Veľkonočná nedeľa.
Všeobecná viera kresťanská.
1. Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvοriteľa neba i zeme.
2. Verím v Ježiša Krista, Syna Jeho jediného, Pána nášho,
ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie panny,
trpel pod Pontským Pilátom, ukrižovaný umrel a pochovaný bol;
zostúpil do pekiel, v tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil na nebesá,
sedí na pravici Boha Otca všemohúceho;
odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.
3. Verím v Ducha Svätého, svätú cirkev všeobecnú,
spoločenstvo svätých, hriechov odpustenie,
tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný. Amen.
Kto bol konfirmovaný, kto je kresťan, každý pozná a z pamäti vie odrecitovať toto vyznanie viery. Koľko mu rozumie, to je už iná vec. Byť kresťanom je veriť, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych. To je základ kresťanstva a práve z tohoto dôvodu, veľkonočná nedeľa je vlastne aj najväčším, najdôležitejším kresťanským sviatkom. Kedy sa Ježiš narodil, nevieme, ale vieme, kedy bol ukrižovaný a kedy vstal z mŕtvych.
Matúš 28: 1 – 10.
„Po sobote, na úsvite v prvý deň po sobote, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba, prišiel, odvalil kameň a sadol si naň.... Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo ja viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! Niet Ho tu, lebo vstal, ako bol povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal. A choďte rýchlo, povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych a aj, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte...“
Mark 16: 1 – 9.
Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome nakúpili voňavých vecí, aby šli a pomazali Ho... a hovorili, kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu? Ale keď pozreli, videli kameň odvalený... uzreli mládenca, oblečeného do bieleho rúcha, sedieť ma pravej strane, preľakli sa. On im však povedal: Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného?
Vstal, niet Ho tu....“
* Sobota sa tu chápe aj ako „sabat“ (žid. šabbat, kor. šabat = prestať).
Podobný opis udalosti najdeme aj v evanjeliu podľa:
Lukáša 24: 1 – 12,
Jána 20: 1 - 18 , alebo narážku na Ježišovo zmŕtvych vstanie najdeme aj v prvom liste Pavla Korintským 5: 6-8, kde píše:
„Nie je dobrá vaša chvála! Či neviete, že málo kvasu nakvasí celé cesto? Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom, veď ste nekvasení, lebo aj náš veľkonočný Baránok, Kristus, bol (za nás) obetovaný. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zlosti a nešľachetnosti, ale ako nekvasení v čistote a v pravde“.
===========
* Všimli ste si, že v citátoch z Biblie „niečo nie je v poriadku“? Zámená, prídavné mená atď. (nie však všetky) neustále sa píšu s veľkým začiatočným písmenom, ako: Ho, Mu, Jeho, Jemu, Spasiteľ, Vykupiteľ, Syn, Trojjediný, Hospodin, Pán, Boh, Jehova, Jahve, Yahwe, Adonai atď. Nejde tu o žiadne tlačové chyby, „zastaralý“ jazyk, lež o tzv. tabuové slová. Najlepšie vám to vysvetlí buď nejaký jazykovedec, alebo aj nejaký kresťanský kňaz.
Pri zmieňovani sa o bohoch, ako napr. gréckych, rímskych atď. neustále sa to boh píše s malým začiatočným písmenom (lebo každý jeden z nich má aj svoje meno). Pri kresťanskom (a z toho aj pri židovskom a mohamedánskom Bohovi) neustále sa používa veľké začiatočné písmeno. Prečo? „Jeho meno je také silné, ukrutné... že ho nikto nepozná...“ a preto sa Ho z tabuistických dôvodov nespomína. Vždy je tu len náznak, všeobecný termín a pod.
........................
* Adonai , Adónijáš (heb. ‘donijjá) = „môj pán je Yahweh“, čiže v judaizme je to jedna z mnohých tituliek pre Boha; v cirk. jazyku sa využíva na označenie druhej osobnosti Trojice; Ježiš Kristus.
** Jehova, Yahweh a pod. Bibl. meno Boha v Starej zmluve. Utvorené je na podklade hebrejského JHWH (YHWH) = nevyslovitelné meno Všemohúceho, kde sa medzi spoluhlásky dávali len bodky (vtedajšie hebrejské písmo nepoznalo samohlásky). Na miesta tých bodiek, vsunuli sa samohlásky tak, ako ich najdeme v slove Adonai, čiže a + o + a = Yahova.
===========
Termín, názov Veľká noc máme preto (cirkevné vysvetlenie), že v noci zo soboty, na nedeľu, sa udiali veľké veci. Ukrižovaný, mŕtvy Spasiteľ vstal z hrobu. Vstal z mŕtvych, po čom sa ešte nejakú dobu ukazoval živým, veriacim, ale po čase „vstúpil na nebesá... a sedí na pravici Boha Otca všemohúceho...“ Tento skutok, táto udalosť, viera, že sa naozaj tak stalo, je základným kameňom kresťanstva.
