Kresťanský cirkevný kalendár II.

Zelený štvrtok.

Kresťanský kalendár za týchto 2000 rokov, tiež prešiel svojou evolučnou cestou.Základ mu je v  judaizme, ako napr. že týždeň má 7 dní (planetárny sedemdňový týždeň astrológov) , avšak židovský kalendár, ako prvý deň týždňa berie nedeľu , kým kresťanský týždeň sa začína pondelkom. Nedeľa je dňom Pána.(Mat 28:1- 7; Luk. 24 : 1;Ján 20 : 1... Sk 20 : 7 atď. atď. ) Konečne, medzi Slovanmi, aj pomenovania dní týždňa majú toto kresťanské úzadie. Pracovať sa začína v deň po nedeli, v pondelok, utorok je druhým dňom, streda je stredným, štvrtok je štvrtým, piatok je piaty deň pracovného týždňa, avšak medzi Romanmi a Germanmi pomenovania dní týždňa sú ešte stále „pohanské“. Napr. spomenieme len a zase napr. ang. Thursday = štvrtok, čo znamená deň zasvätený ich bohu hromobijcovi. Piatok = Friday, deň zasvätený bohyni Frigg,, žene boha Odin. Saturday = sobota (kde aj oxfordov et. slovník hovorí, že je to 7. deň týždňa), zasvätený je bohu Saturnosovi a Sunday = nedeľa, zasvätená je bohu slnka. Práve s týmto bohom a jeho sviatkom, prví kresťania mali poriadne opletačky. Jeho sviatok, jeho „narodeniny“, boli obľúbeným festivalom Rimanov. Kedy sa oslavovali? Tak v čase zimného slnovratu a preto aj my máme oslavy „narodenia“ Ježiša na 25. decembra, i keď sa Ježiš nenarodil na toto dátum. Dátum jeho narodenia a to nie len deň, ale ani mesiac, ba ani rok, nepoznáme. Vieme však, kedy bol ukrižovaný a kedy „vstal z mŕtvych“. Toto sa stalo v dňoch židovského sviatku, na spamätanie sa úteku z Egypta a až 40 ročné potulovanie sa. Áno trvalo im 40 rokov, kým prišli do „zasľúbenej zeme“. Dnešní Židia hovoria, že tí ich vodcovia sa v ničom nevyznali. Vždy sa otáčali, kľučkovali opačne, takže dnešný Izrael ma len pomarančovú šťavu, kým Arabi dostali ropu.

Ako sa kresťanstvo vzmáhalo, rástlo, pribúdalo tam stále viacej nežidov, nuž postupne dochádza aj ku diferencovaniu kalendárnych sviatkov, opustenie od „sabathu“ (svätenia soboty) a tu najdeme Mk 2 : 27 - 28 : „... Sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu; preto Syn človeka je pánom aj nad sobotou.“

Keďže Ježiš bol ukrižovaný a aj vstal z mŕtvych v čase židovského sviatku „pascha“, kresťania si začali na túto udalosť spomínať, oslavovať hneď v prvú nedeľu po „paschi“. (Viď paschu M 23 : 5-8.) Postupom času už legalizovaná kresťanská cirkev začala robiť aj ďalšie zásahy, ako advent, pôst a pod. všetko v snahe nejakej prípravy pre slávnosti, oslavy. S príchodom protestanizmu nastali ďalšie úpravy.

V prvých storočiach kresťanstva, na „Zelený štvrtok“ sa konali slávnosti spovedania sa a to, ako radových občanov, tak aj kňazov, biskupov atď. Počas zvláštnej omše, biskup posvätil aj „svätý“ olej, ktorým sa na Veľkú noc krstilo nových konvertov. V súčasnej rimokatolíckej cirkvi, od roku 1956. platia už trochu pozmenené poriadky, avšak to umývanie nôh a posvätenie oleja zostalo aj ďalej a to aj medzi pravoslávnymi kresťanmi.

