešte v XVI. st. V 1608. roku rod bol povýšený do kategórie grófstva. A. Altham bol veliteľom Ostrihomského hradu. Pôvodne bol protestantom, avšak prestúpil na katolícku vieru a vtedy si aj zvolil meno Michal a od toho času ho nájdeme pod menom Michal Adolf Althan. Samé meno, ako Adolf, neznamená nič iné, ako „starý vlk“, no podľa pravidiel Uhorska, v erbe nemá vlka, ale farby Rakúska. Všimni si, že jeho korunka je perlová a stojí nad prilbou.
Stal sa z neho horlivý katolík, nuž pravda mal aj mnoho detí a to, ako z prvého, tak aj z druhého manželstva a ako odvetu prostentom, založil aj dva jezuitské domy – v Košiciach a v Spišskej Novej Vsi.
Erb rodu Baláša. Tento rod je v listine doložený ešte v XIII. st. Jednotliví členovia získali vysoké hodnosti, ako barón, gróf... o ich erbe vieme len málo a určité pamäti nachádzame len z roku 1572.
Štít je červený, na ktorom je čierna zubria hlava so zlatými rohami. Po pravej strane je zlatá hviezdička a po ľavej strieborný mesiac. Tu sa musíme zamyslieť. Máme na štíte totem, alebo symbol dedičnosti? Ide tu o inkorporovanie „západnej“ symboliky, alebo relikviu po starých Maďaroch? Áno, neraz na štítoch, v erboch nájdeme aj ľalie, ružičky, kríže, krúžky... Okolo štítu
Balašových sa vinie drak, čo nám oznamuje, že niekto z predkov bol členom „Dračieho radu“, ukrutný, najvýznamnejší oddiel v bojoch s Turkami a členmi toho pluku mohli byť len baróni. Tohto draka nájdeme v mnohých štítoch, lebo poldruha storočná vojna o existenciu a ďalšie storočie o konsolidovanie sa, je zachytená aj tu.
Štít Gabriela Bethlena, pôvodom zo župy Temešskej (dnešné Rumunsko). Genealógovia sa snažili vznik rodu položiť do doby kráľa Štefana I. ale nejako im to nevyšlo, lebo ich rod sa hlási len niekde začiatkom XIV. st. O evolúcii a rozličných adaptácií štítu a erbu nebudeme hovoriť. Predsa je to skorej historiat rodu a nás zaujíma viacej sama symbolika. Na fotke vidíme pôvodný erb rodu. Dve labute prestrelené strieborným šípom, ktorý smeruje z prava, do ľava. Tento erb im udelil kráľ Žigmund v roku 1420. Okolo štítu sa ovinul drak, symbol Dračieho radu.
Ďalší štít, ale už oválnej podoby patrí mladšiemu bratovi, Štefanovi Bethlenovi. Aj tu sú dve labute, ale už im pribudol aj chochlík, šíp smeruje z ľava, na pravo, erb je ovinutý vencom a je tu aj ďalšia zaujímavosť. Na samom vrchu ovalného štítu je kríž, čo podľa západného spôsobu má znamenať 8. syna a predsa, Štefan je len dva roky mladší od Gabriela. Na venci zase vidíme štyri heraldické ružičky a tieto v heraldike znázorňujú 7. syna.
Štít Jána Daloša, bol doložený niekde v roku 1618? - 1620? – 1637? Podoba štítu nás upomína na maďarský z XV. storočia a ruka so šabľou zase na boje s Turkami. Hviezdička a mesiačik môžu mať ako totemový význam, tak isto môžu znamenať aj boj s islamom.
Dávid Ján bol doložený v rokoch 1593 – 1621. Rod pochádza z Turčianskeho Petra. Už v XIV. st. získali majetky aj na Orave (Istebné – Dolný Kubín). Zomrel bez potomkov.
Predpokladá sa, že Dávidovci a Zátureckovci mali spoločného predka a z toho aj spoločný erb. (*Prvým učiteľom v novozaloženom Petrovci bol Daniel Záturecký. S. Štarke, petrovský kňaz, pôvodom z Turca o D. Zátureckom napísal, že asi bol zemianskeho rodu.)
Priložená ilustrácia je už novšieho dátumu. Starší erb bol trochu iný. Štít bol delený a vo vrchnom modrom poli je čierny medveď, ktorý pred sebou nesie listovú zlatú korunu. V pravom hornom rohu bolo zlaté slnko a v ľavom, strieborný polmesiac. Dolná polovica štítu je strieborná a v nej je zelené trojvŕšie, z ktorého vyrastajú tri ruže. Dve krajné boli strieborné a prostredná bola červená. Neskoršie sa erb Dávidovcov trochu pozmenil (hádam kvôli dištancovaniu sa dvoch rodov) a vypadá takto, ako na priloženej ilustrácii. Ruže sú červené, slnko zmizlo, nahradila ho hviezda...