Všetky náboženstvá sveta tohoto, všetky ideologické hnutia... hľadajú a aj najdu nejaké archeologické pamiatky po svojom ideológovi, ale kresťania to nemôžu urobiť. Ježiš vstal z mŕtvych a po ňom nám nezostala žiadna hmatateľná vec. Nemohla. Nemohla z príčiny, že vstal, že je na pravici Boha Otca... a ľuďom to veru chýbalo. Hlavne v stredoveku a preto najmä v rimokatolíckej cirkvi máme tých „hmatatelných“ relikvií neúrekom. Nič po Ježišovi (len napr. fľaška mlieka jeho matere, jeho detské šatočky, jeho kolíska, jeho a jeho otcovo tesárske náčinie, jeho koštička po obriezke (a sú najmenej dve takéto relikvie...) , ale po jeho učeníkoch a po tých vyše 700 „svätých“ nič nechýba. Ani krv, ani kostičky, ani rúcha, ani... no všetko je tam. Ako napraviť tento „nedostatok“? V prvom rade sú tu úlomky z „toho pravého“ kríža (podľa Kalvína, bude ich plná jedna loď), „Turínsky závoj“...
Po Ježišovi nepotrebujeme žiadne „hmatateľné“ veci, lebo nám zanechal odkaz ducha jeho. Jeho ideu lásky ku blížnemu, lásky vôbec, pokory, pylnosti atď. atď. a aj ideu večného života.
My (Česi...) máme termín „Veľká noc“, pod čím ako prvoradý význam (aj v Biblickom slovníku) najdeme, že sa tu jedná o slovo s ktorým sa označovala jarná rovnodennosť a neskoršie, v kresťanstve, aj vzkresenie Pána. U Srbov a Chorvatov... je to „Uskrs“. Rusi a ďalší, používajú „ Пасха“, alebo „Voskresénie“, u Germanov najdeme napr. ang. Easter, nem. Ostern atď. čo je odvodené zo sviatku na počesť pohanskej bohyne Eaostra, Ostera, Astarte, Ištar...Gréci majú páskha / πάσχα, z čoho Arméni majú pasha, neskorá cirk. latina paschalis a tieto podoby sú v príbuzenstve s heb. pesah (pessach) = opatrný, zdržanlivý; oslobodený, zbavený, oslobodiť, zbaviť (sa), vyňatie; slávnosť na pamiatku vyňatia sa z egyptského zajatstva; paschálne jahňa. (V gr. πάσχα = Veľká noc, veľkonočné jahňa. V príbuzenstve má πάσχω = trpieť, sužovať, mať záväzok.)
Prví kresťania vzkriesenie Pána oslavovali v tom istom čase, ako aj Židia svoje pesah, pessach, čo padá na deň plného mesiaca v prvom jarnom (kalendárnom) mesiaci Nisan. Niekde stredom II. st. väčšina kresťanských cirkevných zborov svoju slávnosť posúvajú o týždeň neskoršie od židovskej. Druhý nicejský kocil (v roku 325) určil, že všetci kresťania budú oslavovať vzkriesenie na rovnaké dátum, avšak roztrieštenosť jestvovala aj ďalej, lebo mnohé cirkvi si dátum vzkriesenia vypočitovali na svoj spôsob. Toto máme ešte aj dnes. Východné krídlo kresťanov Veľkú noc si vypočituje podľa juliánskeho kalendára, kým západné krídlo prijalo gregoriánsky kalendár.
Niekde okolo roku 1900, rozličné náboženské združenia, podnikatelia, obchodníci, intelektuálovia atď. vyšli s ideou, aby sa už raz určilo presné dátum slávnosti Veľkej noci. S ideou sa išlo aj pred Ligu národov, neskoršie aj pred OSN. Druhý vatikánsky koncil (1963.) prijal princíp „pevného“ dátumu Veľkej noci, s rezervou, že potrebné je mať podporu aj iných kresťanských cirkví atď. Do roku 1970. získala sa podpora väčšiny.
Vo svojom veľkonočnom posolstve v roku 1969, patriarch Konštantinopola, Athenagoras I. apeloval, aby sa už konečne určilo spoločné dátum pre obe krídla kresťanskej cirkvi. * Zatiaľ najčastejšie počuť, aby to bola druhá aprílová nedeľa.
Ako Vianoce, tak aj Veľká noc, zvyky spiate s jej slávnosťou a ľudovou tradíciou, skrývajú v sebe starobylé predkresťanské zvyklosti a obrady, ako je napr. veľkonočné vajíčko, veľkonočný zajáčik, polievačka, šibačka atď. atď.
Καλο Πασχα
...pripravil Ján Kulík
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára