03 marca 2009

Kresťanský cirkevný kalendár I.

Prečo sa neje mäso na popolcovú stredu“? bola priama otázka niekoho, čo si hľadal vysvetlenie na určité veci, zvyky v kresťanskom cirkevnom kalendári.

Kresťanský cirkevný kalendár I. prešiel svojou evolučnou cestou, kým sa ustálil v podobe, akú máme dnes. V kultúrach krajín a národov Stredomoria a Malej Ázie, ale aj vôbec v kultúrach Indoeurópanov, jar znamenala znovuožitie prírody, začiatok nového ročného cykla života, znovunarodenia sa... z čoho vzniká aj idea „večného života“. Vidíme to v už aj v predkresťanskej dobe. V najrozličnejších sviatkoch starých Grékov, Rimanov a ešte skorej, v starom Babylóne... Keď umrel Nimród (Gen. 10:8,9 „Kúš splodil Nimróda, ktorý bol prvým mocnárom na zemi. Bol údatným lovcom pred Hospodinom...) jeho telo podľa rozkazu menželky Semiramis, rozsekali, spálili a popol rozoslali aj do najvzdialenejších kútov krajiny. Keď Semiramis nezadlho porodila syna Tummuza, nie len ona, ale všetci verili, že sa Nimród znovunarodil a pravda, tvrdilo sa, že na svet, zázrakom, prišiel vykupiteľ. O tomto sa dozvedáme z pera Alexandra Hislopa, čo ešte neznamená, že tu ide o nejaký izolovaný mýtus, ale o chápanie človeka v širšej zemepisnej a kultúrnej škále. Podobný prípad najdeme aj v Biblii, „Sudcovia“ 19:25-29, Sam. 11:7.

U nás, aspoň nemame o tom žiadne písané pamiatky, podobné krutosti, opletené s nejakým mýtusom, neboli. Vynášala sa Morena, rodila sa Vesna atď. rok, za rokom sa otáčal. Veľkonočný zajačik a vajíčko, tiež v sebe skrývajú hlbokú symboliku. Ako sa rodí nový život? Najlepšie to vidíme pri vajci. Vykľuje sa a preto v najrozličnejších mýtusoch sveta stretneme sa s pôverou, že svet sa vykľul z vajca, symbolom mnohých antických bohov bolo práve vajce... kým zajace sú obdarené výnimočnou schopnosťou regenerácie. Rodia sa, "ako zajace". Hlavne na jar, keď je tu dostatok mäkkej trávičky. Práve z tohoto neobstojí snaha austrálskych "zelených", aby sa tunajším symbolom Veľkej noci stalo austrálske zvieratko bilby. Podobá sa na zajaca, má dlhé uši, ale v procese regenerovania, je pri spodine. Hrozí mu zánik, nuž aký by to bol symbol vitality, regenerovania? V čase súčasnej Veľkej noci, európske národy z predkresťanskej Európy, tiež mali svoje najrozličnejšie sviatky a chtiac, nechtiac, dostali sa aj do kresťanstva. Márne sa cirkev snažila o ich eliminovanie. Mali hlboké korene. Vidíme to, okrem iných rečí, hlavne v angličtine. (Čiastočne ju pozná skoro každý.) Pomenovania dní týždňa majú vyložene predkresťanskú etymológiu, či nazvali by sme to aj pohanskú. O nič lepšie nepochodila ani "Veľká noc - Easter". Tento názov (v nemčine Oestern) svoje východisko má v mene starej ger. bohyne Eostre( germaský Austrón), ktorej slávnosti sa poriadali v čase jarnej rovnodennosti. Podobne je to aj ang. termíne pre veľký pôst = Lent. (St.h.n. lengiz, nem. lenz - súč. Fastenzeit, str.h. lenta..)Všetko vychádza z ger. slova pre dĺžku, dĺženia sa dní.

Pôst, veľký pôst sa začína „Popolavou, Popolcovou“ stredou, čo je 6 ½ týžňov skorej Veľkej noci a zase tu máme „záhadné“ číslo 40 (dní), lebo nedele sa neberú do úvahy. (Viď „Meru ôsme roky“), čo má predstavovať Ježišovo postenie sa v púšti, v divočine. (Vo východnom krídle kresťanov, Pôst sa začína 7 týždňov skorej od spomínaného a končí sa 9 dní skorej Veľkej noci). 40 dní „Veľkého pôstu“ nezahŕňa soboty a nedele. Vtedy je povolené odbočenie.