Dávidovci sú jeden z najstarších turčianskych rodov, takže môžeme predpokladať, že mali ešte starší erb – možno len medveďa.
Zaujímavé je, že v tom staršom erbe mali polmesiac a slnko, akože štítny totem Sikulov. Ako sa im tam dostal?
Erb Beňadika Ďurkovského, ktorého častejšie stretneme pod menom Gyürky, avšak jeho priezvisko a i prídomok je odvodené z názvu obce Ďurkovce (okres Lučenec). Sám erb trochu odskakuje od „normálnych“ uhorských. Je tam len červená a biela farba. Prilba, korunka a hviezda sú zlaté. Štít sa zanáša na uhorský z XV. st. ale je už v trochu modernejšej podobe. Na štíte vidíme bežný polmesiac a hviezdu, no tu je aj luk so šípom. Luk má „ázijskú“ podobu a takýto sotva nájdeme na štítoch západnej Európy. S niečím podobným som sa stretol len pri štíte fínskych provincií Savolax a Kuopio län. V Európe skorej nájdete kušu, sekeru meč, kópiu... Rod bol doložený v rokoch 1607 – 1618, takže aj tu je obrnená ruka a zakrívená šabľa – boj s Turkami.
Erb Friedricha Sékeľa (umrel roku 1614). Pôvod mu je v Sedmohradsku a bol v rodinnom styku s Turzovcami. Aj tento erb sa líši od bežných uhorských. V prvom rade sám štít, jeho podoba upomína na XIII. st. čo nájdeme hlavne v západnej Európe. Sám štít je naklonený, rozdelený zlatým brvnom, dolu má zelené trojvŕšie z ktorého vyrastá strieborný vlk. V horných uhloch sú umiestnené zlaté hviezdičky, no chýba tu strieborný polmesiac. Na štíte je postavená kolčia prilba, nad ňou je zlatá korunka a z nej vyčnievajú orlie krídla a tieto, podľa pravidiel, môžu byť jedine zlatomodré. Plášť je purpurový, čo jasne poukazuje, že toto je erb baróna. Vnútro plášťa je podšité hermelínom.
Podľa všetkého vypadá, že toto už nebude pôvodný erb rodu. Pozmenil sa a to najskôr z faktu, že jedna vetva rodu sa presunula do Štýrska a tu sa do erbu vkradli aj germánske elementy, kým zase nevymizli z neho ani uhorské. Konečne, aj majiteľ tohto erbu sa podpisoval, ako Fridericus Zekell.
Erb rodu Thurzových / Turzových. Jeden z najznámejších a aj najbohatších feudálnych rodov na Slovensku. Rod vyšiel z dedinky Betlanovce, na Spiši, kde pôvodne patrili medzi drobnú šľachtu. Keďže Spiš bol z veľkej časti osídlený prisťahovalcami, kolonistami z nemeckých krajov, podľa zachovaného štítu, erbu, môžeme predpokladať, že aj Thurznovci sú potomkami tých kolonistov, lebo sám erb nemá elementy uhorskej šľachty. Viacej sa podobá nemeckým. Štít je v podobe z XIII. st. ale sa líši od dobovej uhorskej podoby. Na dôvažok, je tam aj lev, čo v domorodých uhorských erboch chýbalo a aj farby sú cele iné. Zlatá a červená. Štít je rozdelený. V hornej polovici je zlatý dvojchvostý lev, kým v dolnej sú tri červené ruže, kde môžeme predpokladať, že pôvodne tam bol iba lev a „ústupok“ Uhrom sa urobil pridaním tých ruží, znakom dedičnosti, lenže sú tam tri, ako na skoro všetkých uhorských erboch, takže nekonajú tú funkciu, akú (a aj to len neskoršie) konali v západnej Európe. S touto podobou erbu sa stretávame od roku 1493. Klenotom erbu je zase dvojchvostý zlatý lev so zlatou listovou korunou na hlave.
Tu sme ani zďaleka nevyčerpali všetku symboliku rodinných štítov, erbov... Ak v rodinnom archíve máte niečo podobné, buď sa sami dajte na študovanie symbolov a tu odporúčam knihu „Heraldry – Customs, Rules and Styles“. Autorom je Carl – Alexander von Volborth, ktorý sa narodil v Nemecku, súčasne je maliarom umelcom a posledne žil v Antwerpe, v Belgicku. Dočasne žil aj v USA, kde bol aj profesorom univerzity. Je členom l`Acad`emie Internationale d`Heraldique. Aj pôvod má impozantný: nemecko – rusko – anglický. Poslúžil som sa jeho vydaním z roku 1983 – Omega Books Ltd, Hertforshire, ako aj knihou „Rodové erby na Slovensku – I.“, autor Doc. PhDr. Jozef Novák, CSc. Vydavateľstvo Osveta – 1980.
…pripravuje Ján Kulík
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára