Blíži sa už päťdesiat rokov od toho, čo juhoslovanskí Slováci na ceste celkovej svojej hospodárskej, spoločenskej a kultúrnej emancipácie urobili rozhodný krok dopredu a založili si svoje slovenské gymnázium v Petrovci, aby tak za veľkých hmotných organizačných a iných úsilí a obetí skonkretizovali odveké vitálne túžby slovenského roľníckeho ľudu vo Vojvodine vymanili sa z konzervatívnych rámcov večitej starosvetskej pripútanosti k pôde a v zmysle svojej už vyspelej kultúrnej a osvetovej úrovne smelšie sa pustili i na nové chodníčky duchovne obsažnejšieho a v perspektívach dôstojnejšieho života. Bol to krok správny, hodný námah a obetí, lebo päťdesiatročná tradícia petrovského gymnázia vyorala hlbokú brázdu v celkovom našom živote a pozmenila osudy a životné cesty mnohých našich spoluobčanov, takže petrovské gymnázium dnes už má svoju citeľnú váhu ,a známe dobré meno, ktoré je tak hlboko zatkané do nedávnej histórie spoločenského a kultúrneho bytia juhoslovanských Slovákov, že tvorí už veľmi obsažný pojem o sebe a tým i trvalý prameň hodného poznania a ďalšieho rozbehu pre budúcnosť. Je len prirodzené, že z tých dôvodov bývalí a terajší žiaci a profesori tohto gymnázia, a s nimi i celá kultúrna verejnosť juhoslovanských Slovákov, využijú príležitosť tohto jubi1ea, aby hlbšie načreli do tých obsažných zdrojov, ktoré dnešnému nášmu človeku a celému tomuto nášmu prostrediu bohatá tradícia petrovského gymnázia núka, a tak hlbšie poznávajúc cestu a zmysel svojho minulého pokroku lepšie trasovali i cestu svojho budúceho úsilia a chcenia.
Konštituovanie gymnázia (roky 1919-1925) prebiehalo v znamení akéhosi nového obrodného národného zápalu vtedajších petrovských dejateľov, čo sa naširoko rozohňoval i v početných milodaroch, ako v Petrovci, tak i v Amerike a v iných našich osadách, tiež pri mnohých dobrovoľných pracovných akciách na výstavbe gymnaziálnej budovy a vedel prekonať vtedy mnohé ťažkosti, v ktorych sa začínajúce gymnázium v ešte vždy dosť nezriadených povojnových pomeroch vtedy nevyhnutne nachádzalo. Bol ta najprv problém samého ustanovenia gymnázia a jeho statusu.
Gymnázium začalo s prácou v októbri roku 1919 najprv ako privátne gymnázium, ktoré zapísalo 75 žiakov do prvých dvoch ročníkov, avšak už o rok sa ono stáva štátnym gymnáziom a počet žiakov i oddelení z roka na rok vzrastá. Na začiatku profesorov takmer nebolo, o prácu gymnázia stará sa kuratórium a správca základných škôl Július Kubány, avšak už v prvom roku prichádza profesor Jozef Šimek z Československa, ktorý spolu s tunajšími učbármi (Ján Čajak, Štefan Kvas a Michal Rapoš) organizuje výučbu už hodne v gymnaziálnom zmysle a stáva sa prvým riadnym riaditeľom ústavu. Nezadlho z Československa prichádzajú i ďalší profesori, ako Karol Peternel, Ľudovít Slaný a Stanislav Leitmann, ktorí spolu s niekoľkými prisťahovalými Rusmi a inými dávajú základy stredoškolského života a práce na gymnáziu v Petrovci. Hneď na to gymnáziu hrozilo nebezpečie, že bude zatvorené v dôsledku nevyhovujúcich budov a učební, ,avšak za veľkej ochoty celej verejnosti roku 1922 bal položený základný kameň novej budovy gymnázia a v nasledovnom roku budova gymnázia bola už dohotavená, takže sa školský roku 1923/24 začal už v novej budove. Súčasne sa za výdatnej pomoci spolkov a jednotlivcov z Petrovca a okolia, ako i darmi z Československa, vybavovali jednotlivé objekty gymnázia (telocvičňa, prírodopisná zbierka, fyzický kabinet, kresliarsky kabinet, profesorská knižnica a pod., pričom sa hneď na začiatku veľká pozornosť venúvala štúdiu chudobných žiakov, takže už roku 1923 bola založená Knižnica Fondu chudobných žiakov a v samej novej budove gymnázia založila sa hneď i školská kuchyňa a jedáleň, na čo sa robili široké zbierky po celom vojvodinskom ako i kde žijú Slováci. Súčasne s tým na gymnáziu pribúdal ročník za ročníkom, takže kým sa roku 1924/25 prišlo až po VII. triedu, riadny gymnaziálny život v Petrovci bol už všestranne konštituovaný.