Aj „Veľký pôst“ prešiel svojou evolučnou cestou. V prvých storočiach kresťanstva, zákony pôstu boli štriktné, podobne, ako sú aj dnes medzi pravoslávnymi. Povolené bolo iba jedno jedlo denne, večera, ale tam nesmelo byť: mäso, ryba, vajcia, maslo... Východné krídlo aj dnes ešte zakazuje víno, jedlé oleje, mliečne výrobky... kým západné krídlo kresťanstva je dnes „zhovievajšie“. Tejto relaxácie, počas II. sv. vojny podľahla aj rimokatolícka cirkev. Určilo sa, že jedine „Popolavá, Popolcová“ streda budú dňami štriktného postenia sa. Akoby aj nie, keď počas II. sv. vojny vojaci katolíckeho náboženstva začali až masove prechádzať na protestanizmus.

Medzi Francúzmi aj dnes máme „Mardi Gras“, čo neznamená nič iné, ako „mastný utorok“, deň skorej „Popolavej“ stredy. Týmto sviatkom (festivalom) sa zaznamenáva koniec „predpôstných“ dní. Angličania to nazývajú „Shrove Tuesday“, čo znamená, „Spovedný utorok“. V tento deň, tam v ďalekom stredoveku, ľudia išli masove na vyspovedanie sa, aby boli pripravení na pôst. „Popolavá, Popolcová streda“ za svoj názov vďačí starému rímskemu zvyku, keď sa konvertov na kresťanstvo obliekalo do šenného rúcha, do vrecoviny, posýpalo popolom (asi „silný krst“pozostatok po zoroasterizmu, kde sa „krstilo“ nie vodou, ale ohňom / popolom) a v „Zelený štvrtok“ sa ich uvádzalo do kresťanského zhromaždenia, do kresťanskej spoločnosti. Niekde, v čase medzi VII. a X. st. od tohoto zvyku sa upúšťa, ale nie celkom. Teraz nastala doba posýpania popolom celého kresťanského zhromaždenia. V súčasnosti, medzi rimokatolíkmi podoba tohoto zvyku, tohoto ceremoniálu trvá aj dnes. V deň „Popolavej“ stredy, katolícky kňaz svojim veriacim na čele robí krížik z popola, ktorý sa získal z minuléj, vlaňajšej nedele, „Palmovej, Kvetnej“, upálením listov palmy. Úzadie praxe postenia sa. Od najstarších dní ľudskej civilizácie, každý šamán, žrec, praktikoval svojdruh pôstu, lebo len tak sa mohol „priblížiť ku vyšším silám“. Akoby aj nie, keď pri svojich ceremóniach vdychoval rozličné dymi, výpari... padal do transu a „veštil“ budúcnosť. Prípad, kedy sa ten, či konkrétne tá, jasnovidka nepridržiavala predpísaného zvyku, máme zaznamený v st. Grécku, v Delfách. Tam si po radu chodili všetci Gréci, avšak veštkyňa, skorej svojho veštenia, musela sa postiť až 7 dní, ale stal sa prípad. Nečakane tam prišiel významný Grék a žiadal si veštenie. Márne ho odmietali. Voľky, nevoľky, museli pristať a „kňažka“ si sadla na „trón“, ktorý bol rovno nad škárou, z ktorej vychádzali omamné plyny a začala veštiť. Nedokončila. Z „trónu“ vyskočila a utekala. Rovno pri dverách chrámu padla do kómy a umrela veľmi ťažkou smrťou. Vraj preto, že neposlúchala božský rozkaz. Gréci nám zanechali aj ďalšiu „prax“. Uchádzači o vedu ránhojiča Asclepiusa sa tiež postili, lebo len tak, vo sne na prázdy žalúdok, boh mi odokryje tajomstvá liečenia. Tento zvyk nebol ohraničený len na „starý“ svet. Praktikovali ho šamáni aj v „novom“ svete, v Amerike, ba vôbec po celom svete. Malo to svoj cveng. Pre dobro súkmeňovcov, šamán sa „obetoval“ a za jeho „obetu“, ľud ho obdarúval. Ten dar najčastejšie bol v podobe jedla. Nemusel robiť. Len sa hostil. V náboženstve zoroasterizmu, pôst bol hriechom. Zakazovalo sa ho, lebo hladovanie človeka nezosilní v boji, zápase s nedobrom, diablom. Judaizmus, naopak, mal až niekoľko sviatkov „pôstu“, ako „Yon Kippur“ a pod. Kresťanstvo, ako východisko má (čiastočne) judaizmus, avšak na II. koncile Vatikánu (1962 – 65) sa povolila praxa „osobnej vôle“, takže „pôstom“ sa stáva len „Popolcová streda“ a „Veľký piatok“. Muslimáni to majú štriktnejšie. Počas ich „Ramadánu“ nikto nesmie nič jesť. Od svitu, do mraku. Keď zapadne slnko, nastáva hostina. Dúfam, že som aspoň trochu vysvetlil, prečo sa v „Popolcovú stredu“ nesmie jesť mäso. Pravda, všetko sa dá vysvetliť, vysvetľovať, aj širšie, ale podstata zvyku, tým sa nič nezmení. Podstata je rovnaká, stabílna.

Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com