V krajinách hovoriacich po anglícky, „Zelený štvrtok“ sa nazýva „Maundy“, alebo aj „Holy“ Thursday. Preto tu jestvuje názov „Maundy“, lebo na ten deň sa v katolíckych chrámoch spievalo: „Mandatum novum do vobis...“ ( „Nové prikázanie vám dávam...“ Ján 13 : 34), avšak vo väčšine kresťanských krajín, tento deň sa nazýva „zeleným“, lebo vo včasnom kresťanstve bolo zvykom kajúcim sa osobám dávať zelenú halúzku, ako symbol úspešného zakončenia kajania sa. Niekde je zvykom tento deň volať aj „Čistý štvrtok“, čo sa vzťahuje na zvyk ceremoniálneho umývania, čistenia chrámového oltára.

Tento zvyk umývania už či cirkevných oltárov, alebo aj seba samého, ba aj dobytok prenikol hlboko do tradície aj nášho ľudu. Akoby aj nie, keď na vonok tu ide o kresťanský zvyk, avšak korene zvyku umývania seba a všetkého sú hodne hlbšie. Siahajú hlboko do predkresťanskej doby. Veď prišla jar. Končí sa obdobie chorôb (podľa čoho svoje pomenovanie dostal aj február, mesiac horúčky) a nastávajú zdravšie, krajšie dni. Voda zmyje každú chorobu. V každom kraji Slovenska, v každej dedine mali aj nejaký svoj odtienok ceremoniálneho umývania, kúpania a neraz sa vodou aj chránilo pred vplyvom demónov, stríg a podobných nečistých síl, čo už s kresťanstvom má veľmi málo spoločného. Ľuďom nestačila len vrúcna modlitba ku Pánovi. Potrebné bolo zabezpečiť sa aj z inej strany, lebo nikdy nevieš... Ku Veľkej noci patrí aj náš zvyk oblievačiek a šibačiek. Aj toto má svoje hlboké predkresťanské korene. Kresťanská cirkev, po márnom boji, radšej ich pritúlila, „okrstila“, dala svoje požehnanie a všetci boli spokojní.

................pripravil Ján Kulík

Kresťanský cirkevný kalendár I.

„Prečo sa neje mäso na popolcovú stredu“? bola priama otázka niekoho, čo si hľadal vysvetlenie na určité veci, zvyky v kresťanskom cirkevnom kalendári.

Kresťanský cirkevný kalendár I. prešiel svojou evolučnou cestou, kým sa ustálil v podobe, akú máme dnes. V kultúrach krajín a národov Stredomoria a Malej Ázie, ale aj vôbec v kultúrach Indoeurópanov, jar znamenala znovuožitie prírody, začiatok nového ročného cykla života, znovunarodenia sa... z čoho vzniká aj idea „večného života“. Vidíme to v už aj v predkresťanskej dobe. V najrozličnejších sviatkoch starých Grékov, Rimanov a ešte skorej, v starom Babylóne... Keď umrel Nimród (Gen. 10:8,9 „Kúš splodil Nimróda, ktorý bol prvým mocnárom na zemi. Bol údatným lovcom pred Hospodinom...) jeho telo podľa rozkazu menželky Semiramis, rozsekali, spálili a popol rozoslali aj do najvzdialenejších kútov krajiny. Keď Semiramis nezadlho porodila syna Tummuza, nie len ona, ale všetci verili, že sa Nimród znovunarodil a pravda, tvrdilo sa, že na svet, zázrakom, prišiel vykupiteľ. O tomto sa dozvedáme z pera Alexandra Hislopa, čo ešte neznamená, že tu ide o nejaký izolovaný mýtus, ale o chápanie človeka v širšej zemepisnej a kultúrnej škále. Podobný prípad najdeme aj v Biblii, „Sudcovia“ 19:25-29, Sam. 11:7.

U nás, aspoň nemame o tom žiadne písané pamiatky, podobné krutosti, opletené s nejakým mýtusom, neboli. Vynášala sa Morena, rodila sa Vesna atď. rok, za rokom sa otáčal. Veľkonočný zajačik a vajíčko, tiež v sebe skrývajú hlbokú symboliku. Ako sa rodí nový život? Najlepšie to vidíme pri vajci. Vykľuje sa a preto v najrozličnejších mýtusoch sveta stretneme sa s pôverou, že svet sa vykľul z vajca, symbolom mnohých antických bohov bolo práve vajce... kým zajace sú obdarené výnimočnou schopnosťou regenerácie. Rodia sa, "ako zajace". Hlavne na jar, keď je tu dostatok mäkkej trávičky. Práve z tohoto neobstojí snaha austrálskych "zelených", aby sa tunajším symbolom Veľkej noci stalo austrálske zvieratko bilby. Podobá sa na zajaca, má dlhé uši, ale v procese regenerovania, je pri spodine. Hrozí mu zánik, nuž aký by to bol symbol vitality, regenerovania? V čase súčasnej Veľkej noci, európske národy z predkresťanskej Európy, tiež mali svoje najrozličnejšie sviatky a chtiac, nechtiac, dostali sa aj do kresťanstva. Márne sa cirkev snažila o ich eliminovanie. Mali hlboké korene. Vidíme to, okrem iných rečí, hlavne v angličtine. (Čiastočne ju pozná skoro každý.) Pomenovania dní týždňa majú vyložene predkresťanskú etymológiu, či nazvali by sme to aj pohanskú. O nič lepšie nepochodila ani "Veľká noc - Easter". Tento názov (v nemčine Oestern) svoje východisko má v mene starej ger. bohyne Eostre( germaský Austrón), ktorej slávnosti sa poriadali v čase jarnej rovnodennosti. Podobne je to aj ang. termíne pre veľký pôst = Lent. (St.h.n. lengiz, nem. lenz - súč. Fastenzeit, str.h. lenta..)Všetko vychádza z ger. slova pre dĺžku, dĺženia sa dní.

Pôst, veľký pôst sa začína „Popolavou, Popolcovou“ stredou, čo je 6 ½ týžňov skorej Veľkej noci a zase tu máme „záhadné“ číslo 40 (dní), lebo nedele sa neberú do úvahy. (Viď „Meru ôsme roky“), čo má predstavovať Ježišovo postenie sa v púšti, v divočine. (Vo východnom krídle kresťanov, Pôst sa začína 7 týždňov skorej od spomínaného a končí sa 9 dní skorej Veľkej noci). 40 dní „Veľkého pôstu“ nezahŕňa soboty a nedele. Vtedy je povolené odbočenie.

Aj „Veľký pôst“ prešiel svojou evolučnou cestou. V prvých storočiach kresťanstva, zákony pôstu boli štriktné, podobne, ako sú aj dnes medzi pravoslávnymi. Povolené bolo iba jedno jedlo denne, večera, ale tam nesmelo byť: mäso, ryba, vajcia, maslo... Východné krídlo aj dnes ešte zakazuje víno, jedlé oleje, mliečne výrobky... kým západné krídlo kresťanstva je dnes „zhovievajšie“. Tejto relaxácie, počas II. sv. vojny podľahla aj rimokatolícka cirkev. Určilo sa, že jedine „Popolavá, Popolcová“ streda budú dňami štriktného postenia sa. Akoby aj nie, keď počas II. sv. vojny vojaci katolíckeho náboženstva začali až masove prechádzať na protestanizmus.

Medzi Francúzmi aj dnes máme „Mardi Gras“, čo neznamená nič iné, ako „mastný utorok“, deň skorej „Popolavej“ stredy. Týmto sviatkom (festivalom) sa zaznamenáva koniec „predpôstných“ dní. Angličania to nazývajú „Shrove Tuesday“, čo znamená, „Spovedný utorok“. V tento deň, tam v ďalekom stredoveku, ľudia išli masove na vyspovedanie sa, aby boli pripravení na pôst. „Popolavá, Popolcová streda“ za svoj názov vďačí starému rímskemu zvyku, keď sa konvertov na kresťanstvo obliekalo do šenného rúcha, do vrecoviny, posýpalo popolom (asi „silný krst“pozostatok po zoroasterizmu, kde sa „krstilo“ nie vodou, ale ohňom / popolom) a v „Zelený štvrtok“ sa ich uvádzalo do kresťanského zhromaždenia, do kresťanskej spoločnosti. Niekde, v čase medzi VII. a X. st. od tohoto zvyku sa upúšťa, ale nie celkom. Teraz nastala doba posýpania popolom celého kresťanského zhromaždenia. V súčasnosti, medzi rimokatolíkmi podoba tohoto zvyku, tohoto ceremoniálu trvá aj dnes. V deň „Popolavej“ stredy, katolícky kňaz svojim veriacim na čele robí krížik z popola, ktorý sa získal z minuléj, vlaňajšej nedele, „Palmovej, Kvetnej“, upálením listov palmy. Úzadie praxe postenia sa. Od najstarších dní ľudskej civilizácie, každý šamán, žrec, praktikoval svojdruh pôstu, lebo len tak sa mohol „priblížiť ku vyšším silám“. Akoby aj nie, keď pri svojich ceremóniach vdychoval rozličné dymi, výpari... padal do transu a „veštil“ budúcnosť. Prípad, kedy sa ten, či konkrétne tá, jasnovidka nepridržiavala predpísaného zvyku, máme zaznamený v st. Grécku, v Delfách. Tam si po radu chodili všetci Gréci, avšak veštkyňa, skorej svojho veštenia, musela sa postiť až 7 dní, ale stal sa prípad. Nečakane tam prišiel významný Grék a žiadal si veštenie. Márne ho odmietali. Voľky, nevoľky, museli pristať a „kňažka“ si sadla na „trón“, ktorý bol rovno nad škárou, z ktorej vychádzali omamné plyny a začala veštiť. Nedokončila. Z „trónu“ vyskočila a utekala. Rovno pri dverách chrámu padla do kómy a umrela veľmi ťažkou smrťou. Vraj preto, že neposlúchala božský rozkaz. Gréci nám zanechali aj ďalšiu „prax“. Uchádzači o vedu ránhojiča Asclepiusa sa tiež postili, lebo len tak, vo sne na prázdy žalúdok, boh mi odokryje tajomstvá liečenia. Tento zvyk nebol ohraničený len na „starý“ svet. Praktikovali ho šamáni aj v „novom“ svete, v Amerike, ba vôbec po celom svete. Malo to svoj cveng. Pre dobro súkmeňovcov, šamán sa „obetoval“ a za jeho „obetu“, ľud ho obdarúval. Ten dar najčastejšie bol v podobe jedla. Nemusel robiť. Len sa hostil. V náboženstve zoroasterizmu, pôst bol hriechom. Zakazovalo sa ho, lebo hladovanie človeka nezosilní v boji, zápase s nedobrom, diablom. Judaizmus, naopak, mal až niekoľko sviatkov „pôstu“, ako „Yon Kippur“ a pod. Kresťanstvo, ako východisko má (čiastočne) judaizmus, avšak na II. koncile Vatikánu (1962 – 65) sa povolila praxa „osobnej vôle“, takže „pôstom“ sa stáva len „Popolcová streda“ a „Veľký piatok“. Muslimáni to majú štriktnejšie. Počas ich „Ramadánu“ nikto nesmie nič jesť. Od svitu, do mraku. Keď zapadne slnko, nastáva hostina. Dúfam, že som aspoň trochu vysvetlil, prečo sa v „Popolcovú stredu“ nesmie jesť mäso. Pravda, všetko sa dá vysvetliť, vysvetľovať, aj širšie, ale podstata zvyku, tým sa nič nezmení. Podstata je rovnaká, stabílna.