Potom prišli roky expanzie (hlavne 1925-27), ktoré sa nesú v znamení búrlivého rozbehu gymnaziálneho života na mnohých úsekoch a majú ráz optimistického opojenia a pracovného zanietenia. Už roku 1924 založené boli žiacke organizácie, ako: Dorast Červeného kríža, Združenie skautov, Zväz striezlivej mládeže »Vysoké Tatry«, ktoré teraz vykazujú veľmi živú činnosť, zásluhou i vtedajšieho nebývale agilného žiaka V. tr. gymnázia Tomáša Štrbu, ktorý je všade funkcionárom a spravodajcom o činnosti týchto krúžkov, ako i o činnosti novozaloženého Tamburášskeho zboru, ktorý vtedy nacvičoval sám riaditeľ Pavle Tvrtković. Avšak najväčšou udalosťou bolo to, keď sa 1. októbra roku 1925 založil žiacky samovzdelávajúci krúžok »Sládkovič«, za iniciatívy a dozoru vtedy mladého, ale už osvedčene pokrokového a agilného profesora dr. Andreja Siráckeho, ktorý práve prišiel pôsobiť na petrovské gymnázium. Žiaci vtedy už poriadajú početné koncerty a divadelné predstavenia a počúvajú vynikajúce príležitostné prednášky nielen svojich profesorov, ale i iných dejateľov (VHV, K. Lehotský), zriaďujú gymnaziálny dvor a zasádzajú povestné lipky, formujú svoje tzv. »čaty práce«, vyhotovujú ,a maľujú kulisy, stavajú javisko v gymnaziálnej telocvični, hrajú na klavíri, ktorý si gymnázium práve vtedy zaobstaralo, chodia i na fakultatívne náukobehy hudby a nemeckého jazyka, ktoré sa vtedy pri ústave zakladajú a všetkým tým vyvíjajú takú priekopnícku činnosť. ktorá dáva trvalé základy mnohým formám nielen budúceho gymnaziálneho života, ,ale i celkového kultúrneho a spoločenského života a ovzdušia v Petrovci a mimo neho. Zvlášť funkcia »Sládkoviča« a gymnaziálneho javiska nadobúdajú rozmery hlavných a avantgardných kultúrnych podujatí a ideových ohnísk vtedajšieho života vojvodinských Slovákov.
Lenže v krušných rokoch hospodárskej krízy ,a politických otrasov bývalej Juhoslávie z rokov 1929-1932 mnohé ,nádeje sa lámu a rady žiakov, zvlášť vo vyšších triedach rapídne rednú, alebo sa dopĺňajú stredoškolákmi inej národnosti, ktorí neraz z problematických pohnútok prichádzajú z iných ústavov. Súčasne osobitným Zákonom o stredných školách z roku 1929 bola zastavená činnosť temer všetkých žiackych spolkov, vyjmúc "Sládkoviča« a Dorastu Červeného kríža, a väčšia časť predmetov začína sa vyučovať v srbochorvátskej reči, keďže je už i väčšina profesorov, v nedostatku vlastných síl, inej národnosti. Už roku 1924 gymnázium bolo utrpelo škodu, keďže sa pre nedostatočný počet žiakov nemohla otvoriť VII. trieda, avšak kritická chvíľa prichádza až v júni 1932, keď sa počas samých maturitných skúšok ministerským nariadením odrazu oznamuje, že sa petrovské úplné gymnázium redukuje na štvortríedne. Boli to dramatické chvíle, no trva1í len krátko, lebo už začiatkom augusta toho istého roku v dôsledku početných protestov, intervencii iných organizovaných reagovaní na sám deň petrovských Slovenských národných slávností, práve keď sa zakladá i Matica slovenská v Juhoslávii, osobitným kráľovským restriktom vracia sa petrovskému gymnáziu status úplného osemtriedneho ústavu. To určite chcelo mať i patričný politický efekt, keďže všetky meštiacke politické strany a grupácie vojvodinských Slovákav na prvom bode svojho programu mali práve boj o slovenské školstvo.
Nastupujú potom roky postupnej konso1idáci,e a relatívne úspešnej práce ústavu (1932-1941), ktorému sa zasa z viacerých strán venúva sobitná pozornosť a podpora. Profesorská knižnica dostáva vtedy cenné knižné dary z Prahy i z Nového Sadu, a len napr. v prvej polovici roku 1934 žiacka knižnica dostáva zo Slovenska dovedna 467 kníh, predne základných učebníc slovenského jazyka, literatúry a dejín, ktoré boli zozbierané na základe širokej darovnej, akcie na gymnáziách v Nitre, v Rožňave, v Nových Zámkach, v Kežmarku, v Turč. Sv. Martine, v Spišskej Novej Vsi, v Rimavskej Sobote, v Lučenci, v Novom Meste nad Váhom, v Levoči a v Bratis1ave. V tom istom školskom roku obnovená bola i práca Žiackeho hudobného zboru, založený bol Žiacky orchester ,a počali sa poriadať početné žiacke besiedky, alebo tzv. »séla«, ktoré sa tiež stali tradičnou formou spoločenského života žiakov. V rokoch 1934-35 zlepšuje sa i kvalifikačná štruktúr,a prednášateľského zboru, zriaďuje sa služobný status jeho členov, zdvojnásobuje sa počet riadnych stredoškolských profesorov a zlepšuje sa odborné zastúpenie jednotlivých predmetov. Hneď na to pevnejšie a trvalejšie sa ustanovuje, ktorý predmet, z ktorých učebníc treba študovať, uverejňujú sa pravidelné zoznamy učebníc a zachované témy písomných prác svedčia o tom, že bolo treba dobre zasúkať rukávy, aby sa všetkým tým požiadavkám riadne vyhovelo. V školskom roku 1936-37 väčšia pozornosť venuje sa i učebným pomôckam, dopĺňajú a zriaďujú sa školské kabinety a zbierky pre jednotlivé predmety, zvlášť geologickochemická zbierka, ,a od roku 1938 zápis do I. triedy gymnázia podmienený je zložením prijímacej skúšky, čo tiež znamená zostrenie podmienok a režimu štúdia.
Tak sa teda skorejšie tradície oduševneného zanietenia spájajú teraz so systematickejšou ,a vyrovnanejšou študijnou prácou, čo všetko len pomáha ústavu a jeho žiakom, aby sa i spoločensky i ľudský správne orientovali ,a pokrokovo vyhranili v tých chmúrnych chvíľach vzmáhania sa fašizmu v Európe a rozkúskovania Československa, keď silný pokrokový a bezvýhradne antifašistický duch žiari hlavne zo žiackeho samovzdelávajúceho krúžku »Sládkovič«, ktorý svojím avantgardným pôsobením vytvára celkovú duchovnú atmosféru a orientáciu na Ústave. Viacerí jeho usilovní knihovníci (Branlislav Mokić, Tibor Konig), tajomníci (Juraj Spevák, Ján Kiš, Jozef Marčok), predsedovia (Juraj Mučaji, Ján Labáth-Žano) a iní funkcionári, literáti, diskutéri a aktivisti, zaraďujú sa potom do predných šikov ,antifašistických bojovníkov u nás.
Raky okupácie (1941-1944) znamenali najprv zrušenie (šk. rok 1941/42) a potom na zánik odsúdené okyptenie petrovského gymnázia, ktoré sa ad r. 1942 stáva meštiankou s pastupne zanikajúcim gymnaziálnym kurzom pre vyššie ročníky, ktoré na kanci školského roku (1943 a 1944) skúšali profesori košického gymnázia. Boj o slovenské gymnázium v Petrovci roku 1941 predstavuje veľkolepú protifašistickú akciu jeho avantgardného a revolučného žiackeho jadra, ktoré protestným vypisovaním hesiel na viacerých budovách v centre Petrovca rezolútne a odbojne ukázalo okupantom, že sa nemieni zmieriť s ich novými poriadkami. Okupant potom nedôveroval am tým profesorom petrovského gymnázia, ktorí ešte mohli zostať v úrade, lebo im dal len právo výučby bez práva konečného známkovania, avšak všetka to len väčšmi navzájom zbližovalo domácich profesorov a žiakov, od ktorých noví okupantskí profesori boli takmer celkom izolovaní.
Hneď po oslobodení koncom roku 1944 robili sa organizačné prípravy na obnovenie gymnázia, ktoré začalo s prácou v januári roku 1945. Počet žiakov teraz prirodzene náhle stúpol, skladali sa i doplnkové skúšky zo zameškaných ročníkov, takže nové vyučujúce profesorské sily, ktoré v nejednom prípade boli i nedostatočne odborné, len s veľkým úsilím a pracovným zanietením úspešne zdolávali nové úlohy petrovského gymnázia. Obnovila sa i práca "Sládkoviča« a založili sa i iné krúžky a náhle sa mimoriadne rozprúdila intenzívna divadelná činnosť žiakov, hlavne zásluhou profesora Michala Filipa, ako i obnovenej Matice slovenskej v Juhoslávii, ktorá v rámci svojich poriadaní často mala vyspelé žiacke tanečné, estrádne a divadelné súbory. Znova sa formovali i žiacke pracovné skupiny a brigády, ktoré najprv operatívne zasahovali v samej obci a na zriaďovaní a zásobovaní gymnázia a internátu, potom sa zúčastnili na výstavbe Kultúrneho domu »28 október« v Petrovci, preslávili sa (brigáda »Jánošík«) na výstavbe trate Doboj-Banja Luka a hydroelektrárne Zvornik-Drinjača, čo všetko oživovalo spoločenský a pracovný ruch na gymnáziu. Z tohto ústavu roku 1951 vychádza i prvá generácia slovenských učiteľov (Učiteľská škola pri gymnáziu založená bola r. 1947), takže sa na ústave ešte väčšmi dostávajú do popredia osvetové a kultúrne otázky. V dôsledku toho, ako i veľkého počtu žiakov (600 do 700) roku 1950 sa pri žiackom samovzdelávacom krúžku »Sládkovič« zakladá i osobitná skupina tzv. »dorastu«, vypisujú sa literárne súbehy, na ktoré prichádzajú desiatky nových prá,c a tak sa na pozitívnych predvojnových tradíciách "Sládkoviča« buduje ďalej a širšie. V tom rušnom období na ústave sa zakladajú i početné odborné aktívy, ktoré zoskupujú nielen profesorov tohto ústavu, ale i zo širšieho slovenského okolia a v rámci odborového združenia profesorov vyvíja sa čulá politická i spoločenská aktivita, takže petrovské gymnázium v svojom základnom a kompletnom usmernení trvá i naďalej ako Úplné a koedukačné i vtedy, keď sa v polovici päťdesiatych rokov iné podobné ústavy u nás už reorganizujú .
Roku 1958 i petrovské gymnázium sa znova ustanovuj,e v zmysle platného školského systému, takže sa z neho vydel'ujú nižšie triedy do základnej školy, čím sa gymnáziu umožňuje viacej sa koncentrovať na opravdovú gymnaziálnu prácu. Všetky predmety na petrovskom gymnáziu zastúpené sú už odborne, a to profesormi, ktorí vyučujú v slovenskej reči. Zvláštna pozornosť sa venúva gymnaziálnej službe profesionálnej orientácie, ktorá nadväzuje styky sa základnými školami vo viacerých slovenských osadách vo Vojvodine, čím sa i v nových podmienkach maximálne zachováva niekdajšia funkcia petrovského gymnázia, jeho úroveň a dobré meno. Vynikajúcu činnosť preukazujú i niektoré nové krúžky, ako biologický a dejepisný, a formujú sa zdatné žiacke súbory v jednotlivých disciplínach fyzickej kultúry. V rokoch 1965 a 1966 situácia čo do vybavenia školy kabinetmi, zbierkami a knižnicami sa značne zlepšuje v dôsledku osobitnej finančnej pomoci petrovskej obce, čím sa na gymnáziu prechádza na modernejšie laboratórne spôsoby práce, zvlášť vo výučbe prírodných vied. Žiaci taktiež častejšie cestujú na informativne a študijné výlety po Juhoslávii a na poriadania do Nového Sadu, gymnázium častejšie navštevujú rôzni dejatelia z Juhoslávie i zo zahraničia a v marci roku 1967 petrovské gymnázium nadväzuje všestrannú družbu s gymnáziom v Martine (ČSSR).
Tieto plodné styky, ako i nové styky s Československom, obnovujú niekdajšiu tradíciu petrovského gymnázia, takže sa jeho terajšia fyziognómia čoraz viacej ustaľuje na pevných pilieroch jeho už dlhodobej tradície. V tamto období viacerí bývalí maturanti petrovského gymnázia usporadujú svoje výročné stretnutia (na 10, 15, aleba 20 rokov od matúry), roku 1967 uskutočňuje sa i jubilárna schôdzka prvých maturantov petrovskéha gymnázia (z raku 1927), nezadlho patom je i malá slávnosť tisícteho maturanta petrovskéha gymnázia, čo všetko spolu s prípravami na oslavy päťdesiatročnoce znamená ďalšie aktualizovanie tradície a upevňovanie dobrého mena tohto nášho jedinečného ústavu.
…..DR. JÁN KMEŤ (Článok napísaný pri príležitosti 50. výročia založenia Slovenského gymnázia v Petrovci. Prebrané z Ľudového kalendára na rok 1969)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára